Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 388/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Danielom Futejom, CSc., Advokátska kancelária FUTEJ

& Partners, s. r. o., Radlinského 2788/2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. , , z 26. januára 2016

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. mája 2017

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

, , z 26. januára 2016 (ďalej aj „rozsudok

krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 24. mája 2017 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«... Právnemu zástupcovi Sťažovateľa bolo dňa 14.06.2017 doručené uznesenie

Najvyššieho súdu č. k. zo dňa 24.05.2017 (ďalej len „Uznesenie Najvyššieho

súdu“), ktorým Najvyšší súd odmietol dovolanie Sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave č. k. , , zo dňa 26.01.2016 (ďalej

len „Rozsudok Krajského súdu“), ktorým Krajský súd potvrdil odvolaním napadnutý

rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „Okresný súd“) č. k. (ďalej

len „Rozsudok Okresného súdu“) vydaný v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) podľa § 9 zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o zodpovednosti

za škodu“).

... Krajský súd v rámci preskúmavania odvolania Sťažovateľa voči Rozsudku

Okresného súdu dospel k záveru, že odvolaním napadnutý Rozsudok Okresného súdu

potvrdil a odvolanie Sťažovateľa v celom rozsahu zamietol. Sťažovateľ následne podal

v zákonnej lehote proti Rozsudku Krajského súdu dovolanie na Najvyšší súd ako

mimoriadny opravný prostriedok s poukazom na ustanovenia § 237 písm. f) v spojení s 241

ods. 2 písm. a), b), c) (ďalej ako

„OSP“). Uznesením Najvyššieho súdu bolo dovolanie Sťažovateľa odmietnuté, poukazujúc

na neprípustnosť dovolania v danom prípade. ...

Sťažovateľ vložil svoje peňažné prostriedky do družstva

(ďalej len „Družstvo“) ako jeho člen. ...

Rozsudok Krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré sú

podľa názoru Sťažovateľa zjavne nepodložené a arbitrárne a preto z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je potrebné ústavným súdom preskúmať.

Nápravou uvedeného Rozsudku Krajského súdu sa Najvyšší súd odmietol zaoberať, keď

vyhodnotil dovolanie proti Rozsudku Krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany

Najvyššieho súdu a Krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať

formalistický výklad práva. ...

NBS mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka

s CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek

tomu však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku

tejto škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti

Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho

stavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení' sama uviedla a potvrdila, že

vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie

schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu

investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinnosti

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS pred

zverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako aj

dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 Zákona o CP.

... Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý

bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1.6.2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné

uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však nemožno

vyvodiť jednoznačný záver o tom. že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba

v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo

zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú

dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí

v tomto znení už od 1.5. 2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových

hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany

NBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani

Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.

nedodržiavaní povolení na činnosť vy daných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný

dohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má zisťovať informácie

a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,

ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo

činnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov

dohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej činnosti Družstva, nemohla

vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu. ...

Súdy taktiež pri svojom rozhodovaní nezohľadnili správu správcu konkurznej

podstaty úpadcu – Družstva o stav e konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn.

...

Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom podľa § 9 Zákona o zodpovednosti za škodu nie je. aby poškodený preukázal

bezúspešnosť vy dania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti

za škodu nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon

o zodpovednosti za škodu o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje, nevyžaduje

a dokonca ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych

vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil názor, že

prebiehajúce konkurzné konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej žaloby

o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval

. Zákon o zodpovednosti za škodu, ako i , a to až do doby

právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že

občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť je

subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze.

... Sťažovateľ prostredníctvom dovolania adresovaného Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky namietal porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Rozsudok Krajského súdu

nevychádzal z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností a je

založený na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, nakoľko tieto zistenia

vychádzajú z vykonaného dokazovania Okresného súdu, ktoré je neúplné.

... Namieste je úvaha, že Najvyšší súd namietaným uznesením vy bočil z ústavných

medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojim rozhodnutím Najvyšší súd

de facto odmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu. Namietaným Uznesením

Najvyššieho súdu bola Sťažovateľovi vytvorená prekážka prístupu k spravodlivosti, proti

ktorej už Sťažovateľ nemá okrem podania tejto ústavnej sťažnosti iný prostriedok obrany

a ochrany svojich práv. Namietané Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je

v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva zásahom

do práva na spravodlivý proces. ...

Sťažovateľ vidí zreteľný zásah do jeho práva na spravodlivý proces aj v tom, že

Najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver a Sťažovateľ považuje Uznesenie

Najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené. ...

Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie odmietol

s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná procesná

vada ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho názoru, že

Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle

platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme akých úvah

sa Najvyšší súd pri odmietnutí nim podaného dovolania pridržiaval.»

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 24.05.2017 a rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave sp. zn. , , zo dňa 26.01.2016

porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. zo dňa

24.05.2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , ,

zo dňa 26.01.2016 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave

na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť

Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 10 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

8. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

9. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

10. Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd

v prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej

len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na

podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval

lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj v tomto prípade za zachovanú aj proti

označenému rozsudku krajského súdu (napr. , , ).

11. Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným

právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,

že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

12. Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

13. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie

konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných

práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

14. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v

presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( ,

a ).

15. Ústavný súd vzhľadom na dikciu ustanovenia

konštatuje, že hoci sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu s návrhom doručil

aj splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, predmetné

splnomocnenie bolo udelené na podanie ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu najvyššieho

súdu sp. zn. z 24. mája 2017.

16. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné

zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu

presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva

tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

17. Vyplývajúc z už uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že splnomocnenie

udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna

náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona

o ústavnom súde) nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia

sťažovateľom označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ale len na

zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v rozsahu napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu.

18. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne

vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí

podaní účastníkov konania (napr. , , ,

, , , , ,

, ). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení

sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať

všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto

povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré

je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen

začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom

ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti

úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“.

19. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta

sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

21. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu malo

podľa sťažovateľa dôjsť tým, že najvyšší súd odmietol jeho právo na súdnu ochranu

a dostatočne sa nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle platnej právnej

úpravy považovať, a svoje uznesenie nedostatočne odôvodnil.

22. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní.

23. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

24. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

25. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, pričom nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci

oporu v zákone.

26. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:

«... 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací

( ) po zistení, že dovolanie podala včas strana zastúpená advokátom (

), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), bez nariadenia

pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné

odôvodnenie ( veta prvá ) dovolací súd uvádza nasledovné:

... Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba Medy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236

ods. 1 ). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval

a proti uzneseniu Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež

vtedy, ak v konaní došlo k závažnejším procesným vadám uvedeným v

... Dovolanie žalobcu v časti, ktorou je napadnutý výrok 1/ rozsudku odvolacieho

súdu vo veci samej, smeruje proti rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudkov, proti ktorým bolo

dovolanie v zmysle prípustné; pretože nejde o zmeňujúci, ale o potvrdzujúci

rozsudok, rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu

obsahujúce právny názor v tejto veci a nejde ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací

súd vyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa ani o rozsudok, ktorý m by

bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým by súd prvej inštancie vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

... V danej veci by preto dovolanie bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k procesným

vadám uvedeným v až g/ Dovolateľ procesné vady konania

v zmysle až e/ a nenamietal a vady tejto povahy ani nevyšli

v dovolacom konaní najavo.

... Žalobca v dovolaní tvrdí, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto

ustanovenia rozumel procesné nesprávny postup súdu znemožňujúci účastníkovi konania

realizáciu jeho procesných oprávnení [v zmysle mali účastníci rovnaké

postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – viď

napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom

( ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy ( ), vyjadriť sa

k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom ( ), byť predvolaný na

súdne pojednávanie ( ), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk

( )].

... Namietaná nepreskúmateľnost rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou

považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle , ale za tzv.

inú vadu konaniu, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 111/1998). Na tom

zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce stanovisko R 2/2016. Pri vyjdení z tohto stanoviska má

dovolací súd za to, že obsah spisu v prejednávanej veci nedáva žiaden podklad pre to, aby

sa na daný prípad uplatnila druhá veta stanoviska. Dovolaním napádaný rozsudok totiž

uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská účastníkov

konania (dnes strán sporu – pozn. najvyššieho súdu) k prerokúvanej veci, výsledky

vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje

právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej

inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku

odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu)

jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej

inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a

stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po

obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Dovolateľ preto

nedôvodné argumentoval, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný; pričom za

vadu konania v zmysle '/ v žiadnom prípade nemožno považovať

to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka; ale len to, že

ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (o aký prípad tu ale nešlo).

... Prípustnosť dovolania v zmysle nezakladalo ani

nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere

najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993

a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. ,

, , , , ,

, a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného

práva podľa nepatrí právo procesnej strany

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj ).

Poznamenáva, že ak aj k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, táto má

nanajvýš len charakter tzv. inej vady konania s možným následkom v podobe nesprávneho

rozhodnutia vo veci ( ).

... Neobstojí ani námietka dovolateľa, podľa ktorej v dovolaní súdom nižších stupňov

vyčíta, že konanie pred nimi trpí inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

veci a ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení vecí (§ 241 ods. 2

písm. b/ a d ). K týmto námietkam dovolací súd odkazuje na svoju konštantnú

judikatúru, podľa ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle a by

bolo možné prihliadať len v prípade procesné prípustného dovolania, čo ale nie je tento

prípad (tu napokon por. napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. , , , , ,

, či ). Z uvedeného plynie, že na dovolacie

dôvody v zmysle a (i keby bol prípadne namieste záver o ich

opodstatnenom uplatnení) dovolací súd nemôže v tomto konaní prihliadať.

... Z dôvodov uvedených vyššie dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcu

proti výroku 1/ rozsudku odvolacieho súdu, ktoré bolo podľa právnej úpravy účinnej do

30. júna 2016 procesné neprípustné, nevyvolalo účinok umožňujúci uskutočnenie

meritórneho dovolacieho prieskumu, ktorý by zostal zachovaný aj po tomto dni (§ 470

ods. 2 ). Najvyšší súd preto dovolanie žalobcu proti tomuto výroku odmietol podľa

ustanovenia .»

27. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,

že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis

mutandis , ).

28. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom

rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení

napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne neprípustné, pričom

sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými jeho dovolacími námietkami.

29. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty

sťažovateľa.

30. Ak sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

31. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

32. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2017