Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 565/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti CERE Invest Lorinčík, s. r. o., Rastislavova 68, Košice, IČO 44 506 783,

zastúpenej advokátskou kanceláriou Steiner & Associates s. r. o., Plávková 2, Košice,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavel Šteiner, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva vlastniť majetok podľa , základného

práva podnikať podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. z 27. januára 2020

a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 12. júna 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti CERE Invest Lorinčík, s. r. o., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 9. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti CERE Invest

Lorinčík, s. r. o., Rastislavova 68, Košice, IČO 44 506 783 (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátskou kanceláriou Steiner & Associates s. r. o., Plávková 2, Košice,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavel Šteiner, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva vlastniť majetok podľa

(ďalej len „ústava“), základného práva podnikať podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Okresného súdu

Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 27. januára 2020 a uznesením

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. júna 2020

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:

«1. Sťažovateľ mal s obchodnou spoločnosťou uzatvorený obchodný

vzťah. Na základe uzatvorenej Zmluvy o dielo zo dňa 24.10.2016 sa spoločnosť

stala generálnym dodávateľom diela

(ďalej ako „dodávateľ“), ktorého výstavbu financoval a realizoval sťažovateľ. Po určitom

čase dodávateľ prestal dodržiavať termíny ukončenia jednotlivých častí diela, výstavba

sa dostala do veľkého omeškania a medzi stranami došlo k vzniku viacerých nezrovnalostí.

Na základe toho zmluvné strany uzatvorili dňa 11.09.2018 Dohodu o ukončení prác na diele

podľa zmluvy o dielo zo dňa 24.10.2016 a dohodu o urovnaní vzájomných práv

a povinností.

2. Po odovzdaní diela novému generálnemu dodávateľovi sa zistilo, že pôvodný

dodávateľ nevykonal časť prác, za ktoré dostal zaplatené,

čím sa bezdôvodne obohatil. Výška bezdôvodného obohatenia pritom bola sťažovateľom

vyčíslená na sumu prevyšujúcu 500 000 EUR. Dodávateľ taktiež nerealizoval reklamácie

(odstránenie vád) ním zhotoveného diela, ku ktorým sa v Dohode o urovnaní zaviazal,

a preto ich odstránenie musel zabezpečiť sťažovateľ inou osobou na náklady dodávateľa.

Dodávateľ následne 2x odstúpil od Dohody o urovnaní, pričom podľa sťažovateľa

ide o neplatné odstúpenie. Keďže dodávateľ nevyplatil svojich subdodávateľov,

ktorí odmietli pokračovať vo vykonávaní diela, sťažovateľ sa rozhodol odkúpiť

ich pohľadávky voči dodávateľovi za účelom rýchleho dokončenia 1. fázy diela

a jeho následnej kolaudácie. V súčasnosti tak z vyššie uvedených dôvodov medzi stranami

nie je ukončené vyčíslenie vzájomných práv a pohľadávok. Spornou skutočnosťou

je tak existentnosť ako aj splatnosť jednotlivých častí uplatnenej pohľadávky dodávateľa.

3. Dodávateľ následne dňa 27. decembra 2019 podal na Okresný súd Košice II návrh

na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, ktorým požadoval zriadenie sudcovského

záložného práva spolu k ôsmim nehnuteľnostiam vo vlastníctve sťažovateľa z titulu

zabezpečenia pohľadávky dodávateľa voči sťažovateľovi v celkovej sume 784.142,37 EUR.

Okresný súd Košice II uznesením pod sp. zn. zo dňa 27. januára 2020

čiastočne návrhu dodávateľa vyhovel a zriadil sudcovské záložné právo k štyrom

nehnuteľnostiam približne v hodnote pohľadávky vyčíslenej dodávateľom.

4. Sťažovateľ po obdržaní uznesenia a oboznámení sa s jeho obsahom zistil,

že nebola naplnená ani jedna z kumulatívne stanovených podmienok na nariadenie

zabezpečovacieho opatrenia. Preto podal voči uzneseniu prvostupňového súdu odvolanie.

Odvolanie dôvodil najmä tým, že:

a. medzi sporovými stranami sú vzájomné a sporné pohľadávky, a teda nemôže

byť pohľadávka dodávateľa osvedčená,

b. pohľadávka dodávateľa (ktorej priznal súd ochranu) v časti vo výške 503 972,15

nie je splatná, keďže nedošlo k naplneniu podmienok splatnosti pohľadávky

podľa čl. IV. body 3 a 4 Dohody o urovnaní,

c. pohľadávka dodávateľa v časti vo výške 280 000 EUR neexistuje vôbec,

keďže táto suma bola dojednaná ako odplata za zariadenie predaja inžinierskych sietí,

pričom však dodávateľ žiaden odpredaj nezariadil (túto skutočnosť sám ani nerozporoval),

d. nebol učinený žiaden úkon zo strany sťažovateľa, z ktorého by bolo možné dovodiť

záver o obave z marenia budúcej exekúcie,

e. súd zriadil záložné právo k nehnuteľnostiam, ktoré v čase zriadenia už boli

predané spotrebiteľom (boli predmetom zmluvy o budúcej zmluve a bola k nim už uhradená

záloha zo strany kupujúcich).»

3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že „5. Krajský súd v Košiciach, napádaným

Uznesením sp. zn. potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu,

avšak jeho dôvodenie nemá oporu ani v skutkovom ani právnom stave a prieči

sa požiadavke spravodlivého rozhodnutia veci nestranným súdom. Krajský súd v Košiciach

najmä vôbec neodôvodnil osvedčenosť – t. j. existenciu a splatnosť jednotlivých pohľadávok

dodávateľa (z ktorých pozostávala celková suma 784.142,37 EUR, ktorej priznal ochranu –

body 34, 35 Uznesenia), k námietke neexistencie započítacieho prejavu sťažovateľa ako

znakom ohrozenia exekúcie sa nevyjadril vôbec (zdanlivo to spomína v úvode bodu 37,

ale ďalej k tejto podstatnej podmienke na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia

nič neuvádza), ochranu práv tretích osôb v bode 38 považoval za bezpredmetnú

pre konanie, avšak hneď v bode 39 právam tretích osôb priznal ochranu. Záverom Krajský

súd v Košiciach (bod 40) videl obavy z budúceho ohrozenia exekúcie v tom, že sťažovateľ

ako developer predáva nehnuteľnosti, ktoré vystaval t. j. videl ohrozenie v tom že realizuje

svoje právo podnikať, bez toho, aby existoval iný dôvod preukazujúci ohrozenie exekúcie

(napr. podvodné konanie, predávanie nehnuteľností s akciou alebo pod ich trhovú cenu,

predĺženie a pod.). Sťažovateľ je v situácii, kedy má znemožnený predaj štyroch

nehnuteľností kvôli pohľadávke dodávateľa, ktorá nie je v časti splatná a v časti vôbec

neexistuje (nie je osvedčená), pričom nebolo preukázané ani ohrozenie marenia budúcej

exekúcie (ďalší predpoklad na nariadenie neodkladného opatrenia).“.

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že „13. dodávateľ ako jediné

dôvody existencie obáv z marenia budúcej exekúcie (ďalšia z podmienok na nariadenie

zabezpečovacieho opatrenia) videl uplatnenie započítacej námietky sťažovateľom

(započítanie nároku sťažovateľa za navyše uhradené práce dodávateľovi, ktoré neboli

v skutočnosti vykonané) ako aj to, že sťažovateľ je obchodnou spoločnosťou

so zahraničnými spoločníkmi, ktorá nemá na území SR iný majetkový substrát

ako nehnuteľnosti, ktoré stavia.

14. Sťažovateľ vo svojom odvolaní tiež argumentoval vyššie uvedenému

tým, že vo svojom liste zo dňa 23.10.2019, kde vyčíslil svoju pohľadávku voči dodávateľovi

opakovane uviedol, že pri vzniku splatnosti pohľadávky dodávateľa si tieto nároky

jednostranne započíta. Už aj v tomto liste sťažovateľ uviedol, že nárok dodávateľa ešte

len vznikne v budúcnosti a až potom bude môcť dôjsť k započítaniu. O dôvodnosti svojich

nárokov (t. j. že nejde o špekulatívne nároky) sťažovateľ predložil okrem štruktúrovaného

výpočtu uvedenom v liste zo dňa 23.10.2019 súdu aj čestné vyhlásenie osoby vykonávajúcej

kontrolu financovania projektu o tom, že schválila vyplatenie aj tých prác, ktoré dodávateľ

nevykonal. Porušiteľ tieto skutočnosti vyhodnotil izolovane, t. j. k listu sa vôbec nevyjadril

a posúdil len čestné vyhlásenie – aj to tak, že ide o rozporný dôkaz, na ktorom nemôže

založiť rozhodnutie. Otázka neexistencie splatnosti pohľadávky dodávateľa

je však upravená v Dohode o ukončení prác a dohode o urovnaní ako aj v Liste sťažovateľa

zo dňa 23.10.2019 (predloženého dodávateľom ako dôkaz). K tomu, že sťažovateľ nikdy

nepristúpil k započítaniu nárokov, sa však Porušiteľ vôbec nevyjadril. Uplatnenie

započítacej námietky pritom bolo najkľúčovejším dôvodom pre prvostupňový súd

na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia (bod 41 rozhodnutia prvostupňového súdu)

z pohľadu, že preukazovala ohrozenie marenia exekúcie – čo je v zásade absurdné,

keďže započítacia námietka nemôže ohroziť exekúciu, lebo tá sa vedie na základe

exekučného titulu, ktorý sa už so započítacou námietkou vysporiadal. Porušiteľ

sa k uvedenému vôbec nevyjadril, a naopak hrozbu marenia exekúcie videl

v tom, že sťažovateľ odpredáva svoj majetok ako developer (bod 40).“.

5. Napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu sú podľa sťažovateľky

arbitrárne a zjavne neodôvodnené, keďže sa v nich okresný súd a krajský súd nevysporiadali

dostatočne s argumentáciou týkajúcou sa otázky existencie dôvodov na nariadenie

zabezpečovacieho opatrenia.

6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva

podnikať podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.

z 27. januára 2020 a uznesením krajského súdu sp. zn. z 12. júna 2020,

napadnuté rozhodnutia zruší a sťažovateľke prizná náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

Z. z. (ďalej len „“) v čl. I až a až a až

a § 250 a § 251.

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

13. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

14. Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach

alebo záväzkoch.

17. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

18. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) zabezpečovacím opatrením môže súd zriadiť záložné

právo na veciach, právach alebo na iných majetkových hodnotách dlžníka na zabezpečenie

peňažnej pohľadávky veriteľa, ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

19. Podľa ustanovenia o neodkladnom opatrení sa použijú primerane

aj na zabezpečovacie opatrenie.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

20. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté rozhodnutia

sú arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej základného práva vlastniť

majetok podľa , základného práva podnikať podľa , základného

práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Podľa sťažovateľky sa okresný súd a krajský súd v napadnutých rozhodnutiach

nedostatočne vysporiadali s otázkou existencie dôvodov na nariadenie zabezpečovacieho

opatrenia.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

, základného práva podnikať podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením okresného

súdu sp. zn. z 27. januára 2020

21. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 27. januára 2020, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni

princíp subsidiarity zakotvený v , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd ().

22. Vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 27. januára 2020 bol takýmto súdom krajský súd, ktorý napadnuté uznesenie okresného

súdu preskúmal na základe odvolania sťažovateľky. Krajský súd rozhodol uznesením

sp. zn. z 12. júna 2020, ktorým uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 27. januára 2020 potvrdil.

23. V časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok podľa , základného práva podnikať podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru

uznesením okresného súdu sp. zn. z 27. januára 2020, ústavný súd ústavnú

sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 56

ods. 2 písm. a) .

III.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

, základného práva podnikať podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením krajského

súdu sp. zn. z 12. júna 2020

24. Krajský súd uznesením sp. zn. z 12. júna 2020 rozhodol

tak, že uznesenie okresného súdu sp. zn. z 27. januára 2020 o nariadení

zabezpečovacieho opatrenia potvrdil.

25. Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní bolo posúdiť, či krajský

súd uznesením sp. zn. z 12. júna 2020 ústavne akceptovateľným

a udržateľným spôsobom rozhodol o námietkach sťažovateľky uvedených v odvolaní

proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 27. januára 2020.

26. V relevantných častiach uznesenia sp. zn. z 12. júna 2020 krajský

súd predovšetkým uviedol:

«34... Predmetný návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia žalobca podal

27.12.2019. Z takto zisteného skutkového stavu a z predmetných listinných dôkazov vyplýva,

že žalobca osvedčil v konaní nárok na zaplatenie zádržného vo výške 503.972,15 eur, výšku

ktorého žalovaný v konaní nerozporoval.

35. K rozporným tvrdeniam žalobcu a žalovaného o platnom alebo neplatnom

odstúpení žalobcu od predmetnej „Dohody o ukončení prác na diele a Dohody o urovnaní

vzájomných práv a povinností zo dňa 11.9.2018“ odvolací súd udáva, že v tejto Dohode

v čl. III/1 dohodli, že žalobca ako zhotoviteľ nie skôr ako k 31.10.2018 ukončí všetky

stavebné práce na diele. Podľa obsahu textu tejto Dohody mal teda žalobca ukončiť všetky

stavebné práce na diele a zmluvné strany sa dohodli na zrušení predmetnej Zmluvy o dielo

a nahradili ho novým záväzkom v zmysle a . Odvolací

súd k tomu udáva, že odstúpiť od Dohody - zmluvy podľa § 344 a nasl. Obchodného

zákonníka možno len keď to ustanovuje zmluva alebo . Odstúpiť možno

iba od platnej zmluvy. Preto, ak v prejednávanej veci zmluvné strany predmetnou Dohodou

o ukončení prác podľa čl. II tejto Dohody dohodli, že „ukončujú platnosť a účinnosť Zmluvy

o dielo a zhotoviteľ k dátumu 31.10.2018 ukončí všetky práce na diele“ znamená

to, že Zmluva o dielo stratila účinnosť 31.10.2018 tak, ako si to zmluvné strany

v tejto Dohode dojednali. Preto už žalobca nemohol od tejto Dohody o ukončení prác

na diele po zániku predmetnej Zmluvy o dielo zo dňa 11.9.2018 odstúpiť dňa 18.2.2019,

pretože Zmluva o dielo zanikla. To má priamy vplyv na vysporiadanie vzájomných práv

a povinností žalobcu a žalovaného zo zaniknutej Zmluvy o dielo, vrátane práva žalobcu

na vyplatenie predmetného zádržného ako pohľadávky, ktorej súd prvej inštancie správne

poskytol súdnu ochranu pre obavu z ohrozenia budúcej exekúcie a vymoženie

tejto pohľadávky žalobcu od žalovaného. Ďalšie pohľadávky žalobcu voči žalovanému,

okrem zádržného, sú za odpredaj inžinierskych sietí 280.000,00 eur a ďalšie poplatky

a prílohy, ktoré odvolací súd považuje z predložených listinných dôkazov taktiež

za osvedčené, tak ako to uviedol súd prvej inštancie v ods. 35 odôvodnenia napadnutého

uznesenia, pretože priamo súvisia s posúdením toho vo veci samej, na aké finančné

vyrovnanie podľa čl. IV. predmetnej Dohody o ukončení prác majú žalobca a žalovaný

vzájomný nárok.

36. K započítacej námietke žalovaného, ktorú si voči žalobcovi uplatnil svoju

pohľadávku 513.794,04 eur, ktorá mala vzniknúť tým, že žalovaný uhradil žalobcovi aj cenu

prác, ktoré žalobca nevykonal, odvolací súd udáva:

37. Žalovaný túto započítaciu námietku a tvrdenie o nevykonaní prác zo strany

žalobcu odvodzuje od čestného prehlásenia (č.l. 289 spis),

z ktorého vyplýva, že je ako odborná osoba poverená žalovaným, kontrolou

a schvaľovaním zoznamu vykonaných prác spoločnosťou žalobcu ako generálnym

dodávateľom na . V tomto čestnom prehlásení uvádza,

že „schválil som zoznam vykonaných prác aj v prípade kedy niektoré práce uvedené

v zozname reálne neboli vykonané a to z dôvodu priateľských vzťahov so zamestnancami

žalobcu a hodnota prác, ktoré neboli reálne vykonané predstavuje 513.749,04 eur“.

Odvolací súd k tomuto čestnému prehláseniu udáva, že v tomto štádiu konania o nariadení

zabezpečovacieho opatrenia nemôže založiť svoje rozhodnutie na tak rozpornom čestnom

vyhlásení ako odbornej osoby poverenej žalovaným kontrolou prác,

ktoré vykonával žalobca pre žalovaného na predmetnom diele, ak

na jednej strane schválil zoznam vykonaných prác a v čestnom prehlásení toto schválenie

zoznamu prác poprel. Je to konanie žalovaným poverenej odbornej osoby a preto žalovaný

bude musieť riadne v konaní vo veci samej preukázať, že ňou poverená odborná osoba

konala v rozpore so záujmami žalovaného a konala v súlade so záujmami druhej strany,

teda žalobcu a schválila zoznam nevykonaných prác. Na preukázanie toho je dôkazné

bremeno na žalobcovi, nie na žalovanom.

38. Odvolací súd k ďalšej námietke žalovaného v odvolaní o ochrane práv tretích

osôb a to budúcich kupujúcich predmetných rozostavaných bytov a rodinných domov udáva,

že v tomto konaní o nariadenie zabezpečovacieho opatrenia z obchodno-právneho vzťahu

založeného Zmluvou o dielo medzi žalobcom a žalovaným ako dvoma podnikateľskými

subjektmi, súd posudzuje dôvodnosť nároku na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia

len z tohto zmluvného vzťahu, ktorého zmluvnými stranami boli žalobca a žalovaný

a nie tretích osôb - budúcich kupujúcich, ktorí ani nie sú účastníkmi tohto súdneho konania.

Žalobca a žalovaný majú z predmetnej Zmluvy o dielo vzájomne nevysporiadané záväzky

a tieto nemôže súd neakceptovať preto, aby chránil práva tretích osôb. Žalobca

nie je v žiadnom zmluvnom vzťahu s tretími osobami, preto bude na žalovanom,

ako tieto vzťahy so svojimi zmluvnými stranami - tretími osobami, ako budúcimi kupujúcimi,

vysporiada. Súd tieto vzťahy nemôže posudzovať v tomto konaní a nemôže

preto na ne ani prihliadať.

39. K primeranosti nariadeného zabezpečovacieho oparenia, k výške zabezpečovanej

pohľadávky a teda k odvolaniu žalobcu aj žalovaného, keď obaja namietali neprimeranosť

nariadeného zabezpečovacieho opatrenia k výške tvrdenej pohľadávky žalobcu a k tvrdeniu

žalobcu, prečo súd prvej inštancie vyhovel návrhu iba čiastočne a zriadil sudcovské záložné

právo vo forme zabezpečovacieho opatrenia iba na štyri rodinné domy a nezriadil

toto zabezpečovacie opatrenia aj na ďalšie navrhované dva rodinné domy a dva byty,

odvolací súd udáva, tak ako to správne uviedol aj súd prvej inštancie

v ods. 34. odôvodnenia svojho uznesenia, že vo vzťahu k bytu č. 3 je tam vyznačená plomba,

ktorá svedčí o tom, že tento byt je už predmetom prevodu vlastníckeho práva, ďalej

v ods. 29. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie keď súd prvej inštancie poukazuje

na to, že vo vzťahu k bytu č. 6 je už zapísané záložné právo v prospech UniCredit Bank a.s.

a vo vzťahu k ďalším dvom rodinným domom, na ktoré, ak by súd zriadil záložné právo

bolo by zriadené na majetok vo vyššej hodnote ako je zabezpečovaná pohľadávka žalobcu

a bolo by to neprimerané. Súd prvej inštancie preto správne zamietol navrhované

zabezpečovacie opatrenia vo vzťahu k dvom domom a dvom bytom a vyhovel iba návrhu

vo vzťahu k štyrom domom, tak ako to uviedol vo výroku svojho uznesenia. Primeranosť

zabezpečovacieho opatrenia vo vzťahu k štyrom rodinným domom v priemernej cene

jedného domu 200.000,00 eur, teda v rozsahu cca 800.000,00 eur považuje odvolací súd

za primeraný vo vzťahu k zabezpečovanej pohľadávke žalobcu 784.142,37 eur

a nepredstavuje dvojnásobné zabezpečenie pohľadávky, ako to tvrdí žalovaný

ani neprimerane nízke zabezpečenie, ako to tvrdí žalobca v odvolaní. Vyhovenie návrhu

a zriadenie záložného práva vo vzťahu k štyrom rodinným domom je primeraným zálohom

pre žalobcu a nezasahuje neprimerane nad nutnú mieru do práv žalovaného.

40. Odvolací súd považoval za potrebné zriadiť toto zabezpečovacie opatrenie,

pretože žalovaný ako dlžník, developerská spoločnosť zabezpečujúca výstavbu a predaj

rodinných domov a bytov, tieto novopostavené domy a byty odpredáva, dokonca

má už počas výstavby vo vzťahu k ním uzatvorené zmluvy o budúcich zmluvách,

ako to sám tvrdil v tomto konaní, čo svedčí o tom, že majetok veľkej hodnoty, ktorý žalovaný

nadobúda vo forme týchto novopostavených nehnuteľností v krátkej dobe odpredáva,

čím znižuje svoju majetkovú podstatu a môže vzbudzovať dôvodnú obavu u žalobcu

z ohrozenia budúcej exekúcie pre vymoženie pohľadávky žalobcu.

41. Ak žalovaný v odvolaní tvrdil, že nariadené zabezpečovacie opatrenie vo vzťahu

k rodinným domom neprimerane zasahuje do práv tretích osôb ako budúcich kupujúcich

týchto rodinných domov aj napriek tomu, že žalovaný má iný rozsiahly majetok,

napr. vo forme pozemkov, žalovaný túto svoju obranu v konaní nepreukázal, neuviedol

o aký konkrétny majetok ide, preto túto obranu nemohol odvolací súd akceptovať

a navyše žalobca nenavrhol nariadiť zabezpečovacie opatrenie k žiadnemu

ďalšiemu majetku žalovaného, teda na pozemky.»

27. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ,

), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.). O svojvôli pri výklade

alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy,

ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (napr. , ).

28. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ).

29. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia

nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument sťažovateľa,

ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie, zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania

o opravnom prostriedku preskúmavalo (napr. , ,

, ). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia

totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument

účastníka konania ().

30. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,

podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ),

preto k vyhoveniu ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje

k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu

verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom

na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje

k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému

pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným

porušením garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu

ako celku nemala podstatný dosah (m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd

zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky

za následok porušenie garantovaného základného práva, v danom prípade

predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa

(napr. , , , , ).

31. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces (, )

32. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu

ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd

zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď

práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku, rozhodnutie ESĽP z 9. 12. 1994,

§ 29; Hiro Balani proti Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis proti Grécku,

rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie z 19. 2. 1998).

33. Vzhľadom na to, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva

podľa , ústavný súd, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry,

podčiarkuje, že na základné právo na súdnu ochranu zásadne nazerá ako na právo

„výsledkové“, to znamená, že posudzuje, či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto

základného práva zodpovedá súdny proces ako celok, pričom skutočnosť, či napadnuté

konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia

všeobecných súdov (m. m. , , , ).

34. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu

k týmto označeným právam v zásade identické ().

34.1 K aplikovateľnosti záruk obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru sa ústavný súd

už viackrát vyjadril s tým, že s prihliadnutím na predmet konania o ústavnej sťažnosti

(udržateľnosť rozhodnutia všeobecného súdu vo veci nariadeného neodkladného opatrenia

a v kontexte aj zabezpečovacieho opatrenia) považuje za nevyhnutné vyjadriť

sa k aplikovateľnosti záruk obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru v konkrétnych

okolnostiach prejednávanej veci. Ústavným súdom už bolo opakovane judikované,

že rozhodovanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia (predtým

podľa tiež predbežného opatrenia) a zabezpečovacieho

opatrenia v súdnom konaní možno považovať predovšetkým za súčasť základného práva

na súdnu ochranu podľa (m. m. , ,

, ). V súlade s judikatúrou ESĽP nie každým neodkladným

opatrením sa rozhoduje o právach a záväzkoch občianskej povahy. Aplikovateľnosť čl. 6

ods. 1 dohovoru je pritom závislá od splnenia určitých podmienok. Po prvé, právo,

ktoré je predmetom hlavného konania i konania o nariadení neodkladného opatrenia, musí

byť právom občianskym v autonómnom význame tohto pojmu. Po druhé, nevyhnutné

je skúmať povahu neodkladného opatrenia, jeho cieľ, účel a dopad na predmetné právo.

Vo všetkých prípadoch, keď možno považovať za preukázané, že neodkladným opatrením

bolo fakticky rozhodnuté o občianskom práve alebo záväzku bez ohľadu na dĺžku

jeho trvania, je čl. 6 dohovoru použiteľný (rozsudok veľkého senátu z 15. 10. 2009 vo veci

Micallef proti Malte, sťažnosť č. 17056/06, § 84 – § 85).

34.2 V prejednávanej veci nariadenie zabezpečovacieho opatrenia zriadením

záložného práva k nehnuteľnostiam zasahuje do postavenia sťažovateľky (ako žalovanej)

v rozsahu, ktorým sa obmedzuje jej možnosť nakladať so založenými nehnuteľnosťami,

ktoré pokrývajú zabezpečenú pohľadávku veriteľa. Ide teda o oblasť upravenú normami

súkromného práva, ktorá vo svojej podstate súvisí s výkonom podnikateľskej činnosti

sťažovateľky ako obchodnej spoločnosti. Vzhľadom na konkrétne okolnosti veci

ide nepochybne o oblasť spadajúcu pod výraz práva a záväzky občianskej povahy,

a preto nie je aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru v tejto veci vylúčená

(k tomu bližšie pozri m. m. , , ).

35. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad

nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(m. m. , , ).

36. Ústavný súd konštatuje, že inštitút „zabezpečovacieho opatrenia“ po rekodifikácii

civilného práva procesného s účinnosťou od 1. júla 2016 zaviedol Civilný sporový

poriadok. Jeho účel vymedzuje , podľa ktorého zabezpečovacím opatrením

môže súd zriadiť záložné právo na veciach, právach alebo iných majetkových hodnotách

dlžníka na zabezpečenie peňažnej pohľadávky veriteľa, ak je obava, že exekúcia bude

ohrozená. Podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob zániku

upravuje primerane a nasl. (ustanovenia

o neodkladnom opatrení). Prostredníctvom nariadenia zabezpečovacieho opatrenia získa

veriteľ postavenie záložného veriteľa a bude môcť pristúpiť k výkonu záložného práva

na uspokojenie judikovanej pohľadávky v exekučnom konaní ().

37. Zabezpečovacie opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného

procesu, ktorého cieľom je posilnenie postavenia veriteľa, a to zriadením záložného práva

na špecifikovaný majetok dlžníka na zabezpečenie jeho pohľadávky, ktorá by mohla byť

neskôr judikovaná alebo už bola judikovaná, s cieľom, aby sa zamedzilo alebo zredukovalo

možné nebezpečenstvo neuspokojenia pohľadávky veriteľa (ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný

sporový poriadok. Komentár. 2016, s. 1155.).

38. Zo zákonnej formulácie vyplývajú štyri základné predpoklady

pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, a to: zabezpečovacie opatrenie možno nariadiť

len na návrh, musí existovať spôsobilý predmet záložného práva, ktorým môžu byť veci,

práva a iné majetkové hodnoty, zriadenie záložného práva prostredníctvom

zabezpečovacieho opatrenia musí zabezpečovať peňažnú pohľadávku a musí existovať

obava z budúceho zmarenia exekúcie. Z vyplýva, že zabezpečovacie

opatrenie môže slúžiť len na zabezpečenie peňažnej pohľadávky. Z formulácie

tejto podmienky možno a contrario vyvodiť, že zabezpečovacie opatrenie nemožno nariadiť

s cieľom zabezpečenia nepeňažného nároku. Zabezpečovacie opatrenie

tiež nebude prichádzať do úvahy v prípadoch, keď predmetom konania je napríklad určenie

vlastníckeho práva alebo iný určovací nárok ().

39. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok

na vydanie neodkladného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142

). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( )

pristupuje k preskúmavaniu sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie

svojich práv neodkladným opatrením, veľmi zdržanlivo, vychádzajúc z právneho názoru,

podľa ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov,

ktorými nariaďujú neodkladné opatrenia, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou

v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia,

ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom

(, , ).

39.1 Ústavný súd meritórne posudzuje neodkladné opatrenia zásadne

iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení

neodkladného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom

výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o neodkladných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu

došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého

procesu (m. m. , , ).

39.2 Ústavný súd podotýka, že nespúšťa zo zreteľa rozdielnosť bývalej právnej

úpravy predbežných opatrení a súčasnej právnej úpravy neodkladných opatrení, najmä

oslabenie dočasnosti a provizórnosti neodkladného opatrenia, keďže jeho vydanie nemusí

obligatórne nadväzovať na konanie vo veci samej (). Vzhľadom

na to, že podľa ustanovenia o neodkladnom opatrení sa použijú primerane

aj na zabezpečovacie opatrenie, uvedené závery analogicky platia aj pre zabezpečovacie

opatrenia.

40. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní

o návrhu na vydanie neodkladného alebo zabezpečovacieho opatrenia musia byť

rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie

neodkladného alebo zabezpečovacieho opatrenia musí mať predovšetkým rovnako

ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom

a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom odôvodnené

(m. m. ). Je potrebné mať na zreteli, že účelom zabezpečovacieho

opatrenia je dočasná úprava práv a povinností strán sporu, ktorá neprejudikuje rozhodnutie

vo veci samej. Všeobecný súd zabezpečovacím opatrením dočasne a predbežne upravuje

pomery strán sporu, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu,

kto sa vydania takého opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu,

proti komu návrh smeruje (m. m. ).

IV.

Záver

41. Vychádzajúc predovšetkým z už uvedeného posúdenia veci

(čl. III.2 tohto odôvodnenia), ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa v uznesení

sp. zn. z 12. júna 2020 zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom

aj vysporiadal s argumentáciou sťažovateľky uvedenou v odvolaní proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 27. januára 2020 týkajúcou sa námietky

neexistencie dôvodov na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Právny názor vyslovený

krajským súdom v uznesení sp. zn. z 12. júna 2020 má aj podľa ústavného

súdu racionálny základ, a preto je legitímny a z ústavného hľadiska akceptovateľný.

42. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je primerané skutočnosti,

že ide o odôvodnenie rozhodnutia predbežnej povahy o zabezpečovacom opatrení, navyše

je vnútorne konzistentné a zrozumiteľné, pričom reaguje na všetky skutočnosti,

ktoré sú podstatné pre posúdenie splnenia zákonných predpokladov pre vydanie

zabezpečovacieho opatrenia. Je vecou všeobecných súdov, aby vyhodnotili splnenie

zákonných podmienok pre zriadenie sudcovského záložného práva, preto ústavný súd

zásadne nie je oprávnený zasahovať alebo právny názor všeobecného súdu nahrádzať

svojím uvážením (m. m. ). Krajský súd však dostatočne ozrejmil

myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k vydaniu napadnutého rozhodnutia,

a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré v posudzovanom prípade sú v súlade s obsahom

základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva podnikať

podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru.

43. Krajský súd sa s argumentáciou sťažovateľky nestotožnil, a preto uznesením

sp. zn. z 12. júna 2020 rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 27. januára 2020 o nariadení zabezpečovacieho opatrenia potvrdil.

Vzhľadom na uvedené napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 12. júna 2020 nemožno považovať za zjavne neodôvodnené či arbitrárne, a preto

neexistuje ústavne relevantný dôvod na to, aby ústavný súd svojím rozhodnutím

do napadnutého rozhodnutia krajského súdu zasahoval, pretože jeho odôvodnenie

nesignalizuje takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného práva

sťažovateľky vlastniť majetok podľa , základného práva podnikať podľa

, základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru,

ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladala dôvod

na vyslovenie ich porušenia.

44. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti,

ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa , základného práva podnikať podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. z 12. júna 2020 odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

45. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého

rozhodnutia krajského súdu a priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu