Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 60/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra

Dobríka a členov Eduarda Báránya a Juraja Babjaka (sudca spravodajca) na

neverejnom zasadnutí konanom dňa 21. decembra 2000 prejednal podnet na začatie

konania I. M., bytom P., toho času vo väzbe v L., zastúpeného advokátom JUDr. P.

Sch., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva podľa čl. 48

ods. 2 v konaní Okresného súdu v Prievidzi vedenom

pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

Základné právo I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Okresným súdom v Prievidzi vo veci

vedenej pod sp. zn. n e b o l o porušené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podnetom z 2. júna 2000, doplneným dňa 20. júla 2000, sa na Ústavný súd

Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) obrátil prostredníctvom svojho

právneho zástupcu I. M. (ďalej len „navrhovateľ“). Požiadal ho, aby po začatí konania

o porušení práva navrhovateľa garantovaného mu Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uznesením rozhodol, že doterajší postup Okresného

súdu v Prievidzi (ďalej len „okresný súd“) vo veci je porušením ústavného

práva navrhovateľa na prerokovanie veci súdom bez zbytočných prieťahov po začatí

trestného stíhania.

Okresnému súdu predovšetkým vyčíta, že prvý termín hlavného pojednávania

vytýčil po viacerých urgenciách až na 28. január 1999. Toto pojednávanie však nebolo

organizačne zabezpečené a okresný súd ho po vylúčení verejnosti bez akéhokoľvek

úkonu odročil na neurčito (hoci bol prítomný navrhovateľ a niektorí svedkovia). Ďalší

termín pojednávania doposiaľ vytýčený nebol, hoci na prieťahy v konaní okresného

súdu sa dňa 19. marca 1999 sťažoval priamo aj ministrovi spravodlivosti.

Pri doplnení podnetu dňa 20. júla 2000 navrhovateľ poukázal o. i. na 25

-mesačnú nečinnosť okresného súdu (od rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne dňa

11. júna 1998 do 3. mája 1999 takmer 11 mesiacov a od 3. mája 1999 do 20. júla 2000

viac ako 14 mesiacov), ktorú nemožno ospravedlniť ani tým, že zákonná sudkyňa vo

veci nie je trestnou sudkyňou, ale vybavuje inú súdnu agendu.

Navrhovateľ k podnetu pripojil viaceré prílohy, napr. súdne rozhodnutia zo

spisu, žiadosť o odstránenie prieťahov v konaní z 19. marca 1999 a listiny s ňou

súvisiace. Ústavný súd podnet prijal na ďalšie konanie uznesením sp. zn.

zo 7. septembra 2000.

Okresný súd sa k podnetu vyjadril listom predsedníčky, ktorá je zároveň

zákonnou sudkyňou vo veci , 13. októbra 2000 a pripojil k nemu aj viaceré

prílohy (uznesenia o vznesení obvinenia navrhovateľovi v iných trestných veciach, ako

aj uznesenie o vznesení obvinenia jeho právnemu zástupcovi). Ústavnému súdu tiež

zaslal na nahliadnutie na obmedzenú dobu (10 až 15 pracovných dní) spisový materiál

v označenej trestnej veci.

Okresný súd uvádza najskôr chronologický postup jednotlivých úkonov vo

veci. Ďalej namieta, že navrhovateľ nevyčerpal všetky právne prostriedky nápravy pri

ochrane práva podľa , pretože jeho podanie z 19. marca 1999

nemožno považovať za sťažnosť voči prieťahom v konaní (právny zástupca naviac ani

nereagoval na výzvu predsedníčky okresného súdu, či je podanie potrebné považovať

za sťažnosť alebo urgenciu vytýčenia nového termínu hlavného pojednávania). Po

vecnej stránke okresný súd zdôrazňuje predovšetkým, že: navrhovateľ nepodal odpor

proti trestnému rozkazu z 3. apríla 1998; hlavné pojednávanie dňa 28. januára 1999 sa

nekonalo nie pre zlé organizačné zabezpečenie zo strany súdu, ale pre neúčasť

viacerých predvolaných svedkov a zlyhanie spolupráce s policajnými orgánmi pri

zabezpečovaní a predvedení utajených svedkov; termín ďalšieho hlavného

pojednávania (26. apríla 1999) musel byť zrušený, lebo sudca, ktorý vzal medzičasom

navrhovateľa do väzby v inej trestnej veci, neudelil súhlas na jeho eskortu na toto

pojednávanie; celý spis bol v dôsledku žiadosti predložený Okresnému úradu

vyšetrovania Policajného zboru SR Trnava od 17. apríla 2000 do 4. októbra 2000

(v inej trestnej veci navrhovateľa a jeho právneho zástupcu).

Pretože ako navrhovateľ, tak aj okresný súd súhlasili podľa ustanovenia § 30

ods. 2 o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s upustením od

verejného ústneho pojednávania a podľa ústavného súdu tiež nemožno od tohto

pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci (vzhľadom na podklady už obsiahnuté

v podnete a jeho prílohách, vyjadreniach okresného súdu a jeho prílohách, v spise

a tiež aj s poukazom na oznámenie riaditeľa Krajského úradu vyšetrovania

Policajného zboru v Trenčíne z 30. 11. 2000), bolo rozhodnuté na neverejnom

zasadnutí, kde ústavný súd dospel k nasledovným skutkovým a právnym záverom.

II.

Procesnú námietku okresného súdu, že navrhovateľ nevyčerpal pred obrátením

sa na ústavný súd dostupný mu právny prostriedok nápravy - sťažnosť na prieťahy

v konaní, treba považovať za neopodstatnenú. Ústavný súd napokon už v uznesení

o prijatí podnetu na ďalšie konanie túto podmienku jeho prijateľnosti považoval za

splnenú.

Právny zástupca navrhovateľa adresoval dňa 19. marca 1999 ministrovi

spravodlivosti a predsedníčke okresného súdu podanie označené ako žiadosť

o odstránenie prieťahov v konaní, kde ich na záver v mene navrhovateľa prosí

o odstránenie zbytočných prieťahov v konaní a jeho prednostné vyriešenie. V podaní

kritizoval najmä hlavné pojednávanie dňa 28. januára 1999 (rad svedkov nebol vôbec

predvolaných, pojednávanie bolo odročené bez vypočutia obvineného a prítomných

svedkov) a skutočnosť, že vo veci ešte nebol určený ďalší termín pojednávania.

Ministerstvo spravodlivosti SR podanie listom zo 14. apríla 1999 (číslo:

2657/99-54/124) postúpilo predsedníčke okresného súdu na vybavenie na základe

ustanovenia o sídlach a obvodoch súdov

Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách

prísediacich v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“).

Podľa tohto ustanovenia právomocou predsedu okresného súdu je vybavovať

sťažnosti.

Z obsahu podania právneho zástupcu navrhovateľa z 19. marca 1999, ako aj

z listu ministerstva spravodlivosti zo 14. apríla 1999 je evidentné, že ide o sťažnosť na

prieťahy v konaní okresného súdu podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona o štátnej

správe súdov (pozri napr. a ). Nebolo chybou navrhovateľa

a ani jeho právneho zástupcu, že okresný súd podanie takto nekvalifikoval a nepostúpil

podľa § 19 na vybavenie podľa ustanovenia § 23 predsedovi príslušného krajského

súdu (lebo sťažnosť smerovala proti predsedníčke okresného súdu).

III.

Z podkladov zadovážených najmä zo spisového materiálu vo veci navrhovateľa

vyplývajú nasledovné dôležité skutočnosti.

Spis obsahuje tri zväzky. Prvé dva sa týkajú prípravného konania a tretí

súdneho konania na okresnom súde.

1. Súdne konanie začalo obžalobou Okresnej prokuratúry v Prievidzi (ďalej len

„okresná prokuratúra“) z 23. januára 1998, ktorá bola podaná na navrhovateľa (v tom

čase vo väzbe) pre skutky právne kvalifikované ako trestné činy vydierania

a nedovoleného ozbrojovania podľa § 235 ods. 1 a § 185 ods. 2 písm. b) Trestného

zákona. Táto bola na okresný súd doručená dňa 27. januára 1998, odkedy je vec

vedená pod sp. zn (č. l. 602 – 611).

2. Po vyjadrení sudcov okresného súdu k otázke zaujatosti vo veci je spis dňa

2. februára 1998 zaslaný Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd)

s návrhom na ich vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania a pridelenie veci

inému súdu (č. l. 618).

3. Krajský súd rozhodol o tomto návrhu uznesením sp. zn.

z 10. marca 1998 (č. l. 620 - 621). Vylúčil troch sudcov z trestného oddelenia

okresného súdu vrátane zákonnej sudkyne, ktorej vec pripadla podľa rozvrhu práce.

Vec však okresnému súdu neodňal, keďže u ďalších sudcov neboli zistené podmienky

pre ich vylúčenie a títo ich napokon ani nevzniesli.

4. Po vrátení spisu na okresný súd dňa 30. marca 1998, opatrením predsedníčky

súdu z 3. apríla 1998 bolo rozhodnuté, že vzhľadom na vylúčenie vo veci sudcov

vybavujúcich trestnú agendu, konať a rozhodovať ako zákonná sudkyňa bude ona.

Ešte v ten istý deň vydala ako samosudkyňa aj trestný rozkaz (č. l. 653). Navrhovateľ

bol uznaný za vinného podľa obžaloby, za čo mu bol uložený podľa § 185 ods. 2

s použitím ustanovenia úhrnný nepodmienečný trest

odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov, so zaradením pre výkon trestu do prvej

nápravnovýchovnej skupiny (nesprávne použitý § 39a ods. 2 písm. b) Trestného

zákona).

5. Dňa 14. apríla 1998 bola okresnému súdu Ministerstvom spravodlivosti SR

postúpená žiadosť navrhovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 9. marca 1998.

V ten istý deň okresný súd obdržal aj odpor okresnej prokuratúry proti trestnému

rozkazu z 3. apríla 1998. Podľa ustanovenia § 314g ods. 3 vtedy platného a účinného

, ak proti trestnému rozkazu podala oprávnená osoba v lehote

odpor, trestný rozkaz sa ruší a samosudca nariadi vo veci hlavné pojednávanie.

6. Okresný súd uznesením zo 17. apríla 1998 zamietol postúpenú žiadosť

navrhovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. Z toho istého dňa je datovaná aj

žiadosť samosudkyne, adresovaná Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“), o odňatie tejto veci navrhovateľa podľa ustanovenia § 25 Trestného

poriadku a jej prikázanie Okresnému súdu v Dunajskej Strede (za účelom vykonania

spoločného konania), na ktorom bola vedená iná vec navrhovateľa pod sp. zn.

(pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin nedovoleného

ozbrojovania podľa ).

7. Dňa 27. apríla 1998 je okresnému súdu doručená sťažnosť navrhovateľa proti

poslednému rozhodnutiu o väzbe a jeho plnomocenstvo pre ďalšieho advokáta JUDr.

P. Sch. (jedného zvoleného obhajcu už dovtedy mal, keďže išlo aj o prípad nutnej

obhajoby).

8. Okresný súd dňa 4. mája 1998 predkladá najvyššiemu súdu žiadosť

samosudkyne zo 17. apríla 1998 spolu so spisom. Najvyšší súd o nej rozhoduje

uznesením sp. zn. zo 7. mája 1998 (č. l. 681) tak, že vec navrhovateľa

okresnému súdu neodníma.

9. Po vrátení spisu na okresný súd dňa 22. mája 1998, tento ho v označený deň

zasiela krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti navrhovateľa proti rozhodnutiu

o väzbe zo 17. apríla 1998. Krajský súd rozhodol o tejto sťažnosti uznesením sp. zn.

z 11. júna 1998 (zrušením napadnutého uznesenia a prepustením

navrhovateľa na slobodu) a spis vrátil okresnému súdu 10. augusta 1998.

10. Dňa 26. novembra 1998 samosudkyňa cestou vlastnej trestnej kancelárie

zisťuje, či je na okresnom súde skončená iná trestná vec, ktorá bola odstúpená

Okresným súdom v Dunajskej Strede a žiada pripojiť spis (č. l. 718). Ešte v ten istý

deň príslušná pracovníčka v úradnom zázname uvádza (č. l. 720), že spis

bol z dôvodu odvolania prokurátora 24. septembra 1998 zaslaný na krajský súd

a doposiaľ sa nevrátil (navrhovateľ bol odsúdený k peňažnému trestu 15 000,- Sk,

eventuálne k náhradnému trestu odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov dňa 29. júla

1998).

11. Samosudkyňa určuje dňa 7. januára 1999 prvý termín hlavného

pojednávania na deň 28. januára 1999. Hlavné pojednávanie bolo odročené na

neurčito, keďže z predvolaných osôb sa naň okrem navrhovateľa dostavili len dvaja

svedkovia (č. l. 731 - 732). Odročenie hlavného pojednávania navrhla obžaloba aj

obhajoba, pričom prítomní boli obaja obhajcovia navrhovateľa.

12. Dňa 7. apríla 1999 určuje samosudkyňa ďalší termín hlavného pojednávania

na 26. apríla 1999. V spise sa nachádza prípis samosudkyne z 21. 4. 1999 adresovaný

okresnej prokuratúre, že tento termín sa ruší (č. l. 736).

13. Dňa 22. apríla 1999 samosudkyňa žiada Okresný súd v Trenčíne, či by bol

udelený súhlas na predvedenie navrhovateľa a jeho vypočutie na hlavnom pojednávaní

alebo verejnom zasadnutí (č. l. 738). Sudkyňa tohto okresného súdu listom z 27. 4.

1999 oznamuje, že neudeľuje súhlas k predvedeniu navrhovateľa (č. l. 743).

14. Samosudkyňa 2. septembra 1999 zisťuje prípisom u Krajskej prokuratúry

v Trenčíne, či by bol udelený súhlas k predvedeniu a vypočutiu navrhovateľa na

hlavnom pojednávaní (č. l. 744). V odpovedi, ktorá došla okresnému súdu 14. 9. 1999,

dožiadaný orgán súhlasí s udelením súhlasu k vykonaniu procesných úkonov

s navrhovateľom, pričom o súhlas treba požiadať v intenciách zákona s náležitosťami.

15. Samosudkyňa dňa 6. októbra 1999 žiada Krajský úrad vyšetrovania

Policajného zboru SR v Trenčíne, aby jej oznámil, kedy bude pravdepodobne v ich

trestnej veci vedenej pod ČVS: -99 podaný na navrhovateľa návrh na

podanie obžaloby (č. l. 749). Tento jej odpovedá bez konkrétnych údajov dňa 18. 10.

1999 (č. l. 750). Samosudkyňa ho opätovne žiada 14. 12. 1999, či vo veci vedenej pod

-99 nebol podaný návrh na podanie obžaloby (č. l. 751). Odpoveď z 29.12.

1999 je opäť neurčitá (č. l. 752).

16. Dňa 7. apríla 2000 žiada samosudkyňa Okresný úrad vyšetrovania

Policajného zboru SR v Trnave o oznámenie, či bol na obhajcu navrhovateľa vo veci

vedenej pod ČVS: OÚV-415/TT-99 podaný návrh na podanie obžaloby, resp. kedy sa

tak stane (č. l. 754). Ten v odpovedi zo 14. 4. 2000 predpokladá skončenie

vyšetrovania do konca júla 2000 (č. l. 756).

17. Dňa 17. 4. 2000 však prostredníctvom svojho vyšetrovateľa žiada okresný

súd o zapožičanie spisu (č. l. 755). Spis mu je zapožičaný ešte v tento deň

a okresnému súdu vrátený až na jeho žiadosť z 2. 10. 2000, dňa 4. 10. 2000.

18. Pokyn súdnej kancelárii od samosudkyne na zaslanie spisu ústavnému súdu

bol daný 13. 10. 2000 (č. l. 759), pričom tento bol ústavnému súdu doručený 17. 10.

2000, spolu s vyjadrením k podnetu. Po nahliadnutí do spisu a vykonaní potrebných

úkonov, ho ústavný súd vrátil okresnému súdu 6. 11. 2000 s tým, aby bol informovaný

o ďalšom postupe vo veci. Do dňa rozhodnutia týmto nálezom však od okresného súdu

žiadne novšie správy neobdržal.

IV.

Navrhovateľ namieta porušenie práva podľa , pokiaľ ide

o to, že „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných

prieťahov ...“. Toto právo súvisí s právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, podľa ktorého „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom súde ...“.

U každej osoby trestne stíhanej, na ktorú už bola podaná obžaloba, ide podľa

o právo, aby o oprávnenosti tejto obžaloby rozhodol nezávislý

a nestranný súd a podľa o právo, aby sa táto obžaloba (jeho vec)

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Realizácii označeného práva podľa napomáhajú viaceré

ustanovenia . Podľa ustanovenia citovaného zákona po

podaní obžaloby súd rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace s ďalším konaním

a je povinný – nevyčkávajúc na ďalšie návrhy – urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia,

ktoré sú potrebné na vybavenie obžaloby, na skončenie veci a na výkon súdneho

rozhodnutia. Podľa ustanovenia § 2 ods. 4 musia orgány činné v trestnom konaní

vrátane súdu trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať

občianske práva zaručené . Postup a rýchlosť konania súdu musia samozrejme

vychádzať z účelu podľa ustanovenia a byť v súlade so

základnými zásadami trestného konania vrátane náležitého zistenia skutkového stavu

veci a voľného hodnotenia dôkazov podľa ustanovenia § 2 ods. 5, resp. 6.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre týkajúcej sa netrestnej oblasti už

viackrát vyslovil, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa

právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna

istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa nestačí, aby štátny

orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha

odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (napr. , ,

, , a ).

V trestnom konaní o obžalobe je situácia sčasti odlišná v tom, že na súd ako

štátny orgán, sa s návrhom na rozhodnutie obracia vždy iný štátny orgán, prokurátor.

Podľa ustanovenia , trestné stíhanie pred súdom sa

koná len na podklade obžaloby, ktorú podáva a pred súdom zastupuje prokurátor.

Z hľadiska možno potom povedať, že účelom práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty

osoby, na ktorú bola podaná obžaloba. Táto má spravidla záujem, aby na ňu obžaloba

na súd podaná nebola a keď už k tomu dôjde, tak potom chce, aby konanie končiace

právoplatným súdnym rozhodnutím buď potvrdilo prezumpciu jej neviny (oslobodenie

spod obžaloby) alebo v opačnom prípade bolo pre ňu čo najprijateľnejšie. S takýmto

záujmom by právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov malo byť v súlade,

hoci nemožno vylúčiť ani ich rozpor (napr. obžalovaný sa podieľa úmyselne na

preťahovaní súdneho konania, aby mu vypršala zákonná lehota väzby, očakáva

priaznivejšiu zmenu právnej úpravy, zoslabenie dôkaznej sily usvedčujúcich dôkazov

a pod.). V druhom prípade by sa však logicky obžalovaný nemohol úspešne domáhať

ústavnej ochrany svojho práva podľa .

Konanie na okresnom súde začalo podaním obžaloby dňa 27. 1. 1998 a do

dnešného dňa trvá takmer dva roky a jedenásť mesiacov, pričom ešte ani nebolo začaté

vykonávanie dôkazov na hlavnom pojednávaní. Táto doba ide prevažne na vrub

okresného súdu, až na menšie výnimky (predloženie spisu krajskému súdu,

najvyššiemu súdu a ústavnému súdu, pozri časť tohto nálezu č. III./2, 4, 8, 9, 18).

Primeranosť doterajšej dĺžky konania sa posudzuje podľa troch základných

kritérií: zložitosť veci (vrátane povahy veci), správanie sa účastníka konania a postup

súdu, proti ktorému podnet smeruje.

Na navrhovateľa bola podaná obžaloba pre skutky právne kvalifikované ako

spolupáchateľstvo k trestnému činu vydierania a trestný čin nedovoleného

ozbrojovania podľa ustanovenia a , resp.

ustanovenia , ktorých sa mal podľa výroku

obžaloby dopustiť tak, že:

1. v presne nezistenom období od februára 1997 do júla 1997 spoločným konaním

z doposiaľ nezistenými páchateľmi hrozbou násilia a hrozbou ujmy na majetku nútili

majiteľov reštauračných zariadení v meste P. uzatvoriť dohodu o ochrane s Civilno-

bezpečnostnou službou Security 3 a hoci podmienky dohody o ochrane neplnili,

opakovane do 20. dňa každého mesiaca vymáhali od majiteľov reštauračných

zariadení 10.000,- Sk, ktoré peniaze si ponechali pre vlastnú potrebu,

2. od presne nezisteného času do 23.15 hodiny dňa 13. 6. 1997 bez povolenia vyrobil

nástražný výbušný systém so zdrojom a elektrickou rozbuškou s 5,037 kg vojenskej

plastickej trhaviny SEMTEX 10 a priemyslovej plastickej trhaviny DANUBIT

GEOFEX 2, ktorý bol nájdený v osobnom motorovom vozidle zn. AUDI 1,8 D

v garáži rodinného domu v B.

Ako z výroku obžaloby, tak aj z jej odôvodnenia vyplýva, že ide o pomerne

dôkazne zložitú vec, najmä s poukazom na kontradiktórnu dôkaznú situáciu

(navrhovateľ trestnú činnosť popiera), 8 utajených svedkov, celkove 41 svedkov,

ktorých navrhuje prokurátor vypočuť na hlavnom pojednávaní a rozsah spisového

materiálu (viac ako 600 strán).

Z hľadiska správania sa účastníka konania (v tomto prípade navrhovateľa,

prípadne jeho právneho zástupcu) a postupu súdu, proti ktorému podnet smeruje, majú

význam ďalšie trestné stíhania proti navrhovateľovi a jeho právnym zástupcom.

Ústavný súd má k dispozícii nasledovné uznesenia o vznesení obvinenia:

č. 1) Uznesenie Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Trenčíne

(ďalej len „krajský úrad vyšetrovania“) sp. zn. ČVS: KÚV-16/10-99 zo 7. 4. 1999.

Ide o vznesenie obvinenia podľa ustanovenia

navrhovateľovi a ďalším trom osobám pre skutky v dvoch bodoch, právne

kvalifikované ako trestné činy vydierania podľa ustanovenia § 235 ods. 1, ods. 2 písm.

a), ods. 3 písm. b), resp. ustanovenia § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. b)

, ktorých sa mali dopustiť v mesiacoch apríl až máj 1996 a januári

1999.

č. 2) Uznesenie krajského úradu vyšetrovania sp. zn. ČVS: -99

z 25. 8. 1999 o vznesení obvinenia podľa ustanovenia § 160 ods. 1, ods. 4 Trestného

poriadku v troch bodoch proti navrhovateľovi a ďalším trom osobám pre skutky

právne kvalifikované ako trestný čin vydierania podľa ustanovenia § 235 ods. 1, ods. 2

písm. a), b), c) , ktorého sa mali dopustiť 28. 1. 1997, 18. 2. 1997

a v mesiaci jún 1997.

č. 3) Uznesenie krajského úradu vyšetrovania sp. zn. ČVS: KÚV-16/10-99

z 21. 9. 1999 o spojení predošlých vecí na spoločné konanie pod spoločnou sp. zn.

ČVS: -99.

č. 4) Uznesenie Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Trnave

(ďalej len „okresný úrad vyšetrovania“) sp. zn. ČVS: OÚV-415/TT-99 z 9. 9. 1999

o vznesení obvinenia podľa proti dvom obhajcom

navrhovateľa (vrátane advokáta zastupujúceho navrhovateľa v konaní pred ústavným

súdom) pre dva skutky právne kvalifikované ako trestný čin marenia výkonu úradného

rozhodnutia podľa ustanovenia .

Podľa výroku uznesenia mali obhajcovia v dobe od 31. 7. 1997 do 11. 6. 1998

a od 10. 4. 1999 do 25. 8. 1999 počas výkonu väzby navrhovateľa vynášať a vnášať

tzv. „motáky“ medzi navrhovateľom a inou osobou, ktoré obsahovali rôzne pokyny

pre svedkov a iné osoby (obhajcovia vykonávali v tejto veci väzbu, do ktorej boli vzatí

dňa 13. 9. 1999).

č. 5) Uznesenie krajského úradu vyšetrovania sp. zn. ČVS: KÚV-16/10-99

z 27. 9. 1999 podľa ustanovenia , o vznesení

obvinenia navrhovateľovi pre dva skutky právne kvalifikované ako vyššie označený

trestný čin, ktorého sa mal dopustiť počas väzby zabezpečovaním vynášania

a vnášania motákov cez svojich obhajcov.

č. 6) Uznesenie krajského úradu vyšetrovania sp. zn. ČVS: KÚV-16/10-99

z 29. 3. 2000 o začatí trestného stíhania podľa ustanovenia § 160 ods. 1 Trestného

poriadku a vznesení obvinenia podľa ustanovenia § 163 ods. 1, ods. 3 Trestného

poriadku navrhovateľovi a ďalším piatim osobám pre skutok právne kvalifikovaný ako

trestný čin vydierania podľa ustanovenia § 235 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. b)

, ktorého sa mali dopustiť dňa 4. 5. 1997.

č. 7) Uznesenie krajského úradu vyšetrovania sp. zn. ČVS: KÚV-76/10-1998

z 2. 5. 2000 o vznesení obvinenia podľa ustanovenia

proti šiestim osobám (vrátane navrhovateľa) pre skutok právne kvalifikovaný ako

trestné činy lúpeže a nedovoleného ozbrojovania podľa ustanovenia § 234 ods. 1,

ods. 2 písm. a), b), ods. 3 a ustanovenia § 185 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 Trestného

zákona, ktorý mali spáchať v decembri 1998.

Z prehľadu postupu okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. (časť

III. body 1 až 18) vyplýva, že až na vydanie trestného rozkazu dňa 3. 4. 1998, tento

súd v roku 1998 v merite veci nekonal z procesných dôvodov.

Najskôr predkladal vec na rozhodnutie krajskému súdu (o zaujatosti sudcov

a sťažnosti navrhovateľa proti zamietavému uzneseniu o žiadosti o prepustenie na

slobodu) a najvyššiemu súdu (o odňatí veci a jej prikázaní inému súdu). Po vrátení

spisu z krajského súdu dňa 10. 8. 1998, v novembri zisťoval stav konania v inej

trestnej veci navrhovateľa vedenej na okresnom súde pod sp. zn. , pretože

jej právoplatné ukončenie bolo v prípade odsúdenia významné z hľadiska ukladania

súhrnného trestu podľa ustanovenia (podmienky pre

spojenie oboch vecí na spoločné konanie podľa ustanovenia § 23 ods. 3 Trestného

poriadku zrejme neboli dané).

V roku 1999 okresný súd tiež v merite veci nekonal z procesných dôvodov.

Hlavné pojednávanie dňa 28. 1. 1999 bolo odročené, pretože z predvolaných

osôb sa dostavil len navrhovateľ a dvaja svedkovia. Hlavné pojednávanie určené dňa

7. 4. 1999 na 26. 4. 1999 muselo byť tiež odročené, keďže v súvislosti s uznesením

č. 1 bol navrhovateľ dňa 8. 4. 1999 vzatý do väzby Okresným súdom v Trenčíne, ktorý

nedal súhlas na jeho eskortu na hlavné pojednávanie. Z jeho prípisu z 27. 4. 1999 tiež

vyplýva, že ho neudelí ani v blízkej budúcnosti. Až v liste Krajskej prokuratúry

v Trenčíne z 10. 9. 1999, ktorý okresný súd obdržal 14. 9. 1999, je udelený súhlas

tohto orgánu k vykonaniu procesných úkonov s navrhovateľom v inej jeho trestnej

veci.

Tu treba ale upozorniť, že dňa 25. 8. 1999 bolo vydané uznesenie č. 2, kde sa

prekrývajú – v porovnaní s prejednávanou vecou navrhovateľa v konaní okresného

súdu vedenom pod sp. zn. (pozri bod 1 výroku obžaloby), kde bolo

navrhovateľovi vznesené obvinenie pre stíhané skutky ešte uznesením Okresného

úradu vyšetrovania Policajného zboru v Prievidzi sp. zn. ČVS: OÚV-302/97 z 28. 7.

1997 – ako obdobie páchania stíhaných skutkov, tak aj ich právna kvalifikácia. Pri

uznesení č. 2 ide o obdobie 28. 1. 1997, 18. 2. 1997 a jún 1997 a pri veci

o február až júl 1997, pričom v oboch prípadoch sú skutky kvalifikované ako trestný

čin vydierania podľa .

Z postupu samosudkyne uvedenom v časti č. III. pod bodom 15 je evidentné, že

táto sa po 6. 10. 1999, kedy sa prvýkrát dotazovala krajského úradu vyšetrovania na

stav konania vo veci týkajúcej sa uznesenia č. 2, nedozvedela do konca roku 1999 ani

len približný dátum podania obžaloby.

V roku 2000 sa situácia vykryštalizovala až dňa 24. 11. 2000, kedy vo veci

krajského úradu vyšetrovania vedenej pod ČVS: KÚV-16/10-1999 podala Krajská

prokuratúra v Trenčíne na okresný súd na navrhovateľa obžalobu (pozri list riaditeľa

krajského úradu vyšetrovania z 30. 11. 2000 adresovaný ústavnému súdu).

Treba však tiež upozorniť, že vo veci krajského úradu vyšetrovania vedenej pod

ČVS: KÚV-16/10-1999 bolo v roku 2000 (29. 3.) vydané aj uznesenie č. 6. Tu sa

v porovnaní s vecou navrhovateľa vedenou na okresnom súde pod sp. zn.

(bod 1 výroku obžaloby) prekrývajú tiež stíhané obdobie (4. 5. 1997, resp. február až

júl 1997) a aj právna kvalifikácia, pretože v oboch prípadoch ide o trestný čin

vydierania podľa .

Pri porovnaní výrokov bodu 1 obžaloby vo veci okresného súdu vedenej pod sp.

zn. s uzneseniami č. 2 a č. 6 vzniká problém totožnosti skutku

a pokračovacieho trestného činu.

Pojem skutku je kategória procesnoprávna, zatiaľ čo pojem trestného činu je

kategória hmotnoprávna. Totožnosť stíhaného skutku je zachovaná, pokiaľ je aspoň

sčasti zachovaná totožnosť konania alebo totožnosť následku. Podľa ustanovenia § 89

ods. 19 (pred novelou išlo

o odsek 17) „Pokračovaním v trestnom čine sa rozumie také konanie, ktorého

jednotlivé čiastkové útoky vedené jednotným zámerom napĺňajú skutkovú podstatu

rovnakého trestného činu, sú spojené rovnakým alebo podobným spôsobom vykonania

a blízkou súvislosťou v čase a predmete útoku“. Podľa ods. 20 citovaného ustanovenia

(pred novelou išlo o odsek 18) „Ak obvinený

pokračuje v konaní, pre ktoré je stíhaný, aj po vznesení obvinenia, posudzuje sa takéto

konanie od tohto úkonu ako nový skutok“. Možno teda uzavrieť, že hmotnoprávnej

kategórii jedného pokračovacieho trestného činu zodpovedá procesnoprávna kategória

jedného skutku (ktorý obsahuje tzv. čiastkové skutky alebo útoky).

Po vydaní uznesenia č. 2 dňa 25. 8. 1999 vznikla otázka, či ohľadne výroku

tohto uznesenia a bodu 1 výroku obžaloby vo veci okresného súdu vedenej pod sp. zn.

nejde o totožný skutok, teda jeden skutok, napĺňajúci znaky pokračovacieho

trestného činu vydierania podľa ustanovenia (skutky uvedené

vo výroku označeného uznesenia a obžaloby sú naviac už aj sami osebe kvalifikované

ako pokračovacie trestné činy). Vydaním uznesenia č. 6 dňa 29. 3. 2000 vznikla otázka

obdobná.

Vyriešiť označený problém a zistiť, či vzťah medzi výrokmi uznesení č. 2, č. 6

a bodom 1 výroku obžaloby vo veci okresného súdu vedenej pod sp. zn.

znamená pokračujúci trestný čin vydierania podľa ustanovenia § 235 Trestného

zákona a jeden skutok, alebo je tomu tak len sčasti, prípadne vôbec, možno len

v spoločnom súdnom konaní o všetkých veciach.

V prípade, že by bola vec okresného súdu sp. zn. právoplatne

skončená, mohla vzniknúť prekážka veci rozhodnutej (res iudicata), ktorá by viedla

alebo k zastaveniu trestného stíhania ohľadne skutkov uvedených v uzneseniach č. 2

a č. 6 podľa ustanovenia § 172 ods. 1 písm. d) s poukazom na § 11 písm. f) Trestného

poriadku alebo k obnove konania vo veci sp. zn. podľa § 277 a nasl.

.

Ani jedna z oboch naznačených a v podstate nepriaznivých alternatív nenastala

preto, lebo okresný súd nepokračoval v konaní vo veci a čakal na výsledok

vyšetrovania ohľadne uznesení č. 2 a č. 6. Takýto postup nie je za konkrétnych

okolností tohto prípadu zjavne neodôvodnený alebo svojvoľný. Treba zdôrazniť, že vo

veci vedenej pod sp. zn. išlo o skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin

vydierania podľa základnej skutkovej podstaty ( ), zatiaľ

čo v uzneseniach č. 2 a č. 6 o skutky právne kvalifikované ako trestné činy vydierania

podľa kvalifikovaných skutkových podstát (§ 235 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), c), resp.

ustanovenia , , ). Ich

náležité objasnenie vo vyšetrovaní bolo dôležité aj z hľadiska objasnenia jednoty

a totožnosti skutku, jeho charakteru a šírky. Keďže vec krajského úradu vyšetrovania

vedená pod sp. zn. ČVS: KÚV-16/10-19 bola ohľadne navrhovateľa vyšetrovaná

väzobne od začiatku (do väzby bol vzatý 8. 4. 1999), okresný súd mohol dôvodne

predpokladať, že v nej bude postupované urýchlene. Treba potom uzavrieť, že

označený postup okresného súdu bol v súlade najmä s účelom

podľa § 1 ods. 1, základnou zásadou podľa ustanovenia § 2 ods. 5 a ustanovenia § 181

ods. 2, ktorý ustanovuje strategický postup súdu po podaní obžaloby.

Postup súdu po podaní obžaloby, nekonajúceho dôvodne vo veci preto, lebo

ohľadne náležitého objasnenia totožnosti skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom

návrhu ( ) a jeho právnej kvalifikácie potrebuje vyčkať

na výsledky vyšetrovania v inej veci obžalovaného, nie je však ani zbytočným

prieťahom pri prerokovaní veci podľa .

Pretože ústavný súd nezistil zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu

v trestnej veci navrhovateľa vedenej pod sp. zn. od podania obžaloby (27. 1.

1998) do vydania uznesenia č. 2 (25. 8. 1999) a ani od vydania tohto uznesenia

doposiaľ, nevyhovel návrhu, aby vyslovil porušenie práva navrhovateľa na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. decembra 2000