Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/21/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Čelkovej a členov senátu JUDr. Evy Vékonyovej a JUDr. Romana Hargaša v právnej veci žalobkyne: A. B. A., nar. X.X.XXXX, bytom C., D. XX/XX, proti žalovaným: 1/ E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom C., E. X, 2/ G. H. F., nar 12.1.1945, bytom E. X, C., obaja žalovaní zastúpení B. C. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., E. X, o neúčinnosť právneho úkonu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. -294 zo dňa 23. januára 2023 a o návrhu na prerušenie odvolacieho konania, takto

rozhodol:

Odvolací súd návrh žalobkyne na prerušenie odvolacieho konania z a m i e t a .

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným sa proti žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, že darovacia zmluva z októbra 2015 pod V 5284/15, ktorou C. F. previedol spoluvlastnícky podiel v 1-ici na nehnuteľnostiach - dom s.č. XXX/X postavený na parcele č. XX a pozemkoch parcela č. XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2 a parcela č.XX - záhrady o výmere XXX m2, zapísané na LV č. XXX pre okres C., obec C., k.ú. E. I. na žalovaných v 1/ a 2/ rade, na každého v 1-ine, je vo vzťahu k žalobkyni právne neúčinná, zamietol a žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni nepriznal.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že Darovacou zmluvou z 7.10.2015 daroval C. F. ako darca obdarovaným E. F. a G. H. F. (žalovaní) jeho spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach v k.ú. E. I., evidovaných v LV č. XXX J. K. C., odbor katastrálny. Zmluva bola vkladovaná pod V 5284/15 dňa 16.11.2015. Nehnuteľnosti evidované na LV č. XXX k.ú. E. I. (výpis zo dňa 20.11.2015) parcela registra „C“ č. XX zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, parcela registra „C“ č. XX záhrady o výmere XXX m2, rodinný dom č.s. XXX na parcele č. XX sú v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne v 1-ici, žalovaný 1/ v 1-ine a žalovanej 2/ v podiele 1-ine.

3. Žalobkyňa si uplatnila voči C. F. dňa 27.8.2014 peňažný nárok 9.360,- eur s príslušenstvom z titulu náhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu za obdobie od 1.9.2011 do 31.8.2014, následne svoj nárok rozširovala o ďalšie obdobie do februára 2015. V konaní boli dňa 15.10.2015 vypočutí ako svedkovia žalovaný v 1/ rade

a žalovaná v 2/ rade. Rozsudkom zo dňa 15.10.2015 bola žaloba žalobkyne zamietnutá, rozsudok nadobudol právoplatnosť 10.4.2017 v spojitosti s rozsudkom KS Trenčín sp. zn. zo dňa 28.2.2017. Dovolanie žalobkyne proti rozsudku KS Trenčín sp. zn. zo dňa 28.2.2017 bolo odmietnuté uznesením NS SR sp. zn. zo dňa 22.8.2018. Ústavná sťažnosť žalobkyne v uvedenej veci bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 29.11.2018.

4. V konaní vedenom pred OS Prievidza pod sp. zn. bola žaloba žalobcov E. F. a G. H. F. proti žalovanej o vrátenie daru zamietnutá, rozsudok nadobudol právoplatnosť 7.4.2016 v spojitosti s rozsudkom KS Trenčín sp. zn. zo dňa 17.2.2016.

5. V konaní vedenom pred OS Prievidza sp. zn. sa konalo o žalobe žalobkyne voči žalovanému C. F. a žalovaným E. F. a G. H. F., o zaplatenie peňažnej náhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu, resp. o vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie jej podielu. Išlo o nároky za obdobie od marca 2015 do októbra 2019, pričom rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 22.11.2019 bol rozsudkom KS v Trenčíne sp. zn. zo dňa 26.5.2021 zmenený tak, že žalovaný v 1/ rade C. F. bol povinný zaplatiť žalobkyni sumu 2.406,53 eur s príslušným úrokom z omeškania a žalovaní v 1/, 2/, 3/ rade boli zaviazaní zaplatiť žalobkyni sumu 14.052,43 eur s úrokom z omeškania podľa vyčíslenia v rozsudku. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal B. C. F. dovolanie. Dovolací súd uznesením sp. zn. zo dňa 24.8.2022 zrušil rozsudok KS v Trenčíne sp. zn. zo dňa 26.5.2021 vo výroku, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že uložil žalovaným povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne 14.052,43 eur s príslušenstvom a vo výroku o trovách konania a vec vrátil KS v Trenčíne na ďalšie konanie. Vo zvyšku dovolanie odmietol.

6. V konaní vedenom pred J. C. sp.zn. sa koná o nároku žalobkyne voči žalovaným C. F., E. F., G. H. F. z titulu náhrady za užívanie jej podielu, resp. bezdôvodného obohatenia za dobu od novembra 2019 do mája 2020, žalobkyňa svoje nároky v konaní rozširovala o ďalšie obdobie. J. C. rozsudkom sp. zn. zo dňa 19.5.2022 uložil žalovaným povinnosť zaplatiť za žalované obdobie istinu 12.035,- eur s príslušenstvom, vo zvyšku žalobu zamietol. Rozhodnutie nie je právoplatné.

7. V písomnom vyjadrení z 9.3.2016 žalobkyňa zotrvala na argumentácii, že darovacia zmluva z októbra 2015 bola robená s úmyslom ukrátiť ju ako veriteľa na jej právach, obaja žalovaní vedeli o všetkých súdnych sporoch, C. F. sa zbavil majetku, z ktorého by bolo možné uspokojiť jej pohľadávku vo veci . Dôkazné bremeno pritom o dôvode uzavretia tejto zmluvy zaťažuje žalovaných, keďže išlo o prevod osobám blízkym. Z jej pohľadu boli splnené všetky zákonné predpoklady na úspešné odporovanie napadnutého právneho úkonu. V návrhu zo dňa 15.7.2016 poukázala na ďalší peňažný nárok, ktorý uplatnila voči C. F. a následne aj voči žalovaným v 1/ a 2/ rade z titulu náhrady za užívanie jej podielu, a to za obdobie od marca 2015 do budúcna, konanie sa vedie pod sp. zn. .

8. Z listín z exekučného konania vedeného súdnym exekútorom A. I. L. ml. v konaní vyplýva, že exekúcia vedená na návrh oprávnenej - žalobkyne voči povinným B. C. F., E. F. a G. H. F. (návrh podaný 25.6.2021) na základe exekučného titulu, a to rozsudku KS v Trenčíne sp. zn. zo dňa 26.5.2021 bola ukončená vymožením pohľadávky z dôvodu splnenia vymáhaného nároku povinnými. Taktiež boli vymožené trovy oprávneného a trovy súdneho exekútora. Žalobkyni bola zo strany súdneho exekútora vyplatená suma 19.955,- eur.

9. Žalobkyňa pred súdom prvej inštancie dňa 11.11.2021 uviedla, že pohľadávku priznanú rozsudkom KS v Trenčíne sp. zn. zo dňa 26.5.2021 má vymoženú, exekúcia skončila v mesiacoch august a september 2021. V ostatnom zotrvala na žalobnom nároku, nesúhlasila s prerušením konania v dôsledku podaného dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu. Po zrušení posledného uznesenia o prerušení konania žalobkyňa v konaní tvrdila, že jej pohľadávka voči žalovanému vznikla momentom porušenia užívacej dohody

v auguste 2004 a týmto momentom jej vzniká právo na náhradu za užívanie jej podielu. Momentálne uplatňuje ďalší nárok v konaní , kde jej taktiež bol priznaný nárok 12.035,- eur s príslušenstvom. Majetok dlžníka nie je postačujúci, pretože skôr zdedený nehnuteľný majetok predal a peniaze použil pre svoju potrebu, pozemky v k.ú. J., ktoré vlastní nemajú takú hodnotu, z ktorej by uspokojila svoju pohľadávku. C. F. vlastní garáž v okrajovej časti Prievidze, kde hodnota je najviac 7.000,- eur, má rozostavaný dom a pozemky v k.ú. E. I. - LV č. XXX, avšak tieto by ťažko speňažila a boli kúpené po uskutočnení namietaného právneho úkonu. K uvedenému predložila aj listiny.

10. Zástupca žalovaných v konaní opätovne tvrdil, že žalobkyňa nadobudla v roku 1991 podiel na nehnuteľnostiach neplatne, čo samotná žalobkyňa niekoľkokrát zdôrazňovala. Samostatné konanie o neplatnosť darovacej zmluvy z 4.11.1991 sa neviedlo, súd má na absolútnu neplatnosť prihliadať ex offo. Svoju argumentáciu bližšie rozviedol v písomnom podaní z 3.3.2022. Na pojednávaní dňa 23.1.2023 zástupca žalovaných uviedol, že spätný prevod majetku na rodičov bol z dôvodu vykonávania jeho živnosti a hrozby straty celého majetku v prípade jeho platobnej neschopnosti, alebo iných zo živnosti vyplývajúcich sankcií a rodičia by mohli prísť o strechu nad hlavou. Prevod bol vykonaný aj z dôvodu dedenia B. F., ktorý by bol ukrátený o dedenie v prípade otcovej smrti. Prevod nebol špekulatívny, od roku 2015 sa nikto nepokúsil majetok scudziť. V ďalšom poukázal na jeho osobnú starostlivosť o rodičov a to, že si žalobkyňa neplní svoje zákonné a ani morálne povinnosti voči svojej matke.

11. Súd prvej inštancie na predmetný spor aplikoval ustanovenia a a predmetnú žalobu posúdil ako nedôvodnú. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa v konaní tvrdila, že záväzkový právny vzťah, z ktorého vzniká dlžníkovi C. F. povinnosť plniť a z ktorého odvíja svoje postavenie veriteľa v zmysle a nasledujúcich ustanovení , nastal momentom porušenia užívacej dohody v roku 2004. S touto argumentáciou súd prvej inštancie nesúhlasí. Existencia užívacej dohody nebola súdmi v predchádzajúcich súdnych konaniach preukázaná a žalobkyňou uplatňované nároky z titulu náhrady za užívanie jej podielu či už podľa , , alebo z titulu bezdôvodného obohatenia podľa a u jej dlžníka C. F. po roku 2015 nevychádzali z existencie užívacej dohody a jej následného porušovania. Dlžníkom žalobkyne je C. F. a jej nárok ako veriteľky mohol za relevantné obdobie vzniknúť len z titulu bezdôvodného obohatenia podľa , , pretože v tomto čase už C. F. nebol podielovým spoluvlastníkom spoločnej nehnuteľnosti. Uvažovať o tom, že v roku 2015, kedy bola urobená namietaná darovacia zmluva, existoval záväzkový právny vzťah medzi žalobkyňou a jej dlžníkom C. F. z titulu možného bezdôvodného obohatenia z dôvodu užívania jej podielu aj v roku 2019 a ďalej, je podľa názoru súdu prvej inštancie vylúčené. Jej nároky do roku 2019 buď neboli súdom priznané, alebo boli uspokojené plnením.

12. Žalobkyňa podala predmetnú žalobu o odporovateľnosť právneho úkonu v čase, keď tvrdila, že jej vzniká nárok voči žalovanému a neskôr aj voči žalovaným v 1/ a 2/ rade ako priamym dlžníkom na náhradu za užívanie jej podielu, pričom svoju pohľadávku uplatňovala v konaní , išlo o domnelé nároky za september 2011 do 28.2.2015. Žaloba žalobkyne bola však právoplatne zamietnutá, teda žalobkyňa nemala právne postavenie veriteľky voči dlžníkovi a súd v konaní o odporovateľnosť právneho úkonu vyčkal na právoplatné skončenie tohto súdneho konania. Následne súd prerušil konanie aj do skončenia následného súdneho konania , v ktorom si žalobkyňa uplatňovala svoje nároky za obdobie od marca 2015 do júna 2016 aj voči dlžníkovi C. F.. Je pravdou, že tento časový nárok spadal tak pred moment uzavretia napadnutej darovacej zmluvy ako i po jej uzavretí, a teda žalobkyňa mohla mať postavenie veriteľa pre účely a nasl. ustanovení . Súd prerušil predmetné konanie do právoplatného skončenia konania vo veci , následne do skončenia odvolacieho konania. Je preukázané, že celý tam žalovaný nárok od marca 2015 do októbra 2019 (uplatňovaný nielen voči dlžníkovi C. F., ale aj voči žalovaným v 1/ a 2/ rade ako priamymi dlžníkmi) mala žalobkyňa uspokojený v exekučnom konaní. Žalobkyňa mohla uspokojiť svoju pohľadávku v exekučnom konaní aj nedisponujúc rozsudkom o odporovateľnosti právneho úkonu aj postihnutím majetku priamo žalovaných v 1/ a 2/ rade, pretože títo boli zaviazané na spoločné plnenie s dlžníkom. Žalobkyňa preto ohľadom tejto pohľadávky už nemá postavenie veriteľa, pretože dlh jej dlžníka zanikol splnením. Vymáhateľnosť alebo uspokojenie nároku proti dlžníkovi v súvislosti s ustanovením treba chápať len

v spojitosti s „jeho odporovateľným právnym úkonom“, nejde o vymáhateľnosť alebo uspokojenie pohľadávky veriteľa, ktorý sa domáha súdnej ochrany podľa . Zmyslom žaloby podľa je z pohľadu žalujúceho veriteľa dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že je voči nemu neúčinný dlžníkom urobený právny úkon. Rozhodnutie súdu o odporovacej žalobe, ktorej bolo vyhovené, potom predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu vydaného proti dlžníkovi domáhať exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. Podľa názoru súdu prvej inštancie odporovacia žaloba je teda právnym prostriedkom slúžiacim výhradne k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní. Žalobkyňa vo vzťahu k jej pohľadávke voči dlžníkovi za dobu od marca 2015 do októbra 2019 už nemá právne postavenie veriteľa, neexistuje voči dlžníkovi vymáhateľná pohľadávka, rozsudok súdu o odporovacej žalobe nemôže byť právnym prostriedkom k uspokojeniu vymáhanej pohľadávky v exekučnom konaní, pretože túto má už plne uspokojenú.

13. Pokiaľ ide o ďalší žalobkyňou uplatňovaný nárok v konaní sp. zn. za dobu od novembra 2019 do septembra 2021, resp. do budúcna, podľa názoru súdu prvej inštancie namietaný právny úkon darovacia zmluva z októbra 2015 už z hľadiska času nemôže dopadať na túto pohľadávku. Od októbra 2015 do novembra 2019 ubehlo viac ako trojročné obdobie v zmysle a . V čase darovacej zmluvy nebola žalobkyňa veriteľkou žalovaného čo do tohto nároku, jej pohľadávka nebola daná a teda neexistovala a neexistoval ani žiadny podklad pre záväzkovoprávny vzťah (napr. NS ČR sp. zn. z 22.1.2002). Možnosť použitia rozsudku o odporovacej žalobe v konkrétnom exekučnom konaní sa musí nepochybne viazať ku konkrétnej existujúcej pohľadávke, ktorá bude nakoniec priznaná veriteľovi právoplatným exekučným titulom. Keďže podľa názoru súdu prvej inštancie v čase uzavretia a následného odvkladovania darovacej zmluvy dňom 16.11.2015 žalobkyni nevznikla pohľadávka z titulu možného budúceho bezdôvodného obohatenia jej dlžníka v roku 2019, súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobkyne. Nakoniec, nepochybným faktom zostáva, že v čase rozhodovania súdu o žalobe o odporovateľnosti právneho úkonu žalobkyňa nedisponuje žiadnou vymáhateľnou pohľadávkou voči dlžníkovi ( zo dňa 5.10.2005).

14. Na záver súd prvej inštancie skonštatoval, že plne rešpektujúc význam a hmotnoprávne dôsledky odporovateľnosti právneho úkonu, nemožno právo veriteľa domáhať sa odporovateľnosti právneho úkonu vykladať bez rozumných hraníc. Uvažovať o úmysle dlžníka v roku 2015, že v tomto čase ukracuje pohľadávku veriteľa z titulu budúceho bezdôvodného obohatenia v roku 2019 vyznieva „ad absurdum“. V opačnom prípade by hociktorý veriteľ mohol zažalovať odporovateľnosť právneho úkonu urobeného hocikým s tvrdením, že v budúcnosti vznikne budúci dlh dlžníka. Súd prvej inštancie sa s ostatnými hmotnoprávnymi podmienkami úspešného odporovania právneho úkonu, t.j. úmyslu dlžníka ukrátiť uspokojenie pohľadávky, existenciou ostatného majetku dlžníka a možnosťou uspokojenia následných pohľadávok v budúcnosti, nezaoberal.

15. O nároku žalovaných na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa a . V konaní boli plne úspešní žalovaní, nárok na náhradu trov konania však neuplatnili, preto súd rozhodol, že im náhradu trov konania nepriznáva.

16. Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie z dôvodov podľa ods. l písm. f/, podľa ktorého súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa písm. h/, podľa ktorého rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa žiadala odvolacie konanie prerušiť do skončenia konania na odvolacom súde, vo veci odvolania proti rozsudku Okresného súdu Prievidza sp. zn. zo dňa 19.5.2022. Nesprávne právne posúdenie veci odôvodnila žalobkyňa ignoráciou ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít v časti priznávania nárokov z titulu nadužívania spoluvlastníckeho podielu nad rámec podielového spoluvlastníctva, ako aj rozporu záverov súdu prvej inštancie so zákonom ( nasl. ) a ustálenou judikatúrou v zmysle článku 2 ods. 3 . Súd prvej inštancie žalobu zamietol na tvrdení, že žalobkyňa nemala vo vzťahu k dlžníkovi C. F. v čase rozhodovania súdu žiadnu vymáhateľnú pohľadávku, na čo aplikoval českú judikatúru. Použitie českej judikatúry nie je na území SR prípustné v zmysle záverov Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/l 15/2017 zo dňa 22.8.2018 potvrdené uznesením Ústavného súdu SR sp. zn.

-14 zo dna 29.11.2018, ktoré paradoxne súd prvej inštancie v odôvodnení citoval, avšak jeho obsahu nevenoval pozornosť. Žalobkyňa poukázala v otázke pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ na judikát Najvyššieho súdu SR publikovaný pod č. 2/2022 - uznesenie NS SR zo 17. mája 2022 sp. zn. . Na základe tejto judikatúry, ktorú súd prvej inštancie síce citoval, ale podľa žalobkyne nepochopil, je zrejmé, že súd nerozlišoval pojmy splatná pohľadávka a vymáhateľná pohľadávka. Taktiež nemal vedomosť o tom, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tiež predstavuje pohľadávka, ktorá vzniká na základe objektívnej skutočnosti v zákonom predvídaných situáciách ( a ) bez ohľadu na to, ktorú zo strán záväzkového vzťahu zaťažuje dôvod jeho vzniku a na vznik bezdôvodného obohatenia sa nevyžaduje ani existencia zavinenia ( Obč. zákonníka + odôvodnenie strana 4 odsek 2 rozhodnutia NS SR sp.zn. ). V prejednávanej veci bola pohľadávka žalobkyne voči dlžníkovi C. F. založená na povinnosti poskytnúť náhradu za užívanie jej podielu 1/2 v nehnuteľnostiach zapísaných v LV č. XXX v k.ú. E. I., čo je bezpochyby nárok z bezdôvodného obohatenia (, nasl. ) a teda pohľadávkou, ktorá vzniká priamo zo zákona (§ , 456, 458 ). Podľa judikatúry () „ak jeden zo spoluvlastníkov v rozpore s dohodou a proti vôli ostatných spoluvlastníkov sám užíva predmet spoluvlastníctva, musí ostatným poskytnúť náhradu. Náhrada sa stanoví odo dňa, keď došlo k porušeniu dohody, ktorá predtým opravovala spoločné užívanie nehnuteľností“. Z čoho jednoznačne vyplýva, že uplatnenie náhrady (od kedy a v akej výške) je vždy vecou dotknutého podielového spoluvlastníka. Závery súdu prvej inštancie, že nebolo preukázané porušenie dohody o užívaní, svedčia o neznalosti skutkového stavu súdom prvej inštancie. Dohoda o užívaní je zakotvená jednak v článku 5 darovacej zmluvy z roku 1991 (nadobúdací titul na LV č. XXX ) a bola preukázaná ústna dohoda o rozdelení užívania izieb v právoplatnom spore pred OS Prievidza sp.zn.12C/18/2015, ktorá trvala do 8/2004, kedy došlo k jej porušeniu, výmene zámkov na dome a okupáciou celého podielu C. F. a jeho rodičmi (konštatované aj v spore pred OS Prievidza sp. zn. ). Spôsob výpočtu bezdôvodného obohatenia a forma uplatnenia tohto nároku pred podaním žaloby je štandardne uplatňovaná veriteľom formou výzvy na zaplatenie, kde si veriteľ uplatni právo u dlžníka, pričom je povinný uviesť jeho vyčíslenie a dátum, od ktorého si nárok uplatňuje. V konaní na súde sa nárok na náhradu obvykle prepočíta súdnym znalcom, pokiaľ ho protistrana namieta. Žalobkyňa takýto nárok vyčíslila v písomnej výzve na vydanie bezdôvodného obohatenia/náhrady za užívanie, adresovanej C. F. dňa 1.9.2014 s tým, že žiada platiť za užívanie svojho podielu mesačne sumu 260 eur vždy k 15-dňu v mesiaci od 1.9.2014 bez časového obmedzenia, čo vyplýva z jej podania zo dňa 27.11.2014 v spise Okresného súdu Prievidza sp. zn. , ktorú (tam) žalovaný prevzal, lebo na ňu odpovedal. C. F. -dlžník jednoznačne bol uzrozumený s tým, aká pohľadávka a v akej výške mu bude vznikať aj dokedy (kým neuzavrie dohodu o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva a bude tam bývať) a táto výzva a požiadavka na platenie bola dôvodom na uzavretie darovacej zmluvy v roku 2015 (namietaného odporovateľného právneho úkonu), čo C. F. ani žalovaní 1/ a 2/ v tejto veci nepopreli. Takže je zrejmé, že pohľadávka vznikla od 1.9.2014, pred urobením odporovateľného úkonu, splatná je aj v budúcnosti, vždy do 15. dňa v konkrétnom mesiaci po 260 eur a predmetom odporovateľnosti môže byť aj budúca pohľadávka z bezdôvodného obohatenia, ktorej splatnosť nastane po urobení odporovateľného úkonu, čo súd prvej inštancie nebol ochotný akceptovať. Žaloba o odporovateľnosť musí byť podaná v 3 -ročnej prekluzívnej lehote a preto veriteľ nemôže čakať na jej podanie dovtedy, kým získa vymáhateľnú pohľadávku v základnom konaní a zákonodarca predpokladá, že veriteľ môže vymôcť vykonateľnú pohľadávku (exekúciou) skôr, než bude rozhodnuté o žalobe o odporovateľnosti a preto priamo zo zákona sa považuje veriteľ s vymoženou pohľadávkou za aktívne legitimovaného na podanie žaloby o odporovateľnosť ( ) v zmysle hmotnoprávnej úpravy . V konaní nie je sporné, že nárok na zaplatenie za obdobie od 9/2014 do 2/2015 uplatnený v spore pod sp.zn. bol právoplatne zamietnutý (mimo akékoľvek zákonného rámca) avšak priznaný na tom istom skutkovom základe v spore OS Prievidza rozsudkom Krajského sudu v Trenčíne sp.zn. zo dňa 26.5.2021. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn.17Co/16/2020 bol v časti o zaplatenie sumy 14.052,43 eur s prísl. zrušený a vrátený odvolaciemu súdu na prejednanie a rozhodnutie Najvyšším súdom SR sp.zn. zo dňa 24.8.2022, avšak až potom, čo bola pohľadávka v plnom rozsahu vymožená a to v celkovej výške 19.955 eur + 1.703 eur trovy na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku sp.zn.17Co/16/2020, práve za obdobie od 3/2015 do 9/2019 aj proti povinnému - žalovanému C. F.. Žalovaní 1/ a 2/ v tomto spore boli povinní preukázať, že C. F. mal okrem nehnuteľností, ktoré na nich previedol odporovateľným právnym úkonom aj iný speňažiteľný majetok, z

ktorého by sa dala táto pohľadávka v takejto výške vymáhať a tento musel existovať ku dňu urobeného odporovateľného úkonu, t.j. k 16.11.2015 (povolený vklad dar. zmluvy z roku 2015). Žalobkyňa uviedla, že C. F. v tom čase vlastnil jedine garáž pod Skalkou v Prievidzi, o čom predložila LV a tvrdila, že táto sa dala predať len za cca 7.000 eur, čo žalovaní 1/ a 2/ nepopreli a preto tieto skutkové tvrdenia žalobkyne možno považovať za nesporné. Teda dlžník žalobkyňu uzavretou darovacou zmluvou jednoznačne ukrátil -zmenšil majetok. Je pravdou, že ku dňu vyhlásenia rozsudku v tejto veci žalobkyňa nedisponovala vymáhateľnou pohľadávkou voči C. F. v spore sp.zn. , pretože pohľadávka už bola uspokojená, avšak napriek tomu mala právo sa domáhať odporovateľnosti a mala aktívnu vecnú legitimáciu v spore, pretože úkon C. F. (darovacia zmluva z roku 2015) ukrátil uspokojenie jej vymáhateľnej pohľadávky a zo zákona ( ) jasne vyplýva, že toto právo odporovať právnemu úkonu má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený. Žalobkyňa predsa viedla exekúciu na vydanie bezdôvodného obohatenia na základe rozsudku KS v Trenčíne sp.zn. na zaplatenie za obdobie od 3/2015 do 9/2019, kde mala vo vzťahu k C. F. pohľadávku priznanú, takže súd prvej inštancie nemôže tvrdiť, že C. F. nebol jej dlžníkom a pohľadávka za toto obdobie neexistovala. Žalobkyňa poukázala na to, že ak by sa odvolací súd s týmto názorom nestotožnil, uplatňuje ďalšiu pohľadávku z totožného titulu proti C. F. a spol. v spore pred OS Prievidza sp.zn. , kde už bolo neprávoplatne rozhodnuté (čiastočne v jej prospech) a už sa vedie odvolacie konanie a žiada odvolacie konanie vo vecí za účelom získania ďalšej vymáhateľnej pohľadávky do jeho právoplatnosti podľa prerušiť, až do skončenia odvolacieho konania vo veci OS Prievidza . Žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná jej trovy odvolacieho konania vo výške 100 %.

17. Žalovaní sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrili.

18. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa a , že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu aj náležitosti podľa s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

19. Skôr ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobkyne proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie, rozhodol o návrhu žalobkyne zo dňa 10.2.2023 na prerušenie odvolacieho konania.

20. Podľa , ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet.

21. Z citovaného ust. vyplýva, že súd môže prerušiť konanie, ak po zvážení okolností dospeje k záveru, že konkrétne prebiehajúce konanie je konaním, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Rozhodnutie súdu závisí od konkrétnych okolností sporu, pričom je potrebné, aby súd prihliadal aj na štádium, v akom sa konanie nachádza, ako aj zváži, či predmetný právny vzťah, týkajúci sa strán sporu si nemôže prejudiciálne vyriešiť sám.

22. Odvolací súd konštatuje, že skutočnosť, na ktorú poukázala žalobkyňa, že si uplatňuje ďalšiu pohľadávku z totožného titulu proti C. F. a spol. v spore pred OS Prievidza sp. zn. , kde už bolo neprávoplatne rozhodnuté (čiastočne v jej prospech) a už sa vedie odvolacie konanie a žiadala preto predmetné odvolacie konanie podľa prerušiť, za účelom získania ďalšej vymáhateľnej pohľadávky, nie je dôvodom na aplikáciu ustanovenia , nakoľko konanie, v ktorom si žalobkyňa uplatňuje ďalšiu pohľadávku voči C. F. ako dlžníkovi nie je konaním, v ktorom sa rieši otázka, ktorá by mala význam na rozhodnutie predmetnej veci. Ku dňu predmetného rozhodnutia bolo už odvolacie konanie, do skončenia ktorého žiadala žalobkyňa prerušiť toto konanie, skončené. Odvolací súd z týchto dôvodov návrh žalobkyne zo dňa 10.2.2023 na prerušenie odvolacieho konania zamietol.

23. V odvolacom konaní preskúmal odvolací súd vec v rozsahu podaného odvolania podľa (viazanosť rozsahom odvolania), viazaný odvolacími dôvodmi podľa

ods. 1 , vrátane svojho oprávnenia preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok z úradnej povinnosti podľa , a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa potvrdiť. V odvolacom konaní nezistil odvolací súd žiadne dôvody na zmenu alebo zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa alebo podľa . Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , pretože v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo doplnil dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Podľa v spojení s odvolací súd verejne vyhlásil vo veci rozsudok.

24. Za aplikácie posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa a . Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania. Rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje náležitosti podľa . Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

25. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy hodnotil v súlade so zásadami podľa a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenie žalobu žalobkyne zamietol a žalovaným nepriznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania. Za aplikácie odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Hlavne poukazuje na ods. 22 až 25 napadnutého rozsudku, v ktorých súd prvej inštancie zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil svoje rozhodnutie. Práve z titulu aplikácie nie je žiadúce, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie a s ktorými sa stotožňuje. Odvolací súd v rámci postupu podľa a k odvolacím dôvodom žalobkyne uvádza:

26. Inštitút odporovateľnosti v zásade slúži potrebám exekučného konania, nakoľko jeho účelom je umožniť veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, domôcť sa v exekúcii uspokojenia tejto pohľadávky z majetku (vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt), ktorý ušiel dlžníkovi v dôsledku jeho odporovateľného právneho úkonu. Odporovacia žaloba podľa ustanovenia je teda právnym prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní. Veriteľ musí mať v čase uskutočnenia odporovateľného právneho úkonu pohľadávku voči dlžníkovi, ktorá nemusí byť ešte vymáhateľná, musí však existovať. Odporovať právnemu úkonu môže veriteľ aj vtedy, ak jeho pohľadávka vznikne až v budúcnosti, musí však v čase uskutočnenia odporovateľného právneho úkonu existovať medzi veriteľom a dlžníkom záväzkový, resp. iný vzťah, na základe ktorého je zrejmé a isté, že pohľadávka v budúcnosti vznikne. Právo odporovať právnemu úkonu dlžníka má veriteľ aj vtedy, ak dlžníkov nárok z odporovaného právneho úkonu je už vymáhateľný alebo uspokojený.

27. Keďže pasívne vecne legitimovaným subjektom je tretia osoba, ktorá s dlžníkom uzavrela právny úkon, je potrebné poslednú vetu ustanovenia vykladať vo vzťahu k tejto tretej osobe ako strane sporu v konaní o odporovateľnosť právneho úkonu tak, že ak aj tretia osoba už nárok dlžníka z odporovateľného právneho úkonu, teda svoju povinnosť, splnila (napr. kúpnu cenu pri kúpnej zmluve už zaplatila), nemá táto skutočnosť vplyv na konanie o odporovateľnosť tohto právneho úkonu a tretia osoba aj napriek tejto skutočnosti bude pasívne vecne legitimovanou stranou sporu a veriteľ má právo odporovať tomuto právnemu úkonu. Inak povedané, osoba, ktorá má z odporovateľného právneho úkonu prospech (v prospech ktorej sa právny úkon urobil) nemôže byť v spore úspešná len preto, že nárok z tohto právneho úkonu je už vymáhateľný, resp. uspokojený

(právny názor publikovaný v odbornej právnickej literatúre - A. M. a kol. , Komentár a súvisiace predpisy V. vydanie, Eurounion, Bratislava 2004, str. 102).

28. V danej veci žalobkyňa podala odporovaciu žalobu z dôvodu, že v čase uskutočnenia odporovateľného právneho úkonu – darovacej zmluvy, mala voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, ktorá však bola v priebehu konania exekučne vymožená, teda zanikla. Žalobkyňa túto skutočnosť potvrdila a naďalej zotrvala na svojej žalobe a odôvodňovala ju ďalšou vymáhateľnou pohľadávkou, ktorú má voči dlžníkovi. Ide však o pohľadávku, ktorá vznikla viac ako 3 roky po podaní predmetnej žaloby a teda v čase uskutočnenia odporovateľného právneho úkonu neexistovala.

29. Súd prvej inštancie správne konštatoval nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v predmetnej veci. Žalobkyňa v čase uskutočnenia odporovateľného právneho úkonu – darovacej zmluvy z októbra 2015 nemohla mať existujúcu pohľadávku, ktorá vznikla až v roku 2019. Nie je možné konštatovať ani, že ide o pohľadávku pokračujúcu, resp. budúcu, nakoľko jej právnym základom je nárok vydanie bezdôvodného obohatenia ako peňažnej náhrady za (nad)užívanie spoluvlastníckeho podielu, pričom tento nárok vznikne až vtedy, keď k užívaniu spoluvlastníckeho podielu dôjde. O budúcu pohľadávku by mohlo ísť v prípade uzatvorenia zmluvného vzťahu, na základe ktorého by pravidelne v určitom časovom období vznikala pohľadávka, ktorú by bol povinný dlžník uhrádzať.

30. K námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie aplikoval českú judikatúru odvolací súd uvádza v súlade s názorom žalobkyne, že rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, resp. Ústavného súdu ČR, nespadajú pod pojem ustálená rozhodovacia prax. Súd prvej inštancie uviedol rozhodnutie českého súdu, ktorého právne závery vychádzajú z totožnej právnej úpravy (právna úprava odporovateľnosti právneho úkonu bola v čase rozhodnutia českého súdu totožná so znením ustanovenia ) len ako podporné tvrdenie k svojmu rozhodnutiu a odôvodneniu (súd prvej inštancie sa so závermi českého súdu len stotožnil).

31. Námietku žalobkyne, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s ustálenou judikatúrou, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko žalobkyňa neuviedla žiadne konkrétne rozhodnutie, ktoré by riešilo právnu otázku vo vzťahu k druhej vete ustanovenia (ktorá bola v predmetnej veci sporná). Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré žalobkyňa uvádzala sa týkali len problematiky pojmu vymáhateľnej pohľadávky. Na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky poukazuje aj odvolací súd, vedomí si toho, že rozhodnutie súdov iných štátov síce nie sú judikatúrou najvyššej súdnej inštancie na území Slovenskej republiky, avšak jeho závery vychádzajú z totožnej právnej úpravy, pričom odvolací súd sa s týmito závermi stotožňuje. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. zo dňa 25.9.2012, „ ... Nejvyšší soud již ve svém rozsudku ze dne 11. prosince 2007, sp. zn. (jež je veřejnosti přístupné na webových stránkách Nejvyššího soudu N.), dovodil, že je třeba vykládat v souladu s teorií i ustálenou soudní praxi shora citované ustanovení věta druhá obč. zák. tak, že pasivně legitimovaný subjekt ( obč. zák.) se nemůže s úspěchem bránit proti odpůrčí žalobě věřitele tím, že jeho vlastní nárok vůči dlužníkovi z jeho odporovatelného úkonu je již vymahatelný anebo byl-li již uspokojen. Toto ustanovení je tedy třeba interpretovat tak, že věřitel může právnímu úkonu dlužníka odporovat i v případě, že se tento právní úkon stal předmětem soudního řízení mezi dlužníkem a osobou, která s ním tento úkon uzavřela ( druhou stranou odporovatelného úkonu - nabyvatelem), nabyvateli z něho bylo přisouzeno plnění a toto plnění bylo na dlužníkovi vymoženo exekučně. Okolnost, že odporovatelný právní úkon byl předmětem jiného řízení, že v tomto řízení bylo nabyvateli přisouzeno nějaké plnění z tohoto odporovatelného úkonu apod., totiž nemá na řízení o odpůrčí žalobě žádný vliv - s výjimkou případu, kdy by v takovém řízení byla konstatována neplatnost předmětného úkonu.“

32. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie podľa , pričom svoje rozhodnutie zrozumiteľne a jasne odôvodnil. Žalovaným 1/ a 2/ trovy konania žiadne nevznikli a tak správne rozhodol, že im náhradu trov nepriznal.

33. Ani v odvolacom konaní žalobkyňa neprodukovala také skutkové a právne argumenty, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku v jej prospech. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej

inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil.

34. Keďže odvolací súd nezistil naplnenie odvolacích dôvodov prezentovaných žalobkyňou, rozsudok súdu prvej inštancie podľa , ako vecne správny potvrdil.

35. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s , . V odvolacom konaní boli úspešní žalovaní a preto odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) :

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( )

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( )

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( )

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, )

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, )

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa ). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).