Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 233/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Miroslava

Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

ARMA, s. r. o., Hlavná 62, Dulovce, IČO: 34 119 027, zastúpenej advokátskou kanceláriou

Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., Twin City Tower, Mlynské nivy 10,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka Mgr. Jana Alušíková, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -194 z 21. marca 2018

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. novembra

2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti ARMA, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ARMA, s. r. o., Hlavná 62,

Dulovce, IČO: 34 119 027 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -194 z 21. marca 2018 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. novembra

2018.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v obchodnoprávnej

veci obchodnej spoločnosti AKCENT NOVA, s. r. o., Partizánska cesta 112, Banská

Bystrica, IČO 36 046 124 (ďalej len „žalobkyňa“), ktorou sa proti sťažovateľke (žalovanej

v 1. rade) domáhala zaplatenia sumy 43 000 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného

obohatenia „založenom na nákladoch na vykonávaní zimnej údržby spoločnej prístupovej

cesty“, Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom pre zmeškanie

podľa (ďalej aj „“) č. k. -97

zo 6. decembra 2016 rozhodol tak, že sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni

sumu 43 000 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne od 16. júna 2015

do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. V relevantnej časti

odôvodnenia uvedeného rozhodnutia okresný súd uviedol, že „na prejednanie veci samej

súd určil termín pojednávania na deň 06. 12. 2016, na ktorý sa žalobca (právny zástupca)

dostavil riadne a včas... Žalovanému 1/ bolo predvolanie na termín pojednávania určený na

deň 06. 12. 2016 doručené dňa 21. 10. 2016, kedy právny zástupca žalovaného 1/, ktorý mal

splnomocnenie na celé konanie, prevzal poštovú zásielku ( ). V predvolaní

na pojednávanie bol žalovaný 1/ poučený, že v prípade, ak sa na pojednávanie nedostaví

a neospravedlní svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami, rozhodne súd o žalobe

na návrh protistrany rozsudkom pre zmeškanie. Žalovaný 1/ sa na pojednávanie nedostavil,

svoju neprítomnosť na pojednávaní žiadnym spôsobom neospravedlnil... Žalobca (právny

zástupca) na pojednávaní dňa 06. 12. 2016 navrhol, aby súd rozhodol rozsudkom pre

zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie... Vzhľadom na to, že žalovaný 1/ sa nedostavil na

pojednávanie vo veci určené na deň 06. 12. 2016, hoci bol na pojednávanie riadne a včas

predvolaný, keďže predvolanie mu bolo doručené viac ako 5 dní pred dňom, keď sa

pojednávanie malo konať ( ), v predvolaní na pojednávanie bol žalovaný 1/

poučený o následku nedostavenia sa, vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie

a žalovaný 1/ svoju neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnil, na návrh žalobcu súd na

pojednávaní konanom dňa 06. 12. 2016 rozhodol o žalobe rozsudkom pre zmeškanie,

ktorým žalobe žalobcu proti žalovanému 1/ vyhovel.“.

3. Sťažovateľka v zmysle poučenia rozsudku pre zmeškanie podala 21. decembra

2016 okresnému súdu návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie podľa

z dôvodu, že z ospravedlniteľného dôvodu zmeškala (resp. jej právny zástupca zmeškal)

pojednávanie vo veci samej, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie. O tomto

návrhu rozhodol okresný súd uznesením č. k. -142 z 25. januára 2017 tak,

že návrh sťažovateľky zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením

č. k. -178 z 21. septembra 2017 uznesenie okresného súdu potvrdil.

4. Sťažovateľka zároveň v zmysle poučenia rozsudku pre zmeškanie podala

proti nemu „v zákonnej lehote“ odvolanie podľa z dôvodu, že neboli

splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia. V odvolaní poukázala na to, že v konaní

bola aktívna, pričom namietla, že „súd pri vydaní rozsudku pre zmeškania žalovaného 1/ len

formalisticky prihliadal na gramatický výklad jednotlivého ustanovenia o rozsudku pre

zmeškanie bez toho, aby zobral do úvahy účel inštitútu rozsudku pre zmeškanie, zásady

civilného sporového konania, zachovanie procesných práv spoločnosti žalovaného 1/

a povinnosť súdu rozhodovať v súlade s korektívom spravodlivosti, súd vydal rozsudok pre

zmeškanie bez toho, aby bola zo strany žalobcu preukázaná dôvodnosť a výška ním

uplatňovaného nároku a súd neskúmal otázku pasívnej legitimácie žalovaného 1/“.

K odvolaniu sťažovateľky sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá oponovala, že

„do pojednávacej miestnosti sa síce v daný deň o 14.00 h dostavil advokát JUDr. M. L.,

avšak po skončení pojednávania a vyhlásení rozsudku a bez písomného splnomocnenia pre

účasť na pojednávaní“. Krajský súd napadnutým uznesením odvolanie sťažovateľky

odmietol podľa ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

odvolanie prípustné. Krajský súd zároveň konštatoval, že «rozsudok pre zmeškanie

žalovaného tzv. kontumačný rozsudok predstavuje procesnú sankciu za pasivitu žalovaného

v spore. Procesná úprava rozlišuje medzi rozsudkom pre zmeškanie žalovaného pred

nariadením pojednávania ( ) a po nariadení pojednávania ( ). Zatiaľ

čo pri rozhodnutí rozsudkom pre zmeškanie bez nariadenia pojednávania súd v zmysle

„môže rozhodnúť“ rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie, v prípade,

že ide o žalobu podľa , pokiaľ ide o rozsudok pre zmeškanie žalovaného

po nariadení pojednávania, súd v prípade splnenia podmienok uvedených v

o žalobe na plnenie ( ) „rozhodne rozsudkom pre zmeškanie“, ktorým

žalobe vyhovie...

Pri rozhodovaní kontumačným rozsudkom po nariadení pojednávania súd

za splnenia v zákone stanovených podmienok obligatórne rozhodne rozsudkom pre

zmeškanie. Rozsudok pre zmeškanie po nariadení pojednávania tak predstavuje sankciu

za nedostavenie sa na už nariadené pojednávanie, a súd za splnenia podmienok upravených

v zákone takýto rozsudok vyhlási bez ohľadu na predchádzajúcu aktivitu žalovaného

v spore. Okrem splnenia podmienok v , súd rozsudok pre zmeškanie žalovaného

vyhlási len v prípade, že sú splnené procesné podmienky konania, pričom prihliada aj

k tomu, či v žalobe a v doterajších podaniach žalobcu sú také tvrdenia, na základe ktorých

je možné rozsudok vydať (napr. či v samotnej žalobe nie sú tvrdenia rozporné, resp.

neúplné)...

Na základe vyššie uvedených záverov odvolací súd pri prejednaní odvolania

žalovaného 1/ skúmal, či boli splnené podmienky na vydanie takéhoto rozhodnutia.

Osobitné podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného z dôvodu, že sa

nedostavil na pojednávanie, sú zakotvené v § 274 a § 276. V zmysle nich sa vyžaduje,

aby bola podaná žaloba na plnenie [§ 137 písm. a)], bol žalovaný riadne a včas predvolaný

na pojednávanie, bol žalovaný v predvolaní na pojednávanie poučený o následku

nedostavenia sa, vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie, sa žalovaný nedostavil

na pojednávanie vo veci, žalovaný svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi

okolnosťami, žalobca, prítomný na pojednávaní, podal návrh na vydanie rozsudku pre

zmeškanie. Všetky osobitné podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného

z dôvodu nedostavenia sa na pojednávanie musia byť splnené práve na tom pojednávaní,

na ktorom bol rozsudok vydaný. Ak by súd vydal rozsudok pre zmeškanie napriek tomu,

že by nebola splnená niektorá (ktorákoľvek) z týchto podmienok, existoval by zákonný dôvod

na podanie odvolania. Ak sú splnené všetky podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie

žalovaného z dôvodu, že sa nedostavil na pojednávanie, musí súd takýto rozsudok vydať...

Skutočnosť, že žalovaný bol v doterajšom priebehu konania aktívny, nie je pre

rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie na pojednávaní podľa rozhodujúca.

Ako už odvolací súd uviedol, okrem splnenia podmienok v súd rozhodne

rozsudkom pre zmeškanie žalovaného len v prípade, že sú splnené procesné podmienky

konania, ďalej by nerozhodoval rozsudkom pre zmeškanie v prípade, že tvrdenia

v podaniach žalobcu by neumožňovali takýto rozsudok vyhlásiť...

Z uvedeného dôvodu potom dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie

rozhodol správne, keď na pojednávaní na návrh žalobcu rozhodol rozsudkom pre zmeškanie

žalovaného, odvolací súd mal za to, že na vydanie rozsudku pre zmeškanie boli splnené

všetky podmienky zakotvené v , preto odvolanie žalovaného 1/ proti rozsudku pre

zmeškanie podľa odmietol.“.

5. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie

podľa z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces, a podľa z dôvodu, že rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie

odmietol podľa ako procesne neprípustné, keďže dospel k záveru, že

„odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zhodnotil procesný postup súdu prvej

inštancie, ako aj jeho aplikáciu predpisov procesného práva. Zaujal stanovisko k odvolacím

námietkam žalovaného 1/ a vysvetlil, prečo ich považuje za neopodstatnené. Nemožno sa

preto stotožniť s dovolacou námietkou žalovaného 1/, že odvolací súd neposúdil podmienky

na vydanie kontumačného rozsudku podľa ust. normované jeho hypotézou,

v dôsledku čoho mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalovaného 1/

na spravodlivý proces v zmysle ust. Dovolací súd preto konštatuje,

že viazaný žalovaným 1/ vymedzenými dovolacími dôvodmi... dovolateľom tvrdenú vadu

zmätočnosti v zmysle nezistil... V tomto prípade nejde o rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktorým by bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenené

alebo potvrdené, a preto nie je možné vyvodiť prípustnosť dovolania podľa ust. § 421 ods. 1

“.

6.1 So závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí a opakujúc

identické argumenty, aké uplatnila v konaniach pred všeobecnými súdmi, t. j. že v jej

prípade neboli splnené zákonné podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie, v ústavnej

sťažnosti uvádza, že „dôvodom pre vydanie rozsudku pre zmeškanie bolo meškanie

právneho zástupcu na pojednávanie, ktorý do pojednávacej miestnosti vstúpil až po

vyhlásení rozsudku pre zmeškanie. Príčinu omeškania s príchodom na pojednávanie súd

neakceptoval ako ospravedlniteľný dôvod, ktorý by zakladal možnosť zrušenia rozsudku pre

zmeškanie. Omeškanie príchodu na pojednávanie právneho zástupcu sťažovateľ nikdy

nepopieral – bolo výsledkom okolností (dopravná situácia), ktorých existencia sa len ťažko

preukazuje, pokiaľ nebola medializovaná.“.

6.2 Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že zásah do jej základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie možno vidieť v porušení právnych

záruk:

- práva na ústavne súladný výklad aplikovateľných právnych noriem,

- práva na prístup k súdu a na meritórne súdne rozhodnutie,

- ako aj práva na riadne a dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

6.2.1 V súvislosti s tým sťažovateľka argumentuje, že dôvodová správa k návrhu

potvrdzuje správnosť ňou prezentovaného výkladu,

že právomoc súdu rozhodnúť vec kontumačným rozsudkom ako podľa , tak aj

podľa je možnosťou a nie povinnosťou súdu. Aj v Komentári Civilného

sporového poriadku (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,

Tomašovič, M. a kol. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 1003) je podľa názoru sťažovateľky

zastávaný rovnaký pohľad, pretože výklad k začína slovami: „Rozsudkom

pre zmeškanie podľa tohto ustanovenia môže súd rozhodnúť v prípadoch, keď už nariadil

vo veci samej pojednávanie a žalovaný sa na toto pojednávanie nedostavil.“ Sťažovateľka

tvrdí, že „Formalistický výklad preferovaný v napadnutých rozhodnutiach vedie

k tomu, že súdy redukujú rozsah svojho vlastného rozhodovania (a spôsobu akým

vykonávajú spravodlivosť) na vydanie rozhodnutia, ktoré akceptuje v plnom rozsahu to, čo

požaduje žalobca... Sankcia spočívajúca v tom, že voči strane konania, ktorá predkladala

v stanovených lehotách vyjadrenia a dôkazy, riadne prejavila a dosvedčila svoj záujem

aktívne participovať na konaní, uplatnila prostriedky právnej (procesnej) obrany, v rámci

ktorých preukázateľne poukázala na nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, je

vydaný rozsudok pre zmeškanie z dôvodu, že sa právny zástupca dostavil na pojednávanie

s omeškaním (a to keď sa ešte sudca v pojednávacej miestnosti nachádzal), čím prejavil

vôľu, že sa zamýšľal sa riadne zúčastniť pojednávania, je zjavne neprimeraným a príliš

prísnym procesným dôsledkom postihujúcim nie procesnú neaktivitu strany, ale jej prípadné

jednotlivé a ojedinelé parciálne pochybenie.“.

6.2.2 Sťažovateľka ďalej argumentuje, že krajský súd a najvyšší súd odobrili vydanie

rozsudku pre zmeškanie aj za predpokladu, že „takáto procesná sankcia smerujúca voči

sťažovateľovi nebola primeraná a proporčná, čo podporovali aj okolnosti prejednávanej

veci (doterajšia procesná aktivita sťažovateľa, nesprávne označenie žalovanej strany –

sťažovateľa, žalobcom)“. Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky napriek tomu,

že na takéto odmietnutie neboli splnené zákonné podmienky, keďže prípustnosť dovolania

bola daná nielen v zmysle , ale aj v zmysle . Vzhľadom na špecifickú

úpravu vyjadrenú v je zrejmé, že „dovolaním napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu... je rozhodnutím ktoré svojím charakterom a povahou je významným

a rovnajúcim sa rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým potvrdzuje prvostupňové

rozhodnutie“. Najvyšší súd bol povinný preskúmať dovolanie sťažovateľky aj v zmysle

, no keďže k tomu nepristúpil, bez právneho dôvodu zasiahol

do jej práva uplatňovať svoje hmotné a procesné práva, čím porušil jej právo na prístup

k súdu.

6.2.3 Sťažovateľka napokon argumentuje, že krajský súd a najvyšší súd v ústavnou

sťažnosťou napadnutých uzneseniach vychádzali zo zjavne neudržateľného a arbitrárneho

výkladu ustanovenia , ktorý sa nevyhnutne prejavil aj v ich nedostatočnom

odôvodnení.

6.3 Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhla, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby

napadnuté uznesenie krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil

a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného od 1. marca 2019 (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť

vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konania (m. m. , , , ).

12. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľky zaručeného a práva zaručeného dohovoru

uznesením krajského súdu č. k. -194 z 21. marca 2018 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. novembra 2018.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

15. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len

v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

, ). Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný

súd nemôže materiálne nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi,

ktorých sústava je od ústavného súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Len

výnimočne, za splnenia podmienok uvedených v predchádzajúcej vete môže ústavný súd

hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci, avšak

výlučne v rovine kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej

sťažnosti dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo nedovoľuje.

16. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

17. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným

znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho

(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka súladného výkladu zákonov a obdobných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, i v týchto

prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy

musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. ). V prípadoch nejasnosti

alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu

tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle totiž

neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba

viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona ().

Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu

ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby

bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich

jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,

ktorými je Slovenská republika viazaná.

18. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu

č. k. -194 z 21. marca 2018

19. Sťažovateľka napadnutému uzneseniu krajského súdu (bod 4) vytýka, že je

neodôvodnené a arbitrárne a že krajský súd ústavne nesúladným výkladom a aplikáciou

zasiahol do jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie v takej miere, že jej odoprel právo na prístup k súdu a na meritórne súdne

rozhodnutie (body 6.2.1 až 6.2.3).

20. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

21. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

22. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva

na spravodlivý proces. Samotné právo na prístup k súdu síce ani , ani dohovor

expressis verbis neupravujú, možno ho však implicitne vyvodiť z premisy „ak nie je proces,

nemôže byť spravodlivý“. „Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne

popisoval procesné záruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne

nechránil to, čo samo osebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup

k súdu. Zásady spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu

hodnotu, ak žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme

k záveru, že právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“

[pozri k tomu rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci

Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒ 36].

Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam

a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti

obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol

narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie

sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane

proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).

23. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp.

spravodlivý proces (, ).

24. Aj judikatúra ESĽP vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento

článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, neznamená to, aby na každý

argument strany konania dal podrobnú odpoveď (rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk

v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61). Otázku, či súd splnil svoju

povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže

byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným, je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť

návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných

štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním

a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani

v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprejedná každú

podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou

spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo strany konania

byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to explicitne neodrazí

v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, str. 67, 74).

Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu

(rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

25. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní

sťažovateľky aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať

záver, či ústavná sťažnosť je alebo nie je opodstatnená.

26. Odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok (m. m. ).

27. Podľa na pojednávaní rozhodne súd o žalobe podľa

na návrh žalobcu rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie, ak

a) sa žalovaný nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas

predvolaný a v predvolaní na pojednávanie bol žalovaný poučený o následku nedostavenia

sa vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie a

b) žalovaný neospravedlnil svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami.

28. Podľa odôvodnenie rozsudku pre zmeškanie žalovaného obsahuje

stručnú identifikáciu procesného nároku a právny dôvod vydania rozsudku pre zmeškanie.

29. «Rozsudok pre zmeškanie predstavuje osobitný druh súdneho rozhodnutia, ktorý

predstavuje následok procesnej pasivity procesných strán v sporovom konaní... Skutkovým

základom kontumačného rozsudku je žalobcom tvrdený skutkový stav – kontumačne sa

vyhovie žalobcom tvrdenému nároku. Zákon výslovne nezdôrazňuje, či sa môže takto

postupovať aj vtedy, ak žaloba trpí takými vadami, ktoré odôvodňujú ustáliť, že tvrdenia

žalobcu nie sú dostatočne presvedčivé, alebo sú dokonca rozporné – skrátka že

za „normálnych okolností“ by mal žalobca v procese dokazovania problém spor procesne

ustáť (vyhrať). Všetky tieto situácie pokrýva výraz „súd môže“ v hypotéze komentovaného

ustanovenia; súd má teda možnosť zvážiť, či kontumačný rozsudok v tejto fáze (bez návrhu

žalobcu a bez nariadenia pojednávania) vydá alebo bude v konaní pokračovať. Vo fáze

pojednávania, ak žalobca za splnenia prezumovaných podmienok (§ 274) vydanie

kontumačného rozsudku navrhne, súd možnosť takejto úvahy nemá a je povinný nasledovať

prejav dispozičného princípu a žalobe kontumačným rozsudkom vyhovieť... Vydanie

rozsudku pre zmeškanie podľa tohto ustanovenia tak

pojmovo predpokladá, že postup podľa bol dodržaný a žalovaný si tam uvedené

povinnosti splnil – inak by súd kontumačným rozsudkom spravidla rozhodol už v tejto fáze

konania (porovnaj komentár k ). Výnimočne však je možné aj to, že súd napriek

nesplneniu povinností žalovaného podľa § 167 nevydá kontumačný rozsudok už vo fáze

doručovania žaloby a nariadi pojednávanie. V takom prípade je však na procesnej

ostražitosti žalobcu, aby navrhol vydanie kontumačného rozsudku – bez procesnej iniciatívy

žalobcu nemožno k vydaniu tohto rozsudku prikročiť. Súd nie je oprávnený žalobcu o tejto

možnosti poučiť, lebo by tým neprimerane znevýhodnil jednu sporovú stranu (žalovaného),

suplovaním aktivity druhej sporovej strany a porušil by tým princíp rovnosti zbraní (k tomu

porovnaj a 9 )... Vážnosť okolností ktorými žalovaný ospravedlňuje svoju

neprítomnosť na pojednávaní musí posúdiť súd. Sú to okolnosti takej intenzity a závažnosti,

ktoré znemožňujú žalovanému účasť na pojednávaní z objektívnych dôvodov (choroba,

úraz, úmrtie v rodine). Vážnosť okolností je však vždy na posúdení a voľnej úvahe súdu...

Ak súd za splnenia podmienok , resp. prikročí k vydaniu kontumačného

rozsudku, ide o skrátený typ rozhodnutia. Preto súd v odôvodnení rozsudku pre zmeškanie

uvedie iba predmet konania... a právny dôvod vydania rozsudku – teda ustanovenie zákona,

podľa ktorého rozhodol.» Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,

Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. . Komentár. Praha : C. H.

Beck, 2016. s. 1001 až 1004).

30. Ústavný súd konštatuje, že citácia Komentára k ,

ktorú sťažovateľka použila v ústavnej sťažnosti na podporu svojich argumentov

o neodôvodnenosti a arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajského súdu, je vytrhnutá

z kontextu. Keďže rozsudok pre zmeškanie žalovaného je skráteným typom rozhodnutia,

v jeho odôvodnení súd nie je povinný uvádzať hmotnoprávne posúdenie veci ani citovať

ustanovenia hmotného práva. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tvrdí, že „omeškanie

príchodu na pojednávanie právneho zástupcu sťažovateľ nikdy nepopieral – bolo výsledkom

okolností (dopravná situácia), ktorých existencia sa len ťažko preukazuje, pokiaľ nebola

medializovaná“, na druhej strane však nepoprela ani tvrdenie žalobkyne, že „do

pojednávacej miestnosti sa síce v daný deň o 14.00 h dostavil advokát JUDr. M. L., avšak

po skončení pojednávania a vyhlásení rozsudku a bez písomného splnomocnenia pre účasť

na pojednávaní“ (s. 4 napadnutého rozsudku krajského súdu).

31. Ústavný súd si preto na účel overenia opodstatnenosti sťažnostných námietok

vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. , z obsahu ktorého zistil nasledujúce

skutočnosti:

Dňa 12. júna 2015 [t. j. ešte za účinnosti (ďalej len

„OSP“)] bola okresnému súdu doručená žaloba, ktorou sa žalobkyňa proti sťažovateľke

domáhala zaplatenia sumy 43 000 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia

„založenom na nákladoch na vykonávaní zimnej údržby spoločnej prístupovej cesty“.

Okresný súd uznesením č. k. -47 z 18. decembra 2015 doručil žalobu

sťažovateľke, pričom jej uložil, aby sa v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia k veci

písomne vyjadrila a aby v prípade, ak nárok uplatnený v návrhu v celom rozsahu neuzná,

uviedla vo vyjadrení rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojila listiny, na ktoré

sa odvoláva, a označila dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Okresný súd sťažovateľku

(okrem iného) poučil o tom, že ak bez vážneho dôvodu túto povinnosť nesplní, môže

rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie podľa a ,

a to bez nariadenia pojednávania; rozsudkom pre zmeškanie možno ďalej spor rozhodnúť,

ak sa odporca nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň včas a riadne predvolaný

(, )...

Dňa 20. januára 2016 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľky

k žalobe (replika), ku ktorému pripojila splnomocnenie na jej zastupovanie v predmetnom

konaní právnym zástupcom – advokátom.

Dňa 27. júla 2016 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalobkyne k vyjadreniu

sťažovateľky.

Dňa 3. októbra 2016 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľky

k vyjadreniu žalobkyne (duplika).

Okresný súd listom z 18. októbra 2016 nariadil pojednávanie vo veci samej

na 6. december 2016 o 13.30 h s tým, že „ak sa strana nedostaví na pojednávanie vo veci

a neospravedlní svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami, rozhodne súd o žalobe na

návrh protistrany rozsudkom pre zmeškanie. Na pojednávaní rozhodne súd o žalobe na

návrh žalobcu rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie, ak sa žalovaný nedostavil

na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní na

pojednávanie bol žalovaný poučený o následku nedostavenia sa vrátane možnosti vydania

rozsudku pre zmeškanie a žalovaný neospravedlnil svoju neprítomnosť včas a vážnymi

okolnosťami ( )...“. Právny zástupca sťažovateľky podľa poštovej doručenky

predvolanie na pojednávanie prevzal 21. októbra 2016.

Dňa 6. decembra 2016 o 13. 30 h sa na okresnom súde konalo pojednávanie vo veci

samej, na ktoré sa sťažovateľka ani jej právny zástupca nedostavili a svoju neúčasť

neospravedlnili. Žalobkyňa navrhla rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Okresný súd jej

návrhu vyhovel a vyhlásil rozsudok, ktorým uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť

žalobkyni sumu 43 000 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne od 16. júna

2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Pojednávanie bolo

skončené o 13.55 h. V zápisnici z uvedeného pojednávania (č. l. 85) sa nachádza úradný

záznam v tomto znení: „O 14.00 h sa do pojednávacej miestnosti dostavil advokát JUDr.

M. L... ktorý konštatuje, že bol právnym zástupcom žalovaného 1/ splnomocnený na

zastupovanie na dnešnom pojednávaní, avšak momentálne písomným plnomocenstvom

nedisponuje.“ Dôvod zmeškania pojednávania v úradnom zázname uvedený nie je.

Substitučné splnomocnenie právny zástupca sťažovateľky zaslal okresnému súdu

elektronicky 6. decembra 2016 o 13.56 h, pričom elektronická podateľňa potvrdenku

o prijatí podania odoslala 6. decembra 2016 o 14.20 h. Na substitučnom splnomocnení je

uvedené, že sa udeľuje na zastupovanie na pojednávanie 6. decembra 2016 o 14.00 h.

Dňa 21. decembra 2016 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky

na zrušenie rozsudku pre zmeškanie podľa z dôvodu, že „v dôsledku zlej

dopravnej situácie medzi Lučencom a Banskou Bystricou, ktorú právny zástupca našej

spoločnosti nemohol predpokladať“, zmeškala pojednávanie vo veci samej, na ktorom bol

vyhlásený rozsudok pre zmeškanie.

Okresný súd uznesením č. k. -142 z 25. januára 2017 uvedený návrh

sťažovateľky zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia (okrem iného) konštatoval,

že „v danom prípade nešlo o nezanedbateľné meškanie, ale o meškanie v rozsahu 30 minút,

a teda právny zástupca žalovaného 1/, ako práva znalá osoba, nemohol očakávať, že bez

toho, aby meškanie súdu oznámil, súd nebude vo veci konať a nebude pojednávať, ale bude

čakať na jeho dostavenie sa... Žalovaný 1/... neuviedol, a teda nepreukázal také konkrétne

skutkové okolnosti, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako ospravedlniteľný dôvod na

zmeškanie pojednávania vo veci... Advokát... po príchode do pojednávacej miestnosti dňa

06. 12. 2016 o 14.00 h ani nedisponoval substitučnou plnou mocou. Súd preto poukazuje na

skutočnosť, že ak by sa aj advokát... bol na pojednávanie ustanovil včas, teda dňa 06. 12.

2016 o 13.30 h, súd by s ním ako so substitučným advokátom konať nemohol, keďže on

osobne substitučnou plnou mocou nedisponoval a podanie právneho zástupcu žalovaného

1/, ktorého prílohou bolo substitučné splnomocnenie pre advokáta... bolo súdu doručené

elektronicky (mailom bez zaručeného elektronického podpisu) dňa 06. 12. 2016 o 13.56 h...

Súd potom zdôrazňuje skutočnosť, že v predmetnom substitučnom splnomocnení, ktoré

advokátovi udelil dňa 02. 12. 2016 právny zástupca žalovaného 1/, je uvedené, že ho

splnomocňuje na zastupovanie na pojednávaní v uvedenej veci, ktorú Okresný súd Banská

Bystrica vytýčil na deň 06. 12. 2016 o 14.00 h. Súd má preto pochybnosti aj to tom,

či dôvodom príchodu substitučného právneho zástupcu žalovaného 1/ na pojednávanie dňa

06. 12. 2016 o 14.00 h bola zlá situácia na cestách... Zo správania advokáta... po príchode

do pojednávacej miestnosti bolo zrejmé, že je prekvapený, že pojednváanie sa malo konať

o 13.30 h a advokát... zákonnej sudkyni nepoprel, že na pojednávanie sa dostavil o 14.00 h

z dôvodu, že kanceláriou právneho zástupcu žalovaného 1/ mu bolo oznámené, že

pojednávanie je určené na deň 06. 12. 2016 o 14.00 h.“.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. -178

z 21. septembra 2017 uvedené uznesenie okresného súdu potvrdil. Ústavného prieskumu

uvedeného uznesenia krajského súdu sa však sťažovateľka nedomáhala.

32. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením

napadnutého uznesenia krajského súdu (bod 4) dospel k názoru, že obsahuje dostatok

skutkových a právnych záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvoinštančné konanie,

pričom nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov ( ), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia sa ústavný súd taktiež presvedčil, že krajský súd sa

odvolacími námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska

preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia krajského

súdu, pretože sú dostatočne a presvedčivo odôvodnené. V danom prípade nič nenasvedčuje

tomu, že by bol sťažovateľke odopretý prístup k súdu.

33. „Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva

na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného)

je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj

bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd

výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal.“

(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 29. júna 2010).

34. Podľa názoru ústavného súdu správanie sťažovateľky v posudzovanom prípade

odporuje zásade „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá vo svojej podstate znamená,

že práva patria len bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí

sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia

uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je

totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich

podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.

To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení vrátane využitia

možnosti podania opravných prostriedkov (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. júla 2012).

35. Správanie sťažovateľky, resp. jej právnej zástupkyne ústavný súd navyše

považuje za nekorektné, keďže mu zamlčala relevantné právne skutočnosti uvedené

v bode 31 tohto uznesenia.

36. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

považujúc rozhodnutie okresného súdu voči nej za nespravodlivé, však sama osebe

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

37. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

(resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nepatrí právo

sporovej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktoré sporová strana predkladá (, ,

, ).

38. Ústavný súd preto dospel k záveru, že v danom prípade niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru, preto ústavnú

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa pre jej

zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. novembra 2018

39. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa

sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to

pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka posúdenia

podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti

dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie

tejto otázky je teda vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného

sporového poriadku, ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti

o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z ,

v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateliek.

Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa preto nie je povinnosť

dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľkami, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva. V opačnom prípade by totiž

dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti

podaného opravného prostriedku vôbec boli naplnené.

40. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať

mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľky, ktorým napadla uznesenie krajského

súdu, jej dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania

nezistil, následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho

opravného prostriedku a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu

prostredníctvom § 447 písm. c) vyslovene umožňuje (bod 5).

41. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú

odmietol podľa aj tú časť ústavnej sťažnosti,

v ktorej sťažovateľka napádala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru týmto uznesením.

42. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

43. Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné dať do pozornosti,

obdobne ako je citované zo sťažnosti v bode 6.2.1, že formalistický výklad ustanovenia

, a to, že súd vždy za kumulatívneho splnenia v tomto ustanovení zakotvených

zákonných podmienok rozsudkom pre zmeškanie „žalobe vyhovie“, skutočne nie je žiaduci,

najmä, ak súdne konanie trvá dlhšiu dobu, vo veci sa uskutočnilo viac pojednávaní, na ktoré

sa žalovaný riadne dostavil, nebol v konaní nečinný a súd na návrh obidvoch strán vykonal

rozsiahle dokazovanie. Podľa názoru ústavného súdu treba návrh na vydanie rozsudku

pre zmeškanie a splnenie ďalších zákonných podmienok podľa posudzovať vždy

aj podľa okolností prejednávanej veci. Napriek kogentnosti ustanovenia by

pri čisto gramatickom výklade a lipnutím na formálnych znakoch vydanie rozsudku pre

zmeškanie mohlo znamenať porušenie práva na spravodlivý proces, v neposlednom rade

v tom, že pri takomto formalistickom postupe by bolo odopreté strane sporu možnosť podať

riadny opravný prostriedok (odvolanie vo veci samej).

43.1 O taký prípad však v danej veci nešlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2019