Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 209/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-65

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. septembra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom , vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 22. februára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. marca 2018 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 23. marca 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. marca 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 390,50 € (tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov) do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu

.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 25. júna

2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 22. februára 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.

zn. z 23. marca 2018 [(ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“)

(spolu aj „napadnuté rozhodnutia“)].

2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti uvádza, že vystupoval v procesnom postavení

žalovaného v 2. rade v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. o zaplatenie sumy 43 293,92 eur s príslušenstvom.

Okresný súd rozsudkom č. k. -443 z 10. februára 2016 rozhodol, že sťažovateľ

je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 43 293,92 eur s príslušenstvom, žalobný návrh proti

žalovanému v 1. rade zamietol a rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní

od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Na základe odvolania sťažovateľa rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom

výroku o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 43 293,92 eur s príslušenstvom

potvrdil, a zároveň rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v celom rozsahu. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol a žalobcovi

priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym

záverom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, ktorý sa s poukazom na

rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla 2017

odmietol zaoberať posudzovaním dovolania z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) Civilného

sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) s odôvodnením, že kumulácia dôvodov prípustnosti

dovolania v zmysle a je neprípustná, a pokiaľ sú v dovolaní súbežne

uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri

skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska

. Sťažovateľ však v súlade s názorom najvyššieho súdu uvedeným v uznesení

sp. zn. z 24. januára 2018, ako aj v uznesení ústavného súdu sp. zn.

z 25. apríla 2018 zastáva názor, že súbežné uplatnenie dovolacích dôvodov

podľa a je prípustné. Z tohto dôvodu ak sa najvyšší súd

v napadnutom uznesení pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzil len na posúdenie

prípustnosti dovolania z hľadiska , porušil tým právo sťažovateľa na prístup

k súdu podľa . Rovnako sťažovateľ považuje za porušenie práva na

prístup k súdu podľa , ak sa najvyšší súd pri skúmaní prípustnosti

dovolania obmedzil výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej

procesnej vady zmätočnosti, ktorá bola v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste

[ ], a to aj v prípade sťažovateľom uplatnených viacerých vád

zmätočnosti uvedených v až f) . V ďalšom obsahu sťažnosti sťažovateľ

uvádza argumenty, na základe ktorých bol podľa jeho názoru naplnený dovolací dôvod

podľa , keďže v prípade sťažovateľa „bola občianskoprávna vec

prejednaná na miestne nepríslušnom súde a bola rozhodnutá sudcami, ktorí podľa rozvrhu

práce rozhodovali občianskoprávne spory“, čím došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa .

Sťažovateľ poukazuje na to, že predmetom žaloby žalobcu bol nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia, ktorý si na začiatku konania uplatňoval len voči žalovanému

v 1. rade, ktorým bola obchodná spoločnosť, a keďže inštitút bezdôvodného obohatenia je

upravený v , neexistoval žiaden dôvod na to, aby bola vec priradená

do obchodnoprávneho registra. Takéto pridelenie žaloby žalobcu nezodpovedá zaužívanej

praxi okresného súdu ani ostatných súdov v rámci Slovenskej republiky, ktoré v takýchto

prípadoch prideľujú žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia bez ohľadu na to, či sú

účastníkmi fyzické alebo právnické osoby, do občianskeho registra a agendy s označením

„C“. Sťažovateľ uvádza skutočnosti, na základe ktorých spochybňuje nezaujatosť vec

prerokovávajúcej sudkyne na súde prvej inštancie. Sťažovateľ „nadobudol dôvodnú

pochybnosť o nezaujatosti vec prejedávajúceho sudcu, nakoľko konateľ žalovaného v rade

1/ sa pred vyhlásením rozsudku súdu prvej inštancie právnemu

zástupcovi sťažovateľa pochválil, že v rámci rokovaní so

žalobcom, mu zástupcovia povedali, že na súde majú dohodnuté, že

žalovaného v rade 1/ súd nezaviaže k žiadnej povinnosti, ale že zaviaže iba sťažovateľa.

Zároveň žiadal, aby sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu vyplatil do jeho rúk

sumu 22.000,- Eur a že v takom prípade zariadi, aby povinnosťou nebol zaviazaný ani

sťažovateľ. Požadovaný úplatok ale sťažovateľ odmietol poskytnúť.“. Ďalej sťažovateľ

poukazuje na ekonomické prepojenie medzi zákonnou sudkyňou a stranou sporu, keď vec

prerokovávajúca sudkyňa je vlastníčkou nehnuteľností v obci , ktorej odvádza

daň z nehnuteľnosti, ktorej prijímateľkou je strana sporu, obec . Podľa

sťažovateľa „v danom prípade sú zrejmé a preukázané pochybnosti o nezaujatosti, ktoré sú

preukázané jednak objektívnymi okolnosťami ako aj vyjadrením zástupcov

o tom, že majú nadštandardné vzťahy s namietanou sudkyňou. Uvedený procesný

nedostatok platí rovnako aj pre odvolacie a dovolacie konanie v tejto právnej veci, nakoľko

pokiaľ bola vec už na prvom stupni nesprávne a nezákonne pridelená do registra

obchodnoprávnych vecí, potom aj na odvolacom súde rozhodovali nezákonní sudcovia

a nesprávne obsadený senát.“. Sťažovateľ spochybňuje aj nezaujatosť sudcu senátu

odvolacieho súdu JUDr. Róberta Bebčáka, k čomu uvádza: „JUDr. Róbert Bebčák je synom

, advokáta, ktorý je veľmi blízkym priateľom štatutárneho zástupcu

žalovaného v rade 1/... pána , konateľa a majiteľa spoločnosti.

po 22.02.2017 kontaktoval právneho zástupcu sťažovateľa

a oznámil mu, že osobne cez , otca člena senátu JUDr. Róberta

Bebčáka, zariadil to, aby sťažovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný.

a sa pravidelne navštevujú ako rodina, pričom tieto stretnutia

využíva aj na ovplyvňovanie rozhodovania Krajského súdu v Žiline, cez

syna svojho blízkeho rodinného priateľa JUDr. Róberta Bebčáka. Takto poistil vybavenie

úmyselného justičného omylu. aj po pridelení veci senátu

Krajského súdu v Žiline opätovne žiadal sťažovateľa prostredníctvom jeho právneho

zástupcu o poskytnutie sumy 22.000.- Eur s poznámkou, že pokiaľ nedá tieto peniaze

vopred, spor prehrá.“ Sťažovateľ spochybňuje aj spôsob, akým sa JUDr. Róbert Bebčák

dostal do funkcie predsedu senátu, keď uvádza: „JUDr. Róbert Bebčák bol do funkcie

predsedu senátu súdneho oddelenia 13Cob pridelený až dodatkom č. 2 k rozvrhu práce

Krajského súdu v Žiline zo dňa 31.01.2017, ktorý nadobudol účinnosť až dňa 01.02.2017!

Podľa článku 9 dodatku č. 2 k rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline Bod II. 4 personálne

obsadenie jednotlivých súdnych oddelení a ich označenie 13Cob, 14Cob - za ďalšieho

predsedu senátu sa dopĺňa i JUDr. Róbert Bebčák. Uvedená skutočnosť, ale nemohla

spôsobiť automatickú zmenu v obsadení senátu Krajského súdu v Žiline v tom smere, že

namiesto doterajšieho predsedu senátu JUDr. Márie Dubcovej by nastúpil automaticky

JUDr. Róbert Bebčák. Pokiaľ by to bolo takto možné, spôsobilo by to pravú, nezákonnú

retroaktivitu dodatku č. 2 zo dňa 31.01.2017 k rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline

a nezákonný zásah do princípu náhodného prideľovania súdnych spisov sudcom. Táto

bezdôvodná zámena je úmyselnou nenapraviteľnou procesnou vadou, svedčiacou o snahe

JUDr. Róberta Bebčáka vziať rozhodnutie odvolacieho súdu do vlastných rúk ako referujúci

a aj ako predsedajúci sudca, aby si mohol nezákonný rozsudok pripraviť a sám aj

vyhlásiť!“ Sťažovateľ je toho názoru, že v prerokovávanej veci nenastali žiadne okolnosti

odôvodňujúce presun pridelenej veci na iného predsedu senátu, preto nie je možné

považovať JUDr. Róberta Bebčáka v pozícii predsedu senátu za zákonného sudcu.

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ namieta, že oznámenie

o termíne verejného vyhlásenia rozsudku nariadeného na 22. február 2017 nebolo

zverejnené na webovej stránke krajského súdu ani na stránke Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky v súlade s , a navyše oznam, ktorý bol zverejnený na

stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, neobsahoval správny údaj

o predsedovi senátu v tejto právnej veci. V spise sa nenachádza žiadny záznam ani doklad

o tom, že uvedené oznámenie bolo zverejnené na webovej stránke krajského súdu v súlade

s . Uvedená skutočnosť podľa sťažovateľa preukazuje danosť dovolacieho

dôvodu v zmysle , pretože pokiaľ by sťažovateľ mal vedomosť

o tom, že funkciu predsedu senátu v tejto právnej veci má vykonávať JUDr. Róbert Bebčák,

mohol by účinne podať námietku zaujatosti v zmysle a nasl. . Uvedeným

postupom krajský súd porušil „základné právo sťažovateľa na verejné vyhlásenie rozsudku

zaručené v vo veci, ktorá sa ho týkala ako účastníka konania resp.

strany sporu“. Sťažovateľ ďalej uvádza, že vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského

súdu jednoznačne existoval dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a)

, keď „odvolací súd v zhode s právnym názorom súdu prvého stupňa neprihliadol na

námietku premlčania kvalifikovane vznesenú zo strany sťažovateľa, aj keď táto bola podaná

dôvodne. Uvedený právny názor odvolacieho súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou

praxou dovolacieho súdu, ktorá je uvedená v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 28.01.2015. Dovolací súd v uznesení sp. zn. zo dňa

28.01.2015 jednoznačne uviedol, že dĺžku premlčacích dôb upravuje zákon. Súd musí

v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia posúdiť námietku premlčania komplexne

z hľadiska ustanovenia a aj bez námietky účastníka z úradnej

povinnosti skúmať aj to, či sa na danú vec vzťahuje trojročná alebo desaťročná objektívna

premlčacia doba. Tento prieskum odvolací súd, prezentovaný zaujatým nezákonným

sudcom, odmietol uskutočniť.“. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej

inštancie a odvolacieho súdu, ktoré podľa jeho názoru „v rozpore s ustálenou rozhodovacou

praxou dovolacieho súdu uverili tvrdeniam žalobcu o tom, že v danom prípade došlo

k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu. Dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu

úmyslu vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu bola počas celého konania na strane

žalobcu, ktorý toto dôkazné bremeno nepreukázal. Napriek tomu odvolací súd tvrdí, že

dôkazné bremeno preukázať, že nešlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie, bolo na

sťažovateľovi. Takýto právny názor je celkom zjavne nesprávny a v rozpore so súdnou

praxou dovolacieho súdu.“. V ďalšom obsahu sťažnosti sťažovateľ s poukazom na

podrobne uvedené skutkové okolnosti posudzovanej právnej veci spochybňuje správnosť

záverov okresného súdu a krajského súdu. Sťažovateľ namieta aj nesprávne právne

posúdenie možnosti žalobcu uplatňovať nárok na základe tzv. eventuálneho petitu voči

dvom rozdielnym subjektom, žalovanému v 1. rade a eventuálne sťažovateľovi. „Uvedený

procesný postup súdov nižšej inštancie zakladá prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 421

ods. 1 písm. a) , nakoľko takýto právny názor nerešpektuje ustálenú rozhodovaciu

činnosť dovolacieho súdu uvedenú v uznesení NS SR sp. zn. zo dňa

20.01.2011 a uznesení Najvyššieho súdu SR, sp. zn. . Súdy nižšej inštancie

sa s touto podstatnou námietkou sťažovateľa, ktorú vzniesol už vo svojom odvolaní zo dňa

14.07.2015 nevysporiadali v súlade so súdnou praxou.“ Podľa sťažovateľa došlo zo strany

krajského súdu k nedostatočnému preskúmaniu postupu okresného súdu a závery krajského

súdu sú podľa jeho názoru čisto formalistické, arbitrárne a z ústavnoprávneho hľadiska ich

nie je možné akceptovať.

3. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal

sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom vyslovil:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

23.03.2018 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa Slovenskej

republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde,

základné právo sťažovateľa podľa , spočívajúce

v práve na zákonného sudcu a základné právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne

konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 23.03.2018 a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 22.02.2017 bolo

porušené základné právo sťažovateľa podľa ,

spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo

sťažovateľa podľa , spočívajúce v práve na

zákonného sudcu a základné právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo dňa 22.02.2017 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie

konanie.

5. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1252,94 €

a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi na účet vedený vo

.“

4. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila predsedníčka krajského

súdu, ako aj predsedníčka najvyššieho súdu. V liste sp. zn. Spr 231/2018 z 23. júla 2018

predsedníčka krajského súdu uviedla, že ústavnú sťažnosť považuje vo vzťahu

k namietanému rozhodnutiu krajského súdu za nedôvodnú v celom rozsahu a navrhuje jej

nevyhovieť. Ďalej v podstatnom uviedla:

«a) Skutočnosť, že predmetom žaloby bol nárok z bezdôvodného obohatenia

upravený v ust. a nasl. neznamená, že sporová vec musí byť

a priori zapísaná do registra („C“) občianskoprávnych vecí a tým pridelená sudcovi, ktorý

podľa príslušného rozvrhu práce daného súdu vybavuje občianskoprávnu agendu.

Bezdôvodné obohatenie ako (hmotno) právny inštitút nie je v

osobitne upravený a v takom prípade cez ust. , (čo by

lex specialis) sa aplikuje úprava bezdôvodného obohatenia v (čo by

lex generalis). Relevantný pre zápis/pridelenie veci bol právny charakter vzťahu pôvodných

strán sporu - podnikateľských subjektov, čo napokon vyhodnotil aj najvyšší súd v

dovolacom rozhodnutí.

b) Odvolací senát 13Cob Krajského súdu v Žiline, ktorému bola vec zákonným

spôsobom, podľa rozvrhu práce platného v rozhodnej dobe, t.j. k momentu jeho predloženia

súdom prvej inštancie 26.08.2016, pridelená na prejednanie a rozhodnutie, pôsobil

v zložení JUDr. Mária Dubcová - (riadiaca) predsedníčka senátu, Mgr. Zuzana Štolcová -

členka senátu a JUDr. Róbert Bebčák - člen senátu, ktorému bola ako sudcovi

spravodajcovi („referujúcemu členovi senátu“) predmetná sporová vec riadiacou

predsedníčkou senátu od počiatku pridelená na vybavenie (č.l. 10 a nasl. zberného spisu).

V priebehu odvolacieho konania, dňa 31.01.2017 predsedníčka Krajského súdu v Žiline

vymenovala JUDr. Róberta Bebčáka do vyššej sudcovskej funkcie, a to do funkcie predsedu

senátu s účinnosťou od 01.02.2017 (menovací dekrét z 31.01.2017 pod č. Spr

Oú), čo sa premietlo do rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline na rok 2017 v znení Dodatku

č. 2. V odvolacom konaní pokračoval naďalej senát 13Cob v zložení z rovnakých sudcov,

a to JUDr. Mária Dubcová, Mgr. Zuzana Štolcová, JUDr. Róbert Bebčák, avšak

súčinnosťou od 01.02.2017 JUDr. Róbert Bebčák ako sudca spravodajca v danej veci

mohol konať aj ako predseda senátu, čo priamo vyplýva z ust.

Z. z., podľa ktorého, ak má v senáte viac sudcov funkciu predsedu senátu, určí predsedu

senátu, ktorý riadi a organizuje činnosť senátu, rozvrh práce. Každý predseda senátu má

právo predsedať senátu vo veci, ktorá mu bola pridelená ako spravodajcovi. Z uvedeného

vyplýva, že nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na zákonného sudcu pokiaľ ide o ním

namietané zmenené zloženie senátu, či obsadenie senátu.

c) Z uznesenia sp. zn. z 08.02.2017 vyplýva, že JUDr. Róbert

Bebčák ako predseda senátu/sudca spravodajca nariadil vo veci verejné vyhlásenie

rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania na deň 22.02.2017 a miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku postupom podľa súd

oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline s vyvesením 14.02.2017 a zvesením

(vestibul budovy) a súčasne na webovej stránke súdu, s uverejnením až do (viď príloha -

Úradné tabule - archív-Zoznam na deň 22.02.2017 na www.iustice.gov.sk). Aj keď

v zverejnenom zozname verejných vyhlásení rozsudkov s dátumom 22.02.2017 je v záhlaví

uvedený údaj „Sudca: Dubcová Mária, JUDr.“, čo je vyvolané softvérovým automatickým

nastavením programu súdneho manažmentu (prioritne pre účely okresných súdov s jediným

sudcom a nie pre senáty odvolacieho súdu s možnými viacerými kombináciami pri

viacerých predsedoch senátu v rámci jedného senátu), z ďalšieho obsahu zverejneného

zoznamu nepochybne vyplýva, v ktorých veciach s verejne vyhlasovanými rozsudkami konal

ako predseda senátu JUDr. Róbert Bebčák (v zozname pod poradovým číslom 7. a 8.).

Predmetný zoznam v podobe a s obsahom ako je pripojený aj v prílohe tohto vyjadrenia bol

teda riadne zverejnený a boli splnené zákonné náležitosti podľa pre

možnosť verejného vyhlásenia rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn.

z 22.02.2017. Ani prípadné technické nedokonalosti zobrazovania pri zverejňovaní údajov

na webovej stránke súdu (s uvádzaním ako prioritného riadiaceho predsedu senátu, čo sa

následne prenáša napr. aj na internetový portál Za otvorené súdy - Transparenty

International Slovensko), tak nemohli z hľadiska materiálneho ponímania ochrany

zasiahnuť do ústavných práv sťažovateľa spôsobom a v intenzite ako tvrdí vo svojej

sťažnosti.

d) Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá zákonným

i ústavným kritériám ( ), keďže dáva odpoveď na všetky relevantné

skutkové a právne otázky potrebné pre rozhodnutie v odvolacom konaní a zaoberá sa vecou

dostatočne a primerane v rámci danom rozsahom a dôvodmi odvolania podaného

v zákonnej odvolacej lehote.

e) Nestrannosť sudcu sa predpokladá a pokiaľ sťažovateľ, resp. jeho advokát,

disponoval relevantnými informáciami o priamom či nepriamom ovplyvňovaní

rozhodovacej činnosti súdu/sudcu, mal a mohol tieto oznámiť orgánom činným v trestnom

konaní. Doteraz nemám vedomosť o takom oznámení a aj vzhľadom na vyjadrenie

dotknutého sudcu - predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka, považujem skutočnosti

uvádzané v sťažnosti o zaujatosti tohto sudcu za ničím nepodložené tvrdenia a domnienky.»

Súčasťou vyjadrenia predsedníčky krajského súdu bolo aj vyjadrenie predsedu senátu

odvolacieho súdu JUDr. Róberta Bebčáka zo 17. júla 2018, v ktorom sa pomerne obsiahlym

spôsobom vyjadril k jednotlivým námietkam vzneseným zo strany sťažovateľa. V súvislosti

s námietkou porušenia základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi

poukazuje na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu (rozhodnutie sp. zn.

z 28. januára 1998), vychádzajúc z ktorej, ak by aj došlo ku skutočnosti, že by

občianskoprávnu vec na miestne a vecne príslušnom súde prejednal sudca, ktorý podľa

rozvrhu práce tohto súdu rozhoduje obchodné spory, nezakladala by táto skutočnosť

dôvodnosť námietky sťažovateľa o porušení jeho práva na zákonného sudcu. Ďalej sa

vyjadril k námietke zaujatosti a uviedol, že k stranám sporu ani k prerokovávanej veci

nemal žiaden vzťah a tieto námietky vznesené zo strany sú nepodložené a nie sú spôsobilé

spochybniť jeho nezaujatosť. Obsahom vyjadrenia je aj podrobná reakcia na námietku

sťažovateľa, podľa ktorej mal predseda odvolacieho senátu presadiť, aby sa dostal do

funkcie predsedu senátu, čím mal zvýšiť svoj vplyv na priebeh konania. Predseda senátu

odvolacieho súdu uviedol, že uvedené tvrdenia sú v rozpore s ustanoveniami zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a s rozvrhom práce krajského súdu. V súlade s § 16

ods. 2 zákona o súdoch je senát 13 Cob krajského súdu senátom, v ktorom má viac sudcov

funkciu predsedu senátu, a podľa rozvrhu práce krajského súdu je JUDr. Mária Dubcová

určená do funkcie riadiaceho predsedu senátu, teda predsedu senátu, ktorý riadi a organizuje

činnosť senátu. Z druhej vety § 16 ods. 2 zákona o súdoch vyplýva, že každý predseda

senátu má právo predsedať senátu vo veci, ktorá mu bola pridelená ako sudcovi

spravodajcovi. S ohľadom na uvedené preto možno konštatovať, že od 1. februára 2017,

keď bol JUDr. Róbert Bebčák vymenovaný do funkcie predsedu senátu obchodnoprávneho

kolégia krajského súdu, mal právo predsedať senátu v dotknutej právnej veci, ktorá mu

pôvodne bola riadiacim predsedom senátu JUDr. Máriou Dubcovou pridelená ako sudcovi

spravodajcovi. Samotná zmena v pozícii predsedu senátu nemala žiaden vplyv na

zákonného sudcu v prerokovávanej právnej veci, keďže v zmysle § 3 ods. 3 zákona

o súdoch sú zákonnými sudcami všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie

a rozhodovanie v senáte. K námietke sťažovateľa o tom, že krajský súd sa nezaoberal

záverom okresného súdu o úmyselnom bezdôvodnom obohatení, predseda odvolacieho

senátu s poukazom na odsek 33 odôvodnenia rozsudku krajského súdu uviedol, že za

situácie, keď sťažovateľ záver okresného súdu o úmyselnom bezdôvodnom obohatení

nespochybnil a voči tomuto záveru žiadne odvolacie námietky neuplatnil, nemohol potom

odvolací krajský súd tento záver súdu prvej inštancie preskúmavať. Existenciu úmyslu

smerujúceho k získaniu bezdôvodného obohatenia sťažovateľ spochybnil až v následnom

vyjadrení z 12. apríla 2016, teda po uplynutí lehoty na podanie odvolania, a preto v zmysle

krajský súd na neskôr uplatnené odvolacie dôvody nemohol v rámci

odvolacieho prieskumu prihliadať. V tomto smere nemôže obstáť odkaz sťažovateľa na

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. , v zmysle ktorého sa námietky

premlčania netýka koncentračná zásada vyjadrená v a .

V prerokovávanom prípade totiž nejde o posúdenie otázky, či sa na námietku premlčania

v odvolacom konaní vzťahuje alebo nevzťahuje koncentračná zásada, keďže táto námietka

bola zo strany sťažovateľa uplatnená už v konaní pred súdom prvej inštancie, ale ide

o posúdenie otázky viazanosti odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 ods. 1

. Na základe uvedeného je predseda senátu odvolacieho súdu toho názoru, že

napadnutým rozsudkom krajského súdu nedošlo k namietanému porušeniu sťažovateľom

označených práv (bod 1), a skutočnosť, že okresný súd a krajský súd zaujali právny názor

odlišný od názoru sťažovateľa, nemôže založiť dôvod na záver o porušení sťažovateľom

označených práv.

5. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril najvyšší súd vo svojom

stanovisku č. k. -54 zo 6. augusta 2018, v ktorom uviedol, že ústavná sťažnosť

bola v posudzovanej veci podaná ako ďalšie odvolanie a sťažovateľ v nej od slova do slova

opakuje tie isté skutočnosti, ktoré boli obsiahnuté v jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvej

inštancie, resp. v dovolaní podanom proti rozsudku odvolacieho súdu. Text ústavnej

sťažnosti je podľa najvyššieho súdu síce rozsiahly, ale nesúrodý, chaotický a neprehľadný,

a preto nie je zrejmé, aké konkrétne závery prijaté v napadnutom uznesení najvyššieho súdu

sťažovateľ spochybňuje. Najvyšší súd uvádza: „Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že

sťažovateľ spochybňuje takmer výlučne závery uznesenia veľkého senátu

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2017, sp. zn.

1 . Pokiaľ ide o spochybňovanie záverov vyslovených v uznesení z 19. apríla

2017, sp. zn. , sťažovateľ nie je oprávnenou osobou na podanie ústavnej

sťažnosti, keďže rozhodnutie veľkého senátu nebolo vydané v konaní, v ktorom by

sťažovateľ vystupoval ako strana sporu.“ Najvyšší súd poukazuje na to, že už v čase

spisovania dovolania sťažovateľom bola na internetovej stránke najvyššieho súdu 20. apríla

2017 zverejnená tlačová správa o prijatí uznesenia sp. zn. z 19. apríla 2017,

v ktorej bol uvedený aj prijatý právny záver o neprípustnosti kumulácie dôvodov

prípustnosti dovolania. Právny zástupca sťažovateľa už v čase spísania dovolania

sťažovateľa musel mať vedomosť o predmetnom rozhodnutí veľkého senátu a o právnych

záveroch v ňom prijatých, no napriek tejto skutočnosti sťažovateľ predmetný právny záver

veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu napriek jeho záväznosti (§ 48

ods. 3 ) nerešpektoval a v dovolaní uviedol dovolací dôvod podľa a zároveň

aj dovolací dôvod podľa . Teda už pri spisovaní dovolania muselo byť

sťažovateľovi zrejmé, že dovolací súd sa pri svojom rozhodovaní obmedzí na skúmanie

prípustnosti dovolania výlučne podľa ustanovenia a nebude skúmať

prípustnosť podaného dovolania z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421

ods. 1 . Senát najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa postupoval

v súlade s citovanou právnou úpravou a podľa ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa všeobecný súd

nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi

postupy v civilnom sporovom konaní tak, ako to bolo v posudzovanom prípade (rovnako aj

, ). Najvyšší súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že «samotný

sťažovateľ v ústavnej sťažnosti iba vo všeobecnosti konštatuje, že neskúmaním dôvodu

prípustnosti dovolania podľa malo byť porušené jeho základné

právo na súdnu ochranu podľa . Z obsahu ústavnej sťažnosti pritom

nevyplýva, akým konkrétnym spôsobom malo byť porušené sťažovateľovo právo na súdnu

ochranu. Rovnako z obsahu ústavnej sťažnosti nie je zrejmé, akú konkrétnu právnu otázku

(pri ktorej riešení sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu) mal vôbec dovolací súd riešiť. Vychádzajúc z obsahu časti ústavnej

sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu (ktorej znenie je zhodné s textom

odvolania, ako aj dovolania), je však zrejmé, že sťažovateľ vo všeobecnosti argumentuje

síce rozhodnutím dovolacieho súdu (konkrétne ide o rozhodnutie vydané v konaní vedenom

pod sp. zn. ), avšak v skutočnosti sa nejedná o právne otázky, ale ide

o otázky skutkové, kde sťažovateľ okrem iného prezentuje vlastné chápanie skutkového

stavu sporu a spochybňuje skutkové závery súdov nižšej inštancie. Preto máme za to, že táto

skutočnosť by mala byť zohľadnená Ústavným súdom Slovenskej republiky pri meritórnom

rozhodovaní o ústavnej sťažnosti vychádzajúc z toho, že dovolací súd nie je oprávnený

preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je

oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od prvoinštančného

a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - viď

ustanovenie („dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil

odvolací súd“). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení

urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Vzhľadom na uvedené, aj keby dovolací súd skúmal sťažovateľom tvrdený dôvod

prípustnosti dovolania podľa , by musel dovolací súd dovolanie

odmietnuť, lebo dovolanie nesmerovalo na riešenie právnych, ale výlučne skutkových

otázok. Rovnako platí, že ak je už pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia zrejmé, že

súd, ktorému sa vec po zrušení jeho rozhodnutia má vrátiť na ďalšie konanie, bude musieť

rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom rozhodnutí, lebo iné rozhodnutie mu platný právny

stav ani neumožní (t. j., ak súd po vrátení veci nebude môcť postupovať alebo rozhodnúť

inak, ako pred zrušením jeho rozhodnutia), nemá kasačné rozhodnutie opodstatnenie

(k tomu napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. .

, , a a im zodpovedajúce

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

a ).».

Pokiaľ ide o sťažovateľom spochybňované závery dovolacieho súdu o neexistencii

vady zmätočnosti podľa týkajúcej sa údajného nesprávneho obsadenia

súdu prvej inštancie, najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na body 49 až 52 odôvodnenia

napadnutého uznesenia. Pokiaľ ide o vadu zmätočnosti podľa vo vzťahu

ku konaniu na odvolacom súde, najvyšší súd sa v celom rozsahu pridržiava záverov

vyslovených v bodoch 53 až 56 odôvodnenia napadnutého uznesenia. Zároveň však najvyšší

súd poukazuje na druhú vetu o sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorého existenciu

sťažovateľ opomína a podľa ktorého každý predseda senátu má právo predsedať senátu vo

veci, ktorá mu bola pridelená ako spravodajcovi. Podľa najvyššieho súdu neobstojí ani

tvrdenie sťažovateľa, že z dôvodu, že na internetovej stránke bolo pri oznámení o verejnom

vyhlásení rozsudku uvedené meno predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej, nemohol

sťažovateľ namietať zaujatosť sudcu JUDr. Róberta Bebčáka. Vychádzajúc z rímskej

zásady „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. právo patrí bdelým, sa sťažovateľ mal zaujímať

o svoju vec a o to, ktorý senát bude rozhodovať o jeho odvolaní. Aj z informácie

zverejnenej na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o

verejnom vyhlásení rozsudku bolo verejne dostupné, že o ňom bude rozhodovať senát

krajského súdu 13 Cob a z verejne dostupného rozvrhu práce krajského súdu bolo možné už

pred rozhodnutím o odvolaní zistiť zloženie uvedeného senátu vrátane sudcu JUDr. Róberta

Bebčáka, ktorého prípadnú zaujatosť by mohol sťažovateľ namietať už pred rozhodnutím

odvolacieho súdu vo veci v podobe vznesenia námietky zaujatosti, ak by sťažovateľ (v

konaní kvalifikovane zastúpený advokátom) postupoval pri ochrane svojich práv obozretne.

Podľa najvyššieho súdu je zrejmé, že sťažovateľ uvedeným spôsobom nepostupoval, a preto

sa snaží ústavnou sťažnosťou svoje opomenutie preniesť na konajúce súdy vrátane

najvyššieho súdu.

Z dôvodov uvedených vo vyjadrení týkajúcich sa porušenia základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neskúmaním dôvodu prípustnosti dovolania podľa

zo strany najvyššieho súdu ponecháva najvyšší súd rozhodnutie

na posúdení ústavného súdu. Z dôvodov uvedených vo vyjadrení týkajúcich sa neexistencie

vady zmätočnosti podľa je najvyšší súd toho názoru, že

v posudzovanom prípade nemohlo dôjsť k zásahu do základného práva sťažovateľa podľa

.

6. K vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu zaujal stanovisko sťažovateľ,

ktorý v podaní z 27. augusta 2018 uviedol, že s vyjadreniami najvyššieho súdu uvedenými

v jeho podaní sa nemožno stotožniť. Poukázal na to, že napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu bolo vydané až po tom, ako bolo prijaté uznesenie veľkého senátu najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. marca 2018, z čoho podľa sťažovateľa vyplýva, že najvyšší

súd nerešpektoval prvú vetu , podľa ktorej „Právny názor vyjadrený

v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho súdu záväzný.“. Podľa sťažovateľa

mal najvyšší súd postupovať v zmysle prijatého zjednocujúceho stanoviska a preskúmať

všetky sťažovateľom uplatnené dovolacie dôvody. Sťažovateľ poukazuje na to, že obsahom

jeho námietok neboli len skutkové, ale aj právne dôvody, predovšetkým námietka

premlčania, ktoré podľa jeho názoru všeobecné súdy ignorovali. Sťažovateľ nesúhlasí

s názorom najvyššieho súdu o tom, že aj po prípadnom zrušení napadnutého uznesenia

ústavným súdom mu platný právny stav nedovolí rozhodnúť inak, a v tejto súvislosti

zdôrazňuje, že predsedníčke najvyššieho súdu neprislúcha „prejudikovať postup a právne

závery senátu“ najvyššieho súdu, ktorému prípadne bude vec pridelená po zrušení

napadnutého uznesenia. Poukazujúc na judikatúru najvyššieho súdu a Najvyššieho súdu

Českej republiky sťažovateľ uvádza konštatujúce právne závery, že v prípade námietky

premlčania ide o právnu otázku, ktorej sa netýka koncentračná zásada. Ďalej sťažovateľ

zotrval na dôvodoch sťažnosti a uviedol, že žiaden z argumentov najvyššieho súdu

uvedených v jeho vyjadrení nie je spôsobilý zvrátiť dôvodnosť sťažnosti.

Pokiaľ ide o vyjadrenie krajského súdu, sťažovateľ sa odvolal na obsah sťažnosti

a právnu argumentáciu v nej uvedenú. Na argument krajského súdu týkajúci sa zohľadnenia

charakteru pôvodných strán sporu pri prideľovaní veci, ktorej predmetom je nárok na

vydanie bezdôvodného obohatenia do obchodnoprávneho oddelenia, uviedol, že takéto

pridelenie nie je v súlade so zaužívanou praxou okresného súdu, podľa ktorej sú

v obdobných prípadoch žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia prideľované do

občianskoprávneho oddelenia bez ohľadu na charakter strán sporu. Sťažovateľ zastáva

názor, že zo strany všeobecných súdov došlo k nesprávnej interpretácii § 16 ods. 2 zákona

o súdoch, a uviedol taký výklad tohto ustanovenia, podľa ktorého predsedať senátu vo veci,

ktorá mu bola pridelená ako referujúcemu sudcovi, môže len ten sudca, ktorý je vo funkcii

predsedu senátu už v čase pridelenia veci.

7. Krajský súd (vo svojom vyjadrení z 23. júla 2018) a najvyšší súd (vo svojom

vyjadrení zo 6. augusta 2018) súhlasili s upustením od ústneho pojednávania. Podobne sa

vyjadril aj sťažovateľ, ktorý vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo svojom

vyjadrení z 12. septembra 2018.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa prvej vety

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru

9. Predmetom sťažnosti sú tvrdenia sťažovateľa (uvedené v bode 2), že napadnutým

rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho

základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

10. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní, vychádzajúc z písomných podaní

účastníkov, preskúmal všetky námietky a dôvody sťažovateľa a zistil, že jeho sťažnosť je

čiastočne dôvodná.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch.

12. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

13. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

14. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri

poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

15. Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46

ods. 1 inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje

zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu

poskytuje každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky

upravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo

inom orgáne Slovenskej republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných

orgánov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je

porušením zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu ().

16. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.

Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci má pozitívny záväzok aktívnym

spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli

oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva

a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry ústavného

súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch. Ak

účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany

v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr. ,

).

17. Námietka sťažovateľa týkajúca sa ním tvrdeného porušenia označených práv

(bod 1) napadnutým uznesením najvyššieho súdu je založená na argumente, že ak najvyšší

súd odmietol dovolanie sťažovateľa s tým, že sa zaoberal len prípustnosťou a dovolacím

dôvodom podľa a odmietol sa zaoberať dovolacími dôvodmi podľa

a , je takéto rozhodnutie protiústavné.

18. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný

súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak

iba z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

19. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

20. Z tohto hľadiska pristúpil ústavný súd k preskúmaniu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:

„43. Dovolací súd sa posudzovaním dovolania žalovaného v 2. rade podaného

z dôvodu nezaoberal z dôvodov uvedených v rozhodnutí

veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho sudu Slovenskej republiky sp. zn. 1

zo dňa 19.04.2017, vychádzajúc z právneho názoru vyjadreného v tomto

rozhodnutí, podľa ktorého je kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420

a neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody

prípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti

dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska .

44. Veľký senát v označenom rozhodnutí zároveň vyslovil, že ak sú v dovolaní

uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v až f/ , dovolací súd sa

pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste.

45. S poukazom na je právny názor vyjadrený v rozhodnutí

veľkého senátu pre senát dovolacieho súdu záväzný aj v tejto veci, z dôvodu ktorého sa

dovolací súd môže zaoberať len okolnosťami namietanými žalovaným v 2. rade vo vzťahu

k vade konania podľa .“

21. V kontexte sťažnostnej argumentácie sťažovateľa je predmetom posúdenia zo

strany ústavného súdu otázka, či je z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup

najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho o dovolaní, v zmysle ktorého ak sú v dovolaní

súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa ustanovenia , ako aj ,

dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti

dovolania z hľadiska a v prípade uplatnenia viacerých vád zmätočnosti podľa

a) až f) sa dovolací súd obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste.

22. Vzhľadom na nejednotnosť názorov ústavného súdu prijal k tejto otázke ústavný

súd uznesením č. k. -22 z 25. apríla 2018 zjednocujúce stanovisko, ktorým

sú jednotlivé senáty podľa poslednej vety pri rozhodovaní

v ďalších obdobných veciach viazané:

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia , ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri

skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky.“

23. Prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu je plne aplikovateľné aj

v prerokovávanej veci, ústavný súd sa s ním v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach

naň odkazuje.

24. Ústavný súd tiež v tejto súvislosti poznamenáva, že zo strany najvyššieho súdu

medzičasom došlo k zrevidovaniu stanoviska vysloveného v uznesení veľkého senátu

občianskoprávneho kolégia sp. zn. z 19. apríla 2017, a to uznesením

veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. z 21. marca 2018,

v ktorom najvyšší súd vyslovil, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa a

je prípustná.

25. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzatvára, že pokiaľ sťažovateľ v podanom

dovolaní uplatnil súbežne dôvody prípustnosti dovolania podľa § 420 ods. 1 písm. e) a f)

, ako aj podľa a najvyšší sa v napadnutom uznesení pri

skúmaní prípustnosti dovolania obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania

z hľadiska , porušil tým základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa , ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

26. Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru, ústavný

súd toto uznesenie zrušil ( v spojení s zákona o ústavnom

súde) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b)

; bod 2 výroku tohto nálezu]. V ďalšom konaní bude najvyšší súd

viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom

súde).

27. Vecným zaoberaním sa sťažnosťou vo vzťahu k namietanému rozsudku

krajského súdu ústavnému súdu bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 in fine

, a preto rešpektujúc zásadu vlastného sebaobmedzenia a zdržanlivosti (,

, ) ústavný nepovažoval za potrebné zaoberať sa namietaným

rozsudkom krajského súdu, ktorý bude predmetom posúdenia zo strany najvyššieho súdu po

vrátení veci na ďalšie konanie. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu

minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom

zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na

ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia týchto

práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosti vo zvyšnej časti nevyhovel (bod 4

výroku tohto nálezu).

28. Návrhom doručeným ústavnému súdu 28. júna 2018 sa sťažovateľ domáhal

vydania dočasného opatrenia podľa , ktorým by ústavný

súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Keďže ústavný súd sa

z vecného hľadiska zaoberal len posúdením namietaného uznesenia najvyššieho súdu,

nevzhliadol dôvody na odloženie vykonateľnosti namietaného rozhodnutia krajského súdu,

a preto nepovažoval za potrebné rozhodnúť o návrhu sťažovateľa na odloženie jeho

vykonateľnosti.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1

29. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných

garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou

zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia,

ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce

upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná

zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody

a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ).

Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom

na naplnenie podmienok spravodlivého procesu ().

30. Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48

ods. 1 je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť,

bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo za účelový

(). Podľa názoru ústavného súdu ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými

sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte

(napr. ).

31. Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené

predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie

k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu

(napr. , , ).

32. Podstatu sťažnosti tvorí námietka sťažovateľa, že tým, že občianskoprávna vec

bola prejednaná na miestne nepríslušnom súde a rozhodovali o nej sudcovia, ktorí podľa

rozvrhu práce rozhodovali obchodnoprávne spory, došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa .

33. Problém posúdenia ústavnej akceptovateľnosti právneho názoru, a tým aj

rozhodnutia dovolacieho súdu sa takto zužuje na zodpovedanie otázky, či relevantné

ustanovenia zákona o súdoch interpretoval a následne použil dovolací súd ústavne

konformným spôsobom ( ). Ingerencia ústavného súdu do výkonu

právomoci všeobecného súdu je totiž opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť

napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný (). O svojvôli pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by

bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ).

34. Vo vzťahu k ťažiskovej námietke sťažovateľa najvyšší súd v napadnutom

uznesení v podstatnom uviedol:

«46. Podľa , dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený

sudca alebo nesprávne obsadený súd.

47. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho I. výroku o povinnosti žalovaného v 2. rade

zaplatiť žalobcovi sumu 43 293,92 eur aj s príslušenstvom. Tento rozsudok preto spĺňa

podmienku rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej alebo rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí.

48. Dovolateľ vo vzťahu k uvedenej vade primáme namietol, že vec v 1. inštancii bola

nesprávne zapísaná do obchodnoprávneho oddelenia a pridelená sudkyni JUDr. Renáte

Kňazúrovej v oddelení 2Cb (ktorá ju z tohto dôvodu prejednala a rozhodla o nej ako

nezákonná sudkyňa).

49. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 4Cdo/l/l998 zo dňa

28.01.1998 vyslovil, že „... tým, že obchodnú vec na súde vecne a miestne príslušnom

prejednali a rozhodli sudcovia, ktorí podľa rozvrhu práce rozhodujú občianskoprávne

spory, nebola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle

a ani nerozhodoval súd nesprávne obsadený ( ). Z rozdielnosti povahy

prejednávaných občianskoprávnych a obchodnoprávnych vecí nevyplýva rozdielnosť

procesných práv účastníkov a možností ich realizácie.“ Vyplývajúc z citovaného

rozhodnutia, pokiaľ by obdobne, občianskoprávnu vec na vecne a miestne príslušnom súde

prejednali a rozhodli sudcovia vybavujúci obchodné veci, nemala by táto okolnosť za

následok dovolateľom namietanú vadu konania podľa .

50. Bez ohľadu na vyššie uvedené, z rozvrhu práce OS Dolný Kubín (úč. v čase

nápadu veci na súd 1. inštancie dňa 20.10.2011), s obsahom ktorého sa dovolací súd za

účelom posúdenia opodstatnenosti námietky dovolateľa oboznámil, vyplýva, že pod

obchodnými vecami, ktoré sa zapisujú do súdneho registra Cb sa rozumejú (o. i.) spory

medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti bez ohľadu na to, akým hmotnoprávnym

predpisom sa spravuje daný vzťah (str. 13 rozvrhu práce).

51. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca svoj nárok odvodzuje z tej okolnosti, že

duplicitne plnil žalovanému v 1. rade na základe rozsudku KS v Žiline sp. zn.

z 27.10.2010 o uložení povinnosti žalovanému (ktoré v tomto konaní

vystupuje ako žalobca) platiť žalobcovi - spoločnosti (v tomto konaní

v procesnom postavení žalovaného v 1. rade). Je nepochybné, že obidve strany sporu sú

právnickými osobami, konajúcimi v rámci ich podnikateľskej činnosti; zároveň

z odôvodnenia vyššie označeného rozsudku (č. l. 22 - 27 spisu) vyplýva záväzkovo právny

vzťah založený medzi stranami sporu . Vychádzajúc z týchto

skutočností má dovolací súd za to, že vec bola na súde prvej inštancie zapísaná do registra

„Cb“ správne a aj správne bola náhodným výberom pridelená do súdneho oddelenia 2Cb,

v ktorom v čase nápadu veci na súd bola zákonnou sudkyňou JUDr. Renáta Kňazúrová.

52. V nadväznosti na uvedené za nedôvodnú vyhodnotil dovolací súd aj námietku

dovolateľa spočívajúcu v tvrdení, že vec prejednal na odvolacom súde nesprávne obsadený

súd.

53. Podľa vyhlášky MS SR č. o Spravovacom a kancelárskom

poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení

neskorších predpisov, do súdneho registra „Cob“ sa zapisujú všetky veci zapísané na

okresnom súde do súdnych registrov „Cb“, „CbCud“, „CbR“, „Nrc“, „Exre“, „PPok“, ak

je proti rozhodnutiu podané odvolanie [Príloha č. III (Súdne registre odvolacej agendy), B.

(Súdny register obchodných veci), bod 1]. Vzhľadom na uvedené, vec prejednaná

a rozhodnutá na prvoinštančnom súde pod sp. zn. , bola na odvolacom súde

správne zapísaná do súdneho registra „Cob“ a prejednaná a rozhodnutá pod sp. zn.

(do ktorého súdneho oddelenia bola pridelená náhodným výberom

pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených MS SR).»

35. Najvyšší súd reagoval v napadnutom uznesení aj na námietku sťažovateľa

týkajúcu sa spôsobu, akým bol predseda senátu odvolacieho súdu ustanovený do tejto

funkcie, ako aj na námietku jeho zaujatosti a zaujatosti sudkyne prerokovávajúcej vec na

súde prvej inštancie:

«54. Vo vzťahu k osobe sudcu JUDr. Róberta Bebčáka na odvolacom súde je správne

tvrdenie dovolateľa uvedené na str. 8 jeho dovolania (č. l. 596 spisu) o tom, že JUDr.

Róbert Bebčák bol do funkcie predsedu senátu súdneho oddelenia 13Cob ustanovený

dodatkom č. 2 k rozvrhu práce KS v Žiline zo dňa 31.01.2017, ktorý nadobudol účinnosť

dňa 01.02.2017. Do uvedeného dátumu bol menovaný sudca členom odvolacieho senátu,

ktorému bola vec náhodným výberom pridelená (13Cob) a ktorého predsedníčkou bola

JUDr. Mária Dubcová.

55. Skutočnosť, že predmetná vec bola v senáte pridelená JUDr. Róbertovi

Bebčákovi ako sudcovi spravodajcovi resp. referujúcemu členovi senátu, vyplýva

z viacerých prípisov, podpísaných predsedníčkou senátu JUDr. Máriou Dubcovou.

vypracovaných JUDr. Bebčákom (č. 1. 517, 522, 536). Z č. l. 537 vyplýva informácia, že

JUDr. Bebčák je referujúcim členom senátu. Po úspešnom výberovom konaní na funkciu

predsedu senátu [hoci táto informácia z obsahu spisu výslovne nevyplýva, ide však

o kariérny postup sudcu na súde vyššej inštancie a z úradného záznamu na č. l. 539 je tiež

zrejmé, že s účinnosťou od 01.02.2017 bol JUDr. Bebčák menovaný do funkcie predsedu

senátu (správne malo znieť „... bol ustanovený...“ pozn. dovolacieho súdu)], JUDr. Bebčák

ostal naďalej sudcom spravodajcom, avšak ako predseda senátu sa už priamo podpisoval

na rozhodnutiach (ktoré ako člen senátu, tzv. „votant“ podpisovať nemohol). Tak tomu bolo

aj v prípade dovolateľom namietaného uznesenia na č. l. 538 spisu o verejnom vyhlásení

rozsudku dňa 22.02.2017. Na margo tohto uznesenia dovolací súd dodáva, že predmetné

uznesenie spĺňa náležitosti v zmysle veta prvá , podľa ktorého vo

veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, oznámi miesto

a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke

príslušného súdu v lehote najmenej päť dni pred jeho vyhlásením.

56. Za neopodstatnenú vyhodnotil dovolací súd aj dovolateľom vznesenú námietku

zaujatosti zákonnej sudkyne na súde prvej inštancie spočívajúcu v tvrdení o existencii

nadštandardných vzťahov medzi ňou a zástupcami (žalobcom), a to

z dôvodu, že ide o nepreukázané tvrdenia dovolateľa, ktoré v priebehu konania ani

neuplatnil. Z rovnakého dôvodu neobstojí námietka dovolateľa spočívajúca v tvrdení

o zaujatosti sudcu odvolacieho senátu. JUDr. Bebčáka. Neobstojí ani tvrdenie dovolateľa,

že JUDr. Bebčák mal ako predseda senátu ovplyvniť výsledok konania, a to aj s poukazom

na , , podľa ktorého senát rozhoduje po neverejnej porade, na ktorej

môže byť prítomný zapisovateľ; iné osoby nesmú byť na porade prítomné. Na rozhodnutie je

potrebná väčšina hlasov, pričom hlasovať sú povinní všetci členovia senátu. Funkčne

mladší členovia senátu hlasujú pred funkčne staršími členmi senátu. Predseda senátu

hlasuje posledný.

57. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dospel dovolací súd k záveru, že

v konaní pred odvolacím súdom k dovolateľom namietanej vade zmätočnosti uvedenej

v ustanovení nedošlo, z dôvodu ktorého dovolanie žalovaného

v 2. rade ako neprípustné podľa odmietol bez toho. aby sa zaoberal

dôvodnosťou podaného dovolania, a teda otázkou vecnej správnosti napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu.»

36. Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva

funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na

konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými

sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať

len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie

akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní

výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Ústavný súd podčiarkuje, že spôsob prideľovania vecí podľa predmetu konania

jednotlivým senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom je vykonávaný v zmysle

§ 50 a § 51 zákona o súdoch v súlade s rozvrhom práce príslušného súdu vydaným podľa

§ 52 zákona o súdoch.

Podľa bodu B.1.1 rozvrhu práce okresného súdu na rok 2011 sa okrem iného pod

obchodnými vecami, ktoré sa zapisujú do súdneho registra Cb, rozumejú aj spory medzi

podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti bez ohľadu na to, akým hmotnoprávnym

predpisom sa spravuje daný vzťah.

37. Súčasťou základného práva na zákonného sudcu je nepochybne aj zásada

prideľovania súdnej agendy a určenia členov senátov na základe pravidiel obsiahnutých

v rozvrhu práce. Medzi požiadavky kladené na rozvrh práce podľa patrí

tiež predvídateľnosť a transparentnosť obsadenia súdu, resp. senátu vrátane zastupovania

vo vzťahu k účastníkom konania.

38. Zo zákonného vymedzenia zákonného sudcu okrem iného vyplýva aj to, že sa zaň

považuje každý člen senátu, ktorý bol rozvrhom práce, prípadne jeho dodatkami pridelený

do konkrétneho senátu.

39. Vychádzajúc z uvedených právnych noriem, z odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, z argumentácie sťažovateľa a po oboznámení sa s príslušnými

ustanoveniami rozvrhu práce okresného súdu pre rok 2011 (v relevantnom znení) ústavný

súd konštatuje, že k prideleniu veci okresným súdom do súdneho registra Cb došlo v súlade

s ustanoveniami zákona o súdoch a v súlade s právnou úpravou regulujúcou organizáciu

práce okresného súdu. Takýto postup je zákonný, a teda aj súladný s . V nadväznosti

na túto skutočnosť najvyšší súd správne ako neopodstatnenú vyhodnotil aj námietku

sťažovateľa o tom, že vec prejednal na odvolacom súde nesprávne obsadený senát. Rovnako

aj zmena vo funkcii predsedu senátu krajského súdu v prerokovávanej veci, ktorému bola

vec sťažovateľa pridelená, zodpovedá zákonným pravidlám, ako aj zárukám vyplývajúcim

zo základného práva na zákonného sudcu, keďže bola vykonaná v súlade s rozvrhom práve

okresného súdu. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa dostatočne jasne a zrozumiteľne

vyjadril aj k námietke sťažovateľa týkajúcej sa ním tvrdenej zaujatosti sudkyne

prerokovávajúcej vec na súde prvej inštancie. Najvyšší súd správne aplikoval ustanovenia

zákona o súdoch, vyčerpávajúcim spôsobom reagoval na všetky sťažovateľom vznesené

námietky a jeho rozhodnutie je presvedčivé.

40. K porušeniu práva na zákonného sudcu dôjde, ak bude určený buď v rozpore

s rozvrhom práce alebo síce v súlade s ním, ale na základe takého jeho ustanovenia

(pravidla), ktoré odporuje zákonu (, ). Preskúmaním námietok

sťažovateľa ústavný súd nezistil, žeby namietaný postup všeobecných súdov bol svojvoľný,

účelový a v tomto prípade rozporný so zákonom a rozvrhom práce, v dôsledku čoho

nemohlo dôjsť a ani nedošlo k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva na

zákonného sudcu podľa , a preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel.

III.

41. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania z dôvodu právneho

zastúpenia v celkovej výške 1 879,41 € za tri úkony právnej služby vrátane 20 % DPH

(prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti a vyjadrenie).

42. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2017, ktorá

bola 921 €. Sťažovateľovi, ktorý bol vo veci namietaných porušení práv úspešný, vznikli

trovy konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd priznal odmenu za dva úkony právnej

služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti), a to za každý úkon po

153,50 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 9,21 € za každý

úkon právnej služby predstavuje sumu 325,42 €. Keďže právny zástupca sťažovateľa je aj

platcom DPH, uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3

vyhlášky a podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli

teda priznané v celkovej sume 390,50 €. Ústavný súd nepriznal sťažovateľovi odmenu za

úkon – vyjadrenie z 27. augusta 2018, ktorý nepovažoval za účelný, keďže v ňom neuviedol

žiadnu inú argumentáciu okrem tej už uvedenej v sťažnosti.

43. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na

účet právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu ( zákona

o ústavnom súde).

44. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2018