Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 94/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho prerokoval sťažnosť P. J., P., a Ing. P. K., P., zastúpených advokátkou JUDr. Z. M.,

P., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods.

1 a podľa a 4 a Listiny základných

práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 144 ods. 1 a čl.

152 ods. 4 a tiež práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co

53/2009 z 26. mája 2010, za účasti Krajského súdu v Prešove, a takto

rozhodol:

1. Základné právo P. J. a Ing. P. K. podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 26. mája 2010 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov

sp. zn. zo 14. januára 2009 a priznal náhradu trov odvolacieho konania

Prešovskému samosprávnemu kraju, p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 26. mája 2010

vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.

zo 14. januára 2009 a priznal náhradu trov odvolacieho konania Prešovskému

samosprávnemu kraju, z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie

konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť P. J. a Ing. P. K. trovy konania v

sume 413,58 € (slovom štyristotrinásť eur a päťdesiatosem centov) na účet ich právnej

zástupkyne advokátky JUDr. Z. M., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta

2010 doručená sťažnosť P. J., P., a Ing. P. K., P. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených

advokátkou JUDr. Z. M., P., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl.

20 ods. 1 a 4 a (ďalej len „“) a podľa

ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl.

1 ods. 1 a 2, , , 2 a 4, a a tiež práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. mája 2010.

Podaním doručeným ústavnému súdu 7. januára 2011 sťažovatelia doplnili sťažnosť

predložením písomnej prílohy.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „sťažovatelia ako podieloví spoluvlastníci (každý

z nich v ½) parcely KN-C č. 3145/21, nachádzajúcej sa v kat. úz. S., na ktorej sa nachádza

cesta III. triedy, uplatnili žalobou zo dňa 16. 1. 2007 nárok z titulu bezdôvodného

obohatenia vo výške nájomného za užívanie ich pozemku a to za obdobie od 17. 1. 2005 do

16. 1. 2007 vrátane. Každý z nich žiadal o zaplatenie 11.358,84 € (pôvodne 342.196,50

Sk).“.

Prešovský samosprávny kraj (ďalej len „žalovaný“) v predmetnom konaní

poukazoval na to, že cestu III. triedy užíva oprávnene na základe príslušného stavebného

oprávnenia a kolaudačného rozhodnutia. Cesta bola vybudovaná na pozemku, ktorý v tom

čase patril štátu, a preto nejde o neoprávnenú stavbu. Žalovaný vyslovil tiež názor, že

parcela KN-C č. 3145/21 (ďalej len „pozemok“), na ktorej cesta stojí, sa nemala stať

predmetom dražby ako súčasť prevádzkovej jednotky, napriek tomu sa jej vydražiteľmi

11. marca 1992 stali M. M. a V. M. – S. Poukázal tiež na to, že cesta slúži verejnosti a

žalovaný sa nijakým spôsobom neobohacuje na úkor žalobcov, má len výdavky na jej

údržbu a správu.

O žalobe sťažovateľov rozhodol Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“)

rozsudkom sp. zn. zo 14. januára 2009 tak, že ju v celom rozsahu zamietol.

Hoci mal za preukázané, že sťažovatelia sú vlastníkmi pozemku (vlastníctvo nadobudli

v rámci konkurzu kúpou od predávajúceho V. M. – S.) a žalovaný je od roku 2004

vlastníkom cesty, žalobu zamietol pre jej rozpor s (rozpor

s dobrými mravmi, pozn.). Rozpor s dobrými mravmi podľa záverov okresného súdu

spočíval v tom, že v danom prípade nejde o neoprávnenú stavbu cesty, že vlastník cesty

nemá žiadny zisk, len výdavky na údržbu komunikácie, že pozemok, na ktorom cesta stojí,

nemal byť predmetom dražby, pričom sťažovatelia ho kúpili za podstatne nižšiu cenu, ako

je jeho reálna trhová hodnota. Podľa názoru okresného súdu sa uvedené právne závery

vzťahujú len na nárok za užívanie samotnej cesty. Na pozemku sa nachádza nielen cesta III.

triedy, ale aj priľahlý chodník, ktorý však nie je jej súčasťou. V tejto časti okresný súd s

poukazom na stanovisko Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky

z 24. júla 2007 v nadväznosti na o pozemných

komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších právnych predpisov žalobu zamietol aj s

odôvodnením, že sťažovatelia neuniesli dôkazné bremeno o vlastníctve chodníka

žalovaným. V závere svojho rozhodnutia okresný súd poukázal na to, že situáciu

rozdielneho režimu vlastníctva v súčasnosti možno riešiť vyvlastnením pozemku za

príslušnú finančnú náhradu. To však predmetom konania pred okresným súdom v tejto veci

nebolo.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali sťažovatelia odvolanie, ktoré odôvodnili

tvrdeniami o nesprávnych skutkových zisteniach a nesprávnom právnom posúdení veci

okresným súdom.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 26. mája 2010 o podanom odvolaní

sťažovateľov rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

O námietke zaujatosti proti konajúcej sudkyni uplatnenej sťažovateľmi v odvolaní rozhodol

krajský súd tak, že sudkyňa JUDr. I. W. nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci

vedenej okresným súdom pod sp. zn. . Rozsudok krajského súdu nadobudol

právoplatnosť 21. júla 2010.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia najprv zopakovali svoje

argumenty uvedené v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, najmä vo vzťahu k otázke

vlastníctva chodníka. Ďalej zdôraznili, že je v rozpore s princípmi právneho štátu

zohľadňovať nižšiu kúpnu cenu, za ktorú mali sťažovatelia nadobudnúť nehnuteľnosť, ako

dôvod vylúčenia povinnosti žalovaného vydať žalobou uplatnené bezdôvodné obohatenie.

V tejto súvislosti poukázali na to, že aj v prípade, ak by nadobudli nehnuteľnosť darovaním,

povinnosť žalovaného na vydanie plnenia sťažovateľom z dôvodu bezplatného užívania ich

pozemku stavbou cesty by nezanikla.

Za nesprávny sťažovatelia označili právny názor všeobecných súdov, podľa ktorého

je ich nárok na zaplatenie (vydanie) bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku

vo výške trhového nájomného nutné považovať za nárok v rozpore s dobrými mravmi,

priečiaci sa verejnému záujmu. V tejto súvislosti argumentujú tým, že „ak existuje legálny

postup (napríklad podľa § 108 Stavebného zákona), ktorým bude zriadený právny titul na

riadne užívanie pozemku č. 3145/21 pod Cestou zo strany Prešovského samosprávneho

kraja, ale Prešovský samosprávny kraj v rozpore so svojimi zákonnými povinnosťami tento

postup (viac ako 6 rokov) nevyužije, čoho dôsledkom je, že sa vlastník pozemku na súde

domáha svojich zákonných práv žalobou na vydanie bezdôvodného obohatenia, takéto

konanie vlastníkov pozemku parc. č. 3145/21 nemôže byť označené porušovateľom za

konanie v rozpore s dobrými mravmi... Faktické obmedzenie vlastníckeho práva bez

existencie právneho dôvodu nemôže byť vyjadrením legitímneho cieľa, na základe ktorého

by sa Prešovský samosprávny kraj mohol odvolávať na existenciu verejného záujmu.“.

Podľa názoru sťažovateľov „aj uplatňovanie verejného záujmu má svoj procesný

postup, ktorý je pre Prešovský samosprávny kraj záväzný a jeho obchádzaním sú

porušované ústavné práva sťažovateľov a tiež článok 1 Protokolu č. 1 Dohovoru a článok 6

Dohovoru“.

Sťažovatelia namietajú, že nimi nastolená základná otázka v merite veci o určenie, či

v danom prípade existuje obmedzenie vlastníckeho práva, a o kompenzácii vzniknutého

obmedzenia vlastníckeho práva nebola napadnutím rozhodnutím vyriešená. Krajský súd sa

nevysporiadal riadne ani s argumentáciou sťažovateľov obsiahnutou v nimi podanom

odvolaní, na ich argumenty nereagoval a svoje rozhodnutie požadovaným spôsobom

neodôvodnil. Podľa názoru sťažovateľov krajský súd v danom prípade príslušné právne

normy aplikoval ústavne nesúladným spôsobom, a takto reálne neposkytol sťažovateľom

súdnu ochranu. Rozsudok krajského súdu je podľa tvrdenia sťažovateľov svojvoľný preto,

že nerešpektuje predpísané podmienky obmedzenia ich vlastníckeho práva.

Porušenie základného práva na ochranu vlastníctva namietaným rozsudkom

krajského súdu sťažovatelia odôvodnili tým, že hoci nepochybne boli vo výkone svojho

vlastníckeho práva obmedzení, stalo sa to bez splnenia podmienok ustanovených pre takéto

obmedzenie vlastníckeho práva, pričom obmedzenie ich vlastníckeho práva bolo vykonané

bez náhrady, a teda bolo v danom prípade neprimerané. Tým, že krajský súd odoprel

sťažovateľom priznať náhradu za obmedzenie ich vlastníckeho práva, porušil podľa ich

tvrdenia ich základné práva podľa a 4 a podľa a 4 listiny,

ako aj ich právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd

prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. a Ing. P. K., podľa čl. 1 ods. 1, 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2,

4, , 4, , , , čl.

11 ods. 1, 4, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu č.

1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2

Co 53/2009 zo dňa 26. 5. 2010, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. 5. 2010, sp. zn. , sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. a Ing. P. K. trovy konania z

hodnoty predmetu konania v sume spolu 1.111,- € za 2 úkony právnej pomoci, pri

zastupovaní dvoch účastníkov konania: prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie

na ústavný súd, teda 2x (2x (270,54 € +7,21 €)) na účet advokáta: JUDr. Z. M., Advokátska

kancelária, P..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -26

zo 17. marca 2011 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním

veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a upustil od ústneho pojednávania v danej

veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho

spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda kolégia krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 6. apríla 2011

(sp. zn. Spr 10057/2011, doručenom ústavnému súdu 14. apríla 2011) okrem iného uviedol:

„Predmetná vec napadla na Krajský súd v Prešove na odvolacie konanie dňa 25. 3.

2009 a bola zaradená pod vyššie uvedenú sp. zn. .

Po naštudovaní veci a zvládnutí jej skutkovej a právnej náročnosti bolo vo veci

rozhodnuté dňa 26. 5. 2010.“

Ďalej predseda kolégia krajského súdu vo svojom vyjadrení citoval z odôvodnenia

označeného rozhodnutia, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn.

zo 14. januára 2009.

Právna zástupkyňa sťažovateľov vo vyjadrení z 21. apríla 2011 doručenom

ústavnému súdu 25. apríla 2011 k stanovisku predsedu kolégia krajského súdu zo 6. apríla

2011 okrem iného uviedla:

«Podľa vyjadrenia porušovateľa z 6. 4. 2011 spomínaná cestná komunikácia, ktorá

je vlastníctvom žalovaného, nie je neoprávnená stavba a správne sú závery súdu prvého

stupňa poukazujúceho na nemožnosť vzniku bezdôvodného obohatenia na strane

žalovaného v súvislosti s užívaním a vlastníctvom cesty nachádzajúcej sa na pozemku

žalobcov.

V ďalšom o. i. uvádza, že parcela žalobcov slúži širokej verejnosti a preto priznanie

žiadaných nárokov v súvislosti s užívaním tejto stavby na ich nehnuteľnosti, by preto bolo

v rozpore s princípom dobrých mravov, na čo aj správne poukázal súd prvého stupňa.

Porušovateľ v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ani vo vyjadrení v konaní pred

Ústavným súdom SR, nereflektuje na dôvody, ktoré sťažovatelia uvádzali pred všeobecnými

súdmi.

Sťažovatelia v súdnom konaní neuvádzali, že sa jedná o neoprávnenú stavbu,

odkázali však na závery súdnej praxe o konkurencii dvoch rovnocenných vlastníckych práv

v prípadoch, keď niekto staval na základe časovo neobmedzeného práva k cudziemu

pozemku, ktoré v dôsledku zmeny právnej úpravy zaniklo. Právo žalovaného k pozemku vo

vlastníctve žalobcov nesporne zaniklo. Tu sa uplatní princíp ochrany práv nadobudnutých

v dobrej viere a takisto aj zákaz retroaktivity. Práva k stavbe a k pozemku sú rozdielne,

vzájomný vzťah vlastníkov je nutné riešiť podľa ustanovenia o bezdôvodnom obohatení.

Žalovaný, ako vlastník cesty, je obohatený o čiastku, ktorú by žalobca ako vlastník pozemku

dosiahol za prenájom pozemku zastavaného stavbou...

Oba súdy dôvodia, že nárok sťažovateľov na zaplatenie bezdôvodného obohatenia za

užívanie pozemku vo výške trhového nájomného je nutné považovať za nárok v rozpore

s dobrými mravmi, priečiaci sa verejnému záujmu.

Poukazujeme, že v občianskoprávnych vzťahoch majú účastníci rovnaké postavenie

a nie je možné, aby jeden z účastníkov žiadal o zvýhodnenie svojej pozície z dôvodu

verejného záujmu.

Prešovský samosprávny kraj po nadobudnutí vlastníctva k ceste v roku 2004 mal

zákonný prostriedok na to, aby vysporiadal práva k pozemku vo vlastníctve sťažovateľov,

vždy však za náhradu. Prešovský samosprávny kraj vyvlastňovacie konanie neinicioval,

neinicioval ani žiadne návrhy na usporiadanie vzťahov so sťažovateľmi ohľadom dotknutej

nehnuteľnosti.

Jeho nečinnosť zrejme vychádzala z výhodnosti protiprávneho bezplatného užívania

pozemku sťažovateľov, pričom sa spoliehal, že takýto stav pretrvá i naďalej.

Ak existoval legálny postup, ktorým by bol zriadený právny titul na riadne užívanie

pozemku vo vlastníctve sťažovateľov zo strany Prešovského samosprávneho kraja, ale

Prešovský samosprávny kraj uvedené neakceptuje, tak dôsledkom toho sa vlastníci pozemku

na súde domáhajú svojich zákonných práv žalobou na vydanie bezdôvodného obohatenia

a takéto konanie sťažovateľov nemôže byť označené porušovateľom za konanie v rozpore

s dobrými mravmi.

Aj podľa Stavebného zákona, by vlastníkovi pozemku bola za obmedzenie alebo

pozbavenie vlastníckych práv priznaná náhrada podľa trhovej ceny určenej znaleckým

posudkom. Preto akékoľvek obmedzenie výšky bezdôvodného obohatenia, oproti výške,

ktorú sťažovatelia žiadali na základe znaleckého posudku vypracovaného podľa rovnakých

zásad, ako sa určujú náhrady podľa § 111 Stavebného zákona je v rozpore s Občianskym

zákonníkom, aj Dohovorom.

Nemožno tiež zohľadňovať nižšiu kúpnu cenu, za ktorú mali sťažovatelia nadobudnúť

nehnuteľnosť, ako dôvod vylúčenia povinnosti žalovaného vydať žalobou uplatnené

bezdôvodné obohatenie. Poukazujeme, že aj v prípade, ak by sťažovatelia nadobudli

nehnuteľnosť darovaním, povinnosť žalovaného na vydanie plnenia sťažovateľom z dôvodu

bezplatného užívania ich pozemku stavbou cesty, by nezanikla.

Pokiaľ porušovateľ vo svojom vyjadrení uvádza, že vo vzťahu k užívaniu priľahlého

chodníka nie je daná pasívna legitimácia na strane žalovaného, ktorý nie je vlastníkom

stavby chodníka uvádzame, že porušovateľ nezohľadnil, ani v tom smere, odvolacie dôvody

sťažovateľov. Sťažovatelia pred všeobecnými súdmi odkázali na zákonné ustanovenia,

z ktorých vyplýva, že vlastníkom chodníka je žalovaný, preto je daná jeho pasívna

legitimácia. Porušovateľ, ani súd prvého stupňa nezohľadnili ani podporné dôkazné

vyjadrenie Mesta Prešov z 12. 5. 2008 v ktorom uviedlo, že chodník, predstavujúci

novovytvorenú parcelu č. 3145/25 nie je v jeho vlastníctve.

Nemožno opomenúť, že v konaní pred súdom prvého stupňa bola zákonnou sudkyňou

tá istá osoba, ktorá rozhodovala v právoplatne skončenom konaní vedenom na Okresnom

súde v Prešove pod sp. zn. ... Uvádzame, že je diskriminačný taký postup,

ktorý „rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno

objektívne a rozumne odôvodniť“.

Poukazujeme na zjavnú diskrimináciu sťažovateľov v rozhodovacom procese aj

oproti vyššie označenému právoplatnému rozsudku, teda v prípadoch, kedy ten istý súd

a dokonca ten istý sudca, v rozpore s princípom právnej istoty, niektorým žalobcom

v analogických prípadoch podanému návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia vyhovie,

iným nie.

V rozhodovanej veci sa postup porušovateľa nedá nazvať ináč ako svojvôľa.»

II.

Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Základné právo na súdnu ochranu podľa a podľa

listiny zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi

konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho

opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov,

ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady

ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto

ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie

súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však prirodzene

nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. ), ak každé

také rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným

spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom ( ).

Ústavný príkaz konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon vyjadrený v , zaväzuje všetky orgány verejnej moci

vrátane odvolacích súdov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich

akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu

základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom

princípy právneho štátu ( prvá veta ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je

v súlade s , čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto

právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu

predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (m. m. , ). Len objektívnym

postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva

v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez

akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného

garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale

aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou

základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich

skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná.

III.

Predmetom sťažnosti sťažovateľov je namietané porušenie ich základných práv

podľa a podľa listiny v spojení s a 2,

ods. 2, , 2 a 4, a a práva podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 26. mája 2010, ktorým potvrdil

rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 14. januára 2009 o zamietnutí žaloby

sťažovateľov o náhradu za užívanie nehnuteľností s príslušenstvom. Sťažovatelia namietajú

aj porušenie svojho základného práva podľa a 4 a a 4

listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov predovšetkým vzal do úvahy,

že títo namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je

v demokratickej spoločnosti do tej miery favorizované, že pri jeho uplatňovaní neprichádza

do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad, ani také formálne interpretačné

postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či

dokonca jeho popretie ().

Z odôvodnenia každého súdneho rozhodnutia musí vyplývať organický, a pritom

vnútorne harmonický vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov

na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V posudzovanej veci to tak však

podľa názoru ústavného súdu nie je. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 26. mája 2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn.

zo 14. januára 2009, je totiž z hľadiska uvedených kritérií podľa názoru

ústavného súdu nedostatočné a nepresvedčivé.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku okrem iného uviedol:

„V konaní bolo nepochybne preukázané, že obaja žalobcovia sú spoluvlastníkmi

2

nehnuteľností, parcely KN 3145/21 – zastavaná plocha vo výmere 1578 m, zapísanej na LV

č. 915 kat. úz. S. Na tejto parcele sa nachádza cesta III. triedy č. 068010 – privádzač na D1

Prešov – Ličartovce a zároveň na jej časti vyčlenenej znaleckým posudkom č. 1/2008 ako

parcela KN 3145/25 je umiestnený priľahlý chodník. Je potrebné konštatovať, že závery

súdu prvého stupňa vo vzťahu k spomínanej nehnuteľnosti sú jednoznačne správne zistené

na základe listinných dôkazov pripojených k spisu a v odôvodnení rozhodnutia aj

presvedčivo zdôvodnené.

Pokiaľ ide o spomínanú cestnú komunikáciu, ktorá je vlastníctvom žalovaného, túto

nemožno považovať za neoprávnenú stavbu, v dôsledku čoho vzájomné vzťahy účastníkov

nemohli byť riešené v zmysle ustanovenia upravujúceho

dôsledky neoprávnenej stavby zriadenej na cudzom pozemku. Výstavba cesty bola

realizovaná v období rokov 1982 – 1992 na základe právoplatne vydaného rozhodnutia

o umiestnení tejto stavby okrem iného aj na parcele pôvodne 3145, stavebného povolenia

a kolaudačného rozhodnutia. Podstatné v tejto súvislosti je, že v čase výstavby komunikácie

a aj v dobe jej ukončenia vlastníkom pôvodných parciel KN 3145/1, 3145/3 a 3145/6 bol

bývalý Československý štát, čo plynie z obsahu úplného výpisu LV č. 915 kat. úz. S...

Vtedajší Československý štát ako nepochybný stavebník tejto cesty jej výstavbu realizoval

na svojej nehnuteľnosti, a preto stavba komunikácie neoprávnenou stavbou podľa § 135c

nie je.

Podobne správne sú závery súdu prvého stupňa poukazujúceho na nemožnosť vzniku

bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného v súvislosti s užívaním a vlastníctvom cesty

nachádzajúcej sa na pozemku žalobcov. Výkon subjektívnych práv vyplývajúcich

z občianskoprávnych vzťahov možno vnímať ako právo každého správať sa spôsobom, ktorý

mu umožňuje zákon alebo ktorý vyplýva zo zmluvy, či z rozhodnutia štátneho orgánu

a možnosť domáhať sa svojich práv. Výkon práv alebo povinností predpokladá existenciu

takéhoto práva, či povinnosti. Výkon práv a povinností však nemožno chápať absolútne

a neobmedzene. Obmedzenie výkonu subjektívnych práv je dané predovšetkým právom na

výkon subjektívnych práv iných subjektov. Nezáleží na tom, či ide o výkon práv rovnakého

druhu alebo nie. Každý je teda pri výkone svojho práva povinný dbať aj na to, aby

neznemožnil, či nerušil výkon práv iných. Zákon teda ustanovuje, že výkon práv a

povinností nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných

osôb a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi ( ).

Parcela žalobcov KN 3145/21 je zastavaná cestnou komunikáciou, ktorá slúži širokej

verejnosti a žalovanému, ktorý sa stará o jej údržbu, neprináša žiadne bezdôvodne

obohatenie. Priznanie žiadaných nárokov žalobcov v súvislosti s užívaním tejto stavby na

ich nehnuteľnosti, by preto bolo v rozpore s princípom dobrých mravov, na čo aj správne

poukázal súd prvého stupňa. Nemožno v tejto súvislosti zároveň opomenúť, že predmetná

cestná komunikácia bola vystavaná predtým, ako žalobcovia nadobudli spoluvlastnícke

oprávnenia k pozemku KN 3145/21 a teda mohli, resp. mali vedieť, že táto časť

nehnuteľností je zastavaná cestou, v dôsledku čoho budú obmedzení v jej užívaní. Možno

preto dôvodne predpokladať, že túto skutočnosť zohľadňovala aj podstatne nižšia kúpna

cena, za ktorú žalobcovia okrem iného aj spornú nehnuteľnosť zmluvne nadobudli, než bola

hodnota prevádzaných nehnuteľností ocenená znalcom Ing. A. N. v znaleckom posudku č.

19/1998...

Správne je aj zistenie prvostupňového súdu poukazujúceho na zrejmú neplatnosť

dražby v časti sporného pozemku v tom čase zastavaného verejnou štátnou komunikáciou.

V zmysle v znení neskorších predpisov mal byť predmetom

dražby prebiehajúcej v roku 1992 (č. l. 56) nepochybne len pozemok nachádzajúci sa pod

vydraženou prevádzkovou jednotkou a nie aj tá časť nehnuteľnosti, ktorá už v tom čase bola

zastavaná touto cestnou komunikáciou. Žalobcovia sa tak v časti kúpy pozemku KN 3145/21

pri závere o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy v tomto rozsahu mohli stať jeho

vlastníkmi titulom vydržania podľa uplynutím zákonom

určenej 10-ročnej vydržacej doby k 30. 7. 2008. Aj ako oprávnení držitelia tejto

nehnuteľnosti v spornom období rokov 2005 až 2007 (, ) by sa žalobcovia

mohli domáhať žiadaných nárokov pri splnení predpokladov určených a nasl. ,

avšak ako už bolo spomínané, podstatné v prejednávanej veci je, že bezdôvodné obohatenie

na strane žalovaného v tejto súvislosti nevzniká. Žalovaný nie je podnikateľským subjektom,

nevlastní cestnú komunikáciu za účelom dosiahnutia zisku, ale táto slúži k bezplatnému

uspokojovaniu verejnej potreby.

Pokiaľ ide o nárok žalobcov žiadaný za užívanie priľahlého chodníka, ktorý podľa

vyhotoveného znaleckého posudku v spojení s geometrickým plánom predstavuje parcelu

KN 3145/25, bolo správne zistené, že nie je daná pasívna legitimácia žalovaného, ktorý nie

je vlastníkom stavby chodníka. Sporný chodník totiž nie je súčasťou cestnej komunikácie,

pričom žalovaný sa stal vlastníkom výlučne len ciest II. a III. triedy a to v súlade s § 3d

ods. 2 v znení neskorších predpisov. Tomuto záveru napokon

nasvedčuje stanovisko Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR z 24. 7. 2007

(č. l. 83), obsah stavebného povolenia vydaného ako stavebníkovi Okresnej správe ciest

(č. l. 41) a kolaudačné rozhodnutie, ktorým bola stavba cesty odovzdaná do správy a údržby

vtedajšej Okresnej správe ciest Prešov a chodník Správe mestských komunikácií Prešov.

So zreteľom na všetky tieto dôvody, odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne

správny potvrdil...“

Zo sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľov o porušení ich

základného práva podľa a listiny a práva podľa

dohovoru je tvrdenie, že krajský súd ako odvolací súd sa v napadnutom rozsudku

nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s ich podstatnými námietkami, resp. ich

„ignoroval“. Podľa sťažovateľov spočívajú kľúčové pochybenia krajského súdu najmä

v tom, že:

a) Krajský súd sa žiadnym spôsobom v napadnutom rozsudku nevysporiadal s ich

odvolacími dôvodmi, a to, že v danom prípade ide o konkurenciu dvoch rovnocenných

vlastníckych práv – práva k stavbe a práva k pozemku, pričom vzájomný vzťah vlastníkov

[ktorý doteraz nebol inak majetkoprávne vysporiadaný (napr. podľa

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len

„stavebný zákon“) vyvlastnením pozemku vo verejnom záujme, resp. zriadením vecného

bremena, v obidvoch prípadoch za náhradu)] je nutné riešiť podľa ustanovení Občianskeho

zákonníka upravujúcich inštitút bezdôvodného obohatenia. Podľa sťažovateľov žalovaný

užíva ich majetok bez právneho dôvodu, a tým z jeho strany dochádza k bezdôvodnému

obohateniu.

b) Napadnutý rozsudok krajského súdu neobsahuje žiadne odôvodnenie, odvolací súd

iba prevzal závery súdu nižšieho stupňa, neaplikoval žiadnu právnu normu, na základe

ktorej dospel k záveru o bezplatnom obmedzení vlastníckeho práva sťažovateľov.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu tak nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky

zásadné skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Podľa (ďalej len „OSP“) v odôvodnení

rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav

podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu

podľa a podľa listiny, ktorého imanentnou súčasťou je aj

právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“) pozri napr. rozsudok

Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť

dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť podľa okolností každej veci. Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj

povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie

dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko

z 29. apríla 1993).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri rozhodovaní v predmetnej veci

nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z a relevantnej

judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Tento

svoj názor opiera ústavný súd o tieto skutočnosti:

V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil ako vecne správny právny záver

prvostupňového súdu, že nárok sťažovateľov voči žalovanému z titulu bezdôvodného

obohatenia s príslušenstvom je nedôvodný. Krajský súd sa s argumentáciou sťažovateľov

vysporiadal tak, že im nepriznal súdnu ochranu. Vecnú obranu sťažovateľov i samotný ich

nárok na zaplatenie (vydanie) bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku parc.

č. 3145/21, na ktorom sa nachádza cestná komunikácia vo vlastníctve žalovaného, posúdil

ako nárok v rozpore s dobrými mravmi priečiaci sa verejnému záujmu. Nemožnosť vzniku

bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného odôvodnil odvolací súd iba tou

skutočnosťou, že žalovaný nie je podnikateľským subjektom, a teda nevlastní cestnú

komunikáciu na dosiahnutie zisku, ale táto slúži na bezplatné uspokojovanie verejnej

potreby, pričom v odôvodnení sa vôbec nezaoberal dôsledkami, ktoré z takéhoto právneho

posúdenia uplatneného nároku sťažovateľov vyplývajú [otázka nároku na náhradu za

obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez právneho dôvodu (právneho titulu

na riadne užívanie pozemku žalovaným), ktorá má nepochybne aj ústavnú relevanciu (pozri

)].

Konštatujúc, že predmetnú cestnú komunikáciu, ktorá je vlastníctvom žalovaného,

nemožno považovať za neoprávnenú stavbu, v dôsledku čoho vzájomné vzťahy účastníkov

nemohli byť riešené podľa (upravujúceho dôsledky

neoprávnenej stavby zriadenej na cudzom pozemku), odvolací krajský súd neprihliadol

pritom bez relevantného dôvodu na tú skutočnosť, že táto otázka nebola v súdnom konaní

nikdy spornou, a sťažovatelia ju ani v podanom odvolaní proti rozsudku prvostupňového

súdu, ani v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu nenamietali. Naopak, sťažovatelia tvrdili,

že podľa dostupnej judikatúry sa tento prípad vymyká úprave neoprávnenej stavby podľa

. V súdnej praxi sa uplatnil názor o konkurencii dvoch

rovnocenných vlastníckych práv v prípade, ak niekto staval na základe časovo

neobmedzeného práva k cudziemu pozemku, ktoré v dôsledku zmeny právnej úpravy

zaniklo. V týchto prípadoch zostanú práva k stavbe a pozemku rozdielne, vzájomný vzťah

vlastníkov je nutné riešiť podľa ustanovenia o bezdôvodnom obohatení (pozri rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 15. januára 2004, rozsudok

Vrchného súdu v Prahe sp. zn. ). Podľa sťažovateľov žalovaný ako vlastník

stavby je obohatený o čiastku, ktorú by sťažovatelia ako spoluvlastníci pozemku dosiahli za

prenájom pozemku zastavaného stavbou.

Podľa názoru ústavného súdu však v okolnostiach posudzovanej právnej veci

odvolacie námietky sťažovateľov signalizovali možnosť ich podstatného vplyvu na právne

posúdenie veci z hľadiska dôvodnosti nimi uplatneného nároku voči žalovanému.

Je nesporné, že medzi sťažovateľmi a žalovaným existoval v rozhodnom období (za

ktoré sťažovatelia uplatňujú peňažnú náhradu, t. j. od 17. januára 2005 do 16. januára 2007)

výlučne občianskoprávny vzťah ako majetkový vzťah vyplývajúci zo stavby a užívania

pozemku stavbou cesty stojacou na pozemku vo vlastníctve sťažovateľov. Z obsahu

sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalovaný v tomto období nevydal žiadne rozhodnutie, ani

do podania žaloby nebol účinný žiadny zákon, ktorým by boli usporiadané vzťahy a ktorým

by bol určený právny titul na obmedzenie užívacích práv k pozemku parc. č. 3145/21

stavbou a užívaním cesty. Z toho vyplýva, že v rozhodnom období neexistoval žiadny

právny titul na užívanie pozemku parc. č. 3145/21 žalovaným, hoci žalovaný po

nadobudnutí vlastníctva k ceste v roku 2004 mal zákonné prostriedky na to, aby vysporiadal

práva k dotknutému pozemku pod cestou (podľa príslušných ustanovení stavebného

zákona), a tieto dosiaľ nevyužil. Z toho zároveň vyplýva, že sťažovatelia sa v tomto období

nemohli k tejto nehnuteľnej veci správať ako vlastníci, to znamená, že nemohli vec riadne

užívať a brať z nej úžitky.

Podľa sťažovateľov podstata bezdôvodného obohatenia žalovaného v danom prípade

spočíva v protiprávnom bezplatnom užívaní pozemku parc. č. 3145/21 pod cestou, ktorá je

vo vlastníctve žalovaného. Obohatenie žalovaného sťažovatelia vidia v sume, ktorú by ako

spoluvlastníci pozemku dosiahli za prenájom pozemku zastavaného cestou. Za daných

okolností bolo podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné, aby sa odvolací súd s touto

podstatnou námietkou v odôvodnení napadnutého rozsudku primeraným spôsobom zaoberal

a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal.

Posúdenie, či medzi účastníkmi išlo o vzťah z bezdôvodného obohatenia, závisí od

naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy – § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho

zákonníka. Bezdôvodné obohatenie je v konštruované ako

záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho

došlo k bezdôvodnému obohateniu. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech

získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo

plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný

z nepoctivých zdrojov ( ). Kto sa na úkor iného

bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať ( ) tomu,

na úkor koho sa získal ( ). Musí sa vydať všetko, čo sa

nadobudlo bezdôvodným obohatením; ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie

spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada (§ 458 ods. 1 Občianskeho

zákonníka). Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že

nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný

takto získaný prospech vrátiť (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

).

Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru

a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie,

podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol (rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. z 24. júna 2008).

Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku (vo vzťahu k parcele č. 3145/21)

obmedzil v súvislosti s vecným posúdením nároku sťažovateľov (zaplatenie peňažnej sumy

z titulu bezdôvodného obohatenia) len na posudzovanie okolností (resp. ich

spochybňovanie), za ktorých títo nadobudli vlastnícke právo k predmetnému pozemku

(záver o absolútnej neplatnosti dražby z roku 1992 v časti sporného pozemku, o absolútnej

neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej s úpadcom V. M. v rámci konkurzného konania

vedeného na jeho majetok) a za akú kúpnu cenu, a konštatovanie o tom, čo sa na dotknutom

pozemku sťažovateľov nachádza a akým spôsobom, resp. na aký účel žalovaný stavbu na

pozemku sťažovateľov v rozhodnom období užíval, a aj to bez náležitého odôvodnenia (o

čo toto skutkové zistenie oprel a aké právne úvahy ho viedli k takémuto právnemu záveru,

pozn.), pričom nepreskúmal komplexne vecné námietky sťažovateľov a nezaujal k nim

právne závery. Kľúčové vecné (odvolacie) námietky sťažovateľov spočívali v tvrdeniach, že

a) nemohli v rozhodnom období realizovať svoje vlastnícke právo k predmetnej

nehnuteľnosti, a teda nemohli disponovať so svojím majetkom (boli nútení trpieť užívanie

svojho pozemku na verejné účely bez právneho dôvodu a bez poskytnutia akejkoľvek

náhrady),

b) pre naplnenie dôvodov vydania bezdôvodného obohatenia nie je právne

významné, akým spôsobom žalovaný v rozhodnom období stavbu na pozemku

sťažovateľov využíval a na aký účel (že nemal žiadny zisk, len výdavky na údržbu cesty).

Uvedené námietky majú v okolnostiach posudzovanej veci podľa názoru ústavného

súdu podstatný charakter, a preto bolo z hľadiska požiadaviek tvoriacich integrálnu súčasť

základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyhnutné, aby sa krajský súd

s nimi v odôvodnení namietaného rozsudku vysporiadal, t. j. zaujal k nim jednoznačný

právny záver.

Krajský súd sa v namietanom rozsudku v zásade obmedzil len na strohé

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pričom sa

nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľov. Predovšetkým nedal

ústavne akceptovateľnú odpoveď na otázku, ako vec právne posúdil. Jeho odpoveďou bolo

výslovné odmietnutie nároku sťažovateľov s odkazom na „rozpor s dobrými mravmi

a bezplatné uspokojovanie verejných potrieb“. Z tohto hľadiska hodnotí ústavný súd

namietaný rozsudok krajského súdu z hľadiska kľúčových odvolacích dôvodov uplatnených

v odvolaní sťažovateľov ako nepreskúmateľný a nezodpovedajúci požiadavkám

vyplývajúcim z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný

súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými

okolnosťami prípadu, ale aj s kľúčovými právnymi otázkami, ktoré ho viedli ku

konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však postup a predmetné

rozhodnutie krajského súdu uvedené atribúty nespĺňa.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

nálezu.

Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietajú porušenie označených

práv aj výrokom rozsudku krajského súdu sp. zn. z 26. mája 2010, ktorým

tento súd rozhodol o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľmi v podanom odvolaní proti

rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 14. januára 2009 proti sudkyni okresného

súdu JUDr. I. W. tak, že ju nevylúčil z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným

súdom pod sp. zn. .

V námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľmi proti sudkyni okresného súdu JUDr. I.

W. v podanom odvolaní sťažovatelia uplatnili argumentáciu porovnateľnú s argumentáciou

uplatnenou v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, ktorej podstatou je ich tvrdenie, že

„kombinácie“ súdu prvého stupňa vyjadrené v preskúmavanom rozhodnutí sú bezvýznamné

a nemajú nič spoločné s nestrannosťou súdu. Navyše uvádzajú, že «pokiaľ si nárok na

vydanie bezdôvodného obohatenia uplatňuje P. J. a zákonným sudcom je JUDr. I. W.,

žaloba je zamietnutá pre rozpor z dobrými mravmi. Pokiaľ si však totožný nárok uplatňuje

„niekto iný“ JUDr. I. W. návrhu vyhovie.».

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku sp. zn.

z 26. mája 2010 okrem iného uviedol:

„Krajský súd ako nadriadený súd ( ) posudzoval opodstatnenosť

uvedenej námietky zaujatosti z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia ,

podľa ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na

ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o ich

nezaujatosti.

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,

k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj

právna úprava skutočností, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne

relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to k veci, v rámci

ktorého by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania

a rozhodnutia o veci alebo k účastníkom konania, či ich zástupcom, ktorý by bol založený

na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim.

Z obsahu uplatnenej námietky zaujatosti v rámci odvolacieho konania, z obsahu

spisu a ani z vyjadrenia namietanej sudkyne, neboli zistené žiadne také skutočnosti,

z ktorých by bolo možné vyvodiť pochybnosti o jej nezaujatosti. Nebolo totiž preukázané

a ani pravdepodobné, že by konajúca sudkyňa mala skutočne k veci, či k účastníkom

konania alebo ich zástupcom taký vzťah, ktorý sa predpokladá ako podmienka vylúčenia

v ustanovení Dôvodom pre vylúčenie sudcu z prejednávania

a rozhodovania veci nemôže byť bez ďalšieho len samotná okolnosť, že účastníka

neuspokojili výsledky a priebeh doterajšieho súdneho konania. Základom pre vylúčenie

sudcu môžu byť len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však to, že postup súdu alebo

jeho rozhodnutie sa nezhoduje so subjektívnymi predstavami a názormi účastníka na vecnú

správnosť a zákonnosť, či spravodlivosť súdneho konania.

Z toho dôvodu nadriadený súd rozhodol, že sudkyňa JUDr. I. W., nie je vylúčená z

prejednávania a rozhodovania veci Okresného súdu Prešov.“

Odvolávajúc sa na v odôvodnení namietanej časti rozsudku citovaný

ústavný súd predovšetkým zastáva názor, že sťažovatelia vychádzajúc z podstaty ich

námietok podľa všetkého nebrali zreteľ na to, že v námietke zaujatosti nemôže účastník ako

dôvod použiť okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní v prerokúvanej veci. Pod

postupom pritom treba rozumieť procesné úkony súdu vrátane jeho rozhodnutí, ktoré

upravujú vedenie konania a majú prípravný charakter (). Z tohto aspektu

možno prisvedčiť názoru krajského súdu, že sťažovatelia neuviedli zákonné dôvody

vylúčenia (konkrétne okolnosti), z ktorých by bolo možné objektívne vyvodiť pochybnosti

o nezaujatosti zákonného sudcu a na základe ktorých by ich námietke bolo možné vyhovieť.

O žiadny z prípadov uvedených v v posudzovanej veci zjavne nešlo.

Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľov nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 4

a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov zaručených im

a 4 a a 4 listiny a práva zaručeného im dodatkového

protokolu sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci

všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa

preskúmavané (, ), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho

postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (napr. , ) z toho, že v nadväznosti na

vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov podľa a

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušením dotknutej časti napadnutého

rozsudku (pozri ďalej odôvodnenie bodu 2 výroku tohto nálezu v časti IV. tohto nálezu,

pozn.) sa otvára priestor na to, aby sa krajský súd sám vyrovnal s ochranou uvedených práv

hmotného charakteru.

Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľov nevyhovel uprednostňujúc

právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania

pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

3. Rovnako tak ústavný súd vo výrokovej časti tohto nálezu nevyslovil porušenie

a 2, , , 2 a 4, a .

Ustanovenia a 2, , , 2 a 4 majú charakter

všeobecných ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej

moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto články sú vždy implicitnou súčasťou

rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv alebo

slobôd garantovaných , a preto ústavný súd nepovažoval za potrebné vysloviť

porušenie týchto článkov vo výrokovej časti tohto nálezu. To isté v zásade platí aj

o a , ktorý má charakter generálneho interpretačného

princípu vždy uplatňovaného ústavným súdom vo svojej rozhodovacej činnosti (m. m.

). Vzhľadom na to ani v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto

nálezu).

IV.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 26. mája 2010 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn.

zo 14. januára 2009 a priznal náhradu trov odvolacieho konania žalovanému,

boli porušené základné práva sťažovateľov podľa a listiny

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zrušiť uvedenú časť napadnutého

rozsudku krajského súdu podľa a vrátiť mu vec na ďalšie konanie na

jej opätovné prerokovanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).

V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu

vyslovenými najmä v III. časti tohto nálezu ( ), pričom

bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho

doručením ( ). Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní

bude najmä zaujať právne závery k vecným námietkam sťažovateľov, ktoré ústavný súd

v III. časti tohto nálezu označil ako kľúčové (podstatné). Ústavný súd v tejto súvislosti

zdôrazňuje, že opätovné prerokovanie veci krajským súdom nemusí nevyhnutne vyústiť do

záveru o vyhovení odvolaniu sťažovateľov, pôjde ale o to, aby krajský súd k námietkam

sťažovateľov, ktoré formulovali tak v odvolaní, ako aj sťažnosti adresovanej ústavnému

súdu, zaujal ústavne akceptovateľné a udržateľné právne závery.

Ústavný súd rozhodol napokon podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym

zastupovaním advokátkou JUDr. Z. M. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd pri

rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009, ktorá bola 721,40 € (úkony

právnej služby boli vykonané v roku 2010). Úhradu priznal za dva úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13

ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon

po 120,23 €, čo pre dvoch sťažovateľov po znížení o 20 % (§ 13 ods. 3 vyhlášky)

predstavuje 384,74 € a 4 x 7,21 € režijný paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume

413,58 €.

Podania právnej zástupkyne sťažovateľov doručené ústavnému súdu 7. januára 2011

(doplnenie sťažnosti z 3. januára 2011) a 25. apríla 2011 (vyjadrenie z 21. apríla 2011)

nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na ich obsah (sumarizácia dosiaľ známych skutočností)

ako podania relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu za ne nepriznal.

Vo zvyšnej časti požadovaným trovám právneho zastúpenia ústavný súd nevyhovel.

Krajský súd je povinný uhradiť trovy konania podľa bodu 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2011