Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (26)5e0/366099.0321fb.pdf
PDF · 129.54 KB
No categories available
5Cdo/168/2010
Najvyšší súd 5 Cdo 168/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa K. P., IČO: X., proti
odporcovi S. K., IČO: X., zastúpenému JUDr. J. L., o zaplatenie 7 220,54 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica
pod sp.zn. 14 C 96/2005, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 23. marca 2010, sp. zn. 14 Co 319/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie odporcu o d m i e t a .
Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 1. októbra 2009, č.k. 14 C 96/2005-433
zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi 3 182,14 € s 9 % úrokom z omeškania ročne
od 8. júla 2004 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti
návrh zamietol. Zároveň vyslovil, ţe účastníci konania nemajú právo na náhradu trov konania.
Súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle § 216 O.s.p., vysloveným v jeho
predchádzajúcich zrušujúcich uzneseniach, v otázke osoby poisteného, ako aj v otázke
zodpovednosti odporcu ako prenajímateľa za vzniknutú škodu, zisťoval v súlade
s rozhodnutím odvolacieho súdu skutočnú výšku škody. Vzhľadom na výsledky vykonaného
dokazovania dospel k záveru, ţe výšku škody je potrebné určiť voľnou úvahou. Pri jej určení
vychádzal z výpovede svedkyne Ing. M. K., ţe hodnota poisteného tovaru pred poškodením
bola 214 830,--Sk, z toho hodnota pouţiteľných zvyškov po precenení
23 100,--Sk. Rozdiel týchto súm 191 730,--Sk by predstavoval poistné plnenie, súd však
zohľadnil spoluzavinenie samotného poškodeného – poisteného na vzniku škody a voľnou
úvahou túto ustálil na ½-icu, čím určil výšku regresnej náhrady škody na sumu 95 865,--Sk,
(3 182,14 €). Vo zvyšku uplatnenej pohľadávky návrh zamietol. Keďţe sa odporca s plnením
peňaţného dlhu pre navrhovateľa dostal do omeškania, súd ho zaviazal zaplatiť
navrhovateľovi z priznanej sumy aj úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby určenej Národnou bankou
Slovenska podľa nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a to odo dňa 8. júla 2004, kedy sa dostal
do omeškania. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie odporcu rozsudkom z 23. marca 2010,
sp. zn. 14 Co 319/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle
§ 219 O.s.p. potvrdil. Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V celom
rozsahu sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Mal za to, ţe
súd prvého stupňa postupoval správne, keď v danom prípade výšku škody určil podľa svojej
úvahy v zmysle § 136 O.s.p. a pri svojej úvahe vychádzal zo zistených skutkových okolností,
ktoré mu umoţnili posúdiť mieru spoluzavinenia samotného poškodeného a uplatnený
regresný nárok navrhovateľa voči odporcovi zníţiť na polovicu tak, ako to vyplýva
z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Podľa názoru odvolacieho súdu takto voľnou úvahou
ustálený nárok navrhovateľa je správny a zohľadňuje celkový priebeh škodovej udalosti,
odstraňovania jej následkov, overovania zo strany poisťovne aj dôvodnú obranu odporcu.
Za správne povaţoval rozhodnutie prvostupňového súdu aj v časti úroku z omeškania
a náhrady trov prvostupňového konania.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v celom rozsahu podal dovolanie odporca,
ktorý navrhol rozsudok odvolacieho súdu zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť.
Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ a § 237 písm. f/ O.s.p.
tvrdiac, ţe postupom súdov mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho
právo na spravodlivé konanie. Mal za to, ţe prvostupňový a odvolací súd dostatočne
neposúdili jeho tvrdenia, nezaujali ţiadne právne stanovisko k jeho novým tvrdeniam a preto
rozhodnutia oboch súdov povaţoval za nepreskúmateľné. Namietal, ţe prvostupňový súd
napriek ţiadosti jeho právneho zástupcu o odročenie pojednávania z dôvodu pracovnej
zaneprázdnenosti toto pojednávanie neodročil a vo veci meritórne rozhodol. V dovolaní tieţ
namietal nesprávne hodnotenie dôkazov súdmi a nesprávnosť výroku odvolacieho súdu
o trovách konania. Mal za to, ţe navrhovateľ nepreukázal prechod práv z poisteného subjektu
na seba, keďţe z poistnej zmluvy nie je určiteľné, ktorý zo subjektov, ktorých identifikačné
údaje obsahuje, je skutočne poisteným subjektom. Podľa názoru dovolateľa navrhovateľ
neuniesol dôkazné bremeno ani v otázke preukázania zavinenia odporcu a výšky svojho
nároku. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci tak, ako ho
uvádzal v konaní pred súdmi.
Navrhovateľ sa k dovolaniu odporcu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4, § 238 ods. 3
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je
prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci
doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy pri
prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a odporcovi
neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho
práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby
jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Odňatie moţnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces
dovolateľ vyvodzuje z toho, ţe prvostupňový a odvolací súd dostatočne neposúdili jeho
tvrdenia, nezaujali ţiadne právne stanovisko k jeho novým tvrdeniam a preto rozhodnutia
oboch súdov povaţoval za nepreskúmateľné.
Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, ţe táto námietka odporcu nie je
dôvodná.
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi 3 182,14 € s 9 % úrokom
z omeškania ročne od 8. júla 20024 do zaplatenia a pre ktoré návrh vo zvyšku zamietol
a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia
nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe
súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných
ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba
skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).
Odňatie moţnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces
dovolateľ vyvodzuje aj z toho, ţe prvostupňový súd napriek ţiadosti jeho právneho zástupcu
o odročenie pojednávania z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti toto pojednávanie neodročil
a vo veci meritórne rozhodol.
Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa
riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepoţiadal z dôleţitého dôvodu
o odročenie, môţe súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom
na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
V danej veci súd prvého stupňa vytýčil pojednávanie na deň 1. októbra 2009.
Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi odporcu ako aj navrhovateľovi
doručené dňa 16. septembra 2009. Právny zástupca odporcu písomným podaním
z 30. septembra 2009, osobne podaným na prvostupňovom súde dňa 1. októbra 2009, poţiadal
o odročenie pojednávania z dôvodu svojej pracovnej zaneprázdnenosti. Svoju ţiadosť
o odročenie pojednávania však ničím nedoloţil a v nej uvádzaný dôvod nepreukázal. Preto ak
za takejto skutkovej situácie prvostupňový súd vo veci s poukazom na ustanovenie § 101
ods. 2 O.s.p. vec meritórne prejednal bez prítomnosti právneho zástupcu odporcu, neodňal
odporcovi moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Súd môţe posudzovať ţiadosť účastníka o odročenie pojednávania len z hľadiska
dôleţitých dôvodov, existenciu ktorých môţe preveriť zo skutočností, ktoré sú mu známe
v čase rozhodovania o tejto ţiadosti účastníka. Dôvodnosť ţiadosti o odročenie pojednávania
posudzuje súd preto predovšetkým z hľadiska preukázania skutočností, z ktorej účastník
vyvodzuje existenciu dôleţitého dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ uvedená
skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o tejto ţiadosti účastníka hodnoverne preukázaná,
zostáva jeho ţiadosť iba v rovine nepodloţených tvrdení. Ţiadosť o odročenie pojednávania je
podloţená dôleţitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo všeobecnosti vtedy, ak
účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť
na pojednávaní ospravedlniť, t.j. také, ktoré mu neumoţňujú sa na pojednávaní zúčastniť
a súčasne sú váţne, dôleţité a ospravedlniteľné z hľadiska objektívneho, tak aj subjektívneho
(či mohla byť prekáţka predvídaná, prípadne odvrátená).
V prejednávanej veci právny zástupca odporcu síce poţiadal o odročenie
pojednávania, avšak dôvod pre takýto postup nepreukázal. Nepredloţil súdu ţiadne dôkazy
o svojej pracovnej zaneprázdnenosti a teda hodnoverným spôsobom neosvedčil skutočnosti
tvrdené v ţiadosti o odročenie pojednávania. Pokiaľ teda súd v konaní pokračoval aj
po obdrţaní ţiadosti právneho zástupcu odporcu o odročenie pojednávania a vec prejednal
a rozhodol v jeho neprítomnosti, neporušil ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. a neodňal
odporcovi moţnosť konať pred súdom.
K námietke dovolateľa týkajúcej sa nesprávneho hodnotenia dôkazov dovolací súd
povaţuje za potrebné uviesť, ţe v zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej
úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.. Pokiaľ súd
nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto
dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. (pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je
samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241
ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.).
Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Z dovolania odporcu vyplýva, ţe napáda rozsudok odvolacieho súdu aj v časti
týkajúcej sa výroku o trovách konania. Pokiaľ ide o túto časť rozhodnutia odvolacieho súdu,
prípustnosť dovolania treba posudzovať podľa § 239 O.s.p., a nie podľa § 238 O.s.p. Ide totiţ
o rozhodnutie, ktoré má povahu uznesenia v zmysle § 167 ods. 1 veta druhá O.s.p., a to aj
v prípade, ţe je pojaté do rozsudku vo veci samej. Ani v takom prípade nezmení rozhodnutie
o trovách konania svoju procesnú povahu, a preto z hľadiska prípustnosti dovolania treba
na neho hľadieť ako na uznesenie. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. ale výslovne ustanovuje,
ţe predchádzajúce odseky 1 a 2 (pripúšťajúce dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu)
neplatia, ak ide o uznesenie o trovách konania.
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238, § 239 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p.
neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov
konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. októbra 2010
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová