Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
48b/399860.6596aa.pdf
PDF · 175.3 KB
No categories available
2Cdo/162/2015
Najvyšší súd 2 Cdo 162/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu E., bývajúci
v N.N., zastúpený JUDr. Tiborom Elzerom, advokátom v Nových Zámkoch, Hlavné námestie
7, proti ţalovanému L., bývajúci v N.N., zastúpený Mgr. Elenou Szabóovou, advokátkou
v Nových Zámkoch, Hlavné námestie 7, o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde K. pod sp. zn. 8 C
21/1992, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 12. júna 2013 sp. zn.
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd K. rozsudkom z 27. septembra 2011 č. k. 8 C 21/1992-310 zrušil
podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam vedeným na Správe katastra K. zapísané na LV
2
č. X. pre k. ú. N. parc. reg. C parc. č. X vinica o výmere 884 m, parc. č. X záhrady vo
2 2
výmere 3706 ma parc. č. X zastavaná plocha, dom so súp. č. X. vo výmere 464 mtak, ţe
nehnuteľnosti v celosti prikázal do výlučného vlastníctva ţalobcu. Uloţil ţalobcovi na
majetkové vyrovnanie ţalovanému zaplatiť 4 788,50 € do 15 dní. Vzájomný návrh
ţalovaného zamietol. Vyslovil, ţe ţalovaný je povinný ţalobcovi zaplatiť trovy konania
v sume 611,79 € na účet advokáta JUDr. Tibora Elzera do 15 dní.
V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, ţe v rámci vykonaného dokazovania
nebolo preukázané, ţe by k registrácii notárskej zápisnice, t. j. aj k registrácii
zaopatrovateľskej zmluvy došlo aţ po smrti H., ktorá zomrela dňa X.. Z uvedeného potom
vyplýva, ţe ţalobca uţ dňa 7.11.1991 sa stal vlastníkom podielu 5/8-in z nehnuteľnosti
získaného spomínanou zaopatrovacou zmluvou, kedy zaopatrovacia zmluva spísaná formou
notárskej zápisnice bola zaregistrovaná (viď ustanovenie § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka
platného v čase vyhotovenia notárskej zápisnice). Pre tieto skutočnosti nemohol vyhovieť
vzájomnému návrhu ani v tej časti, v ktorej ţalovaný ţiadal, aby súd určil, ţe uvedený podiel
z nehnuteľnosti patrí do dedičstva po nebohej H.. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a úvahy
súdu vzájomný návrh ţalovaného musel zamietnuť. Pri zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva k spornej nehnuteľnosti vychádzal z toho, ţe v deň účinnosti
zaopatrovateľskej zmluvy (a vyhlásenia rozsudku vo veci samej) ţalobca bol vlastníkom
nehnuteľnosti v podiele 7/8-in k celku a ţalovaný v podiele 1/8-ina k celku.
Vzhľadom na to, ţe súčasťou nehnuteľnosti, ktorá je v spoluvlastníctve účastníkov konania
je aj stavba – rodinný dom – vzhľadom na znalecký posudok a výšku spoluvlastníckych
podielov – ţalobca vlastní podiel 7/8-in a ţalovaný 1/8-inu, nie je moţné nehnuteľnosť reálne
rozdeliť, teda nehnuteľnosť je nedeliteľná. Ak nie je rozdelenie veci dobre moţné súd pristúpi
k druhému spôsobu vyporiadania a prikáţe vec za primeranú náhradu jednému
alebo viacerým spoluvlastníkom, prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne vyuţiť.
Primeranú náhradu je treba chápať ako hodnotový ekvivalent vyjadrený v peniazoch,
umoţňujúci podľa miestnych podmienok obstaranie podobnej veci, aká bola predstavovaná
podielom spoluvlastníka, ktorý bol prisúdený ostatným spoluvlastníkom. V konaní o zrušení
a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva súd si zadováţil znalecký posudok za účelom
zistenia všeobecnej hodnoty nehnuteľností, ktorá je predmetom konania. Zo znaleckého
posudku znalkyne I. zistil, ţe všeobecná hodnota nehnuteľnosti, vrátane stavby a pozemku je
38 307,88 € (znalkyňa túto cenu v závere zaokrúhlila na 38 300 €). Z toho vyplýva, ţe pri
podiele 1/8-ina, ktorú získa ţalobca z nehnuteľnosti od ţalovaného, je povinný vyplatiť
ţalovanému hodnotu vo výške jeho podielu, čo činí sumu 4 788,50 €.
Krajský súd v Nitre na odvolanie ţalovaného rozsudkom z 12. júna 2013 č. k.
5 Co 189/2012, 5 Co 189/2013-403 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Ţalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Zrušil uznesenie súdu prvého stupňa
týkajúce sa vyrubenia súdneho poplatku za odvolanie.
V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, ţe pri posudzovaní obidvoch návrhov
účastníkov konania (v prípade ţalobcu návrhu ohľadne zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva a v prípade ţalovaného vzájomný návrh o určenie, ţe ţalobca nemôţe byť
vlastníkom predmetných nehnuteľností v podiele 5/8-in, pretoţe tieto patria do dedičstva
po nebohej H.), súd prvého stupňa v rozsahu zodpovedajúcom obsahu ustanovenia § 120 ods.
1, 3 a 4 O.s.p. zistil vo veci skutkový stav, ktorý pri dodrţaní myšlienkového postupu
hodnotenia dôkazov podľa § 132 O.s.p. aj následne správne posúdil podľa príslušných
ustanovení hmotnoprávneho predpisu. Z uvedeného dôvodu rozsudok súdu prvého stupňa
v celom rozsahu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a v ďalšom odkazuje na
obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotoţňuje. Pokiaľ ide o odôvodnenie
napadnutého rozsudku, tak toto spĺňa kritériá, tak ako sú zakotvené v ustanovení § 157 ods. 2
O.s.p. najmä pokiaľ ide o dodrţanie zásady presvedčivosti. Súd prvého stupňa chronologicky
odôvodnil proces vyhotovenia a následného zaregistrovania predmetnej zaopatrovacej
zmluvy, pričom zaujal stanovisko k zápisu pod č. RI 1231, ktorý nebol dopísaný dodatočne,
resp. by mal byť sfalšovaný. Na margo dvoch rozdielnych čísel konania (RI 1231 a RI 1251)
poznamenal, ţe k uvedenému rozdielu došlo v dôsledku chyby pri písaní (tzv. preklep). Čo sa
týka dôvodov zamietnutia vzájomného návrhu ţalovaného zo strany prvostupňového súdu,
súhlasil so súdom prvého stupňa a dodal, ţe predmetná zaopatrovacia zmluva bola a je takým
právnym úkonom, ktorý vyvolal právne relevantné účinky vo vzťahu k ţalobcovi, keď tento
na základe nej nadobudol 5/8-inový spoluvlastnícky podiel k predmetu spoluvlastníctva
účastníkov konania. Ak by boli skutočne nastali tie skutočnosti (nedostatky), ktoré
v súvislosti s uzavretím a registráciou predmetnej zmluvy udával a stále udáva ţalovaný, tak
na tieto nedostatky by musel z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadnuť súd, resp. súdy
v rámci uţ právoplatne skončeného konania vedeného na Okresnom súde K. pod sp. zn. 8 C
83/1992, pričom predmetná zaopatrovacia zmluva by musela byť vyhlásená za absolútne
neplatný právny úkon pre jej rozpor s ustanovením § 134 ods. 2, resp. § 47 ods. 2
Občianskeho zákonníka, k čomu však v tomto konaní vôbec nedošlo. Práve naopak, aj
Krajský súd v Nitre v rámci odôvodnenia svojho potvrdzujúceho rozsudku zo dňa 26.3.2003
č. k. 7 Co 69/2002-496, ktorým bol potvrdený zamietajúci rozsudok Okresného súdu K. zo
dňa 13.12.2001 č. k. 8 C 83/1992-454 týkajúci sa určenia neplatnosti zaopatrovacej zmluvy
spísanej dňa 7.11.1991 pod sp. zn. N 691/91 Nz 592/91 okrem iného skonštatoval, ţe postup
štátneho notárstva v registračnom konaní síce nebol celkom bez závad, avšak nešlo o také
závady, ktoré by mohli spôsobiť neplatnosť tejto zaopatrovacej zmluvy. Vzhľadom
k uvedenému súd prvého stupňa správne rozhodol, keď vzájomný návrh ţalovaného ako
nedôvodný zamietol. Ohľadne samotného spôsobu vyporiadania podielového spoluvlastníctva
účastníkov konania súd prvého stupňa správne akceptoval výšku spoluvlastníckych podielov
účastníkov konania, spôsob a reţim uţívania nehnuteľností, ako aj závery znaleckého
posudku vypracované znalkyňou I. pre potreby tohto konania.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný. Namietal,
ţe rozsudok odvolacieho súdu trpí vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.,
keď sa súdy náleţite nevysporiadali s platnosťou registrácie zaopatrovacej zmluvy, konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Na základe vykonaného dokazovania súd
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne posúdil po právnej stránke.
Navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na nové
prejednanie a rozhodnutie.
Ţalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe dané dovolanie nie je dôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť
(len) právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade,
ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
je v dovolacom konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu,
v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom
vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je
viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2
písm. a/ aţ d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania,
ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je
„ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
niţších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci
nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu;
aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –
nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,
ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto
ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší
súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.
(procesne) prípustné.
Dovolanie ţalovaného by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou
z nich vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto
neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal
sa tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.
(tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu
(rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci
sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu
rozhodoval senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách
a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade,
ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne
postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť
jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd
osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať
pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva.
Dovolateľ v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou
zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu § 157 ods. 2 O.s.p.) v tom, ţe súdy sa náleţite nevyporiadali s platnosťou registrácie
zaopatrovacej zmluvy a preto v konaní v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdili.
Pokiaľ ţalovaný namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej
súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným
z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo
na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006);
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov;
ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným
z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu,
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132
a § 157 ods. 1 O.s.p. m.m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd
by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať
tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu
právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade
aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej
ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,
III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva
aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán
(avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne
Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva
na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje
aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd
zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno
posudzovať izolovane (m.m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),
pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu
a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného
súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných
hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).
Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie
uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2
O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne
arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.),
ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť
i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)
otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.
Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody pre ktoré ţalobe
vyhoveli. Zhodli sa na tom, ţe predmetná zaopatrovacia zmluva bola a je takým právnym
úkonom, ktorý vyvolal právne relevantné účinky vo vzťahu k ţalobcovi, keď tento na základe
neho nadobudol 5/8-inový spoluvlastnícky podiel k predmetu spoluvlastníctva účastníkov
konania. Ak by boli skutočne nastali tie skutočnosti, ktoré v súvislosti s uzavretím
a registráciou predmetnej zmluvy udával a stále udáva ţalovaný tak na tieto nedostatky
by musel z úradnej povinnosti prihliadnuť súd, resp. súdy v rámci uţ právoplatne skončeného
konania vedeného na Okresnom súde K. pod sp. zn. 8 C 83/1992, pričom predmetná
zaopatrovacia zmluva by musela byť vyhlásená za absolútne neplatný právny úkon
pre jej rozpor s ustanovením § 134 ods. 2, resp. § 47 ods. 2 OZ, k čomu však v tomto konaní
vôbec nedošlo. Práve naopak aj Krajský súd v Nitre v rámci odôvodnenia
svojho potvrdzujúceho rozsudku zo dňa 26.3.2003 č. k. 7 Co 69/2002-496, ktorým bol
potvrdený zamietajúci rozsudok Okresného súdu K. zo dňa 13.12.2001 č. k. 8 C 83/1992-454
týkajúci sa určenia neplatnosti zaopatrovacej zmluvy spísanej dňa 7.11.1991 pod sp. zn. N
691/91 Nz 592/91 okrem iného skonštatoval, ţe postup štátneho notárstva v registračnom
konaní síce nebol celkom bez závad, avšak nešlo o také závady, ktoré by mohli spôsobiť
neplatnosť tejto zaopatrovacej zmluvy. Samotný spôsob vyporiadania podielového
spoluvlastníctva akceptoval výšku spoluvlastníckych podielov účastníkov konania, spôsob
a reţim uţívania nehnuteľnosti ako aj závery znaleckého posudku vypracovaného znalkyňou
I. pre potreby tohto konania. Pokiaľ ţalovaný v odvolacom konaní zotrval na svojej
argumentácii aj odvolací súd sa stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa
o dôvodnosti ţaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho prečo
z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu odvolateľa (ţalovaného).
Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho
posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania
moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov
je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie
(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov
však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. lebo (ani prípadné)
nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţní realizáciu ţiadneho
jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011,
sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalovaný neopodstatnene
namieta, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania
ţalovaného nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal
opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní nebol ţalovaný úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo ţalobcovi (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania,
lebo v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloţenie povinnosti náhrady trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerov hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. januára 2016
JUDr. Jozef K o l c u n, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lucia Suchá