Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 157 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (164)II. ÚS 168/2019
PDF · 532.36 KB
No categories available
II. ÚS 168/2019
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a sudcov Petra Molnára a Ľuboša
Szigetiho (sudca spravodajca) vo veci ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti Poistná
udalosť, s. r. o., Sabinovská 11, Bratislava, IČO 45 474 231, zastúpenej spoločnosťou
Procházka & partners, spol. s r. o., Búdková 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Radoslav Procházka, pre namietané porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Cdo 181/2018 a jeho uznesením z 29. novembra 2018, ako aj postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 135/2017 a jeho
rozsudkom z 19. apríla 2018 a takto
rozhodol:
1. Základné práva obchodnej spoločnosti Poistná udalosť, s. r. o., vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 181/2018 a jeho uznesením z 29. novembra 2018 p o r u š e n é
b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 181/2018
z 29. novembra 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti Poistná udalosť, s. r. o., p r i z n á v a úhradu trov konania
v sume 623,26 € (slovom šesťstodvadsaťtri eur a dvadsaťšesť centov), ktorú j e Najvyšší
súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet spoločnosti Procházka & partners,
spol. s r. o., Búdková 4, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti Poistná udalosť, s. r. o., v časti
namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 135/2017 a jeho
rozsudkom z 19. apríla 2018 n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
č. k. II. ÚS 168/2019-31 z 27. júna 2019 bola prijatá na ďalšie konanie ústavná sťažnosť
obchodnej spoločnosti Poistná udalosť, s. r. o., Sabinovská 11, Bratislava, IČO 45 474 231
(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 181/2018 a jeho uznesením
z 29. novembra 2018, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 135/2017 a jeho rozsudkom z 19. apríla 2018.
2. Podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v replike bez označenia
dátumu doručenej ústavnému súdu 26. septembra 2019, najvyšší súd vo vyjadrení
z 13. septembra 2019 a krajský súd vo vyjadrení zo 17. júla 2019 vyslovili súhlas, aby sa
upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov
a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.
3. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že 8. septembra 2015 spôsobil držiteľ motorového
vozidla , poistený v Groupama Biztosító Zrt., konajúcej na území Slovenskej
republiky prostredníctvom organizačnej zložky Groupama poisťovňa, a. s. (ďalej len
„poisťovňa“), dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej bolo motorové vozidlo
(ďalej len „poškodený“) značky Škoda Octavia poškodené tak, že ho po nehode nebolo
možné využívať v súlade so zákonom č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene
a doplnení niektorých zákonov z znení neskorších predpisov. Poškodený v súlade
s príslušnými ustanoveniami zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“ alebo „zákon“)
sprístupnil poškodené vozidlo poisťovni na jeho obhliadku na účely prešetrenia škodovej
udalosti. Dňa 22. septembra 2015 vykonal prvú obhliadku poškodeného vozidla
zamestnanec spoločnosti Techcar Slovakia, s. r. o. (ďalej len „tretia osoba“). V zápise
o obhliadke tretia osoba v mene poisťovne zdokumentovala rozsah poškodenia vozidla
a uviedla, že neodporúča jeho opravu. Dňa 23. septembra 2015 z dôvodu akútnej
neschopnosti riešiť svoju dopravu do zamestnania a zároveň poskytnúť svojmu maloletému
dieťaťu s ťažkým zdravotným postihnutím adekvátnu starostlivosť spôsobenej absenciou
možnosti využívať poškodené motorové vozidlo poškodený uzavrel so sťažovateľkou
nájomnú zmluvu na prenájom náhradného motorového vozidla. Dňa 2. októbra 2015
poškodený na svoj bankový účet dostal od poisťovne náhradu tej časti škody, ktorá mu
vznikla priamo na poškodenom vozidle. Oznámenie o výsledkoch prešetrovania škodovej
udalosti do dňa podania ústavnej sťažnosti poškodenému doručené nebolo. Dňa 3. októbra
2015 poškodený vrátil sťažovateľke prenajaté vozidlo a za dobu 10 dní prenájmu jej
7. októbra 2014 zaplatil 450 €. Poškodený toho istého dňa postúpil na sťažovateľku svoju
pohľadávku na náhradu škody voči poisťovni v časti, v ktorej táto škoda bola tvorená
nákladmi na využívanie náhradného motorového vozidla. Poisťovňa sa o postúpení
pohľadávky dozvedela 8. októbra 2015. Uvedeného dňa poškodený požiadal poisťovňu
o úhradu predmetného výdavku vynaloženého na prenájom náhradného motorového
vozidla. Spolu s touto žiadosťou doručil poškodený poisťovni aj kópiu „Preukazu fyzickej
osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom“ patriaceho jeho v tom čase
trojročnej dcére. Dňa 16. novembra 2015 poisťovňa sťažovateľke oznámila, že keďže
na vozidle „bola totálna škoda a toto motorové vozidlo bolo využívané na súkromné účely,
z tohto dôvodu náklady na zapožičanie náhradného motorového vozidla nevznikli“,
a poisťovňa plnenie za túto časť škody neposkytne. Oznámenie o ukončení prešetrovania
škodovej udalosti a o výške poistného plnenia (tzv. oznámenie o poistnej udalosti) založené
v súdnom spise pod č. l. 70 a datované 2. októbra 2015 do dňa podania ústavnej sťažnosti
poškodenému ani sťažovateľke doručené nebolo.
4. Dňa 22. januára 2016 podala sťažovateľka na Okresnom súde Bratislava II
(ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou sa domáhala od poisťovne zaplatenia sumy 450 €
s prísl. ako náhrady škody. Išlo o pohľadávku postúpenú sťažovateľke poškodeným.
5. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 12/2016 z 23. januára 2017 bola žaloba
zamietnutá s tým, že „vzhľadom na to, že v danej veci si poškodený prenajal náhradné
vozidlo až potom, že mu bolo zo strany žalovaného oznámené, že oprava vozidla je
neekonomická a poškodené vozidlo nedoporučuje opravovať, nevznikol mu nárok
na náhradu nákladov spojených s prenájmom tohto vozidla“.
6. V podanom odvolaní vo vzťahu k jednému z kľúčových skutkových a právnych
záverov okresného súdu (t. j. že zápis o obhliadke je oznámením poisťovne poškodenému
o totálnej škode, resp. o výške poistného plnenia či ukončení šetrenia, že poškodený
je týmto zápisom viazaný a že tento zápis sám osebe ruší kauzálny nexus medzi porušením
právnej povinnosti a vzniknutou škodou) sťažovateľka v konaní pred okresným súdom,
ako aj v odvolaní voči jeho rozsudku namietala okrem iného i skutočnosť, že sa v praxi
relatívne bežne stáva, že samotné poisťovne v priebehu šetrenia škodovej udalosti,
či dokonca aj po jeho skončení, menia predbežné závery zistené pri prvotnej obhliadke
technikom. Inými slovami, sťažovateľka namietala, že ak predbežný záver,
resp. odporúčanie v zápise o obhliadke, môže v ďalšom priebehu modifikovať a relatívne
bežne aj modifikuje samotná poisťovňa, potom tento zápis nemôže byť považovaný
za zákonom predpokladané oznámenie o výsledkoch prešetrovania poistnej udalosti,
a teda za právny úkon, ktorý by akokoľvek mohol viesť k zániku účelnosti nákladov
vynaložených na obstaranie náhradného vozidla.
7. Ďalej sťažovateľka v odvolaní namietala, že predmetom dokazovania zo strany
okresného súdu nebolo doručenie oznámenia o výsledkoch prešetrovania škodovej udalosti
poškodenému, že takéto oznámenie poškodenému doručené nebolo a nebolo mu zo strany
poisťovne doručené ani žiadne iné oznámenie predpokladané zákonom č. 381/2001 Z. z.
Poukazovala aj na fakt, že predbežný záver o neodporúčaní opravy nie je výsledkom
prešetrovania škodovej udalosti ani konečným rozhodnutím poisťovne, ale iba prvotným
východiskom pre ďalšie šetrenie a riešenie škodovej udalosti.
8. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 135/2017 z 19. apríla 2018 bol rozsudok
okresného súdu potvrdený. Krajský súd sa priklonil k skutkovým a právnym záverom
okresného súdu. Námietkou sťažovateľky o bezprostrednom rozpore medzi závermi
okresného súdu na jednej strane a znením zákonnej úpravy a jej zaužívanou aplikáciou
zo strany samotných poisťovní na strane druhej sa krajský súd nezaoberal. To isté sa
vzťahuje aj na skutočnosť, že okresný súd opomenul vykonať dokazovanie vo vzťahu
k spornej skutkovej okolnosti týkajúcej sa doručenia oznámenia o výsledkoch prešetrovania
škodovej udalosti poškodenému.
9. Dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu podané 21. júna 2018
namietajúce porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces vadami v postupe súdov
nižšieho stupňa bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 181/2018 z 29. novembra
2018 odmietnuté. Uznesenie bolo sťažovateľke doručené 21. januára 2019.
10. Sťažovateľka v sťažnosti podanej na ústavnom súde predovšetkým analyzuje
procesné vady v postupe všeobecných súdov.
«Rovnosť zbraní
V rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa ani v súdnom spise sa nenachádza jediný
dôkaz o tom, že by si poisťovňa splnila svoju povinnosť vyplývajúcu jej z § 11 ods. 6 zákona
č. 381/2011 Z.z., t.j. povinnosť prešetriť škodovú udalosť a výsledky tohto prešetrovania
a výšku poistného plnenia oznámiť poškodenému. Splnenie tejto zákonnej povinnosti je
pritom nevyhnutnou podmienkou právom aprobovaného ustálenia výšky poistného plnenia
a má teda zásadný právny význam pre posúdenie rozsahu nárokov poškodeného, resp.
sťažovateľa ako jeho právneho nástupcu. (Poisťovňa síce založila do spisu oznámenie
o poistnej udalosti datované 2.10.2015, nepredložila však jediný dôkaz o tom, že toto
oznámenie poškodenému aj skutočne doručovala a ak áno, či vôbec bolo poškodenému
doručené.)
Ak zákon na účely špecifikácie škody a rozsahu jej náhrady ukladá povinnému
subjektu niečo vykonať, absencia akéhokoľvek dokazovania, či povinný subjekt toto
aj naozaj vykonal, je presne tým typom porušenia základných procesných pravidiel,
aké zakladá zásah do práva na základnú „procesnú kvalitu“ v postupe súdu.
Táto vada v procesnom postupe súdov nižšieho stupňa je pritom o to zásadnejšia,
že sám krajský súd na danú okolnosť, a to napriek absencii akéhokoľvek dokazovania,
odkazuje ako na preukázanú skutkovú okolnosť! Na s. 8 svojho rozsudku krajský súd
uvádza, že „bolo jednoznačne preukázané, že túto informáciu poškodený (právny
predchodca žalobcu) získal skorej ako mu bolo doručené Oznámenie o poistnej udalosti
zo dňa 2.10. 2015...“. Doručenie tohto oznámenia však ani jeden súd napriek námietkam
sťažovateľa nijako nedokazoval a poisťovňa ho nijako nepreukázala! K doručeniu tohto
oznámenia v skutočnosti ani nedošlo.
V tejto súvislosti sú dôležité dve okolnosti. Po prvé, ak účastník konania namieta
skutkovú okolnosť a táto je teda medzi stranami sporná, je absolútne mimo procesné
pravidlá, aby súd takúto skutkovú okolnosť bez dokazovania považoval za preukázanú len
na základe tvrdenia druhého účastníka konania. Celkom bezprostredne odporuje takýto
postup aj princípu rovnosti zbraní, ktorý je v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu
súčasťou práva na súdnu ochranu.
Doručenie písomnosti je dostatočne jednoduché preukázať, ak k nemu prišlo
a preukazovanie doručenia písomnosti patrí medzi tie najbežnejšie procesné úkony strán.
Absencia dokazovania a absencia preukázania zásadnej skutkovej okolnosti zbavuje celý
súdny proces kvality, nevyhnutnej na to, aby tento proces spĺňal tie najzákladnejšie kritériá
ustanovené nielen v procesnom kódexe, ale aj v jeho ustálenom výklade súdmi. Azda niet
zjavnejšieho porušenia procesných pravidiel, ako opomenutie súdu preukázať skutkovú
okolnosť, ktorá má aj podľa odôvodnenia rozhodnutia právny význam pre rozhodnutie
vo veci. Ide teda o neprípustnú vadu aj všeobecne, nielen v tomto konkrétnom prípade.
Po druhé, ak by mal obstáť takýto postup v tejto alebo v analogických veciach,
znamenalo by to totálne popretie normatívnych účinkov § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z.z..
Poisťovatelia by jednoducho boli efektívne zbavení zákonnej povinnosti, pretože by boli
zbavení povinnosti splnenie tejto povinnosti akokoľvek preukazovať. Jednoducho by sa
prezumovala, ak by poisťovateľ uviedol, že ju splnil. To je celkom zjavne neudržateľné
nielen z hľadiska princípu rovnosti zbraní medzi účastníkmi konania, ale aj z hľadiska
princípu právnej istoty.
K námietke sťažovateľa, že súdy nižšieho stupňa považovali za preukázanú takú
skutkovú okolnosť, aká nebola predmetom ich dokazovania (doručenie oznámenia
o prešetrovaní škodovej udalosti), najvyšší súd uviedol, že rozhodovanie o tom, ktoré
dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie stranám, „Ak súd niektorý dôkaz
nevykonal, mohlo to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v
konečnom dôsledku k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia“. (s. 5)
Najvyšší súd si tu mylne vyložil námietku sťažovateľa ako námietku, smerujúcu proti
nevykonaniu dôkazu ako takému. Sťažovateľ však výslovne namietol, že hoci k vykonaniu
dôkazu nedošlo, súdy nižšieho stupňa s predmetnou skutkovou okolnosťou nakladali ako s
preukázanou, t.j. akoby k vykonaniu dôkazu došlo. V skratke, dôkaz vykonaný nebol, ale tá
skutková okolnosť, ku ktorej sa dôkaz vzťahoval, bola súdmi považovaná za preukázanú. V
danom prípade ide podľa sťažovateľa celkom jednoznačne o vadu, bezprostredne súvisiacu
s procesným postupom súdu a teda o vadu, na nápravu ktorej mal sťažovateľ právo
najneskôr v dovolacom konaní. Absencia takejto nápravy zo strany dovolacieho súdu sama
osebe zakladá nárok sťažovateľa na ústavnú ochranu jeho práva na spravodlivý súdny
proces.
Napokon, „objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití
všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,
že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto
objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.“ (napríklad
II. ÚS 377/2016)...
Vady odôvodnenia
Odvolací súd zaťažil svoj postup vadou, vyžadujúcou nápravu, aj tým, že
v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nijako nevysporiadal so zásadnou námietkou
sťažovateľa, uvedenou aj v odvolaní voči rozsudku okresného súdu.
Sťažovateľ namietol predbežnú povahu odporúčaní uvedených v zápise o obhliadke
a fakt, že samotné poisťovne v priebehu prešetrovanie škodovej udalosti relatívne bežne
dochádzajú k iným záverom, než aké sú obsiahnuté v zápise o obhliadke. Túto námietku
krajský súd v plnom rozsahu ignoroval.
Vo svetle skutočnosti, že k zániku príčinnej súvislosti medzi porušením právnej
povinnosti a vznikom škody malo podľa súdov nižšieho stupňa dôjsť práve a len v dôsledku
odporúčania, uvedeného v zápise o obhliadke ide pritom o absolútne kľúčovú právnu
otázku. Inými slovami, podľa názoru súdov nižšieho stupňa závisí existencia nároku
na náhradu škody od obsahu zápisu o obhliadke, pričom sťažovateľ v odvolaní túto
súvislosť spochybnil aj poukazom na to, že odporúčanie v zápise o obhliadke môže byť
v priebehu prešetrovania škodovej udalosti predmetom zmeny. Absencia akejkoľvek
odpovede krajského súdu na túto námietku zakladá vadu nedostatočnej presvedčivosti
a úplnosti odôvodnenia jeho rozhodnutia, čo je v zmysle ustálenej judikatúry samé osobe
dôvodom pre záver o existencii vady, majúcej dopad na právo na spravodlivý súdny proces.
Podľa ústavného súdu. „integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a ochranou proti takému uplatneniu“. (napríklad IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04)
Najvyšší súd ako dovolací súd v odpovedi na túto námietku len všeobecne uviedol,
že sa s ňou nestotožňuje...
Aplikačná svojvôľa
Všeobecne
V tom najstručnejšom a najzjednodušenejšom podaní, sťažovateľ sa domáha ochrany
voči svojvoľnému a ústavne neudržateľnému záveru, že v prípade, ak je vozidlo pri škodovej
udalosti poškodené tak, že je „neekonomické“ ho opraviť, má byť poškodený zbavený
nároku na náhradu škody, spočívajúcej v nákladoch na prenájom náhradného vozidla.
Tento záver bezprostredne odporuje aj nálezu Ústavného súdu Českej republiky, vydanom
v totožnom právnom kontexte, aký je predmetom tejto sťažnosti.
Zákonná úprava
Podľa § 420 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil
porušením právnej povinnosti. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa
skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
Podľa § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z.z., poisťovateľ je povinný bez zbytočného
odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné
plnenie a do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti
a) skončiť prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť
poistné plnenie a oznámiť poškodenému výšku poistného plnenia, ak bol rozsah povinnosti
poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný,
b) poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol
poskytnúť alebo pre ktoré znížil poistné plnenie alebo poskytnúť poškodenému písomné
vysvetlenie k tým uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej
lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška
poistného plnenia; písomné vysvetlenie sa považuje za doručené dňom, keď ho poškodený
prevzal, odmietol prevziať, alebo dňom, keď ho pošta vrátila ako nedoručené.
Podľa § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z., poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné
plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti
poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu
o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z toho rozhodnutia nevyplýva iná lehota
na poskytnutie poistného plnenia.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., náhradu škody uhrádza poisťovateľ
poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo
poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.
Zo spojenia relevantných zákonných úprav teda vyplýva, že poisťovateľ nahrádza
poškodenému škodu, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti
poistencom poisťovateľa.
Sťažovateľ ako právny nástupca poškodeného sa domáhal náhrady škody v časti,
v ktorej túto škodu tvorili náklady vynaložené poškodeným na obstaranie náhradného
vozidla po dobu desiatich dní v čase, keď prebiehalo prešetrovanie škodovej udalosti
poisťovňou.»
11. V ďalšom sťažovateľka zhrňuje závery všeobecných súdov.
«Závery okresného súdu
Podľa okresného súdu „je potrebné sa stotožniť s právnym názorom, že poisťovňa
je povinná nahradiť poškodenému náhradu nákladov za vypožičanie náhradného vozidla
za obdobie do oznámenia poisťovne poškodenému, že oprava vozidla je neekonomická...“
(s. 5 rozsudku). Podľa názoru okresného súdu k tomuto oznámeniu poisťovne poškodenému
došlo v deň, keď tretia osoba v mene poisťovne vykonala na tlačive označenom „Techcar
Slovakia - Zápis o poškodení vozidla k škodovej udalosti“ záznam rozsahu poškodenia
a na tomto tlačive krížikom vyznačila kolónku „opravu poisťovňa neodporúča“.
Z tohto skutkového záveru vyvodil okresný súd právny záver, že poškodenému nárok
na náhradu škody v časti, v akej mu vznikla nákladmi na prenájom náhradného vozidla,
nevznikol...
Skutkové a právne závery krajského súdu
Krajský súd uviedol, že „poškodený má nárok na preplatenie účelne vynaložených
nákladov v súvislosti so zabezpečením náhradného motorového vozidla, pričom táto
účelnosť sa veľmi striktne posudzuje v každom individuálnom prípade. To tiež znamená,
že je potrebné v každom individuálnom prípade dôsledne skúmať, kedy poškodený získal
informáciu a vedomosť o tom, že jeho motorové vozidlo ... bolo natoľko poškodené,
že sa jednalo o totálnu škodu. V prejednávanej veci bolo jednoznačne preukázané, že túto
informáciu poškodený (právny predchodca žalobcu) získal skorej ako mu bolo doručené
Oznámenie o poistnej udalosti zo dňa 2.10. 2015.“
Z tohto skutkového záveru vyvodil krajský súd právny záver, že poškodený „náklady
s prenájmom vozidla musí niesť zo svojho, lebo nájomné za náhradné vozidlo už nemožno
považovať za účelný a nutný náklad vynaložený v príčinnej súvislosti so vznikom škody“
(s. 8 rozsudku)...
Právne a skutkové závery najvyššieho súdu
Najvyšší súd odmietnutia dovolania odôvodnil tým, že podľa jeho názoru sa pojmom
„procesný postup“ rozumie „len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol
spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení (s. 4) Vecná
nesprávnosť rozhodnutia či nesprávne zistený skutkový stav podľa najvyššieho súdu
nezakladajú jeho právomoc poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho práva na súdnu ochranu.
Právnu otázku existencie nároku na náhradu škody, spočívajúcej v nákladoch
na prenájom náhradného vozidla najvyšší súd z dôvodu údajnej absencie právomoci
nezodpovedal. Najvyšší súd opomenul prihliadnuť na konštantnú judikatúru ústavného
súdu, v zmysle ktorej sa záruky práva na súdnu ochranu nevyčerpávajú „faktickou
procedúrou“, ale ich súčasťou je okrem iného aj ústavne konformný výklad platnej a
účinnej právnej normy. Práve absenciu ústavne konformného výkladu a aplikácie platnej a
účinnej normy sťažovateľ namieta v ďalších častiach sťažnosti.»
12. Vlastné závery okrem iných formuluje sťažovateľka takto:
«Súdy nižšej inštancie dospeli k záverom, ktoré sú zjavne arbitrárne a nepredstavujú
ústavne konformný výklad platnej a účinnej právnej normy. Dospeli totiž k záveru, že účelne
vynaloženým je náklad na náhradné vozidlo iba do doby prvotnej obhliadky vozidla,
pri ktorej obhliadajúci technik uvedie predbežný záver, že opravu vozidla považuje
za neekonomickú, resp. že opravu neodporúča.
Sťažovateľ tento záver považuje za bezprostredne odporujúci zneniu aj účelu
dotknutej zákonnej úpravy a teda svojvoľný v miere, v akej to predstavuje zásah do jeho
práva na súdnu ochranu, ako aj vlastníckeho práva...»
Za prvé, súdy nižšieho stupňa vo svojom interpretačnom algoritme nijakým
spôsobom a v žiadnom rozsahu neskúmali podmienky pre vznik náhrady škody v ich
tradičnom chápaní. V ani jednom rozhodnutí sa nenachádza jediný odkaz na relevantnú
judikatúru najvyššieho súdu týkajúcu sa podmienok a rozsahu náhrady škody.
Z výkladu súdov nižšieho stupňa nie je nijako zrejmé, ako môže mať vedomosť
poškodeného o názore (tretej osoby, konajúcej v mene) poisťovne, na ekonomickú
opodstatnenosť opravy poškodeného vozidla akýkoľvek právny význam pre kauzálny nexus
medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody.
Za druhé, zákon so závermi obhliadky nespája absolútne žiadne hmotnoprávne
účinky vo vzťahu k právam poškodeného. Zákon inštitút prvotnej obhliadky dokonca nijako
neupravuje a neupravuje ani formu, obsah a účinky akéhokoľvek zápisu o poškodení
vozidla. Priznať také zásadné hmotnoprávne účinky, akým je obsah a rozsah nárokov
poškodeného, takému predbežnému a z právneho hľadiska vágnemu aktu, akým je zápis
o obhliadke, je v zásadnom a bezprostrednom rozpore so znením zákonnej úpravy.
Zákon č. 381/2001 priznáva účinky vo vzťahu k rozsahu a obsahu nárokov
poškodeného a spôsobu ich uspokojenia dvom právnym úkonom poisťovateľa: i) písomnému
oznámeniu poisťovateľa podľa § 11 ods. 6 zákona, ktorého obsahom je buď oznámenie
o výške poistného plnenia alebo písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré poistné plnenie
nebolo priznané, resp. bolo znížené; a ii) poskytnutiu poistného plnenia podľa § 11 ods. 7
zákona.
Vo vzťahu k týmto úkonom poisťovateľa zákon upravuje ich podmienky, lehoty, obsah
a účinky. Záver súdov nižšieho stupňa, že by oznámenie poisťovateľa podľa § 11 ods. 6
mohlo byť nahradené zápisom, vykonaným treťou osobou pri prvotnej obhliadke
poškodeného vozidla nemá absolútne žiadnu oporu v platnej a účinnej právnej norme.
Takýto záver nie je výkladom a aplikáciou platnej a účinnej právnej normy a sám osebe
teda predstavuje zásah do práva na spravodlivý súdny proces.
Sťažovateľ si v tejto súvislosti dovoľuje dať do pozornosti ústavného súdu
aj skutočnosť, že inštitút obhliadky neupravujú a žiadne účinky mu nepripisujú ani
Všeobecné obchodné podmienky poisťovne. Napokon, je v rozpore so základnou logikou
veci, aby kvalifikovaný výpočet všeobecnej hodnoty vozidla, prípadne vyčíslenie nákladov
na opravu vozidla v súlade so všeobecne záväzným právnym predpisom (príloha č. 6
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 o stanovení všeobecnej hodnoty
majetku) mohlo byť vykonané pri základnej obhliadke vozidla takpovediac „na ulici“,
a za niekoľko minút.
Nepoužiteľnosť odporúčania, uvedeného v zápise o obhliadke, na účely právneho
posúdenia nárokov poškodeného pritom potvrdzuje aj bežná prax poisťovní. Je relatívne
bežné, že samotné poisťovne dospejú pri prešetrovaní škodovej udalosti k inému záveru,
než aký predbežne odporúča zápis o obhliadke. Niekedy sa tak stane priamo v priebehu
šetrenia škodovej udalosti, inokedy v rámci likvidácie poistnej udalosti a niekedy dokonca
ešte aj v štádiu po likvidácii poistnej udalosti. Všetky tieto prípady preukazujú jeden
základný fakt: samotné poisťovne nie sú pri posudzovaní nárokov poškodeného viazané
predbežnými závermi, vyznačenými na zápise o obhliadke. Je absolútne neudržateľné,
aby takéto predbežné odporúčania znamenali zánik nároku poškodeného na úhradu účelne
vynaložených nákladov.
Úkon, spočívajúci v dvoch slovách, napísaných rukou na predtlačenom tlačive
obchodnej spoločnosti Techcar Slovakia, s.r.o. jednoducho nemôže mať a nemá za následok
zánik účelnosti nákladu, vynaloženého v priamom dôsledku škodovej udalosti.
Takýto úkon zároveň ani formálne, ani obsahovo, ani zo žiadneho iného hľadiska
nepredstavuje tie úkony, ktorých vykonanie poisťovni ako poisťovateľovi ukladá § 11
Po tretie, právny záver súdov nižšej inštancie, že náklad vynaložený na náhradné
vozidlo prestáva byť účelným vo chvíli, keď sa technik pri prvotnej obhliadke rozhodne
neodporučiť opravu poškodeného vozidla, neodporuje len zákonnej úprave, ale aj základnej
logike veci a vôbec ustálenému výkladu pojmov „škoda“ a „náhrada škody“.
Účelnosť vynaloženého nákladu je vecou vnútorného vzťahu medzi potrebou
a prostriedkami, akými sa uspokojuje. Účelne vynaloženým je teda každý taký náklad,
pri ktorom existuje dostatočná vecná súvislosť medzi opodstatnenou potrebou a nákladom,
ktorý slúži na úhradu tejto potreby. Pri poistnej udalosti, ktorá poškodeného zbaví možnosti
používať svoje vozidlo je opodstatnenou jeho potreba využívať náhradné vozidlo. Náklad
teda prestáva byť účelne vynaloženým v okamihu, keď zaniká potreba, ktorá sa týmito
nákladmi uspokojuje, resp. keď poškodený prijatím poistného plnenia získa inú mužnosť,
ako túto potrebu realizovať. Táto potreba teda celkom zjavne nezaniká vykonaním zápisu
o obhliadke, naopak ďalej trvá.
Rovnako tak pojmovo platí, že náhradným je vozidlo, ktorého využívaním poškodený
nahrádza využívanie svojho vozidla, ktoré bolo v dôsledku poistnej udalosti poškodené a nie
je spôsobilé na premávku. Vykonaním zápisu o obhliadke náhradné vozidlo neprestáva byť
účelne využívanou náhradou za poškodené vozidlo. Naopak, účelne využívaným je náhradné
vozidlo až do okamihu, kedy je zákonom ustanoveným spôsobom ustálený spôsob a rozsah
likvidácie poistnej udalosti a poškodený prijatím poistného plnenia získa inú možnosť
realizovať potrebu, ktorú pred poistnou udalosťou realizoval využívaním poškodeného
vozidla.
Ak by si poškodený, ktorý bol v dôsledku porušenia právnej povinnosti poistencom
poisťovne zbavený možnosti používať svoje vozidlo Škoda Octavia, prenajal od sťažovateľa
športový kabriolet Mercedes, kamión s návesom alebo osem-valcovú opancierovanú
limuzínu Cadillac, nešlo by o účelne vynaložený náklad, nakoľko by celkom zjavne nešlo
o porovnateľné vozidlá. Nešlo by teda o primeraný spôsob realizácie legitímnej potreby,
vzniknutej v priamej príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou. To isté platí pre prípad,
ak by poškodený využíval náhradné vozidlo ešte v čase, keď už buď mohol využívať svoje
vlastné alebo keď už disponoval poistným plnením a mohol si náklady na dopravné potreby
uhrádzať prostredníctvom tohto plnenia.
Inými slovami, ak by poškodený využíval náhradné vozidlo i) ktorého prenájom je
neúmerne nákladný voči potrebe, ktorú jeho využívaním realizuje, ii) alebo v čase,
keď mohol využívať vlastné vozidlo, iii) alebo v čase, keď už disponoval poistným plnením,
nešlo by o účelne vynaložený náklad a teda o škodu na strane poškodeného, na náhradu
ktorej by mal nárok.
Poškodený si však i) prenajal auto porovnateľnej, t.j. nižšej strednej triedy Kia Ceed,
ii) využíval ho rovnako ako svoje vozidlo, t.j. na svoju dopravu do zamestnania
a na dopravu svojho maloletého dieťaťa s ťažkým zdravotným postihnutím, a iii) využíval ho
výlučne v čase, keď poisťovňa vykonávala prešetrovanie poistnej udalosti. Je pojmovo
nemožné, aby sa takýto náklad stal neúčelným v dôsledku prvotného odhadu tretej
osoby/poisťovne v otázke rozsahu poškodenia pôvodného vozidla.
Aj keby teda platilo - a podľa sťažovateľa neplatí a nemá ako platiť, ale aj keby
platilo - že už dňom vykonania zápisu o obhliadke mal poškodený „objektívnu“ vedomosť,
že jeho vozidlo sa neoplatí opravovať a že sa teda zo strany poisťovne nebude uhrádzať
oprava, ale zostatková hodnota vozidla, kauzálny nexus medzi porušením právnej
povinnosti a škodou tým nijako nezaniká a ani nemá ako zaniknúť. Poškodený náhradné
vozidlo do doby poskytnutia poistného plnenia využíval práve a len z dôvodu, že v dôsledku
porušenia právnej povinnosti poistencom poisťovne nemohol využívať pôvodné vozidlo.
Medzi nákladmi, vynaloženými poškodeným na náhradné vozidlo a porušením právnej
povinnosti poistencom poisťovne počas celej tejto doby existoval jednoznačný, nepochybný
a úplne zrozumiteľný kauzálny nexus.
Záver krajského súdu, že vo chvíli, ako sa poškodený dozvedel, čo poisťovňa
vo vzťahu k oprave jeho vozidla (ne)odporúča, už zabezpečovanie jeho základných
dopravných potrieb náhradným vozidlom príčinne nesúviselo s tým, že prišiel o možnosť
využívať svoje pôvodné vozidlo, je skutočne neudržateľný.
Platí teda, že dokonca ani v prípade, ak by bolo možné prisvedčiť záveru,
že poškodený je viazaný odporúčaním uvedeným v zápise o obhliadke, nie je takéto
odporúčanie nijako spôsobilé viesť k zániku príčinnej súvislosti medzi škodou, ktorá vzniká
poškodenému v podobe nákladov na náhradné vozidlo a porušením právnej povinnosti,
ktoré k potrebe takéto vozidlo využívať viedlo.
V tejto súvislosti si sťažovateľ dovoľuje upozorniť na záver krajského súdu,
že účelnosť vynaloženého nákladu treba striktne skúmať podľa individuálnych okolností
každého prípadu. Nič také však krajský súd neurobil. Nevzal do úvahy účel použitia
náhradného vozidla, okolnosti, ktoré k potrebe jeho použitia v danom čase viedli ani
nákladnosť jeho použitia (45 EUR denne). Jediné, čomu - bez akejkoľvek opory v zákonnej
úprave - pripísal právny význam je prvotný odhad poškodenia vozidla technikom a jeho
predbežné odporúčanie, slúžiace ako prvotné východisko pre prešetrovanie poistnej
udalosti.
Rozsah poškodenia vozidla je faktorom pre určenie výšky poistného plnenia.
V situácii, ak vozidlo nie je pojazdné (spôsobilé na premávku) však nemá však absolútne
žiadnu vecnú súvislosť s tým, či náklad vynaložený na používanie náhradného vozidla je
alebo nie je účelne vynaložený. V skratke, ak je vozidlo poškodené tak, že poškodený ho
nemôže používať v súlade so zákonom č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, je rozsah
poškodenia bez právneho významu pre zistenie, či náhradné vozidlo je účelné alebo nie.
V takom prípade je účelnosť vynaloženého nákladu v prvom rade nutné skúmať cez prizmu
kritéria porovnateľnosti náhradného vozidla, t.j. v porovnaní tried poškodeného
a náhradného vozidla a ich účelových určení, a teda cez prizmu spôsobilosti náhradného
vozidla primerane plniť dopravné potreby poškodeného v čase, keď si ich bez vlastného
zavinenia nemôže plniť vlastným vozidlom z dôvodu jeho poškodenia, spôsobeného
porušením právnej povinnosti poistenca poisťovne. To je vecný aspekt účelnosti
vynaloženého nákladu.
V druhom rade je účelnosť nájmu náhradného vozidla nutné skúmať cez jej
temporálny aspekt. Ak je možné poškodené vozidlo opraviť (tzv. parciálna škoda) a vozidlo
sa preto nachádza v autoservise, je účelnosť nájmu ratione temporae daná dĺžkou opravy
poškodeného vozidla. V prípade tzv. totálnej škody (čiže ekonomickej neopodstatnenosti
opravy) môže účelnosť nájmu náhradného vozidla zaniknúť výlučne okamihom poskytnutia
náhrady škody zo strany porušovateľa právnej povinnosti, resp. poistného plnenia zo strany
jeho poisťovateľa. Keďže poškodený má nárok na náhradné vozidlo počas doby opravy,
je logické, že v prípade, keď sa proces opravy nahrádza procesom obstarania nového
vozidla má poškodený takýto nárok prinajmenšom dovtedy, kým neobdrží finálny písomný
oznam poisťovne o ukončení šetrenia udalosti a informáciu, v akej výške mu bude
poskytnuté finančné plnenie (viď napr. právoplatný rozsudok OS BA I, sp. zn. 28Cb/81/2014
zo dňa 16.3.2015).
Napadnuté závery súdov nižšieho stupňa vedú k absurdnej situácii, keď je rozsah
nárokov poškodeného nepriamo úmerný rozsahu škody, ktorá mu vznikla. Je nepochybné,
že poškodený, ktorého vozidlo je odporúčané na opravu a teda utrpel menšiu,
ako tzv. totálnu škodu, má právo na náhradu nákladov na náhradné vozidlo počas opravy
poškodeného vozidla. Poškodený, ktorý utrpel škodu väčšieho rozsahu, by pritom podľa
súdov nižšieho stupňa právo na náhradu škody, spočívajúcej vo vynaložení nákladov
na náhradné vozidlo, mať nemal. Čím väčšia škoda, tým menší rozsah práva na jej náhradu.
Okrem absencie základnej logiky takéhoto záveru to zasahuje aj do rovnosti v obsahu
vlastníckeho práva (ktorého súčasťou je okrem práva vec držať aj právo túto vec užívať),
keď sú majetkové práva poškodených, ktorí na svojom vozidle utrpeli menšiu
ako tzv. totálnu škodu chránené vo väčšom rozsahu ako práva vlastníkov druhovo totožnej
veci v druhovo totožnej právnej situácii, navyše bez akejkoľvek opory v relevantnej
zákonnej úprave.
Po štvrté, v konkrétnych skutkových okolnostiach prípadu existenciu reálnej potreby
a reálnej účelnosti vynaložených nákladov dokumentuje aj fakt, že poškodený potreboval
náhradné vozidlo (aj) na prepravu svojho dieťaťa s ťažkým zdravotným postihnutím.
Záver, že náklady na plnenie tejto potreby prestali byť účelne vynaložené vo chvíli,
keď tretia osoba dospela k predbežnému odporúčaniu nevykonať opravu poškodeného
vozidla, je absolútne neudržateľný. Rovnako to platí vo vzťahu k záveru poisťovne, že škodu,
spočívajúcu vo vynaložení nákladov na náhradné vozidlo, nenahradí, lebo toto vozidlo
využíval poškodený na súkromné účely.
Nad rámec právnej podstaty veci si sťažovateľ dovoľuje upriamiť pozornosť
ústavného súdu aj na dôvody, pre ktoré sa poisťovatelia často usilujú o kvalifikáciu poistnej
udalosti ako tzv. totálnej škody. Činia tak z ekonomických dôvodov, nakoľko poistné plnenie
býva v takom prípade - v dôsledku nízkej zostatkovej hodnoty vozidla - často nižšie, ako by
boli náklady na opravu. Takáto snaha je z hľadiska ekonomických záujmov poisťovateľov
logickou. Zákon však nijako nepredpokladá ani nevytvára žiadne podmienky pre to, aby
súdy ziskovo orientovaným postupom poisťovateľov priznávali právnu ochranu na úkor
poškodených, nota bene poškodeného, ktorý si na desať dní prenajal Kiu Ceed na účely
plnenia akútnych rodinných povinností v čase, keď poisťovateľ vykonával prešetrovanie
poistnej udalosti, v dôsledku ktorej poškodený bez vlastného zavinenia stratil možnosť
využívať vlastné vozidlo.
Systémové implikácie „schválenia“ takéhoto postupu súdmi nižšieho stupňa sú
zjavné: keďže rozsah právnej ochrany vlastníckeho práva poškodeného, ktorý utrpel
tzv. totálnu škodu, je podľa napadnutých záverov podstatne nižší, ako rozsah právnej
ochrany iných poškodených, pričom na zníženie tohto rozsahu má stačiť vyznačenie
„vhodnej“ kolónky na zápise o obhliadke, poisťovne to jednoducho musí motivovať
k postupom, idúcim na úkor ochrany práv a právom chránených záujmov poškodených.
Sťažovateľ by v prípade, ak by takéto rozhodnutia mali vyplývať zo zákonnej úpravy,
musel uznať a uznal, že problém je na strane legislatívy. Napadnuté rozhodnutia však
zo zákonnej úpravy nevyplývajú. Naopak, sú výsledkom neudržateľných skutkových zistení
a svojvoľných právnych záverov, v rámci ktorých sa mimoprávnym inštitútom
bez akejkoľvek vecnej súvislosti s účelnosťou vynaložených nákladov pripisujú
hmotnoprávne účinky zániku nároku, ktorého rozsah v danom čase poisťovateľ ešte iba
prešetruje.
V tomto kontexte sťažovateľ poukazoval aj na fakt, že pri motorovom vozidle nejde
o vec nepatrnej hodnoty, ktorá sa bežne kupuje zo dňa na deň, ale ide o tak nákladnú vec,
ktorá sa spravidla kupuje až po pomerne dlhej a zrelej úvahe, s cieľom jej dlhodobého
využívania. Práve z dôvodu vzniku náhlej potreby zaobstarať si nové vozidlo je preto
kľúčovým faktorom reálna dostupnosť poistného plnenia, prostredníctvom ktorého dokáže
poškodený efektívne riešiť vzniknutý stav. Reálna dostupnosť peňazí je totiž rozhodujúcim
bodom reparácie poruchového stavu vyvolaného dopravnou nehodou. Práve na účely
ochrany poškodeného pred znášaním dôsledkov porušenia právnej povinnosti iným
účastníkom cestnej premávky napokon zákonodarca zaviedol povinnosť povinného poistenia
zodpovednosti za škodu, s presne ustanovenými pravidlami ukončenia procesu likvidácie
škodovej udalosti poisťovateľom. A na rovnaký účel dospel krajský súd v inom konaní
(rozsudok 1Cob/85/2015 zo dňa 9.6.2016) k záveru, že „jediným zásadným kritériom
pre posúdenie primeranosti a účelnosti dĺžky prenájmu náhradného motorového vozidlo
podľa názoru odvolacieho súdu je doručenie oznámenia o ukončení likvidácie poistnej
udalosti a poukaz finančných prostriedkov ak na ne vzniká nárok oprávnenému“. V skratke,
zákonná úprava neumožňuje poisťovateľom zbaviť sa zodpovednosti za reparáciu stavu
imobility poškodeného informatívnym a nezáväzným vyhlásením o neodporučení opravy
poškodeného vozidla v zápise o obhliadke alebo akýmkoľvek iným úkonom, než aký
predpokladá § 11 zákona č. 381/2001 Z.z.
Uvedené napokon v podstatne stručnejšom a výstižnejšom zhrnutí vyplýva aj z českej
ústavnej judikatúry, ktorá odpovedá na totožnú právnu otázku. Rozhodnutie Ústavného
súdu Českej republiky sp.zn. I. ÚS 3831/17 bolo vydané v analogických skutkových a
totožných právnych okolnostiach, aké sú predmetom tejto sťažnosti.
V danom prípade išlo o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým tento nepriznal
poškodenému náhradu účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla
po tom, ako sa poškodený dozvedel, že auto sa nebude opravovať z dôvodu tzv. totálnej
škody. Ústavný súd ČR konštatoval, že odvolací súd týmto porušil práva sťažovateľa
na spravodlivý súdny proces a rovnako tak jeho vlastnícke práva. Sťažovateľ na tomto
mieste považuje za účelnú obsiahlu citáciu z predmetného nálezu:
„Podle náhledu Ústavního soudu je třeba se v souvislosti s poskytováním náhradního
vozidla zamyslet nad tím, jaký je jeho smysl a účel. Lze mít v zásadě za to, že podstatou
náhradního vozidla je umožnit pojištěnci zachování určitého životního standardu v situaci,
kdy dojde, ať již k částečnému nebo totálnímu poškození vozidla. Poskytnutím náhradního
vozidla nebude poškozený ponechán v tísni a bude mu umožněno vést, co do kvality,
obdobný život, jako před dopravní nehodou.
Ze shora uvedeného vyplývá, že právní názory na obdobné případy nejsou jednotné
a je na obecných soudech, především pak na Nejvyšším soudu, aby se zabýval sjednocením
judikatury v této oblasti. Obecné soudy se musí vypořádat s tím, jakým způsobem ovlivňuje
prohlášení pojišťovny o škodě způsobené na vozidle celkovou výši škody. Podle náhledu
Ústavního soudu není výše škody v obdobných případech dána jen hodnotou zničeného
vozidla, ale též náklady, které by poškozený nemusel vynaložit v případě, že by ke škodě
nedošlo. Ve své podstatě tak není důvodu, pro který by tyto náklady, jsou-li účelně
vynaloženy, měl nést právě poškozený.
Výklad a aplikace práva nemohou být odtrženy od reálného života a musí zohlednit
tu skutečnost, že ne každý poškozený je natolik solventní, aby si mohl dovolit zakoupit nové
vozidlo, bez toho aniž by čekal na zaslání finančních prostředků od pojišťovny. Premisa
odvolacího sondu by v podstatě mohla platit pouze v případě, že by soud zjišťoval
majetkové poměry poškozeného a usoudil, že tento si může dovolit pořídit nové vozidlo, aniž
by čekal na výplatu jistiny. V opačném případě trvá na straně poškozeného stav, kdy
nemůže v důsledku dopravní nehody čerpat z užitků poskytovaných mu znehodnoceným
vozidlem.
Ve své podstatě není důvod, pro který by se poškozený, jehož vozidlo bylo poškozeno
jen částečně, měl nacházet v lepším postavení, než ten, jehož vozidlo bylo zničeno totálně.
Oba dva poškozeni se nacházejí ve stejné životní situaci, a to, že z důvodu dopravní nehody
nemohou užívat vozidlo vlastní, a proto používají vozidlo cizí, resp. náhradní.“
Ústavný súd ČR v citovanom náleze v plnom rozsahu potvrdil meritórnu
argumentáciu sťažovateľa. Aplikačný a výkladový postup, ústiaci do odňatia práva
na náhradu škody v časti, v ktorej je tvorená nákladmi na prenájom náhradného vozidla,
poškodenému, ktorý na svojom vozidle bez svojho zavinenia utrpel tzv. totálnu škodu,
označil za porušenie tak práva na súdnu ochranu, ako aj vlastníckeho práva.
Následne aj Krajský súd v Ostrave v rozsudku sp.zn. 71 Co 45/2017 potvrdil,
že „nájom náhradného vozidla aj v prípade totálnej škody považoval za nevyhnutný
a účelný a v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou. Je totiž nepochybné, že poškodený
nemôže využívať nehodou zničené vozidlo a náklady na nájom náhradného vozidla
poškodený vynakladá práve len v súvislosti s dopravnou nehodou (bod 12). Za primeranú
dobu nájmu náhradného vozidla v takom prípade považuje krajský súd obdobie do chvíle,
kým poškodený dostane aspoň časť poistného plnenia. „Tento okamih je podľa názoru
odvolacieho súdu rozhodujúci preto, že sa dostanú do dispozície poškodeného finančné
prostriedky, slúžiace k odstráneniu následku majetkovej ujmy. vzniknutej pri dopravnej
nehode“.»
13. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. novembra 2018,
sp. zn. 8 Cdo 181/2018 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. apríla 2018,
sp. zn. 9Co/135/2017 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. novembra 2018,
sp. zn. 8 Cdo 181/2018 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. apríla 2018,
sp. zn. 9Co/135/2017 sa zrušujú a vec sa vravia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť
sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, vrátane DPH, na účet jeho právneho
zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Vyjadrenia porušovateľov a zúčastnenej osoby
14. Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. 1 SprV/269/2019 zo 17. júla 2019
doručeného ústavnému súdu faxom 18. júla 2019 vyplýva, že požiadal o stanovisko
predsedu senátu 9 Co, ktorý poukázal na to, že dôvody, pre ktoré krajský súd potvrdil
rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 12/2016-202 z 23. januára 2017, priamo vyplývajú
z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 135/2017-226 z 19. apríla 2018.
Predseda senátu trvá na tom, že rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený a má všetky
náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 Civilného sporového poriadku, o čom svedčí
aj skutočnosť, že dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu bolo uznesením
najvyššieho súdu č. k. 8 Cdo 181/2018-301 z 29. novembra 2018 odmietnuté. Pokiaľ
sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukázala na vady odôvodnenia rozsudku krajského súdu,
predseda senátu uviedol, že treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie
a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu
s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací
súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle
ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku, potom postačuje,
ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie
právne posúdenie veci. Rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej
stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. So všetkými námietkami
sťažovateľky sa okresný súd, ako aj krajský súd vysporiadali, a preto dôvody uvedené
v ústavnej sťažnosti neobstoja.
15. Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. KP 3/2019-99, Cpj 51/2019
z 13. septembra 2019 doručeného ústavnému súdu 20. septembra 2019 vyplýva, že
dovolacie uznesenie najvyššieho súdu je súladné s rozhodovacou praxou najvyššieho súdu.
V súčasnosti však rozhodovacia prax najvyššieho súdu zaznamenala posun, keď najvyšší
súd za dôvodnú považoval dovolaciu námietku týkajúcu sa prípustnosti a aj dôvodnosti
dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku v prípade,
ak procesný postup súdov nižších inštancií, ktorým odmietli vykonať žalobcom navrhovaný
dôkaz (kontrolné znalecké dokazovanie), mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu
veci z hľadiska tvrdení žalobcu. Vyslovil pritom, že nevykonanie navrhovaného dôkazu,
ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu a ktorý z doteraz vykonaných
dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, sa dá kvalifikovať ako porušenie základného práva na
spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 332/09). V takomto
prípade by prichádzalo do úvahy aj vyslovenie porušenia základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, keďže nevykonanie účastníkom konania
navrhovaného dôkazu by ho oproti druhému účastníkovi konania znevýhodnilo.
Ide o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 100/2018 zo 16. mája 2019. Vzhľadom
na uvedené predsedníčka najvyššieho súdu ponecháva rozhodnutie o ústavnej sťažnosti
na úvahe ústavného súdu.
16. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky bez označenia dátumu doručenej
ústavnému súdu 26. septembra 2019 vyplýva, že vo vyjadrení predsedu krajského súdu sa
nenachádza ani jediná meritórna odpoveď na námietky sťažovateľky. Preto sťažovateľka
považuje toto vyjadrenie za bezpredmetné. Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu
prinajmenšom implicitne vyplýva, že si je vedomá toho, že skutočne došlo k zásahu
do označených práv sťažovateľky a že tomuto záveru nasvedčuje aj recentná judikatúra
najvyššieho súdu. Sťažovateľka pripomína, že jednou z jej kľúčových námietok je ústavná
neudržateľnosť aplikačného a interpretačného výkonu súdov nižšieho stupňa, ktoré dospeli
k záveru (laicky povedané), podľa ktorého ak vám iný účastník cestnej premávky poškodí
auto tak, že sa oplatí ho opraviť, máte nárok na náhradné vozidlo, ak vám auto rozbije
úplne, žiadny taký nárok vám nevzniká. Inými slovami, rozsah nárokov má byť nepriamo
úmerný rozsahu škody. To je absurdné samo osebe, ale azda ešte viac vo vzťahu
s argumentáciou súdov nižšieho stupňa. Tie totiž operujú údajnou absenciou príčinnej
súvislosti. Medzi potrebou použiť náhradné vozidlo a faktom, že pôvodné vozidlo sa
v dôsledku škodovej udalosti opravuje v servise, príčinná súvislosť je, ale medzi potrebou
použiť náhradné vozidlo a faktom, že pôvodné vozidlo je v dôsledku škodovej udalosti
úplne nepojazdné, už údajne takáto súvislosť nie je. Kauzálny nexus sa však v tomto
kontexte nijako netýka rozsahu škody, ale skutočnosti, že pôvodné vozidlo sa na účely
dopravy poškodeného nedá použiť a že sa takto nedá použiť v dôsledku zavineného konania
poisteného škodcu. Medzi konaním poisteného škodcu a ujmou na strane poškodeného
je rovnaká príčinná súvislosť bez ohľadu na to, či sa poisťovňa rozhodne, že preplatí opravu
poškodeného vozidla alebo jeho zostatkovú hodnotu. Ak by v druhom prípade mal byť
poškodený zbavený nároku na náhradu tej časti škody, ktorá spočíva v úhrade nákladov
na náhradné vozidlo pred poskytnutím poistného plnenia, viedlo by to poisťovne (a vlastne
dlhé roky ich aj vedie) k preferovaniu tzv. totálnych škôd. Je to totiž pre ne lacnejšie
a jednoduchšie. Napokon sťažovateľka požaduje priznať náhradu trov konania vo výške
623,27 eur vrátane dane z pridanej hodnoty, keďže jej právny zástupca je platiteľom tejto
dane.
17. Ústavný súd doručil ústavnú sťažnosť, vyjadrenia predsedu krajského súdu
a predsedníčky najvyššieho súdu, ako aj repliku právneho zástupcu sťažovateľky poisťovni
(ktorá bola v konaní vedenom všeobecnými súdmi žalovanou stranou), aby sa aj ona mohla
vyjadriť v merite veci, keďže rozhodnutím ústavného súdu by mohla byť dotknutá
na svojich právach. Poisťovňa však možnosť vyjadriť sa vo veci samej nevyužila.
III.
Sťažnosťou napadnuté rozhodnutia
18. Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 135/2017-226 z 19. apríla 2018 vyplýva,
že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu. Podľa názoru krajského súdu záver
okresného súdu o tom, že poškodenému nevznikol nárok na náhradu nákladov spojených
s prenájmom náhradného vozidla z dôvodu, že od 22. septembra 2015 mal poškodený
vedomosť o tom, že oprava vozidla je neekonomická a vozidlo sa neodporúča opravovať
a že od uvedeného dňa nájomné za náhradné vozidlo už nemožno považovať za účelný
a nutný náklad vynaložený v príčinnej súvislosti so vznikom škody, je dostatočne
a zrozumiteľne vysvetlený. Krajský súd k tomu dodáva, že poškodený má nárok
na preplatenie účelne vynaložených nákladov v súvislosti so zabezpečením náhradného
motorového vozidla a táto účelnosť sa veľmi striktne posudzuje v každom individuálnom
prípade. To tiež znamená, že je potrebné v každom individuálnom prípade dôsledne skúmať,
kedy získa poškodený informáciu a vedomosť o tom, že jeho motorové vozidlo, ktoré bolo
účastné poistnej udalosti, bolo natoľko poškodené, že išlo o totálnu škodu. V tejto veci bolo
jednoznačne preukázané, že túto informáciu poškodený (právny predchodca sťažovateľky)
získal skôr, ako mu bolo doručené oznámenie o poistnej udalosti z 2. októbra 2015
(ďalej len „oznámenie z 2. októbra 2015“), ktoré je svojím obsahom oznámením
o výsledkoch prešetrenia škodovej udalosti. Stalo sa tak už 22. septembra 2015,
keď podpísal zápis o poškodení vozidla k škodovej udalosti, v ktorom bolo uvedené,
že poisťovňa opravu neodporúča ako neekonomickú. To znamená, že ak poškodený v deň
nasledujúci potom, ako mal túto vedomosť, uzavrel nájomnú zmluvu, náklady súvisiace
s prenájmom vozidla musí niesť zo svojho, lebo nájomné za „náhradné“ vozidlo
už nemožno považovať za účelný a nutný náklad vynaložený v príčinnej súvislosti
so vznikom škody. Za nedôvodnú považuje krajský súd námietku sťažovateľky,
podľa ktorej v konaní nebolo preukázané, že poisťovňa poškodenému oznámila, že udalosť
bude likvidovať ako totálnu škodu, keď okresný súd objektívnu zrejmosť
neuskutočniteľnosti opravy nesprávne odvodil od toho, že pri tzv. obhliadke (úplne prvom
kontakte) tretia osoba do zápisu o poškodení vozidla uviedla, že opravu neodporúča, a teda
že okresný súd nesprávne vyhodnotil právne nezáväzné neodporúčanie neidentifikovanej
súkromnej spoločnosti bez oprávnenia na výkon poisťovacej činnosti (tretej osoby)
ako oficiálne oznámenie poisťovne o spôsobe likvidácie poistnej udalosti formou totálnej
škody. Zo zápisu o poškodení vozidla k škodovej udalosti vyplýva označenie subjektu,
v mene a na účet ktorej sa obhliadka vykonáva (poisťovňa), číslo poistnej udalosti,
pod ktorou je poistná udalosť evidovaná v poisťovni, dátum vzniku poistnej udalosti, údaje
o vlastníkovi motorového vozidla, údaje o predmetnom motorovom vozidle, údaje o tom,
že oprava motorového vozidla je neekonomická a že poisťovňa opravu neodporúča.
Z uvedeného potom je možné prijať jednoznačný záver o tom, že poisťovňa splnomocnila
tretiu osobu na vykonanie obhliadky poškodeného motorového vozidla, na vykonanie
kalkulácie jeho opravy, na odhad jeho všeobecnej hodnoty ku dňu vzniku poistnej udalosti
pred poškodením a na vyvodenie záveru týkajúceho sa (ne)doporučenia jeho opravy.
Znamená to, že tretia osoba konala na základe splnomocnenia v mene a na účet poisťovne.
19. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 181/2018 z 29. novembra 2018, ktoré
bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky (totožnému s jej právnym zástupcom v konaní
o ústavnej sťažnosti) podľa kópie doručenky doručené 21. januára 2019, vyplýva,
že dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 135/2017
z 19. apríla 2018 bolo odmietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu v súvislosti s námietkou
sťažovateľky o nevykonaní navrhnutého dôkazu týkajúceho sa otázky doručenia oznámenia
z 2. októbra 2015 právnemu predchodcovi sťažovateľky treba uviesť, že súdy nižších
stupňov neboli povinné vykonať všetky nevyhnutné dôkazy, lebo rozhodovanie o tom, ktoré
dôkazy budú vykonané, patrilo výlučne súdu, a nie stranám. Ak súd niektorý dôkaz
nevykonal, mohlo to viesť nanajvýš k nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom
dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti konania. Okresný súd
a krajský súd zhodne dospeli k právnemu záveru, že poškodený mal od 22. septembra 2015,
teda od podpísania zápisu o poškodení motorového vozidla, vedomosť o tom, že oprava
vozidla je neekonomická a neodporúča sa. Od uvedeného dňa už nájomné za náhradné
vozidlo nemožno považovať za účelný a nutný náklad vynaložený v príčinnej súvislosti
so vznikom škody. Okresný súd tento svoj názor podporil vedomím poškodeného, ktorý
následne po nehode dal vyčiarknuť motorové vozidlo z evidencie a zrušil zákonnú poistku.
Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že nebol dostatočne zistený skutkový stav a neboli správne
vyhodnotené dôkazy, treba dospieť k záveru, že uvedené nie je dôvodom znemožňujúcim
realizáciu procesných oprávnení strán sporu.
IV.
Relevantná právna úprava
20. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
21. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných
práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody
podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
22. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
V.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a samotné posúdenie veci ústavným súdom
24. Sťažovateľka namieta, že
a) poisťovňa v rozpore s § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z. z. jej neoznámila
výsledok prešetrenia škodovej udalosti, hoci takýto úkon z jej strany bol v danom prípade
nevyhnutnou podmienkou ustálenia výšky poistného plnenia, resp. posúdenia rozsahu jej
nárokov. Len z oznámenia z 2. októbra 2015 bolo možné dospieť k záveru, že poisťovňa
bude považovať opravu vozidla za ekonomicky neúčelnú. Hoci sťažovateľka túto
skutočnosť v konaní pred všeobecnými súdmi namietala a požadovala, aby okresný súd
vyzval poisťovňu predložiť dôkaz o doručení oznámenia z 2. októbra 2015, k
preukazovaniu a preukázaniu doručenia nedošlo. Všeobecné súdy boli totiž toho názoru, že
preukazovanie doručenia oznámenia z 2. októbra 2015 je v danom prípade nadbytočné,
pretože sťažovateľka o zisteniach poisťovne vedela, keďže podpísala zápis o obhliadke
poškodeného vozidla z 22. septembra 2015;
b) v prípade tzv. totálnej škody (ekonomickej neopodstatnenosti opravy) môže
účelnosť nájmu náhradného vozidla zaniknúť výlučne len okamihom poskytnutia náhrady
škody, resp. poistného plnenia. Keďže poškodený má nárok na náhradné vozidlo počas
doby opravy, je podľa názoru sťažovateľky logické, že ak sa proces opravy poškodeného
vozidla nahrádza procesom obstarania nového vozidla, musí mať poškodený takýto nárok
prinajmenej dovtedy, kým mu nebude doručené finálne písomné oznámenie poisťovne
o ukončení šetrenia a o výške finančného plnenia a kým toto finančné plnenie mu nie je
aj poskytnuté. Práve toto poskytnuté plnenie umožňuje totiž poškodenému zadovážiť si
náhradu za neopraviteľne poškodené motorové vozidlo.
25. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
A.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 181/2018 a jeho
uznesením z 29. novembra 2018
26. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné primárne vychádzať zo skutočnosti,
že prípustnosť dovolania podaného proti rozsudku krajského súdu vyvodzovala
sťažovateľka z ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, podľa ktorého
dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo
ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces.
27. Takto koncipovanej prípustnosti dovolania zodpovedá argumentácia
sťažovateľky zhrnutá v odseku 24 písm. a), ktorá brojí proti nevykonaniu dôkazu o doručení
oznámenia z 2. októbra 2015 zo strany poisťovne sťažovateľke. Argumentáciu možno však
chápať aj ako námietku nesprávneho výkladu ustanovenia § 11 ods. 6 písm. a) a b) zákona
č. 381/2001 Z. z. v tom zmysle, že hoci podľa dikcie tohto ustanovenia bolo doručenie
oznámenia z 2. októbra 2015 zo strany poisťovne poškodenému nevyhnutnou podmienkou
ustálenia výšky poistného plnenia, resp. posúdenia rozsahu nárokov poškodeného,
napriek tomu okresný súd a krajský súd založili svoje rozhodnutie na výklade rozpornom
s uvedeným ustanovením. Inými slovami, sťažovateľka tu vlastne vyslovuje názor,
že rozsudok krajského súdu závisel od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (sťažovateľka totiž na žiadne rozhodnutie
dovolacieho súdu týkajúce sa tejto právnej otázky nepoukazuje). Takto chápaná
argumentácia sťažovateľky by zakladala prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421
ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Dovolanie, prípustnosť
ktorého by bola takto koncipovaná, však sťažovateľka nepodala.
28. Z dosiaľ uvedeného možno urobiť predbežný záver, že bolo povinnosťou
najvyššieho súdu v rámci dovolacieho konania zaoberať sa argumentáciou sťažovateľky
uvedenou v odseku 24 písm. a) len z pohľadu ustanovenia § 420 písm. f) Civilného
sporového poriadku [nie teda z pohľadu ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) Civilného
sporového poriadku]. Najvyšší súd takto aj postupoval.
29. Vzhľadom na vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu z 13. septembra 2019
sústredil ústavný súd svoju pozornosť na dovolacie uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 100/2018 zo 16. mája 2019. Vyplýva z neho, že dovolacia námietka žalobcu
týkajúca sa prípustnosti a aj dôvodnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f)
Civilného sporového poriadku je opodstatnená. Procesný postup súdov nižších inštancií,
ktorým odmietli vykonať žalobcom navrhovaný dôkaz, mohol mať vplyv na posúdenie
skutkového stavu veci z hľadiska tvrdení žalobcu. Nevykonanie navrhovaného dôkazu,
ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných
dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie základného práva
na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ústavy, a to s poukazom aj na rozhodnutie
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 332/09. V takomto prípade by prichádzalo do úvahy
aj vyslovenie porušenia základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy, keďže nevykonanie účastníkom konania navrhovaného dôkazu by ho oproti
druhému účastníkovi konania znevýhodňovalo. Bolo preto povinnosťou súdov vykonať
potrebné dokazovanie na účely dôsledného posúdenia tvrdení žalobcu (pozri bod 18
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 100/2018 zo 16. mája 2019).
30. Podľa názoru ústavného súdu uvedené stanovisko je skutočne potrebné
považovať za určitý posun oproti doterajšiemu výkladu týkajúcemu sa otázky právnych
následkov nevykonania niektorých dôkazov navrhnutých stranami a je tiež potrebné
považovať ho v posudzovanom prípade za akceptovateľné.
31. Podľa § 11 ods. 6 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. poisťovateľ je povinný
bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti
poskytnúť poistné plnenie a do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej
udalosti skončiť prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť
poistné plnenie a oznámiť poškodenému výšku poistného plnenia, ak bol rozsah povinnosti
poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný.
32. Podľa § 11 ods. 6 písm. b) zákona č. 381/2001 Z. z. poisťovateľ je povinný
bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti
poskytnúť poistné plnenie a do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej
udalosti poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol
poskytnúť alebo pre ktoré znížil poistné plnenie alebo poskytnúť poškodenému písomné
vysvetlenie k tým uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej
lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška
poistného plnenia; písomné vysvetlenie sa považuje za doručené dňom, keď ho poškodený
prevzal, odmietol prevziať, alebo dňom, keď ho pošta vrátila ako nedoručené.
33. Z citovaného ustanovenia vyplýva, inter alia, že poisťovňa je povinná oznámiť
poškodenému výšku poistného plnenia, ako aj výsledok prešetrenia škodovej udalosti.
Z takéhoto oznámenia sa stáva zrejmým, či dochádza k odškodneniu nákladov súvisiacich
s opravou vozidla alebo či sa odškodňuje iba zostatková hodnota neopraviteľne
poškodeného motorového vozidla.
34. V prípade, že sťažovateľka pred všeobecnými súdmi namietala, že oznámenie
z 2. októbra 2015 [teda oznámenie v zmysle ustanovenia § 11 ods. 6 písm. a) a b) zákona
č. 381/2001 Z. z.] jej nebolo doručené, všeobecné súdy si museli utvoriť skutkový záver
o tejto otázke a ak poisťovňa tvrdila, že k doručovaniu sťažovateľke došlo, mali trvať
na preukázaní takéhoto tvrdenia.
35. Možno zovšeobecniť, že ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou
konania, hoci tento má preukazovať takú, medzi stranami konania spornú skutkovú
okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, či dokonca
rozhodujúca, znemožní tým strane konania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej
miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Znamená to vo svojich dôsledkoch
aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
36. Na základe dosiaľ uvedeného sa dá dospieť k záveru, že uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 8 Cdo 181/2018 z 29. novembra 2018 došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Vo vzťahu k namietanému
porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd konštatuje, že jeho
porušenie sťažovateľka namieta v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd dospel
k záveru, že postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením z 29. novembra 2018 došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, došlo aj k porušeniu
základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku
nálezu).
37. Podľa § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti
vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia
ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.
38. Podľa § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší rozhodnutie alebo
opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší
aj iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa
povaha zásahu.
39. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
40. Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 8 Cdo 181/2018 z 29. novembra 2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie
(bod 2 výroku nálezu).
B.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 Co 135/2017 a jeho rozsudkom z 19. apríla 2018
41. Nebolo možné vyhovieť ústavnej sťažnosti v časti namietaného porušenia
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 Co 135/2017 a jeho rozsudkom z 19. apríla 2018 (bod 4 výroku nálezu).
42. Na rozhodnutie o námietkach sťažovateľky uvedených v odseku 24 písm. a),
ktoré zakladajú prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku,
nie je daná právomoc ústavného súdu, pretože v tomto rozsahu napadla sťažovateľka
rozsudok krajského súdu dovolaním, v dôsledku čoho právomoc poskytnúť ochranu
jej označeným právam mal najvyšší súd v rámci dovolacieho konania, čím je zároveň
v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu (§ 132 ods. 1 zákona o ústavnom
súde).
43. Tú časť ústavnej sťažnosti, ktorá sa týka námietok sťažovateľky uvedených
v odseku 24 písm. a), ak sa chápu ako námietka nesprávneho výkladu ustanovenia § 11
ods. 6 zákona č. 381/2001 Z. z., ako aj tú časť ústavnej sťažnosti, ktorá sa týka námietok
sťažovateľky uvedených v odseku 24 písm. b), treba vo vzťahu ku krajskému súdu
považovať za neprípustnú.
44. Hoci sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, prípustnosť
dovolania podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku v ňom neuplatnila.
V skutočnosti (z materiálneho hľadiska) preto dovolanie z dôvodov nesprávneho právneho
posúdenia veci (v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku) nepodala. Nevyužila
teda právny prostriedok, ktorý jej priznáva zákon na ochranu jej základných práv a slobôd,
pričom ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že tak konala z dôvodov hodných
osobitného zreteľa (§ 132 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde).
VI.
Trovy konania a záver
45. Sťažovateľka požadovala náhradu trov právneho zastúpenia advokátom
vo výške 623,27 €. Ústavný súd považuje za možné priznať jej sumu 623,26 €. Ide
o odmenu za tri úkony právnych služieb v roku 2019 (prevzatie a príprava zastupovania,
ústavná sťažnosť, replika na vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu) po 163,33 €,
ďalej tri režijné paušály po 9,80 € a napokon daň z pridanej hodnoty vo výške 103,87 €
(bod 3 výroku nálezu).
46. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
47. Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého
proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba
pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho
doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. novembra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu