Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 233/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Renesco a. s., Panenská 13,

Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Marianom Fridrichovským, Tallerova 7, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 16. júna 2016 a tiež aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. októbra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Renesco a. s. o d m i e t a pre zjavnú

neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. februára 2018 doručená (na poštovú prepravu podaná 1. februára 2018, pozn.) sťažnosť

obchodnej spoločnosti Renesco a. s., Panenská 13, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 16. júna 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a tiež aj uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. októbra 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že (ďalej len „žalobca“) sa

návrhom na začatie konania doručeným 31. decembra 2012 (ďalej len „žaloba“)

pôvodne Okresnému súdu Prievidza, ktorý bol 13. júna 2013 postúpený Okresnému súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“), domáhal proti sťažovateľke zaplatenia sumy

48 685 SEK (švédskych korún) s príslušenstvom z dôvodu vyplatenia cestovných náhrad

(stravného), na ktoré mu mal vzniknúť nárok vykonávaním prác na území Švédskeho

kráľovstva (ďalej aj „Švédsko“) v období od 19. februára 2012 do 29. júna 2012 na základe

pracovnej zmluvy z 30. apríla 2009 (ďalej len „pracovná zmluva“) uzatvorenej medzi

žalobcom (zamestnancom) a sťažovateľkou (zamestnávateľkou).

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 27. októbra 2014 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) rozhodol medzi inými tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel.

4. Na základe riadne a včas podaného odvolania (riadneho opravného prostriedku)

sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu bol tento rozsudkom krajského súdu v časti

výroku, ktorým bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené, ako vecne správny potvrdený.

5. Následne sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu riadne a včas

dovolanie (mimoriadny opravný prostriedok), ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu

pre jeho neprípustnosť odmietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené

1. decembra 2017 a podľa zistenia ústavného súdu toho istého dňa nadobudlo aj

právoplatnosť.

6. Sťažovateľka v sťažnosti medzi inými uviedla:

«... Krajský súd sa nevysporiadal jednak s (žalovaným uvádzaným) článkom 6 ods. 2

písm. a) Rímskeho dohovoru, ktorý miesto výkonu práce charakterizuje ako miesto, kde

zamestnanec obvykle vykonáva svoju prácu, jednak s (žalovaným uvádzanou) judikatúrou

Európskeho súdneho dvoru, ktorá miesto výkonu práce vymedzuje ako pracovisko,

na ktorom je zamestnanec plne začlenený do organizačnej štruktúry zamestnávateľa

(s poukazom na rozhodnutia C-65/85 (Lawrie-Blum) zo dňa 03.07.1986 a C-125/92

(Mulox IBC/Hendrick Geels) zo dňa 13.7.1993), pričom posledné uvedené rozhodnutie SD

ES definuje tzv. skutočné centrum činnosti zamestnanca. Uvedená judikatúra stanovuje, že

miestom výkonu práce (obvyklým miestom výkonu práce) je to miesto, na ktorom

zamestnanec v podstatnej časti plní svoje pracovné povinnosti. Vychádza sa pritom

z princípu skutočného miesta výkonu práce a je právne irelevantné, či pôvodne bolo

dohodnuté iné miesto výkonu práce zamestnanca (pričom k naplneniu dohody v tomto bode

nedošlo), či je zmluvne dohodnuté iné miesto výkonu práce zamestnanca, alebo či sa

zmluvné strany nazdávali niečo iné, alebo aký bol pôvodne úmysel, či predpoklad

zmluvných strán...

Ďalej sťažovateľ namietal, že pracovná cesta podľa zákona o cestovných náhradách

je čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho

pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty.

Namietal, že žalobca sa nemohol nachádzať na takejto pracovnej ceste už len z dôvodu, že

v kritickej dobe jeho pravidelné pracovisko bolo v Štokholme, čo žalobca počas tohto

konania nikdy nerozporoval, pričom sa v konaní preukázalo, že žalobca v SR

pre žalovaného dovtedy nikdy nepracoval, vždy pracoval v zahraničí, na čo bol vytvorený

zakaždým samostatný zmluvný vzťah. Pracovisko

bolo práve to miesto, kde odporca pre navrhovateľa najdlhšie pracoval

(historicky, čo sa týka pracovného pomeru u odporcu), resp. mal pracovať. S týmto sa

krajsky súd nevysporiadal.

Ďalej sťažovateľ v odvolaní namietal, že súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal

s tým, že čo sa týka vyúčtovania ako takého (vyúčtovania cestovných náhrad), žalobca si

nesplnil povinnosť, ktorú mu ukladá zákon o cestovných náhradách v § 36 odsek 7, že

zamestnanec je povinný do desiatich pracovných dni odo dňa skončenia pracovnej cesty

alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona predložiť

zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad... Nárok na uplatnenie

cestovných náhrad mu v zmysle uvedeného mal zaniknúť, nakoľko si ho začal uplatňovať

v časovom odstupe piatich mesiacov až jedného mesiaca po uplynutí uvedenej zákonnej

lehoty... Čo sa týka aplikácie cit. zákona o cestovných náhradách, prvostupňový súd

podradil skutkovej časti právnej normy len niektoré z právne významných skutočností

a ostatné opomenul. S týmto sa krajský súd nevysporiadal.

Ďalej sťažovateľ v odvolaní namietal, že súd sa nevysporiadal s tým, že v zmysle

mzdu v cudzej mene môže zamestnávateľ poskytovať zamestnancovi

len za predpokladu, že ide o zamestnanca s miestom výkonu práce v cudzine bez potreby

osobitnej dohody medzi účastníkmi. Aj tu je nemysliteľné a bez akéhokoľvek zmyslu, aby

v prípade pracovnej cesty sťažovateľ porušoval tým, že žalobcovi bude

vyplácať mzdu vo švédskych korunách, hoci je to pre sťažovateľa a jeho účtovníctvo

zbytočne komplikované (SEK musel nakupovať), a že mu ju nebude vyplácať v eurách,

pritom by to bolo pre sťažovateľa oveľa jednoduchšie. S týmto sa krajský súd

nevysporiadal.

Prvostupňový súd však k predpokladu o vyslaní k užívateľskému zamestnávateľovi

nemal dospieť ani z toho dôvodu, že ustanovenia Rímskeho dohovoru predpokladajú

vyslanie len vtedy, keď obvyklé miesto práce ako také zostáva nezmenené; to spravidla

predpokladá, že zamestnanec už pred vyslaním pôsobil na obvyklom mieste výkonu práce,

čo u navrhovateľa nebol ten prípad, lebo pre sťažovateľa nikdy na Slovensku nepracoval.

Tento rozpor vo svojich úvahách krajsky súd nezohľadnil, ako ani ustanovenia Rímskeho

dohovoru.

... v zmysle do spisu doloženého švédskeho zákona Lag (1991:586) om särskild

inkomstskatt för utomlands bosatta - zákona o zvláštnej dani z príjmu pre zahraničné osoby

vyplýva, že v snahe švédskeho štátu zamedziť dumpingovú cenu práce, nie je možné

v Švédsku legálne pracovať formou pracovnej cesty, ak tam zamestnanec pracuje viac ako

183 dni počas 12 mesiacov. Žalobca bol prihlásený na výkon práce vo Švédsku v trvaní

18 mesiacov, čiže nesmel podľa cit. švédskeho zákona pracovať vo Švédsku akoukoľvek

formou pracovnej cesty. Pritom, počas kontroly švédskymi orgánmi u sťažovateľa, ktoré

vo svojej výpovedi vo výsluchu na pojednávaní uvádzal svedok bolo zistené,

že švédsky zákon porušovaný nie je, t.j. nie je porušovaný ani v prípade navrhovateľa.

A contrario, znamená to, že navrhovateľ sa nemohol v kritickej dobe nachádzať vo Švédsku

v režime pracovnej cesty. Ak by sa nachádzal, muselo by to byť vytknuté švédskymi

kontrolnými orgánmi. S týmto sa krajsky súd nevysporiadal.

Súdy členských štátov sú povinné (najmä v prípade kolízie) aplikovať normu

komunitárneho práva. V niekoľkých rozhodnutiach (napr. Politi vs. Italy 43/71. Simmenthal

II 92/78) upresnil ESD prednosť a priamy účinok jednotlivých druhov prameňov

sekundárneho komunitárneho práva nariadenia, smernice a rozhodnutia - pre aplikačnú

prax súdov. Vo vzťahu komunitárneho práva s vnútroštátnym neplatí zásada

lex posterior derogat legi priori, pretože „predpisy práva Spoločenstva musia byť plne

účinné a aplikované... odo dňa nadobudnutia účinnosti a počas celej doby trvania ich

platnosti.“...

Krajský súd odchýlne od rozhodnutia prvostupňového súdu ustálil, že prvostupňový

súd nesprávne kvalifikoval typ výkonu práce žalobcu a že sa tu nejednalo o vyslanie žalobcu

na pracovnú cestu podľa , ale že v prípade žalobcu išlo o kategóriu

dočasne vyslaného zamestnanca na výkon práce v cudzine podľa § 5 ods. 4 Zákonníka

práce... Svojvoľne vyňal z tzv. tvrdého jadra cit. švédsky zákon Lag (1991:586) o zvláštnej

dani z príjmu pre zahraničné osoby. Nielen z právneho, ale aj z logického hľadiska, aký by

mal pre Švédsko tento zákon týkajúci sa zahraničných osôb význam, keby sa neuplatňoval

voči zahraničným osobám, lebo tie by podliehali právnemu režimu domáceho štátu. S touto

zákonnou skutočnosťou sa krajský súd vysporiadal tak, že dospel k záveru odporujúcemu

komunitárnemu právu a použil na tento právny vzťah nepoužiteľnú normu Rím I.

Podľa článku 28 sa (Rím I) vzťahuje na zmluvy uzavreté

po 17. decembri 2009. Nakoľko pracovná zmluva, z ktorej má vyplývať predmetný nárok

bola uzavretá 30.4.2009, nie je nariadenie Rím I aplikovateľné pre túto zmluvu a tento

právny vzťah. Túto skutočnosť uvádza aj v rozsudku citovaný dôkaz - znalecký posudok

č. 15/2015 Aj keď tento dôkaz odvolací súd

nepripustil, vychádza sa z princípu iura novit curia, takže odvolací súd mal túto právnu

skutočnosť poznať a zohľadniť pri svojich úvahách. V dôsledku uvedeného je konanie

postihnuté vadou (aplikáciou na danú zmluvu a daný právny vzťah nepoužiteľnej právnej

normy), ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

To, že švédska právna úprava má v takomto prípade prednosť pred slovenskou je

o. i. dané aj v európskej legislatíve aplikovanou zásadou lex loci laboris, vyplývajúcej aj

napr. z Rímskeho dohovoru. S aplikáciou právnych noriem v tomto a predošlom odseku sa

krajský súd nevysporiadal.

Ďalšou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci bolo, že

odvolací súd... nevykonal dôkaz znalecký posudok č. 15/2015

. PhD. zo dňa 14.12.2015, hoci ním v odvolacom konaní malo byť preukázané, že

v prvostupňovom konaní došlo k vadám. ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Vady spočívali v neaplikovaní príslušných noriem komunitárneho

práva, najmä Rímskeho dohovoru a judikátov SD ES. Na tento dôkaz neprihliadal

s odvolaním sa na .

Krajský súd sa nevysporiadal so všetkými právne relevantnými argumentmi odporcu,

ignoroval najmä normy, ktoré vstúpili do slovenského právneho poriadku, neskonštatoval

ich dopad na prejednávanú vec a neodôvodnil ich, najmä neobjasnil, prečo nepoužil

citované judikáty ESD a prečo poprel zásady komunitárneho práva. Pritom podľa názoru

sťažovateľa jestvuje v záujme realizácie základného práva účastníka na súdnu ochranu

podľa a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru úloha krajského súdu uviesť, akými úvahami sa pri použití práva a pri hodnotení

dôkazov riadil a ako vec právne posúdil, resp. prečo niektoré právo nepoužil...»

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 25.10.2017 a rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave sp. zn. zo dňa 16.6.2016 p o r u š e n é b o l o.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

25.10.2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

16.06.2016 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť

sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vrátane DPH na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

III.

12. Ako to z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd sa

nevysporiadal s týmito jej odvolacími námietkami:

- pre rozhodnutie o žalobe je relevantný čl. 6 ods. 2 písm. a) Dohovoru o rozhodnom

práve pre zmluvné záväzky z 19. júna 1980 (ďalej len „Rímsky dohovor“), v zmysle

ktorého [ako aj podľa judikatúry Európskeho súdneho dvora (ďalej len „ESD“)] sa

za miesto výkonu práce považuje miesto, na ktorom je zamestnanec plne začlenený

do organizačnej štruktúry zamestnávateľa, t. j. skutočné centrum činnosti zamestnanca, a nie

miesto, ktoré bolo ako miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve,

- pretože pravidelné pracovisko žalobcu bolo na území Švédska na stavbe projektu

v meste Štokholm, nemožno výkon práce žalobcu

na tejto stavbe považovať za pracovnú cestu, a to o to viac, že žalobca ako zamestnanec

pre sťažovateľku na území Slovenskej republiky nikdy žiadne práce nevykonával,

- skutočné obvyklé miesto výkonu práce žalobcu na území Švédska sa preukazuje aj

poskytovaním mzdy žalobcovi v cudzej mene (švédskych korunách), pretože v zmysle

v znení účinnom v rozhodujúcom období

(ďalej len „“) zamestnávateľ môže poskytovať mzdu v cudzej mene, iba ak

ide o zamestnanca s miestom výkonu práce v cudzine,

- v zmysle právnych predpisov Švédskeho kráľovstva, konkrétne v zmysle

„Lag (1991:586) om särskild inkomstskatt för utomlands bossata“ (ďalej len „zákon

o zvláštnej dani z príjmu pre zahraničné osoby“), na jeho území nie možné pracovať

v režime pracovnej cesty, ak tam zamestnanec pracuje viac ako 183 dní počas 12 mesiacov,

avšak žalobca tam bol prihlásený na výkon práce v trvaní 18 mesiacov,

- žalobca si nesplnil svoju povinnosť zmysle

o cestovných náhradách v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon

o cestovných náhradách“), t. j. sťažovateľke nepredložil písomné doklady potrebné

na vyúčtovanie cestovných náhrad v lehote do 10 dní od skončenia pracovnej cesty

(vyslania), dôsledkom čoho mu malo, podľa názoru sťažovateľky, jeho právo na cestovné

náhrady zaniknúť.

13. Sťažovateľka ďalej vytýka krajskému súdu:

- aj keď krajský súd výkon práce žalobcu na území Švédska vyhodnotil ako výkon

práce dočasne vyslaného zamestnanca v zmysle , a nie ako

výkon práce v rámci pracovnej cesty v zmysle , t. j. inak ako okresný

súd, svojvoľne vyňal z tzv. jadra pracovnoprávneho vzťahu uplatnenie ustanovení právneho

poriadku hostiteľského štátu (Švédska), a to zákona o zvláštnej dani z príjmu pre zahraničné

osoby,

- krajský súd aplikoval na daný právny vzťah už ustanovenia nariadenia Európskeho

parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné

záväzky (ďalej len „nariadenie“) vzťahujúce sa na zmluvy uzavreté až od 17. decembra

2009 napriek tomu, že pracovná zmluva bola uzavretá 30. apríla 2009,

- krajský súd nevykonal dôkaz so znaleckým posudkom č. 15/2015 vypracovaným

, zo 14. decembra 2015 (ďalej len „znalecký

posudok“) na účely preukázania, že v právnej veci žaloby neboli aplikované príslušné

normy komunitárneho práva, najmä Rímskeho dohovoru a judikatúry ESD, dôsledkom čoho

je konanie postihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie o veci.

14. Podľa názoru sťažovateľky rozsudok krajského súdu tak trpí aj nedostatkom

riadneho a presvedčivého odôvodnenia.

15. Sťažovateľka namieta porušenie označeného základného práva podľa

a práva podľa dohovoru aj uznesením najvyššieho súdu z dôvodu, že najvyšší súd jej

dovolanie proti rozsudku krajského súdu ako neprípustné odmietol.

IV.

16. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

17. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé konanie podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

18. Pokiaľ ide o sťažovateľkou napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd

v prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej

len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota

na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval

lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj v tomto prípade za zachovanú aj proti

označenému rozsudku krajského súdu (napr. , , ).

19. Ústavný súd preto v záujme presvedčivosti vlastnej rozhodovacej činnosti

považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského

súdu:

«... V predmetnej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že navrhovateľ

pracoval u odporcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.4.2009...

Pre rozhodnutie o uplatnenom nároku navrhovateľa na stravné za obdobie výkonu

prác vo Švédsku bolo potrebné predbežne vyriešiť otázku, na akom právnom základe

vykonával navrhovateľ vo Švédsku práce, na výkon ktorých bol vyslaný odporcom ako

svojim zamestnávateľom.

Vychádzajúc z obsahu platne uzatvorenej pracovnej zmluvy je potrebné za dojednané

miesto výkonu práce považovať sídlo odporcu. Nič totiž nenasvedčuje tomu, že by úmysel

zmluvných strán pri uzatváraní pracovnej zmluvy smeroval k dojednaniu iného miesta

výkonu práce, resp. že by si dohodli už pri uzatváraní pracovnej zmluvy miesto výkonu

práce v cudzine (. ). Na platnosť takto dojednaného

miesta výkonu práce potom nemá vplyv ani tá skutočnosť, že navrhovateľ vykonával podľa

potrieb odporcu práce na viacerých rôznych miestach mimo územia SR. Odvolací súd sa

nestotožnil s argumentáciou odporcu ohľadom miesta výkonu práce navrhovateľa...

Právnym základom vysielania zamestnancov na výkon práce v cudzine, resp.

do členských štátov Európskej únie je smernica č. 96/71/ES zo dňa 16.12.1996 o vysielaní

pracovníkov v rámci poskytovania služieb. Podľa čl. 3... (správne má byť podľa čl. 1 ods. 3,

pozn.) táto smernica platí vtedy, ak podniky uvedené v odseku 1 prijmú niektoré

z nasledujúcich nadnárodných opatrení:

a) vysielanie pracovníkov na územie členského štátu v réžii a pod vedením podniku

na základe zmluvy uzavretej medzi vysielajúcim podnikom a stranou pôsobiacou na území

daného členského štátu, pre ktorú sú služby určené, za predpokladu, že medzi vysielajúcim

podnikom a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah, alebo

b) vysielanie pracovníkov do organizácie alebo podniku v skupinovom vlastníctve

na území členského štátu za predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom a jeho

pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah, alebo

c) prenájom pracovníkov zo strany podniku, ktorý je dočasným zamestnávateľom

alebo sprostredkovateľskou agentúrou, užívateľskému podniku zriadenému alebo činnému

na území členského štátu za predpokladu, že medzi takým dočasným zamestnávateľom alebo

sprostredkovateľom práce a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania

pracovnoprávny vzťah.

V prípadoch pod písm. a) zamestnávateľ vyšle na určitú dobu svojho zamestnanca

do niektorej z členských krajín Európskej únie pracovať v prospech iného podnikateľa

bez toho, aby s ním skončil existujúci pracovnoprávny vzťah, a to za účelom dosiahnutia

zisku v rámci svojich obchodne - komerčných aktivít vo vzťahu k zahraničnému

obchodnému partnerovi. Ide o formu práce vykonávanej zamestnávateľom vo vlastnej réžii

a pod vlastným riadením na základe zmluvy uzavretej medzi ním a zmluvnou stranou, pre

ktorú sú uvedené služby určené. V prípadoch pod písm. b) ide o dočasné vyslanie

zamestnancov v rámci nadnárodných medzinárodne činných koncernov. V prípadoch pod

písm. c) ide o prenájom - požičiavanie zamestnancov zo strany zamestnávateľa (dočasného

zamestnávateľa alebo sprostredkovateľskej agentúry) k užívateľskému podniku zriadenému

alebo činnému na území Európskej únie za predpokladu, že medzi dočasným

zamestnávateľom alebo sprostredkovateľom práce a zamestnancom existuje počas doby

vyslania pracovnoprávny vzťah. Vo všetkých prípadoch je podstatné, že medzi dočasne

vyslaným zamestnancom a podnikom na území iného členského štátu Európskej únie

neexistuje pracovnoprávny vzťah a tento existuje len medzi vysielaným zamestnancom

a zamestnávateľom, ktorý ho dočasne vysiela na výkon práce do iného členského štátu

a tento by mal medzi účastníkmi pracovného pomeru naďalej pokračovať aj po ukončení

dočasného vyslania.

Uvedená smernica bola transponovaná do nášho právneho poriadku v aj § 5

, ktorý v ods. 4 definuje vyslaného zamestnanca ako zamestnanca, ktorý

počas určitej doby vykonáva prácu na území iného členského štátu, ako je štát, v ktorom

bežne pracuje. Podstatou pre tento pracovnoprávny vzťah je, že sa v tzv. „tvrdom jadre“

musí spravovať právom hostiteľského štátu, teda právnym poriadkom štátu, do ktorého je

zamestnanec dočasne vyslaný a nad rozsah „tvrdého jadra“ kolíznym právom.

Pri posudzovanú či v predmetnej veci ide u navrhovateľa o vyslaného pracovníka

v zmysle čl. 2 bod 1 smernice, teda pracovníka, ktorý počas vymedzeného obdobia vykonáva

prácu na území iného členského štátu, než štát, v ktorom bežne pracuje, resp. podľa § 5

ods. 4 , je potrebné vychádzať z pracovnej zmluvy zo dňa 30.4.2009. V nej

bolo dojednané miesto výkonu práce na území SR, ktoré je potrebné považovať za miesto,

kde navrhovateľ bežne pracuje, pričom zmena miesta výkonu práce vo Švédsku bola

dojednaná len ako prechodná dočasná, počas doby vyslania s tým, že po uplynuli doby

vyslania sa mal uplatniť pre pracovný pomer obsah pôvodne uzatvorenej pracovnej zmluvy,

t. j. s miestom výkonu práce na území SR. Svedčí o tom aj oznámenie odporcu zo dňa

9.7.2012, v ktorom oznámil navrhovateľovi, že dočasné vyslanie, resp. doba výkonu práce

v cudzine (vo Švédsku) uplynula dňom 29.6.2012, navrhovateľ mal v ďalšom pokračovať

vo výkone práce na území SR, v Prievidzi, v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 30.4.2009.

V oznámení upozornil navrhovateľa, že momentom uplynutia dočasného vyslania, resp.

dočasného výkonu práce v cudzine pokračujú v účinnosti ustanovenia pracovnej zmluvy

zo dňa 30.4.2009 týkajúce sa výkonu práce v SR, pričom pracoviskom je dielňa

zamestnávateľa s adresou... Zároveň navrhovateľa upozornil, že nenastúpením

na pracovisko bez ospravedlnenia sa môže dopustiť závažného porušenia pracovnej

disciplíny. Dojednanie miesta výkonu práce na území SR, ktoré je potrebné považovať

za miesto, kde navrhovateľ bežne pracuje, potvrdzuje aj písomné znenie dohody o zmene

pracovných podmienok datovanej dňom 20.2.2012, podľa ktorej sa po preradení

navrhovateľa na pracovisko na Slovensko mala opätovne vyplácať slovenská tarifná

hodinová mzda v zmysle mzdového výmeru, ktorý je súčasťou pracovnej zmluvy.

Na uvedenom základe potom odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa uvádza,

že v predmetnej veci nešlo o dočasné pridelenie navrhovateľa na výkon práce k

užívateľskému zamestnávateľovi podľa . Vzhľadom na pracovné

podmienky výkonu práce vo Švédsku však nešlo ani o vyslanie navrhovateľa na pracovnú

cestu podľa , ale v prípade navrhovateľa išlo o kategóriu tzv. dočasne

vyslaného zamestnanca na výkon práce v cudzine podľa .

Na výkon práce navrhovateľa vo Švédsku bolo potrebné aplikovať švédske právne

predpisy, pokiaľ išlo o pracovné podmienky tvoriace tzv. tvrdé jadro, preto aj bola

navrhovateľovi vyplácaná mzda podľa švédskych mzdových predpisov vo švédskych

korunách. Pokiaľ však ide o zostávajúcu časť pracovných podmienok, je potrebné aplikovať

slovenský právny poriadok vzhľadom na dojednanie v bode 10.2 pracovnej zmluvy o tom, že

táto sa riadi právom Slovenskej republiky, ktorým zmluvné strany uskutočnili voľbu práva

podľa článku 8 ods. I nariadenia EP a RADY (ES) č. 593/2008 zo 17.6.2008 o rozhodnom

práve pre zmluvné záväzky (Rím 1), resp. čl. 3 Rímskeho dohovoru o rozhodnom práve

pre zmluvné záväzky z 19.6.1980.

Nakoľko navrhovateľ bol odporcom vyslaný na výkon prace do členského štátu

Európskej únie podľa , vznikol mu podľa zákona

č. 283/2002 Z. z nárok na cestovné náhrady v rozsahu a vo výške ako pri zahraničnej

pracovnej ceste, je preto dôvodný jeho nárok na zaplatenie cestovných náhrad v podobe

stravného podľa Ustanovenie je

totiž potrebné aplikovať nielen na vyslanie zamestnanca do členského štátu Európskej únie

na základe dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi podľa § 58 Zák. práce,

t.j. podľa čl. 1 bod 3 písm. c) smernice, ale rovnako aj na prípady dočasného vyslania

zamestnanca na výkon práce do členského štátu Európskej únie podľa čl. 1 bod 3 písm. a)

smernice, v ktorých sa vychádza z rozsahu a výšky náhrad ako pri zahraničnej pracovnej

ceste...»

20. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd

argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí

nevysporiadal s jej odvolacími námietkami, nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú

udržateľnosť záverov krajského súdu. Krajský súd totiž dal jasnú, zrozumiteľnú

a vyčerpávajúcu odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu

opierajúceho sa aj o odôvodnenie rozsudku okresného súdu v rozsahu, v akom sa s jeho

závermi stotožnil, podľa názoru ústavného súdu spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce

zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces vo vzťahu

k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne objasňuje skutkový a právny základ

rozhodnutia vo veci sťažovateľky.

21. V zmysle čl. 1 ods. 1 Rímskeho dohovoru ustanovenia tohto dohovoru sa uplatnia

na zmluvné záväzky vo veciach s medzinárodným prvkom.

22. V zmysle čl. 3 ods. 1. Rímskeho dohovoru zmluva sa spravuje právnym

poriadkom, ktorý si zvolia účastníci zmluvy.

23. V zmysle čl. 6 ods. 1 Rímskeho dohovoru bez ohľadu na ustanovenia čl. 3

nemôžu účastníci pracovnej zmluvy svojou voľbou rozhodného práva zbaviť zamestnanca

ochrany, ktorú mu poskytujú imperatívne normy právneho poriadku uplatniteľného

podľa ods. 2 pri absencii voľby.

24. V zmysle čl. 6 ods. 2 Rímskeho dohovoru bez ohľadu na ustanovenia čl. 4 sa

pracovná zmluva pri absencii voľby rozhodného práva podľa čl. 3 spravuje:

a) právnym poriadkom štátu, v ktorom zamestnanec obvykle vykonáva prácu

na základe zmluvy, aj keď prechodne pracuje v inom štáte; alebo

b) ak zamestnanec obvykle nevykonáva prácu v jednom štáte, právnym poriadkom

štátu, v ktorom sa nachádza prevádzkareň, ktorá ho najala;

ak z celkových okolností nevyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s iným štátom;

v takomto prípade sa zmluva spravuje právnym poriadkom tohto štátu.

25. Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti v súvislosti s aplikáciou čl. 6 ods. 1 písm. a)

Rímskeho dohovoru poukazovala na rozhodnutie ESD v právnej veci sp. zn. C-65/85

(Deborah Lawrie-Blum proti Spolkovej krajine Bádensko-Württembersko) z 3. júla 1986,

ústavný súd uvádza, že ESD v tomto rozhodnutí poskytol výklad k čl. 48 Zmluvy

o Európskom hospodárskom spoločenstve (ďalej len „zmluva o EHS“), ako aj čl. 1

nariadenia Rady č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o voľnom pohybe pracovníkov vo vnútri

spoločenstva tým, že definoval pojem pracovníka (učiteľa stážistu) v zmysle čl. 48 ods. 1

zmluvy o EHS a pojem zamestnania vo verejnej správe v zmysle čl. 48 ods. 4 zmluvy

o EHS.

Ďalej podľa zistenia ústavného súdu ESD v právnej veci sp. zn. C-125/92 (Mulox

IBC Ltd proti Hendrick Geels) vo svojom rozhodnutí z 13. júla 1993, na ktoré sa

sťažovateľka tiež odvoláva, poskytol výklad k čl. 5 ods. 1 Bruselského dohovoru

z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných

veciach, v ktorom síce definoval miesto zmluvného plnenia vo vzťahu k pracovným

zmluvám ako miesto, kde zamestnanec skutočne vykonáva prácu na základe zmluvy

so zamestnávateľom, a v prípade, že zamestnanec vykonáva prácu na území viacerých

zmluvných štátov, miestom plnenia záväzku charakteristického pre danú zmluvu bude

miesto, kde alebo z ktorého zamestnanec primárne (hlavne) vykonáva svoje povinnosti

vo vzťahu k zamestnávateľovi, avšak na účely určenia právomoci súdu podľa hraničných

kritérií stanovených v čl. 5 ods. 1 tohto dohovoru. Z uvedeného tak vyplýva, že právne

závery vyjadrené v rámci už označených dvoch rozhodnutí ESD na preskúmavanú právnu

vec nie je možné bez ďalšieho aplikovať.

26. V súvislosti s ťažiskovou námietkou sťažovateľky spočívajúcou v dovolávaní sa

aplikácie čl. 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru stanovujúceho ohľad (pracovného)

zmluvného vzťahu ako kritérium na určenie rozhodného práva miesto (štát), v ktorom

zamestnanec na základe pracovnej zmluvy obvykle vykonáva prácu (princíp lex loci

laboris), ústavný súd uvádza, že aplikácia tohto ustanovenia [alebo čl. 6 ods. 2 písm. b)

Rímskeho dohovoru stanovujúceho ako kritérium pre určenie rozhodného práva miesto

(štát), v ktorom sa nachádza prevádzkareň, ktorá ho najala (princíp práva miesta sídla

prevádzkarne)], ak z celkových okolností nevyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s iným

štátom, prichádza do úvahy buď v prípade, ak účastníci pracovnej zmluvy voľbu

rozhodného práva nevykonali, alebo síce voľbu vykonali, ale táto voľba rozhodného práva

predstavuje pre zamestnanca zbavenie ochrany, ktorú mu poskytujú imperatívne normy

právneho poriadku uplatniteľného pri absencii voľby, t. j. právneho poriadku, ktorý by bol

pre zmluvný vzťah rozhodný, ak by k jeho voľbe medzi účastníkmi zmluvy nedošlo (pozri

odôvodnenie rozsudku ESD sp. zn. C-384/10 z 15. decembra 2011 v právnej veci Jan

Voogsgeerd proti Navimer SA k výkladu čl. 6 Rímskeho dohovoru).

27. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu však zjavne vyplýva, že keď sa

sťažovateľka a žalobca v pracovnej zmluve dohodli o tom, že táto sa spravuje právnym

poriadkom Slovenskej republiky, voľbu rozhodného práva vykonali. Podľa názoru

ústavného súdu priznanie nároku žalobcovi proti sťažovateľke (zamestnávateľke) už

rozsudkom okresného súdu z titulu cestovných náhrad v zmysle zákona o cestovných

náhradách vyplývajúceho z právneho poriadku Slovenskej republiky, ktorý si pre svoj

zmluvný vzťah ako právo rozhodné zvolili, nijako nevylučuje ochranu žalobcu poskytovanú

mu imperatívnymi normami právneho poriadku uplatniteľného podľa čl. 6 odseku 2

Rímskeho dohovoru pri absencii voľby, za ktorý sťažovateľka považuje právny poriadok

Švédskeho kráľovstva. Predmetom žaloby totiž nebola ochrana (právo) vyplývajúca

z imperatívnych noriem právneho poriadku Švédskeho kráľovstva a v neposlednom rade

podľa čl. 6 ods. 1 Rímskeho dohovoru sa takáto ochrana zaručuje zamestnancovi

(žalobcovi), a nie zamestnávateľovi (sťažovateľke).

28. Tu ústavný súd dodáva, že aj keď krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

zrejme v snahe poukázať na to, že tak koncepcia Rímskeho dohovoru, ako aj nariadenia,

pokiaľ ide o voľbu rozhodného práva, je kreovaná rovnako na princípe autonómie

zmluvných strán a uprednostňuje určenie rozhodného práva pre konkrétny záväzkovo-

právny vzťah na základe dohody zmluvných strán, uviedol, že „... zmluvné strany

uskutočnili voľbu práva podľa článku 8 ods. 1 nariadenia EP a RADY (ES) č. 593/2008

zo 17.6.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), resp. čl. 3 Rímskeho

dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky z 19.6.1980“, v kontexte ostatnej

argumentácie niet pochybností, že čo sa týka pracovnej zmluvy za právne relevantné

považoval ustanovenie čl. 3 ods. 1 Rímskeho dohovoru.

29. Pokiaľ teda krajský súd, vychádzajúc z právneho poriadku Slovenskej republiky

ako práva rozhodného pre posúdenie pracovnej zmluvy a nárokov z nej vzniknutých,

za pravidelné miesto výkonu práce v zmysle

považoval podľa výslovného uvedenia v pracovnej zmluve ako jednej z jej podstatných

náležitostí miesto sídla sťažovateľky na území Slovenskej republiky, pričom s poukazom

na ustanovenia smernice Európskeho Parlamentu a Rady 96/71/ES zo 16. decembra 1996

o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb (ďalej len „smernica“)

transportovanej do právneho poriadku Slovenskej republiky [v zmysle

, až 5 (v znení účinnom od 1. apríla 2002)

nadobudli účinnosť vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie, t. j. od 1. mája 2004,

pozn.] vykonávanie prác žalobcom vo Švédsku v rozhodujúcom období vyhodnotil ako

výkon práce dočasne vyslaného zamestnanca v zmysle a táto

skutočnosť zakladá nárok žalobcu proti sťažovateľke na cestovné náhrady v zmysle § 6

ods. 1 zákona o cestovných náhradách v rozsahu a vo výške ako pri zahraničnej pracovnej

ceste, dospel rovnako ako okresný súd k záveru, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná.

Podľa názoru ústavného súdu nijako nemožno dospieť k záveru, že by odôvodnenie

rozsudku krajského súdu aj v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu v rozsahu,

v akom sa s jeho závermi stotožnil, nezodpovedalo požiadavkám ústavnosti z hľadiska

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie.

30. V zmysle čl. 3 ods. 1 smernice členské „Štáty zabezpečia, aby podniky podľa

čl. 1 ods. 1 bez ohľadu na rozhodné právo pre pracovnoprávne vzťahy zaručili

pracovníkom, vyslaným na územie členských štátov... pracovné podmienky platné

v členskom štáte vykonávania práce...“ a v nadväznosti na to v zmysle § 5 ods. 6 Zákonníka

práce (teraz , pozn.) „Ak je zamestnanec vyslaný podľa

do členského štátu Európskej únie, pracovné podmienky a podmienky zamestnávania sa

spravujú právom štátu, na ktorého území prácu vykonáva.“. Ak teda v rámci odôvodnenia

rozsudku krajského súdu tento argumentoval tak, že sa aplikuje

aj na vyslanie zamestnanca do členského štátu Európskej únie podľa čl. 1 ods. 3 písm. a)

smernice, resp. v zmysle (nielen na vyslanie v rámci režimu

dočasného pridelenia v zmysle , pozn.), a tak na výkon práce žalobcu

vo Švédsku na základe pracovnej zmluvy, pokiaľ išlo o pracovné podmienky tvoriace

tzv. tvrdé jadro pracovno-právneho vzťahu, bolo potrebné aplikovať švédske právne normy,

dôsledkom čoho bola sťažovateľkou poskytovaná žalobcovi aj mzda podľa švédskych

mzdových predpisov vo švédskej mene (švédskych korunách), je podľa názoru ústavného

súdu aj tento čiastkový záver krajského súdu plne ústavne konformný.

31. Pretože (ako to krajský súd ustálil) žalobca vykonával vo Švédsku práce v rámci

režimu dočasne vyslaného zamestnanca ( ), a nie v rámci režimu

zahraničnej pracovnej cesty ( ), pričom sťažovateľkou jemu

poskytovaná mzda vo švédskych korunách bola aj zdaňovaná na území Švédska podľa

švédskych všeobecne záväzných právnych predpisov, námietka sťažovateľky, podľa ktorej

krajský súd svojvoľne vyňal z jadra pracovnoprávneho vzťahu uplatnenie ustanovení

právneho poriadku hostiteľského štátu (Švédska), t. j. zákona o zvláštnej dani z príjmu

pre zahraničné osoby, nie je nijako dôvodná.

32. Okrem toho krajský súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia jasne uviedol,

že sťažovateľka znalecký posudok predložila až v odvolacom konaní, a to napriek tomu, že

v zmysle v znení účinnom

v rozhodujúcom období (ďalej aj „“ alebo „OSP“) bola vopred

riadne poučená o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť a označiť

do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, pretože na neskôr predložené

a označené dôkazy a skutočnosti sa neprihliada. Keďže sťažovateľka v zmysle § 205a ods. 1

písm. b) a d) nepreukázala, že by znalecký posudok bez svojej viny nemohla predložiť

do rozhodnutia okresného súdu a neaplikovanie relevantných právnych noriem vrátane

noriem komunitárneho práva nie je tzv. inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci [a ani znemožnením uskutočňovania procesných práv

patriacich strane procesným postupom súdu, ale má za následok nesprávne právne

posúdenie veci (pozri ďalej odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu), pozn.], krajský súd

na znalecký posudok pri svojom rozhodovaní neprihliadol. Ústavný súd ani vo vzťahu

k tejto námietke sťažovateľky nezistil takú interpretáciu a aplikáciu relevantných ustanovení

, ktorá by bola zásadným popretím ich účelu a významu.

Tu ústavný súd poznamenáva, že tzv. inou vadou konania majúcou za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle sa medzi inými

rozumie nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov (pozri stanovisko

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 publikované

pod č. R 2/2016 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky 1/2016), čo však ústavný súd prieskumom rozsudku krajského súdu nezistil.

33. Sťažovateľka ďalej vo svojej sťažnosti s poukazom na § 36 ods. 7 zákona

o cestovných náhradách, v zmysle ktorého zamestnanec je povinný do desiatich pracovných

dní odo dňa skončenia pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady

podľa tohto zákona predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie

náhrad, namieta bez ďalšieho zánik práva žalobcu na cestovné náhrady pre zmeškanie

lehoty na splnenie tejto jeho povinnosti. Avšak keďže samo osebe z § 36 ods. 7 zákona

o cestovných náhradách takýto právny následok (zánik práva) nijako nevyplýva

a sťažovateľka neoznačila žiadnu inú právnu normu, resp. právne ustanovenie, z ktorého by

takýto následok bolo možné vyvodiť, zjavne ide iba o lehotu poriadkovú, t. j. v prípade jej

zmeškania nemajúcu za následok zánik práva na cestovné náhrady, dôsledkom čoho aj

podľa názoru ústavného súdu je táto námietka sťažovateľky bez akejkoľvek právnej

relevancie.

34. Napokon, ako už bolo uvedené, právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje,

aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí,

aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho

rozhodnutia považovaný za rozhodujúci. (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko

z 9. 12. 1994, Annuaire č. 303 – B).

35. V nadväznosti na sťažovateľkou deklarovaný prejav nespokojnosti s napadnutým

rozhodnutím ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, nie je záruka, že rozhodnutie (odvolacieho) súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníkov konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom,

aby bol ústavne akceptovateľný, aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako

zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv

(obdobne napr. , ).

36. S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (proti rozsudku krajského súdu) z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti odmietol ( ).

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé konanie podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu

37. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu malo

podľa sťažovateľky dôjsť tým, že najvyšší (dovolací) súd napriek vytýkaným vadám

a nesprávnostiam rozsudku krajského súdu (pozri predchádzajúce body tohto uznesenia),

v ktorých sťažovateľka videla naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f)

účinného od 1. júla 2016 (ďalej len

„CSP“), jej dovolanie ako neprípustné odmietol.

38. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní.

39. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

40. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

41. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu, avšak nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho

súdu nemajúci oporu v zákone.

42. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:

«... V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol

účinnosť nový civilný procesný kódex. Aj za účinnosti treba dovolanie považovať

za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného

sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací

súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia

inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek

rozhodnutie odvolacieho súdu (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

, , , , ,

a ).

... Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho

prípustnosti. V zmysle je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie

prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že

dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také

rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je

dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach a .

... Z obsahu dovolania žalovanej možno vyvodiť, že namieta existenciu procesnej

vady konania v zmysle . Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,

ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

... Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu, sú a/ zásah súdu

do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci

procesnej strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné

oprávnenia.

... Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických

osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať

všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou

tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky... (, , ,

a ).

... Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach

najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu

konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama

procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu

jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj

R 129/1999 a , , , ). Tento pojem

nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu

činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie

však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pokiaľ

„postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci

v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť

rozhodnutia (jeho odôvodnenie), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd

rozhodol (, ).

... Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu v rozhodnutí

sp zn. z 19. apríla 2017 uviedol, že pojem „procesný postup“ súdu treba

takto vykladať aj za účinnosti .

... Žalovaná vidí procesnú vadu konania v zmysle v tom, že súdy

oboch inštancií vec nesprávne právne posúdili (viď bod 2), ďalej v nesprávnom vyhodnotení

vykonaných dôkazov a nevykonaní dôkazu, a to znaleckého posudku.

Žalovaná v rámci svojich dovolacích námietok zastáva názor, v zmysle ktorého

jej súdy odňali možnosť konať pred súdom, resp. znemožnili realizáciu jej procesných práv

a právom chránených záujmov, ktoré jej priznáva tým, že vec

nesprávne právne posúdili v otázke miesta výkonu práce žalobcu. K predmetnej dovolacej

argumentácii, že došlo k omylu pri aplikovaní práva, najvyšší súd uvádza, že už

podľa predchádzajúcej úpravy platilo, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi

neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a , ,

, , , ,

a ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.

Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav;

dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Po 1. júli 2016 nie je žiadny dôvod

pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci

(nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť niektorej strany

civilného sporového konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia. Nesprávne

právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle (viď judikát

R 24/2017). Pokiaľ dovolateľka súdom vytýka niektoré nedostatky v procese obstarávania

skutkových podkladov pre rozhodnutie, prípadne nesprávnosť hodnotenia výsledkov

dokazovania, dovolací súd pripomína, že už podľa predchádzajúcej právnej úpravy

nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania

(a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových

okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov (v danom prípade znalecký posudok

zo dňa 14. decembra 2015) alebo nesprávne

vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a ,

, , , , ,

, ). Nová právna úprava na podstate uvedeného nič

nezmenila (viď rozhodnutie veľkého senátu).

... Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovanej je procesné

neprípustné; vzhľadom na to jej dovolanie odmietol podľa ...»

43. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,

že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd

(mutatis mutandis , ).

44. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom

rozhodnutí aj s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu zdôvodnený

vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo vo vzťahu k všetkým námietkam sťažovateľky.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako procesne

neprípustné.

45. Na uvedenom nič nemení ani rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PLz.

z 25. apríla 2018 o zjednotení odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu

týkajúcich sa kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania podľa a ,

podľa ktorého medzi inými pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti

dovolania podľa , ako aj a najvyšší súd sa pri skúmaní prípustnosti

dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska , poruší

tým právo na prístup k súdu podľa . Totiž, aj keď nesprávne právne

posúdenie veci zakladá dovolací dôvod v zmysle , sťažovateľka dovolací dôvod

nevymedzila tak, ako to ukladajú a , v zmysle ktorých dovolanie prípustné

podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení, a dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že

rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Sťažovateľka sa vo svojom

dovolaní proti rozsudku krajského súdu nesprávneho právneho posúdenia veci ako

dovolacieho dôvodu v zmysle nijako nedovolávala a ani netvrdila, že by sa bol

krajský súd riešením určitej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

(dovolacieho) najvyššieho súdu (neoznačila žiadne konkrétne stanovisko, judikát alebo

rozhodnutie najvyššieho súdu predstavujúce ustálenú rozhodovaciu prax, od ktorých by sa

mal krajský súd odkloniť, pozn.) alebo že táto otázka ešte nebola v rozhodovacej činnosti

najvyššieho súdu riešená, alebo je ním rozhodovaná odlišne.

46. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, preto nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté

argumenty sťažovateľky.

47. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ňou podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd dodáva,

že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti. Pretože

ústavný súd nezistil, že by interpretácia a aplikácia relevantných procesno-právnych

zákonných ustanovení najvyšším súdom prekročila ústavno-právny rámec, jej riešenie

nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.

48. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti (proti

uzneseniu najvyššieho súdu) odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

49. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2018