Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 565/2020
PDF · 597.09 KB
No categories available
IV. ÚS 565/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti CERE Invest Lorinčík, s. r. o., Rastislavova 68, Košice, IČO 44 506 783,
zastúpenej advokátskou kanceláriou Steiner & Associates s. r. o., Plávková 2, Košice,
v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavel Šteiner, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva podnikať podľa čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 31 Cb 181/2019 z 27. januára 2020
a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Cob 42/2020 z 12. júna 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti CERE Invest Lorinčík, s. r. o., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 9. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti CERE Invest
Lorinčík, s. r. o., Rastislavova 68, Košice, IČO 44 506 783 (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátskou kanceláriou Steiner & Associates s. r. o., Plávková 2, Košice,
v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavel Šteiner, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavy, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Okresného súdu
Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 31 Cb 181/2019 z 27. januára 2020 a uznesením
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Cob 42/2020 z 12. júna 2020
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:
«1. Sťažovateľ mal s obchodnou spoločnosťou uzatvorený obchodný
vzťah. Na základe uzatvorenej Zmluvy o dielo zo dňa 24.10.2016 sa spoločnosť
stala generálnym dodávateľom diela
(ďalej ako „dodávateľ“), ktorého výstavbu financoval a realizoval sťažovateľ. Po určitom
čase dodávateľ prestal dodržiavať termíny ukončenia jednotlivých častí diela, výstavba
sa dostala do veľkého omeškania a medzi stranami došlo k vzniku viacerých nezrovnalostí.
Na základe toho zmluvné strany uzatvorili dňa 11.09.2018 Dohodu o ukončení prác na diele
podľa zmluvy o dielo zo dňa 24.10.2016 a dohodu o urovnaní vzájomných práv
a povinností.
2. Po odovzdaní diela novému generálnemu dodávateľovi sa zistilo, že pôvodný
dodávateľ nevykonal časť prác, za ktoré dostal zaplatené,
čím sa bezdôvodne obohatil. Výška bezdôvodného obohatenia pritom bola sťažovateľom
vyčíslená na sumu prevyšujúcu 500 000 EUR. Dodávateľ taktiež nerealizoval reklamácie
(odstránenie vád) ním zhotoveného diela, ku ktorým sa v Dohode o urovnaní zaviazal,
a preto ich odstránenie musel zabezpečiť sťažovateľ inou osobou na náklady dodávateľa.
Dodávateľ následne 2x odstúpil od Dohody o urovnaní, pričom podľa sťažovateľa
ide o neplatné odstúpenie. Keďže dodávateľ nevyplatil svojich subdodávateľov,
ktorí odmietli pokračovať vo vykonávaní diela, sťažovateľ sa rozhodol odkúpiť
ich pohľadávky voči dodávateľovi za účelom rýchleho dokončenia 1. fázy diela
a jeho následnej kolaudácie. V súčasnosti tak z vyššie uvedených dôvodov medzi stranami
nie je ukončené vyčíslenie vzájomných práv a pohľadávok. Spornou skutočnosťou
je tak existentnosť ako aj splatnosť jednotlivých častí uplatnenej pohľadávky dodávateľa.
3. Dodávateľ následne dňa 27. decembra 2019 podal na Okresný súd Košice II návrh
na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, ktorým požadoval zriadenie sudcovského
záložného práva spolu k ôsmim nehnuteľnostiam vo vlastníctve sťažovateľa z titulu
zabezpečenia pohľadávky dodávateľa voči sťažovateľovi v celkovej sume 784.142,37 EUR.
Okresný súd Košice II uznesením pod sp. zn. 31Cb/181/2019 zo dňa 27. januára 2020
čiastočne návrhu dodávateľa vyhovel a zriadil sudcovské záložné právo k štyrom
nehnuteľnostiam približne v hodnote pohľadávky vyčíslenej dodávateľom.
4. Sťažovateľ po obdržaní uznesenia a oboznámení sa s jeho obsahom zistil,
že nebola naplnená ani jedna z kumulatívne stanovených podmienok na nariadenie
zabezpečovacieho opatrenia. Preto podal voči uzneseniu prvostupňového súdu odvolanie.
Odvolanie dôvodil najmä tým, že:
a. medzi sporovými stranami sú vzájomné a sporné pohľadávky, a teda nemôže
byť pohľadávka dodávateľa osvedčená,
b. pohľadávka dodávateľa (ktorej priznal súd ochranu) v časti vo výške 503 972,15
nie je splatná, keďže nedošlo k naplneniu podmienok splatnosti pohľadávky
podľa čl. IV. body 3 a 4 Dohody o urovnaní,
c. pohľadávka dodávateľa v časti vo výške 280 000 EUR neexistuje vôbec,
keďže táto suma bola dojednaná ako odplata za zariadenie predaja inžinierskych sietí,
pričom však dodávateľ žiaden odpredaj nezariadil (túto skutočnosť sám ani nerozporoval),
d. nebol učinený žiaden úkon zo strany sťažovateľa, z ktorého by bolo možné dovodiť
záver o obave z marenia budúcej exekúcie,
e. súd zriadil záložné právo k nehnuteľnostiam, ktoré v čase zriadenia už boli
predané spotrebiteľom (boli predmetom zmluvy o budúcej zmluve a bola k nim už uhradená
záloha zo strany kupujúcich).»
3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že „5. Krajský súd v Košiciach, napádaným
Uznesením sp. zn. 4Cob/42/2020 potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu,
avšak jeho dôvodenie nemá oporu ani v skutkovom ani právnom stave a prieči
sa požiadavke spravodlivého rozhodnutia veci nestranným súdom. Krajský súd v Košiciach
najmä vôbec neodôvodnil osvedčenosť – t. j. existenciu a splatnosť jednotlivých pohľadávok
dodávateľa (z ktorých pozostávala celková suma 784.142,37 EUR, ktorej priznal ochranu –
body 34, 35 Uznesenia), k námietke neexistencie započítacieho prejavu sťažovateľa ako
znakom ohrozenia exekúcie sa nevyjadril vôbec (zdanlivo to spomína v úvode bodu 37,
ale ďalej k tejto podstatnej podmienke na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia
nič neuvádza), ochranu práv tretích osôb v bode 38 považoval za bezpredmetnú
pre konanie, avšak hneď v bode 39 právam tretích osôb priznal ochranu. Záverom Krajský
súd v Košiciach (bod 40) videl obavy z budúceho ohrozenia exekúcie v tom, že sťažovateľ
ako developer predáva nehnuteľnosti, ktoré vystaval t. j. videl ohrozenie v tom že realizuje
svoje právo podnikať, bez toho, aby existoval iný dôvod preukazujúci ohrozenie exekúcie
(napr. podvodné konanie, predávanie nehnuteľností s akciou alebo pod ich trhovú cenu,
predĺženie a pod.). Sťažovateľ je v situácii, kedy má znemožnený predaj štyroch
nehnuteľností kvôli pohľadávke dodávateľa, ktorá nie je v časti splatná a v časti vôbec
neexistuje (nie je osvedčená), pričom nebolo preukázané ani ohrozenie marenia budúcej
exekúcie (ďalší predpoklad na nariadenie neodkladného opatrenia).“.
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že „13. dodávateľ ako jediné
dôvody existencie obáv z marenia budúcej exekúcie (ďalšia z podmienok na nariadenie
zabezpečovacieho opatrenia) videl uplatnenie započítacej námietky sťažovateľom
(započítanie nároku sťažovateľa za navyše uhradené práce dodávateľovi, ktoré neboli
v skutočnosti vykonané) ako aj to, že sťažovateľ je obchodnou spoločnosťou
so zahraničnými spoločníkmi, ktorá nemá na území SR iný majetkový substrát
ako nehnuteľnosti, ktoré stavia.
14. Sťažovateľ vo svojom odvolaní tiež argumentoval vyššie uvedenému
tým, že vo svojom liste zo dňa 23.10.2019, kde vyčíslil svoju pohľadávku voči dodávateľovi
opakovane uviedol, že pri vzniku splatnosti pohľadávky dodávateľa si tieto nároky
jednostranne započíta. Už aj v tomto liste sťažovateľ uviedol, že nárok dodávateľa ešte
len vznikne v budúcnosti a až potom bude môcť dôjsť k započítaniu. O dôvodnosti svojich
nárokov (t. j. že nejde o špekulatívne nároky) sťažovateľ predložil okrem štruktúrovaného
výpočtu uvedenom v liste zo dňa 23.10.2019 súdu aj čestné vyhlásenie osoby vykonávajúcej
kontrolu financovania projektu o tom, že schválila vyplatenie aj tých prác, ktoré dodávateľ
nevykonal. Porušiteľ tieto skutočnosti vyhodnotil izolovane, t. j. k listu sa vôbec nevyjadril
a posúdil len čestné vyhlásenie – aj to tak, že ide o rozporný dôkaz, na ktorom nemôže
založiť rozhodnutie. Otázka neexistencie splatnosti pohľadávky dodávateľa
je však upravená v Dohode o ukončení prác a dohode o urovnaní ako aj v Liste sťažovateľa
zo dňa 23.10.2019 (predloženého dodávateľom ako dôkaz). K tomu, že sťažovateľ nikdy
nepristúpil k započítaniu nárokov, sa však Porušiteľ vôbec nevyjadril. Uplatnenie
započítacej námietky pritom bolo najkľúčovejším dôvodom pre prvostupňový súd
na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia (bod 41 rozhodnutia prvostupňového súdu)
z pohľadu, že preukazovala ohrozenie marenia exekúcie – čo je v zásade absurdné,
keďže započítacia námietka nemôže ohroziť exekúciu, lebo tá sa vedie na základe
exekučného titulu, ktorý sa už so započítacou námietkou vysporiadal. Porušiteľ
sa k uvedenému vôbec nevyjadril, a naopak hrozbu marenia exekúcie videl
v tom, že sťažovateľ odpredáva svoj majetok ako developer (bod 40).“.
5. Napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu sú podľa sťažovateľky
arbitrárne a zjavne neodôvodnené, keďže sa v nich okresný súd a krajský súd nevysporiadali
dostatočne s argumentáciou týkajúcou sa otázky existencie dôvodov na nariadenie
zabezpečovacieho opatrenia.
6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, základného práva
podnikať podľa čl. 35 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 31 Cb 181/2019
z 27. januára 2020 a uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Cob 42/2020 z 12. júna 2020,
napadnuté rozhodnutia zruší a sťažovateľke prizná náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019
Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248
a § 250 a § 251.
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
13. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
14. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach
alebo záväzkoch.
17. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
18. Podľa § 343 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) zabezpečovacím opatrením môže súd zriadiť záložné
právo na veciach, právach alebo na iných majetkových hodnotách dlžníka na zabezpečenie
peňažnej pohľadávky veriteľa, ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
19. Podľa § 344 CSP ustanovenia o neodkladnom opatrení sa použijú primerane
aj na zabezpečovacie opatrenie.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
20. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté rozhodnutia
sú arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ústavy, základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavy, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
Podľa sťažovateľky sa okresný súd a krajský súd v napadnutých rozhodnutiach
nedostatočne vysporiadali s otázkou existencie dôvodov na nariadenie zabezpečovacieho
opatrenia.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ústavy, základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavy, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru
a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením okresného
súdu sp. zn. 31 Cb 181/2019 z 27. januára 2020
21. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu sp. zn. 31 Cb 181/2019
z 27. januára 2020, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni
princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd (III. ÚS 5/05).
22. Vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn. 31 Cb 181/2019
z 27. januára 2020 bol takýmto súdom krajský súd, ktorý napadnuté uznesenie okresného
súdu preskúmal na základe odvolania sťažovateľky. Krajský súd rozhodol uznesením
sp. zn. 4 Cob 42/2020 z 12. júna 2020, ktorým uznesenie okresného súdu
sp. zn. 31 Cb 181/2019 z 27. januára 2020 potvrdil.
23. V časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavy,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru
uznesením okresného súdu sp. zn. 31 Cb 181/2019 z 27. januára 2020, ústavný súd ústavnú
sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 56
ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ústavy, základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavy, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru
a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením krajského
súdu sp. zn. 4 Cob 42/2020 z 12. júna 2020
24. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Cob 42/2020 z 12. júna 2020 rozhodol
tak, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 31 Cb 181/2019 z 27. januára 2020 o nariadení
zabezpečovacieho opatrenia potvrdil.
25. Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní bolo posúdiť, či krajský
súd uznesením sp. zn. 4 Cob 42/2020 z 12. júna 2020 ústavne akceptovateľným
a udržateľným spôsobom rozhodol o námietkach sťažovateľky uvedených v odvolaní
proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 31 Cb 181/2019 z 27. januára 2020.
26. V relevantných častiach uznesenia sp. zn. 4 Cob 42/2020 z 12. júna 2020 krajský
súd predovšetkým uviedol:
«34... Predmetný návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia žalobca podal
27.12.2019. Z takto zisteného skutkového stavu a z predmetných listinných dôkazov vyplýva,
že žalobca osvedčil v konaní nárok na zaplatenie zádržného vo výške 503.972,15 eur, výšku
ktorého žalovaný v konaní nerozporoval.
35. K rozporným tvrdeniam žalobcu a žalovaného o platnom alebo neplatnom
odstúpení žalobcu od predmetnej „Dohody o ukončení prác na diele a Dohody o urovnaní
vzájomných práv a povinností zo dňa 11.9.2018“ odvolací súd udáva, že v tejto Dohode
v čl. III/1 dohodli, že žalobca ako zhotoviteľ nie skôr ako k 31.10.2018 ukončí všetky
stavebné práce na diele. Podľa obsahu textu tejto Dohody mal teda žalobca ukončiť všetky
stavebné práce na diele a zmluvné strany sa dohodli na zrušení predmetnej Zmluvy o dielo
a nahradili ho novým záväzkom v zmysle § 570 a § 585 Občianskeho zákonníka. Odvolací
súd k tomu udáva, že odstúpiť od Dohody - zmluvy podľa § 344 a nasl. Obchodného
zákonníka možno len keď to ustanovuje zmluva alebo Obchodný zákonník. Odstúpiť možno
iba od platnej zmluvy. Preto, ak v prejednávanej veci zmluvné strany predmetnou Dohodou
o ukončení prác podľa čl. II tejto Dohody dohodli, že „ukončujú platnosť a účinnosť Zmluvy
o dielo a zhotoviteľ k dátumu 31.10.2018 ukončí všetky práce na diele“ znamená
to, že Zmluva o dielo stratila účinnosť 31.10.2018 tak, ako si to zmluvné strany
v tejto Dohode dojednali. Preto už žalobca nemohol od tejto Dohody o ukončení prác
na diele po zániku predmetnej Zmluvy o dielo zo dňa 11.9.2018 odstúpiť dňa 18.2.2019,
pretože Zmluva o dielo zanikla. To má priamy vplyv na vysporiadanie vzájomných práv
a povinností žalobcu a žalovaného zo zaniknutej Zmluvy o dielo, vrátane práva žalobcu
na vyplatenie predmetného zádržného ako pohľadávky, ktorej súd prvej inštancie správne
poskytol súdnu ochranu pre obavu z ohrozenia budúcej exekúcie a vymoženie
tejto pohľadávky žalobcu od žalovaného. Ďalšie pohľadávky žalobcu voči žalovanému,
okrem zádržného, sú za odpredaj inžinierskych sietí 280.000,00 eur a ďalšie poplatky
a prílohy, ktoré odvolací súd považuje z predložených listinných dôkazov taktiež
za osvedčené, tak ako to uviedol súd prvej inštancie v ods. 35 odôvodnenia napadnutého
uznesenia, pretože priamo súvisia s posúdením toho vo veci samej, na aké finančné
vyrovnanie podľa čl. IV. predmetnej Dohody o ukončení prác majú žalobca a žalovaný
vzájomný nárok.
36. K započítacej námietke žalovaného, ktorú si voči žalobcovi uplatnil svoju
pohľadávku 513.794,04 eur, ktorá mala vzniknúť tým, že žalovaný uhradil žalobcovi aj cenu
prác, ktoré žalobca nevykonal, odvolací súd udáva:
37. Žalovaný túto započítaciu námietku a tvrdenie o nevykonaní prác zo strany
žalobcu odvodzuje od čestného prehlásenia (č.l. 289 spis),
z ktorého vyplýva, že je ako odborná osoba poverená žalovaným, kontrolou
a schvaľovaním zoznamu vykonaných prác spoločnosťou žalobcu ako generálnym
dodávateľom na . V tomto čestnom prehlásení uvádza,
že „schválil som zoznam vykonaných prác aj v prípade kedy niektoré práce uvedené
v zozname reálne neboli vykonané a to z dôvodu priateľských vzťahov so zamestnancami
žalobcu a hodnota prác, ktoré neboli reálne vykonané predstavuje 513.749,04 eur“.
Odvolací súd k tomuto čestnému prehláseniu udáva, že v tomto štádiu konania o nariadení
zabezpečovacieho opatrenia nemôže založiť svoje rozhodnutie na tak rozpornom čestnom
vyhlásení ako odbornej osoby poverenej žalovaným kontrolou prác,
ktoré vykonával žalobca pre žalovaného na predmetnom diele, ak
na jednej strane schválil zoznam vykonaných prác a v čestnom prehlásení toto schválenie
zoznamu prác poprel. Je to konanie žalovaným poverenej odbornej osoby a preto žalovaný
bude musieť riadne v konaní vo veci samej preukázať, že ňou poverená odborná osoba
konala v rozpore so záujmami žalovaného a konala v súlade so záujmami druhej strany,
teda žalobcu a schválila zoznam nevykonaných prác. Na preukázanie toho je dôkazné
bremeno na žalobcovi, nie na žalovanom.
38. Odvolací súd k ďalšej námietke žalovaného v odvolaní o ochrane práv tretích
osôb a to budúcich kupujúcich predmetných rozostavaných bytov a rodinných domov udáva,
že v tomto konaní o nariadenie zabezpečovacieho opatrenia z obchodno-právneho vzťahu
založeného Zmluvou o dielo medzi žalobcom a žalovaným ako dvoma podnikateľskými
subjektmi, súd posudzuje dôvodnosť nároku na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia
len z tohto zmluvného vzťahu, ktorého zmluvnými stranami boli žalobca a žalovaný
a nie tretích osôb - budúcich kupujúcich, ktorí ani nie sú účastníkmi tohto súdneho konania.
Žalobca a žalovaný majú z predmetnej Zmluvy o dielo vzájomne nevysporiadané záväzky
a tieto nemôže súd neakceptovať preto, aby chránil práva tretích osôb. Žalobca
nie je v žiadnom zmluvnom vzťahu s tretími osobami, preto bude na žalovanom,
ako tieto vzťahy so svojimi zmluvnými stranami - tretími osobami, ako budúcimi kupujúcimi,
vysporiada. Súd tieto vzťahy nemôže posudzovať v tomto konaní a nemôže
preto na ne ani prihliadať.
39. K primeranosti nariadeného zabezpečovacieho oparenia, k výške zabezpečovanej
pohľadávky a teda k odvolaniu žalobcu aj žalovaného, keď obaja namietali neprimeranosť
nariadeného zabezpečovacieho opatrenia k výške tvrdenej pohľadávky žalobcu a k tvrdeniu
žalobcu, prečo súd prvej inštancie vyhovel návrhu iba čiastočne a zriadil sudcovské záložné
právo vo forme zabezpečovacieho opatrenia iba na štyri rodinné domy a nezriadil
toto zabezpečovacie opatrenia aj na ďalšie navrhované dva rodinné domy a dva byty,
odvolací súd udáva, tak ako to správne uviedol aj súd prvej inštancie
v ods. 34. odôvodnenia svojho uznesenia, že vo vzťahu k bytu č. 3 je tam vyznačená plomba,
ktorá svedčí o tom, že tento byt je už predmetom prevodu vlastníckeho práva, ďalej
v ods. 29. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie keď súd prvej inštancie poukazuje
na to, že vo vzťahu k bytu č. 6 je už zapísané záložné právo v prospech UniCredit Bank a.s.
a vo vzťahu k ďalším dvom rodinným domom, na ktoré, ak by súd zriadil záložné právo
bolo by zriadené na majetok vo vyššej hodnote ako je zabezpečovaná pohľadávka žalobcu
a bolo by to neprimerané. Súd prvej inštancie preto správne zamietol navrhované
zabezpečovacie opatrenia vo vzťahu k dvom domom a dvom bytom a vyhovel iba návrhu
vo vzťahu k štyrom domom, tak ako to uviedol vo výroku svojho uznesenia. Primeranosť
zabezpečovacieho opatrenia vo vzťahu k štyrom rodinným domom v priemernej cene
jedného domu 200.000,00 eur, teda v rozsahu cca 800.000,00 eur považuje odvolací súd
za primeraný vo vzťahu k zabezpečovanej pohľadávke žalobcu 784.142,37 eur
a nepredstavuje dvojnásobné zabezpečenie pohľadávky, ako to tvrdí žalovaný
ani neprimerane nízke zabezpečenie, ako to tvrdí žalobca v odvolaní. Vyhovenie návrhu
a zriadenie záložného práva vo vzťahu k štyrom rodinným domom je primeraným zálohom
pre žalobcu a nezasahuje neprimerane nad nutnú mieru do práv žalovaného.
40. Odvolací súd považoval za potrebné zriadiť toto zabezpečovacie opatrenie,
pretože žalovaný ako dlžník, developerská spoločnosť zabezpečujúca výstavbu a predaj
rodinných domov a bytov, tieto novopostavené domy a byty odpredáva, dokonca
má už počas výstavby vo vzťahu k ním uzatvorené zmluvy o budúcich zmluvách,
ako to sám tvrdil v tomto konaní, čo svedčí o tom, že majetok veľkej hodnoty, ktorý žalovaný
nadobúda vo forme týchto novopostavených nehnuteľností v krátkej dobe odpredáva,
čím znižuje svoju majetkovú podstatu a môže vzbudzovať dôvodnú obavu u žalobcu
z ohrozenia budúcej exekúcie pre vymoženie pohľadávky žalobcu.
41. Ak žalovaný v odvolaní tvrdil, že nariadené zabezpečovacie opatrenie vo vzťahu
k rodinným domom neprimerane zasahuje do práv tretích osôb ako budúcich kupujúcich
týchto rodinných domov aj napriek tomu, že žalovaný má iný rozsiahly majetok,
napr. vo forme pozemkov, žalovaný túto svoju obranu v konaní nepreukázal, neuviedol
o aký konkrétny majetok ide, preto túto obranu nemohol odvolací súd akceptovať
a navyše žalobca nenavrhol nariadiť zabezpečovacie opatrenie k žiadnemu
ďalšiemu majetku žalovaného, teda na pozemky.»
27. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade
alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy,
ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
28. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01).
29. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia
nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument sťažovateľa,
ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie, zostali sporné
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania
o opravnom prostriedku preskúmavalo (napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS 4/2013,
IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument
účastníka konania (II. ÚS 76/07).
30. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,
podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06),
preto k vyhoveniu ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje
k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu
verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom
na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje
k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému
pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným
porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu
ako celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd
zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky
za následok porušenie ústavou garantovaného základného práva, v danom prípade
predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(napr. IV. ÚS 104/2012, I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012).
31. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý
proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)
32. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu
ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd
zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď
práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku, rozhodnutie ESĽP z 9. 12. 1994,
§ 29; Hiro Balani proti Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis proti Grécku,
rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie z 19. 2. 1998).
33. Vzhľadom na to, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry,
podčiarkuje, že na základné právo na súdnu ochranu zásadne nazerá ako na právo
„výsledkové“, to znamená, že posudzuje, či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto
základného práva zodpovedá súdny proces ako celok, pričom skutočnosť, či napadnuté
konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia
všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
34. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu
k týmto označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
34.1 K aplikovateľnosti záruk obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru sa ústavný súd
už viackrát vyjadril s tým, že s prihliadnutím na predmet konania o ústavnej sťažnosti
(udržateľnosť rozhodnutia všeobecného súdu vo veci nariadeného neodkladného opatrenia
a v kontexte aj zabezpečovacieho opatrenia) považuje za nevyhnutné vyjadriť
sa k aplikovateľnosti záruk obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru v konkrétnych
okolnostiach prejednávanej veci. Ústavným súdom už bolo opakovane judikované,
že rozhodovanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia (predtým
podľa Občianskeho súdneho poriadku tiež predbežného opatrenia) a zabezpečovacieho
opatrenia v súdnom konaní možno považovať predovšetkým za súčasť základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 222/04, II. ÚS 37/00,
II. ÚS 46/00, I. ÚS 46/00). V súlade s judikatúrou ESĽP nie každým neodkladným
opatrením sa rozhoduje o právach a záväzkoch občianskej povahy. Aplikovateľnosť čl. 6
ods. 1 dohovoru je pritom závislá od splnenia určitých podmienok. Po prvé, právo,
ktoré je predmetom hlavného konania i konania o nariadení neodkladného opatrenia, musí
byť právom občianskym v autonómnom význame tohto pojmu. Po druhé, nevyhnutné
je skúmať povahu neodkladného opatrenia, jeho cieľ, účel a dopad na predmetné právo.
Vo všetkých prípadoch, keď možno považovať za preukázané, že neodkladným opatrením
bolo fakticky rozhodnuté o občianskom práve alebo záväzku bez ohľadu na dĺžku
jeho trvania, je čl. 6 dohovoru použiteľný (rozsudok veľkého senátu z 15. 10. 2009 vo veci
Micallef proti Malte, sťažnosť č. 17056/06, § 84 – § 85).
34.2 V prejednávanej veci nariadenie zabezpečovacieho opatrenia zriadením
záložného práva k nehnuteľnostiam zasahuje do postavenia sťažovateľky (ako žalovanej)
v rozsahu, ktorým sa obmedzuje jej možnosť nakladať so založenými nehnuteľnosťami,
ktoré pokrývajú zabezpečenú pohľadávku veriteľa. Ide teda o oblasť upravenú normami
súkromného práva, ktorá vo svojej podstate súvisí s výkonom podnikateľskej činnosti
sťažovateľky ako obchodnej spoločnosti. Vzhľadom na konkrétne okolnosti veci
ide nepochybne o oblasť spadajúcu pod výraz práva a záväzky občianskej povahy,
a preto nie je aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru v tejto veci vylúčená
(k tomu bližšie pozri m. m. IV. ÚS 213/2020, IV. ÚS 165/2020, IV. ÚS 259/2020).
35. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana
zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).
Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad
nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať
(m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
36. Ústavný súd konštatuje, že inštitút „zabezpečovacieho opatrenia“ po rekodifikácii
civilného práva procesného s účinnosťou od 1. júla 2016 zaviedol Civilný sporový
poriadok. Jeho účel vymedzuje § 343 ods. 1 CSP, podľa ktorého zabezpečovacím opatrením
môže súd zriadiť záložné právo na veciach, právach alebo iných majetkových hodnotách
dlžníka na zabezpečenie peňažnej pohľadávky veriteľa, ak je obava, že exekúcia bude
ohrozená. Podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob zániku
upravuje primerane § 324 a nasl. CSP (ustanovenia Civilného sporového poriadku
o neodkladnom opatrení). Prostredníctvom nariadenia zabezpečovacieho opatrenia získa
veriteľ postavenie záložného veriteľa a bude môcť pristúpiť k výkonu záložného práva
na uspokojenie judikovanej pohľadávky v exekučnom konaní (III. ÚS 18/2020).
37. Zabezpečovacie opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného
procesu, ktorého cieľom je posilnenie postavenia veriteľa, a to zriadením záložného práva
na špecifikovaný majetok dlžníka na zabezpečenie jeho pohľadávky, ktorá by mohla byť
neskôr judikovaná alebo už bola judikovaná, s cieľom, aby sa zamedzilo alebo zredukovalo
možné nebezpečenstvo neuspokojenia pohľadávky veriteľa (ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. 2016, s. 1155.).
38. Zo zákonnej formulácie § 343 ods. 1 CSP vyplývajú štyri základné predpoklady
pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, a to: zabezpečovacie opatrenie možno nariadiť
len na návrh, musí existovať spôsobilý predmet záložného práva, ktorým môžu byť veci,
práva a iné majetkové hodnoty, zriadenie záložného práva prostredníctvom
zabezpečovacieho opatrenia musí zabezpečovať peňažnú pohľadávku a musí existovať
obava z budúceho zmarenia exekúcie. Z § 343 ods. 1 CSP vyplýva, že zabezpečovacie
opatrenie môže slúžiť len na zabezpečenie peňažnej pohľadávky. Z formulácie
tejto podmienky možno a contrario vyvodiť, že zabezpečovacie opatrenie nemožno nariadiť
s cieľom zabezpečenia nepeňažného nároku. Zabezpečovacie opatrenie
tiež nebude prichádzať do úvahy v prípadoch, keď predmetom konania je napríklad určenie
vlastníckeho práva alebo iný určovací nárok (II. ÚS 43/2018).
39. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok
na vydanie neodkladného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142
ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)
pristupuje k preskúmavaniu sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie
svojich práv neodkladným opatrením, veľmi zdržanlivo, vychádzajúc z právneho názoru,
podľa ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov,
ktorými nariaďujú neodkladné opatrenia, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou
v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia,
ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom
(IV. ÚS 82/09, IV. ÚS 282/2018, IV. ÚS 13/2020).
39.1 Ústavný súd meritórne posudzuje neodkladné opatrenia zásadne
iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení
neodkladného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom
výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o neodkladných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu
došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého
procesu (m. m. IV. ÚS 282/2019, IV. ÚS 12/2018, IV. ÚS 259/2020).
39.2 Ústavný súd podotýka, že nespúšťa zo zreteľa rozdielnosť bývalej právnej
úpravy predbežných opatrení a súčasnej právnej úpravy neodkladných opatrení, najmä
oslabenie dočasnosti a provizórnosti neodkladného opatrenia, keďže jeho vydanie nemusí
obligatórne nadväzovať na konanie vo veci samej (IV. ÚS 282/2018). Vzhľadom
na to, že podľa § 344 CSP ustanovenia o neodkladnom opatrení sa použijú primerane
aj na zabezpečovacie opatrenie, uvedené závery analogicky platia aj pre zabezpečovacie
opatrenia.
40. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní
o návrhu na vydanie neodkladného alebo zabezpečovacieho opatrenia musia byť
rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie
neodkladného alebo zabezpečovacieho opatrenia musí mať predovšetkým rovnako
ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom
a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom odôvodnené
(m. m. IV. ÚS 136/2014). Je potrebné mať na zreteli, že účelom zabezpečovacieho
opatrenia je dočasná úprava práv a povinností strán sporu, ktorá neprejudikuje rozhodnutie
vo veci samej. Všeobecný súd zabezpečovacím opatrením dočasne a predbežne upravuje
pomery strán sporu, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu,
kto sa vydania takého opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu,
proti komu návrh smeruje (m. m. IV. ÚS 257/2010).
IV.
Záver
41. Vychádzajúc predovšetkým z už uvedeného posúdenia veci
(čl. III.2 tohto odôvodnenia), ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa v uznesení
sp. zn. 4 Cob 42/2020 z 12. júna 2020 zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom
aj vysporiadal s argumentáciou sťažovateľky uvedenou v odvolaní proti uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 31 Cb 181/2019 z 27. januára 2020 týkajúcou sa námietky
neexistencie dôvodov na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Právny názor vyslovený
krajským súdom v uznesení sp. zn. 4 Cob 42/2020 z 12. júna 2020 má aj podľa ústavného
súdu racionálny základ, a preto je legitímny a z ústavného hľadiska akceptovateľný.
42. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je primerané skutočnosti,
že ide o odôvodnenie rozhodnutia predbežnej povahy o zabezpečovacom opatrení, navyše
je vnútorne konzistentné a zrozumiteľné, pričom reaguje na všetky skutočnosti,
ktoré sú podstatné pre posúdenie splnenia zákonných predpokladov pre vydanie
zabezpečovacieho opatrenia. Je vecou všeobecných súdov, aby vyhodnotili splnenie
zákonných podmienok pre zriadenie sudcovského záložného práva, preto ústavný súd
zásadne nie je oprávnený zasahovať alebo právny názor všeobecného súdu nahrádzať
svojím uvážením (m. m. II. ÚS 741/2017). Krajský súd však dostatočne ozrejmil
myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k vydaniu napadnutého rozhodnutia,
a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré v posudzovanom prípade sú v súlade s obsahom
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, základného práva podnikať
podľa čl. 35 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru.
43. Krajský súd sa s argumentáciou sťažovateľky nestotožnil, a preto uznesením
sp. zn. 4 Cob 42/2020 z 12. júna 2020 rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu
sp. zn. 31 Cb 181/2019 z 27. januára 2020 o nariadení zabezpečovacieho opatrenia potvrdil.
Vzhľadom na uvedené napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Cob 42/2020
z 12. júna 2020 nemožno považovať za zjavne neodôvodnené či arbitrárne, a preto
neexistuje ústavne relevantný dôvod na to, aby ústavný súd svojím rozhodnutím
do napadnutého rozhodnutia krajského súdu zasahoval, pretože jeho odôvodnenie
nesignalizuje takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného práva
sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, základného práva podnikať podľa čl. 35
ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru,
ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladala dôvod
na vyslovenie ich porušenia.
44. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti,
ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ústavy, základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavy, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Cob 42/2020 z 12. júna 2020 odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
45. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého
rozhodnutia krajského súdu a priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu