Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 168/2019

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-62

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a sudcov Petra Molnára a Ľuboša

Szigetiho (sudca spravodajca) vo veci ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti Poistná

udalosť, s. r. o., Sabinovská 11, Bratislava, IČO 45 474 231, zastúpenej spoločnosťou

Procházka & partners, spol. s r. o., Búdková 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Radoslav Procházka, pre namietané porušenie a

Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. novembra 2018, ako aj postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 19. apríla 2018 a takto

rozhodol:

1. Základné práva obchodnej spoločnosti Poistná udalosť, s. r. o., vlastniť majetok

podľa a na súdnu ochranu podľa

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. novembra 2018 p o r u š e n é

b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. novembra 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti Poistná udalosť, s. r. o., p r i z n á v a úhradu trov konania

v sume 623,26 € (slovom šesťstodvadsaťtri eur a dvadsaťšesť centov), ktorú j e Najvyšší

súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet spoločnosti Procházka & partners,

spol. s r. o., Búdková 4, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti Poistná udalosť, s. r. o., v časti

namietaného porušenia a postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 19. apríla 2018 n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -31 z 27. júna 2019 bola prijatá na ďalšie konanie ústavná sťažnosť

obchodnej spoločnosti Poistná udalosť, s. r. o., Sabinovská 11, Bratislava, IČO 45 474 231

(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 29. novembra 2018, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. apríla 2018.

2. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v replike bez označenia

dátumu doručenej ústavnému súdu 26. septembra 2019, najvyšší súd vo vyjadrení

z 13. septembra 2019 a krajský súd vo vyjadrení zo 17. júla 2019 vyslovili súhlas, aby sa

upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov

a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

3. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že 8. septembra 2015 spôsobil držiteľ motorového

vozidla , poistený v Groupama Biztosító Zrt., konajúcej na území Slovenskej

republiky prostredníctvom organizačnej zložky Groupama poisťovňa, a. s. (ďalej len

„poisťovňa“), dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej bolo motorové vozidlo

(ďalej len „poškodený“) značky Škoda Octavia poškodené tak, že ho po nehode nebolo

možné využívať v súlade so o cestnej premávke a o zmene

a doplnení niektorých zákonov z znení neskorších predpisov. Poškodený v súlade

s príslušnými ustanoveniami o povinnom zmluvnom poistení

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo „zákon“)

sprístupnil poškodené vozidlo poisťovni na jeho obhliadku na účely prešetrenia škodovej

udalosti. Dňa 22. septembra 2015 vykonal prvú obhliadku poškodeného vozidla

zamestnanec spoločnosti Techcar Slovakia, s. r. o. (ďalej len „tretia osoba“). V zápise

o obhliadke tretia osoba v mene poisťovne zdokumentovala rozsah poškodenia vozidla

a uviedla, že neodporúča jeho opravu. Dňa 23. septembra 2015 z dôvodu akútnej

neschopnosti riešiť svoju dopravu do zamestnania a zároveň poskytnúť svojmu maloletému

dieťaťu s ťažkým zdravotným postihnutím adekvátnu starostlivosť spôsobenej absenciou

možnosti využívať poškodené motorové vozidlo poškodený uzavrel so sťažovateľkou

nájomnú zmluvu na prenájom náhradného motorového vozidla. Dňa 2. októbra 2015

poškodený na svoj bankový účet dostal od poisťovne náhradu tej časti škody, ktorá mu

vznikla priamo na poškodenom vozidle. Oznámenie o výsledkoch prešetrovania škodovej

udalosti do dňa podania ústavnej sťažnosti poškodenému doručené nebolo. Dňa 3. októbra

2015 poškodený vrátil sťažovateľke prenajaté vozidlo a za dobu 10 dní prenájmu jej

7. októbra 2014 zaplatil 450 €. Poškodený toho istého dňa postúpil na sťažovateľku svoju

pohľadávku na náhradu škody voči poisťovni v časti, v ktorej táto škoda bola tvorená

nákladmi na využívanie náhradného motorového vozidla. Poisťovňa sa o postúpení

pohľadávky dozvedela 8. októbra 2015. Uvedeného dňa poškodený požiadal poisťovňu

o úhradu predmetného výdavku vynaloženého na prenájom náhradného motorového

vozidla. Spolu s touto žiadosťou doručil poškodený poisťovni aj kópiu „Preukazu fyzickej

osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom“ patriaceho jeho v tom čase

trojročnej dcére. Dňa 16. novembra 2015 poisťovňa sťažovateľke oznámila, že keďže

na vozidle „bola totálna škoda a toto motorové vozidlo bolo využívané na súkromné účely,

z tohto dôvodu náklady na zapožičanie náhradného motorového vozidla nevznikli“,

a poisťovňa plnenie za túto časť škody neposkytne. Oznámenie o ukončení prešetrovania

škodovej udalosti a o výške poistného plnenia (tzv. oznámenie o poistnej udalosti) založené

v súdnom spise pod č. l. 70 a datované 2. októbra 2015 do dňa podania ústavnej sťažnosti

poškodenému ani sťažovateľke doručené nebolo.

4. Dňa 22. januára 2016 podala sťažovateľka na Okresnom súde Bratislava II

(ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou sa domáhala od poisťovne zaplatenia sumy 450 €

s prísl. ako náhrady škody. Išlo o pohľadávku postúpenú sťažovateľke poškodeným.

5. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 23. januára 2017 bola žaloba

zamietnutá s tým, že „vzhľadom na to, že v danej veci si poškodený prenajal náhradné

vozidlo až potom, že mu bolo zo strany žalovaného oznámené, že oprava vozidla je

neekonomická a poškodené vozidlo nedoporučuje opravovať, nevznikol mu nárok

na náhradu nákladov spojených s prenájmom tohto vozidla“.

6. V podanom odvolaní vo vzťahu k jednému z kľúčových skutkových a právnych

záverov okresného súdu (t. j. že zápis o obhliadke je oznámením poisťovne poškodenému

o totálnej škode, resp. o výške poistného plnenia či ukončení šetrenia, že poškodený

je týmto zápisom viazaný a že tento zápis sám osebe ruší kauzálny nexus medzi porušením

právnej povinnosti a vzniknutou škodou) sťažovateľka v konaní pred okresným súdom,

ako aj v odvolaní voči jeho rozsudku namietala okrem iného i skutočnosť, že sa v praxi

relatívne bežne stáva, že samotné poisťovne v priebehu šetrenia škodovej udalosti,

či dokonca aj po jeho skončení, menia predbežné závery zistené pri prvotnej obhliadke

technikom. Inými slovami, sťažovateľka namietala, že ak predbežný záver,

resp. odporúčanie v zápise o obhliadke, môže v ďalšom priebehu modifikovať a relatívne

bežne aj modifikuje samotná poisťovňa, potom tento zápis nemôže byť považovaný

za zákonom predpokladané oznámenie o výsledkoch prešetrovania poistnej udalosti,

a teda za právny úkon, ktorý by akokoľvek mohol viesť k zániku účelnosti nákladov

vynaložených na obstaranie náhradného vozidla.

7. Ďalej sťažovateľka v odvolaní namietala, že predmetom dokazovania zo strany

okresného súdu nebolo doručenie oznámenia o výsledkoch prešetrovania škodovej udalosti

poškodenému, že takéto oznámenie poškodenému doručené nebolo a nebolo mu zo strany

poisťovne doručené ani žiadne iné oznámenie predpokladané

Poukazovala aj na fakt, že predbežný záver o neodporúčaní opravy nie je výsledkom

prešetrovania škodovej udalosti ani konečným rozhodnutím poisťovne, ale iba prvotným

východiskom pre ďalšie šetrenie a riešenie škodovej udalosti.

8. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 19. apríla 2018 bol rozsudok

okresného súdu potvrdený. Krajský súd sa priklonil k skutkovým a právnym záverom

okresného súdu. Námietkou sťažovateľky o bezprostrednom rozpore medzi závermi

okresného súdu na jednej strane a znením zákonnej úpravy a jej zaužívanou aplikáciou

zo strany samotných poisťovní na strane druhej sa krajský súd nezaoberal. To isté sa

vzťahuje aj na skutočnosť, že okresný súd opomenul vykonať dokazovanie vo vzťahu

k spornej skutkovej okolnosti týkajúcej sa doručenia oznámenia o výsledkoch prešetrovania

škodovej udalosti poškodenému.

9. Dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu podané 21. júna 2018

namietajúce porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces vadami v postupe súdov

nižšieho stupňa bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra

2018 odmietnuté. Uznesenie bolo sťažovateľke doručené 21. januára 2019.

10. Sťažovateľka v sťažnosti podanej na ústavnom súde predovšetkým analyzuje

procesné vady v postupe všeobecných súdov.

«Rovnosť zbraní

V rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa ani v súdnom spise sa nenachádza jediný

dôkaz o tom, že by si poisťovňa splnila svoju povinnosť vyplývajúcu jej z § 11 ods. 6 zákona

č. , t.j. povinnosť prešetriť škodovú udalosť a výsledky tohto prešetrovania

a výšku poistného plnenia oznámiť poškodenému. Splnenie tejto zákonnej povinnosti je

pritom nevyhnutnou podmienkou právom aprobovaného ustálenia výšky poistného plnenia

a má teda zásadný právny význam pre posúdenie rozsahu nárokov poškodeného, resp.

sťažovateľa ako jeho právneho nástupcu. (Poisťovňa síce založila do spisu oznámenie

o poistnej udalosti datované 2.10.2015, nepredložila však jediný dôkaz o tom, že toto

oznámenie poškodenému aj skutočne doručovala a ak áno, či vôbec bolo poškodenému

doručené.)

Ak zákon na účely špecifikácie škody a rozsahu jej náhrady ukladá povinnému

subjektu niečo vykonať, absencia akéhokoľvek dokazovania, či povinný subjekt toto

aj naozaj vykonal, je presne tým typom porušenia základných procesných pravidiel,

aké zakladá zásah do práva na základnú „procesnú kvalitu“ v postupe súdu.

Táto vada v procesnom postupe súdov nižšieho stupňa je pritom o to zásadnejšia,

že sám krajský súd na danú okolnosť, a to napriek absencii akéhokoľvek dokazovania,

odkazuje ako na preukázanú skutkovú okolnosť! Na s. 8 svojho rozsudku krajský súd

uvádza, že „bolo jednoznačne preukázané, že túto informáciu poškodený (právny

predchodca žalobcu) získal skorej ako mu bolo doručené Oznámenie o poistnej udalosti

zo dňa 2.10. 2015...“. Doručenie tohto oznámenia však ani jeden súd napriek námietkam

sťažovateľa nijako nedokazoval a poisťovňa ho nijako nepreukázala! K doručeniu tohto

oznámenia v skutočnosti ani nedošlo.

V tejto súvislosti sú dôležité dve okolnosti. Po prvé, ak účastník konania namieta

skutkovú okolnosť a táto je teda medzi stranami sporná, je absolútne mimo procesné

pravidlá, aby súd takúto skutkovú okolnosť bez dokazovania považoval za preukázanú len

na základe tvrdenia druhého účastníka konania. Celkom bezprostredne odporuje takýto

postup aj princípu rovnosti zbraní, ktorý je v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu

súčasťou práva na súdnu ochranu.

Doručenie písomnosti je dostatočne jednoduché preukázať, ak k nemu prišlo

a preukazovanie doručenia písomnosti patrí medzi tie najbežnejšie procesné úkony strán.

Absencia dokazovania a absencia preukázania zásadnej skutkovej okolnosti zbavuje celý

súdny proces kvality, nevyhnutnej na to, aby tento proces spĺňal tie najzákladnejšie kritériá

ustanovené nielen v procesnom kódexe, ale aj v jeho ustálenom výklade súdmi. Azda niet

zjavnejšieho porušenia procesných pravidiel, ako opomenutie súdu preukázať skutkovú

okolnosť, ktorá má aj podľa odôvodnenia rozhodnutia právny význam pre rozhodnutie

vo veci. Ide teda o neprípustnú vadu aj všeobecne, nielen v tomto konkrétnom prípade.

Po druhé, ak by mal obstáť takýto postup v tejto alebo v analogických veciach,

znamenalo by to totálne popretie normatívnych účinkov .

Poisťovatelia by jednoducho boli efektívne zbavení zákonnej povinnosti, pretože by boli

zbavení povinnosti splnenie tejto povinnosti akokoľvek preukazovať. Jednoducho by sa

prezumovala, ak by poisťovateľ uviedol, že ju splnil. To je celkom zjavne neudržateľné

nielen z hľadiska princípu rovnosti zbraní medzi účastníkmi konania, ale aj z hľadiska

princípu právnej istoty.

K námietke sťažovateľa, že súdy nižšieho stupňa považovali za preukázanú takú

skutkovú okolnosť, aká nebola predmetom ich dokazovania (doručenie oznámenia

o prešetrovaní škodovej udalosti), najvyšší súd uviedol, že rozhodovanie o tom, ktoré

dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie stranám, „Ak súd niektorý dôkaz

nevykonal, mohlo to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v

konečnom dôsledku k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia“. (s. 5)

Najvyšší súd si tu mylne vyložil námietku sťažovateľa ako námietku, smerujúcu proti

nevykonaniu dôkazu ako takému. Sťažovateľ však výslovne namietol, že hoci k vykonaniu

dôkazu nedošlo, súdy nižšieho stupňa s predmetnou skutkovou okolnosťou nakladali ako s

preukázanou, t.j. akoby k vykonaniu dôkazu došlo. V skratke, dôkaz vykonaný nebol, ale tá

skutková okolnosť, ku ktorej sa dôkaz vzťahoval, bola súdmi považovaná za preukázanú. V

danom prípade ide podľa sťažovateľa celkom jednoznačne o vadu, bezprostredne súvisiacu

s procesným postupom súdu a teda o vadu, na nápravu ktorej mal sťažovateľ právo

najneskôr v dovolacom konaní. Absencia takejto nápravy zo strany dovolacieho súdu sama

osebe zakladá nárok sťažovateľa na ústavnú ochranu jeho práva na spravodlivý súdny

proces.

Napokon, „objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití

všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,

že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto

objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.“ (napríklad

)...

Vady odôvodnenia

Odvolací súd zaťažil svoj postup vadou, vyžadujúcou nápravu, aj tým, že

v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nijako nevysporiadal so zásadnou námietkou

sťažovateľa, uvedenou aj v odvolaní voči rozsudku okresného súdu.

Sťažovateľ namietol predbežnú povahu odporúčaní uvedených v zápise o obhliadke

a fakt, že samotné poisťovne v priebehu prešetrovanie škodovej udalosti relatívne bežne

dochádzajú k iným záverom, než aké sú obsiahnuté v zápise o obhliadke. Túto námietku

krajský súd v plnom rozsahu ignoroval.

Vo svetle skutočnosti, že k zániku príčinnej súvislosti medzi porušením právnej

povinnosti a vznikom škody malo podľa súdov nižšieho stupňa dôjsť práve a len v dôsledku

odporúčania, uvedeného v zápise o obhliadke ide pritom o absolútne kľúčovú právnu

otázku. Inými slovami, podľa názoru súdov nižšieho stupňa závisí existencia nároku

na náhradu škody od obsahu zápisu o obhliadke, pričom sťažovateľ v odvolaní túto

súvislosť spochybnil aj poukazom na to, že odporúčanie v zápise o obhliadke môže byť

v priebehu prešetrovania škodovej udalosti predmetom zmeny. Absencia akejkoľvek

odpovede krajského súdu na túto námietku zakladá vadu nedostatočnej presvedčivosti

a úplnosti odôvodnenia jeho rozhodnutia, čo je v zmysle ustálenej judikatúry samé osobe

dôvodom pre záver o existencii vady, majúcej dopad na právo na spravodlivý súdny proces.

Podľa ústavného súdu. „integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a ochranou proti takému uplatneniu“. (napríklad , )

Najvyšší súd ako dovolací súd v odpovedi na túto námietku len všeobecne uviedol,

že sa s ňou nestotožňuje...

Aplikačná svojvôľa

Všeobecne

V tom najstručnejšom a najzjednodušenejšom podaní, sťažovateľ sa domáha ochrany

voči svojvoľnému a ústavne neudržateľnému záveru, že v prípade, ak je vozidlo pri škodovej

udalosti poškodené tak, že je „neekonomické“ ho opraviť, má byť poškodený zbavený

nároku na náhradu škody, spočívajúcej v nákladoch na prenájom náhradného vozidla.

Tento záver bezprostredne odporuje aj nálezu Ústavného súdu Českej republiky, vydanom

v totožnom právnom kontexte, aký je predmetom tejto sťažnosti.

Zákonná úprava

Podľa , každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil

porušením právnej povinnosti. Podľa , uhrádza sa

skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Podľa , poisťovateľ je povinný bez zbytočného

odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné

plnenie a do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti

a) skončiť prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť

poistné plnenie a oznámiť poškodenému výšku poistného plnenia, ak bol rozsah povinnosti

poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný,

b) poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol

poskytnúť alebo pre ktoré znížil poistné plnenie alebo poskytnúť poškodenému písomné

vysvetlenie k tým uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej

lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška

poistného plnenia; písomné vysvetlenie sa považuje za doručené dňom, keď ho poškodený

prevzal, odmietol prevziať, alebo dňom, keď ho pošta vrátila ako nedoručené.

Podľa , poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné

plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti

poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu

o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z toho rozhodnutia nevyplýva iná lehota

na poskytnutie poistného plnenia.

Podľa , náhradu škody uhrádza poisťovateľ

poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo

poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.

Zo spojenia relevantných zákonných úprav teda vyplýva, že poisťovateľ nahrádza

poškodenému škodu, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti

poistencom poisťovateľa.

Sťažovateľ ako právny nástupca poškodeného sa domáhal náhrady škody v časti,

v ktorej túto škodu tvorili náklady vynaložené poškodeným na obstaranie náhradného

vozidla po dobu desiatich dní v čase, keď prebiehalo prešetrovanie škodovej udalosti

poisťovňou.»

11. V ďalšom sťažovateľka zhrňuje závery všeobecných súdov.

«Závery okresného súdu

Podľa okresného súdu „je potrebné sa stotožniť s právnym názorom, že poisťovňa

je povinná nahradiť poškodenému náhradu nákladov za vypožičanie náhradného vozidla

za obdobie do oznámenia poisťovne poškodenému, že oprava vozidla je neekonomická...“

(s. 5 rozsudku). Podľa názoru okresného súdu k tomuto oznámeniu poisťovne poškodenému

došlo v deň, keď tretia osoba v mene poisťovne vykonala na tlačive označenom „Techcar

Slovakia - Zápis o poškodení vozidla k škodovej udalosti“ záznam rozsahu poškodenia

a na tomto tlačive krížikom vyznačila kolónku „opravu poisťovňa neodporúča“.

Z tohto skutkového záveru vyvodil okresný súd právny záver, že poškodenému nárok

na náhradu škody v časti, v akej mu vznikla nákladmi na prenájom náhradného vozidla,

nevznikol...

Skutkové a právne závery krajského súdu

Krajský súd uviedol, že „poškodený má nárok na preplatenie účelne vynaložených

nákladov v súvislosti so zabezpečením náhradného motorového vozidla, pričom táto

účelnosť sa veľmi striktne posudzuje v každom individuálnom prípade. To tiež znamená,

že je potrebné v každom individuálnom prípade dôsledne skúmať, kedy poškodený získal

informáciu a vedomosť o tom, že jeho motorové vozidlo ... bolo natoľko poškodené,

že sa jednalo o totálnu škodu. V prejednávanej veci bolo jednoznačne preukázané, že túto

informáciu poškodený (právny predchodca žalobcu) získal skorej ako mu bolo doručené

Oznámenie o poistnej udalosti zo dňa 2.10. 2015.“

Z tohto skutkového záveru vyvodil krajský súd právny záver, že poškodený „náklady

s prenájmom vozidla musí niesť zo svojho, lebo nájomné za náhradné vozidlo už nemožno

považovať za účelný a nutný náklad vynaložený v príčinnej súvislosti so vznikom škody“

(s. 8 rozsudku)...

Právne a skutkové závery najvyššieho súdu

Najvyšší súd odmietnutia dovolania odôvodnil tým, že podľa jeho názoru sa pojmom

„procesný postup“ rozumie „len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca

činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol

spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení (s. 4) Vecná

nesprávnosť rozhodnutia či nesprávne zistený skutkový stav podľa najvyššieho súdu

nezakladajú jeho právomoc poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho práva na súdnu ochranu.

Právnu otázku existencie nároku na náhradu škody, spočívajúcej v nákladoch

na prenájom náhradného vozidla najvyšší súd z dôvodu údajnej absencie právomoci

nezodpovedal. Najvyšší súd opomenul prihliadnuť na konštantnú judikatúru ústavného

súdu, v zmysle ktorej sa záruky práva na súdnu ochranu nevyčerpávajú „faktickou

procedúrou“, ale ich súčasťou je okrem iného aj ústavne konformný výklad platnej a

účinnej právnej normy. Práve absenciu ústavne konformného výkladu a aplikácie platnej a

účinnej normy sťažovateľ namieta v ďalších častiach sťažnosti.»

12. Vlastné závery okrem iných formuluje sťažovateľka takto:

«Súdy nižšej inštancie dospeli k záverom, ktoré sú zjavne arbitrárne a nepredstavujú

ústavne konformný výklad platnej a účinnej právnej normy. Dospeli totiž k záveru, že účelne

vynaloženým je náklad na náhradné vozidlo iba do doby prvotnej obhliadky vozidla,

pri ktorej obhliadajúci technik uvedie predbežný záver, že opravu vozidla považuje

za neekonomickú, resp. že opravu neodporúča.

Sťažovateľ tento záver považuje za bezprostredne odporujúci zneniu aj účelu

dotknutej zákonnej úpravy a teda svojvoľný v miere, v akej to predstavuje zásah do jeho

práva na súdnu ochranu, ako aj vlastníckeho práva...»

Za prvé, súdy nižšieho stupňa vo svojom interpretačnom algoritme nijakým

spôsobom a v žiadnom rozsahu neskúmali podmienky pre vznik náhrady škody v ich

tradičnom chápaní. V ani jednom rozhodnutí sa nenachádza jediný odkaz na relevantnú

judikatúru najvyššieho súdu týkajúcu sa podmienok a rozsahu náhrady škody.

Z výkladu súdov nižšieho stupňa nie je nijako zrejmé, ako môže mať vedomosť

poškodeného o názore (tretej osoby, konajúcej v mene) poisťovne, na ekonomickú

opodstatnenosť opravy poškodeného vozidla akýkoľvek právny význam pre kauzálny nexus

medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody.

Za druhé, zákon so závermi obhliadky nespája absolútne žiadne hmotnoprávne

účinky vo vzťahu k právam poškodeného. Zákon inštitút prvotnej obhliadky dokonca nijako

neupravuje a neupravuje ani formu, obsah a účinky akéhokoľvek zápisu o poškodení

vozidla. Priznať také zásadné hmotnoprávne účinky, akým je obsah a rozsah nárokov

poškodeného, takému predbežnému a z právneho hľadiska vágnemu aktu, akým je zápis

o obhliadke, je v zásadnom a bezprostrednom rozpore so znením zákonnej úpravy.

priznáva účinky vo vzťahu k rozsahu a obsahu nárokov

poškodeného a spôsobu ich uspokojenia dvom právnym úkonom poisťovateľa: i) písomnému

oznámeniu poisťovateľa podľa § 11 ods. 6 zákona, ktorého obsahom je buď oznámenie

o výške poistného plnenia alebo písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré poistné plnenie

nebolo priznané, resp. bolo znížené; a ii) poskytnutiu poistného plnenia podľa § 11 ods. 7

zákona.

Vo vzťahu k týmto úkonom poisťovateľa zákon upravuje ich podmienky, lehoty, obsah

a účinky. Záver súdov nižšieho stupňa, že by oznámenie poisťovateľa podľa § 11 ods. 6

mohlo byť nahradené zápisom, vykonaným treťou osobou pri prvotnej obhliadke

poškodeného vozidla nemá absolútne žiadnu oporu v platnej a účinnej právnej norme.

Takýto záver nie je výkladom a aplikáciou platnej a účinnej právnej normy a sám osebe

teda predstavuje zásah do práva na spravodlivý súdny proces.

Sťažovateľ si v tejto súvislosti dovoľuje dať do pozornosti ústavného súdu

aj skutočnosť, že inštitút obhliadky neupravujú a žiadne účinky mu nepripisujú ani

Všeobecné obchodné podmienky poisťovne. Napokon, je v rozpore so základnou logikou

veci, aby kvalifikovaný výpočet všeobecnej hodnoty vozidla, prípadne vyčíslenie nákladov

na opravu vozidla v súlade so všeobecne záväzným právnym predpisom (príloha č. 6

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 o stanovení všeobecnej hodnoty

majetku) mohlo byť vykonané pri základnej obhliadke vozidla takpovediac „na ulici“,

a za niekoľko minút.

Nepoužiteľnosť odporúčania, uvedeného v zápise o obhliadke, na účely právneho

posúdenia nárokov poškodeného pritom potvrdzuje aj bežná prax poisťovní. Je relatívne

bežné, že samotné poisťovne dospejú pri prešetrovaní škodovej udalosti k inému záveru,

než aký predbežne odporúča zápis o obhliadke. Niekedy sa tak stane priamo v priebehu

šetrenia škodovej udalosti, inokedy v rámci likvidácie poistnej udalosti a niekedy dokonca

ešte aj v štádiu po likvidácii poistnej udalosti. Všetky tieto prípady preukazujú jeden

základný fakt: samotné poisťovne nie sú pri posudzovaní nárokov poškodeného viazané

predbežnými závermi, vyznačenými na zápise o obhliadke. Je absolútne neudržateľné,

aby takéto predbežné odporúčania znamenali zánik nároku poškodeného na úhradu účelne

vynaložených nákladov.

Úkon, spočívajúci v dvoch slovách, napísaných rukou na predtlačenom tlačive

obchodnej spoločnosti Techcar Slovakia, s.r.o. jednoducho nemôže mať a nemá za následok

zánik účelnosti nákladu, vynaloženého v priamom dôsledku škodovej udalosti.

Takýto úkon zároveň ani formálne, ani obsahovo, ani zo žiadneho iného hľadiska

nepredstavuje tie úkony, ktorých vykonanie poisťovni ako poisťovateľovi ukladá § 11

.

Po tretie, právny záver súdov nižšej inštancie, že náklad vynaložený na náhradné

vozidlo prestáva byť účelným vo chvíli, keď sa technik pri prvotnej obhliadke rozhodne

neodporučiť opravu poškodeného vozidla, neodporuje len zákonnej úprave, ale aj základnej

logike veci a vôbec ustálenému výkladu pojmov „škoda“ a „náhrada škody“.

Účelnosť vynaloženého nákladu je vecou vnútorného vzťahu medzi potrebou

a prostriedkami, akými sa uspokojuje. Účelne vynaloženým je teda každý taký náklad,

pri ktorom existuje dostatočná vecná súvislosť medzi opodstatnenou potrebou a nákladom,

ktorý slúži na úhradu tejto potreby. Pri poistnej udalosti, ktorá poškodeného zbaví možnosti

používať svoje vozidlo je opodstatnenou jeho potreba využívať náhradné vozidlo. Náklad

teda prestáva byť účelne vynaloženým v okamihu, keď zaniká potreba, ktorá sa týmito

nákladmi uspokojuje, resp. keď poškodený prijatím poistného plnenia získa inú mužnosť,

ako túto potrebu realizovať. Táto potreba teda celkom zjavne nezaniká vykonaním zápisu

o obhliadke, naopak ďalej trvá.

Rovnako tak pojmovo platí, že náhradným je vozidlo, ktorého využívaním poškodený

nahrádza využívanie svojho vozidla, ktoré bolo v dôsledku poistnej udalosti poškodené a nie

je spôsobilé na premávku. Vykonaním zápisu o obhliadke náhradné vozidlo neprestáva byť

účelne využívanou náhradou za poškodené vozidlo. Naopak, účelne využívaným je náhradné

vozidlo až do okamihu, kedy je zákonom ustanoveným spôsobom ustálený spôsob a rozsah

likvidácie poistnej udalosti a poškodený prijatím poistného plnenia získa inú možnosť

realizovať potrebu, ktorú pred poistnou udalosťou realizoval využívaním poškodeného

vozidla.

Ak by si poškodený, ktorý bol v dôsledku porušenia právnej povinnosti poistencom

poisťovne zbavený možnosti používať svoje vozidlo Škoda Octavia, prenajal od sťažovateľa

športový kabriolet Mercedes, kamión s návesom alebo osem-valcovú opancierovanú

limuzínu Cadillac, nešlo by o účelne vynaložený náklad, nakoľko by celkom zjavne nešlo

o porovnateľné vozidlá. Nešlo by teda o primeraný spôsob realizácie legitímnej potreby,

vzniknutej v priamej príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou. To isté platí pre prípad,

ak by poškodený využíval náhradné vozidlo ešte v čase, keď už buď mohol využívať svoje

vlastné alebo keď už disponoval poistným plnením a mohol si náklady na dopravné potreby

uhrádzať prostredníctvom tohto plnenia.

Inými slovami, ak by poškodený využíval náhradné vozidlo i) ktorého prenájom je

neúmerne nákladný voči potrebe, ktorú jeho využívaním realizuje, ii) alebo v čase,

keď mohol využívať vlastné vozidlo, iii) alebo v čase, keď už disponoval poistným plnením,

nešlo by o účelne vynaložený náklad a teda o škodu na strane poškodeného, na náhradu

ktorej by mal nárok.

Poškodený si však i) prenajal auto porovnateľnej, t.j. nižšej strednej triedy Kia Ceed,

ii) využíval ho rovnako ako svoje vozidlo, t.j. na svoju dopravu do zamestnania

a na dopravu svojho maloletého dieťaťa s ťažkým zdravotným postihnutím, a iii) využíval ho

výlučne v čase, keď poisťovňa vykonávala prešetrovanie poistnej udalosti. Je pojmovo

nemožné, aby sa takýto náklad stal neúčelným v dôsledku prvotného odhadu tretej

osoby/poisťovne v otázke rozsahu poškodenia pôvodného vozidla.

Aj keby teda platilo - a podľa sťažovateľa neplatí a nemá ako platiť, ale aj keby

platilo - že už dňom vykonania zápisu o obhliadke mal poškodený „objektívnu“ vedomosť,

že jeho vozidlo sa neoplatí opravovať a že sa teda zo strany poisťovne nebude uhrádzať

oprava, ale zostatková hodnota vozidla, kauzálny nexus medzi porušením právnej

povinnosti a škodou tým nijako nezaniká a ani nemá ako zaniknúť. Poškodený náhradné

vozidlo do doby poskytnutia poistného plnenia využíval práve a len z dôvodu, že v dôsledku

porušenia právnej povinnosti poistencom poisťovne nemohol využívať pôvodné vozidlo.

Medzi nákladmi, vynaloženými poškodeným na náhradné vozidlo a porušením právnej

povinnosti poistencom poisťovne počas celej tejto doby existoval jednoznačný, nepochybný

a úplne zrozumiteľný kauzálny nexus.

Záver krajského súdu, že vo chvíli, ako sa poškodený dozvedel, čo poisťovňa

vo vzťahu k oprave jeho vozidla (ne)odporúča, už zabezpečovanie jeho základných

dopravných potrieb náhradným vozidlom príčinne nesúviselo s tým, že prišiel o možnosť

využívať svoje pôvodné vozidlo, je skutočne neudržateľný.

Platí teda, že dokonca ani v prípade, ak by bolo možné prisvedčiť záveru,

že poškodený je viazaný odporúčaním uvedeným v zápise o obhliadke, nie je takéto

odporúčanie nijako spôsobilé viesť k zániku príčinnej súvislosti medzi škodou, ktorá vzniká

poškodenému v podobe nákladov na náhradné vozidlo a porušením právnej povinnosti,

ktoré k potrebe takéto vozidlo využívať viedlo.

V tejto súvislosti si sťažovateľ dovoľuje upozorniť na záver krajského súdu,

že účelnosť vynaloženého nákladu treba striktne skúmať podľa individuálnych okolností

každého prípadu. Nič také však krajský súd neurobil. Nevzal do úvahy účel použitia

náhradného vozidla, okolnosti, ktoré k potrebe jeho použitia v danom čase viedli ani

nákladnosť jeho použitia (45 EUR denne). Jediné, čomu - bez akejkoľvek opory v zákonnej

úprave - pripísal právny význam je prvotný odhad poškodenia vozidla technikom a jeho

predbežné odporúčanie, slúžiace ako prvotné východisko pre prešetrovanie poistnej

udalosti.

Rozsah poškodenia vozidla je faktorom pre určenie výšky poistného plnenia.

V situácii, ak vozidlo nie je pojazdné (spôsobilé na premávku) však nemá však absolútne

žiadnu vecnú súvislosť s tým, či náklad vynaložený na používanie náhradného vozidla je

alebo nie je účelne vynaložený. V skratke, ak je vozidlo poškodené tak, že poškodený ho

nemôže používať v súlade so o cestnej premávke, je rozsah

poškodenia bez právneho významu pre zistenie, či náhradné vozidlo je účelné alebo nie.

V takom prípade je účelnosť vynaloženého nákladu v prvom rade nutné skúmať cez prizmu

kritéria porovnateľnosti náhradného vozidla, t.j. v porovnaní tried poškodeného

a náhradného vozidla a ich účelových určení, a teda cez prizmu spôsobilosti náhradného

vozidla primerane plniť dopravné potreby poškodeného v čase, keď si ich bez vlastného

zavinenia nemôže plniť vlastným vozidlom z dôvodu jeho poškodenia, spôsobeného

porušením právnej povinnosti poistenca poisťovne. To je vecný aspekt účelnosti

vynaloženého nákladu.

V druhom rade je účelnosť nájmu náhradného vozidla nutné skúmať cez jej

temporálny aspekt. Ak je možné poškodené vozidlo opraviť (tzv. parciálna škoda) a vozidlo

sa preto nachádza v autoservise, je účelnosť nájmu ratione temporae daná dĺžkou opravy

poškodeného vozidla. V prípade tzv. totálnej škody (čiže ekonomickej neopodstatnenosti

opravy) môže účelnosť nájmu náhradného vozidla zaniknúť výlučne okamihom poskytnutia

náhrady škody zo strany porušovateľa právnej povinnosti, resp. poistného plnenia zo strany

jeho poisťovateľa. Keďže poškodený má nárok na náhradné vozidlo počas doby opravy,

je logické, že v prípade, keď sa proces opravy nahrádza procesom obstarania nového

vozidla má poškodený takýto nárok prinajmenšom dovtedy, kým neobdrží finálny písomný

oznam poisťovne o ukončení šetrenia udalosti a informáciu, v akej výške mu bude

poskytnuté finančné plnenie (viď napr. právoplatný rozsudok OS BA I, sp. zn.

zo dňa 16.3.2015).

Napadnuté závery súdov nižšieho stupňa vedú k absurdnej situácii, keď je rozsah

nárokov poškodeného nepriamo úmerný rozsahu škody, ktorá mu vznikla. Je nepochybné,

že poškodený, ktorého vozidlo je odporúčané na opravu a teda utrpel menšiu,

ako tzv. totálnu škodu, má právo na náhradu nákladov na náhradné vozidlo počas opravy

poškodeného vozidla. Poškodený, ktorý utrpel škodu väčšieho rozsahu, by pritom podľa

súdov nižšieho stupňa právo na náhradu škody, spočívajúcej vo vynaložení nákladov

na náhradné vozidlo, mať nemal. Čím väčšia škoda, tým menší rozsah práva na jej náhradu.

Okrem absencie základnej logiky takéhoto záveru to zasahuje aj do rovnosti v obsahu

vlastníckeho práva (ktorého súčasťou je okrem práva vec držať aj právo túto vec užívať),

keď sú majetkové práva poškodených, ktorí na svojom vozidle utrpeli menšiu

ako tzv. totálnu škodu chránené vo väčšom rozsahu ako práva vlastníkov druhovo totožnej

veci v druhovo totožnej právnej situácii, navyše bez akejkoľvek opory v relevantnej

zákonnej úprave.

Po štvrté, v konkrétnych skutkových okolnostiach prípadu existenciu reálnej potreby

a reálnej účelnosti vynaložených nákladov dokumentuje aj fakt, že poškodený potreboval

náhradné vozidlo (aj) na prepravu svojho dieťaťa s ťažkým zdravotným postihnutím.

Záver, že náklady na plnenie tejto potreby prestali byť účelne vynaložené vo chvíli,

keď tretia osoba dospela k predbežnému odporúčaniu nevykonať opravu poškodeného

vozidla, je absolútne neudržateľný. Rovnako to platí vo vzťahu k záveru poisťovne, že škodu,

spočívajúcu vo vynaložení nákladov na náhradné vozidlo, nenahradí, lebo toto vozidlo

využíval poškodený na súkromné účely.

Nad rámec právnej podstaty veci si sťažovateľ dovoľuje upriamiť pozornosť

ústavného súdu aj na dôvody, pre ktoré sa poisťovatelia často usilujú o kvalifikáciu poistnej

udalosti ako tzv. totálnej škody. Činia tak z ekonomických dôvodov, nakoľko poistné plnenie

býva v takom prípade - v dôsledku nízkej zostatkovej hodnoty vozidla - často nižšie, ako by

boli náklady na opravu. Takáto snaha je z hľadiska ekonomických záujmov poisťovateľov

logickou. Zákon však nijako nepredpokladá ani nevytvára žiadne podmienky pre to, aby

súdy ziskovo orientovaným postupom poisťovateľov priznávali právnu ochranu na úkor

poškodených, nota bene poškodeného, ktorý si na desať dní prenajal Kiu Ceed na účely

plnenia akútnych rodinných povinností v čase, keď poisťovateľ vykonával prešetrovanie

poistnej udalosti, v dôsledku ktorej poškodený bez vlastného zavinenia stratil možnosť

využívať vlastné vozidlo.

Systémové implikácie „schválenia“ takéhoto postupu súdmi nižšieho stupňa sú

zjavné: keďže rozsah právnej ochrany vlastníckeho práva poškodeného, ktorý utrpel

tzv. totálnu škodu, je podľa napadnutých záverov podstatne nižší, ako rozsah právnej

ochrany iných poškodených, pričom na zníženie tohto rozsahu má stačiť vyznačenie

„vhodnej“ kolónky na zápise o obhliadke, poisťovne to jednoducho musí motivovať

k postupom, idúcim na úkor ochrany práv a právom chránených záujmov poškodených.

Sťažovateľ by v prípade, ak by takéto rozhodnutia mali vyplývať zo zákonnej úpravy,

musel uznať a uznal, že problém je na strane legislatívy. Napadnuté rozhodnutia však

zo zákonnej úpravy nevyplývajú. Naopak, sú výsledkom neudržateľných skutkových zistení

a svojvoľných právnych záverov, v rámci ktorých sa mimoprávnym inštitútom

bez akejkoľvek vecnej súvislosti s účelnosťou vynaložených nákladov pripisujú

hmotnoprávne účinky zániku nároku, ktorého rozsah v danom čase poisťovateľ ešte iba

prešetruje.

V tomto kontexte sťažovateľ poukazoval aj na fakt, že pri motorovom vozidle nejde

o vec nepatrnej hodnoty, ktorá sa bežne kupuje zo dňa na deň, ale ide o tak nákladnú vec,

ktorá sa spravidla kupuje až po pomerne dlhej a zrelej úvahe, s cieľom jej dlhodobého

využívania. Práve z dôvodu vzniku náhlej potreby zaobstarať si nové vozidlo je preto

kľúčovým faktorom reálna dostupnosť poistného plnenia, prostredníctvom ktorého dokáže

poškodený efektívne riešiť vzniknutý stav. Reálna dostupnosť peňazí je totiž rozhodujúcim

bodom reparácie poruchového stavu vyvolaného dopravnou nehodou. Práve na účely

ochrany poškodeného pred znášaním dôsledkov porušenia právnej povinnosti iným

účastníkom cestnej premávky napokon zákonodarca zaviedol povinnosť povinného poistenia

zodpovednosti za škodu, s presne ustanovenými pravidlami ukončenia procesu likvidácie

škodovej udalosti poisťovateľom. A na rovnaký účel dospel krajský súd v inom konaní

(rozsudok zo dňa 9.6.2016) k záveru, že „jediným zásadným kritériom

pre posúdenie primeranosti a účelnosti dĺžky prenájmu náhradného motorového vozidlo

podľa názoru odvolacieho súdu je doručenie oznámenia o ukončení likvidácie poistnej

udalosti a poukaz finančných prostriedkov ak na ne vzniká nárok oprávnenému“. V skratke,

zákonná úprava neumožňuje poisťovateľom zbaviť sa zodpovednosti za reparáciu stavu

imobility poškodeného informatívnym a nezáväzným vyhlásením o neodporučení opravy

poškodeného vozidla v zápise o obhliadke alebo akýmkoľvek iným úkonom, než aký

predpokladá

Uvedené napokon v podstatne stručnejšom a výstižnejšom zhrnutí vyplýva aj z českej

ústavnej judikatúry, ktorá odpovedá na totožnú právnu otázku. Rozhodnutie Ústavného

súdu Českej republiky sp.zn. bolo vydané v analogických skutkových a

totožných právnych okolnostiach, aké sú predmetom tejto sťažnosti.

V danom prípade išlo o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým tento nepriznal

poškodenému náhradu účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla

po tom, ako sa poškodený dozvedel, že auto sa nebude opravovať z dôvodu tzv. totálnej

škody. Ústavný súd ČR konštatoval, že odvolací súd týmto porušil práva sťažovateľa

na spravodlivý súdny proces a rovnako tak jeho vlastnícke práva. Sťažovateľ na tomto

mieste považuje za účelnú obsiahlu citáciu z predmetného nálezu:

„Podle náhledu Ústavního soudu je třeba se v souvislosti s poskytováním náhradního

vozidla zamyslet nad tím, jaký je jeho smysl a účel. Lze mít v zásadě za to, že podstatou

náhradního vozidla je umožnit pojištěnci zachování určitého životního standardu v situaci,

kdy dojde, ať již k částečnému nebo totálnímu poškození vozidla. Poskytnutím náhradního

vozidla nebude poškozený ponechán v tísni a bude mu umožněno vést, co do kvality,

obdobný život, jako před dopravní nehodou.

Ze shora uvedeného vyplývá, že právní názory na obdobné případy nejsou jednotné

a je na obecných soudech, především pak na Nejvyšším soudu, aby se zabýval sjednocením

judikatury v této oblasti. Obecné soudy se musí vypořádat s tím, jakým ůsobem ovlivňuje

prohlášení pojišťovny o škodě ůsobené na vozidle celkovou výši škody. Podle náhledu

Ústavního soudu není výše škody v obdobných případech dána jen hodnotou zničeného

vozidla, ale též náklady, které by poškozený nemusel vynaložit v případě, že by ke škodě

nedošlo. Ve své podstatě tak není důvodu, pro který by tyto náklady, jsou-li účelně

vynaloženy, měl nést právě poškozený.

Výklad a aplikace práva nemohou být odtrženy od reálného života a musí zohlednit

tu skutečnost, že ne každý poškozený je natolik solventní, aby si mohl dovolit zakoupit nové

vozidlo, bez toho aniž by čekal na zaslání finančních prostředků od pojišťovny. Premisa

odvolacího sondu by v podstatě mohla platit pouze v případě, že by soud zjišťoval

majetkové poměry poškozeného a usoudil, že tento si může dovolit pořídit nové vozidlo, aniž

by čekal na výplatu jistiny. V opačném případě trvá na straně poškozeného stav, kdy

nemůže v důsledku dopravní nehody čerpat z užitků poskytovaných mu znehodnoceným

vozidlem.

Ve své podstatě není důvod, pro který by se poškozený, jehož vozidlo bylo poškozeno

jen částečně, měl nacházet v lepším postavení, než ten, jehož vozidlo bylo zničeno totálně.

Oba dva poškozeni se nacházejí ve stejné životní situaci, a to, že z důvodu dopravní nehody

nemohou užívat vozidlo vlastní, a proto používají vozidlo cizí, resp. náhradní.“

Ústavný súd ČR v citovanom náleze v plnom rozsahu potvrdil meritórnu

argumentáciu sťažovateľa. Aplikačný a výkladový postup, ústiaci do odňatia práva

na náhradu škody v časti, v ktorej je tvorená nákladmi na prenájom náhradného vozidla,

poškodenému, ktorý na svojom vozidle bez svojho zavinenia utrpel tzv. totálnu škodu,

označil za porušenie tak práva na súdnu ochranu, ako aj vlastníckeho práva.

Následne aj Krajský súd v Ostrave v rozsudku sp.zn. potvrdil,

že „nájom náhradného vozidla aj v prípade totálnej škody považoval za nevyhnutný

a účelný a v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou. Je totiž nepochybné, že poškodený

nemôže využívať nehodou zničené vozidlo a náklady na nájom náhradného vozidla

poškodený vynakladá práve len v súvislosti s dopravnou nehodou (bod 12). Za primeranú

dobu nájmu náhradného vozidla v takom prípade považuje krajský súd obdobie do chvíle,

kým poškodený dostane aspoň časť poistného plnenia. „Tento okamih je podľa názoru

odvolacieho súdu rozhodujúci preto, že sa dostanú do dispozície poškodeného finančné

prostriedky, slúžiace k odstráneniu následku majetkovej ujmy. vzniknutej pri dopravnej

nehode“.»

13. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a na ochranu vlastníckeho práva podľa Slovenskej

republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. novembra 2018,

sp. zn. a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. apríla 2018,

sp. zn. porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. novembra 2018,

sp. zn. a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. apríla 2018,

sp. zn. sa zrušujú a vec sa vravia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť

sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, vrátane DPH, na účet jeho právneho

zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Vyjadrenia porušovateľov a zúčastnenej osoby

14. Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. zo 17. júla 2019

doručeného ústavnému súdu faxom 18. júla 2019 vyplýva, že požiadal o stanovisko

predsedu senátu 9 Co, ktorý poukázal na to, že dôvody, pre ktoré krajský súd potvrdil

rozsudok okresného súdu č. k. -202 z 23. januára 2017, priamo vyplývajú

z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. -226 z 19. apríla 2018.

Predseda senátu trvá na tom, že rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený a má všetky

náležitosti v zmysle ustanovenia , o čom svedčí

aj skutočnosť, že dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu bolo uznesením

najvyššieho súdu č. k. -301 z 29. novembra 2018 odmietnuté. Pokiaľ

sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukázala na vady odôvodnenia rozsudku krajského súdu,

predseda senátu uviedol, že treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie

a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu

s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací

súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle

ustanovenia a , potom postačuje,

ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie

právne posúdenie veci. Rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej

stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. So všetkými námietkami

sťažovateľky sa okresný súd, ako aj krajský súd vysporiadali, a preto dôvody uvedené

v ústavnej sťažnosti neobstoja.

15. Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. KP 3/2019-99,

z 13. septembra 2019 doručeného ústavnému súdu 20. septembra 2019 vyplýva, že

dovolacie uznesenie najvyššieho súdu je súladné s rozhodovacou praxou najvyššieho súdu.

V súčasnosti však rozhodovacia prax najvyššieho súdu zaznamenala posun, keď najvyšší

súd za dôvodnú považoval dovolaciu námietku týkajúcu sa prípustnosti a aj dôvodnosti

dovolania podľa ustanovenia v prípade,

ak procesný postup súdov nižších inštancií, ktorým odmietli vykonať žalobcom navrhovaný

dôkaz (kontrolné znalecké dokazovanie), mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu

veci z hľadiska tvrdení žalobcu. Vyslovil pritom, že nevykonanie navrhovaného dôkazu,

ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu a ktorý z doteraz vykonaných

dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, sa dá kvalifikovať ako porušenie základného práva na

spravodlivé súdne konanie v zmysle (). V takomto

prípade by prichádzalo do úvahy aj vyslovenie porušenia základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa , keďže nevykonanie účastníkom konania

navrhovaného dôkazu by ho oproti druhému účastníkovi konania znevýhodnilo.

Ide o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. mája 2019. Vzhľadom

na uvedené predsedníčka najvyššieho súdu ponecháva rozhodnutie o ústavnej sťažnosti

na úvahe ústavného súdu.

16. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky bez označenia dátumu doručenej

ústavnému súdu 26. septembra 2019 vyplýva, že vo vyjadrení predsedu krajského súdu sa

nenachádza ani jediná meritórna odpoveď na námietky sťažovateľky. Preto sťažovateľka

považuje toto vyjadrenie za bezpredmetné. Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu

prinajmenšom implicitne vyplýva, že si je vedomá toho, že skutočne došlo k zásahu

do označených práv sťažovateľky a že tomuto záveru nasvedčuje aj recentná judikatúra

najvyššieho súdu. Sťažovateľka pripomína, že jednou z jej kľúčových námietok je ústavná

neudržateľnosť aplikačného a interpretačného výkonu súdov nižšieho stupňa, ktoré dospeli

k záveru (laicky povedané), podľa ktorého ak vám iný účastník cestnej premávky poškodí

auto tak, že sa oplatí ho opraviť, máte nárok na náhradné vozidlo, ak vám auto rozbije

úplne, žiadny taký nárok vám nevzniká. Inými slovami, rozsah nárokov má byť nepriamo

úmerný rozsahu škody. To je absurdné samo osebe, ale azda ešte viac vo vzťahu

s argumentáciou súdov nižšieho stupňa. Tie totiž operujú údajnou absenciou príčinnej

súvislosti. Medzi potrebou použiť náhradné vozidlo a faktom, že pôvodné vozidlo sa

v dôsledku škodovej udalosti opravuje v servise, príčinná súvislosť je, ale medzi potrebou

použiť náhradné vozidlo a faktom, že pôvodné vozidlo je v dôsledku škodovej udalosti

úplne nepojazdné, už údajne takáto súvislosť nie je. Kauzálny nexus sa však v tomto

kontexte nijako netýka rozsahu škody, ale skutočnosti, že pôvodné vozidlo sa na účely

dopravy poškodeného nedá použiť a že sa takto nedá použiť v dôsledku zavineného konania

poisteného škodcu. Medzi konaním poisteného škodcu a ujmou na strane poškodeného

je rovnaká príčinná súvislosť bez ohľadu na to, či sa poisťovňa rozhodne, že preplatí opravu

poškodeného vozidla alebo jeho zostatkovú hodnotu. Ak by v druhom prípade mal byť

poškodený zbavený nároku na náhradu tej časti škody, ktorá spočíva v úhrade nákladov

na náhradné vozidlo pred poskytnutím poistného plnenia, viedlo by to poisťovne (a vlastne

dlhé roky ich aj vedie) k preferovaniu tzv. totálnych škôd. Je to totiž pre ne lacnejšie

a jednoduchšie. Napokon sťažovateľka požaduje priznať náhradu trov konania vo výške

623,27 eur vrátane dane z pridanej hodnoty, keďže jej právny zástupca je platiteľom tejto

dane.

17. Ústavný súd doručil ústavnú sťažnosť, vyjadrenia predsedu krajského súdu

a predsedníčky najvyššieho súdu, ako aj repliku právneho zástupcu sťažovateľky poisťovni

(ktorá bola v konaní vedenom všeobecnými súdmi žalovanou stranou), aby sa aj ona mohla

vyjadriť v merite veci, keďže rozhodnutím ústavného súdu by mohla byť dotknutá

na svojich právach. Poisťovňa však možnosť vyjadriť sa vo veci samej nevyužila.

III.

Sťažnosťou napadnuté rozhodnutia

18. Z rozsudku krajského súdu č. k. -226 z 19. apríla 2018 vyplýva,

že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu. Podľa názoru krajského súdu záver

okresného súdu o tom, že poškodenému nevznikol nárok na náhradu nákladov spojených

s prenájmom náhradného vozidla z dôvodu, že od 22. septembra 2015 mal poškodený

vedomosť o tom, že oprava vozidla je neekonomická a vozidlo sa neodporúča opravovať

a že od uvedeného dňa nájomné za náhradné vozidlo už nemožno považovať za účelný

a nutný náklad vynaložený v príčinnej súvislosti so vznikom škody, je dostatočne

a zrozumiteľne vysvetlený. Krajský súd k tomu dodáva, že poškodený má nárok

na preplatenie účelne vynaložených nákladov v súvislosti so zabezpečením náhradného

motorového vozidla a táto účelnosť sa veľmi striktne posudzuje v každom individuálnom

prípade. To tiež znamená, že je potrebné v každom individuálnom prípade dôsledne skúmať,

kedy získa poškodený informáciu a vedomosť o tom, že jeho motorové vozidlo, ktoré bolo

účastné poistnej udalosti, bolo natoľko poškodené, že išlo o totálnu škodu. V tejto veci bolo

jednoznačne preukázané, že túto informáciu poškodený (právny predchodca sťažovateľky)

získal skôr, ako mu bolo doručené oznámenie o poistnej udalosti z 2. októbra 2015

(ďalej len „oznámenie z 2. októbra 2015“), ktoré je svojím obsahom oznámením

o výsledkoch prešetrenia škodovej udalosti. Stalo sa tak už 22. septembra 2015,

keď podpísal zápis o poškodení vozidla k škodovej udalosti, v ktorom bolo uvedené,

že poisťovňa opravu neodporúča ako neekonomickú. To znamená, že ak poškodený v deň

nasledujúci potom, ako mal túto vedomosť, uzavrel nájomnú zmluvu, náklady súvisiace

s prenájmom vozidla musí niesť zo svojho, lebo nájomné za „náhradné“ vozidlo

už nemožno považovať za účelný a nutný náklad vynaložený v príčinnej súvislosti

so vznikom škody. Za nedôvodnú považuje krajský súd námietku sťažovateľky,

podľa ktorej v konaní nebolo preukázané, že poisťovňa poškodenému oznámila, že udalosť

bude likvidovať ako totálnu škodu, keď okresný súd objektívnu zrejmosť

neuskutočniteľnosti opravy nesprávne odvodil od toho, že pri tzv. obhliadke (úplne prvom

kontakte) tretia osoba do zápisu o poškodení vozidla uviedla, že opravu neodporúča, a teda

že okresný súd nesprávne vyhodnotil právne nezáväzné neodporúčanie neidentifikovanej

súkromnej spoločnosti bez oprávnenia na výkon poisťovacej činnosti (tretej osoby)

ako oficiálne oznámenie poisťovne o spôsobe likvidácie poistnej udalosti formou totálnej

škody. Zo zápisu o poškodení vozidla k škodovej udalosti vyplýva označenie subjektu,

v mene a na účet ktorej sa obhliadka vykonáva (poisťovňa), číslo poistnej udalosti,

pod ktorou je poistná udalosť evidovaná v poisťovni, dátum vzniku poistnej udalosti, údaje

o vlastníkovi motorového vozidla, údaje o predmetnom motorovom vozidle, údaje o tom,

že oprava motorového vozidla je neekonomická a že poisťovňa opravu neodporúča.

Z uvedeného potom je možné prijať jednoznačný záver o tom, že poisťovňa splnomocnila

tretiu osobu na vykonanie obhliadky poškodeného motorového vozidla, na vykonanie

kalkulácie jeho opravy, na odhad jeho všeobecnej hodnoty ku dňu vzniku poistnej udalosti

pred poškodením a na vyvodenie záveru týkajúceho sa (ne)doporučenia jeho opravy.

Znamená to, že tretia osoba konala na základe splnomocnenia v mene a na účet poisťovne.

19. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2018, ktoré

bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky (totožnému s jej právnym zástupcom v konaní

o ústavnej sťažnosti) podľa kópie doručenky doručené 21. januára 2019, vyplýva,

že dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 19. apríla 2018 bolo odmietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu v súvislosti s námietkou

sťažovateľky o nevykonaní navrhnutého dôkazu týkajúceho sa otázky doručenia oznámenia

z 2. októbra 2015 právnemu predchodcovi sťažovateľky treba uviesť, že súdy nižších

stupňov neboli povinné vykonať všetky nevyhnutné dôkazy, lebo rozhodovanie o tom, ktoré

dôkazy budú vykonané, patrilo výlučne súdu, a nie stranám. Ak súd niektorý dôkaz

nevykonal, mohlo to viesť nanajvýš k nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom

dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti konania. Okresný súd

a krajský súd zhodne dospeli k právnemu záveru, že poškodený mal od 22. septembra 2015,

teda od podpísania zápisu o poškodení motorového vozidla, vedomosť o tom, že oprava

vozidla je neekonomická a neodporúča sa. Od uvedeného dňa už nájomné za náhradné

vozidlo nemožno považovať za účelný a nutný náklad vynaložený v príčinnej súvislosti

so vznikom škody. Okresný súd tento svoj názor podporil vedomím poškodeného, ktorý

následne po nehode dal vyčiarknuť motorové vozidlo z evidencie a zrušil zákonnú poistku.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že nebol dostatočne zistený skutkový stav a neboli správne

vyhodnotené dôkazy, treba dospieť k záveru, že uvedené nie je dôvodom znemožňujúcim

realizáciu procesných oprávnení strán sporu.

IV.

Relevantná právna úprava

20. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

21. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných

práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody

podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

22. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

23. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a samotné posúdenie veci ústavným súdom

24. Sťažovateľka namieta, že

a) poisťovňa v rozpore s jej neoznámila

výsledok prešetrenia škodovej udalosti, hoci takýto úkon z jej strany bol v danom prípade

nevyhnutnou podmienkou ustálenia výšky poistného plnenia, resp. posúdenia rozsahu jej

nárokov. Len z oznámenia z 2. októbra 2015 bolo možné dospieť k záveru, že poisťovňa

bude považovať opravu vozidla za ekonomicky neúčelnú. Hoci sťažovateľka túto

skutočnosť v konaní pred všeobecnými súdmi namietala a požadovala, aby okresný súd

vyzval poisťovňu predložiť dôkaz o doručení oznámenia z 2. októbra 2015, k

preukazovaniu a preukázaniu doručenia nedošlo. Všeobecné súdy boli totiž toho názoru, že

preukazovanie doručenia oznámenia z 2. októbra 2015 je v danom prípade nadbytočné,

pretože sťažovateľka o zisteniach poisťovne vedela, keďže podpísala zápis o obhliadke

poškodeného vozidla z 22. septembra 2015;

b) v prípade tzv. totálnej škody (ekonomickej neopodstatnenosti opravy) môže

účelnosť nájmu náhradného vozidla zaniknúť výlučne len okamihom poskytnutia náhrady

škody, resp. poistného plnenia. Keďže poškodený má nárok na náhradné vozidlo počas

doby opravy, je podľa názoru sťažovateľky logické, že ak sa proces opravy poškodeného

vozidla nahrádza procesom obstarania nového vozidla, musí mať poškodený takýto nárok

prinajmenej dovtedy, kým mu nebude doručené finálne písomné oznámenie poisťovne

o ukončení šetrenia a o výške finančného plnenia a kým toto finančné plnenie mu nie je

aj poskytnuté. Práve toto poskytnuté plnenie umožňuje totiž poškodenému zadovážiť si

náhradu za neopraviteľne poškodené motorové vozidlo.

25. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

A.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 29. novembra 2018

26. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné primárne vychádzať zo skutočnosti,

že prípustnosť dovolania podaného proti rozsudku krajského súdu vyvodzovala

sťažovateľka z ustanovenia , podľa ktorého

dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo

ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces.

27. Takto koncipovanej prípustnosti dovolania zodpovedá argumentácia

sťažovateľky zhrnutá v odseku 24 písm. a), ktorá brojí proti nevykonaniu dôkazu o doručení

oznámenia z 2. októbra 2015 zo strany poisťovne sťažovateľke. Argumentáciu možno však

chápať aj ako námietku nesprávneho výkladu ustanovenia § 11 ods. 6 písm. a) a b) zákona

č. v tom zmysle, že hoci podľa dikcie tohto ustanovenia bolo doručenie

oznámenia z 2. októbra 2015 zo strany poisťovne poškodenému nevyhnutnou podmienkou

ustálenia výšky poistného plnenia, resp. posúdenia rozsahu nárokov poškodeného,

napriek tomu okresný súd a krajský súd založili svoje rozhodnutie na výklade rozpornom

s uvedeným ustanovením. Inými slovami, sťažovateľka tu vlastne vyslovuje názor,

že rozsudok krajského súdu závisel od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej

praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (sťažovateľka totiž na žiadne rozhodnutie

dovolacieho súdu týkajúce sa tejto právnej otázky nepoukazuje). Takto chápaná

argumentácia sťažovateľky by zakladala prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421

ods. 1 písm. b) , podľa ktorého dovolanie je prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej

inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Dovolanie, prípustnosť

ktorého by bola takto koncipovaná, však sťažovateľka nepodala.

28. Z dosiaľ uvedeného možno urobiť predbežný záver, že bolo povinnosťou

najvyššieho súdu v rámci dovolacieho konania zaoberať sa argumentáciou sťažovateľky

uvedenou v odseku 24 písm. a) len z pohľadu ustanovenia § 420 písm. f) Civilného

sporového poriadku [nie teda z pohľadu ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) Civilného

sporového poriadku]. Najvyšší súd takto aj postupoval.

29. Vzhľadom na vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu z 13. septembra 2019

sústredil ústavný súd svoju pozornosť na dovolacie uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 16. mája 2019. Vyplýva z neho, že dovolacia námietka žalobcu

týkajúca sa prípustnosti a aj dôvodnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f)

je opodstatnená. Procesný postup súdov nižších inštancií,

ktorým odmietli vykonať žalobcom navrhovaný dôkaz, mohol mať vplyv na posúdenie

skutkového stavu veci z hľadiska tvrdení žalobcu. Nevykonanie navrhovaného dôkazu,

ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných

dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie základného práva

na spravodlivé súdne konanie v zmysle , a to s poukazom aj na rozhodnutie

ústavného súdu sp. zn. . V takomto prípade by prichádzalo do úvahy

aj vyslovenie porušenia základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47

ods. 3 , keďže nevykonanie účastníkom konania navrhovaného dôkazu by ho oproti

druhému účastníkovi konania znevýhodňovalo. Bolo preto povinnosťou súdov vykonať

potrebné dokazovanie na účely dôsledného posúdenia tvrdení žalobcu (pozri bod 18

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. mája 2019).

30. Podľa názoru ústavného súdu uvedené stanovisko je skutočne potrebné

považovať za určitý posun oproti doterajšiemu výkladu týkajúcemu sa otázky právnych

následkov nevykonania niektorých dôkazov navrhnutých stranami a je tiež potrebné

považovať ho v posudzovanom prípade za akceptovateľné.

31. Podľa poisťovateľ je povinný

bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti

poskytnúť poistné plnenie a do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej

udalosti skončiť prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť

poistné plnenie a oznámiť poškodenému výšku poistného plnenia, ak bol rozsah povinnosti

poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný.

32. Podľa poisťovateľ je povinný

bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti

poskytnúť poistné plnenie a do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej

udalosti poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol

poskytnúť alebo pre ktoré znížil poistné plnenie alebo poskytnúť poškodenému písomné

vysvetlenie k tým uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej

lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška

poistného plnenia; písomné vysvetlenie sa považuje za doručené dňom, keď ho poškodený

prevzal, odmietol prevziať, alebo dňom, keď ho pošta vrátila ako nedoručené.

33. Z citovaného ustanovenia vyplýva, inter alia, že poisťovňa je povinná oznámiť

poškodenému výšku poistného plnenia, ako aj výsledok prešetrenia škodovej udalosti.

Z takéhoto oznámenia sa stáva zrejmým, či dochádza k odškodneniu nákladov súvisiacich

s opravou vozidla alebo či sa odškodňuje iba zostatková hodnota neopraviteľne

poškodeného motorového vozidla.

34. V prípade, že sťažovateľka pred všeobecnými súdmi namietala, že oznámenie

z 2. októbra 2015 [teda oznámenie v zmysle ustanovenia § 11 ods. 6 písm. a) a b) zákona

č. ] jej nebolo doručené, všeobecné súdy si museli utvoriť skutkový záver

o tejto otázke a ak poisťovňa tvrdila, že k doručovaniu sťažovateľke došlo, mali trvať

na preukázaní takéhoto tvrdenia.

35. Možno zovšeobecniť, že ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou

konania, hoci tento má preukazovať takú, medzi stranami konania spornú skutkovú

okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, či dokonca

rozhodujúca, znemožní tým strane konania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej

miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Znamená to vo svojich dôsledkoch

aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa .

36. Na základe dosiaľ uvedeného sa dá dospieť k záveru, že uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 29. novembra 2018 došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa . Vo vzťahu k namietanému

porušeniu základného práva podľa ústavný súd konštatuje, že jeho

porušenie sťažovateľka namieta v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením

základného práva na súdnu ochranu podľa . Keďže ústavný súd dospel

k záveru, že postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením z 29. novembra 2018 došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa , došlo aj k porušeniu

základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa (bod 1 výroku

nálezu).

37. Podľa ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia

, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.

38. Podľa ústavný súd zruší rozhodnutie alebo

opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší

aj iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa

povaha zásahu.

39. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

40. Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. novembra 2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie

(bod 2 výroku nálezu).

B.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a

postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. apríla 2018

41. Nebolo možné vyhovieť ústavnej sťažnosti v časti namietaného porušenia

a postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. apríla 2018 (bod 4 výroku nálezu).

42. Na rozhodnutie o námietkach sťažovateľky uvedených v odseku 24 písm. a),

ktoré zakladajú prípustnosť dovolania podľa ,

nie je daná právomoc ústavného súdu, pretože v tomto rozsahu napadla sťažovateľka

rozsudok krajského súdu dovolaním, v dôsledku čoho právomoc poskytnúť ochranu

jej označeným právam mal najvyšší súd v rámci dovolacieho konania, čím je zároveň

v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu (§ 132 ods. 1 zákona o ústavnom

súde).

43. Tú časť ústavnej sťažnosti, ktorá sa týka námietok sťažovateľky uvedených

v odseku 24 písm. a), ak sa chápu ako námietka nesprávneho výkladu ustanovenia § 11

ods. 6 , ako aj tú časť ústavnej sťažnosti, ktorá sa týka námietok

sťažovateľky uvedených v odseku 24 písm. b), treba vo vzťahu ku krajskému súdu

považovať za neprípustnú.

44. Hoci sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, prípustnosť

dovolania podľa v ňom neuplatnila.

V skutočnosti (z materiálneho hľadiska) preto dovolanie z dôvodov nesprávneho právneho

posúdenia veci (v zmysle ) nepodala. Nevyužila

teda právny prostriedok, ktorý jej priznáva zákon na ochranu jej základných práv a slobôd,

pričom ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že tak konala z dôvodov hodných

osobitného zreteľa ( a ).

VI.

Trovy konania a záver

45. Sťažovateľka požadovala náhradu trov právneho zastúpenia advokátom

vo výške 623,27 €. Ústavný súd považuje za možné priznať jej sumu 623,26 €. Ide

o odmenu za tri úkony právnych služieb v roku 2019 (prevzatie a príprava zastupovania,

ústavná sťažnosť, replika na vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu) po 163,33 €,

ďalej tri režijné paušály po 9,80 € a napokon daň z pridanej hodnoty vo výške 103,87 €

(bod 3 výroku nálezu).

46. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

47. Vzhľadom na časť vety pred bodkočiarkou , podľa ktorého

proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba

pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. novembra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu