Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)III. ÚS 60/00
PDF · 286.04 KB
No categories available
III. ÚS 60/00
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra
Dobríka a členov Eduarda Báránya a Juraja Babjaka (sudca spravodajca) na
neverejnom zasadnutí konanom dňa 21. decembra 2000 prejednal podnet na začatie
konania I. M., bytom P., toho času vo väzbe v L., zastúpeného advokátom JUDr. P.
Sch., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní Okresného súdu v Prievidzi vedenom
pod sp. zn. 3 T 29/98 a takto
r o z h o d o l :
Základné právo I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom v Prievidzi vo veci
vedenej pod sp. zn. 3 T 29/98 n e b o l o porušené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Podnetom z 2. júna 2000, doplneným dňa 20. júla 2000, sa na Ústavný súd
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) obrátil prostredníctvom svojho
právneho zástupcu I. M. (ďalej len „navrhovateľ“). Požiadal ho, aby po začatí konania
o porušení práva navrhovateľa garantovaného mu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) uznesením rozhodol, že doterajší postup Okresného
súdu v Prievidzi (ďalej len „okresný súd“) vo veci 3 T 29/98 je porušením ústavného
práva navrhovateľa na prerokovanie veci súdom bez zbytočných prieťahov po začatí
trestného stíhania.
Okresnému súdu predovšetkým vyčíta, že prvý termín hlavného pojednávania
vytýčil po viacerých urgenciách až na 28. január 1999. Toto pojednávanie však nebolo
organizačne zabezpečené a okresný súd ho po vylúčení verejnosti bez akéhokoľvek
úkonu odročil na neurčito (hoci bol prítomný navrhovateľ a niektorí svedkovia). Ďalší
termín pojednávania doposiaľ vytýčený nebol, hoci na prieťahy v konaní okresného
súdu sa dňa 19. marca 1999 sťažoval priamo aj ministrovi spravodlivosti.
Pri doplnení podnetu dňa 20. júla 2000 navrhovateľ poukázal o. i. na 25
-mesačnú nečinnosť okresného súdu (od rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne dňa
11. júna 1998 do 3. mája 1999 takmer 11 mesiacov a od 3. mája 1999 do 20. júla 2000
viac ako 14 mesiacov), ktorú nemožno ospravedlniť ani tým, že zákonná sudkyňa vo
veci nie je trestnou sudkyňou, ale vybavuje inú súdnu agendu.
Navrhovateľ k podnetu pripojil viaceré prílohy, napr. súdne rozhodnutia zo
spisu, žiadosť o odstránenie prieťahov v konaní z 19. marca 1999 a listiny s ňou
súvisiace. Ústavný súd podnet prijal na ďalšie konanie uznesením sp. zn. III. ÚS 60/00
zo 7. septembra 2000.
Okresný súd sa k podnetu vyjadril listom predsedníčky, ktorá je zároveň
zákonnou sudkyňou vo veci 3 T 29/98, 13. októbra 2000 a pripojil k nemu aj viaceré
prílohy (uznesenia o vznesení obvinenia navrhovateľovi v iných trestných veciach, ako
aj uznesenie o vznesení obvinenia jeho právnemu zástupcovi). Ústavnému súdu tiež
zaslal na nahliadnutie na obmedzenú dobu (10 až 15 pracovných dní) spisový materiál
v označenej trestnej veci.
Okresný súd uvádza najskôr chronologický postup jednotlivých úkonov vo
veci. Ďalej namieta, že navrhovateľ nevyčerpal všetky právne prostriedky nápravy pri
ochrane práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože jeho podanie z 19. marca 1999
nemožno považovať za sťažnosť voči prieťahom v konaní (právny zástupca naviac ani
nereagoval na výzvu predsedníčky okresného súdu, či je podanie potrebné považovať
za sťažnosť alebo urgenciu vytýčenia nového termínu hlavného pojednávania). Po
vecnej stránke okresný súd zdôrazňuje predovšetkým, že: navrhovateľ nepodal odpor
proti trestnému rozkazu z 3. apríla 1998; hlavné pojednávanie dňa 28. januára 1999 sa
nekonalo nie pre zlé organizačné zabezpečenie zo strany súdu, ale pre neúčasť
viacerých predvolaných svedkov a zlyhanie spolupráce s policajnými orgánmi pri
zabezpečovaní a predvedení utajených svedkov; termín ďalšieho hlavného
pojednávania (26. apríla 1999) musel byť zrušený, lebo sudca, ktorý vzal medzičasom
navrhovateľa do väzby v inej trestnej veci, neudelil súhlas na jeho eskortu na toto
pojednávanie; celý spis bol v dôsledku žiadosti predložený Okresnému úradu
vyšetrovania Policajného zboru SR Trnava od 17. apríla 2000 do 4. októbra 2000
(v inej trestnej veci navrhovateľa a jeho právneho zástupcu).
Pretože ako navrhovateľ, tak aj okresný súd súhlasili podľa ustanovenia § 30
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) s upustením od
verejného ústneho pojednávania a podľa ústavného súdu tiež nemožno od tohto
pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci (vzhľadom na podklady už obsiahnuté
v podnete a jeho prílohách, vyjadreniach okresného súdu a jeho prílohách, v spise
3 T 29/98 a tiež aj s poukazom na oznámenie riaditeľa Krajského úradu vyšetrovania
Policajného zboru v Trenčíne z 30. 11. 2000), bolo rozhodnuté na neverejnom
zasadnutí, kde ústavný súd dospel k nasledovným skutkovým a právnym záverom.
II.
Procesnú námietku okresného súdu, že navrhovateľ nevyčerpal pred obrátením
sa na ústavný súd dostupný mu právny prostriedok nápravy - sťažnosť na prieťahy
v konaní, treba považovať za neopodstatnenú. Ústavný súd napokon už v uznesení
o prijatí podnetu na ďalšie konanie túto podmienku jeho prijateľnosti považoval za
splnenú.
Právny zástupca navrhovateľa adresoval dňa 19. marca 1999 ministrovi
spravodlivosti a predsedníčke okresného súdu podanie označené ako žiadosť
o odstránenie prieťahov v konaní, kde ich na záver v mene navrhovateľa prosí
o odstránenie zbytočných prieťahov v konaní a jeho prednostné vyriešenie. V podaní
kritizoval najmä hlavné pojednávanie dňa 28. januára 1999 (rad svedkov nebol vôbec
predvolaných, pojednávanie bolo odročené bez vypočutia obvineného a prítomných
svedkov) a skutočnosť, že vo veci ešte nebol určený ďalší termín pojednávania.
Ministerstvo spravodlivosti SR podanie listom zo 14. apríla 1999 (číslo:
2657/99-54/124) postúpilo predsedníčke okresného súdu na vybavenie na základe
ustanovenia § 15 ods. 2 písm. c) zákona č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov
Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách
prísediacich v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“).
Podľa tohto ustanovenia právomocou predsedu okresného súdu je vybavovať
sťažnosti.
Z obsahu podania právneho zástupcu navrhovateľa z 19. marca 1999, ako aj
z listu ministerstva spravodlivosti zo 14. apríla 1999 je evidentné, že ide o sťažnosť na
prieťahy v konaní okresného súdu podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona o štátnej
správe súdov (pozri napr. I. ÚS 47/96 a II. ÚS 22/96). Nebolo chybou navrhovateľa
a ani jeho právneho zástupcu, že okresný súd podanie takto nekvalifikoval a nepostúpil
podľa § 19 na vybavenie podľa ustanovenia § 23 predsedovi príslušného krajského
súdu (lebo sťažnosť smerovala proti predsedníčke okresného súdu).
III.
Z podkladov zadovážených najmä zo spisového materiálu vo veci navrhovateľa
3 T 29/98 vyplývajú nasledovné dôležité skutočnosti.
Spis obsahuje tri zväzky. Prvé dva sa týkajú prípravného konania a tretí
súdneho konania na okresnom súde.
1. Súdne konanie začalo obžalobou Okresnej prokuratúry v Prievidzi (ďalej len
„okresná prokuratúra“) z 23. januára 1998, ktorá bola podaná na navrhovateľa (v tom
čase vo väzbe) pre skutky právne kvalifikované ako trestné činy vydierania
a nedovoleného ozbrojovania podľa § 235 ods. 1 a § 185 ods. 2 písm. b) Trestného
zákona. Táto bola na okresný súd doručená dňa 27. januára 1998, odkedy je vec
vedená pod sp. zn 3 T 29/98 (č. l. 602 – 611).
2. Po vyjadrení sudcov okresného súdu k otázke zaujatosti vo veci je spis dňa
2. februára 1998 zaslaný Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd)
s návrhom na ich vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania a pridelenie veci
inému súdu (č. l. 618).
3. Krajský súd rozhodol o tomto návrhu uznesením sp. zn. 3 Nt 2/98
z 10. marca 1998 (č. l. 620 - 621). Vylúčil troch sudcov z trestného oddelenia
okresného súdu vrátane zákonnej sudkyne, ktorej vec pripadla podľa rozvrhu práce.
Vec však okresnému súdu neodňal, keďže u ďalších sudcov neboli zistené podmienky
pre ich vylúčenie a títo ich napokon ani nevzniesli.
4. Po vrátení spisu na okresný súd dňa 30. marca 1998, opatrením predsedníčky
súdu z 3. apríla 1998 bolo rozhodnuté, že vzhľadom na vylúčenie vo veci sudcov
vybavujúcich trestnú agendu, konať a rozhodovať ako zákonná sudkyňa bude ona.
Ešte v ten istý deň vydala ako samosudkyňa aj trestný rozkaz (č. l. 653). Navrhovateľ
bol uznaný za vinného podľa obžaloby, za čo mu bol uložený podľa § 185 ods. 2
s použitím ustanovenia § 35 ods. 1 Trestného zákona úhrnný nepodmienečný trest
odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov, so zaradením pre výkon trestu do prvej
nápravnovýchovnej skupiny (nesprávne použitý § 39a ods. 2 písm. b) Trestného
zákona).
5. Dňa 14. apríla 1998 bola okresnému súdu Ministerstvom spravodlivosti SR
postúpená žiadosť navrhovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 9. marca 1998.
V ten istý deň okresný súd obdržal aj odpor okresnej prokuratúry proti trestnému
rozkazu z 3. apríla 1998. Podľa ustanovenia § 314g ods. 3 vtedy platného a účinného
Trestného poriadku, ak proti trestnému rozkazu podala oprávnená osoba v lehote
odpor, trestný rozkaz sa ruší a samosudca nariadi vo veci hlavné pojednávanie.
6. Okresný súd uznesením zo 17. apríla 1998 zamietol postúpenú žiadosť
navrhovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. Z toho istého dňa je datovaná aj
žiadosť samosudkyne, adresovaná Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“), o odňatie tejto veci navrhovateľa podľa ustanovenia § 25 Trestného
poriadku a jej prikázanie Okresnému súdu v Dunajskej Strede (za účelom vykonania
spoločného konania), na ktorom bola vedená iná vec navrhovateľa pod sp. zn.
2 T 18/97 (pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin nedovoleného
ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b) Trestného zákona).
7. Dňa 27. apríla 1998 je okresnému súdu doručená sťažnosť navrhovateľa proti
poslednému rozhodnutiu o väzbe a jeho plnomocenstvo pre ďalšieho advokáta JUDr.
P. Sch. (jedného zvoleného obhajcu už dovtedy mal, keďže išlo aj o prípad nutnej
obhajoby).
8. Okresný súd dňa 4. mája 1998 predkladá najvyššiemu súdu žiadosť
samosudkyne zo 17. apríla 1998 spolu so spisom. Najvyšší súd o nej rozhoduje
uznesením sp. zn. Ndt 64/98 zo 7. mája 1998 (č. l. 681) tak, že vec navrhovateľa
okresnému súdu neodníma.
9. Po vrátení spisu na okresný súd dňa 22. mája 1998, tento ho v označený deň
zasiela krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti navrhovateľa proti rozhodnutiu
o väzbe zo 17. apríla 1998. Krajský súd rozhodol o tejto sťažnosti uznesením sp. zn.
3 To 103/98 z 11. júna 1998 (zrušením napadnutého uznesenia a prepustením
navrhovateľa na slobodu) a spis vrátil okresnému súdu 10. augusta 1998.
10. Dňa 26. novembra 1998 samosudkyňa cestou vlastnej trestnej kancelárie
zisťuje, či je na okresnom súde skončená iná trestná vec, ktorá bola odstúpená
Okresným súdom v Dunajskej Strede a žiada pripojiť spis (č. l. 718). Ešte v ten istý
deň príslušná pracovníčka v úradnom zázname uvádza (č. l. 720), že spis 1 T 190/98
bol z dôvodu odvolania prokurátora 24. septembra 1998 zaslaný na krajský súd
a doposiaľ sa nevrátil (navrhovateľ bol odsúdený k peňažnému trestu 15 000,- Sk,
eventuálne k náhradnému trestu odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov dňa 29. júla
1998).
11. Samosudkyňa určuje dňa 7. januára 1999 prvý termín hlavného
pojednávania na deň 28. januára 1999. Hlavné pojednávanie bolo odročené na
neurčito, keďže z predvolaných osôb sa naň okrem navrhovateľa dostavili len dvaja
svedkovia (č. l. 731 - 732). Odročenie hlavného pojednávania navrhla obžaloba aj
obhajoba, pričom prítomní boli obaja obhajcovia navrhovateľa.
12. Dňa 7. apríla 1999 určuje samosudkyňa ďalší termín hlavného pojednávania
na 26. apríla 1999. V spise sa nachádza prípis samosudkyne z 21. 4. 1999 adresovaný
okresnej prokuratúre, že tento termín sa ruší (č. l. 736).
13. Dňa 22. apríla 1999 samosudkyňa žiada Okresný súd v Trenčíne, či by bol
udelený súhlas na predvedenie navrhovateľa a jeho vypočutie na hlavnom pojednávaní
alebo verejnom zasadnutí (č. l. 738). Sudkyňa tohto okresného súdu listom z 27. 4.
1999 oznamuje, že neudeľuje súhlas k predvedeniu navrhovateľa (č. l. 743).
14. Samosudkyňa 2. septembra 1999 zisťuje prípisom u Krajskej prokuratúry
v Trenčíne, či by bol udelený súhlas k predvedeniu a vypočutiu navrhovateľa na
hlavnom pojednávaní (č. l. 744). V odpovedi, ktorá došla okresnému súdu 14. 9. 1999,
dožiadaný orgán súhlasí s udelením súhlasu k vykonaniu procesných úkonov
s navrhovateľom, pričom o súhlas treba požiadať v intenciách zákona s náležitosťami.
15. Samosudkyňa dňa 6. októbra 1999 žiada Krajský úrad vyšetrovania
Policajného zboru SR v Trenčíne, aby jej oznámil, kedy bude pravdepodobne v ich
trestnej veci vedenej pod ČVS: KÚV-40/10-99 podaný na navrhovateľa návrh na
podanie obžaloby (č. l. 749). Tento jej odpovedá bez konkrétnych údajov dňa 18. 10.
1999 (č. l. 750). Samosudkyňa ho opätovne žiada 14. 12. 1999, či vo veci vedenej pod
KÚV-16/10-99 nebol podaný návrh na podanie obžaloby (č. l. 751). Odpoveď z 29.12.
1999 je opäť neurčitá (č. l. 752).
16. Dňa 7. apríla 2000 žiada samosudkyňa Okresný úrad vyšetrovania
Policajného zboru SR v Trnave o oznámenie, či bol na obhajcu navrhovateľa vo veci
vedenej pod ČVS: OÚV-415/TT-99 podaný návrh na podanie obžaloby, resp. kedy sa
tak stane (č. l. 754). Ten v odpovedi zo 14. 4. 2000 predpokladá skončenie
vyšetrovania do konca júla 2000 (č. l. 756).
17. Dňa 17. 4. 2000 však prostredníctvom svojho vyšetrovateľa žiada okresný
súd o zapožičanie spisu 3 T 29/98 (č. l. 755). Spis mu je zapožičaný ešte v tento deň
a okresnému súdu vrátený až na jeho žiadosť z 2. 10. 2000, dňa 4. 10. 2000.
18. Pokyn súdnej kancelárii od samosudkyne na zaslanie spisu ústavnému súdu
bol daný 13. 10. 2000 (č. l. 759), pričom tento bol ústavnému súdu doručený 17. 10.
2000, spolu s vyjadrením k podnetu. Po nahliadnutí do spisu a vykonaní potrebných
úkonov, ho ústavný súd vrátil okresnému súdu 6. 11. 2000 s tým, aby bol informovaný
o ďalšom postupe vo veci. Do dňa rozhodnutia týmto nálezom však od okresného súdu
žiadne novšie správy neobdržal.
IV.
Navrhovateľ namieta porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pokiaľ ide
o to, že „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov ...“. Toto právo súvisí s právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, podľa ktorého „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom súde ...“.
U každej osoby trestne stíhanej, na ktorú už bola podaná obžaloba, ide podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy o právo, aby o oprávnenosti tejto obžaloby rozhodol nezávislý
a nestranný súd a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy o právo, aby sa táto obžaloba (jeho vec)
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Realizácii označeného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napomáhajú viaceré
ustanovenia Trestného poriadku. Podľa ustanovenia § 181 ods. 2 citovaného zákona po
podaní obžaloby súd rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace s ďalším konaním
a je povinný – nevyčkávajúc na ďalšie návrhy – urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia,
ktoré sú potrebné na vybavenie obžaloby, na skončenie veci a na výkon súdneho
rozhodnutia. Podľa ustanovenia § 2 ods. 4 musia orgány činné v trestnom konaní
vrátane súdu trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať
občianske práva zaručené ústavou. Postup a rýchlosť konania súdu musia samozrejme
vychádzať z účelu Trestného poriadku podľa ustanovenia § 1 ods. 1 a byť v súlade so
základnými zásadami trestného konania vrátane náležitého zistenia skutkového stavu
veci a voľného hodnotenia dôkazov podľa ustanovenia § 2 ods. 5, resp. 6.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre týkajúcej sa netrestnej oblasti už
viackrát vyslovil, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa
právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna
istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny
orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha
odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (napr. I. ÚS 47/96, II. ÚS 22/96,
II. ÚS 48/96, I. ÚS 55/97, I. ÚS 92/97 a I. ÚS 10/98).
V trestnom konaní o obžalobe je situácia sčasti odlišná v tom, že na súd ako
štátny orgán, sa s návrhom na rozhodnutie obracia vždy iný štátny orgán, prokurátor.
Podľa ustanovenia § 180 ods. 1 Trestného poriadku, trestné stíhanie pred súdom sa
koná len na podklade obžaloby, ktorú podáva a pred súdom zastupuje prokurátor.
Z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy možno potom povedať, že účelom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty
osoby, na ktorú bola podaná obžaloba. Táto má spravidla záujem, aby na ňu obžaloba
na súd podaná nebola a keď už k tomu dôjde, tak potom chce, aby konanie končiace
právoplatným súdnym rozhodnutím buď potvrdilo prezumpciu jej neviny (oslobodenie
spod obžaloby) alebo v opačnom prípade bolo pre ňu čo najprijateľnejšie. S takýmto
záujmom by právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov malo byť v súlade,
hoci nemožno vylúčiť ani ich rozpor (napr. obžalovaný sa podieľa úmyselne na
preťahovaní súdneho konania, aby mu vypršala zákonná lehota väzby, očakáva
priaznivejšiu zmenu právnej úpravy, zoslabenie dôkaznej sily usvedčujúcich dôkazov
a pod.). V druhom prípade by sa však logicky obžalovaný nemohol úspešne domáhať
ústavnej ochrany svojho práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Konanie na okresnom súde začalo podaním obžaloby dňa 27. 1. 1998 a do
dnešného dňa trvá takmer dva roky a jedenásť mesiacov, pričom ešte ani nebolo začaté
vykonávanie dôkazov na hlavnom pojednávaní. Táto doba ide prevažne na vrub
okresného súdu, až na menšie výnimky (predloženie spisu krajskému súdu,
najvyššiemu súdu a ústavnému súdu, pozri časť tohto nálezu č. III./2, 4, 8, 9, 18).
Primeranosť doterajšej dĺžky konania sa posudzuje podľa troch základných
kritérií: zložitosť veci (vrátane povahy veci), správanie sa účastníka konania a postup
súdu, proti ktorému podnet smeruje.
Na navrhovateľa bola podaná obžaloba pre skutky právne kvalifikované ako
spolupáchateľstvo k trestnému činu vydierania a trestný čin nedovoleného
ozbrojovania podľa ustanovenia § 235 ods. 1 a § 9 ods. 2 Trestného zákona, resp.
ustanovenia § 185 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, ktorých sa mal podľa výroku
obžaloby dopustiť tak, že:
1. v presne nezistenom období od februára 1997 do júla 1997 spoločným konaním
z doposiaľ nezistenými páchateľmi hrozbou násilia a hrozbou ujmy na majetku nútili
majiteľov reštauračných zariadení v meste P. uzatvoriť dohodu o ochrane s Civilno-
bezpečnostnou službou Security 3 a hoci podmienky dohody o ochrane neplnili,
opakovane do 20. dňa každého mesiaca vymáhali od majiteľov reštauračných
zariadení 10.000,- Sk, ktoré peniaze si ponechali pre vlastnú potrebu,
2. od presne nezisteného času do 23.15 hodiny dňa 13. 6. 1997 bez povolenia vyrobil
nástražný výbušný systém so zdrojom a elektrickou rozbuškou s 5,037 kg vojenskej
plastickej trhaviny SEMTEX 10 a priemyslovej plastickej trhaviny DANUBIT
GEOFEX 2, ktorý bol nájdený v osobnom motorovom vozidle zn. AUDI 1,8 D
v garáži rodinného domu v B.
Ako z výroku obžaloby, tak aj z jej odôvodnenia vyplýva, že ide o pomerne
dôkazne zložitú vec, najmä s poukazom na kontradiktórnu dôkaznú situáciu
(navrhovateľ trestnú činnosť popiera), 8 utajených svedkov, celkove 41 svedkov,
ktorých navrhuje prokurátor vypočuť na hlavnom pojednávaní a rozsah spisového
materiálu (viac ako 600 strán).
Z hľadiska správania sa účastníka konania (v tomto prípade navrhovateľa,
prípadne jeho právneho zástupcu) a postupu súdu, proti ktorému podnet smeruje, majú
význam ďalšie trestné stíhania proti navrhovateľovi a jeho právnym zástupcom.
Ústavný súd má k dispozícii nasledovné uznesenia o vznesení obvinenia:
č. 1) Uznesenie Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Trenčíne
(ďalej len „krajský úrad vyšetrovania“) sp. zn. ČVS: KÚV-16/10-99 zo 7. 4. 1999.
Ide o vznesenie obvinenia podľa ustanovenia § 160 ods. 1 Trestného poriadku
navrhovateľovi a ďalším trom osobám pre skutky v dvoch bodoch, právne
kvalifikované ako trestné činy vydierania podľa ustanovenia § 235 ods. 1, ods. 2 písm.
a), ods. 3 písm. b), resp. ustanovenia § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. b)
Trestného zákona, ktorých sa mali dopustiť v mesiacoch apríl až máj 1996 a januári
1999.
č. 2) Uznesenie krajského úradu vyšetrovania sp. zn. ČVS: KÚV-40/10-99
z 25. 8. 1999 o vznesení obvinenia podľa ustanovenia § 160 ods. 1, ods. 4 Trestného
poriadku v troch bodoch proti navrhovateľovi a ďalším trom osobám pre skutky
právne kvalifikované ako trestný čin vydierania podľa ustanovenia § 235 ods. 1, ods. 2
písm. a), b), c) Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť 28. 1. 1997, 18. 2. 1997
a v mesiaci jún 1997.
č. 3) Uznesenie krajského úradu vyšetrovania sp. zn. ČVS: KÚV-16/10-99
z 21. 9. 1999 o spojení predošlých vecí na spoločné konanie pod spoločnou sp. zn.
ČVS: KUV-16/10-99.
č. 4) Uznesenie Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Trnave
(ďalej len „okresný úrad vyšetrovania“) sp. zn. ČVS: OÚV-415/TT-99 z 9. 9. 1999
o vznesení obvinenia podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku proti dvom obhajcom
navrhovateľa (vrátane advokáta zastupujúceho navrhovateľa v konaní pred ústavným
súdom) pre dva skutky právne kvalifikované ako trestný čin marenia výkonu úradného
rozhodnutia podľa ustanovenia § 171 ods. 1 písm. e) Trestného zákona.
Podľa výroku uznesenia mali obhajcovia v dobe od 31. 7. 1997 do 11. 6. 1998
a od 10. 4. 1999 do 25. 8. 1999 počas výkonu väzby navrhovateľa vynášať a vnášať
tzv. „motáky“ medzi navrhovateľom a inou osobou, ktoré obsahovali rôzne pokyny
pre svedkov a iné osoby (obhajcovia vykonávali v tejto veci väzbu, do ktorej boli vzatí
dňa 13. 9. 1999).
č. 5) Uznesenie krajského úradu vyšetrovania sp. zn. ČVS: KÚV-16/10-99
z 27. 9. 1999 podľa ustanovenia § 160 ods. 1, ods. 4 Trestného poriadku o vznesení
obvinenia navrhovateľovi pre dva skutky právne kvalifikované ako vyššie označený
trestný čin, ktorého sa mal dopustiť počas väzby zabezpečovaním vynášania
a vnášania motákov cez svojich obhajcov.
č. 6) Uznesenie krajského úradu vyšetrovania sp. zn. ČVS: KÚV-16/10-99
z 29. 3. 2000 o začatí trestného stíhania podľa ustanovenia § 160 ods. 1 Trestného
poriadku a vznesení obvinenia podľa ustanovenia § 163 ods. 1, ods. 3 Trestného
poriadku navrhovateľovi a ďalším piatim osobám pre skutok právne kvalifikovaný ako
trestný čin vydierania podľa ustanovenia § 235 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. b)
Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť dňa 4. 5. 1997.
č. 7) Uznesenie krajského úradu vyšetrovania sp. zn. ČVS: KÚV-76/10-1998
z 2. 5. 2000 o vznesení obvinenia podľa ustanovenia § 163 ods. 1Trestného poriadku
proti šiestim osobám (vrátane navrhovateľa) pre skutok právne kvalifikovaný ako
trestné činy lúpeže a nedovoleného ozbrojovania podľa ustanovenia § 234 ods. 1,
ods. 2 písm. a), b), ods. 3 a ustanovenia § 185 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 Trestného
zákona, ktorý mali spáchať v decembri 1998.
Z prehľadu postupu okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 3 T 29/98 (časť
III. body 1 až 18) vyplýva, že až na vydanie trestného rozkazu dňa 3. 4. 1998, tento
súd v roku 1998 v merite veci nekonal z procesných dôvodov.
Najskôr predkladal vec na rozhodnutie krajskému súdu (o zaujatosti sudcov
a sťažnosti navrhovateľa proti zamietavému uzneseniu o žiadosti o prepustenie na
slobodu) a najvyššiemu súdu (o odňatí veci a jej prikázaní inému súdu). Po vrátení
spisu z krajského súdu dňa 10. 8. 1998, v novembri zisťoval stav konania v inej
trestnej veci navrhovateľa vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 190/98, pretože
jej právoplatné ukončenie bolo v prípade odsúdenia významné z hľadiska ukladania
súhrnného trestu podľa ustanovenia § 35 ods. 2 Trestného zákona (podmienky pre
spojenie oboch vecí na spoločné konanie podľa ustanovenia § 23 ods. 3 Trestného
poriadku zrejme neboli dané).
V roku 1999 okresný súd tiež v merite veci nekonal z procesných dôvodov.
Hlavné pojednávanie dňa 28. 1. 1999 bolo odročené, pretože z predvolaných
osôb sa dostavil len navrhovateľ a dvaja svedkovia. Hlavné pojednávanie určené dňa
7. 4. 1999 na 26. 4. 1999 muselo byť tiež odročené, keďže v súvislosti s uznesením
č. 1 bol navrhovateľ dňa 8. 4. 1999 vzatý do väzby Okresným súdom v Trenčíne, ktorý
nedal súhlas na jeho eskortu na hlavné pojednávanie. Z jeho prípisu z 27. 4. 1999 tiež
vyplýva, že ho neudelí ani v blízkej budúcnosti. Až v liste Krajskej prokuratúry
v Trenčíne z 10. 9. 1999, ktorý okresný súd obdržal 14. 9. 1999, je udelený súhlas
tohto orgánu k vykonaniu procesných úkonov s navrhovateľom v inej jeho trestnej
veci.
Tu treba ale upozorniť, že dňa 25. 8. 1999 bolo vydané uznesenie č. 2, kde sa
prekrývajú – v porovnaní s prejednávanou vecou navrhovateľa v konaní okresného
súdu vedenom pod sp. zn. 3 T 29/98 (pozri bod 1 výroku obžaloby), kde bolo
navrhovateľovi vznesené obvinenie pre stíhané skutky ešte uznesením Okresného
úradu vyšetrovania Policajného zboru v Prievidzi sp. zn. ČVS: OÚV-302/97 z 28. 7.
1997 – ako obdobie páchania stíhaných skutkov, tak aj ich právna kvalifikácia. Pri
uznesení č. 2 ide o obdobie 28. 1. 1997, 18. 2. 1997 a jún 1997 a pri veci 3 T 29/98
o február až júl 1997, pričom v oboch prípadoch sú skutky kvalifikované ako trestný
čin vydierania podľa § 235 Trestného zákona.
Z postupu samosudkyne uvedenom v časti č. III. pod bodom 15 je evidentné, že
táto sa po 6. 10. 1999, kedy sa prvýkrát dotazovala krajského úradu vyšetrovania na
stav konania vo veci týkajúcej sa uznesenia č. 2, nedozvedela do konca roku 1999 ani
len približný dátum podania obžaloby.
V roku 2000 sa situácia vykryštalizovala až dňa 24. 11. 2000, kedy vo veci
krajského úradu vyšetrovania vedenej pod ČVS: KÚV-16/10-1999 podala Krajská
prokuratúra v Trenčíne na okresný súd na navrhovateľa obžalobu (pozri list riaditeľa
krajského úradu vyšetrovania z 30. 11. 2000 adresovaný ústavnému súdu).
Treba však tiež upozorniť, že vo veci krajského úradu vyšetrovania vedenej pod
ČVS: KÚV-16/10-1999 bolo v roku 2000 (29. 3.) vydané aj uznesenie č. 6. Tu sa
v porovnaní s vecou navrhovateľa vedenou na okresnom súde pod sp. zn. 3 T 29/98
(bod 1 výroku obžaloby) prekrývajú tiež stíhané obdobie (4. 5. 1997, resp. február až
júl 1997) a aj právna kvalifikácia, pretože v oboch prípadoch ide o trestný čin
vydierania podľa § 235 Trestného zákona.
Pri porovnaní výrokov bodu 1 obžaloby vo veci okresného súdu vedenej pod sp.
zn. 3 T 29/98 s uzneseniami č. 2 a č. 6 vzniká problém totožnosti skutku
a pokračovacieho trestného činu.
Pojem skutku je kategória procesnoprávna, zatiaľ čo pojem trestného činu je
kategória hmotnoprávna. Totožnosť stíhaného skutku je zachovaná, pokiaľ je aspoň
sčasti zachovaná totožnosť konania alebo totožnosť následku. Podľa ustanovenia § 89
ods. 19 Trestného zákona (pred novelou Trestného zákona č. 183/1999 Z. z. išlo
o odsek 17) „Pokračovaním v trestnom čine sa rozumie také konanie, ktorého
jednotlivé čiastkové útoky vedené jednotným zámerom napĺňajú skutkovú podstatu
rovnakého trestného činu, sú spojené rovnakým alebo podobným spôsobom vykonania
a blízkou súvislosťou v čase a predmete útoku“. Podľa ods. 20 citovaného ustanovenia
(pred novelou Trestného zákona č. 183/1999 Z. z. išlo o odsek 18) „Ak obvinený
pokračuje v konaní, pre ktoré je stíhaný, aj po vznesení obvinenia, posudzuje sa takéto
konanie od tohto úkonu ako nový skutok“. Možno teda uzavrieť, že hmotnoprávnej
kategórii jedného pokračovacieho trestného činu zodpovedá procesnoprávna kategória
jedného skutku (ktorý obsahuje tzv. čiastkové skutky alebo útoky).
Po vydaní uznesenia č. 2 dňa 25. 8. 1999 vznikla otázka, či ohľadne výroku
tohto uznesenia a bodu 1 výroku obžaloby vo veci okresného súdu vedenej pod sp. zn.
3 T 29/98 nejde o totožný skutok, teda jeden skutok, napĺňajúci znaky pokračovacieho
trestného činu vydierania podľa ustanovenia § 235 Trestného zákona (skutky uvedené
vo výroku označeného uznesenia a obžaloby sú naviac už aj sami osebe kvalifikované
ako pokračovacie trestné činy). Vydaním uznesenia č. 6 dňa 29. 3. 2000 vznikla otázka
obdobná.
Vyriešiť označený problém a zistiť, či vzťah medzi výrokmi uznesení č. 2, č. 6
a bodom 1 výroku obžaloby vo veci okresného súdu vedenej pod sp. zn. 3 T 29/98
znamená pokračujúci trestný čin vydierania podľa ustanovenia § 235 Trestného
zákona a jeden skutok, alebo je tomu tak len sčasti, prípadne vôbec, možno len
v spoločnom súdnom konaní o všetkých veciach.
V prípade, že by bola vec okresného súdu sp. zn. 3 T 29/98 právoplatne
skončená, mohla vzniknúť prekážka veci rozhodnutej (res iudicata), ktorá by viedla
alebo k zastaveniu trestného stíhania ohľadne skutkov uvedených v uzneseniach č. 2
a č. 6 podľa ustanovenia § 172 ods. 1 písm. d) s poukazom na § 11 písm. f) Trestného
poriadku alebo k obnove konania vo veci sp. zn. 3 T 29/98 podľa § 277 a nasl.
Ani jedna z oboch naznačených a v podstate nepriaznivých alternatív nenastala
preto, lebo okresný súd nepokračoval v konaní vo veci 3 T 29/98 a čakal na výsledok
vyšetrovania ohľadne uznesení č. 2 a č. 6. Takýto postup nie je za konkrétnych
okolností tohto prípadu zjavne neodôvodnený alebo svojvoľný. Treba zdôrazniť, že vo
veci vedenej pod sp. zn. 3 T 29/98 išlo o skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin
vydierania podľa základnej skutkovej podstaty (§ 235 ods. 1 Trestného zákona), zatiaľ
čo v uzneseniach č. 2 a č. 6 o skutky právne kvalifikované ako trestné činy vydierania
podľa kvalifikovaných skutkových podstát (§ 235 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), c), resp.
ustanovenia § 235 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. b) Trestného zákona). Ich
náležité objasnenie vo vyšetrovaní bolo dôležité aj z hľadiska objasnenia jednoty
a totožnosti skutku, jeho charakteru a šírky. Keďže vec krajského úradu vyšetrovania
vedená pod sp. zn. ČVS: KÚV-16/10-19 bola ohľadne navrhovateľa vyšetrovaná
väzobne od začiatku (do väzby bol vzatý 8. 4. 1999), okresný súd mohol dôvodne
predpokladať, že v nej bude postupované urýchlene. Treba potom uzavrieť, že
označený postup okresného súdu bol v súlade najmä s účelom Trestného poriadku
podľa § 1 ods. 1, základnou zásadou podľa ustanovenia § 2 ods. 5 a ustanovenia § 181
ods. 2, ktorý ustanovuje strategický postup súdu po podaní obžaloby.
Postup súdu po podaní obžaloby, nekonajúceho dôvodne vo veci preto, lebo
ohľadne náležitého objasnenia totožnosti skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom
návrhu (§ 220 ods. 1 Trestného poriadku) a jeho právnej kvalifikácie potrebuje vyčkať
na výsledky vyšetrovania v inej veci obžalovaného, nie je však ani zbytočným
prieťahom pri prerokovaní veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Pretože ústavný súd nezistil zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu
v trestnej veci navrhovateľa vedenej pod sp. zn. 3 T 29/98 od podania obžaloby (27. 1.
1998) do vydania uznesenia č. 2 (25. 8. 1999) a ani od vydania tohto uznesenia
doposiaľ, nevyhovel návrhu, aby vyslovil porušenie práva navrhovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. decembra 2000