Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 233/2018
PDF · 438.78 KB
No categories available
II. ÚS 233/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Renesco a. s., Panenská 13,
Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Marianom Fridrichovským, Tallerova 7, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 CoPr 6/2015
zo 16. júna 2016 a tiež aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7 Cdo 19/2017 z 25. októbra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Renesco a. s. o d m i e t a pre zjavnú
neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
5. februára 2018 doručená (na poštovú prepravu podaná 1. februára 2018, pozn.) sťažnosť
obchodnej spoločnosti Renesco a. s., Panenská 13, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
3 CoPr 6/2015 zo 16. júna 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a tiež aj uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 19/2017
z 25. októbra 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že (ďalej len „žalobca“) sa
návrhom na začatie konania doručeným 31. decembra 2012 (ďalej len „žaloba“)
pôvodne Okresnému súdu Prievidza, ktorý bol 13. júna 2013 postúpený Okresnému súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“), domáhal proti sťažovateľke zaplatenia sumy
48 685 SEK (švédskych korún) s príslušenstvom z dôvodu vyplatenia cestovných náhrad
(stravného), na ktoré mu mal vzniknúť nárok vykonávaním prác na území Švédskeho
kráľovstva (ďalej aj „Švédsko“) v období od 19. februára 2012 do 29. júna 2012 na základe
pracovnej zmluvy z 30. apríla 2009 (ďalej len „pracovná zmluva“) uzatvorenej medzi
žalobcom (zamestnancom) a sťažovateľkou (zamestnávateľkou).
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 Cpr 6/2013 z 27. októbra 2014 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) rozhodol medzi inými tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel.
4. Na základe riadne a včas podaného odvolania (riadneho opravného prostriedku)
sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu bol tento rozsudkom krajského súdu v časti
výroku, ktorým bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené, ako vecne správny potvrdený.
5. Následne sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu riadne a včas
dovolanie (mimoriadny opravný prostriedok), ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu
pre jeho neprípustnosť odmietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené
1. decembra 2017 a podľa zistenia ústavného súdu toho istého dňa nadobudlo aj
právoplatnosť.
6. Sťažovateľka v sťažnosti medzi inými uviedla:
«... Krajský súd sa nevysporiadal jednak s (žalovaným uvádzaným) článkom 6 ods. 2
písm. a) Rímskeho dohovoru, ktorý miesto výkonu práce charakterizuje ako miesto, kde
zamestnanec obvykle vykonáva svoju prácu, jednak s (žalovaným uvádzanou) judikatúrou
Európskeho súdneho dvoru, ktorá miesto výkonu práce vymedzuje ako pracovisko,
na ktorom je zamestnanec plne začlenený do organizačnej štruktúry zamestnávateľa
(s poukazom na rozhodnutia C-65/85 (Lawrie-Blum) zo dňa 03.07.1986 a C-125/92
(Mulox IBC/Hendrick Geels) zo dňa 13.7.1993), pričom posledné uvedené rozhodnutie SD
ES definuje tzv. skutočné centrum činnosti zamestnanca. Uvedená judikatúra stanovuje, že
miestom výkonu práce (obvyklým miestom výkonu práce) je to miesto, na ktorom
zamestnanec v podstatnej časti plní svoje pracovné povinnosti. Vychádza sa pritom
z princípu skutočného miesta výkonu práce a je právne irelevantné, či pôvodne bolo
dohodnuté iné miesto výkonu práce zamestnanca (pričom k naplneniu dohody v tomto bode
nedošlo), či je zmluvne dohodnuté iné miesto výkonu práce zamestnanca, alebo či sa
zmluvné strany nazdávali niečo iné, alebo aký bol pôvodne úmysel, či predpoklad
zmluvných strán...
Ďalej sťažovateľ namietal, že pracovná cesta podľa zákona o cestovných náhradách
je čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho
pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty.
Namietal, že žalobca sa nemohol nachádzať na takejto pracovnej ceste už len z dôvodu, že
v kritickej dobe jeho pravidelné pracovisko bolo v Štokholme, čo žalobca počas tohto
konania nikdy nerozporoval, pričom sa v konaní preukázalo, že žalobca v SR
pre žalovaného dovtedy nikdy nepracoval, vždy pracoval v zahraničí, na čo bol vytvorený
zakaždým samostatný zmluvný vzťah. Pracovisko
bolo práve to miesto, kde odporca pre navrhovateľa najdlhšie pracoval
(historicky, čo sa týka pracovného pomeru u odporcu), resp. mal pracovať. S týmto sa
krajsky súd nevysporiadal.
Ďalej sťažovateľ v odvolaní namietal, že súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal
s tým, že čo sa týka vyúčtovania ako takého (vyúčtovania cestovných náhrad), žalobca si
nesplnil povinnosť, ktorú mu ukladá zákon o cestovných náhradách v § 36 odsek 7, že
zamestnanec je povinný do desiatich pracovných dni odo dňa skončenia pracovnej cesty
alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona predložiť
zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad... Nárok na uplatnenie
cestovných náhrad mu v zmysle uvedeného mal zaniknúť, nakoľko si ho začal uplatňovať
v časovom odstupe piatich mesiacov až jedného mesiaca po uplynutí uvedenej zákonnej
lehoty... Čo sa týka aplikácie cit. zákona o cestovných náhradách, prvostupňový súd
podradil skutkovej časti právnej normy len niektoré z právne významných skutočností
a ostatné opomenul. S týmto sa krajský súd nevysporiadal.
Ďalej sťažovateľ v odvolaní namietal, že súd sa nevysporiadal s tým, že v zmysle
§128 Zákonníka práce mzdu v cudzej mene môže zamestnávateľ poskytovať zamestnancovi
len za predpokladu, že ide o zamestnanca s miestom výkonu práce v cudzine bez potreby
osobitnej dohody medzi účastníkmi. Aj tu je nemysliteľné a bez akéhokoľvek zmyslu, aby
v prípade pracovnej cesty sťažovateľ porušoval Zákonník práce tým, že žalobcovi bude
vyplácať mzdu vo švédskych korunách, hoci je to pre sťažovateľa a jeho účtovníctvo
zbytočne komplikované (SEK musel nakupovať), a že mu ju nebude vyplácať v eurách,
pritom by to bolo pre sťažovateľa oveľa jednoduchšie. S týmto sa krajský súd
nevysporiadal.
Prvostupňový súd však k predpokladu o vyslaní k užívateľskému zamestnávateľovi
nemal dospieť ani z toho dôvodu, že ustanovenia Rímskeho dohovoru predpokladajú
vyslanie len vtedy, keď obvyklé miesto práce ako také zostáva nezmenené; to spravidla
predpokladá, že zamestnanec už pred vyslaním pôsobil na obvyklom mieste výkonu práce,
čo u navrhovateľa nebol ten prípad, lebo pre sťažovateľa nikdy na Slovensku nepracoval.
Tento rozpor vo svojich úvahách krajsky súd nezohľadnil, ako ani ustanovenia Rímskeho
dohovoru.
... v zmysle do spisu doloženého švédskeho zákona Lag (1991:586) om särskild
inkomstskatt för utomlands bosatta - zákona o zvláštnej dani z príjmu pre zahraničné osoby
vyplýva, že v snahe švédskeho štátu zamedziť dumpingovú cenu práce, nie je možné
v Švédsku legálne pracovať formou pracovnej cesty, ak tam zamestnanec pracuje viac ako
183 dni počas 12 mesiacov. Žalobca bol prihlásený na výkon práce vo Švédsku v trvaní
18 mesiacov, čiže nesmel podľa cit. švédskeho zákona pracovať vo Švédsku akoukoľvek
formou pracovnej cesty. Pritom, počas kontroly švédskymi orgánmi u sťažovateľa, ktoré
vo svojej výpovedi vo výsluchu na pojednávaní uvádzal svedok bolo zistené,
že švédsky zákon porušovaný nie je, t.j. nie je porušovaný ani v prípade navrhovateľa.
A contrario, znamená to, že navrhovateľ sa nemohol v kritickej dobe nachádzať vo Švédsku
v režime pracovnej cesty. Ak by sa nachádzal, muselo by to byť vytknuté švédskymi
kontrolnými orgánmi. S týmto sa krajsky súd nevysporiadal.
Súdy členských štátov sú povinné (najmä v prípade kolízie) aplikovať normu
komunitárneho práva. V niekoľkých rozhodnutiach (napr. Politi vs. Italy 43/71. Simmenthal
II 92/78) upresnil ESD prednosť a priamy účinok jednotlivých druhov prameňov
sekundárneho komunitárneho práva nariadenia, smernice a rozhodnutia - pre aplikačnú
prax súdov. Vo vzťahu komunitárneho práva s vnútroštátnym neplatí zásada
lex posterior derogat legi priori, pretože „predpisy práva Spoločenstva musia byť plne
účinné a aplikované... odo dňa nadobudnutia účinnosti a počas celej doby trvania ich
platnosti.“...
Krajský súd odchýlne od rozhodnutia prvostupňového súdu ustálil, že prvostupňový
súd nesprávne kvalifikoval typ výkonu práce žalobcu a že sa tu nejednalo o vyslanie žalobcu
na pracovnú cestu podľa § 57 Zákonníka práce, ale že v prípade žalobcu išlo o kategóriu
dočasne vyslaného zamestnanca na výkon práce v cudzine podľa § 5 ods. 4 Zákonníka
práce... Svojvoľne vyňal z tzv. tvrdého jadra cit. švédsky zákon Lag (1991:586) o zvláštnej
dani z príjmu pre zahraničné osoby. Nielen z právneho, ale aj z logického hľadiska, aký by
mal pre Švédsko tento zákon týkajúci sa zahraničných osôb význam, keby sa neuplatňoval
voči zahraničným osobám, lebo tie by podliehali právnemu režimu domáceho štátu. S touto
zákonnou skutočnosťou sa krajský súd vysporiadal tak, že dospel k záveru odporujúcemu
komunitárnemu právu a použil na tento právny vzťah nepoužiteľnú normu Rím I.
Podľa článku 28 sa nariadenie č. 593/2008 (Rím I) vzťahuje na zmluvy uzavreté
po 17. decembri 2009. Nakoľko pracovná zmluva, z ktorej má vyplývať predmetný nárok
bola uzavretá 30.4.2009, nie je nariadenie Rím I aplikovateľné pre túto zmluvu a tento
právny vzťah. Túto skutočnosť uvádza aj v rozsudku citovaný dôkaz - znalecký posudok
č. 15/2015 Aj keď tento dôkaz odvolací súd
nepripustil, vychádza sa z princípu iura novit curia, takže odvolací súd mal túto právnu
skutočnosť poznať a zohľadniť pri svojich úvahách. V dôsledku uvedeného je konanie
postihnuté vadou (aplikáciou na danú zmluvu a daný právny vzťah nepoužiteľnej právnej
normy), ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
To, že švédska právna úprava má v takomto prípade prednosť pred slovenskou je
o. i. dané aj v európskej legislatíve aplikovanou zásadou lex loci laboris, vyplývajúcej aj
napr. z Rímskeho dohovoru. S aplikáciou právnych noriem v tomto a predošlom odseku sa
krajský súd nevysporiadal.
Ďalšou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci bolo, že
odvolací súd... nevykonal dôkaz znalecký posudok č. 15/2015
. PhD. zo dňa 14.12.2015, hoci ním v odvolacom konaní malo byť preukázané, že
v prvostupňovom konaní došlo k vadám. ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Vady spočívali v neaplikovaní príslušných noriem komunitárneho
práva, najmä Rímskeho dohovoru a judikátov SD ES. Na tento dôkaz neprihliadal
s odvolaním sa na § 120 ods. 4 OSP.
Krajský súd sa nevysporiadal so všetkými právne relevantnými argumentmi odporcu,
ignoroval najmä normy, ktoré vstúpili do slovenského právneho poriadku, neskonštatoval
ich dopad na prejednávanú vec a neodôvodnil ich, najmä neobjasnil, prečo nepoužil
citované judikáty ESD a prečo poprel zásady komunitárneho práva. Pritom podľa názoru
sťažovateľa jestvuje v záujme realizácie základného práva účastníka na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru úloha krajského súdu uviesť, akými úvahami sa pri použití práva a pri hodnotení
dôkazov riadil a ako vec právne posúdil, resp. prečo niektoré právo nepoužil...»
7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Cdo 19/2017 zo dňa 25.10.2017 a rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 3CoPr/6/2015 zo dňa 16.6.2016 p o r u š e n é b o l o.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo 19/2017 zo dňa
25.10.2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3CoPr/6/2015 zo dňa
16.06.2016 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť
sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vrátane DPH na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
III.
12. Ako to z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa
dohovoru rozsudkom krajského súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd sa
nevysporiadal s týmito jej odvolacími námietkami:
- pre rozhodnutie o žalobe je relevantný čl. 6 ods. 2 písm. a) Dohovoru o rozhodnom
práve pre zmluvné záväzky z 19. júna 1980 (ďalej len „Rímsky dohovor“), v zmysle
ktorého [ako aj podľa judikatúry Európskeho súdneho dvora (ďalej len „ESD“)] sa
za miesto výkonu práce považuje miesto, na ktorom je zamestnanec plne začlenený
do organizačnej štruktúry zamestnávateľa, t. j. skutočné centrum činnosti zamestnanca, a nie
miesto, ktoré bolo ako miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve,
- pretože pravidelné pracovisko žalobcu bolo na území Švédska na stavbe projektu
v meste Štokholm, nemožno výkon práce žalobcu
na tejto stavbe považovať za pracovnú cestu, a to o to viac, že žalobca ako zamestnanec
pre sťažovateľku na území Slovenskej republiky nikdy žiadne práce nevykonával,
- skutočné obvyklé miesto výkonu práce žalobcu na území Švédska sa preukazuje aj
poskytovaním mzdy žalobcovi v cudzej mene (švédskych korunách), pretože v zmysle
§ 128 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom v rozhodujúcom období
(ďalej len „Zákonník práce“) zamestnávateľ môže poskytovať mzdu v cudzej mene, iba ak
ide o zamestnanca s miestom výkonu práce v cudzine,
- v zmysle právnych predpisov Švédskeho kráľovstva, konkrétne v zmysle
„Lag (1991:586) om särskild inkomstskatt för utomlands bossata“ (ďalej len „zákon
o zvláštnej dani z príjmu pre zahraničné osoby“), na jeho území nie možné pracovať
v režime pracovnej cesty, ak tam zamestnanec pracuje viac ako 183 dní počas 12 mesiacov,
avšak žalobca tam bol prihlásený na výkon práce v trvaní 18 mesiacov,
- žalobca si nesplnil svoju povinnosť zmysle § 36 ods. 7 zákona č. 283/2002 Z. z.
o cestovných náhradách v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon
o cestovných náhradách“), t. j. sťažovateľke nepredložil písomné doklady potrebné
na vyúčtovanie cestovných náhrad v lehote do 10 dní od skončenia pracovnej cesty
(vyslania), dôsledkom čoho mu malo, podľa názoru sťažovateľky, jeho právo na cestovné
náhrady zaniknúť.
13. Sťažovateľka ďalej vytýka krajskému súdu:
- aj keď krajský súd výkon práce žalobcu na území Švédska vyhodnotil ako výkon
práce dočasne vyslaného zamestnanca v zmysle § 5 ods. 4 Zákonníka práce, a nie ako
výkon práce v rámci pracovnej cesty v zmysle § 57 Zákonníka práce, t. j. inak ako okresný
súd, svojvoľne vyňal z tzv. jadra pracovnoprávneho vzťahu uplatnenie ustanovení právneho
poriadku hostiteľského štátu (Švédska), a to zákona o zvláštnej dani z príjmu pre zahraničné
osoby,
- krajský súd aplikoval na daný právny vzťah už ustanovenia nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné
záväzky (ďalej len „nariadenie“) vzťahujúce sa na zmluvy uzavreté až od 17. decembra
2009 napriek tomu, že pracovná zmluva bola uzavretá 30. apríla 2009,
- krajský súd nevykonal dôkaz so znaleckým posudkom č. 15/2015 vypracovaným
, zo 14. decembra 2015 (ďalej len „znalecký
posudok“) na účely preukázania, že v právnej veci žaloby neboli aplikované príslušné
normy komunitárneho práva, najmä Rímskeho dohovoru a judikatúry ESD, dôsledkom čoho
je konanie postihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie o veci.
14. Podľa názoru sťažovateľky rozsudok krajského súdu tak trpí aj nedostatkom
riadneho a presvedčivého odôvodnenia.
15. Sťažovateľka namieta porušenie označeného základného práva podľa ústavy
a práva podľa dohovoru aj uznesením najvyššieho súdu z dôvodu, že najvyšší súd jej
dovolanie proti rozsudku krajského súdu ako neprípustné odmietol.
IV.
16. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
17. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997).
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa ústavy a práva
na spravodlivé konanie podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu
18. Pokiaľ ide o sťažovateľkou napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd
v prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej
len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká
republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota
na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval
lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj v tomto prípade za zachovanú aj proti
označenému rozsudku krajského súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).
19. Ústavný súd preto v záujme presvedčivosti vlastnej rozhodovacej činnosti
považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského
súdu:
«... V predmetnej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že navrhovateľ
pracoval u odporcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.4.2009...
Pre rozhodnutie o uplatnenom nároku navrhovateľa na stravné za obdobie výkonu
prác vo Švédsku bolo potrebné predbežne vyriešiť otázku, na akom právnom základe
vykonával navrhovateľ vo Švédsku práce, na výkon ktorých bol vyslaný odporcom ako
svojim zamestnávateľom.
Vychádzajúc z obsahu platne uzatvorenej pracovnej zmluvy je potrebné za dojednané
miesto výkonu práce považovať sídlo odporcu. Nič totiž nenasvedčuje tomu, že by úmysel
zmluvných strán pri uzatváraní pracovnej zmluvy smeroval k dojednaniu iného miesta
výkonu práce, resp. že by si dohodli už pri uzatváraní pracovnej zmluvy miesto výkonu
práce v cudzine (§ 43 ods. 5. § 44 ods. 3 Zákonníka práce). Na platnosť takto dojednaného
miesta výkonu práce potom nemá vplyv ani tá skutočnosť, že navrhovateľ vykonával podľa
potrieb odporcu práce na viacerých rôznych miestach mimo územia SR. Odvolací súd sa
nestotožnil s argumentáciou odporcu ohľadom miesta výkonu práce navrhovateľa...
Právnym základom vysielania zamestnancov na výkon práce v cudzine, resp.
do členských štátov Európskej únie je smernica č. 96/71/ES zo dňa 16.12.1996 o vysielaní
pracovníkov v rámci poskytovania služieb. Podľa čl. 3... (správne má byť podľa čl. 1 ods. 3,
pozn.) táto smernica platí vtedy, ak podniky uvedené v odseku 1 prijmú niektoré
z nasledujúcich nadnárodných opatrení:
a) vysielanie pracovníkov na územie členského štátu v réžii a pod vedením podniku
na základe zmluvy uzavretej medzi vysielajúcim podnikom a stranou pôsobiacou na území
daného členského štátu, pre ktorú sú služby určené, za predpokladu, že medzi vysielajúcim
podnikom a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah, alebo
b) vysielanie pracovníkov do organizácie alebo podniku v skupinovom vlastníctve
na území členského štátu za predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom a jeho
pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah, alebo
c) prenájom pracovníkov zo strany podniku, ktorý je dočasným zamestnávateľom
alebo sprostredkovateľskou agentúrou, užívateľskému podniku zriadenému alebo činnému
na území členského štátu za predpokladu, že medzi takým dočasným zamestnávateľom alebo
sprostredkovateľom práce a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania
pracovnoprávny vzťah.
V prípadoch pod písm. a) zamestnávateľ vyšle na určitú dobu svojho zamestnanca
do niektorej z členských krajín Európskej únie pracovať v prospech iného podnikateľa
bez toho, aby s ním skončil existujúci pracovnoprávny vzťah, a to za účelom dosiahnutia
zisku v rámci svojich obchodne - komerčných aktivít vo vzťahu k zahraničnému
obchodnému partnerovi. Ide o formu práce vykonávanej zamestnávateľom vo vlastnej réžii
a pod vlastným riadením na základe zmluvy uzavretej medzi ním a zmluvnou stranou, pre
ktorú sú uvedené služby určené. V prípadoch pod písm. b) ide o dočasné vyslanie
zamestnancov v rámci nadnárodných medzinárodne činných koncernov. V prípadoch pod
písm. c) ide o prenájom - požičiavanie zamestnancov zo strany zamestnávateľa (dočasného
zamestnávateľa alebo sprostredkovateľskej agentúry) k užívateľskému podniku zriadenému
alebo činnému na území Európskej únie za predpokladu, že medzi dočasným
zamestnávateľom alebo sprostredkovateľom práce a zamestnancom existuje počas doby
vyslania pracovnoprávny vzťah. Vo všetkých prípadoch je podstatné, že medzi dočasne
vyslaným zamestnancom a podnikom na území iného členského štátu Európskej únie
neexistuje pracovnoprávny vzťah a tento existuje len medzi vysielaným zamestnancom
a zamestnávateľom, ktorý ho dočasne vysiela na výkon práce do iného členského štátu
a tento by mal medzi účastníkmi pracovného pomeru naďalej pokračovať aj po ukončení
dočasného vyslania.
Uvedená smernica bola transponovaná do nášho právneho poriadku v aj § 5
Zákonníka práce, ktorý v ods. 4 definuje vyslaného zamestnanca ako zamestnanca, ktorý
počas určitej doby vykonáva prácu na území iného členského štátu, ako je štát, v ktorom
bežne pracuje. Podstatou pre tento pracovnoprávny vzťah je, že sa v tzv. „tvrdom jadre“
musí spravovať právom hostiteľského štátu, teda právnym poriadkom štátu, do ktorého je
zamestnanec dočasne vyslaný a nad rozsah „tvrdého jadra“ kolíznym právom.
Pri posudzovanú či v predmetnej veci ide u navrhovateľa o vyslaného pracovníka
v zmysle čl. 2 bod 1 smernice, teda pracovníka, ktorý počas vymedzeného obdobia vykonáva
prácu na území iného členského štátu, než štát, v ktorom bežne pracuje, resp. podľa § 5
ods. 4 Zákonníka práce, je potrebné vychádzať z pracovnej zmluvy zo dňa 30.4.2009. V nej
bolo dojednané miesto výkonu práce na území SR, ktoré je potrebné považovať za miesto,
kde navrhovateľ bežne pracuje, pričom zmena miesta výkonu práce vo Švédsku bola
dojednaná len ako prechodná dočasná, počas doby vyslania s tým, že po uplynuli doby
vyslania sa mal uplatniť pre pracovný pomer obsah pôvodne uzatvorenej pracovnej zmluvy,
t. j. s miestom výkonu práce na území SR. Svedčí o tom aj oznámenie odporcu zo dňa
9.7.2012, v ktorom oznámil navrhovateľovi, že dočasné vyslanie, resp. doba výkonu práce
v cudzine (vo Švédsku) uplynula dňom 29.6.2012, navrhovateľ mal v ďalšom pokračovať
vo výkone práce na území SR, v Prievidzi, v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 30.4.2009.
V oznámení upozornil navrhovateľa, že momentom uplynutia dočasného vyslania, resp.
dočasného výkonu práce v cudzine pokračujú v účinnosti ustanovenia pracovnej zmluvy
zo dňa 30.4.2009 týkajúce sa výkonu práce v SR, pričom pracoviskom je dielňa
zamestnávateľa s adresou... Zároveň navrhovateľa upozornil, že nenastúpením
na pracovisko bez ospravedlnenia sa môže dopustiť závažného porušenia pracovnej
disciplíny. Dojednanie miesta výkonu práce na území SR, ktoré je potrebné považovať
za miesto, kde navrhovateľ bežne pracuje, potvrdzuje aj písomné znenie dohody o zmene
pracovných podmienok datovanej dňom 20.2.2012, podľa ktorej sa po preradení
navrhovateľa na pracovisko na Slovensko mala opätovne vyplácať slovenská tarifná
hodinová mzda v zmysle mzdového výmeru, ktorý je súčasťou pracovnej zmluvy.
Na uvedenom základe potom odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa uvádza,
že v predmetnej veci nešlo o dočasné pridelenie navrhovateľa na výkon práce k
užívateľskému zamestnávateľovi podľa § 58 Zákonníka práce. Vzhľadom na pracovné
podmienky výkonu práce vo Švédsku však nešlo ani o vyslanie navrhovateľa na pracovnú
cestu podľa § 57 Zákonníka práce, ale v prípade navrhovateľa išlo o kategóriu tzv. dočasne
vyslaného zamestnanca na výkon práce v cudzine podľa § 5 ods. 4 Zákonníka práce.
Na výkon práce navrhovateľa vo Švédsku bolo potrebné aplikovať švédske právne
predpisy, pokiaľ išlo o pracovné podmienky tvoriace tzv. tvrdé jadro, preto aj bola
navrhovateľovi vyplácaná mzda podľa švédskych mzdových predpisov vo švédskych
korunách. Pokiaľ však ide o zostávajúcu časť pracovných podmienok, je potrebné aplikovať
slovenský právny poriadok vzhľadom na dojednanie v bode 10.2 pracovnej zmluvy o tom, že
táto sa riadi právom Slovenskej republiky, ktorým zmluvné strany uskutočnili voľbu práva
podľa článku 8 ods. I nariadenia EP a RADY (ES) č. 593/2008 zo 17.6.2008 o rozhodnom
práve pre zmluvné záväzky (Rím 1), resp. čl. 3 Rímskeho dohovoru o rozhodnom práve
pre zmluvné záväzky z 19.6.1980.
Nakoľko navrhovateľ bol odporcom vyslaný na výkon prace do členského štátu
Európskej únie podľa § 5 ods. 4 Zákonníka práce, vznikol mu podľa § 6 ods. 1 zákona
č. 283/2002 Z. z nárok na cestovné náhrady v rozsahu a vo výške ako pri zahraničnej
pracovnej ceste, je preto dôvodný jeho nárok na zaplatenie cestovných náhrad v podobe
stravného podľa § 13 zákona č. 283/2002 Z. z. Ustanovenie § 5 ods. 6 Zákonníka práce je
totiž potrebné aplikovať nielen na vyslanie zamestnanca do členského štátu Európskej únie
na základe dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi podľa § 58 Zák. práce,
t.j. podľa čl. 1 bod 3 písm. c) smernice, ale rovnako aj na prípady dočasného vyslania
zamestnanca na výkon práce do členského štátu Európskej únie podľa čl. 1 bod 3 písm. a)
smernice, v ktorých sa vychádza z rozsahu a výšky náhrad ako pri zahraničnej pracovnej
ceste...»
20. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd
argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí
nevysporiadal s jej odvolacími námietkami, nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú
udržateľnosť záverov krajského súdu. Krajský súd totiž dal jasnú, zrozumiteľnú
a vyčerpávajúcu odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu
opierajúceho sa aj o odôvodnenie rozsudku okresného súdu v rozsahu, v akom sa s jeho
závermi stotožnil, podľa názoru ústavného súdu spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce
zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces vo vzťahu
k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne objasňuje skutkový a právny základ
rozhodnutia vo veci sťažovateľky.
21. V zmysle čl. 1 ods. 1 Rímskeho dohovoru ustanovenia tohto dohovoru sa uplatnia
na zmluvné záväzky vo veciach s medzinárodným prvkom.
22. V zmysle čl. 3 ods. 1. Rímskeho dohovoru zmluva sa spravuje právnym
poriadkom, ktorý si zvolia účastníci zmluvy.
23. V zmysle čl. 6 ods. 1 Rímskeho dohovoru bez ohľadu na ustanovenia čl. 3
nemôžu účastníci pracovnej zmluvy svojou voľbou rozhodného práva zbaviť zamestnanca
ochrany, ktorú mu poskytujú imperatívne normy právneho poriadku uplatniteľného
podľa ods. 2 pri absencii voľby.
24. V zmysle čl. 6 ods. 2 Rímskeho dohovoru bez ohľadu na ustanovenia čl. 4 sa
pracovná zmluva pri absencii voľby rozhodného práva podľa čl. 3 spravuje:
a) právnym poriadkom štátu, v ktorom zamestnanec obvykle vykonáva prácu
na základe zmluvy, aj keď prechodne pracuje v inom štáte; alebo
b) ak zamestnanec obvykle nevykonáva prácu v jednom štáte, právnym poriadkom
štátu, v ktorom sa nachádza prevádzkareň, ktorá ho najala;
ak z celkových okolností nevyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s iným štátom;
v takomto prípade sa zmluva spravuje právnym poriadkom tohto štátu.
25. Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti v súvislosti s aplikáciou čl. 6 ods. 1 písm. a)
Rímskeho dohovoru poukazovala na rozhodnutie ESD v právnej veci sp. zn. C-65/85
(Deborah Lawrie-Blum proti Spolkovej krajine Bádensko-Württembersko) z 3. júla 1986,
ústavný súd uvádza, že ESD v tomto rozhodnutí poskytol výklad k čl. 48 Zmluvy
o Európskom hospodárskom spoločenstve (ďalej len „zmluva o EHS“), ako aj čl. 1
nariadenia Rady č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o voľnom pohybe pracovníkov vo vnútri
spoločenstva tým, že definoval pojem pracovníka (učiteľa stážistu) v zmysle čl. 48 ods. 1
zmluvy o EHS a pojem zamestnania vo verejnej správe v zmysle čl. 48 ods. 4 zmluvy
o EHS.
Ďalej podľa zistenia ústavného súdu ESD v právnej veci sp. zn. C-125/92 (Mulox
IBC Ltd proti Hendrick Geels) vo svojom rozhodnutí z 13. júla 1993, na ktoré sa
sťažovateľka tiež odvoláva, poskytol výklad k čl. 5 ods. 1 Bruselského dohovoru
z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných
veciach, v ktorom síce definoval miesto zmluvného plnenia vo vzťahu k pracovným
zmluvám ako miesto, kde zamestnanec skutočne vykonáva prácu na základe zmluvy
so zamestnávateľom, a v prípade, že zamestnanec vykonáva prácu na území viacerých
zmluvných štátov, miestom plnenia záväzku charakteristického pre danú zmluvu bude
miesto, kde alebo z ktorého zamestnanec primárne (hlavne) vykonáva svoje povinnosti
vo vzťahu k zamestnávateľovi, avšak na účely určenia právomoci súdu podľa hraničných
kritérií stanovených v čl. 5 ods. 1 tohto dohovoru. Z uvedeného tak vyplýva, že právne
závery vyjadrené v rámci už označených dvoch rozhodnutí ESD na preskúmavanú právnu
vec nie je možné bez ďalšieho aplikovať.
26. V súvislosti s ťažiskovou námietkou sťažovateľky spočívajúcou v dovolávaní sa
aplikácie čl. 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru stanovujúceho ohľad (pracovného)
zmluvného vzťahu ako kritérium na určenie rozhodného práva miesto (štát), v ktorom
zamestnanec na základe pracovnej zmluvy obvykle vykonáva prácu (princíp lex loci
laboris), ústavný súd uvádza, že aplikácia tohto ustanovenia [alebo čl. 6 ods. 2 písm. b)
Rímskeho dohovoru stanovujúceho ako kritérium pre určenie rozhodného práva miesto
(štát), v ktorom sa nachádza prevádzkareň, ktorá ho najala (princíp práva miesta sídla
prevádzkarne)], ak z celkových okolností nevyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s iným
štátom, prichádza do úvahy buď v prípade, ak účastníci pracovnej zmluvy voľbu
rozhodného práva nevykonali, alebo síce voľbu vykonali, ale táto voľba rozhodného práva
predstavuje pre zamestnanca zbavenie ochrany, ktorú mu poskytujú imperatívne normy
právneho poriadku uplatniteľného pri absencii voľby, t. j. právneho poriadku, ktorý by bol
pre zmluvný vzťah rozhodný, ak by k jeho voľbe medzi účastníkmi zmluvy nedošlo (pozri
odôvodnenie rozsudku ESD sp. zn. C-384/10 z 15. decembra 2011 v právnej veci Jan
Voogsgeerd proti Navimer SA k výkladu čl. 6 Rímskeho dohovoru).
27. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu však zjavne vyplýva, že keď sa
sťažovateľka a žalobca v pracovnej zmluve dohodli o tom, že táto sa spravuje právnym
poriadkom Slovenskej republiky, voľbu rozhodného práva vykonali. Podľa názoru
ústavného súdu priznanie nároku žalobcovi proti sťažovateľke (zamestnávateľke) už
rozsudkom okresného súdu z titulu cestovných náhrad v zmysle zákona o cestovných
náhradách vyplývajúceho z právneho poriadku Slovenskej republiky, ktorý si pre svoj
zmluvný vzťah ako právo rozhodné zvolili, nijako nevylučuje ochranu žalobcu poskytovanú
mu imperatívnymi normami právneho poriadku uplatniteľného podľa čl. 6 odseku 2
Rímskeho dohovoru pri absencii voľby, za ktorý sťažovateľka považuje právny poriadok
Švédskeho kráľovstva. Predmetom žaloby totiž nebola ochrana (právo) vyplývajúca
z imperatívnych noriem právneho poriadku Švédskeho kráľovstva a v neposlednom rade
podľa čl. 6 ods. 1 Rímskeho dohovoru sa takáto ochrana zaručuje zamestnancovi
(žalobcovi), a nie zamestnávateľovi (sťažovateľke).
28. Tu ústavný súd dodáva, že aj keď krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
zrejme v snahe poukázať na to, že tak koncepcia Rímskeho dohovoru, ako aj nariadenia,
pokiaľ ide o voľbu rozhodného práva, je kreovaná rovnako na princípe autonómie
zmluvných strán a uprednostňuje určenie rozhodného práva pre konkrétny záväzkovo-
právny vzťah na základe dohody zmluvných strán, uviedol, že „... zmluvné strany
uskutočnili voľbu práva podľa článku 8 ods. 1 nariadenia EP a RADY (ES) č. 593/2008
zo 17.6.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), resp. čl. 3 Rímskeho
dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky z 19.6.1980“, v kontexte ostatnej
argumentácie niet pochybností, že čo sa týka pracovnej zmluvy za právne relevantné
považoval ustanovenie čl. 3 ods. 1 Rímskeho dohovoru.
29. Pokiaľ teda krajský súd, vychádzajúc z právneho poriadku Slovenskej republiky
ako práva rozhodného pre posúdenie pracovnej zmluvy a nárokov z nej vzniknutých,
za pravidelné miesto výkonu práce v zmysle § 43 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce
považoval podľa výslovného uvedenia v pracovnej zmluve ako jednej z jej podstatných
náležitostí miesto sídla sťažovateľky na území Slovenskej republiky, pričom s poukazom
na ustanovenia smernice Európskeho Parlamentu a Rady 96/71/ES zo 16. decembra 1996
o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb (ďalej len „smernica“)
transportovanej do právneho poriadku Slovenskej republiky § 5 Zákonníka práce [v zmysle
§ 256 Zákonníka práce, § 5 ods. 2 až 5 Zákonníka práce (v znení účinnom od 1. apríla 2002)
nadobudli účinnosť vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie, t. j. od 1. mája 2004,
pozn.] vykonávanie prác žalobcom vo Švédsku v rozhodujúcom období vyhodnotil ako
výkon práce dočasne vyslaného zamestnanca v zmysle § 5 ods. 4 Zákonníka práce a táto
skutočnosť zakladá nárok žalobcu proti sťažovateľke na cestovné náhrady v zmysle § 6
ods. 1 zákona o cestovných náhradách v rozsahu a vo výške ako pri zahraničnej pracovnej
ceste, dospel rovnako ako okresný súd k záveru, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná.
Podľa názoru ústavného súdu nijako nemožno dospieť k záveru, že by odôvodnenie
rozsudku krajského súdu aj v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu v rozsahu,
v akom sa s jeho závermi stotožnil, nezodpovedalo požiadavkám ústavnosti z hľadiska
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie.
30. V zmysle čl. 3 ods. 1 smernice členské „Štáty zabezpečia, aby podniky podľa
čl. 1 ods. 1 bez ohľadu na rozhodné právo pre pracovnoprávne vzťahy zaručili
pracovníkom, vyslaným na územie členských štátov... pracovné podmienky platné
v členskom štáte vykonávania práce...“ a v nadväznosti na to v zmysle § 5 ods. 6 Zákonníka
práce (teraz § 5 ods. 11 Zákonníka práce, pozn.) „Ak je zamestnanec vyslaný podľa § 58
do členského štátu Európskej únie, pracovné podmienky a podmienky zamestnávania sa
spravujú právom štátu, na ktorého území prácu vykonáva.“. Ak teda v rámci odôvodnenia
rozsudku krajského súdu tento argumentoval tak, že § 5 ods. 6 Zákonníka práce sa aplikuje
aj na vyslanie zamestnanca do členského štátu Európskej únie podľa čl. 1 ods. 3 písm. a)
smernice, resp. v zmysle § 5 ods. 4 Zákonníka práce (nielen na vyslanie v rámci režimu
dočasného pridelenia v zmysle § 58 Zákonníka práce, pozn.), a tak na výkon práce žalobcu
vo Švédsku na základe pracovnej zmluvy, pokiaľ išlo o pracovné podmienky tvoriace
tzv. tvrdé jadro pracovno-právneho vzťahu, bolo potrebné aplikovať švédske právne normy,
dôsledkom čoho bola sťažovateľkou poskytovaná žalobcovi aj mzda podľa švédskych
mzdových predpisov vo švédskej mene (švédskych korunách), je podľa názoru ústavného
súdu aj tento čiastkový záver krajského súdu plne ústavne konformný.
31. Pretože (ako to krajský súd ustálil) žalobca vykonával vo Švédsku práce v rámci
režimu dočasne vyslaného zamestnanca (§ 5 ods. 4 Zákonníka práce), a nie v rámci režimu
zahraničnej pracovnej cesty (§ 57 Zákonníka práce), pričom sťažovateľkou jemu
poskytovaná mzda vo švédskych korunách bola aj zdaňovaná na území Švédska podľa
švédskych všeobecne záväzných právnych predpisov, námietka sťažovateľky, podľa ktorej
krajský súd svojvoľne vyňal z jadra pracovnoprávneho vzťahu uplatnenie ustanovení
právneho poriadku hostiteľského štátu (Švédska), t. j. zákona o zvláštnej dani z príjmu
pre zahraničné osoby, nie je nijako dôvodná.
32. Okrem toho krajský súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia jasne uviedol,
že sťažovateľka znalecký posudok predložila až v odvolacom konaní, a to napriek tomu, že
v zmysle § 120 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom
v rozhodujúcom období (ďalej aj „Občiansky súdny poriadok“ alebo „OSP“) bola vopred
riadne poučená o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť a označiť
do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, pretože na neskôr predložené
a označené dôkazy a skutočnosti sa neprihliada. Keďže sťažovateľka v zmysle § 205a ods. 1
písm. b) a d) OSP nepreukázala, že by znalecký posudok bez svojej viny nemohla predložiť
do rozhodnutia okresného súdu a neaplikovanie relevantných právnych noriem vrátane
noriem komunitárneho práva nie je tzv. inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci [a ani znemožnením uskutočňovania procesných práv
patriacich strane procesným postupom súdu, ale má za následok nesprávne právne
posúdenie veci (pozri ďalej odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu), pozn.], krajský súd
na znalecký posudok pri svojom rozhodovaní neprihliadol. Ústavný súd ani vo vzťahu
k tejto námietke sťažovateľky nezistil takú interpretáciu a aplikáciu relevantných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, ktorá by bola zásadným popretím ich účelu a významu.
Tu ústavný súd poznamenáva, že tzv. inou vadou konania majúcou za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 205a ods. 1 písm. b) OSP sa medzi inými
rozumie nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov (pozri stanovisko
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 publikované
pod č. R 2/2016 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky 1/2016), čo však ústavný súd prieskumom rozsudku krajského súdu nezistil.
33. Sťažovateľka ďalej vo svojej sťažnosti s poukazom na § 36 ods. 7 zákona
o cestovných náhradách, v zmysle ktorého zamestnanec je povinný do desiatich pracovných
dní odo dňa skončenia pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady
podľa tohto zákona predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie
náhrad, namieta bez ďalšieho zánik práva žalobcu na cestovné náhrady pre zmeškanie
lehoty na splnenie tejto jeho povinnosti. Avšak keďže samo osebe z § 36 ods. 7 zákona
o cestovných náhradách takýto právny následok (zánik práva) nijako nevyplýva
a sťažovateľka neoznačila žiadnu inú právnu normu, resp. právne ustanovenie, z ktorého by
takýto následok bolo možné vyvodiť, zjavne ide iba o lehotu poriadkovú, t. j. v prípade jej
zmeškania nemajúcu za následok zánik práva na cestovné náhrady, dôsledkom čoho aj
podľa názoru ústavného súdu je táto námietka sťažovateľky bez akejkoľvek právnej
relevancie.
34. Napokon, ako už bolo uvedené, právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje,
aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí,
aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho
rozhodnutia považovaný za rozhodujúci. (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko
z 9. 12. 1994, Annuaire č. 303 – B).
35. V nadväznosti na sťažovateľkou deklarovaný prejav nespokojnosti s napadnutým
rozhodnutím ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, nie je záruka, že rozhodnutie (odvolacieho) súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníkov konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom,
aby bol ústavne akceptovateľný, aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako
zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv
(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
36. S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (proti rozsudku krajského súdu) z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa ústavy a práva
na spravodlivé konanie podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu
37. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu malo
podľa sťažovateľky dôjsť tým, že najvyšší (dovolací) súd napriek vytýkaným vadám
a nesprávnostiam rozsudku krajského súdu (pozri predchádzajúce body tohto uznesenia),
v ktorých sťažovateľka videla naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f)
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1. júla 2016 (ďalej len
„CSP“), jej dovolanie ako neprípustné odmietol.
38. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích
konaní.
39. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
40. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
41. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu, avšak nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho
súdu nemajúci oporu v zákone.
42. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:
«... V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol
účinnosť nový civilný procesný kódex. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať
za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného
sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací
súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek
rozhodnutie odvolacieho súdu (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013,
6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
... Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho
prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie
prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že
dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také
rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je
dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
... Z obsahu dovolania žalovanej možno vyvodiť, že namieta existenciu procesnej
vady konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
... Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu, sú a/ zásah súdu
do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné
oprávnenia.
... Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických
osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať
všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou
tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky... (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97
a II. ÚS 251/03).
... Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach
najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu
konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama
procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu
jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj
R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem
nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu
činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pokiaľ
„postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci
v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť
rozhodnutia (jeho odôvodnenie), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd
rozhodol (1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013).
... Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu v rozhodnutí
sp zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017 uviedol, že pojem „procesný postup“ súdu treba
takto vykladať aj za účinnosti CSP.
... Žalovaná vidí procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v tom, že súdy
oboch inštancií vec nesprávne právne posúdili (viď bod 2), ďalej v nesprávnom vyhodnotení
vykonaných dôkazov a nevykonaní dôkazu, a to znaleckého posudku.
Žalovaná v rámci svojich dovolacích námietok zastáva názor, v zmysle ktorého
jej súdy odňali možnosť konať pred súdom, resp. znemožnili realizáciu jej procesných práv
a právom chránených záujmov, ktoré jej priznáva Občiansky súdny poriadok tým, že vec
nesprávne právne posúdili v otázke miesta výkonu práce žalobcu. K predmetnej dovolacej
argumentácii, že došlo k omylu pri aplikovaní práva, najvyšší súd uvádza, že už
podľa predchádzajúcej úpravy platilo, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi
neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010
a 8 ECdo 170/2014). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.
Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav;
dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Po 1. júli 2016 nie je žiadny dôvod
pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci
(nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť niektorej strany
civilného sporového konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia. Nesprávne
právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP (viď judikát
R 24/2017). Pokiaľ dovolateľka súdom vytýka niektoré nedostatky v procese obstarávania
skutkových podkladov pre rozhodnutie, prípadne nesprávnosť hodnotenia výsledkov
dokazovania, dovolací súd pripomína, že už podľa predchádzajúcej právnej úpravy
nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania
(a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových
okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov (v danom prípade znalecký posudok
zo dňa 14. decembra 2015) alebo nesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010,
2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Nová právna úprava na podstate uvedeného nič
nezmenila (viď rozhodnutie veľkého senátu).
... Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovanej je procesné
neprípustné; vzhľadom na to jej dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP...»
43. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,
že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
44. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom
rozhodnutí aj s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu zdôvodnený
vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo vo vzťahu k všetkým námietkam sťažovateľky.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako procesne
neprípustné.
45. Na uvedenom nič nemení ani rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2018
z 25. apríla 2018 o zjednotení odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu
týkajúcich sa kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 420 a § 421 CSP,
podľa ktorého medzi inými pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti
dovolania podľa § 420 CSP, ako aj § 421 CSP a najvyšší súd sa pri skúmaní prípustnosti
dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP, poruší
tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Totiž, aj keď nesprávne právne
posúdenie veci zakladá dovolací dôvod v zmysle § 421 CSP, sťažovateľka dovolací dôvod
nevymedzila tak, ako to ukladajú § 431 a § 432 CSP, v zmysle ktorých dovolanie prípustné
podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení, a dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že
rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Sťažovateľka sa vo svojom
dovolaní proti rozsudku krajského súdu nesprávneho právneho posúdenia veci ako
dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 CSP nijako nedovolávala a ani netvrdila, že by sa bol
krajský súd riešením určitej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
(dovolacieho) najvyššieho súdu (neoznačila žiadne konkrétne stanovisko, judikát alebo
rozhodnutie najvyššieho súdu predstavujúce ustálenú rozhodovaciu prax, od ktorých by sa
mal krajský súd odkloniť, pozn.) alebo že táto otázka ešte nebola v rozhodovacej činnosti
najvyššieho súdu riešená, alebo je ním rozhodovaná odlišne.
46. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru
o neprípustnosti dovolania, preto nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté
argumenty sťažovateľky.
47. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ňou podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd dodáva,
že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti. Pretože
ústavný súd nezistil, že by interpretácia a aplikácia relevantných procesno-právnych
zákonných ustanovení najvyšším súdom prekročila ústavno-právny rámec, jej riešenie
nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.
48. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti (proti
uzneseniu najvyššieho súdu) odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
49. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. mája 2018