Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/344/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa A., o.z., so sídlom

v B., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou L., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti

odporkyni Slovenskej republike – Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej

republiky, so sídlom v Bratislave, Špitálska č. 4, o zaplatenie 50 879,31 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľa

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. mája 2013 sp. zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 28. mája 2013 sp. zn.

z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Navrhovateľ sa v konaní domáhal, aby súd uloţil odporkyni povinnosť zaplatiť

mu 51 102,60 € s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne od 18. augusta 2007

do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Poukazoval na to, ţe v danom prípade bola

4. marca 2005 uzatvorená zmluva o poskytnutí nenávratného finančného príspevku k projektu

„Zvýšenie rozsahu a modernizácia poskytovania komplexných odborných poradenských

sluţieb s cieľom uľahčiť integráciu rizikových skupín na trhu práce“ (ďalej len „zmluva“)

zaväzujúca odporkyňu podieľať sa na financovaní tohto projektu, cieľom ktorého bolo

napomôcť osobám vo výkone trestu pri opätovnej integrácii na trhu práce prostredníctvom

vzdelávacích aktivít v oblasti nadobúdania počítačových zručností. Navrhovateľ zrealizoval

školenia v zmysle tohto projektu a z vlastných prostriedkov zaplatil s tým spojené výdavky,

ktoré riadne vyúčtoval v záverečnej ţiadosti o ich preplatenie. V rámci verifikácie

jednotlivých výdavkov odporkyňa tieto výdavky neoznačila za neoprávnené, keď však zaslala

ţiadosť o ich preplatenie certifikačnému orgánu pre štrukturálne fondy, boli tieto výdavky

2

označené za neoprávnené, v dôsledku čoho ich odporkyňa odmietla preplatiť. Podľa názoru

navrhovateľa tým porušila svoju povinnosť riadne finančne riadiť štrukturálne fondy a nesie

zodpovednosť za škodu, ktorú navrhovateľovi spôsobila vo výške uvedenej v návrhu

na začatie konania.

Odporkyňa namietala, ţe jej postup v danom prípade neviedol ku škode navrhovateľa,

za ktorú by zodpovedala podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „).

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 13. januára 2012 č.k. -287 návrh

zamietol a odporkyni nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení konštatoval, ţe v danom

prípade navrhovateľom tvrdená majetková ujma nenastala v dôsledku výkonu verejnej moci

v zmysle K vzniku tejto ujmy došlo v rámci zmluvného vzťahu

medzi navrhovateľom a Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky

zaloţeného podľa a spravujúceho sa jeho ustanoveniami. V prospech

tohto záveru nasvedčuje to, ţe ak by nebola uzatvorená zmluva, nedošlo by k zaloţeniu

predmetného právneho vzťahu. Bez ohľadu na to, ţe finančné prostriedky boli na základe

zmluvy poskytované Európskou úniou, ide o zmluvu medzi dvoma subjektmi, ktoré si celkom

autonómne dohodli podmienky – práva a povinnosti tvoriace obsah ich zmluvného vzťahu.

Odporkyňa v danom právnom vzťahu nevystupovala ako orgán rozhodujúci o právach

a povinnostiach fyzických a právnických osôb, preto aplikácia

neprichádza do úvahy. Zodpovednosť štátu za škodu je zodpovednosťou mimozáväzkovou,

ustanovenia tohto zákona preto na daný prípad nemoţno aplikovať. Navyše, ak by aj prípadne

bol uvedený vzťah posudzovaný ako záväzkový, nebola by odporkyňa pasívne vecne

legitimovaná – zmluvu uzatvoril navrhovateľ s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny

Slovenskej republiky (uzatvorili ju teda dva samostatné subjekty obchodnoprávneho vzťahu).

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, ktorým sa domáhal zrušenia

alebo zmeny napadnutého rozsudku. Podľa jeho názoru odporkyňa vystupovala

v predmetnom právnom vzťahu ako orgán verejnej moci. Nesprávne je preto konštatovanie

prvostupňového súdu, ţe v prejednávanej veci ide o súkromnoprávny vzťah dvoch subjektov,

ktorý sa riadi ustanoveniami . Zdôraznil, ţe priamo zákonom bola

stanovená kontraktačná povinnosť, preto sa neuplatňovala zmluvná autonómia jednotlivých

3

strán tohto verejnoprávneho vzťahu. Odporkyňa v danom prípade nepostupovala v súlade

s normami, ktoré upravujú tento právny vzťah a navrhovateľovi tým spôsobila škodu.

Vzhľadom na to nesie zodpovednosť za škodu, ktorá navrhovateľovi vznikla. Poznamenal, ţe

nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci je aj jeho nečinnosť – odporkyňa ani

do podania odvolania náleţite nereagovala na jeho písomné výzvy a ţiadosti.

Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu poukázala na to, ţe Ministerstvo práce,

sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky nekonalo v danom prípade za štát, ale

vo svojom mene ako samostatný subjekt daného obchodnoprávneho vzťahu, pričom

navrhovateľovi nenariadilo („mocensky“) uzatvoriť zmluvu – navrhovateľ sa pri tom

rozhodoval celkom autonómne. Bolo teda len na ňom, či zmluvu uzatvorí alebo nie. Z týchto

dôvodov navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 28. mája 2013 sp. zn. napadnutý

rozsudok potvrdil a odporkyni nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení

uviedol, ţe súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil v potrebnej miere rozhodujúce

skutkové okolnosti, z nich vyvodil správne skutkové závery, ktoré náleţite právne posúdil.

Pri právnom posudzovaní veci správne aplikoval a interpretoval ustanovenia Obchodného

zákonníka, ako aj a o rozpočtových

pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Odvolací súd

poukázal na to, ţe navrhovateľ v odvolaní zopakoval svoju argumentáciu uvádzanú

uţ v konaní na súde prvého stupňa, preto v plnom rozsahu poukázal na vecne správne,

presvedčivé a výstiţné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa ( a ).

Zdôraznil, ţe obsah odvolania nie je spôsobilý spochybniť správnosť týchto záverov

z hľadiska navrhovateľom uplatneného odvolacieho dôvodu ( ).

Ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové skutočnosti, ktoré by mali za následok

zmenu skutkového stavu oproti tomu, ktorý zistil uţ súd prvého stupňa. Zdôraznil, ţe

účastníci na základe ich zmluvného konsenzu uzatvorili zmluvu, v procese dojednávania

ktorej Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky nevystupovalo ako

orgán verejnej moci, ale ako subjekt súkromnoprávneho vzťahu upraveného ustanoveniami

. Navrhovateľ nebol nútený uzatvoriť zmluvu. Uzatvorením zmluvy

sa síce stal súčasťou finančnej kontroly a finančného riadenia orgánmi štátu, to však nič

nemení na tom, ţe právny vzťah účastníkov si zachoval súkromnoprávny charakter.

Navrhovateľ sa nedomáhal plnenia z dôvodu porušenia povinností orgánu štátu v rámci

finančnej kontroly (v rámci verejnoprávneho vzťahu); išlo mu o plnenie zo zmluvy, ktoré

mu (v súkromnoprávnom vzťahu) neposkytla zmluvná protistrana, nevystupujúca v danom

prípade ako orgán verejnej moci s donucujúcou právomocou.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie. Uviedol, ţe

postupom prvostupňového a odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať v zmysle § 237

písm. f/ tým, ţe mu v prebiehajúcom konaní neboli riadne doručované písomnosti

a v konaní došlo „aj k viacerým procesným pochybeniam“. Nebolo mu doručené ani

vyjadrenie odporkyne k jeho odvolaniu, v dôsledku čoho nemal moţnosť reagovať na toto

vyjadrenie. „V neposlednom rade, odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z iného

dôvodu, vychádzajúceho zo skutočností ktoré neboli navrhovateľom tvrdené a ani súd prvého

stupňa sa s nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal, bez toho, aby účastníkovi konania umoţnil

sa k novým právnym záverom vyjadriť, prípadne predloţiť dôkazy, ktoré sa z hľadiska

doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili významnými“. V závere dovolania

navrhovateľ namietol, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

( ), najmä pokiaľ ide o výklad pojmu „verejná moc“ a „sféru,

do ktorej zmluva medzi navrhovateľom a odporkyňou spadá“. Ţiadal napadnutý rozsudok

zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Odporkyňa vo vyjadrení k dovolaniu vyslovila názor, ţe súdy neodňali navrhovateľovi

moţnosť konať ( ) a ţe napadnutý rozsudok spočíva na správnych

skutkových a právnych záveroch. Ţiadala preto dovolanie „zamietnuť“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [ (poznámka

dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza v znení

pred 1. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podal včas navrhovateľ ( )

zastúpený v súlade s ustanovením , bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

1. V zmysle moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie navrhovateľa smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku

je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej ( ). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku

odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci ( ). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ).

Prípustnosť podaného dovolania z uvedených ustanovení nevyplýva – napadnutý nie

je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu ( ), dovolací súd v tejto veci

dosiaľ nezaujal záväzný právny názor ( ) a dovolanie smeruje

proti takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku

uvedeného v

2. Dovolanie navrhovateľa by bolo procesne prípustné, len ak v konaní došlo

k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení

O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska

prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;

ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v , moţno ním napadnúť

aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999,

R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod

č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania

v zmysle nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe

došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver)

dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Vady konania v zmysle aţ e/ a neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania navrhovateľa

preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.

Navrhovateľ tvrdí, ţe súdy mu v danom prípade odňali moţnosť konať procesným

postupom zakladajúcim vadu v zmysle O procesnú vadu uvedenú

v tomto ustanovení ide vtedy, keď súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne

ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a svojím postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci v občianskom súdnom

konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie

ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených

zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy ( ), vyjadriť

sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom ( ), byť predvolaný

na súdne pojednávanie ( ), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk

( )].

2.1. Navrhovateľ v dovolaní tvrdí, ţe k procesnej vade v zmysle

došlo tým, ţe „odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z iného dôvodu,

vychádzajúceho zo skutočností ktoré neboli navrhovateľom tvrdené a ani súd prvého stupňa

sa s nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal, bez toho, aby účastníkovi konania umoţnil

sa k novým právnym záverom vyjadriť, prípadne predloţiť dôkazy, ktoré sa z hľadiska

doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili významnými“.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je táto argumentácia nedôvodná.

Dovolací súd poukazuje na to, ţe odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne ( ). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody ( ).

Ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré

pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve

účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili (§ 213

ods. 2 ).

V preskúmavanej veci odvolací súd potvrdil prvostupňový rozsudok ako vecne

správny nielen podľa , ale aj podľa [odkaz na toto

ustanovenie je uvedený na strane 5 (3. odsek) rozsudku odvolacieho súdu]. Aj bez výslovného

vyjadrenia to znamená, ţe odvolací súd nielenţe povaţoval odvolaním napadnuté rozhodnutie

za vecne správne, ale ţe sa aj stotoţnil s dôvodmi prvostupňového rozsudku. Pokiaľ

nad rámec toho, čo uviedol uţ súd prvého stupňa, vyslovil svoje ďalšie závery, nedošlo

k porušeniu ustanovenia Ako uţ totiţ uviedol najvyšší súd v R 56/2012,

„pokiaľ sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v plnom rozsahu

stotoţnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie,

z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím

prekvapivým. Takýto postup súdu nie je odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle

ustanovenia “.

2.2. Navrhovateľ namietol aj to, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ), najmä pokiaľ ide o výklad pojmu

„verejná moc“ a pokiaľ ide o „sféru, do ktorej zmluva medzi navrhovateľom a odporkyňou

spadá“.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci

je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom

dovolaní (viď ), samo nesprávne právne posúdenie veci ale

prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a ďalšie rozhodnutia najvyššieho

súdu, napríklad sp. zn. , , , ,

, a ). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú

v ustanovení , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený

v ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

Treba dodať, ţe vadu konania v zmysle by nemohlo zaloţiť ani (prípadné)

nesprávne právne posúdenie veci súdmi v otázke pasívnej legitimácie [vecnou legitimáciou

sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého jeden účastník je subjektom

hmotnoprávneho oprávnenia (subjekt aktívne vecne legitimovaný) a druhý účastník

subjektom tomu zodpovedajúcej hmotnoprávnej povinnosti (subjekt pasívne vecne

legitimovaný)].

2.3. Pre prípad, ţe navrhovateľ vytýka súdom nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí,

dovolací súd uvádza, ţe judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) povaţuje túto nesprávnosť

za tzv. inú procesnú vadu konania ( ), ktorá ale prípustnosť

dovolania nezakladá. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky sa „väčšinovým názorom svojich

senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, ţe nedostatok riadneho

odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú

vadu konania podľa “ (viď nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 30. januára 2013 sp. zn. ).

Z rovnakého dôvodu – iba pre prípad, ţe dovolateľ namieta aj nedostatočné obstaranie

skutkových podkladov pre rozhodnutie súdu – dovolací súd uvádza, ţe neúplnosť alebo

nesprávnosť skutkových zistení súdov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. ,

, , a ).

Na doloţenie aktuálnosti a správnosti vyššie uvedených záverov týkajúcich

sa prípustnosti dovolania najvyšší súd uvádza, ţe Ústavný súd Slovenskej republiky

v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. zotrval „na opakovane vyslovenom

závere (napr. , , ) o ústavnej udrţateľnosti

názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia

dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne

právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa “.

2.4. K námietke, ţe navrhovateľovi nebolo doručené vyjadrenie odporkyne k jeho

odvolaniu, v dôsledku čoho nemal moţnosť vyjadriť sa k nemu, senát najvyššieho súdu, ktorý

koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, poukazuje na to, ţe k danej problematike v minulosti

zaujal právne závery vo viacerých rozhodnutiach vydaných do 13. januára 2015

(viď napríklad sp. zn. , , , ,

), v ktorých opakovane konštatoval nasledovné:

9

Ak nejde o prípad uvedený v druhej vete , doručí súd prvého stupňa

odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej,

vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení

nevyplýva. Z teda nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu

predloţiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého

účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udrţiavať stav

konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná

hranica takúto konfrontáciu ukončiť (, , ).

Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodrţaní dikcie

ustanovenia pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď tieţ ,

, , .). Odňatie moţnosti pred súdom konať

nezakladá teda sama skutočnosť, ţe odvolateľovi nebolo predloţené vyjadrenie druhej

procesnej strany k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších

rozhodnutiach najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. a ).

Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany

by mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces

vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto

pohľad by mohol mať aţ znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu

chápaniu princípu právneho štátu.

2.5. Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci

Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky

o nemoţnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto

rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu

neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana

uţ nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie

nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná

moţnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.

V rozsudku sa doslovne uvádza, ţe „poţiadavka, aby účastníci súdneho konania mali

moţnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci

a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie,

a to napriek skutočnosti, ţe odvolanie nemusí vyvolať ţiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd

takúto moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé

10

konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, ţe

vyjadrenie odporkyne (viď č.l. 295 aţ 298 spisu) k odvolaniu navrhovateľa (viď č.l. 291

aţ 293 spisu) bolo formulované ako právna a skutková argumentácia a navrhovateľovi mala

byť preto daná moţnosť oboznámiť sa s týmto vyjadrením. V danom prípade táto moţnosť

nebola navrhovateľovi vytvorená, preto opodstatnene tvrdí, ţe mu tým bola odňatá moţnosť

pred súdom konať ( ).

3. Vzhľadom na to, ţe v konaní bola navrhovateľovi odňatá moţnosť pred súdom

konať, je jeho dovolanie nielen prípustné ( ), ale aj opodstatnené (

ods. 2 písm. a/ ). Najvyšší súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie ( ).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. marca 2015

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková