Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 259/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

Silverside, a. s., Plynárenská 7/B, Bratislava, IČO 50 052 560, zastúpenej advokátkou

Mgr. Hanou Kulíškovou, Klariská 7, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva

podľa v spojení s a 3 a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Prešove sp. zn. z 10. októbra 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Silverside, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej moci a sťažnostná

argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

7. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Silverside, a. s.,

Plynárenská 7/B, Bratislava, IČO 50 052 560 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátkou Mgr. Hanou Kulíškovou, Klariská 7, Bratislava, ktorou namieta porušenie

základného práva podľa v spojení s a 3 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 10. októbra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že žalobca

(ďalej len „žalobca“) ako dlžník a sťažovateľka ako veriteľka uzatvorili 19. mája 2017

zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý spotrebiteľský

úver v sume 5 000 €. Medzi žalobcom a sťažovateľkou ako žalovanou bola v rovnaký deň

uzavretá v zmysle príslušných ustanovení aj dohoda o zrážkach

zo mzdy. Vzhľadom na omeškanie so splácaním úveru sťažovateľka vyzvala žalobcu

na zaplatenie omeškaných splátok úveru a následne zamestnávateľa žalobcu na výkon

zrážok zo mzdy podľa predmetnej dohody o zrážkach zo mzdy. Žalobca na Okresnom súde

Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) inicioval žalobou o určenie neplatnosti

dohody o zrážkach zo mzdy a neplatnosti úverovej zmluvy konanie vedené pod sp. zn.

.

3. Napadnutým uznesením krajského súdu bolo potvrdené ako vecne správne

uznesenie okresného súdu č. k. -19 z 10. apríla 2019 (ďalej len „uznesenie

z 10. apríla 2019“) o nariadení neodkladného opatrenia, ktorým boli sťažovateľke uložené

povinnosti zdržať sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy uzavretej medzi žalobcom

a sťažovateľkou ako žalovanou a oznámiť zamestnávateľovi žalobcu, aby upustil

od vykonávania zrážok zo mzdy v zmysle predmetnej dohody o zrážkach zo mzdy až

do právoplatného skončenia konania vo veci samej.

4. V odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 10. apríla 2019 sťažovateľka

zdôrazňovala porušenie princípu rovnosti zbraní a arbitrárnosť uznesenia súdu prvej

inštancie z dôvodu, že okresný súd nesplnil povinnosť doručiť spolu s rozhodnutím

o nariadení neodkladného opatrenia aj návrh na jeho nariadenie. Uvádza k tomu, že až

17. septembra 2019, teda po viac ako 5 mesiacoch od podania odvolania, krajský súd

doručil sťažovateľke výzvu na vyjadrenie k samotnej žalobe žalobcu a k návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia.

5. Sťažovateľka namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu je arbitrárne,

nezákonné a priečiace sa zásadám sporového konania. Podľa sťažovateľky krajský súd

napadnutým uznesením rozhodol v rozpore s príslušnými ustanoveniami Civilného

sporového poriadku [ďalej aj „CSP“ ( )], pričom sa riadnym spôsobom

nevysporiadal ani s jednou z jej odvolacích námietok. Podľa sťažovateľky je napadnuté

uznesenie vydané krajským súdom podľa jeho «„vlastných pravidiel hry“, ktoré nemajú

oporu v žiadnom predpise hmotného a najmä procesného práva», v rozpore s princípom

právnej istoty.

6. Záver krajského súdu o tom, že nepovažuje postup okresného súdu v rozpore

s za porušenie práva na spravodlivý proces je podľa sťažovateľky

neudržateľný, keďže odporuje príslušným ustanoveniam

a ustálenej judikatúre všeobecných súdov. Odvolací súd podľa sťažovateľky «nemá

kompetenciu na to, aby takýmto spôsobom „zhojil“ povinnosť súdu prvej inštancie.».

Sťažovateľka prezentuje názor, podľa ktorého ak súd prvej inštancie nedoručí spolu

s uznesením o nariadení neodkladného opatrenia aj samotný návrh na nariadenie

neodkladného opatrenia, „jedná sa o porušenie práva na spravodlivý súdny proces.“.

V tomto kontexte odkazuje na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov (uznesenie Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. z 25. októbra 2018 a uznesenie Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 26. marca 2018), v ktorých bolo nedoručenie návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia vyhodnotené ako vada konania, pre ktorú nemala

príslušná strana v konaní možnosť v rámci podaného odvolania riadne sa vyjadriť

k tvrdeným skutočnostiam, čím došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces

(v časti princípu právnej istoty).

7. Okrem uvedeného sťažovateľka namieta aj záver krajského súdu o tom,

že zaslaním návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia došlo k vytvoreniu priestoru

pre novú pätnásťdňovú lehotu na doplnenie odvolacích dôvodov. Podľa sťažovateľky

citovaný právny názor krajského súdu nemá žiadny zákonný podklad. Ďalej zdôrazňuje,

že po uplynutí lehoty na podanie odvolania nemožno rozširovať ani meniť odvolacie

dôvody, ani predkladať navrhované dôkazy. Postup krajského súdu, ktorým tento udelil

sťažovateľke svoju vlastnú lehotu na doplnenie odvolacích dôvodov, je preto svojvoľný

a nemajúci zákonný podklad.

8. Podľa sťažovateľky sa krajský súd žiadnym spôsobom nevyrovnal

s argumentáciou, ktorú sťažovateľka predniesla v odvolaní a vo vyjadrení. Krajský súd sa

v napadnutom uznesení len stotožnil s názormi žalobcu a súdu prvej inštancie, a to bez toho,

aby pristúpil k analýze argumentácie sťažovateľky. Z uvedeného dôvodu je napadnuté

uznesenie krajského súdu arbitrárne, svojvoľné a zasahuje do práv sťažovateľky na súdnu

ochranu a spravodlivé súdne konanie.

9. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti

krajskému súdu na ďalšie konanie a súčasne prizná sťažovateľke náhradu trov konania

v sume 450,29 €.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V súlade s podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

11. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

V súlade s ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (m. m. , , , , ).

12. Ústavný súd konštantne vo svojej rozhodovacej činnosti akcentuje to,

že pri výkone právomoci v konaní o ústavnej sťažnosti jeho úlohou nie je preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie práva s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený

a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,

v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené

základné právo alebo sloboda strany sporu (resp. účastníka konania) pred všeobecným

súdom (m. m. , , , ).

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V súlade s a 3 štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (odsek 2). Každý môže konať,

čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá

(odsek 3).

V súlade s čl. 6 ods. 1 prvou vetou dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

14. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“),

ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových

princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne

), je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho

obsahom je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti

(„fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné

a relevantné dôvody (napr. , , ). Potreba náležite

odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk,

že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je

kontrolovateľné verejnosťou ().

15. Okrem uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že jedným z aspektov práva

na spravodlivý proces je – okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá

okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania

a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. ). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou

súvisiacej „rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť

svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany.

Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde

sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. ,

).

16. Podľa judikatúry ESĽP „princíp rovnosti zbraní – jeden z prvkov širšieho

konceptu spravodlivého procesu – vyžaduje, aby každej strane bola poskytnutá primeraná

možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne

nevýhodnejšej pozície vis-á-vis proti jej protistrane...“ (rozsudok z 18. 2. 1997 vo veci

Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 18990/91, bod 23). Európsky súd pre ľudské

práva vo svojej judikatúre ďalej uvádza, že „koncept spravodlivého procesu v sebe

v podstate implikuje právo procesných strán zoznámiť sa so všetkými predloženými

dôkazmi a doručenými pripomienkami a vyjadriť sa k nim...“ (Nideröst-Huber proti

Švajčiarsku, už citovaný, bod 24).

17. Z hľadiska sťažovateľkou uplatnenej argumentácie a ňou vymedzeného predmetu

konania, ktorým je posúdenie ústavnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci

nariadeného neodkladného opatrenia, ústavný súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť,

že posudzovanie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia je predovšetkým vecou

všeobecných súdov. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti pristupuje

k preskúmavaniu ústavných sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich

práv neodkladným opatrením, veľmi zdržanlivo, vychádzajúc z právneho názoru, podľa

ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov

o neodkladných opatreniach, a to nielen preto, lebo nie je opravnou inštanciou v rámci

sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, lebo ide spravidla o také súdne rozhodnutia,

ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom

(m. m. , , ).

18. Ústavný súd meritórne posudzuje neodkladné opatrenia zásadne iba v ojedinelých

prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení neodkladného opatrenia alebo

o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností.

Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných opatreniach

iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k excesu, ktorý by zakladal

zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (m. m. ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v argumentácii sťažovateľky o arbitrárnosti

a nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu z dôvodu, že sa

nevysporiadal s jej odvolacími námietkami. Sťažovateľka argumentuje, že zo strany súdu

prvej inštancie došlo k porušeniu , pričom k náprave zo strany krajského

súdu dôjsť nemohlo, keďže mu k tomu chýba akákoľvek kompetencia. Postup krajského

súdu „podľa vlastných pravidiel hry“ nemajúcich oporu v žiadnom právnom predpise

považuje sťažovateľka za rozporný s princípom právnej istoty z dôvodu, že odporuje

ustanoveniam , ale aj judikatúre všeobecných súdov.

Sťažovateľka namieta aj postup krajského súdu, ktorým tento vytvoril pre sťažovateľku

novú pätnásťdňovú lehotu na doplnenie odvolacích dôvodov, pričom tento považuje

za svojvoľný a nemajúci zákonný podklad.

K aplikovateľnosti záruk obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru

20. V úvode tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd považoval s prihliadnutím

na predmet konania o ústavnej sťažnosti (udržateľnosť rozhodnutia všeobecného súdu

vo veci nariadeného neodkladného opatrenia) za nevyhnutné vyjadriť sa k aplikovateľnosti

záruk obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru v konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci.

Ústavným súdom už bolo opakovane judikované, že rozhodovanie o návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia (predbežného opatrenia za platnosti a účinnosti Občianskeho

súdneho poriadku) v súdnom konaní možno považovať predovšetkým za súčasť základného

práva na súdnu ochranu podľa (m. m. , ,

, ). V súlade s judikatúrou ESĽP (k tomu pozri napr. rozhodnutia

ESĽP citované vo veciach sp. zn. a ) nie každým

neodkladným opatrením sa rozhoduje o právach a záväzkoch občianskej povahy.

Aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru je pritom závislá od splnenia určitých podmienok.

Po prvé, právo, ktoré je predmetom hlavného konania i konania o nariadení neodkladného

opatrenia musí byť právom občianskym v autonómnom význame tohto pojmu. Po druhé,

nevyhnutné je skúmať povahu neodkladného opatrenia, jeho cieľ, účel a dopad

na predmetné právo. Vo všetkých prípadoch, keď možno považovať za preukázané, že

neodkladným opatrením bolo fakticky rozhodnuté o občianskom práve alebo záväzku bez

ohľadu na dĺžku jeho trvania, je čl. 6 dohovoru použiteľný (rozsudok veľkého senátu

z 15. 10. 2009 vo veci Micallef proti Malte, sťažnosť č. 17056/06, § 84 – § 85).

21. V prejednávanej veci nariadené neodkladné opatrenie zasahuje do postavenia

sťažovateľky ako žalovanej (veriteľky) v rozsahu, ktorým sa obmedzuje jej možnosť

nakladať s finančnými prostriedkami žalobcu (dlžníka). Ide teda o oblasť upravenú normami

súkromného práva, ktorá vo svojej podstate súvisí s výkonom podnikateľskej činnosti

sťažovateľky ako obchodnej spoločnosti, ktorej predmetom je poskytovanie

spotrebiteľských úverov. Okrem toho predmetom meritórneho rozhodovania (hlavného

konania) je typické občianske právo určenia (ne)platnosti právneho úkonu (zmluvy

o spotrebiteľskom úvere a dohody o zrážkach zo mzdy) uplatňované medzi subjektmi

súkromného práva. V autonómnom ponímaní ide nepochybne o oblasť spadajúcu pod výraz

práva a záväzky občianskej povahy.

22. Pokiaľ ide o druhú podmienku, splnenie ktorej sa vyžaduje pre aplikovateľnosť

čl. 6 ods. 1 dohovoru na prejednávaný prípad, ústavný súd konštatuje, že aj táto je

v konkrétnych okolnostiach veci splnená. Ústavný súd zdôrazňuje predovšetkým vecnú

previazanosť predmetu hlavného konania, ktorým je vyslovenie neplatnosti zmluvy

o spotrebiteľskom úvere a dohody o zrážkach zo mzdy, a konania vo veci nariadeného

neodkladného opatrenia vydaného v rámci tohto hlavného konania, ktorým sa sťažovateľke

ako veriteľke prikazuje zdržať sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy a oznámiť

zamestnávateľovi žalobcu, aby upustil od vykonávania zrážok zo mzdy v zmysle

predmetnej dohody o zrážkach zo mzdy až do právoplatného skončenia konania vo veci

samej. Neodkladné opatrenie má podľa názoru ústavného súdu priamy (aj keď len dočasný)

dopad na občianske právo tvoriace predmet meritórneho (hlavného) konania, keďže

vo svojej podstate de facto bráni (dočasne) ďalšiemu vykonávaniu exekúcie proti žalobcovi.

Nariadeným neodkladným opatrením dochádza k zmrazeniu účinkov dohody o zrážkach

zo mzdy, ktoré by inak (ak by neodkladné opatrenie nebolo nariadené) umožnili

sťažovateľke ako veriteľke dosiahnuť uspokojenie pohľadávky siahnutím na majetok

žalobcu (dlžníka). Nariadené neodkladné opatrenie preto zasahuje do postavenia

sťažovateľky ako veriteľky a zároveň žalovanej v konaní o merite veci. Za týchto okolností

je na mieste uplatniť názor, podľa ktorého sa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konkrétnych

okolnostiach veci v konaní o neodkladnom opatrení aplikuje.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

23. V nadväznosti na sťažovateľkou prezentované námietky ústavnej neudržateľnosti

napadnutého uznesenia krajského súdu (k tomu pozri bod 19 tohto uznesenia) sa ústavný

súd oboznámil s podstatnými časťami citovaného rozhodnutia a zistil tieto pre posúdenie

(ne)dôvodnosti ústavnej sťažnosti rozhodujúce skutočnosti.

24. Z relevantnej časti napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento sa

stotožnil s dôvodmi nariadeného neodkladného opatrenia týkajúceho sa príkazu

neuplatňovať dohodu o zrážkach zo mzdy a informovať zamestnávateľa žalobcu o upustení

od vykonávania zrážok zo mzdy a na zdôraznenie správnosti napadnutého výroku

rozhodnutia súdu prvej inštancie doplnil s poukazom na osobitosti inštitútu dohody

o zrážkach zo mzdy, že žalobca sa pri realizácii dohody o zrážkach zo mzdy dostáva

do pozície subjektu strácajúceho právo disponovať svojím vlastným majetkom

reprezentovaným príjmom dosahovaným za výkon svojej pracovnej činnosti. Krajský súd

navyše zvýraznil aj skutočnosť, že inštitút zrážok zo mzdy umožňuje veriteľovi dosiahnuť

uspokojenie pohľadávky siahnutím na majetok dlžníka bez predchádzajúceho preskúmania

zákonnosti takejto dohody zo strany všeobecného súdu. Exekúcia majetku, o ktorú de facto

v konkrétnych okolnostiach veci ide, sa tak podľa názoru krajského súdu vykonáva výlučne

podnikateľom bez ingerencie všeobecného súdu oprávneného rozhodnúť o otázke existencie

dlhu, ako aj dlžnej sumy. Požiadavka zvláštnej obozretnosti je pritom podľa názoru

krajského súdu opodstatnená tou skutočnosťou, že inštitút dohody o zrážkach zo mzdy

„umožňuje obísť dôležitý prvok únijného práva, a to ex offo súdnu kontrolu zmluvných

podmienok, či nespôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech

spotrebiteľa (neprijateľné zmluvné podmienky). Spotrebiteľovi je nevyhnutné poskytnúť

ochranu, najmä ak existuje nebezpečenstvo, že sa v procese zrážok zo mzdy, na základe

dohody o zrážkach zo mzdy umožňuje veriteľovi získať plnenie z neprijateľných zmluvných

podmienok...“.

25. Na podklade listinných dôkazov predložených žalobcom považoval krajský súd

za dostatočne osvedčené skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia. Krajský súd v tomto kontexte poukázal predovšetkým

na „existenciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným

dňa 19.05.2017, dohody o zrážkach zo mzdy zo dňa 19.05.2017, žiadosť žalovaného

adresovanú zamestnávateľovi žalobcu o vykonávanie zrážok zo mzdy zo dňa 31.07.2017.

Dohoda o zrážkach zo mzdy má formulárovú podobu, pričom slúži na zabezpečenie

záväzkov žalobcu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 19.05.2017. Zo zmluvy o úvere

vyplýva, že žalobca za zaviazal žalovanému uhradiť sumu 7730,40 Eur. Podľa čl. XII.

Zmluvy o úvere, súčasťou zmluvy je Sadzobník poplatkov. V zmysle dohody o zrážkach

zo mzdy, touto je zabezpečená pohľadávka vo výške 7730,40 Eur spolu s ostatným

príslušenstvom vyplývajúcim zo zmluvy alebo súvisiacim so zmluvou, napríklad úrok

z omeškania, a právami spojenými s uvedenými nárokmi, napríklad zmluvná pokuta.

Z výziev žalovaného na úhradu dlžnej sumy adresovaných žalobcovi (č. l. 55, 57) vyplýva, že

dlh žalobcu pozostáva zo splátok spotrebiteľského úveru ako aj z náhrady nákladov

za vystavenie upomienok, výziev, ktoré sú účtované v zmysle Sadzobníka. Žalobcovi boli

výzvy a upomienky zasielané opakovane. Je zrejmé, že žalovaný na základe dohody

o zrážkach zo mzdy môže od žalobcu vymáhať aj iné peňažné plnenia než istinu a zmluvné

úroky. Poplatky, resp. náklady sú upravené v Sadzobníku poplatkov, pričom až vykonaním

dokazovania vo veci samej možno vyhodnotiť predmetné zmluvné podmienky, či tieto

nevykazujú znaky neprijateľnosti v zmysle . V tomto štádiu konania tiež nemožno

ustáliť, v akom rozsahu žalovaný pred vstupom do zmluvného vzťahu so žalobcom skúmal

bonitu žalobcu, či k posudzovaniu bonity došlo s odbornou starostlivosťou. Otázka

skúmania bonity pritom môže mať vplyv na rozsah záväzkov dlžníka - spotrebiteľa (§ 7, § 11

ods. 2 o spotrebiteľských úveroch). Zo zmluvy o úvere vyplýva iba

vyhlásenie žalobcu, že žalovanému poskytol pravdivé a úplné údaje potrebné pre posúdenie

bonity. K tomuto odvolací súd uvádza, že až v konaní vo veci samej môže byť na základe

dokazovania ustálené, či žalovaný pri posudzovaní bonity žalobcu zhromaždil všetky

potrebné údaje (pochádzajúce nielen od žalobcu) pre zistenie objektívnej finančnej,

sociálnej situácie žalobcu. Pochybnosti o riadnom splnení si povinnosti skúmania bonity

dlžníka dodávateľom vyvoláva skutočnosť, že žalovaný požiadal zamestnávateľa žalobcu

o vykonávanie zrážok zo mzdy už po dvoch mesiacoch od uzatvorenia zmluvy o úvere.

V konaní o nariadenie neodkladného opatrenia vzhľadom na krátkosť času, ktorý má súd

na rozhodnutie o návrhu, nie je možné vykonať náležitú súdnu kontrolu zmluvy, súvisiacich

zmluvných dokumentov, komplexnú kontrolu zmluvných dojednaní vrátane okolností

uzatvorenia zmluvy, ktorou by došlo k naplneniu čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS

a k určeniu reálnej výšky dlhu dlžníka. Tieto otázky prináleží súdu posudzovať v konaní

vo veci samej. Nič nebráni judikovať klauzulu ako neplatnú ( ), hoci má

základ v znení zákona, akou je aj dohoda o zrážkach zo mzdy. Dôležité sú okolnosti jej

zakotvenia v zmluve a význam ostatných zmluvných podmienok (Bez toho, aby boli dotknuté

ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu

tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace

s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy

alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí; čl. 4 smernice Rady 93/13 ES o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

Odvolací súd má za to, že potreba bezodkladnej úpravy pomerov strán bola

osvedčená, keďže žalovaný pristúpil k aktivácii inštitútu zrážok zo mzdy. Je zrejmé, že

žalovaný na základe neobmedzenej vôle môže vymáhať od žalobcu dlh na základe právneho

úkonu - dohody o zrážkach zo mzdy, ktorej platnosť je sporná. Žalobca týmto spôsobom

stráca právo disponovať so svojím príjmom ako vlastným majetkom. Nariadenie

neodkladného opatrenia je dôvodné, pričom do skončenia konania vo veci samej žalovaný

neutrpí, ak sa zrážky nebudú vykonávať. Právo žalovaného na splatenie úveru týmto

rozhodnutím nie je nenávratne znemožnené, je len závislé od výsledku konania vo veci

samej.“.

26. Osobitne sa krajský súd v napadnutom uznesení vyjadril aj k sťažovateľkou

namietanej procesnej vade spočívajúcej v nedodržaní postupu podľa § 331 ods. 1 prvej vety

(Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia doručí súd ostatným stranám až spolu

s uznesením, ktorým bolo neodkladné opatrenie nariadené.), pričom predovšetkým uviedol,

že k porušeniu práva na spravodlivý proces nemohlo dôjsť len na podklade skutočnosti,

že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia bol sťažovateľke doručený až dodatočne

odvolacím súdom.

27. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu prezentovaným v súvislosti

s procesným postupom doručovania návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia

a na zdôraznenie ústavnej udržateľnosti argumentácie krajského súdu uvádza,

že konvalidácia nesprávneho postupu, resp. nečinnosti súdu prvej inštancie odvolacím

súdom bola na mieste. Podstatnými a pre posúdenie ústavnej udržateľnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu rozhodujúcimi skutočnosťami boli tie, ktoré preukazujú, že sťažovateľke

pred samotným vydaním rozhodnutia odvolacieho súdu bola poskytnutá možnosť uplatniť

z vyplývajúce procesné oprávnenie, a to v dostatočnej krajským súdom

poskytnutej lehote 15 dní. Uvedeným spôsobom odvolací súd sťažovateľke vytvoril priestor

na efektívne využitie opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, a to

oboznámením sa so všetkými relevantnými skutočnosťami, z ktorých súd prvej inštancie

pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vychádzal.

28. Ani z gramatického výkladu citovaného nevyplýva výlučná

povinnosť súdu prvej inštancie doručiť návrh na nariadenie neodkladného opatrenia (návrh

na nariadenie neodkladného opatrenia doručí súd spolu s uznesením ostatným stranám)

a ani povinnosť doručiť tento návrh bezodkladne tak, ako sa to mylne domnieva

sťažovateľka. Požiadavka trvať na bezodkladnom doručení návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia výlučne súdom prvej inštancie je tak neopodstatnená už len

z dôvodu, že nemá svoj zákonný podklad.

29. Pri preskúmavaní ústavnosti postupu či rozhodnutia príslušného orgánu verejnej

moci je podstatné to, či strane sporu bola poskytnutá primeraná možnosť predniesť svoju

záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis-á-vis

proti jej protistrane. Po oboznámení sa so všetkými pre posúdenie veci podstatnými

okolnosťami ústavný súd konštatuje, že zo strany krajského súdu plne realizujúceho § 331

ods. 1 bol vo vzťahu k sťažovateľke zachovaný koncept spravodlivého procesu.

Odvolací súd sťažovateľke ako strane v spore doručením návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia a poskytnutím zákonom predvídanej lehoty na vyjadrenie umožnil

oboznámiť sa s argumentáciou obsiahnutou v samotnom návrhu. Uvedené postačuje

pre záver o tom, že zo strany krajského súdu k porušeniu rovnosti zbraní v konaní

o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia dôjsť

nemohlo.

30. Napokon argumentáciu sťažovateľky o tom, že poskytnutím dodatočnej lehoty

na vyjadrenie sa ku skutočnostiam uvádzaným v návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia krajský súd opätovne konal v rozpore so zákonnou právnou úpravou, považuje

ústavný súd už na prvý pohľad za účelovú. Nevyhnutným predpokladom úspešnosti

argumentácie odôvodňujúcej porušenie práv zaručených alebo dohovorom je to,

že táto (argumentácia) už sama osebe bez podrobnejšieho vecného preskúmania vyznieva

v neprospech toho, kto sa neústavnosti v konaní o ústavnej sťažnosti domáha. Len týmto

spôsobom sa totiž zabezpečí požiadavka účinnej ochrany základných práv a slobôd

v materiálnom zmysle. Zmyslom a účelom konania o ústavnej sťažnosti totiž nemôže byť

len formalistické preskúmanie dodržania zákonných ustanovení zo strany orgánu verejnej

moci. Dodatočné vytvorenie procesného priestoru pre sťažovateľku na prípadné doplnenie

odvolacích dôvodov v kontexte splnenia povinnosti doručiť sťažovateľke návrh na

nariadenie neodkladného opatrenia po rozhodnutí súdu prvej inštancie možno nepochybne

posúdiť ako urobené v prospech sťažovateľky a ňou realizovaných procesných práv.

Z uvedeného dôvodu preto už na prvý pohľad nemožno postup krajského súdu a ani ním

vydané napadnuté uznesenie hodnotiť ako porušujúce práva sťažovateľky zaručené

či dohovorom.

31. Pokiaľ sťažovateľka krajskému súdu vyčíta vo všeobecnej rovine

nevysporiadanie sa so všetkými ňou prezentovanými námietkami, ústavný súd opakovane

judikuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou

v konaní, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka či strany

sporu na spravodlivý proces (, ).

32. Ústavný súd pri posudzovaní relevantnej časti ústavnej sťažnosti zohľadnil

osobitú povahu inštitútu neodkladného opatrenia a tomu zodpovedajúci zjednodušený

a zrýchlený procesný postup a rozhodovanie všeobecných súdov. Zobral pritom do úvahy aj

skutočnosť, že úlohou všeobecného súdu pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení je zistiť

na základe dostupných dôkazných prostriedkov najvýznamnejšie relevantné skutočnosti,

a to bez potreby dodržania formalizovaného postupu štandardného procesného dokazovania,

a na podklade osvedčených skutočností následne vo veci rozhodnúť. S poukazom

na relevantné časti odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavný súd zastáva názor,

že argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam Civilného sporového

poriadku týkajúcim sa predpokladov vydania neodkladného opatrenia. Už citované závery

krajského súdu nepovažuje ústavný súd za arbitrárne či svojvoľné, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, teda také, ktoré by mali za následok porušenie

sťažovateľkiných práv podľa a dohovoru.

33. Pokiaľ sťažovateľka osobitne namieta porušenie princípu právnej istoty,

odvolávajúc sa na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v kontexte porušenia § 331

ods. 1 , ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje právny názor, podľa ktorého právne

závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach nemajú charakter precedensu, ktorý

by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky,

napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú

k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne

konanie (obdobne napr. , ).

34. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vyhodnotenie citovanej námietky sťažovateľky

ako nedôvodnej je s prihliadnutím na postavenie, ktoré ústavný súd v rámci sústavy orgánov

verejnej moci zastáva, to, že ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákonná právna úprava zveruje

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného

priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. , ).

35. Napokon predbežný záver ústavného súdu o ústavnej akceptovateľnosti

napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré bolo výlučne, prihliadajúc na petit ústavnej

sťažnosti, predmetom tohto konania o ústavnej sťažnosti, je druhou skutočnosťou, ktorá už

sama osebe vylučuje ústavnoprávnu relevanciu námietky sťažovateľky o porušení princípu

právnej istoty ako súčasti práva na súdnu ochranu v súvislosti s rozdielnou rozhodovacou

činnosťou v skutkovo obdobných veciach (argumentácia obsiahnutá v bode 6 tohto

uznesenia).

36. Vzhľadom na všetky už uvedené skutočnosti možno konštatovať, že odôvodnenie

napadnutého uznesenia krajského súdu je ústavne udržateľné, nevykazuje znaky svojvôle

a neodporuje aplikovanej právnej úprave spôsobom, ktorý by mohol mať za následok

namietané porušenie sťažovateľkou označených práv podľa a dohovoru. Ústavný súd

preto ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu odmietol

ako zjavne neopodstatnenú v súlade s .

K namietanému porušeniu a 3 napadnutým uznesením

krajského súdu

37. Pokiaľ ide o namietané porušenie a 3 napadnutým uznesením

krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že označené články neobsahujú žiadne

základné práva alebo slobody. O ich prípadnom porušení by ústavný súd v konaní

o sťažnosti podľa mohol rozhodnúť len v spojení s porušením

niektorého zo základných práv alebo slobôd. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že žiadne

zo sťažovateľkou označených práv podľa a dohovoru nemohlo byť porušené,

neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia označených ustanovení . Vzhľadom

na uvedené ústavný súd aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ako zjavne neopodstatnenú.

38. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu