Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (37)IV. ÚS 94/2011
PDF · 370.48 KB
No categories available
IV. ÚS 94/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho prerokoval sťažnosť P. J., P., a Ing. P. K., P., zastúpených advokátkou JUDr. Z. M.,
P., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 144 ods. 1 a čl.
152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co
53/2009 z 26. mája 2010, za účasti Krajského súdu v Prešove, a takto
rozhodol:
1. Základné právo P. J. a Ing. P. K. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
2 Co 53/2009 z 26. mája 2010 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov
sp. zn. 11 C 9/2007 zo 14. januára 2009 a priznal náhradu trov odvolacieho konania
Prešovskému samosprávnemu kraju, p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 53/2009 z 26. mája 2010
vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 11 C 9/2007
zo 14. januára 2009 a priznal náhradu trov odvolacieho konania Prešovskému
samosprávnemu kraju, z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie
konanie.
3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť P. J. a Ing. P. K. trovy konania v
sume 413,58 € (slovom štyristotrinásť eur a päťdesiatosem centov) na účet ich právnej
zástupkyne advokátky JUDr. Z. M., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta
2010 doručená sťažnosť P. J., P., a Ing. P. K., P. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených
advokátkou JUDr. Z. M., P., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl.
20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11
ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl.
1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a tiež práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 53/2009 z 26. mája 2010.
Podaním doručeným ústavnému súdu 7. januára 2011 sťažovatelia doplnili sťažnosť
predložením písomnej prílohy.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „sťažovatelia ako podieloví spoluvlastníci (každý
z nich v ½) parcely KN-C č. 3145/21, nachádzajúcej sa v kat. úz. S., na ktorej sa nachádza
cesta III. triedy, uplatnili žalobou zo dňa 16. 1. 2007 nárok z titulu bezdôvodného
obohatenia vo výške nájomného za užívanie ich pozemku a to za obdobie od 17. 1. 2005 do
16. 1. 2007 vrátane. Každý z nich žiadal o zaplatenie 11.358,84 € (pôvodne 342.196,50
Sk).“.
Prešovský samosprávny kraj (ďalej len „žalovaný“) v predmetnom konaní
poukazoval na to, že cestu III. triedy užíva oprávnene na základe príslušného stavebného
oprávnenia a kolaudačného rozhodnutia. Cesta bola vybudovaná na pozemku, ktorý v tom
čase patril štátu, a preto nejde o neoprávnenú stavbu. Žalovaný vyslovil tiež názor, že
parcela KN-C č. 3145/21 (ďalej len „pozemok“), na ktorej cesta stojí, sa nemala stať
predmetom dražby ako súčasť prevádzkovej jednotky, napriek tomu sa jej vydražiteľmi
11. marca 1992 stali M. M. a V. M. – S. Poukázal tiež na to, že cesta slúži verejnosti a
žalovaný sa nijakým spôsobom neobohacuje na úkor žalobcov, má len výdavky na jej
údržbu a správu.
O žalobe sťažovateľov rozhodol Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“)
rozsudkom sp. zn. 11 C 9/2007 zo 14. januára 2009 tak, že ju v celom rozsahu zamietol.
Hoci mal za preukázané, že sťažovatelia sú vlastníkmi pozemku (vlastníctvo nadobudli
v rámci konkurzu kúpou od predávajúceho V. M. – S.) a žalovaný je od roku 2004
vlastníkom cesty, žalobu zamietol pre jej rozpor s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (rozpor
s dobrými mravmi, pozn.). Rozpor s dobrými mravmi podľa záverov okresného súdu
spočíval v tom, že v danom prípade nejde o neoprávnenú stavbu cesty, že vlastník cesty
nemá žiadny zisk, len výdavky na údržbu komunikácie, že pozemok, na ktorom cesta stojí,
nemal byť predmetom dražby, pričom sťažovatelia ho kúpili za podstatne nižšiu cenu, ako
je jeho reálna trhová hodnota. Podľa názoru okresného súdu sa uvedené právne závery
vzťahujú len na nárok za užívanie samotnej cesty. Na pozemku sa nachádza nielen cesta III.
triedy, ale aj priľahlý chodník, ktorý však nie je jej súčasťou. V tejto časti okresný súd s
poukazom na stanovisko Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky
z 24. júla 2007 v nadväznosti na § 1 ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných
komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších právnych predpisov žalobu zamietol aj s
odôvodnením, že sťažovatelia neuniesli dôkazné bremeno o vlastníctve chodníka
žalovaným. V závere svojho rozhodnutia okresný súd poukázal na to, že situáciu
rozdielneho režimu vlastníctva v súčasnosti možno riešiť vyvlastnením pozemku za
príslušnú finančnú náhradu. To však predmetom konania pred okresným súdom v tejto veci
nebolo.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali sťažovatelia odvolanie, ktoré odôvodnili
tvrdeniami o nesprávnych skutkových zisteniach a nesprávnom právnom posúdení veci
okresným súdom.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 53/2009 z 26. mája 2010 o podanom odvolaní
sťažovateľov rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.
O námietke zaujatosti proti konajúcej sudkyni uplatnenej sťažovateľmi v odvolaní rozhodol
krajský súd tak, že sudkyňa JUDr. I. W. nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci
vedenej okresným súdom pod sp. zn. 11 C 9/2007. Rozsudok krajského súdu nadobudol
právoplatnosť 21. júla 2010.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia najprv zopakovali svoje
argumenty uvedené v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, najmä vo vzťahu k otázke
vlastníctva chodníka. Ďalej zdôraznili, že je v rozpore s princípmi právneho štátu
zohľadňovať nižšiu kúpnu cenu, za ktorú mali sťažovatelia nadobudnúť nehnuteľnosť, ako
dôvod vylúčenia povinnosti žalovaného vydať žalobou uplatnené bezdôvodné obohatenie.
V tejto súvislosti poukázali na to, že aj v prípade, ak by nadobudli nehnuteľnosť darovaním,
povinnosť žalovaného na vydanie plnenia sťažovateľom z dôvodu bezplatného užívania ich
pozemku stavbou cesty by nezanikla.
Za nesprávny sťažovatelia označili právny názor všeobecných súdov, podľa ktorého
je ich nárok na zaplatenie (vydanie) bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku
vo výške trhového nájomného nutné považovať za nárok v rozpore s dobrými mravmi,
priečiaci sa verejnému záujmu. V tejto súvislosti argumentujú tým, že „ak existuje legálny
postup (napríklad podľa § 108 Stavebného zákona), ktorým bude zriadený právny titul na
riadne užívanie pozemku č. 3145/21 pod Cestou zo strany Prešovského samosprávneho
kraja, ale Prešovský samosprávny kraj v rozpore so svojimi zákonnými povinnosťami tento
postup (viac ako 6 rokov) nevyužije, čoho dôsledkom je, že sa vlastník pozemku na súde
domáha svojich zákonných práv žalobou na vydanie bezdôvodného obohatenia, takéto
konanie vlastníkov pozemku parc. č. 3145/21 nemôže byť označené porušovateľom za
konanie v rozpore s dobrými mravmi... Faktické obmedzenie vlastníckeho práva bez
existencie právneho dôvodu nemôže byť vyjadrením legitímneho cieľa, na základe ktorého
by sa Prešovský samosprávny kraj mohol odvolávať na existenciu verejného záujmu.“.
Podľa názoru sťažovateľov „aj uplatňovanie verejného záujmu má svoj procesný
postup, ktorý je pre Prešovský samosprávny kraj záväzný a jeho obchádzaním sú
porušované ústavné práva sťažovateľov a tiež článok 1 Protokolu č. 1 Dohovoru a článok 6
Dohovoru“.
Sťažovatelia namietajú, že nimi nastolená základná otázka v merite veci o určenie, či
v danom prípade existuje obmedzenie vlastníckeho práva, a o kompenzácii vzniknutého
obmedzenia vlastníckeho práva nebola napadnutím rozhodnutím vyriešená. Krajský súd sa
nevysporiadal riadne ani s argumentáciou sťažovateľov obsiahnutou v nimi podanom
odvolaní, na ich argumenty nereagoval a svoje rozhodnutie požadovaným spôsobom
neodôvodnil. Podľa názoru sťažovateľov krajský súd v danom prípade príslušné právne
normy aplikoval ústavne nesúladným spôsobom, a takto reálne neposkytol sťažovateľom
súdnu ochranu. Rozsudok krajského súdu je podľa tvrdenia sťažovateľov svojvoľný preto,
že nerešpektuje ústavou predpísané podmienky obmedzenia ich vlastníckeho práva.
Porušenie základného práva na ochranu vlastníctva namietaným rozsudkom
krajského súdu sťažovatelia odôvodnili tým, že hoci nepochybne boli vo výkone svojho
vlastníckeho práva obmedzení, stalo sa to bez splnenia podmienok ustanovených pre takéto
obmedzenie vlastníckeho práva, pričom obmedzenie ich vlastníckeho práva bolo vykonané
bez náhrady, a teda bolo v danom prípade neprimerané. Tým, že krajský súd odoprel
sťažovateľom priznať náhradu za obmedzenie ich vlastníckeho práva, porušil podľa ich
tvrdenia ich základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny,
ako aj ich právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd
prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo P. J. a Ing. P. K., podľa čl. 1 ods. 1, 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2,
4, čl. 20 ods. 1, 4, čl. 46 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl.
11 ods. 1, 4, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu č.
1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2
Co 53/2009 zo dňa 26. 5. 2010, porušené bolo.
3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. 5. 2010, sp. zn. 2 Co 53/2009, sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. a Ing. P. K. trovy konania z
hodnoty predmetu konania v sume spolu 1.111,- € za 2 úkony právnej pomoci, pri
zastupovaní dvoch účastníkov konania: prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie
na ústavný súd, teda 2x (2x (270,54 € +7,21 €)) na účet advokáta: JUDr. Z. M., Advokátska
kancelária, P..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 94/2011-26
zo 17. marca 2011 ju prijal na ďalšie konanie.
Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním
veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej
veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho
spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda kolégia krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 6. apríla 2011
(sp. zn. Spr 10057/2011, doručenom ústavnému súdu 14. apríla 2011) okrem iného uviedol:
„Predmetná vec napadla na Krajský súd v Prešove na odvolacie konanie dňa 25. 3.
2009 a bola zaradená pod vyššie uvedenú sp. zn. 2 Co 53/2009.
Po naštudovaní veci a zvládnutí jej skutkovej a právnej náročnosti bolo vo veci
rozhodnuté dňa 26. 5. 2010.“
Ďalej predseda kolégia krajského súdu vo svojom vyjadrení citoval z odôvodnenia
označeného rozhodnutia, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn.
11 C 9/2007 zo 14. januára 2009.
Právna zástupkyňa sťažovateľov vo vyjadrení z 21. apríla 2011 doručenom
ústavnému súdu 25. apríla 2011 k stanovisku predsedu kolégia krajského súdu zo 6. apríla
2011 okrem iného uviedla:
«Podľa vyjadrenia porušovateľa z 6. 4. 2011 spomínaná cestná komunikácia, ktorá
je vlastníctvom žalovaného, nie je neoprávnená stavba a správne sú závery súdu prvého
stupňa poukazujúceho na nemožnosť vzniku bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného v súvislosti s užívaním a vlastníctvom cesty nachádzajúcej sa na pozemku
žalobcov.
V ďalšom o. i. uvádza, že parcela žalobcov slúži širokej verejnosti a preto priznanie
žiadaných nárokov v súvislosti s užívaním tejto stavby na ich nehnuteľnosti, by preto bolo
v rozpore s princípom dobrých mravov, na čo aj správne poukázal súd prvého stupňa.
Porušovateľ v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ani vo vyjadrení v konaní pred
Ústavným súdom SR, nereflektuje na dôvody, ktoré sťažovatelia uvádzali pred všeobecnými
súdmi.
Sťažovatelia v súdnom konaní neuvádzali, že sa jedná o neoprávnenú stavbu,
odkázali však na závery súdnej praxe o konkurencii dvoch rovnocenných vlastníckych práv
v prípadoch, keď niekto staval na základe časovo neobmedzeného práva k cudziemu
pozemku, ktoré v dôsledku zmeny právnej úpravy zaniklo. Právo žalovaného k pozemku vo
vlastníctve žalobcov nesporne zaniklo. Tu sa uplatní princíp ochrany práv nadobudnutých
v dobrej viere a takisto aj zákaz retroaktivity. Práva k stavbe a k pozemku sú rozdielne,
vzájomný vzťah vlastníkov je nutné riešiť podľa ustanovenia o bezdôvodnom obohatení.
Žalovaný, ako vlastník cesty, je obohatený o čiastku, ktorú by žalobca ako vlastník pozemku
dosiahol za prenájom pozemku zastavaného stavbou...
Oba súdy dôvodia, že nárok sťažovateľov na zaplatenie bezdôvodného obohatenia za
užívanie pozemku vo výške trhového nájomného je nutné považovať za nárok v rozpore
s dobrými mravmi, priečiaci sa verejnému záujmu.
Poukazujeme, že v občianskoprávnych vzťahoch majú účastníci rovnaké postavenie
a nie je možné, aby jeden z účastníkov žiadal o zvýhodnenie svojej pozície z dôvodu
verejného záujmu.
Prešovský samosprávny kraj po nadobudnutí vlastníctva k ceste v roku 2004 mal
zákonný prostriedok na to, aby vysporiadal práva k pozemku vo vlastníctve sťažovateľov,
vždy však za náhradu. Prešovský samosprávny kraj vyvlastňovacie konanie neinicioval,
neinicioval ani žiadne návrhy na usporiadanie vzťahov so sťažovateľmi ohľadom dotknutej
nehnuteľnosti.
Jeho nečinnosť zrejme vychádzala z výhodnosti protiprávneho bezplatného užívania
pozemku sťažovateľov, pričom sa spoliehal, že takýto stav pretrvá i naďalej.
Ak existoval legálny postup, ktorým by bol zriadený právny titul na riadne užívanie
pozemku vo vlastníctve sťažovateľov zo strany Prešovského samosprávneho kraja, ale
Prešovský samosprávny kraj uvedené neakceptuje, tak dôsledkom toho sa vlastníci pozemku
na súde domáhajú svojich zákonných práv žalobou na vydanie bezdôvodného obohatenia
a takéto konanie sťažovateľov nemôže byť označené porušovateľom za konanie v rozpore
s dobrými mravmi.
Aj podľa Stavebného zákona, by vlastníkovi pozemku bola za obmedzenie alebo
pozbavenie vlastníckych práv priznaná náhrada podľa trhovej ceny určenej znaleckým
posudkom. Preto akékoľvek obmedzenie výšky bezdôvodného obohatenia, oproti výške,
ktorú sťažovatelia žiadali na základe znaleckého posudku vypracovaného podľa rovnakých
zásad, ako sa určujú náhrady podľa § 111 Stavebného zákona je v rozpore s Občianskym
zákonníkom, Ústavou aj Dohovorom.
Nemožno tiež zohľadňovať nižšiu kúpnu cenu, za ktorú mali sťažovatelia nadobudnúť
nehnuteľnosť, ako dôvod vylúčenia povinnosti žalovaného vydať žalobou uplatnené
bezdôvodné obohatenie. Poukazujeme, že aj v prípade, ak by sťažovatelia nadobudli
nehnuteľnosť darovaním, povinnosť žalovaného na vydanie plnenia sťažovateľom z dôvodu
bezplatného užívania ich pozemku stavbou cesty, by nezanikla.
Pokiaľ porušovateľ vo svojom vyjadrení uvádza, že vo vzťahu k užívaniu priľahlého
chodníka nie je daná pasívna legitimácia na strane žalovaného, ktorý nie je vlastníkom
stavby chodníka uvádzame, že porušovateľ nezohľadnil, ani v tom smere, odvolacie dôvody
sťažovateľov. Sťažovatelia pred všeobecnými súdmi odkázali na zákonné ustanovenia,
z ktorých vyplýva, že vlastníkom chodníka je žalovaný, preto je daná jeho pasívna
legitimácia. Porušovateľ, ani súd prvého stupňa nezohľadnili ani podporné dôkazné
vyjadrenie Mesta Prešov z 12. 5. 2008 v ktorom uviedlo, že chodník, predstavujúci
novovytvorenú parcelu č. 3145/25 nie je v jeho vlastníctve.
Nemožno opomenúť, že v konaní pred súdom prvého stupňa bola zákonnou sudkyňou
tá istá osoba, ktorá rozhodovala v právoplatne skončenom konaní vedenom na Okresnom
súde v Prešove pod sp. zn. 11 C 258/2009... Uvádzame, že je diskriminačný taký postup,
ktorý „rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno
objektívne a rozumne odôvodniť“.
Poukazujeme na zjavnú diskrimináciu sťažovateľov v rozhodovacom procese aj
oproti vyššie označenému právoplatnému rozsudku, teda v prípadoch, kedy ten istý súd
a dokonca ten istý sudca, v rozpore s princípom právnej istoty, niektorým žalobcom
v analogických prípadoch podanému návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia vyhovie,
iným nie.
V rozhodovanej veci sa postup porušovateľa nedá nazvať ináč ako svojvôľa.»
II.
Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1
listiny zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi
konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho
opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov,
ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady
ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto
ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie
súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však prirodzene
nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé
také rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným
spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky orgány verejnej moci
vrátane odvolacích súdov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich
akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu
základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom
princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má
každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je
v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto
právnej normy na zistený skutkový stav veci.
Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu
predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (m. m. II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym
postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva
v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez
akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného
garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale
aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade
s procesnými predpismi.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom
záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný
a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
v napadnutej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich
skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska
akceptovateľná a udržateľná.
III.
Predmetom sťažnosti sťažovateľov je namietané porušenie ich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2
ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 53/2009 z 26. mája 2010, ktorým potvrdil
rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 9/2009 zo 14. januára 2009 o zamietnutí žaloby
sťažovateľov o náhradu za užívanie nehnuteľností s príslušenstvom. Sťažovatelia namietajú
aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4
listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov predovšetkým vzal do úvahy,
že títo namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je
v demokratickej spoločnosti do tej miery favorizované, že pri jeho uplatňovaní neprichádza
do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad, ani také formálne interpretačné
postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či
dokonca jeho popretie (I. ÚS 2/08).
Z odôvodnenia každého súdneho rozhodnutia musí vyplývať organický, a pritom
vnútorne harmonický vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V posudzovanej veci to tak však
podľa názoru ústavného súdu nie je. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn.
2 Co 53/2009 z 26. mája 2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn.
11 C 9/2009 zo 14. januára 2009, je totiž z hľadiska uvedených kritérií podľa názoru
ústavného súdu nedostatočné a nepresvedčivé.
Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku okrem iného uviedol:
„V konaní bolo nepochybne preukázané, že obaja žalobcovia sú spoluvlastníkmi
2
nehnuteľností, parcely KN 3145/21 – zastavaná plocha vo výmere 1578 m, zapísanej na LV
č. 915 kat. úz. S. Na tejto parcele sa nachádza cesta III. triedy č. 068010 – privádzač na D1
Prešov – Ličartovce a zároveň na jej časti vyčlenenej znaleckým posudkom č. 1/2008 ako
parcela KN 3145/25 je umiestnený priľahlý chodník. Je potrebné konštatovať, že závery
súdu prvého stupňa vo vzťahu k spomínanej nehnuteľnosti sú jednoznačne správne zistené
na základe listinných dôkazov pripojených k spisu a v odôvodnení rozhodnutia aj
presvedčivo zdôvodnené.
Pokiaľ ide o spomínanú cestnú komunikáciu, ktorá je vlastníctvom žalovaného, túto
nemožno považovať za neoprávnenú stavbu, v dôsledku čoho vzájomné vzťahy účastníkov
nemohli byť riešené v zmysle ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka upravujúceho
dôsledky neoprávnenej stavby zriadenej na cudzom pozemku. Výstavba cesty bola
realizovaná v období rokov 1982 – 1992 na základe právoplatne vydaného rozhodnutia
o umiestnení tejto stavby okrem iného aj na parcele pôvodne 3145, stavebného povolenia
a kolaudačného rozhodnutia. Podstatné v tejto súvislosti je, že v čase výstavby komunikácie
a aj v dobe jej ukončenia vlastníkom pôvodných parciel KN 3145/1, 3145/3 a 3145/6 bol
bývalý Československý štát, čo plynie z obsahu úplného výpisu LV č. 915 kat. úz. S...
Vtedajší Československý štát ako nepochybný stavebník tejto cesty jej výstavbu realizoval
na svojej nehnuteľnosti, a preto stavba komunikácie neoprávnenou stavbou podľa § 135c
Občianskeho zákonníka nie je.
Podobne správne sú závery súdu prvého stupňa poukazujúceho na nemožnosť vzniku
bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného v súvislosti s užívaním a vlastníctvom cesty
nachádzajúcej sa na pozemku žalobcov. Výkon subjektívnych práv vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov možno vnímať ako právo každého správať sa spôsobom, ktorý
mu umožňuje zákon alebo ktorý vyplýva zo zmluvy, či z rozhodnutia štátneho orgánu
a možnosť domáhať sa svojich práv. Výkon práv alebo povinností predpokladá existenciu
takéhoto práva, či povinnosti. Výkon práv a povinností však nemožno chápať absolútne
a neobmedzene. Obmedzenie výkonu subjektívnych práv je dané predovšetkým právom na
výkon subjektívnych práv iných subjektov. Nezáleží na tom, či ide o výkon práv rovnakého
druhu alebo nie. Každý je teda pri výkone svojho práva povinný dbať aj na to, aby
neznemožnil, či nerušil výkon práv iných. Zákon teda ustanovuje, že výkon práv a
povinností nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných
osôb a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka).
Parcela žalobcov KN 3145/21 je zastavaná cestnou komunikáciou, ktorá slúži širokej
verejnosti a žalovanému, ktorý sa stará o jej údržbu, neprináša žiadne bezdôvodne
obohatenie. Priznanie žiadaných nárokov žalobcov v súvislosti s užívaním tejto stavby na
ich nehnuteľnosti, by preto bolo v rozpore s princípom dobrých mravov, na čo aj správne
poukázal súd prvého stupňa. Nemožno v tejto súvislosti zároveň opomenúť, že predmetná
cestná komunikácia bola vystavaná predtým, ako žalobcovia nadobudli spoluvlastnícke
oprávnenia k pozemku KN 3145/21 a teda mohli, resp. mali vedieť, že táto časť
nehnuteľností je zastavaná cestou, v dôsledku čoho budú obmedzení v jej užívaní. Možno
preto dôvodne predpokladať, že túto skutočnosť zohľadňovala aj podstatne nižšia kúpna
cena, za ktorú žalobcovia okrem iného aj spornú nehnuteľnosť zmluvne nadobudli, než bola
hodnota prevádzaných nehnuteľností ocenená znalcom Ing. A. N. v znaleckom posudku č.
19/1998...
Správne je aj zistenie prvostupňového súdu poukazujúceho na zrejmú neplatnosť
dražby v časti sporného pozemku v tom čase zastavaného verejnou štátnou komunikáciou.
V zmysle § 14 zákona č. 427/1990 Zb. v znení neskorších predpisov mal byť predmetom
dražby prebiehajúcej v roku 1992 (č. l. 56) nepochybne len pozemok nachádzajúci sa pod
vydraženou prevádzkovou jednotkou a nie aj tá časť nehnuteľnosti, ktorá už v tom čase bola
zastavaná touto cestnou komunikáciou. Žalobcovia sa tak v časti kúpy pozemku KN 3145/21
pri závere o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy v tomto rozsahu mohli stať jeho
vlastníkmi titulom vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka uplynutím zákonom
určenej 10-ročnej vydržacej doby k 30. 7. 2008. Aj ako oprávnení držitelia tejto
nehnuteľnosti v spornom období rokov 2005 až 2007 (§ 130 ods. 2, 3 OZ) by sa žalobcovia
mohli domáhať žiadaných nárokov pri splnení predpokladov určených § 451 a nasl. OZ,
avšak ako už bolo spomínané, podstatné v prejednávanej veci je, že bezdôvodné obohatenie
na strane žalovaného v tejto súvislosti nevzniká. Žalovaný nie je podnikateľským subjektom,
nevlastní cestnú komunikáciu za účelom dosiahnutia zisku, ale táto slúži k bezplatnému
uspokojovaniu verejnej potreby.
Pokiaľ ide o nárok žalobcov žiadaný za užívanie priľahlého chodníka, ktorý podľa
vyhotoveného znaleckého posudku v spojení s geometrickým plánom predstavuje parcelu
KN 3145/25, bolo správne zistené, že nie je daná pasívna legitimácia žalovaného, ktorý nie
je vlastníkom stavby chodníka. Sporný chodník totiž nie je súčasťou cestnej komunikácie,
pričom žalovaný sa stal vlastníkom výlučne len ciest II. a III. triedy a to v súlade s § 3d
ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. v znení neskorších predpisov. Tomuto záveru napokon
nasvedčuje stanovisko Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR z 24. 7. 2007
(č. l. 83), obsah stavebného povolenia vydaného ako stavebníkovi Okresnej správe ciest
(č. l. 41) a kolaudačné rozhodnutie, ktorým bola stavba cesty odovzdaná do správy a údržby
vtedajšej Okresnej správe ciest Prešov a chodník Správe mestských komunikácií Prešov.
So zreteľom na všetky tieto dôvody, odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdil...“
Zo sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľov o porušení ich
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je tvrdenie, že krajský súd ako odvolací súd sa v napadnutom rozsudku
nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s ich podstatnými námietkami, resp. ich
„ignoroval“. Podľa sťažovateľov spočívajú kľúčové pochybenia krajského súdu najmä
v tom, že:
a) Krajský súd sa žiadnym spôsobom v napadnutom rozsudku nevysporiadal s ich
odvolacími dôvodmi, a to, že v danom prípade ide o konkurenciu dvoch rovnocenných
vlastníckych práv – práva k stavbe a práva k pozemku, pričom vzájomný vzťah vlastníkov
[ktorý doteraz nebol inak majetkoprávne vysporiadaný (napr. podľa zákona č. 50/1976 Zb.
o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len
„stavebný zákon“) vyvlastnením pozemku vo verejnom záujme, resp. zriadením vecného
bremena, v obidvoch prípadoch za náhradu)] je nutné riešiť podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka upravujúcich inštitút bezdôvodného obohatenia. Podľa sťažovateľov žalovaný
užíva ich majetok bez právneho dôvodu, a tým z jeho strany dochádza k bezdôvodnému
obohateniu.
b) Napadnutý rozsudok krajského súdu neobsahuje žiadne odôvodnenie, odvolací súd
iba prevzal závery súdu nižšieho stupňa, neaplikoval žiadnu právnu normu, na základe
ktorej dospel k záveru o bezplatnom obmedzení vlastníckeho práva sťažovateľov.
Odôvodnenie rozsudku krajského súdu tak nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky
zásadné skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v odôvodnení
rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav
podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.
Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ktorého imanentnou súčasťou je aj
právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“) pozri napr. rozsudok
Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť
dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť podľa okolností každej veci. Judikatúra ESĽP
teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj
povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie
dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko
z 29. apríla 1993).
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri rozhodovaní v predmetnej veci
nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 OSP a relevantnej
judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Tento
svoj názor opiera ústavný súd o tieto skutočnosti:
V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil ako vecne správny právny záver
prvostupňového súdu, že nárok sťažovateľov voči žalovanému z titulu bezdôvodného
obohatenia s príslušenstvom je nedôvodný. Krajský súd sa s argumentáciou sťažovateľov
vysporiadal tak, že im nepriznal súdnu ochranu. Vecnú obranu sťažovateľov i samotný ich
nárok na zaplatenie (vydanie) bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku parc.
č. 3145/21, na ktorom sa nachádza cestná komunikácia vo vlastníctve žalovaného, posúdil
ako nárok v rozpore s dobrými mravmi priečiaci sa verejnému záujmu. Nemožnosť vzniku
bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného odôvodnil odvolací súd iba tou
skutočnosťou, že žalovaný nie je podnikateľským subjektom, a teda nevlastní cestnú
komunikáciu na dosiahnutie zisku, ale táto slúži na bezplatné uspokojovanie verejnej
potreby, pričom v odôvodnení sa vôbec nezaoberal dôsledkami, ktoré z takéhoto právneho
posúdenia uplatneného nároku sťažovateľov vyplývajú [otázka nároku na náhradu za
obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez právneho dôvodu (právneho titulu
na riadne užívanie pozemku žalovaným), ktorá má nepochybne aj ústavnú relevanciu (pozri
Konštatujúc, že predmetnú cestnú komunikáciu, ktorá je vlastníctvom žalovaného,
nemožno považovať za neoprávnenú stavbu, v dôsledku čoho vzájomné vzťahy účastníkov
nemohli byť riešené podľa § 135c Občianskeho zákonníka (upravujúceho dôsledky
neoprávnenej stavby zriadenej na cudzom pozemku), odvolací krajský súd neprihliadol
pritom bez relevantného dôvodu na tú skutočnosť, že táto otázka nebola v súdnom konaní
nikdy spornou, a sťažovatelia ju ani v podanom odvolaní proti rozsudku prvostupňového
súdu, ani v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu nenamietali. Naopak, sťažovatelia tvrdili,
že podľa dostupnej judikatúry sa tento prípad vymyká úprave neoprávnenej stavby podľa
§ 135c Občianskeho zákonníka. V súdnej praxi sa uplatnil názor o konkurencii dvoch
rovnocenných vlastníckych práv v prípade, ak niekto staval na základe časovo
neobmedzeného práva k cudziemu pozemku, ktoré v dôsledku zmeny právnej úpravy
zaniklo. V týchto prípadoch zostanú práva k stavbe a pozemku rozdielne, vzájomný vzťah
vlastníkov je nutné riešiť podľa ustanovenia o bezdôvodnom obohatení (pozri rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Odo 823/2003 z 15. januára 2004, rozsudok
Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 3 Cdo 45/92). Podľa sťažovateľov žalovaný ako vlastník
stavby je obohatený o čiastku, ktorú by sťažovatelia ako spoluvlastníci pozemku dosiahli za
prenájom pozemku zastavaného stavbou.
Podľa názoru ústavného súdu však v okolnostiach posudzovanej právnej veci
odvolacie námietky sťažovateľov signalizovali možnosť ich podstatného vplyvu na právne
posúdenie veci z hľadiska dôvodnosti nimi uplatneného nároku voči žalovanému.
Je nesporné, že medzi sťažovateľmi a žalovaným existoval v rozhodnom období (za
ktoré sťažovatelia uplatňujú peňažnú náhradu, t. j. od 17. januára 2005 do 16. januára 2007)
výlučne občianskoprávny vzťah ako majetkový vzťah vyplývajúci zo stavby a užívania
pozemku stavbou cesty stojacou na pozemku vo vlastníctve sťažovateľov. Z obsahu
sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalovaný v tomto období nevydal žiadne rozhodnutie, ani
do podania žaloby nebol účinný žiadny zákon, ktorým by boli usporiadané vzťahy a ktorým
by bol určený právny titul na obmedzenie užívacích práv k pozemku parc. č. 3145/21
stavbou a užívaním cesty. Z toho vyplýva, že v rozhodnom období neexistoval žiadny
právny titul na užívanie pozemku parc. č. 3145/21 žalovaným, hoci žalovaný po
nadobudnutí vlastníctva k ceste v roku 2004 mal zákonné prostriedky na to, aby vysporiadal
práva k dotknutému pozemku pod cestou (podľa príslušných ustanovení stavebného
zákona), a tieto dosiaľ nevyužil. Z toho zároveň vyplýva, že sťažovatelia sa v tomto období
nemohli k tejto nehnuteľnej veci správať ako vlastníci, to znamená, že nemohli vec riadne
užívať a brať z nej úžitky.
Podľa sťažovateľov podstata bezdôvodného obohatenia žalovaného v danom prípade
spočíva v protiprávnom bezplatnom užívaní pozemku parc. č. 3145/21 pod cestou, ktorá je
vo vlastníctve žalovaného. Obohatenie žalovaného sťažovatelia vidia v sume, ktorú by ako
spoluvlastníci pozemku dosiahli za prenájom pozemku zastavaného cestou. Za daných
okolností bolo podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné, aby sa odvolací súd s touto
podstatnou námietkou v odôvodnení napadnutého rozsudku primeraným spôsobom zaoberal
a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal.
Posúdenie, či medzi účastníkmi išlo o vzťah z bezdôvodného obohatenia, závisí od
naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy – § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka. Bezdôvodné obohatenie je v Občianskom zákonníku konštruované ako
záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho
došlo k bezdôvodnému obohateniu. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo
plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný
z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Kto sa na úkor iného
bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka) tomu,
na úkor koho sa získal (§ 456 Občianskeho zákonníka). Musí sa vydať všetko, čo sa
nadobudlo bezdôvodným obohatením; ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie
spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada (§ 458 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že
nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný
takto získaný prospech vrátiť (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru
a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie,
podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol (rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 33 Odo 882/2006 z 24. júna 2008).
Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku (vo vzťahu k parcele č. 3145/21)
obmedzil v súvislosti s vecným posúdením nároku sťažovateľov (zaplatenie peňažnej sumy
z titulu bezdôvodného obohatenia) len na posudzovanie okolností (resp. ich
spochybňovanie), za ktorých títo nadobudli vlastnícke právo k predmetnému pozemku
(záver o absolútnej neplatnosti dražby z roku 1992 v časti sporného pozemku, o absolútnej
neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej s úpadcom V. M. v rámci konkurzného konania
vedeného na jeho majetok) a za akú kúpnu cenu, a konštatovanie o tom, čo sa na dotknutom
pozemku sťažovateľov nachádza a akým spôsobom, resp. na aký účel žalovaný stavbu na
pozemku sťažovateľov v rozhodnom období užíval, a aj to bez náležitého odôvodnenia (o
čo toto skutkové zistenie oprel a aké právne úvahy ho viedli k takémuto právnemu záveru,
pozn.), pričom nepreskúmal komplexne vecné námietky sťažovateľov a nezaujal k nim
právne závery. Kľúčové vecné (odvolacie) námietky sťažovateľov spočívali v tvrdeniach, že
a) nemohli v rozhodnom období realizovať svoje vlastnícke právo k predmetnej
nehnuteľnosti, a teda nemohli disponovať so svojím majetkom (boli nútení trpieť užívanie
svojho pozemku na verejné účely bez právneho dôvodu a bez poskytnutia akejkoľvek
náhrady),
b) pre naplnenie dôvodov vydania bezdôvodného obohatenia nie je právne
významné, akým spôsobom žalovaný v rozhodnom období stavbu na pozemku
sťažovateľov využíval a na aký účel (že nemal žiadny zisk, len výdavky na údržbu cesty).
Uvedené námietky majú v okolnostiach posudzovanej veci podľa názoru ústavného
súdu podstatný charakter, a preto bolo z hľadiska požiadaviek tvoriacich integrálnu súčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyhnutné, aby sa krajský súd
s nimi v odôvodnení namietaného rozsudku vysporiadal, t. j. zaujal k nim jednoznačný
právny záver.
Krajský súd sa v namietanom rozsudku v zásade obmedzil len na strohé
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pričom sa
nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľov. Predovšetkým nedal
ústavne akceptovateľnú odpoveď na otázku, ako vec právne posúdil. Jeho odpoveďou bolo
výslovné odmietnutie nároku sťažovateľov s odkazom na „rozpor s dobrými mravmi
a bezplatné uspokojovanie verejných potrieb“. Z tohto hľadiska hodnotí ústavný súd
namietaný rozsudok krajského súdu z hľadiska kľúčových odvolacích dôvodov uplatnených
v odvolaní sťažovateľov ako nepreskúmateľný a nezodpovedajúci požiadavkám
vyplývajúcim z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný
súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými
okolnosťami prípadu, ale aj s kľúčovými právnymi otázkami, ktoré ho viedli ku
konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však postup a predmetné
rozhodnutie krajského súdu uvedené atribúty nespĺňa.
Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
nálezu.
Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietajú porušenie označených
práv aj výrokom rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 53/2009 z 26. mája 2010, ktorým
tento súd rozhodol o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľmi v podanom odvolaní proti
rozsudku okresného súdu sp. zn. 11 C 9/2007 zo 14. januára 2009 proti sudkyni okresného
súdu JUDr. I. W. tak, že ju nevylúčil z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným
súdom pod sp. zn. 11 C 9/2007.
V námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľmi proti sudkyni okresného súdu JUDr. I.
W. v podanom odvolaní sťažovatelia uplatnili argumentáciu porovnateľnú s argumentáciou
uplatnenou v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, ktorej podstatou je ich tvrdenie, že
„kombinácie“ súdu prvého stupňa vyjadrené v preskúmavanom rozhodnutí sú bezvýznamné
a nemajú nič spoločné s nestrannosťou súdu. Navyše uvádzajú, že «pokiaľ si nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia uplatňuje P. J. a zákonným sudcom je JUDr. I. W.,
žaloba je zamietnutá pre rozpor z dobrými mravmi. Pokiaľ si však totožný nárok uplatňuje
„niekto iný“ JUDr. I. W. návrhu vyhovie.».
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku sp. zn. 2 Co 53/2009
z 26. mája 2010 okrem iného uviedol:
„Krajský súd ako nadriadený súd (§ 16 ods. 1 O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť
uvedenej námietky zaujatosti z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p.,
podľa ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na
ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o ich
nezaujatosti.
Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,
k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo ich zástupcom a tiež predísť možnosti
neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj
právna úprava skutočností, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne
relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to k veci, v rámci
ktorého by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania
a rozhodnutia o veci alebo k účastníkom konania, či ich zástupcom, ktorý by bol založený
na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim.
Z obsahu uplatnenej námietky zaujatosti v rámci odvolacieho konania, z obsahu
spisu a ani z vyjadrenia namietanej sudkyne, neboli zistené žiadne také skutočnosti,
z ktorých by bolo možné vyvodiť pochybnosti o jej nezaujatosti. Nebolo totiž preukázané
a ani pravdepodobné, že by konajúca sudkyňa mala skutočne k veci, či k účastníkom
konania alebo ich zástupcom taký vzťah, ktorý sa predpokladá ako podmienka vylúčenia
v ustanovení § 14 ods. 1 O. s. p. Dôvodom pre vylúčenie sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci nemôže byť bez ďalšieho len samotná okolnosť, že účastníka
neuspokojili výsledky a priebeh doterajšieho súdneho konania. Základom pre vylúčenie
sudcu môžu byť len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však to, že postup súdu alebo
jeho rozhodnutie sa nezhoduje so subjektívnymi predstavami a názormi účastníka na vecnú
správnosť a zákonnosť, či spravodlivosť súdneho konania.
Z toho dôvodu nadriadený súd rozhodol, že sudkyňa JUDr. I. W., nie je vylúčená z
prejednávania a rozhodovania veci 11 C 9/2007 Okresného súdu Prešov.“
Odvolávajúc sa na v odôvodnení namietanej časti rozsudku citovaný § 14 ods. 1 OSP
ústavný súd predovšetkým zastáva názor, že sťažovatelia vychádzajúc z podstaty ich
námietok podľa všetkého nebrali zreteľ na to, že v námietke zaujatosti nemôže účastník ako
dôvod použiť okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní v prerokúvanej veci. Pod
postupom pritom treba rozumieť procesné úkony súdu vrátane jeho rozhodnutí, ktoré
upravujú vedenie konania a majú prípravný charakter (IV. ÚS 300/08). Z tohto aspektu
možno prisvedčiť názoru krajského súdu, že sťažovatelia neuviedli zákonné dôvody
vylúčenia (konkrétne okolnosti), z ktorých by bolo možné objektívne vyvodiť pochybnosti
o nezaujatosti zákonného sudcu a na základe ktorých by ich námietke bolo možné vyhovieť.
O žiadny z prípadov uvedených v § 14 ods. 1 OSP v posudzovanej veci zjavne nešlo.
Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľov nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov zaručených im
čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva zaručeného im čl. 1 dodatkového
protokolu sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci
všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho
postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti na
vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušením dotknutej časti napadnutého
rozsudku (pozri ďalej odôvodnenie bodu 2 výroku tohto nálezu v časti IV. tohto nálezu,
pozn.) sa otvára priestor na to, aby sa krajský súd sám vyrovnal s ochranou uvedených práv
hmotného charakteru.
Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľov nevyhovel uprednostňujúc
právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania
pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).
3. Rovnako tak ústavný súd vo výrokovej časti tohto nálezu nevyslovil porušenie
čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy.
Ustanovenia čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy majú charakter
všeobecných ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej
moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto články ústavy sú vždy implicitnou súčasťou
rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv alebo
slobôd garantovaných ústavou, a preto ústavný súd nepovažoval za potrebné vysloviť
porušenie týchto článkov ústavy vo výrokovej časti tohto nálezu. To isté v zásade platí aj
o čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy, ktorý má charakter generálneho interpretačného
princípu vždy uplatňovaného ústavným súdom vo svojej rozhodovacej činnosti (m. m.
IV. ÚS 383/08). Vzhľadom na to ani v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto
nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Keďže ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn.
2 Co 53/2009 z 26. mája 2010 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn.
11 C 9/2007 zo 14. januára 2009 a priznal náhradu trov odvolacieho konania žalovanému,
boli porušené základné práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zrušiť uvedenú časť napadnutého
rozsudku krajského súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a vrátiť mu vec na ďalšie konanie na
jej opätovné prerokovanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).
V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu
vyslovenými najmä v III. časti tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), pričom
bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho
doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde). Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní
bude najmä zaujať právne závery k vecným námietkam sťažovateľov, ktoré ústavný súd
v III. časti tohto nálezu označil ako kľúčové (podstatné). Ústavný súd v tejto súvislosti
zdôrazňuje, že opätovné prerokovanie veci krajským súdom nemusí nevyhnutne vyústiť do
záveru o vyhovení odvolaniu sťažovateľov, pôjde ale o to, aby krajský súd k námietkam
sťažovateľov, ktoré formulovali tak v odvolaní, ako aj sťažnosti adresovanej ústavnému
súdu, zaujal ústavne akceptovateľné a udržateľné právne závery.
Ústavný súd rozhodol napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym
zastupovaním advokátkou JUDr. Z. M. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd pri
rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009, ktorá bola 721,40 € (úkony
právnej služby boli vykonané v roku 2010). Úhradu priznal za dva úkony právnej služby
(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13
ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon
po 120,23 €, čo pre dvoch sťažovateľov po znížení o 20 % (§ 13 ods. 3 vyhlášky)
predstavuje 384,74 € a 4 x 7,21 € režijný paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume
413,58 €.
Podania právnej zástupkyne sťažovateľov doručené ústavnému súdu 7. januára 2011
(doplnenie sťažnosti z 3. januára 2011) a 25. apríla 2011 (vyjadrenie z 21. apríla 2011)
nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na ich obsah (sumarizácia dosiaľ známych skutočností)
ako podania relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu za ne nepriznal.
Vo zvyšnej časti požadovaným trovám právneho zastúpenia ústavný súd nevyhovel.
Krajský súd je povinný uhradiť trovy konania podľa bodu 3 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2011