Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 588/2017
PDF · 295.2 KB
No categories available
II. ÚS 588/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa, predbežne prerokoval sťažnosť ,
,
a) vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20, čl. 39 ods. 1 a 2,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 30 Dohovoru
Medzinárodnej organizácie práce č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných
dávkach a práva podľa čl. 64 a čl. 67 písm. c) Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č.
102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia
- postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 87/2008
a rozsudkom zo 6. októbra 2011 vydaným v tomto konaní, ako aj
- postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 58/2012
a rozsudkom z 11. júna 2016 a
b) vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20, čl. 39 ods. 1 a 2,
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj práva podľa čl. 30 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 128 o invalidných,
starobných a pozostalostných dávkach a práva podľa čl. 64 a čl. 67 písm. c) Dohovoru
Medzinárodnej organizácie práce č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia,
ako aj práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 252/2014 a uznesením
z 24. septembra 2015 vydaným v tomto konaní a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „žalobkyňa“),
a) vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20, čl. 39 ods. 1 a 2,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“)
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj práva podľa čl. 30 Dohovoru Medzinárodnej
organizácie práce č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (ďalej len
„dohovor MOP č. 128“) a práva podľa čl. 64 a čl. 67 písm. c) Dohovoru Medzinárodnej
organizácie práce č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia (ďalej len „dohovor
MOP č. 102“)
- postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C 87/2008 a rozsudkom zo 6. októbra 2011 vydaným v tomto konaní (ďalej
len „napadnuté konanie okresného súdu“), ako aj
- postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Co 58/2012 a rozsudkom z 11. júna 2016 (ďalej len „napadnuté konanie
krajského súdu“) a
b) vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20, čl. 39 ods. 1 a 2,
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3
písm. c) dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj práva podľa čl. 30 dohovoru MOP
č. 128 a práva podľa čl. 64 a čl. 67 písm. c) dohovoru MOP č. 102, ako aj práva podľa čl. 47
Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Cdo 252/2014 a uznesením z 24. septembra 2015 vydaným v tomto konaní (ďalej len
„napadnuté konanie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súdu rozsudkom sp. zn. 7 C 87/2008
zo 6. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľky, ktorou
sa domáhala zaplatenia sumy 53 832,70 € z titulu náhrady škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 € zamietol.
Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský súd
rozsudkom sp. zn. 6 Co 58/2012 z 11. júna 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)
rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie. Najvyšší súd
uznesením sp. zn. 6 Cdo 252/2014 z 24. septembra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho
súdu“) dovolacie konanie vo veci sťažovateľky zastavil, keďže sťažovateľka k svojmu
dovolaniu nepripojila splnomocnenie pre advokáta a ani sa vo veci povinného právneho
zastúpenia v dovolacom konaní neobrátila na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie bezplatnej právnej pomoci. Keďže sťažovateľka v dovolacom konaní
neodstránila procesný nedostatok podmienky dovolacieho konania, najvyšší súd toto
dovolacie konanie podľa § 104 ods. 2 v spojení s § 243c zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení platnom a účinnom v tom čase zastavil bez toho, aby sa zaoberal
vecnou správnosťou rozsudku krajského súdu.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namieta, že Slovenská
republika si neplní svoje povinnosti podľa dohovoru MOP č. 128, dohovoru MOP č. 102
a ani podľa charty. Všeobecné súdy podľa sťažovateľky odmietli v jej prípade skúmať to,
či si Slovenská republika tieto záväzky skutočne plní.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že okresný súd a krajský súd sa nezaoberali
jej námietkami o diskriminácii a taktiež odmietli podať výklad právnych predpisov, na ktoré
vo svojej žalobe odkazovala. Podľa jej tvrdenia okresný súd odmietol vykonať ňou
navrhované dôkazy, neúplne zistil skutkový stav a nereagoval na skutočnosť,
že vnútroštátna právna úprava je „v rozpore s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná“. Sťažovateľka uviedla, že „v danom prípade som sa ja ani môj právny
zástupca nedozvedeli o termíne vyhlasovania rozsudku“. Napokon sťažovateľka tvrdí,
že najvyšší súd porušil jej „právo na právnu pomoc“, pretože jej „nevymenoval“ právneho
zástupcu z radov advokátov a jej požiadavku v tomto smere nepostúpil na Centrum právnej
pomoci.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„... Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 87/2008 porušil
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie (the right
to a fair trial) podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok a užívať majetok,
ktoré je upravené v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo
na primerané hmotné zabezpečenie pri strate živiteľa, právo na takú pomoc, ktorá
je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok, ktoré je upravené v článku
Čl. 39 ods. 1, 2 ústavy, právo na zachovanie nadobúdaných práv na pozostalostný
dôchodok, ktoré je upravené v článku 30 Dohovoru o invalidných, starobných
a pozostalostných dávkach, právo na dávku po celú dobu sociálnej udalosti, ktoré
je zakotvené v čl. 64 Dohovoru o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia (č. 102),
a právo na zabezpečenie zdravých a slušných životných podmienok, ktoré je upravené
v článku 67 písm. c/ Dohovoru o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia (č. 102).
... Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod 6 Co 58/2012 porušil základné
právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie (the right to a fair trial)
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok a užívať majetok, ktoré je upravené
v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, základné právo na primerané hmotné zabezpečenie pri
strate živiteľa, právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných
životných podmienok, ktoré je upravené v článku Čl. 39 ods. 1, 2 ústavy, právo
na zachovanie nadobúdaných práv na pozostalostný dôchodok, ktoré je upravené v článku
30 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, právo na dávku po celú
dobu sociálnej udalosti, ktoré je zakotvené v čl. 64 Dohovoru o minimálnej norme
sociálneho zabezpečenia (č. 102), a právo na zabezpečenie zdravých a slušných životných
podmienok, ktoré je upravené v článku 67 písm. c/ Dohovoru o minimálnej norme
sociálneho zabezpečenia (č. 102)
... Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 252/2014 porušil základné
právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie (the right to a fair trial)
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok a užívať majetok, ktoré je upravené
v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, základné právo na primerané hmotné zabezpečenie pri
strate živiteľa, právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných
životných podmienok, ktoré je upravené v článku Čl. 39 ods. 1, 2 ústavy, právo
na zachovanie nadobúdaných práv na pozostalostný dôchodok, ktoré je upravené
v článku 30 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, právo
na dávku po celú dobu sociálnej udalosti, ktoré je zakotvené v čl. 64 Dohovoru
o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia (č. 102), a právo na zabezpečenie zdravých
a slušných životných podmienok, ktoré je upravené v článku 67 písm. c/ Dohovoru
o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia (č. 102) a právo na bezplatnú právnu pomoc
upravené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, článku 6 ods. 3 písm. c)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku čl. 47 ods. 2 Ústavy
... Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6 Cdo 252/2014 zo dňa 24. 9. 2015 a vec vracia tomuto orgánu na nové prejednanie
a rozhodnutie.
... Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke primerané finančné
zadosťučinenie v sume 10 000,- eur ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný
vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
V nadväznosti na znenie petitu ústavný súd ustálil, že predmetom jeho
preskúmavania pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sú aj rozhodnutia okresného súdu,
krajského súdu a najvyššieho súdu vydané v týchto konaniach, ktorými sa napadnuté
konania na jednotlivých stupňoch všeobecných súdov skončili.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide
vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu
je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namieta porušenie ňou označených práv
postupom okresného súdu, postupom krajského súdu a postupom najvyššieho súdu
v napadnutom konaní. Z obsahu jej sťažnosti a jej odôvodnenia však vyplýva, že porušenie
svojich práv vidí sťažovateľka (aj) v príslušných rozhodnutiach všeobecných súdov, ktoré
boli v napadnutom konaní vydané. Ústavný súd preto v medziach vymedzených sťažnosťou
sťažovateľky vychádzal pri svojom prieskume napadnutého konania najmä z obsahu
príslušných rozhodnutí všeobecných súdov.
1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky postupom okresného súdu
a rozsudkom okresného súdu vydaným v napadnutom konaní
Ústavný súd v tejto veci konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený
v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je v jeho právomoci preskúmanie postupu okresného súdu
v napadnutom konaní, pretože na základe prípustného opravného prostriedku patrilo
preskúmanie postupu okresného súdu do právomoci krajského súdu. Sťažovateľka prípustný
riadny opravný prostriedok (odvolanie) využila. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (m. m. IV. ÚS 236/07, IV. ÚS 115/07, I. ÚS 688/2016,
II. ÚS 782/2016, III. ÚS 198/2017) odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti
postupu okresného súdu v napadnutom konaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci.
2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky postupom krajského súdu
a rozsudkom krajského súdu vydaným v napadnutom konaní
Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto časti sťažnosti zohľadnil právny názor, ktorý
opakovane vo svojej judikatúre vyslovil (zdôrazňujúc pritom závery rozsudku Európskeho
súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorého v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní je sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu
odvolacieho súdu (porovnaj napr. III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv postupom krajského súdu
v napadnutom konaní. Ústavný súd konštatuje, že z povahy veci vyplýva, že namietaný
postup krajského súdu vyústil do rozhodnutia, konkrétne do rozsudku sp. zn. 6 Co 58/2012
z 11. júna 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 9. júla 2012. Ústavný súd preto vo vzťahu
k argumentácii sťažovateľky, ktorú prezentovala vo svojej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy,
preskúmal označený rozsudok krajského súdu.
Krajský súd vo svojom rozsudku uviedol: „Nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 5 – 6 zákona je existencia
rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikuje pravidlo právnej normy na ním
posudzovaný prípad a rozhoduje tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov.
Podľa ust. § 6 zákona je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo
právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie ako nezákonné
zrušené či zmenené. Vznik zodpovednosti štátu podľa prvej časti zák. č. 514/2003 Z. z. teda
predpokladá odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by sa súčasnou
existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok
na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav. Rozhodnutie vydané
vo veci nezákonnosti rozhodnutia príslušným orgánom je pre súd rozhodujúci o náhrade
škody záväzné (§ 6 ods. 1 zákona) a tento súd musí vychádzať zo zistenia nezákonnosti
príslušným orgánom, resp. musí sa držať jeho výroku, že napadnuté rozhodnutie
nie je nezákonné. Súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu nemôže sám otázku jeho
nezákonnosti v žiadnom smere preskúmať.
Z obsahu spisu vyplýva, že Sociálna poisťovňa ústredie rozhodnutím z 27. 1. 2005
zamietla žiadosť žalobkyne o priznanie vdovského dôchodku z dôvodu, že vdovský dôchodok
jej bol odňatý právoplatným rozhodnutím č. 566 022 6176 z 11. 12. 2002 od 29. 1. 2003,
pretože nespĺňala ani jednu z podmienok nároku na vdovský dôchodok podľa ust. § 46
ods. 2, 4 zák. č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 2 Sd 34/05-32 z 29. 4. 2005 rozhodnutie
Sociálnej poisťovne potvrdil s tým, že žalobkyňa nespĺňa podmienky ust. § 46 ods. 4 zákona
pre nárok na výplatu vdovského dôchodku, nakoľko vychovala jedno dieťa a vek 50 rokov
dosiahne až 22. 10. 2006 a preto nebolo možné výplatu vdovského dôchodku obnoviť.
Krajský súd ďalej uviedol, že žalobkyňou citovaný dohovor o minimálnej norme sociálneho
zabezpečenia sa nevzťahuje na posudzovaný prípad, pretože predmetom posúdenia je nárok
žalobkyne na ďalšiu výplatu vdovského dôchodku, pri ktorom je potrebné vychádzať
z právnych predpisov o dôchodkovom zabezpečení a dôchodkovom poistení. Najvyšší súd
SR rozsudkom sp. zn. 3 So 70/2005 z 3. 11. 2005 rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.
2 Sd 34/05-32 potvrdil s tým, že jeho rozhodnutie je vecne správne. K žiadosti žalobkyne,
aby súd aplikoval Dohovor o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia, Najvyšší súd SR
s poukazom na čl. 7 ods. 5 Ústavy SR konštatoval, že Dohovor nezakladá práva a
povinnosti fyzických osôb a právnických osôb tak, aby úprava obsiahnutá v Dohovore
mohla mať prednosť pred zákonom. Práva a povinnosti v ňom zakotvené nie sú v ňom
stanovené jednoznačne a dostatočne konkrétne a zároveň vnútroštátne právne predpisy aj
podľa čl. 60 Dohovoru môžu ustanoviť, že výplata dávky sa za určitých podmienok
zastavuje. Ustanovenie § 46 je tou zákonnou úpravou, ktorú Dohovor predpokladá a je jeho
konkrétnym naplnením. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 1 Sdo 8/2006 dovolanie
žalobkyne proti rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 3 So 70/2005 zamietol. V odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že Dohovor je všeobecnou deklaráciou, ktorá však oprávňuje
každú krajinu upraviť aj vlastný zákon na svoje vlastné podmienky. Všeobecná deklarácia
nie je záväzná, pokiaľ jej obsah je zakotvený v konkrétnom právnom predpise. Na základe
toho konštatoval, že Slovenská republika akceptovala Dohovor, na konkrétne podmienky
upravila možnosť riešenia otázok sociálneho zabezpečenia a tak riešila aj otázku
vyplácania vdovského dôchodku a to na konkrétne podmienky. Sprísnenie vyplácania
sociálnych dávok v krajine ešte neznamená, že tieto sa vyplácajú, resp. nevyplácajú v
rozpore s Dohovorom. Konkrétnosť právneho predpisu záleží nielen na otázkach
všeobecného charakteru, ale aj na ekonomických a iných podmienkach tej-ktorej krajiny a
na filozofii vyplácania sociálnych dávok. Aj dovolací súd dospel k záveru, že zákon č.
100/1988 Zb. nevybočoval z Dohovoru, obsahom bol v súlade s ním a za týchto okolností
bola žalobkyňa, ako aj súdy povinné rešpektovať platnú právnu úpravu v Slovenskej
republike. Ústavný súd SR uznesením sp. zn. II. ÚS 46/08-68 z 31. 1. 2008 odmietol
sťažnosť žalobkyne, ktorou namietala porušenie jej základných práv upravených v čl. 20, 39
Ústavy SR, v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, v čl. 30 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 95 o
invalidných, starobných a pozostalostných dávkach a v čl. 64, 67 Dohovoru č. 102 o
minimálnej norme sociálneho zabezpečenia s tým, že neboli splnené podmienky na
vyhovenie dovolaniu sťažovateľky z toho dôvodu, že Dohovor č. 102 zaväzuje štát,
nezakladá práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb tak, aby úprava v ňom
obsiahnutá mala prednosť pred zákonom. Čl. 60 Dohovoru č. 102 umožňuje nárok na
pozostalostnú dávku urobiť závislou od toho, že sa podľa vnútroštátnych právnych
predpisov ustanoví, ktorá osoba sa považuje za odkázanú, neschopnú starať sa o svoje
živobytie; a vnútroštátne predpisy pritom môžu ustanoviť, že sa výplata dávky za určitých
podmienok zastavuje. Pokiaľ zákonodarca využil (aplikoval) takúto možnosť ustanovenia
podmienky vzniku nároku na túto pozostalostnú dávku, nepostupoval v rozpore so
sťažovateľkou označenými článkami Dohovoru č. 102, ktorých porušenie namietala
a neporušil sťažovateľkou označené články tohto Dohovoru a ani jej základné práva na
sociálne zabezpečenie. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojich hmotných práv na
zabezpečenie z dôvodu straty živiteľa, Ústavný súd SR uviedol, že domáhať sa ochrany
týchto práv možno len v medziach zákonov, ktoré toto základné právo vykonávajú, čo však
sťažovateľka nepreukázala a napriek tomu ich namietala. Aj túto časť sťažnosti vyhodnotil
ako zjavne neopodstatnenú.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebolo
preukázané, že by právoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne ústredie č. 56602206176
z 27. 1. 2005 a následne rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach a Najvyššieho súdu SR
boli zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom a teda nie je splnená
rozhodujúca podmienka vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím. Predmetné rozhodnutia neboli nikdy zrušené a preto nemôžu byť
rozhodnutiami nezákonnými. Taktiež bol správny záver súdu prvého stupňa, že súd
rozhodujúci o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej správy nemôže sám preskúmať otázku jeho nezákonnosti, keď všeobecný súd nie je
oprávnený mimo správneho súdnictva skúmať vecnú správnosť správnych aktov vydaných
príslušným orgánom a je predmetnými právoplatnými rozhodnutiami viazaný t. j. v danom
prípade nebola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia a výklad a aplikáciu
noriem či už vnútroštátneho alebo medzinárodného práva pri rozhodovaní súdov nie je
možné považovať za nesprávny úradný postup. Odvolací súd sa stotožňuje i so záverom
súdu prvého stupňa, že žalobkyňa v konaní nepreukázala ani vznik škody, ktorý
si uplatňovala v súvislosti s nevyplateným dôchodkom (keď nárok na jeho výplatu jej nikdy
nevznikol) a tým nepreukázala ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody.
K odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd uvádza, že k otázke aplikácie
Dohovoru o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia i ďalších dohovorov, o aplikáciu
ktorých žalobkyňa žiadala, zaujal stanovisko i Najvyšší súd SR vo svojich vyššie citovaných
rozhodnutiach, ako i Ústavný súd SR, ktorý zamietol sťažnosť žalobkyne. V prejednávanej
veci je odvolací súd týmito právnymi závermi Najvyššieho súdu SR i Ústavného súdu SR
viazaný a nie je možné zaujať odlišné stanovisko, ako zaujali súdy vyššieho stupňa.
K namietanej otázke diskriminácie odvolací súd uvádza, že vnútroštátne predpisy,
konkrétne zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení stanovovali podmienky pre nárok
na výplatu vdovského dôchodku, ktoré žalobkyňa nespĺňala. Pokiaľ namietala svoju
diskrimináciu v porovnaní s vdovami po policajtoch alebo vojakoch, odvolací súd uvádza,
že nárok pre výplatu vdovského dôchodku po príslušníkoch policajného zboru alebo
ozbrojených síl upravujú iné právne predpisy (zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom
zabezpečení policajtov a vojakov) a nie zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a preto
žalobkyňa nemôže svoje postavenie odvodzovať od postavenia vdov po policajtoch alebo
vojakoch. Navyše, ako vyplýva zo spisu, nebohý manžel žalobkyne nebol ani vojakom, ani
policajtom, ale bol poberateľom invalidného dôchodku.
K žiadosti žalobkyne o podanie návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom SR
odvolací súd uvádza, že bol správny postup súdu prvého stupňa, keď tento návrh zamietol.
Súd prvého stupňa nedospel k záveru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade
s právnym predpisom vyššej právnej sily a zároveň (ako bolo uvedené vyššie) i súd prvého
stupňa poukázal na právny názor, ktorý bol vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k.
3So 70/2005 a č. k. 1Sdo 8/2006. Odvolací súd navyše poukazuje i na právny názor
Ústavného súdu SR, ktorý vyslovil vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 46/0-68.
Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a preto
ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo väzbe
na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľky dospel k záveru, že krajský súd ústavne
akceptovateľným spôsobom zodpovedal všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka domáhala, a preto rozsudok krajského súdu sp. zn.
6 Co 58/2012 z 11. júna 2012 vydaný v napadnutom konaní nemožno z pohľadu ústavného
súdu hodnotiť ako svojvoľný či arbitrárny.
Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie
na to, aby prehodnocoval skutkové a právne závery krajského súdu a tieto následne
podroboval ústavnoprávnej korekcii. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom
uvedeným v rozsudku krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu
nahradiť názor krajského súdu svojím vlastným.
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 20
a čl. 39 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom
krajského súdu v napadnutom konaní, ústavný súd uvádza, že keďže ústavný súd
nepovažuje právne závery krajského súdu za arbitrárne ani za zjavne neodôvodnené,
skutočnosti, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, nesignalizujú, že by bolo možné
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie prijať záver o porušení týchto jej označených práv
postupom krajského súdu v napadnutom konaní.
Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľky podľa dohovoru
MOP č. 102 a dohovoru MOP č. 128 ústavný súd odkazuje na citované závery krajského
súdu, ktoré vychádzajú nielen z judikatúry najvyššieho súdu, ale aj z vlastnej judikatúry
ústavného súdu (II. ÚS 46/08), na ktorú krajský súd správne poukázal.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky postupom najvyššieho súdu
a uznesením vydaným v napadnutom konaní
Pokiaľ ide o postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní, ústavný súd konštatuje,
že zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že porušenie svojich práv vidí (aj) v príslušnom
rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré bolo v napadnutom konaní vydané. Ústavný súd preto
v medziach vymedzených sťažnosťou sťažovateľky vychádzal pri svojom prieskume
napadnutého konania najmä z obsahu uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 252/2014
z 24. septembra 2015.
Ústavný súd vo vzťahu k námietkam prezentovaným sťažovateľkou poukazuje na to,
že orgán (v tomto prípade najvyšší súd), ktorý o opravnom prostriedku má a môže
rozhodovať, má mať aj možnosť zaoberať sa dôvodmi podania tohto opravného prostriedku
(dovolania). V prípade sťažovateľky však najvyšší súd takúto možnosť nemal,
a to (výlučne) procesným zavinením sťažovateľky, ktorá bola v dovolacom konaní pasívna
a nereagovala na uznesenie okresného súdu, ktorým bola odkázaná na Centrum právnej
pomoci, žiadosť o poskytnutie bezplatnej právnej pomoci nepodala a nereagovala
ani na uznesenie okresného súdu, ktorým bola vyzvaná na predloženie splnomocnenia
pre advokáta, ktorý by ju v konaní pred najvyšším súdom zastupoval.
Najvyšší sud vzhľadom na uvedené uznesením sp. zn. 6 Cdo 252/2014
z 24. septembra 2015 konanie o dovolaní sťažovateľky zastavil. Svoje rozhodnutie
odôvodnil takto: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.)
predovšetkým skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže o dovolaní konať. Zistil,
že tieto podmienky konania nie sú splnené.
Kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých
môže konať vo veci (§ 103 O. s. p.).
Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to
vhodné opatrenia, pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať
rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania
odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 2 O. s. p.).
Dovolateľ v dovolacom konaní musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá
právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná
(§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.).
V prípade, že dovolateľ nemá právnické vzdelanie, je možné nedostatok podmienky
povinného zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní odstrániť tým, že si dovolateľ zvolí
kvalifikovaného zástupcu a k dovolaniu pripojí jeho plnomocenstvo. Ak tak neurobí, a to ani
na výzvu súdu, a zástupca mu nebude pridelený ani v zmysle § 30 O. s. p. Centrom právnej
pomoci, súd dovolacie konanie zastaví.
V danej veci dovolateľka nemá právnické vzdelanie. Z obsahu spisu je zrejmé,
že Okresný súd Bratislava I uznesením z 15. apríla 2013 č. k. 7 C 87/2008-359 priznal
žalobkyni oslobodenie od súdnych poplatkov pre dovolacie konanie a zároveň žalobkyňu
odkázal na Centrum právnej pomoci. Predmetné uznesenie okresného súdu bolo žalobkyni
doručené dňa 24. apríla 2013. Z oznámenia Centra právnej pomoci z 22. októbra 2013,
ktoré bolo Okresnému súdu Bratislava I poskytnuté na základe jeho žiadosti z 15. októbra
2013 vyplýva, že žalobkyňa žiadosť o poskytnutie bezplatnej právnej pomoci nepodala.
Uznesením Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla 2014 č. k. 7 C 87/2008-362 bola
žalobkyňa vyzvaná, aby v lehote 15 dní od doručenia uznesenia predložila súdu
plnomocenstvo pre právneho zástupcu, ktorý ju bude zastupovať v dovolacom konaní,
resp. pokiaľ má sama právnické vzdelanie, aby túto skutočnosť oznámila súdu a zároveň
doložila doklad o ukončení príslušného štúdia. Predmetné rozhodnutie žalobkyňa prevzala
15. mája 2014, do dnešného dňa naň však kvalifikovane nereagovala, čím ostala podmienka
jej povinného zastúpenia v dovolacom konaní nesplnená.
Keďže dovolateľka neodstránila procesný nedostatok podmienky dovolacieho
konania, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolacie konanie podľa § 104 ods. 2 O. s. p.
v spojení s § 243c O. s. p. zastavil bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou
napadnutého rozhodnutia.“
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci
v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní
(m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Takýmto predpisom bol v čase rozhodovania
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. A keďže ten
istý procesnoprávny predpis upravoval aj podmienky poskytovania právnej pomoci
sťažovateľke, v dôsledku uvedeného nemohlo dôjsť ani k porušeniu jej základného práva
na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 20
a čl. 39 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom
najvyššieho súdu v napadnutom konaní, ústavný súd aj k tejto časti sťažnosti konštatuje,
že keďže ústavný súd nepovažuje právne závery najvyššieho súdu za arbitrárne
ani za zjavne neodôvodnené, skutočnosti, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti,
nesignalizujú, že by bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie prijať záver
o porušení jej označených práv postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní.
Podľa petitu sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 47
charty, avšak neuvádza žiadne skutočnosti, prostredníctvom ktorých by odôvodňovala
porušenie tohto práva, a neuvádza ani žiadne argumenty k tomu, že charta je na jej vec
aplikovateľná. Bez potreby podrobenejšej analýzy preto ústavný súd konštatuje, že vo veci
sťažovateľky sa neaplikuje právo Európskej únie, a teda ani charta nie je na túto vec
aplikovateľná.
Sťažovateľka v tejto časti svojej sťažnosti namieta aj porušenie svojho práva podľa
čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, podľa ktorého každý, kto je obvinený z trestného činu,
má právo obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu,
alebo pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol
bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú. Ústavný súd konštatuje, že uvedené
záruky sa podľa predmetného článku dohovoru vzťahujú na každého, kto je obvinený
z trestného činu, teda sa na prípad sťažovateľky zjavne vzťahovať nemôžu.
Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľky podľa dohovoru
MOP č. 102 a dohovoru MOP č. 128 ústavný súd odkazuje na už citované závery, a síce
že dohovor MOP č. 102 a dohovor MOP č. 128 zaväzujú štát, nezakladajú však práva
a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb tak, aby úprava v nich obsiahnutá mala
prednosť pred zákonom.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, ústavný súd o ďalších
požiadavkách sťažovateľky nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2017