Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 209/2018
PDF · 509.32 KB
No categories available
I. ÚS 209/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. septembra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom , vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 214/2016
z 22. februára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Obdo 36/2017 z 23. marca 2018 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Obdo 36/2017 z 23. marca 2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 36/2017
z 23. marca 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 390,50 € (tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov) do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu
.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 25. júna
2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 13 Cob 214/2016 z 22. februára 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského
súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.
zn. 4 Obdo 36/2017 z 23. marca 2018 [(ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“)
(spolu aj „napadnuté rozhodnutia“)].
2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti uvádza, že vystupoval v procesnom postavení
žalovaného v 2. rade v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 2 Cb 16/2012 o zaplatenie sumy 43 293,92 eur s príslušenstvom.
Okresný súd rozsudkom č. k. 2 Cb 16/2012-443 z 10. februára 2016 rozhodol, že sťažovateľ
je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 43 293,92 eur s príslušenstvom, žalobný návrh proti
žalovanému v 1. rade zamietol a rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní
od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Na základe odvolania sťažovateľa rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 43 293,92 eur s príslušenstvom
potvrdil, a zároveň rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v celom rozsahu. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom
rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol a žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym
záverom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, ktorý sa s poukazom na
rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 z 19. apríla 2017
odmietol zaoberať posudzovaním dovolania z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) Civilného
sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) s odôvodnením, že kumulácia dôvodov prípustnosti
dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP je neprípustná, a pokiaľ sú v dovolaní súbežne
uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri
skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska
§ 420 CSP. Sťažovateľ však v súlade s názorom najvyššieho súdu uvedeným v uznesení
sp. zn. 6 Cdo 7/2017 z 24. januára 2018, ako aj v uznesení ústavného súdu sp. zn.
Plz. ÚS 1/2018 z 25. apríla 2018 zastáva názor, že súbežné uplatnenie dovolacích dôvodov
podľa § 420 CSP a § 421 CSP je prípustné. Z tohto dôvodu ak sa najvyšší súd
v napadnutom uznesení pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzil len na posúdenie
prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP, porušil tým právo sťažovateľa na prístup
k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Rovnako sťažovateľ považuje za porušenie práva na
prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak sa najvyšší súd pri skúmaní prípustnosti
dovolania obmedzil výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej
procesnej vady zmätočnosti, ktorá bola v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste
[§ 420 písm. e) CSP], a to aj v prípade sťažovateľom uplatnených viacerých vád
zmätočnosti uvedených v § 420 písm. a) až f) CSP. V ďalšom obsahu sťažnosti sťažovateľ
uvádza argumenty, na základe ktorých bol podľa jeho názoru naplnený dovolací dôvod
podľa § 420 písm. e) CSP, keďže v prípade sťažovateľa „bola občianskoprávna vec
prejednaná na miestne nepríslušnom súde a bola rozhodnutá sudcami, ktorí podľa rozvrhu
práce rozhodovali občianskoprávne spory“, čím došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ poukazuje na to, že predmetom žaloby žalobcu bol nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktorý si na začiatku konania uplatňoval len voči žalovanému
v 1. rade, ktorým bola obchodná spoločnosť, a keďže inštitút bezdôvodného obohatenia je
upravený v Občianskom zákonníku, neexistoval žiaden dôvod na to, aby bola vec priradená
do obchodnoprávneho registra. Takéto pridelenie žaloby žalobcu nezodpovedá zaužívanej
praxi okresného súdu ani ostatných súdov v rámci Slovenskej republiky, ktoré v takýchto
prípadoch prideľujú žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia bez ohľadu na to, či sú
účastníkmi fyzické alebo právnické osoby, do občianskeho registra a agendy s označením
„C“. Sťažovateľ uvádza skutočnosti, na základe ktorých spochybňuje nezaujatosť vec
prerokovávajúcej sudkyne na súde prvej inštancie. Sťažovateľ „nadobudol dôvodnú
pochybnosť o nezaujatosti vec prejedávajúceho sudcu, nakoľko konateľ žalovaného v rade
1/ sa pred vyhlásením rozsudku súdu prvej inštancie právnemu
zástupcovi sťažovateľa pochválil, že v rámci rokovaní so
žalobcom, mu zástupcovia povedali, že na súde majú dohodnuté, že
žalovaného v rade 1/ súd nezaviaže k žiadnej povinnosti, ale že zaviaže iba sťažovateľa.
Zároveň žiadal, aby sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu vyplatil do jeho rúk
sumu 22.000,- Eur a že v takom prípade zariadi, aby povinnosťou nebol zaviazaný ani
sťažovateľ. Požadovaný úplatok ale sťažovateľ odmietol poskytnúť.“. Ďalej sťažovateľ
poukazuje na ekonomické prepojenie medzi zákonnou sudkyňou a stranou sporu, keď vec
prerokovávajúca sudkyňa je vlastníčkou nehnuteľností v obci , ktorej odvádza
daň z nehnuteľnosti, ktorej prijímateľkou je strana sporu, obec . Podľa
sťažovateľa „v danom prípade sú zrejmé a preukázané pochybnosti o nezaujatosti, ktoré sú
preukázané jednak objektívnymi okolnosťami ako aj vyjadrením zástupcov
o tom, že majú nadštandardné vzťahy s namietanou sudkyňou. Uvedený procesný
nedostatok platí rovnako aj pre odvolacie a dovolacie konanie v tejto právnej veci, nakoľko
pokiaľ bola vec už na prvom stupni nesprávne a nezákonne pridelená do registra
obchodnoprávnych vecí, potom aj na odvolacom súde rozhodovali nezákonní sudcovia
a nesprávne obsadený senát.“. Sťažovateľ spochybňuje aj nezaujatosť sudcu senátu
odvolacieho súdu JUDr. Róberta Bebčáka, k čomu uvádza: „JUDr. Róbert Bebčák je synom
, advokáta, ktorý je veľmi blízkym priateľom štatutárneho zástupcu
žalovaného v rade 1/... pána , konateľa a majiteľa spoločnosti.
po 22.02.2017 kontaktoval právneho zástupcu sťažovateľa
a oznámil mu, že osobne cez , otca člena senátu JUDr. Róberta
Bebčáka, zariadil to, aby sťažovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný.
a sa pravidelne navštevujú ako rodina, pričom tieto stretnutia
využíva aj na ovplyvňovanie rozhodovania Krajského súdu v Žiline, cez
syna svojho blízkeho rodinného priateľa JUDr. Róberta Bebčáka. Takto poistil vybavenie
úmyselného justičného omylu. aj po pridelení veci senátu
Krajského súdu v Žiline opätovne žiadal sťažovateľa prostredníctvom jeho právneho
zástupcu o poskytnutie sumy 22.000.- Eur s poznámkou, že pokiaľ nedá tieto peniaze
vopred, spor prehrá.“ Sťažovateľ spochybňuje aj spôsob, akým sa JUDr. Róbert Bebčák
dostal do funkcie predsedu senátu, keď uvádza: „JUDr. Róbert Bebčák bol do funkcie
predsedu senátu súdneho oddelenia 13Cob pridelený až dodatkom č. 2 k rozvrhu práce
Krajského súdu v Žiline zo dňa 31.01.2017, ktorý nadobudol účinnosť až dňa 01.02.2017!
Podľa článku 9 dodatku č. 2 k rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline Bod II. 4 personálne
obsadenie jednotlivých súdnych oddelení a ich označenie 13Cob, 14Cob - za ďalšieho
predsedu senátu sa dopĺňa i JUDr. Róbert Bebčák. Uvedená skutočnosť, ale nemohla
spôsobiť automatickú zmenu v obsadení senátu Krajského súdu v Žiline v tom smere, že
namiesto doterajšieho predsedu senátu JUDr. Márie Dubcovej by nastúpil automaticky
JUDr. Róbert Bebčák. Pokiaľ by to bolo takto možné, spôsobilo by to pravú, nezákonnú
retroaktivitu dodatku č. 2 zo dňa 31.01.2017 k rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline
a nezákonný zásah do princípu náhodného prideľovania súdnych spisov sudcom. Táto
bezdôvodná zámena je úmyselnou nenapraviteľnou procesnou vadou, svedčiacou o snahe
JUDr. Róberta Bebčáka vziať rozhodnutie odvolacieho súdu do vlastných rúk ako referujúci
a aj ako predsedajúci sudca, aby si mohol nezákonný rozsudok pripraviť a sám aj
vyhlásiť!“ Sťažovateľ je toho názoru, že v prerokovávanej veci nenastali žiadne okolnosti
odôvodňujúce presun pridelenej veci na iného predsedu senátu, preto nie je možné
považovať JUDr. Róberta Bebčáka v pozícii predsedu senátu za zákonného sudcu.
Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ namieta, že oznámenie
o termíne verejného vyhlásenia rozsudku nariadeného na 22. február 2017 nebolo
zverejnené na webovej stránke krajského súdu ani na stránke Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky v súlade s § 219 ods. 3 CSP, a navyše oznam, ktorý bol zverejnený na
stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, neobsahoval správny údaj
o predsedovi senátu v tejto právnej veci. V spise sa nenachádza žiadny záznam ani doklad
o tom, že uvedené oznámenie bolo zverejnené na webovej stránke krajského súdu v súlade
s § 219 ods. 3 CSP. Uvedená skutočnosť podľa sťažovateľa preukazuje danosť dovolacieho
dôvodu v zmysle § 420 ods. 1 písm. f) CSP, pretože pokiaľ by sťažovateľ mal vedomosť
o tom, že funkciu predsedu senátu v tejto právnej veci má vykonávať JUDr. Róbert Bebčák,
mohol by účinne podať námietku zaujatosti v zmysle § 52 ods. 1 a nasl. CSP. Uvedeným
postupom krajský súd porušil „základné právo sťažovateľa na verejné vyhlásenie rozsudku
zaručené v čl. 142 ods. 3 ústavy vo veci, ktorá sa ho týkala ako účastníka konania resp.
strany sporu“. Sťažovateľ ďalej uvádza, že vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského
súdu jednoznačne existoval dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a)
CSP, keď „odvolací súd v zhode s právnym názorom súdu prvého stupňa neprihliadol na
námietku premlčania kvalifikovane vznesenú zo strany sťažovateľa, aj keď táto bola podaná
dôvodne. Uvedený právny názor odvolacieho súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou
praxou dovolacieho súdu, ktorá je uvedená v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn.
7 Cdo 327/2014 zo dňa 28.01.2015. Dovolací súd v uznesení sp. zn. 7 Cdo 327/2014 zo dňa
28.01.2015 jednoznačne uviedol, že dĺžku premlčacích dôb upravuje zákon. Súd musí
v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia posúdiť námietku premlčania komplexne
z hľadiska ustanovenia § 107 Občianskeho zákonníka a aj bez námietky účastníka z úradnej
povinnosti skúmať aj to, či sa na danú vec vzťahuje trojročná alebo desaťročná objektívna
premlčacia doba. Tento prieskum odvolací súd, prezentovaný zaujatým nezákonným
sudcom, odmietol uskutočniť.“. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej
inštancie a odvolacieho súdu, ktoré podľa jeho názoru „v rozpore s ustálenou rozhodovacou
praxou dovolacieho súdu uverili tvrdeniam žalobcu o tom, že v danom prípade došlo
k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu. Dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu
úmyslu vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu bola počas celého konania na strane
žalobcu, ktorý toto dôkazné bremeno nepreukázal. Napriek tomu odvolací súd tvrdí, že
dôkazné bremeno preukázať, že nešlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie, bolo na
sťažovateľovi. Takýto právny názor je celkom zjavne nesprávny a v rozpore so súdnou
praxou dovolacieho súdu.“. V ďalšom obsahu sťažnosti sťažovateľ s poukazom na
podrobne uvedené skutkové okolnosti posudzovanej právnej veci spochybňuje správnosť
záverov okresného súdu a krajského súdu. Sťažovateľ namieta aj nesprávne právne
posúdenie možnosti žalobcu uplatňovať nárok na základe tzv. eventuálneho petitu voči
dvom rozdielnym subjektom, žalovanému v 1. rade a eventuálne sťažovateľovi. „Uvedený
procesný postup súdov nižšej inštancie zakladá prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 421
ods. 1 písm. a) CSP, nakoľko takýto právny názor nerešpektuje ustálenú rozhodovaciu
činnosť dovolacieho súdu uvedenú v uznesení NS SR sp. zn. 3 Cdo 347/2009 zo dňa
20.01.2011 a uznesení Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 113/2010. Súdy nižšej inštancie
sa s touto podstatnou námietkou sťažovateľa, ktorú vzniesol už vo svojom odvolaní zo dňa
14.07.2015 nevysporiadali v súlade so súdnou praxou.“ Podľa sťažovateľa došlo zo strany
krajského súdu k nedostatočnému preskúmaniu postupu okresného súdu a závery krajského
súdu sú podľa jeho názoru čisto formalistické, arbitrárne a z ústavnoprávneho hľadiska ich
nie je možné akceptovať.
3. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal
sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom vyslovil:
„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/36/2017 zo dňa
23.03.2018 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde,
základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce
v práve na zákonného sudcu a základné právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne
konanie.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Obdo/36/2017 zo dňa 23.03.2018 a vec vracia Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/214/2016 zo dňa 22.02.2017 bolo
porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na
zákonného sudcu a základné právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok krajského súdu v Žiline sp. zn.
13Cob/214/2016 zo dňa 22.02.2017 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie
konanie.
5. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1252,94 €
a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi na účet vedený vo
.“
4. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila predsedníčka krajského
súdu, ako aj predsedníčka najvyššieho súdu. V liste sp. zn. Spr 231/2018 z 23. júla 2018
predsedníčka krajského súdu uviedla, že ústavnú sťažnosť považuje vo vzťahu
k namietanému rozhodnutiu krajského súdu za nedôvodnú v celom rozsahu a navrhuje jej
nevyhovieť. Ďalej v podstatnom uviedla:
«a) Skutočnosť, že predmetom žaloby bol nárok z bezdôvodného obohatenia
upravený v ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka neznamená, že sporová vec musí byť
a priori zapísaná do registra („C“) občianskoprávnych vecí a tým pridelená sudcovi, ktorý
podľa príslušného rozvrhu práce daného súdu vybavuje občianskoprávnu agendu.
Bezdôvodné obohatenie ako (hmotno) právny inštitút nie je v Obchodnom zákonníku
osobitne upravený a v takom prípade cez ust. § 1 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka (čo by
lex specialis) sa aplikuje úprava bezdôvodného obohatenia v Občianskom zákonníku (čo by
lex generalis). Relevantný pre zápis/pridelenie veci bol právny charakter vzťahu pôvodných
strán sporu - podnikateľských subjektov, čo napokon vyhodnotil aj najvyšší súd v
dovolacom rozhodnutí.
b) Odvolací senát 13Cob Krajského súdu v Žiline, ktorému bola vec zákonným
spôsobom, podľa rozvrhu práce platného v rozhodnej dobe, t.j. k momentu jeho predloženia
súdom prvej inštancie 26.08.2016, pridelená na prejednanie a rozhodnutie, pôsobil
v zložení JUDr. Mária Dubcová - (riadiaca) predsedníčka senátu, Mgr. Zuzana Štolcová -
členka senátu a JUDr. Róbert Bebčák - člen senátu, ktorému bola ako sudcovi
spravodajcovi („referujúcemu členovi senátu“) predmetná sporová vec riadiacou
predsedníčkou senátu od počiatku pridelená na vybavenie (č.l. 10 a nasl. zberného spisu).
V priebehu odvolacieho konania, dňa 31.01.2017 predsedníčka Krajského súdu v Žiline
vymenovala JUDr. Róberta Bebčáka do vyššej sudcovskej funkcie, a to do funkcie predsedu
senátu s účinnosťou od 01.02.2017 (menovací dekrét z 31.01.2017 pod č. Spr 7497/2016-
Oú), čo sa premietlo do rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline na rok 2017 v znení Dodatku
č. 2. V odvolacom konaní pokračoval naďalej senát 13Cob v zložení z rovnakých sudcov,
a to JUDr. Mária Dubcová, Mgr. Zuzana Štolcová, JUDr. Róbert Bebčák, avšak
súčinnosťou od 01.02.2017 JUDr. Róbert Bebčák ako sudca spravodajca v danej veci
mohol konať aj ako predseda senátu, čo priamo vyplýva z ust. § 16 ods. 2 zák. č. 757/2004
Z. z., podľa ktorého, ak má v senáte viac sudcov funkciu predsedu senátu, určí predsedu
senátu, ktorý riadi a organizuje činnosť senátu, rozvrh práce. Každý predseda senátu má
právo predsedať senátu vo veci, ktorá mu bola pridelená ako spravodajcovi. Z uvedeného
vyplýva, že nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na zákonného sudcu pokiaľ ide o ním
namietané zmenené zloženie senátu, či obsadenie senátu.
c) Z uznesenia sp. zn. 13Cob/214/2016 z 08.02.2017 vyplýva, že JUDr. Róbert
Bebčák ako predseda senátu/sudca spravodajca nariadil vo veci verejné vyhlásenie
rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania na deň 22.02.2017 a miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku postupom podľa § 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku súd
oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline s vyvesením 14.02.2017 a zvesením
(vestibul budovy) a súčasne na webovej stránke súdu, s uverejnením až do (viď príloha -
Úradné tabule - archív-Zoznam na deň 22.02.2017 na www.iustice.gov.sk). Aj keď
v zverejnenom zozname verejných vyhlásení rozsudkov s dátumom 22.02.2017 je v záhlaví
uvedený údaj „Sudca: Dubcová Mária, JUDr.“, čo je vyvolané softvérovým automatickým
nastavením programu súdneho manažmentu (prioritne pre účely okresných súdov s jediným
sudcom a nie pre senáty odvolacieho súdu s možnými viacerými kombináciami pri
viacerých predsedoch senátu v rámci jedného senátu), z ďalšieho obsahu zverejneného
zoznamu nepochybne vyplýva, v ktorých veciach s verejne vyhlasovanými rozsudkami konal
ako predseda senátu JUDr. Róbert Bebčák (v zozname pod poradovým číslom 7. a 8.).
Predmetný zoznam v podobe a s obsahom ako je pripojený aj v prílohe tohto vyjadrenia bol
teda riadne zverejnený a boli splnené zákonné náležitosti podľa § 219 ods. 3 CSP pre
možnosť verejného vyhlásenia rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn. 13Cob/214/2016
z 22.02.2017. Ani prípadné technické nedokonalosti zobrazovania pri zverejňovaní údajov
na webovej stránke súdu (s uvádzaním ako prioritného riadiaceho predsedu senátu, čo sa
následne prenáša napr. aj na internetový portál Za otvorené súdy - Transparenty
International Slovensko), tak nemohli z hľadiska materiálneho ponímania ochrany
zasiahnuť do ústavných práv sťažovateľa spôsobom a v intenzite ako tvrdí vo svojej
sťažnosti.
d) Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá zákonným
i ústavným kritériám (čl. 48 ods. 1 ústavy), keďže dáva odpoveď na všetky relevantné
skutkové a právne otázky potrebné pre rozhodnutie v odvolacom konaní a zaoberá sa vecou
dostatočne a primerane v rámci danom rozsahom a dôvodmi odvolania podaného
v zákonnej odvolacej lehote.
e) Nestrannosť sudcu sa predpokladá a pokiaľ sťažovateľ, resp. jeho advokát,
disponoval relevantnými informáciami o priamom či nepriamom ovplyvňovaní
rozhodovacej činnosti súdu/sudcu, mal a mohol tieto oznámiť orgánom činným v trestnom
konaní. Doteraz nemám vedomosť o takom oznámení a aj vzhľadom na vyjadrenie
dotknutého sudcu - predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka, považujem skutočnosti
uvádzané v sťažnosti o zaujatosti tohto sudcu za ničím nepodložené tvrdenia a domnienky.»
Súčasťou vyjadrenia predsedníčky krajského súdu bolo aj vyjadrenie predsedu senátu
odvolacieho súdu JUDr. Róberta Bebčáka zo 17. júla 2018, v ktorom sa pomerne obsiahlym
spôsobom vyjadril k jednotlivým námietkam vzneseným zo strany sťažovateľa. V súvislosti
s námietkou porušenia základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi
poukazuje na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu (rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo l/1998
z 28. januára 1998), vychádzajúc z ktorej, ak by aj došlo ku skutočnosti, že by
občianskoprávnu vec na miestne a vecne príslušnom súde prejednal sudca, ktorý podľa
rozvrhu práce tohto súdu rozhoduje obchodné spory, nezakladala by táto skutočnosť
dôvodnosť námietky sťažovateľa o porušení jeho práva na zákonného sudcu. Ďalej sa
vyjadril k námietke zaujatosti a uviedol, že k stranám sporu ani k prerokovávanej veci
nemal žiaden vzťah a tieto námietky vznesené zo strany sú nepodložené a nie sú spôsobilé
spochybniť jeho nezaujatosť. Obsahom vyjadrenia je aj podrobná reakcia na námietku
sťažovateľa, podľa ktorej mal predseda odvolacieho senátu presadiť, aby sa dostal do
funkcie predsedu senátu, čím mal zvýšiť svoj vplyv na priebeh konania. Predseda senátu
odvolacieho súdu uviedol, že uvedené tvrdenia sú v rozpore s ustanoveniami zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a s rozvrhom práce krajského súdu. V súlade s § 16
ods. 2 zákona o súdoch je senát 13 Cob krajského súdu senátom, v ktorom má viac sudcov
funkciu predsedu senátu, a podľa rozvrhu práce krajského súdu je JUDr. Mária Dubcová
určená do funkcie riadiaceho predsedu senátu, teda predsedu senátu, ktorý riadi a organizuje
činnosť senátu. Z druhej vety § 16 ods. 2 zákona o súdoch vyplýva, že každý predseda
senátu má právo predsedať senátu vo veci, ktorá mu bola pridelená ako sudcovi
spravodajcovi. S ohľadom na uvedené preto možno konštatovať, že od 1. februára 2017,
keď bol JUDr. Róbert Bebčák vymenovaný do funkcie predsedu senátu obchodnoprávneho
kolégia krajského súdu, mal právo predsedať senátu v dotknutej právnej veci, ktorá mu
pôvodne bola riadiacim predsedom senátu JUDr. Máriou Dubcovou pridelená ako sudcovi
spravodajcovi. Samotná zmena v pozícii predsedu senátu nemala žiaden vplyv na
zákonného sudcu v prerokovávanej právnej veci, keďže v zmysle § 3 ods. 3 zákona
o súdoch sú zákonnými sudcami všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie
a rozhodovanie v senáte. K námietke sťažovateľa o tom, že krajský súd sa nezaoberal
záverom okresného súdu o úmyselnom bezdôvodnom obohatení, predseda odvolacieho
senátu s poukazom na odsek 33 odôvodnenia rozsudku krajského súdu uviedol, že za
situácie, keď sťažovateľ záver okresného súdu o úmyselnom bezdôvodnom obohatení
nespochybnil a voči tomuto záveru žiadne odvolacie námietky neuplatnil, nemohol potom
odvolací krajský súd tento záver súdu prvej inštancie preskúmavať. Existenciu úmyslu
smerujúceho k získaniu bezdôvodného obohatenia sťažovateľ spochybnil až v následnom
vyjadrení z 12. apríla 2016, teda po uplynutí lehoty na podanie odvolania, a preto v zmysle
§ 365 ods. 3 CSP krajský súd na neskôr uplatnené odvolacie dôvody nemohol v rámci
odvolacieho prieskumu prihliadať. V tomto smere nemôže obstáť odkaz sťažovateľa na
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 120/2009, v zmysle ktorého sa námietky
premlčania netýka koncentračná zásada vyjadrená v § 120 ods. 4 a § 205a OSP.
V prerokovávanom prípade totiž nejde o posúdenie otázky, či sa na námietku premlčania
v odvolacom konaní vzťahuje alebo nevzťahuje koncentračná zásada, keďže táto námietka
bola zo strany sťažovateľa uplatnená už v konaní pred súdom prvej inštancie, ale ide
o posúdenie otázky viazanosti odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 ods. 1
CSP. Na základe uvedeného je predseda senátu odvolacieho súdu toho názoru, že
napadnutým rozsudkom krajského súdu nedošlo k namietanému porušeniu sťažovateľom
označených práv (bod 1), a skutočnosť, že okresný súd a krajský súd zaujali právny názor
odlišný od názoru sťažovateľa, nemôže založiť dôvod na záver o porušení sťažovateľom
označených práv.
5. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril najvyšší súd vo svojom
stanovisku č. k. KP 3/2018-54 zo 6. augusta 2018, v ktorom uviedol, že ústavná sťažnosť
bola v posudzovanej veci podaná ako ďalšie odvolanie a sťažovateľ v nej od slova do slova
opakuje tie isté skutočnosti, ktoré boli obsiahnuté v jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvej
inštancie, resp. v dovolaní podanom proti rozsudku odvolacieho súdu. Text ústavnej
sťažnosti je podľa najvyššieho súdu síce rozsiahly, ale nesúrodý, chaotický a neprehľadný,
a preto nie je zrejmé, aké konkrétne závery prijaté v napadnutom uznesení najvyššieho súdu
sťažovateľ spochybňuje. Najvyšší súd uvádza: „Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že
sťažovateľ spochybňuje takmer výlučne závery uznesenia veľkého senátu
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2017, sp. zn.
1 VCdo/2/2017. Pokiaľ ide o spochybňovanie záverov vyslovených v uznesení z 19. apríla
2017, sp. zn. 1 VCdo/2/2017, sťažovateľ nie je oprávnenou osobou na podanie ústavnej
sťažnosti, keďže rozhodnutie veľkého senátu nebolo vydané v konaní, v ktorom by
sťažovateľ vystupoval ako strana sporu.“ Najvyšší súd poukazuje na to, že už v čase
spisovania dovolania sťažovateľom bola na internetovej stránke najvyššieho súdu 20. apríla
2017 zverejnená tlačová správa o prijatí uznesenia sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 z 19. apríla 2017,
v ktorej bol uvedený aj prijatý právny záver o neprípustnosti kumulácie dôvodov
prípustnosti dovolania. Právny zástupca sťažovateľa už v čase spísania dovolania
sťažovateľa musel mať vedomosť o predmetnom rozhodnutí veľkého senátu a o právnych
záveroch v ňom prijatých, no napriek tejto skutočnosti sťažovateľ predmetný právny záver
veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu napriek jeho záväznosti (§ 48
ods. 3 CSP) nerešpektoval a v dovolaní uviedol dovolací dôvod podľa § 431 CSP a zároveň
aj dovolací dôvod podľa § 432 CSP. Teda už pri spisovaní dovolania muselo byť
sťažovateľovi zrejmé, že dovolací súd sa pri svojom rozhodovaní obmedzí na skúmanie
prípustnosti dovolania výlučne podľa ustanovenia § 420 písm. e) CSP a nebude skúmať
prípustnosť podaného dovolania z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421
ods. 1 CSP. Senát najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa postupoval
v súlade s citovanou právnou úpravou a podľa ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd
nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi
postupy v civilnom sporovom konaní tak, ako to bolo v posudzovanom prípade (rovnako aj
II. ÚS 122/05, III. ÚS 591/2013). Najvyšší súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že «samotný
sťažovateľ v ústavnej sťažnosti iba vo všeobecnosti konštatuje, že neskúmaním dôvodu
prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. malo byť porušené jeho základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Z obsahu ústavnej sťažnosti pritom
nevyplýva, akým konkrétnym spôsobom malo byť porušené sťažovateľovo právo na súdnu
ochranu. Rovnako z obsahu ústavnej sťažnosti nie je zrejmé, akú konkrétnu právnu otázku
(pri ktorej riešení sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu) mal vôbec dovolací súd riešiť. Vychádzajúc z obsahu časti ústavnej
sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu (ktorej znenie je zhodné s textom
odvolania, ako aj dovolania), je však zrejmé, že sťažovateľ vo všeobecnosti argumentuje
síce rozhodnutím dovolacieho súdu (konkrétne ide o rozhodnutie vydané v konaní vedenom
pod sp. zn. 7Cdo/327/2014), avšak v skutočnosti sa nejedná o právne otázky, ale ide
o otázky skutkové, kde sťažovateľ okrem iného prezentuje vlastné chápanie skutkového
stavu sporu a spochybňuje skutkové závery súdov nižšej inštancie. Preto máme za to, že táto
skutočnosť by mala byť zohľadnená Ústavným súdom Slovenskej republiky pri meritórnom
rozhodovaní o ústavnej sťažnosti vychádzajúc z toho, že dovolací súd nie je oprávnený
preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je
oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od prvoinštančného
a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - viď
ustanovenie § 442 C. s. p. („dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
odvolací súd“). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení
urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Vzhľadom na uvedené, aj keby dovolací súd skúmal sťažovateľom tvrdený dôvod
prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., by musel dovolací súd dovolanie
odmietnuť, lebo dovolanie nesmerovalo na riešenie právnych, ale výlučne skutkových
otázok. Rovnako platí, že ak je už pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia zrejmé, že
súd, ktorému sa vec po zrušení jeho rozhodnutia má vrátiť na ďalšie konanie, bude musieť
rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom rozhodnutí, lebo iné rozhodnutie mu platný právny
stav ani neumožní (t. j., ak súd po vrátení veci nebude môcť postupovať alebo rozhodnúť
inak, ako pred zrušením jeho rozhodnutia), nemá kasačné rozhodnutie opodstatnenie
(k tomu napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/9/2014.
3MCdo/12/2014, 3MCdo/14/2014, 8MCdo/13/2014 a 4MCdo/17/2014 a im zodpovedajúce
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 194/2016
a II. ÚS 729/2015).».
Pokiaľ ide o sťažovateľom spochybňované závery dovolacieho súdu o neexistencii
vady zmätočnosti podľa § 420 písm. e) CSP týkajúcej sa údajného nesprávneho obsadenia
súdu prvej inštancie, najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na body 49 až 52 odôvodnenia
napadnutého uznesenia. Pokiaľ ide o vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. e) CSP vo vzťahu
ku konaniu na odvolacom súde, najvyšší súd sa v celom rozsahu pridržiava záverov
vyslovených v bodoch 53 až 56 odôvodnenia napadnutého uznesenia. Zároveň však najvyšší
súd poukazuje na § 16 ods. 2 druhú vetu zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorého existenciu
sťažovateľ opomína a podľa ktorého každý predseda senátu má právo predsedať senátu vo
veci, ktorá mu bola pridelená ako spravodajcovi. Podľa najvyššieho súdu neobstojí ani
tvrdenie sťažovateľa, že z dôvodu, že na internetovej stránke bolo pri oznámení o verejnom
vyhlásení rozsudku uvedené meno predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej, nemohol
sťažovateľ namietať zaujatosť sudcu JUDr. Róberta Bebčáka. Vychádzajúc z rímskej
zásady „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. právo patrí bdelým, sa sťažovateľ mal zaujímať
o svoju vec a o to, ktorý senát bude rozhodovať o jeho odvolaní. Aj z informácie
zverejnenej na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o
verejnom vyhlásení rozsudku bolo verejne dostupné, že o ňom bude rozhodovať senát
krajského súdu 13 Cob a z verejne dostupného rozvrhu práce krajského súdu bolo možné už
pred rozhodnutím o odvolaní zistiť zloženie uvedeného senátu vrátane sudcu JUDr. Róberta
Bebčáka, ktorého prípadnú zaujatosť by mohol sťažovateľ namietať už pred rozhodnutím
odvolacieho súdu vo veci v podobe vznesenia námietky zaujatosti, ak by sťažovateľ (v
konaní kvalifikovane zastúpený advokátom) postupoval pri ochrane svojich práv obozretne.
Podľa najvyššieho súdu je zrejmé, že sťažovateľ uvedeným spôsobom nepostupoval, a preto
sa snaží ústavnou sťažnosťou svoje opomenutie preniesť na konajúce súdy vrátane
najvyššieho súdu.
Z dôvodov uvedených vo vyjadrení týkajúcich sa porušenia základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neskúmaním dôvodu prípustnosti dovolania podľa
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP zo strany najvyššieho súdu ponecháva najvyšší súd rozhodnutie
na posúdení ústavného súdu. Z dôvodov uvedených vo vyjadrení týkajúcich sa neexistencie
vady zmätočnosti podľa § 420 písm. e) CSP je najvyšší súd toho názoru, že
v posudzovanom prípade nemohlo dôjsť k zásahu do základného práva sťažovateľa podľa
6. K vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu zaujal stanovisko sťažovateľ,
ktorý v podaní z 27. augusta 2018 uviedol, že s vyjadreniami najvyššieho súdu uvedenými
v jeho podaní sa nemožno stotožniť. Poukázal na to, že napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu bolo vydané až po tom, ako bolo prijaté uznesenie veľkého senátu najvyššieho súdu
sp. zn. 1 V Cdo 1/2018 z 21. marca 2018, z čoho podľa sťažovateľa vyplýva, že najvyšší
súd nerešpektoval § 48 ods. 3 prvú vetu CSP, podľa ktorej „Právny názor vyjadrený
v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho súdu záväzný.“. Podľa sťažovateľa
mal najvyšší súd postupovať v zmysle prijatého zjednocujúceho stanoviska a preskúmať
všetky sťažovateľom uplatnené dovolacie dôvody. Sťažovateľ poukazuje na to, že obsahom
jeho námietok neboli len skutkové, ale aj právne dôvody, predovšetkým námietka
premlčania, ktoré podľa jeho názoru všeobecné súdy ignorovali. Sťažovateľ nesúhlasí
s názorom najvyššieho súdu o tom, že aj po prípadnom zrušení napadnutého uznesenia
ústavným súdom mu platný právny stav nedovolí rozhodnúť inak, a v tejto súvislosti
zdôrazňuje, že predsedníčke najvyššieho súdu neprislúcha „prejudikovať postup a právne
závery senátu“ najvyššieho súdu, ktorému prípadne bude vec pridelená po zrušení
napadnutého uznesenia. Poukazujúc na judikatúru najvyššieho súdu a Najvyššieho súdu
Českej republiky sťažovateľ uvádza konštatujúce právne závery, že v prípade námietky
premlčania ide o právnu otázku, ktorej sa netýka koncentračná zásada. Ďalej sťažovateľ
zotrval na dôvodoch sťažnosti a uviedol, že žiaden z argumentov najvyššieho súdu
uvedených v jeho vyjadrení nie je spôsobilý zvrátiť dôvodnosť sťažnosti.
Pokiaľ ide o vyjadrenie krajského súdu, sťažovateľ sa odvolal na obsah sťažnosti
a právnu argumentáciu v nej uvedenú. Na argument krajského súdu týkajúci sa zohľadnenia
charakteru pôvodných strán sporu pri prideľovaní veci, ktorej predmetom je nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia do obchodnoprávneho oddelenia, uviedol, že takéto
pridelenie nie je v súlade so zaužívanou praxou okresného súdu, podľa ktorej sú
v obdobných prípadoch žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia prideľované do
občianskoprávneho oddelenia bez ohľadu na charakter strán sporu. Sťažovateľ zastáva
názor, že zo strany všeobecných súdov došlo k nesprávnej interpretácii § 16 ods. 2 zákona
o súdoch, a uviedol taký výklad tohto ustanovenia, podľa ktorého predsedať senátu vo veci,
ktorá mu bola pridelená ako referujúcemu sudcovi, môže len ten sudca, ktorý je vo funkcii
predsedu senátu už v čase pridelenia veci.
7. Krajský súd (vo svojom vyjadrení z 23. júla 2018) a najvyšší súd (vo svojom
vyjadrení zo 6. augusta 2018) súhlasili s upustením od ústneho pojednávania. Podobne sa
vyjadril aj sťažovateľ, ktorý vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo svojom
vyjadrení z 12. septembra 2018.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
9. Predmetom sťažnosti sú tvrdenia sťažovateľa (uvedené v bode 2), že napadnutým
rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
10. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní, vychádzajúc z písomných podaní
účastníkov, preskúmal všetky námietky a dôvody sťažovateľa a zistil, že jeho sťažnosť je
čiastočne dôvodná.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch.
12. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
13. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
14. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri
poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu
podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).
15. Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46
ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu
poskytuje ústava každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky
upravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo
inom orgáne Slovenskej republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných
orgánov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je
porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/94).
16. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.
Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci má pozitívny záväzok aktívnym
spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli
oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva
a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry ústavného
súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch. Ak
účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany
v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr. II. ÚS 78/05,
17. Námietka sťažovateľa týkajúca sa ním tvrdeného porušenia označených práv
(bod 1) napadnutým uznesením najvyššieho súdu je založená na argumente, že ak najvyšší
súd odmietol dovolanie sťažovateľa s tým, že sa zaoberal len prípustnosťou a dovolacím
dôvodom podľa § 420 písm. e) CSP a odmietol sa zaoberať dovolacími dôvodmi podľa
§ 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je takéto rozhodnutie protiústavné.
18. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný
súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym
orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1
ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak
iba z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade
s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.
19. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
20. Z tohto hľadiska pristúpil ústavný súd k preskúmaniu napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:
„43. Dovolací súd sa posudzovaním dovolania žalovaného v 2. rade podaného
z dôvodu § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. nezaoberal z dôvodov uvedených v rozhodnutí
veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho sudu Slovenskej republiky sp. zn. 1
VCdo/2/2017 zo dňa 19.04.2017, vychádzajúc z právneho názoru vyjadreného v tomto
rozhodnutí, podľa ktorého je kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420
C. s. p. a § 421 C. s. p. neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody
prípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti
dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 C. s. p..
44. Veľký senát v označenom rozhodnutí zároveň vyslovil, že ak sú v dovolaní
uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/ C. s. p., dovolací súd sa
pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania
z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená
na prednejšom mieste.
45. S poukazom na § 48 ods. 3 C. s. p. je právny názor vyjadrený v rozhodnutí
veľkého senátu pre senát dovolacieho súdu záväzný aj v tejto veci, z dôvodu ktorého sa
dovolací súd môže zaoberať len okolnosťami namietanými žalovaným v 2. rade vo vzťahu
k vade konania podľa § 420 písm. e/ C. s. p..“
21. V kontexte sťažnostnej argumentácie sťažovateľa je predmetom posúdenia zo
strany ústavného súdu otázka, či je z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup
najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho o dovolaní, v zmysle ktorého ak sú v dovolaní
súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa ustanovenia § 420 CSP, ako aj § 421 CSP,
dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti
dovolania z hľadiska § 420 CSP a v prípade uplatnenia viacerých vád zmätočnosti podľa
§ 420 a) až f) CSP sa dovolací súd obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania
z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená
na prednejšom mieste.
22. Vzhľadom na nejednotnosť názorov ústavného súdu prijal k tejto otázke ústavný
súd uznesením č. k. Plz. ÚS 1/2018-22 z 25. apríla 2018 zjednocujúce stanovisko, ktorým
sú jednotlivé senáty podľa § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde pri rozhodovaní
v ďalších obdobných veciach viazané:
„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa
ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového
poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania
obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového
poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420
písm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri
skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania
z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená
na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.“
23. Prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu je plne aplikovateľné aj
v prerokovávanej veci, ústavný súd sa s ním v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach
naň odkazuje.
24. Ústavný súd tiež v tejto súvislosti poznamenáva, že zo strany najvyššieho súdu
medzičasom došlo k zrevidovaniu stanoviska vysloveného v uznesení veľkého senátu
občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 z 19. apríla 2017, a to uznesením
veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1 V Cdo 1/2018 z 21. marca 2018,
v ktorom najvyšší súd vyslovil, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421 CSP
je prípustná.
25. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzatvára, že pokiaľ sťažovateľ v podanom
dovolaní uplatnil súbežne dôvody prípustnosti dovolania podľa § 420 ods. 1 písm. e) a f)
CSP, ako aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a najvyšší sa v napadnutom uznesení pri
skúmaní prípustnosti dovolania obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania
z hľadiska § 420 ods. 1 písm. e) CSP, porušil tým základné právo sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
26. Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný
súd toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom
súde) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b)
zákona o ústavnom súde; bod 2 výroku tohto nálezu]. V ďalšom konaní bude najvyšší súd
viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom
súde).
27. Vecným zaoberaním sa sťažnosťou vo vzťahu k namietanému rozsudku
krajského súdu ústavnému súdu bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 in fine
ústavy, a preto rešpektujúc zásadu vlastného sebaobmedzenia a zdržanlivosti (PL. ÚS 3/09,
I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011) ústavný nepovažoval za potrebné zaoberať sa namietaným
rozsudkom krajského súdu, ktorý bude predmetom posúdenia zo strany najvyššieho súdu po
vrátení veci na ďalšie konanie. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu
minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom
zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na
ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia týchto
práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. IV. ÚS 128/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosti vo zvyšnej časti nevyhovel (bod 4
výroku tohto nálezu).
28. Návrhom doručeným ústavnému súdu 28. júna 2018 sa sťažovateľ domáhal
vydania dočasného opatrenia podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorým by ústavný
súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Keďže ústavný súd sa
z vecného hľadiska zaoberal len posúdením namietaného uznesenia najvyššieho súdu,
nevzhliadol dôvody na odloženie vykonateľnosti namietaného rozhodnutia krajského súdu,
a preto nepovažoval za potrebné rozhodnúť o návrhu sťažovateľa na odloženie jeho
vykonateľnosti.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1
29. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných
garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou
zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia,
ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce
upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná
zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody
a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07).
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom
na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).
30. Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48
ods. 1 ústavy je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť,
bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo za účelový
(II. ÚS 893/2014). Podľa názoru ústavného súdu ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými
sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte
(napr. IV. ÚS 116/2011).
31. Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené
predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie
k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu
(napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06, III. ÚS 285/2010).
32. Podstatu sťažnosti tvorí námietka sťažovateľa, že tým, že občianskoprávna vec
bola prejednaná na miestne nepríslušnom súde a rozhodovali o nej sudcovia, ktorí podľa
rozvrhu práce rozhodovali obchodnoprávne spory, došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
33. Problém posúdenia ústavnej akceptovateľnosti právneho názoru, a tým aj
rozhodnutia dovolacieho súdu sa takto zužuje na zodpovedanie otázky, či relevantné
ustanovenia zákona o súdoch interpretoval a následne použil dovolací súd ústavne
konformným spôsobom (čl. 152 ods. 4 ústavy). Ingerencia ústavného súdu do výkonu
právomoci všeobecného súdu je totiž opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť
napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne
neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný (III. ÚS 355/2013). O svojvôli pri výklade alebo
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by
bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02).
34. Vo vzťahu k ťažiskovej námietke sťažovateľa najvyšší súd v napadnutom
uznesení v podstatnom uviedol:
«46. Podľa § 420 písm. e/ C. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd.
47. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho I. výroku o povinnosti žalovaného v 2. rade
zaplatiť žalobcovi sumu 43 293,92 eur aj s príslušenstvom. Tento rozsudok preto spĺňa
podmienku rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej alebo rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí.
48. Dovolateľ vo vzťahu k uvedenej vade primáme namietol, že vec v 1. inštancii bola
nesprávne zapísaná do obchodnoprávneho oddelenia a pridelená sudkyni JUDr. Renáte
Kňazúrovej v oddelení 2Cb (ktorá ju z tohto dôvodu prejednala a rozhodla o nej ako
nezákonná sudkyňa).
49. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 4Cdo/l/l998 zo dňa
28.01.1998 vyslovil, že „... tým, že obchodnú vec na súde vecne a miestne príslušnom
prejednali a rozhodli sudcovia, ktorí podľa rozvrhu práce rozhodujú občianskoprávne
spory, nebola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
a ani nerozhodoval súd nesprávne obsadený (§ 237 písm. g/ O. s. p.). Z rozdielnosti povahy
prejednávaných občianskoprávnych a obchodnoprávnych vecí nevyplýva rozdielnosť
procesných práv účastníkov a možností ich realizácie.“ Vyplývajúc z citovaného
rozhodnutia, pokiaľ by obdobne, občianskoprávnu vec na vecne a miestne príslušnom súde
prejednali a rozhodli sudcovia vybavujúci obchodné veci, nemala by táto okolnosť za
následok dovolateľom namietanú vadu konania podľa § 420 písm. e/ C. s. p..
50. Bez ohľadu na vyššie uvedené, z rozvrhu práce OS Dolný Kubín (úč. v čase
nápadu veci na súd 1. inštancie dňa 20.10.2011), s obsahom ktorého sa dovolací súd za
účelom posúdenia opodstatnenosti námietky dovolateľa oboznámil, vyplýva, že pod
obchodnými vecami, ktoré sa zapisujú do súdneho registra Cb sa rozumejú (o. i.) spory
medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti bez ohľadu na to, akým hmotnoprávnym
predpisom sa spravuje daný vzťah (str. 13 rozvrhu práce).
51. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca svoj nárok odvodzuje z tej okolnosti, že
duplicitne plnil žalovanému v 1. rade na základe rozsudku KS v Žiline sp. zn. 6Co/163/2010
z 27.10.2010 o uložení povinnosti žalovanému (ktoré v tomto konaní
vystupuje ako žalobca) platiť žalobcovi - spoločnosti (v tomto konaní
v procesnom postavení žalovaného v 1. rade). Je nepochybné, že obidve strany sporu sú
právnickými osobami, konajúcimi v rámci ich podnikateľskej činnosti; zároveň
z odôvodnenia vyššie označeného rozsudku (č. l. 22 - 27 spisu) vyplýva záväzkovo právny
vzťah založený medzi stranami sporu Obchodným zákonníkom. Vychádzajúc z týchto
skutočností má dovolací súd za to, že vec bola na súde prvej inštancie zapísaná do registra
„Cb“ správne a aj správne bola náhodným výberom pridelená do súdneho oddelenia 2Cb,
v ktorom v čase nápadu veci na súd bola zákonnou sudkyňou JUDr. Renáta Kňazúrová.
52. V nadväznosti na uvedené za nedôvodnú vyhodnotil dovolací súd aj námietku
dovolateľa spočívajúcu v tvrdení, že vec prejednal na odvolacom súde nesprávne obsadený
súd.
53. Podľa vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom
poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení
neskorších predpisov, do súdneho registra „Cob“ sa zapisujú všetky veci zapísané na
okresnom súde do súdnych registrov „Cb“, „CbCud“, „CbR“, „Nrc“, „Exre“, „PPok“, ak
je proti rozhodnutiu podané odvolanie [Príloha č. III (Súdne registre odvolacej agendy), B.
(Súdny register obchodných veci), bod 1]. Vzhľadom na uvedené, vec prejednaná
a rozhodnutá na prvoinštančnom súde pod sp. zn. 2Cb/l6/2012, bola na odvolacom súde
správne zapísaná do súdneho registra „Cob“ a prejednaná a rozhodnutá pod sp. zn.
13Cob/214/2016 (do ktorého súdneho oddelenia bola pridelená náhodným výberom
pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených MS SR).»
35. Najvyšší súd reagoval v napadnutom uznesení aj na námietku sťažovateľa
týkajúcu sa spôsobu, akým bol predseda senátu odvolacieho súdu ustanovený do tejto
funkcie, ako aj na námietku jeho zaujatosti a zaujatosti sudkyne prerokovávajúcej vec na
súde prvej inštancie:
«54. Vo vzťahu k osobe sudcu JUDr. Róberta Bebčáka na odvolacom súde je správne
tvrdenie dovolateľa uvedené na str. 8 jeho dovolania (č. l. 596 spisu) o tom, že JUDr.
Róbert Bebčák bol do funkcie predsedu senátu súdneho oddelenia 13Cob ustanovený
dodatkom č. 2 k rozvrhu práce KS v Žiline zo dňa 31.01.2017, ktorý nadobudol účinnosť
dňa 01.02.2017. Do uvedeného dátumu bol menovaný sudca členom odvolacieho senátu,
ktorému bola vec náhodným výberom pridelená (13Cob) a ktorého predsedníčkou bola
JUDr. Mária Dubcová.
55. Skutočnosť, že predmetná vec bola v senáte pridelená JUDr. Róbertovi
Bebčákovi ako sudcovi spravodajcovi resp. referujúcemu členovi senátu, vyplýva
z viacerých prípisov, podpísaných predsedníčkou senátu JUDr. Máriou Dubcovou.
vypracovaných JUDr. Bebčákom (č. 1. 517, 522, 536). Z č. l. 537 vyplýva informácia, že
JUDr. Bebčák je referujúcim členom senátu. Po úspešnom výberovom konaní na funkciu
predsedu senátu [hoci táto informácia z obsahu spisu výslovne nevyplýva, ide však
o kariérny postup sudcu na súde vyššej inštancie a z úradného záznamu na č. l. 539 je tiež
zrejmé, že s účinnosťou od 01.02.2017 bol JUDr. Bebčák menovaný do funkcie predsedu
senátu (správne malo znieť „... bol ustanovený...“ pozn. dovolacieho súdu)], JUDr. Bebčák
ostal naďalej sudcom spravodajcom, avšak ako predseda senátu sa už priamo podpisoval
na rozhodnutiach (ktoré ako člen senátu, tzv. „votant“ podpisovať nemohol). Tak tomu bolo
aj v prípade dovolateľom namietaného uznesenia na č. l. 538 spisu o verejnom vyhlásení
rozsudku dňa 22.02.2017. Na margo tohto uznesenia dovolací súd dodáva, že predmetné
uznesenie spĺňa náležitosti v zmysle § 219 ods. 3 veta prvá C. s. p., podľa ktorého vo
veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, oznámi miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke
príslušného súdu v lehote najmenej päť dni pred jeho vyhlásením.
56. Za neopodstatnenú vyhodnotil dovolací súd aj dovolateľom vznesenú námietku
zaujatosti zákonnej sudkyne na súde prvej inštancie spočívajúcu v tvrdení o existencii
nadštandardných vzťahov medzi ňou a zástupcami (žalobcom), a to
z dôvodu, že ide o nepreukázané tvrdenia dovolateľa, ktoré v priebehu konania ani
neuplatnil. Z rovnakého dôvodu neobstojí námietka dovolateľa spočívajúca v tvrdení
o zaujatosti sudcu odvolacieho senátu. JUDr. Bebčáka. Neobstojí ani tvrdenie dovolateľa,
že JUDr. Bebčák mal ako predseda senátu ovplyvniť výsledok konania, a to aj s poukazom
na § 47 ods. 1, 2 C. s. p., podľa ktorého senát rozhoduje po neverejnej porade, na ktorej
môže byť prítomný zapisovateľ; iné osoby nesmú byť na porade prítomné. Na rozhodnutie je
potrebná väčšina hlasov, pričom hlasovať sú povinní všetci členovia senátu. Funkčne
mladší členovia senátu hlasujú pred funkčne staršími členmi senátu. Predseda senátu
hlasuje posledný.
57. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dospel dovolací súd k záveru, že
v konaní pred odvolacím súdom k dovolateľom namietanej vade zmätočnosti uvedenej
v ustanovení § 420 písm. e/ C. s. p. nedošlo, z dôvodu ktorého dovolanie žalovaného
v 2. rade ako neprípustné podľa § 447 písm. c/ C. s. p. odmietol bez toho. aby sa zaoberal
dôvodnosťou podaného dovolania, a teda otázkou vecnej správnosti napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu.»
36. Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva
funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na
konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými
sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.
Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať
len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie
akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní
výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.
Ústavný súd podčiarkuje, že spôsob prideľovania vecí podľa predmetu konania
jednotlivým senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom je vykonávaný v zmysle
§ 50 a § 51 zákona o súdoch v súlade s rozvrhom práce príslušného súdu vydaným podľa
§ 52 zákona o súdoch.
Podľa bodu B.1.1 rozvrhu práce okresného súdu na rok 2011 sa okrem iného pod
obchodnými vecami, ktoré sa zapisujú do súdneho registra Cb, rozumejú aj spory medzi
podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti bez ohľadu na to, akým hmotnoprávnym
predpisom sa spravuje daný vzťah.
37. Súčasťou základného práva na zákonného sudcu je nepochybne aj zásada
prideľovania súdnej agendy a určenia členov senátov na základe pravidiel obsiahnutých
v rozvrhu práce. Medzi požiadavky kladené na rozvrh práce podľa čl. 48 ods. 1 ústavy patrí
tiež predvídateľnosť a transparentnosť obsadenia súdu, resp. senátu vrátane zastupovania
vo vzťahu k účastníkom konania.
38. Zo zákonného vymedzenia zákonného sudcu okrem iného vyplýva aj to, že sa zaň
považuje každý člen senátu, ktorý bol rozvrhom práce, prípadne jeho dodatkami pridelený
do konkrétneho senátu.
39. Vychádzajúc z uvedených právnych noriem, z odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu, z argumentácie sťažovateľa a po oboznámení sa s príslušnými
ustanoveniami rozvrhu práce okresného súdu pre rok 2011 (v relevantnom znení) ústavný
súd konštatuje, že k prideleniu veci okresným súdom do súdneho registra Cb došlo v súlade
s ustanoveniami zákona o súdoch a v súlade s právnou úpravou regulujúcou organizáciu
práce okresného súdu. Takýto postup je zákonný, a teda aj súladný s ústavou. V nadväznosti
na túto skutočnosť najvyšší súd správne ako neopodstatnenú vyhodnotil aj námietku
sťažovateľa o tom, že vec prejednal na odvolacom súde nesprávne obsadený senát. Rovnako
aj zmena vo funkcii predsedu senátu krajského súdu v prerokovávanej veci, ktorému bola
vec sťažovateľa pridelená, zodpovedá zákonným pravidlám, ako aj zárukám vyplývajúcim
zo základného práva na zákonného sudcu, keďže bola vykonaná v súlade s rozvrhom práve
okresného súdu. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa dostatočne jasne a zrozumiteľne
vyjadril aj k námietke sťažovateľa týkajúcej sa ním tvrdenej zaujatosti sudkyne
prerokovávajúcej vec na súde prvej inštancie. Najvyšší súd správne aplikoval ustanovenia
zákona o súdoch, vyčerpávajúcim spôsobom reagoval na všetky sťažovateľom vznesené
námietky a jeho rozhodnutie je presvedčivé.
40. K porušeniu práva na zákonného sudcu dôjde, ak bude určený buď v rozpore
s rozvrhom práce alebo síce v súlade s ním, ale na základe takého jeho ustanovenia
(pravidla), ktoré odporuje zákonu (I. ÚS 581/2017, II. ÚS 16/2011). Preskúmaním námietok
sťažovateľa ústavný súd nezistil, žeby namietaný postup všeobecných súdov bol svojvoľný,
účelový a v tomto prípade rozporný so zákonom a rozvrhom práce, v dôsledku čoho
nemohlo dôjsť a ani nedošlo k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, a preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel.
III.
41. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania z dôvodu právneho
zastúpenia v celkovej výške 1 879,41 € za tri úkony právnej služby vrátane 20 % DPH
(prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti a vyjadrenie).
42. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2017, ktorá
bola 921 €. Sťažovateľovi, ktorý bol vo veci namietaných porušení práv úspešný, vznikli
trovy konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom v súlade s § 1 ods. 3, § 11
ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd priznal odmenu za dva úkony právnej
služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti), a to za každý úkon po
153,50 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 9,21 € za každý
úkon právnej služby predstavuje sumu 325,42 €. Keďže právny zástupca sťažovateľa je aj
platcom DPH, uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3
vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli
teda priznané v celkovej sume 390,50 €. Ústavný súd nepriznal sťažovateľovi odmenu za
úkon – vyjadrenie z 27. augusta 2018, ktorý nepovažoval za účelný, keďže v ňom neuviedol
žiadnu inú argumentáciu okrem tej už uvedenej v sťažnosti.
43. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na
účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1
CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona
o ústavnom súde).
44. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. septembra 2018