Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 481/2020
PDF · 635 KB
No categories available
I. ÚS 481/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
sťažovateľky obchodnej spoločnosti , ,
, zastúpenej advokátom ,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom pre zmeškanie Okresného súdu Bratislava IV č. k. 11 Cb 70/2004-1688
zo 7. apríla 2017, uznesením Okresného súdu Bratislava IV č. k. 11 Cb 70/2004-1703
z 13. júna 2017, uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 206/2017-1728
z 31. januára 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Obdo 59/2019 z 26. septembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom pre zmeškanie Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 11 Cb 70/2004-1688 zo 7. apríla 2017, uznesením okresného súdu
č. k. 11 Cb 70/2004-1703 z 13. júna 2017, uznesením Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 206/2017-1728 z 31. januára 2018 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 59/2019
z 26. septembra 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v obchodnoprávnej
veci občianskeho združenia
(ďalej len „žalobkyňa“), ktorou sa proti sťažovateľke
(žalovanej) domáhala zaplatenia sumy 213 156,14 € s príslušenstvom, okresný súd
rozsudkom pre zmeškanie podľa § 274 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)
č. k. 11 Cb 70/2004-1688 zo 7. apríla 2017 rozhodol tak, že sťažovateľke uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni sumu 213 156,14 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne
zo sumy 8 035,52 € od 3. januára 2006 do zaplatenia, vo výške 8 % ročne zo sumy
42 856,14 € od 3. januára 2006 do zaplatenia, vo výške 6 % ročne zo sumy 56 253,57 €
od 3. januára 2006 do zaplatenia, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 106 010,92 €
od 1. januára 2007 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
2.1 Čo sa týka skutkového stavu, okresný súd poukázal okrem iného na to, že podľa
§ 17 ods. 1 písm. c) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona
č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení účinnom v čase podania žaloby
prevádzkovateľ retransmisie je povinný uzatvoriť zmluvy s organizáciami kolektívnej
správy práv spravujúcimi práva k predmetom ochrany, ktoré prevádzkovateľ retransmisie
používa. Podľa kapitoly III. čl. 8 ods. 1 smernice Rady Európskych spoločenstiev
č. 93/83/EHS členské štáty zabezpečia, aby v prípade, keď programy z iných členských
štátov sú na ich území ďalej šírené po kábli, bolo dodržané platné autorské právo a príbuzné
práva, a aby sa takáto retransmisia uskutočňovala na základe individuálnych alebo
kolektívnych zmluvných dohôd medzi vlastníkmi autorských práv, držiteľmi príbuzných
práv a prevádzkovateľmi káblových rozvodov. Podľa § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka
dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia
riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.
2.2 Okresný súd dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené zákonné
predpoklady na vydanie rozsudku pre zmeškanie podľa 274 CSP, keďže na pojednávanie
konané 7. apríla 2017 o 9.00 h sa sťažovateľka ani jej právny zástupca, ktorý mal
predvolanie s poučením riadne a včas doručené 1. februára 2017, nedostavili, svoju neúčasť
na tomto pojednávaní neospravedlnili ani nepožiadali o jeho odročenie z vážnych dôvodov.
Žalobkyňa na pojednávaní vzhľadom na neprítomnosť sťažovateľky a jej právneho zástupcu
navrhla, aby okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom pre zmeškanie podľa § 274 CSP.
Podaním doručeným okresnému súdu mailom 7. apríla 2017 o 10.52 h, t. j. po vyhlásení
rozsudku pre zmeškanie, právny zástupca sťažovateľky požiadal o ospravedlnenie svojej
neúčasti na pojednávaní z dôvodu poruchy na automobile na ceste zo svojho bydliska
na pojednávanie. V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že cesta
automobilom z mesta do Bratislavy trvá minimálne jeden a pol hodiny,
preto je predpoklad, že právny zástupca sťažovateľky vyrazil na pojednávanie
s dostatočným časovým predstihom. Mail s ospravedlnením bol odoslaný z mobilného
telefónu právneho zástupcu sťažovateľky, ktorý, keďže disponuje mobilným internetom,
tak mohol urobiť ihneď po zistení poruchy, pred začatím pojednávania. V takom prípade
by sa s touto skutočnosťou okresný súd na pojednávaní vysporiadal. Keďže uvedené
ospravedlnenie bolo okresnému súdu doručené až jeden a pol hodiny po skončení
pojednávania, okresný súd naň prihliadnuť nemohol.
3. Podaním doručeným okresnému súdu 24. apríla 2017 sťažovateľka navrhla,
aby rozsudok pre zmeškanie zrušil z dôvodu, že na jeho vydanie neboli kumulatívne splnené
zákonné predpoklady podľa § 274 CSP. V tejto súvislosti namietla jednak to, že právny
zástupca sťažovateľky nebol na pojednávanie konané 7. apríla 2017 predvolaný riadne
a včas, keďže predvolanie bolo bez zavinenia sťažovateľky, resp. jej právneho zástupcu
z nedbanlivosti pracovníka pošty doručené – pracovníčke podateľne Slovenskej
advokátskej komory (ďalej len „SAK“), ktorá nebola advokátom písomne splnomocnená ani
poverená na prijímanie poštových zásielok doručovaných do vlastných rúk a ktorá nebola
a ani nie je v pracovnom ani obdobnom pracovnom pomere k právnemu zástupcovi
sťažovateľky. Právny zástupca sťažovateľky sa tak o termíne pojednávania dozvedel len deň
pred jeho konaním. Druhý argument sťažovateľky spočíval v tom, že jej právny zástupca sa
snažil z pojednávania konaného 7. apríla 2017 o 9.00 h ospravedlniť telefonicky, avšak
spojovateľka okresného súdu ho odmietla prepojiť do kancelárie sudcu, resp. do spisovej
kancelárie, pričom ho upozornila na možnosť oznámiť túto skutočnosť okresnému súdu
mailom. Týmto konaním spojovateľky okresného súdu malo byť právnemu zástupcovi
sťažovateľky znemožnené včas sa ospravedlniť z pojednávania a túto neúčasť následne
ospravedlnil podaním zaslaným okresnému súdu poštou.
4. Okresný súd uznesením č. k. 11 Cb 70/2004-1703 z 23. júna 2017 návrh
sťažovateľky na zrušenie rozsudku pre zmeškanie zamietol s tým, že argumenty
sťažovateľky nie sú v zmysle § 277 ods. 2 CSP dôvodmi na zrušenie rozsudku
pre zmeškanie, ale na prípadné odvolanie proti takémuto rozsudku, o ktorom by následne
rozhodoval odvolací súd. Sťažovateľka vo svojom návrhu neuviedla ospravedlniteľné
dôvody, na základe ktorých jej právny zástupca zmeškal pojednávanie vo veci konané
7. apríla 2017. Napriek uvedenému nedostatku okresný súd konštatoval, že doručenie
predvolania na pojednávanie právnemu zástupcovi sťažovateľky mal okresný súd vykázané
doručenkou riadne a včas 3. februára 2017. Pojednávanie bolo ukončené o 9.25 h.
Vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca sťažovateľky disponoval mobilným
internetom, okresný súd jeho mailové podanie zo 7. apríla 2017 o 10.52 h nepovažoval
za riadne a včas odoslané ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní so začiatkom o 9.00 h.
Nič na tom nemení ani skutočnosť, že uvedené mailové podanie bolo 18. apríla 2017
doplnené o doklad, ktorým právny zástupca sťažovateľky preukázal odtiahnutie pokazeného
motorového vozidla z trasy , pretože porucha vozidla logicky
musela nastať v takom časovom predstihu pred začatím pojednávania, ktorý právnemu
zástupcovi sťažovateľky umožňoval ospravedlnenie sa z pojednávania pred jeho začiatkom.
5. Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 11 Cb 70/2004-1703 z 23. júna 2017 podala
sťažovateľka odvolanie.
6. Krajský súd uznesením č. k. 3 Cob 206/2017-1728 z 31. januára 2018 uznesenie
okresného súdu č. k. 11 Cb 70/2004-1703 z 23. júna 2017 potvrdil ako vecne správne podľa
§ 387 ods. 1 a 2 CSP, pričom zdôraznil, že žalovaný nebol riadne a včas ospravedlnený,
keďže na každom súde spojovateľka môže účastníkom a ich právnym zástupcom prepojiť
spisovú kanceláriu, najmä keď ide o prípad urgentného ospravedlnenia z neúčasti
na pojednávaní, ktoré sa má už začať alebo beží. Ak to bolo predchádzajúcemu právnemu
zástupcovi odmietnuté, mal si žiadať kanceláriu predsedu, ktorému sa mohol sťažovať,
alebo požiadať o sprostredkovanie ospravedlnenia. A ak by bol vycestoval na pojednávanie
v predstihu, po vzniknutej poruche by bol zaslal ospravedlnenie mailom včas,
a nie až takmer dve hodiny po jeho začiatku. K správnosti doručenia predvolania je
potrebné dodať len toľko, že nebolo možné na túto námietku prihliadať, keďže predvolanie
na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalovaného zaslané na takú adresu, akú súdu
uviedol. Ako skúsený advokát ak neudelil splnomocnenie pracovníčke podateľne
Slovenskej advokátskej komory, mal predvídať, že pri doručovaní súdnych zásielok môže
dôjsť k omylu.
7. Proti uzneseniu krajského súdu č. k. 3 Cob 206/2017-1728 z 31. januára 2018
podala sťažovateľka dovolanie podľa § 420 písm. e) a f) CSP.
8. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obdo 59/2019 z 26. septembra 2019 uznesenie
krajského súdu č. k. 3 Cob 206/2017-1728 z 31. januára 2018 podľa § 449 ods. 1 CSP zrušil
a vec mu podľa § 450 CSP vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že rozhodovania o odvolaní
sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu č. k. 11 Cb 70/2004-1703 z 23. júna 2017 sa
ako člen senátu odvolacieho súdu zúčastnil , ktorý bol vylúčený z prejednania
predmetného sporu na odvolacom súde podľa § 49 ods. 2 CSP, keďže bol zákonným
sudcom vo veci vedenej na súde prvej inštancie pod sp. zn. 11 Cb 70/2004 odo dňa začatia
konania, t. j. od 17. júna 2004 až do 31. mája 2011, pričom vo veci aj meritórne rozhodol
rozsudkom č. k. 11 Cb/70/2004-774 z 10. júna 2008, čím zaťažil konanie na odvolacom
súde vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. e) CSP.
8.1 Najvyšší súd sťažovateľkou tvrdenú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)
CSP nezistil, keďže za takúto vadu nemožno podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu
formovanej od roku 1992 považovať nevykonanie stranou navrhnutých dôkazov. Najvyšší
súd zároveň poznamenal, že žiadosť o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní predstavuje
v súlade s § 123 ods. 1 CSP podanie (t. j. úkon strany sporu určený súdu), ktorý možno
urobiť výlučne vo forme predpokladanej v ustanovení § 125 ods. 1 CSP, nie však
telefonicky, ako sa to mylne (a účelovo) snaží prezentovať sťažovateľka. S telefonickým
ospravedlnením neúčasti na pojednávaní totiž vzhľadom na jednoznačné a nepochybné
znenie už uvedených ustanovení nemožno spájať žiadne právne následky.
9. S uvedenými závermi všeobecných súdov sťažovateľka nesúhlasí a v ústavnej
sťažnosti im vytýka, že nesprávne právne posúdili jej právnu vec a na základe toho vydali
protizákonné rozhodnutia, ktoré nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť. Sťažovateľka
nemá proti rozhodnutiu, ktorým prišlo k porušeniu jej základných práv a slobôd už žiadne
opravné prostriedky.
9.1 Sťažovateľka považuje rozsudok pre zmeškanie okresného súdu za zmätočný
a nepreskúmateľný, odôvodnený skutočnosťami a dôkazmi, ktoré nastali až po jeho
vyhlásení. Zastáva názor, že žalobkyňa koná iba ako splnomocnenec tretích osôb, pričom
v čase podania žaloby nemala absolútne žiadne hmotno-právne oprávnenie ani procesné
oprávnenie na zastupovanie takýchto osôb pred okresným súdom, ktorý celé roky konal
a rozhodoval bez toho, aby bola splnená základná a neodstrániteľná procesná podmienka,
a to plnomocenstvo na zastupovanie vlastníka nárokov uplatňovaných v danom konaní.
Vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu, ktorým zamietol návrh sťažovateľky na zrušenie
rozsudku pre zmeškanie, sťažovateľka opakovane namieta, že jej právny zástupca nebol
na pojednávanie konané 7. apríla 2017 predvolaný riadne a včas, keďže predvolanie
na uvedené pojednávanie bolo z nedbanlivosti pracovníka pošty doručené inej osobe –
pracovníčke podateľne SAK, čo preukazuje čestné vyhlásenie tejto osoby, ktoré v priebehu
konania predložila, avšak tento dôkaz nebol vykonaný. Sťažovateľka opakovane namieta
aj to, že jej právnemu zástupcovi bolo znemožnené riadne a včas ospravedlniť svoju neúčasť
na pojednávaní a dosiahnuť jeho odročenie, keď jeho telefonický hovor spojovateľka
okresného súdu odmietla prepojiť do kancelárie sudcu, resp. do spisovej kancelárie, pričom
ho informovala o možnosti zaslať ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní na mailovú
adresu okresného súdu. Ani výsluch spojovateľky okresného súdu ako dôkaz nebol
vykonaný.
9.2 Sťažovateľka, tvrdiac, že v predmetnom spore sa úspešne bránila 13 rokov,
pričom bola presvedčená o svojom úspechu v konaní, ďalej namieta, že krajský súd konal
protiústavne. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu, ktorým potvrdil uznesenie okresného
súdu o zamietnutí návrh sťažovateľky na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, spočívajúce
v tom, že skúsený advokát mal predvídať, že pri doručovaní súdnych zásielok môže dôjsť
k omylu, sťažovateľka považuje za svojvoľné, vymyslené, nemajúce oporu v žiadnom
právnom predpise, čo vzbudzuje dôvodné pochybnosti o nezaujatosti krajského súdu.
Ani krajský súd nevykonal žiaden dôkaz navrhnutý sťažovateľkou na jej obranu.
9.3 Sťažovateľka vyjadruje presvedčenie, že aj uznesenie najvyššieho súdu, ktorým
zrušil uznesenie krajského súdu, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu o zamietnutí
návrh sťažovateľky na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, je protiústavné a že jeho účelom
nie je zrušiť rozsudok pre zmeškanie okresného súdu, ale iba zakryť pochybenia kolegov –
sudcov krajského súdu a okresného súdu, vo vzťahu k čomu podala aj podnet na ich
disciplinárne stíhanie Súdnou radou Slovenskej republiky. Sťažovateľka, opakujúc
argumenty, ktoré vzniesla proti uvedeným rozhodnutiam súdov nižších inštancií, uvedené
uznesenie najvyššieho súdu, v ktorom konštatoval, že „ospravedlniť sa z pojednávania je
možné iba písomne“, považuje za svojvoľné a účelové, nemajúce oporu v zákone ani
v súdnej praxi, dokonca za „mimoriadne nebezpečné“ s ohľadom na povinnosť súdov
nižších inštancií zohľadňovať judikatúru najvyššieho súdu.
9.4 Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhla,
aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie
jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom pre zmeškanie okresného súdu, napadnutým uznesením okresného
súdu, napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
aby ich všetky zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov
konania.
9.5 Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť
napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len
v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky
výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
13. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak.
17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
pre zmeškanie okresného súdu č. k. 11 Cb 70/2004-1688 zo 7. apríla 2017 (body 2 až 2.2),
uznesením okresného súdu č. k. 11 Cb 70/2004-1703 z 13. júna 2017 (bod 4), uznesením
krajského súdu č. k. 3 Cob 206/2017-1728 z 31. januára 2018 (bod 6) a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 59/2019 z 26. septembra 2019 (bod 8) spočívajúca v tom,
že všeobecné súdy nesprávne právne posúdili jej právnu vec a na základe toho vydali
protizákonné rozhodnutia, ktoré nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť (bod 9).
III.1 K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom pre zmeškanie
okresného súdu
19. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
20. Podľa § 356 písm. b) CSP odvolanie nie je prípustné proti rozsudku
pre zmeškanie okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky
na vydanie takého rozhodnutia.
21. Ústavný súd si na účel overenia tvrdenia sťažovateľky, že „nemá proti
rozhodnutiu, ktorým prišlo k porušeniu jej základných práv a slobôd už žiadne opravné
prostriedky“ vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 11 Cb 70/2004, z ktorého zistil, že:
21.1 Dňa 14. júla 2015 bolo okresnému súdu spolu s doplnením odvolania proti
rozsudku okresného súdu č. k. 11 Cb 70/2004-1543 z 10. júla 2014 doručené splnomocnenie
sťažovateľky na jej zastupovanie v právnej veci o zaplatenie sumy 231 156,14 €
s príslušenstvom prejednávanej okresným súdom pod sp. zn. 11 Cb 70/2004 a krajským
súdom pod sp. zn. 3 Cob 274/2014 advokátom ,
(č. l. 1578 – 1584).
21.2 Krajský súd uznesením č. k. 3 Cob 274/2014-1594 z 22. júna 2016 rozsudok
okresného súdu č. k. 11 Cb 70/2004-1543 z 10. júla 2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie; uvedené uznesenie krajského súdu bolo doručované na adresu právneho zástupcu
sťažovateľky uvedenú v splnomocnení.
21.3 Predvolanie okresného súdu z 24. januára 2017 na pojednávanie, ktoré sa malo
konať 7. apríla 2017 o 9.00 h, bolo doručované na adresu právneho zástupcu sťažovateľky
uvedenú v zozname advokátov SAK – Kolárska 4, Bratislava (č. l. 1600), na ktorej má svoje
sídlo SAK. Predvolanie obsahovalo poučenie o možnosti okresného súdu rozhodnúť
o žalobe rozsudkom pre zmeškanie podľa § 274 a § 278 CSP. Prevzatie uvedenej
písomnosti na adrese Kolárska 4, Bratislava, potvrdil svojím nečitateľným podpisom
splnomocnenec 1. februára 2017; poštová doručenka sa okresnému súdu vrátila
7. februára 2017.
21.4 Dňa 7. apríla 2017 o 9.00 h sa na okresnom súde konalo pojednávanie, ktorého
sa sťažovateľka ani jej právny zástupca nezúčastnili, pričom napriek riadnemu vykázaniu
doručenia predvolania svoju neprítomnosť vážnymi dôvodmi neospravedlnili. Na základe
návrhu právnej zástupkyne žalobkyne okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom
pre zmeškanie, ktorý bol vyhlásený, odôvodnený a bolo dané poučenie o opravnom
prostriedku. Pojednávanie bolo ukončené a zápisnica podpísaná o 9.25 h (č. l. 1607 – 1609).
21.5 Na č. l. 1610 sa nachádza mailová správa odoslaná z adresy
7. apríla 2017 o 10.52 h, ktorej obsahom je ospravedlnenie z pojednávania „k c. k.
11 Cb 70/2994... z dôvodu poruchy na automobile na ceste zo svojho bydliska
na pojednaanie konane dnesneho dna vo vyssie uvedenej veci“ s tým, že ho píše
„priamo z miesta poruchy zo svojho mobilneho telefonu“, pričom sa pokúšal „o telefonicke
oznamenie, ale nebolo umoznene prepojenie na sudcu ani na spisovu kancelariu. Vo veci
samej zasle okamzite pisomne vyjadrenie“.
21.6 Na č. l. 1611 sa nachádza mailová správa odoslaná z adresy
8. apríla 2017 o 11.15 h, v ktorej uvádza, že z dôvodu omylu pri zadaní čísla konania
v pôvodnej správe zasiela mailové ospravedlnenie jeho neúčasti na pojednávaní, ktoré zaslal
7. apríla 2017 v čase pojednávania, pričom spisovú značku konania opravuje na sp. zn.
11 Cb 70/2004. V päte mailovej správy bol automaticky nastavený ako odosielateľ
„ , advokát Slovenská advokátska komora Kolárska 4 813 42
Bratislava“. K mailovej správe bolo pripojených 5 príloh.
21.7 Dňa 10. apríla 2017 bolo okresnému súdu poštou doručené ospravedlnenie
neúčasti právneho zástupcu sťažovateľky na pojednávaní z dôvodu poruchy na automobile
(č. l. 1625).
21.8 Dňa 18. apríla 2017 boli okresnému súdu doručené doklady preukazujúce
poruchu na automobile (č. l. 1638 – 1643).
21.9 Na č. l. 1644 sa nachádza mailová správa odoslaná z adresy
20. apríla 2017 o 9.11 h, v ktorej žiada o zaslanie zápisnice z pojednávania. V päte mailovej
správy bol automaticky nastavený ako odosielateľ „ , advokát
Slovenská advokátska komora Kolárska 4 813 42 Bratislava“.
21.9 Dňa 21. apríla 2017 okresný súd zaslal zápisnicu z pojednávania právnemu
zástupcovi sťažovateľky (č. l. 1647).
21.10 Dňa 24. apríla 2017 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky
na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, v ktorom uvádza, že ju zastupuje „
, advokát, so sídlom Slovenská advokátska komora, Kolárska 4, 813 42
Bratislava“(č. l. 1649 – 1653).
21.11 Dňa 26. apríla 2017 bolo okresnému súdu doručené doplnenie návrhu
sťažovateľky na zrušenie rozsudku pre zmeškanie (č. l. 1655 – 1657).
21.12 Dňa 4. mája 2017 sťažovateľka doručila okresnému súdu odvolanie
plnomocenstva vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.
11 Cb 70/2004 a žiadosť o doručovanie súdnych písomností advokátovi
, (č. l. 1686 – 1687).
21.13 Na č. l. 1688 – 1693 sa nachádza rozsudok pre zmeškanie okresného súdu,
ktorý podľa poštovej doručenky prevzal právny zástupca sťažovateľky
15. mája 2017; v rovnaký deň ho prevzala aj právna zástupkyňa žalobkyne.
21.14 Dňa 30. mája 2017 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľky,
zastúpenej advokátom , podľa § 356 písm. b) CSP proti rozsudku
pre zmeškanie okresného súdu, v ktorom vzniesla obsahovo totožné námietky
ako v ústavnej sťažnosti a tie sa týkali nedoručenia predvolania na pojednávanie konané
7. apríla 2017 právnemu zástupcovi sťažovateľky riadne a včas, poruchy na motorovom
vozidle ako objektívnej okolnosti, ktorá právnemu zástupcovi sťažovateľky znemožnila
zúčastniť sa pojednávania a v súvislosti s ktorou bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky
spojovateľkou okresného súdu znemožnené telefonicky ospravedlniť svoju neúčasť
na pojednávaní, ako aj nedostatku procesného plnomocenstva žalobkyne na uplatňovanie
práv tretích osôb v predmetnom konaní (č. l. 1696 – 1700). O podanom odvolaní dosiaľ
nebolo zo strany krajského súdu rozhodnuté, a teda napadnutý rozsudok pre zmeškanie
okresného súdu nenadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.
22. Ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania
právoplatne skončených vecí (IV. ÚS 187/09, III. ÚS 421/2016, III. ÚS 855/2016).
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že základné právo
na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená,
musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok
bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
23. Pokiaľ ústavný súd v minulosti zo zásady preskúmavania právoplatne
skončených vecí vybočil, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania
vo veci samej bolo v konaní o ústavnej sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie,
ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna
procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však bola skutočnosť,
že v konkrétnom prípade muselo ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným
(nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, a zároveň námietka ich
porušenia sa musela vzťahovať výlučne na dané štádium konania a nemohla byť uplatnená
neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne sa tento negatívny dôsledok musel vzťahovať
na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo
v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09). Rovnako mohlo ísť o prípad, ak procesným
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k porušeniu ústavnoprocesných práv účastníkov
konania (III. ÚS 46/2013).
24. Daný prípad je po skutkovej a právnej stránke odlišný.
25. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie
napadnutého rozsudku pre zmeškanie okresného súdu je príslušný krajský súd ako súd
odvolací, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu poskytnúť ochranu
základnému právu sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona
o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.
26. Ústavný súd zároveň upriamuje pozornosť sťažovateľky na to, že podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“): „V zásade smie byť
sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome
založená na nepravdivých faktoch, a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk
(Řehák v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004, III. ÚS 52/06).“
27. V tejto súvislosti ústavný súd hodnotí tvrdenie sťažovateľky, že „nemá proti
rozhodnutiu, ktorým prišlo k porušeniu jej základných práv a slobôd už žiadne opravné
prostriedky“, ako nepravdivé.
III.2 K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
28. Podľa § 277 ods. 2 CSP ak žalovaný z ospravedlniteľného dôvodu zmeškal
pojednávanie vo veci, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie, súd na návrh
žalovaného tento rozsudok uznesením zruší a nariadi nové pojednávanie.
29. Podľa § 277 ods. 3 CSP návrh podľa odsekov 1 a 2 môže žalovaný podať
do 15 dní odkedy sa o rozsudku pre zmeškanie dozvedel; o tom žalovaného v rozsudku
pre zmeškanie súd poučí.
30. Aj ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného
súdu č. k. 11 Cb 70/2004-1703 z 13. júna 2017, ústavný súd odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie,
keďže na základe uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 59/2019 z 26. septembra 2019,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. novembra 2019, bude o odvolaní proti tomuto
uzneseniu okresného súdu opätovne rozhodovať krajský súd, ktorého uznesenie
č. k. 3 Cob 206/2017-1728 z 31. januára 2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
III.3 K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
31. Ako bolo uvedené, uznesenie krajského súdu č. k. 3 Cob 206/2017-1728
z 31. januára 2018 najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obdo 59/2019 z 26. septembra 2019,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. novembra 2019, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
32. Z konania o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavnému
súdu prislúcha právomoc zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody
za predpokladu, že právna úprava takému právu neposkytuje účinnú ochranu
prostredníctvom opravného prostriedku dostupného fyzickej alebo právnickej osobe a že ju
neposkytuje žiaden iný orgán Slovenskej republiky (I. ÚS 36/96, I. ÚS 78/99).
33. V danom prípade dovolanie sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského
súdu predstavovalo účinný prostriedok ochrany jej základných práv a slobôd, čo bráni jeho
duplicitnému prieskumu ústavným súdom.
34. Ak zákon podmieňuje prípustnosť sťažnosti vyčerpaním opravných prostriedkov
alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho
práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti sťažnosti uplatňovanie práva,
ktorého porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným spôsobom
(m. m. III. ÚS 1/04). Sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde
a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich
systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany
poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.
Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,
že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni
jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 CSP). Iba za predpokladu,
že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej
ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa
uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou
ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011,
IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017, IV. ÚS 158/2018).
35. Bez toho, aby ústavný súd prejudikoval výsledok odvolacieho konania,
konštatuje, že už vo svojom uznesení sp. zn. I. ÚS 233/2019 zo 4. júna 2019 odkázal
na odbornú právnickú literatúru, podľa ktorej: «Rozsudok pre zmeškanie predstavuje
osobitný druh súdneho rozhodnutia, ktorý predstavuje následok procesnej pasivity
procesných strán v sporovom konaní... Skutkovým základom kontumačného rozsudku
je žalobcom tvrdený skutkový stav – kontumačne sa vyhovie žalobcom tvrdenému nároku.
Zákon výslovne nezdôrazňuje, či sa môže takto postupovať aj vtedy, ak žaloba trpí takými
vadami, ktoré odôvodňujú ustáliť, že tvrdenia žalobcu nie sú dostatočne presvedčivé, alebo
sú dokonca rozporné – skrátka že za „normálnych okolností“ by mal žalobca v procese
dokazovania problém spor procesne ustáť (vyhrať). Všetky tieto situácie pokrýva výraz
„súd môže“ v hypotéze komentovaného ustanovenia; súd má teda možnosť zvážiť,
či kontumačný rozsudok v tejto fáze (bez návrhu žalobcu a bez nariadenia pojednávania)
vydá alebo bude v konaní pokračovať. Vo fáze pojednávania, ak žalobca za splnenia
prezumovaných podmienok (§ 274) vydanie kontumačného rozsudku navrhne, súd možnosť
takejto úvahy nemá a je povinný nasledovať prejav dispozičného princípu a žalobe
kontumačným rozsudkom vyhovieť... Vydanie rozsudku pre zmeškanie podľa tohto
ustanovenia Civilného sporového poriadku tak pojmovo predpokladá, že postup podľa § 167
CSP bol dodržaný a žalovaný si tam uvedené povinnosti splnil – inak by súd kontumačným
rozsudkom spravidla rozhodol už v tejto fáze konania (porovnaj komentár k § 273 CSP).
Výnimočne však je možné aj to, že súd napriek nesplneniu povinností žalovaného
podľa § 167 nevydá kontumačný rozsudok už vo fáze doručovania žaloby a nariadi
pojednávanie. V takom prípade je však na procesnej ostražitosti žalobcu, aby navrhol
vydanie kontumačného rozsudku – bez procesnej iniciatívy žalobcu nemožno k vydaniu
tohto rozsudku prikročiť. Súd nie je oprávnený žalobcu o tejto možnosti poučiť, lebo by tým
neprimerane znevýhodnil jednu sporovú stranu (žalovaného), suplovaním aktivity druhej
sporovej strany a porušil by tým princíp rovnosti zbraní (k tomu porovnaj článok 6 a 9
CSP)... Vážnosť okolností ktorými žalovaný ospravedlňuje svoju neprítomnosť
na pojednávaní musí posúdiť súd. Sú to okolnosti takej intenzity a závažnosti,
ktoré znemožňujú žalovanému účasť na pojednávaní z objektívnych dôvodov (choroba,
úraz, úmrtie v rodine). Vážnosť okolností je však vždy na posúdení a voľnej úvahe súdu...
Ak súd za splnenia podmienok § 273, resp. § 274 CSP prikročí k vydaniu kontumačného
rozsudku, ide o skrátený typ rozhodnutia. Preto súd v odôvodnení rozsudku pre zmeškanie
uvedie iba predmet konania... a právny dôvod vydania rozsudku – teda ustanovenie zákona,
podľa ktorého rozhodol.» Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H.
Beck, 2016. s. 1001 až 1004.). Ako obiter dictum ústavný súd uviedol, že formalistický
výklad ustanovenia § 274 CSP, a to, že súd vždy za kumulatívneho splnenia v tomto
ustanovení zakotvených zákonných podmienok rozsudkom pre zmeškanie „žalobe
vyhovie“, nie je žiaduci, najmä, ak súdne konanie trvá dlhšiu dobu, vo veci sa uskutočnilo
viac pojednávaní, na ktoré sa žalovaný riadne dostavil, nebol v konaní nečinný a súd
na návrh obidvoch strán vykonal rozsiahle dokazovanie. Podľa názoru ústavného súdu treba
návrh na vydanie rozsudku pre zmeškanie a splnenie ďalších zákonných podmienok
podľa § 274 CSP posudzovať vždy aj podľa okolností prejednávanej veci.
Napriek kogentnosti ustanovenia § 274 CSP by pri čisto gramatickom výklade a lipnutím
na formálnych znakoch vydanie rozsudku pre zmeškanie mohlo znamenať porušenie práva
na spravodlivý proces, v neposlednom rade v tom, že pri takomto formalistickom postupe
by bolo odopreté strane sporu možnosť podať riadny opravný prostriedok (odvolanie
vo veci samej).
36. Vzhľadom na to, že pojem „ospravedlniteľný dôvod“ v zmysle § 277 ods. 2 CSP
nie je právnou normou definovaný, je iba na úvahe súdu, ktoré okolnosti v intenciách
konkrétneho prípadu posúdi ako okolnosti hodné ospravedlnenia neúčasti na pojednávaní
(m. m. II. ÚS 369/2018).
37. Najvyšší súd napr. v uznesení sp. zn. 5 Obdo 26/2019 z 29. januára 2020,
sp. zn. 5 Obdo 26/2019 uviedol, že „Ospravedlniteľným dôvodom v zmysle § 277 ods. 2 CSP
sú len také okolnosti, ktoré na strane žalovaného nastali neočakávane, boli príčinou, že sa
nemohol na pojednávanie dostaviť, prípadne svoju neúčasť vopred riadne ospravedlniť
a ktoré za danej situácie možno považovať za dôvod ospravedlňujúci zmeškanie konania.
Za ospravedlniteľný dôvod nie je možné považovať okolnosť, ktorá žalovanému bola známa
resp. jeho právnej zástupkyni (nutnosť využiť lekársku pomoc nastala v značnom
čase/predstihu pred nariadeným pojednávaním), ktorá mu objektívne znemožňovala účasť
na pojednávaní, avšak žiadne objektívne okolnosti nebránili tomu, aby svoju neúčasť
na pojednávaní včas ospravedlnil.“.
38. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Cdo 168/2010 z 12. októbra 2010 konštatoval,
že „Súd môže posudzovať žiadosť účastníka o odročenie pojednávania len z hľadiska
dôležitých dôvodov, existenciu ktorých môže preveriť zo skutočností, ktoré sú mu známe
v čase rozhodovania o tejto žiadosti účastníka. Dôvodnosť žiadosti o odročenie
pojednávania posudzuje súd preto predovšetkým z hľadiska preukázania skutočností,
z ktorej účastník vyvodzuje existenciu dôležitého dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p.
Pokiaľ uvedená skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o tejto žiadosti účastníka
hodnoverne preukázaná, zostáva jeho žiadosť iba v rovine nepodložených tvrdení. Žiadosť
o odročenie pojednávania je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania
vo všeobecnosti vtedy, ak účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe
spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu neumožňujú sa
na pojednávaní zúčastniť a súčasne sú vážne, dôležité a ospravedlniteľné z hľadiska
objektívneho, tak aj subjektívneho (či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne
odvrátená).“.
39. Námietky sťažovateľky, ktoré vzniesla v ústavnej sťažnosti a ktoré sa týkajú
nedostatku procesného plnomocenstva žalobkyne na uplatňovanie práv tretích osôb
v konaní o zaplatenie sumy 213 156,14 € s príslušenstvom, nedoručenia predvolania
na pojednávanie konané 7. apríla 2017 právnemu zástupcovi sťažovateľky riadne a včas,
poruchy na motorovom vozidle ako objektívnej okolnosti, ktorá právnemu zástupcovi
sťažovateľky znemožnila zúčastniť sa pojednávania a v súvislosti s ktorou bolo právnemu
zástupcovi sťažovateľky spojovateľkou okresného súdu znemožnené telefonicky
ospravedlniť svoju neúčasť na pojednávaní, budú predmetom posudzovania krajského súdu
jednak v odvolacom konaní proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu
sťažovateľky na zrušenie rozsudku okresného súdu pre zmeškanie, ako aj v odvolacom
konaní proti rozsudku pre zmeškanie okresného súdu.
40. Najmä v odvolacom konaní proti rozsudku pre zmeškanie okresného súdu,
krajskému súdu nič nebráni, aby sa vo vzťahu k splneniu, resp. nesplneniu podmienok
na vydanie rozsudku pre zmeškanie okresného súdu, zaoberal (okrem iných aj) otázkou
doručovania súdnych písomností advokátovi do sídla SAK, ktorá je „nezávislou
samosprávnou stavovskou organizáciou, združujúcou viac ako 5 600 advokátov a 2 500
advokátskych koncipientov“, so zreteľom na skutočnosť, že podľa poštových podmienok
obchodnej spoločnosti Slovenská pošta a. s., Partizánska cesta 9, Banská Bystrica,
upravujúcich nesprávne dodanie zásielky: „Každý, komu bola nesprávne dodaná zásielka
alebo vyplatená suma (nie je jej adresátom ani odosielateľom), ju bezodkladne vráti SP.
Na základe požiadavky ju SP prevezme na odovzdávacom mieste. Ak prijímateľ zásielku
omylom otvoril, túto skutočnosť poznamená na jej zadnej strane a poznámku doplní svojím
podpisom. Ak prijímateľ odmietne na zásielke potvrdiť skutočnosť jej otvorenia, urobí tak
zamestnanec pošty. Údaj potvrdí aj odtlačkom dennej pečiatky. SP potvrdí prijímateľovi
vrátenie zásielky a vráti mu sumu uhradenú pri dodaní.“
41. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti, ktorou namietala
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) ako zjavne
neopodstatnenú.
III.4 K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
42. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže na súde domáhať ochrany svojich práv. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy).
43. Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa v civilnom sporovom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka posúdenia podmienok
pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí
do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky
je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného sporového
poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii
základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom
dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa (I. ÚS 18/2020).
44. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo sporovej strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu
ochranu, resp. spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
45. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1
dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje rozhodnutie,
neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď (rozsudok
ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61). Otázku,
či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje
rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným, je potrebné
zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy, ako aj
rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,
právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz
Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91).
46. Európsky súd pre ľudské práva vo veci Giuran proti Rumunsku (sťažnosť
č. 24360/04, ods. 28 – 32, ECHR 2011) konštatoval, že „Právo na spravodlivé konanie
pred súdom zaručené článkom 6 ods. 1 dohovoru musí byť interpretované vo svetle
Preambuly k dohovoru, ktorej relevantná časť vyhlasuje, že vláda práva je časťou
spoločného dedičstva zmluvných štátov. Jedným zo základných prvkov vlády práva je
princíp právnej istoty, ktorý okrem iného vyžaduje, aby v prípade, keď súdy rozhodnú
vo veci s konečnou platnosťou, ich rozhodnutie nebolo viac spochybňované. Samotná
možnosť existencie dvoch názorov na vec nie je dôvodom pre opätovné preskúmanie veci.
Odklon od tohto princípu je odôvodnený iba v prípadoch, keď sa vyskytnú okolnosti
podstatného a naliehavého charakteru. Právomoc vyšších súdov zrušovať alebo meniť
právoplatné a záväzné súdne rozhodnutia by mala byť vykonávaná na účely nápravy
základných vád. Táto právomoc musí byť vykonávaná tak, aby bola v čo najvyššej možnej
miere dodržaná spravodlivá rovnováha medzi záujmami jednotlivca a potrebou zabezpečiť
efektívnosť súdneho systému.“.
47. Podľa § 449 ods. 1 a 2 CSP ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté
rozhodnutie zruší. Dovolací súd zruší aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, len ak nápravu
nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu.
48. Podľa § 450 CSP ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa
povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí.
49. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší
súd v danom prípade postupoval v medziach svojej právomoci, dovolanie sťažovateľky
riadne meritórne preskúmal, pričom dospel k právnemu záveru o dôvodnosti podaného
dovolania a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu Civilný sporový poriadok prostredníctvom
§ 449 a nasl. výslovne umožňuje. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno
považovať za svojvoľné, resp. vychádzajúc z okolností danej veci za svojvoľne narúšajúce
princíp právnej istoty, ani za zjavne neodôvodnené a nevyplýva z neho ani taká aplikácia
príslušných procesnoprávnych a hmotnoprávnych noriem, ktorá by bola popretím ich
podstaty a zmyslu ani ktorá by bola v rozpore s judikatúrou ESĽP.
50. Ústavný súd obavu sťažovateľky, že účelom napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu nie je zrušiť rozsudok pre zmeškanie okresného súdu, ale iba zakryť pochybenia
kolegov – sudcov krajského súdu a okresného súdu, nepovažuje za spôsobilú spochybniť
ústavnú udržateľnosť záverov napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. To platí aj
pre tvrdenie sťažovateľky o „mimoriadne nebezpečnom“ názore najvyššieho súdu,
ktorý v odôvodnení napadnutého uznesenia ako obiter dictum uviedol, že s telefonickým
ospravedlnením neúčasti na pojednávaní vzhľadom na jednoznačné a nepochybné znenie
§ 123 ods. 1 a § 125 ods. 1 CSP nemožno spájať žiadne právne následky.
51. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názormi najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru ústavného súdu o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
52. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu by mohlo zakladať porušenie označených
práv sťažovateľky len v prípade, ak by bolo spojené s konkrétnym relevantným
nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý bol týmto uznesením spôsobený, pričom
by sa negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho
možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach
(III. ÚS 30/2010, III. ÚS 421/2016), čo však nie je prípad sťažovateľky.
53. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť
sťažovateľky vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
54. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu