Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
1bb/390360.d95940.pdf
PDF · 161.18 KB
No categories available
3Cdo/229/2012
Najvyšší súd 3 Cdo 229/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne J. K., bývajúcej v S.,
zastúpenej advokátskou kanceláriou P., s.r.o., so sídlom v T., IČO: X., proti žalovanej Ing. M.
C., bývajúcej v O., zastúpenej Mgr. A. Z., advokátom so sídlom v N., o zaplatenie 2 518 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 14 C 108/2010, o dovolaní
žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 20. marca 2012 sp. zn. 6 Co 95/2011,
takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni do 3 dní náhradu trov dovolacieho konania
108,88 € na bankový účet advokátskej kancelárie P., s.r.o. so sídlom v T..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín rozsudkom z 9. marca 2011 č.k. 14 C 108/2010-233 uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 2 518 € spolu s 5% ročným úrokom z omeškania
z dlžnej sumy od 20. decembra 2008 do zaplatenia; rozhodol tiež o náhrade trov konania.
Vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázané, že žalobkyňa
splnomocnila 17. decembra 2007 žalovanú – predsedníčku P. (ďalej len „PSPO“) na uzavretie
kúpnej zmluvy. Žalovaná ako splnomocnená zástupkyňa žalobkyne uzavrela 25. novembra
2008 so S., a.s. kúpnu zmluvu, v zmysle ktorej im žalobkyňa predala spoluvlastnícky podiel
8/556 na nehnuteľnosti v katastrálnom území O. vedenej v katastri ako parcela č. X.
2
vo výmere X. m. Žalovaná prevzala za predávajúcu kúpnu cenu 2 518 €, avšak ponechala si
ju a tým sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatila (§ 451 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka). V zmysle § 456 Občianskeho zákonníka je povinná bezdôvodné obohatenie
vydať žalobkyni. Vzhľadom na to, že súd nemal pochybnosti o spoluvlastníctve žalobkyne
k prevedenej nehnuteľnosti, nezohľadnil obranu žalovanej, že žalobkyni v súlade
s rozhodnutím podielnikov vyplatí uvedenú sumu až keď žalobkyňa preukáže svoje právo
nakladať s touto nehnuteľnosťou. O úrokoch z omeškania rozhodol súd prvého stupňa podľa
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 vyhlášky č. 87/1995 Z.z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 a § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p.
Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 20. marca 2012 sp. zn.
6 Co 95/2011 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods 1 O.s.p.); zároveň
rozhodol o trovách odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že rozsudok súdu prvého
stupňa vychádza zo správnych skutkových a právnych záverov a odôvodnený je v súlade
s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia
prvostupňového súdu a v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. na zdôraznenie jeho správnosti dodal, že
po uzavretí kúpnej zmluvy kúpna cena, z ktorej na žalobkyňu pripadlo 2 518 €, bola
19. decembra 2008 zložená na účet vo V., a.s. Skutočnosť, že žalovaná túto sumu nevyplatila
žalobkyni preto, lebo jej to uložilo rozhodnutie podielnikov o pozastavení vyplácania
podielov z kúpnej ceny, nebola v konaní preukázaná. Keďže žalovaná naďalej disponuje
kúpnou cenou patriacou žalobkyni a odmieta ju bez právneho dôvodu vydať, je podľa
právneho názoru odvolacieho súdu správny záver prvostupňového súdu, že na strane
žalovanej došlo k bezdôvodnému obohateniu (§ 456 Občianskeho zákonníka). Rozhodnutie
o trovách odvolacieho konania odôvodnil poukazom na § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie. Namietala,
že v dôsledku porušenia zásad občianskeho súdneho konania a právnej logiky došlo v konaní
k viacerým procesným chybám, ktoré viedli k nedostatočnému zisteniu rozhodujúcich
skutkových okolností, nesprávnym skutkovým záverom a tiež k nesprávnemu právnemu
posúdenie veci. Jednou z týchto procesných nesprávností je aj to, že vyjadrenie žalobkyne
k jej odvolaniu jej bolo doručené len tri dni pred vydaním napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorý vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti. Tým
jej v konaní bolo znemožnené primerane sa brániť proti tvrdeniam žalobkyne. Z týchto
dôvodov žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a „žalobu voči nej ako bezdôvodnú zamietnuť“.
Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že dovolanie žalovanej nie je dostatočne
jasné a zrozumiteľné, preto je potrebné „zamietnuť ho“ a priznať jej náhradu trov dovolacieho
konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom.
Úvodom je potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme
zabezpečenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým
obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť
sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho
stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej.
Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho
konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie v občianskom súdnom konaní je mimoriadny opravným prostriedok,
ktorým môže dovolací súd zasiahnuť do už odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu
právnej istoty účastníkov konania o predmete konania. Mimoriadnej povahe tohto opravného
prostriedku zodpovedá aj jeho účel – dovolanie neslúži na nápravu akýchkoľvek vád
prvostupňového alebo odvolacieho konania, ale len vád, ktorých závažnosť zákonodarca
povýšil nad právnu istotu účastníkov konania (viď bližšie I. ÚS 35/2013). Dovolanie nie
je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné
preskúmať akékoľvek rozhodnutie.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho
súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
O.s.p. Dovolaním napadnutý rozsudok nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238
ods. 1 až 3 O.s.p., preto prípustnosť dovolania žalovanej z týchto ustanovení nemožno
vyvodiť.
So zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo
k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát.
Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/
O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.
Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Žalovaná v dovolaní poukazuje na to, že vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu, ktoré
podala žalovaná, jej bolo doručené len tri dni pred vydaním napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorý vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti, čím
porušil jej „právo na obhajobu“. Z hľadiska obsahového táto argumentácia nasvedčuje tomu,
že žalovaná namieta odňatie možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie
procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých
procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok.
Dovolací súd k jednotlivým námietkam uvádza nasledovné:
1. Žalovaná v danom prípade za odňatie možnosti pred súdom konať označuje to, že
vyjadrenie žalobkyne k jej odvolaniu jej (žalovanej) bolo doručené len 3 dni pred vyhlásením
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje
v preskúmavanej veci, ale zastáva názor, že k odňatiu možnosti pred súdom konať
nedochádza v niektorých prípadoch ani vtedy, keď takéto vyjadrenie (protistrany k odvolaniu)
nie je odvolateľovi vôbec doručené – viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 24/2011, 3 Cdo 23/2011, 3 Cdo 129/2011, 3 Cdo 257/2012, 3 Cdo 258/2012. Absencia
vyjadrenia k opravnému prostriedku druhého účastníka konania je právne irelevantná
(viď tiež I. ÚS 498/2011 a IV. ÚS 283/2011) napríklad vtedy, keď súd rozhodujúci
o opravnom prostriedku, nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku
(teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie
o opravnom prostriedku). Z ustanovenia § 209a ods. 1 O.s.p. vyplýva, že ak nejde o prípad
uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O.s.p., doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným
účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov
na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Z Občianskeho
súdneho poriadku nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predložiť druhému účastníkovi
konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému
prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami
účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu
ukončiť (III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Prvostupňový súd
má zákonnú povinnosť doručiť odvolanie bezodkladne ostatným účastníkom konania,
a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, má povinnosť vyzvať účastníkov
konania, aby sa k odvolaniu vyjadrili; iná povinnosť mu z Občianskeho súdneho poriadku
(§ 209a ods. 1 O.s.p. a ani z iných jeho ustanovení) nevyplýva. Pokiaľ má odvolací súd
k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie ustanovenia § 209a O.s.p. pristúpi
k rozhodnutiu vo veci samej (viď tiež III. ÚS 72/09, IV. ÚS 462/2010, IV. ÚS 19/2012,
III. ÚS 296/2011.). Odňatie možnosti pred súdom konať nezakladá teda sama skutočnosť, že
odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu.
Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu,
napríklad v uzneseniach sp. zn. 5 Cdo 40/2012 a 1 Cdo 17/2011. Iný pohľad na realizáciu
práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať
neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania
k vyjadreniu druhého účastníka konania. Podľa názoru dovolacieho súdu by takýto pohľad
mohol mať až znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu
princípu právneho štátu (zjednodušene sa pod prehnaným formalizmom rozumie interpretácia
ustanovenia, pri ktorej striktné trvanie na formálnych stránkach práva neplní žiadnu rozumnú
funkciu, ale naopak popiera samotný zmysel právnej úpravy).
Dovolací súd vzal na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej veci a pristúpil
k skúmaniu, či vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu žalovanej malo zásadný vplyv
na rozhodnutie odvolacieho súdu. Dospel k záveru, že doručenie vyjadrenia žalobkyne
k odvolaniu žalovanej tri dni pred rozhodnutím vo veci samej nemalo za následok odňatie
možnosti žalovanej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), lebo predmetné vyjadrenie –
ako vyplýva zo spisu – nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu o opravnom
prostriedku žalovanej. Obsah spisu v ničom nenasvedčuje tomu, že odvolací súd by – nebyť
tohto vyjadrenia žalobkyne – rozhodol o odvolaní inak, prípadne že by odvolací súd k prijatiu
jeho rozhodnutia viedlo vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu žalovanej.
Dovolací súd v závere tejto časti odôvodnenia svojho uznesenia osobitne poukazuje
na to, že vyššie už spomenuté uznesenie najvyššieho súdu z 10. januára 2013 sp. zn.
3 Cdo 258/2012, ktoré spočíva aj na záveroch vysvetlených v tomto uznesení dovolacieho
súdu, bolo napadnuté sťažnosťou, ktorú ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú
uznesením zo 14. mája 2013 sp. zn. III. ÚS 186/2013 s tým, že „napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil
existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce
zmysel práva na súdnu ochranu“.
2. Dovolateľka vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. vyvodzuje tiež z toho, že
odvolací súd prejednal jej odvolanie a meritórne rozhodol bez nariadenia pojednávania. Podľa
§ 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda
senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,
c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch môže
odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania.
Z ustanovení § 214 ods.1 a 2 O.s.p. vyplýva, že (len) v prípadoch uvedených v § 214
ods.1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však môže
rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré
sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené odvolacie pojednávanie,
rozhoduje odvolací súd sám. V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, že netreba
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem. Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť
na prejednanie odvolania pojednávanie.
Právna úprava odvolacieho konania umožňovala odvolaciemu súdu, aby v danom
prípade rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania; jeho postupom, ktorý bol v súlade
so zákonom, nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti žalovanej konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.).
3. Pokiaľ dovolateľka spochybňuje správnosť a úplnosť skutkových zistení súdov
a z nich vyvodených skutkových záverov, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo
nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle § 237 f/ O.s.p. (viď R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré
rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,
5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní
dôjde, nie je ňou znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania.
Dovolateľkou tvrdená neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne
zakladať tzv. inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.); vadu takej povahy ale možno úspešne uplatniť iba v procesne
prípustnom dovolaní (o tento prípad v danej veci nejde), ktorá ale sama osebe prípustnosť
dovolania nezakladá.
4. Žalovaná v dovolaní spochybňuje aj správnosť právnych záverov, na ktorých
spočíva napadnuté rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je najvyšším súdom považované za relevantný
dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné dovolanie
(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zároveň je zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne
posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn.
2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn.
6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
5. Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci nemožno prípustnosť podaného dovolania
vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, odmietol najvyšší súd
dovolanie žalovanej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
pričom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa otázkou vecnej
správnosti napadnutého rozsudku.
V dovolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobkyňa podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov
dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a trovy tohto konania vyčíslila. Dovolací súd jej
priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokátskej kancelárie zastupujúcej žalobkyňu
za jeden úkon právnej služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia z 20. júla 2012 [§ 14
ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 232/2010 Z.z. (ďalej len „vyhláška“)].
Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 10 ods. 1
vyhlášky vo výške 101,25 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 16 ods. 3 vyhlášky
(7,63 €)] predstavuje spolu 108,88 €.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. decembra 2013
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková