Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/168/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa K. P., IČO: X., proti

odporcovi S. K., IČO: X., zastúpenému JUDr. J. L., o zaplatenie 7 220,54 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica

pod sp.zn. , o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 23. marca 2010, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie odporcu o d m i e t a .

Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 1. októbra 2009, č.k. -433

zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi 3 182,14 € s 9 % úrokom z omeškania ročne

od 8. júla 2004 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti

návrh zamietol. Zároveň vyslovil, ţe účastníci konania nemajú právo na náhradu trov konania.

Súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle , vysloveným v jeho

predchádzajúcich zrušujúcich uzneseniach, v otázke osoby poisteného, ako aj v otázke

zodpovednosti odporcu ako prenajímateľa za vzniknutú škodu, zisťoval v súlade

s rozhodnutím odvolacieho súdu skutočnú výšku škody. Vzhľadom na výsledky vykonaného

dokazovania dospel k záveru, ţe výšku škody je potrebné určiť voľnou úvahou. Pri jej určení

vychádzal z výpovede svedkyne Ing. M. K., ţe hodnota poisteného tovaru pred poškodením

bola 214 830,--Sk, z toho hodnota pouţiteľných zvyškov po precenení

23 . Rozdiel týchto súm 191 730,--Sk by predstavoval poistné plnenie, súd však

zohľadnil spoluzavinenie samotného poškodeného – poisteného na vzniku škody a voľnou

úvahou túto ustálil na ½-icu, čím určil výšku regresnej náhrady škody na sumu 95 865,--Sk,

(3 182,14 €). Vo zvyšku uplatnenej pohľadávky návrh zamietol. Keďţe sa odporca s plnením

peňaţného dlhu pre navrhovateľa dostal do omeškania, súd ho zaviazal zaplatiť

navrhovateľovi z priznanej sumy aj úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby určenej Národnou bankou

Slovenska podľa nariadenia vlády č. a to odo dňa 8. júla 2004, kedy sa dostal

do omeškania. O trovách konania rozhodol podľa

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie odporcu rozsudkom z 23. marca 2010,

sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle

potvrdil. Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V celom

rozsahu sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Mal za to, ţe

súd prvého stupňa postupoval správne, keď v danom prípade výšku škody určil podľa svojej

úvahy v zmysle a pri svojej úvahe vychádzal zo zistených skutkových okolností,

ktoré mu umoţnili posúdiť mieru spoluzavinenia samotného poškodeného a uplatnený

regresný nárok navrhovateľa voči odporcovi zníţiť na polovicu tak, ako to vyplýva

z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Podľa názoru odvolacieho súdu takto voľnou úvahou

ustálený nárok navrhovateľa je správny a zohľadňuje celkový priebeh škodovej udalosti,

odstraňovania jej následkov, overovania zo strany poisťovne aj dôvodnú obranu odporcu.

Za správne povaţoval rozhodnutie prvostupňového súdu aj v časti úroku z omeškania

a náhrady trov prvostupňového konania.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v celom rozsahu podal dovolanie odporca,

ktorý navrhol rozsudok odvolacieho súdu zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť.

Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením a

tvrdiac, ţe postupom súdov mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho

právo na spravodlivé konanie. Mal za to, ţe prvostupňový a odvolací súd dostatočne

neposúdili jeho tvrdenia, nezaujali ţiadne právne stanovisko k jeho novým tvrdeniam a preto

rozhodnutia oboch súdov povaţoval za nepreskúmateľné. Namietal, ţe prvostupňový súd

napriek ţiadosti jeho právneho zástupcu o odročenie pojednávania z dôvodu pracovnej

zaneprázdnenosti toto pojednávanie neodročil a vo veci meritórne rozhodol. V dovolaní tieţ

namietal nesprávne hodnotenie dôkazov súdmi a nesprávnosť výroku odvolacieho súdu

o trovách konania. Mal za to, ţe navrhovateľ nepreukázal prechod práv z poisteného subjektu

na seba, keďţe z poistnej zmluvy nie je určiteľné, ktorý zo subjektov, ktorých identifikačné

údaje obsahuje, je skutočne poisteným subjektom. Podľa názoru dovolateľa navrhovateľ

neuniesol dôkazné bremeno ani v otázke preukázania zavinenia odporcu a výšky svojho

nároku. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci tak, ako ho

uvádzal v konaní pred súdmi.

Navrhovateľ sa k dovolaniu odporcu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel

k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4, § 238 ods. 3

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je

prípustné ani podľa ustanovenia z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci

doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti

dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať ( ).

Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti

konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe

zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy pri

prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a odporcovi

neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho

práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa kaţdý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby

jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

poţiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

Odňatie moţnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces

dovolateľ vyvodzuje z toho, ţe prvostupňový a odvolací súd dostatočne neposúdili jeho

tvrdenia, nezaujali ţiadne právne stanovisko k jeho novým tvrdeniam a preto rozhodnutia

oboch súdov povaţoval za nepreskúmateľné.

Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, ţe táto námietka odporcu nie je

dôvodná.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe

v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi 3 182,14 € s 9 % úrokom

z omeškania ročne od 8. júla 20024 do zaplatenia a pre ktoré návrh vo zvyšku zamietol

a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia

nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe

súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných

ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba

skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

(napr. ).

Odňatie moţnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces

dovolateľ vyvodzuje aj z toho, ţe prvostupňový súd napriek ţiadosti jeho právneho zástupcu

o odročenie pojednávania z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti toto pojednávanie neodročil

a vo veci meritórne rozhodol.

Podľa súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa

riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepoţiadal z dôleţitého dôvodu

o odročenie, môţe súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom

na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

V danej veci súd prvého stupňa vytýčil pojednávanie na deň 1. októbra 2009.

Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi odporcu ako aj navrhovateľovi

doručené dňa 16. septembra 2009. Právny zástupca odporcu písomným podaním

z 30. septembra 2009, osobne podaným na prvostupňovom súde dňa 1. októbra 2009, poţiadal

o odročenie pojednávania z dôvodu svojej pracovnej zaneprázdnenosti. Svoju ţiadosť

o odročenie pojednávania však ničím nedoloţil a v nej uvádzaný dôvod nepreukázal. Preto ak

za takejto skutkovej situácie prvostupňový súd vo veci s poukazom na ustanovenie § 101

ods. 2 vec meritórne prejednal bez prítomnosti právneho zástupcu odporcu, neodňal

odporcovi moţnosť konať pred súdom v zmysle

Súd môţe posudzovať ţiadosť účastníka o odročenie pojednávania len z hľadiska

dôleţitých dôvodov, existenciu ktorých môţe preveriť zo skutočností, ktoré sú mu známe

v čase rozhodovania o tejto ţiadosti účastníka. Dôvodnosť ţiadosti o odročenie pojednávania

posudzuje súd preto predovšetkým z hľadiska preukázania skutočností, z ktorej účastník

vyvodzuje existenciu dôleţitého dôvodu v zmysle Pokiaľ uvedená

skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o tejto ţiadosti účastníka hodnoverne preukázaná,

zostáva jeho ţiadosť iba v rovine nepodloţených tvrdení. Ţiadosť o odročenie pojednávania je

podloţená dôleţitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo všeobecnosti vtedy, ak

účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť

na pojednávaní ospravedlniť, t.j. také, ktoré mu neumoţňujú sa na pojednávaní zúčastniť

a súčasne sú váţne, dôleţité a ospravedlniteľné z hľadiska objektívneho, tak aj subjektívneho

(či mohla byť prekáţka predvídaná, prípadne odvrátená).

V prejednávanej veci právny zástupca odporcu síce poţiadal o odročenie

pojednávania, avšak dôvod pre takýto postup nepreukázal. Nepredloţil súdu ţiadne dôkazy

o svojej pracovnej zaneprázdnenosti a teda hodnoverným spôsobom neosvedčil skutočnosti

tvrdené v ţiadosti o odročenie pojednávania. Pokiaľ teda súd v konaní pokračoval aj

po obdrţaní ţiadosti právneho zástupcu odporcu o odročenie pojednávania a vec prejednal

a rozhodol v jeho neprítomnosti, neporušil ustanovenie a neodňal

odporcovi moţnosť konať pred súdom.

K námietke dovolateľa týkajúcej sa nesprávneho hodnotenia dôkazov dovolací súd

povaţuje za potrebné uviesť, ţe v zmysle dôkazy hodnotí súd podľa svojej

úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom

starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle . Pokiaľ súd

nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto

dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania

v zmysle (pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je

samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241

ods. 2 písm. a/ aţ c/ ).

Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle

v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Z dovolania odporcu vyplýva, ţe napáda rozsudok odvolacieho súdu aj v časti

týkajúcej sa výroku o trovách konania. Pokiaľ ide o túto časť rozhodnutia odvolacieho súdu,

prípustnosť dovolania treba posudzovať podľa , a nie podľa Ide totiţ

o rozhodnutie, ktoré má povahu uznesenia v zmysle veta druhá , a to aj

v prípade, ţe je pojaté do rozsudku vo veci samej. Ani v takom prípade nezmení rozhodnutie

o trovách konania svoju procesnú povahu, a preto z hľadiska prípustnosti dovolania treba

na neho hľadieť ako na uznesenie. Ustanovenie ale výslovne ustanovuje,

ţe predchádzajúce odseky 1 a 2 (pripúšťajúce dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu)

neplatia, ak ide o uznesenie o trovách konania.

Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania

nemoţno vyvodiť z ustanovenia , , a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu

v súlade s v spojení s , ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov

konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. októbra 2010

JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová