Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)IV. ÚS 259/2020
PDF · 544.38 KB
No categories available
IV. ÚS 259/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
Silverside, a. s., Plynárenská 7/B, Bratislava, IČO 50 052 560, zastúpenej advokátkou
Mgr. Hanou Kulíškovou, Klariská 7, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 17 Co 98/2019 z 10. októbra 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Silverside, a. s., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej moci a sťažnostná
argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
7. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Silverside, a. s.,
Plynárenská 7/B, Bratislava, IČO 50 052 560 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátkou Mgr. Hanou Kulíškovou, Klariská 7, Bratislava, ktorou namieta porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 17 Co 98/2019 z 10. októbra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že žalobca
(ďalej len „žalobca“) ako dlžník a sťažovateľka ako veriteľka uzatvorili 19. mája 2017
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý spotrebiteľský
úver v sume 5 000 €. Medzi žalobcom a sťažovateľkou ako žalovanou bola v rovnaký deň
uzavretá v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka aj dohoda o zrážkach
zo mzdy. Vzhľadom na omeškanie so splácaním úveru sťažovateľka vyzvala žalobcu
na zaplatenie omeškaných splátok úveru a následne zamestnávateľa žalobcu na výkon
zrážok zo mzdy podľa predmetnej dohody o zrážkach zo mzdy. Žalobca na Okresnom súde
Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) inicioval žalobou o určenie neplatnosti
dohody o zrážkach zo mzdy a neplatnosti úverovej zmluvy konanie vedené pod sp. zn.
3. Napadnutým uznesením krajského súdu bolo potvrdené ako vecne správne
uznesenie okresného súdu č. k. 10 Csp 47/2019-19 z 10. apríla 2019 (ďalej len „uznesenie
z 10. apríla 2019“) o nariadení neodkladného opatrenia, ktorým boli sťažovateľke uložené
povinnosti zdržať sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy uzavretej medzi žalobcom
a sťažovateľkou ako žalovanou a oznámiť zamestnávateľovi žalobcu, aby upustil
od vykonávania zrážok zo mzdy v zmysle predmetnej dohody o zrážkach zo mzdy až
do právoplatného skončenia konania vo veci samej.
4. V odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 10. apríla 2019 sťažovateľka
zdôrazňovala porušenie princípu rovnosti zbraní a arbitrárnosť uznesenia súdu prvej
inštancie z dôvodu, že okresný súd nesplnil povinnosť doručiť spolu s rozhodnutím
o nariadení neodkladného opatrenia aj návrh na jeho nariadenie. Uvádza k tomu, že až
17. septembra 2019, teda po viac ako 5 mesiacoch od podania odvolania, krajský súd
doručil sťažovateľke výzvu na vyjadrenie k samotnej žalobe žalobcu a k návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia.
5. Sťažovateľka namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu je arbitrárne,
nezákonné a priečiace sa zásadám sporového konania. Podľa sťažovateľky krajský súd
napadnutým uznesením rozhodol v rozpore s príslušnými ustanoveniami Civilného
sporového poriadku [ďalej aj „CSP“ (§ 331 ods. 1 CSP)], pričom sa riadnym spôsobom
nevysporiadal ani s jednou z jej odvolacích námietok. Podľa sťažovateľky je napadnuté
uznesenie vydané krajským súdom podľa jeho «„vlastných pravidiel hry“, ktoré nemajú
oporu v žiadnom predpise hmotného a najmä procesného práva», v rozpore s princípom
právnej istoty.
6. Záver krajského súdu o tom, že nepovažuje postup okresného súdu v rozpore
s § 331 ods. 1 CSP za porušenie práva na spravodlivý proces je podľa sťažovateľky
neudržateľný, keďže odporuje príslušným ustanoveniam Civilného sporového poriadku
a ustálenej judikatúre všeobecných súdov. Odvolací súd podľa sťažovateľky «nemá
kompetenciu na to, aby takýmto spôsobom „zhojil“ povinnosť súdu prvej inštancie.».
Sťažovateľka prezentuje názor, podľa ktorého ak súd prvej inštancie nedoručí spolu
s uznesením o nariadení neodkladného opatrenia aj samotný návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia, „jedná sa o porušenie práva na spravodlivý súdny proces.“.
V tomto kontexte odkazuje na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov (uznesenie Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 9 Co 356/2018 z 25. októbra 2018 a uznesenie Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 27 Co 66/2018 z 26. marca 2018), v ktorých bolo nedoručenie návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia vyhodnotené ako vada konania, pre ktorú nemala
príslušná strana v konaní možnosť v rámci podaného odvolania riadne sa vyjadriť
k tvrdeným skutočnostiam, čím došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces
(v časti princípu právnej istoty).
7. Okrem uvedeného sťažovateľka namieta aj záver krajského súdu o tom,
že zaslaním návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia došlo k vytvoreniu priestoru
pre novú pätnásťdňovú lehotu na doplnenie odvolacích dôvodov. Podľa sťažovateľky
citovaný právny názor krajského súdu nemá žiadny zákonný podklad. Ďalej zdôrazňuje,
že po uplynutí lehoty na podanie odvolania nemožno rozširovať ani meniť odvolacie
dôvody, ani predkladať navrhované dôkazy. Postup krajského súdu, ktorým tento udelil
sťažovateľke svoju vlastnú lehotu na doplnenie odvolacích dôvodov, je preto svojvoľný
a nemajúci zákonný podklad.
8. Podľa sťažovateľky sa krajský súd žiadnym spôsobom nevyrovnal
s argumentáciou, ktorú sťažovateľka predniesla v odvolaní a vo vyjadrení. Krajský súd sa
v napadnutom uznesení len stotožnil s názormi žalobcu a súdu prvej inštancie, a to bez toho,
aby pristúpil k analýze argumentácie sťažovateľky. Z uvedeného dôvodu je napadnuté
uznesenie krajského súdu arbitrárne, svojvoľné a zasahuje do práv sťažovateľky na súdnu
ochranu a spravodlivé súdne konanie.
9. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti
krajskému súdu na ďalšie konanie a súčasne prizná sťažovateľke náhradu trov konania
v sume 450,29 €.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
V súlade s čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
V súlade s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
12. Ústavný súd konštantne vo svojej rozhodovacej činnosti akcentuje to,
že pri výkone právomoci v konaní o ústavnej sťažnosti jeho úlohou nie je preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia
všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený
a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,
v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené
základné právo alebo sloboda strany sporu (resp. účastníka konania) pred všeobecným
súdom (m. m. I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, II. ÚS 83/06).
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
V súlade s čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (odsek 2). Každý môže konať,
čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá
(odsek 3).
V súlade s čl. 6 ods. 1 prvou vetou dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
14. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“),
ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových
princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne
čl. 46 ods. 1 ústavy), je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho
obsahom je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti
(„fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné
a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07). Potreba náležite
odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk,
že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je
kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
15. Okrem uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces je – okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá
okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania
a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou
súvisiacej „rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť
svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany.
Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde
sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09,
16. Podľa judikatúry ESĽP „princíp rovnosti zbraní – jeden z prvkov širšieho
konceptu spravodlivého procesu – vyžaduje, aby každej strane bola poskytnutá primeraná
možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne
nevýhodnejšej pozície vis-á-vis proti jej protistrane...“ (rozsudok z 18. 2. 1997 vo veci
Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 18990/91, bod 23). Európsky súd pre ľudské
práva vo svojej judikatúre ďalej uvádza, že „koncept spravodlivého procesu v sebe
v podstate implikuje právo procesných strán zoznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi a doručenými pripomienkami a vyjadriť sa k nim...“ (Nideröst-Huber proti
Švajčiarsku, už citovaný, bod 24).
17. Z hľadiska sťažovateľkou uplatnenej argumentácie a ňou vymedzeného predmetu
konania, ktorým je posúdenie ústavnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci
nariadeného neodkladného opatrenia, ústavný súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť,
že posudzovanie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia je predovšetkým vecou
všeobecných súdov. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti pristupuje
k preskúmavaniu ústavných sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich
práv neodkladným opatrením, veľmi zdržanlivo, vychádzajúc z právneho názoru, podľa
ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov
o neodkladných opatreniach, a to nielen preto, lebo nie je opravnou inštanciou v rámci
sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, lebo ide spravidla o také súdne rozhodnutia,
ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom
(m. m. IV. ÚS 82/09, IV. ÚS 282/2018, IV. ÚS 13/2020).
18. Ústavný súd meritórne posudzuje neodkladné opatrenia zásadne iba v ojedinelých
prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení neodkladného opatrenia alebo
o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností.
Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných opatreniach
iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k excesu, ktorý by zakladal
zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (m. m. IV. ÚS 282/2019).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v argumentácii sťažovateľky o arbitrárnosti
a nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu z dôvodu, že sa
nevysporiadal s jej odvolacími námietkami. Sťažovateľka argumentuje, že zo strany súdu
prvej inštancie došlo k porušeniu § 331 ods. 1 CSP, pričom k náprave zo strany krajského
súdu dôjsť nemohlo, keďže mu k tomu chýba akákoľvek kompetencia. Postup krajského
súdu „podľa vlastných pravidiel hry“ nemajúcich oporu v žiadnom právnom predpise
považuje sťažovateľka za rozporný s princípom právnej istoty z dôvodu, že odporuje
ustanoveniam Civilného sporového poriadku, ale aj judikatúre všeobecných súdov.
Sťažovateľka namieta aj postup krajského súdu, ktorým tento vytvoril pre sťažovateľku
novú pätnásťdňovú lehotu na doplnenie odvolacích dôvodov, pričom tento považuje
za svojvoľný a nemajúci zákonný podklad.
K aplikovateľnosti záruk obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru
20. V úvode tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd považoval s prihliadnutím
na predmet konania o ústavnej sťažnosti (udržateľnosť rozhodnutia všeobecného súdu
vo veci nariadeného neodkladného opatrenia) za nevyhnutné vyjadriť sa k aplikovateľnosti
záruk obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru v konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci.
Ústavným súdom už bolo opakovane judikované, že rozhodovanie o návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia (predbežného opatrenia za platnosti a účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku) v súdnom konaní možno považovať predovšetkým za súčasť základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 222/04, II. ÚS 37/00,
II. ÚS 46/00, I. ÚS 46/00). V súlade s judikatúrou ESĽP (k tomu pozri napr. rozhodnutia
ESĽP citované vo veciach sp. zn. IV. ÚS 213/2020 a IV. ÚS 165/2020) nie každým
neodkladným opatrením sa rozhoduje o právach a záväzkoch občianskej povahy.
Aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru je pritom závislá od splnenia určitých podmienok.
Po prvé, právo, ktoré je predmetom hlavného konania i konania o nariadení neodkladného
opatrenia musí byť právom občianskym v autonómnom význame tohto pojmu. Po druhé,
nevyhnutné je skúmať povahu neodkladného opatrenia, jeho cieľ, účel a dopad
na predmetné právo. Vo všetkých prípadoch, keď možno považovať za preukázané, že
neodkladným opatrením bolo fakticky rozhodnuté o občianskom práve alebo záväzku bez
ohľadu na dĺžku jeho trvania, je čl. 6 dohovoru použiteľný (rozsudok veľkého senátu
z 15. 10. 2009 vo veci Micallef proti Malte, sťažnosť č. 17056/06, § 84 – § 85).
21. V prejednávanej veci nariadené neodkladné opatrenie zasahuje do postavenia
sťažovateľky ako žalovanej (veriteľky) v rozsahu, ktorým sa obmedzuje jej možnosť
nakladať s finančnými prostriedkami žalobcu (dlžníka). Ide teda o oblasť upravenú normami
súkromného práva, ktorá vo svojej podstate súvisí s výkonom podnikateľskej činnosti
sťažovateľky ako obchodnej spoločnosti, ktorej predmetom je poskytovanie
spotrebiteľských úverov. Okrem toho predmetom meritórneho rozhodovania (hlavného
konania) je typické občianske právo určenia (ne)platnosti právneho úkonu (zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a dohody o zrážkach zo mzdy) uplatňované medzi subjektmi
súkromného práva. V autonómnom ponímaní ide nepochybne o oblasť spadajúcu pod výraz
práva a záväzky občianskej povahy.
22. Pokiaľ ide o druhú podmienku, splnenie ktorej sa vyžaduje pre aplikovateľnosť
čl. 6 ods. 1 dohovoru na prejednávaný prípad, ústavný súd konštatuje, že aj táto je
v konkrétnych okolnostiach veci splnená. Ústavný súd zdôrazňuje predovšetkým vecnú
previazanosť predmetu hlavného konania, ktorým je vyslovenie neplatnosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a dohody o zrážkach zo mzdy, a konania vo veci nariadeného
neodkladného opatrenia vydaného v rámci tohto hlavného konania, ktorým sa sťažovateľke
ako veriteľke prikazuje zdržať sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy a oznámiť
zamestnávateľovi žalobcu, aby upustil od vykonávania zrážok zo mzdy v zmysle
predmetnej dohody o zrážkach zo mzdy až do právoplatného skončenia konania vo veci
samej. Neodkladné opatrenie má podľa názoru ústavného súdu priamy (aj keď len dočasný)
dopad na občianske právo tvoriace predmet meritórneho (hlavného) konania, keďže
vo svojej podstate de facto bráni (dočasne) ďalšiemu vykonávaniu exekúcie proti žalobcovi.
Nariadeným neodkladným opatrením dochádza k zmrazeniu účinkov dohody o zrážkach
zo mzdy, ktoré by inak (ak by neodkladné opatrenie nebolo nariadené) umožnili
sťažovateľke ako veriteľke dosiahnuť uspokojenie pohľadávky siahnutím na majetok
žalobcu (dlžníka). Nariadené neodkladné opatrenie preto zasahuje do postavenia
sťažovateľky ako veriteľky a zároveň žalovanej v konaní o merite veci. Za týchto okolností
je na mieste uplatniť názor, podľa ktorého sa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konkrétnych
okolnostiach veci v konaní o neodkladnom opatrení aplikuje.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
23. V nadväznosti na sťažovateľkou prezentované námietky ústavnej neudržateľnosti
napadnutého uznesenia krajského súdu (k tomu pozri bod 19 tohto uznesenia) sa ústavný
súd oboznámil s podstatnými časťami citovaného rozhodnutia a zistil tieto pre posúdenie
(ne)dôvodnosti ústavnej sťažnosti rozhodujúce skutočnosti.
24. Z relevantnej časti napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento sa
stotožnil s dôvodmi nariadeného neodkladného opatrenia týkajúceho sa príkazu
neuplatňovať dohodu o zrážkach zo mzdy a informovať zamestnávateľa žalobcu o upustení
od vykonávania zrážok zo mzdy a na zdôraznenie správnosti napadnutého výroku
rozhodnutia súdu prvej inštancie doplnil s poukazom na osobitosti inštitútu dohody
o zrážkach zo mzdy, že žalobca sa pri realizácii dohody o zrážkach zo mzdy dostáva
do pozície subjektu strácajúceho právo disponovať svojím vlastným majetkom
reprezentovaným príjmom dosahovaným za výkon svojej pracovnej činnosti. Krajský súd
navyše zvýraznil aj skutočnosť, že inštitút zrážok zo mzdy umožňuje veriteľovi dosiahnuť
uspokojenie pohľadávky siahnutím na majetok dlžníka bez predchádzajúceho preskúmania
zákonnosti takejto dohody zo strany všeobecného súdu. Exekúcia majetku, o ktorú de facto
v konkrétnych okolnostiach veci ide, sa tak podľa názoru krajského súdu vykonáva výlučne
podnikateľom bez ingerencie všeobecného súdu oprávneného rozhodnúť o otázke existencie
dlhu, ako aj dlžnej sumy. Požiadavka zvláštnej obozretnosti je pritom podľa názoru
krajského súdu opodstatnená tou skutočnosťou, že inštitút dohody o zrážkach zo mzdy
„umožňuje obísť dôležitý prvok únijného práva, a to ex offo súdnu kontrolu zmluvných
podmienok, či nespôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa (neprijateľné zmluvné podmienky). Spotrebiteľovi je nevyhnutné poskytnúť
ochranu, najmä ak existuje nebezpečenstvo, že sa v procese zrážok zo mzdy, na základe
dohody o zrážkach zo mzdy umožňuje veriteľovi získať plnenie z neprijateľných zmluvných
podmienok...“.
25. Na podklade listinných dôkazov predložených žalobcom považoval krajský súd
za dostatočne osvedčené skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia. Krajský súd v tomto kontexte poukázal predovšetkým
na „existenciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným
dňa 19.05.2017, dohody o zrážkach zo mzdy zo dňa 19.05.2017, žiadosť žalovaného
adresovanú zamestnávateľovi žalobcu o vykonávanie zrážok zo mzdy zo dňa 31.07.2017.
Dohoda o zrážkach zo mzdy má formulárovú podobu, pričom slúži na zabezpečenie
záväzkov žalobcu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 19.05.2017. Zo zmluvy o úvere
vyplýva, že žalobca za zaviazal žalovanému uhradiť sumu 7730,40 Eur. Podľa čl. XII.
Zmluvy o úvere, súčasťou zmluvy je Sadzobník poplatkov. V zmysle dohody o zrážkach
zo mzdy, touto je zabezpečená pohľadávka vo výške 7730,40 Eur spolu s ostatným
príslušenstvom vyplývajúcim zo zmluvy alebo súvisiacim so zmluvou, napríklad úrok
z omeškania, a právami spojenými s uvedenými nárokmi, napríklad zmluvná pokuta.
Z výziev žalovaného na úhradu dlžnej sumy adresovaných žalobcovi (č. l. 55, 57) vyplýva, že
dlh žalobcu pozostáva zo splátok spotrebiteľského úveru ako aj z náhrady nákladov
za vystavenie upomienok, výziev, ktoré sú účtované v zmysle Sadzobníka. Žalobcovi boli
výzvy a upomienky zasielané opakovane. Je zrejmé, že žalovaný na základe dohody
o zrážkach zo mzdy môže od žalobcu vymáhať aj iné peňažné plnenia než istinu a zmluvné
úroky. Poplatky, resp. náklady sú upravené v Sadzobníku poplatkov, pričom až vykonaním
dokazovania vo veci samej možno vyhodnotiť predmetné zmluvné podmienky, či tieto
nevykazujú znaky neprijateľnosti v zmysle § 53 OZ. V tomto štádiu konania tiež nemožno
ustáliť, v akom rozsahu žalovaný pred vstupom do zmluvného vzťahu so žalobcom skúmal
bonitu žalobcu, či k posudzovaniu bonity došlo s odbornou starostlivosťou. Otázka
skúmania bonity pritom môže mať vplyv na rozsah záväzkov dlžníka - spotrebiteľa (§ 7, § 11
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch). Zo zmluvy o úvere vyplýva iba
vyhlásenie žalobcu, že žalovanému poskytol pravdivé a úplné údaje potrebné pre posúdenie
bonity. K tomuto odvolací súd uvádza, že až v konaní vo veci samej môže byť na základe
dokazovania ustálené, či žalovaný pri posudzovaní bonity žalobcu zhromaždil všetky
potrebné údaje (pochádzajúce nielen od žalobcu) pre zistenie objektívnej finančnej,
sociálnej situácie žalobcu. Pochybnosti o riadnom splnení si povinnosti skúmania bonity
dlžníka dodávateľom vyvoláva skutočnosť, že žalovaný požiadal zamestnávateľa žalobcu
o vykonávanie zrážok zo mzdy už po dvoch mesiacoch od uzatvorenia zmluvy o úvere.
V konaní o nariadenie neodkladného opatrenia vzhľadom na krátkosť času, ktorý má súd
na rozhodnutie o návrhu, nie je možné vykonať náležitú súdnu kontrolu zmluvy, súvisiacich
zmluvných dokumentov, komplexnú kontrolu zmluvných dojednaní vrátane okolností
uzatvorenia zmluvy, ktorou by došlo k naplneniu čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS
a k určeniu reálnej výšky dlhu dlžníka. Tieto otázky prináleží súdu posudzovať v konaní
vo veci samej. Nič nebráni judikovať klauzulu ako neplatnú (§ 53 ods. 5 OZ), hoci má
základ v znení zákona, akou je aj dohoda o zrážkach zo mzdy. Dôležité sú okolnosti jej
zakotvenia v zmluve a význam ostatných zmluvných podmienok (Bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu
tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace
s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy
alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí; čl. 4 smernice Rady 93/13 ES o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).
Odvolací súd má za to, že potreba bezodkladnej úpravy pomerov strán bola
osvedčená, keďže žalovaný pristúpil k aktivácii inštitútu zrážok zo mzdy. Je zrejmé, že
žalovaný na základe neobmedzenej vôle môže vymáhať od žalobcu dlh na základe právneho
úkonu - dohody o zrážkach zo mzdy, ktorej platnosť je sporná. Žalobca týmto spôsobom
stráca právo disponovať so svojím príjmom ako vlastným majetkom. Nariadenie
neodkladného opatrenia je dôvodné, pričom do skončenia konania vo veci samej žalovaný
neutrpí, ak sa zrážky nebudú vykonávať. Právo žalovaného na splatenie úveru týmto
rozhodnutím nie je nenávratne znemožnené, je len závislé od výsledku konania vo veci
samej.“.
26. Osobitne sa krajský súd v napadnutom uznesení vyjadril aj k sťažovateľkou
namietanej procesnej vade spočívajúcej v nedodržaní postupu podľa § 331 ods. 1 prvej vety
CSP (Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia doručí súd ostatným stranám až spolu
s uznesením, ktorým bolo neodkladné opatrenie nariadené.), pričom predovšetkým uviedol,
že k porušeniu práva na spravodlivý proces nemohlo dôjsť len na podklade skutočnosti,
že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia bol sťažovateľke doručený až dodatočne
odvolacím súdom.
27. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu prezentovaným v súvislosti
s procesným postupom doručovania návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
a na zdôraznenie ústavnej udržateľnosti argumentácie krajského súdu uvádza,
že konvalidácia nesprávneho postupu, resp. nečinnosti súdu prvej inštancie odvolacím
súdom bola na mieste. Podstatnými a pre posúdenie ústavnej udržateľnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu rozhodujúcimi skutočnosťami boli tie, ktoré preukazujú, že sťažovateľke
pred samotným vydaním rozhodnutia odvolacieho súdu bola poskytnutá možnosť uplatniť
z § 331 ods. 1 CSP vyplývajúce procesné oprávnenie, a to v dostatočnej krajským súdom
poskytnutej lehote 15 dní. Uvedeným spôsobom odvolací súd sťažovateľke vytvoril priestor
na efektívne využitie opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, a to
oboznámením sa so všetkými relevantnými skutočnosťami, z ktorých súd prvej inštancie
pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vychádzal.
28. Ani z gramatického výkladu citovaného § 331 ods. 1 CSP nevyplýva výlučná
povinnosť súdu prvej inštancie doručiť návrh na nariadenie neodkladného opatrenia (návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia doručí súd spolu s uznesením ostatným stranám)
a ani povinnosť doručiť tento návrh bezodkladne tak, ako sa to mylne domnieva
sťažovateľka. Požiadavka trvať na bezodkladnom doručení návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia výlučne súdom prvej inštancie je tak neopodstatnená už len
z dôvodu, že nemá svoj zákonný podklad.
29. Pri preskúmavaní ústavnosti postupu či rozhodnutia príslušného orgánu verejnej
moci je podstatné to, či strane sporu bola poskytnutá primeraná možnosť predniesť svoju
záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis-á-vis
proti jej protistrane. Po oboznámení sa so všetkými pre posúdenie veci podstatnými
okolnosťami ústavný súd konštatuje, že zo strany krajského súdu plne realizujúceho § 331
ods. 1 CSP bol vo vzťahu k sťažovateľke zachovaný koncept spravodlivého procesu.
Odvolací súd sťažovateľke ako strane v spore doručením návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia a poskytnutím zákonom predvídanej lehoty na vyjadrenie umožnil
oboznámiť sa s argumentáciou obsiahnutou v samotnom návrhu. Uvedené postačuje
pre záver o tom, že zo strany krajského súdu k porušeniu rovnosti zbraní v konaní
o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia dôjsť
nemohlo.
30. Napokon argumentáciu sťažovateľky o tom, že poskytnutím dodatočnej lehoty
na vyjadrenie sa ku skutočnostiam uvádzaným v návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia krajský súd opätovne konal v rozpore so zákonnou právnou úpravou, považuje
ústavný súd už na prvý pohľad za účelovú. Nevyhnutným predpokladom úspešnosti
argumentácie odôvodňujúcej porušenie práv zaručených ústavou alebo dohovorom je to,
že táto (argumentácia) už sama osebe bez podrobnejšieho vecného preskúmania vyznieva
v neprospech toho, kto sa neústavnosti v konaní o ústavnej sťažnosti domáha. Len týmto
spôsobom sa totiž zabezpečí požiadavka účinnej ochrany základných práv a slobôd
v materiálnom zmysle. Zmyslom a účelom konania o ústavnej sťažnosti totiž nemôže byť
len formalistické preskúmanie dodržania zákonných ustanovení zo strany orgánu verejnej
moci. Dodatočné vytvorenie procesného priestoru pre sťažovateľku na prípadné doplnenie
odvolacích dôvodov v kontexte splnenia povinnosti doručiť sťažovateľke návrh na
nariadenie neodkladného opatrenia po rozhodnutí súdu prvej inštancie možno nepochybne
posúdiť ako urobené v prospech sťažovateľky a ňou realizovaných procesných práv.
Z uvedeného dôvodu preto už na prvý pohľad nemožno postup krajského súdu a ani ním
vydané napadnuté uznesenie hodnotiť ako porušujúce práva sťažovateľky zaručené ústavou
či dohovorom.
31. Pokiaľ sťažovateľka krajskému súdu vyčíta vo všeobecnej rovine
nevysporiadanie sa so všetkými ňou prezentovanými námietkami, ústavný súd opakovane
judikuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou
v konaní, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje
na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka či strany
sporu na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
32. Ústavný súd pri posudzovaní relevantnej časti ústavnej sťažnosti zohľadnil
osobitú povahu inštitútu neodkladného opatrenia a tomu zodpovedajúci zjednodušený
a zrýchlený procesný postup a rozhodovanie všeobecných súdov. Zobral pritom do úvahy aj
skutočnosť, že úlohou všeobecného súdu pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení je zistiť
na základe dostupných dôkazných prostriedkov najvýznamnejšie relevantné skutočnosti,
a to bez potreby dodržania formalizovaného postupu štandardného procesného dokazovania,
a na podklade osvedčených skutočností následne vo veci rozhodnúť. S poukazom
na relevantné časti odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavný súd zastáva názor,
že argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam Civilného sporového
poriadku týkajúcim sa predpokladov vydania neodkladného opatrenia. Už citované závery
krajského súdu nepovažuje ústavný súd za arbitrárne či svojvoľné, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, teda také, ktoré by mali za následok porušenie
sťažovateľkiných práv podľa ústavy a dohovoru.
33. Pokiaľ sťažovateľka osobitne namieta porušenie princípu právnej istoty,
odvolávajúc sa na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v kontexte porušenia § 331
ods. 1 CSP, ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje právny názor, podľa ktorého právne
závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach nemajú charakter precedensu, ktorý
by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky,
napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú
k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne
konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
34. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vyhodnotenie citovanej námietky sťažovateľky
ako nedôvodnej je s prihliadnutím na postavenie, ktoré ústavný súd v rámci sústavy orgánov
verejnej moci zastáva, to, že ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákonná právna úprava zveruje
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného
priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).
35. Napokon predbežný záver ústavného súdu o ústavnej akceptovateľnosti
napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré bolo výlučne, prihliadajúc na petit ústavnej
sťažnosti, predmetom tohto konania o ústavnej sťažnosti, je druhou skutočnosťou, ktorá už
sama osebe vylučuje ústavnoprávnu relevanciu námietky sťažovateľky o porušení princípu
právnej istoty ako súčasti práva na súdnu ochranu v súvislosti s rozdielnou rozhodovacou
činnosťou v skutkovo obdobných veciach (argumentácia obsiahnutá v bode 6 tohto
uznesenia).
36. Vzhľadom na všetky už uvedené skutočnosti možno konštatovať, že odôvodnenie
napadnutého uznesenia krajského súdu je ústavne udržateľné, nevykazuje znaky svojvôle
a neodporuje aplikovanej právnej úprave spôsobom, ktorý by mohol mať za následok
namietané porušenie sťažovateľkou označených práv podľa ústavy a dohovoru. Ústavný súd
preto ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu odmietol
ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy napadnutým uznesením
krajského súdu
37. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy napadnutým uznesením
krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že označené články ústavy neobsahujú žiadne
základné práva alebo slobody. O ich prípadnom porušení by ústavný súd v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mohol rozhodnúť len v spojení s porušením
niektorého zo základných práv alebo slobôd. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že žiadne
zo sťažovateľkou označených práv podľa ústavy a dohovoru nemohlo byť porušené,
neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia označených ustanovení ústavy. Vzhľadom
na uvedené ústavný súd aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
38. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej uplatnenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu