Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/327/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky M. O., bytom T.T.,

zastúpenej advokátskou kanceláriou Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o., so sídlom v T., Nám. SNP

č. 3, proti odporcom 1) I. R., bytom R., 2) P. R., bytom R., obaja zastúpení Mgr. Branislavom

Jurgom, advokátom, so sídlom v Piešťanoch, Sad A. Kmeťa č. 24, o zaplatenie 197.97X.93

Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde T., pod sp. zn. , na

dovolanie navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v T. z 11. marca 2014, sp. zn. 9 Co

171/2013, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcom 1) a 2) trovy dovolacieho konania

vo výške 1.111,12 Eur k rukám ich právneho zástupcu.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd T. rozsudkom z 24. marca 2011 č. k. – 774 zamietol návrh

navrhovateľky a uloţil jej povinnosť zaplatiť odporcom náhradu trov konania vo výške

16.316,14 Eur. Pôvodným návrhom z 8. októbra 2008 sa navrhovateľka domáhala, aby jej

odporcovia 1) a 2) spoločne a nerozdielne zaplatili 7.475.418,- Sk titulom náhrady škody,

ktorá mala vzniknúť vynaloţením finančných prostriedkov na polyfunkčnú budovu

vybudovanú podľa Zmluvy o zdruţení uzavretej 27. januára a 28. januára 1999 medzi

zmluvnými stranami G. O., I. S. a I. R.. Následne návrhom doručeným súdu 2. novembra

2010 navrhovateľka poţiadala o zmenu návrhu, ktorou sa domáhala , aby odporcovia 1) a 2)

jej spoločne a nerozdielne zaplatili sumu vo výške 197.97X.93 Eur s príslušenstvom titulom

vydania bezdôvodného obohatenia. Bezdôvodné obohatenie mali odporcovia získať tým, ţe

sa nestala vlastníčkou nehnuteľností v rozsahu X.724/10, tak ako bolo dohodnuté v Zmluve

o zdruţení a to v rozsahu 135.630,35 Eur a z úţitkov z bezdôvodného obohatenia, t. j.

2

z podielu na nájomnom, ktoré odporcovia získali za prenájom polyfunkčnej budovy za

obdobie od 9. októbra 2006 do 9. októbra 2010 vo výške 62.34X.58 Eur. Odporcovia na

pojednávaní 11. novembra 2010 namietali premlčanie všetkých navrhovateľkou uplatnených

nárokov jednak pôvodným návrhom, ako aj v zmenenom návrhu. Súd prvého stupňa poukázal

na to, ţe rozsudkom Okresného súdu T. z 28. októbra 2003 č. k. – 477

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v T. z 11. júla 2006, sp. zn. , ktorý sa stal

právoplatný 9. októbra 2006 súd určil, ţe Zmluva o zdruţení uzavretá 27. Januára 1999,

eventuálne 28. Januára 1999 medzi G. O. (navrhovateľkou) a I. S. a I. R. je neplatná

a zároveň určil, ţe dostavaný polyfunkčný dom postavený na parcele číslo X./X. zapísanej na

LV číslo X., pre katastrálne územie T. a obec T. patrí do bezpodielového spoluvlastníctva P.

R. a I. R. (odporcov). V konaní vedenom na Okresnom súde T. sp. zn.

v spojení s konaním na krajskom súde v T. sp. zn. bolo preukázané, ţe

odporcovia nadobudli nehnuteľnosť originálnym spôsobom – jej výstavbou. Súd prvého

stupňa z vykonaného dokazovania nemal preukázané, ţe by zo strany odporov došlo

k bezdôvodnému obohateniu nadobudnutím podielu na nehnuteľnosti, ktorý mal pripadnúť

navrhovateľke vo veľkosti X.724/10 v hodnote 135.630,35 Eur, ako ani z úţitku, ktorý mal

pripadnúť navrhovateľke titulom nájomného za dobu od 9. októbra 2006 do 9. októbra 2010

vo výške 62.34X.58 Eur, lebo navrhovateľka predmetnú nehnuteľnosť nevybudovala a ani

neposkytla odporcom prostriedky na jej vybudovanie. Pozemok na ktorom bola predmetná

nehnuteľnosť postavená bol predaný Mestom T. odporcom. Nebolo teda preukázané, ţe

spôsobom uvedeným v návrhu odporcovia 1) a 2) sa bezdôvodne obohatili na úkor

navrhovateľky a nemohlo teda navrhovateľke vzniknúť ani právo na jeho vydanie.

Konštatoval, ţe na predmetnú nehnuteľnosť bolo vydané právoplatné rozhodnutie Okresným

úradom v T. z 30. mája 2003, ktorým bolo povolené uţívanie spornej nehnuteľnosti, teda

týmto dňom bola nehnuteľnosť ukončená, ktorým dňom začala plynúť trojročná objektívna

premlčacia doba navrhovateľke na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia vzniknutého

plnením na základe Zmluvy o zdruţení, ktorá uplynula 30. mája 2006. Navrhovateľka

nepreukázala, ţe by odporcovia sa na jej úkor obohatili úmyselne. O trovách konania

rozhodol podľa

Krajský súd v T. rozsudkom z 11. marca 2014 sp. zn. rozsudok súdu

prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Navrhovateľku zaviazal odporcom 1) a 2) zaplatiť

trovy odvolacieho konania vo výške 917,89 Eur. V celom rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením

rozsudku súdu prvého stupňa a obmedzil sa len na konštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia. Poukázal na to, ţe navrhovateľka návrhom na začatie konania

uplatnila voči odporcom náhradu škody. Podaním doručeným súdu prvého stupňa 2.

novembra 2010 zmenila ţalobný návrh, ktorým ţiadala priznať sumu 197.97X.93 Eur titulom

bezdôvodného obohatenia. Právna kvalifikácia predmetu konania nie je povinnosťou

účastníka konania. Navrhovateľka sa sama rozhodla právne kvalifikovať svoj nárok.

Ide o rozdielnu kvalifikáciu, pre jednotlivé nároky vyţaduje zákon splnenie rôznych

podmienok medzi pôvodne uplatnenou náhradou škody a zmenenou právnou kvalifikáciou

na bezdôvodné obohatenie. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil vznesenú námietku

premlčania. Za uplatnený návrh relevantný a zodpovedajúci sume tvrdeného bezdôvodného

obohatenia je treba povaţovať aţ návrh z 11. novembra 2010, na jeho základe nárok

je jednoznačne premlčaný. Na doplnenie odvolania navrhovateľkou neprihliadal z dôvodu, ţe

k jeho doplneniu došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na podanie odvolania.

Proti rozsudku odvolacie súdu podala včas dovolanie navrhovateľka. Ţiadala

napadnutý rozsudok Krajského súdu v T. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť

dovolania vyvodzovala z z dôvodu, ţe postupom odvolacieho súdu jej

bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Namietala, ţe po prevzatí jej zastúpenia

advokátskou kanceláriou, bolo podané doplňujúce písomné vyjadrenie k uţ podanému

odvolaniu, ktoré nerozširovalo rámec uţ v tom čase daných dovolacích dôvodov, ale malo za

cieľ podporiť nosnú líniu dovtedajšej argumentácie navrhovateľky v konaní o podstatné

skutočnosti, ktoré doposiaľ neboli v rámci vyjadrení navrhovateľky osobitne zvýraznené,

avšak, ktoré vyplynuli uţ z prvostupňového konania. Predmetom ţalobného návrhu v merite

veci bolo uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý súd prvého stupňa,

rovnako aj odvolací súd vyhodnotil principiálne ako premlčaný v subjektívnej dvojročnej

resp. objektívnej trojročnej premlčacej lehote. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, ţe by

odvolací súd zohľadňoval v rámci svojej rozhodovacej činnosti skutočnosť úmyselného

bezdôvodného obohatenia a teda skutočnosť plynutia 10 ročnej premlčacej doby, tak ako to

navrhovateľka uvádzala v doplňujúcom vyjadrení. Práve toto doplňujúce vyjadrenie malo

poukázať na úmyselné bezdôvodné obohatenie zo strany odporcov. Odvolací súd, napriek

písomnej ţiadosti navrhovateľky, ktorou ţiadala, aby bola upovedomená o termíne verejného

vyhlásenia rozhodnutia v zmysle , ju o tomto termíne vôbec neupovedomil.

Navrhovateľka zároveň ţiadala o odklad vykonateľnosti rozsudkov oboch stupňov.

Odporcovia 1) a 2) ţiadali dovolanie navrhovateľky odmietnuť a domáhali sa aj trov

dovolacieho konania. Poukázali na to, ţe navrhovateľka namieta len dĺţku premlčacej doby,

ktorú súd mal aplikovať podľa jej názoru, ale neuvádza v dovolaní nič proti skutkovému

a právnemu záveru súdu prvého stupňa, s ktorým sa plne stotoţnil aj odvolací súd, a to ţe

nárok navrhovateľky neexistuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie

vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr

to, či dovolanie navrhovateľky smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto

opravným prostriedkom.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom.

pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak je ním napadnutý zmeňujúci

rozsudok (§ 238 ods. 1), ďalej proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2)

a napokon proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací

súd vo výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke

ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3).

V prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil),

a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a , a v tejto veci nebolo

dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť

dovolania navrhovateľky z ustanovenia aţ 3 vyvodiť nemoţno.

Podľa ustanovenia druhej vety , ukladajúceho dovolaciemu súdu

povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v

(či uţ to účastník namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal

prípustnosť dovolania nielen vo vzťahu k , ale sa zaoberal aj otázkou, či

dovolanie nie je prípustné podľa Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné

proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Vady konania vymenované v aţ e/ neboli v dovolaní namietané

a ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Z týchto ustanovení preto prípustnosť dovolania

nemoţno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu

odvolacieho súdu sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zaoberal otázkou, či

odvolací súd postupom (ne)odňal dovolateľke moţnosť konať pred súdom. Zameral

sa na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci jej postupom súdu bola odňatá

moţnosť pred ním konať ( ), pričom treba zdôrazniť, ţe prípustnosť

dovolania v zmysle nezakladá samo tvrdenie účastníka o existencii niektorej

z uvedených procesných vád, určujúcim je zistenie, ţe k vade tejto povahy skutočne došlo.

Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle sú vlastné tri pojmové

znaky: 1) odňatie moţnosti konať pred súdom, 2) to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo

v dôsledku postupu súdu, 3) moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.

Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie

moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom

je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi

6

konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných

mu na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Podľa kaţdý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo

na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

poţiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

).

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

odvolaciemu súdu vyčítala, ţe nezohľadnil a vôbec sa nezaoberal jej doplňujúcim

vyjadrením k odvolaniu, z ktorého je zrejmé, ţe v ţiadnom prípade nešlo o doplnenie

odvolacích dôvodov a rozsahu po zákonom stanovenej lehote. V doplňujúcom vyjadrení

poukazovala na to, ţe odvolací súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti nezohľadňoval

skutočnosť úmyselného bezdôvodného obohatenia, skutočnosť plynutia desaťročnej

premlčacej doby. Ak by sa súd zaoberal obsahom doplňujúceho vyjadrenia navrhovateľka

by mohla aktívnym konaním, vyuţitím svojich procesných práv účinne zvrátiť nepriaznivý

potvrdzujúci rozsudok, nakoľko pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení by svoj nárok

uplatňovaný v konaní ţalovala v rámci dodrţania 10 ročnej premlčacej doby.

Podľa právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe

v tomto zákone ustanovenej (§ 101 aţ 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku

dlţníka. Ak sa dlţník premlčania dovolá, nemoţno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, ţe došlo

k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

Podľa najneskôr sa právo na vydanie plnenia

z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie,

za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

Dovolací súd k skutočnosti, ţe sa odvolací súd nezaoberal skutočnosťou úmyselného

bezdôvodného obohatenia odporcami na úkor navrhovateľky, poukazuje na to, ţe súd prvého

stupňa vo svojom rozsudku konštatoval, ţe navrhovateľka nepreukázala, ţe by odporcovia

sa na jej úkor obohatili úmyselne. Odvolací súd vo svojom rozsudku sa plne stotoţnil

s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa. Dĺţku premlčacích dôb upravuje zákon. Súd musí

v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia posúdiť námietku premlčania komplexne

z hľadiska ustanovenia a aj bez námietky účastníka z úradnej

povinnosti skúmať aj to, či sa na danú vec vzťahuje trojročná alebo desaťročná objektívna

premlčacia doba. Ak by nemal dostatok skutkových zistení pre vyhodnotenie tejto právnej

otázky, môţe účastníkov vyzvať na preukázanie skutkových tvrdení vzťahujúcich sa k dĺţke

objektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Je treba prisvedčiť navrhovateľke, ţe jej doplňujúce vyjadrenie k odvolaniu nemenilo

rozsah pôvodného odvolania, išlo ale o nové dôvody. Ak aj odvolací súd neprihliadol

na doplňujúce dôvody uvedené vo vyjadrení k odvolaniu, týmto postupom odvolací súd

vzhľadom na uvedené vyššie neodňal navrhovateľke právo konať pred súdom, lebo odvolací

súd sa premlčaním v rozsahu zákonného ustanovenia zaoberal

z úradnej povinnosti.

Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho,

kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor

bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Predpokladom zodpovednosti za získané

bezdôvodné obohatenie nie je protiprávne konanie obohateného ani jeho zavinenie, ale

objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok

neuznáva.

Podľa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, ţe došlo

k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Táto tzv. subjektívna premlčacia

doba je však limitovaná objektívnou premlčacou dobou, a najneskôr sa právo na vydanie

plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné

obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Pri práve na vydanie plnenia

z bezdôvodného obohatenia je teda stanovená dvojitá kombinovaná premlčacia doba, a to:

- subjektívna, ktorá je dvojročná, a

- objektívna trojročná, resp. desaťročná.

Ich začiatok je stanovený odlišne a ich vzájomný vzťah je taký, ţe sú na sebe

nezávislé čo do svojho plynutia, jeho začiatku aj konca. Ak skončí plynutie niektorej z nich,

právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu (ak je vznesená námietka premlčania).

V prvom odseku tohto ustanovenia je upravená tzv. subjektívna premlčacia doba,

v odseku druhom premlčacia doba objektívna. Vzájomný vzťah týchto dvoch premlčacích

dôb je taký, ţe ak skončí beh jednej z nich, a je vznesená námietka premlčania, právo

sa premlčí a nemoţno ho priznať. Premlčanie nevedie k zániku práva, bráni však jeho

vymoţiteľnosti.

Pre začiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy

sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, ţe došlo na jeho úkor k získaniu

bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre záver dozvedieť sa o tom, ţe došlo

k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal, je vţdy rozhodujúce zistenie skutkového

stavu v konkrétnom prípade.

Dovolateľka ďalej odvolaciemu súdu vyčítala, ţe ju neupovedomil o mieste a čase

verejného vyhlásenia rozsudku, hoci o to poţiadala.

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak je potrebné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie (písm. a/), súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (písm. b/), ide o konanie

vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania (písm. c/), to vyţaduje dôleţitý

verejný záujem (písm. d/).

Podľa v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť

aj bez nariadenia pojednávania.

Podľa ak odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia

pojednávania, upovedomí elektronickými prostriedkami účastníka konania alebo jeho

zástupcu, ktorý poţiadal o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami (§ 45

ods. 4), o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3.

Ustanovenie umoţňuje odvolaciemu súdu v prípadoch, na ktoré

sa nevzťahuje rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Ak odvolací súd

rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, upovedomí elektronickými prostriedkami

účastníka konania alebo jeho zástupcu, ktorý poţiadal o doručovanie písomností

elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4) o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku

podľa ( ). Ak odvolací súd verejne vyhlási rozsudok

bez nariadenia pojednávania, doručí ho prítomným účastníkom hneď po jeho vyhlásení.

Neprítomným účastníkom ho odošle najneskôr do troch dní; to neplatí, ak je potrebné vydať

uznesenie podľa odseku 5. V takom prípade odvolací súd doručí rozsudok súčasne

s uznesením podľa odseku 5 ( ). Ak nemoţno v čase verejného vyhlásenia

rozsudku moţné rozhodnúť o náhrade trov konania, pretoţe neboli vyčíslené, odvolací súd

rozhodne samostatným uznesením. Rovnako postupuje, ak si účastníci konania uplatnia

náhradu trov konania v súvislosti s verejným vyhlásením rozsudku ( ).

10

Z vyššie citovaných ustanovení a vyplýva, ţe (len) v prípadoch

uvedených v je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných

prípadoch však môţe rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom,

či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie bude nariadené

odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.

V predmetnej veci, ako vyplýva zo spisu, odvolací súd v záujme zrýchlenia

a zefektívnenia konania o opravnom prostriedku rozhodol o odvolaní navrhovateľky

bez nariadenia pojednávania. Zo zápisnice o vyhlásení rozsudku z 11. marca 2014 (č. l. 859

spisu) vyplýva, ţe v danom prípade odvolací súd 11. marca 2014 vyhlásil rozsudok

v predmetnej právnej veci bez nariadenia ústneho pojednávania podľa ,

pretoţe prejednanie odvolania na pojednávaní nepovaţoval za nevyhnutné ani za potrebné,

keďţe vo veci nevykonával dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady

rovnakého zaobchádzania a nevyţaduje to ani dôleţitý verejný záujem. V zmysle § 156 ods. 3

vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania

oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej

5 dní pred jeho vyhlásením. Tento procesný postup bol v danom prípade zachovaný –

účastníci konania boli o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku upovedomení spôsobom

zodpovedajúcim (viď Termín verejného vyhlásenia rozsudku zaloţený

na č. l. 857, z ktorého je zrejmé, ţe rozsudok sa vyhlási 11. Marca 2014 o 8,50 hod.,

Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bez nariadenia ústneho

pojednávania v zmysle v spojení s zo dňa 27. februára 2014

zaloţený v spise na č. l. 858, z ktorého je zrejmé, ţe predmetné oznámenie bolo vyvesené

27. februára 2014 a zvesené 11. marca 2014).

Právny zástupca navrhovateľky písomným podaním z 18. júna 2013, doručenej

odvolaciemu súdu 20. júna 2013, v predmetnej veci poţiadal, aby v prípade nenariadenia

pojednávania poskytol informáciu o termíne verejného vyhlásenia rozhodnutia v tejto veci

(č. l. 856).

Ak odvolací súd rozhoduje o dovolaní bez nariadenia pojednávania, je povinný

oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu najmenej päť

dní pred jeho vyhlásením. Ak však účastník konania alebo jeho zástupca poţiadal

o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami a súčasne oznámil adresu

11

na zasielanie písomností elektronickými prostriedkami, je súd povinný upovedomiť

ho (účastníka alebo zástupcu) o mieste a čase verejného vyhlásenia rozhodnutia

aj prostredníctvom elektronických prostriedkov.

Z písomného podania uvedeného vyššie je nesporné, ţe navrhovateľka, resp. jej

právny zástupca nepoţiadal o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami a ani

neoznámil adresu na zasielanie písomností elektronickými prostriedkami. Obsahom podania

nie je adresa na zasielanie písomností elektronickými prostriedkami (e-mail). V predtlači

podania, ktoré spracoval právny zástupca navrhovateľky je len uvedené telefónne číslo,

faxové číslo a označenie webovej stránky, ktoré kontakty nie sú elektronickými

prostriedkami.

Postupom odvolacieho súdu sa preto nepriečil zákonu, preto nemohlo dôjsť k odňatiu

moţnosti dovolateľky konať pred súdom. Nepodstatná je preto jej námietka, ţe namietaným

postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238

a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na súdoch niţších stupňov bolo

postihnuté niektorou z vád uvedenou v , Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolanie navrhovateľky podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal

sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní navrhovateľka nemala úspech, nevzniklo jej právo na náhradu

trov dovolacieho konania ( v spojení s a

). Odporcovia 1) a 2) boli v dovolacom konaní procesne úspešní. V písomnom vyjadrení

k dovolaniu navrhovateľky si uplatnili trovy konania – právneho zastúpenia – v dovolacom

konaní, ktoré vyčíslili vo výške 2.22X.23 Eur za dva úkony právnej sluţby a to prevzatie

a príprava zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom a príprava a podanie vyjadrenia

k dovolaniu (1.835,78 Eur za úkony právnej sluţby, 2x reţijný paušál po 8,04 Eur a DPH

20 % vo výške 370,37 Eur zo sumy 1.851,86 Eur).

12

Dovolací súd s prihliadnutím na vyhl. č. (, ,

ods. 3) priznal náhradu za jeden úkon právnej pomoci a to za prípravu a podanie vyjadrenia.

Za úkon právnej pomoci prevzatie a prípravu uplatnený nárok nepriznal z dôvodu, ţe právny

zástupca zastupoval odporcov v konaní pred súdom prvého a druhého stupňa, uplatňovaný

nárok v konaní podrobne poznal uţ z priebehu tohto konania, preto pri poverení zastupovať

odporcov 1) a 2) aj v dovolacom konaní odpadol dôvod na prevzatie a prípravu veci. Hodnota

sporu je 197.97X.93 Eur, ktorému zodpovedá tarifná odmena 917,89 Eur za jeden úkon

právnej sluţby, výška reţijného paušálu 8,04 Eur, spolu 925,93 Eur + 20 % DPH 185,19 Eur

(t. j. 1.111,12 Eur).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. januára 2015

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová