Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 52 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (62)df2/367676.51655c.pdf
PDF · 159.07 KB
No categories available
4Cdo/113/2010
Najvyšší súd 4 Cdo 113/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P. K., bytom P., t.č.
bytom P., zastúpeného JUDr. K. V., advokátom v P., proti žalovanému Colnému úradu
Prešov, kpt. Nálepku č. 4, Prešov, o vydanie veci, vedenej na Okresnom súde Prešov pod
sp.zn. 12 C 192/2005, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 27. júla
2009 sp.zn. 1 Co 89/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom zo 6. marca 2009 č.k. 12 C 192/2005-240 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému vydať mu CD hudobné
nosiče v počte 1772 ks spísané v súpiske tovaru zo dňa 25.2.2004 podľa protokolu
č. X. označené ako kartón č. 17, ktorých presné hudobné názvy sú uvedené v prílohe č. 1
podania, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení tovaru sp.zn. X. zo dňa
25.2.2004 a ďalších 269 ks hudobných CD nosičov, spísaných v súpiske tovaru zo dňa
5.3.2004 podľa protokolu č. X. označené ako kartón č. 18 až kartón č. 19, ktorých presné
hudobné názvy sú uvedené v prílohe č. 2 podania, ktoré boli podkladom pre vydanie
rozhodnutia o zaistení tovaru sp.zn. X. zo dňa 5.3.2004, spolu v počte 2041 ks
hudobných CD nosičov s eventuálnym petitom pre prípad, že žalovaný zničil alebo poškodil
predmetné veci alebo ich nie je možné vydať, aby bol žalovaný zaviazaný zaplatiť mu
1 020 500,-- Sk s 8 % úrokom z omeškania od 23.4.2004 do zaplatenia. Účastníkom náhradu
trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že žalovaný zaistil tovar, a to 1751 ks CD nosičov dňa
25.2.2004 a dňa 5.3.2004 269 ks CD nosičov, ktoré vykazovali znaky falzifikátov, pričom
svoj postup odôvodnil príslušnými ustanoveniami zákonov č. 271/2001 Z.z.
a č. 240/2001 Z.z., pričom následne dňa 30.3.2004 bol predmetný tovar prevzatý Okresným
riaditeľstvom Policajného zboru v Prešove, Úradu justičnej a kriminálnej polície, Oddelenie
skráteného vyšetrovania v Prešove – Juh, pre podozrenie z trestného činu porušovania
autorského práva v zmysle § 152 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších
predpisov. Podľa “Záznamu o prevzatí úschovy vydaných vecí“ Okresného riaditeľstva
PZ Úradu justičnej a kriminálnej polície Prešov z 8.11.2004 bol žalovaný požiadaný v zmysle
§ 79b Trestného poriadku na prevzatie do úschovy 2046 ks CD nosičov hudobného charakteru
pre účely trestného konania. Teda v čase rozhodovania súdu s týmito vecami žalovaný už
nedisponoval, naviac na Okresnom súde Prešov je vedené konanie pod sp.zn. 31 T 80/2006,
kde žalobca bol obžalovaný zo spáchania trestného činu podľa § 152 Trestného zákona,
pričom predmetné CD nosiče boli zabezpečené orgánmi činnými v trestnom konaní
od žalovaného. Prvostupňový súd poukázal na to, že pri žalobe o vydanie veci je
hmotnoprávnym základom, že sa určitá vec nachádza vo faktickej moci inej osoby než
vlastníka, pričom táto osoba vec zadržiava bez právneho dôvodu. Pasívne legitimovaný je ten,
kto neoprávnene zadržiava vec – predpokladom toho, aby žalovaný vec mohol vydať je to, že
má vec u seba. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalovaný predmetné CD nosiče má
len v úschove. Zadržiavané sú pre účely trestného konania a preto rozhodnúť o ich vydaní je
možné len na základe ustanovení Trestného poriadku. Pokiaľ ide o žalobcom navrhnutý
eventuálny petit na prisúdenie sumy peňazí vo výške náhrady škody súd prvého stupňa
uviedol, že v danom prípade nebolo preukázané, že došlo k zničeniu veci, preto návrh ani
v tejto časti nebolo možné považovať za dôvodný. O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu rozsudkom z 27. júla 2009 sp.zn.
1 Co 89/2009 rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho
rozhodnutia sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Výrok
o trovách odvolacieho konania odôvodnil ustanoveniami § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, žiadal ho spolu
s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V dôvodoch dovolania súdom oboch stupňov vytkol, že na rozhodnutie o veci prijali
nesprávne právne posúdenie, čo v konečnom dôsledku hraničí s porušením základného
ústavného práva na zákonný postup súdov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Napadnuté rozsudky sú v celom rozsahu zmätočné a nepreskúmateľné, v dôsledku čoho bola
žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. Vyslovil názor, že
v danom prípade súdy oboch stupňov nepostupovali v súlade s platným hmotným
i procesným právom. Týmto porušili nielen príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
a zákona č. 271/2001 Z.z., ale i procesné ustanovenia upravujúce dokazovanie a jeho spôsob
vyhodnotenia podľa O.s.p. Konkrétne, keď si súd chcel osvojiť odôvodnenie, že nie sú tu
splnené hmotnoprávne podmienky na vydanie veci, tak mal dôkladne vykonať dokazovanie,
prejudiciálne mal rozhodnúť o tom, či tu existuje relevantné rozhodnutie či už podľa platného
právneho režimu upravujúceho porušenie práv duševného vlastníctva, resp. colného režimu,
prípade či tu existuje relevantné rozhodnutie podľa § 79a Trestného poriadku toho času
platného, tak aby súd mohol vylúčiť nárok i vo vzťahu k § 126 Občianskeho zákonníka.
S poukazom na ustanovenie § 79b Trestného poriadku v tom čase platného uviedol, že
i samotná úschova žalovaných vecí u žalovaného je nezákonná, nakoľko žalovaný
nevystupuje ako právnická alebo fyzická osoba vykonávajúca podnikateľskú činnosť v odbore
úschovy vydaných, odňatých alebo prevzatých vecí. Súdu taktiež vytkol, že v danej veci ani
neskúmal, kde sa toho času predmetné veci nachádzajú, či sú v takom množstve ako boli
zaistené a v takej kvalite (tzn. či nie sú poškodené, zničené alebo inak ďalej nepoužiteľné),
a či v skutočnosti je možné veci vydať. Teda súd ani nepreskúmal eventuálny petit žalobcu,
čím mu odoprel právo konať pred súdom. V závere dovolania, na podporu svojho tvrdenia
ohľadne nesprávneho právneho posúdenia danej veci, poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 26. septembra 2002 sp.zn. 5 Cdo 132/2000.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu toto navrhol zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide
o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania
nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku
ktorého vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.), je
nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobcu z § 238 ods. 1 až 3 nemožno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/ O.s.p. Ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj
rozhodnutie vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. vylúčené. Pri
skúmaní, či je dovolanie prípustné, sa dovolací súd zameral predovšetkým na okolnosti, ktoré
dovolateľ v dovolaní namietal.
Podľa § 237 písm.f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie postup súdu,
ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať procesné práva, ktoré mu dáva Občiansky
súdny poriadok. V zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké
postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti uplatnenia ich práv [napr. právo
vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu
a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), právo byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115
O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123
O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
Aj keď žalobca za postup súdu odnímajúci mu možnosť konať pred súdom výslovne
označil v dovolaní iba skutočnosť, že súd nepreskúmal eventuálny petit žalobcu, podľa názoru
dovolacieho súdu, vychádzajúc z obsahu tohto opravného prostriedku, za procesnú vadu
v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. označil aj ďalšie skutočnosti, a to, že odvolací súd rozhodol
o odvolaní bez nariadenia pojednávania a nešlo o prípad podľa § 214 ods. 2 O.s.p., že súdy
nevykonali dostatočné dokazovanie a napadnuté rozsudky sú zmätočné a nepreskúmateľné.
K vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia uvedenému tvrdeniu žalobcu, o ktoré opiera
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm.f/ O.s.p. treba uviesť, že povinnosť predsedu senátu
odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie, zakotvená v ustanovení
§ 214 ods. 1 O.s.p. sa bezpodmienečne vzťahuje iba na prípady, ak ide o odvolanie proti
rozhodnutiu vo veci samej ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd
prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý
verejný záujem. V ostatných prípadoch možno podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p.
o dovolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Nakoľko v danom prípade odvolací súd
síce rozhodol o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu vo veci samej, ale súčasne pre povinnosť
predsedu senátu odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie, nebol
splnený ani jeden zo zákonom taxatívne vymedzených predpokladov podľa písm.a/ až c/
§ 214 ods. 1 O.s.p. (keď skutkový stav zistený v rozsahu dokazovania vykonaného súdom
prvého stupňa bol zrejme postačujúci aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu; dôvody pre
nariadenie pojednávania na prejednanie odvolania podľa § 214 ods. 1 písm.b/ a c/ O.s.p.
v prejednávanej veci neprichádzali do úvahy), postupom v súlade s ustanovením § 214 ods. 2
O.s.p., t.j. rozhodnutím o tomto odvolaní bez nariadenia pojednávania, neodňal žalobcovi
možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. Pokiaľ ide o ďalšie tvrdenie
žalobcu, týkajúce sa nedostatočného vykonania dokazovania, treba uzavrieť, že ak súd
v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi na zistenie skutkového
stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm.f/ O.s.p. nie je
prípustné, lebo nemožno ho považovať za odňatie možnosti konať pred súdom
a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli
v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (pozri aj R 37/1993, R 6/2010).
Za vadu konania vymedzenú v § 237 písm.f/ O.s.p. sa považuje aj nedostatok jasného
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie
rozsudku súdu ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd
uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Výklad opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku má obsahovať
odôvodnenie rozsudku. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku;
zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia.
Citované ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť
odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie
obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy
o ktoré oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov
a skutočnosti, ktoré mal za preukázané, a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa
príslušných zákonných ustanovení. Ak súd svoj právny záver v rozhodnutí neodôvodní, jeho
rozsudok tak zostáva nepreskúmateľný.
V prejednávanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že odôvodnenie zamietajúceho
rozsudku súdu prvého stupňa zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku
v § 157 ods. 2 O.s.p., čo v konečnom dôsledku akceptoval aj odvolací súd, ktorý sa (ako je už
vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia uvedené) stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
súdu prvého stupňa s tým, že v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval, že odôvodnenie
prvostupňového rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu, v dôsledku čoho v zmysle
§ 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd mal možnosť v odôvodnení vlastného rozhodnutia obmedziť
sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Preto podľa názoru
dovolacieho súdu dovolateľom tvrdená vada konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. z dôvodu
nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia v prejednávanej veci nie je daná.
K tvrdeniu žalobcu v dovolaní, že nepreskúmaním jeho eventuálneho petitu mu bola
postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom dovolací súd uvádza, že podstatou
eventuálneho petitu je návrh na prisúdenie jedného nároku (napr. vydanie veci, ako je tomu
i v danom prípade), a ak by toto vydanie nebolo možné (napr. preto, že vec sa zničila,
stratila), návrh na relutárnu (peňažnú) náhradu (prisúdenie sumy peňazí, obvykle vo výške
náhrady škody). Ak súd rozhoduje podľa druhého subsidiárneho petitu, prvý petit zamietne.
Naopak, ak súd rozhodne podľa prvého (primárneho) petitu, o druhom petite už nerozhoduje.
Z uvedeného tak možno vyvodiť, že pokiaľ súd prvého stupňa svojím rozsudkom, v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu, rozhodol podľa prvého žalobného petitu tak,
že žalobu o vydanie veci z dôvodov už vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia uvedených
zamietol, nepreskúmaním eventuálneho petitu a v konečnom dôsledku nerozhodnutím podľa
neho, neodňal svojím postupom žalobcovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/
Pokiaľ dovolateľ svoje dovolanie odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci
(§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy,
ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania
nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,
nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť
prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďže v danom prípade dovolanie nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné, nebola
preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.
a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O.s.p., dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu je neprípustné, preto ho odmietol
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p.).
Náhradu trov dovolacieho konania úspešnému žalovanému nepriznal, pretože si
nepodal návrh na ich priznanie (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151
ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. septembra 2011
JUDr. Ľubor Šebo, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová