Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 196/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša

Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , ,

zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a 4 a Slovenskej

republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 21. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca

2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a 4 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 21. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresným súdom Poprad

(ďalej len „okresný súd“) bolo na základe žaloby sťažovateľa vedené konanie pod

sp. zn. o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 15 376,72 €

s príslušenstvom proti Slovenskej republike, za ktorú konala Slovenská správa ciest,

Miletičova 19, Bratislava, IČO 00 003 328 (ďalej len „žalovaná“).

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 21. marca 2016 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol.

4. V dôsledku odvolania podaného sťažovateľom Krajský súd v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 26. januára 2017 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) rozsudok okresného súdu potvrdil.

5. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie podľa § 421 ods. 1

písm. a) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „CSP“) s odôvodnením, že všeobecné súdy sa v jeho prípade odklonili

od ustálenej rozhodovacej praxe s poukázaním na konkrétne rozhodnutia najvyššieho súdu,

ústavného súdu, Najvyššieho súdu Českej republiky, ako aj na ďalšie rozhodnutia

všeobecných súdov.

6. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 447

písm. f) , pretože nebolo odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

7. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd ako primárny ochranca práva „zlyhal“

v oblasti ochrany subjektívnych práv sťažovateľa. Napadnuté uznesenie vykazuje znaky

maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle, nemá legitímny základ a súčasne ním boli

porušené aj jeho základné práva. Napadnuté uznesenie je podľa názoru sťažovateľa

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné.

8. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd odmietol ním podané

dovolanie z dôvodu, že v podanom dovolaní poukazoval na rozhodnutia ústavného súdu

a Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré podľa názoru najvyššieho súdu nemožno

stotožňovať s rozhodnutiami najvyššieho súdu. V tejto súvislosti uvádza: «... keďže podľa

názoru Najvyššieho súdu SR sa sťažovateľ odvolával na rozhodnutia Ústavného súdu SR,

resp. Najvyššieho súdu ČR, ktoré sa síce zaoberali nastolenou právnou otázkou, avšak

podľa názoru Najvyššieho súdu SR neboli prijaté „kvalifikovanými“ súdnymi orgánmi,

ktoré by bolo možné podradiť pod pojem „dovolací súd“, tak dovolanie bolo odmietnuté bez

posúdenia opodstatnenosti tejto právnej otázky.»

9. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd vyložil pojem „ustálená prax dovolacieho

súdu“ podľa formálnym spôsobom založeným len na jazykovom

(gramatickom) výklade. Podľa názoru sťažovateľa nemožno ustanovenie § 421 ods. 1

písm. a) vnímať tak reštriktívne, ako ho vykladá dovolací súd. Takýto výklad nie je

možné v právnom štáte tolerovať, a to i z dôvodu, že nerešpektovanie judikatúry ústavného

súdu podľa tohto názoru nenarušuje právnu istotu. Podľa názoru sťažovateľa judikatúru

ústavného súdu, ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva je potrebné vnímať

ako pramene práva, ktoré sú povinné všeobecné súdy vrátane najvyššieho súdu dôsledne

rešpektovať, keďže predstavujú prameň práva v materiálnom slova zmysle.

10. V súvislosti s porušením v ústavnej sťažnosti označených práv napadnutým

uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ poukazuje aj na skutočnosť, že najvyšší súd nie je

viazaný označeným dovolacím dôvodom, ale tento vykladá podľa obsahu. Za situácie, ak

sťažovateľ namietal ústavnú neudržateľnosť odôvodnenia rozhodnutia, tak vlastne napádal

právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a teda takto vymedzený dovolací dôvod

mohol sám dovolací súd podradiť pod ustanovenie . V tomto

kontexte sťažovateľ uvádza, že v čase podania dovolania sťažovateľ (hoci i zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom, t. j. advokátom) pod „ťarchou“ rozhodnutia veľkého

senátu najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla 2017 mal podstatne zúžený

procesný priestor a v podstate sa musel rozhodnúť pre jeden dovolací dôvod. Aj to

vysvetľuje, prečo nenamietal aj iné dovolacie dôvody.

11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:

„1/ Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR a na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 4

SR a právo na ochranu majetku podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 21.11.2018, sp. zn. , porušené bolo.

2/ Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.11.2018, sp. zn.

sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3/ Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania, ktoré je

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa

do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

12. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola

vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II

bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola prejednaná v prvom senáte ústavného súdu

v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

16. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

17. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

19. Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

22. Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická

osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku

s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

23. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v námietke, že najvyšší súd

napadnutým uznesením, ktoré „vykazuje znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle

a nemá legitímny základ“, tým, že odmietol dovolanie sťažovateľa, porušil jeho v ústavnej

sťažnosti označené práva.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

24. Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľa, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého otázka

posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,

patrí v zásade do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou

zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľov (m. m. ). Uvedené zároveň nevylučuje, že ústavne konformné

posúdenie vlastnej právomoci najvyšším súdom je následne ústavným súdom

preskúmateľné v konaní o ústavnej sťažnosti.

25. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

26. Sťažovateľ prípustnosť dovolania odôvodnil dovolacím dôvodom zakotveným

v , v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak

rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa

odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

27. Podľa dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba

tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

28. Podľa dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie

právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť

tohto právneho posúdenia.

29. Poukazujúc na uvedené, ústavný súd ozrejmuje, že jeho úlohou bolo zistiť, či

právny názor, na základe ktorého najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa podané

v zmysle , bol najvyšším súdom aplikovaný ústavne

akceptovateľným spôsobom v súlade s namietaným porušením označených článkov

, dohovoru a dodatkového protokolu.

30. Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania

z , je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, pretože posúdenie prípustnosti

dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí, konkretizuje

a náležite doloží, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia označenej právnej

otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje predmetné ustanovenie. V tejto súvislosti

najvyšší súd v bode 14 napadnutého uznesenia uvádza, že „... V dovolaní, ktorého

prípustnosť sa vyvodzuje z , by mal dovolateľ: a/ konkretizovať

právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť

(a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky

odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť,

ako by mala byť táto otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi

názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika

toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú

kritériu uvedenému v “.

31. Ústavný súd v tomto kontexte upriamuje pozornosť na skutočnosť, že

z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd nepovažoval spôsob

vymedzenia dovolacieho dôvodu sťažovateľom za súladný s citovaným ustanovením § 432

v spojení s , keď v relevantnej časti odôvodnenia (bod 15) k tomu

uviedol, že: „Pokiaľ dovolateľ v takom dovolaní nevymedzí právnu otázku a neoznačí

ustálenú súdnu prax dovolacieho súdu. od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd

odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch)

o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli.

V prípade absencie uvedeného dovolací súd nemôže pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých

procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred nim riešil prvoinštančný a odvolací

súd a v súvislosti s tým ani vyhľadávať všetky (do úvahy prichádzajúce) rozhodnutia

dovolacieho súdu. ktoré sa týkajú danej problematiky; v opačnom prípade by uskutočnil

dovolací súd prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy

dovolania a dovolacieho konania zvolenej v , ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému

ustanovením ..“

32. Následne najvyšší súd v bode 17 napadnutého uznesenia s poukazom

na definované kritéria právnej otázky uviedol: „... žalobcom namietané nesprávne právne

posúdenie veci tak. ako ho formuloval, nebolo spôsobilé založiť prípustnosť jeho dovolania

podľa citovaného ustanovenia, a to z dôvodu poukazu na odklon od ním uvádzaných

rozhodnutí dovolacieho súdu...“

33. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd nepovažoval sťažovateľom uvedený

dovolací dôvod za vymedzený spôsobom uvedeným v až 435 a z uvedeného

dôvodu dovolanie odmietol podľa (body 18 a 19 napadnutého

uznesenia). V tomto kontexte ústavný súd zastáva názor, že neexistuje ústavne relevantný

dôvod na to, aby do napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zasahoval.

34. V rovine sťažovateľom namietaného nevysporiadania sa najvyššieho súdu s ním

tvrdeným odklonom od rozhodnutí ústavného súdu, poukázaním na jeho konkrétne nálezy,

ústavný súd konštatuje, že názor najvyššieho súdu, že pri aplikácii nie je povinný

zohľadňovať judikatúru ústavného súdu, v rámci ktorej ústavný súd meritórnym spôsobom

posudzoval otázky ústavnoprávneho významu, je za hranicou ústavnej udržateľnosti, a to

predovšetkým s poukázaním na jeho vlastnú judikatúru. V tomto kontexte ústavný súd

poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 31. októbra 2017,

v ktorom tento uviedol: „S prihliadnutím na základných princípov do pojmu

ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu

SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie.

Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho

súdu ČR pod tento pojem nespadajú.“ V tomto konkrétnom prípade ústavný súd

nevzhliadol z ústavnoprávneho hľadiska dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia

z dôvodov uvedených v bodoch 35 až 37 tohto uznesenia.

35. Ústavný súd v súvislosti s touto špecifickou argumentáciou sťažovateľa

poukazuje na skutočnosť, že zásada subsidiarity, ktorou sa ústavný súd riadi, reflektuje aj

princíp minimalizácie jeho zásahov do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia

sú v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavané (m. m. ).

36. Pokiaľ sťažovateľ v podanom dovolaní poukazuje na nález ústavného súdu

sp. zn. zo 7. júla 2011, ako aj na nález sp. zn. z 26. apríla

2013, ústavný súd konštatuje, že v predmetných konaniach boli, tak ako to tvrdí sťažovateľ,

predmetom prieskumu ústavným súdom konania všeobecných súdov, v ktorých sa riešili

otázky nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v súvislosti s konaním proti dobrým

mravom tak, ako v prípade sťažovateľa. Ústavný súd v tomto kontexte poukazuje

na skutočnosť, že v týchto konkrétnych prípadoch vyslovil porušenie práv pre

nevysporiadanie sa všeobecných súdov s podstatnými argumentmi sťažovateľov, ktoré mali

pre vec rozhodujúci význam. Ústavný súd, uplatňujúc svoju kasačnú právomoc, v týchto

konkrétnych prípadoch vrátil veci všeobecnému súdu z dôvodu, že „predovšetkým

nedal ústavne akceptovateľnú odpoveď na otázku, ako vec právne posúdil“ (nález sp. zn.

), a z dôvodu, že „Za daných okolností, s poukazom na dosiaľ uvedené

(prejudiciálne posúdenie otázky vlastníctva k sporným pozemkom) bolo podľa názoru

ústavného súdu nevyhnutné, aby sa odvolací súd otázkou dôvodnosti uplatneného nároku

žalobcu z bezdôvodného obohatenia voči sťažovateľke primeraným spôsobom zaoberal

a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal a svoje právne závery presvedčivým

spôsobom odôvodnil, a tým preukázal aj ich ústavnú akceptovateľnosť (nález

), a ponechal tak všeobecným súdom ako primárnym ochrancom práv

priestor na náležité zodpovedanie právnych otázok rozhodných pre vec, čo zároveň logicky

vylučuje možnosť odklonu všeobecných súdov od právneho názoru ústavného súdu, ktorý

v týchto konkrétnych prípadoch vec právne (v kontexte posúdenia samotného práva na

vydanie bezdôvodného obohatenia pre rozpor s dobrými mravmi, pozn.) neposudzoval, len

konštatoval porušenie práv v dôsledku nevysporiadania sa s podstatnými argumentmi

sporových strán.

37. Ústavný súd, akcentujúc rešpektovanie princípu minimalizácie zásahov

do rozhodnutí všeobecných súdov, s prihliadnutím na skutočnosť, že v tomto konkrétnom

prípade ide o námietku nevysporiadania sa s judikatúrou jemu vlastnou (konkrétne

s nálezom ústavného súdu sp. zn. zo 7. júla 2011 a nálezom ústavného súdu

sp. zn. z 26. apríla 2013, pozn.), vyhodnotil aj túto argumentáciu

sťažovateľa z ústavnoprávneho hľadiska za zjavne neopodstatnenú.

38. K námietke sťažovateľa, na základe ktorej mal podľa jeho názoru najvyšší súd

argumentáciu prednesenú v dovolaní posúdiť podľa jej obsahu a túto následne sám

„podradiť“ pod , ústavný súd uvádza, že platná právna úprava

dovolacieho konania na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy zakotvenej

v už neumožňuje najvyššiemu súdu prihliadať na vady

zmätočnosti ex offo. V tomto kontexte najvyšší súd v napadnutom uznesení (bod 13)

uviedol: „Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný ( ). Dovolacím

dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj ). Pokiaľ nemá

dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa

je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho

vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod

( alebo v spojení s a ).

V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý

dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.“

39. Ústavný súd konštatuje, že uvedená námietka, tak ako je vymedzená v ústavnej

sťažnosti, neobsahuje žiadnu bližšiu konkretizáciu, z čoho konkrétne mal najvyšší súd nad

rozsah vymedzený dovolaním, ktoré spísal kvalifikovaný právny zástupca sťažovateľa,

vyvodiť (podľa jeho obsahu), že ním sťažovateľ namietal aj vadu zmätočnosti podľa § 420

písm. f) . Z tohto pohľadu s prihliadnutím na uvedenú argumentáciu najvyššieho súdu

vyhodnotil ústavný súd aj túto námietku za zjavne neopodstatnenú.

40. V rovine, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru z dôvodu, že pod

„ťarchou“ rozhodnutia veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla

2017 mal podstatne zúžený procesný priestor a v podstate sa musel rozhodnúť pre jeden

dovolací dôvod, čo vysvetľuje, prečo nenamietal aj iné dovolacie dôvody, ústavný

súd uvádza, že sťažovateľom v ústavnej sťažnosti uvádzaný nález ústavného súdu

sp. zn. z 19. septembra 2018 sa vzťahuje na situáciu, v ktorej ústavný súd

vyslovil, že ak sa v dovolaní súbežne uplatnili dôvody prípustnosti dovolania podľa § 420

, ako aj podľa a najvyšší súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzil

len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska , porušil základné právo

na prístup k súdu podľa , čo sa na prípad sťažovateľa zjavne nevzťahuje.

41. Keďže v danom prípade bolo preukázané, že niet žiadnej spojitosti medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ani práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol v tejto časti

podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a 4 a práva podľa č. 1 dodatkového protokolu napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

42. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 4 a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu je potrebné uviesť, že sťažovateľ namietal porušenie

týchto základných práv v spojení alebo v nadväznosti na namietané porušenie základného

práva podľa . Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade

nedošlo k porušeniu základného práva podľa , je zjavné, že nemohlo

dôjsť ani k porušeniu týchto označených práv. Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej

sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

43. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa

alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu