Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 10/2019
PDF · 419.7 KB
No categories available
IV. ÚS 10/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom
Mgr. Milanom Trylčom, PhD., J. Kráľa 738/12, Senica, vo veci namietaného porušenia
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 3 Tos 87/2018-481
z 12. júna 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
2. augusta 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5
ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tos 87/2018-481
z 12. júna 2018 (ďalej aj „ napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa
Okresného riaditeľstva Policajného zboru Senica ČVS: ORP-235/VYS-SE-2017
z 26. mája 2017 vznesené obvinenie pre zločin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. c), d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného
súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 Tp 13/2017 z 28. mája 2017 bol sťažovateľ
vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). V ďalšom vo veci
konajúca vyšetrovateľka Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave písomne
upovedomila sťažovateľa o zmene právnej kvalifikácie skutku na obzvlášť závažný zločin
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c) Trestného
zákona. Prokurátorka Okresnej prokuratúry Senica podala na sťažovateľa obžalobu
č. k. Pv 392/17/2205-74 z 20. novembra 2017, ktorá bola 21. novembra 2017 doručená
okresnému súdu. Okresný súd svojím uznesením sp. zn. 1 T 216/2017 z 21. mája 2018
v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 87/2018 z 12. júna 2018 rozhodol
o predĺžení väzby sťažovateľa po podaní obžaloby, teda v konaní pred súdom.
3.1 Sťažovateľ v podanej sťažnosti vo všeobecnej rovine uviedol, že považuje svoje
väzobné stíhanie za nezákonné a z tohto dôvodu „... podal prostredníctvom obhajcu žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu a o prípadné nahradenie väzby prijatím jeho písomného
sľubu a/alebo o prípadné nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka,
ktorú sťažnosť na neverejnom zasadnutí dňa 21. 5. 2018 ústne doplnil.“. K postupu
a uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 216/2017 z 21. mája 2018, ktorým bola zamietnutá
jeho žiadosť o prepustenie z väzby po podaní obžaloby, poukázal na to, že sa okresný súd
„... vo svojom odôvodnení... nevysporiadal so žiadnou skutočnosťou, a to ani len s jednou
skutočnosťou, ktorou obžalovaný svoju žiadosť odôvodňoval. Takýto postup zo strany súdu
považujeme za nesprávny a odopierajúci obžalovanému výkon jeho obhajovacích práv. Súd
prvého stupňa sa takto vyhol odpovediam a uvedeniu jeho právneho názoru na
obžalovaným uvádzané skutočnosti odôvodňujúce žiadosť obžalovaného, t. j. svoj výrok
vôbec nezdôvodnil, a zodpovednosť za rozhodnutie tak preniesol na nadriadený súd. Naviac
v rámci písomného odôvodnenia sťažnosti obžalovaného, obžalovaný ani nemohol, nebolo
to reálne možné, uvádzať prípadnú protiargumentáciu k prípadným argumentom súdu,
ktorými by sa súd vysporiadal so skutočnosťami uvádzanými obžalovaným, keďže takáto
argumentácia súdu v odôvodnení absentuje, t. j. argumenty súdu (zdôvodnenie), pre ktoré
súd obžalovaným tvrdené skutočnosti nepovažoval.“. Postupu a napadnutému rozhodnutiu
krajského súdu sťažovateľ vytkol to, že „... sa rovnako žiadnym spôsobom s argumentáciou
obžalovaného nevysporiadal a k týmto argumentom sa nijako nevyjadril, resp. opomenul
k týmto argumentom zaujať stanovisko.“.
3.2 Vo svojej argumentácii sťažovateľ namietol konkrétne aj nezákonnosť viacerých
vo veci vykonaných dôkazov počas prípravného konania, ktoré podľa jeho presvedčenia
zakladajú nezákonnosť vedeného trestného stíhania jeho osoby. V prvom rade sťažovateľ
namietol nezákonnosť vydaného príkazu na sledovanie jeho osoby, pretože podľa jeho
presvedčenia „... neboli splnené zákonné podmienky na vydanie príkazu na sledovanie
osoby podľa § 113 ods. 7 TP.“, a to z dôvodu, že „Informáciu odôvodňujúcu vykonanie
sledovania osoby mali OČTK k dispozícii už v poobedňajších hodinách 25. 5. 2017, čo je
vyššie uvedenými listinnými dôkazmi vypracovanými OČTK preukázané. Zároveň je z týchto
listín zrejmé, že sledovanie osoby obžalovaného bolo vopred plánované, a to až od
21:00 hod, dňa 25. 5. 2017. a t. i. nebolo náhodné. Zároveň zo žiadosti na vydanie príkazu
vyplýva, že táto bola vypracovaná až dňa 26. 5. 2017, t. j. dodatočne po vykonaní
sledovania osoby.“. Z uvedeného má teda vyplývať, že „Sledovanie osoby obžalovaného
bolo vykonané nezákonným spôsobom, čo zakladá zároveň aj
nezákonnosť nasledovných procesných úkonov, a to najmä (nie výlučne) obhliadky miesta
činu (veci, ktoré mal mať pri sebe odhodil pred pristúpením príslušníkov Operatívneho
oddelenia OKP OR PZ k jeho osobe, čo by inak neurobil), osobnej prehliadky
obžalovaného, získaných dôkazov, zadržania obžalovaného a aj nasledovného väzobného
stíhania obžalovaného.“.
3.3 V ďalšom namietol nezákonnosť vykonanej osobnej prehliadky, vychádzajúc
z toho, že „Z písomného príkazu na osobnú prehliadku a rovnako aj zo zápisnice z osobnej
prehliadky vyplýva, že súhlas k nariadeniu mal byť vyžiadaný od prokurátora v čase
o 23:33 hod. dňa 25.05.2017. Naproti tomu zo záznamu zo sledovania osoby obžalovaného
zo dňa 26. 5. 2017 spísaného príslušníkmi Operatívneho oddelenia OKP OR PZ Senica,
ktorá skutočnosť je potvrdená aj v písomnom príkaze na sledovanie osoby vydaného
okresnou prokurátorka OP Senica dňa 26. 5. 2017, vyplýva, že až v čase o 23.35 hod. dňa
25. 5. 2017 bola v Senici spozorovaná osoba obžalovaného . Na mieste je
logická otázka, ako je možné, že súhlas prokurátora mal byť vyžiadaný o 23:33 hod., avšak
obžalovaný bol spozorovaný až o 23:35 hod.?, t. j. súhlas bol/mal byť vyžiadaný 2 minúty
predtým ako bol vôbec obžalovaný spozorovaný!?“. Na podklade uvedeného sťažovateľ
zhodnotil, že „Osobná prehliadka obžalovaného bola vykonaná
nezákonným spôsobom, čo zakladá zároveň aj nezákonnosť nasledovných procesných
úkonov, a to najmä (nie výlučne) obhliadky miesta činu nasledujúcej po vykonaní osobnej
prehliadky, získaných dôkazov pri osobnej prehliadke a obhliadke miesta činu, zadržania
obžalovaného (keďže dôvody jeho zadržania mali vyplývať aj z vykonanej osobnej
prehliadky a dôkazov získaných z osobnej prehliadky) a aj nasledovného väzobného
stíhania obžalovaného (, keďže dôvody väzobného stíhania mali vyplývať aj z vykonanej
osobnej prehliadky a dôkazov získaných z osobnej prehliadky).“.
3.4 Ako posledný nedostatok v postupe orgánov činných v trestnom konaní
sťažovateľ namietol to, že „... skutková veta obžaloby nezodpovedá výsledkom dokazovania
z prípravného konania dožarovaného obžalobou.“. Postupu okresného súdu v predmetnej
veci sťažovateľ vytkol to, že „Po podaní obžaloby súd túto obžalobu prijal bez ďalšieho,
najmä bez toho, aby vec vrátil do prípravného konania z dôvodu porušenia práva na
obhajobu, keďže rozhodoval o ďalšom trvaní väzobného dôvodu a najmä vytýčil termín HP,
ktoré sa uskutočnilo dňa 21. 5. 2018 od 8:45 hod. do 15:15 hod. Súd väzbu obžalovaného
pri znení skutkovej vety obžaloby, ktorú vetu súd v tomto štádiu meniť nemôže, predĺžil, a to
aj napriek tomu, že obžaloba bola podaná pre skutok, ktorý podľa skutkovej vety
nezodpovedá právnej kvalifikácii uvedenej v obžalobe a hlavne výsledkom dokazovania
z prípravného konania, čo bolo povinnosťou súdu skúmať tieto skutočnosti pred prijatím
obžaloby. Súd sa s touto právnou kvalifikáciou aj napriek všetkému stotožnil, keď aj
rozhodovanie o väzbe a HP bolo vytýčené pre ods. 2 TZ tohto trestného činu a vec nevrátil
do prípravného konania.“.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn. 3Tos 87/2018 - 481 zo dňa 12. 6. 2018
porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3Tos 87/2018 - 481 zo dňa 12. 6. 2018
sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 325,42 €,
ktorú je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do
jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
II.1 K sťažovateľom namietanému porušeniu práva na slobodu a bezpečnosť
podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru
7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
8.1 Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený
slobody... má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Podľa
čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,
má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho
pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
8.2 Článok 5 ods. 4 dohovoru teda zakotvuje pre zatknutú alebo zadržanú osobu
právo iniciovať konanie, v ktorom by spochybňovala zákonnosť pozbavenia slobody,
a právo na to, aby po začatí takého konania súd urýchlene rozhodol o zákonnosti
pozbavenia slobody a aby bolo nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže, že je nezákonné
(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika,
rozsudok z 21. 12. 2000, § 33 – § 36). Taktiež aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že na
konanie, ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie všetkých
jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru (pozri m. m. II. ÚS 15/05,
III. ÚS 272/03, IV. ÚS 65/05). Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu v takomto type
konania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní
väzby) skúma však ústavný súd aj z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru
(pozri napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 220/04).
8.3 Z predostretej argumentácie a znenia dohovoru teda vyplýva, že sťažovateľom
označený čl. 5 ods. 3 dohovoru sa vzťahuje na konanie a rozhodovanie o vzatí do väzby,
pričom procesné pravidlá týkajúce sa skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sú
ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ak sa teda sťažovateľ v petite podanej
sťažnosti domáha vyslovenia porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru, tak tento článok dohovoru
obsahovo nedopadá na podmienky jeho väzobného stíhania, keďže jeho uplatnenie
prichádza do úvahy pri vzatí do väzby, a nie pri rozhodovaní o preskúmaní dôvodov väzby
(či už na základe podanej sťažnosti, alebo napr. po podaní obžaloby prokurátorom) počas jej
trvania. V dôsledku toho ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmieta
sťažovateľom podanú sťažnosť v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K sťažovateľom namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru
9. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby
možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
10. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04,
II. ÚS 151/09) vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľný čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy,
ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné
atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu
v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. V dôsledku uvedeného ústavný súd
podrobil ústavnému prieskumu sťažovateľom označené uznesenie krajského súdu
č. k. 3 Tos 87/2018-481 z 12. júna 2018 vo vzťahu k ním označenému čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.
11. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu
k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v
ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,
resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť
podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho
trvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia
všeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09).
Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou
podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto
konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého
vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich za väzbu a
proti nej, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a
nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).
12. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného
súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len
na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa
berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými
okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne
skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.
konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci
ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného
dôvodu na vzatie do väzby, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných
súdov. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne
uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného
a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho
prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Teda ústavný súd ako
nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nekoná ako súd tretej alebo
štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec
pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
13.1 Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno teda vyvodiť základné právo na osobnú
slobodu, ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby
pozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré sú za splnenia ustanovených
podmienok prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie
vo väzbe v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy, a preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia
osobnej slobody vzatím do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy
vždy dotknutý aj čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04).
13.2 Z hľadiska posúdenia čl. 5 ods. 4 dohovoru má osoba vo väzbe právo na
preskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré sú určujúce pre posúdenie jej
zákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“)
znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace za väzbu a proti nej a rozhodnúť
s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustenie
na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú [napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34,
§ 31]. Je teda výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky
okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu
odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania
osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991). Inými
slovami, v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie
procesných a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby
v zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽP vo veci Brogan and Others v. Anglicko
z 29. 11. 1988, séria A, č. 154-B, § 65, rozsudok ESĽP vo veci Jecius v. Litva, § 100).
14. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako
zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť
zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,
ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením
základného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu konajúceho
o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen
s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr. III. ÚS 79/02,
III. ÚS 77/05), s ktorým musí byť v súlade vrátane všeobecných princípov obsiahnutých
v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky ESĽP vo veciach
Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, § 45 a Baranowski
v. Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, § 51). Z uvedeného je zrejmé, že povinnosť súdov
postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody
väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ (vyplývajúca zo základného práva zaručeného
v čl. 17 ods. 2 ústavy) vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval
nielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona
(v danom prípade predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušných
medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky
a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú
väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.
15. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej
v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj:
- účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauzinis
v. Litva, č. 37 975/97),
- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť
(„substantial measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. 6. 2002 vo veci Al-
Nashif and others v. Bulharsko, č. 50963/99),
- vzhľadom na „dramatický vplyv“ pozbavenia slobody na základné práva jedinca
konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky
spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. 2. 2001 vo veci
Garcia Alva v. Nemecko, č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle
posledného označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli
dostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. 2. 2002 vo veci
Bufferne v. Francúzsko, č. 54367/00),
- primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP
z 10. 10. 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).
16. Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné zvýrazniť, že v každom
jednotlivom prípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu je povinný
pri svojom rozhodovaní prihliadať aj na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci (obdobne
pozri II. ÚS 353/06, II. ÚS 142/07, II. ÚS 80/08, I. ÚS 59/2016 a pod., ale vyplýva to aj
z mnohých rozhodnutí ESĽP, napr. Letellier proti Francúzsku, rozhodnutie z 26. 6. 1991,
Annuaire, č. 207; Navarra proti Francúzsku, rozhodnutie z 23. 11. 1993; Annuaire, č. 273-B
a ďalšie).
17. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako sťažnostného
súdu a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho
názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. V širších
súvislostiach je možné poukázať aj na súvisiacu judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej pri
zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho
súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59
– 60). Predpokladom tohto postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné
rozhodnutie podriadeného súdu možno pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea
v. Romania, rozsudok z 15. 2. 2007 k sťažnosti č. 19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland,
rozsudok z 27. 9. 2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31 – § 33). Už uvedené závery zahŕňajú aj
požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania (IV. ÚS 350/09).
17.1 Krajský súd v uznesení č. k. 3 Tos 87/2018-481 z 12. júna 2018 v podstatnom
zhrnul:
„Výsledky dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní nerozptýlili podozrenie
zo spáchania žalovaného trestného činu do takej miery, aby bolo možné vysloviť
nedôvodnosť trestného stíhania.
Súd I. stupňa správne poukázal na to, že rozhodovanie o väzbe nie je rozhodovaním
o vine a treste.
Vo vzťahu k namietanej zákonnosti jednotlivých dôkazov krajský súd uvádza, že
hodnotiť jednotlivé dôkazy jednotlivo aj v ich súhrne prislúcha v tomto štádiu konania
výlučne súdu I. stupňa, ktorý bude rozhodovať o vine resp. treste. Uvedenými otázkami sa
môže v zmysle § 317 odsek 1 Trestného poriadku zaoberať krajský súd pri svojej
prieskumnej činnosti len v odvolacom konaní, v ktorom bude preskúmavať zákonnosť
a odôvodnenosť jednotlivých výrokov rozsudku ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo, aj to len v rozsahu odvolania pokiaľ by sa nejednalo o chyby, ktoré by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odsek 1 Trestného poriadku.
Úpravu obžaloby prokurátorom, pri jej prednesení na hlavnom pojednávaní,
nepovažuje krajský súd za porušenie práv obžalovaného na jeho obhajobu a spravodlivý
proces a to z dôvodu, že táto úprava sa týka len úpravy skutkovej vety pri nezmenenej
právnej kvalifikácii.
Pri posudzovaní existencie dôvodu väzby podľa § 71 odsek 1 písm. c/ Trestného
poriadku krajský súd zistil, že súd I. stupňa sa správne vysporiadal so všetkými
skutočnosťami rozhodnými z hľadiska existencie dôvodnej obavy spočívajúcej v tom, že by
obžalovaný mohol v prípade prepustenia z väzby na slobodu v páchaní trestnej činnosti
pokračovať. Aj krajský súd zastáva názor, že osoba obžalovaného, jeho trestná minulosť,
posledné odsúdenie za násilnú a drogovú trestnú činnosť vo veci Okresného súdu Senica
sp. zn. 1T/109/2014, ktoré vykonal dňa 07.07.2016 ako aj zo znaleckého posudku
vyplývajúca závislosť obžalovaného na pervitíne, sú také skutočnosti, ktoré odôvodňujú
obavu, že by v prípade prepustenia z väzby v páchaní trestnej činnosti pokračoval.
Z uvedených dôvodov rozhodol okresný súd správne, keď žiadosť obžalovaného
o prepustenie z väzby zamietol.
Zároveň správne a v súlade rozhodol okresný súd o nenahradení väzby obžalovaného
prijatím jeho písomného sľubu podľa § 80 odsek 1 písm. b/ Trestného poriadku resp.
dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 odsek 1 písm. c/ Trestného
poriadku. Predovšetkým je potrebné uviesť, že na takýto postup musia byť v prejednávanej
veci splnené podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 80 odsek 2 Trestného poriadku t.j., že
pokiaľ je obžalovaný stíhaný za obzvlášť závažný zločin, tak ako bola naň podaná obžaloba,
možno nahradiť jeho väzbu alternatívnymi inštitútmi len v prípade, ak to odôvodňujú
výnimočné okolnosti prípadu. Žiadne takéto výnimočné okolnosti prípadu nezistil ani
krajský súd a napokon na takéto výnimočné okolnosti nepoukazuje ani obžalovaný a to ani
v žiadosti o prepustenie z väzby ani v prejednávanej sťažnosti.“
17.2 Okresný súd v uznesení sp. zn. 1 T 216/2017 z 21. mája 2018 v súhrne
konštatoval:
„Obž. je stíhaný za závažnú trestnú činnosť, vec je v štádiu
vykonávania dôkazov na hlavnom pojednávaní. V tejto trestnej veci bolo v prípravnom
konaní vypočutých viacero svedkov, ktorí usvedčovali obžalovaného zo spáchania trestnej
činnosti, vypočutí boli kontradiktórnym spôsobom za prítomnosti, či už ustanoveného alebo
zvoleného obhajcu.
Obžalovanému bolo dňa 26.5.2017 vyšetrovateľom OR PZ Senica, odbor kriminálnej
polície, oddelenie vyšetrovania Senica pod ČVS: ORP-235/VYS-SE-2017 vznesené
obvinenie za zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/ Tr. zák.
Následne dňa 13.6.2017 bol upovedomený vyšetrovateľkou KR PZ v Trnave, odbor
kriminálnej polície Trnava pod ČVS: KRP-50/1-VYS-TT-2017 o zmene právnej kvalifikácie
v tom smere, že skutok, za ktorý je trestne stíhaný uznesením pod ČVS: ORP-235/VYS-SE-
2017 zo dňa 26.5.2017 sa bude ďalej posudzovať ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie
a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s poukazom
na § 138 ods. 1 písm. j/ Tr. zák. I pri rozhodovaní o väzbe na Okresnom súde Senica dňa
7.12.2017 bol obžalovaný upozornený, že pri právnej kvalifikácií uvedenej v obžalobe sa
jedná už o obzvlášť závažný zločin. Modifikácia obžaloby v tejto trestnej veci prokurátorkou
v rozsahu, ako bola na hlavnom pojednávaní vykonaná, nie je dôvodom na prepustenie
obžalovaného z väzby.
Treba uviesť, že pri rozhodovaní o väzbe súdy nehodnotia dôkazy s konečnou
platnosťou a to ani pokiaľ ide o zákonnosť ich získania. Takéto hodnotenie je vyhradené až
rozhodnutiu vo veci samej, po vykonaní celého dokazovania na hlavnom pojednávaní
v súlade so zásadami bezprostrednosti a ústnosti.
Dňa 25.5.2017 bol počas osobnej prehliadky v Senici na pred
bytovým domom zadržaný obžalovaný , pričom u neho bola
zaistená injekčná striekačka naplnená bielou kryštalickou látkou.
Podľa znaleckého posudku KEÚ PZ odbor prírodovedného skúmania
a kriminalistických analýz č. ČES:PPZ-KEU-BA-EXP-2017/6658 zatavená injekčná
striekačka obsahovala 2474 mg materiálu, v ktorom bola zistená prítomnosť
metamfetamínu s priemernou koncentráciou účinnej látky 72,7 % hmotnostných (vyjadrené
ako voľná báza), ktoré predložené množstvo obsahuje 1799 mg absolútneho (100 %)
metamfetamínu vo forme bázy. Uvedené množstvo považuje KEÚ PZ za 45 - 180 bežných
jednotlivých dávok drogy, pričom podľa odborného vyjadrenia MV SR PPZ, NAKA,
Národná protidrogová jednotka hodnota metamfetamínu o hmotnosti 2474 mg predstavuje
sumu 98,96 €.
Z vyšetrovacieho spisu a to odpisu z registra trestov vyplýva, že obž.
bol doteraz 3x súdne trestaný. Naposledy bol odsúdený rozsudkom OS Senica č. k. 1
T/109/2014 zo dňa 29.12.2014, právoplatným dňa 29.12.2014 pre zločin lúpeže podľa § 188
ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. a prečiny nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 1 Tr.
zák., ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., výtržníctva podľa
§ 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. na
trest odňatia slobody 5 rokov a 6 mesiacov nepodmienečne so zaradením do ústavu na
výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a zároveň mu bol uložený aj trest prepadnutia
veci. Trest vykonal 7.7.2016.
Vo výpise z ústrednej evidencie priestupkov MV SR má obžalovaný celkom 13
záznamov o priestupkoch za obdobie od 24.11.2010 do 26.09.2017, v prevažnej miere sa
jedná o priestupky na úseku dopravy.
Obž. bol v prípravnom konaní vyšetrený i znalkyňou z odboru
zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, ktorá v znaleckom posudku konštatovala
u obžalovaného prítomnosť rozvinutej závislosti od metamfetamínu.
S poukazom na uvedené skutočnosti má súd zato, že u obž. naďalej
trvá dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., naďalej existuje dôvodná obava, že
v prípade prepustenia obžalovaného z väzby na slobodu by tento mohol v páchaní trestnej
činnosti pokračovať, nakoľko v minulosti už bol pre trestnú činnosť rovnakého charakteru
odsúdený, je u neho znalkyňou zistená rozvinutá závislosť od metamfetamínu, teda
psychotropnej látky a teraz posudzovanej trestnej činnosti sa mal dopustiť v krátkej dobe po
tom, čo bol prepustený z výkonu trestu odňatia slobody. Dôvod väzby neoslabujú ani
písomnosti predložené obhajcom na neverejnom zasadnutí dňa 21.5.2018, nakoľko i pred
zadržaním a vzatím do väzby v tejto veci bol obžalovaný zamestnaný a mal zabezpečené
bývanie a tieto skutočnosti nemali nejaký podstatný vplyv na správanie obžalovaného.
Keďže dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. u obž.
naďalej trvá, súd jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol, neprijal ani
písomný sľub obžalovaného, ktorý vzhľadom na neexistenciu výnimočných okolností
prípadu a osobu obžalovaného nepovažuje za dostatočný.
Zároveň súd posudzoval splnenie podmienok na nahradenie väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka v trestnej veci obžalovaného, pričom zistil, že
vzhľadom na trestnú minulosť obžalovaného, charakter trestnej činnosti, pre ktorú je
stíhaný a neexistenciu výnimočných okolností prípadu, väzbu v danom prípade nie je možné
nahradiť ani dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obžalovaným.“
18.1 Reagujúc na námietky sťažovateľa o nedostatočnom vysporiadaní sa s jeho
námietkami v odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd
vo všeobecnej rovine konštatuje, že z odôvodnenia uznesenia krajského súdu
č. k. 3 Tos 87/2018-481 z 12. júna 2018 (v spojení aj s dôvodmi vyplývajúcimi z uznesenia
okresného súdu sp. zn. 1 T 216/2017 z 21. mája 2018) vo vzťahu k zákonom
predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzby nevyplýva nič, čo by
signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený výklad relevantnej zákonnej úpravy
vo veci konajúcim krajským súdom s dôsledkom porušenia sťažovateľom označených práv
a jeho ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone preventívnej väzby. Ústavný súd teda
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval a jeho úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov a skutkových okolností posudzovanej veci, v dôsledku
čoho sú adresné, konkrétne a vo svojich záveroch aj logické, preto ich ústavný súd vníma
ako legitímne a ústavne akceptovateľné. S poukazom na všetky už uvedené skutočnosti aj
s ohľadom na podpornú citáciu z relevantnej odbornej literatúry (KMEC, J., KOSAŘ, D.,
KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář.
1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012.), podľa ktorej „... zbavenie slobody sťažovateľa
nemôže byť vnímané ako svojvoľné, ak vnútroštátny súd uviedol určité dôvody na
pokračovanie väzby, iba ak by uvádzané dôvody boli mimoriadne lakonické a bez
akéhokoľvek odkazu na ustanovenie zákona, ktoré by zbavenie sťažovateľa slobody
dovoľovalo (pozri Khudoyorov proti Rusku, rozsudok, 8. 11. 2005, č. 6847/02, § 131 a 157,
porov. tiež Miminoshvili proti Rusku, rozsudok, 28. 6. 2011, č. 20197/03, § 69)“, možno
konštatovať a dospieť k záverom, že krajský súd sťažovateľovi dôvody jeho pozbavenia
osobnej slobody z hľadiska materiálnej interpretácie podmienok preventívnej väzby náležite
vysvetlil.
18.2 K postupu krajského súdu, ktorý nenahradil väzbu sťažovateľa jednou zo záruk,
ústavný súd poukazuje na to, že k vyhoveniu sťažnosti a vysloveniu porušenia označených
práv pristúpil v zásade len v prípadoch, v ktorých všeobecné súdy opomenuli rozhodnúť
o žiadosti o nahradenie väzby zárukou (napríklad I. ÚS 100/04, I. ÚS 239/04,
IV. ÚS 215/2010). Taktiež z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že
nespochybnil zákonné obmedzenie vyplývajúce z § 80 ods. 2 Trestného poriadku, podľa
ktorého je možné väzbu osoby obvinenej z obzvlášť závažného zločinu nahradiť
ponúknutou zárukou, sľubom alebo dohľadom len vtedy, ak to odôvodňujú výnimočné
okolnosti prípadu. Aplikáciu uvedenej zákonnej úpravy ústavný súd vo viacerých svojich
rozhodnutiach (napríklad I. ÚS 113/08, III. ÚS 387/2010, II. ÚS 466/2012,
IV. ÚS 559/2012, I. ÚS 132/2013, II. ÚS 149/2014 alebo III. ÚS 431/2015) zhodnotil ako
ústavne akceptovateľnú a rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, ktoré v prípadoch,
o aké pri stíhaní za obzvlášť závažné zločiny ide, pre nahradenie väzby zárukami väzbu
nahradzujúcimi vyžadovali existenciu výnimočných okolností prípadu, nepovažoval
za arbitrárnu.
19. Ústavný súd ďalej upriamuje pozornosť aj na doktrinálne názory vyjadrené
v komentári k dohovoru (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M.
Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012.),
v ktorých sa konštatuje, že „Opakované používanie stereotypných formulácií
v rozhodnutiach vnútroštátnych orgánov o predĺžení väzby vzbudzuje podozrenie, že sa
tieto orgány dostatočne nezaoberali konkrétnymi okolnosťami a nereagovali na argumenty
obvineného (Kondratyev proti Rusku, rozsudok, 9. 4. 2009, č. 2450/04, § 55, Lind proti
Rusku, rozsudok, 6. 12. 2007, č. 25664/05, § 85). Pokiaľ však rovnaké dôvody
na ponechanie obvineného vo väzbe, ktoré ESĽP označil za relevantné a dostatočné,
pretrvávali po celú dobu jej trvania a ak zákonnosť väzby bola predmetom
niekoľkonásobného preskúmania, nemožno vnútroštátnym súdom vytýkať, že sa v textoch
svojich rozhodnutí opakovali (Knebl proti Českej republike, rozsudok, 28. 10. 2010,
č. 20157/05, § 68).“
20.1 K dôvodom preventívnej väzby sťažovateľa ústavný súd v ďalšom opätovne
poukazuje na už označené komentované znenie dohovoru, z ktorého vyplýva, že „ESĽP –
podľa svojich vlastných slov (pozri napr. Ignatenco, § 79; Khodorkovskiy proti Rusku,
rozsudok, 31. 5. 2011, č. 5829/04, bod 184) – vo svojej judikatúre identifikoval štyri
základné dôvody, ktoré môžu odôvodňovať väzbu v trestnom konaní: nebezpečenstvo úteku
(Stögmüller proti Rakúsku, rozsudok, 10. 11. 1969, č. 1602/62, bod 15), riziko, že obvinený
môže v prípade prepustenia mariť výkon spravodlivosti (Wemhoff, bod 14) alebo spáchať
ďalšie trestné činy (MATZNETTER proti Rakúsku, rozsudok, 10. 11. 1969, č. 2178/64, bod
9), alebo spôsobiť narušenie verejného poriadku (Letellier proti Francúzsku, rozsudok,
26. 6. 1991, č. 12369/86, bod 51).“ (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK,
M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012,
s. 515.).
20.2 Príslušné orgány rozhodujúce o väzbe síce nie sú povinné sa vo svojich
rozhodnutiach vysporiadať jednotlivo s každým argumentom uplatneným obvineným alebo
jeho obhajcom, mali by však reagovať adekvátnym spôsobom na všetky, ktoré sú spôsobilé
spochybniť oprávnenosť ďalšieho trvania väzby (pozri napr. Ignatenco proti Moldavsku,
rozsudok, 8. 2. 2011, č. 36988/07, §78, Michalko proti Slovensku, rozsudok, 21. 12. 2010,
č. 35377/05, §153). Teda krajský súd (a všeobecné súdy vo všeobecnosti) rozhodujúci
o ďalšom trvaní väzby nie je povinný detailne odpovedať na každý argument sťažovateľa
uvedený v sťažnosti, avšak je povinný vysporiadať sa so skutočnosťami a argumentmi,
ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu podmienok nevyhnutných pre zákonnosť
pozbavenia slobody, resp. ďalšieho držania sťažovateľa vo väzbe (porov. Nikolova
v. Bulharsko, č. 31195/96, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 25. 3. 1999, bod 61; Ilgar
Mammadov v. Azerbajdžan, č. 15172/13, rozsudok ESĽP z 22. 5. 2014, bod 114), a túto
povinnosť krajský súd vo svojom uznesení č. k. 3 Tos 87/2018-481 z 12. júna 2018 náležite
dodržal.
20.3 Z hľadiska posúdenia dôvodov preventívnej väzby všeobecné súdy poukázali na
skutočnosť, že sťažovateľ je v predmetnej veci stíhaný pre skutok kvalifikovaný ako obzvlášť
závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm.
c) Trestného zákona. Krajský súd správne poukázal na predošlú trestnú činnosť sťažovateľa
s násilným a drogovým prvkom (čiže v prípade sťažovateľa ide o druhovú a špeciálnu
recidívu), pričom zvýraznil aj to, že sa sťažovateľ dopustil trestnej činnosti v krátkom čase
po tom, ako 7. júla 2016 vykonal predošlý trest uložený mu rozsudkom okresného súdu sp.
zn. 1 T 109/2014 (v čase ani nie jedného roka po vykonaní trestu). Navyše v rámci
dokazovania v prípravnom konaní bol produkovaný dôkaz, a to znalecký posudok, ktorý
potvrdzoval závislosť sťažovateľa od pervitínu, a táto samotná skutočnosť razantne
podporuje podozrenie z možného páchania trestnej činnosti v budúcnosti, a to nielen
z dôvodu samotnej závislosti sťažovateľa, ale aj z dôvodu zabezpečovania si prostriedkov
na živobytie. Týmto spôsobom krajský súd primerane vysvetlil, v čom konkrétne
v sťažovateľovom prípade identifikoval podozrenie z možného dopúšťania sa trestnej
činnosti v budúcnosti a patrične dostatočne objektivizoval dôvody preventívnej väzby
sťažovateľa. Týmto postupom krajský súd poskytol na dôvody väzby sťažovateľa primeranú
súdnu odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci
Grauslys v. Litva, č. 36743/97).
21. Nad rámec už uvedeného ústavný súd vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia
z trestnej činnosti doplnkovo poukazuje na odbornú literatúru, v ktorej bolo konštatované,
že napr. „... (s)kutočnosti, ktoré vyvolali podozrenie, nemusia byť toho istého stupňa ako
tie, ktoré sú potrebné na odôvodnenie odsúdenia alebo hoci len na vznesenie obvinenia
(pozri Murray proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok Veľkej komory, 28. 10. 1994,
č. 14310/88, § 55, porov. tiež Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudok, 31. 5. 2011,
č. 5829/04, § 189)... skutočnosti, na ktorých sa podozrenie zakladá, však nemôžu byť
rovnakej úrovne ako skutočnosti potrebné na odôvodnenie odsúdenia alebo na podanie
obžaloby, čo je predmetom až ďalšej fázy trestného konania (Krejčíř proti Českej republike,
rozsudok, 26. 3. 2009, č. 39298/04 a 8723/05, bod 75)“ (KMEC, J., KOSAŘ, D.,
KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář.
1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012.). V tejto súvislosti už aj ústavný súd vo svojej
judikatúre uviedol, že Trestný poriadok (ako zákon, na ktorý poukazuje ústava vo svojom
čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu
bola podložená aj relevantnými dôkazmi proti obvinenému. Dôvodné podozrenie teda
predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi
umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho
dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (rozsudok
ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. 8. 1990).
22.1 K ďalšej námietke sťažovateľa týkajúcej sa nesprávnej a účelovej kvalifikácie
trestného činu najprv ako zločinu a následne ako obzvlášť závažného zločinu, ktorá nemá
navyše korešpondovať s výsledkami dokazovania, ústavný súd poukazuje na to, že
sťažovateľ v naznačenom smere nepredložil ústavnému súdu žiadnu podnetnú a presvedčivú
argumentáciu okrem svojho nesúhlasu.
22.2 Pojem skutok v trestnom procese spomenul napr. ústavný súd vo svojom
rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 60/00 tak, že ide o kategóriu procesnoprávnu, pričom „totožnosť
stíhaného skutku je zachovaná, pokiaľ je aspoň sčasti zachovaná totožnosť konania alebo
totožnosť následku“. Podobne v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 194/06 ústavný súd uviedol, že
„z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že o totožný skutok ide aj vtedy, keď sa pri rôznosti
následkov zhoduje konanie aspoň s časťou konania, pre ktorý je trestné konanie vedené.
Podstata skutku je v zmysle všeobecných zásad Trestného poriadku určovaná existenciou
určitej udalosti, z ktorej vzišiel následok porušujúci alebo ohrozujúci spoločenské záujmy
chránené Trestným zákonom. Z týchto dôvodov zostáva totožnosť skutku zachovaná, ak
bude aspoň sčasti zachovaná totožnosť konania alebo následku“.
22.3 Teda zo skutočnosti, že súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený
v obžalobe (§ 278 ods. 1 Trestného poriadku) nemožno vyvodiť záver, že medzi skutkom,
ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, a skutkom uvedeným vo výroku rozsudku musí byť
úplná zhoda. Niektoré skutočnosti môžu odpadnúť a iné, naopak, pribudnúť, nesmie však
dôjsť k porušeniu totožnosti skutku, ktorej predpokladom je zachovanie podstaty skutku.
Podstata skutku spočíva v konaní páchateľa a v následku, ktorý je relevantný z hľadiska
trestného práva. Podstata skutku je v účasti obvineného na určitej udalosti, ktorá je uvedená
v uznesení o vznesení obvinenia a z ktorej vznikol následok. Podstata skutku preto nebude
porušená, ak sa zmenia okolnosti týkajúce sa miesta a času spáchania činu, rozsah
následkov, spôsob vykonania činu a pod. K zachovaniu totožnosti skutku dochádza nielen
v prípadoch (i) úplnej zhody konania a následku, ale aj v prípade (ii) úplnej zhody aspoň
v konaní pri rozdielnom následku alebo (iii) úplnej zhody aspoň v následku pri rozdielnom
konaní, alebo (iv) ak konanie alebo následok, alebo aj konanie a následok sú aspoň
čiastočne zhodné, resp. ak dôjde k zhode v podstatných okolnostiach.
22.4 V tejto súvislosti ústavný súd ešte odkazuje na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky publikovanú pod R 41/1972: „Súd je povinný vyčerpať celý skutok,
ktorý je predmetom obžaloby, a zaoberať sa všetkými jeho stránkami, ktoré sú právne
relevantné. Túto povinnosť má aj odvolací súd.“, ako aj B 6/1975-52: „Súd môže rozhodnúť
len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobe. Tento skutok musí vyčerpať v celej šírke.
Ak dôjde súd k záveru, že skutok uvedený v obžalobe nie je jednotný, ale zložený
z viacerých útokov, ktoré je nutné považovať za samostatné skutky a z ktorých o niektorých
je nutné rozhodnúť inak než odsudzujúcim výrokom, nestačí tieto skutky vypustiť
z odsudzujúceho výroku, ale je nutné o nich rozhodnúť samostatným výrokom.“
22.5 Aplikujúc už prezentované východiská, ústavný súd konštatuje, že
v sťažovateľovom prípade nezistil, že by došlo k porušeniu totožnosti skutku kladenému mu
za vinu, pričom jeho definitívnu právnu kvalifikáciu prináleží meniť ako poslednému
odvolaciemu súdu, ktorý rozhoduje, resp. bude rozhodovať v odvolacom konaní. V tomto
smere vyznieva argumentácia sťažovateľa o tom, že sa nemôže účinne brániť proti
upovedomeniu o zmene právnej kvalifikácie, naprázdno. Primárnou úlohou obhajoby
obvineného v trestnom konaní je brániť sa proti skutku kladenému mu za vinu, a nie jeho
právnej kvalifikácii, ktorá je sekundárnym následkom kvalifikácie určitého konania, teda
skutku kladeného obvinenému za vinu.
23. Vychádzajúc zo všetkých už prezentovaných úvah, považuje ústavný súd
sťažovateľom podanú sťažnosť na namietané porušenie jeho základného práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru za zjavne neopodstatnenú a túto odmieta aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2
24.1 K ďalším sťažovateľom predostretým námietkam týkajúcim sa podľa jeho
názoru nezákonného postupu orgánov činných v trestnom konaní pri sledovaní jeho osoby
a osobnej prehliadke (bližšie pozri body 3.2 a 3.3) ústavný súd v prvom rade poukazuje
na svoje zistenia, podľa ktorých samotný sťažovateľ nepodal proti uzneseniu sudcu
pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 10 Tp 13/2017 z 28. mája 2017, ktorým bol
vzatý do preventívnej väzby, sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, v dôsledku čoho tak
predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 1. júna 2017. V ďalšom ústavný súd
upriamuje pozornosť sťažovateľa na to, že obidva ním namietané príkazy, a to príkaz
na sledovanie jeho osoby, ako aj príkaz na osobnú prehliadku jeho osoby boli vydané
orgánmi činnými v trestnom konaní v roku 2017 (v máji 2017), pričom sťažovateľ sa
na ústavný súd obrátil s podanou sťažnosťou, v ktorej žiadal ich preskúmanie, resp.
namietol ich nepreskúmanie krajským súdom v napadnutom rozhodnutí (krajský súd ako
súd sťažnostný neuviedol k námietkam sťažovateľa žiadnu argumentáciu), 2. augusta 2018,
teda po viac ako roku od ich vydania a realizovania.
24.2 V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje v prvom rade na princíp subsidiarity
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 49 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý
limituje vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom a z ktorého okrem iného vyplýva, že
v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných
práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až
následne v konaní pred ústavným súdom, pretože v opačnom prípade by ústavný súd
nedisponoval právomocou na posúdenie takejto argumentácie (III. ÚS 90/03,
III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08, IV. ÚS 340/2013). Obdobne vo veci vedenej
pod sp. zn. IV. ÚS 284/08 uviedol, že „ak sťažovateľ uplatní určitú námietku až v konaní
pred ústavným súdom, hoci ju mohol predtým uplatniť v konaní pred iným orgánom
verejnej moci, nemožno uznať, že splnil podmienky na vyčerpanie všetkých právnych
prostriedkov nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. IV. ÚS 100/07,
IV, ÚS 284/08), čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti (resp. jej časti) ako
neprípustnej.“.
24.3 Preskúmania postupu orgánov činných v trestnom konaní (body 3.2 a 3.3) sa
mal sťažovateľ domáhať v čase, keď bolo rozhodované o jeho vzatí do väzby, teda mal proti
uzneseniu sudcu pre prípravné konanie sp. zn. 10 Tp 13/2017 z 28. mája 2017 podať
sťažnosť (vrátane aktívnej obrany počas samotného konania) a iniciovať tak konanie pred
nadriadeným, sťažnostným súdom, ktorý mal a mohol preskúmať námietky sťažovateľa
predostreté v terajšej ústavnej sťažnosti, a to navyše v kontexte jeho osobnej slobody, teda
preskúmať prípadnú nezákonnosť týchto príkazov alebo spôsobu ich vykonania s dopadom
na jeho obmedzenie osobnej slobody, a nie po vyše roku od ich realizácie a po podaní
obžaloby sa domáhať ich preskúmania v konaní pred súdom pri rozhodovaní
o niekoľkonásobnej žiadosti o prepustenie z väzby. Týmto postupom sťažovateľ vlastným
pričinením/konaním neumožnil vo veci konajúcim súdom preskúmať ním v súčasnom
období prezentované námietky v čase, keď sa rozhodovalo o jeho vzatí do väzby. Taktiež je
potrebné akcentovať aj to, že zo zistení ústavného súdu nevyplýva, že by sa sťažovateľ
snažil o preskúmanie predmetných príkazov a spôsobu ich vykonania v lehote dvoch
mesiacov (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde) v konaní pre ústavným súdom. Ústavnému
súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe aj to, že dôkazy získané použitím informačno-
technických prostriedkov, ako aj prostriedkov operatívno-pátracej činnosti sú
v neutajovanom režime a sú súčasťou vyšetrovacieho spisu. Z uvedeného je potom možné
identifikovať lehotu dvoch mesiacov (pozri napr. III. ÚS 671/2016), ktorá by oprávňovala
sťažovateľa na podanie ústavnej sťažnosti, v ktorej sa mohol domáhať preskúmania
zákonnosti predmetných príkazov vrátane spôsobu ich realizácie, a to z dôvodov
predostretých v podanej ústavnej sťažnosti tak, ako to aj vyplýva z judikatúry ústavného
súdu (napr. nálezy ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 274/05 zo 14. júna 2006,
sp. zn. I. ÚS 117/07 zo 4. februára 2009, sp. zn. III. ÚS 80/08 z 27. mája 2008,
sp. zn. III. ÚS 172/2010 zo 7. decembra 2010, sp. zn. III. ÚS 133/2010 z 27. septembra
2011, sp. zn. III. ÚS 97/2012 z 20. novembra 2012, sp. zn. I. ÚS 114/2012 z 13. júna 2012).
Z uvedeného prehľadu judikatúry je zrejmé, že ústavný súd preskúmava príkazy súdu
o použití informačno-technických prostriedkov a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti,
avšak sťažovateľ túto možnosť nevyužil. Na tomto mieste sa žiada pripomenúť, že
v slobodnej spoločnosti je predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva hájili
a starali sa o ne (vigilantibus iura). Ten, kto sa stavia k ochrane svojich práv
s neospravedlniteľnou ľahostajnosťou alebo nevedomosťou, nemôže s úspechom požadovať
ochranu týchto svojich práv ihneď na ústavnom súde tak, ako to v podstate urobil v tomto
konaní aj samotný sťažovateľ.
24.4 Na podklade už prezentovaných úvah ústavný súd uzatvára, že krajský súd
postupoval ústavne konformným spôsobom, ak k námietkam sťažovateľa týkajúcich sa
nezákonného postupu orgánov činných v trestnom konaní pri sledovaní jeho osoby
a osobnej prehliadke poukázal na to, že bude úlohou okresného súdu v rámci rozhodovania
o vine/nevine sťažovateľa sa s uvedenými dôkazmi a argumentáciou sťažovateľa
vysporiadať. Na podklade predostretých úvah ústavný súd teda odmieta sťažovateľom
podanú sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej neprípustnosti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde.
25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný
súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2019