Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 457/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľky

, , , zastúpenej advokátskou

kanceláriou Advokáti Heinrich s. r. o., Skautská 12, Nitra, v mene ktorej koná konateľ

a advokát Mgr. Roman Heinrich, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. -138 z 28. marca 2018

za účasti obchodnej spoločnosti , ,

, takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k.

-138 z 28. marca 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. -138 z 28. marca 2018

z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania

v sume 640,66 € (slovom šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatšesť centov) na účet advokátskej

kancelárie Advokáti Heinrich s. r. o., Skautská 12, Nitra, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56 ods. 5

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „“) uznesením č. k.

17 z 19. novembra 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľky

, , (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -138 z 28. marca 2018 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“) za účasti obchodnej spoločnosti ,

, (ďalej aj „zúčastnená osoba“ alebo „žalovaná“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že na Okresnom

súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) sa viedlo konanie o žalobe sťažovateľky, ktorou sa

proti žalovanej domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Dôvodom podania

žaloby bola kúpna zmluva z 15. júna 2015, ktorou sťažovateľka predala žalovanej

nehnuteľnosť, avšak táto kúpna zmluva trpela dôvodmi absolútnej neplatnosti. Z ústavnej

sťažnosti ďalej vyplýva, že po podaní žaloby o určenie vlastníckeho práva došlo k podaniu

protestu prokurátora Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len „prokurátor“) proti rozhodnutiu

o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovanej. Protestu prokurátora bolo

vyhovené, rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovanej bolo

zrušené a sťažovateľka sa opätovne stala vlastníčkou nehnuteľnosti. Na základe uvedeného

opadol dôvod podanej žaloby na určenie vlastníckeho práva, a preto vzala sťažovateľka svoj

žalobný návrh v celom rozsahu späť.

3. Okresný súd uznesením č. k. -115 z 13. apríla 2017 konanie zastavil

a o trovách konania rozhodol podľa Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) tak, že žiadna zo strán nemala mať

právo na ich náhradu. Proti tomuto rozhodnutiu žalovaná podala odvolanie. K odvolaniu

žalovanej sa na základe výzvy okresného súdu vyjadrila sťažovateľka podaním

zo 7. septembra 2017, ktoré však údajne nebolo predložené odvolaciemu súdu.

4. Krajský súd uznesením č. k. -138 z 28. marca 2018 rozhodnutie

okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania zmenil, aplikujúc tak,

že žalovanej priznal nárok na ich náhradu vo výške 100 %. V dôvodoch svojho rozhodnutia

uviedol, že vyžaduje pre priznanie náhrady trov konania zodpovednosť

za zavinenie účastníka, ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Prvkom

zavinenia môže byť aj odpadnutie predmetu sporu, čo však nie je možné pripočítať

na ťarchu strany, ktorá sa v konaní iba bránila. V tejto súvislosti uviedol, že ak má strana

sporu vedomosť o tom, že predmet sporu odpadol, je bezpochyby v jej záujme, aby čo

najskôr vzala svoj návrh späť, inak sa môže dostať do situácie, keď pre svoju pasivitu bude

musieť znášať náhradu trov konania ňou zapríčinených. Prenesením uvedených záverov

na prípad sťažovateľky vysvetlil, že k prevzatiu právneho zastupovania žalovanej

advokátskou kanceláriou , došlo až v máji 2016, teda 4 mesiace po vydaní

rozhodnutia okresného úradu, resp. viac ako dva mesiace po zastavení správneho konania.

Sťažovateľka teda mala podľa názoru krajského súdu dostatočný časový priestor, aby vzala

svoju žalobu späť ešte predtým, ako sa žalovaná nechala zastúpiť terajším právnym

zástupcom a zabránila tak vzniku trov právneho zastúpenia.

5. V napadnutom uznesení krajského súdu sťažovateľka vidí porušenie svojich práv.

Zastáva názor, že žiadna zo strán nezavinila zastavenie konania, a preto je rozhodnutie

krajského súdu, ktorým ju zaviazal k náhrade trov konania žalovanej, nesprávne

a nespravodlivé. Argumentuje, že žaloba o určenie vlastníckeho práva bola podaná

dôvodne. V tejto súvislosti poukazuje na správanie žalovanej, ktorej pred podaním žaloby

zaslala odstúpenie od zmluvy a následne výzvu na vykonanie spätného zápisu vlastníckeho

práva v katastri nehnuteľností. Žalovaná však nereagovala, a preto bola sťažovateľka nútená

podať určovaciu žalobu. V rámci ústavnej sťažnosti ozrejmuje i ďalšie procesné dôvody

na strane žalovanej, pre ktoré bola podaná žaloba, ako aj dôvody, ktoré smerovali

k späťvzatiu žaloby. Krajský súd však podľa jej názoru opomenul všetky osobitosti konania,

a to, že nebolo možné skúmať hmotnoprávne dôvody podanej žaloby, pretože správne

orgány svojimi rozhodnutiami rozhodli o nezavkladovaní vlastníckeho práva z dôvodu

porušenia hmotnoprávnych predpisov, ktoré neumožňovali uzavrieť danú kúpnu zmluvu.

Kúpnu zmluvu však podpísali obe strany, teda rovnako na tom (ne)nesú svoju

zodpovednosť.

6. Názor krajského súdu o tom, že odpadnutie predmetu sporu nemožno pričítať

na ťarchu strany, ktorá sa v konaní len bránila, považuje sťažovateľka za ničím

neodôvodnený, rovnako ako nebolo zdôvodnené, prečo by odpadnutie predmetu sporu malo

ísť na úkor sťažovateľky. V dôsledku absencie zdôvodnenia sa podľa jej názoru stáva

napadnuté rozhodnutie krajského súdu nepreskúmateľným. Sťažovateľka v ďalšej časti

svojej argumentácie poukazuje na judikatúru súdov, ktoré v obdobných prípadoch

aplikovali . Z nich vyvodzuje, že aj v jej veci bol daný dôvod osobitného zreteľa,

pre ktorý súd nemal priznať náhradu trov konania žiadnej strane sporu. Krajský súd sa však

touto možnosťou nezaoberal a nevytvoril procesný priestor k tomu, aby sa riešila aj táto

alternatíva rozhodnutia o náhrade trov konania.

7. Zároveň sťažovateľka dáva do pozornosti, že na krajskom súde prebieha množstvo

súdnych sporov týkajúcich sa žalovanej a pôvodných vlastníkov nehnuteľností. Skutková

a právna povaha týchto konaní je obdobná, keď v dôsledku uzavretých kúpnych zmlúv

pôvodní vlastníci podali žaloby o určenie vlastníckeho práva a nadväzne boli podané

protesty prokurátora. Vzhľadom na vyhovenie všetkým protestom prokurátora pôvodní

vlastníci získali opätovne vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a brali žaloby späť. V týchto

konaniach okresný súd rozhodoval jednotne tak, že účastníkom konania nepriznal náhradu

trov konania. V rámci odvolacích konaní na krajskom súde senáty 5Co a 9Co rozhodovali

zhodne so súdom prvého stupňa a žiadnemu účastníkovi nepriznávali trovy konania (napr.

, ). Senát 25Co rozhodoval opačne a náhradu trov konania

priznal žalovanému (ako v napádanom uznesení). Na základe uvádzaného sťažovateľka

uzatvára, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí bližším spôsobom nezdôvodňuje odklon

od rozhodovacej praxe ostatných senátov, čím dochádza k porušeniu práva na spravodlivý

proces. Zároveň dochádza podľa jej názoru k porušeniu princípu právnej istoty

a spravodlivosti, keďže pri rovnakých skutkových a právnych kauzách možno oprávnene

očakávať, že rozhodnutia súdov budú rovnaké.

8. Napokon sťažovateľka namieta, že jej vyjadrenie k odvolaniu zo 7. septembra

2017 nemal krajský súd pri svojom rozhodovaní k dispozícii, a teda ani neposudzoval

skutkové a právne zdôvodnenia, ktoré vo vyjadrení uviedla. Krajský súd prevzal

zdôvodnenie opravného prostriedku podaného žalovanou, v dôsledku čoho došlo podľa jej

názoru k popretiu rovnakej miery možností uplatňovať prostriedky procesného útoku

a procesnej obrany a tým k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivý proces. V tejto

súvislosti tvrdí, že procesné práva účastníka konania nemôžu byť len formálne, ale aj reálne

poskytované, umožnené a vykonané. Sťažovateľke teda nemôže byť „iba“ daná možnosť

vyjadriť sa k odvolaniu žalovanej a vzápätí odobraná možnosť účinne naň reagovať, uviesť

svoju procesnú obranu a procesný útok, ako aj svoj právny názor na vec.

9. Na tomto základe sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný

súd podľa nálezom rozhodol o porušení jej práv podľa a dohovoru

uznesením krajského súdu, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.

10. Podaním doručeným ústavnému súdu 20. decembra 2019 sťažovateľka navrhla

odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a zároveň žiadala o vydanie dočasného

opatrenia, ktorým by ústavný súd uložil okresnému súdu povinnosť dočasne sa zdržať

vykonávania napadnutého uznesenia „vrátane rozhodovania samostatným uznesením o

výške trov konania v zmysle “, ako aj dočasného opatrenia, ktorým by

ústavný súd uložil žalovanej, aby sa dočasne zdržala oprávnenia, ktoré jej bolo priznané

napadnutým uznesením a uznesením okresného súdu č. k. -192

z 25. novembra 2019, ktorým vyšší súdny úradník rozhodol o výške trov konania.

II.

Vyjadrenie krajského súdu, vyjadrenie zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky

11. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 1226/19

z 23. decembra 2019 (doručeným ústavnému súdu 14. januára 2020) vyjadril predseda

krajského súdu, v ktorom uviedol, že s ohľadom na nálezy ústavného súdu sp. zn. „I. ÚS

168/2018-22 zo dňa 10. 10. 2018; -46 zo dňa 20. 03. 2018; III. ÚS

38 zo dňa 02. 05. 2018; -33 zo dňa 28. 11. 2018; - 43 zo

dňa 10. 01. 2019; -30 zo dňa 06. 12. 2018; -46 zo dňa 20.

08. 2019; -41 zo dňa 20. 08. 2019; -36 zo dňa 20. 08. 2019“

ponecháva rozhodnutie o prípadnom porušení práv sťažovateľky na posúdení ústavného

súdu.

12. Ústavný súd o podanej ústavnej sťažnosti upovedomil zúčastnenú osobu, ktorá

využila svoje oprávnenie vyjadriť sa k nej listom z 9. decembra 2019, v ktorom uviedla, že

s argumentáciou sťažovateľky nesúhlasí. Podľa jej názoru k porušeniu práv sťažovateľky

nedošlo, pretože krajský súd sa vysporiadal so všetkými relevantnými argumentami

vzťahujúcimi sa k rozhodnutiu o trovách konania. Zúčastnená osoba poukázala

na obdobnosti predošlej právnej úpravy () so v súčasnosti platnou

a účinnou právnou úpravou (), z ktorých vyvodila, že aj naďalej

platí to, že ak sa pre správanie žalovaného vezme späť dôvodne podaná žaloba, je žalovaný

povinný nahradiť trovy konania, pretože nesporne zavinil zastavenie konania.

Pri posudzovaní procesného zavinenia sú podľa jej názoru relevantné dve veličiny, a to

dôvodnosť návrhu, a to, že k zastaveniu konania došlo v dôsledku správania žalovaného.

Tvrdí, že nemôže obstáť argumentácia sťažovateľky o tom, že nemôže ísť na jej úkor, ak

prestala mať naliehavý právny záujem na podanej žalobe, čo založilo dôvod na späťvzatie

žaloby. Túto argumentáciu zúčastnená osoba považuje i za účelovú, pretože opomína tú

skutočnosť, že po právoplatnom vyhovení protestu prokurátora previedla sťažovateľka

nehnuteľnosť na spoločnosť , teda v konaní už nemohla byť úspešná

z dôvodu straty aktívnej legitimácie. Zúčastnená osoba sa ako žalovaná strana v konaní len

bránila, čím realizovala svoje právo na súdnu ochranu. Je presvedčená, že nezavinila

zastavenie konania, pretože v tomto súdnom konaní nesplnila to, čo od nej sťažovateľka

požadovala v žalobnom petite. Sťažovateľka vzala svoju žalobu späť bez toho, aby takýto

úkon bol vyvolaný správaním sa žalovanej v konaní, a preto procesne zavinila zastavenie

konania. Zároveň poukázala na nález ústavného súdu sp. zn. z 2. mája

2018.

13. Na vyjadrenia predsedu krajského súdu a zúčastnenej osoby reagovala

sťažovateľka podaním z 30. januára 2020, v ktorom zotrvala na všetkých svojich

skutkových a právnych argumentoch uvedených v ústavnej sťažnosti. Zároveň sa zaoberala

pojmom zavinenie. V tejto súvislosti kritizovala tvrdenie krajského súdu o tom, že

pod procesným zavinením sa rozumie aj náhoda alebo odpadnutie predmetu sporu. Krajský

súd v napadnutom uznesení uviedol, že odpadnutie predmetu sporu nemožno pričítať

na ťarchu strany, ktorá sa v konaní len bránila, avšak tento názor ničím neodôvodnil

a rovnako neodôvodnil ani to, prečo by odpadnutie predmetu sporu malo ísť na úkor

sťažovateľky ako žalobkyne. Keďže tento záver krajský súd nezdôvodnil, oslabil tým

presvedčivosť jeho rozhodnutia až do roviny arbitrárnosti. Zavinenie je podľa názoru

sťažovateľky vidieť aj na strane žalovanej. Vo veci prebehlo správne súdne konanie

na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia katastrálneho úradu, ktoré skončilo skôr než civilný

spor. Žalovaná neuniesla svoje právne argumenty v správnom konaní, v dôsledku čoho

nemohla sťažovateľka pokračovať v súdnom konaní, pretože jej žaloba by bola zamietnutá

z dôvodu, že vlastníčkou sa už stala. Nebolo preto možné od sťažovateľky žiadať, aby

zotrvala v súdnom spore, keď bol zrejmé, že tento sa vyriešil už v inom (správnom) konaní.

Pokiaľ by sťažovateľka nevzala žalobu späť, musela by byť jej žaloba zamietnutá a v takom

prípade by mohli byť dôvody na to, aby bola zaviazaná k náhrade trov konania žalovanej.

Nie je však správne a spravodlivé, aby za to, že sťažovateľka nebola nútená zotrvať

na žalobe, o ktorej bolo vzhľadom na zmenu skutkových okolností zrejmé, že bude

zamietnutá, bola sťažovateľka „odmenená“ povinnosťou nahradiť trovy konania. Okolnosť,

že prestala mať naliehavý právny záujem na podanej žalobe, nemôže ísť na úkor

sťažovateľky, a preto to nemožno hodnotiť ako procesné zavinenie.

13.1 Sťažovateľka tiež prezentuje názor, že pokiaľ krajský súd uvádza ako dôvod

priznania náhrady trov konania žalovanej okolnosť, že sťažovateľka nevzala žalobu späť

skôr, tak odôvodňuje svoje rozhodnutie len ako zavinenie za konkrétne úkony, ktoré sa stali

po tom, čo sťažovateľka nevzala včas žalobu späť, teda odôvodňuje použitie § 256 ods. 2

. Nadväzne sťažovateľka sumarizuje, že zo všetkých dôvodov, ktoré uviedla, vyplýva,

že bol daný minimálne dôvod osobitného zreteľa, pre ktorý súd nemal priznať náhradu trov

konania žiadnej zo strán, avšak krajský súd sa touto možnosťou ani nezaoberal, hoci ju

sťažovateľka navrhovala. Záver súdu o tom, že je splnený predpoklad na náhradu trov

konania ( ), nevylučuje, aby súd súčasne dospel k záveru, že sú splnené

predpoklady pre aplikáciu práve z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Súčasne

upriamila pozornosť na závery sústredené v iných rozhodnutiach ústavného súdu, ktoré sa

zaoberali obdobnou problematikou.

14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci ( ).

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o ústavných sťažnostiach

fyzických osôb a právnických osôb podľa , ktorými namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity,

v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecnými súdmi nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že

ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií

(, ). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie

zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o ústavnej sťažnosti preskúmavané ().

18. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

19. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľky o porušení jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bolo zmenené rozhodnutie súdu prvej

inštancie v časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania.

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

22. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto

označeným právam v zásade identické ().

23. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie

ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (m. m.

).

24. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj rozhodovanie o náhrade trov konania (napr. , ),

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ), porušiť

základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom

práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae aj právo na

rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom

(Európsky súd pre ľudské práva vo veci Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

25. Ústavný súd vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými

súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené atribúty ich nezávislého

súdneho rozhodovania. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne

iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania

pristupuje len za celkom výnimočných okolností (, ,

), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,

ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

26. Podstatou ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s napadnutým uznesením

krajského súdu, ktorý zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o nároku

na náhradu trov konania tak, že zaviazal sťažovateľku k povinnosti uhradiť ich žalovanej.

Sťažovateľka vidí v napadnutom uznesení porušenie svojich práv, pričom v prospech svojho

sťažnostného petitu prednáša niekoľko námietok. Podstata prvej z nich tkvie v zodpovedaní

otázky miery zavinenia na späťvzatí žaloby, ktorú krajský súd vyriešil podľa názoru

sťažovateľky nesprávne. V tomto smere vyjadruje presvedčenie, že späťvzatie žaloby

nezavinila, a preto považuje priznanie náhrady trov konania žalovanej za nezákonné

a formalistické. Druhá námietka smeruje k nevyhnutnosti vysporiadania sa s už existujúcou

rozhodovacou praxou krajského súdu v obdobných veciach, na ktorú krajský súd v jej veci

údajne rezignoval. Napokon sťažovateľka zastrešuje tieto námietky kritikou napadnutého

uznesenia, ktoré podľa jej názoru trpí nedostatkom náležitého a presvedčivého odôvodnenia

skutočností, ktoré viedli krajský súd k zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie, čo má

za následok jeho nepreskúmateľnosť.

27. Pre účely overenia opodstatnenosti námietok sťažovateľky sa ústavný súd

oboznámil s napadnutým uznesením, ako aj relevantnou právnou úpravou týkajúcou sa trov

konania, ktorej aplikácia prichádzala vo veci sťažovateľky do úvahy.

28. Podľa ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd

prizná náhradu trov konania protistrane. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak strana

procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov

protistrane.

29. Podľa výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa.

30. Ústavný súd sa už viackrát zaoberal otázkou, ktorá sa týkala náhrady trov

konania o určenie vlastníckeho práva na krajskom súde, kde ako žalovaná vystupovala

v súvislosti s výkupom pozemkov pod strategickým parkom

(napr. , ). Z pohľadu ústavného súdu treba súhlasiť

so sťažovateľkou v tom, že v čase podania určovacej žaloby naozaj nemala inú právnu

možnosť domôcť sa ochrany svojich práv, a preto je potrebné z procesného hľadiska urobiť

záver, že žaloba bola podaná dôvodne (to sa samozrejme môže, ale nemusí vzťahovať

na hmotnoprávnu dôvodnosť žaloby, ktorá sa však v takomto prípade neskúma

a neposudzuje). Z argumentácie krajského súdu však vôbec nevyplýva, akým správaním

(čím) mala sťažovateľka procesne zaviniť potrebu späťvzatia žaloby a následného

zastavenia konania. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vyzdvihol ako nosný,

resp. jediný dôvod tvoriaci základ jeho rozhodnutia dlhší časový odstup od rozhodnutia

Okresného úradu Nitra, ktorým sa vyhovelo protestu prokurátora, až do späťvzatia žaloby.

31. Na druhej strane okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia správne

konštatoval, že k zastaveniu konania došlo vplyvom konania prokurátora a správnych

orgánov, na ktoré sťažovateľka nemala žiaden vplyv, a podanie žaloby bolo jedinou

možnosťou pre sťažovateľku, ako ochrániť svoje právo.

32. Z uvedeného teda vyplýva, že krajský súd sa vychádzajúc z

postavil k otázke vyriešenia miery zavinenia na späťvzatí žaloby prísne formalisticky, keď

zavinenie bez hlbšieho a dôslednejšieho skúmania (napr. z akých dôvodov bola žaloba

podaná, aká aktivita bola vyvíjaná jednotlivými stranami sporu v priebehu konania) pripísal

na ťarchu strany, ktorá úkon späťvzatia vykonala.

33. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. z 8. marca 2011, ktorý okrem iného uviedol: „... Nyní

posuzovaný případ přiléhavě ukazuje, že teze (kterou aplikoval i městský soud), dle níž to,

zda byla ětvzatá žaloba podána důvodně, tedy zda zastavení řízení procesně zavinil

žalovaný, lze zjistit jen z porovnání petitu žaloby a následného chování žalovaného, může

být přepjatým formalismem a v extrémním rozporu s principy spravedlnosti. V konkrétním

případě - jako byla nyní posuzovaná věc - může být nutné přihlížet i k odůvodnění žalobního

petitu, a to za účelem eliminace stavu, který by byl v extrémním rozporu s principy

spravedlnosti. Princip procesního výsledku nelze chápat formálně, neboť nejen petit, ale i

žalobní tvrzení, tedy důvody žaloby vyjadřují, proč se žalobce žalovaného plnění domáhá...“

34. Tento záver je plne uplatniteľný aj vo veci sťažovateľky. Orgánom verejnej moci

a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných

ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný

súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho

odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo

niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda

nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-

ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu (,

ZNaU 28/2017, pozri aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 13. marca 2013, z ktorého navyše vyplýva, že povinnosť súdov vyhľadávať právo

neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť

zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide o interpretáciu

abstraktných noriem a ústavných zásad).

35. Podľa názoru ústavného súdu bol krajský súd povinný dôsledne preskúmať

a spravodlivo vyvážiť všetky okolnosti danej veci (berúc ohľad aj na dôvody podania

žaloby) a až na tom základe vyvodiť svoj právny názor a odôvodniť ho. V tomto smere je

teda opodstatnená nielen námietka sťažovateľky týkajúca sa otázky posudzovania miery

zavinenia, ale i námietka, ktorou poukazovala na nedostatočnosť riadneho a presvedčivého

odôvodnenia napadnutého uznesenia.

36. K námietke sťažovateľky o nevysporiadaní sa krajského súdu s rozhodovacou

praxou iných senátov krajského súdu ústavný súd opätovne uvádza, že (i z vlastnej činnosti)

je mu známe, že na okresnom súde bolo vedených niekoľko obdobných sporov ako kauza

sťažovateľky, pričom rozhodovacia prax okresného súdu, a nadväzne krajského súdu

v otázke priznania náhrady trov konania v prípade späťvzatia žaloby je rozdielna.

37. V tejto súvislosti ústavný súd už v minulosti vyslovil, že aj keď právne závery

všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,

ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť

identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú

k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne

konanie (). Pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už

bola právoplatne vyriešená, podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne

vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty

v zmysle a môže tým porušiť aj právo strany sporu na súdnu ochranu

podľa (). Potreba vysporiadať sa so známym rozhodnutím

súdu v obdobnej veci z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ príslušný súd dospeje následne

k opačnému názoru, je súčasťou požiadavky na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (). Právna istota spolu s požiadavkou ochrany legitímnych

očakávaní principiálne neznamená právo strany sporu na rovnaké právne posúdenie jeho

veci. Nesporne však znamená právo na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci orgán

verejnej moci od stabilného, doteraz zastávaného právneho názoru odchyľuje (III. ÚS

51/2014).

38. Pokiaľ ide o nález ústavného súdu sp. zn. z 2. mája 2018,

na ktorý poukazovala zúčastnená osoba a ktorým sa vyhovelo jej ústavnej sťažnosti

v skutkovo a právne takmer totožnej veci, je potrebné uviesť, že ústavný súd konštatoval

arbitrárnosť tam napadnutého rozhodnutia, pretože krajský súd nevytvoril procesný priestor

umožňujúci strane sporu (nielen , ale ani protistrane, pozn.)

vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu , a teda o podanom odvolaní

rozhodol spôsobom, ktorý bol arbitrárny, a tým ústavne nesúladný. Išlo teda o odlišnú

situáciu oproti aktuálne posudzovanej veci sťažovateľky.

39. Existenciu rozhodnutí krajského súdu vydaných v skutkovo identických

prípadoch, v ktorých krajský súd rozhodol odchylným spôsobom, vníma ústavný súd ako

ústavne neudržateľnú. Zmena právneho názoru v obdobnej veci bez akéhokoľvek

vysvetlenia zo strany súdu, prečo k zmene došlo, sa javí ako arbitrárnosť (svojvôľa) a je

zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu, keďže tento princíp

predpokladá, že skutkovo obdobné veci budú obdobne právne posudzované. V súčasnosti

nie je úlohou ústavného súdu určiť (vzhľadom na princíp subsidiarity), ktorý z odlišných

právnych názorov je správny, pretože riešenie tohto problému a zjednotenie rozhodovania je

v pôsobnosti krajského súdu. Ústavný súd svojím rozhodnutím iba otvára cestu na riešenie

problému v rámci odvolacieho konania.

40. Z pohľadu spravodlivosti parciálnej časti súdneho procesu, akým je rozhodovanie

o nároku na náhradu trov konania, sa ústavnému súdu v okolnostiach danej veci javí, že

vzhľadom na výnimočnosť situácie sa žiadalo zaoberať otázkou či možno označiť túto

procesnú situáciu (t. j. dôvody podania i späťvzatia žaloby) za dôvod hodný osobitného

zreteľa, opodstatňujúci prijatie takého záveru, že stranám sa nárok na náhradu trov

predmetného konania nepriznáva. K spävzatiu žaloby totiž viedli objektívne dôvody –

protest prokurátora, na ktorý sťažovateľka a ani žalovaná nemali dosah, ale v dôsledku

ktorého bola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva sťažovateľky, čím odpadol predmet

žaloby. K obdobným záverom ústavný súd dospel aj v náleze sp. zn.

z 20. augusta 2019, resp. v náleze sp. zn. IV. ÚS. 614/2018 z 20. augusta 2019.

41. Na takúto možnosť rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania údajne

poukazovala i sťažovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej, ktoré krajský súd

pred svojím rozhodovaním podľa jej vyjadrenia nemal k dispozícii. Aj v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia krajský súd uvádza, že sťažovateľka sa k odvolaniu žalovanej

nevyjadrila. Túto procesnú situáciu však krajský súd v rámci vyjadrenia k ústavnej sťažnosti

nijako neosvetlil.

41.1 V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že podstatou kontradiktórnosti a s ňou

súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania (sporové strany) mali reálnu

možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“

protistrany (napr. , , , ).

Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry požaduje, aby každej procesnej

strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť a príslušnú argumentáciu

za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej

protistrana. Aj Súdny dvor Európskej únie zdôraznil, že na splnenie požiadaviek spojených

s právom na spravodlivé súdne konanie je potrebné, aby sa účastníci konania oboznámili

a mali možnosť kontradiktórne sa vyjadriť ku skutkovým, ako aj k právnym okolnostiam,

ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania (pozri rozsudok Komisia/Írsko a i. z 2. 12. 2009,

C89/08 P, Zb. s. I11245, už citovaný bod 55, ako aj bod 56).

41.2 V súvislosti s procesnou situáciou sťažovateľky

inštruuje, že pokiaľ odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci

samej, súd na vyjadrenie k odvolaniu nevyzýva a neurčuje v danej súvislosti ani žiadnu

procesnú lehotu ( ). Keďže súd prvej inštancie pri odvolaní proti

nemeritórnemu rozhodnutiu na vyjadrenie k odvolaniu nevyzýva, svoj ďalší procesný

postup neviaže na uplynutie lehoty na vyjadrenie k odvolaniu. Po doručení odvolania

protistrane súd prvej inštancie predloží vec bez ďalšieho odvolaciemu súdu. Z povahy veci

je zrejmé, že ustanovenia a sa v prípade odvolania proti rozhodnutiu,

ktoré nie je rozhodnutím vo veci samej, nepoužijú. To, samozrejme, nebráni protistrane

vyjadriť sa relevantným spôsobom k podanému odvolaniu, čo sťažovateľka zrejme využila.

Takéto vyjadrenie by mal súd prvej inštancie (alebo odvolací súd) doručiť ostatným

subjektom v zmysle druhej vety , keďže riadne doručenie prvého

vyjadrenia k odvolaniu je vždy nevyhnutné považovať za potrebné na zachovanie práva

na spravodlivý proces (obdobne Števček M., Ficová S., Baricová, J., Mesiarkinová S.,

Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. . Komentár. Praha : C. H.

Beck, 2016. s. 1260). Z uvedeného vyplýva, že takéto vyjadrenie by mal mať o to viac

k dispozícii krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní a v rámci odôvodnenia svojho

rozhodnutia sa s námietkami v ňom predostretými argumentačne vysporiadať tak, aby sa

sťažovateľkino právo vyjadriť sa k odvolaniu realizovalo nielen po formálnej stránke, ale

aby bolo aj reálne vykonané.

41.3 Berúc do úvahy znenie , ktorý ustanovuje, že strany majú právo

oboznámiť sa okrem iného s návrhmi protistrany a vyjadriť k nim svoje stanovisko

v rozsahu, ktorý určí zákon, v spojení so skutočnosťou, že žiaden

rozsah vyjadrenia protistrany v danom prípade nestanovuje, ešte podľa názoru ústavného

súdu neznamená to, že z ústavnoprávneho hľadiska nemusí byť zabezpečená rovnosť zbraní

a kontradiktórnosť v minimálnom rozsahu (v súlade s princípom hospodárnosti konania,

pozn.), keďže sa v okolnostiach posudzovanej veci rozhodovalo o nároku na náhradu trov

konania (m. m. ).

41.4 Z tohto pohľadu sa javí byť i táto námietka sťažovateľky o porušení práva

na spravodlivý proces opodstatnená. Za rozhodujúce skutočnosti ústavný súd považoval to,

že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu nie je prípustný ani riadny, ani mimoriadny

opravný prostriedok, teda tento zásah do princípu kontradiktórnosti, ako aj rovnosti zbraní

nebolo možné zhojiť v nasledujúcom v odvolacom, príp. v dovolacom konaní, a taktiež to,

že (iba) v dôsledku odvolania žalovanej (bez možnosti zohľadnenia vyjadrenia sťažovateľky

k podanému odvolaniu) bolo uznesenie okresného súdu vo výroku o nároku na náhradu trov

konania zmenené v neprospech sťažovateľky a bolo ním rozhodnuté o subjektívnych

právach, resp. povinnostiach sťažovateľky.

42. Sumarizujúc už uvedené závery, ústavný súd rozhodol, že napadnutým

uznesením krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, preto podľa a jemu zodpovedajúceho a

písm. b) zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu).

43. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

44. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu

podľa § 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné

doručením.

45. Úlohou krajského súdu bude opätovne rozhodnúť o odvolaní žalovanej

so zachovaním procesného postupu v zmysle a nasl. , majúc na zreteli, že

spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v dohovoru (ako aj v ), je

kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také riešenie ním

prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel a účel

príslušných zákonných ustanovení.

46. Aj z a 2 vyplýva, že ochrana ohrozených alebo porušených práv

a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp

právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor

bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak

takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,

že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

47. O návrhu na odklad vykonateľnosti, resp. dočasnom opatrení ústavný súd

s poukazom na už nerozhodoval, keďže vzhľadom

na vyhovenie ústavnej sťažnosti týmto nálezom a zrušenie napadnutého uznesenia, ktorým

sa dosiahli účinky zamýšľané sťažovateľkou, stratil opodstatnenie.

V.

Trovy konania

48. Sťažovateľka požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov konania, ktoré

vyčíslila celkovou sumou 640,66 € za 3 úkony právnej služby (prevzatie právneho

zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, ústavná sťažnosť, stanovisko k vyjadreniu

predsedu krajského súdu) vrátane dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“).

49. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

50. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal

z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“), podľa ktorej výpočtovým základom pre účely tejto vyhlášky je

priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok

predchádzajúceho kalendárneho roka. Pri výpočte trov konania za prvé dva úkony právnej

služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania a podanie ústavnej sťažnosti vychádzal

ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok 2018, ktorá bola 980 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku

2019. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2019 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky

predstavuje sumu 163,33 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 9,80 € (§

16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 173,13 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2019, t. j.

za dva úkony 346,26 €. Pokiaľ išlo o ďalší úkon právnej služby uskutočnený už v roku 2020

– vyjadrenie k stanovisku predsedu krajského súdu, ústavný súd vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2019, ktorá

bola 1 062 €. Odmena za tento právny úkon v zmysle už popísaných pravidiel predstavuje

sumu vo výške 187,62 € (t. j. 177,00 € + 10,62 € režijný paušál). Trovy právneho zastúpenia

v konaní pred ústavným súdom tak vrátane 20 % DPH predstavujú celkovú sumu 640,66 €,

a ústavný súd ju sťažovateľke priznal v celej výške (bod 4 výroku nálezu).

51. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu