Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 61/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, zastúpeného Mgr. Petrom Troščákom, Hlavná 50, Prešov, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 24. októbra 2017

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. decembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. februára 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Mgr. Petrom Troščákom, Hlavná 50, Prešov,

ktorou namieta porušenie základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 24. októbra 2017 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 18. decembra 2018 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol

účastníkom konania vedeného Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. vo veci starostlivosti súdu o maloletého

(o určenie dlžného výživného). Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 27. marca

2017 (ďalej len „rozsudok z 27. marca 2017“) zveril maloletého (ďalej len

„maloleté dieťa“) do osobnej starostlivosti matky (výrok 1), uložil sťažovateľovi ako otcovi

maloletého dieťaťa prispievať na výživu sumou 120 € mesačne počnúc od 1. októbra 2015

vždy do 15. dňa v mesiaci vopred (výrok 2), uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť dlžné

výživné za obdobie od 1. októbra 2015 do 31. marca 2017 v sume 1 860 € v splátkach

po 60 € mesačne spolu s bežným výživným pod následkom straty výhody splátok až

do úplného zaplatenia dlhu (výrok 3), rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo

na náhradu trov konania (výrok 4) a v prevyšujúcej časti návrh matky maloletého dieťaťa

zamietol (výrok 5).

3. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 27. marca 2017 krajský

súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako

vecne správne s výnimkou výroku 5, ktorým bol návrh matky maloletého dieťaťa

v prevyšujúcej časti zamietnutý.

4. Dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd napadnutým

uznesením odmietol v súlade s (ďalej aj

„CSP“) ako neprípustné.

5. Napadnutý rozsudok krajského súdu je podľa sťažovateľa arbitrárny

a neodôvodnený, keďže sa v ňom krajský súd nevysporiadal so všetkými odvolacími

námietkami sťažovateľa.

6. Všeobecné súdy sa podľa sťažovateľa nevysporiadali vôbec s námietkou, že otázka

zverenia maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti (výrok 1 rozsudku okresného súdu

z 27. marca 2017) nebola predmetom konania pred okresným súdom (ďalej aj „námietka

zverenia maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti“), a s námietkou, že dlžné výživné

možno priznať len z dôvodov hodných osobitného zreteľa, pričom v odôvodnení

rozhodnutia prvostupňového súdu dôvody absolútne chýbajú (ďalej aj „námietka dlžného

výživného“).

7. Zo zápisnice o pojednávaní, ktoré sa konalo 27. marca 2017, vyplýva návrh

sťažovateľa na výsluch svedka , ktorý však okresný súd zamietol

bez akéhokoľvek odôvodnenia, a to bez toho, aby v rozhodnutí súdu prvého stupňa bola

akákoľvek zmienka o návrhu na vykonanie dokazovania.

8. Vo vzťahu k výroku o určení výživného v sume 120 € mesačne považuje

sťažovateľ za nevyhnutné zdôrazniť, že okresný súd nezisťoval, aké nevyhnutné výdavky

sťažovateľ ako otec maloletého dieťaťa vynakladá, keďže sa obmedzil len na zistenie jeho

príjmu. Výrok o výživnom preto podľa sťažovateľa nezodpovedá zákonným zásadám

pre určovanie výživného.

9. Sťažovateľ ďalej zdôrazňuje, že „na výživu mal. prispieva, pretože okrem

toho, že mu nakupuje oblečenie a iné potrebné veci, výlučne on sám platí splátky

hypotekárneho úveru na rodinný dom vo výške takmer 500 € mesačne.“.

10. Navyše, sťažovateľ zdôrazňuje, že na okresnom súde sú popri sebe vedené dve

konania, predmetom ktorých je medzi rovnakými účastníkmi výživné. Okresný súd pritom

vôbec nereagoval na námietku sťažovateľa prednesenú na pojednávaní 27. marca 2017

o prekážke litispendencie.

11. Z dôvodu nesprávneho postupu okresného súdu došlo k paradoxnému stavu, keď

je sťažovateľ zaviazaný na plnenie vyživovacej povinnosti v sume 120 € mesačne

a podľa skoršieho rozhodnutia (uznesenie okresného súdu sp. zn.

zo 16. septembra 2016) je zaviazaný na plnenie vyživovacej povinnosti voči maloletému

dieťaťu v sume 27,13 € mesačne, a to až do právoplatného skončenia konania o rozvod

manželstva vedeného okresným súdom pod sp. zn. . Uvedený stav je

podľa sťažovateľa v právnom štáte neprípustný.

12. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ namieta, že

opísané nedostatky odôvodnenia krajského súdu boli dostatočné k založeniu prípustnosti

dovolania podľa . Preto ak najvyšší súd dospel v napadnutom uznesení

k inému záveru a dovolanie odmietol ako neprípustné, porušil základné práva sťažovateľa

podľa a právo podľa dohovoru.

13. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základných práv zaručených a a práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, citované rozhodnutia zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie

a sťažovateľovi prizná náhradu trov konania.

14. Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd prijal dočasné opatrenie a odložil

vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu až do právoplatného skončenia konania vo veci ústavnej sťažnosti.

II.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu

4. februára 2019, postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami .

17. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

17.1 Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

19. Sťažovateľ namieta, že pre nedostatky v odôvodnení je napadnutý rozsudok

krajského súdu arbitrárny a svojvoľný. Okrem toho opísané nedostatky odôvodnenia

krajského súdu boli podľa jeho názoru dostatočné k založeniu prípustnosti dovolania podľa

, pričom odmietnutím dovolania zo strany najvyššieho súdu došlo

k porušeniu práv zaručených a a dohovoru.

III.

III.1 K namietanému porušeniu práv zaručených a dohovorom

napadnutým rozsudkom krajského súdu

20. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k splneniu procesných podmienok

prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu vychádzal

v zmysle rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 12. novembra

2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53

a 54) z právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa

ako procesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie ústavnej sťažnosti podľa

považoval v jeho prípade za zachovanú.

21. Sťažovateľ namieta ústavnú neudržateľnosť napadnutého rozsudku krajského

súdu, ktorý je podľa jeho názoru arbitrárny a nepreskúmateľný, keďže sa ním krajský súd

nevysporiadal so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľa. V konkrétnostiach

predovšetkým argumentuje, že krajský súd nereagoval na nedostatok odôvodnenia

zamietnutia návrhu na vykonanie dôkazov zo strany okresného súdu. Okrem toho dôvodí, že

výrok o výživnom nezodpovedá vo všeobecnosti zásadám pre určovanie výživného

(neuvedenie dôvodov pre spätné priznanie výživného).

22. V nadväznosti na námietku sťažovateľa, ktorou tento spochybňuje ústavnú

udržateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu z pohľadu záruk obsiahnutých v čl. 46

ods. 1 a v dohovoru, ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre

zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ), a preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

23. V relevantných častiach napadnutého rozsudku krajský súd predovšetkým

uviedol:

„20. V prejednávanej veci boli dostatočne preukázané príjmy a výdavky na strane

oboch rodičov. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie vyvodil správne závery

o príjmoch matky vo výške 10,24 eur denne vo forme nemocenského, ktoré poberá od

12.9.2016. Do 28.2.2017 bola matka zamestnaná na dobu určitú s príjmom cca 450 eur

mesačne. Mesačné výdavky na maloletého matka vyčíslila na sumu približne 204 eur

(školné do škôlky, strava - v škôlke i doma, hygienické potreby, oblečenie, pomerne náklady

súvisiace s bývaním, televízia, internet).

21. V konaní bolo rovnako preukázané, že otec maloletého je zamestnancom firmy

s priemerným čistým mesačným príjmom za obdobie od júna 2015 do mája

2016 vo výške 799,54 eur (č. l. 47 spisu). Tento príjem je navýšený o stravné, ktoré je otcovi

pravidelne vyplácané (výška stravného je podľa vyjadrenia otca na pojednávaní dňa

13.6.2016 cca 100 eur). Medzi pravidelné mesačné výdavky otca patrí splátka hypotéky

vo výške 450 eur, poistenie vo výške 55 eur, poistenie pre maloletého vo výške 35 eur,

k tomu bežné výdavky na stravu, oblečenie, drogériu, hygienu (č. l. 2 spisu).

22. V odvolaní otec namietal, že súd nezohľadnil deň, kedy otec opustil spoločnú

domácnosť, t. j. 10.8.2016. Na tomto mieste odvolací súd dáva do pozornosti ust. § 65 ods.

2 ZoR, z ktorého jednoznačne vyplýva, že výživné možno súdnym rozhodnutím určiť aj

vtedy, keď rodičia žijú v spoločnej domácnosti, ako je to aj v prejednávanej veci. Otec

uvádza, že keďže v období do 10.8.2016 žili v spoločnej domácnosti, je logické, že z jeho

príjmu boli zabezpečované potreby domácnosti ako aj výživa maloletého. Medzi účastníkmi

nie je sporné, že otec uhrádza splátky hypotéky. K ostatným výdavkom na domácnosť sám

otec na pojednávaní dňa 27.3.2017 (č. l. 98 spisu) uviedol, že na domácnosť neprispieval,

staral sa o seba a o . Ak však otec neprispieval na spoločnú domácnosť (platby za

elektrinu a vodu, strava, drogéria a pod.) je otázne, ako plnil vyživovaciu povinnosť voči

maloletému. Splácanie hypotéky bez ďalšieho nemožno považovať za plnenie vyživovacej

povinnosti.

23. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na ust. § 77 ods. 1 ZoR, podľa

ktorého možno výživné priznať aj 3 roky spätne, ak sú na to dôvody hodné osobitného

zreteľa. Pri určovaní výživného za minulé obdobie súd zisťuje, aké boli konkrétne

schopnosti, možnosti, zárobkové pomery povinného, potreby dieťaťa, prihliada na už

poskytnuté plnenia, poskytovanie bývania, osobnej starostlivosti a hodnotí aj ďalšie

zákonné kritériá. Súd posudzuje skutočný stav, aký existoval v minulosti. V prejednávanej

veci súd priznal výživné o deväť mesiacov spätne. Majetkové pomery na strane otca sa

nezmenili, matka bola v čase pred podaním návrhu na rodičovskej dovolenke. V konaní bolo

preukázané, že otec počas tohto obdobia výživné na maloletého neplatil, finančne

ho musela zabezpečiť matka z rodičovského príspevku, s čím jej pomáhali aj jej rodičia.

27. Odvolací súd má za to, že je v možnostiach otca platiť výživné vo výške 120 Eur

mesačne za stavu, ak má vyživovaciu povinnosť len k mal. a mesačný príjem

minimálne vo výške cca 800 Eur (plus stravné). Takáto výška výživného plne korešponduje

oprávneným potrebám maloletého, ktorý navštevuje materskú školu a je vo veku, v ktorom

neustále rastie, s čím sú spojené aj výdavky na pravidelný nákup oblečenia a obuvi.

Pri posudzovaní možností a schopností otca nie je možné neprihliadnuť na splácanie

hypotéky, čo však pravdepodobne bude predmetom konania o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov. V každom prípade, ako už bolo uvedené, splácanie hypotéky

nemožno považovať za plnenie vyživovacej povinnosti, najmä za stavu, ak sa hypotéka

vzťahuje na nehnuteľnosti, ktorým vlastníkom je aj otec maloletého, a splácaním hypotéky

otec plní v prvom rade (aj) svoje záväzky. Otec si musí uvedomiť, že výživné a jeho plnenie

je prednostnou pohľadávkou, ktorá má prednosť pred plnením akýchkoľvek pohľadávok

zo strany otca.

28. Stanovené výživné považuje odvolací súd v súčasných pomeroch za adekvátne

schopnostiam otca, veku a potrebám mal. s ohľadom na príjem matky a jej osobnú

starostlivosť.“

24. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom nie je chrániť občana pred skutkovými, či právnymi omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ).

25. Vo vzťahu k všeobecnej argumentácii sťažovateľa, v ktorej poukazuje

na neodôvodnenosť napadnutého rozsudku krajského súdu v súvislosti so zákonnými

podmienkami existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa v súlade s § 77 ods. 1 zákona

č. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ústavný súd cituje z dôvodovej správy k zákonu

o rodine, ktorá v osobitnej časti k § 77 uvádza, že cieľom doplnenia dôvodov hodných

osobitného zreteľa v odseku 1 ako podmienky na priznanie výživného je zdôrazniť

výnimočnosť priznania výživného pre maloleté dieťa spätne po začatí konania a zamedziť

tak možným špekuláciám a zneužívaniu tejto možnosti. Všeobecný súd bude skúmať

dôvody, ktoré bránili oprávnenému rodičovi uplatniť zákonný nárok ihneď po tom, ako

povinný rodič prestal plniť svoju vyživovaciu povinnosť.

26. Sprísňujúca úprava od oprávnených vyžaduje zodpovedný a včasný prístup

k riešeniu tejto otázky, t. j. aby návrh na určenie výživného podávali bez zbytočného

odkladu pri naplnení zákonných podmienok. Pokiaľ však z určitých dôvodov, ktoré možno

posúdiť ako výnimočné (s ich existenciou sa musí súd vysporiadať v odôvodnení rozsudku),

účastníci žiadajú o určenie výživného s časovým odstupom a v ich konaní nemožno vidieť

snahu o zneužívanie tohto inštitútu, súd môže výživné priznať aj spätne. Dôvody hodné

osobitného zreteľa bude treba posúdiť podľa konkrétnych okolností prípadu

(m. m. ).

27. Vychádzajúc z už uvedeného, názor sťažovateľa o tom, že v konkrétnych

okolnostiach veci všeobecné súdy neuvádzajú vôbec dôvody hodné osobitného zreteľa ako

podmienku pre priznanie dlžného výživného podľa príslušných ustanovení zákona o rodine,

takže napadnutý rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný, nemožno akceptovať.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostatočným spôsobom reagoval na základnú

podmienku pre určenie vyživovacej povinnosti rodiča k maloletému dieťaťu, ktorou je

vyhodnotenie výdavkov spojených so starostlivosťou o maloleté dieťa pri súčasnom

zohľadnení zárobkových možností, schopnosti a majetkových pomerov povinnej osoby, ako

aj skutočnosti, kto sa o maloleté dieťa osobne stará.

28. Za ústavne udržateľné považuje ústavný súd aj odôvodnenie krajského súdu,

podľa ktorého splácanie hypotéky nemožno považovať za plnenie vyživovacej povinnosti

(bod 27 napadnutého rozsudku krajského súdu), a to zvlášť za situácie, ak splácaním

hypotéky sťažovateľ ako povinný plní v prvom rade (aj) svoje záväzky.

29. Okrem toho krajský súd ústavne udržateľným spôsobom odôvodnil splnenie

zákonných podmienok určenia výživného za minulé obdobie a poukázal aj na konkrétne

okolnosti, ktoré podľa jeho názoru odôvodňovali spätné priznanie výživného za obdobie

deviatich mesiacov (bod 23 napadnutého rozsudku krajského súdu).

30. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že okresný súd sa bez bližšieho odôvodnenia

nezaoberal jeho návrhom na výsluch svedka, pričom krajský súd na tento nedostatok

v postupe okresného súdu v napadnutom rozsudku nereagoval, ústavný súd predovšetkým

zdôrazňuje, že sťažovateľ v sťažnosti v konkrétnostiach neargumentuje, akým spôsobom sa

tento nedostatok prejavil vo vzťahu k samotnému výroku všeobecného súdu o dlžnom

výživnom. Aj z uvedeného dôvodu sa jeho námietka javí prima facie ako účelová.

31. V kontexte už uvedeného ústavný súd ďalej poukazuje na svoju

stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku

(napr. m. m. ), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch,

ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného

orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý

a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto

nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce

k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi

namietaným porušením garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť

procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. ). V tejto súvislosti

ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má

automaticky za následok porušenie garantovaného základného práva, v danom

prípade predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. ,

, , , ).

32. Predbežný záver o ústavnej udržateľnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu je relevantný aj pre posúdenie námietky týkajúcej sa zamietnutia návrhu

sťažovateľa na vykonanie dôkazu výsluchom svedka. Ústavný súd nerozporuje tvrdeniu

sťažovateľa o tom, že krajský súd na jeho odvolaciu námietku týkajúcu sa neodôvodnenia

zamietnutia návrhu na vykonanie dôkazu zo strany okresného súdu nereagoval, avšak

uvedené procesné pochybenie vo veci sťažovateľa konajúcich všeobecných súdov

nedosahuje v konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci (aj s prihliadnutím na predbežný

záver o ústavnej udržateľnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu) takú

intenzitu, ktorá by mala rozhodujúci dosah na sťažovateľom namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

33. Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, pretože uvedené rozhodnutie nemožno

považovať za také, ktoré by mohlo výrazným spôsobom zasiahnuť do označeného

základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru. Ústavný súd preto

sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

34. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti pre namietané porušenie práv

na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie zaručených a

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa je nevyhnutným dôsledkom

vyplývajúcim zo vzájomnej previazanosti ním použitej argumentácie. Aj v tejto časti je

preto jeho sťažnosť zjavne neopodstatnená v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

III.2 K namietanému porušeniu práv zaručených a dohovorom

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

35. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu tento dovolanie sťažovateľa proti

napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol ako procesne neprípustné v súlade s § 447

písm. c) . Vo vzťahu k záverom obsiahnutým v napadnutom uznesení najvyššieho súdu

ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ich ústavnú

udržateľnosť a nezistil, že by posudzované rozhodnutie bolo svojvoľné alebo v zjavnom

vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,

či nedostatočne odôvodnené, a tým mohlo zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade

s jeho právomocami ustanovenými v .

36. Ústavný súd aj s poukazom na svoju stabilizovanú judikatúru zdôrazňuje, že

otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

37. Konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých je mimosporovým konaním,

na ktoré sa s účinnosťou od 1. júla 2016 vzťahuje (ďalej aj

„CMP“). Vzhľadom na skutočnosť, že neobsahuje okrem (dovolací súd nie je

viazaný rozsahom dovolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu)

ďalšiu osobitnú úpravu dovolacieho konania použiteľnú vo veciach úpravy výkonu

rodičovských práv a povinností s prihliadnutím na , najvyšší súd

v posudzovanej veci správne subsidiárne aplikoval ustanovenia Civilného sporového

poriadku (predovšetkým § 419 až § 457).

38. Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,

že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí

zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého

rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné

dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne neprípustné, pričom sa ústavne konformným

spôsobom vysporiadal s podstatnou dovolacou námietkou sťažovateľa o existencii vady

podľa (všeobecné súdy nesprávnym procesným postupom znemožnili

sťažovateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces), keď v podstatnom uviedol:

„13. V súvislosti s námietkou otca, že mu nebolo zrejmé, na základe čoho súd prvej

inštancie rozhodol okrem dlžného výživného aj o zverení maloletého dieťaťa do

starostlivosti matky, dovolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie citoval vo svojom

rozsudku znenie o rodine, v zmysle ktorého ak rodičia

maloletého spolu nežijú a nedohodnú sa na úprave rodičovských práv a povinností, súd

môže aj bez návrhu upraviť ich výkon, najmä určiť, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa

do osobnej starostlivosti. Hoci súd prvej inštancie vo svojom rozsudku skutočne nič viac

k tejto otázke neuviedol, v okolnostiach danej veci, keď v konaní nebolo pochýb o tom, že

rodičia maloletého už spolu nežijú a zároveň bol podaný návrh na určenie dlžného

výživného, je celkom zjavné, že súd prvej inštancie postupoval v zmysle citovaného

ustanovenia a spolu s výživným ex offo rozhodol aj o zverení maloletého dieťaťa do

starostlivosti jedného z rodičov. V situácii, keď otec nesprávnosť tohto výroku v odvolaní

vôbec nenamietal (nijako totiž nebrojil proti zvereniu maloletého dieťaťa do starostlivosti

matky), sa predmetná odvolacia námietka otca javí len ako účelová. Za tohto stavu

nemožno odvolaciemu súdu vytýkať, že ju vyhodnotil ako nepodstatnú a vo svojom rozsudku

na ňu nereagoval.

14. Pokiaľ otec v dovolaní tvrdil, že i napriek jeho námietke odvolací súd rovnako

ako súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku neuviedol žiaden dôvod hodný osobitného

zreteľa pre spätné priznanie výživného, dovolací súd sa s týmto jeho názorom nestotožňuje.

Odvolací súd predsa v bode 23. svojho rozsudku po uvedení skutočností, ktoré je potrebné

vo všeobecnosti skúmať pri určovaní výživného za minulé obdobie, poukázal aj na

konkrétne okolnosti, ktoré podľa jeho názoru (správnosťou tohto názoru sa najvyšší súd v

dovolacom konaní nemohol zaoberať) odôvodňovali spätné priznanie výživného za obdobie

deviatich mesiacov. V tejto spojitosti spomenul, že matka bola v čase pred podaním návrhu

na rodičovskej dovolenke, pričom otec výživné počas tohto obdobia neplatil, takže matka

musela maloleté dieťa finančne zabezpečiť iba z rodičovského príspevku a s pomocou

napadnutého rozhodnutia (k tomu porovnaj mutatis mutandis ).“

39. Aj v právnych veciach, na ktoré sa vzťahuje nová procesná úprava účinná

od 1. júla 2016 ( a ), je

opodstatnený názor, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne

posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa v spojení s

. Nejde totiž o nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci „strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces“ [(uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. marca 2017)

vychádzajúce zo zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu R 2/2016 (ďalej len

„stanovisko najvyššieho súdu“), právna veta ktorého znela: „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa “]. Zmeny v právnej úprave

dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty

a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne (k tomu

pozri napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 11. apríla 2017).

40. Uplatnenie druhej vety stanoviska najvyššieho súdu R 2/2016, ktorá predstavuje

krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych)

prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry ESĽP, nachádza svoje uplatnenie

v prípadoch, keď rozhodnutie všeobecného súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie,

alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik

proti Rusku, sťažnosť č. 8269/02, rozsudok ESĽP z 23. 7. 2009), prípadne ak došlo k vade

tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, sťažnosť

č. 52854/99, rozsudok ESĽP z 24. 7. 2003).

41. Ústavný súd považuje implicitne vyjadrený názor najvyššieho súdu, podľa

ktorého s poukazom na príslušnú časť rozhodnutia odvolacieho súdu v konkrétnych

okolnostiach veci nebol daný dôvod pre uplatnenie výnimky z prvej vety stanoviska

najvyššieho súdu R 2/2016 v kontexte námietky sťažovateľa k zvereniu maloletého dieťaťa

do osobnej starostlivosti, ako aj k námietke spätného priznania výživného za ústavne

akceptovateľný.

42. Z ďalších zistení ústavného súdu vyplynulo, že v dovolaní proti napadnutému

rozsudku krajského súdu sťažovateľ namietal nevysporiadanie sa krajského súdu

s námietkami existencie prekážky litispendencie a nevykonania dôkazu výsluchom svedka

zo strany okresného súdu.

43. Aj keď v rozhodnutí o dovolaní (napadnuté uznesenie najvyššieho súdu) najvyšší

súd priamo nereagoval na námietky sťažovateľa týkajúce sa litispendencie či nevykonania

dôkazu, s prihliadnutím na ďalej uvedené ústavný súd konštatuje, že tieto (námietky) neboli

v príslušnom dovolacom konaní pre posúdenie prípustnosti dovolania podaného

sťažovateľom relevantné.

44. V kontexte námietky nevykonania dôkazu ústavný súd zdôrazňuje, že ani podľa

v súčasnosti platnej právnej úpravy obsiahnutej v nepatrilo k dôvodom

znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania

(k dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania) nevykonanie všetkých navrhovaných

dôkazov (k tomu pozri aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ).

Z uvedených dôvodov nie je námietka nevykonania dôkazu zo strany okresného súdu

pre prípadné posúdenie prípustnosti dovolania podľa relevantná.

45. Prekážka prv začatého konania alebo prekážka litispendencie, ktorá

vo všeobecnosti zabraňuje, aby na všeobecnom súde prebiehalo iné súdne konanie v tej istej

veci, je daná, ak na ktoromkoľvek súde v Slovenskej republike je začaté konanie, ktoré má

rovnakých účastníkov, rovnaký predmet konania a rovnaké skutkové okolnosti,

od ktorých sa odvodzuje právo (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. októbra 2011).

46. V súvislosti s námietkou litispendencie ústavný súd zistil, že uznesením

okresného súdu sp. zn. zo 16. septembra 2016 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 21. decembra 2016 (ďalej len „rozhodnutie vo veci

neodkladného opatrenia“) bola sťažovateľovi, okrem iných uložená povinnosť prispievať

na výživu maloletého dieťaťa 30 % zo sumy životného minima, a to počnúc

vykonateľnosťou uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 16. septembra 2016

(28. septembra 2016, pozn.). Zároveň bolo rozhodnuté, že neodkladné opatrenie uložené

citovanými rozhodnutiami trvá do právoplatného skončenia konania o rozvod manželstva

vedenom na okresnom súde pod sp. zn. .

47. V súlade s môže súd neodkladným opatrením nariadiť platiť výživné

v nevyhnutnej miere. V okolnostiach prejednávanej veci bola neodkladným opatrením

uložená sťažovateľovi povinnosť prispievať na výživu maloletého dieťaťa sumou zákonom

stanoveného minimálneho výživného. S prihliadnutím na uvedené je v konkrétnych

okolnostiach veci nevyhnutné predmet konania vo veci neodkladného opatrenia odlíšiť

od predmetu konania vedeného v relevantnom konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. , ktorým bolo dlžné výživné. Totožnosť medzi konaniami

všeobecných súdov namietaná sťažovateľom nie je daná ani skutkovými okolnosťami,

z ktorých sa právo na výživné v nevyhnutnej miere a dlžné výživné vyvodzuje, keďže

priznanie výživného sa podľa neriadi rozsahom odôvodnených potrieb

oprávnenej osoby, ako je tomu pri priznávaní dlžného výživného.

48. Vzhľadom na uvedené skutočnosti absencia totožnosti predmetu konania

vedeného okresným súdom pod sp. zn. a konania vedeného okresným súdom

pod sp. zn. a totožnosti skutkových okolností vylučuje možnosť vo veci

sťažovateľa vôbec uvažovať o prekážke litispendencie, pre ktorú vzniká všeobecnému súdu

povinnosť v prípade súbežnej existencie konaní o tom istom spore konanie, ktoré sa začalo,

neskôr zastaviť ( ). Z uvedených dôvodov je námietka

sťažovateľa v súvislosti s existenciou litispendencie nedôvodná.

49. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie

o danom opravnom prostriedku, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo

(napr. , , , ). Právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú

odpoveď na každý argument účastníka konania ().

50. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu

ako súčasti práva na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd

zdôrazňuje, že ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná

odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti

Španielsku, rozhodnutie ESĽP z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku,

rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins proti

Francúzsku, rozhodnutie z 19. 2. 1998).

51. S prihliadnutím na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

a berúc do úvahy absenciu relevancie námietok litispendencie či nevykonania dôkazu

v súvislosti s posúdením prípustnosti dovolania ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako

dovolací súd sa v ňom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal

so zásadnou námietkou sťažovateľa, ktorou odôvodňoval prípustnosť dovolania podľa § 420

písm. f) . Najvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľa nestotožnil, a preto

jeho dovolanie odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

Postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil do vydania napadnutého uznesenia, nemožno podľa

názoru ústavného súdu považovať za taký, ktorým by došlo k popretiu podstaty, zmyslu

alebo účelu vo veci sťažovateľa použitých procesno-právnych noriem. Vzhľadom

na uvedené ani uznesenie najvyššieho súdu vydané v napadnutom konaní nemožno

považovať za neodôvodnené či arbitrárne.

52. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti,

ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

53. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti pre namietané porušenie práv

na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie zaručených a

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa , je nevyhnutným dôsledkom

vyplývajúcim zo vzájomnej previazanosti ním použitej argumentácie. Aj v tejto časti je

preto jeho sťažnosť zjavne neopodstatnená v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

54. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (vrátane návrhu na odloženie

vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2019