Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 366 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (374)I. ÚS 233/2019
PDF · 698.09 KB
No categories available
I. ÚS 233/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Miroslava
Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
ARMA, s. r. o., Hlavná 62, Dulovce, IČO: 34 119 027, zastúpenej advokátskou kanceláriou
Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., Twin City Tower, Mlynské nivy 10,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka Mgr. Jana Alušíková, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 Cob 228/2017-194 z 21. marca 2018
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 87/2018 z 22. novembra
2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti ARMA, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ARMA, s. r. o., Hlavná 62,
Dulovce, IČO: 34 119 027 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 41 Cob 228/2017-194 z 21. marca 2018 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 87/2018 z 22. novembra
2018.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v obchodnoprávnej
veci obchodnej spoločnosti AKCENT NOVA, s. r. o., Partizánska cesta 112, Banská
Bystrica, IČO 36 046 124 (ďalej len „žalobkyňa“), ktorou sa proti sťažovateľke (žalovanej
v 1. rade) domáhala zaplatenia sumy 43 000 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného
obohatenia „založenom na nákladoch na vykonávaní zimnej údržby spoločnej prístupovej
cesty“, Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 274 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) č. k. 64 Cb 265/2015-97
zo 6. decembra 2016 rozhodol tak, že sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 43 000 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne od 16. júna 2015
do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. V relevantnej časti
odôvodnenia uvedeného rozhodnutia okresný súd uviedol, že „na prejednanie veci samej
súd určil termín pojednávania na deň 06. 12. 2016, na ktorý sa žalobca (právny zástupca)
dostavil riadne a včas... Žalovanému 1/ bolo predvolanie na termín pojednávania určený na
deň 06. 12. 2016 doručené dňa 21. 10. 2016, kedy právny zástupca žalovaného 1/, ktorý mal
splnomocnenie na celé konanie, prevzal poštovú zásielku (§ 110 ods. 1 CSP). V predvolaní
na pojednávanie bol žalovaný 1/ poučený, že v prípade, ak sa na pojednávanie nedostaví
a neospravedlní svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami, rozhodne súd o žalobe
na návrh protistrany rozsudkom pre zmeškanie. Žalovaný 1/ sa na pojednávanie nedostavil,
svoju neprítomnosť na pojednávaní žiadnym spôsobom neospravedlnil... Žalobca (právny
zástupca) na pojednávaní dňa 06. 12. 2016 navrhol, aby súd rozhodol rozsudkom pre
zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie... Vzhľadom na to, že žalovaný 1/ sa nedostavil na
pojednávanie vo veci určené na deň 06. 12. 2016, hoci bol na pojednávanie riadne a včas
predvolaný, keďže predvolanie mu bolo doručené viac ako 5 dní pred dňom, keď sa
pojednávanie malo konať (§ 178 ods. 2 CSP), v predvolaní na pojednávanie bol žalovaný 1/
poučený o následku nedostavenia sa, vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie
a žalovaný 1/ svoju neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnil, na návrh žalobcu súd na
pojednávaní konanom dňa 06. 12. 2016 rozhodol o žalobe rozsudkom pre zmeškanie,
ktorým žalobe žalobcu proti žalovanému 1/ vyhovel.“.
3. Sťažovateľka v zmysle poučenia rozsudku pre zmeškanie podala 21. decembra
2016 okresnému súdu návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie podľa § 277 CSP
z dôvodu, že z ospravedlniteľného dôvodu zmeškala (resp. jej právny zástupca zmeškal)
pojednávanie vo veci samej, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie. O tomto
návrhu rozhodol okresný súd uznesením č. k. 64 Cb 265/2015-142 z 25. januára 2017 tak,
že návrh sťažovateľky zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením
č. k. 43 Cob 84/2017-178 z 21. septembra 2017 uznesenie okresného súdu potvrdil.
4. Sťažovateľka zároveň v zmysle poučenia rozsudku pre zmeškanie podala
proti nemu „v zákonnej lehote“ odvolanie podľa § 356 písm. b) CSP z dôvodu, že neboli
splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia. V odvolaní poukázala na to, že v konaní
bola aktívna, pričom namietla, že „súd pri vydaní rozsudku pre zmeškania žalovaného 1/ len
formalisticky prihliadal na gramatický výklad jednotlivého ustanovenia CSP o rozsudku pre
zmeškanie bez toho, aby zobral do úvahy účel inštitútu rozsudku pre zmeškanie, zásady
civilného sporového konania, zachovanie procesných práv spoločnosti žalovaného 1/
a povinnosť súdu rozhodovať v súlade s korektívom spravodlivosti, súd vydal rozsudok pre
zmeškanie bez toho, aby bola zo strany žalobcu preukázaná dôvodnosť a výška ním
uplatňovaného nároku a súd neskúmal otázku pasívnej legitimácie žalovaného 1/“.
K odvolaniu sťažovateľky sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá oponovala, že
„do pojednávacej miestnosti sa síce v daný deň o 14.00 h dostavil advokát JUDr. M. L.,
avšak po skončení pojednávania a vyhlásení rozsudku a bez písomného splnomocnenia pre
účasť na pojednávaní“. Krajský súd napadnutým uznesením odvolanie sťažovateľky
odmietol podľa § 386 písm. c) CSP ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
odvolanie prípustné. Krajský súd zároveň konštatoval, že «rozsudok pre zmeškanie
žalovaného tzv. kontumačný rozsudok predstavuje procesnú sankciu za pasivitu žalovaného
v spore. Procesná úprava rozlišuje medzi rozsudkom pre zmeškanie žalovaného pred
nariadením pojednávania (§ 273 CSP) a po nariadení pojednávania (§ 274 CSP). Zatiaľ
čo pri rozhodnutí rozsudkom pre zmeškanie bez nariadenia pojednávania súd v zmysle
§ 273 CSP „môže rozhodnúť“ rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie, v prípade,
že ide o žalobu podľa § 137 písm. a) CSP, pokiaľ ide o rozsudok pre zmeškanie žalovaného
po nariadení pojednávania, súd v prípade splnenia podmienok uvedených v § 274 CSP
o žalobe na plnenie (§ 137 písm. a) CSP) „rozhodne rozsudkom pre zmeškanie“, ktorým
žalobe vyhovie...
Pri rozhodovaní kontumačným rozsudkom po nariadení pojednávania súd
za splnenia v zákone stanovených podmienok obligatórne rozhodne rozsudkom pre
zmeškanie. Rozsudok pre zmeškanie po nariadení pojednávania tak predstavuje sankciu
za nedostavenie sa na už nariadené pojednávanie, a súd za splnenia podmienok upravených
v zákone takýto rozsudok vyhlási bez ohľadu na predchádzajúcu aktivitu žalovaného
v spore. Okrem splnenia podmienok v § 274 CSP, súd rozsudok pre zmeškanie žalovaného
vyhlási len v prípade, že sú splnené procesné podmienky konania, pričom prihliada aj
k tomu, či v žalobe a v doterajších podaniach žalobcu sú také tvrdenia, na základe ktorých
je možné rozsudok vydať (napr. či v samotnej žalobe nie sú tvrdenia rozporné, resp.
neúplné)...
Na základe vyššie uvedených záverov odvolací súd pri prejednaní odvolania
žalovaného 1/ skúmal, či boli splnené podmienky na vydanie takéhoto rozhodnutia.
Osobitné podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného z dôvodu, že sa
nedostavil na pojednávanie, sú zakotvené v § 274 a § 276. V zmysle nich sa vyžaduje,
aby bola podaná žaloba na plnenie [§ 137 písm. a)], bol žalovaný riadne a včas predvolaný
na pojednávanie, bol žalovaný v predvolaní na pojednávanie poučený o následku
nedostavenia sa, vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie, sa žalovaný nedostavil
na pojednávanie vo veci, žalovaný svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi
okolnosťami, žalobca, prítomný na pojednávaní, podal návrh na vydanie rozsudku pre
zmeškanie. Všetky osobitné podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného
z dôvodu nedostavenia sa na pojednávanie musia byť splnené práve na tom pojednávaní,
na ktorom bol rozsudok vydaný. Ak by súd vydal rozsudok pre zmeškanie napriek tomu,
že by nebola splnená niektorá (ktorákoľvek) z týchto podmienok, existoval by zákonný dôvod
na podanie odvolania. Ak sú splnené všetky podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie
žalovaného z dôvodu, že sa nedostavil na pojednávanie, musí súd takýto rozsudok vydať...
Skutočnosť, že žalovaný bol v doterajšom priebehu konania aktívny, nie je pre
rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie na pojednávaní podľa § 274 CSP rozhodujúca.
Ako už odvolací súd uviedol, okrem splnenia podmienok v § 274 CSP súd rozhodne
rozsudkom pre zmeškanie žalovaného len v prípade, že sú splnené procesné podmienky
konania, ďalej by nerozhodoval rozsudkom pre zmeškanie v prípade, že tvrdenia
v podaniach žalobcu by neumožňovali takýto rozsudok vyhlásiť...
Z uvedeného dôvodu potom dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie
rozhodol správne, keď na pojednávaní na návrh žalobcu rozhodol rozsudkom pre zmeškanie
žalovaného, odvolací súd mal za to, že na vydanie rozsudku pre zmeškanie boli splnené
všetky podmienky zakotvené v § 274 CSP, preto odvolanie žalovaného 1/ proti rozsudku pre
zmeškanie podľa § 386 písm. c) CSP odmietol.“.
5. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie
podľa § 420 písm. f) CSP z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, a podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP z dôvodu, že rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie
odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako procesne neprípustné, keďže dospel k záveru, že
„odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zhodnotil procesný postup súdu prvej
inštancie, ako aj jeho aplikáciu predpisov procesného práva. Zaujal stanovisko k odvolacím
námietkam žalovaného 1/ a vysvetlil, prečo ich považuje za neopodstatnené. Nemožno sa
preto stotožniť s dovolacou námietkou žalovaného 1/, že odvolací súd neposúdil podmienky
na vydanie kontumačného rozsudku podľa ust. § 274 C. s. p. normované jeho hypotézou,
v dôsledku čoho mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalovaného 1/
na spravodlivý proces v zmysle ust. § 420 písm. f) C. s. p. Dovolací súd preto konštatuje,
že viazaný žalovaným 1/ vymedzenými dovolacími dôvodmi... dovolateľom tvrdenú vadu
zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. nezistil... V tomto prípade nejde o rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktorým by bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenené
alebo potvrdené, a preto nie je možné vyvodiť prípustnosť dovolania podľa ust. § 421 ods. 1
C. s. p.“.
6.1 So závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí a opakujúc
identické argumenty, aké uplatnila v konaniach pred všeobecnými súdmi, t. j. že v jej
prípade neboli splnené zákonné podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie, v ústavnej
sťažnosti uvádza, že „dôvodom pre vydanie rozsudku pre zmeškanie bolo meškanie
právneho zástupcu na pojednávanie, ktorý do pojednávacej miestnosti vstúpil až po
vyhlásení rozsudku pre zmeškanie. Príčinu omeškania s príchodom na pojednávanie súd
neakceptoval ako ospravedlniteľný dôvod, ktorý by zakladal možnosť zrušenia rozsudku pre
zmeškanie. Omeškanie príchodu na pojednávanie právneho zástupcu sťažovateľ nikdy
nepopieral – bolo výsledkom okolností (dopravná situácia), ktorých existencia sa len ťažko
preukazuje, pokiaľ nebola medializovaná.“.
6.2 Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že zásah do jej základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie možno vidieť v porušení právnych
záruk:
- práva na ústavne súladný výklad aplikovateľných právnych noriem,
- práva na prístup k súdu a na meritórne súdne rozhodnutie,
- ako aj práva na riadne a dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
6.2.1 V súvislosti s tým sťažovateľka argumentuje, že dôvodová správa k návrhu
Civilného sporového poriadku potvrdzuje správnosť ňou prezentovaného výkladu,
že právomoc súdu rozhodnúť vec kontumačným rozsudkom ako podľa § 273 CSP, tak aj
podľa § 274 CSP je možnosťou a nie povinnosťou súdu. Aj v Komentári Civilného
sporového poriadku (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M. a kol. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 1003) je podľa názoru sťažovateľky
zastávaný rovnaký pohľad, pretože výklad k § 274 CSP začína slovami: „Rozsudkom
pre zmeškanie podľa tohto ustanovenia môže súd rozhodnúť v prípadoch, keď už nariadil
vo veci samej pojednávanie a žalovaný sa na toto pojednávanie nedostavil.“ Sťažovateľka
tvrdí, že „Formalistický výklad § 274 CSP preferovaný v napadnutých rozhodnutiach vedie
k tomu, že súdy redukujú rozsah svojho vlastného rozhodovania (a spôsobu akým
vykonávajú spravodlivosť) na vydanie rozhodnutia, ktoré akceptuje v plnom rozsahu to, čo
požaduje žalobca... Sankcia spočívajúca v tom, že voči strane konania, ktorá predkladala
v stanovených lehotách vyjadrenia a dôkazy, riadne prejavila a dosvedčila svoj záujem
aktívne participovať na konaní, uplatnila prostriedky právnej (procesnej) obrany, v rámci
ktorých preukázateľne poukázala na nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, je
vydaný rozsudok pre zmeškanie z dôvodu, že sa právny zástupca dostavil na pojednávanie
s omeškaním (a to keď sa ešte sudca v pojednávacej miestnosti nachádzal), čím prejavil
vôľu, že sa zamýšľal sa riadne zúčastniť pojednávania, je zjavne neprimeraným a príliš
prísnym procesným dôsledkom postihujúcim nie procesnú neaktivitu strany, ale jej prípadné
jednotlivé a ojedinelé parciálne pochybenie.“.
6.2.2 Sťažovateľka ďalej argumentuje, že krajský súd a najvyšší súd odobrili vydanie
rozsudku pre zmeškanie aj za predpokladu, že „takáto procesná sankcia smerujúca voči
sťažovateľovi nebola primeraná a proporčná, čo podporovali aj okolnosti prejednávanej
veci (doterajšia procesná aktivita sťažovateľa, nesprávne označenie žalovanej strany –
sťažovateľa, žalobcom)“. Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky napriek tomu,
že na takéto odmietnutie neboli splnené zákonné podmienky, keďže prípustnosť dovolania
bola daná nielen v zmysle § 420 CSP, ale aj v zmysle § 421 CSP. Vzhľadom na špecifickú
úpravu vyjadrenú v § 356 písm. c) CSP je zrejmé, že „dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu... je rozhodnutím ktoré svojím charakterom a povahou je významným
a rovnajúcim sa rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým potvrdzuje prvostupňové
rozhodnutie“. Najvyšší súd bol povinný preskúmať dovolanie sťažovateľky aj v zmysle
§ 421 ods. 1 písm. b) CSP, no keďže k tomu nepristúpil, bez právneho dôvodu zasiahol
do jej práva uplatňovať svoje hmotné a procesné práva, čím porušil jej právo na prístup
k súdu.
6.2.3 Sťažovateľka napokon argumentuje, že krajský súd a najvyšší súd v ústavnou
sťažnosťou napadnutých uzneseniach vychádzali zo zjavne neudržateľného a arbitrárneho
výkladu ustanovenia § 274 CSP, ktorý sa nevyhnutne prejavil aj v ich nedostatočnom
odôvodnení.
6.3 Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhla, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby
napadnuté uznesenie krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil
a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného od 1. marca 2019 (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť
vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konania (m. m. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
12. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu č. k. 41 Cob 228/2017-194 z 21. marca 2018 a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 87/2018 z 22. novembra 2018.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
15. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len
v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky
výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný
súd nemôže materiálne nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi,
ktorých sústava je od ústavného súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Len
výnimočne, za splnenia podmienok uvedených v predchádzajúcej vete môže ústavný súd
hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci, avšak
výlučne v rovine kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej
sťažnosti dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo ústava nedovoľuje.
16. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
17. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným
znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho
(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto
prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy
musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti
alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu
tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým
(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž
neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu
aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba
viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).
Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu
ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby
bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich
jednak z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,
ktorými je Slovenská republika viazaná.
18. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
č. k. 41 Cob 228/2017-194 z 21. marca 2018
19. Sťažovateľka napadnutému uzneseniu krajského súdu (bod 4) vytýka, že je
neodôvodnené a arbitrárne a že krajský súd ústavne nesúladným výkladom a aplikáciou
§ 274 CSP zasiahol do jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne
konanie v takej miere, že jej odoprel právo na prístup k súdu a na meritórne súdne
rozhodnutie (body 6.2.1 až 6.2.3).
20. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
21. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
22. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva
na spravodlivý proces. Samotné právo na prístup k súdu síce ani ústava, ani dohovor
expressis verbis neupravujú, možno ho však implicitne vyvodiť z premisy „ak nie je proces,
nemôže byť spravodlivý“. „Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne
popisoval procesné záruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne
nechránil to, čo samo osebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup
k súdu. Zásady spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu
hodnotu, ak žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme
k záveru, že právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“
[pozri k tomu rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci
Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒ 36].
Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam
a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti
obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol
narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie
sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane
proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).
23. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp.
spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
24. Aj judikatúra ESĽP vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento
článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, neznamená to, aby na každý
argument strany konania dal podrobnú odpoveď (rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk
v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61). Otázku, či súd splnil svoju
povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže
byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným, je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť
návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných
štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním
a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani
v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprejedná každú
podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou
spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo strany konania
byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to explicitne neodrazí
v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, str. 67, 74).
Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
25. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní
sťažovateľky aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,
ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať
záver, či ústavná sťažnosť je alebo nie je opodstatnená.
26. Odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok (m. m. II. ÚS 78/05).
27. Podľa § 274 CSP na pojednávaní rozhodne súd o žalobe podľa § 137 písm. a)
na návrh žalobcu rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie, ak
a) sa žalovaný nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas
predvolaný a v predvolaní na pojednávanie bol žalovaný poučený o následku nedostavenia
sa vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie a
b) žalovaný neospravedlnil svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami.
28. Podľa § 275 CSP odôvodnenie rozsudku pre zmeškanie žalovaného obsahuje
stručnú identifikáciu procesného nároku a právny dôvod vydania rozsudku pre zmeškanie.
29. «Rozsudok pre zmeškanie predstavuje osobitný druh súdneho rozhodnutia, ktorý
predstavuje následok procesnej pasivity procesných strán v sporovom konaní... Skutkovým
základom kontumačného rozsudku je žalobcom tvrdený skutkový stav – kontumačne sa
vyhovie žalobcom tvrdenému nároku. Zákon výslovne nezdôrazňuje, či sa môže takto
postupovať aj vtedy, ak žaloba trpí takými vadami, ktoré odôvodňujú ustáliť, že tvrdenia
žalobcu nie sú dostatočne presvedčivé, alebo sú dokonca rozporné – skrátka že
za „normálnych okolností“ by mal žalobca v procese dokazovania problém spor procesne
ustáť (vyhrať). Všetky tieto situácie pokrýva výraz „súd môže“ v hypotéze komentovaného
ustanovenia; súd má teda možnosť zvážiť, či kontumačný rozsudok v tejto fáze (bez návrhu
žalobcu a bez nariadenia pojednávania) vydá alebo bude v konaní pokračovať. Vo fáze
pojednávania, ak žalobca za splnenia prezumovaných podmienok (§ 274) vydanie
kontumačného rozsudku navrhne, súd možnosť takejto úvahy nemá a je povinný nasledovať
prejav dispozičného princípu a žalobe kontumačným rozsudkom vyhovieť... Vydanie
rozsudku pre zmeškanie podľa tohto ustanovenia Civilného sporového poriadku tak
pojmovo predpokladá, že postup podľa § 167 CSP bol dodržaný a žalovaný si tam uvedené
povinnosti splnil – inak by súd kontumačným rozsudkom spravidla rozhodol už v tejto fáze
konania (porovnaj komentár k § 273 CSP). Výnimočne však je možné aj to, že súd napriek
nesplneniu povinností žalovaného podľa § 167 nevydá kontumačný rozsudok už vo fáze
doručovania žaloby a nariadi pojednávanie. V takom prípade je však na procesnej
ostražitosti žalobcu, aby navrhol vydanie kontumačného rozsudku – bez procesnej iniciatívy
žalobcu nemožno k vydaniu tohto rozsudku prikročiť. Súd nie je oprávnený žalobcu o tejto
možnosti poučiť, lebo by tým neprimerane znevýhodnil jednu sporovú stranu (žalovaného),
suplovaním aktivity druhej sporovej strany a porušil by tým princíp rovnosti zbraní (k tomu
porovnaj článok 6 a 9 CSP)... Vážnosť okolností ktorými žalovaný ospravedlňuje svoju
neprítomnosť na pojednávaní musí posúdiť súd. Sú to okolnosti takej intenzity a závažnosti,
ktoré znemožňujú žalovanému účasť na pojednávaní z objektívnych dôvodov (choroba,
úraz, úmrtie v rodine). Vážnosť okolností je však vždy na posúdení a voľnej úvahe súdu...
Ak súd za splnenia podmienok § 273, resp. § 274 CSP prikročí k vydaniu kontumačného
rozsudku, ide o skrátený typ rozhodnutia. Preto súd v odôvodnení rozsudku pre zmeškanie
uvedie iba predmet konania... a právny dôvod vydania rozsudku – teda ustanovenie zákona,
podľa ktorého rozhodol.» Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H.
Beck, 2016. s. 1001 až 1004).
30. Ústavný súd konštatuje, že citácia Komentára k Civilnému sporovému poriadku,
ktorú sťažovateľka použila v ústavnej sťažnosti na podporu svojich argumentov
o neodôvodnenosti a arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajského súdu, je vytrhnutá
z kontextu. Keďže rozsudok pre zmeškanie žalovaného je skráteným typom rozhodnutia,
v jeho odôvodnení súd nie je povinný uvádzať hmotnoprávne posúdenie veci ani citovať
ustanovenia hmotného práva. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tvrdí, že „omeškanie
príchodu na pojednávanie právneho zástupcu sťažovateľ nikdy nepopieral – bolo výsledkom
okolností (dopravná situácia), ktorých existencia sa len ťažko preukazuje, pokiaľ nebola
medializovaná“, na druhej strane však nepoprela ani tvrdenie žalobkyne, že „do
pojednávacej miestnosti sa síce v daný deň o 14.00 h dostavil advokát JUDr. M. L., avšak
po skončení pojednávania a vyhlásení rozsudku a bez písomného splnomocnenia pre účasť
na pojednávaní“ (s. 4 napadnutého rozsudku krajského súdu).
31. Ústavný súd si preto na účel overenia opodstatnenosti sťažnostných námietok
vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 64 Cb 265/2015, z obsahu ktorého zistil nasledujúce
skutočnosti:
Dňa 12. júna 2015 [t. j. ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“)] bola okresnému súdu doručená žaloba, ktorou sa žalobkyňa proti sťažovateľke
domáhala zaplatenia sumy 43 000 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia
„založenom na nákladoch na vykonávaní zimnej údržby spoločnej prístupovej cesty“.
Okresný súd uznesením č. k. 64 Cb 265/2015-47 z 18. decembra 2015 doručil žalobu
sťažovateľke, pričom jej uložil, aby sa v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia k veci
písomne vyjadrila a aby v prípade, ak nárok uplatnený v návrhu v celom rozsahu neuzná,
uviedla vo vyjadrení rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojila listiny, na ktoré
sa odvoláva, a označila dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Okresný súd sťažovateľku
(okrem iného) poučil o tom, že ak bez vážneho dôvodu túto povinnosť nesplní, môže
rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b OSP a § 114 ods. 5 OSP,
a to bez nariadenia pojednávania; rozsudkom pre zmeškanie možno ďalej spor rozhodnúť,
ak sa odporca nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň včas a riadne predvolaný
(§ 79 ods. 4, § 115 ods. 2 OSP)...
Dňa 20. januára 2016 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľky
k žalobe (replika), ku ktorému pripojila splnomocnenie na jej zastupovanie v predmetnom
konaní právnym zástupcom – advokátom.
Dňa 27. júla 2016 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalobkyne k vyjadreniu
sťažovateľky.
Dňa 3. októbra 2016 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľky
k vyjadreniu žalobkyne (duplika).
Okresný súd listom z 18. októbra 2016 nariadil pojednávanie vo veci samej
na 6. december 2016 o 13.30 h s tým, že „ak sa strana nedostaví na pojednávanie vo veci
a neospravedlní svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami, rozhodne súd o žalobe na
návrh protistrany rozsudkom pre zmeškanie. Na pojednávaní rozhodne súd o žalobe na
návrh žalobcu rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie, ak sa žalovaný nedostavil
na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní na
pojednávanie bol žalovaný poučený o následku nedostavenia sa vrátane možnosti vydania
rozsudku pre zmeškanie a žalovaný neospravedlnil svoju neprítomnosť včas a vážnymi
okolnosťami (§ 274 CSP)...“. Právny zástupca sťažovateľky podľa poštovej doručenky
predvolanie na pojednávanie prevzal 21. októbra 2016.
Dňa 6. decembra 2016 o 13. 30 h sa na okresnom súde konalo pojednávanie vo veci
samej, na ktoré sa sťažovateľka ani jej právny zástupca nedostavili a svoju neúčasť
neospravedlnili. Žalobkyňa navrhla rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Okresný súd jej
návrhu vyhovel a vyhlásil rozsudok, ktorým uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 43 000 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne od 16. júna
2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Pojednávanie bolo
skončené o 13.55 h. V zápisnici z uvedeného pojednávania (č. l. 85) sa nachádza úradný
záznam v tomto znení: „O 14.00 h sa do pojednávacej miestnosti dostavil advokát JUDr.
M. L... ktorý konštatuje, že bol právnym zástupcom žalovaného 1/ splnomocnený na
zastupovanie na dnešnom pojednávaní, avšak momentálne písomným plnomocenstvom
nedisponuje.“ Dôvod zmeškania pojednávania v úradnom zázname uvedený nie je.
Substitučné splnomocnenie právny zástupca sťažovateľky zaslal okresnému súdu
elektronicky 6. decembra 2016 o 13.56 h, pričom elektronická podateľňa potvrdenku
o prijatí podania odoslala 6. decembra 2016 o 14.20 h. Na substitučnom splnomocnení je
uvedené, že sa udeľuje na zastupovanie na pojednávanie 6. decembra 2016 o 14.00 h.
Dňa 21. decembra 2016 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky
na zrušenie rozsudku pre zmeškanie podľa § 277 CSP z dôvodu, že „v dôsledku zlej
dopravnej situácie medzi Lučencom a Banskou Bystricou, ktorú právny zástupca našej
spoločnosti nemohol predpokladať“, zmeškala pojednávanie vo veci samej, na ktorom bol
vyhlásený rozsudok pre zmeškanie.
Okresný súd uznesením č. k. 64 Cb 265/2015-142 z 25. januára 2017 uvedený návrh
sťažovateľky zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia (okrem iného) konštatoval,
že „v danom prípade nešlo o nezanedbateľné meškanie, ale o meškanie v rozsahu 30 minút,
a teda právny zástupca žalovaného 1/, ako práva znalá osoba, nemohol očakávať, že bez
toho, aby meškanie súdu oznámil, súd nebude vo veci konať a nebude pojednávať, ale bude
čakať na jeho dostavenie sa... Žalovaný 1/... neuviedol, a teda nepreukázal také konkrétne
skutkové okolnosti, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako ospravedlniteľný dôvod na
zmeškanie pojednávania vo veci... Advokát... po príchode do pojednávacej miestnosti dňa
06. 12. 2016 o 14.00 h ani nedisponoval substitučnou plnou mocou. Súd preto poukazuje na
skutočnosť, že ak by sa aj advokát... bol na pojednávanie ustanovil včas, teda dňa 06. 12.
2016 o 13.30 h, súd by s ním ako so substitučným advokátom konať nemohol, keďže on
osobne substitučnou plnou mocou nedisponoval a podanie právneho zástupcu žalovaného
1/, ktorého prílohou bolo substitučné splnomocnenie pre advokáta... bolo súdu doručené
elektronicky (mailom bez zaručeného elektronického podpisu) dňa 06. 12. 2016 o 13.56 h...
Súd potom zdôrazňuje skutočnosť, že v predmetnom substitučnom splnomocnení, ktoré
advokátovi udelil dňa 02. 12. 2016 právny zástupca žalovaného 1/, je uvedené, že ho
splnomocňuje na zastupovanie na pojednávaní v uvedenej veci, ktorú Okresný súd Banská
Bystrica vytýčil na deň 06. 12. 2016 o 14.00 h. Súd má preto pochybnosti aj to tom,
či dôvodom príchodu substitučného právneho zástupcu žalovaného 1/ na pojednávanie dňa
06. 12. 2016 o 14.00 h bola zlá situácia na cestách... Zo správania advokáta... po príchode
do pojednávacej miestnosti bolo zrejmé, že je prekvapený, že pojednváanie sa malo konať
o 13.30 h a advokát... zákonnej sudkyni nepoprel, že na pojednávanie sa dostavil o 14.00 h
z dôvodu, že kanceláriou právneho zástupcu žalovaného 1/ mu bolo oznámené, že
pojednávanie je určené na deň 06. 12. 2016 o 14.00 h.“.
Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 43 Cob 84/2017-178
z 21. septembra 2017 uvedené uznesenie okresného súdu potvrdil. Ústavného prieskumu
uvedeného uznesenia krajského súdu sa však sťažovateľka nedomáhala.
32. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením
napadnutého uznesenia krajského súdu (bod 4) dospel k názoru, že obsahuje dostatok
skutkových a právnych záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvoinštančné konanie,
pričom nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov (§ 274 CSP), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia sa ústavný súd taktiež presvedčil, že krajský súd sa
odvolacími námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska
preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia krajského
súdu, pretože sú dostatočne a presvedčivo odôvodnené. V danom prípade nič nenasvedčuje
tomu, že by bol sťažovateľke odopretý prístup k súdu.
33. „Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva
na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného)
je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj
bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd
výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal.“
(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 205/2009 z 29. júna 2010).
34. Podľa názoru ústavného súdu správanie sťažovateľky v posudzovanom prípade
odporuje zásade „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá vo svojej podstate znamená,
že práva patria len bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí
sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia
uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je
totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich
podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.
To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení vrátane využitia
možnosti podania opravných prostriedkov (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 65/2011
z 19. júla 2012).
35. Správanie sťažovateľky, resp. jej právnej zástupkyne ústavný súd navyše
považuje za nekorektné, keďže mu zamlčala relevantné právne skutočnosti uvedené
v bode 31 tohto uznesenia.
36. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
považujúc rozhodnutie okresného súdu voči nej za nespravodlivé, však sama osebe
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
37. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nepatrí právo
sporovej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktoré sporová strana predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 284/08).
38. Ústavný súd preto dospel k záveru, že v danom prípade niet žiadnej spojitosti
medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej
zjavnú neopodstatnenosť.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
5 Obdo 87/2018 z 22. novembra 2018
39. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to
pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka posúdenia
podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti
dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie
tejto otázky je teda vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného
sporového poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti
o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy,
v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateliek.
Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy preto nie je povinnosť
dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľkami, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie označeného základného práva. V opačnom prípade by totiž
dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti
podaného opravného prostriedku vôbec boli naplnené.
40. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať
mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľky, ktorým napadla uznesenie krajského
súdu, jej dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania
nezistil, následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho
opravného prostriedku a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu Civilný sporový poriadok
prostredníctvom § 447 písm. c) vyslovene umožňuje (bod 5).
41. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde aj tú časť ústavnej sťažnosti,
v ktorej sťažovateľka napádala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru týmto uznesením.
42. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
43. Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné dať do pozornosti,
obdobne ako je citované zo sťažnosti v bode 6.2.1, že formalistický výklad ustanovenia
§ 274 CSP, a to, že súd vždy za kumulatívneho splnenia v tomto ustanovení zakotvených
zákonných podmienok rozsudkom pre zmeškanie „žalobe vyhovie“, skutočne nie je žiaduci,
najmä, ak súdne konanie trvá dlhšiu dobu, vo veci sa uskutočnilo viac pojednávaní, na ktoré
sa žalovaný riadne dostavil, nebol v konaní nečinný a súd na návrh obidvoch strán vykonal
rozsiahle dokazovanie. Podľa názoru ústavného súdu treba návrh na vydanie rozsudku
pre zmeškanie a splnenie ďalších zákonných podmienok podľa § 274 CSP posudzovať vždy
aj podľa okolností prejednávanej veci. Napriek kogentnosti ustanovenia § 274 CSP by
pri čisto gramatickom výklade a lipnutím na formálnych znakoch vydanie rozsudku pre
zmeškanie mohlo znamenať porušenie práva na spravodlivý proces, v neposlednom rade
v tom, že pri takomto formalistickom postupe by bolo odopreté strane sporu možnosť podať
riadny opravný prostriedok (odvolanie vo veci samej).
43.1 O taký prípad však v danej veci nešlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júna 2019