Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 16/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-104

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v pléne

zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa),

Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej,

Miloša Maďara, Mojmíra Mamojku, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho

a Martina Vernarského prerokoval návrh verejnej ochrankyne práv podľa čl. 151a ods. 2

na začatie konania podľa a

ods. 1 písm. g) a podľa a nasl.

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

o súlade § 22 ods. 2 prvej vety v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku

veku“ a druhej vety o peňažných príspevkoch na kompenzáciu

ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov s a 2, a Slovenskej

republiky, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych

a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb

so zdravotným postihnutím a

o súlade § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši

65 rokov veku“ o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého

zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov s a 2, a , s

ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach

a s čl. 5 ods. 1 a 2, čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so

zdravotným postihnutím a takto

rozhodol:

1. Ustanovenie § 22 ods. 2 prvej vety v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia

65. roku veku“ a druhej vety o peňažných príspevkoch

na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13

ods. 4 , s v spojení s Medzinárodného paktu

o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19

písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.

2. Ustanovenie § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom

dovŕši 65 rokov veku“ o peňažných príspevkoch na kompenzáciu

ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4

, s v spojení s Medzinárodného paktu

o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19

písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania a odôvodnenie návrhu verejnej ochrankyne práv

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 4. septembra

2018 doručený návrh verejnej ochrankyne práv (ďalej len „navrhovateľka“) podľa čl. 151a

ods. 2 (ďalej len „“) na začatie konania podľa

ods. 1 písm. a) a a podľa v tom čase platného a účinného

a nasl. o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov [(ďalej len „predchádzajúci “); teraz a nasl. zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov ďalej len „“) účinného od 1. marca 2019, ktorý sa použije

i na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované (§ 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom

súde)], o súlade § 22 ods. 2 prvej vety v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65.

roku veku“ a druhej vety o peňažných príspevkoch

na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu

ťažkého zdravotného postihnutia“) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13

ods. 4 , s a Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych

a kultúrnych právach (ďalej aj „pakt“), s čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 19 písm. b) Dohovoru

o právach osôb so zdravotným postihnutím a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a o súlade

§ 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku“

zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 1

ods. 1 prvou vetou a ods. 2, a , s a

Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, s čl. 5 ods. 1 a 2,

čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím

a s čl. 1 dodatkového protokolu.

2. Navrhovateľka svoj návrh na začatie konania odôvodňuje tým, že «Napádané

ustanovenia § 22 ods. 2 a § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch obmedzujú možnosť

priznať peňažný príspevok na osobnú asistenciu, resp. priznať peňažný príspevok na kúpu

osobného motorového vozidla tak, že príspevky majú možnosť získať len ťažko zdravotne

postihnuté osoby (ďalej len „ŤZP osoby“), ktoré podali žiadosť vo veku menej ako 65 rokov

alebo minimálne vo veku 6 rokov (v prípade osobnej asistencie). Uvedená právna úprava

teda zasahuje do oprávnenia osôb so zdravotným postihnutím získať potrebný príspevok,

pokiaľ sú mladšie alebo staršie ako stanovená veková hranica. Právo osôb so zdravotným

postihnutím na poskytnutie pomoci pritom korešponduje s povinnosťou štátu túto pomoc

poskytnúť a je zakotvené explicitne vo viacerých medzinárodných zmluvách, ktorými je

Slovenská republika viazaná. Tieto medzinárodné zmluvy majú na základe čl. 7 ods. 5

prednosť pred zákonmi a ich dôsledné dodržiavanie je preto obzvlášť významné v

predmetnej otázke, pretože obsahujú viaceré základné práva zdravotne postihnutých osôb,

ktoré nie sú priamo reflektované v ustanoveniach druhého až siedmeho oddielu druhej hlavy

.».

3. Podľa verejnej ochrankyne práv napadnuté ustanovenia zákona o peňažných

príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia „... odporujú najmä

povinnostiam vyplývajúcim pre Slovenskú republiku zo znenia Paktu o hospodárskych

právach, Dohovoru o právach zdravotne postihnutých a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd“.

4. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení zákona o peňažných

príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s paktom navrhovateľka

v návrhu uvádza: «Podľa Výboru pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva, právo na

sociálne zabezpečenie v sebe zahŕňa právo získať a poberať sociálne dávky a príspevky.

Zároveň je kľúčovým najmä pre zabezpečenie ľudskej dôstojnosti osôb, ktoré sú v situácii, v

ktorej nemajú možnosť plne realizovať práva garantované Paktom o hospodárskych

právach.

Právo na sociálne zabezpečenie preto hrá dôležitú úlohu pri bránení vylúčeniu osôb

zo spoločnosti a napomáha spoločenskej inklúzii. Pakt o hospodárskych právach zahŕňa

povinnosť osobitne chrániť zdravotne postihnuté osoby, ktoré utrpeli na výške svojho

príjmu, alebo na schopnostiach pracovať. Pre tieto osoby je obzvlášť dôležité také sociálne

zabezpečenie, ktoré im umožní zachovať si primeranú kvalitu života, ako aj právo na

nezávislý spôsob života a začlenenie sa do spoločnosti.

Podľa čl. 2 ods. 2 Paktu o hospodárskych právach sa štáty zaväzujú uplatňovať tieto

práva bez diskriminácie (priamej, či nepriamej) na základe rasy, farby, pohlavia, jazyka,

náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného a sociálneho pôvodu,

majetku, rodu alebo iného postavenia. Podľa Výboru pre hospodárske, sociálne a kultúrne

práva patrí ako vek, tak aj zdravotné postihnutie, pod túto generálnu klauzulu ako

diskriminačný dôvod.

Výbor pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva považuje za diskrimináciu aj

odopretie tzv. primeraných úprav, t. j. odopretie nevyhnutných a adekvátnych zmien v

prospech zdravotne postihnutých osôb s cieľom zabezpečiť takýmto osobám rovnaký základ

uplatňovania základných práv v porovnaní s ostatnými. Bez takýchto úprav totiž následne

nemôžu osoby so zdravotným postihnutím naplno užívať svoje základné práva.

V kontexte súčasnej právnej úpravy môžu osoby so zdravotným postihnutím

požadovať vyplácanie príspevkov na kompenzáciu svojho zdravotného postihnutia len od a

do dosiahnutia určitého veku. Ide teda o situáciu obdobnú odopretiu primeraných úprav, čo

Výbor pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva považuje za diskrimináciu. Rozlišovaním

na základe veku totiž dochádza k situácii, kedy je zdravotne postihnutým osobám nad 65

rokov a pod 6 rokov, bez akéhokoľvek legitímneho dôvodu, odopretý nevyhnutný a

adekvátny sociálny príspevok na osobného asistenta, alebo na kúpu motorového vozidla.

Právna úprava pritom vôbec nezohľadňuje, že práve z dôvodu ich vyššieho veku by

mala byť, kvôli ich integrácii do spoločnosti, takýmto ľuďom poskytovaná ešte vyššia a nie

nižšia miera pomoci. Právna úprava rovnako nezohľadňuje, že zdravotne postihnuté osoby

vyššieho veku sú často odkázané iba na dôchodok bez iných zdrojov príjmu, a preto si aj

vzhľadom na ich zdravotný stav nemajú možnosť financovať tieto služby z vlastných

prostriedkov. Súčasne však môže ísť o aktívnych ľudí, ktorých možnosť začleniť sa do

spoločnosti a žiť plnohodnotný život je takýmto spôsobom značne obmedzovaná.

Obdobne, pri osobách mladších ako 6 rokov, právna úprava nezohľadňuje mieru

finančnej záťaže, ktorú prináša samotná výchova dieťaťa s ťažkým zdravotným postihnutím,

ako aj nárast nákladov v dôsledku liečby zdravotného postihnutia. Podľa

je síce zamestnávateľ povinný, ak ide o dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav dieťaťa

vyžadujúci osobitnú starostlivosť, poskytnúť žene alebo mužovi, ktorí o to požiadajú,

rodičovskú dovolenku až do dňa, v ktorom dieťa dovŕši šesť rokov veku, ale výška tohto

rodičovského príspevku, na ktorý má žena alebo muž nárok počas rodičovskej dovolenky,

však nikdy nepokryje všetky náklady spojené so starostlivosťou o dieťa s ťažkým zdravotným

postihnutím. Návrat do práce tak býva často nevyhnutný, pričom v prípade, keď sa o ťažko

zdravotne postihnuté dieťa stará iba jedna osoba (napr. slobodná matka) môže byť doslova

otázkou existenčnou. Ak sa však osoba starajúca sa o dieťa s ťažkým zdravotným

postihnutím vráti do práce predtým, ako jej dieťa dovŕši 6. rok života, nemá - podľa

súčasnej právnej úpravy - nárok na poskytnutie finančného príspevku na osobnú asistenciu

pre svoje dieťa.

Prečo sa zákonodarca rozhodol poskytovanie finančného príspevku na osobnú

asistenciu a na kúpu osobného motorového vozidla podmieniť dosiahnutím 6. rokov, resp.

neprekročením 65.rokov, nevyplýva ani z dôvodovej správy k zákonu o peňažných

príspevkoch (ďalej len „dôvodová správa“). K finančnému príspevku na osobnú asistenciu

dôvodová správa uvádza iba toto konštatovanie: „Ustanovuje sa dolná a horná veková

hranica fyzickej osohy s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorej je možné poskytnúť peňažný

príspevok na osobnú asistenciu.“

V prípade peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla je dôvodová

správa rovnako stručná a uvádza: „Aj naďalej sa navrhuje obmedziť poskytovanie

peňažného príspevku do konca kalendárneho roka, v ktorom fyzická osoba dovŕši 65 rokov

veku.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti som dospela k záveru, že následkom súčasnej

právnej úpravy dochádza k poškodzovaniu práva osôb so zdravotným postihnutím na

sociálne zabezpečenie, čo nie je v súlade s čl. 9 a čl. 2 ods. 2 Paktu o hospodárskych

právach.»

5. K namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia § 22 ods. 2 zákona

o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 19 písm. b)

Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím navrhovateľka uvádza: „Okrem Paktu

o hospodárskych právach je Slovenská republika viazaná aj Dohovorom o právach

zdravotne postihnutých, ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť 25. júna 2010.

Podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých je Slovenská

republiky povinná zaručiť ŤZP osobám právo na nezávislý spôsob života a začlenenie do

spoločnosti, čo zahŕňa povinnosť členských štátov zabezpečiť prístup k podporným službám

nevyhnutným pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie sa do nej.

Dohovor o právach zdravotne postihnutých pod tieto podporné služby výslovne

zahŕňa aj osobnú asistenciu. Účelom osobnej asistencie a ďalších inštitútov podľa čl. 19

Dohovoru o právach zdravotne postihnutých je nielen zabezpečiť internú zložku nezávislého

života - teda možnosť sebarealizácie bez odopierania prístupu a príležitostí, ale aj externú

zložku sebarealizácie prostredníctvom začlenenia do spoločnosti - teda vytvárania

inkluzívnych prostredí. Tieto práva musia byť zároveň poskytované osobám bez ohľadu na

ich vek a podobné osobné charakteristiky a vylúčenie takých skupín z poskytovania

podporných služieb čl. 19 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých zakazuje. Práva

osôb so zdravotným postihnutím nedovoľujú vylúčenie ŤZP osôb z poskytovania podporných

služieb, a to ani z dôvodu potreby veľkého rozsahu alebo výnimočného charakteru

požadovaných služieb. Preto argument, že osoby vyššieho veku predstavujú neprimeranú

záťaž s ohľadom na obsah alebo rozsah požadovanej starostlivosti, nie je možné považovať

za dostatočný na ospravedlnenie zaobchádzania, pri ktorom týmto osobám príspevok na

osobnú asistenciu vôbec nie je poskytnutý. Práve naopak, osobná asistencia sa má uhrádzať

ŤZP osobám na základe personalizovaných kritérií a analýzy potrieb konkrétneho

jednotlivca.

Z tohto dôvodu je paušálne vylúčenie osôb nad 65 rokov a pod 6 rokov z

poskytovania príspevku na osobnú asistenciu v rozpore s právom na nezávislý spôsob života

a začlenenie sa do spoločnosti. Štát totiž naopak, musí zohľadňovať situáciu

marginalizovaných skupín spomedzi osôb so zdravotným postihnutím, ako napríklad

postavenie žien, detí, mentálne postihnutých, alebo osôb vyššieho veku. Politika štátu musí

inkluzívne reagovať aj na potreby týchto marginalizovaných skupín. Takejto potrebe

nezodpovedá úprava, v ktorej sú staršie osoby a maloletí pod 6 rokov so zdravotným

postihnutím automaticky vylúčení z poskytovania príspevku na osobnú asistenciu, pretože

iné dávky, ako napr. dôchodky, alebo príspevky na starostlivosť o dieťa, nedostatočne

reagujú na potreby Špecifické pre ich zdravotné postihnutie.

Na základe uvedených konštatácií som preto toho názoru, že ustanovenie § 22 ods. 2

zákona o peňažných príspevkoch nie je v súlade s čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach

zdravotne postihnutých.“

6. K namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia § 34 ods. 3 zákona

o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 19 písm. b)

a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím navrhovateľka

v návrhu uvádza: «Z obdobných dôvodov porušuje ustanovenie § 34 ods. 3 zákona o

peňažných príspevkoch čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých,

ktoré zaručujú ŤZP osobám právo na osobnú mobilitu a prístup ku pomôckam na mobilitu.

Je treba poukázať na to, že právo na osobnú mobilitu ako takú, je zamerané na výsledok, t.

j. možnosť osoby so zdravotným postihnutím túto mobilitu využívať (čl. 20 písm. a)

Dohovoru o právach zdravotne postihnutých). Právo na prístup k pomôckam na mobilitu je

naopak zamerané na prostriedky, t. j. povinnosť zodpovedných orgánov pomôcť zdravotne

postihnutým osobám v realizácií spomenutého výsledku tak, že im poskytnú vhodné

prostriedky a pomôcky na realizáciu tohto práva (čl. 20 písm. b) Dohovoru o právach

zdravotne postihnutých). Povinnosť poskytnúť takéto prostriedky teda neexistuje v právnom

poriadku izolovane, ale musí zároveň viesť ku efektívnej realizácii samotnej osobnej

mobility.

Ako bolo spomenuté, právna úprava aplikovaná na poskytnutie príspevku na kúpu

osobného motorového vozidla je takmer totožná s príspevkom na osobnú asistenciu, lebo

taktiež paušálne - na základe veku - vylučuje určitú skupinu ŤZP osôb z možnosti získať

príspevok. Je nutné poznamenať, že príspevok na kúpu osobného motorového vozidla

predstavuje, podľa ustanovenia § 34 ods. 7 a nasledujúcich ustanovení zákona o peňažných

príspevkoch, sumu dosahujúcu výšku tisícok eur, ktoré osoba v podobnom zdravotnom stave

a podobného veku takmer určite nedokáže získať sama. Zároveň sa tento príspevok

poskytuje podľa ustanovenia § 34 ods. 1 len osobám, ktoré sú na individuálnu prepravu

osobným automobilom celkom odkázané.

Pretože práve s pribúdajúcim vekom zdravotne postihnutých osôb je

pravdepodobnejšie, že sa stanú na individuálnu automobilovú prepravu odkázané, je

paušálne odňatie práva zdravotne postihnutých osôb starších ako 65 rokov získať príspevok

na kúpu automobilu v rozpore s ich právami. Keďže bez príspevku je možnosť týchto osôb

kúpiť si automobil značne obmedzená, zlyháva štát pri plnení povinnosti podľa čl. 20 písm.

b) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých in fine poskytnúť vhodné pomôcky’

„zabezpečením ich finančnej dostupnosti“.

Zároveň, keďže ustanovenie § 34 ods. 3 zákona o peňažných prostriedkoch zasiahne

do práv osôb starších ako 65 rokov, ktoré by inak mali na tento príspevok nárok, pôjde o

opatrenie, ktoré sa dotkne zdravotne postihnutých spĺňajúcich podmienku nároku podľa

ustanovenia § 34 ods. 1 zákona o peňažných prostriedkoch, t. j. zasiahne špecificky ľudí,

ktorí sú na individuálnu prepravu absolútne odkázaní. Týmto teda predmetné ustanovenie

porušuje nielen pozitívny záväzok štátu zabezpečiť vhodné pomôcky pre zdravotne

postihnutých ľudí, ale aj ich samotnú možnosť užívať svoje právo na osobnú mobilitu podľa

čl. 20 písm. a) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých, lebo pre takto závažne

postihnuté osoby bude toto právo bez príspevku na kúpu osobného automobilu prakticky

iluzórne.

Osobná mobilita zaručená v čl. 20 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých je

navyše nevyhnutnou predispozíciou na to, aby mohla osoba s ťažkým zdravotným

postihnutím žiť nezávislým spôsobom života a bola začlenená do spoločnosti v súlade s čl.

19 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých.

Túto skutočnosť ostatne uznáva aj dôvodová správa, ktorá k ustanoveniu § 34 zákona

o peňažných príspevkoch uvádza: „S cieľom výrazne podporiť tie fyzické osoby s ťažkým

zdravotným postihnutím, ktoré sú aktívne, sa umožňuje poskytnúť peňažný príspevok na

kúpu osobného motorového vozidla aj vtedy, ak fyzická osoba s ťažkým zdravotným

postihnutím preukáže, že bude zamestnaná alebo bude navštevovať školské zariadenie alebo

domov sociálnych služieb alebo špecializované zariadenie alebo denný stacionár.“

Preto obmedzovanie osobnej mobility o to väčšmi zasahuje aj do práva na nezávislý

spôsob života a začlenenie do spoločnosti. Porušovanie práva na nezávislý spôsob života

bolo popísané už vyššie, v kontexte poskytovania príspevku na osobnú asistenciu.

Na základe uvedených skutočností zastávam názor, že ustanovenie § 34 ods. 3 zákona

o peňažných príspevkoch nie je v súlade s čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o

právach zdravotne postihnutých.»

7. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení zákona o peňažných

príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 5 ods. 1 a 2 Dohovoru

o právach osôb so zdravotným postihnutím navrhovateľka uvádza: «Podľa čl. 5 ods. 1

Dohovoru o právach zdravotne postihnutých majú zdravotne postihnuté osoby „nárok na

rovnakú ochranu zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie“. Koncept takejto ochrany

stanovuje, že členské štáty sa musia zdržať tvorby a aplikácie takých noriem, ktoré by

diskriminovali zdravotne postihnuté osoby.

Túto povinnosť nediskriminácie zosilňuje čl. 5 ods. 2 Dohovoru o právach zdravotne

postihnutých keď stanovuje, že zdravotne postihnutým osobám patrí ochrana „pred

diskrimináciou z akýchkoľvek dôvodov“. V praxi to znamená, že nielen odlišné

zaobchádzanie z dôvodu zdravotného postihnutia je diskriminačné ako také, ale ochrana

zdravotne postihnutých osôb musí byť poskytovaná aj pred diskrimináciou z iných

zakázaných dôvodov, ako napríklad vek, prípadne pred akoukoľvek kombináciou týchto

dôvodov.

Naplnenie diskriminačných znakov (1. odlišné zaobchádzanie; 2. spôsobujúce ujmu

na právach; 3. zo zakázaného dôvodu; 4. osobám v porovnateľnej situácii) je samo o sebe v

zmysle Dohovoru o právach zdravotne postihnutých dostatočné na porušenie zákazu

diskriminácie aj bez toho, že by boli dotknuté ďalšie práva zasiahnutých osôb. Právo nebyť

vystavený diskriminácií má totiž, na základe čl. 5 Dohovoru o právach zdravotne

postihnutých na rozdiel od iných medzinárodných zmlúv o ľudských právach, autonómnu a

nie akcesorickú povahu, t. j. samotné právo nebyť diskriminovaný sa aplikuje na každú

oblasť regulovanú orgánmi verejnej moci bez ohľadu na to, aké ďalšie práva sú

diskriminačným zaobchádzaním dotknuté.

Preto príspevok na osobnú asistenciu a kúpu osobného motorového vozidla musí byť

poskytovaný za rovnakých podmienok bez ohľadu na to, či jeho diskriminačným odopretím

dochádza k zásahu do iných práv. Ak by aj namietaná právna úprava nebola v rozpore s čl.

19 a čl. 20 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých, bude aj naďalej predstavovať

diskrimináciu ťažko zdravotne postihnutých osôb na základe veku, a bude preto v rozpore s

čl. 5 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých.

V tejto súvislosti považujem za potrebné zdôrazniť, že Dohovor o právach osôb so

zdravotným postihnutím, ako aj samotný Výbor pre práva osôb so zdravotným postihnutím

kladú osobitý dôraz na zákaz viacnásobnej, tzv. intersekčnej diskriminácie.

K intersekčnej diskriminácii dochádza v prípadoch, keď vzájomným pôsobením

dvoch diskriminačných dôvodov dôjde k znevýhodneniu, ktoré nenastane v prípade iných

osôb, ktoré vykazujú len jeden z nich. V konkrétnom prípade osoba so zdravotným

postihnutím (kritérium na aplikáciu zákona), ktorá je zároveň staršia ako 65 rokov, resp.

mladšia ako 6 rokov (diskriminačný dôvod na základe veku), nemá právo uchádzať sa o

dané príspevky, hoci ich v jej individuálnom prípade môže objektívne potrebovať na

zabezpečenie plného rozsahu základných práv. Napádaná právna úprava teda predstavuje

prípad takejto intersekčnej diskriminácie, lebo je s jednotlivcom diskriminačné

zaobchádzané z viacerých zakázaných dôvodov, pretože vek sám o sebe, ani zdravotné

postihnutie samo o sebe, prima facie nevedie ku diskriminácii, lebo operujú v konkrétnom

prípade neoddeliteľne.

V konkrétnych podmienkach predmetného prípadu teda

1. poškodená osoba je osobou, na ktorú sa aplikuje zákon o peňažných príspevkoch,

ide teda o osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, a zároveň;

2. ide o osobu staršiu ako 65 rokov (resp. mladšiu ako 6 rokov), v dôsledku čoho na

niektoré príspevky nemá nárok.

Z uvedeného rozboru vyplýva, že pri posudzovaní diskriminácie nemôže ako

komparátor slúžiť osoba staršia ako 65 rokov bez zdravotného postihnutia, pretože táto je

vyňatá spod pôsobnosti zákona o peňažných príspevkoch, nejde teda o diskrimináciu z

dôvodu zdravotného postihnutia v pravom slova zmysle.

Rovnako komparátorom nemôže byť ktorákoľvek osoba bez zdravotného postihnutia

mladšia ako 65 rokov (resp. staršia ako 6 rokov), lebo postavenie zdravotne postihnutej

osoby je rozhodujúce pri získaní nároku na príspevok, obdobne ako vek.

Pravým komparátorom situácie osôb poškodených napádanou právnou úpravou je

teda osoba so zdravotným postihnutím, ktorá je mladšia ako 65 rokov, teda má nárok na

predmetné príspevky v zmysle ustanovenia § 22 ods. 2 a ustanovenia § 34 ods. 3 zákona o

peňažných príspevkoch.

Osoba nad 65 rokov (resp. pod 6 rokov) veku so zdravotným postihnutím nedokáže

voči komparátorovi preukázať prima facie diskrimináciu na základe zdravotného

postihnutia, pretože osoby s rovnakým zdravotným postihnutím mladšie ako ona, môžu

získať oba predmetné peňažné príspevky, postihnutá osoba teda nie je vystavená

rozdielnemu zaobchádzaniu z dôvodu veku.

Obdobne tak nemôže argumentovať, že je diskriminovaná výhradne na základe

zdravotného postihnutia, lebo neexistuje osoba bez zdravotného postihnutia v porovnateľnej

situácii, t. j. staršia ako 65 rokov, ktorá by poberala spomínané príspevky (zákon sa

vzťahuje špecificky len na zdravotne postihnuté osoby, iné osoby nemajú na peňažné

príspevky nárok). Komparátor teda v danom prípade, naopak, vôbec neexistuje a osoba

nedokáže preukázať prima facie diskrimináciu ani na základe zdravotného poistenia.

Uvedené konštatovania kompenzuje Výbor pre práva osôb so zdravotným

postihnutím práve uvedeným konceptom viacnásobnej diskriminácie, ktorú je teda možné

preukázať len tým, že sa pri vyberaní skupiny komparátorov zohľadnia oba diskriminačné

dôvody kumulatívne.

Pri posúdení oboch napádaných ustanovení je teda zjavné, že ich aplikáciou

dochádza k odlišnému zaobchádzaniu (v podobe nepriznania príspevku osobám TZP nad 65

alebo pod 6 rokov veku), ktoré spôsobuje týmto osobám ujmu (bez priznania príspevku sú

značne obmedzené ich možnosti zaobstarať si osobného asistenta, resp. motorové vozidlo na

nevyhnutnú osobnú prepravu).

Zároveň je odlišnosť v zaobchádzaní odôvodnená zakázanými kritériami, ktoré na

seba vzájomne pôsobia (zdravotné postihnutie a vek) a s ďalšími osobami v podobnej

situácii sa pri nenaplnení kritéria veku zaobchádza odlišne (komparátor - osoby TZP, ktoré

nedovŕšili vek 65 rokov). Uvedená právna úprava teda napĺňa všetky pojmové znaky

diskriminácie podľa čl. 5 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých.

Diskriminácia v danom prípade zároveň nie je dostatočne objektívne odôvodniteľná

ani ospravedlniteľná. Keďže je zákaz diskriminácie podľa Dohovoru o právach zdravotne

postihnutých právo autonómne a nie akcesorické ku hospodárskym, sociálnym a kultúrnym

právam druhej generácie, nepodlieha progresívnej realizácii na základe dostupných

zdrojov, ale naopak, štát je povinný diskriminačné praktiky odstraňovať bezodkladne.24

Odôvodnenie s cieľom lepšie prerozdeliť v súčasnosti dostupné zdroje v duchu progresívnej

realizácie sociálnych práv teda nemôže obstáť vo svetle povinnosti štátu bezodkladne

odstrániť diskrimináciu.

Diskrimináciou v oblasti poskytovania príspevkov na osobnú asistenciu a na kúpu

motorového vozidla teda dochádza k nesúladu medzi ustanovením § 22 ods. 2 a

ustanovením § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch s čl. 5 ods. 1 a 2 Dohovoru o

právach zdravotne postihnutých.»

8. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení zákona o peňažných

príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s a 2

navrhovateľka v návrhu uvádza: „Rozpor napádanej právnej úpravy s vymedzenými

medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré majú podľa čl. 7

ods. 5 prednosť pred zákonmi, odôvodňuje vyhlásenie napádaných ustanovení za

nesúladné, podľa . Právna úprava v rozpore s medzinárodnými

zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, zároveň

týmto odporuje , pretože nerešpektuje medzinárodné právo, ktorým je

Slovenská republika viazaná a je nadradené zákonu.

Rozpor napádaných ustanovení s uvedenými medzinárodnými zmluvami je navyše

dôvodom na vyhlásenie nesúladu predmetných ustanovení s princípom ľudskej dôstojnosti a

rovnosti podľa . Toto ustanovenie, ako východiskový bod ochrany

základných práv, chráni princípy, ktoré v medzinárodnom práve zaručujú konkrétnymi

opatreniami inter alia práve už spomenuté medzinárodné zmluvy. Nesúlad s konkrétnymi

povinnosťami vyplývajúcimi z týchto zmlúv preto ohrozuje aj samotné hodnoty v čl. 12 ods.

1 , hoci tento ich zaručuje len abstraktným spôsobom a nie konkrétnymi záväzkami

štátu.

V súhrne preto nesúlad napádaných ustanovení zákona o peňažných príspevkoch s

, ako aj s medzinárodnými zmluvami odporuje princípom zvrchovaného,

demokratického a právneho štátu, ako ho vymedzuje prvá veta .“

9. S poukazom na všetky uvedené právne skutočnosti navrhovateľka navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezom takto: «I. Ustanovenie čl. 22 ods. 2 prvá veta v časti „najskôr

od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhá veta o

peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvá

veta, . a ; s a čl.

9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach; s čl. 5 ods. 1 a

2 a čl. 19 písm. b) Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a s čl. 1

Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Ustanovenie § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom

dovŕši 65 rokov veku“ o peňažných príspevkoch na kompenzáciu

ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvá veta, čl. 1 ods. 2. čl. 12 ods. 1 a čl.

13 ods. 4 ; s a Medzinárodného paktu o

hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach; s čl. 5 ods. 1 a 2, čl. 19 písm. b) a čl. 20

písm. a), b) Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a s čl. 1 Protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

II.

Priebeh konania

10. Ústavný súd predbežne prerokoval návrh navrhovateľky na vyslovenie nesúladu

napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého

zdravotného postihnutia s označenými ustanoveniami , paktu, Dohovoru o právach

osôb so zdravotným postihnutím a dodatkového protokolu na neverejnom zasadnutí pléna

14. novembra 2018 a uznesením č. k. -15 ho prijal v časti namietajúcej

nesúlad § 22 ods. 2 prvej vety v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“

a druhej vety zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného

postihnutia s a 2, a , s a paktu

a s čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím

a nesúlad § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65

rokov veku“ zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného

postihnutia s a 2, a , s a paktu

a s čl. 5 ods. 1 a 2, čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so

zdravotným postihnutím na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti (v časti namietaného nesúladu

napadnutej právnej úpravy s čl. 1 dodatkového protokolu) návrh navrhovateľky odmietol

ako zjavne neopodstatnený.

11. Po prijatí návrhu navrhovateľky na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu

č. k. -15 z 13. novembra 2018 si ústavný súd prípisom z 12. decembra 2018

podľa predchádzajúceho (teraz zákona

o ústavnom súde) vyžiadal písomné stanovisko k návrhu navrhovateľky od Národnej rady

Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a vlády Slovenskej republiky (ďalej len

„vláda“), za ktorú stanovisko predkladá Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“). Ústavný súd zároveň podľa § 30 ods. 2

predchádzajúceho (teraz )

účastníkov konania vyzval, aby sa vyjadrili, či súhlasia s upustením od ústneho

pojednávania o prijatom návrhu.

12. Navrhovateľka listom č. 1681/2018/VOP, doručeným ústavnému súdu 5. februára

2019, oznámila, že v predmetnej veci netrvá na ústnom pojednávaní.

13. Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti predložila svoje stanovisko

k návrhu navrhovateľky podaním č. 01887/2019/120 doručeným ústavnému súdu

20. februára 2019, v ktorom ústavnému súdu zároveň oznámila, že súhlasí, aby ústavný súd

upustil od ústneho pojednávania.

14. Navrhovateľka sa k stanovisku vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti

vyjadrila vo svojom podaní č. 1681/2018/VOP doručenom ústavnému súdu 23. júla 2019.

15. Národná rada sa k návrhu navrhovateľky vyjadrila podaním č. ,

PREDS-661/2019 z 23. januára 2020, doručeným ústavnému súdu 31. januára 2020,

v ktorom ústavnému súdu zároveň oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania o prijatom návrhu. V prílohe národná rada ústavnému súdu zaslala návrh

napadnutého zákona s dôvodovou správou a prepis rozpravy z 28. schôdze národnej rady

28. októbra 2008.

III.

Stanovisko vlády, národnej rady a vyjadrenie verejnej ochrankyne práv

III.1 Stanovisko vlády k návrhu verejnej ochrankyne práv

16. Podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti posudzovanie súladu

napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého

zdravotného postihnutia s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 možno považovať za irelevantné.

Odvoláva sa pritom na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej uvedené články

neupravujú základné práva, ktorých ochrany by bolo možné sa samostatne domáhať, ale sú

vstupnou bránou do ústavnej úpravy základných práv a slobôd a ako také majú charakter

všeobecného ústavného princípu. Podľa vlády „Regulácia kompenzovania sociálnych

dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia prostredníctvom poskytovania peňažných

príspevkov nemá svoj právny základ v druhej hlave , nemožno ju preto označiť za

realizáciu základného ľudského práva alebo slobody.“.

17. Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku uvádza:

„Ustanovenia namietané navrhovateľkou spadajú pod oblasť práva sociálneho

zabezpečenia, ktorého súčasťou je aj sociálna pomoc. Právo sociálneho zabezpečenia

predstavuje súbor právnych noriem regulujúcich právne vzťahy pri poskytovaní plnení, ak

nastane právom uznaná sociálna udalosť. Právo sociálneho zabezpečenia v sebe zahŕňa

komplex inštitútov majúcich formu finančných plnení alebo inej pomoci (napr. poskytnutie

služby), prostredníctvom ktorých štát, s cieľom zmierniť alebo prekonať negatívne dôsledky

sociálnej udalosti, realizuje časť sociálnych a hospodárskych práv občanov. V konkrétnosti

v sebe zahŕňa okrem dávok a služieb sociálnej pomoci aj dávky štátnej sociálnej podpory a

sociálneho poistenia.

Osobitne v rámci systému sociálnej pomoci sa do inštitútov sociálnej pomoci

premieta princíp individualizácie spočívajúci v princípe potrebnosti, tzn. tieto inštitúty

smerujú k cieľu zmierniť alebo prekonať negatívne dôsledky sociálnej udalosti za aktívnej

účasti občana a špecificky v prípade fyzických osôb s ťažkým zdravotným postihnutím aj v

princípe spoločenskej integrácie, s cieľom pomoci pri vyrovnaní východiskového postavenia

a prekonania dôsledkov zdravotného postihnutia. Súčasne je však systém sociálnej pomoci,

tvoriaci podskupinu systému sociálneho zabezpečenia, limitovaný princípmi spoločnými pre

celú oblasť práva sociálneho zabezpečenia, a to princípom solidarity úzko spätým s

princípom ekonomickej únosnosti, ktoré majú svoj logický základ práve v charaktere oblasti

sociálneho zabezpečenia.

Cieľom poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálneho dôsledku

ťažkého zdravotného postihnutia je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým

zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti (§ 1 ods. 2 zákona o peňažných

príspevkoch na kompenzáciu). Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu však

súčasne v § 2 ods. 1 vymedzuje, že zmiernenie alebo prekonanie sociálneho dôsledku

ťažkého zdravotného postihnutia je možné kompenzovať, okrem poskytovania peňažných

príspevkov na kompenzáciu podľa zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, aj

poskytovaním sociálnych služieb podľa o sociálnych službách a o

zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon).

V tejto súvislosti je teda potrebné zdôrazniť, že sociálne dôsledky ťažkého

zdravotného postihnutia je možné, v rámci zákonmi ponúkaného spektra finančných plnení

alebo služieb, kompenzovať rôznymi druhmi peňažných príspevkov, ale aj sociálnymi

službami, prípadne ich kombináciou, ako aj poskytovaním dávok štátnej sociálnej podpory v

širšom ponímaní systému sociálneho zabezpečenia.“

18. Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku ďalej

poukazuje na skutočnosť, že zákaz diskriminácie nie je absolútny. Podľa vlády „... právne

rozdelenie osôb na rôzne skupiny môže byť akceptovateľné, ak nie je svojvoľné, ale sleduje

sa ním legitímny cieľ“. Odvolávajúc sa aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie

(ďalej len „Súdny dvor“) vláda uvádza: „... diskriminácia z dôvodu veku v niektorých

prípadoch je primeraná a nevyhnutná.“ Pre zavedenie nerovnakého postavenia musia podľa

vlády existovať legitímne dôvody.

19. Podľa vlády „... je nerovnaké postavenie osôb s ťažkým zdravotným postihnutím

prípustné, samozrejme za splnenia podmienky legitimity, pričom materiálny obsah pojmu

legitímne dôvody vníma najmä v opise osobitostí spoločenských vzťahov, do akých sa

nerovnaké postavenie zavádza, historických, ekonomických a sociologických špecifík

spoločenských vzťahov existujúcich v oblasti, ktorú relevantné právne normy upravujú a

samozrejme motivácií a cieľov, ktoré chce zákonodarca právnou úpravou presadzovať.

Do slovenského právneho poriadku sa veková hranica na vznik nároku na

poskytovanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu, resp. peňažného príspevku na

kúpu osobného motorového vozidla, dostali už pred niekoľkými desaťročiami ako súčasť

prelomových zmien v sociálnej pomoci, ktoré boli inšpirované tzv. švédskym modelom

sociálnej politiky.“.

20. K spodnej hranici (6 rokov) pre priznanie nároku na peňažný príspevok

na osobnú asistenciu vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku

uvádza: «Spodná hranica (6 rokov) pre získanie nároku na peňažný príspevok na osobnú

asistenciu bola v slovenskom právnom poriadku prvýkrát ustanovená

Z. z. o sociálnej pomoci, teda priamo so zavedením inštitútu osobnej asistencie v

slovenskom právnom poriadku.

Dôvodová správa k vládnemu návrhu zákona o sociálnej pomoci (tlač č. 949) okrem

iného uvádza, že „Navrhuje sa ako jedna z foriem kompenzácie poskytovať peňažný

príspevok na osobnú asistenciu. Tento možno poskytnúť občanovi najskôr od siedmeho roku

veku dieťaťa. Ustanovuje sa však, že osobným asistentom dieťaťa do dosiahnutia plnoletosti

nemôže byť rodič dieťaťa ani osoba, ktorá toto dieťa prevzala do starostlivosti

nahrádzajúcej starostlivosť rodičov. Peňažný príspevok na osobnú asistenciu je určený na

poskytnutie odmeny pre osobného asistenta, t. j. pre osobu, ktorá pomáha zabezpečovať

občanovi s ťažkým zdravotným postihnutím jeho životné potreby v oblasti nevyhnutných

životných úkonov a nevyhnutných prác v domácnosti, pohybu, orientácie a dorozumievania,

ktorá nie je jeho opatrovateľom, ale asistentom. Aj keď občan s ťažkým zdravotným

postihnutím je odkázaný na pomoc inej osoby, umožňuje sa, aby sám rozhodol a vybral si

osobu, ktorá mu túto pomoc poskytne. V rámci takto koncipovanej osobnej asistencie vidíme

záruku toho, že občan s ťažkým zdravotným postihnutím prestáva byť v pozícii

opatrovaného, ale stáva sa aktívnym subjektom riešenia svojej životnej situácie.“.

Pôvodne navrhovaná hranica siedmich rokov veku bola pozmeňujúcim návrhom vo

výboroch Národnej rady Slovenskej republiky znížená na šesť rokov veku, s nasledujúcim

odôvodnením: „Ide o zmenu vekovej hranice v nadväznosti na rodičovský príspevok. ...“.

Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu prevzal dovtedajšiu právnu úpravu

a ponechal spodnú hranicu pri peňažnom príspevku na osobnú asistenciu na úrovni šiestich

rokov.

Z uvedeného vyplýva, že primárnym účelom osobnej asistencie je podpora

nezávislosti fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím s cieľom vymaniť ju z pozície

„opatrovaného“. Tento cieľ potvrdzuje aj znenie § 20 ods. 2 prvej vety zákona o peňažných

príspevkoch na kompenzáciu: „Účelom osobnej asistencie je aktivizácia, podpora

sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a podpora jej

nezávislosti a možnosti rozhodovať sa a ovplyvňovať plnenie rodinných rolí, vykonávanie

pracovných aktivít, vzdelávacích aktivít a voľnočasových aktivít.“. Osobitne dávame do

pozornosti, že aktivizácia a podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým

zdravotným postihnutím nie je vymedzená ako oddelený a samostatný cieľ, ale ide o prvok

celkového cieľa, ktorý sa sleduje dosiahnuť a ktorým je aktivizácia a podpora sociálneho

začlenenia s vyššou kvalitou spočívajúcou v nezávislosti pri rozhodovaní sa a ovplyvňovaní

toho ako má prebiehať.

V tomto kontexte možno vo všeobecnosti konštatovať, že naplnenie účelu

poskytovania peňažného príspevku na osobnú asistenciu u dieťaťa do šiestich rokov jeho

veku je pre určujúcu väčšinu nesplniteľné a z tohto dôvodu sa ako účelnejšie javí také

nastavenie pomoci štátu, ktorým sa predĺži podpora starostlivosti o dieťa s ťažkým

zdravotným postihnutím až do šiestich rokov veku dieťaťa. S tým korešponduje predĺžené

poskytovanie rodičovského príspevku až do šiestich rokov veku dieťaťa, ak má dieťa

nepriaznivý zdravotný stav ( o rodičovskom príspevku a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Rovnaké podporné obdobie sa

uplatňuje aj v prípade poskytovania príspevku na starostlivosť o dieťa s dlhodobo

nepriaznivým zdravotným stavom až do šiestich rokov veku dieťaťa podľa zákona č.

o príspevku na starostlivosť o dieťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov. Ďalšou formou podpory zo strany štátu je zaradenie osôb,

ktoré sa starajú dieťa do šiestich rokov veku, medzi tzv. poistencov štátu. Cieľom je

„neukrátenie“ osôb, ktoré z dôvodu osobnej starostlivosti o dieťa do šiestich rokov veku,

nemôžu vykonávať zárobkovú činnosť, na budúcich dôchodkových dávkach. To znamená, že

tieto osoby sú za obdobie starostlivosti o dieťa povinne dôchodkovo poistené a poistné za ne

platí štát.

V tejto súvislosti poznamenávame, že rovnaké motivácie viedli štát k ustanoveniu

hranice šesť rokov veku opatrovanej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím aj na vznik

nároku na peňažný príspevok na opatrovanie, ktorého cieľom je obdobne, ako pri osobnej

asistencii, kompenzovať odkázanosť fyzickej osoby na pomoc inej osoby. Vekovú hranicu pri

tomto príspevku však navrhovateľka v návrhu nenapáda.»

21. K hornej vekovej hranici (65 rokov) pre priznanie peňažného príspevku

na osobnú asistenciu vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti uvádza: «Horná veková

hranica (65 rokov) pri peňažnom príspevku na osobnú asistenciu sa stala súčasťou

podmienok na vznik nároku na príspevok na osobnú asistenciu až na základe zákona č.

, ktorým sa mení a dopĺňa o sociálnej pomoci v znení

neskorších predpisov a o

zamestnanosti v znení neskorších predpisov. Dôvodová správa k tomu uvádza: „Navrhuje sa

zúžiť okruh občanov s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorým je možné poskytovať peňažný

príspevok na osobnú asistenciu tak, že sa určuje horná veková hranica na 65 rokov veku.

Neobmedzením hornej vekovej hranice dochádzalo k situáciám, že sa poskytoval tento

peňažný príspevok aj starším občanom, pričom cieľ osobnej asistencie (podpora

nezávislosti a spoločenskej integrácie občana) sa tým nedosiahol. Finančné prostriedky

získané z tohto peňažného príspevku riešili skôr ekonomickú situáciu v rodine, než zmenu

kvality života starších občanov. Navrhovaná veková hranica bola stanovená v súlade s

Rezolúciou VZ OSN č. 37/51 z roku 1982.

, ktorým sa mení a dopĺňa o

sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

sa v čl. III novelizoval aj o sociálnej pomoci. Touto novelou sa

upravili podmienky nároku na príspevok na osobnú asistenciu takto: „(20) Peňažný

príspevok na osobnú asistenciu možno poskytovať občanovi s ťažkým zdravotným

postihnutím po dovŕšení 65. roku veku, len ak je tento občan zamestnaný.

Citovaná úprava bola do predmetného návrhu zákona (tlač 887) doplnená

pozmeňujúcim návrhom vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky s týmto

odôvodnením: „Navrhovaná zmena predstavuje podporu aktívneho života občanov s ťažkým

zdravotným postihnutím tým, že vytvorí podmienky umožňujúce zotrvať v pracovnom

procese, resp. opätovne sa zamestnať aj občanom s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorí

sú starší ako 65 rokov a sú odkázaní na osobnú asistenciu. Predpokladáme, že navrhovaná

zmena nebude mať výrazný finančný dopad.“.

Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu prevzal dovtedajšiu právnu úpravu,

čo sa týka obmedzenia nároku na poskytnutie peňažného príspevku na osobnú asistenciu do

veku 65 rokov, avšak zaviedol dve zmeny. Prvou bolo upustenie od výnimky, že príspevok

možno poskytovať aj po 65. roku veku, ak je fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím

zamestnaná. Druhá zmena naopak zavádzala výnimku, podľa ktorej „Po dovŕšení 65. roku

veku možno tento príspevok poskytovať, len ak bol fyzickej osobe s ťažkým zdravotným

postihnutím poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov veku.“.

Pri tvorbe zákona sa vychádzalo zo švédskeho modelu pomoci osobám s ťažkým

zdravotným postihnutím (LSS - Lagen om stöd och service för vissa funktionshindrade),

ktorý na Slovensko priniesol vtedajší riaditeľ Inštitútu Nezávislého života v Štokholme

. Podľa švédskeho modelu je možné peňažný príspevok na osobnú asistenciu

poskytovať osobám nad 65 rokov iba v prípade, ak tieto osoby príspevok poberali aj pred

dosiahnutím hranice 65 rokov.

Horná veková hranica pri peňažnom príspevku na osobnú asistenciu (65 rokov) je v

rámci systematiky práva sociálneho zabezpečenia zosúladená s medzinárodným právom

(Dohovor MOP č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia), ktoré definuje

produktívny vek do 65 rokov a reflektuje na hranicu staroby, ktorá podľa teórie práva

sociálneho zabezpečenia nastáva vo veku 60 - 65 rokov. Veková hranica 65 rokov vychádza

z demografickej teórie ekonomickej aktivity obyvateľstva a predstavuje všeobecnú vekovú

hranicu, do ktorej je intenzita ekonomickej aktivity najvyššia.»

22. K hornej vekovej hranici (65 rokov) pre priznanie peňažného príspevku na kúpu

osobného motorového vozidla vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti uvádza:

«Horná veková hranica pri peňažnom príspevku na kúpu osobného motorového vozidla (65

rokov) bola v právnom poriadku Slovenskej republiky zavedená o

sociálnej pomoci. V roku 1999 bola hranica prechodne zvýšená na 68 rokov a následne

vrátená na pôvodných 65 rokov s nasledujúcim odôvodnením:

„Znižuje so veková hranica na poskytovanie peňažného príspevku na kúpu osobného

motorového vozidla na 65 rokov veku občana tak, aby sa dôslednejšie odlíšili sociálne

dôsledky v oblasti mobility súvisiace s jeho ťažkým zdravotným postihnutím a nie s vekom

(vychádzalo sa z Rezolúcie VZ OSN č. 37/51 z roku 1982).

Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu prevzal dovtedajšiu právnu úpravu,

pričom ustanovenie hornej vekovej hranice odôvodňoval rovnako, ako pri príspevku na

osobnú asistenciu.»

23. Podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti «S cieľom poukázať na

legitimitu ustanovenia vekových hraníc, ako podmienok pre splnenie nároku na poskytnutie

peňažného príspevku na osobnú asistenciu, resp. peňažného príspevku na kúpu osobného

motorového vozidla, je nevyhnutné určiť kritériá, ktorými je možné mieru legitimity

zhodnotiť. Najobjektívnejšou cestou sa zdá odôvodnenie legitimity samotných príspevkov.

Objektívne možno konštatovať, že príspevky na kompenzáciu ťažkého zdravotného

postihnutia spĺňajú cieľ, pre ktorý boli ustanovené, ak sú primerané. Takéto príspevky

možno potom označiť za legitímne. Na neurčitý pojem „primeranosť“ možno analogicky

použiť vyjadrenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení rozsudku č.

zo dňa 26. januára 2011 k primeranosti hmotného zabezpečenia v starobe

uviedol: „Úroveň hmotného zabezpečenia musí byť v intenciách článku 39 ods. 1

primeraná

1. tak vo vzťahu k predchádzajúcej úrovni hmotného zabezpečenia, ktorú mal občan

pred vznikom sociálnej udalosti, ktorou je v danom prípade dovŕšenie dôchodkového veku

(princíp zásluhovosti)

2. ako aj vo vzťahu k priemernej úrovni hmotného zabezpečenia občanov (princíp

solidarity)

3. a napokon aj vo vzťahu k ekonomickým možnostiam zabezpečenia určitej úrovne

hmotného zabezpečenia štátom (princíp ekonomickej únosnosti).

Princíp zásluhovosti v právnej úprave sociálnej pomoci nemožno, vychádzajúc z jej

filozofickej podstaty, uplatniť. ...ustanovenia namietané navrhovateľkou spadajú pod oblasť

práva sociálneho zabezpečenia, ktorého súčasťou je aj systém sociálnej pomoci - systém,

ktorý je vzhľadom na jeho účel, a to poskytnúť pomoc pri prekonaní alebo zmiernení

negatívnych dôsledkov sociálnej udalosti, ktoré nie je občan schopný riešiť svojimi

vlastnými silami, zákonite ovplyvňovaný princípom celospoločenskej solidarity, princípom

individualizácie, ale aj princípom ekonomickej únosnosti. Pre ďalšiu argumentáciu možno

teda princíp zásluhovosti nahradiť princípom individualizácie. Kritériá pre primeranosť v

sociálnej pomoci by tak mohli tvoriť princíp individualizácie, princíp solidarity a princíp

ekonomickej únosnosti.».

24. K princípu individualizácie vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti

vo svojom stanovisku uvádza: «Právne predpisy v oblasti sociálnej pomoci sledujú vždy

konkrétny cieľ vo vzťahu k danej skupine príjemcov. V prípade poskytovania peňažných

príspevkov na kompenzáciu je to podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým

zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti. Poskytnutím peňažných

príspevkov sa kompenzujú sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia, podporuje sa

sociálna integrácia, samostatný - nezávislý život, podporujú sa rovnaké príležitosti, ich

poskytovaním sa tiež prispieva k podpore štúdia a zamestnanosti fyzických osôb so

zdravotným postihnutím. Rovnaké sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia je

však možné, v rámci systému sociálnej pomoci, kompenzovať rôznymi druhmi finančných

plnení alebo služieb.

Nemožno preto súhlasiť so smerovaním argumentácie navrhovateľky, že vzhľadom na

to, že „zdravotne postihnuté osoby vyššieho veku sú často odkázané iba na dôchodok bez

iných zdrojov príjmu, a preto si aj vzhľadom na ich zdravotný stav nemajú možnosť

financovať tieto služby z vlastných prostriedkov“, by týmto osobám bola odopretá

akákoľvek ďalšia pomoc pri kompenzácii sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného

postihnutia...

V tejto súvislosti má svoj právny význam posúdenie účelu príspevku na osobnú

asistenciu a príspevku na kúpu osobného motorového vozidla v kombinácii s posúdením

účelu ďalších foriem kompenzácií sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia.

Peňažný príspevok na osobnú asistenciu kompenzuje náklady súvisiace so

zabezpečením osobnej asistencie, ktorej účelom „je aktivizácia, podpora sociálneho

začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a podpora jej nezávislosti a

možnosti rozhodovať sa a ovplyvňovať plnenie rodinných rolí, vykonávanie pracovných

aktivít, vzdelávacích aktivít a voľnočasových aktivít“. Úprava osobnej asistencie zdôrazňuje

primárne princíp sebamanažmentu v živote človeka. Osobná asistencia je oproti peňažnému

príspevku na opatrovanie, ktorého účelom je „zabezpečiť každodenne pomoc fyzickej osobe

s ťažkým zdravotným postihnutím pri úkonoch sebaobsluhy, pri úkonoch starostlivosti o

domácnosť a pri realizovaní sociálnych aktivít s cieľom zotrvať v prirodzenom domácom

prostredí“, zameraná na osoby v aktívnom a produktívnom veku. Zákonodarca súčasne

ponechal možnosť poskytovania peňažného príspevku na osobnú asistenciu osobám v

„postproduktívnom“ veku, ak im tento príspevok bol poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov

veku. Účelom bolo najmä zohľadnenie pokračovania v pracovných aktivitách u týchto osôb.

Aj vzhľadom na tieto skutočnosti sa nové posúdenie vykonáva minimálne raz za tri roky, t. j.

aj u osôb starších ako 65 rokov sa skúma, či je osobná asistencia stále vhodnou formou

kompenzácie.

Peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla je využívaný na účely

podpory sociálnej integrácie/inklúzie človeka, ktorá sa primárne spája s aktivitami v oblasti

vzdelávania, zamestnania a poskytovania sociálnych služieb (§ 34 ods. 6 zákona o

peňažných príspevkoch na kompenzáciu). V porovnaní s účelom peňažného príspevku na

kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného

motorového vozidla a peňažného príspevku na prepravu (§ 38 ods. 9 a § 36 ods. 2 zákona o

peňažných príspevkoch na kompenzáciu), ktoré sú zamerané na podporu väčšieho spektra

aktivít (okrem pracovných a vzdelávacích aktivít sú to aj rodinné aktivity a občianske

aktivity), je peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla určený primárne na

podporu tých aktivít, ktoré majú charakter kontinuálne sa opakujúcich a z časového

hľadiska dlhodobo trvajúcich aktivít.

Pri ustanovení vekovej hranice 65 rokov je nevyhnutné zdôrazniť, že svojou povahou

boli peňažné príspevky na kompenzáciu adresované vždy vo vzťahu k fyzickým osobám vo

vekovej kategórii, od ktorej spomenuté aktivity možno spravodlivo predpokladať a

požadovať. V súčasnosti sú peňažné príspevky nastavené tak, aby sa poskytovali najmä

osobám, ktoré vykonávajú pravidelné integračné aktivity, s čím súvisí aj vek danej osoby

(najmä vzdelávanie od 6. roku veku a vykonávanie zamestnania v produktívnom veku). V

tomto kontexte nie je, podľa názoru ministerstva, ustanovenie hornej vekovej hranice pre

vznik nároku v rozpore s antidiskriminačným právom. Povaha a charakter peňažného

príspevku na kúpu osobného motorového vozidla a peňažného príspevku na osobnú

asistenciu (posilnenie aktívnej sebarealizácie) odôvodňujú legitímne rozlišovanie, resp.

zužovanie okruhu oprávnených fyzických osôb z dôvodu veku. Tieto peňažné príspevky majú

za cieľ vyrovnať nevýhody (kompenzovať sociálne dôsledky ťažkého zdravotného

postihnutia v oblasti mobility a sebaobsluhy), vyplývajúce fyzickým osobám z ich

zdravotného znevýhodnenia v produktívnom ekonomicky aktívnom veku, a to so súvisiacou

potrebou podpory ich zamestnania a zamestnateľnosti. Legitímnym cieľom je požiadavka na

zapojenie fyzických osôb s ťažkým zdravotným postihnutím v ekonomicky aktívnom veku do

života spoločnosti na rovnoprávnom základe.

Vymedzenie hranice produktívneho veku hranicou 65 rokov veku vychádza z

Dohovoru MOP č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia a z demografickej

teórie ekonomickej aktivity obyvateľstva, ktorá určuje vekovú hranicu 65 rokov ako

všeobecnú vekovú hranicu, do ktorej je intenzita ekonomickej aktivity najvyššia.»

25. K princípu solidarity a princípu ekonomickej únosnosti vláda zastúpená

ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku uvádza: «Pri kompenzácii sociálnych

dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia má štát, pri zohľadnení princípu ekonomickej

únosnosti, ambíciu zabezpečiť prostredníctvom zákona o peňažných príspevkoch na

kompenzáciu iba čiastočnú kompenzáciu sociálnych udalostí na základe princípu solidarity.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu sa definuje sociálny

dôsledok ťažkého zdravotného postihnutia ako „znevýhodnenie, ktoré má fyzická osoba z

dôvodu jej ťažkého zdravotného postihnutia v porovnaní s fyzickou osobou bez zdravotného

postihnutia rovnakého veku, pohlavia a za rovnakých podmienok a ktoré nie je schopná z

dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia prekonať sama“. Dotknuté peňažné príspevky

podľa zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu nie sú teda určené na samoúčelné

zvyšovanie peňažného príjmu fyzických osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ale sú

principiálne určené na krytie nákladov spojených s prekonávaním prekážok začlenenia sa

do spoločnosti definovaných týmto zákonom.

V tomto kontexte preto nie je možné súhlasiť s úvahami, že prostredníctvom

peňažných príspevkov na kompenzáciu má byť zabezpečené zvýšenie príjmu k dôchodkovej

dávke, resp. rodičovskému príspevku. Takéto nahliadanie koliduje s účelom, na ktorý sú

peňažné príspevky na kompenzáciu poskytované.

Princíp solidarity sa prejavuje aj v tom, že práva súvisiace s integráciou osôb so

zdravotným postihnutím, ktoré sa Slovenská republika zaviazala napĺňať, nie sú realizované

jedným opatrením. Naopak, ide o portfólio služieb financovaných z verejných zdrojov,

ktorými sa štát snaží zabezpečiť na báze solidarity a finančnej udržateľnosti dôstojný život

osobám so zdravotným postihnutím. V prípade, že fyzická osoba s ťažkým zdravotným

postihnutím nemá pravidelné sociálne aktivity, ktoré zákon o peňažných príspevkoch na

kompenzáciu pri poskytovaní peňažného príspevku na osobnú asistenciu alebo kúpu

osobného motorového vozidla predpokladá, je možné jej odkázanosť na pomoc inej osoby,

ako aj odkázanosť na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, riešiť ďalšími

peňažnými príspevkami alebo sociálnymi službami, prípadne ich kombináciou.

Kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia v oblasti sebaobsluhy

je možné realizovať napríklad peňažným príspevkom na opatrovanie, sociálnymi službami,

konkrétne domácou opatrovateľskou službou, denným stacionárom alebo inými formami

sociálnych služieb podmienenými odkázanosťou na danú službu. Oblasť mobility je

kompenzovaná napríklad peňažným príspevkom na prepravu, peňažným príspevkom na

kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky motorového

vozidla, prepravnou službou, či prepravou v oblasti zdravotníctva (dopravná zdravotná

služba). Z uvedeného vyplýva, že fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím nebolo

odňaté právo na sociálnu pomoc v prípade jej odkázanosti na pomoc inej osoby, resp.

odkázanosti na individuálnu prepravu, nástroje a forma, akou sa táto pomoc poskytuje, sú

však nastavené aj z hľadiska ich účelnosti a adresnosti. Zákon o peňažných príspevkoch na

kompenzáciu teda garantuje právo fyzických osôb s ťažkým zdravotným postihnutím na

sociálnu pomoc, s dôrazom na efektivitu a účelnosť kompenzácie ťažkého zdravotného

postihnutia pri zachovaní ľudskej dôstojnosti týchto osôb...

Pre úplnosť uvádzame, že okrem opatrení zameraných na zlepšovanie života osôb so

zdravotným postihnutím v systéme sociálneho zabezpečenia, sú v právnom poriadku

Slovenskej republiky zavedené ďalšie podporné opatrenia, majúce formu najmä výhod a

zliav (napr. odpustenie koncesionárskych poplatkov, zľavy v miestnej hromadnej doprave,

zľavy na miestnych daniach a poplatkoch atď.).

Peňažné príspevky na kompenzáciu sú hradené výlučne zo štátneho rozpočtu bez

toho, aby ich poskytovanie bolo podmieňované povinným poistením fyzickej osoby s ťažkým

zdravotným postihnutím (princíp solidarity). Súčasne sa však ich výška odvíja od

sociálnoekonomickej situácie krajiny (princíp ekonomickej únosnosti). V tejto súvislosti má

svoje opodstatnenie upriamenie pozornosti na skutočnosť, že peňažný príspevok na osobnú

asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla patria k peňažným

príspevkom s najvyšším finančným dopadom na štátny rozpočet. V roku 2018 sa na účely

vyplácania peňažného príspevku na osobnú asistenciu vynaložilo spolu 55 045 675.- € a na

peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla 9 516 086.- € (zdroj: Inštitút

sociálnej politiky).

Z historického exkurzu vývoja právnej úpravy peňažného príspevku na osobnú

asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla možno vyvodiť

snahu zákonodarcu o nastavenie takej právnej úpravy, ktorá by popri zachovaní princípu

individualizácie našla rovnováhu medzi princípom solidarity a princípom ekonomickej

únosnosti v kontexte sociálnych, ekonomických a politických podmienok. Je zrejmé, že pri

existencii obmedzených ekonomických možností bolo nevyhnutné brať do úvahy najmä dva

faktory vplývajúce na dlhodobú udržateľnosť tohto systému. Prvým faktorom bola výška

príspevkov a druhým osobný rozsah subjektov, ktorým by sa mali príspevky vyplácať.

Rozširovaním osobného rozsahu sa pri konštantnej sume celkových finančných zdrojov,

znižuje výška vyplácaných príspevkov. Vzhľadom na to, že účel peňažných prostriedkov

môže byť reálne splnený len pri dosahovaní relevantnej výšky príspevkov, bolo nevyhnutné,

a teda legitímne, zúžiť osobný rozsah ustanovením vekových hraníc pri jednotlivých

príspevkoch...»

26. K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s označenými

medzinárodnými zmluvami vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom

stanovisku uvádza: «V máji 2012 predložila Slovenská republika Výboru OSN pre osoby so

zdravotným postihnutím komplexnú správu o opatreniach prijatých na účel plnenia

záväzkov vyplývajúcich z dohovoru a o pokroku, ktorý v tomto smere dosiahla. Výbor OSN

pre práva osôb so zdravotným postihnutím posúdil (aj za účasti delegácie Slovenskej

republiky) Východiskovú správu Slovenskej republiky na svojom zasadnutí v dňoch 4. - 5.

apríla 2016. Vo svojich záverečných odporúčaniach (zo dňa 18. apríla 2016) však

nenamietal žiadne porušenie čl. 19 a čl. 20 dohovoru, resp. nedospel k záveru, že stanovenie

akejkoľvek vekovej hranice je v rozpore so zásadou zákazu diskriminácie.

V júli 2015 bola Výboru OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím predložená

aj alternatívna správa, ktorá informovala o implementácii dohovoru z pohľadu organizácií

osôb so zdravotným postihnutím. Správa bola vypracovaná predstaviteľmi členských

organizácií Národnej rady občanov so zdravotným postihnutím v Slovenskej republike a

medzinárodnej organizácie Mental Disability Advocacy Center. Alternatívna správa

popisovala nielen aktuálnu situáciu v Slovenskej republike, ale súčasne vysvetľovala, v

ktorých oblastiach legislatíva a prax porušujú konkrétne články dohovoru. V bode 26 (k čl.

19 dohovoru) spracovatelia alternatívnej správy uviedli, že ustanovenie týkajúce sa

peňažného príspevku na osobnú asistenciu považujú vzhľadom na stanovenie hornej vekovej

hranice (65 rokov veku) pre fyzické osoby s ťažkým zdravotným postihnutím za

diskriminačné, avšak Výbor OSN pre osoby so zdravotným postihnutím sa s ich tvrdením

nestotožnil a pri posudzovaní Východiskovej správy Slovenskej republiky nepovažoval za

potrebné sa ním zaoberať.

Prijatím Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach,

ktorý bol ratifikovaný v roku 1976 (sukcesia Slovenskou republikou v roku 1993), sa

Slovenská republika zaviazala o rozvoj a dodržiavanie práv obsiahnutých v medzinárodnom

pakte, pričom ide o tzv. mäkké právo, ktoré zmluvné strany realizujú postupne podľa svojich

materiálnych, finančných a ľudských možností.

Navrhovateľka namieta rozpor čl. 2 ods. 2 a čl. 9 medzinárodného paktu s § 22 ods.

2 a § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu. Podľa čl. 2

medzinárodného paktu sa každý štát, ktorý je zmluvnou stranou paktu, zaväzuje, pokiaľ tak

už neustanovujú existujúce zákonodarné alebo iné opatrenia, že podnikne nevyhnutné kroky

v súlade so svojimi ústavnými postupmi a ustanoveniami tohto paktu, aby schválil také

zákonodarné alebo iné opatrenia potrebné na to, aby sa uplatnili práva uznané v pakte. Čl.

2 ods. 2 ukladá zmluvným štátom povinnosť zaručiť nediskriminačný prístup pri uplatňovaní

každého jedného hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho práva, ktoré je v pakte upravené

a možno ho uplatňovať len v spojení s týmito právami.

Vo svojom Všeobecnom komentári č. 5 Výbor pre hospodárske, sociálne a kultúrne

práva definoval diskrimináciu osôb so zdravotným postihnutím ako „akékoľvek rozdiely,

výnimky, obmedzenia alebo výhody, alebo odopretie primeraných úprav z dôvodu

zdravotného postihnutia, ktorého dôsledkom je zrušenie alebo znemožnenie priznania,

požívania alebo výkonu hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv.“ Odopretie

primeraných úprav by malo byť v národnom právnom poriadku zaradené medzi zakázané

formy diskriminácie na základe zdravotného postihnutia. Medzinárodný pakt zaraďuje

medzi zakázané dôvody diskriminácie aj vek. Ako už bolo uvedené, zákon o peňažných

príspevkoch na kompenzáciu umožňuje v prípade odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej

osoby alebo v prípade odkázanosti na individuálnu prepravu kompenzovať sociálne

dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia niekoľkými formami kompenzácie, ako aj formou

poskytovania sociálnych služieb a poskytovaním štátnej sociálnej podpory, ktoré sa logicky

dopĺňajú a na seba nadväzujú. Z tohto dôvodu nie je možné hovoriť o odopretí práva na

sociálnu pomoc z dôvodu veku, nakoľko v zákone o peňažných príspevkoch na kompenzáciu

ide výlučne o vnútroštátnu legislatívnu úpravu podmienok priznávania vhodných foriem

kompenzácie na základe individuálneho posúdenia.

Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím vo svojom čl. 1 deklaruje

cieľ jeho prijatia, ktorým je presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie

všetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím a

podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti. Avšak nástroje, ktorými štát tento cieľ

zabezpečí, je ponechaný na úvahu každého štátu. Rovnaké využívanie ľudských práv a

základných slobôd, vrátane práva na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, nie je

možné vykladať a aplikovať totožne, keďže účelom zákona o peňažných príspevkoch na

kompenzáciu nie je kompenzovať každú fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím

totožným spôsobom, ale čo najvhodnejším a najprimeranejším spôsobom, s prihliadnutím

na jej osobitné vlastnosti asociálnu situáciu. Peňažné príspevky na kompenzáciu sú dávkami

sociálnej pomoci, nárok na ne je posudzovaný na základe individuálneho a diskrečného

posudzovania osobných potrieb žiadateľov o peňažný príspevok na kompenzáciu ťažkého

zdravotného postihnutia. Tieto dávky, vyplácané z finančných prostriedkov štátneho

rozpočtu, sú úzko prepojené na hospodársku a sociálnu situáciu štátu. Štát je oprávnený

legitímne upraviť pravidlá a podmienky vyplácania týchto dávok a tým zabezpečiť adresné

poskytovanie sociálnej pomoci. Uplatňované kritériá sú objektívne a zákonom špecifikované

a v prípade, že sú splnené, priznávajú nárok na dávku. S uvedeným konštatovaním sa

stotožňuje aj Súdny dvor EÚ v rozsudku Súdneho dvora zo dňa 16. septembra 2015 C-

433/13 Komisia/Slovensko, ECLI:EU:C:2015:602.

Ustanovenia čl. 19 a čl. 20 dohovoru deklarujú rovnaké právo všetkých osôb so

zdravotným postihnutím na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti so slobodou

voľby a kontroly vlastného života a právo na osobnú mobilitu. Predmetné ustanovenia

dohovoru však dávajú zmluvným stranám pomerne široký priestor na voľbu nástrojov na

presadzovanie a garantovanie týchto práv. Podľa čl. 19 písm. b) dohovoru: „Zmluvné

strany ... zabezpečia, aby .... osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru

podporných služieb, či už domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných

služieb vrátane osobnej asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a

pre začlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti“. Podľa čl. 20

dohovoru zmluvné strany príjmu účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility a to aj

tým, že

- uľahčia osobnú mobilitu osôb so zdravotným postihnutím takým spôsobom a v

takom čase, aký si zvolia ony samy, a to za prijateľné ceny;

- uľahčia prístup osôb so zdravotným postihnutím ku kvalitným pomôckam na

mobilitu, k zariadeniam, k podporným technológiám, k rôznym formám živej asistencie a k

sprostredkovateľom, a to aj zabezpečením ich finančnej dostupnosti;“.

Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu zabezpečuje presadzovanie a

garantovanie týchto práv prostredníctvom rôznych opatrení, čím rešpektuje základné zásady

dohovoru (čl. 3), a to predovšetkým rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti, autonómie a

nezávislosti jednotlivca [(čl. 3 písm. a)], ako aj plné a účinné zapojenie a začlenenie do

spoločnosti [(čl. 3 písm. c)] a skutočnosť, že sú základom práva na nezávislý život a

začlenenie sa do spoločnosti.

Ako už bolo uvedené, Výbor OSN pre osoby so zdravotným postihnutím vo svojich

záverečných odporúčaniach k Východiskovej správe Slovenskej republiky v roku 2016

neprijal záver, že určenie akejkoľvek vekovej hranice je v rozpore so zásadou zákazu

diskriminácie. Výhrady k vekovým hraniciam neboli napadnuté v procese ratifikácie

dohovoru ani v Záverečných odporúčaniach Výboru OSN pre práva osôb so zdravotným

postihnutím, ktorému boli tieto vekové hranice známe.

Podľa všeobecných záväzkov dohovoru v čl. 4 ods. 2, ak ide o hospodárske, sociálne

a kultúrne práva, každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, sa zaväzuje prijať

opatrenia v maximálnom rozsahu svojich prostriedkov a v prípade potreby aj v rámci

medzinárodnej spolupráce s cieľom postupne dosiahnuť plnú realizáciu týchto práv bez

toho, aby to malo vplyv na záväzky obsiahnuté v tomto dohovore, ktoré sú v súlade s

medzinárodným právom bezprostredne uplatniteľné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (viď. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 3. novembra 2005, viď. aj uznesenie ústavného súdu II. ÚS

588/2017 zo dňa 6. októbra 2017) v nadväznosti na konštatoval, že

ratifikovaný právny dokument nezakladá práva a povinnosti fyzických osôb a právnických

osôb tak, aby úprava obsiahnutá v tomto dokumente mohla mať výlučnú prednosť pred

zákonom bez možnosti vnútroštátnej úpravy. Práva a povinnosti v ňom upravené (napríklad

Dohovor o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia, Dohovor o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a ďalšie) nie sú stanovené jednoznačne a dostatočne konkrétne. Zároveň

uviedol, že vnútroštátne právne predpisy môžu ustanoviť osobitné podmienky priznania

dávok poskytovaných štátom, predovšetkým v rámci sociálneho zabezpečenia jedincov.

Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že osobitné podmienky priznania peňažných

príspevkov na kompenzáciu sú tou zákonnou úpravou, ktorú dohovor predpokladá a je jeho

konkrétnym naplnením.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. zo dňa 28.

novembra 2006 uviedol, že dohovor je všeobecnou deklaráciou, ktorá však oprávňuje každú

krajinu upraviť vnútroštátny zákon na svoje vlastné podmienky. Všeobecná deklarácia nie je

záväzná, pokiaľ jej obsah je zapracovaný v konkrétnom právnom predpise. Na základe toho

konštatoval, že Slovenská republika akceptovala dohovor, na konkrétne podmienky upravila

možnosť riešenia otázok sociálneho zabezpečenia, tým pádom aj riešenie otázky priznávania

peňažných príspevkov na kompenzáciu. Sprísnenie vyplácania sociálnych dávok v krajine

ešte neznamená, že tieto sa priznávajú, resp. nepriznávajú v rozpore s dohovorom.

Konkrétnosť právneho predpisu záleží nielen na otázkach všeobecného charakteru, ale aj na

ekonomických a iných podmienkach tej - ktorej krajiny a na filozofii vyplácania sociálnych

dávok. Z uznesenia ústavného súdu zo dňa 6. októbra 2017 vyplýva, že

pokiaľ zákonodarca aplikoval takúto možnosť ustanovenia podmienky vzniku nároku na

sporné sociálne dávky, v zmysle vyššie uvedeného nepostupoval v rozpore s dohovorom.»

27. Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti napokon vo svojom stanovisku

dodáva: „Vláda zastáva názor, že nerovnaké postavenie v prístupe k časti sociálnej pomoci

nemôže spočívať v osobitných podmienkach ustanovených právnou normou, ak tieto

podmienky korešpondujú legitímnemu účelu v rámci regulácie tejto časti právnych vzťahov.

Inými slovami, pri neopomenutí sledovania účelu jednotlivých inštitútov právnej regulácie

kompenzácie sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, nie je možné pod

pojem znevýhodnenie subsumovať priznanie inej vhodnejšej a účelnejšej pomoci.

Navrhovateľkou napadnuté ustanovenia zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu

objektívne určujú obmedzenia súvisiace s vekom, ktoré diskvalifikujú osobu pri prístupe ku

konkrétnemu právu a jeho realizácii, avšak súčasne je štátom garantované poskytnutie a

realizácia iného primeraného práva v rámci systému sociálnej pomoci, a to vo vzťahu ku

všetkým vekovým skupinám obyvateľstva, rešpektujúc pritom princípy individualizácie,

solidarity a ekonomickej únosnosti. Princíp rovnosti by bol narušený, ak by prijatá právna

úprava neplatila pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky rovnako.

Pri posudzovaní rovnakého postavenia je rovnako nevyhnutné zamerať sa na rovnosť

materiálnu. Výlučne formálna rovnosť nie je garantom pre naplnenie práva na rovnaké

zaobchádzanie z akéhokoľvek dôvodu. Do zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu

je premietnutá rovnosť spočívajúca v rovnosti príležitostí, rovnosti výsledku a rovnosti vo

svojej plnej ľudskej dôstojnosti.

V súvislosti s vývojom právnej úpravy osobnej asistencie, opatrovania, ako aj

poskytovania ďalších peňažných príspevkov na kompenzáciu, vývojom prístupu k

postproduktívnej skupine obyvateľstva (aktívne starnutie, deinštitucionalizácia,

predlžovanie veku dožitia) a adresnosti poskytovania sociálnej podpory a pomoci, je zo

systémového hľadiska možné podrobiť potrebu existencie vekových hraníc pri vzniku nároku

na predmetné peňažné príspevky na kompenzáciu, resp. optimalizovanie ich úrovne,

odbornej analýze. Súčasne je však potrebné dodať, že v súčasnom mechanizme právnej

úpravy by jednoduché zrušenie vekových hraníc predstavovalo dramatický zásah do systému

sociálnej pomoci (napr. koexistencia osobnej asistencie a opatrovania), ale najmä do

finančnej udržateľnosti systému sociálnej pomoci (predbežný vplyv cca 197 mil. €/rok).

Je preto nevyhnutné, aby prípadné zmeny vekovej hranice 65 rokov resp. 6 rokov,

boli sprevádzané systémovými zmenami poskytovania dotknutých peňažných príspevkov na

kompenzáciu pri zohľadnení princípu individualizácie, princípu solidarity a princípu

ekonomickej únosnosti.“

28. S ohľadom na už uvedenú argumentáciu sa vláda zastúpená ministerstvom

spravodlivosti domnieva, že navrhovateľkou napadnutá právna úprava je v súlade

s označenými ustanoveniami , paktu a Dohovoru o právach osôb so zdravotným

postihnutím, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo svojom náleze vyslovil, že návrhu

navrhovateľky nevyhovuje.

III.2 Vyjadrenie verejnej ochrankyne práv k stanovisku vlády

29. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k stanovisku vlády zastúpenej ministerstvom

spravodlivosti uvádza: „Stručne zhrňujúc svoj návrh vidím nesúlad vyššie uvedených

právnych predpisov v troch zásadných smeroch, a to:

- v porušení pozitívnych záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z čl. 9 paktu, čl. 19

písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) dohovoru v kontexte napádanej zákonnej právnej úpravy v

spojení s , 2 a 13 ods. 4 ,

- v porušení princípu rovnosti v dôstojnosti a v právach a zákazu diskriminácie samostatne

( a č1. 12 ods. 1 a a 2 dohovoru) a

- v porušení princípu rovnosti v dôstojnosti a v právach a zákazu diskriminácie (čl. 1 ods. 1

a č1. 12 ods. 1 , a 2 dohovoru a paktu) v spojení s právami

osôb so zdravotným postihnutím na sociálne zabezpečenie (podľa čl. 9 paktu a čl. 19 písm.

b) a čl. 20 písm. a) a b) dohovoru).“

30. Podľa navrhovateľky „... Dôsledkom aktuálneho právneho stavu je faktické

vyčlenenie časti ohrozenej skupiny zdravotne postihnutých osôb z aktívnej spoločnosti a ich

vytlačenie na okraj spoločenského záujmu. Takýto stav je podľa môjho názoru z hľadiska

ústavného a medzinárodného práva neúnosný a nemožno ho ďalej akceptovať...“.

31. K porušeniu pozitívnych záväzkov Slovenskej republiky v oblasti práv osôb

so zdravotným postihnutím navrhovateľka uvádza: «Sociálne práva sú typické tým, že pre

ich naplnenie je vyžadovaná aktívna činnosť štátu, sú preto spravidla formulované ako

pozitívne povinnosti. „Naznačený pohľad vychádza z teórie o zaistení autonómneho a

slobodného rozhodovania jednotlivca. Ak je najvyšším postulátom spoločnosti autonómne

rozhodovanie jednotlivca, tak v situácii, ak sa ocitne v stave bez možnosti voľby, tak

spoločnosť musí vyvinúť primeranú aktivitu na prekonanie tohto stavu jednotlivca. Následne

potenciálny nedostatok autonómie vytvára záujem štátu na konštituovaní a realizácii

sociálnych práv, ktorý je v právnych sociálnych štátov formulovaný ako aktívny

záväzok zaistiť prostredníctvom distribúcie spoločenských statkov odstraňovanie

neodôvodnenej faktickej nerovnosti (ale aj prirodzenej nerovnosti pri určitých skupinách

osôb), t. j. takej nerovnosti medzi ľuďmi, ktorej nevyrovnávanie by mohlo viesť k

neodôvodnenej tvrdosti voči určitým skupinám.“

Vychádzajúc z čl. 19 písm. b) dohovoru je právom všetkých osôb zo zdravotným

postihnutím žiť v spoločenstve s rovnakými možnosťami voľby na rovnoprávnom základe s

ostatnými, z čoho vyplýva tiež povinnosť štátu Slovenskej republiky prijať účinné a

primerané opatrenia, aby „osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru

podporných služieb, či už domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných

služieb vrátane asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a pre

začlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti.“

Pozitívnou povinnosťou štátu nie je vytvoriť len jeden druh príspevku či služby, ale

celé spektrum opatrení, ktoré majú byt’ zdravotne postihnutej osobe k dispozícii na základe

vlastnej voľby, pričom musia byt’ zodpovedajúce jej zdravotnému stavu. Tieto opatrenia

musia dotknutej osobe umožniť nezávislý život v spoločnosti, jej začlenenie do spoločnosti

a brániť jej segregácii, izolácii či vyčleneniu na okraj spoločnosti. Jednou z explicitne

vymenovaných služieb, ktoré štát musí osobám so zdravotným postihnutím garantovať, je

osobná asistencia. Čl. 19 písm. b) dohovoru nerobí rozdiel medzi zdravotne postihnutými

ľuďmi na základe veku, preto ide o právo a korešpondujúcu pozitívnu povinnosť štátu

vzťahujúcu sa na všetky osoby so zdravotným postihnutím bez ohľadu na vek.

Na území Slovenskej republiky je táto pozitívna povinnosť štátu realizovaná

prostredníctvom peňažného príspevku na osobnú asistenciu. Z jeho poskytovania sú však

vylúčené osoby, ktoré nedovŕšili 6. rok veku alebo presiahli 65. rok veku (okrem výnimky

podľa § 22 ods. 2 druhá veta zákona o peňažných príspevkoch). Vláda vo svojom stanovisku

v zásade argumentuje, že nemôže ísť o porušenie tohto záväzku, keďže právny poriadok

osobám vylúčeným z aplikácie ustanovenia § 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch

poskytuje iné formy podporných dávok. Uvádza najmä rodičovský príspevok, príspevok na

starostlivosť o dieťa a u osôb po prekročení 65. roku života má ísť o príspevok na

opatrovanie. Vláda súčasne uvádza, že účelom peňažného príspevku na osobnú asistenciu je

podpora osôb zo zdravotným postihnutím v produktívnom veku, čo vylúčené skupiny osôb

nie sú. Som toho názoru, že vyššie uvedená argumentácia neobstojí.»

32. Podľa navrhovateľky «Osobná asistencia je poskytovaná len v limitovanom počte

hodín, pričom príspevok na osobnú asistenciu je priamym nárokom fyzickej osoby so

zdravotným postihnutím, ktorý nemožno poskytovať, ak osobnú asistenciu vykonáva rodič,

manžel prípadne iná zákonom vymedzená osoba (ustanovenie § 22 ods. 4 zákona o

peňažných príspevkoch s výnimkou prípadov uvedených v § 22 ods. 5).

Takto vymedzenému účelu nezodpovedá žiadna iná sociálna dávka/príspevok v

právnom poriadku Slovenskej republiky.

Príspevok na starostlivosť o dieťa je právnym nárokom rodiča dieťaťa, ktorého

účelom je finančne podporiť starostlivosť o dieťa v jeho rodinnom prostredí, prípadne v

špecializovanom prostredí (ustanovenie § 2 ods. 2 a ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č.

o príspevku na starostlivosť o dieťa a o zmene a doplnení niektorých

zákonov). Rodičovský príspevok patrí rodičom dieťaťa a jeho účelom je finančné

zabezpečenie alebo podpora všeobecnej starostlivosti o dieťa (ustanovenie § 1 ods. 2 a § 3

ods. 1 o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých

zákonov).

Rovnako nemožno účel peňažného príspevku na osobnú asistenciu naplniť ani

poskytnutím peňažného príspevku na opatrovanie. Účelom príspevku na opatrovanie je

finančné zabezpečenie opatrovania ako každodennej pomoci fyzickej osoby s ťažkým

zdravotným postihnutím pri úkonoch sebaobsluhy, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a

pri realizovaní sociálnych aktivít s cieľom zotrvať v prirodzenom domácom prostredí, ktorá

je poskytovaná osobami, za ktorých opateru nemožno priznať peňažný príspevok na osobnú

asistenciu (ustanovenie § 39 ods. 2 a § 40 ods. 3 a 4 zákona o peňažných príspevkoch).

Zákon o peňažných príspevkoch v prípade opatrovania (na rozdiel od osobnej asistencie)

stanovuje, že ho má vykonávať osoba blízka osobe s ťažkým zdravotným postihnutím

(manžel, manželka, rodič, dieťa, vnuk a ďalší), prípadne iná fyzická osoba, ktorá však s

touto osobou býva.

Skutočnosť, že peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na

opatrovanie nemožno vnímať ako dávky rovnakého charakteru potvrdil aj Najvyšší súd

Slovenskej republiky v stanovisku správneho kolégia, sp. zn. Snj 37/2016)...“

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť, že inklúzia, spoločenské začlenenie a podpora

samostatnosti, nezávislosti ako skutočný účel osobnej asistencie a jej finančného

zabezpečenia prostredníctvom príspevku na osobnú asistenciu, nie je naplnená v podstatne

obdobnej alebo rovnakej miere žiadnym iným z opatrení sociálneho zabezpečenia, na ktoré

sa odvoláva vláda, vrátane sociálnych služieb, na ktoré poukazuje vláda. Sama vláda

konštatuje, že tieto formy podpory sa logicky dopĺňajú a na seba nadväzujú, teda neplnia

totožnú funkciu.».

33. Navrhovateľka ďalej uvádza: «Rovnako z čl. 20 písm. a) a b) dohovoru vyplýva

pozitívna povinnosť štátu prijať účinné opatrenia, ktoré „uľahčia osobnú mobilitu osôb so

zdravotným postihnutím takým spôsobom a v takom čase, aký si zvolia ony sami, a to za

prijateľné ceny“ a povinnosť prijať účinné opatrenia, ktoré „uľahčia prístup osôb so

zdravotným postihnutím ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam..., a to aj

zabezpečením ich finančnej dostupnosti.“ Naplneniu tejto povinnosti, najmä v časti

týkajúcej sa zabezpečenia finančnej dostupnosti zariadenia zabezpečujúceho mobilitu (v

tomto prípade automobilu) rešpektujúc slobodnú voľbu zdravotne postihnutej osoby,

zodpovedá v právnom poriadku Slovenskej republiky ustanovenie § 34 zákona o peňažných

príspevkoch. Tomuto príspevku, ktorého cieľom je finančná pomoc štátu zdravotne

postihnutej osobe pri zabezpečení finančne nákladného prostriedku prepravy — automobilu,

na ktorý je odkázaná, svojím účelom nezodpovedá žiadna iná dávka či príspevok v právnom

poriadku Slovenskej republiky. Generálne vylúčenie osôb so zdravotným postihnutím

starších ako 65 rokov odkázaných na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom

spod peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla má vo vzťahu k tejto

skupine osôb charakter porušenia pozitívnej povinnosti vyplývajúcej z čl. 20 písm. a) a b)

dohovoru. Popísané vylúčenie osôb je o to absurdnejšie, že právna úprava Slovenskej

republiky nevylučuje osoby staršie ako 65 rokov z možnosti udelenia vodičského oprávnenia

(ustanovenie a nasl. o cestnej premávke a o zmene a

doplnení niektorých zákonov), a súčasne im umožňuje požiadať si o príspevok na úpravu

osobného motorového vozidla vo svojom vlastníctve (ustanovenie § 35 a nasl. zákona o

peňažných príspevkoch). Neumožňuje im však z dôvodu veku požiadať o príspevok na

zakúpenie takéhoto vozidla (napádané ustanovenie § 34 ods. 3 zákona o peňažných

príspevkoch).»

34. Podľa navrhovateľky „... neobstojí argumentácia vlády spočívajúca v tom, že

predmetné príspevky je možné priznať len aktívnej časti populácie (obyvateľstvu v

produktívnom veku). Ich účelom totiž nie je len zabezpečenie prístupu k práci, ale celková

inklúzia, začlenenie zdravotne postihnutých osôb do spoločnosti - teda aj zabezpečenie

prístupu k vzdelaniu či voľnočasovým aktivitám. V tomto smere nepochybne aj detí do

dovŕšenia 6. roku veku života môžu chodiť do materskej školy, ktorá spadá pod pojem

vzdelanie a pri ktorej je pre inklúziu týchto detí nevyhnutná napr. osobná asistencia pri

ceste do materskej školy či pri iných aktivitách podporujúcich inklúziu a začlenenie dieťaťa.

Rovnako pri osobách zo zdravotným postihnutím po dovŕšení 65. roku života platí, že

môžu byt’ odkázané na osobnú asistenciu, ktorá im umožňuje byť aktívnou súčasťou

spoločnosti. K takýmto osobám nemožno pristupovať tak, že po dosiahnutí 65. roku života

už nemôžu aktívne participovať na spoločenskom živote. Túto situáciu reflektuje čiastočne

aj zákon o peňažných príspevkoch, keď umožňuje aj osobám zo zdravotným postihnutím po

dovŕšení 65. roku veku poberať príspevok na osobnú asistenciu za predpokladu, že ho

poberali pred dovŕšením tohto veku (ustanovenie § 22 ods. 2 zákona o peňažných

príspevkoch). Až absurdne potom vyznie vylúčenie osôb, ktorých zdravotný stav

odôvodňoval požiadať o tento príspevok až po dosiahnutí 65. roku života.“.

35. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení ďalej uvádza, že „Obdobne to platí aj v

prípade peňažného príspevku na kúpu motorového vozidla, kde zákon výslovne požaduje

splnenie podmienky, že takto zakúpené osobné vozidlo bude používané na cestu do

špecializovaného zaradenia alebo denného stacionára (ustanovenie § 34 ods. 6 zákona o

peňažných príspevkoch), pričom sociálna služba takéhoto charakteru sa poskytuje aj

osobám so zdravotným postihnutím starším ako 65 rokov (ustanovenie § 39 a § 40 zákona č.

o sociálnych službách a o zmene a doplnení o

živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov). Považujem za potrebné zdôrazniť,

že veková hranica 65 rokov podľa č1. 26 ods. 1 Dohovoru MOP o minimálnej norme

sociálneho zabezpečenia (č. 102) je vekovou hranicou starobného dôchodku, nie je

hranicou poskytovania sociálnej pomoci osobám so zdravotným postihnutím pri

spoločenskej inklúzii, začlenení do spoločnosti, pri zabezpečení nezávislosti a ľudskej

dôstojnosti.“.

36. Podľa navrhovateľky „Generálne vylúčenie skupiny osôb do dovŕšenia 6. roku

života a po dovŕšení 65. roku života spod poskytovania peňažného príspevku na osobnú

asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného vozidla je tiež v rozpore s princípom

individualizácie v sociálnych službách. Zákonodarca totiž generalizuje, paušalizuje

vlastnosti osôb so zdravotným postihnutím daného veku a znemožňuje im nastaviť systém

podpory tak, aby zodpovedal ich individuálnym potrebám a požiadavkám zodpovedajúcim

čo možno najširšiemu začleneniu do spoločnosti. Vláda v stanovisku uvádza, že veková

hranica 65 rokov pre poskytnutie peňažných príspevkov na osobnú asistenciu a kúpu

motorového vozidla bola nastavená tak, aby ich mohli poberať ľudia, u ktorých možno

spravodlivo očakávať, že budú vykonávať aktivity, ktoré sú predpokladom pre priznanie

uvedených príspevkov. Zároveň však uvádza, že nárok na peňažné príspevky na

kompenzáciu je posudzovaný na základe individuálneho diskrečného posudzovania

osobných potrieb žiadateľov. Paušálne nastavenie vekovej hranice teda nemá svoje

opodstatnenie, nakoľko právna úprava priznávania peňažných príspevkov na kompenzáciu

je ako celok nastavená tak, aby u každého jednotlivca mohli byť v procese rozhodovania

zohľadnené jeho individuálne potreby a aby ten ktorý príspevok bol priznaný iba v prípade,

že u konkrétnej osoby skutočne naplní svoj účel.“.

37. Podľa navrhovateľky „... je mimoriadne potrebné podporovať inklúziu a

nezávislosť osôb so zdravotným postihnutím práve v tých skupinách, ktoré sú na segregáciu

a izoláciu najnáchylnejšie. Teda v prípadoch maloletých detí, kde je osobitná starostlivosť

potrebná na ich začlenenie do spoločnosti v procese socializácie (prípadne nedostatky v

takomto procese sa totiž s maloletým dieťaťom môžu niesť po celý život) a tiež v prípadoch

starších osôb, u ktorých je zvýšené riziko ich sociálneho vylúčenia...“.

38. Navrhovateľka je toho názoru, že „Vládou tvrdená ekonomická náročnosť

zabezpečenia príspevku na osobnú asistenciu a príspevku na kúpu motorového vozidla pre

všetky vekové skupiny osôb so zdravotným postihnutím ... zostala v rovine nepodloženej

hypotézy. Domnievam sa, že pokiaľ vláda žiada zohľadniť značnú ekonomickú náročnosť

nejakého opatrenia či rozhodnutia je povinná túto náročnosť aj primerane preukázať... K

značnej ekonomickej náročnosti vláda vo svojom stanovisku uvádza, že dôsledkom

kumulácie sociálnych opatrení po zrušení vekových hraníc (konkrétne v prípade

koexistencie osobnej asistencie a opatrovania) by išlo o predbežný ekonomicky vplyv cca

197 mil. eur/rok. Vláda však bližšie neuvádza, ako tieto náklady odhadla. Argumentácia

vlády podľa môjho názoru neobstojí, keďže zákonodarca explicitne vylučuje kumuláciu

sociálnych opatrení uvádzaných vládou (napr. § 40 ods. 23 zákona o peňažných

príspevkoch, ).“.

39. K porušeniu princípu rovnosti v dôstojnosti a právach a zákazu diskriminácie

v spojení s právami osôb so zdravotným postihnutím na sociálne zabezpečenie

navrhovateľka uvádza: „Z a ods. l vychádza generálny princíp

alebo požiadavka rovnosti osôb v právach. Osobitne je táto požiadavka upravená aj v čl. 5

ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 2 ods. 2 paktu, ktoré okrem iného garantujú zákaz

diskriminačného zaobchádzania s osobami odkázanými na sociálne zabezpečenie, konkrétne

s osobami so zdravotným postihnutím pri prístupe k sociálnym opatreniam. ...požiadavky

zákazu nerovnakého a diskriminačného zaobchádzania boli... porušené napádanou právnou

úpravou ustanovením § 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch vo vzťahu k právam

korešpondujúcim čl. 9 paktu a čl. 19 písm. b) dohovoru (prístup k peňažnému príspevku na

osobnú asistenciu) a napádanou právnou úpravou ustanovením § 34 ods. 3 zákona o

peňažných príspevkoch vo vzťahu k právam korešpondujúcim čl. 9 paktu a čl. 20 písm. a) a

b) dohovoru (prístup k peňažnému príspevku na kúpu motorového vozidla).“

40. Podľa navrhovateľky „V posudzovanom prípade... došlo k vyčleneniu skupiny

osôb so zdravotným postihnutím, do ktorej spadajú osoby mladšie ako 6 rokov ... a staršie

ako 65 rokov... Komparátorom tejto vyčlenenej skupiny môžu byt’ osoby zdravotne

postihnuté, ktoré však majú viac ako 6 rokov a menej ako 65 rokov veku...

Dôvodom vyčlenenia je vek osôb so zdravotným postihnutím. Vek považujem za

neospraved1niteľný diskriminačný dôvod, keďže ide o vlastnosť nezávislú od vôle

jednotlivca...

Vyčlenená skupina nemá nárok na konkrétne príspevky..., pričom k týmto príspevkom

neexistuje v právnom poriadku relevantný ekvivalent... Diskriminácia má preto charakter

odopretia výhody, ktorú právny poriadok priznáva iným osobám v obdobnom postavení ako

vyčlenená skupina osôb.

... diskriminácia v tomto prípade nie je legitímne ospraved1niteľná, a súčasne ide o

celkom zjavne neprimeraný zásah do práv jednotlivca.“.

41. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení dodáva: „Historicky argument vlády je

postavený na tom, že vekové hranice sú v zásade pozostatkom predchádzajúcej právnej

úpravy z roku 1996, resp. 1998. Tento argument však... nezakladá legitimitu

diskriminačného zaobchádzania s porovnateľnými skupinami. Inými slovami to, že právna

úprava dlhodobo diskriminuje časť osôb so zdravotným postihnutím ešte neznamená, že

takáto právna úprava je ústavná alebo v súlade s medzinárodným právom. Nad rámec

vyššie uvedeného považujem za potrebné zdôrazniť, že pre Slovenskú republiku nadobudol

platnosť dňa 25. júna 2010 Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím. Keďže ide

o prednostnú medzinárodnú zmluvu podľa č1. 7 ods. 5 , bolo povinnosťou Slovenskej

republiky upraviť ustanovenia zákonov dohovoru odporujúce tak, aby sa dostali do súladu.

Skutočnosť, že niečo bolo v minulosti upravené inak, Slovenskú republiku tejto

zodpovednosti nezbavuje. Rozhodnutia ústavného súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, na ktoré odkazuje vláda, sa na tento prípad nevzťahujú...

... Podľa môjho názoru účelom týchto príspevkov nie je výlučne len zabezpečenie

dochádzky do zamestnania (a z toho vyplývajúce naviazanie na produktívny vek), ale

celkové zabezpečenie nezávislosti, mobility a spoločenskej inklúzie osoby so zdravotným

postihnutím. Potreba naplňovania účelov nezávislosti, mobility a spoločenskej inklúzie

osoby so zdravotným postihnutím môže byt’ v nižšom veku (do 6. roku života) oveľa vyššia

(v súvislosti so začlenením do kolektívu a spoločnosti pri dochádzke do materskej školy a v

súvislosti so začatím procesu socializácie) ako v neskoršom veku a rovnako pri osobách

starších ako 65 rokov ide o osoby z dôvodu svojho veku a zdravotného postihnutia väčšmi

ohrozené izoláciou a spoločenským vylúčením než mladšie osoby. Z týchto predpokladov

vychádza aj čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) dohovoru a čl. 9 paktu, keď priznávajú tam

uvedené nároky všetkým osobám so zdravotným postihnutím bez ohľadu na ich vek... Nie je

... prípustná argumentácia vlády vo vzťahu k vekovému limitu 65 rokov pre priznanie

príspevku na kúpu motorového automobilu založená na predpoklade, že osoba so

zdravotným postihnutím majúca viac ako 65 rokov už nie je spoločensky aktívna, prípadne

jej spoločenská aktivita už nemôže vyžadovať na presuny osobné motorové vozidlo (napriek

tomu, že právna úprava Slovenskej republiky takejto osobe umožňuje udeliť vodičské

oprávnenie a priznáva jej aj právo na príspevok na úpravu osobného motorového vozidla v

jej vlastníctve)...

Som tiež toho názoru, že vláda musela pri pristúpení k dohovoru, aj s ohľadom na

obsiahnuté záväzky, počítať s primeranou finančnou záťažou. Reflektujúc argument

ekonomickej záťaže však naďalej nepovažujem za primerané svojvoľné diskriminačné

vyčlenenie skupiny ohrozených osôb na základe veku. Ekonomickú udržateľnosť môže

zákonodarca docieliť legislatívnym zákazom kumulácie vybraných príspevkov, úpravou ich

výšky, prípadne inými legitímnymi opatreniami.“

42. K porušeniu princípu rovnosti v dôstojnosti a v právach a zákazu diskriminácie

samostatne navrhovateľka uvádza: „... som toho názoru, že z a

ods. 1 a 2 dohovoru možno vyvodiť zákaz nerovnakého zaobchádzania, ktorý nemá

akcesorický charakter, ale je samostatne stojacim princípom. K jeho porušeniu dochádza v

prípade, ak ide o svojvoľné nerovnaké zaobchádzanie...“

43. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu navrhovateľka v závere svojho vyjadrenia

uvádza, že v plnom rozsahu zotrváva na podanom návrhu.

III.3 Stanovisko národnej rady k návrhu verejnej ochrankyne práv

44. Národná rada vo svojom stanovisku k návrhu navrhovateľky uvádza: «Zákon č.

upravuje právne vzťahy pri poskytovaní peňažných príspevkov na

kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, právne vzťahy pri

vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, vyhotovení preukazu

fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom, parkovacieho preukazu

pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím a právne vzťahy na účely posudzovania

potreby osobitnej starostlivosti poskytovanej podľa o

sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov. Cieľom úpravy vyššie uvedených právnych vzťahov je

podľa podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s

ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej

ľudskej dôstojnosti za podmienok a v oblastiach ustanovených týmto zákonom. Uvedený

právny predpis súčasne v § 2 ods. 1 uvádza, že zmiernenie alebo prekonanie sociálneho

dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia je možné kompenzovať tak peňažnými

príspevkami na kompenzáciu podľa , ako aj poskytovaním

sociálnych služieb podľa o sociálnych službách a o zmene a

doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov. Samotná kompenzácia tak nie je obmedzená iba výlučne na peňažné

príspevky podľa ..

Z hľadiska vývoja navrhovateľkou napadnutej právnej úpravy uvádzame, že dolná

veková hranica 6 rokov na získanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu bola do

právneho poriadku Slovenskej republiky zavedená o sociálnej

pomoci v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 1998. Dôvodová

správa k uvedenému návrhu zákona, ktorý pôvodne obsahoval dolnú hranicu na úrovni 7

rokov veku, pričom táto bola počas prerokúvania návrhu zákona v Národnej rade

Slovenskej republiky pozmeňovacím návrhom znížená na hranicu 6 rokov veku, uvádza, že

„Aj keď občan s ťažkým zdravotným postihnutím je odkázaný na pomoc inej osoby,

umožňuje sa, aby sám rozhodol a vybral si osobu, ktorá mu túto pomoc poskytne. V rámci

takto koncipovanej osobnej asistencie vidíme záruku toho, že občan s ťažkým zdravotným

postihnutím prestáva byť v pozícii opatrovaného, ale stáva sa aktívnym subjektom riešenia

svojej životnej situácie. V roku 2008 prijatý s účinnosťou od 1.

januára 2009 prakticky len prevzal právnu úpravu predchádzajúceho právneho predpisu,

týkajúcu sa dolnej hranice na poskytovanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu.

Pokiaľ ide o ďalšiu navrhovateľkou napadnutú právnu skutočnosť, a teda hornú

vekovú hranicu 65 rokov na získanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu, táto bola

ako jedna z podmienok vzniku nároku na uvedený peňažný príspevok doplnená do zákona č.

o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov jeho novelou, a to konkrétne

, ktorým sa mení a dopĺňa o sociálnej

pomoci v znení neskorších predpisov a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č.

o zamestnanosti v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1.

januára 2001. Ako uvádza dôvodová správa k stanoveniu hornej vekovej hranice,

„Navrhuje sa zúžiť okruh občanov s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorým je možné

poskytovať peňažný príspevok na osobnú asistenciu tak, že sa určuje horná veková hranica

na 65 rokov veku. Neobmedzením hornej vekovej hranice dochádzalo k situáciám, že sa

poskytoval tento peňažný príspevok aj starším občanom, pričom cieľ osobnej asistencie

(podpora nezávislosti a spoločenskej integrácie občana) sa tým nedosiahol. Finančné

prostriedky získané z tohto peňažného príspevku riešili skôr ekonomickú situáciu v rodine,

než zmenu kvality života starších občanov. Dôvodová správa taktiež uvádza, že táto veková

hranica bola stanovená v súlade s Rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie

Spojených národov č. 37/51 z roku 1982.

Podmienky nároku na príspevok na osobnú asistenciu boli následne upravené

, ktorým sa mení a dopĺňa o sociálnom

poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uvedený

právny predpis s účinnosťou od 1. januára 2005 novelizoval o

sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, pričom pozmeňujúcim návrhom bola do

uvedeného zákona doplnená úprava, podľa ktorej Peňažný príspevok na osobnú asistenciu

možno poskytovať občanovi s ťažkým zdravotným postihnutím po dovŕšení 65. roku veku,

len ak je tento občan zamestnaný.“. Cieľom uvedenej zmeny bola podľa odôvodnenia

pozmeňujúceho návrhu podpora aktívneho života občanov s ťažkým zdravotným postihnutím

tým, že vytvorila podmienky umožňujúce zotrvať v pracovnom procese, resp. opätovne sa

zamestnať aj občanom s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorí sú starší ako 65 rokov a sú

odkázaní na osobnú asistenciu.

Prijatím bola prevzatá dovtedajšia právna úprava nároku

na príspevok na osobnú asistenciu, avšak s tým, že tento príspevok možno poskytovať aj po

65. roku veku za podmienky, že ťažko zdravotne postihnutá fyzická osoba je zamestnaná.

Navyše, zákonodarca zaviedol do právnej úpravy aj výnimku, podľa ktorej po tom. ako

fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím dovŕši 65. rok veku, možno jej tento

príspevok poskytovať len v tom prípade, ak jej bol uvedený príspevok poskytovaný pred

dovŕšením 65. roku veku.

Rovnako aj horná veková hranica 65 rokov pri peňažnom príspevku na kúpu

osobného motorového vozidla bola do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedená

o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov. Zákonom č.

, ktorým sa mení a dopĺňa o sociálnej pomoci v znení

, bola táto hranica zvýšená na 68 rokov, a následne zákonom č.

, ktorým sa mení a dopĺňa o sociálnej pomoci v znení

neskorších predpisov a o

zamestnanosti v znení neskorších predpisov, bola vrátená na pôvodnú hranicu 65 rokov.

Následne novoprijatý uvedenú podmienku len prevzal.».

45. Podľa národnej rady „Peňažné príspevky na kompenzáciu ťažkého zdravotného

postihnutia podľa sú dávkami sociálnej pomoci. Potreba ich

pridelenia konkrétnemu žiadateľovi je posudzovaná výlučne individuálne na základe jeho

potrieb, adresnosti dávky a možnosti jej efektívneho využitia potenciálnym prijímateľom,

teda tak, aby jej pridelenie splnilo svoj účel. Práve dosiahnutie legitímneho cieľa

vyplácaním peňažných príspevkov, ktorých sa dotýka podanie navrhovateľky, považujeme za

kľúčové pre posúdenie stanovenia vyššie uvedených vekových hraníc.“.

46. K vekovému obmedzeniu pri poskytovaní peňažného príspevku na osobnú

asistenciu národná rada vo svojom stanovisku uvádza: «Podmienky poskytovania peňažného

príspevku na osobnú asistenciu upravuje Podľa

uvedeného zákona je osobnou asistenciou pomoc fyzickej osobe s ťažkým zdravotným

postihnutím, a to pri činnostiach, ktoré sú uvedené v prílohe č. 4

Osobnú asistenciu vykonáva osobný asistent a jej účelom je podľa § 20 ods. 2 uvedeného

zákona „aktivizácia, podpora sociálneho začlenenia fyzickej osohy s ťažkým zdravotným

postihnutím a podpora jej nezávislosti a možnosti rozhodovať sa a ovplyvňovať plnenie

rodinných roli, vykonávanie pracovných aktivít, vzdelávacích aktivít a voľnočasových

aktivít.“.

Peňažný príspevok na osobnú asistenciu je teda finančným nástrojom, ktorý má

kompenzovať náklady súvisiace so zabezpečením osobnej asistencie príjemcu tohto

príspevku, pričom ako vyplýva aj z činností, pri ktorých príjemcovi peňažného príspevku

asistuje osobný asistent, osobná asistencia je zameraná na osoby v produktívnom veku. V

nadväznosti na vyššie uvedený cieľ osobnej asistencie je nutné sa zamyslieť, či je možné ho

dosiahnuť aj v prípade dieťaťa, ktoré má menej ako 6 rokov. Domnievame sa, že

dosiahnutie tohto cieľa je u tejto skupiny fyzických osôb prakticky nesplniteľné, v

nadväznosti na čo je upravená aj dolná veková hranica pre poskytovanie peňažného

príspevku na osobnú asistenciu. Slovenská republika však v období, kým dieťa nedosiahne 6

rokov veku, ponúka iné formy podpory. Ide napr. o tzv. predĺžený rodičovský príspevok

podľa o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý je v prípade, ak má dieťa dlhodobo nepriaznivý

zdravotný stav, vyplácaný do šiestich rokov veku dieťaťa. Rovnako do tohto veku dieťaťa,

ktoré má dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, je vyplácaný aj príspevok na starostlivosť o

dieťa podľa o príspevku na starostlivosti o dieťa o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Navyše, štát za fyzické osoby,

ktoré sa riadne starajú o takéto dieťa, a teda popri tejto starostlivosti nemôžu vykonávať

zárobkovú činnosť, platí poistné na dôchodkové poistenie.

Pokiaľ ide o hornú vekovú hranicu 65 rokov pri vyplácaní peňažného príspevku na

osobnú asistenciu, Dohovor Medzinárodnej organizácie práce č. 102 o minimálnej norme

sociálneho zabezpečenia definuje produktívny vek do 65 rokov, kedy je aj v zmysle

demografickej teórie ekonomickej aktivity obyvateľstva ekonomická aktivita najvyššia.»

47. K vekovému obmedzeniu pri poskytovaní peňažného príspevku na kúpu

osobného motorového vozidla národná rada vo svojom stanovisku uvádza: „Podmienky

poskytovania peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla upravuje § 34

, pričom jeho účelom je najmä podpora príjemcu tohto príspevku v

jeho plnohodnotnej integrácii v súvislosti s jeho pracovnými a vzdelávacími aktivitami

alebo v súvislosti s prijímaním sociálnych služieb. Ide teda o dlhodobé a pravidelne sa

opakujúce aktivity.

Pokiaľ ide o hornú vekovú hranicu 65 rokov pri nároku na peňažný príspevok na

kúpu osobného motorového vozidla, je nutné opätovne zdôrazniť, že tento príspevok je

potrebné vyplácať tak, aby bol dosiahnutý jeho účel. Ustanovenie hornej hranice je

motivované stanovením veku, do dosiahnutia ktorého je možné predpokladať vykonávanie

vyššie uvedených dlhodobých a pravidelne sa opakujúcich aktivít, súvisiacich najmä s

pracovnými a vzdelávacími aktivitami príjemcu peňažného príspevku, a teda jeho

plnohodnotnú integráciu. Ide teda najmä o fyzické osoby pripravujúce sa na svoje budúce

povolanie a fyzické osoby v produktívnom veku vykonávajúce zárobkovú činnosť. Práve

uvedené aktivity vo vzťahu k osobám vekovo nad ustanovenú hornú hranicu, sú dostatočným

odôvodnením pre rozlišovanie týchto okruhov fyzických osôb na základe ich veku.“

48. Podľa národnej rady „... účelom peňažných príspevkov na kompenzáciu nemá byť

zabezpečenie zvýšenia príjmu k dôchodkovej dávke. Tieto dávky majú napomáhať zdravotne

znevýhodneným fyzickým osobám kompenzovať sociálny dôsledok ich ťažkého zdravotného

postihnutia, podporovať a uľahčovať ich integráciu do spoločnosti. V prípade, ak osoba

nespĺňa podmienky na poskytnutie peňažného príspevku na osobnú asistenciu, resp.

príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, je možné odkázanosť takejto osoby riešiť

niektorými z ďalších peňažných príspevkov, sociálnymi službami alebo ich kombináciou.“.

49. Vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s označenými

ustanoveniami paktu národná rada vo svojom stanovisku uvádza: „V tejto súvislosti je

potrebné upriamiť pozornosť na ustanovenie čl. 2 ods. 1 tohto dokumentu, podľa ktorého

Každý štát, ktorý je zmluvnou stranou paktu, sa zaväzuje podniknúť pri maximálnom využití

svojich zdrojov samostatne aj prostredníctvom medzinárodnej súčinnosti a spolupráce

hospodárske a technické kroky na postupné dosiahnutie plného uskutočnenia práv uznaných

v tomto pakte, a to všetkými vhodnými prostriedkami, včítane prijatia zákonodarných

opatrení. Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach má povahu

tzv. soft law, teda noriem, ktoré môžu byť najmä inšpiračným zdrojom pre právnu úpravu v

národných legislatívach jednotlivých zmluvných strán Medzinárodného paktu o

hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a ktoré zmluvné strany realizujú postupne

na základe svojich aktuálnych možností a zdrojov, ako o tom hovorí aj vyššie citované

ustanovenie. Pokiaľ teda navrhovateľka argumentuje diskrimináciou na základe veku a v tej

súvislosti odopretím nevyhnutého a adekvátneho sociálneho príspevku ťažko zdravotne

postihnutej fyzickej osobe, je potrebné poukázať na skutočnosť, že súčasná právna úprava

poskytuje takýmto fyzickým osobám, ktoré sú odkázané na pomoc inej osoby alebo na

individuálnu prepravu, a to bez ohľadu na vek danej osoby, niektoré ďalšie formy

kompenzácie, štátnej sociálnej podpory, ale aj sociálnych služieb. Ide napríklad o peňažný

príspevok na opatrovanie, denný stacionár, domácu opatrovateľskú službu, peňažný

príspevok na prepravu či peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov

súvisiacich so zabezpečením prevádzky motorového vozidla. Ťažko zdravotne postihnuté

fyzické osoby teda majú právnym poriadkom garantovanú sociálnu pomoc, ktorá však musí

byť poskytovaná a následne využívaná účelne a efektívne.“

50. Vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s označenými

ustanoveniami Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím národná rada

vo svojom stanovisku uvádza: «Cieľom Dohovoru je podľa jeho čl. 1 „presadzovať, chrániť

a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd

všetkými osobami so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzenej

dôstojnosti.“. Zo samotného znenia normatívneho textu Dohovoru, ako aj zo samotných

formulácií povinností pre jeho zmluvné strany je zrejmé, že sú to práve štáty, ktorým je

ponechaná voľnosť zvoliť primerané nástroje a metódy na dosiahnutie cieľov stanovených

Dohovorom. Uvedené potvrdzuje aj čl. 4 ods. 2 Dohovoru, podľa ktorého „Pokiaľ ide o

hospodárske, sociálne a kultúrne práva, každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto

dohovoru sa zaväzuje prijať opatrenia v maximálnom rozsahu svojich prostriedkov a v

prípade potreby aj v rámci medzinárodnej spolupráce s cieľom postupne dosiahnuť plnú

realizáciu týchto práv bez toho, aby to malo vplyv na záväzky obsiahnuté v tomto dohovore,

ktoré sú v súlade s medzinárodným právom bezprostredne uplatniteľné.“. Teda je výlučne v

kompetencii štátu, aby zvolil prostriedky a opatrenia na postupné dosiahnutie okrem iného

aj sociálnych práv vyplývajúcich z Dohovoru. Tieto opatrenia musia byť takého rozsahu,

aký si štát vzhľadom na svoje možnosti môže maximálne dovoliť, čo však neznamená, že

musí ísť o také opatrenia, ktoré bezprostredne a ihneď naplnia všetky ciele Dohovoru.

Základnými zásadami Dohovoru sú podľa jeho čl. 3 ,,a) rešpektovanie prirodzenej

dôstojnosti, osobnej nezávislosti vrátane slobody voľby a samostatnosti osôb; b)

nediskriminácia; c) plné a účinné zapojenie sa a začlenenie do spoločnosti; d)

rešpektovanie odlišnosti a prijímanie osôb so zdravotným postihnutím ako súčasti ľudskej

rozmanitosti a prirodzenosti; e) rovnosť príležitosti; f) prístupnosť; g) rovnosť medzi mužmi

a ženami; h) rešpektovanie rozvíjajúcich sa schopnosti deti so zdravotným postihnutím a

rešpektovanie práva deti so zdravotným postihnutím na zachovaní vlastnej identity.“. Zákon

č. rešpektuje vyššie uvedené základné zásady Dohovoru, a to najmä

opatreniami pre fyzické osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, čím podporuje ich

plnohodnotné začlenenie sa do spoločnosti, nezávislý spôsob života a osobnú mobilitu.

Podľa argumentácie navrhovateľky je ustanovenie Z.

z. v rozpore aj s čl. 19 písm. b) Dohovoru... Ako vyplýva z formulácie citovaného

ustanovenia, zmluvné strany majú zabezpečiť pristúp ťažko zdravotne postihnutých osôb k

podporným službám, pričom cieľom týchto opatrení je plné začlenenie a zapojenie sa týchto

osôb do spoločnosti. Aj v tomto prípade je voľba nástrojov na zabezpečenie Dohovorom

sledovaného cieľa výlučne na zmluvných stranách Dohovoru.»

51. Podľa národnej rady „V prípade, ak ani Medzinárodný pakt o hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach, ani Dohovor nestanovujú konkrétne nástroje a opatrenia,

ale iba cieľ, ku ktorému sa majú zmluvné strany približovať vlastnou voľbou svojich

opatrení na vnútroštátnej úrovni pri maximálnom využití svojich aktuálnych možností, je

akékoľvek porovnanie normatívneho textu s vyššie uvedenými

dokumentmi a následné tvrdenie o ich vzájomnom rozpore, minimálne sporné.“.

52. Navrhovateľka k stanovisku národnej rady, ktoré jej bolo doručené 6. februára

2020, už ďalšie vyjadrenie nepodala.

IV.

Znenie napadnutej právnej úpravy a dotknutých ustanovení , paktu a Dohovoru

o právach osôb so zdravotným postihnutím

53. Podľa § 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého

zdravotného postihnutia peňažný príspevok na osobnú asistenciu možno poskytovať najskôr

od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku fyzickej osoby s ťažkým zdravotným

postihnutím. Po dovŕšení 65. roku veku možno tento príspevok poskytovať, len ak bol

fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov

veku.

54. Podľa § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého

zdravotného postihnutia peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla možno

poskytnúť, ak fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím požiada o poskytnutie tohto

peňažného príspevku najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov

veku.

55. Podľa prvej vety Slovenská republika je zvrchovaný,

demokratický a právny štát.

55.1 Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné

pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

56. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

57. Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí

dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

58. Podľa čl. 2 ods. 2 paktu štáty, zmluvné strany paktu, sa zaväzujú, že zaručia, že

práva formulované v tomto pakte sa budú uskutočňovať bez akéhokoľvek rozlišovania

podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania

národnostného a sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

59. Podľa čl. 9 paktu štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého

na sociálne zabezpečenie, zahŕňajúc do toho právo na sociálne poistenie.

60. Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné

strany uznávajú, že všetky osoby sú si rovné pred zákonom a podľa zákona a majú nárok

na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie.

61. Podľa čl. 5 ods. 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné

strany zakazujú akúkoľvek diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia a zaručujú

osobám so zdravotným postihnutím rovnakú a účinnú právnu ochranu pred diskrimináciou

z akýchkoľvek dôvodov.

62. Podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím

zmluvné strany uznávajú rovnaké právo všetkých osôb so zdravotným postihnutím žiť

v spoločenstve s rovnakými možnosťami voľby na rovnoprávnom základe s ostatnými,

prijmú účinné a primerané opatrenia, ktoré umožnia plné využívanie tohto práva osobami

so zdravotným postihnutím a ich plné začlenenie a zapojenie do spoločnosti a zabezpečia,

aby osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných služieb, či

už domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb vrátane osobnej

asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie sa do nej

a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti.

63. Podľa čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím

zmluvné strany prijmú účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility s najväčšou

možnou nezávislosťou pre osoby so zdravotným postihnutím, a to aj tým, že a) uľahčia

osobnú mobilitu osôb so zdravotným postihnutím takým spôsobom a v takom čase, aký si

zvolia ony samy, a to za prijateľné ceny; b) uľahčia prístup osôb so zdravotným postihnutím

ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam, k podporným technológiám, k rôznym

formám živej asistencie a k sprostredkovateľom, a to aj zabezpečením ich finančnej

dostupnosti.

V.

Východiská a právne závery rozhodnutia ústavného súdu

64. Navrhovateľka namieta ústavnoprávnu a medzinárodnoprávnu konformitu

napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého

zdravotného postihnutia, podľa ktorých peňažný príspevok na osobnú asistenciu možno

poskytovať najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku fyzickej osoby s ťažkým

zdravotným postihnutím, pričom po dovŕšení 65. roku veku možno tento príspevok

poskytovať, len ak bol fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytovaný

pred dovŕšením 65 rokov veku a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla

možno poskytnúť, ak fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím požiada

o poskytnutie tohto peňažného príspevku najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom

dovŕši 65 rokov veku.

65. Navrhovateľka namieta nesúlad napadnutých ustanovení zákona o peňažných

príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s ústavným imperatívom

demokratického a právneho štátu podľa , záväzkom Slovenskej republiky

uznávať a dodržiavať všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy,

ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky podľa ,

ústavným princípom rovnosti ľudí v dôstojnosti a v právach podľa ,

podmienkami ústavne prípustného obmedzenia základných práv a slobôd podľa čl. 13 ods. 4

, zákazom diskriminácie podľa paktu v spojení s právom každého

na sociálne zabezpečenie, zahŕňajúc do toho právo na sociálne poistenie podľa čl. 9 paktu,

právom na rovnosť pred zákonom a nárokom na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok

zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o právach osôb

so zdravotným postihnutím, zákazom diskriminácie na základe zdravotného postihnutia

a právom osôb so zdravotným postihnutím na rovnakú a účinnú právnu ochranu

pred diskrimináciou z akýchkoľvek dôvodov podľa čl. 5 ods. 2 Dohovoru o právach osôb

so zdravotným postihnutím v spojení s právom všetkých osôb so zdravotným postihnutím

žiť v spoločenstve s rovnakými možnosťami voľby na rovnoprávnom základe s ostatnými

a záväzkom zmluvných strán prijať účinné a primerané opatrenia, ktoré umožnia plné

využívanie tohto práva osobami so zdravotným postihnutím a ich plné začlenenie

a zapojenie do spoločnosti a zabezpečiť, aby osoby so zdravotným postihnutím mali prístup

k celému spektru podporných služieb, či už domácich alebo pobytových a ďalších

komunitných podporných služieb vrátane osobnej asistencie, ktoré sú nevyhnutné

pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii

a segregácii v spoločnosti (právom osôb so zdravotným postihnutím na prístup k celému

spektru podporných služieb) podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným

postihnutím. Nesúlad napadnutého ustanovenia § 34 ods. 3 zákona o peňažných

príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia navrhovateľka namieta aj

so záväzkom zmluvných štátov prijať účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility

s najväčšou možnou nezávislosťou pre osoby so zdravotným postihnutím, a to aj tým, že

uľahčia osobnú mobilitu osôb so zdravotným postihnutím takým spôsobom a v takom čase,

aký si zvolia ony samy, a to za prijateľné ceny a uľahčia prístup osôb so zdravotným

postihnutím ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam, k podporným

technológiám, k rôznym formám živej asistencie a k sprostredkovateľom, a to aj

zabezpečením ich finančnej dostupnosti (právom osôb so zdravotným postihnutím na účinné

opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility) podľa čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach

osôb so zdravotným postihnutím.

V.1 K postaveniu v návrhu označených medzinárodných zmlúv v právnom

poriadku Slovenskej republiky

66. Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Z citovaného textu vyplýva, že právomoc ústavného súdu v konaní o súlade

právnych predpisov podľa sa vzťahuje aj na medzinárodné

zmluvy, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené

spôsobom ustanoveným zákonom [to isté platí aj o právomoci podľa čl. 125 ods. 1 písm. b),

c) a d) , pozn.].

67. Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach bol prijatý

rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie spojených národov 16. decembra 1966.

Federálne zhromaždenie Československej socialistickej republiky s ním vyslovilo súhlas

11. novembra 1975 a pre Československú socialistickú republiku nadobudol platnosť

23. marca 1976. V zbierke vyhláškou ministra

zahraničných vecí z 10. mája 1976 o Medzinárodnom pakte o občianskych a politických

právach a Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

V dôsledku sukcesie sa pre Slovenskú republiku stal platným od 1. januára 1993.

68. S Dohovorom o právach osôb so zdravotným postihnutím vyslovila národná rada

súhlas uznesením č. 2048 z 9. marca 2010 a rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá

má podľa prednosť pred zákonmi. Tento dohovor prezident Slovenskej

republiky ratifikoval 28. apríla 2010 a pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť 25. júna

2010 v súlade s jeho článkom 45 ods. 2. V zbierke zákonov Slovenskej republiky bol

uverejnený pod č. oznámením Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej

republiky.

69. Zmluvnou stranou Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím je aj

Európska únia (ďalej len „EÚ“). V mene Európskeho spoločenstva (právneho predchodcu

EÚ podľa čl. 1 ods. 3 Zmluvy o EÚ. Ú. v. EÚ C 202, 7. 6. 2016) bol Dohovor o právach

osôb so zdravotným postihnutím podpísaný 30. marca 2007 a schválený rozhodnutím Rady

z 26. novembra 2009 o uzatvorení Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach

osôb so zdravotným postihnutím Európskym spoločenstvom (Ú. v. EÚ L 23, 27. 1. 2010,

s. 35 – 36).

70. Podľa článku 216 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ (Ú. v. ES C 202, 7. 6. 2016) sú

medzinárodné zmluvy uzavreté Úniou záväzné pre inštitúcie Únie a pre členské štáty.

V prípade, ak sa EÚ stane zmluvnou stranou medzinárodnej zmluvy, takáto zmluva sa stáva

integrálnou súčasťou jej právneho poriadku (pozri napr. rozsudok z 30. 4. 1974, Haegeman,

181/73, Zb. s. 449, bod 5 alebo rozsudok z 21. 12. 2011, Air Transport Association of

America a iní proti Secretary of State for Energy and Climate Change, C-366/10,

EU:C:2011:864, bod 73, alebo priamo vo vzťahu k Dohovoru o právach osôb so

zdravotným postihnutím, rozsudok z 11. 4. 2013, HK Danmark, ktorá koná za Jettu Ringovú

proti Dansk almennyttigt Boligselskab (C-335/11) a HK Danmark, ktorá koná za Lonu

Skouboeovú Wergeovú proti Dansk Arbejdsgiverforening, ktorá koná za Pro Display A/S

v konkurze (C-337/11), spojené veci C-335/11 a C-337/11, EU:C:2013:222, bod 30).

Zmluvám, ktoré uzavrela Únia, a teda aj Dohovoru o právach osôb so zdravotným

postihnutím je preto v právnom poriadku Slovenskej republiky potrebné priznať postavenie,

aké má právo EÚ. Vzhľadom na skutočnosť, že Dohovor o právach osôb so zdravotným

postihnutím predstavuje tzv. zmiešanú medzinárodnú zmluvu, t. j. medzinárodnú zmluvu,

ktorá sa týka oblastí, v ktorých má právomoci EÚ, ako aj jej členské štáty, a preto aj

zmluvnými stranami tohto dohovoru sú EÚ a jej členské štáty, postavenie práva EÚ možno

priznať len tým ustanoveniam tohto dohovoru, ktoré sa vzťahujú na oblasti, v ktorých má

právomoci EÚ, resp. upravujú záležitosti, v súvislosti s ktorými členské štáty preniesli

na EÚ svoje právomoci.

71. Postavenie sekundárneho práva EÚ (právne záväzných aktov Európskej únie, t. j.

aktov prijatých inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami EÚ) v právnom poriadku

Slovenskej republiky upravuje , ktorý právne záväzným aktom

Európskych spoločenstiev a EÚ priznáva prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Postavenie primárneho práva EÚ (zmlúv, na ktorých je EÚ založená, t. j. Zmluvy o EÚ

a Zmluvy o fungovaní EÚ, ako aj im na roveň postaveným iným prameňom primárneho

práva EÚ, napr. protokolov a príloh k týmto zmluvám) upravuje , ktorý

v tomto ustanovení vymenovaným kategóriám medzinárodných zmlúv, do ktorých možno

zaradiť aj primárne právo EÚ, priznáva rovnako prednosť pred zákonmi (,

). Postavenie medzinárodných zmlúv, ktoré uzavrela EÚ a ktorých zmluvnou

stranou nie je aj Slovenská republika, t. z. iných ako tzv. zmiešaných medzinárodných

zmlúv, v právnom poriadku Slovenskej republiky nemožno vyvodiť ani z čl. 7 ods. 2

, keďže medzinárodné zmluvy uzavreté EÚ nemožno považovať za právne záväzné

akty EÚ, aj keď ich v mene EÚ schvaľuje/uzaviera Rada EÚ vo forme rozhodnutia

a nemožno ho vyvodiť ani z , keďže tieto medzinárodné zmluvy nespĺňajú

podmienku ratifikácie a vyhlásenia spôsobom ustanoveným zákonom. Viazanosť

Slovenskej republiky medzinárodnými zmluvami, ktoré uzavrela EÚ a ktorých zmluvnou

stranou nie je aj Slovenská republika, t. j. iných ako tzv. zmiešaných medzinárodných

zmlúv možno vyvodiť z ústavného záväzku Slovenskej republiky obsiahnutom v čl. 1 ods. 2

uznávať a dodržiavať medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná (konkrétne,

ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorý požaduje, aby medzinárodné zmluvy uzavreté EÚ boli

záväzné pre členské štáty). Postavenie medzinárodných zmlúv uzavretých EÚ, iných ako

tzv. zmiešaných medzinárodných zmlúv, v právnom poriadku Slovenskej republiky

výslovne neupravuje. Z článku 1 ods. 2 , ktorý požaduje, aby Slovenská republika

okrem všeobecných pravidiel medzinárodného práva dodržiavala medzinárodné zmluvy,

ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, vyplýva napokon aj záväzok

Slovenskej republiky dodržiavať právo EÚ ako také, a teda nie len medzinárodné zmluvy,

ktoré uzavrela EÚ, ako aj iné medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv,

ktorými je Slovenská republika viazaná (v okolnostiach posudzovanej veci Medzinárodného

paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach). Napokon, za medzinárodný

záväzok Slovenskej republiky podľa možno považovať aj záväzok

rešpektovať rozhodnutia medzinárodných súdnych orgánov, ktorých rozhodnutia sú podľa

medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, záväzné pre Slovenskú

republiku, v okolnostiach posudzovanej veci najmä rozhodnutia Súdneho dvora.

72. Povinnosť Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo

vrátane príslušných ustanovení v zmysle a duchu práva EÚ vyplýva aj zo zásady

lojálnej spolupráce zakotvenej v čl. 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ, ktorá inter alia požaduje, aby

členské štáty prijali všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili

plnenie záväzkov vyplývajúcich z práva EÚ (, bod 75; , bod

54, , bod 102).

73. Napadnuté ustanovenia zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu

ťažkého zdravotného postihnutia priznávajúce peňažný príspevok na osobnú asistenciu

a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla možno považovať sa

ustanovenia, ktoré vykonávajú právo uznané čl. 9 paktu (právo na sociálne zabezpečenie)

a práva uznané čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb

so zdravotným postihnutím (právo na prístup k celému spektru podporných služieb a právo

na účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility, vo vzťahu k peňažného príspevku

na kúpu osobného motorového vozidla).

74. Ústavný súd štandardne vykladá ústavu s prihliadnutím na medzinárodné právo.

Vychádza pritom jednak z , podľa ktorého Slovenská republika uznáva

a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je

viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, a v okolnostiach tejto veci aj z čl. 154c

ods. 1 , podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho

poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv.

75. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu základné práva a slobody podľa

je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv

o ľudských právach a základných slobodách (, , ,

, ). Ústavný súd tak vždy, pokiaľ to svojím znením

nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd uznaných

aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru vzťahujúcu sa k nim (,

, ).

V.2 K právam osôb so zdravotným postihnutím podľa v návrhu označených

ustanovení Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a Medzinárodného

paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach

76. Článok 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím uznáva rovnaké

právo všetkých osôb so zdravotným postihnutím na nezávislý spôsob života a začlenenie

do spoločnosti so slobodou voľby a kontroly vlastného života. Toto ustanovenie vychádza

zo základného princípu o ľudských právach, že všetky ľudské bytosti sa rodia rovnaké, čo

sa týka ich dôstojnosti a práv a každý život je rovnako hodnotný. Základom práva osôb

so zdravotným postihnutím na nezávislý život a začlenenie do spoločnosti so slobodou

voľby a kontroly vlastného života sú všeobecné zásady Dohovoru o právach osôb

so zdravotným postihnutím (čl. 3), najmä rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti, autonómie

a nezávislosti jednotlivca (čl. 3 písm. a), a plné a účinné zapojenie a začlenenie

do spoločnosti (čl. 3 písm. c). Článok 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným

postihnutím je preto potrebné interpretovať a uplatňovať s ohľadom na tieto ako aj ostatné

zásady tohto dohovoru.

77. Pre nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti osôb so zdravotným

postihnutím je potrebné zavádzať posilňujúce formy podpory, ako napríklad osobná

asistencia. Článok 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím požaduje

od zmluvných štátov mať na pamäti aj to, že všetky podporné služby sa musia navrhnúť

a poskytovať tak, aby podporovali celkový účel danej normy: plné, individualizované,

samostatne zvolené a účinné začlenenie a zapojenie do spoločnosti a nezávislý spôsob

života.

78. Právo na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti možno považovať

za rešpektované len vtedy, ak osoby so zdravotným postihnutím môžu plne využívať všetky

občianske, politické, hospodárske, sociálne a kultúrne práva garantované Dohovorom

o právach osôb so zdravotným postihnutím. Článok 19 Dohovoru o právach osôb

so zdravotným postihnutím vychádza z občianskych a politických práv, napr. práva

na slobodu pohybu a slobodu voľby bydliska (čl. 12 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach), ako aj hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, napr. práva na

primeranú životnú úroveň, vrátane dostatočnej výživy, oblečenia a bývania (čl. 11

Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach) a základných

komunikačných práv, ktoré sú základom práva na nezávislý spôsob života a začlenenie

do spoločnosti. Právo na primeranú životnú úroveň zahŕňa nielen rovnocenný prístup

k dostatočnej výžive, prístupnému bývaniu a iným základným materiálnym požiadavkám,

ale aj dostupnosť podporných služieb, kompenzačných pomôcok a technológií, ktoré plne

rešpektujú ľudské práva osôb so zdravotným postihnutím [Všeobecný komentár č. 5 (2017)

k nezávislému spôsobu života a začlenení do spoločnosti z 27. októbra 2017 prijatý

Výborom pre práva osôb so zdravotným postihnutím].

79. Povinnosti vyplývajúce pre zmluvné štáty z čl. 19 Dohovoru o právach osôb

so zdravotným postihnutím musia odrážať povahu práv priznaných týmto článkom osobám

so zdravotným postihnutím. Práva, ktoré uvedený článok Dohovoru o právach osôb

so zdravotným postihnutím priznáva osobám so zdravotným postihnutím, sú buď absolútne

a okamžite uplatniteľné (občianske a politické práva), alebo progresívne uplatniteľné

(hospodárske, sociálne a kultúrne práva). Zatiaľ čo napríklad právo zvoliť si bydlisko a kde,

ako a s kým spolunažívať [článok 19 písm. a) Dohovoru o právach osôb so zdravotným

postihnutím] je okamžite uplatniteľné, keďže ide o občianske a politické právo, právo

na prístup k individualizovaným hodnoteným podporným službám [článok 19 písm. b)

Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím] je hospodárskym, sociálnym

a kultúrnym právom. Postupná realizácia hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv

znamená povinnosť navrhnúť a prijať konkrétne stratégie, akčné plány a zdroje na rozvoj

podporných služieb a zároveň sprístupňovať osobám so zdravotným postihnutím existujúce

aj nové všeobecné služby.

80. V záujme dosiahnutia postupného uplatňovania hospodárskych, sociálnych

a kultúrnych práv musia zmluvné štáty podniknúť kroky na maximálne využitie svojich

dostupných zdrojov (čl. 2 ods. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych

a kultúrnych právach a čl. 4 ods. 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím).

81. V záujme dosiahnutia nezávislého spôsobu života a začlenenia do spoločnosti

všetkých osôb so zdravotným postihnutím je pri získavaní prístupu k podporným službám

a ich prijímaní dôležitá nediskriminácia (čl. 5 Dohovoru o právach osôb so zdravotným

postihnutím). Zmluvné štáty by mali definovať kritériá a postupy oprávnenosti prístupu

k podporným službám nediskriminačným a objektívnym spôsobom a sústrediť sa skôr

na požiadavky danej osoby ako na jej zdravotné postihnutie pri zaujímaní postoja

zlučiteľného s ľudskými právami. Vytvorenie špecifických služieb pre osoby so zdravotným

postihnutím pri zohľadnení ich osobitej situácie a v súlade s ich požiadavkami, ako

napríklad služby pre deti, študentov, zamestnancov a staršie osoby so zdravotným

postihnutím, by sa nemalo považovať za diskriminačné porušenie dohovoru, ale skôr za

spravodlivú a právne dostupnú pozitívnu diskrimináciu. Osoby so zdravotným postihnutím,

ktoré čelia diskriminácii v súvislosti s čl. 19, musia mať k dispozícii účinné a cenovo

dostupné opravné prostriedky.

82. V záujme odstraňovania prekážok nezávislého spôsobu života osôb

so zdravotným postihnutím v spoločnosti je dôležitá aj podpora osobnej mobility. Článok 20

Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím preto požaduje uľahčiť prístup osôb

so zdravotným postihnutím ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam,

k podporným technológiám, k rôznym formám živej asistencie a k sprostredkovateľom, a to

aj zabezpečením ich finančnej dostupnosti. Podpora osobnej mobility osôb so zdravotným

postihnutím je nevyhnutným predpokladom plného začlenenia a zapojenia osôb

so zdravotným postihnutím do jednotlivých komunít.

83. Podľa všeobecného komentára č. 19 Výboru OSN pre hospodárske, sociálne

a kultúrne práva k právu na sociálne zabezpečenie podľa čl. 9 Medzinárodného paktu

o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, prijatého 23. novembra 2007, aj keď

právo na sociálne zabezpečenie patrí každému, zmluvné štáty majú osobitnú pozornosť

venovať tým jednotlivcom a skupinám, ktoré tradične čelia ťažkostiam pri výkone tohto

práva, predovšetkým, inter alia, osobám so zdravotným postihnutím [Výbor OSN

pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva, všeobecný komentár č. 19: Právo na sociálne

zabezpečenie (čl. 9 paktu), publikovaný 4. 2. 2008, E/C.12/GC/19, bod 31]. Podľa Výboru

OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva zmluvné štáty majú základnú povinnosť

zabezpečiť uspokojenie aspoň minimálnej nevyhnutnej úrovne každého práva uznaného

Medzinárodným paktom o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, čo okrem iného

požaduje, aby zmluvné štáty zabezpečili právo na prístup k systémom alebo schémam

sociálneho zabezpečenia na nediskriminačnom základe, osobitne pre znevýhodnených

a marginalizovaných jednotlivcov a skupiny [Výbor OSN pre hospodárske, sociálne

a kultúrne práva, všeobecný komentár č. 19: Právo na sociálne zabezpečenie (čl. 9 paktu),

publikovaný 4. 2. 2008, E/C.12/GC/19, bod 59, písm. b)]. Aj keď Medzinárodný pakt

o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach má zabezpečiť progresívnu realizáciu

práv, ktoré uznáva a pripúšťa obmedzenia ich výkonu z dôvodu ohraničenosti dostupných

zdrojov, rovnako však ukladá zmluvným štátom rozličné povinnosti, ktoré majú okamžitý

účinok. Zmluvné štáty majú okamžité povinnosti vo vzťahu k právu na sociálne

zabezpečenie, ako napríklad povinnosť garantovať, že toto právo bude vykonávané

bez akejkoľvek diskriminácie [Výbor OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva,

všeobecný komentár č. 19: Právo na sociálne zabezpečenie (čl. 9 paktu), publikovaný 4. 2.

2008, E/C.12/GC/19, body 29, 31 a 40].

V.3 K namietanému zásahu do ústavného princípu rovnosti ľudí v dôstojnosti

a právach podľa a práva na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu

diskriminácie podľa čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu

o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19

písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím

84. Povinnosť zmluvných štátov zabezpečiť, že právo na sociálne zabezpečenie

podľa čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach je

užívané bez diskriminácie podľa čl. 2 ods. 2 Medzinárodného paktu o hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach, preniká všetkými povinnosťami zmluvných štátov podľa

časti III Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach preto zakazuje

akúkoľvek diskrimináciu, či už formálnu alebo faktickú, priamu alebo nepriamu, na základe

rasy, farby pleti, pohlavia, veku, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania,

národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, fyzického alebo duševného postihnutia,

zdravia, sexuálnej orientácie, občianskeho, politického, sociálneho alebo iného statusu,

ktorých účinkom je úplne znemožnenie alebo značné sťaženie rovnakého užívania alebo

výkonu práva na sociálne zabezpečenie [Výbor OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne

práva, všeobecný komentár č. 19: Právo na sociálne zabezpečenie (čl. 9 paktu), publikovaný

4. 2. 2008, E/C.12/GC/19, bod 29].

85. Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím garantuje právo na nezávislý

spôsob života a začlenenie do spoločnosti všetkým osobám so zdravotným postihnutím

bez ohľadu na rasu, farbu pleti, pôvod, pohlavie, graviditu a materstvo, občiansku, rodinnú

alebo opatrovateľskú situáciu, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné presvedčenie,

národnostný, etnický, domorodý alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine,

ekonomickú alebo majetkovú situáciu, zdravotný stav, genetickú alebo inú predispozíciu

na ochorenie, vek, alebo akýkoľvek iný status (všeobecný komentár č. 5 (2017)

k nezávislému spôsobu života a začlenení do spoločnosti z 27. októbra 2017 prijatý

Výborom pre práva osôb so zdravotným postihnutím).

86. Nesúlad napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch

na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s označenými ustanoveniami ,

paktu a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím navrhovateľka odôvodňuje

tým, že napadnutá právna úprava zavádza diskrimináciu medzi osobami s ťažkým

zdravotným postihnutím na základe veku, keďže príslušné peňažné príspevky, ktoré

zavádza (príspevok na osobnú asistenciu a príspevok na kúpu osobného motorového

vozidla), možno poskytovať len osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré majú

požadovaný vek (pri peňažnom príspevku na osobnú asistenciu od 6. do 65. roku veku,

po dovŕšení 65. roku veku ho možno poskytnúť, len ak bol osobe s ťažkým zdravotným

postihnutím poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov veku, a pri peňažnom príspevku na kúpu

osobného motorového vozidla do 65. rokov veku).

87. Podľa navrhovateľky, napadnuté ustanovenia zákona o peňažných príspevkoch

na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia predstavujú neprípustné obmedzenie: (i)

ústavného princípu rovnosti ľudí v dôstojnosti a v právach podľa

v spojení s , (ii) zákazu diskriminácie podľa paktu, a to

samostatne alebo v spojení s právom každého na sociálne zabezpečenie podľa čl. 9 paktu,

(iii) zákazu diskriminácie podľa čl. 5 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným

postihnutím, a to samostatne alebo v spojení s právom osôb so zdravotným postihnutím

na prístup k celému spektru podporných služieb podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach

osôb so zdravotným postihnutím a, v prípade napadnutého ustanovenia § 34 ods. 3 zákona

o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia (priznávajúceho

peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla), aj v spojení s právom osôb

so zdravotným postihnutím na účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility podľa

čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.

88. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ustanovenie má

charakter všeobecného ústavného princípu; ide o všeobecné pravidlo rovnosti, ktoré slúži

na generálnu ochranu pred diskrimináciou a vo svojej podstate vyjadruje rovnosť všetkých

subjektov práva pred zákonom, pričom v tomto zmysle je adresované všetkým orgánom

verejnej moci, ktoré musia vo vzťahu ku všetkým subjektom práva, k ich základným

právam a slobodám z hľadiska ich uskutočňovania a uplatňovania pristupovať rovnako,

bez ohľadu na okolnosti predpokladané [pohlavie, rasu, farbu pleti...

(m. m. )]. Z vyplýva subjektívne právo každého, aby

nemohol byť diskriminovaný z dôvodov v tomto ustanovení vymenovaných (,

). Vychádzajúc z modelu materiálneho chápania rovnosti ústavný súd

zdôrazňuje, že nie je dôležité, aké rozdiely medzi ľuďmi existujú, pretože ľudia majú

rovnakú hodnotu, a preto zasluhujú rovnakú starostlivosť a rešpekt ( ).

Vyplýva to zo všeobecných hodnôt ľudskej dôstojnosti, autonómnosti a rovnakej ceny

každého indivídua, ktoré tvoria základ pre zákaz nespravodlivej diskriminácie ľudských

bytostí bez ohľadu na ich postavenie v spoločnosti ().

89. Za diskriminačnú úpravu, resp. úpravu porušujúcu rovnosť v právach (čl. 12

ods. 1 ), možno považovať takú právnu úpravu, ktorá rovnaké alebo

analogické/porovnateľné situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup

zákonodarca nemôže rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí

dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením (, ). Tento

základný princíp je porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem

v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely

takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie

().

90. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. , )

k porušeniu ústavného princípu rovnosti ľudí v dôstojnosti a právach, resp. zákazu

diskriminácie, vyjadreného v môže dôjsť v zásade len v spojení

s porušením určitého konkrétneho základného práva alebo slobody, t. j. jeho porušenia sa

v zásade možno dovolávať len v súvislosti s porušením určitého základného práva

a slobody, alebo ľudského práva alebo základnej slobody vyplývajúcej z kvalifikovanej

medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (m. m. pozri napr.

, , ). Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre

(napr. , , , , ,

, , , , ,

) preferuje akcesorický prístup k preskúmavaniu namietaného porušenia

ústavného princípu rovnosti, pričom zdôrazňuje, že: „Princípy zákazu diskriminácie

a rovnosti ľudí nie sú spravidla chránené samy osebe, ale len v súvislosti s porušením iného

základného práva a slobody“ ().

91. Navrhovateľka v návrhu a vo svojom vyjadrení k stanovisku vlády z 23. júla

2019 uvádza, že nesúlad napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch

na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s ústavným princípom rovnosti ľudí

v dôstojnosti a v právach podľa a zákazu diskriminácie podľa

ods. 2 paktu a čl. 5 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím vidí (aj)

v spojení s právami osôb so zdravotným postihnutím podľa čl. 9 paktu (právom každého

na sociálne zabezpečenie, zahŕňajúc do toho právo na sociálne poistenie) a podľa čl. 19

písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím

(právom na prístup k celému spektru podporných služieb a právom na účinné opatrenia

na zabezpečenie osobnej mobility). Napadnuté ustanovenia zákona o peňažných

príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia zavádzajúce peňažný

príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla

možno považovať sa ustanovenia vykonávajúce čl. 9 paktu a čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a)

a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Podstata návrhu navrhovateľky

preto spočíva v namietaní porušenia zákazu diskriminácie na základe veku pri poskytovaní

peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného

motorového vozidla podľa napadnutej právnej úpravy, t. j. pri uplatňovaní práv osôb

so zdravotným postihnutím podľa označených ustanovení Medzinárodného paktu

o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Dohovoru o právach osôb

so zdravotným postihnutím.

92. O priamu diskrimináciu ide vtedy, ak sa z niektorého z dôvodov, v okolnostiach

posudzovanej veci z dôvodu veku, zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie ako s inou

osobou, ktorá sa nachádza v rovnakej alebo porovnateľnej situácii.

93. V tomto kontexte je potrebné v prvom rade zistiť, či z napadnutej právnej úpravy

vyplýva rozdielne zaobchádzanie medzi osobami s ťažkým zdravotným postihnutím

na základe ich veku.

94. Je potrebné zdôrazniť, že napadnutá právna úprava priznáva nárok na peňažný

príspevok na osobnú asistenciu len osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré majú

od 6. do 65. rokov veku, po dovŕšení 65. roku veku ho priznáva, len ak bol osobe s ťažkým

zdravotným postihnutím poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov veku, a peňažný príspevok

na kúpu osobného motorového vozidla len osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré

majú do 65 rokov veku. Uplatniť si nárok na uvedené peňažné príspevky môže osoba

s ťažkým zdravotným postihnutím, len ak má uvedený požadovaný vek.

95. Napadnutá právna úprava teda zavádza rozdielne zaobchádzanie, ktoré je priamo

založené na veku osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Kritérium diferenciácie,

na ktoré odkazuje, totiž vychádza priamo z veku osoby s ťažkým zdravotným postihnutím.

96. Je preto potrebné následne preskúmať, či sa uvedené rozdielne zaobchádzanie

týka kategórií osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré sa nachádzajú

v porovnateľných situáciách. Požiadavka týkajúca sa porovnateľnej povahy situácií na účely

určenia existencie porušenia zásady rovnosti zaobchádzania sa musí posúdiť z hľadiska

všetkých prvkov, ktoré ich charakterizujú, a najmä s ohľadom na predmet a cieľ právnej

úpravy, ktorou sa zavádza predmetné rozlišovanie [pozri v tomto zmysle napr. rozsudok

Súdneho dvora zo 16. júla 2015, ČEZ Razpredelenie Bălgarija, C 83/14, EU:C:2015:480,

bod 89, rozsudok z 26. 6. 2018, MB, C 451/16, EU:C:2018:492, bod 42, alebo rozsudok

z 22. 1. 2019, Cresco Investigation GmbH, C-193/17, EU:C:2019:43, bod 42]. Zároveň je

potrebné dodať, že jednak sa nevyžaduje, aby boli situácie identické, ale iba porovnateľné,

a jednak skúmanie tejto porovnateľnosti sa musí uskutočniť nie globálne a abstraktne, ale

špecificky a konkrétne so zreteľom na dotknuté plnenie (rozsudok z 19. 7. 2017,

Abercrombie & Fitch Italia, C‑143/16, EU:C:2017:566, bod 25 a tam citovaná judikatúra).

97. V posudzovanej veci napadnutá právna úprava priznáva peňažný príspevok

na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla iba tým

osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorý majú napadnutou právnou úpravou

požadovaný vek. Napadnutá právna úprava tak vytvára rozdielne zaobchádzanie, pokiaľ ide

o priznanie uvedených peňažných príspevkov, medzi osobami s ťažkým zdravotným

postihnutím majúcimi požadovaný vek a osobami s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré

požadovaný vek nemajú.

98. Cieľom poskytovania predmetných peňažných príspevkov na kompenzáciu

sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia je podpora sociálneho začlenenia

fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti (§ 1

ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia).

99. Priznanie predmetných peňažných príspevkov osobe s ťažkým zdravotným

postihnutím je podmienené, okrem potreby sociálneho začlenenia tejto osoby do spoločnosti

za jej aktívnej účasti, splnením formálnej požiadavky dovŕšenia určitého veku. Takáto

osoba s ťažkým zdravotným postihnutím (ktorá dovŕšila požadovaný vek), môže využívať

podporu (peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného

motorového vozidla) smerujúcu k jej začleneniu do spoločnosti za jej aktívnej účasti.

100. Situácia osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá dovŕšila vek

požadovaný napadnutou právnou úpravou, sa v tomto ohľade nijako nelíši od situácie osôb

s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú požadovaný vek a ktoré rovnako v záujme

podpory ich sociálneho začlenenia do spoločnosti za ich aktívnej účasti by chceli mať

k dispozícii peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného

motorového vozidla, pričom však na ich poskytnutie nemajú nárok. Pokiaľ ide o priznanie

predmetných peňažných príspevkov, situácia osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré

majú požadovaný vek, je porovnateľná so situáciou osôb s ťažkým zdravotným postihnutím,

ktoré požadovaný vek nemajú bez ohľadu na to, aký vek majú. Obe skupiny osôb s ťažkým

zdravotným postihnutím potrebujú podporu ich aktivizácie, sociálneho začlenenia,

nezávislosti a možnosti rozhodovať sa a ovplyvňovať plnenie svojich rolí, vykonávania

pracovných aktivít, vzdelávacích aktivít alebo voľnočasových aktivít.

101. Z uvedeného vyplýva, že účinkom napadnutej právnej úpravy je, že

s porovnateľnými situáciami sa v závislosti od veku zaobchádza rozdielne. Napadnutá

právna úprava tým zavádza priamu diskrimináciu na základe veku.

102. Podľa ústavného súdu napadnutá právna úprava pôsobí diskriminačne, keďže

zaobchádza s jednou skupinou osôb, a to s osobami s ťažkým zdravotným postihnutím,

ktoré majú požadovaný vek v porovnaní s inou skupinou osôb, a to s osobami s ťažkým

zdravotným postihnutím, ktoré nemajú požadovaný vek inak, a to tak, že zatiaľ čo osobám

patriacim do prvej skupiny priznáva nárok na peňažný príspevok na osobnú asistenciu, resp.

peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla, osobám patriacim do druhej

skupiny uvedené peňažné príspevky nepriznáva, pričom obe skupiny osôb s ťažkým

zdravotným postihnutím sa nachádzajú v rovnakej, resp. porovnateľnej situácii. Medzi

situáciami oboch skupín osôb s ťažkým zdravotným postihnutím nie sú rozdiely takého

charakteru a takej závažnosti, ktoré by požadovali nerovnaké zaobchádzanie s nimi.

V.4 K ústavnej a medzinárodnoprávnej prípustnosti obmedzenia výkonu práva

na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie napadnutou právnou úpravou

103. Aj keď je princíp rovnosti, resp. zákaz diskriminácie v moderných

demokraciách a podľa fundamentálnym princípom, napriek tomu neznamená

absolútnu rovnosť, totiž absolútne rovnaké zaobchádzanie s každým a v každej situácii.

Právo na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákaz diskriminácie je, rovnako ako viaceré iné

a medzinárodnými zmluvami garantované základné práva a slobody, obmedziteľné,

a to za podmienok stanovených v , 3 a 4 a/vrátane rešpektovania

princípu proporcionality. Pri každom zákonnom obmedzení základných práv a slobôd sa

musí dbať na ich podstatu a zmysel a takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený

cieľ spočívajúci v ochrane dôležitého verejného záujmu, pričom zákonné obmedzenia

základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené

podmienky. Na každé obmedzenie základných práv a slobôd sa vzťahuje zásada (test)

proporcionality.

104. Test proporcionality uskutočňovaný v rámci ústavného prieskumu napadnutej

právnej úpravy je založený na troch po sebe nasledujúcich krokoch. Prvým krokom je

jednak test existencie nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate

aim/effect) a tiež test racionálnej väzby medzi napadnutou právnou úpravou a ňou

sledovaným cieľom [účelom (conduciveness)], teda hľadisko vhodnosti (Geeignetheit).

Druhým krokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, resp. potrebnosti, či použitia najmenej

drastických, resp. šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test of

subsidiarity, least intrusiveness) k dosiahnutiu cieľa sledovaného napadnutou právnou

úpravou. Napokon tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova

(Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect; not overly

onerous), ktorého obsah tvorí porovnanie miery zásahov do chránených hodnôt

vyvolaných uplatnením napadnutej právnej úpravy (napr. , ,

m. m. , m. m. ).

105. Uvedený test proporcionality je testom určeným pre prvú generáciu ľudských

práv (občianske a politické práva). Pre testovanie druhej generácie ľudských práv

(hospodárske, sociálne a kultúrne práva), kam spadajú aj právo každého na sociálne

zabezpečenie podľa čl. 9 paktu a práva osôb so zdravotným postihnutím podľa čl. 19 písm.

b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, existuje

modifikovaný test proporcionality (, ). Je vylúčené, aby

metodológia prieskumu hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv bola totožná

s metodológiou prieskumu využívanou vo vzťahu k občianskym a politickým právam. Test

proporcionality je, vychádzajúc z povahy sociálnych práv, príliš „prísny“, pretože výrazne

obmedzuje zákonodarcu pri prijímaní právnej úpravy majúcej za cieľ regulovať túto oblasť

spoločenských vzťahov (, obdobne aj Ústavný súd Českej republiky vo veci

sp. zn. ).

106. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už konštatoval, že hospodárske, sociálne

a kultúrne práva sú právami druhej generácie, ktorých podoba a obsah v podstatnej miere

závisí od ekonomických a hospodárskych možností štátu (, ).

Hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv sa možno domáhať len v medziach zákonov,

ktoré tieto práva vykonávajú ( ). Otvára sa tak široký priestor

pre zákonodarcu pri voľbe najrôznejších riešení. Právna úprava obmedzujúca hospodárske,

sociálne a kultúrne práva nemusí byť striktne/prísne proporcionálna k cieľu, ktorý sleduje,

t. j. nemusí ísť o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, ako je to pri právnej

úprave obmedzujúcej občianske a politické práva. V teste proporcionality

pri hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach obstojí aj taká zákonná úprava, u ktorej

možno zistiť sledovanie nejakého legitímneho cieľa a ktorá tak činí spôsobom, ktorý si

možno predstaviť ako rozumný prostriedok na jeho dosiahnutie, hoci nemusí ísť

o prostriedok najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší. Požiadavka primeranosti

(proporcionality) pri obmedzovaní hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv nekladie

na zákonodarcu nároky porovnateľné s obmedzovaním občianskych a politických práv.

Pre zákonodarcu to prináša zväčšenie manévrovacieho priestoru pri právnej úprave

inštitútov, ktorými udeľuje hospodárskym, sociálnym a kultúrnym právam konkrétny obsah

(, ).

107. Pri skúmaní proporcionality právnej úpravy obmedzujúcej hospodárske,

sociálne a kultúrne práva ústavný súd nie je povolaný posudzovať ekonomické aspekty

potrebnosti a nevyhnutnosti, napr. rôznych úprav týkajúcich sa peňažných príspevkov

na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. Voľba nástrojov

pomoci osobám so zdravotným postihnutím a miera ich uplatnenia je primárne úlohou

zákonodarcu, ktorý za rozpoznanie problémov, ktoré si vyžadujú reguláciu, voľbu nástrojov

a ich účinky, ktoré niekedy môžu byť aj negatívne, nesie politickú zodpovednosť. Ústavný

súd však môže do jeho zákonodarnej činnosti zasiahnuť, a to vtedy, ak v nej odhalí

protiústavnosť (, obdobne aj Ústavný súd Českej republiky vo veci sp. zn.

). Právnu úpravu možno považovať za protiústavnú kvôli rozporu

s hospodárskymi, sociálnymi a kultúrnymi právami predovšetkým, ak je v rozpore

so zákazom diskriminácie, resp. predstavuje ústavne neprípustné obmedzenie výkonu práva

na rovnaké zaobchádzanie.

108. V posudzovanej veci napadnutá právna úprava zasahuje do sociálnych práv osôb

s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú vek požadovaný pre priznanie nároku

na peňažné príspevky, ktoré zavádza, konkrétne práva na sociálne zabezpečenie podľa čl. 9

paktu, práva na prístup k celému spektru podporných služieb podľa čl. 19 písm. b)

Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a práva na účinné opatrenia

na zabezpečenie osobnej mobility podľa čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb

so zdravotným postihnutím, avšak z dôvodu, že pri vykonávaní uvedených práv zavádza

diskrimináciu na základe veku. Pri posudzovaní ústavnoprávnej a medzinárodnoprávnej

konformity napadnutej právnej úpravy je tak optikou testu proporcionality potrebné

preskúmať obmedzenie základného práva napadnutou právnou úpravou dotknutých osôb

(t. j. osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú vek požadovaný pre priznanie

nároku na peňažné príspevky, ktoré napadnutá právna úprava zavádza) na rovnaké

zaobchádzanie, ktoré vychádza z ústavného princípu rovnosti ľudí v dôstojnosti a právach

( ) a ktoré patrí do prvej generácie ľudských práv. Napadnutú právnu

úpravu je tak potrebné podrobiť „prísnemu“ testu proporcionality, testu proporcionality,

ktorý sa uplatňuje v rámci prvej generácie ľudských práv.

109. V rámci všetkých už uvádzaných skutočností ústavný súd pristúpil

k preskúmaniu splnenia podmienok ústavne a medzinárodnoprávne konformného

obmedzenia výkonu napadnutou právnou úpravou dotknutého základného práva na rovnaké

zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie podľa príslušných ustanovení v návrhu

označených medzinárodných zmlúv, napĺňajúceho ústavný princíp rovnosti ľudí

v dôstojnosti a právach podľa .

110. V prvom rade je potrebné uviesť, že v posudzovanej veci je nesporné, že

predmetné obmedzenie výkonu základného práva na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu

diskriminácie pri uplatňovaní v návrhu označených sociálnych práv podľa Medzinárodného

paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Dohovoru o právach osôb

so zdravotným postihnutím, zavedené napadnutou právnou úpravou je v zmysle čl. 13 ods. 2

ustanovené zákonom. Napádaná právna úprava spĺňa podmienku zákonnej úpravy

medzí základných práv a slobôd podľa , ak obmedzenie základných práv

a slobôd, ktoré zavádza, je ustanovené vo forme zákona. Pre splnenie podmienky legality

podľa sa okrem toho, aby obmedzenie základných práv a slobôd malo

svoj právny základ v zákone, tiež požaduje, aby zákonné obmedzenie základných práv

a slobôd bolo prístupné a dostatočne jasné, presné a predvídateľné v záujme zabrániť

verejnej moci v arbitrárnom konaní a umožniť jednotlivcom náležite oboznámiť sa

s obsahom príslušnej právnej úpravy (). Účelom je chrániť

adresátov práva pred takými technikami právnej regulácie, ktoré sú typické pre tzv.

policajné štáty; ide najmä o širokú diskrečnú právomoc exekutívy, vrátane jej možnosti

upravovať kľúčové súradnice vzťahu medzi občanmi a mocou podzákonnými opatreniami.

Predmetné ustanovenie tak slúži predovšetkým na to, aby iné orgány ako parlament nemohli

výkon základných práv a slobôd podrobiť akýmkoľvek obmedzeniam idúcim nad rámec

zákona (). Napadnutá právna úprava spĺňa všetky uvedené podmienky legality

podľa .

111. Z údajov, ktorými disponuje ústavný súd, nevyplýva a navyše ani účastníci

konania pred ústavným súdom nepredniesli žiadne relevantné dôvody, ktoré by

nasvedčovali tomu, že zákonné obmedzenia základného práva na rovnaké zaobchádzanie,

resp. zákazu diskriminácie, stanovené napadnutou právnou úpravou, nerešpektujú podstatu

tohto základného práva. Napadnutou právnou úpravou nedochádza k úplnému odopretiu

práva na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie osôb so zdravotným

postihnutím, ktoré nemajú napadnutou právnou úpravou požadovaný vek pre priznanie

peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného

motorového vozidla, ale „len“ k obmedzeniu výkonu tohto ich práva, a to počas doby, keď

nemajú napadnutou právnou úpravou požadovaný vek. Napadnutá právna úprava „iba“

zužuje možnosť/spôsobilosť realizácie základného práva na rovnaké zaobchádzanie

pri uplatňovaní v návrhu označených sociálnych práv podľa Medzinárodného paktu

o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Dohovoru o právach osôb

so zdravotným postihnutím u uvedených osôb bez toho, aby zasahovala do zmyslu

a rozsahu, resp. obsahu tohto základného práva.

112. Pokiaľ ide o cieľ sledovaný napadnutou právnou úpravou, dôvodová správa

k napadnutej právnej úprave uvádza hlavne dôvody a okolnosti zavedenia a poskytovania

peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného

motorového vozidla osobám s ťažkým zdravotným postihnutím. Na dôvody zavedenia

vekových obmedzení pri poskytovaní uvedených peňažných príspevkov poukazuje

predovšetkým vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku k návrhu

navrhovateľky. Z vyjadrenia vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti vyplýva, že

dôvodom pre zavedenie vekového obmedzenia pri poskytovaní peňažného príspevku

na osobnú asistenciu (možnosti jeho poskytnutia až od 6. rokov veku) je skutočnosť, že

predmetný peňažný príspevok slúži na podporu nezávislosti fyzickej osoby s ťažkým

zdravotným postihnutím s cieľom vymaniť ju z pozície opatrovaného. Podľa vlády

zastúpenej ministerstvom spravodlivosti je naplnenie tohto účelu u dieťaťa do 6. rokov veku

pre väčšinu detí nesplniteľné. S touto skutočnosťou má korešpondovať predĺženie

poskytovania rodičovského príspevku až do 6. rokov veku dieťaťa, ak má dieťa nepriaznivý

zdravotný stav [podľa o rodičovskom príspevku a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Z. z.“)] alebo poskytovanie príspevku na starostlivosť o dieťa s dlhodobo nepriaznivým

zdravotným stavom až do 6. rokov veku dieťaťa [podľa

o príspevku na starostlivosť o dieťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“)]. Rovnako aj podľa národnej

rady dosiahnutie cieľa osobnej asistencie (podľa § 20 ods. 2 zákona o peňažných

príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia) je u osôb s ťažkým

zdravotným postihnutím, ktoré majú menej ako 6 rokov, prakticky nesplniteľné. Tieto osoby

majú aj podľa národnej rady preto k dispozícii iné formy podpory, napr. predĺžený

rodičovský príspevok podľa alebo príspevok na starostlivosť

o dieťa podľa Podľa národnej rady štát za fyzické osoby, ktoré sa

riadne starajú o takéto dieťa, a teda popri tejto starostlivosti nemôžu vykonávať zárobkovú

činnosť, platí poistné na dôchodkové poistenie. Dôvodom zavedenia hornej vekovej hranice

(65 rokov) pre poskytovanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu má byť podľa

dôvodovej správy k napadnutej právnej úprave skutočnosť, že neobmedzením hornej

vekovej hranice dochádzalo k situáciám, že sa tento peňažný príspevok poskytoval aj

starším občanom, pričom cieľ osobnej asistencie (podpora nezávislosti a spoločenskej

integrácie občana) sa tým nedosiahol. Podľa dôvodovej správy finančné prostriedky získané

z tohto peňažného príspevku riešili skôr ekonomickú situáciu v rodine než zmenu kvality

života starších občanov. Vo vzťahu k hornej vekovej hranici vláda zastúpená ministerstvom

spravodlivosti uvádza, že hranica 65 rokov veku je zosúladená s medzinárodným právom

(Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č. 102 o minimálnej norme sociálneho

zabezpečenia), ktoré definuje produktívny vek do 65 rokov veku a reflektuje tiež hranicu

staroby, ktorá podľa teórie práva sociálneho zabezpečenia nastáva vo veku 60 – 65 rokov.

Aj národná rada pri stanovení hornej vekovej hranice 65 rokov pri poskytovaní peňažného

príspevku na osobnú asistenciu odkazuje na definíciu produktívneho veku ako veku do 65

rokov, keď má byť v zmysle demografickej teórie ekonomickej aktivity obyvateľstva

ekonomická aktivita najvyššia. Ustanovenie hornej vekovej hranice 65 rokov veku

pre priznanie nároku na peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla

dôvodová správa k napadnutej právnej úprave odôvodňuje rovnako ako pri príspevku

na osobnú asistenciu. Podľa národnej rady ustanovenie hornej vekovej hranice pre priznanie

nároku na peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla je motivované

stanovením veku, do dosiahnutia ktorého je možné predpokladať vykonávanie dlhodobých

a pravidelne sa opakujúcich aktivít (najmä pracovných a vzdelávacích aktivít). Podľa

národnej rady sú uvedené aktivity vo vzťahu k osobám, ktoré majú vek nad ustanovenú

hornú hranicu, dostatočným odôvodnením pre rozlišovanie týchto okruhov fyzických osôb

na základe ich veku.

113. Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom vyjadrení k návrhu

navrhovateľky uvádza, že legitimita vekových hraníc ako podmienok pre priznanie nároku

na poskytnutie peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu

osobného motorového vozidla by sa mala zhodnotiť kritériami/princípmi individualizácie,

solidarity a ekonomickej únosnosti. Týmito kritériami/princípmi však možno zhodnotiť len

určenie konkrétnej výšky predmetných peňažných príspevok, nie stanovenie vekových

obmedzení pri priznaní nároku na ich poskytovanie. To napokon uvádza aj vláda zastúpená

ministerstvom spravodlivosti, keď pri poukázaní na určenie kritérií, ktorými je možné

zhodnotiť mieru legitimity napadnutej právnej úpravy, uvádza: „Najobjektívnejšou cestou

sa zdá odôvodnenie legitimity samotných príspevkov.“

114. Z pomedzi vládou zastúpenej ministerstvom spravodlivosti uvádzaných

kritérií/princípov, ktorými by sa mala posúdiť legitimita napadnutej právnej úpravy, sa

z pohľadu vlády ako najrelevantnejší javí princíp ekonomickej únosnosti. Uplatnenie vládou

uvádzaného princípu individualizácie a princípu solidarity na napadnutú právnu úpravu nie

je spôsobilé zodpovedať otázku zavedenia príslušných vekových hraníc pre poskytovanie

predmetných peňažných príspevkov. Ani požiadavka, aby právne predpisy v oblasti

sociálnej pomoci sledovali vždy konkrétny cieľ vo vzťahu k danej skupine príjemcov

(v posudzovanom prípade podporu sociálneho začlenenia osoby s ťažkým zdravotným

postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti, pri príspevku na osobnú asistenciu,

a podporu sociálnej integrácie/inklúzie, ktorá sa primárne spája s aktivitami v oblasti

vzdelávania, zamestnania a poskytovania sociálnych služieb, pri príspevku na kúpu

osobného motorového vozidla), s čím vláda spája princíp individualizácie, a ani požiadavka,

aby štát kompenzoval negatívne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia, a to bez toho,

aby ich kompenzácia bola podmienená povinným poistením fyzickej osoby s ťažkým

zdravotným postihnutím, s čím vláda spája princíp solidarity, neodôvodňuje, prečo by

pre vznik nároku na poskytnutie predmetných peňažných príspevkov mal byť rozhodujúci

vek osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Ciele sledované poskytovaním predmetných

peňažných príspevkov možno u osôb s ťažkým zdravotným postihnutím dosiahnuť

bez ohľadu na ich vek a od veku osôb s ťažkým zdravotným postihnutím nezávisí ani

solidárnosť pri ich poskytovaní.

115. Peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného

motorového vozidla podľa vyjadrenia vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti patria

k peňažným príspevkom štátu s najvyšším dopadom na štátny rozpočet. Pri obmedzených

ekonomických možnostiach štátu je podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti

nevyhnutné brať do úvahy výšku príspevkov a rozsah subjektov, ktorým by sa mali

príspevky vyplácať. Keďže účel poskytovania peňažných príspevkov môže byť reálne

splnený len pri ich určitej výške, bolo podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti

nevyhnutné, a teda aj legitímne zúžiť osobný rozsah predmetných peňažných príspevkov

ustanovením príslušných vekových hraníc.

116. Vzhľadom na už uvedené tak za primárny cieľ obmedzenia poskytovania

peňažných príspevkov osobám s ťažkým zdravotným postihnutím podľa napadnutej právnej

úpravy dovŕšením požadovaného veku možno považovať šetrenie peňažných prostriedkov

štátneho rozpočtu. Aj keď pri hospodárskych sociálnych a kultúrnych právach, ľudských

právach druhej generácie, platí, že zákonodarca má širšiu mieru voľnej úvahy pri prijímaní

legislatívnych opatrení určených na ich vykonanie, a tým aj pri určení konkrétnej výšky

predmetných peňažných príspevkov, pri skúmaní podmienok ústavne prípustného

obmedzenia výkonu ľudských práv prvej generácie, v posudzovanej veci základného práva

na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie, je ekonomický faktor neprípustný.

Za ústavne akceptovateľný dôvod obmedzenia ľudských práv prvej generácie,

v posudzovanej veci základného práva na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu

diskriminácie, nemožno považovať šetrenie prostriedkov štátneho rozpočtu. Zákonodarcom

zavedená sociálna pomoc osobám s ťažkým zdravotným postihnutím prostredníctvom

predmetných peňažných príspevkov vo výške určenej na základe širokej miery voľnej

úvahy zákonodarcu odzrkadľujúcej aj finančné možnosti štátu nesmie byť poskytovaná

diskriminačne na základe ľubovôle zákonodarcu v záujme šetrenia finančných prostriedkov

štátneho rozpočtu. Štát musí garantovať rovnosť v zaobchádzaní s osobami nachádzajúcimi

sa v rovnakých, resp. porovnateľných situáciách bez ohľadu na jeho finančnú situáciu.

117. Napadnutú právnu úpravu, ktorá obmedzuje základné právo na rovnosť

v zaobchádzaní, resp. zákaz diskriminácie, tým, že umožňuje priznať nárok na poberanie

predmetných peňažných príspevkov len osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré

dovŕšili požadovaný vek, tak nemožno v prvom rade považovať za opatrenie, ktoré sleduje

legitímny cieľ (za legitímny možno považovať len cieľ samotného poskytovania

predmetných peňažných príspevkov, ktorým je podpora nezávislosti a spoločenskej

integrácie osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, nie však cieľ spočívajúci v šetrení

finančných prostriedkov štátu), a ani za opatrenie, ktoré je vhodné pre dosiahnutie,

samotným poskytovaním predmetných peňažných príspevkov, sledovaného legitímneho

cieľa (podpory nezávislosti a spoločenskej integrácie osôb s ťažkým zdravotným

postihnutím). Nezávislosť a spoločenskú integráciu osôb s ťažkým zdravotným postihnutím

prostredníctvom predmetných peňažných príspevkov možno dosiahnuť aj u osôb s ťažkým

zdravotným postihnutím, ktoré nemajú napadnutou právnou úpravou požadovaný vek.

118. Vzhľadom na to, že primárny cieľ napadnutej právnej úpravy (šetrenie

finančných prostriedkov štátu) nemožno považovať za legitímny (vo význame ústavne

akceptovateľný pri obmedzení ľudského práva prvej generácie), a na to, že napadnutú

právnu úpravu nemožno považovať ani za vhodnú pre dosiahnutie sekundárneho cieľa,

ktorý však sleduje samotné poskytovanie predmetných peňažných príspevkov, a nie

samotná napadnutá právna úprava, nie je potrebné napadnutú právnu úpravu podrobiť aj

testu nevyhnutnosti, resp. potrebnosti, spočívajúcemu v preskúmaní, či dosiahnutie

napadnutou právnou úpravou sledovaných legitímnych cieľov nie je možné prostredníctvom

opatrení, ktoré základné práva a slobody neobmedzujú vôbec alebo ich obmedzujú

v menšom rozsahu ako napadnutá právna úprava, keďže ak napadnutá právna úprava

neprejde testom vhodnosti, t. j. testom existencie nevylúčeného a dostatočne

dôležitého cieľa a testom racionálnej väzby medzi napadnutou právnou úpravou a ňou

sledovaným legitímnym cieľom, t. j. testom vhodnosti, nie je potrebné preskúmať ju

hľadiskom/testom nevyhnutnosti.

119. Jedným z hlavných argumentov vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti

v prospech legitimity napadnutej právnej úpravy, resp. jej ústavnoprávnej akceptovateľnosti

je, že napadnutá právna úprava predstavuje len jednu z foriem kompenzácie ťažkého

zdravotného postihnutia a osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú vek

požadovaný pre priznanie nároku na peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný

príspevok na kúpu osobného motorového vozidla, majú možnosť žiadať o poskytnutie iných

peňažných príspevkov od štátu (vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom

vyjadrení k návrhu navrhovateľky výslovne uvádza príspevok na opatrovanie, rodičovský

príspevok a príspevok na starostlivosť o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom

ako príspevky alternatívne k peňažnému príspevku na osobnú asistenciu a peňažný

príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky

osobného motorového vozidla a peňažný príspevok na prepravu ako príspevky alternatívne

k peňažnému príspevku na kúpu osobného motorového vozidla). Aj podľa národnej rady

v prípade, ak osoba s ťažkým zdravotným postihnutím nespĺňa podmienku veku

pre priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu alebo peňažného príspevku

na kúpu osobného motorového vozidla, odkázanosť takejto osoby na pomoc štátu je možné

riešiť prostredníctvom ďalších foriem kompenzácie, štátnej sociálnej podpory, sociálnymi

službami alebo ich kombináciou, napr. peňažným príspevkom na opatrovanie, denným

stacionárom, domácou opatrovateľskou službou, peňažným príspevkom na prepravu alebo

peňažným príspevkom na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením

prevádzky motorového vozidla.

120. Ústavný súd sa však vo vzťahu k tomu argumentu prikláňa k názoru

navrhovateľky prezentovanému v jej vyjadrení ku stanovisku vlády zastúpenej

ministerstvom spravodlivosti, že peňažné príspevky, ktoré vláda uvádza ako príspevky,

ktoré možno poskytnúť osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nespĺňajú

podmienku veku pre priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného

príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, nemožno vnímať ako príspevky

rovnakého charakteru, ako sú príspevok na osobnú asistenciu a príspevok na kúpu osobného

motorového vozidla, a to jednak preto, lebo adresátmi tých príspevkov sú iné subjekty ako

samotné osoby s ťažkým zdravotným postihnutím (napr. opatrovatelia alebo rodičia) a tiež

preto, lebo tieto iné príspevky slúžia na dosiahnutie iných cieľov ako sú ciele, ktoré sleduje

poskytovanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu

osobného motorového vozidla, resp. sú určené pre podporu iných aktivít osôb s ťažkým

zdravotným postihnutím.

121. Systém podpory osôb s ťažkým zdravotným postihnutím zavedený

zákonodarcom kvôli uplatňovaniu napadnutej právnej úpravy nezodpovedá individuálnym

potrebám a požiadavkám týchto osôb, pretože zatiaľ čo jednej skupine osôb s ťažkým

zdravotným postihnutím, a to tej, ktorá spĺňa vekovú požiadavku pre priznanie peňažného

príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového

vozidla, umožňuje uchádzať sa okrem iných druhov sociálnej podpory aj o peňažný

príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla,

osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú vek požadovaný pre priznanie

peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného

motorového vozidla, umožňuje uchádzať sa len o iné druhy sociálnej podpory.

122. Samotný vek osoby s ťažkým zdravotným postihnutím nemusí ovplyvňovať ani

jej fyzické a psychické vlastnosti a schopnosti a ani mieru jej úsilia o nezávislosť

a spoločenskú integráciu.

123. Nie je dôvodné domnievať sa, že peňažný príspevok na osobnú asistenciu

a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla nie sú spôsobilé dosiahnuť

ciele, ktoré sa ich poskytovaním sledujú (nezávislosť a spoločenskú integráciu osôb

s ťažkým zdravotným postihnutím) v prípade, ak sa poskytnú osobám s ťažkým zdravotným

postihnutím, ktoré nemajú vek požadovaný napadnutou právnou úpravou.

124. Vzhľadom na uvedené napadnutá právna úprava predstavuje ústavne

a medzinárodnoprávne neprípustné obmedzenie princípu rovnakého zaobchádzania,

resp. zákazu diskriminácie na základe veku, vyplývajúceho z

a uznaného čl. 2 ods. 2 paktu a čl. 5 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným

postihnutím, osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú vek požadovaný

napadnutou právnou úpravou pre priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu

a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, pri výkone ich práva

na sociálne zabezpečenie podľa čl. 9 paktu, práva na prístup k celému spektru podporných

služieb podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a práva

na účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility podľa čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru

o právach osôb so zdravotným postihnutím (vo vzťahu k peňažného príspevku na kúpu

osobného motorového vozidla). Keďže zákonodarca sa napadnutou právnou úpravou

dopustil porušenia uvedených ustanovení Medzinárodného paktu o hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím

porušil zároveň záväzok Slovenskej republiky uznávať a dodržiavať medzinárodné zmluvy,

ktorými je viazaná podľa .

125. Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie § 22 ods. 2 prvej

vety v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhej vety zákona

o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia nie je v súlade

s , a , s v spojení s

Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1

a 2 v spojení s čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím

a napadnuté ustanovenie § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka,

v ktorom dovŕši 65 rokov veku“ zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého

zdravotného postihnutia nie je v súlade s , a ,

s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych

a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b)

Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.

V.5 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s princípom právneho

štátu podľa

126. Pokiaľ ide o namietaný nesúlad napadnutej právnej úpravy s princípom

právneho štátu podľa , ústavný súd konštatuje, že medzi základné úlohy

právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií uplatňovania základných

práv a slobôd (). V prípade, ak sa uplatňovanie základných práv a slobôd

dotknutých osôb má realizovať prostredníctvom osobitnej právnej úpravy prijatej na ich

vykonanie, úloha štátu spočíva v prijatí a uplatňovaní takej právnej úpravy, ktorá bude platiť

rovnako pre všetky osoby nachádzajúce sa v rovnakej alebo porovnateľnej situácii a nebude

zavádzať diskrimináciu na základe ľubovôle zákonodarcu.

127. Ústavný súd konštantne judikuje, že vyjadruje

„najvšeobecnejší princíp“, ktorý sa v Slovenskej republike uplatňuje a od ktorého sa

odvíjajú jednotlivé práva a slobody, ktorých porušením automaticky dochádza aj

k porušeniu toho princípu. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu princíp právneho

štátu ustanovený v je základným ústavnoprávnym princípom

v Slovenskej republike. Ak zákonodarca uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade

s iným ustanovením , zároveň tým poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený

(, , ).

128. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté

ustanovenie § 22 ods. 2 prvá veta v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku

veku“ a druhá veta a § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom

dovŕši 65 rokov veku“ zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého

zdravotného postihnutia nie sú v súlade s .

VI.

Vyhlásenie a účinky nálezu ústavného súdu

129. Podľa ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že

medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy,

ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy

vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť

ich do súladu s , ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými

spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo

ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

130. Podľa rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov

1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné

rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

131. Podľa rozhodnutia ústavného súdu v konaní

o súlade právnych predpisov, v konaní o súlade medzinárodných zmlúv, v konaní o súlade

predmetu referenda, v konaní o výklad a ústavných zákonov, v konaní o sťažnosti

proti výsledku referenda, v konaní o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania, v konaní

o uvoľnení funkcie prezidenta a v konaní o neplatnosti právnych predpisov sa vyhlasujú

v zbierke zákonov v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.

132. Podľa právny predpis, jeho časť alebo jeho

ustanovenie, ktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil,

strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov.

133. Podľa orgán verejnej moci, ktorý má uviesť

právny predpis do súladu podľa , je viazaný právnym názorom

vysloveným v náleze ústavného súdu. Ak do šiestich mesiacov od vyhlásenia nálezu

v zbierke zákonov neuvedie právny predpis do súladu s právnym predpisom vyššej právnej

sily alebo medzinárodnou zmluvou, stráca právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie,

ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, platnosť.

134. Vychádzajúc z uvedených ustanovení a , úlohou

národnej rady bude do šiestich mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky uviesť ustanovenie § 22 ods. 2 prvú vetu v časti „najskôr od 6. roku

veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhú vetu zákona o peňažných príspevkoch

na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia do súladu s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1

a , s v spojení s paktu a s a 2 v spojení

s čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a napadnuté

ustanovenie § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65

rokov veku“ zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného

postihnutia do súladu s a 2, a , s

v spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach

a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb

so zdravotným postihnutím.

135. Príslušné časti ustanovení preskúmavaného právneho predpisu, ktorých nesúlad

s predmetnými referenčnými normami ústavný súd vyslovil, strácajú podľa § 91 ods. 1

účinnosť dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky a platnosť za podmienok ustanovených v .

Z hľadiska obsahu predmetného zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého

zdravotného postihnutia sú z textu dotknutých ustanovení uvedeného preskúmavaného

zákona derogačnými účinkami tohto nálezu odstránené dôvodne namietané nesúladné časti

dotknutých ustanovení, a to už účinkami vyhlásenia tohto nálezu ústavného súdu v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Ivan Fiačan

predseda pléna Ústavného súdu

Slovenskej republiky