Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 55 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (79)IV. ÚS 554/2012
PDF · 568.57 KB
No categories available
IV. ÚS 554/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., K., zastúpenej advokátkou
JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 314/2010
z 8. decembra 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, za účasti Krajského súdu
v Košiciach, a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti T., s. r. o., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 314/2010 z 8.
decembra 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 314/2010 z 8. decembra 2011
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti T., s. r.
o., trovy konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet
jej právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2012
telefaxom a 21. marca 2012 osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., K.
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 2 Co 314/2010 z 8. decembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského
súdu“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že mesto K. (ďalej len „žalobca“) podalo 14.
novembra 2007 Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie
platobného rozkazu, ktorým sa domáhalo proti sťažovateľke zaplatenia sumy 663 773 Sk
s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia, ku ktorému malo dôjsť tak,
že sťažovateľka užívala nehnuteľnosti v katastrálnom území S. (K.), zapísané v katastri
nehnuteľností na LV č. 11620 ako parcely č. 6893/37, č. 6993/44, č. 6993/46, č. 6993/49, č.
6993/62, č. 6993/26, č. 6993/36, č. 6993/38, č. 6993/40 a č. 6993/41 (ďalej len
„nehnuteľnosti“).
Na základe uvedeného návrhu žalobcu okresný súd vydal platobný rozkaz, proti
ktorému podala sťažovateľka odpor. Sťažovateľka v odpore okrem iného namietala, že
„na Okresnom súde Košice I bolo právoplatne rozhodnuté, že vlastníkmi nehnuteľností,
resp. niektorých z nehnuteľností, zapísaných na LV č. 11620 sú iné osoby, ako žalobca.
Poukázala aj na to, že na Okresnom súde Košice I je vedených niekoľko konaní, v ktorých
sa iné osoby domáhajú vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v dôsledku
nezákonného vyvlastnenia týchto nehnuteľnosti v minulosti.“.
Okresný súd rozhodol v označenej veci tak, že vyhovel návrhu žalobcu a uložil
sťažovateľke povinnosť zaplatiť mu sumu 22 019,89 € s príslušenstvom a uhradiť trovy
konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia k námietkam sťažovateľky „spočívajúcim v
tom, že rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. 15 C 792/1994, ktorým bolo zriadené
vecné bremeno aj k parcelám, za ktoré navrhovateľ – Mesto K. žiada vydanie bezdôvodného
obohatenia, uviedol všeobecné právne úvahy týkajúce sa aplikácie reštitučných predpisov.
Navyše uviedol, že za sporné obdobie od 15. 11. 2005 do 31. 10. 2006 odporca súdu
nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by spochybnili vlastníctvo navrhovateľa k sporným
nehnuteľnostiam.“.
Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 24 C 16/2008 zo 14. mája 2010 podala
sťažovateľka odvolanie, v ktorom „navrhovala súdu doplniť dokazovanie pripojením spisov
Okresného súdu Košice I, z dôvodu ktoré boli uvedené už v odpore. Sťažovateľka poukázala
konkrétne na konanie Okresného súdu Košice I právoplatne skončené v čase rozhodnutia
súdu prvého stupňa, v ktorom Okresný súd Košice I zriadil na ťarchu žalobcov — iných
fyzických osôb v prospech navrhovateľa — Mesta K. vecné bremeno. V predmetnom konaní
bolo zriadené vecné bremeno v prospech Mesta K. na ťarchu spoluvlastníkov pozemkov, aj
k nehnuteľnostiam, za ktoré požaduje žalobca - Mesto K. titulom svojho vlastníckeho práva
bezdôvodné obohatenie. Poukázal na to, že v tomto konaní osobitne v rozsudku Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 11/2009 zo dňa 2. 4. 2009 sa výslovne uvádza, že nie Mesto
K., ale tam uvedení žalobcovia sú vlastníkmi pozemkov. K tomuto záveru dospeli súdy
prvého aj druhého stupňa v spomínanom konaní na základe toho, že vyvlastňovacie
rozhodnutie, ktorým mali byť predmetné nehnuteľností vyvlastnené, bolo od počiatku
neúčinné a preto Mesto K. nikdy nemohlo nadobudnúť vlastnícke práva.
Sťažovateľka argumentujúc týmto poukázala na to, že nie je možné, aby k jednej
a tej istej nehnuteľnosti mohli mať vlastnícke právo v tom istom čase v celosti dva rozdielne
subjekty. Poukázala na to, že súd nerešpektoval záväznosť právoplatného rozhodnutia
v zmysle § 159 ods. 2 O. s. p. a z uvedeného dôvodu navrhla napadnutý rozsudok zrušiť
a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 314/2010 z 8. decembra 2011 rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil, pričom v jeho odôvodnení uviedol, že odvolacie námietky
sťažovateľky „sú v celom rozsahu neopodstatnené“, a konštatoval, že „súd prvého stupňa
správne posúdil prejudiciálnu otázku keď uzavrel, že vlastníkom sporných nehnuteľností
je Mesto K.“.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým potvrdil
rozsudok okresného súdu sp. zn. 24 C 16/2008 zo 14. mája 2010, porušil jej základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom v tejto súvislosti
argumentuje najmä takto:
«Odvolací súd napriek tomu, že súd prvého stupňa rozhodol v rozpore s iným
právoplatným rozsudkom iného súdu, čím vec nesprávne právne posúdil, nezmenil ani
nezrušil jeho rozhodnutie, tak ako mu to ukladá ustanovenie § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p.,
prípadne ustanovenie § 220 O. s. p.
Podstatou námietok sťažovateľky v konaní, jej námietok uvedených tak v odpore, ako
aj v jej prednesoch a podaniach a nakoniec aj v odvolaní, bola skutočnosť, že iný súd
v inom konaní rozhodol o nehnuteľnostiach, na základe vlastníctva ku ktorým sa žalobca
Mesto K. dožadovalo za ich užívanie od sťažovateľky vydania bezdôvodného obohatenia.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol „za sporné obdobie,
t. j. 15. 11. 2005 do 31. 10. 2006 odporca súdu nepredložil žiadne dôkazy napriek svojim
námietkam, ktoré by spochybnili vlastníctvo navrhovateľa k sporným nehnuteľnostiam...“
Ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol vo vzťahu
k pôvodným vlastníkom predmetných nehnuteľností: „Neuplatnením nároku na vydanie veci
na základe reštitučných predpisov došlo k zániku práva oprávnených osôb na obnovu ich
vlastníckeho práva. Ak im teda predmetné nehnuteľnosti neboli vydané podľa reštitučných
predpisov, ako špeciálnej právnej úpravy, nemohli nadobudnúť k nim vlastnícke právo, lebo
ich vlastníkmi by sa stali až ich vydaním.“»
Sťažovateľka «považuje postup súdu prvého stupňa, ktorý nenapravil ani dovolací
súd (sťažovateľka má zrejme na mysli „odvolací súd“, pozn.) za taký, ktorý je v priamom
rozpore s ustanovením § 159 ods. 2 O. s. p., ktorý stanovuje záväznosť výroku
právoplatného rozhodnutia súdu pre všetky orgány. Je nepochybné, že orgánmi súdnej moci
sú aj súdy všetkých stupňov, teda aj Okresný súd Košice II, aj Krajský súd v Košiciach.
Výrok právoplatného rozsudku je teda záväzný aj pre tieto orgány - súdy. Súd nemá
možnosť pri posudzovaní dôkazov vykonaných v konaní nebrať do úvahy výrok
právoplatného rozhodnutia, ak by s ním aj akokoľvek nesúhlasil, ak toto rozhodnutie nebolo
predpísaným spôsobom zrušené...
V rozsudku sp. zn. 15 C/792/1994 zo dňa 7. 8. 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť
v relevantných výrokoch dňa 19. 5. 2009, Okresný súd Košice I zriadil vecné bremeno —
právo vlastníka stavby na ťarchu žalobcov — fyzických osôb v prospech Mesta K.
na parcele, ktorá je súčasťou parcely registra „C“, zapísanej v katastri nehnuteľností ako
parcela č. 6993/28 a v prospech sťažovateľky k parcele, ktorá je súčasťou parcely registra
„C“ č. 6993/41. Výrok rozsudku, teda nad akúkoľvek pochybnosť, deklaroval, že fyzické
osoby vystupujúce v tomto konaní ako žalobcovia sú spoluvlastníkmi pozemkov pôvodne
zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. 1630 kat. ú. K., ako parcela 10624, v ktorej boli
vytvorené aj parcely, ku ktorým bolo zriadené vecné bremeno. Tretí výrok citovaného
rozsudku Okresného súdu Košice I obsahuje toto výslovné znenie:
„Zriaďuje sa časovo neobmedzené vecné bremeno na ťarchu žalobcov,
ako spoluvlastníkov pozemkov. Pôvodne zapísaného v pozemnoknižnej vložke 1630
2
kat. územie K. parc. č. 10624 o výmere 11120 m.“ Z odôvodnenia citovaného rozsudku
vyplýva, že žalobcovia - fyzické osoby sú právnymi nástupcami vlastníčky A. T., zapísanej v
pozemnoknižnej vložke č. 1630 ako parcela 10624. Ďalej z neho vyplýva, že uvedená
parcela je na liste 11620 zapísaná ako vlastníctvo Mesta K.
Súd v uvedenom rozsudku dospel k záveru, že vzhľadom na to, že vyvlastňovacie
rozhodnutie ktorým bola predmetná nehnuteľnosť vyvlastnená, nikdy neprešlo na štát
vyvlastňovacím konaním a preto nemohlo prejsť ani na Mesto K.
Z odôvodnenia citovaného rozsudku ďalej vyplýva, že z pozemnoknižnej parcely boli
vytvorené parcely, ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. 11620. Pre účely sťažností
sťažovateľky je dôležité zdôrazniť, že medzi týmito parcelami, ktoré vznikli z uvedenej
parcely sú aj parcely za ktoré súd v konaní, ktoré je predmetom tejto sťažnosti, uložil
povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie. Ide o parcely č. 6993/36, č. 6993/39, č. 6993/41,
č. 6993/51 a č. 6993/62. Aj pri krajne formalistickej argumentácii proti sťažnosti
sťažovateľky, aby v predmetnom rozsudku Okresného súdu Košice I sú uvedené parcely ako
vlastníctvo fyzických osôb uvedené len v odôvodnení rozhodnutia je potrebné zdôrazniť tak,
ako to bolo uvedené už vyššie, že vlastníctvo uvedených fyzických osôb k parcele č. 6993/41
bolo výslovne deklarované v právoplatnom výroku tohto rozhodnutia. Ako už bolo uvedené
ide o jednu z parciel za ktorú by mala sťažovateľka uhradiť žalobcovi — Mesto K. v konaní
napadnutom touto sťažnosťou bezdôvodné obohatenie...
Je zrejmé, že okresný súd Košice l zriadil k parcele č. 6993/41 právo stavby a tak
usporiadal pomery medzi vlastníkmi pozemku a sťažovateľkou. Nie je preto možné, aby iný
súd v inom konaní bez toho, aby bolo toto rozhodnutie zrušené zákonom predpísaným
spôsobom ukladal sťažovateľke povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie tejto inej osobe,
ako vlastníkovi pozemku. Pre sťažovateľku nie je zrozumiteľná ani pochopiteľná
argumentácia súdov vo veci napadnutej tejto sťažnosťou o nespochybnení vlastníctva Mesta
K. v rokoch 2006 až 2009. Je nepochybné, že Mesto K. nenadobudlo vlastnícke právo iným
v konaní preukázaným spôsobom, ako tak, že ho odvodzovalo od vlastníckeho práva štátu k
predmetným pozemkom na základe ich vyvlastnenia. V konaní nebolo preukázané, že by
napriek tomu, že pôvodní vlastníci svoje vlastnícke právo nestratili došlo čo i len na krátku
chvíľu k nadobudnutiu vlastníckeho práva Mestom K...».
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľky T., s. r. o.
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- a domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
boli rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co/314/2010 zo dňa 8. 12. 2011
a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 2 Co/314/2010 zo dňa 8. 12. 2011 a vracia vec Krajskému súdu Košiciach na ďalšie
konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 554/2012-12
zo 7. novembra 2012 ju prijal na ďalšie konanie.
Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním
veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej
veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho
spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti písomne vyjadril krajský súd
v prípise sp. zn. 1 SprV/797/2012 z 10. januára 2013 (ďalej len „vyjadrenie“).
Predseda krajského súdu vo vyjadrení okrem iného uviedol:
«Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti považuje postup okresného súdu, ktorý nenapravil
ani odvolací (krajský) súd za taký, ktorý je v „priamom“ rozpore s § 159 ods. 2 O. s. p.,
(ktorý stanovuje záväznosť výroku právoplatného rozhodnutia súdu pre všetky orgány - teda
aj súdy). Argumentuje tým, že súd nemá možnosť pri posudzovaní dôkazov vykonaných
v konaní nebrať do úvahy výrok právoplatného rozhodnutia, ak by s ním aj akokoľvek
nesúhlasil, ak toto rozhodnutie nebolo predpísaným spôsobom zrušené.
Svoju argumentáciu „podopiera“ rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 07. 08.
2008, sp. zn. 15 C 792/1994, ktorý nadobudol právoplatnosť v „relevantných“ výrokoch
dňa 19. 05. 2009, a ktorým bolo zriadené vecné bremeno - na pozemku parcelného čísla
6993/28 (v prospech Mesta K.); a v prospech sťažovateľky k parcele, ktorá je súčasťou
parcely registra „C“, č. 6993/41.
Obsah spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. 24 C 16/2008 nesvedčí o tom, aby táto
námietka sťažovateľky bola opodstatnená.
Predmetom tohto konania (sp. zn. 24 C 16/2008) nie je a ani nebol pozemok
2
parc. č. 6993/28, zastavané plochy a nádvoria o výmere 385 ma tak nemožno „hovoriť“
o (ne)rešpektovaní § 159 ods. 2 O. s. p.
2
Pozemok parc. č. 6993/41 zastavaná plocha o výmere 29 mbol predmetom tohto
konania. Vlastníkom tohto pozemku je Mesto K., o čom svedčí LV č. 11 620 k. ú. S.
Stavba, ktorá sa na tomto pozemku nachádza je vedená na LV č. 14231 k. ú. S., ale
táto nebola predmetom tohto konania.
O tom svedčia listinné dôkazy v spise sp. zn. 24 C 16/2008 Okresného súdu Košice II
(viď napr. č. l. 250 spisu), ale aj list vlastníctva č. 11 620 k. ú. S., ktorý sa nachádza aj na
internete — katastrálnom portáli.
Pokiaľ sťažovateľka namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu a vyporiadania sa s jej odvolacími námietkami, treba uviesť,
že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z prvkov práva na spravodlivý
proces.
Z tohto práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie. Štruktúra práva na odôvodnenie rozhodnutia je (rámcovo)
upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Toto ustanovenie sa uplatňuje aj v odvolacom konaní
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní (a takým odvolacie konanie
je) však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v odvolaní, ale iba na tie,
ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v
odvolacom konaní.
Teda, právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí
dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania; z odôvodnenia rozhodnutia
musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový
a právny základ rozhodnutia.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, podľa nášho (skromného) názoru, právo
sťažovateľky na riadne odôvodnenie rozhodnutia porušené nebolo. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku obsahuje nielen vysvetlenie skutkových zistení a záverov, ku ktorým
dospel odvolací súd, ale tiež primerané právne posúdenie týchto záverov. V tomto prípade
nemožno obísť mlčaním podrobné a presvedčivé dôvody rozsudku Okresného súdu Košice II
z 14. mája 2010, č. k. 24 C 16/2008-261, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožnil.
S prihliadnutím na vyššie uvedené navrhujeme nevyhovieť ústavnej sťažnosti
sťažovateľky.»
Predseda krajského súdu navyše uviedol, že „odvolací súd opravným uznesením
zo dňa 2. decembra 2012 (správne má byť 3. decembra 2012, pozn.), č. k. 2 Co 314/2010-
335 opravil výrok rozsudku zo dňa 08. 12. 2011, č. k. 2 Co 314/2010-321, ktorým súd
nepriznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov tak, že tento výrok zrušil“
(z dôvodu zrejmej nesprávnosti, ako vyplýva zo súdneho spisu, pretože okresný súd
uznesením sp. zn. 24 C 16/2008 z 13. októbra 2010 priznal sťažovateľke oslobodenie
od súdnych poplatkov, pozn.).
Sťažovateľka na základe výzvy ústavného súdu zaujala k vyjadreniu krajského súdu
prostredníctvom právnej zástupkyne podaním z 29. januára 2013 svoje stanovisko.
Právna zástupkyňa sťažovateľky v reakcii na vyjadrenie krajského súdu
v podstatnom uviedla:
„Predmetné vyjadrenie obsahuje chronológiu konania vedeného na Okresnom súde
Košice II pod sp. zn. 24 C/16/2008, ďalej výklad práva na spravodlivý súdny proces
z hľadiska Krajského súdu v Košiciach a konštatovanie, že do práva na spravodlivý súdny
proces nepatrí, aby súdy preberali, alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania, alebo jeho právny zástupca.
K tejto časti vyjadrenia predsedu Krajského súdu v Košiciach považuje sťažovateľka
za potrebné uviesť, že v sťažnosti netvrdila, žeby rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach
porušovalo jej ústavou a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd
zaručené práva preto, že sa súd neriadil výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktoré predkladala či už ona, alebo jej právny zástupca. Vo vzťahu k podstate
sťažovateľkinej sťažnosti, ktorá spočíva v tom, že sťažnosťou napadnutým rozhodnutím jej
súd uložil povinnosť zaplatiť peňažnú náhradu za užívanie nehnuteľností Mestu K.,
vychádzajúc z názoru, že toto je vlastníkom predmetných nehnuteľností napriek tomu,
že iným rozhodnutím všeobecného súdu (Okresného súdu Košice I v konaní sp. zn.
15 C/792/1994) bolo vo výroku rozsudku zriadené vecné bremeno k tej istej nehnuteľnosti,
za ktorú má platiť peňažnú náhradu Mestu K., na ťarchu vlastníkov tejto nehnuteľnosti,
ktoré sú fyzickými osobami odlišnými od Mesta K., sa vyjadrenie venuje len v tej časti, kde
konštatuje, že vlastníkom tohto pozemku je Mesto K.
Ďalej sa vo vyjadrení uvádzajú všeobecne akceptované právne názory, týkajúce sa
náležitostí odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
So zreteľom na uvedené je sťažovateľka presvedčená o tom, že predseda Krajského
súdu v Košiciach sa nevyjadril, a teda ani nespochybnil, v tomto smere jej sťažnosť
vo vzťahu k podstatnej otázke, ktorou je, či je v súlade s princípom spravodlivého súdneho
konania, ktorého imanentnou súčasťou je princíp právnej istoty, také rozhodnutie súdu,
ktoré posúdi vec, ktorá je predmetom konania, v rozpore s právoplatným rozsudkom iného
všeobecného súdu Slovenskej republiky, a či je v súlade s princípom právnej istoty,
ak takýto súd posúdi takúto otázku odlišne od jej posúdenia iným všeobecným súdom
Slovenskej republiky, ktoré je obsiahnuté v odôvodnení jeho právoplatného rozhodnutia.
Sťažovateľka je presvedčená o tom, že na prvú z týchto otázok možno odpovedať
jednoznačne záporne. Sťažovateľka už v sťažnosti poukázala na ust. § 159 ods. 2 O. s. p.,
podľa ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány.
Ust. § 159 ods. 2 O. s. p. je jedným z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku,
ktoré zabezpečuje právo zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v súlade s článkom 51
ods. 1 Ústavy SR. Zároveň, tak ako bolo už uvedené, je jedným z ustanovení, ktoré vyjadruje
princíp právnej istoty spočívajúcej v tom, že orgány verejnej moci, medzi ktoré nepochybne
patria aj súdy, nebudú otázku, o ktorej už právoplatne rozhodol súd, posudzovať odlišne.
Osobitný význam tohto ustanovenia pri realizácií princípov spravodlivého súdneho
konania a právnej istoty je daný okrem iného tým, že výrok právoplatného rozsudku
je výsledkom konania pred orgánom, v ktorého právomoci je takéto konanie uskutočniť,
ktoré je upravené Občianskym súdnym poriadkom, a v ktorom súd musí rešpektovať práva
účastníkov konania vyplývajúce im z Ústavy SR a z medzinárodných zmlúv o ľudských
právach.
V okolnostiach predmetnej veci nemožno pochybovať o tom, že tak prvostupňový súd,
ako aj Krajský súd v Košiciach rozhodovali v rozpore s uvedeným zákonným ustanovením,
ktoré je jedným z nástrojov, ktorým zákonodarca zabezpečuje skutočnú realizáciu práva na
spravodlivé súdne konanie, ako aj dodržiavanie princípu právnej istoty, ako princípu
právneho štátu...
Pokiaľ predseda Krajského súdu v Košiciach poukazuje na skutočnosť, že vlastníctvo
Mesta K. vyplývalo z listu vlastníctva č. 11 620, k. ú. S., v tejto súvislosti je potrebné
poukázať na ustanovenie § 70 ods. 2 Zákona o katastri nehnuteľností, podľa ktorého sú
údaje katastra o právach k nehnuteľnostiam hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak.
Nemožno mať žiadne pochybností o tom, že právoplatný výrok súdneho rozhodnutia, ktorý
zriaďuje právo vecného bremena k určitej nehnuteľnosti na ťarchu vlastníkov odlišných od
Mesta K., je preukázaním opaku hodnovernosti a záväznosti údajov o vlastníctve Mesta K. k
predmetným nehnuteľnostiam.
Sťažovateľka sa však domnieva, že rovnaký záver možno vyvodiť aj vo vzťahu
k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, v ktorom súd konštatuje svoje skutkové a právne
závery vo vzťahu k posudzovanej veci (sťažovateľka ma tým na mysli tú časť odôvodnenia
rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 15 C/792/1994, ktoré konštatuje, že nielen
nehnuteľností, ku ktorým bolo zriadené vo výroku rozsudku vlastnícke právo, ale aj ďalšie
nehnuteľností patriace k tomu istému pozemnoknižnému telesu neprešli do vlastníctva
Mesta K.).
Sťažovateľka je presvedčená o tom, že nielen výrok právoplatného rozsudku súdu,
ale aj právne a skutkové názory obsiahnuté v odôvodneniach právoplatných rozhodnutí
súdov, tvoria súčasť aplikácie a interpretácie práva súdmi Slovenskej republiky a vytvárajú
tak súdnu prax, z poznania ktorej môžu účastníci, advokáti, či osoby podieľajúce
sa na výkone súdnej moci získať poznanie o tom, čo právo je, teda aký obsah, význam
a zmysel majú jednotlivé ustanovenia právnych predpisov. Sťažovateľka je presvedčená
o tom, že súčasťou sudcovskej nezávislosti a voľného hodnotenia dôkazov nie je taká
svojvôľa, ktorá nielenže nerešpektuje právny názor, ku ktorému dospel v odôvodnení
právoplatného rozsudku iný všeobecný súd vo veci s tým istým (nie s takým istým)
skutkovým základom, ale ani len neposkytne presvedčivé zdôvodnenie odchýlenia
sa od právneho a skutkového posúdenia veci, ktoré našiel v procese aplikácie
a interpretácie práva iný súd. Sťažovateľka považuje rešpektovanie právnych a skutkových
názorov súdov uvedených v odôvodneniach právoplatných rozhodnutí vzťahujúcich sa k tej
istej právnej veci nielen za prejav princípu právnej istoty, ale aj za základnú podmienku
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.
Sťažovateľka nepovažuje za potrebné na tomto mieste zachádzať do špekulácií o tom,
aké dôsledky môže mať nerešpektovanie prvšieho právneho názoru súdom, ktorý rozhoduje
neskôr o právnej veci s tým istým skutkovým základom.
Je však nepochybné, že účastníci konania vo veci sp. zn. 15 C/792/1994 pred
Okresným súdom Košice I môžu, poznajúc obsah právoplatného rozsudku, vyvodzovať
z neho svoje nároky voči iným osobám, vrátane sťažovateľky. Keďže vo výroku
právoplatného rozhodnutia sú explicitne označené ako parcely, ktoré im vlastníckym
právom patria len dve z parciel, o ktorých súd dospel k záveru, že k nim patrí vlastnícke
právo týmto navrhovateľom, postoj zaujatý Krajským súdom v Košiciach by mohol reálne
viesť k záveru, žeby v budúcnosti vyvodzujúc svoje vlastnícke právo z im známych právnych
názorov súdu uplatňovali k tým istým nehnuteľnostiam, za užívanie ktorých zaviazal súd
sťažovateľku platiť náhradu Mestu K., voči sťažovateľke.
So zreteľom na vyššie uvedené sťažovateľka navrhuje, aby Ústavný súd SR rozhodol
v rozsahu, v akom bola prijatá na ďalšie konanie jej sťažnosť tak, ako sa toho domáha
v petite tejto sťažnosti zo dňa 20. 3. 2012. Zároveň žiada, aby Ústavný súd SR zaviazal
odporcu nahradiť jej všetky trovy konania.“
II.
Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu
byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis
mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi
konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho
opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov,
ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady
ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto
ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie
súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene,
nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé
také rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným
spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy zaväzuje všetky orgány verejnej moci
vrátane odvolacích súdov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci
pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú
ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc
pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne
má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý
je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto
právnej normy na zistený skutkový stav veci.
Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu
predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (m. m. II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym
postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva
v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci
bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného
garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie,
ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade
s procesnými predpismi.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom
záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný
a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
v napadnutej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť,
či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska
akceptovateľná a udržateľná.
III.
Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 2 Co 314/2010 z 8. decembra 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľky, z priloženej dokumentácie, ako aj
zo spisov okresného súdu sp. zn. 24 C 16/2008 a krajského súdu sp. zn. 2 Co 314/2010
zistil, že žalobou doručenou okresnému súdu 14. novembra 2007 sa žalobca domáhal proti
sťažovateľke (ako žalovanej) zaplatenia bezdôvodného obohatenia vo výške nájomného
z titulu užívania nehnuteľností za obdobie od 15. novembra 2005 do 31. októbra 2006
v celkovej sume 22 019,89 € s príslušenstvom (po čiastočnom späťvzatí doručenom
okresnému súdu 18. marca 2010).
Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že je vlastníkom nehnuteľností – pozemkov v...,
2
zapísaných na LV č. 11620, kat. územie S. v celkovej výmere 12 695 m, ktoré užívala
sťažovateľka na účely výkonu podnikateľskej činnosti od roku 2004. V súlade s pravidlami
prenajímania majetku mesta K. žalobca listom č. 07/12878/215 z 24. októbra 2007
vyúčtoval sťažovateľke náhradu za užívanie pozemkov v celkovej sume 663 773 Sk za
2
obdobie od 15. novembra 2005 do 31. októbra 2006, a to v sume 94 Sk za mza pozemky,
2
ktoré sú ihriskami v celkovej výmere 7 208 m, a za zeleň, chodníky a zastavané plochy v
2
sume 1 Sk za mročne, ktorú mu neuhradila.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 24 C 16/2008 zo 14. mája 2010 zaviazal
sťažovateľku zaplatiť žalobcovi sumu 22 019,89 € s príslušenstvom a trovami konania
z dôvodu, že považoval sporné pozemky za výlučné vlastníctvo žalobcu. Okresný súd
sa zaoberal dôvodnosťou uplatneného nároku žalobcu z bezdôvodného obohatenia, pričom
k otázke vlastníctva pozemkov v odôvodnení rozsudku si osvojil právny názor krajského
súdu uvedený v jeho rozsudku sp. zn. 6 Co 281/2008 z 8. septembra 2009, podľa ktorého
„neuplatnením nároku na vydanie veci na základe reštitučných predpisov došlo k zániku
práva oprávnených osôb na obnovu ich vlastníctva, ak im teda predmetné nehnuteľnosti
neboli vydané podľa reštitučných predpisov ako špeciálnej právnej úpravy, nemohli
nadobudnúť ním vlastnícke právo, lebo ich vlastníkmi by sa stali až ich vydaním“.
Proti rozsudku sp. zn. 24 C 16/2008 zo 14. mája 2010, ktorým bola sťažovateľka
zaviazaná na zaplatenie sumy 22 019,89 € s príslušenstvom a trov konania žalobcovi,
podala odvolanie. Krajský súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom
sp. zn. 2 Co 314/2010 z 8. decembra 2011 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného
súdu zo 14. mája 2010 potvrdil ako vecne správny. V odôvodnení sťažnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolací súd okrem iného uviedol:
„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu
prvého stupňa, a preto rozsudok s poukazom na ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil z jeho
vecne správnych dôvodov.
Odvolacie námietky žalovaného sú v celom rozsahu neopodstatnené, s týmito
odvolacími námietkami sa v celom rozsahu vysporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch
napadnutého rozsudku, pričom odvolací súd len dopĺňa, že po rozhodnutí súdu prvého
stupňa došlo opätovne k rozhodnutiu vo veci týkajúcej sa predmetných pozemkov Najvyšším
súdom Slovenskej republiky, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal vo veci zásadné
stanovisko, a to zhodné so stanoviskom Krajského súdu v Košiciach, uvedené v dôvodoch
rozsudku súdu prvého stupňa pod sp. zn. 6 Co 281/2008, t. zn., že ak predmetné
nehnuteľnosti neboli vydané podľa reštitučných predpisov ako špeciálnej úpravy, nemožno
sa vydania týchto nehnuteľností domáhať podľa iných predpisov, resp. domáhať sa určenia
vlastníckeho práva na základe ustanovení Občianskeho zákonníka, keďže reštitučné
predpisy sú vo vzťahu k všeobecným predpisom lex specialis a majú prednosť
pri posudzovaní týchto sporov.
Vzhľadom k týmto skutočnostiam odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa
správne vo veci rozhodol, keď prejudiciálne posúdil otázku vlastníctva k sporným
pozemkom tak, že vlastníkom je Mesto K., a preto správne vo veci aj rozhodol, pokiaľ uložil
žalovanému zaplatiť žalobcovi úhradu za prenájom nehnuteľností.“
Zo sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľky o porušení
jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
je tvrdenie, že krajský súd ako odvolací súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal
ústavne akceptovateľným spôsobom s jej podstatnými námietkami, resp. ich ignoroval.
Podľa sťažovateľky spočívajú kľúčové pochybenia krajského súdu najmä v tom, že:
a) napriek tomu, že okresný súd rozhodol v rozpore s iným právoplatným rozsudkom
iného súdu (ide o rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 15 C 792/1994 zo 7. augusta
2008, ktorým bolo zriadené časovo neobmedzené vecné bremeno na ťarchu iných osôb
ako žalobcu aj k parcelám, za ktoré žalobca v napadnutom konaní žiada vydanie
bezdôvodného obohatenia, pozn.), odvolací súd nezmenil ani nezrušil jeho rozsudok
sp. zn. 24 C 16/2008 zo 14. mája 2010 tak, ako mu to ukladá § 221 ods. 1 písm. h)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), prípadne § 220 OSP, čím nevzal
do úvahy zásadu viazanosti všeobecných súdov právoplatnými rozhodnutiami vydanými
v inom konaní,
b) krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku „nie zrozumiteľne
a pochopiteľne“ argumentuje o nespochybnení vlastníctva žalobcu v rokoch 2006 až 2009
k sporným pozemkom [prejudiciálne posúdenie otázky vlastníctva mesta K. k sporným
pozemkov iba odkazom na nešpecifikované stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré bolo zhodné so stanoviskom krajského súdu
vyjadreným v jeho rozsudku sp. zn. 6 Co 281/2008, pozn.]. V tejto súvislosti sťažovateľka
zdôrazňuje, že žalobca „Mesto K. nenadobudlo vlastnícke právo iným v konaní
preukázaným spôsobom, ako tak, že ho odvodzovalo od vlastníckeho práva štátu
k predmetným pozemkom na základe ich vyvlastnenia“.
Odôvodnenie rozsudku krajského súdu tak podľa sťažovateľky nedáva jasné
a zrozumiteľné odpovede na všetky zásadné skutkové a právne otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany.
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah
prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných
ustanovení, ktoré použil.
Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne
konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“) pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko
z 21. januára 1999, § 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody,
na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť podľa okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa špecifická odpoveď
práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri rozhodovaní v predmetnej veci
nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 OSP a relevantnej
judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Tento
svoj názor zakladá ústavný súd na týchto skutočnostiach:
V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil ako vecne správny právny záver
okresného súdu, že nárok žalobcu voči sťažovateľke z titulu bezdôvodného obohatenia
v sume 22 019,89 € s príslušenstvom je dôvodný. Krajský súd sa s argumentáciou
sťažovateľky vysporiadal tak, že jej nepriznal súdnu ochranu. Vecnú obranu sťažovateľky
i samotný nárok žalobcu vo vzťahu k predmetným pozemkom posúdil v zásade iba
s poukazom na „zásadné stanovisko“, ktoré vo veci zaujal najvyšší súd (ide o stanovisko
vyjadrené v rozsudku sp. zn. 4 Cdo 180/2010 z 13. septembra 2011, pozn.),
zhodné so stanoviskom krajského súdu vyjadreným v odôvodnení jeho rozsudku
sp. zn. 6 Co 281/2008, podľa ktorého „ak predmetné nehnuteľnosti neboli vydané podľa
reštitučných predpisov ako špeciálnej úpravy, nemožno sa vydania týchto nehnuteľností
domáhať podľa iných predpisov, resp. domáhať sa určenia vlastníckeho práva na základe
ustanovení Občianskeho zákonníka, keďže reštitučné predpisy sú vo vzťahu k všeobecným
predpisom lex specialis a majú prednosť pri posudzovaní týchto sporov“.
Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste uviesť, že námietky nastolené
sťažovateľkou (týkajúce sa sporného vlastníctva žalobcu k nehnuteľnostiam) už boli v inej
veci iných sťažovateľov (ďalej len „sťažovatelia“) predmetom ústavného prieskumu
v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 16/2012. V označenej veci ústavný súd rozhodol
nálezom č. k. III ÚS 16/2012-32 z 28. marca 2012, ktorým vyslovil porušenie sťažovateľmi
označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 180/2010 z 13. septembra
2011, ktorým bolo zamietnuté ich dovolanie, ktoré pripustil vo veci krajský súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Co 281/2008 z dôvodu posúdenia otázky zásadného právneho
významu, a to či možno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych
predpisov v prípadoch, keď bol daný aj reštitučný nárok podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“).
Ústavný súd sa už v svojej doterajšej rozhodovacej praxi viackrát zaoberal otázkou,
či právny poriadok Slovenskej republiky nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou
za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva v prípade, ak žalobca, ktorý nevyužil
možnosť uplatniť si svoj nárok na základe reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou
žiadal určiť, teda deklarovať existenciu svojho vlastníckeho práva (III. ÚS 102/04,
II. ÚS 231/09, II. ÚS 249/2011). Ústavný súd v tejto súvislosti formuloval právny názor
podľa ktorého reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik
vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho
práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, dotknutá osoba
nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku,
resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy
občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva — žalôb určovacích,
vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod (m. m. III. ÚS 178/06)].
Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 180/2010 z 13. septembra 2011 (na ktorom
založil krajský súd sťažnosťou napadnutý rozsudok sp. zn. 2 Co 314/2010 z 8. decembra
2011) založený na právnom názore, že žalobou o ochranu vlastníckeho práva nemožno
obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva, keďže reštitučné predpisy vychádzali
z domnienky, že v rozhodnom období vec prešla na štát aj v prípadoch jej prevzatia bez
právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov,
sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním, a napokon aj poukazom na zásadu lex specialis
derogat legi generali a z nej odvodeného názoru, že neuplatnenie právnej ochrany podľa
reštitučných predpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej
i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov, ústavný súd v náleze
č. k. III ÚS 16/2012-32 z 28. marca 2012 vyhodnotil ako taký, ktorý je založený na ústavne
nekonformnom výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov.
Podľa názoru ústavného súdu možno zo základných zásad občianskeho práva
vyvodiť, že v situácii, keď povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke
právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho
práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá (III. ÚS 16/2012).
Z uvedených dôvodov ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 16/2012
zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 180/2010 z 13. septembra 2011, keďže
podľa jeho názoru najvyšším súdom použité právne predpisy neboli vyložené ústavne
akceptovateľným spôsobom a pri aplikácii dotknutých zákonných predpisov všeobecnými
súdmi došlo k zásadnému popretiu ich účelu a významu. Ústavný súd nemá dôvod
spochybňovať tento právny názor ani vo veci sťažovateľky, na ktorú je vzhľadom
na už uvedené nepochybne aplikovateľný.
Za okolností, keď krajský súd pri preskúmavaní rozsudku okresného súdu
sp. zn. 24 C 16/2008 zo 14. mája 2010 založil svoj potvrdzujúci rozsudok
sp. zn. 2 Co 314/2010 z 8. decembra 2011 v podstate len na právnom názore vyjadrenom
v „zásadnom stanovisku“ najvyššieho súdu a krajského súdu, ktorý bol obsiahnutý
v ich predchádzajúcich rozhodnutiach (rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 180/2010
z 13. septembra 2011 a rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 281/2008 z 8. septembra
2009) a ktorý už ústavný súd v náleze č. k. III. ÚS 16/2012-32 z 28. marca 2012 vyhodnotil
ako ústavne neakceptovateľný, nemožno ani napadnutý rozsudok krajského súdu považovať
z ústavnoprávneho hľadiska za akceptovateľný a udržateľný, o to viac, že v konkrétnych
okolnostiach posudzovanej veci sa javí ako svojvoľný.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v danom prípade vo veci sťažovateľky
postupoval spôsobom, ktorý nekorešponduje spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi
účastníkmi posudzovaného súdneho konania, ktoré je základným prejavom materiálneho
prístupu k ochrane ústavnosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
IV. ÚS 182/07) a zároveň aj kľúčovým imperatívom pre výklad a aplikáciu právnych
noriem uskutočňovanú všeobecným súdom.
Posúdenie, či medzi účastníkmi išlo o vzťah z bezdôvodného obohatenia, závisí
od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy — § 451 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka. Bezdôvodné obohatenie je v Občianskom zákonníku konštruované
ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho
došlo k bezdôvodnému obohateniu. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo
plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný
z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Kto sa na úkor iného
bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka) tomu,
na úkor koho ho získal (§ 456 Občianskeho zákonníka). Musí sa vydať všetko,
čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením; ak to nie je dobre možné, najmä preto,
že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada (§ 458 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu
občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu
dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru
a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie,
podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol (rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 33 Odo 882/2006 z 24. júna 2008).
Za daných okolností, s poukazom na dosiaľ uvedené (prejudiciálne posúdenie otázky
vlastníctva k sporným pozemkom) bolo podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné, aby sa
odvolací súd otázkou dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu z bezdôvodného obohatenia
voči sťažovateľke primeraným spôsobom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj
vysporiadal a svoje právne závery presvedčivým spôsobom odôvodnil, a tým preukázal aj
ich ústavnú akceptovateľnosť.
Z tohto hľadiska hodnotí ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu
ako nepreskúmateľný a nezodpovedajúci požiadavkám vyplývajúcim z obsahu základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka,
aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne
vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s kľúčovými právnymi
otázkami, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však
napadnutý rozsudok krajského súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, uvedené
atribúty nespĺňa.
Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku
tohto nálezu.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Keďže ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo
porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež jej právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zrušiť tento rozsudok krajského súdu podľa čl. 127 ods. 2
ústavy a vrátiť mu vec na ďalšie konanie pre účely jej opätovného prerokovania
a rozhodnutia (bod 2 výroku tohto nálezu).
V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu
vyslovenými najmä v III. časti tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), pričom
bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho
doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym
zastupovaním JUDr. I. R., K., v konaní pred ústavným súdom. V zmysle § 1 ods. 3, § 11
ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v
znení neskorších predpisov za jeden úkon právnej služby vykonaný roku 2012 patrí odmena
127,16 €, čo spolu s režijným paušálom 7,63 € predstavuje odmenu za jeden úkon právnej
služby 134,79 €. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej služby
(príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom úhradu v sume 269,58 €
(dvakrát po 134,79 €) zvýšil o 20 % DPH (53,92 €) vzhľadom na skutočnosť, že právna
zástupkyňa sťažovateľky je platiteľkou DPH. Celková suma trov konania tak predstavuje
sumu 323,50 €, ktorú je krajský súd povinný uhradiť sťažovateľke na účet jej právnej
zástupkyne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výroku tohto nálezu).
Podanie právnej zástupkyne sťažovateľky z 29. januára 2013 (vyjadrenie
k stanovisku krajského súdu z 10. januára 2013) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom
na jeho obsah (sumarizácia dosiaľ známych skutočností) ako podanie relevantné
na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2013