Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)0a7/392884.7d2a86.pdf
PDF · 180.31 KB
No categories available
7Cdo/327/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 327/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky M. O., bytom T.T.,
zastúpenej advokátskou kanceláriou Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o., so sídlom v T., Nám. SNP
č. 3, proti odporcom 1) I. R., bytom R., 2) P. R., bytom R., obaja zastúpení Mgr. Branislavom
Jurgom, advokátom, so sídlom v Piešťanoch, Sad A. Kmeťa č. 24, o zaplatenie 197.97X.93
Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde T., pod sp. zn. 17 C 153/2008, na
dovolanie navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v T. z 11. marca 2014, sp. zn. 9 Co
171/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcom 1) a 2) trovy dovolacieho konania
vo výške 1.111,12 Eur k rukám ich právneho zástupcu.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd T. rozsudkom z 24. marca 2011 č. k. 17 C 153/2008 – 774 zamietol návrh
navrhovateľky a uloţil jej povinnosť zaplatiť odporcom náhradu trov konania vo výške
16.316,14 Eur. Pôvodným návrhom z 8. októbra 2008 sa navrhovateľka domáhala, aby jej
odporcovia 1) a 2) spoločne a nerozdielne zaplatili 7.475.418,- Sk titulom náhrady škody,
ktorá mala vzniknúť vynaloţením finančných prostriedkov na polyfunkčnú budovu
vybudovanú podľa Zmluvy o zdruţení uzavretej 27. januára a 28. januára 1999 medzi
zmluvnými stranami G. O., I. S. a I. R.. Následne návrhom doručeným súdu 2. novembra
2010 navrhovateľka poţiadala o zmenu návrhu, ktorou sa domáhala , aby odporcovia 1) a 2)
jej spoločne a nerozdielne zaplatili sumu vo výške 197.97X.93 Eur s príslušenstvom titulom
vydania bezdôvodného obohatenia. Bezdôvodné obohatenie mali odporcovia získať tým, ţe
sa nestala vlastníčkou nehnuteľností v rozsahu X.724/10, tak ako bolo dohodnuté v Zmluve
o zdruţení a to v rozsahu 135.630,35 Eur a z úţitkov z bezdôvodného obohatenia, t. j.
z podielu na nájomnom, ktoré odporcovia získali za prenájom polyfunkčnej budovy za
obdobie od 9. októbra 2006 do 9. októbra 2010 vo výške 62.34X.58 Eur. Odporcovia na
pojednávaní 11. novembra 2010 namietali premlčanie všetkých navrhovateľkou uplatnených
nárokov jednak pôvodným návrhom, ako aj v zmenenom návrhu. Súd prvého stupňa poukázal
na to, ţe rozsudkom Okresného súdu T. z 28. októbra 2003 č. k. 12 C 370/2001 – 477
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v T. z 11. júla 2006, sp. zn. 9 Co 63/2006, ktorý sa stal
právoplatný 9. októbra 2006 súd určil, ţe Zmluva o zdruţení uzavretá 27. Januára 1999,
eventuálne 28. Januára 1999 medzi G. O. (navrhovateľkou) a I. S. a I. R. je neplatná
a zároveň určil, ţe dostavaný polyfunkčný dom postavený na parcele číslo X./X. zapísanej na
LV číslo X., pre katastrálne územie T. a obec T. patrí do bezpodielového spoluvlastníctva P.
R. a I. R. (odporcov). V konaní vedenom na Okresnom súde T. sp. zn. 12 C 370/2001
v spojení s konaním na krajskom súde v T. sp. zn. 9 Co 63/2006 bolo preukázané, ţe
odporcovia nadobudli nehnuteľnosť originálnym spôsobom – jej výstavbou. Súd prvého
stupňa z vykonaného dokazovania nemal preukázané, ţe by zo strany odporov došlo
k bezdôvodnému obohateniu nadobudnutím podielu na nehnuteľnosti, ktorý mal pripadnúť
navrhovateľke vo veľkosti X.724/10 v hodnote 135.630,35 Eur, ako ani z úţitku, ktorý mal
pripadnúť navrhovateľke titulom nájomného za dobu od 9. októbra 2006 do 9. októbra 2010
vo výške 62.34X.58 Eur, lebo navrhovateľka predmetnú nehnuteľnosť nevybudovala a ani
neposkytla odporcom prostriedky na jej vybudovanie. Pozemok na ktorom bola predmetná
nehnuteľnosť postavená bol predaný Mestom T. odporcom. Nebolo teda preukázané, ţe
spôsobom uvedeným v návrhu odporcovia 1) a 2) sa bezdôvodne obohatili na úkor
navrhovateľky a nemohlo teda navrhovateľke vzniknúť ani právo na jeho vydanie.
Konštatoval, ţe na predmetnú nehnuteľnosť bolo vydané právoplatné rozhodnutie Okresným
úradom v T. z 30. mája 2003, ktorým bolo povolené uţívanie spornej nehnuteľnosti, teda
týmto dňom bola nehnuteľnosť ukončená, ktorým dňom začala plynúť trojročná objektívna
premlčacia doba navrhovateľke na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia vzniknutého
plnením na základe Zmluvy o zdruţení, ktorá uplynula 30. mája 2006. Navrhovateľka
nepreukázala, ţe by odporcovia sa na jej úkor obohatili úmyselne. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v T. rozsudkom z 11. marca 2014 sp. zn. 9 Co 171/2013 rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Navrhovateľku zaviazal odporcom 1) a 2) zaplatiť
trovy odvolacieho konania vo výške 917,89 Eur. V celom rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením
rozsudku súdu prvého stupňa a obmedzil sa len na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia. Poukázal na to, ţe navrhovateľka návrhom na začatie konania
uplatnila voči odporcom náhradu škody. Podaním doručeným súdu prvého stupňa 2.
novembra 2010 zmenila ţalobný návrh, ktorým ţiadala priznať sumu 197.97X.93 Eur titulom
bezdôvodného obohatenia. Právna kvalifikácia predmetu konania nie je povinnosťou
účastníka konania. Navrhovateľka sa sama rozhodla právne kvalifikovať svoj nárok.
Ide o rozdielnu kvalifikáciu, pre jednotlivé nároky vyţaduje zákon splnenie rôznych
podmienok medzi pôvodne uplatnenou náhradou škody a zmenenou právnou kvalifikáciou
na bezdôvodné obohatenie. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil vznesenú námietku
premlčania. Za uplatnený návrh relevantný a zodpovedajúci sume tvrdeného bezdôvodného
obohatenia je treba povaţovať aţ návrh z 11. novembra 2010, na jeho základe nárok
je jednoznačne premlčaný. Na doplnenie odvolania navrhovateľkou neprihliadal z dôvodu, ţe
k jeho doplneniu došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na podanie odvolania.
Proti rozsudku odvolacie súdu podala včas dovolanie navrhovateľka. Ţiadala
napadnutý rozsudok Krajského súdu v T. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, ţe postupom odvolacieho súdu jej
bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Namietala, ţe po prevzatí jej zastúpenia
advokátskou kanceláriou, bolo podané doplňujúce písomné vyjadrenie k uţ podanému
odvolaniu, ktoré nerozširovalo rámec uţ v tom čase daných dovolacích dôvodov, ale malo za
cieľ podporiť nosnú líniu dovtedajšej argumentácie navrhovateľky v konaní o podstatné
skutočnosti, ktoré doposiaľ neboli v rámci vyjadrení navrhovateľky osobitne zvýraznené,
avšak, ktoré vyplynuli uţ z prvostupňového konania. Predmetom ţalobného návrhu v merite
veci bolo uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý súd prvého stupňa,
rovnako aj odvolací súd vyhodnotil principiálne ako premlčaný v subjektívnej dvojročnej
resp. objektívnej trojročnej premlčacej lehote. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, ţe by
odvolací súd zohľadňoval v rámci svojej rozhodovacej činnosti skutočnosť úmyselného
bezdôvodného obohatenia a teda skutočnosť plynutia 10 ročnej premlčacej doby, tak ako to
navrhovateľka uvádzala v doplňujúcom vyjadrení. Práve toto doplňujúce vyjadrenie malo
poukázať na úmyselné bezdôvodné obohatenie zo strany odporcov. Odvolací súd, napriek
písomnej ţiadosti navrhovateľky, ktorou ţiadala, aby bola upovedomená o termíne verejného
vyhlásenia rozhodnutia v zmysle § 214 ods. 3 O.s.p., ju o tomto termíne vôbec neupovedomil.
Navrhovateľka zároveň ţiadala o odklad vykonateľnosti rozsudkov oboch stupňov.
Odporcovia 1) a 2) ţiadali dovolanie navrhovateľky odmietnuť a domáhali sa aj trov
dovolacieho konania. Poukázali na to, ţe navrhovateľka namieta len dĺţku premlčacej doby,
ktorú súd mal aplikovať podľa jej názoru, ale neuvádza v dovolaní nič proti skutkovému
a právnemu záveru súdu prvého stupňa, s ktorým sa plne stotoţnil aj odvolací súd, a to ţe
nárok navrhovateľky neexistuje.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.
a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr
to, či dovolanie navrhovateľky smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto
opravným prostriedkom.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom. Občiansky súdny poriadok
pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak je ním napadnutý zmeňujúci
rozsudok (§ 238 ods. 1), ďalej proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2)
a napokon proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací
súd vo výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke
ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3).
V prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil),
a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a v tejto veci nebolo
dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť
dovolania navrhovateľky z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. vyvodiť nemoţno.
Podľa ustanovenia § 242 ods. 1 druhej vety O.s.p., ukladajúceho dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p.
(či uţ to účastník namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal
prípustnosť dovolania nielen vo vzťahu k § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či
dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné
proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Vady konania vymenované v § 237 písm. a/ aţ e/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Z týchto ustanovení preto prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu
odvolacieho súdu sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zaoberal otázkou, či
odvolací súd postupom (ne)odňal dovolateľke moţnosť konať pred súdom. Zameral
sa na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci jej postupom súdu bola odňatá
moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pričom treba zdôrazniť, ţe prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie účastníka o existencii niektorej
z uvedených procesných vád, určujúcim je zistenie, ţe k vade tejto povahy skutočne došlo.
Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové
znaky: 1) odňatie moţnosti konať pred súdom, 2) to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo
v dôsledku postupu súdu, 3) moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom
je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi
konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných
mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo
na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. odvolaciemu súdu vyčítala, ţe nezohľadnil a vôbec sa nezaoberal jej doplňujúcim
vyjadrením k odvolaniu, z ktorého je zrejmé, ţe v ţiadnom prípade nešlo o doplnenie
odvolacích dôvodov a rozsahu po zákonom stanovenej lehote. V doplňujúcom vyjadrení
poukazovala na to, ţe odvolací súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti nezohľadňoval
skutočnosť úmyselného bezdôvodného obohatenia, skutočnosť plynutia desaťročnej
premlčacej doby. Ak by sa súd zaoberal obsahom doplňujúceho vyjadrenia navrhovateľka
by mohla aktívnym konaním, vyuţitím svojich procesných práv účinne zvrátiť nepriaznivý
potvrdzujúci rozsudok, nakoľko pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení by svoj nárok
uplatňovaný v konaní ţalovala v rámci dodrţania 10 ročnej premlčacej doby.
Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe
v tomto zákone ustanovenej (§ 101 aţ 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku
dlţníka. Ak sa dlţník premlčania dovolá, nemoţno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, ţe došlo
k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie,
za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Dovolací súd k skutočnosti, ţe sa odvolací súd nezaoberal skutočnosťou úmyselného
bezdôvodného obohatenia odporcami na úkor navrhovateľky, poukazuje na to, ţe súd prvého
stupňa vo svojom rozsudku konštatoval, ţe navrhovateľka nepreukázala, ţe by odporcovia
sa na jej úkor obohatili úmyselne. Odvolací súd vo svojom rozsudku sa plne stotoţnil
s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa. Dĺţku premlčacích dôb upravuje zákon. Súd musí
v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia posúdiť námietku premlčania komplexne
z hľadiska ustanovenia § 107 Občianskeho zákonníka a aj bez námietky účastníka z úradnej
povinnosti skúmať aj to, či sa na danú vec vzťahuje trojročná alebo desaťročná objektívna
premlčacia doba. Ak by nemal dostatok skutkových zistení pre vyhodnotenie tejto právnej
otázky, môţe účastníkov vyzvať na preukázanie skutkových tvrdení vzťahujúcich sa k dĺţke
objektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Je treba prisvedčiť navrhovateľke, ţe jej doplňujúce vyjadrenie k odvolaniu nemenilo
rozsah pôvodného odvolania, išlo ale o nové dôvody. Ak aj odvolací súd neprihliadol
na doplňujúce dôvody uvedené vo vyjadrení k odvolaniu, týmto postupom odvolací súd
vzhľadom na uvedené vyššie neodňal navrhovateľke právo konať pred súdom, lebo odvolací
súd sa premlčaním v rozsahu zákonného ustanovenia § 107 Občianskeho zákonníka zaoberal
z úradnej povinnosti.
Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho,
kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor
bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Predpokladom zodpovednosti za získané
bezdôvodné obohatenie nie je protiprávne konanie obohateného ani jeho zavinenie, ale
objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok
neuznáva.
Podľa § 107 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, ţe došlo
k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Táto tzv. subjektívna premlčacia
doba je však limitovaná objektívnou premlčacou dobou, a najneskôr sa právo na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné
obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Pri práve na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia je teda stanovená dvojitá kombinovaná premlčacia doba, a to:
- subjektívna, ktorá je dvojročná, a
- objektívna trojročná, resp. desaťročná.
Ich začiatok je stanovený odlišne a ich vzájomný vzťah je taký, ţe sú na sebe
nezávislé čo do svojho plynutia, jeho začiatku aj konca. Ak skončí plynutie niektorej z nich,
právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu (ak je vznesená námietka premlčania).
V prvom odseku tohto ustanovenia je upravená tzv. subjektívna premlčacia doba,
v odseku druhom premlčacia doba objektívna. Vzájomný vzťah týchto dvoch premlčacích
dôb je taký, ţe ak skončí beh jednej z nich, a je vznesená námietka premlčania, právo
sa premlčí a nemoţno ho priznať. Premlčanie nevedie k zániku práva, bráni však jeho
vymoţiteľnosti.
Pre začiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy
sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, ţe došlo na jeho úkor k získaniu
bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre záver dozvedieť sa o tom, ţe došlo
k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal, je vţdy rozhodujúce zistenie skutkového
stavu v konkrétnom prípade.
Dovolateľka ďalej odvolaciemu súdu vyčítala, ţe ju neupovedomil o mieste a čase
verejného vyhlásenia rozsudku, hoci o to poţiadala.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (písm. a/), súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (písm. b/), ide o konanie
vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania (písm. c/), to vyţaduje dôleţitý
verejný záujem (písm. d/).
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 214 ods. 3 O.s.p. ak odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia
pojednávania, upovedomí elektronickými prostriedkami účastníka konania alebo jeho
zástupcu, ktorý poţiadal o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami (§ 45
ods. 4), o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3.
Ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p. umoţňuje odvolaciemu súdu v prípadoch, na ktoré
sa nevzťahuje § 214 ods. 1 O.s.p. rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Ak odvolací súd
rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, upovedomí elektronickými prostriedkami
účastníka konania alebo jeho zástupcu, ktorý poţiadal o doručovanie písomností
elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4) o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku
podľa § 156 ods. 3 (§ 214 ods. 3 O.s.p.). Ak odvolací súd verejne vyhlási rozsudok
bez nariadenia pojednávania, doručí ho prítomným účastníkom hneď po jeho vyhlásení.
Neprítomným účastníkom ho odošle najneskôr do troch dní; to neplatí, ak je potrebné vydať
uznesenie podľa odseku 5. V takom prípade odvolací súd doručí rozsudok súčasne
s uznesením podľa odseku 5 (§ 214 ods. 4 O.s.p.). Ak nemoţno v čase verejného vyhlásenia
rozsudku moţné rozhodnúť o náhrade trov konania, pretoţe neboli vyčíslené, odvolací súd
rozhodne samostatným uznesením. Rovnako postupuje, ak si účastníci konania uplatnia
náhradu trov konania v súvislosti s verejným vyhlásením rozsudku (§ 214 ods. 5 O.s.p.).
Z vyššie citovaných ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. vyplýva, ţe (len) v prípadoch
uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných
prípadoch však môţe rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom,
či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p. bude nariadené
odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.
V predmetnej veci, ako vyplýva zo spisu, odvolací súd v záujme zrýchlenia
a zefektívnenia konania o opravnom prostriedku rozhodol o odvolaní navrhovateľky
bez nariadenia pojednávania. Zo zápisnice o vyhlásení rozsudku z 11. marca 2014 (č. l. 859
spisu) vyplýva, ţe v danom prípade odvolací súd 11. marca 2014 vyhlásil rozsudok
v predmetnej právnej veci bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 1 O.s.p.,
pretoţe prejednanie odvolania na pojednávaní nepovaţoval za nevyhnutné ani za potrebné,
keďţe vo veci nevykonával dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania a nevyţaduje to ani dôleţitý verejný záujem. V zmysle § 156 ods. 3
O.s.p. vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania
oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej
5 dní pred jeho vyhlásením. Tento procesný postup bol v danom prípade zachovaný –
účastníci konania boli o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku upovedomení spôsobom
zodpovedajúcim § 156 ods. 3 O.s.p. (viď Termín verejného vyhlásenia rozsudku zaloţený
na č. l. 857, z ktorého je zrejmé, ţe rozsudok sa vyhlási 11. Marca 2014 o 8,50 hod.,
Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bez nariadenia ústneho
pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. zo dňa 27. februára 2014
zaloţený v spise na č. l. 858, z ktorého je zrejmé, ţe predmetné oznámenie bolo vyvesené
27. februára 2014 a zvesené 11. marca 2014).
Právny zástupca navrhovateľky písomným podaním z 18. júna 2013, doručenej
odvolaciemu súdu 20. júna 2013, v predmetnej veci poţiadal, aby v prípade nenariadenia
pojednávania poskytol informáciu o termíne verejného vyhlásenia rozhodnutia v tejto veci
(č. l. 856).
Ak odvolací súd rozhoduje o dovolaní bez nariadenia pojednávania, je povinný
oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu najmenej päť
dní pred jeho vyhlásením. Ak však účastník konania alebo jeho zástupca poţiadal
o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami a súčasne oznámil adresu
na zasielanie písomností elektronickými prostriedkami, je súd povinný upovedomiť
ho (účastníka alebo zástupcu) o mieste a čase verejného vyhlásenia rozhodnutia
aj prostredníctvom elektronických prostriedkov.
Z písomného podania uvedeného vyššie je nesporné, ţe navrhovateľka, resp. jej
právny zástupca nepoţiadal o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami a ani
neoznámil adresu na zasielanie písomností elektronickými prostriedkami. Obsahom podania
nie je adresa na zasielanie písomností elektronickými prostriedkami (e-mail). V predtlači
podania, ktoré spracoval právny zástupca navrhovateľky je len uvedené telefónne číslo,
faxové číslo a označenie webovej stránky, ktoré kontakty nie sú elektronickými
prostriedkami.
Postupom odvolacieho súdu sa preto nepriečil zákonu, preto nemohlo dôjsť k odňatiu
moţnosti dovolateľky konať pred súdom. Nepodstatná je preto jej námietka, ţe namietaným
postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238
O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na súdoch niţších stupňov bolo
postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie navrhovateľky podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal
sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní navrhovateľka nemala úspech, nevzniklo jej právo na náhradu
trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.). Odporcovia 1) a 2) boli v dovolacom konaní procesne úspešní. V písomnom vyjadrení
k dovolaniu navrhovateľky si uplatnili trovy konania – právneho zastúpenia – v dovolacom
konaní, ktoré vyčíslili vo výške 2.22X.23 Eur za dva úkony právnej sluţby a to prevzatie
a príprava zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom a príprava a podanie vyjadrenia
k dovolaniu (1.835,78 Eur za úkony právnej sluţby, 2x reţijný paušál po 8,04 Eur a DPH
20 % vo výške 370,37 Eur zo sumy 1.851,86 Eur).
Dovolací súd s prihliadnutím na vyhl. č. 655/2004 Z. z. (§ 10 ods. 1, § 16 ods. 3, § 18
ods. 3) priznal náhradu za jeden úkon právnej pomoci a to za prípravu a podanie vyjadrenia.
Za úkon právnej pomoci prevzatie a prípravu uplatnený nárok nepriznal z dôvodu, ţe právny
zástupca zastupoval odporcov v konaní pred súdom prvého a druhého stupňa, uplatňovaný
nárok v konaní podrobne poznal uţ z priebehu tohto konania, preto pri poverení zastupovať
odporcov 1) a 2) aj v dovolacom konaní odpadol dôvod na prevzatie a prípravu veci. Hodnota
sporu je 197.97X.93 Eur, ktorému zodpovedá tarifná odmena 917,89 Eur za jeden úkon
právnej sluţby, výška reţijného paušálu 8,04 Eur, spolu 925,93 Eur + 20 % DPH 185,19 Eur
(t. j. 1.111,12 Eur).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. januára 2015
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová