Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 588/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa, predbežne prerokoval sťažnosť ,

,

a) vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20, čl. 39 ods. 1 a 2,

a a práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 30 Dohovoru

Medzinárodnej organizácie práce č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných

dávkach a práva podľa čl. 64 a čl. 67 písm. c) Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č.

102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia

- postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

a rozsudkom zo 6. októbra 2011 vydaným v tomto konaní, ako aj

- postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a rozsudkom z 11. júna 2016 a

b) vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20, čl. 39 ods. 1 a 2,

, a a práv podľa

ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj práva podľa čl. 30 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 128 o invalidných,

starobných a pozostalostných dávkach a práva podľa čl. 64 a čl. 67 písm. c) Dohovoru

Medzinárodnej organizácie práce č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia,

ako aj práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením

z 24. septembra 2015 vydaným v tomto konaní a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára

2016 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „žalobkyňa“),

a) vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20, čl. 39 ods. 1 a 2,

a (ďalej len „“) a práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“)

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj práva podľa čl. 30 Dohovoru Medzinárodnej

organizácie práce č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (ďalej len

„dohovor MOP č. 128“) a práva podľa čl. 64 a čl. 67 písm. c) Dohovoru Medzinárodnej

organizácie práce č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia (ďalej len „dohovor

MOP č. 102“)

- postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a rozsudkom zo 6. októbra 2011 vydaným v tomto konaní (ďalej

len „napadnuté konanie okresného súdu“), ako aj

- postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a rozsudkom z 11. júna 2016 (ďalej len „napadnuté konanie

krajského súdu“) a

b) vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20, čl. 39 ods. 1 a 2,

, a a práv podľa a

písm. c) dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj práva podľa čl. 30 dohovoru MOP

č. 128 a práva podľa čl. 64 a čl. 67 písm. c) dohovoru MOP č. 102, ako aj práva podľa čl. 47

Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a uznesením z 24. septembra 2015 vydaným v tomto konaní (ďalej len

„napadnuté konanie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súdu rozsudkom sp. zn.

zo 6. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľky, ktorou

sa domáhala zaplatenia sumy 53 832,70 € z titulu náhrady škody spôsobenej pri výkone

verejnej moci a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 € zamietol.

Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 11. júna 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie. Najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 24. septembra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu“) dovolacie konanie vo veci sťažovateľky zastavil, keďže sťažovateľka k svojmu

dovolaniu nepripojila splnomocnenie pre advokáta a ani sa vo veci povinného právneho

zastúpenia v dovolacom konaní neobrátila na Centrum právnej pomoci so žiadosťou

o poskytnutie bezplatnej právnej pomoci. Keďže sťažovateľka v dovolacom konaní

neodstránila procesný nedostatok podmienky dovolacieho konania, najvyšší súd toto

dovolacie konanie podľa v spojení s Občiansky

súdny poriadok v znení platnom a účinnom v tom čase zastavil bez toho, aby sa zaoberal

vecnou správnosťou rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti podľa namieta, že Slovenská

republika si neplní svoje povinnosti podľa dohovoru MOP č. 128, dohovoru MOP č. 102

a ani podľa charty. Všeobecné súdy podľa sťažovateľky odmietli v jej prípade skúmať to,

či si Slovenská republika tieto záväzky skutočne plní.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že okresný súd a krajský súd sa nezaoberali

jej námietkami o diskriminácii a taktiež odmietli podať výklad právnych predpisov, na ktoré

vo svojej žalobe odkazovala. Podľa jej tvrdenia okresný súd odmietol vykonať ňou

navrhované dôkazy, neúplne zistil skutkový stav a nereagoval na skutočnosť,

že vnútroštátna právna úprava je „v rozpore s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná“. Sťažovateľka uviedla, že „v danom prípade som sa ja ani môj právny

zástupca nedozvedeli o termíne vyhlasovania rozsudku“. Napokon sťažovateľka tvrdí,

že najvyšší súd porušil jej „právo na právnu pomoc“, pretože jej „nevymenoval“ právneho

zástupcu z radov advokátov a jej požiadavku v tomto smere nepostúpil na Centrum právnej

pomoci.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„... Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie (the right

to a fair trial) podľa , a podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok a užívať majetok,

ktoré je upravené v a Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo

na primerané hmotné zabezpečenie pri strate živiteľa, právo na takú pomoc, ktorá

je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok, ktoré je upravené v článku

Čl. 39 ods. 1, 2 , právo na zachovanie nadobúdaných práv na pozostalostný

dôchodok, ktoré je upravené v článku 30 Dohovoru o invalidných, starobných

a pozostalostných dávkach, právo na dávku po celú dobu sociálnej udalosti, ktoré

je zakotvené v čl. 64 Dohovoru o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia (č. 102),

a právo na zabezpečenie zdravých a slušných životných podmienok, ktoré je upravené

v článku 67 písm. c/ Dohovoru o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia (č. 102).

... Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod porušil základné

právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie (the right to a fair trial)

podľa , a podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok a užívať majetok, ktoré je upravené

v a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, základné právo na primerané hmotné zabezpečenie pri

strate živiteľa, právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných

životných podmienok, ktoré je upravené v článku Čl. 39 ods. 1, 2 , právo

na zachovanie nadobúdaných práv na pozostalostný dôchodok, ktoré je upravené v článku

30 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, právo na dávku po celú

dobu sociálnej udalosti, ktoré je zakotvené v čl. 64 Dohovoru o minimálnej norme

sociálneho zabezpečenia (č. 102), a právo na zabezpečenie zdravých a slušných životných

podmienok, ktoré je upravené v článku 67 písm. c/ Dohovoru o minimálnej norme

sociálneho zabezpečenia (č. 102)

... Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné

právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie (the right to a fair trial)

podľa , a podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok a užívať majetok, ktoré je upravené

v a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, základné právo na primerané hmotné zabezpečenie pri

strate živiteľa, právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných

životných podmienok, ktoré je upravené v článku Čl. 39 ods. 1, 2 , právo

na zachovanie nadobúdaných práv na pozostalostný dôchodok, ktoré je upravené

v článku 30 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, právo

na dávku po celú dobu sociálnej udalosti, ktoré je zakotvené v čl. 64 Dohovoru

o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia (č. 102), a právo na zabezpečenie zdravých

a slušných životných podmienok, ktoré je upravené v článku 67 písm. c/ Dohovoru

o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia (č. 102) a právo na bezplatnú právnu pomoc

upravené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, článku 6 ods. 3 písm. c)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku

... Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 24. 9. 2015 a vec vracia tomuto orgánu na nové prejednanie

a rozhodnutie.

... Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke primerané finančné

zadosťučinenie v sume 10 000,- eur ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný

vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

V nadväznosti na znenie petitu ústavný súd ustálil, že predmetom jeho

preskúmavania pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sú aj rozhodnutia okresného súdu,

krajského súdu a najvyššieho súdu vydané v týchto konaniach, ktorými sa napadnuté

konania na jednotlivých stupňoch všeobecných súdov skončili.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide

vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu

je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namieta porušenie ňou označených práv

postupom okresného súdu, postupom krajského súdu a postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní. Z obsahu jej sťažnosti a jej odôvodnenia však vyplýva, že porušenie

svojich práv vidí sťažovateľka (aj) v príslušných rozhodnutiach všeobecných súdov, ktoré

boli v napadnutom konaní vydané. Ústavný súd preto v medziach vymedzených sťažnosťou

sťažovateľky vychádzal pri svojom prieskume napadnutého konania najmä z obsahu

príslušných rozhodnutí všeobecných súdov.

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky postupom okresného súdu

a rozsudkom okresného súdu vydaným v napadnutom konaní

Ústavný súd v tejto veci konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený

v nie je v jeho právomoci preskúmanie postupu okresného súdu

v napadnutom konaní, pretože na základe prípustného opravného prostriedku patrilo

preskúmanie postupu okresného súdu do právomoci krajského súdu. Sťažovateľka prípustný

riadny opravný prostriedok (odvolanie) využila. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (m. m. , , ,

, ) odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti

postupu okresného súdu v napadnutom konaní podľa

pre nedostatok právomoci.

2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky postupom krajského súdu

a rozsudkom krajského súdu vydaným v napadnutom konaní

Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto časti sťažnosti zohľadnil právny názor, ktorý

opakovane vo svojej judikatúre vyslovil (zdôrazňujúc pritom závery rozsudku Európskeho

súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorého v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní je sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu

odvolacieho súdu (porovnaj napr. , ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv postupom krajského súdu

v napadnutom konaní. Ústavný súd konštatuje, že z povahy veci vyplýva, že namietaný

postup krajského súdu vyústil do rozhodnutia, konkrétne do rozsudku sp. zn.

z 11. júna 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 9. júla 2012. Ústavný súd preto vo vzťahu

k argumentácii sťažovateľky, ktorú prezentovala vo svojej sťažnosti podľa ,

preskúmal označený rozsudok krajského súdu.

Krajský súd vo svojom rozsudku uviedol: „Nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti

za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 5 – 6 zákona je existencia

rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikuje pravidlo právnej normy na ním

posudzovaný prípad a rozhoduje tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov.

Podľa ust. § 6 zákona je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo

právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie ako nezákonné

zrušené či zmenené. Vznik zodpovednosti štátu podľa prvej časti teda

predpokladá odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by sa súčasnou

existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok

na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav. Rozhodnutie vydané

vo veci nezákonnosti rozhodnutia príslušným orgánom je pre súd rozhodujúci o náhrade

škody záväzné (§ 6 ods. 1 zákona) a tento súd musí vychádzať zo zistenia nezákonnosti

príslušným orgánom, resp. musí sa držať jeho výroku, že napadnuté rozhodnutie

nie je nezákonné. Súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu nemôže sám otázku jeho

nezákonnosti v žiadnom smere preskúmať.

Z obsahu spisu vyplýva, že Sociálna poisťovňa ústredie rozhodnutím z 27. 1. 2005

zamietla žiadosť žalobkyne o priznanie vdovského dôchodku z dôvodu, že vdovský dôchodok

jej bol odňatý právoplatným rozhodnutím č. 566 022 6176 z 11. 12. 2002 od 29. 1. 2003,

pretože nespĺňala ani jednu z podmienok nároku na vdovský dôchodok podľa ust. § 46

ods. 2, 4 o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. -32 z 29. 4. 2005 rozhodnutie

Sociálnej poisťovne potvrdil s tým, že žalobkyňa nespĺňa podmienky ust. § 46 ods. 4 zákona

pre nárok na výplatu vdovského dôchodku, nakoľko vychovala jedno dieťa a vek 50 rokov

dosiahne až 22. 10. 2006 a preto nebolo možné výplatu vdovského dôchodku obnoviť.

Krajský súd ďalej uviedol, že žalobkyňou citovaný dohovor o minimálnej norme sociálneho

zabezpečenia sa nevzťahuje na posudzovaný prípad, pretože predmetom posúdenia je nárok

žalobkyne na ďalšiu výplatu vdovského dôchodku, pri ktorom je potrebné vychádzať

z právnych predpisov o dôchodkovom zabezpečení a dôchodkovom poistení. Najvyšší súd

SR rozsudkom sp. zn. z 3. 11. 2005 rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.

-32 potvrdil s tým, že jeho rozhodnutie je vecne správne. K žiadosti žalobkyne,

aby súd aplikoval Dohovor o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia, Najvyšší súd SR

s poukazom na SR konštatoval, že Dohovor nezakladá práva a

povinnosti fyzických osôb a právnických osôb tak, aby úprava obsiahnutá v Dohovore

mohla mať prednosť pred zákonom. Práva a povinnosti v ňom zakotvené nie sú v ňom

stanovené jednoznačne a dostatočne konkrétne a zároveň vnútroštátne právne predpisy aj

podľa čl. 60 Dohovoru môžu ustanoviť, že výplata dávky sa za určitých podmienok

zastavuje. Ustanovenie § 46 je tou zákonnou úpravou, ktorú Dohovor predpokladá a je jeho

konkrétnym naplnením. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. dovolanie

žalobkyne proti rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. zamietol. V odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol, že Dohovor je všeobecnou deklaráciou, ktorá však oprávňuje

každú krajinu upraviť aj vlastný zákon na svoje vlastné podmienky. Všeobecná deklarácia

nie je záväzná, pokiaľ jej obsah je zakotvený v konkrétnom právnom predpise. Na základe

toho konštatoval, že Slovenská republika akceptovala Dohovor, na konkrétne podmienky

upravila možnosť riešenia otázok sociálneho zabezpečenia a tak riešila aj otázku

vyplácania vdovského dôchodku a to na konkrétne podmienky. Sprísnenie vyplácania

sociálnych dávok v krajine ešte neznamená, že tieto sa vyplácajú, resp. nevyplácajú v

rozpore s Dohovorom. Konkrétnosť právneho predpisu záleží nielen na otázkach

všeobecného charakteru, ale aj na ekonomických a iných podmienkach tej-ktorej krajiny a

na filozofii vyplácania sociálnych dávok. Aj dovolací súd dospel k záveru, že zákon č.

nevybočoval z Dohovoru, obsahom bol v súlade s ním a za týchto okolností

bola žalobkyňa, ako aj súdy povinné rešpektovať platnú právnu úpravu v Slovenskej

republike. Ústavný súd SR uznesením sp. zn. -68 z 31. 1. 2008 odmietol

sťažnosť žalobkyne, ktorou namietala porušenie jej základných práv upravených v čl. 20, 39

SR, v Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, v čl. 30 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 95 o

invalidných, starobných a pozostalostných dávkach a v čl. 64, 67 Dohovoru č. 102 o

minimálnej norme sociálneho zabezpečenia s tým, že neboli splnené podmienky na

vyhovenie dovolaniu sťažovateľky z toho dôvodu, že Dohovor č. 102 zaväzuje štát,

nezakladá práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb tak, aby úprava v ňom

obsiahnutá mala prednosť pred zákonom. Čl. 60 Dohovoru č. 102 umožňuje nárok na

pozostalostnú dávku urobiť závislou od toho, že sa podľa vnútroštátnych právnych

predpisov ustanoví, ktorá osoba sa považuje za odkázanú, neschopnú starať sa o svoje

živobytie; a vnútroštátne predpisy pritom môžu ustanoviť, že sa výplata dávky za určitých

podmienok zastavuje. Pokiaľ zákonodarca využil (aplikoval) takúto možnosť ustanovenia

podmienky vzniku nároku na túto pozostalostnú dávku, nepostupoval v rozpore so

sťažovateľkou označenými článkami Dohovoru č. 102, ktorých porušenie namietala

a neporušil sťažovateľkou označené články tohto Dohovoru a ani jej základné práva na

sociálne zabezpečenie. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojich hmotných práv na

zabezpečenie z dôvodu straty živiteľa, Ústavný súd SR uviedol, že domáhať sa ochrany

týchto práv možno len v medziach zákonov, ktoré toto základné právo vykonávajú, čo však

sťažovateľka nepreukázala a napriek tomu ich namietala. Aj túto časť sťažnosti vyhodnotil

ako zjavne neopodstatnenú.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebolo

preukázané, že by právoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne ústredie č. 56602206176

z 27. 1. 2005 a následne rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach a Najvyššieho súdu SR

boli zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom a teda nie je splnená

rozhodujúca podmienka vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím. Predmetné rozhodnutia neboli nikdy zrušené a preto nemôžu byť

rozhodnutiami nezákonnými. Taktiež bol správny záver súdu prvého stupňa, že súd

rozhodujúci o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu

verejnej správy nemôže sám preskúmať otázku jeho nezákonnosti, keď všeobecný súd nie je

oprávnený mimo správneho súdnictva skúmať vecnú správnosť správnych aktov vydaných

príslušným orgánom a je predmetnými právoplatnými rozhodnutiami viazaný t. j. v danom

prípade nebola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia a výklad a aplikáciu

noriem či už vnútroštátneho alebo medzinárodného práva pri rozhodovaní súdov nie je

možné považovať za nesprávny úradný postup. Odvolací súd sa stotožňuje i so záverom

súdu prvého stupňa, že žalobkyňa v konaní nepreukázala ani vznik škody, ktorý

si uplatňovala v súvislosti s nevyplateným dôchodkom (keď nárok na jeho výplatu jej nikdy

nevznikol) a tým nepreukázala ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom

a vznikom škody.

K odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd uvádza, že k otázke aplikácie

Dohovoru o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia i ďalších dohovorov, o aplikáciu

ktorých žalobkyňa žiadala, zaujal stanovisko i Najvyšší súd SR vo svojich vyššie citovaných

rozhodnutiach, ako i Ústavný súd SR, ktorý zamietol sťažnosť žalobkyne. V prejednávanej

veci je odvolací súd týmito právnymi závermi Najvyššieho súdu SR i Ústavného súdu SR

viazaný a nie je možné zaujať odlišné stanovisko, ako zaujali súdy vyššieho stupňa.

K namietanej otázke diskriminácie odvolací súd uvádza, že vnútroštátne predpisy,

konkrétne o sociálnom zabezpečení stanovovali podmienky pre nárok

na výplatu vdovského dôchodku, ktoré žalobkyňa nespĺňala. Pokiaľ namietala svoju

diskrimináciu v porovnaní s vdovami po policajtoch alebo vojakoch, odvolací súd uvádza,

že nárok pre výplatu vdovského dôchodku po príslušníkoch policajného zboru alebo

ozbrojených síl upravujú iné právne predpisy ( o sociálnom

zabezpečení policajtov a vojakov) a nie o sociálnom poistení a preto

žalobkyňa nemôže svoje postavenie odvodzovať od postavenia vdov po policajtoch alebo

vojakoch. Navyše, ako vyplýva zo spisu, nebohý manžel žalobkyne nebol ani vojakom, ani

policajtom, ale bol poberateľom invalidného dôchodku.

K žiadosti žalobkyne o podanie návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom SR

odvolací súd uvádza, že bol správny postup súdu prvého stupňa, keď tento návrh zamietol.

Súd prvého stupňa nedospel k záveru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade

s právnym predpisom vyššej právnej sily a zároveň (ako bolo uvedené vyššie) i súd prvého

stupňa poukázal na právny názor, ktorý bol vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k.

a č. k. . Odvolací súd navyše poukazuje i na právny názor

Ústavného súdu SR, ktorý vyslovil vo svojom uznesení sp. zn. -68.

Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a preto

ho odvolací súd potvrdil podľa “

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo väzbe

na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľky dospel k záveru, že krajský súd ústavne

akceptovateľným spôsobom zodpovedal všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka domáhala, a preto rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 11. júna 2012 vydaný v napadnutom konaní nemožno z pohľadu ústavného

súdu hodnotiť ako svojvoľný či arbitrárny.

Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie

na to, aby prehodnocoval skutkové a právne závery krajského súdu a tieto následne

podroboval ústavnoprávnej korekcii. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

uvedeným v rozsudku krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu

nahradiť názor krajského súdu svojím vlastným.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 20

a a 2 , ako aj práva podľa dodatkového protokolu postupom

krajského súdu v napadnutom konaní, ústavný súd uvádza, že keďže ústavný súd

nepovažuje právne závery krajského súdu za arbitrárne ani za zjavne neodôvodnené,

skutočnosti, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, nesignalizujú, že by bolo možné

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie prijať záver o porušení týchto jej označených práv

postupom krajského súdu v napadnutom konaní.

Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľky podľa dohovoru

MOP č. 102 a dohovoru MOP č. 128 ústavný súd odkazuje na citované závery krajského

súdu, ktoré vychádzajú nielen z judikatúry najvyššieho súdu, ale aj z vlastnej judikatúry

ústavného súdu (), na ktorú krajský súd správne poukázal.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky postupom najvyššieho súdu

a uznesením vydaným v napadnutom konaní

Pokiaľ ide o postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní, ústavný súd konštatuje,

že zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že porušenie svojich práv vidí (aj) v príslušnom

rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré bolo v napadnutom konaní vydané. Ústavný súd preto

v medziach vymedzených sťažnosťou sťažovateľky vychádzal pri svojom prieskume

napadnutého konania najmä z obsahu uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. septembra 2015.

Ústavný súd vo vzťahu k námietkam prezentovaným sťažovateľkou poukazuje na to,

že orgán (v tomto prípade najvyšší súd), ktorý o opravnom prostriedku má a môže

rozhodovať, má mať aj možnosť zaoberať sa dôvodmi podania tohto opravného prostriedku

(dovolania). V prípade sťažovateľky však najvyšší súd takúto možnosť nemal,

a to (výlučne) procesným zavinením sťažovateľky, ktorá bola v dovolacom konaní pasívna

a nereagovala na uznesenie okresného súdu, ktorým bola odkázaná na Centrum právnej

pomoci, žiadosť o poskytnutie bezplatnej právnej pomoci nepodala a nereagovala

ani na uznesenie okresného súdu, ktorým bola vyzvaná na predloženie splnomocnenia

pre advokáta, ktorý by ju v konaní pred najvyšším súdom zastupoval.

Najvyšší sud vzhľadom na uvedené uznesením sp. zn.

z 24. septembra 2015 konanie o dovolaní sťažovateľky zastavil. Svoje rozhodnutie

odôvodnil takto: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( )

predovšetkým skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže o dovolaní konať. Zistil,

že tieto podmienky konania nie sú splnené.

Kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých

môže konať vo veci ( ).

Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to

vhodné opatrenia, pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať

rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania

odstrániť, konanie zastaví ( ).

Dovolateľ v dovolacom konaní musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá

právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná

( veta druhá ).

V prípade, že dovolateľ nemá právnické vzdelanie, je možné nedostatok podmienky

povinného zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní odstrániť tým, že si dovolateľ zvolí

kvalifikovaného zástupcu a k dovolaniu pripojí jeho plnomocenstvo. Ak tak neurobí, a to ani

na výzvu súdu, a zástupca mu nebude pridelený ani v zmysle Centrom právnej

pomoci, súd dovolacie konanie zastaví.

V danej veci dovolateľka nemá právnické vzdelanie. Z obsahu spisu je zrejmé,

že Okresný súd Bratislava I uznesením z 15. apríla 2013 č. k. -359 priznal

žalobkyni oslobodenie od súdnych poplatkov pre dovolacie konanie a zároveň žalobkyňu

odkázal na Centrum právnej pomoci. Predmetné uznesenie okresného súdu bolo žalobkyni

doručené dňa 24. apríla 2013. Z oznámenia Centra právnej pomoci z 22. októbra 2013,

ktoré bolo Okresnému súdu Bratislava I poskytnuté na základe jeho žiadosti z 15. októbra

2013 vyplýva, že žalobkyňa žiadosť o poskytnutie bezplatnej právnej pomoci nepodala.

Uznesením Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla 2014 č. k. -362 bola

žalobkyňa vyzvaná, aby v lehote 15 dní od doručenia uznesenia predložila súdu

plnomocenstvo pre právneho zástupcu, ktorý ju bude zastupovať v dovolacom konaní,

resp. pokiaľ má sama právnické vzdelanie, aby túto skutočnosť oznámila súdu a zároveň

doložila doklad o ukončení príslušného štúdia. Predmetné rozhodnutie žalobkyňa prevzala

15. mája 2014, do dnešného dňa naň však kvalifikovane nereagovala, čím ostala podmienka

jej povinného zastúpenia v dovolacom konaní nesplnená.

Keďže dovolateľka neodstránila procesný nedostatok podmienky dovolacieho

konania, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolacie konanie podľa

v spojení s zastavil bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou

napadnutého rozhodnutia.“

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní

(m. m. , , ). Takýmto predpisom bol v čase rozhodovania

v znení neskorších predpisov. A keďže ten

istý procesnoprávny predpis upravoval aj podmienky poskytovania právnej pomoci

sťažovateľke, v dôsledku uvedeného nemohlo dôjsť ani k porušeniu jej základného práva

na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa .

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 20

a a 2 , ako aj práva podľa dodatkového protokolu postupom

najvyššieho súdu v napadnutom konaní, ústavný súd aj k tejto časti sťažnosti konštatuje,

že keďže ústavný súd nepovažuje právne závery najvyššieho súdu za arbitrárne

ani za zjavne neodôvodnené, skutočnosti, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti,

nesignalizujú, že by bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie prijať záver

o porušení jej označených práv postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní.

Podľa petitu sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 47

charty, avšak neuvádza žiadne skutočnosti, prostredníctvom ktorých by odôvodňovala

porušenie tohto práva, a neuvádza ani žiadne argumenty k tomu, že charta je na jej vec

aplikovateľná. Bez potreby podrobenejšej analýzy preto ústavný súd konštatuje, že vo veci

sťažovateľky sa neaplikuje právo Európskej únie, a teda ani charta nie je na túto vec

aplikovateľná.

Sťažovateľka v tejto časti svojej sťažnosti namieta aj porušenie svojho práva podľa

čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, podľa ktorého každý, kto je obvinený z trestného činu,

má právo obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu,

alebo pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol

bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú. Ústavný súd konštatuje, že uvedené

záruky sa podľa predmetného článku dohovoru vzťahujú na každého, kto je obvinený

z trestného činu, teda sa na prípad sťažovateľky zjavne vzťahovať nemôžu.

Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľky podľa dohovoru

MOP č. 102 a dohovoru MOP č. 128 ústavný súd odkazuje na už citované závery, a síce

že dohovor MOP č. 102 a dohovor MOP č. 128 zaväzujú štát, nezakladajú však práva

a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb tak, aby úprava v nich obsiahnutá mala

prednosť pred zákonom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, ústavný súd o ďalších

požiadavkách sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2017