Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)III. ÚS 154/2016
PDF · 238.35 KB
No categories available
III. ÚS 154/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom JUDr. Ivanom Husárom, Vojenská 14, Košice, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 42/2014 a jeho rozsudkom z 23. apríla 2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 42/2014 a jeho rozsudkom z 23. apríla 2015 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok krajského súdu“) v časti, ktorou bol
potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len ,,okresný súd”) sp. zn. 27 P
109/2014 z 12. novembra 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 12. novembra 2014“
alebo „rozsudok z 12. novembra 2014“) týkajúci sa určenia výživného pre maloletého
(ďalej len ,,maloletý syn” alebo ,,maloletý”) od 19. októbra 2014 do
budúcnosti, ako aj dlžného výživného od 1. novembra 2013 do 30. októbra 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného
na okresnom súde pod sp. zn. 27 P 109/2014 o úpravu práv a povinností k maloletému
synovi začatého na návrh matky maloletého (ďalej
len „navrhovateľka“ alebo „matka“). Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom
z 12. novembra 2014 tak, že maloletého syna zveril do osobnej starostlivosti matke, ktorá je
oprávnená a povinná maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok. Sťažovateľ bol
zaviazaný prispievať na výživu maloletého sumou 500 € mesačne, z ktorej sumu 350 €
mesačne mal poukazovať k rukám matky vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred, počnúc
dňom 1. novembra 2013 opakovane do budúcna, a sumu 150 € mesačne na tvorbu úspor
maloletému, ktorú bude poukazovať na účet vedený vo Dlžné výživné
za obdobie od 1. novembra 2013 do 30. októbra 2014 pre maloletého v celkovej sume
4 200 € povolil okresný súd sťažovateľovi splácať v 170 € mesačných splátkach spolu
s bežným výživným pod stratou výhody splátok až do úplného vyrovnania dlhu. Zároveň
okresný súd upravil styk sťažovateľa s maloletým.
Svoje rozhodnutie okresný súd podľa názoru sťažovateľa odôvodnil jednak „údajne
preukázanými nákladmi na maloleté dieťa vo výške 636,60 € a nadštandardným príjmom
na strane otca vo výške 2.994 € mesačne. Súčasne poukázal na rozdielnu životnú úroveň
otca a dieťaťa po jeho odsťahovaní zo spoločnej domácnosti. Dlžné výživné priznal
2
prvostupňový súd od okamihu kedy matka opustila spoločnú domácnosť - teda od 1.11.2013
a nie od okamihu podania návrhu na určenie výživného 11.04.2014 - bez akéhokoľvek
právneho zdôvodnenia.”.
Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie sťažovateľ jednak z dôvodu nesprávneho
skutkového zistenia súdom prvého stupňa, kde poukázal najmä na to, že navrhovateľka
pôvodne uvádzala výdavky na dieťa v sume 338 €, až následne dodatočne tvrdila, že jej
výdavky sú vyššie, a to 636,60 €, pričom uvedené sumy preukazovala dokladmi, z ktorých
sa mnohé netýkali výdavkov na maloleté dieťa. Sťažovateľ teda rozporoval skutkové
zistenie súdu o výdavkoch na dieťa v sume 636,60 €, čo odôvodnil konkrétnymi
námietkami, pričom zastával názor, že výdavky uvádzané matkou v pôvodnom návrhu
338 € sú reálne, a suma 636,60 €, z ktorej vychádzal súd, nebola preukázaná a ide
o nesprávne skutkové zistenie, ktoré je jedno z najpodstatnejších pre posúdenie
prejednávaného prípadu.
Takisto sťažovateľ v odvolaní poukázal na nesprávnosť skutkového zistenia súdu
o výške jeho príjmu, pretože jeho príjem nedosahuje v priemere sumu 2 994 € mesačne,
ale maximálne sumu 2 724,92 €, ako aj poukázal na ďalšie nesprávne skutkové zistenia
súdom týkajúce sa výšky príjmu matky, prípadne na nepreukázanie skutočností, z ktorých
súd vychádzal (údajné pôžičky matky od jej brata v sume 500 € mesačne). Súčasne
v odvolaní sťažovateľ tvrdil aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci z dôvodov tam podrobne rozvedených. Odvolanie
podala aj navrhovateľka, pričom nesúhlasila so sumou priznaného výživného a trvala
na svojom návrhu v sume 800 €.
Krajský súd napadnutým rozsudkom prvostupňové rozhodnutie v časti týkajúcej sa
stanovenia sumy výživného potvrdil a v časti o úprave styku sťažovateľa s maloletým ho
zmenil.
Podľa sťažovateľa krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nevenoval
žiadnu pozornosť jeho námietke týkajúcej sa neexistencie dôvodov hodných osobitného
3
zreteľa, pre ktoré by bolo možné priznať výživné za obdobie troch rokov od podania
návrhu, čo nie je v súlade s požiadavkou riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Podľa názoru sťažovateľa pre konanie o výživnom je zásadným § 77 ods. 1 zákona
č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktoré umožňuje priznať výživné len odo dňa začatia
súdneho konania. Jedinou výnimkou umožňujúcou priznať výživné pre maloleté dieťa
za obdobie troch rokov spätne od začatia súdneho konania je existencia dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Splnenie tejto zákonnej podmienky však musí byť spoľahlivo
preukázané.
Takýto výklad § 77 ods. 1 zákona o rodine považuje sťažovateľ za ústavne
neprijateľný, popierajúci význam a účel uvedeného ustanovenia. Účelom ustanovenia § 77
ods. 1 druhej vety zákona o rodine je podľa jeho názoru nepochybne to, aby oprávnený bol
nútený uplatniť svoj návrh čím skôr, a predišiel tak vzniku protiprávneho stavu pod hrozbou
nepriznania výživného spätne. Názor prezentovaný krajským súdom v napadnutom
rozhodnutí, že dôvod hodný osobitného zreteľa môže spočívať v neplatení výživného,
je preto nepochybne v rozpore so zmyslom a účelom uvedenej právnej úpravy, v dôsledku
čoho je v tejto časti napádané rozhodnutie zjavne svojvoľné a arbitrárne, a preto došlo
k porušeniu základného práva účastníka konania na spravodlivé súdne konanie.
Zhrňujúc uvedené sťažovateľ konštatuje, že napadnutý rozsudok je výsledkom
konania, v ktorom otázku existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa odvolací súd
identifikoval jednou vetou, „že za dôvod hodný osobitného zreteľa treba považovať to, že
od 1.11.2013 rodičia nežijú v spoločnej domácnosti a otec prestal prispievať na výživu
mal. Andreja”.
Podľa názoru sťažovateľa mu krajský súd vo svojom rozhodnutí neposkytol
odpoveď, ktorá by zodpovedala § 157 ods. 2 Občianskemu súdnemu poriadku (ďalej aj
,,OSP“) na ním uplatnené odvolacie dôvody. Konkrétne k námietkam týkajúcim sa
nesprávneho skutkového zistenia súdom prvého stupňa, pokiaľ ide o výšku výdavkov
4
na maloleté dieťa, bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia iba uviedol, že výška mesačných
výdavkov na dieťa v sume približne 650 € bola preukázaná. K ostatným námietkam
sťažovateľa uvedeným v odvolaní týkajúcim sa nesprávneho zistenia skutkového stavu sa
krajský súd nijako v odôvodnení napádaného rozhodnutia nevyjadril. Uvedené námietky
a procesná obrana sťažovateľa sa pritom týkala základných okolností podstatných
pre rozhodnutie súdu, teda jednak výšky výdavkov na strane maloletého a výšky
jeho príjmov a bežných výdavkov.
S poukazom na uvedené je preto sťažovateľ toho názoru, že krajský súd napadnutým
rozsudkom v časti výroku, ktorým potvrdil výživné určené prvostupňovým súdom,
nerozhodol ústavne komfortným spôsobom, pretože svoje rozhodnutie neodôvodnil v súlade
s § 157 ods. 2 OSP, čím porušil jeho základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže mu neposkytol odpovede na všetky právne
a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, na ktoré sťažovateľ
upozorňoval.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1.Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 42/2014 porušil
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 7 CoP 42/2014-274 z 23.4.2015 zrušuje
v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 27P/109/2014 - 231
zo dňa 12.11.2014 týkajúci sa výživného pre maloletého od 19. 10.2014
do budúcnosti, ako aj čo sa týka dlžného výživného od 1. 11.2013 do 30.10 2014 a v
rozsahu zrušenia vec vracia na ďalšie konanie.
3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume
355,72 €, ktorú je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Ivana
Husára… ”
5
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom
krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
6
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný
súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti zaoberal otázkou, či napadnutý rozsudok krajského súdu opodstatňuje prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej požiadavke na ochranu
ústavnosti v rozsahu ním označených práv podľa ústavy a dohovoru, teda či účinky
výkonu právomoci krajského súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi
zo sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé
súdne konanie.
7
Podstatou obrany sťažovateľa poukazujúcej na nezákonnosť a z nej vyplývajúcu
neústavnosť záverov napadnutého rozsudku krajského súdu je ním prezentované tvrdenie
zdôrazňujúce nesprávnu interpretáciu a nevhodnú aplikáciu § 77 ods. 1 zákona o rodine, ako
aj arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu spočívajúcu v tom, že jeho
odôvodnenie nezodpovedá nárokom vyplývajúcim z § 157 ods. 2 OSP.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach starostlivosti
o maloletých patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
predovšetkým uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať
skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní
zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože
to je v právomoci opravných všeobecných súdov.
Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí
(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov
interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má
opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím
(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej
slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
8
ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne
I. ÚS 20/03, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).
Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,
ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými
právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý
im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia
základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci,
osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.
Krajský súd v napadnutom rozsudku okrem iného uviedol, že „Výrok o určení výšky
výživného aj výšky dlžného výživného je vecne správny. Odvolací súd poukazuje na to,
že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil, odvolací súd sa
s jeho rozhodnutím stotožňuje. K odvolacím námietkam otca je potrebné uviesť, že
pri nadštandardnom príjme otca môže byť výživné na maloleté dieťa určené aj
s prihliadnutím na nadštandardné potreby. Suma mesačných výdavkov na dieťa vo výške
cca 650,- Eur mesačne bola preukázaná. Aj keď pozostáva z nadštandardných položiek ako
napr. platieb za opatrovateľskú službu, návštevy bazéna, je správny záver súdu prvého
stupňa, že aj otec žije nadštandardným spôsobom života a dieťa má právo podieľať sa
na životnej úrovni svojho rodiča. Preto v tejto časti bol rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správne potvrdený postupom podľa § 219 ods. 1 OSP. K námietkam matky odvolací
súd uvádza, že výživné otca vo výške 500,- Eur mesačne spolu s vyživovacou povinnosťou
matky dostatočným spôsobom pokrýva všetky existujúce potreby mal. .“.
Taktiež bolo podľa názoru krajského súdu správne aj „priznanie výživného už
za obdobie od 1.11.2013, pretože v konaní bolo preukázané, že od tohto obdobia rodičia
9
nežijú v spoločnej domácnosti a otec prestal prispievať na výživu mal. . Túto
skutočnosť je potrebné považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 77 ods. 1
Zákona o rodine.“.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým v časti
potvrdil rozsudok okresného súdu z 12. novembra 2014 o uložení povinnosti platiť výživné
na maloleté dieťa, ústavný súd dospel (aj po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia,
s ktorým sa odvolací súd stotožnil, pretože mu to umožňoval § 219 ods. 2 OSP) k záveru, že
krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, hoci je pravdou, že mu nedal priamu
alebo vyčerpávajúcu odpoveď na všetky námietky uvedené v jeho odvolaní a v tejto
sťažnosti. Ústavný súd v okolnostiach danej veci však konštatuje, že okresný súd vo svojom
napadnutom rozsudku, ktorý predchádzal napadnutému rozsudku krajského súdu,
dostatočne jasne a aj vecne opísal na strane 3 až 9 na základe vykonaného dokazovania
a právneho a skutkového posúdenia sporu svoje konkrétne závery, ktoré ho napokon viedli
k rozhodnutiu vo veci samej inak, ako si predstavoval sťažovateľ (ústavný súd
z tohto rozhodnutia nemal potrebu bližšie citovať jeho skutkové a právne závery, pretože
obsah je sťažovateľovi veľmi dobre známy, keďže rozsudok okresného súdu z 12. novembra
2014 pripojil aj k svojej sťažnosti, pozn.).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že v konaní nebola preukázaná existencia dôvodov
hodných osobitného zreteľa, no napriek tomu mu bola právoplatne priznaná povinnosť
platiť dlžné výživné za obdobie troch mesiacov spätne od podania návrhu. V napadnutom
rozsudku sa krajský súd k jeho námietke vyjadril tak, že považoval za preukázané, že
od tohto obdobia rodičia maloletého nežijú v spoločnej domácnosti a sťažovateľ prestal
prispievať na výživu maloletého, čím sa uvedené rozhodnutie stalo neodôvodneným
a nepreskúmateľným.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, v ktorej poukazuje na neodôvodnenosť
napadnutého rozsudku krajského súdu v súvislosti s ignorovaním jeho námietky
nenaplnenia zákonného predpokladu existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa
v súlade s § 77 ods. 1 zákona o rodine, ústavný súd cituje z dôvodovej správy k zákonu
10
o rodine, ktorá v osobitnej časti k § 77 uvádza, že cieľom doplnenia dôvodov hodných
osobitného zreteľa v odseku 1 ako podmienky na priznanie výživného je zdôrazniť
výnimočnosť priznania výživného pre maloleté dieťa spätne po začatí konania a zamedziť
tak možným špekuláciám a zneužívaniu tejto možnosti. Súd bude skúmať dôvody, ktoré
bránili oprávnenému rodičovi uplatniť zákonný nárok ihneď po tom, ako povinný rodič
prestal plniť svoju vyživovaciu povinnosť.
Sprísňujúca úprava od oprávnených vyžaduje zodpovedný a včasný prístup k riešeniu
tejto otázky, t. j. aby návrh na určenie výživného podávali bez zbytočného odkladu
pri naplnení zákonných podmienok. Pokiaľ však z určitých dôvodov, ktoré možno posúdiť
ako výnimočné (s ich existenciou sa musí súd vysporiadať v odôvodnení rozsudku),
účastníci žiadajú o určenie výživného s časovým odstupom a v ich konaní nemožno vidieť
snahu o zneužívanie tohto inštitútu, súd môže výživné priznať aj spätne. Dôvody hodné
osobitného zreteľa bude treba posúdiť podľa konkrétnych okolností prípadu (Komentár
k zákonu o rodine k § 77, ASPI, stav k 15. 3. 2016).
V okolnostiach danej veci preto ústavný súd podanie návrhu na určenie výživného
päť mesiacov po tom, ako sťažovateľ opustil spoločnú domácnosť, a požadovanie jeho
priznania od tohto momentu nepovažoval za formu osobnej pomsty navrhovateľky a snahy
vyťažiť od sťažovateľa najvyššiu možnú sumu bez ohľadu na skutočné záujmy ich
maloletého dieťaťa. Právo na výživné maloletého dieťaťa vzniká dieťaťu narodením
a vyživovacia povinnosť rodičov k dieťaťu trvá dovtedy, kým dieťa nie je samo schopné sa
živiť. Sťažovateľ od 1. novembra 2013 opustil spoločnú domácnosť a prestal prispievať
na výživu maloletého syna. Týmto momentom sa maloletý syn prestal podieľať na životnej
úrovni svojho otca (sťažovateľa). Táto skutočnosť je dôvodom hodným osobitného zreteľa
podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine. Odôvodnené potreby syna preukazovali výživné v sume,
v ktorej ich ustálil okresný súd vo svojom rozsudku z 12. novembra 2014 (ktorý bol
potvrdený napadnutým rozsudkom krajského súdu).Vzhľadom na tieto okolnosti sa
ústavnému súdu preto javí priznanie výživného spätne od podania návrhu na jeho určenie
ako dostatočne odôvodnené.
11
Pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti k neplnoletým deťom treba mať
na zreteli, že zabezpečenie výživy sa týka nielen výživy vo vlastnom slova zmysle, ale
všetkých nevyhnutných potrieb pre život kultúrneho človeka. Preto je potrebné, aby rodičia
poskytovali podľa svojich schopností a možností toľko prostriedkov na výživu detí, aby
z nich boli uspokojené v podstate všetky každodenné, ale dlhodobé osobné potreby dieťaťa,
či už ide o jeho výživu vo vlastnom zmysle slova, potreby na prehlbovanie vzdelania, rozvoj
záujmov aj záľub a na prípravu na povolanie. Zákonné kritériá na určovanie rozsahu
výživného neplnoletých detí sú rovnaké a jednotné, avšak jednotlivé prípady určovania
rozsahu sa od seba líšia v podkladoch rozhodujúcich pre toto určenie. Preto ku skvalitneniu
rozhodovania o výživnom má predovšetkým význam zisťovanie skutočného stavu veci
a jeho všestranné hodnotenie (R 30/1990, Sbírka rozhodnutí a sdělení soudů ČSSR).
Podľa § 63 ods. 3 zákona o rodine ak to majetkové pomery povinného rodiča
dovoľujú, za odôvodnené potreby dieťaťa možno považovať aj tvorbu úspor. V takom
prípade súd uvedie pri určení výživného sumu výživného, ktorá je určená na tvorbu úspor,
a uloží povinnému rodičovi, aby túto sumu poukazoval na osobitný účet maloletého dieťaťa,
ktorý v prospech neho zriadi rodič, ktorému bolo maloleté dieťa zverené do osobnej
starostlivosti. Na nakladanie s prostriedkami na účte maloletého dieťaťa je potrebný súhlas
súdu.
Predmetné ustanovenie týkajúce sa tvorby úspor zakotvuje možnosť danú
všeobecnému súdu určiť nadštandardnú výšku výživného, t. j. takú, ktorá zaistí v budúcnosti
zvýšené potreby maloletého najmä v súvislosti s jeho vzdelaním, ale napr. tiež bývaním,
zabezpečením zdravotnej starostlivosti o dieťa v prípade určitých zdravotných komplikácií
a pod., ale zároveň bude tiež znamenať v prípade tvorby úspor určitú istotu pre prípad
zhoršenia finančnej situácie povinného rodiča.
Preto podľa názoru ústavného súdu určenie platiť okrem bežného výživného (350 €)
aj výživné na tvorbu úspor pre maloletého v sume 150 € (po zistení, že to majetkové
pomery sťažovateľa dovoľujú), ktoré môže podľa okresného súdu maloletý v neskoršom
období využiť na svoje štúdium, resp. zabezpečenie iných nepredvídateľných potrieb, je
12
plne v súlade s uvedeným stanoviskom a zákonnou úpravou, pričom sám sťažovateľ
v sťažnosti uvádza, že za objektívne výdavky na maloletého považuje sumu „okolo...
338 €/mesiac“.
Vychádzajúc z už uvedeného, názor sťažovateľa, že by výklad, resp. aplikácia
príslušných ustanovení zákona o rodine, ako aj Občianskeho súdneho poriadku v danom
prípade bola zo strany všeobecných súdov svojvoľná a z ústavného hľadiska neprijateľná,
nemožno akceptovať. Iba námietky sťažovateľa v sťažnosti a podľa názoru sťažovateľa
nedanie priamych a vyčerpávajúcich odpovedí na jeho argumenty prednesené v odvolaní
ešte samy osebe v kontexte ostatných súvisiacich okolností prípadu nepostačujú na prijatie
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a ústavný
súd nemá v tejto situácii žiadny relevantný dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského
súdu, pretože nie je ani štvrtou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Navyše,
obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu nie je záruka, že rozhodnutie
súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, ale jeho podstatou je najmä
umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu
o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), čo bolo vo veci sťažovateľa aj naplnené.
O napadnutom rozsudku krajského súdu a jeho odôvodnení ústavný súd nemôže
prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli ústavne udržateľné, prípadné boli
svojvoľné tak, aby to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.
Ústavný súd konštatuje, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť
k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, pretože uvedené rozhodnutie nemožno považovať za také, ktorým by
mohol výrazným spôsobom zasiahnuť do označeného základného práva sťažovateľa podľa
ústavy a práva podľa dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2016
14