Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 154/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Ivanom Husárom, Vojenská 14, Košice, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. apríla 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. apríla 2015 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok krajského súdu“) v časti, ktorou bol

potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len ,,okresný súd”) sp. zn. 27 P

109/2014 z 12. novembra 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 12. novembra 2014“

alebo „rozsudok z 12. novembra 2014“) týkajúci sa určenia výživného pre maloletého

(ďalej len ,,maloletý syn” alebo ,,maloletý”) od 19. októbra 2014 do

budúcnosti, ako aj dlžného výživného od 1. novembra 2013 do 30. októbra 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného

na okresnom súde pod sp. zn. o úpravu práv a povinností k maloletému

synovi začatého na návrh matky maloletého (ďalej

len „navrhovateľka“ alebo „matka“). Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom

z 12. novembra 2014 tak, že maloletého syna zveril do osobnej starostlivosti matke, ktorá je

oprávnená a povinná maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok. Sťažovateľ bol

zaviazaný prispievať na výživu maloletého sumou 500 € mesačne, z ktorej sumu 350 €

mesačne mal poukazovať k rukám matky vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred, počnúc

dňom 1. novembra 2013 opakovane do budúcna, a sumu 150 € mesačne na tvorbu úspor

maloletému, ktorú bude poukazovať na účet vedený vo Dlžné výživné

za obdobie od 1. novembra 2013 do 30. októbra 2014 pre maloletého v celkovej sume

4 200 € povolil okresný súd sťažovateľovi splácať v 170 € mesačných splátkach spolu

s bežným výživným pod stratou výhody splátok až do úplného vyrovnania dlhu. Zároveň

okresný súd upravil styk sťažovateľa s maloletým.

Svoje rozhodnutie okresný súd podľa názoru sťažovateľa odôvodnil jednak „údajne

preukázanými nákladmi na maloleté dieťa vo výške 636,60 € a nadštandardným príjmom

na strane otca vo výške 2.994 € mesačne. Súčasne poukázal na rozdielnu životnú úroveň

otca a dieťaťa po jeho odsťahovaní zo spoločnej domácnosti. Dlžné výživné priznal

2

prvostupňový súd od okamihu kedy matka opustila spoločnú domácnosť - teda od 1.11.2013

a nie od okamihu podania návrhu na určenie výživného 11.04.2014 - bez akéhokoľvek

právneho zdôvodnenia.”.

Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie sťažovateľ jednak z dôvodu nesprávneho

skutkového zistenia súdom prvého stupňa, kde poukázal najmä na to, že navrhovateľka

pôvodne uvádzala výdavky na dieťa v sume 338 €, až následne dodatočne tvrdila, že jej

výdavky sú vyššie, a to 636,60 €, pričom uvedené sumy preukazovala dokladmi, z ktorých

sa mnohé netýkali výdavkov na maloleté dieťa. Sťažovateľ teda rozporoval skutkové

zistenie súdu o výdavkoch na dieťa v sume 636,60 €, čo odôvodnil konkrétnymi

námietkami, pričom zastával názor, že výdavky uvádzané matkou v pôvodnom návrhu

338 € sú reálne, a suma 636,60 €, z ktorej vychádzal súd, nebola preukázaná a ide

o nesprávne skutkové zistenie, ktoré je jedno z najpodstatnejších pre posúdenie

prejednávaného prípadu.

Takisto sťažovateľ v odvolaní poukázal na nesprávnosť skutkového zistenia súdu

o výške jeho príjmu, pretože jeho príjem nedosahuje v priemere sumu 2 994 € mesačne,

ale maximálne sumu 2 724,92 €, ako aj poukázal na ďalšie nesprávne skutkové zistenia

súdom týkajúce sa výšky príjmu matky, prípadne na nepreukázanie skutočností, z ktorých

súd vychádzal (údajné pôžičky matky od jej brata v sume 500 € mesačne). Súčasne

v odvolaní sťažovateľ tvrdil aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci z dôvodov tam podrobne rozvedených. Odvolanie

podala aj navrhovateľka, pričom nesúhlasila so sumou priznaného výživného a trvala

na svojom návrhu v sume 800 €.

Krajský súd napadnutým rozsudkom prvostupňové rozhodnutie v časti týkajúcej sa

stanovenia sumy výživného potvrdil a v časti o úprave styku sťažovateľa s maloletým ho

zmenil.

Podľa sťažovateľa krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nevenoval

žiadnu pozornosť jeho námietke týkajúcej sa neexistencie dôvodov hodných osobitného

3

zreteľa, pre ktoré by bolo možné priznať výživné za obdobie troch rokov od podania

návrhu, čo nie je v súlade s požiadavkou riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Podľa názoru sťažovateľa pre konanie o výživnom je zásadným § 77 ods. 1 zákona

č. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktoré umožňuje priznať výživné len odo dňa začatia

súdneho konania. Jedinou výnimkou umožňujúcou priznať výživné pre maloleté dieťa

za obdobie troch rokov spätne od začatia súdneho konania je existencia dôvodov hodných

osobitného zreteľa. Splnenie tejto zákonnej podmienky však musí byť spoľahlivo

preukázané.

Takýto výklad § 77 ods. 1 zákona o rodine považuje sťažovateľ za ústavne

neprijateľný, popierajúci význam a účel uvedeného ustanovenia. Účelom ustanovenia § 77

ods. 1 druhej vety zákona o rodine je podľa jeho názoru nepochybne to, aby oprávnený bol

nútený uplatniť svoj návrh čím skôr, a predišiel tak vzniku protiprávneho stavu pod hrozbou

nepriznania výživného spätne. Názor prezentovaný krajským súdom v napadnutom

rozhodnutí, že dôvod hodný osobitného zreteľa môže spočívať v neplatení výživného,

je preto nepochybne v rozpore so zmyslom a účelom uvedenej právnej úpravy, v dôsledku

čoho je v tejto časti napádané rozhodnutie zjavne svojvoľné a arbitrárne, a preto došlo

k porušeniu základného práva účastníka konania na spravodlivé súdne konanie.

Zhrňujúc uvedené sťažovateľ konštatuje, že napadnutý rozsudok je výsledkom

konania, v ktorom otázku existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa odvolací súd

identifikoval jednou vetou, „že za dôvod hodný osobitného zreteľa treba považovať to, že

od 1.11.2013 rodičia nežijú v spoločnej domácnosti a otec prestal prispievať na výživu

mal. Andreja”.

Podľa názoru sťažovateľa mu krajský súd vo svojom rozhodnutí neposkytol

odpoveď, ktorá by zodpovedala (ďalej aj

,,OSP“) na ním uplatnené odvolacie dôvody. Konkrétne k námietkam týkajúcim sa

nesprávneho skutkového zistenia súdom prvého stupňa, pokiaľ ide o výšku výdavkov

4

na maloleté dieťa, bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia iba uviedol, že výška mesačných

výdavkov na dieťa v sume približne 650 € bola preukázaná. K ostatným námietkam

sťažovateľa uvedeným v odvolaní týkajúcim sa nesprávneho zistenia skutkového stavu sa

krajský súd nijako v odôvodnení napádaného rozhodnutia nevyjadril. Uvedené námietky

a procesná obrana sťažovateľa sa pritom týkala základných okolností podstatných

pre rozhodnutie súdu, teda jednak výšky výdavkov na strane maloletého a výšky

jeho príjmov a bežných výdavkov.

S poukazom na uvedené je preto sťažovateľ toho názoru, že krajský súd napadnutým

rozsudkom v časti výroku, ktorým potvrdil výživné určené prvostupňovým súdom,

nerozhodol ústavne komfortným spôsobom, pretože svoje rozhodnutie neodôvodnil v súlade

s , čím porušil jeho základné právo na spravodlivý proces podľa

ods. 1 a dohovoru, keďže mu neposkytol odpovede na všetky právne

a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, na ktoré sťažovateľ

upozorňoval.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. -274 z 23.4.2015 zrušuje

v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. - 231

zo dňa 12.11.2014 týkajúci sa výživného pre maloletého od 19. 10.2014

do budúcnosti, ako aj čo sa týka dlžného výživného od 1. 11.2013 do 30.10 2014 a v

rozsahu zrušenia vec vracia na ďalšie konanie.

3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume

355,72 €, ktorú je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Ivana

Husára… ”

5

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

6

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa si ústavný

súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. , ).

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti zaoberal otázkou, či napadnutý rozsudok krajského súdu opodstatňuje prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej požiadavke na ochranu

ústavnosti v rozsahu ním označených práv podľa a dohovoru, teda či účinky

výkonu právomoci krajského súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi

zo sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé

súdne konanie.

7

Podstatou obrany sťažovateľa poukazujúcej na nezákonnosť a z nej vyplývajúcu

neústavnosť záverov napadnutého rozsudku krajského súdu je ním prezentované tvrdenie

zdôrazňujúce nesprávnu interpretáciu a nevhodnú aplikáciu § 77 ods. 1 zákona o rodine, ako

aj arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu spočívajúcu v tom, že jeho

odôvodnenie nezodpovedá nárokom vyplývajúcim z .

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach starostlivosti

o maloletých patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

predovšetkým uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať

skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní

zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože

to je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí

(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má

opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej

slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

8

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne

, , ).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,

ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými

právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý

im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené

podľa . Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia

základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci,

osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

Krajský súd v napadnutom rozsudku okrem iného uviedol, že „Výrok o určení výšky

výživného aj výšky dlžného výživného je vecne správny. Odvolací súd poukazuje na to,

že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil, odvolací súd sa

s jeho rozhodnutím stotožňuje. K odvolacím námietkam otca je potrebné uviesť, že

pri nadštandardnom príjme otca môže byť výživné na maloleté dieťa určené aj

s prihliadnutím na nadštandardné potreby. Suma mesačných výdavkov na dieťa vo výške

cca 650,- Eur mesačne bola preukázaná. Aj keď pozostáva z nadštandardných položiek ako

napr. platieb za opatrovateľskú službu, návštevy bazéna, je správny záver súdu prvého

stupňa, že aj otec žije nadštandardným spôsobom života a dieťa má právo podieľať sa

na životnej úrovni svojho rodiča. Preto v tejto časti bol rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správne potvrdený postupom podľa . K námietkam matky odvolací

súd uvádza, že výživné otca vo výške 500,- Eur mesačne spolu s vyživovacou povinnosťou

matky dostatočným spôsobom pokrýva všetky existujúce potreby mal. .“.

Taktiež bolo podľa názoru krajského súdu správne aj „priznanie výživného už

za obdobie od 1.11.2013, pretože v konaní bolo preukázané, že od tohto obdobia rodičia

9

nežijú v spoločnej domácnosti a otec prestal prispievať na výživu mal. . Túto

skutočnosť je potrebné považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 77 ods. 1

Zákona o rodine.“.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým v časti

potvrdil rozsudok okresného súdu z 12. novembra 2014 o uložení povinnosti platiť výživné

na maloleté dieťa, ústavný súd dospel (aj po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia,

s ktorým sa odvolací súd stotožnil, pretože mu to umožňoval ) k záveru, že

krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, hoci je pravdou, že mu nedal priamu

alebo vyčerpávajúcu odpoveď na všetky námietky uvedené v jeho odvolaní a v tejto

sťažnosti. Ústavný súd v okolnostiach danej veci však konštatuje, že okresný súd vo svojom

napadnutom rozsudku, ktorý predchádzal napadnutému rozsudku krajského súdu,

dostatočne jasne a aj vecne opísal na strane 3 až 9 na základe vykonaného dokazovania

a právneho a skutkového posúdenia sporu svoje konkrétne závery, ktoré ho napokon viedli

k rozhodnutiu vo veci samej inak, ako si predstavoval sťažovateľ (ústavný súd

z tohto rozhodnutia nemal potrebu bližšie citovať jeho skutkové a právne závery, pretože

obsah je sťažovateľovi veľmi dobre známy, keďže rozsudok okresného súdu z 12. novembra

2014 pripojil aj k svojej sťažnosti, pozn.).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že v konaní nebola preukázaná existencia dôvodov

hodných osobitného zreteľa, no napriek tomu mu bola právoplatne priznaná povinnosť

platiť dlžné výživné za obdobie troch mesiacov spätne od podania návrhu. V napadnutom

rozsudku sa krajský súd k jeho námietke vyjadril tak, že považoval za preukázané, že

od tohto obdobia rodičia maloletého nežijú v spoločnej domácnosti a sťažovateľ prestal

prispievať na výživu maloletého, čím sa uvedené rozhodnutie stalo neodôvodneným

a nepreskúmateľným.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, v ktorej poukazuje na neodôvodnenosť

napadnutého rozsudku krajského súdu v súvislosti s ignorovaním jeho námietky

nenaplnenia zákonného predpokladu existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa

v súlade s § 77 ods. 1 zákona o rodine, ústavný súd cituje z dôvodovej správy k zákonu

10

o rodine, ktorá v osobitnej časti k § 77 uvádza, že cieľom doplnenia dôvodov hodných

osobitného zreteľa v odseku 1 ako podmienky na priznanie výživného je zdôrazniť

výnimočnosť priznania výživného pre maloleté dieťa spätne po začatí konania a zamedziť

tak možným špekuláciám a zneužívaniu tejto možnosti. Súd bude skúmať dôvody, ktoré

bránili oprávnenému rodičovi uplatniť zákonný nárok ihneď po tom, ako povinný rodič

prestal plniť svoju vyživovaciu povinnosť.

Sprísňujúca úprava od oprávnených vyžaduje zodpovedný a včasný prístup k riešeniu

tejto otázky, t. j. aby návrh na určenie výživného podávali bez zbytočného odkladu

pri naplnení zákonných podmienok. Pokiaľ však z určitých dôvodov, ktoré možno posúdiť

ako výnimočné (s ich existenciou sa musí súd vysporiadať v odôvodnení rozsudku),

účastníci žiadajú o určenie výživného s časovým odstupom a v ich konaní nemožno vidieť

snahu o zneužívanie tohto inštitútu, súd môže výživné priznať aj spätne. Dôvody hodné

osobitného zreteľa bude treba posúdiť podľa konkrétnych okolností prípadu (Komentár

k zákonu o rodine k § 77, ASPI, stav k 15. 3. 2016).

V okolnostiach danej veci preto ústavný súd podanie návrhu na určenie výživného

päť mesiacov po tom, ako sťažovateľ opustil spoločnú domácnosť, a požadovanie jeho

priznania od tohto momentu nepovažoval za formu osobnej pomsty navrhovateľky a snahy

vyťažiť od sťažovateľa najvyššiu možnú sumu bez ohľadu na skutočné záujmy ich

maloletého dieťaťa. Právo na výživné maloletého dieťaťa vzniká dieťaťu narodením

a vyživovacia povinnosť rodičov k dieťaťu trvá dovtedy, kým dieťa nie je samo schopné sa

živiť. Sťažovateľ od 1. novembra 2013 opustil spoločnú domácnosť a prestal prispievať

na výživu maloletého syna. Týmto momentom sa maloletý syn prestal podieľať na životnej

úrovni svojho otca (sťažovateľa). Táto skutočnosť je dôvodom hodným osobitného zreteľa

podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine. Odôvodnené potreby syna preukazovali výživné v sume,

v ktorej ich ustálil okresný súd vo svojom rozsudku z 12. novembra 2014 (ktorý bol

potvrdený napadnutým rozsudkom krajského súdu).Vzhľadom na tieto okolnosti sa

ústavnému súdu preto javí priznanie výživného spätne od podania návrhu na jeho určenie

ako dostatočne odôvodnené.

11

Pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti k neplnoletým deťom treba mať

na zreteli, že zabezpečenie výživy sa týka nielen výživy vo vlastnom slova zmysle, ale

všetkých nevyhnutných potrieb pre život kultúrneho človeka. Preto je potrebné, aby rodičia

poskytovali podľa svojich schopností a možností toľko prostriedkov na výživu detí, aby

z nich boli uspokojené v podstate všetky každodenné, ale dlhodobé osobné potreby dieťaťa,

či už ide o jeho výživu vo vlastnom zmysle slova, potreby na prehlbovanie vzdelania, rozvoj

záujmov aj záľub a na prípravu na povolanie. Zákonné kritériá na určovanie rozsahu

výživného neplnoletých detí sú rovnaké a jednotné, avšak jednotlivé prípady určovania

rozsahu sa od seba líšia v podkladoch rozhodujúcich pre toto určenie. Preto ku skvalitneniu

rozhodovania o výživnom má predovšetkým význam zisťovanie skutočného stavu veci

a jeho všestranné hodnotenie (R 30/1990, Sbírka rozhodnutí a sdělení soudů ČSSR).

Podľa § 63 ods. 3 zákona o rodine ak to majetkové pomery povinného rodiča

dovoľujú, za odôvodnené potreby dieťaťa možno považovať aj tvorbu úspor. V takom

prípade súd uvedie pri určení výživného sumu výživného, ktorá je určená na tvorbu úspor,

a uloží povinnému rodičovi, aby túto sumu poukazoval na osobitný účet maloletého dieťaťa,

ktorý v prospech neho zriadi rodič, ktorému bolo maloleté dieťa zverené do osobnej

starostlivosti. Na nakladanie s prostriedkami na účte maloletého dieťaťa je potrebný súhlas

súdu.

Predmetné ustanovenie týkajúce sa tvorby úspor zakotvuje možnosť danú

všeobecnému súdu určiť nadštandardnú výšku výživného, t. j. takú, ktorá zaistí v budúcnosti

zvýšené potreby maloletého najmä v súvislosti s jeho vzdelaním, ale napr. tiež bývaním,

zabezpečením zdravotnej starostlivosti o dieťa v prípade určitých zdravotných komplikácií

a pod., ale zároveň bude tiež znamenať v prípade tvorby úspor určitú istotu pre prípad

zhoršenia finančnej situácie povinného rodiča.

Preto podľa názoru ústavného súdu určenie platiť okrem bežného výživného (350 €)

aj výživné na tvorbu úspor pre maloletého v sume 150 € (po zistení, že to majetkové

pomery sťažovateľa dovoľujú), ktoré môže podľa okresného súdu maloletý v neskoršom

období využiť na svoje štúdium, resp. zabezpečenie iných nepredvídateľných potrieb, je

12

plne v súlade s uvedeným stanoviskom a zákonnou úpravou, pričom sám sťažovateľ

v sťažnosti uvádza, že za objektívne výdavky na maloletého považuje sumu „okolo...

338 €/mesiac“.

Vychádzajúc z už uvedeného, názor sťažovateľa, že by výklad, resp. aplikácia

príslušných ustanovení zákona o rodine, ako aj v danom

prípade bola zo strany všeobecných súdov svojvoľná a z ústavného hľadiska neprijateľná,

nemožno akceptovať. Iba námietky sťažovateľa v sťažnosti a podľa názoru sťažovateľa

nedanie priamych a vyčerpávajúcich odpovedí na jeho argumenty prednesené v odvolaní

ešte samy osebe v kontexte ostatných súvisiacich okolností prípadu nepostačujú na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a ústavný

súd nemá v tejto situácii žiadny relevantný dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského

súdu, pretože nie je ani štvrtou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Navyše,

obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu nie je záruka, že rozhodnutie

súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, ale jeho podstatou je najmä

umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu

o veci konať a rozhodnúť (napr. ), čo bolo vo veci sťažovateľa aj naplnené.

O napadnutom rozsudku krajského súdu a jeho odôvodnení ústavný súd nemôže

prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli ústavne udržateľné, prípadné boli

svojvoľné tak, aby to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd konštatuje, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť

k porušeniu označeného základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, pretože uvedené rozhodnutie nemožno považovať za také, ktorým by

mohol výrazným spôsobom zasiahnuť do označeného základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

13

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016

14