Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 409/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou, Hlavné

námestie 7, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a 2 , podľa Listiny

základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom

pod sp. zn. a sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. júna 2013

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

doplnená podaniami z 30. mája 2016 a 29. septembra 2016, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a a 2

(ďalej len „ústava“), podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. júna 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. januára 2016

(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Predmetom napadnutého konania pred všeobecnými súdmi bolo rozhodovania

o návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k v návrhu

špecifikovaným nehnuteľnostiam.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že „[d]ňa 7. októbra 2013 podal sťažovateľ

dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. , -403

vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že „[n]ajvyšší súd ako súd dovolací uznesením

sp. zn. zo dňa 28. 1. 2016 dovolanie sťažovateľa odmietol pre

neprípustnosť“.

Zo sťažnosti vyplýva, že „[s]ťažovateľ má zato, že

1. Najvyšší súd SR v konaní porušil práva sťažovateľa na

spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, porovnateľne aj v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a v čl.

46 ods. 1, 2 , a to, že mu bolo upreté právo na procesne

prípustný opravný prostriedok, v zmysle rozhodnutí Ústavného súdu SR (viď čl. I bod 13)

2. Krajský súd v Nitre v konaní , porušil práva

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, porovnateľne aj v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd a v , 2 , a to, že mu bolo upreté právo

na riadne odôvodnenie rozhodnutia, keď z odôvodnenia rozhodnutí nemožno zistiť,

aké právne úvahy súd viedli k právnemu záveru, ktoré tvorí výrokovú časť rozhodnutia,

3. Najvyšší súd SR aj Krajský súd v Nitre rozhodli v neprospech sťažovateľa bez

toho, aby sa dôsledne vyrovnali s relevantnými okolnosťami prípadu a v konaní

prednesenými argumentmi sťažovateľa (analogicky v rozhodnutí ), keď k

právu na spravodlivé súdne konanie organicky prináleží aj právo na náležité odôvodnenie

rozhodnutia a vysporiadanie sa so všetkými dôkazmi, tvrdeniami a skutočnosťami.

Povinnosť súdu zaoberať sa všetkými, pre meritórne rozhodnutie podstatnými okolnosťami

a skutočnosťami je podporená aj ustálenou judikatúrou ESĽP...

4. Sekundárne sťažovateľ obom porušovateľom vytýka aj zásad do práva na pokojné

užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu Dohovoru a právo vlastniť majetok,

právo na jeho ochranu a právo na ochranu dedenia podľa Slovenskej

republiky.“.

Sťažovateľ svoju žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

odôvodňuje takto:

„1. Ako dôsledok uvedeného rozhodnutia má po dobu od r. 1992, kedy konanie

začalo, bránené v užívaní jeho majetku, a o majetok, ktorý na základe nezákonne

registrovanej zmluvy a mal byť predmetom dedenia, bol ako dedič ukrátený.

2. V dôsledku rozhodovania súdov tak, ako je opísané vyššie, sťažovateľ je nútený

nielen znášať neprimeranú dĺžku konania, ale aj byť konfrontovaný so zásadným

nepochopením rozdielnosti inštitútov platnosti právneho úkonu a platnosti registrácie

/samotného prevodu vlastníctva/, keď ním tvrdenému skutkovému a právnemu stavu

nasvedčujú dôkazy, na ktoré sa odvoláva v časti I tejto sťažnosti, ktoré sú v podstate

od začiatku dokazovania pred súdom prvého stupňa obsahom súdneho spisu.

3. Sťažnosťou napadnuté konanie zhoršuje aj psychický stav sťažovateľa, stupňujú

sa jeho pocity nepráva, nespravodlivosti a nemožnosti dovolať sa ochrany svojho práva.

Rovnako má pocit nerovnosti a nepochopenia, keď jeho argumenty nie sú zohľadňované

v konaní a ani v rozhodnutiach, bez ohľadu na ich význam pre rozhodnutie vo veci samej

a judikatúru Ústavného súdu a ESĽP.

Z dôvodov opísaných v bodoch 1-3 tohto článku sťažnosti považuje sťažovateľ,

v prípade kladného rozhodnutia o jeho sťažnosti, samotné konštatovanie porušenia práv

a zrušenie namietaného rozhodnutia za nepostačujúce opatrenie na dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva, pri zohľadnení zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP,

konkrétnych okolností prípadu, druhu konania a jeho významu pre sťažovateľa,

ako aj intenzite zásahu do práv sťažovateľa.“

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn. a uznesením

sp. zn. zo dňa 28. 1. 2016 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

porovnateľne zaručené v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 46 ods. 1, 2

a právo vlastniť majetok, právo na ochranu majetku a

zaručené dedenie v SR porovnateľne zaručené v Dodatkového

protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Nitre v konaní sp. zn. , a rozsudkom

sp. zn. , zo dňa 12. 6. 2013 porušil právo sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, porovnateľne zaručené v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd a v , 2 a právo vlastniť majetok, právo

na ochranu majetku a zaručené dedenie v SR porovnateľne zaručené

v čl. 1 Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

28. 1. 2016

4. Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

28. 1. 2016 rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. , zo dňa

12. 6. 2013

4. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 EUR,

ktoré sú Najvyšší súd SR a Krajský súd Nitra povinní vyplatiť sťažovateľom spoločne

a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Ústavný súd priznáva sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia v konaní

o ústavnej sťažnosti, ktoré sú porušovatelia práva povinní vyplatiť mu na účet jeho

právneho zástupcu do dvoch mesiacov po právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať

takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí

na ďalšie konanie (napr. , , , ,

, , ). Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom, rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie jeho

základných práv podľa a a 2 , podľa listiny,

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spravodlivosti.

V zmysle ustanovení a dohovoru má účastník

súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,

právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľa

o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku a napadnutého uznesenia

a nesprávnom právnom posúdení veci.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať napadnutý rozsudok a napadnuté uznesenie za ústavne

udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.

II.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu

Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto časti sťažnosti vychádzal zo svojej ustálenej

judikatúry (napr. m. m. , , , ,

), podľa ktorej lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní bude (s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú)

považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu. Aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nebolo

prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu,

ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť

(porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci

Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Pri hodnotení napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal ústavný súd

z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. -310

z 27. septembra 2011 namietal právne závery týkajúce sa

- platnosti registrácie zaopatrovacej zmluvy,

- zamietnutia vzájomného návrhu,

- spôsobu majetkového vyrovnania podielového spoluvlastníctva,

ku ktorým okresný súd dospel na základe týchto argumentov:

a) Pri posudzovaní platnosti registrácie zaopatrovacej zmluvy sa okresný súd

«zameral najmä na to, či zaopatrovacia zmluva nadobudla účinnosť ešte za života matky

účastníkov konania, . Totiž odporca nenamietal, že podiely

k nehnuteľnosti v 1/8 nadobudol na základe dedičského rozhodnutia bývalého Štátneho

notárstva v Komárne č. D 965/84 a 1/8 na základe darovacej zmluvy od sestry

. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím posledným rozsudkom

zo dňa 15. 6. 2006 č. 3 − ÚS zamietol, resp. odmietol dovolanie odporcu

(tam navrhovateľa), čím treba mať za to, že darovacia zmluva uzavretá medzi matkou

účastníkov konania, a navrhovateľom, je platná. Vo veci tun. súdu

č. 8 C/83/92 súdy vyslovili definitívny názor, že darovacia zmluva pojatá do notárskej

zápisnice bývalého Štátneho notárstva v Komárne pod č. N 691/91 Nz 592/91 zo dňa

7. 11. 1991 bola podpísaná dňa 7. 11. 1991 a to napriek tomu (čo namieta odporca

aj vo vzájomnom návrhu), že na pečiatke zápisnice č. R I 1231/91-2 je prečiarknutý údaj

o dátume 12. novembra 1991 a to konkrétne číslica 12 na 7. Táto skutočnosť vyplýva

aj zo spisu bývalého Štátneho notárstva v Komárne č. N 691/91 Nz 592/91. Odporca

tvrdil, že došlo k manipulácii spisu štátneho notárstva tým, že dátumy konajúca štátna

notárka, t. č. už nebohá , prepísala, teda úradné listiny sfalšovala.

Odporca na podal aj trestné oznámenie pre trestný čin zneužívania

právomoci verejného činiteľa. Súd si vyžiadal spis Okresného riaditeľstva PZ Komárno

č. ORP-68/KN-98 a zistil, že polícia uznesením zo dňa 8. 9. 1998 vec odložila z dôvodu

premlčania trestného činu podľa § 67 ods. 1 písm. c/ Tr. Zák.

Zo zápisnice č. R I 1231/91-2 súd zistil, že dňa 7. 11. 1991 prevodkyňa

a nadobúdateľ (navrhovateľ) podali na štátne notárstvo návrh

na registráciu zmluvy. Za účelom zistenia chronologického postupu štátneho notárstva

pri zapisovaní zmlúv do registra, resp. do registra N a Nz a registra R I súd si vyhotovil

fotokópie z archívu z príslušných strán, na ktorých je uvedený tento právny úkon. Z registra

N a Nz (č. l. 171) vyplýva, že u poradového čísla N je zaopatrovateľská zmluva zapísaná

pod č. N 691 a Nz č. 592. Dátum je uvedený dňa 7.11. Predchádzajúce zápisy

chronologicky majú čísla N 689 zo dňa 6. 11. a 690 tiež 6. 11. a Nz č. 590 a 591. Po číslach

N 691 a Nz 592 (pod ktorým číslom je registrovaná zaopatrovateľská zmluva) nasledujú

chronologicky čísla v registri N 692 zo dňa 8. 11., 693 zo dňa 11. 11., 694 zo dňa

11. 11. a v registri Nz 593, 594 a 595. Z uvedenej listiny vyplýva, že do registra N a Nz boli

zapisované právne úkony rôznych účastníkov konania chronologicky postupne. V registri

R I (č. l. 172) pod por. č. 1231 je zapísaná zmluva pod č. N 691/91, teda notárska zápisnica,

v ktorej je podchytená aj zaopatrovacia zmluva uzavretá medzi

a navrhovateľom. Podľa záznamu nápadu registrácie („došlo dňa“) je uvedený dátum

7. 11. Skúmajúc tiež chronologický a časový sled zápisov súd zistil, že pred poradovým

číslom 1231 v registri RI súd dva zápisy pod č. 1229 zo dňa 7. 11., č. 1230 zo dňa

7. 11. a za poradovým číslom 1231 (číslo registrácie zaopatrovateľskej zmluvy) je poradové

číslo 1232 s nápadom 7. 11. Z toho vyplýva, že do registra RI sa zapisovali došlé návrhy

na registráciu v chronologickom poradí a teda nie je možné konštatovať, že zápis

po č. R I 1231 bol dopísaný dodatočne, alebo, že dátum bol sfalšovaný. V časti o návrhu

na registráciu deň rozhodnutia je pri spise R I 1231 dátum 7. nov. 1991.

Pokiaľ odporca namieta, že došlo k sfalšovaniu aj čísla registrácie zmluvy v agende

RI tak súd zo spisu N 691/91, Nz 592/91 ako aj z kópii registra zmlúv a registra registrácií

zmlúv (č. l. 171-172 v spise), súd zistil, že na každej listine je uvedené číslo RI 1231/91

až na rozhodnutí o vyrubení notárskeho poplatku (v spise N 691/91, Nz 592/91),

kde je uvedené číslo konania RI 1251/91. Podľa názoru súdu ide o chybu v písaní

o takzvaný preklep. V tejto súvislosti súd poukazuje na obsah písomného odôvodnenia

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. − ÚS zo dňa 15. 6.

2006 vo veci o vyslovenie neplatnosti zaopatrovacej zmluvy, že „aj v notárskej zápisnici sa,

prirodzene, môžu vyskytnúť chyby, nedostatky, nepresnosti alebo nesprávnosti; ich výskyt

však bez ďalšieho nespochybňuje celú notársku zápisnicu a všetko čo je ňou osvedčené“.

Vzhľadom na všetky horeuvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že v rámci

vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by k registrácii notárskej zápisnice, t. j.

aj k registrácii zaopatrovateľskej zmluvy, došlo až po smrti , ktorá

zomrela dňa . Z uvedeného potom vyplýva, že navrhovateľ už dňa 7. 11. 1991

sa stal vlastníkom podielu 5/8-ín z nehnuteľnosti získaného spomínanou zaopatrovacou

zmluvou, kedy zaopatrovacia zmluva spísaná formou notárskej zápisnice bola

zaregistrovaná. (Viď. ustanovenie § 134 ods. 2 Obč. zák. platného v čase vyhotovenia

notárskej zápisnice) Pre tieto skutočnosti súd nemohol vyhovieť vzájomnému návrhu ani

v tej časti, v ktorej odporca žiadal, aby súd určil že uvedený podiel z nehnuteľnosti patrí

do dedičstva po nebohej .».

b) Zamietnutie vzájomného návrhu okresný súd odôvodnil tým, že „Vzhľadom

na uvedené skutočnosti a úvahy súdu súd vzájomný návrh odporcu musel zamietnuť.“,

c) K spôsobu majetkového vyrovnania podielového spoluvlastníctva okresný súd

uviedol, že preto „pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k spornej

nehnuteľnosti... vychádzal z toho, že v deň účinnosti zaopatroveľskej zmluvy (a vyhlásenia

rozsudku vo veci samej) navrhovateľ bol vlastníkom nehnuteľnosti v podiele 7/8-in k celku

a odporca v podiele 1/8-ny k celku...

Pri úprave zániku podielového spoluvlastníctva vychádza

zo zásady, že nikoho nemožno nútiť, aby zotrval v spoluvlastníctvom vzťahu. Ak k dohode

spoluvlastníkov nedôjde zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého

z nich súd. Spôsoby vyporiadania, ich poradie a zásady, ktorými sa súd musí riadiť

sú uvedené v § 142 ods. 1 Obč. zák. Pri vyporiadaní súd prihliada na veľkosť podielov

a na účelné využitie veci. Pretože rozdelenie veci podľa spoluvlastníkov podľa výšky

ich podielov je ako spôsob vyporiadania uvedený na prvom mieste, musí sa súd vždy

predovšetkým zaoberať posúdením otázky, či je reálne rozdelenie dobre možné. S návrhom

na spôsobom vyporiadania nie je súd viazaný. Vzhľadom nato, že súčasťou nehnuteľnosti

ktorá je v spoluvlastníctve účastníkov konania je aj stavba − rodinný dom − vzhľadom

na znalecký posudok a výšku spoluvlastníckych podielov − navrhovateľ vlastní podiel 7/8-in

a odporca 1/8-inu − nie je možné nehnuteľnosť reálne rozdeliť, teda nehnuteľnosť je

nedeliteľná. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné súd pristúpi k druhému spôsobu

vyporiadania a prikáže vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým

spoluvlastníkom, prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť. Primeranú

náhradu je treba chápať ako hodnotový ekvivalent, vyjadrený v peniazoch, umožňujúci

podľa miestnych podmienok obstaranie podobnej veci, aká bola predstavovaná podielom

spoluvlastníka, ktorý bol prisúdený ostatným spoluvlastníkom.

V konaní o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva súd si zadovážil

znalecký posudok za účelom zistenia všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti, ktorá je predmetom

konania. Zo znaleckého posudku znalkyne súd zistil,

že všeobecná hodnota nehnuteľnosti vrátane stavby a pozemku je 38 307,88 Eur. (Znalkyňa

túto cenu v závere zaokrúhlila na 38 300,- Eur.) Z toho vyplýva, že pri podiele 1/8-ny, ktorú

získa navrhovateľ z nehnuteľnosti od odporcu, je povinný vyplatiť odporcovi hodnotu

vo výške jeho podielu čo činí sumu 4 788,50 Eur.“.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyhodnotil právne závery

okresného súdu takto: «pri posudzovaní obidvoch návrhov účastníkov konania (v prípade

navrhovateľa návrhu ohľadne zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva

a v prípade odporcu vzájomný návrh o určenie, že navrhovateľ nemôže byť vlastníkom

predmetných nehnuteľností v podiele 5/8-ín, pretože tieto patria do dedičstva po nebohej

) súd prvého stupňa v rozsahu zodpovedajúcom obsahu ust. § 120

ods. 1, 3 a 4 zistil vo veci skutkový stav, ktorý pri dodržaní myšlienkového postupu

hodnotenia dôkazov podľa , t. j. hodnotenie dôkazov jednotlivo, ako aj v ich

vzájomnej súvislosti, aj následne správne posúdil podľa príslušných ustanovení

hmotnoprávneho predpisu (§ 142 ods. 1 a § 134 ods. 2 Obč. zákonníka). Vychádzajúc

z uvedeného, odvolací súd napadnutý prvostupňový rozsudok zo dňa 27. 09. 2011

č. k. -310 v celom rozsahu, ako vecne správny podľa potvrdil

a v ďalšom odkazuje na obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje

( ). Pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozsudku, tak toto spĺňa

kritériá, tak ako sú zakotvené v ust. , najmä pokiaľ ide o dodržanie zásady

„presvedčivosti“. Súd prvého stupňa chronologicky odôvodnil proces vyhotovenia

a následného zaregistrovania predmetnej zaopatrovacej zmluvy, pričom zaujal stanovisko

k zápisu pod číslom R I 1231, ktorý nebol dopísaný dodatočne, resp. by mal byť sfalšovaný.

Na margo dvoch rozdielnych čísel konania (R I 1231 a R I 1251) poznamenal,

že k uvedenému rozdielu došlo v dôsledku chyby pri písaní (tzv. preklep). Čo sa týka

dôvodov zamietnutia vzájomného návrhu odporcu zo strany prvostupňového súdu, odvolací

súd s nimi súhlasí a dodáva, že predmetná zaopatrovacia zmluva bola a je takým právnym

úkonom, ktorý vyvolal právne relevantné účinky vo vzťahu k navrhovateľovi, keď tento

na základe nej nadobudol 5/8-ový spoluvlastnícky podiel k predmetu spoluvlastníctva

účastníkov konania. Ak by boli skutočne nastali tie skutočnosti (nedostatky), ktoré

v súvislosti s uzavretím a registráciou predmetnej zmluvy udával a stále udáva odporca,

tak na tieto nedostatky by musel z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadnuť súd, resp. súdy

v rámci už právoplatne skončeného konania vedeného na Okresnom súde Komárno

pod sp. zn. , pričom predmetná zaopatrovacia zmluva by musela byť vyhlásená

za absolútne neplatný právny úkon pre jej rozpor s ust. § 134 ods. 2, resp. § 47 ods. 2

Obč. zákonníka, k čomu však v tomto konaní vôbec nedošlo.»

Nad rámec uvedeného hodnotenia krajský súd uviedol, že „Práve naopak, aj Krajský

súd v Nitre v rámci odôvodnenia svojho potvrdzujúceho rozsudku zo dňa 26. 03. 2003

č. k. -496, ktorým bol potvrdený zamietajúci rozsudok Okresného súdu Komárno

zo dňa 13. 12. 2001 č. k. -454 týkajúci sa určenia neplatnosti zaopatrovacej

zmluvy spísanej dňa 07. 11. 1991 pod sp. zn. N 691/91, NZ 592/91, okrem iného

skonštatoval, že postup štátneho notárstva v registračnom konaní síce nebol celkom

bez závad, avšak nešlo o také závady, ktoré by mohli spôsobiť neplatnosť tejto

zaopatrovacej zmluvy. Vzhľadom k uvedenému súd prvého stupňa správne rozhodol,

keď vzájomný návrh odporcu ako nedôvodný zamietol. Ohľadne samotného spôsobu

vyporiadania podielového spoluvlastníctva účastníkov konania súd prvého stupňa správne

akceptoval výšku spoluvlastníckych podielov účastníkov konania, spôsob a režim užívania

nehnuteľností, ako aj závery znaleckého posudku vypracovaného znalkyňou

pre potreby tohto konania. S poukazom na uvedené dôvody, odvolací súd

o podaných odvolaniach odporcu rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto

rozsudku.“.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

vo väzbe na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľa dospel k záveru, že označené

rozhodnutie ústavne akceptovateľným spôsobom zodpovedalo všetky relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, a preto napadnutý rozsudok nemožno hodnotiť

ako arbitrárny. Sťažovateľ nepreukázal ústavnoprávnu relevanciu svojich námietok, ktoré

by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia označených práv, ktorej reálnosť by mohol

ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Navyše, obsahom základného

práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ).

Z uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú ( ).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , , ).

Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu o tom, že jeho dovolanie

proti napadnutému rozsudku krajského súdu je neprípustné.

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd

odmietol dovolanie sťažovateľa, boli porušené ním označené práva.

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá

zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých

je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá

formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti (, , ).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) účinného v čase jeho rozhodovania

(do 30. júna 2016).

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné,

len ak ide o prípady uvedené pod písmenom a) až g) tohto zákonného ustanovenia.

Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených

v .

Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, či najvyšší súd svoj

právny názor primerane odôvodnil, nepostupoval arbitrárne, rešpektoval zmysel a účel

ustanovení a jeho argumentácia nie je vnútorne rozporná.

V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa najvyšší súd v odôvodnení

napadnutého uznesenia uviedol, že «[s] prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané

nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola

dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých

procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O

procesnú vadu v zmysle ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v

rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.

Dovolateľ v dovolaní namietal, že konanie je postihnuté práve takouto vadou

založenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu ) vtom, že súdy sa náležite nevyporiadali s platnosťou

registrácie zaopatrovacej zmluvy a preto v konaní v konečnom dôsledku vec nesprávne

právne posúdili.

Pokiaľ žalovaný namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho

konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž

vyplýva, že tak základné právo podľa ako aj právo podľa

Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania

a odôvodnenie rozhodnutia (): právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav

a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a

právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich

súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd

Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z a nasl. a

Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces

( , Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní

je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite

odôvodniť ( a m. m. ), pritom starostlivo

prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z

odôvodnenia súdneho rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi

závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v

odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami,

na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto

premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale

v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne

vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana

práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ; obdobne napr. , II. ÚS

174/04, , , ). Z práva na spravodlivé súdne

konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (, , obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993,

séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v §

157 ods. 2 Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ).

Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.

, , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok ().

Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí

všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho suda a prípadne

aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok

všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo

všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. februára 2006).

Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení

s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle ) spĺňa

vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle (

ods. 1, 2 ) a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený,

či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej)

štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa (§ 157 ods. 2

). ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu ( ). Súslednosti

jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich

zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná

(ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.

Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody pre ktoré žalobe

vyhoveli. Zhodli sa na tom, že predmetná zaopatrovacia zmluva bola a je takým právnym

úkonom, ktorý vyvolal právne relevantné účinky vo vzťahu k žalobcovi, keď tento na základe

neho nadobudol 5/8-inový spoluvlastnícky podiel k predmetu spoluvlastníctva účastníkov

konania. Ak by boli skutočne nastali tie skutočnosti, ktoré v súvislosti s uzavretím

a registráciou predmetnej zmluvy udával a stále udáva žalovaný tak na tieto nedostatky

by musel z úradnej povinnosti prihliadnuť súd, resp. súdy v rámci už právoplatne

skončeného konania vedeného na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. , pričom

predmetná zaopatrovacia zmluva by musela byť vyhlásená za absolútne neplatný právny

úkon pre jej rozpor s ustanovením , resp. , k čomu však v tomto

konaní vôbec nedošlo. Práve naopak aj Krajský súd v Nitre v rámci odôvodnenia svojho

potvrdzujúceho rozsudku zo dňa 26. 3. 2003 č. k. -496, ktorým bol potvrdený

zamietajúci rozsudok Okresného súdu Komárno zo dňa 13. 12. 2001 č. k. -454

týkajúci sa určenia neplatnosti zaopatrovacej zmluvy spísanej dňa 7. 11. 1991 pod sp. zn.

N 691/91 Nz 592/91 okrem iného skonštatoval, že postup štátneho notárstva v registračnom

konaní síce nebol celkom bez závad, avšak nešlo o také závady, ktoré by mohli spôsobiť

neplatnosť tejto zaopatrovacej zmluvy. Samotný spôsob vyporiadania podielového

spoluvlastníctva akceptoval výšku spoluvlastníckych podielov účastníkov konania, spôsob

a režim užívania nehnuteľnosti ako aj závery znaleckého posudku vypracovaného znalkyňou

pre potreby tohto konania. Pokiaľ žalovaný v odvolacom konaní zotrval

na svojej argumentácii aj odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa

o dôvodnosti žaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho prečo

z právneho hľadiska nebolo možné akceptovať argumentáciu odvolateľa (žalovaného).

Obsah dovolacích námietok smeroval tiež k spochybneniu správnosti právneho

posúdenia veci konajúcimi súdmi ( ). Právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje

konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych

predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma

účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/

(viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné

dovolanie (viď ). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi

nižších stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle lebo

(ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemožní

realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

).

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že žalovaný neopodstatnene

namieta, že v konaní mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237

písm. f/ ).

Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania

žalovaného nevyplýva z až 3 ani z Dovolanie preto

odmietol podľa v spojení s bez toho, aby

skúmal opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ a c/ So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým

rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.».

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako neprípustné.

Podľa názoru ústavného súdu je argumentácia najvyššieho súdu dostatočná,

vyčerpávajúca a presvedčivá. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by napadnuté

uznesenie malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom závere nič nemení

okolnosť, že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe

bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov .

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, v zásade patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho

súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ).

Ak sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

K námietkam uvedeným v sťažnosti ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci

dovolacieho konania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie

dôvody podľa relevantných ustanovení .

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nezistil spojitosť medzi napadnutým

uznesením a namietaným porušením označených práv. Napadnuté uznesenie nemôže byť

v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením označených práv aj preto, že toto

porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem

upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravnom konaní (podobne aj ,

). Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol

sťažnosť sťažovateľa podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Pokiaľ má sťažovateľ na danú vec iný názor, ústavný súd poukazuje na svoju

judikatúru, v ktorej už viackrát zdôraznil, že nejde o porušenie základného práva na súdnu

ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie,

ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom (napr. ,

, ). Vykladať a aplikovať zákony je v právomoci

všeobecných súdov a ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd

nemá dôvod doň zasahovať.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2017