Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
cab/393140.fb3f75.pdf
PDF · 130.37 KB
No categories available
3Cdo/344/2013
Najvyšší súd 3 Cdo 344/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa A., o.z., so sídlom
v B., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou L., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti
odporkyni Slovenskej republike – Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Špitálska č. 4, o zaplatenie 50 879,31 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 6 C 19/2010, o dovolaní navrhovateľa
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. mája 2013 sp. zn. 8 Co 145/2012, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 28. mája 2013 sp. zn. 8 Co 145/2012
z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovateľ sa v konaní domáhal, aby súd uloţil odporkyni povinnosť zaplatiť
mu 51 102,60 € s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne od 18. augusta 2007
do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Poukazoval na to, ţe v danom prípade bola
4. marca 2005 uzatvorená zmluva o poskytnutí nenávratného finančného príspevku k projektu
„Zvýšenie rozsahu a modernizácia poskytovania komplexných odborných poradenských
sluţieb s cieľom uľahčiť integráciu rizikových skupín na trhu práce“ (ďalej len „zmluva“)
zaväzujúca odporkyňu podieľať sa na financovaní tohto projektu, cieľom ktorého bolo
napomôcť osobám vo výkone trestu pri opätovnej integrácii na trhu práce prostredníctvom
vzdelávacích aktivít v oblasti nadobúdania počítačových zručností. Navrhovateľ zrealizoval
školenia v zmysle tohto projektu a z vlastných prostriedkov zaplatil s tým spojené výdavky,
ktoré riadne vyúčtoval v záverečnej ţiadosti o ich preplatenie. V rámci verifikácie
jednotlivých výdavkov odporkyňa tieto výdavky neoznačila za neoprávnené, keď však zaslala
ţiadosť o ich preplatenie certifikačnému orgánu pre štrukturálne fondy, boli tieto výdavky
označené za neoprávnené, v dôsledku čoho ich odporkyňa odmietla preplatiť. Podľa názoru
navrhovateľa tým porušila svoju povinnosť riadne finančne riadiť štrukturálne fondy a nesie
zodpovednosť za škodu, ktorú navrhovateľovi spôsobila vo výške uvedenej v návrhu
na začatie konania.
Odporkyňa namietala, ţe jej postup v danom prípade neviedol ku škode navrhovateľa,
za ktorú by zodpovedala podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.).
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 13. januára 2012 č.k. 6 C 19/2010-287 návrh
zamietol a odporkyni nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení konštatoval, ţe v danom
prípade navrhovateľom tvrdená majetková ujma nenastala v dôsledku výkonu verejnej moci
v zmysle § 2 zákona č. 514/2003 Z.z. K vzniku tejto ujmy došlo v rámci zmluvného vzťahu
medzi navrhovateľom a Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky
zaloţeného podľa Obchodného zákonníka a spravujúceho sa jeho ustanoveniami. V prospech
tohto záveru nasvedčuje to, ţe ak by nebola uzatvorená zmluva, nedošlo by k zaloţeniu
predmetného právneho vzťahu. Bez ohľadu na to, ţe finančné prostriedky boli na základe
zmluvy poskytované Európskou úniou, ide o zmluvu medzi dvoma subjektmi, ktoré si celkom
autonómne dohodli podmienky – práva a povinnosti tvoriace obsah ich zmluvného vzťahu.
Odporkyňa v danom právnom vzťahu nevystupovala ako orgán rozhodujúci o právach
a povinnostiach fyzických a právnických osôb, preto aplikácia § 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
neprichádza do úvahy. Zodpovednosť štátu za škodu je zodpovednosťou mimozáväzkovou,
ustanovenia tohto zákona preto na daný prípad nemoţno aplikovať. Navyše, ak by aj prípadne
bol uvedený vzťah posudzovaný ako záväzkový, nebola by odporkyňa pasívne vecne
legitimovaná – zmluvu uzatvoril navrhovateľ s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky (uzatvorili ju teda dva samostatné subjekty obchodnoprávneho vzťahu).
O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, ktorým sa domáhal zrušenia
alebo zmeny napadnutého rozsudku. Podľa jeho názoru odporkyňa vystupovala
v predmetnom právnom vzťahu ako orgán verejnej moci. Nesprávne je preto konštatovanie
prvostupňového súdu, ţe v prejednávanej veci ide o súkromnoprávny vzťah dvoch subjektov,
ktorý sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zdôraznil, ţe priamo zákonom bola
stanovená kontraktačná povinnosť, preto sa neuplatňovala zmluvná autonómia jednotlivých
strán tohto verejnoprávneho vzťahu. Odporkyňa v danom prípade nepostupovala v súlade
s normami, ktoré upravujú tento právny vzťah a navrhovateľovi tým spôsobila škodu.
Vzhľadom na to nesie zodpovednosť za škodu, ktorá navrhovateľovi vznikla. Poznamenal, ţe
nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci je aj jeho nečinnosť – odporkyňa ani
do podania odvolania náleţite nereagovala na jeho písomné výzvy a ţiadosti.
Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu poukázala na to, ţe Ministerstvo práce,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky nekonalo v danom prípade za štát, ale
vo svojom mene ako samostatný subjekt daného obchodnoprávneho vzťahu, pričom
navrhovateľovi nenariadilo („mocensky“) uzatvoriť zmluvu – navrhovateľ sa pri tom
rozhodoval celkom autonómne. Bolo teda len na ňom, či zmluvu uzatvorí alebo nie. Z týchto
dôvodov navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 28. mája 2013 sp. zn. 8 Co 145/2012 napadnutý
rozsudok potvrdil a odporkyni nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení
uviedol, ţe súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil v potrebnej miere rozhodujúce
skutkové okolnosti, z nich vyvodil správne skutkové závery, ktoré náleţite právne posúdil.
Pri právnom posudzovaní veci správne aplikoval a interpretoval ustanovenia Obchodného
zákonníka, ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. a zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových
pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Odvolací súd
poukázal na to, ţe navrhovateľ v odvolaní zopakoval svoju argumentáciu uvádzanú
uţ v konaní na súde prvého stupňa, preto v plnom rozsahu poukázal na vecne správne,
presvedčivé a výstiţné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.).
Zdôraznil, ţe obsah odvolania nie je spôsobilý spochybniť správnosť týchto záverov
z hľadiska navrhovateľom uplatneného odvolacieho dôvodu (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).
Ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové skutočnosti, ktoré by mali za následok
zmenu skutkového stavu oproti tomu, ktorý zistil uţ súd prvého stupňa. Zdôraznil, ţe
účastníci na základe ich zmluvného konsenzu uzatvorili zmluvu, v procese dojednávania
ktorej Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky nevystupovalo ako
orgán verejnej moci, ale ako subjekt súkromnoprávneho vzťahu upraveného ustanoveniami
Obchodného zákonníka. Navrhovateľ nebol nútený uzatvoriť zmluvu. Uzatvorením zmluvy
sa síce stal súčasťou finančnej kontroly a finančného riadenia orgánmi štátu, to však nič
nemení na tom, ţe právny vzťah účastníkov si zachoval súkromnoprávny charakter.
Navrhovateľ sa nedomáhal plnenia z dôvodu porušenia povinností orgánu štátu v rámci
finančnej kontroly (v rámci verejnoprávneho vzťahu); išlo mu o plnenie zo zmluvy, ktoré
mu (v súkromnoprávnom vzťahu) neposkytla zmluvná protistrana, nevystupujúca v danom
prípade ako orgán verejnej moci s donucujúcou právomocou.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie. Uviedol, ţe
postupom prvostupňového a odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. tým, ţe mu v prebiehajúcom konaní neboli riadne doručované písomnosti
a v konaní došlo „aj k viacerým procesným pochybeniam“. Nebolo mu doručené ani
vyjadrenie odporkyne k jeho odvolaniu, v dôsledku čoho nemal moţnosť reagovať na toto
vyjadrenie. „V neposlednom rade, odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z iného
dôvodu, vychádzajúceho zo skutočností ktoré neboli navrhovateľom tvrdené a ani súd prvého
stupňa sa s nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal, bez toho, aby účastníkovi konania umoţnil
sa k novým právnym záverom vyjadriť, prípadne predloţiť dôkazy, ktoré sa z hľadiska
doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili významnými“. V závere dovolania
navrhovateľ namietol, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), najmä pokiaľ ide o výklad pojmu „verejná moc“ a „sféru,
do ktorej zmluva medzi navrhovateľom a odporkyňou spadá“. Ţiadal napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Odporkyňa vo vyjadrení k dovolaniu vyslovila názor, ţe súdy neodňali navrhovateľovi
moţnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a ţe napadnutý rozsudok spočíva na správnych
skutkových a právnych záveroch. Ţiadala preto dovolanie „zamietnuť“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení
pred 1. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podal včas navrhovateľ (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpený v súlade s ustanovením § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
1. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie navrhovateľa smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku
je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť podaného dovolania z uvedených ustanovení nevyplýva – napadnutý nie
je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci
dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje
proti takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku
uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.
2. Dovolanie navrhovateľa by bolo procesne prípustné, len ak v konaní došlo
k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 237 O.s.p.
O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska
prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;
ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť
aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999,
R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod
č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe
došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver)
dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania navrhovateľa
preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
Navrhovateľ tvrdí, ţe súdy mu v danom prípade odňali moţnosť konať procesným
postupom zakladajúcim vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O procesnú vadu uvedenú
v tomto ustanovení ide vtedy, keď súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a svojím postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom
konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie
ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených
zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť
sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný
na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk
(§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
2.1. Navrhovateľ v dovolaní tvrdí, ţe k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
došlo tým, ţe „odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z iného dôvodu,
vychádzajúceho zo skutočností ktoré neboli navrhovateľom tvrdené a ani súd prvého stupňa
sa s nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal, bez toho, aby účastníkovi konania umoţnil
sa k novým právnym záverom vyjadriť, prípadne predloţiť dôkazy, ktoré sa z hľadiska
doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili významnými“.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je táto argumentácia nedôvodná.
Dovolací súd poukazuje na to, ţe odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré
pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve
účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili (§ 213
ods. 2 O.s.p.).
V preskúmavanej veci odvolací súd potvrdil prvostupňový rozsudok ako vecne
správny nielen podľa § 219 ods. 1 O.s.p., ale aj podľa § 219 ods. 2 O.s.p. [odkaz na toto
ustanovenie je uvedený na strane 5 (3. odsek) rozsudku odvolacieho súdu]. Aj bez výslovného
vyjadrenia to znamená, ţe odvolací súd nielenţe povaţoval odvolaním napadnuté rozhodnutie
za vecne správne, ale ţe sa aj stotoţnil s dôvodmi prvostupňového rozsudku. Pokiaľ
nad rámec toho, čo uviedol uţ súd prvého stupňa, vyslovil svoje ďalšie závery, nedošlo
k porušeniu ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. Ako uţ totiţ uviedol najvyšší súd v R 56/2012,
„pokiaľ sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v plnom rozsahu
stotoţnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie,
z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím
prekvapivým. Takýto postup súdu nie je odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.“.
2.2. Navrhovateľ namietol aj to, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), najmä pokiaľ ide o výklad pojmu
„verejná moc“ a pokiaľ ide o „sféru, do ktorej zmluva medzi navrhovateľom a odporkyňou
spadá“.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci
je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom
dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale
prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a ďalšie rozhodnutia najvyššieho
súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú
v ustanovení § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený
v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Treba dodať, ţe vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. by nemohlo zaloţiť ani (prípadné)
nesprávne právne posúdenie veci súdmi v otázke pasívnej legitimácie [vecnou legitimáciou
sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého jeden účastník je subjektom
hmotnoprávneho oprávnenia (subjekt aktívne vecne legitimovaný) a druhý účastník
subjektom tomu zodpovedajúcej hmotnoprávnej povinnosti (subjekt pasívne vecne
legitimovaný)].
2.3. Pre prípad, ţe navrhovateľ vytýka súdom nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí,
dovolací súd uvádza, ţe judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) povaţuje túto nesprávnosť
za tzv. inú procesnú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá ale prípustnosť
dovolania nezakladá. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky sa „väčšinovým názorom svojich
senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, ţe nedostatok riadneho
odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú
vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“ (viď nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012).
Z rovnakého dôvodu – iba pre prípad, ţe dovolateľ namieta aj nedostatočné obstaranie
skutkových podkladov pre rozhodnutie súdu – dovolací súd uvádza, ţe neúplnosť alebo
nesprávnosť skutkových zistení súdov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011,
3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Na doloţenie aktuálnosti a správnosti vyššie uvedených záverov týkajúcich
sa prípustnosti dovolania najvyšší súd uvádza, ţe Ústavný súd Slovenskej republiky
v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane vyslovenom
závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udrţateľnosti
názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia
dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne
právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“.
2.4. K námietke, ţe navrhovateľovi nebolo doručené vyjadrenie odporkyne k jeho
odvolaniu, v dôsledku čoho nemal moţnosť vyjadriť sa k nemu, senát najvyššieho súdu, ktorý
koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, poukazuje na to, ţe k danej problematike v minulosti
zaujal právne závery vo viacerých rozhodnutiach vydaných do 13. januára 2015
(viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 24/2011, 3 Cdo 23/2011, 3 Cdo 129/2011, 3 Cdo 257/2012,
3 Cdo 258/2012), v ktorých opakovane konštatoval nasledovné:
Ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O.s.p., doručí súd prvého stupňa
odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej,
vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení
nevyplýva. Z Občianskeho súdneho poriadku teda nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu
predloţiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého
účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udrţiavať stav
konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná
hranica takúto konfrontáciu ukončiť (III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012).
Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodrţaní dikcie
ustanovenia § 209a O.s.p. pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď tieţ III. ÚS 72/09,
IV. ÚS 462/2010, IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 296/2011.). Odňatie moţnosti pred súdom konať
nezakladá teda sama skutočnosť, ţe odvolateľovi nebolo predloţené vyjadrenie druhej
procesnej strany k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších
rozhodnutiach najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. 5 Cdo 40/2012 a 1 Cdo 17/2011).
Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany
by mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces
vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto
pohľad by mohol mať aţ znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu
chápaniu princípu právneho štátu.
2.5. Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci
Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky
o nemoţnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto
rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu
neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana
uţ nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie
nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná
moţnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.
V rozsudku sa doslovne uvádza, ţe „poţiadavka, aby účastníci súdneho konania mali
moţnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci
a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie,
a to napriek skutočnosti, ţe odvolanie nemusí vyvolať ţiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd
takúto moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé
konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, ţe
vyjadrenie odporkyne (viď č.l. 295 aţ 298 spisu) k odvolaniu navrhovateľa (viď č.l. 291
aţ 293 spisu) bolo formulované ako právna a skutková argumentácia a navrhovateľovi mala
byť preto daná moţnosť oboznámiť sa s týmto vyjadrením. V danom prípade táto moţnosť
nebola navrhovateľovi vytvorená, preto opodstatnene tvrdí, ţe mu tým bola odňatá moţnosť
pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
3. Vzhľadom na to, ţe v konaní bola navrhovateľovi odňatá moţnosť pred súdom
konať, je jeho dovolanie nielen prípustné (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ale aj opodstatnené (§ 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Najvyšší súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. marca 2015
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková