Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 554/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., K., zastúpenej advokátkou

JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 8. decembra 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, za účasti Krajského súdu

v Košiciach, a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti T., s. r. o., podľa

Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 8.

decembra 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 8. decembra 2011

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti T., s. r.

o., trovy konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet

jej právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2012

telefaxom a 21. marca 2012 osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., K.

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 8. decembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského

súdu“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že mesto K. (ďalej len „žalobca“) podalo 14.

novembra 2007 Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie

platobného rozkazu, ktorým sa domáhalo proti sťažovateľke zaplatenia sumy 663 773 Sk

s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia, ku ktorému malo dôjsť tak,

že sťažovateľka užívala nehnuteľnosti v katastrálnom území S. (K.), zapísané v katastri

nehnuteľností na LV č. 11620 ako parcely č. 6893/37, č. 6993/44, č. 6993/46, č. 6993/49, č.

6993/62, č. 6993/26, č. 6993/36, č. 6993/38, č. 6993/40 a č. 6993/41 (ďalej len

„nehnuteľnosti“).

Na základe uvedeného návrhu žalobcu okresný súd vydal platobný rozkaz, proti

ktorému podala sťažovateľka odpor. Sťažovateľka v odpore okrem iného namietala, že

„na Okresnom súde Košice I bolo právoplatne rozhodnuté, že vlastníkmi nehnuteľností,

resp. niektorých z nehnuteľností, zapísaných na LV č. 11620 sú iné osoby, ako žalobca.

Poukázala aj na to, že na Okresnom súde Košice I je vedených niekoľko konaní, v ktorých

sa iné osoby domáhajú vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v dôsledku

nezákonného vyvlastnenia týchto nehnuteľnosti v minulosti.“.

Okresný súd rozhodol v označenej veci tak, že vyhovel návrhu žalobcu a uložil

sťažovateľke povinnosť zaplatiť mu sumu 22 019,89 € s príslušenstvom a uhradiť trovy

konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia k námietkam sťažovateľky „spočívajúcim v

tom, že rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. , ktorým bolo zriadené

vecné bremeno aj k parcelám, za ktoré navrhovateľ – Mesto K. žiada vydanie bezdôvodného

obohatenia, uviedol všeobecné právne úvahy týkajúce sa aplikácie reštitučných predpisov.

Navyše uviedol, že za sporné obdobie od 15. 11. 2005 do 31. 10. 2006 odporca súdu

nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by spochybnili vlastníctvo navrhovateľa k sporným

nehnuteľnostiam.“.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 14. mája 2010 podala

sťažovateľka odvolanie, v ktorom „navrhovala súdu doplniť dokazovanie pripojením spisov

Okresného súdu Košice I, z dôvodu ktoré boli uvedené už v odpore. Sťažovateľka poukázala

konkrétne na konanie Okresného súdu Košice I právoplatne skončené v čase rozhodnutia

súdu prvého stupňa, v ktorom Okresný súd Košice I zriadil na ťarchu žalobcov — iných

fyzických osôb v prospech navrhovateľa — Mesta K. vecné bremeno. V predmetnom konaní

bolo zriadené vecné bremeno v prospech Mesta K. na ťarchu spoluvlastníkov pozemkov, aj

k nehnuteľnostiam, za ktoré požaduje žalobca - Mesto K. titulom svojho vlastníckeho práva

bezdôvodné obohatenie. Poukázal na to, že v tomto konaní osobitne v rozsudku Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 2. 4. 2009 sa výslovne uvádza, že nie Mesto

K., ale tam uvedení žalobcovia sú vlastníkmi pozemkov. K tomuto záveru dospeli súdy

prvého aj druhého stupňa v spomínanom konaní na základe toho, že vyvlastňovacie

rozhodnutie, ktorým mali byť predmetné nehnuteľností vyvlastnené, bolo od počiatku

neúčinné a preto Mesto K. nikdy nemohlo nadobudnúť vlastnícke práva.

Sťažovateľka argumentujúc týmto poukázala na to, že nie je možné, aby k jednej

a tej istej nehnuteľnosti mohli mať vlastnícke právo v tom istom čase v celosti dva rozdielne

subjekty. Poukázala na to, že súd nerešpektoval záväznosť právoplatného rozhodnutia

v zmysle a z uvedeného dôvodu navrhla napadnutý rozsudok zrušiť

a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 8. decembra 2011 rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil, pričom v jeho odôvodnení uviedol, že odvolacie námietky

sťažovateľky „sú v celom rozsahu neopodstatnené“, a konštatoval, že „súd prvého stupňa

správne posúdil prejudiciálnu otázku keď uzavrel, že vlastníkom sporných nehnuteľností

je Mesto K.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým potvrdil

rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 14. mája 2010, porušil jej základné právo

podľa a právo podľa dohovoru, pričom v tejto súvislosti

argumentuje najmä takto:

«Odvolací súd napriek tomu, že súd prvého stupňa rozhodol v rozpore s iným

právoplatným rozsudkom iného súdu, čím vec nesprávne právne posúdil, nezmenil ani

nezrušil jeho rozhodnutie, tak ako mu to ukladá ustanovenie ,

prípadne ustanovenie

Podstatou námietok sťažovateľky v konaní, jej námietok uvedených tak v odpore, ako

aj v jej prednesoch a podaniach a nakoniec aj v odvolaní, bola skutočnosť, že iný súd

v inom konaní rozhodol o nehnuteľnostiach, na základe vlastníctva ku ktorým sa žalobca

Mesto K. dožadovalo za ich užívanie od sťažovateľky vydania bezdôvodného obohatenia.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol „za sporné obdobie,

t. j. 15. 11. 2005 do 31. 10. 2006 odporca súdu nepredložil žiadne dôkazy napriek svojim

námietkam, ktoré by spochybnili vlastníctvo navrhovateľa k sporným nehnuteľnostiam...“

Ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol vo vzťahu

k pôvodným vlastníkom predmetných nehnuteľností: „Neuplatnením nároku na vydanie veci

na základe reštitučných predpisov došlo k zániku práva oprávnených osôb na obnovu ich

vlastníckeho práva. Ak im teda predmetné nehnuteľnosti neboli vydané podľa reštitučných

predpisov, ako špeciálnej právnej úpravy, nemohli nadobudnúť k nim vlastnícke právo, lebo

ich vlastníkmi by sa stali až ich vydaním.“»

Sťažovateľka «považuje postup súdu prvého stupňa, ktorý nenapravil ani dovolací

súd (sťažovateľka má zrejme na mysli „odvolací súd“, pozn.) za taký, ktorý je v priamom

rozpore s ustanovením , ktorý stanovuje záväznosť výroku

právoplatného rozhodnutia súdu pre všetky orgány. Je nepochybné, že orgánmi súdnej moci

sú aj súdy všetkých stupňov, teda aj Okresný súd Košice II, aj Krajský súd v Košiciach.

Výrok právoplatného rozsudku je teda záväzný aj pre tieto orgány - súdy. Súd nemá

možnosť pri posudzovaní dôkazov vykonaných v konaní nebrať do úvahy výrok

právoplatného rozhodnutia, ak by s ním aj akokoľvek nesúhlasil, ak toto rozhodnutie nebolo

predpísaným spôsobom zrušené...

V rozsudku sp. zn. zo dňa 7. 8. 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť

v relevantných výrokoch dňa 19. 5. 2009, Okresný súd Košice I zriadil vecné bremeno —

právo vlastníka stavby na ťarchu žalobcov — fyzických osôb v prospech Mesta K.

na parcele, ktorá je súčasťou parcely registra „C“, zapísanej v katastri nehnuteľností ako

parcela č. 6993/28 a v prospech sťažovateľky k parcele, ktorá je súčasťou parcely registra

„C“ č. 6993/41. Výrok rozsudku, teda nad akúkoľvek pochybnosť, deklaroval, že fyzické

osoby vystupujúce v tomto konaní ako žalobcovia sú spoluvlastníkmi pozemkov pôvodne

zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. 1630 kat. ú. K., ako parcela 10624, v ktorej boli

vytvorené aj parcely, ku ktorým bolo zriadené vecné bremeno. Tretí výrok citovaného

rozsudku Okresného súdu Košice I obsahuje toto výslovné znenie:

„Zriaďuje sa časovo neobmedzené vecné bremeno na ťarchu žalobcov,

ako spoluvlastníkov pozemkov. Pôvodne zapísaného v pozemnoknižnej vložke 1630

2

kat. územie K. parc. č. 10624 o výmere 11120 m.“ Z odôvodnenia citovaného rozsudku

vyplýva, že žalobcovia - fyzické osoby sú právnymi nástupcami vlastníčky A. T., zapísanej v

pozemnoknižnej vložke č. 1630 ako parcela 10624. Ďalej z neho vyplýva, že uvedená

parcela je na liste 11620 zapísaná ako vlastníctvo Mesta K.

Súd v uvedenom rozsudku dospel k záveru, že vzhľadom na to, že vyvlastňovacie

rozhodnutie ktorým bola predmetná nehnuteľnosť vyvlastnená, nikdy neprešlo na štát

vyvlastňovacím konaním a preto nemohlo prejsť ani na Mesto K.

Z odôvodnenia citovaného rozsudku ďalej vyplýva, že z pozemnoknižnej parcely boli

vytvorené parcely, ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. 11620. Pre účely sťažností

sťažovateľky je dôležité zdôrazniť, že medzi týmito parcelami, ktoré vznikli z uvedenej

parcely sú aj parcely za ktoré súd v konaní, ktoré je predmetom tejto sťažnosti, uložil

povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie. Ide o parcely č. 6993/36, č. 6993/39, č. 6993/41,

č. 6993/51 a č. 6993/62. Aj pri krajne formalistickej argumentácii proti sťažnosti

sťažovateľky, aby v predmetnom rozsudku Okresného súdu Košice I sú uvedené parcely ako

vlastníctvo fyzických osôb uvedené len v odôvodnení rozhodnutia je potrebné zdôrazniť tak,

ako to bolo uvedené už vyššie, že vlastníctvo uvedených fyzických osôb k parcele č. 6993/41

bolo výslovne deklarované v právoplatnom výroku tohto rozhodnutia. Ako už bolo uvedené

ide o jednu z parciel za ktorú by mala sťažovateľka uhradiť žalobcovi — Mesto K. v konaní

napadnutom touto sťažnosťou bezdôvodné obohatenie...

Je zrejmé, že okresný súd Košice l zriadil k parcele č. 6993/41 právo stavby a tak

usporiadal pomery medzi vlastníkmi pozemku a sťažovateľkou. Nie je preto možné, aby iný

súd v inom konaní bez toho, aby bolo toto rozhodnutie zrušené zákonom predpísaným

spôsobom ukladal sťažovateľke povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie tejto inej osobe,

ako vlastníkovi pozemku. Pre sťažovateľku nie je zrozumiteľná ani pochopiteľná

argumentácia súdov vo veci napadnutej tejto sťažnosťou o nespochybnení vlastníctva Mesta

K. v rokoch 2006 až 2009. Je nepochybné, že Mesto K. nenadobudlo vlastnícke právo iným

v konaní preukázaným spôsobom, ako tak, že ho odvodzovalo od vlastníckeho práva štátu k

predmetným pozemkom na základe ich vyvlastnenia. V konaní nebolo preukázané, že by

napriek tomu, že pôvodní vlastníci svoje vlastnícke právo nestratili došlo čo i len na krátku

chvíľu k nadobudnutiu vlastníckeho práva Mestom K...».

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky T., s. r. o.

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- a domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46

ods. 1 ,

boli rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 8. 12. 2011

a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 8. 12. 2011 a vracia vec Krajskému súdu Košiciach na ďalšie

konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -12

zo 7. novembra 2012 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním

veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a upustil od ústneho pojednávania v danej

veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho

spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti písomne vyjadril krajský súd

v prípise sp. zn. z 10. januára 2013 (ďalej len „vyjadrenie“).

Predseda krajského súdu vo vyjadrení okrem iného uviedol:

«Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti považuje postup okresného súdu, ktorý nenapravil

ani odvolací (krajský) súd za taký, ktorý je v „priamom“ rozpore s ,

(ktorý stanovuje záväznosť výroku právoplatného rozhodnutia súdu pre všetky orgány - teda

aj súdy). Argumentuje tým, že súd nemá možnosť pri posudzovaní dôkazov vykonaných

v konaní nebrať do úvahy výrok právoplatného rozhodnutia, ak by s ním aj akokoľvek

nesúhlasil, ak toto rozhodnutie nebolo predpísaným spôsobom zrušené.

Svoju argumentáciu „podopiera“ rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 07. 08.

2008, sp. zn. , ktorý nadobudol právoplatnosť v „relevantných“ výrokoch

dňa 19. 05. 2009, a ktorým bolo zriadené vecné bremeno - na pozemku parcelného čísla

6993/28 (v prospech Mesta K.); a v prospech sťažovateľky k parcele, ktorá je súčasťou

parcely registra „C“, č. 6993/41.

Obsah spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. nesvedčí o tom, aby táto

námietka sťažovateľky bola opodstatnená.

Predmetom tohto konania (sp. zn. ) nie je a ani nebol pozemok

2

parc. č. 6993/28, zastavané plochy a nádvoria o výmere 385 ma tak nemožno „hovoriť“

o (ne)rešpektovaní

2

Pozemok parc. č. 6993/41 zastavaná plocha o výmere 29 mbol predmetom tohto

konania. Vlastníkom tohto pozemku je Mesto K., o čom svedčí LV č. 11 620 k. ú. S.

Stavba, ktorá sa na tomto pozemku nachádza je vedená na LV č. 14231 k. ú. S., ale

táto nebola predmetom tohto konania.

O tom svedčia listinné dôkazy v spise sp. zn. Okresného súdu Košice II

(viď napr. č. l. 250 spisu), ale aj list vlastníctva č. 11 620 k. ú. S., ktorý sa nachádza aj na

internete — katastrálnom portáli.

Pokiaľ sťažovateľka namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu a vyporiadania sa s jej odvolacími námietkami, treba uviesť,

že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z prvkov práva na spravodlivý

proces.

Z tohto práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť súdu zaoberať

sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie. Štruktúra práva na odôvodnenie rozhodnutia je (rámcovo)

upravená v Toto ustanovenie sa uplatňuje aj v odvolacom konaní

( ).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní (a takým odvolacie konanie

je) však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v odvolaní, ale iba na tie,

ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v

odvolacom konaní.

Teda, právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí

dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania; z odôvodnenia rozhodnutia

musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový

a právny základ rozhodnutia.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, podľa nášho (skromného) názoru, právo

sťažovateľky na riadne odôvodnenie rozhodnutia porušené nebolo. Odôvodnenie

napadnutého rozsudku obsahuje nielen vysvetlenie skutkových zistení a záverov, ku ktorým

dospel odvolací súd, ale tiež primerané právne posúdenie týchto záverov. V tomto prípade

nemožno obísť mlčaním podrobné a presvedčivé dôvody rozsudku Okresného súdu Košice II

z 14. mája 2010, č. k. -261, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu

stotožnil.

S prihliadnutím na vyššie uvedené navrhujeme nevyhovieť ústavnej sťažnosti

sťažovateľky.»

Predseda krajského súdu navyše uviedol, že „odvolací súd opravným uznesením

zo dňa 2. decembra 2012 (správne má byť 3. decembra 2012, pozn.), č. k.

335 opravil výrok rozsudku zo dňa 08. 12. 2011, č. k. -321, ktorým súd

nepriznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov tak, že tento výrok zrušil“

(z dôvodu zrejmej nesprávnosti, ako vyplýva zo súdneho spisu, pretože okresný súd

uznesením sp. zn. z 13. októbra 2010 priznal sťažovateľke oslobodenie

od súdnych poplatkov, pozn.).

Sťažovateľka na základe výzvy ústavného súdu zaujala k vyjadreniu krajského súdu

prostredníctvom právnej zástupkyne podaním z 29. januára 2013 svoje stanovisko.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v reakcii na vyjadrenie krajského súdu

v podstatnom uviedla:

„Predmetné vyjadrenie obsahuje chronológiu konania vedeného na Okresnom súde

Košice II pod sp. zn. , ďalej výklad práva na spravodlivý súdny proces

z hľadiska Krajského súdu v Košiciach a konštatovanie, že do práva na spravodlivý súdny

proces nepatrí, aby súdy preberali, alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania, alebo jeho právny zástupca.

K tejto časti vyjadrenia predsedu Krajského súdu v Košiciach považuje sťažovateľka

za potrebné uviesť, že v sťažnosti netvrdila, žeby rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach

porušovalo jej a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd

zaručené práva preto, že sa súd neriadil výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktoré predkladala či už ona, alebo jej právny zástupca. Vo vzťahu k podstate

sťažovateľkinej sťažnosti, ktorá spočíva v tom, že sťažnosťou napadnutým rozhodnutím jej

súd uložil povinnosť zaplatiť peňažnú náhradu za užívanie nehnuteľností Mestu K.,

vychádzajúc z názoru, že toto je vlastníkom predmetných nehnuteľností napriek tomu,

že iným rozhodnutím všeobecného súdu (Okresného súdu Košice I v konaní sp. zn.

) bolo vo výroku rozsudku zriadené vecné bremeno k tej istej nehnuteľnosti,

za ktorú má platiť peňažnú náhradu Mestu K., na ťarchu vlastníkov tejto nehnuteľnosti,

ktoré sú fyzickými osobami odlišnými od Mesta K., sa vyjadrenie venuje len v tej časti, kde

konštatuje, že vlastníkom tohto pozemku je Mesto K.

Ďalej sa vo vyjadrení uvádzajú všeobecne akceptované právne názory, týkajúce sa

náležitostí odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

So zreteľom na uvedené je sťažovateľka presvedčená o tom, že predseda Krajského

súdu v Košiciach sa nevyjadril, a teda ani nespochybnil, v tomto smere jej sťažnosť

vo vzťahu k podstatnej otázke, ktorou je, či je v súlade s princípom spravodlivého súdneho

konania, ktorého imanentnou súčasťou je princíp právnej istoty, také rozhodnutie súdu,

ktoré posúdi vec, ktorá je predmetom konania, v rozpore s právoplatným rozsudkom iného

všeobecného súdu Slovenskej republiky, a či je v súlade s princípom právnej istoty,

ak takýto súd posúdi takúto otázku odlišne od jej posúdenia iným všeobecným súdom

Slovenskej republiky, ktoré je obsiahnuté v odôvodnení jeho právoplatného rozhodnutia.

Sťažovateľka je presvedčená o tom, že na prvú z týchto otázok možno odpovedať

jednoznačne záporne. Sťažovateľka už v sťažnosti poukázala na ust. ,

podľa ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány.

Ust. je jedným z ustanovení ,

ktoré zabezpečuje právo zakotvené v článku 46 ods. 1 SR v súlade s článkom 51

ods. 1 SR. Zároveň, tak ako bolo už uvedené, je jedným z ustanovení, ktoré vyjadruje

princíp právnej istoty spočívajúcej v tom, že orgány verejnej moci, medzi ktoré nepochybne

patria aj súdy, nebudú otázku, o ktorej už právoplatne rozhodol súd, posudzovať odlišne.

Osobitný význam tohto ustanovenia pri realizácií princípov spravodlivého súdneho

konania a právnej istoty je daný okrem iného tým, že výrok právoplatného rozsudku

je výsledkom konania pred orgánom, v ktorého právomoci je takéto konanie uskutočniť,

ktoré je upravené , a v ktorom súd musí rešpektovať práva

účastníkov konania vyplývajúce im z SR a z medzinárodných zmlúv o ľudských

právach.

V okolnostiach predmetnej veci nemožno pochybovať o tom, že tak prvostupňový súd,

ako aj Krajský súd v Košiciach rozhodovali v rozpore s uvedeným zákonným ustanovením,

ktoré je jedným z nástrojov, ktorým zákonodarca zabezpečuje skutočnú realizáciu práva na

spravodlivé súdne konanie, ako aj dodržiavanie princípu právnej istoty, ako princípu

právneho štátu...

Pokiaľ predseda Krajského súdu v Košiciach poukazuje na skutočnosť, že vlastníctvo

Mesta K. vyplývalo z listu vlastníctva č. 11 620, k. ú. S., v tejto súvislosti je potrebné

poukázať na ustanovenie § 70 ods. 2 Zákona o katastri nehnuteľností, podľa ktorého sú

údaje katastra o právach k nehnuteľnostiam hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak.

Nemožno mať žiadne pochybností o tom, že právoplatný výrok súdneho rozhodnutia, ktorý

zriaďuje právo vecného bremena k určitej nehnuteľnosti na ťarchu vlastníkov odlišných od

Mesta K., je preukázaním opaku hodnovernosti a záväznosti údajov o vlastníctve Mesta K. k

predmetným nehnuteľnostiam.

Sťažovateľka sa však domnieva, že rovnaký záver možno vyvodiť aj vo vzťahu

k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, v ktorom súd konštatuje svoje skutkové a právne

závery vo vzťahu k posudzovanej veci (sťažovateľka ma tým na mysli tú časť odôvodnenia

rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. , ktoré konštatuje, že nielen

nehnuteľností, ku ktorým bolo zriadené vo výroku rozsudku vlastnícke právo, ale aj ďalšie

nehnuteľností patriace k tomu istému pozemnoknižnému telesu neprešli do vlastníctva

Mesta K.).

Sťažovateľka je presvedčená o tom, že nielen výrok právoplatného rozsudku súdu,

ale aj právne a skutkové názory obsiahnuté v odôvodneniach právoplatných rozhodnutí

súdov, tvoria súčasť aplikácie a interpretácie práva súdmi Slovenskej republiky a vytvárajú

tak súdnu prax, z poznania ktorej môžu účastníci, advokáti, či osoby podieľajúce

sa na výkone súdnej moci získať poznanie o tom, čo právo je, teda aký obsah, význam

a zmysel majú jednotlivé ustanovenia právnych predpisov. Sťažovateľka je presvedčená

o tom, že súčasťou sudcovskej nezávislosti a voľného hodnotenia dôkazov nie je taká

svojvôľa, ktorá nielenže nerešpektuje právny názor, ku ktorému dospel v odôvodnení

právoplatného rozsudku iný všeobecný súd vo veci s tým istým (nie s takým istým)

skutkovým základom, ale ani len neposkytne presvedčivé zdôvodnenie odchýlenia

sa od právneho a skutkového posúdenia veci, ktoré našiel v procese aplikácie

a interpretácie práva iný súd. Sťažovateľka považuje rešpektovanie právnych a skutkových

názorov súdov uvedených v odôvodneniach právoplatných rozhodnutí vzťahujúcich sa k tej

istej právnej veci nielen za prejav princípu právnej istoty, ale aj za základnú podmienku

predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.

Sťažovateľka nepovažuje za potrebné na tomto mieste zachádzať do špekulácií o tom,

aké dôsledky môže mať nerešpektovanie prvšieho právneho názoru súdom, ktorý rozhoduje

neskôr o právnej veci s tým istým skutkovým základom.

Je však nepochybné, že účastníci konania vo veci sp. zn. pred

Okresným súdom Košice I môžu, poznajúc obsah právoplatného rozsudku, vyvodzovať

z neho svoje nároky voči iným osobám, vrátane sťažovateľky. Keďže vo výroku

právoplatného rozhodnutia sú explicitne označené ako parcely, ktoré im vlastníckym

právom patria len dve z parciel, o ktorých súd dospel k záveru, že k nim patrí vlastnícke

právo týmto navrhovateľom, postoj zaujatý Krajským súdom v Košiciach by mohol reálne

viesť k záveru, žeby v budúcnosti vyvodzujúc svoje vlastnícke právo z im známych právnych

názorov súdu uplatňovali k tým istým nehnuteľnostiam, za užívanie ktorých zaviazal súd

sťažovateľku platiť náhradu Mestu K., voči sťažovateľke.

So zreteľom na vyššie uvedené sťažovateľka navrhuje, aby Ústavný súd SR rozhodol

v rozsahu, v akom bola prijatá na ďalšie konanie jej sťažnosť tak, ako sa toho domáha

v petite tejto sťažnosti zo dňa 20. 3. 2012. Zároveň žiada, aby Ústavný súd SR zaviazal

odporcu nahradiť jej všetky trovy konania.“

II.

Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, m. m. , , , ). Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, mutatis

mutandis , , , ).

Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi

konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho

opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov,

ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady

ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto

ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie

súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene,

nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. ), ak každé

také rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným

spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom ( ).

Ústavný príkaz konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon vyjadrený v zaväzuje všetky orgány verejnej moci

vrátane odvolacích súdov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci

pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú

ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc

pritom princípy právneho štátu ( prvá veta ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne

má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý

je v súlade s , čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto

právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu

predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (m. m. , ). Len objektívnym

postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva

v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci

bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného

garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie,

ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou

základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť,

či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná.

III.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva

podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 8. decembra 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľky, z priloženej dokumentácie, ako aj

zo spisov okresného súdu sp. zn. a krajského súdu sp. zn.

zistil, že žalobou doručenou okresnému súdu 14. novembra 2007 sa žalobca domáhal proti

sťažovateľke (ako žalovanej) zaplatenia bezdôvodného obohatenia vo výške nájomného

z titulu užívania nehnuteľností za obdobie od 15. novembra 2005 do 31. októbra 2006

v celkovej sume 22 019,89 € s príslušenstvom (po čiastočnom späťvzatí doručenom

okresnému súdu 18. marca 2010).

Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že je vlastníkom nehnuteľností – pozemkov v...,

2

zapísaných na LV č. 11620, kat. územie S. v celkovej výmere 12 695 m, ktoré užívala

sťažovateľka na účely výkonu podnikateľskej činnosti od roku 2004. V súlade s pravidlami

prenajímania majetku mesta K. žalobca listom č. z 24. októbra 2007

vyúčtoval sťažovateľke náhradu za užívanie pozemkov v celkovej sume 663 773 Sk za

2

obdobie od 15. novembra 2005 do 31. októbra 2006, a to v sume 94 Sk za mza pozemky,

2

ktoré sú ihriskami v celkovej výmere 7 208 m, a za zeleň, chodníky a zastavané plochy v

2

sume 1 Sk za mročne, ktorú mu neuhradila.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 14. mája 2010 zaviazal

sťažovateľku zaplatiť žalobcovi sumu 22 019,89 € s príslušenstvom a trovami konania

z dôvodu, že považoval sporné pozemky za výlučné vlastníctvo žalobcu. Okresný súd

sa zaoberal dôvodnosťou uplatneného nároku žalobcu z bezdôvodného obohatenia, pričom

k otázke vlastníctva pozemkov v odôvodnení rozsudku si osvojil právny názor krajského

súdu uvedený v jeho rozsudku sp. zn. z 8. septembra 2009, podľa ktorého

„neuplatnením nároku na vydanie veci na základe reštitučných predpisov došlo k zániku

práva oprávnených osôb na obnovu ich vlastníctva, ak im teda predmetné nehnuteľnosti

neboli vydané podľa reštitučných predpisov ako špeciálnej právnej úpravy, nemohli

nadobudnúť ním vlastnícke právo, lebo ich vlastníkmi by sa stali až ich vydaním“.

Proti rozsudku sp. zn. zo 14. mája 2010, ktorým bola sťažovateľka

zaviazaná na zaplatenie sumy 22 019,89 € s príslušenstvom a trov konania žalobcovi,

podala odvolanie. Krajský súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom

sp. zn. z 8. decembra 2011 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného

súdu zo 14. mája 2010 potvrdil ako vecne správny. V odôvodnení sťažnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolací súd okrem iného uviedol:

„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu

prvého stupňa, a preto rozsudok s poukazom na ust. , potvrdil z jeho

vecne správnych dôvodov.

Odvolacie námietky žalovaného sú v celom rozsahu neopodstatnené, s týmito

odvolacími námietkami sa v celom rozsahu vysporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch

napadnutého rozsudku, pričom odvolací súd len dopĺňa, že po rozhodnutí súdu prvého

stupňa došlo opätovne k rozhodnutiu vo veci týkajúcej sa predmetných pozemkov Najvyšším

súdom Slovenskej republiky, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal vo veci zásadné

stanovisko, a to zhodné so stanoviskom Krajského súdu v Košiciach, uvedené v dôvodoch

rozsudku súdu prvého stupňa pod sp. zn. , t. zn., že ak predmetné

nehnuteľnosti neboli vydané podľa reštitučných predpisov ako špeciálnej úpravy, nemožno

sa vydania týchto nehnuteľností domáhať podľa iných predpisov, resp. domáhať sa určenia

vlastníckeho práva na základe ustanovení , keďže reštitučné

predpisy sú vo vzťahu k všeobecným predpisom lex specialis a majú prednosť

pri posudzovaní týchto sporov.

Vzhľadom k týmto skutočnostiam odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa

správne vo veci rozhodol, keď prejudiciálne posúdil otázku vlastníctva k sporným

pozemkom tak, že vlastníkom je Mesto K., a preto správne vo veci aj rozhodol, pokiaľ uložil

žalovanému zaplatiť žalobcovi úhradu za prenájom nehnuteľností.“

Zo sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľky o porušení

jej základného práva podľa a práva podľa dohovoru

je tvrdenie, že krajský súd ako odvolací súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal

ústavne akceptovateľným spôsobom s jej podstatnými námietkami, resp. ich ignoroval.

Podľa sťažovateľky spočívajú kľúčové pochybenia krajského súdu najmä v tom, že:

a) napriek tomu, že okresný súd rozhodol v rozpore s iným právoplatným rozsudkom

iného súdu (ide o rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. zo 7. augusta

2008, ktorým bolo zriadené časovo neobmedzené vecné bremeno na ťarchu iných osôb

ako žalobcu aj k parcelám, za ktoré žalobca v napadnutom konaní žiada vydanie

bezdôvodného obohatenia, pozn.), odvolací súd nezmenil ani nezrušil jeho rozsudok

sp. zn. zo 14. mája 2010 tak, ako mu to ukladá § 221 ods. 1 písm. h)

(ďalej len „OSP“), prípadne , čím nevzal

do úvahy zásadu viazanosti všeobecných súdov právoplatnými rozhodnutiami vydanými

v inom konaní,

b) krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku „nie zrozumiteľne

a pochopiteľne“ argumentuje o nespochybnení vlastníctva žalobcu v rokoch 2006 až 2009

k sporným pozemkom [prejudiciálne posúdenie otázky vlastníctva mesta K. k sporným

pozemkov iba odkazom na nešpecifikované stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré bolo zhodné so stanoviskom krajského súdu

vyjadreným v jeho rozsudku sp. zn. , pozn.]. V tejto súvislosti sťažovateľka

zdôrazňuje, že žalobca „Mesto K. nenadobudlo vlastnícke právo iným v konaní

preukázaným spôsobom, ako tak, že ho odvodzovalo od vlastníckeho práva štátu

k predmetným pozemkom na základe ich vyvlastnenia“.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu tak podľa sťažovateľky nedáva jasné

a zrozumiteľné odpovede na všetky zásadné skutkové a právne otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany.

Podľa v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah

prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných

ustanovení, ktoré použil.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu

podľa , ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne

konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“) pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko

z 21. januára 1999, § 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody,

na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy

rozhodnutia a musí sa posúdiť podľa okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa špecifická odpoveď

práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko

z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu

zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri rozhodovaní v predmetnej veci

nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z a relevantnej

judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Tento

svoj názor zakladá ústavný súd na týchto skutočnostiach:

V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil ako vecne správny právny záver

okresného súdu, že nárok žalobcu voči sťažovateľke z titulu bezdôvodného obohatenia

v sume 22 019,89 € s príslušenstvom je dôvodný. Krajský súd sa s argumentáciou

sťažovateľky vysporiadal tak, že jej nepriznal súdnu ochranu. Vecnú obranu sťažovateľky

i samotný nárok žalobcu vo vzťahu k predmetným pozemkom posúdil v zásade iba

s poukazom na „zásadné stanovisko“, ktoré vo veci zaujal najvyšší súd (ide o stanovisko

vyjadrené v rozsudku sp. zn. z 13. septembra 2011, pozn.),

zhodné so stanoviskom krajského súdu vyjadreným v odôvodnení jeho rozsudku

sp. zn. , podľa ktorého „ak predmetné nehnuteľnosti neboli vydané podľa

reštitučných predpisov ako špeciálnej úpravy, nemožno sa vydania týchto nehnuteľností

domáhať podľa iných predpisov, resp. domáhať sa určenia vlastníckeho práva na základe

ustanovení , keďže reštitučné predpisy sú vo vzťahu k všeobecným

predpisom lex specialis a majú prednosť pri posudzovaní týchto sporov“.

Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste uviesť, že námietky nastolené

sťažovateľkou (týkajúce sa sporného vlastníctva žalobcu k nehnuteľnostiam) už boli v inej

veci iných sťažovateľov (ďalej len „sťažovatelia“) predmetom ústavného prieskumu

v konaní vedenom pod sp. zn. . V označenej veci ústavný súd rozhodol

nálezom č. k. -32 z 28. marca 2012, ktorým vyslovil porušenie sťažovateľmi

označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 13. septembra

2011, ktorým bolo zamietnuté ich dovolanie, ktoré pripustil vo veci krajský súd v konaní

vedenom pod sp. zn. z dôvodu posúdenia otázky zásadného právneho

významu, a to či možno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych

predpisov v prípadoch, keď bol daný aj reštitučný nárok podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona

č. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“).

Ústavný súd sa už v svojej doterajšej rozhodovacej praxi viackrát zaoberal otázkou,

či právny poriadok Slovenskej republiky nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou

za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva v prípade, ak žalobca, ktorý nevyužil

možnosť uplatniť si svoj nárok na základe reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou

žiadal určiť, teda deklarovať existenciu svojho vlastníckeho práva (,

, ). Ústavný súd v tejto súvislosti formuloval právny názor

podľa ktorého reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik

vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho

práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, dotknutá osoba

nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku,

resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy

občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva — žalôb určovacích,

vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod (m. m. )].

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 13. septembra 2011 (na ktorom

založil krajský súd sťažnosťou napadnutý rozsudok sp. zn. z 8. decembra

2011) založený na právnom názore, že žalobou o ochranu vlastníckeho práva nemožno

obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva, keďže reštitučné predpisy vychádzali

z domnienky, že v rozhodnom období vec prešla na štát aj v prípadoch jej prevzatia bez

právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov,

sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním, a napokon aj poukazom na zásadu lex specialis

derogat legi generali a z nej odvodeného názoru, že neuplatnenie právnej ochrany podľa

reštitučných predpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej

i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov, ústavný súd v náleze

č. k. -32 z 28. marca 2012 vyhodnotil ako taký, ktorý je založený na ústavne

nekonformnom výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov.

Podľa názoru ústavného súdu možno zo základných zásad občianskeho práva

vyvodiť, že v situácii, keď povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke

právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho

práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá ().

Z uvedených dôvodov ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn.

zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 13. septembra 2011, keďže

podľa jeho názoru najvyšším súdom použité právne predpisy neboli vyložené ústavne

akceptovateľným spôsobom a pri aplikácii dotknutých zákonných predpisov všeobecnými

súdmi došlo k zásadnému popretiu ich účelu a významu. Ústavný súd nemá dôvod

spochybňovať tento právny názor ani vo veci sťažovateľky, na ktorú je vzhľadom

na už uvedené nepochybne aplikovateľný.

Za okolností, keď krajský súd pri preskúmavaní rozsudku okresného súdu

sp. zn. zo 14. mája 2010 založil svoj potvrdzujúci rozsudok

sp. zn. z 8. decembra 2011 v podstate len na právnom názore vyjadrenom

v „zásadnom stanovisku“ najvyššieho súdu a krajského súdu, ktorý bol obsiahnutý

v ich predchádzajúcich rozhodnutiach (rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. septembra 2011 a rozsudku krajského súdu sp. zn. z 8. septembra

2009) a ktorý už ústavný súd v náleze č. k. -32 z 28. marca 2012 vyhodnotil

ako ústavne neakceptovateľný, nemožno ani napadnutý rozsudok krajského súdu považovať

z ústavnoprávneho hľadiska za akceptovateľný a udržateľný, o to viac, že v konkrétnych

okolnostiach posudzovanej veci sa javí ako svojvoľný.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v danom prípade vo veci sťažovateľky

postupoval spôsobom, ktorý nekorešponduje spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi

účastníkmi posudzovaného súdneho konania, ktoré je základným prejavom materiálneho

prístupu k ochrane ústavnosti (m. m. , , ,

) a zároveň aj kľúčovým imperatívom pre výklad a aplikáciu právnych

noriem uskutočňovanú všeobecným súdom.

Posúdenie, či medzi účastníkmi išlo o vzťah z bezdôvodného obohatenia, závisí

od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy — § 451 ods. 1 a 2

. Bezdôvodné obohatenie je v konštruované

ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho

došlo k bezdôvodnému obohateniu. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech

získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo

plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný

z nepoctivých zdrojov ( ). Kto sa na úkor iného

bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať ( ) tomu,

na úkor koho ho získal ( ). Musí sa vydať všetko,

čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením; ak to nie je dobre možné, najmä preto,

že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada (§ 458 ods. 1

). Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu

občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu

dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

).

Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru

a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie,

podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol (rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. z 24. júna 2008).

Za daných okolností, s poukazom na dosiaľ uvedené (prejudiciálne posúdenie otázky

vlastníctva k sporným pozemkom) bolo podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné, aby sa

odvolací súd otázkou dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu z bezdôvodného obohatenia

voči sťažovateľke primeraným spôsobom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj

vysporiadal a svoje právne závery presvedčivým spôsobom odôvodnil, a tým preukázal aj

ich ústavnú akceptovateľnosť.

Z tohto hľadiska hodnotí ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu

ako nepreskúmateľný a nezodpovedajúci požiadavkám vyplývajúcim z obsahu základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka,

aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne

vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s kľúčovými právnymi

otázkami, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však

napadnutý rozsudok krajského súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, uvedené

atribúty nespĺňa.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku

tohto nálezu.

IV.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo

porušené základné právo sťažovateľky podľa a tiež jej právo podľa

ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zrušiť tento rozsudok krajského súdu podľa čl. 127 ods. 2

a vrátiť mu vec na ďalšie konanie pre účely jej opätovného prerokovania

a rozhodnutia (bod 2 výroku tohto nálezu).

V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu

vyslovenými najmä v III. časti tohto nálezu ( ), pričom

bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho

doručením ( ).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním JUDr. I. R., K., v konaní pred ústavným súdom. V zmysle § 1 ods. 3, § 11

ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v

znení neskorších predpisov za jeden úkon právnej služby vykonaný roku 2012 patrí odmena

127,16 €, čo spolu s režijným paušálom 7,63 € predstavuje odmenu za jeden úkon právnej

služby 134,79 €. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej služby

(príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom úhradu v sume 269,58 €

(dvakrát po 134,79 €) zvýšil o 20 % DPH (53,92 €) vzhľadom na skutočnosť, že právna

zástupkyňa sťažovateľky je platiteľkou DPH. Celková suma trov konania tak predstavuje

sumu 323,50 €, ktorú je krajský súd povinný uhradiť sťažovateľke na účet jej právnej

zástupkyne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podanie právnej zástupkyne sťažovateľky z 29. januára 2013 (vyjadrenie

k stanovisku krajského súdu z 10. januára 2013) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom

na jeho obsah (sumarizácia dosiaľ známych skutočností) ako podanie relevantné

na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2013