Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)I. ÚS 457/2019
PDF · 576.04 KB
No categories available
I. ÚS 457/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľky
, , , zastúpenej advokátskou
kanceláriou Advokáti Heinrich s. r. o., Skautská 12, Nitra, v mene ktorej koná konateľ
a advokát Mgr. Roman Heinrich, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 25 Co 336/2017-138 z 28. marca 2018
za účasti obchodnej spoločnosti , ,
, takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k.
25 Co 336/2017-138 z 28. marca 2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 25 Co 336/2017-138 z 28. marca 2018
z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania
v sume 640,66 € (slovom šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatšesť centov) na účet advokátskej
kancelárie Advokáti Heinrich s. r. o., Skautská 12, Nitra, do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56 ods. 5
zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 457/2019-
17 z 19. novembra 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľky
, , (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 25 Co 336/2017-138 z 28. marca 2018 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“) za účasti obchodnej spoločnosti ,
, (ďalej aj „zúčastnená osoba“ alebo „žalovaná“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že na Okresnom
súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) sa viedlo konanie o žalobe sťažovateľky, ktorou sa
proti žalovanej domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Dôvodom podania
žaloby bola kúpna zmluva z 15. júna 2015, ktorou sťažovateľka predala žalovanej
nehnuteľnosť, avšak táto kúpna zmluva trpela dôvodmi absolútnej neplatnosti. Z ústavnej
sťažnosti ďalej vyplýva, že po podaní žaloby o určenie vlastníckeho práva došlo k podaniu
protestu prokurátora Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len „prokurátor“) proti rozhodnutiu
o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovanej. Protestu prokurátora bolo
vyhovené, rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovanej bolo
zrušené a sťažovateľka sa opätovne stala vlastníčkou nehnuteľnosti. Na základe uvedeného
opadol dôvod podanej žaloby na určenie vlastníckeho práva, a preto vzala sťažovateľka svoj
žalobný návrh v celom rozsahu späť.
3. Okresný súd uznesením č. k. 19 C 511/2015-115 z 13. apríla 2017 konanie zastavil
a o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) tak, že žiadna zo strán nemala mať
právo na ich náhradu. Proti tomuto rozhodnutiu žalovaná podala odvolanie. K odvolaniu
žalovanej sa na základe výzvy okresného súdu vyjadrila sťažovateľka podaním
zo 7. septembra 2017, ktoré však údajne nebolo predložené odvolaciemu súdu.
4. Krajský súd uznesením č. k. 25 Co 336/2017-138 z 28. marca 2018 rozhodnutie
okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania zmenil, aplikujúc § 256 ods. 1 CSP tak,
že žalovanej priznal nárok na ich náhradu vo výške 100 %. V dôvodoch svojho rozhodnutia
uviedol, že § 256 CSP vyžaduje pre priznanie náhrady trov konania zodpovednosť
za zavinenie účastníka, ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Prvkom
zavinenia môže byť aj odpadnutie predmetu sporu, čo však nie je možné pripočítať
na ťarchu strany, ktorá sa v konaní iba bránila. V tejto súvislosti uviedol, že ak má strana
sporu vedomosť o tom, že predmet sporu odpadol, je bezpochyby v jej záujme, aby čo
najskôr vzala svoj návrh späť, inak sa môže dostať do situácie, keď pre svoju pasivitu bude
musieť znášať náhradu trov konania ňou zapríčinených. Prenesením uvedených záverov
na prípad sťažovateľky vysvetlil, že k prevzatiu právneho zastupovania žalovanej
advokátskou kanceláriou , došlo až v máji 2016, teda 4 mesiace po vydaní
rozhodnutia okresného úradu, resp. viac ako dva mesiace po zastavení správneho konania.
Sťažovateľka teda mala podľa názoru krajského súdu dostatočný časový priestor, aby vzala
svoju žalobu späť ešte predtým, ako sa žalovaná nechala zastúpiť terajším právnym
zástupcom a zabránila tak vzniku trov právneho zastúpenia.
5. V napadnutom uznesení krajského súdu sťažovateľka vidí porušenie svojich práv.
Zastáva názor, že žiadna zo strán nezavinila zastavenie konania, a preto je rozhodnutie
krajského súdu, ktorým ju zaviazal k náhrade trov konania žalovanej, nesprávne
a nespravodlivé. Argumentuje, že žaloba o určenie vlastníckeho práva bola podaná
dôvodne. V tejto súvislosti poukazuje na správanie žalovanej, ktorej pred podaním žaloby
zaslala odstúpenie od zmluvy a následne výzvu na vykonanie spätného zápisu vlastníckeho
práva v katastri nehnuteľností. Žalovaná však nereagovala, a preto bola sťažovateľka nútená
podať určovaciu žalobu. V rámci ústavnej sťažnosti ozrejmuje i ďalšie procesné dôvody
na strane žalovanej, pre ktoré bola podaná žaloba, ako aj dôvody, ktoré smerovali
k späťvzatiu žaloby. Krajský súd však podľa jej názoru opomenul všetky osobitosti konania,
a to, že nebolo možné skúmať hmotnoprávne dôvody podanej žaloby, pretože správne
orgány svojimi rozhodnutiami rozhodli o nezavkladovaní vlastníckeho práva z dôvodu
porušenia hmotnoprávnych predpisov, ktoré neumožňovali uzavrieť danú kúpnu zmluvu.
Kúpnu zmluvu však podpísali obe strany, teda rovnako na tom (ne)nesú svoju
zodpovednosť.
6. Názor krajského súdu o tom, že odpadnutie predmetu sporu nemožno pričítať
na ťarchu strany, ktorá sa v konaní len bránila, považuje sťažovateľka za ničím
neodôvodnený, rovnako ako nebolo zdôvodnené, prečo by odpadnutie predmetu sporu malo
ísť na úkor sťažovateľky. V dôsledku absencie zdôvodnenia sa podľa jej názoru stáva
napadnuté rozhodnutie krajského súdu nepreskúmateľným. Sťažovateľka v ďalšej časti
svojej argumentácie poukazuje na judikatúru súdov, ktoré v obdobných prípadoch
aplikovali § 257 CSP. Z nich vyvodzuje, že aj v jej veci bol daný dôvod osobitného zreteľa,
pre ktorý súd nemal priznať náhradu trov konania žiadnej strane sporu. Krajský súd sa však
touto možnosťou nezaoberal a nevytvoril procesný priestor k tomu, aby sa riešila aj táto
alternatíva rozhodnutia o náhrade trov konania.
7. Zároveň sťažovateľka dáva do pozornosti, že na krajskom súde prebieha množstvo
súdnych sporov týkajúcich sa žalovanej a pôvodných vlastníkov nehnuteľností. Skutková
a právna povaha týchto konaní je obdobná, keď v dôsledku uzavretých kúpnych zmlúv
pôvodní vlastníci podali žaloby o určenie vlastníckeho práva a nadväzne boli podané
protesty prokurátora. Vzhľadom na vyhovenie všetkým protestom prokurátora pôvodní
vlastníci získali opätovne vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a brali žaloby späť. V týchto
konaniach okresný súd rozhodoval jednotne tak, že účastníkom konania nepriznal náhradu
trov konania. V rámci odvolacích konaní na krajskom súde senáty 5Co a 9Co rozhodovali
zhodne so súdom prvého stupňa a žiadnemu účastníkovi nepriznávali trovy konania (napr.
5Co/391/2017, 9Co/38/2018). Senát 25Co rozhodoval opačne a náhradu trov konania
priznal žalovanému (ako v napádanom uznesení). Na základe uvádzaného sťažovateľka
uzatvára, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí bližším spôsobom nezdôvodňuje odklon
od rozhodovacej praxe ostatných senátov, čím dochádza k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Zároveň dochádza podľa jej názoru k porušeniu princípu právnej istoty
a spravodlivosti, keďže pri rovnakých skutkových a právnych kauzách možno oprávnene
očakávať, že rozhodnutia súdov budú rovnaké.
8. Napokon sťažovateľka namieta, že jej vyjadrenie k odvolaniu zo 7. septembra
2017 nemal krajský súd pri svojom rozhodovaní k dispozícii, a teda ani neposudzoval
skutkové a právne zdôvodnenia, ktoré vo vyjadrení uviedla. Krajský súd prevzal
zdôvodnenie opravného prostriedku podaného žalovanou, v dôsledku čoho došlo podľa jej
názoru k popretiu rovnakej miery možností uplatňovať prostriedky procesného útoku
a procesnej obrany a tým k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivý proces. V tejto
súvislosti tvrdí, že procesné práva účastníka konania nemôžu byť len formálne, ale aj reálne
poskytované, umožnené a vykonané. Sťažovateľke teda nemôže byť „iba“ daná možnosť
vyjadriť sa k odvolaniu žalovanej a vzápätí odobraná možnosť účinne naň reagovať, uviesť
svoju procesnú obranu a procesný útok, ako aj svoj právny názor na vec.
9. Na tomto základe sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný
súd podľa čl. 127 ústavy nálezom rozhodol o porušení jej práv podľa ústavy a dohovoru
uznesením krajského súdu, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.
10. Podaním doručeným ústavnému súdu 20. decembra 2019 sťažovateľka navrhla
odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a zároveň žiadala o vydanie dočasného
opatrenia, ktorým by ústavný súd uložil okresnému súdu povinnosť dočasne sa zdržať
vykonávania napadnutého uznesenia „vrátane rozhodovania samostatným uznesením o
výške trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP“, ako aj dočasného opatrenia, ktorým by
ústavný súd uložil žalovanej, aby sa dočasne zdržala oprávnenia, ktoré jej bolo priznané
napadnutým uznesením a uznesením okresného súdu č. k. 19 C 511/2015-192
z 25. novembra 2019, ktorým vyšší súdny úradník rozhodol o výške trov konania.
II.
Vyjadrenie krajského súdu, vyjadrenie zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky
11. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 1226/19
z 23. decembra 2019 (doručeným ústavnému súdu 14. januára 2020) vyjadril predseda
krajského súdu, v ktorom uviedol, že s ohľadom na nálezy ústavného súdu sp. zn. „I. ÚS
168/2018-22 zo dňa 10. 10. 2018; II. ÚS 569/2017-46 zo dňa 20. 03. 2018; III. ÚS 98/2018-
38 zo dňa 02. 05. 2018; III. ÚS 298/2018-33 zo dňa 28. 11. 2018; II. ÚS 261/2018- 43 zo
dňa 10. 01. 2019; II. ÚS 338/2018-30 zo dňa 06. 12. 2018; I. ÚS 222/2019-46 zo dňa 20.
08. 2019; I. ÚS 225/2019-41 zo dňa 20. 08. 2019; IV. ÚS 614/2018-36 zo dňa 20. 08. 2019“
ponecháva rozhodnutie o prípadnom porušení práv sťažovateľky na posúdení ústavného
súdu.
12. Ústavný súd o podanej ústavnej sťažnosti upovedomil zúčastnenú osobu, ktorá
využila svoje oprávnenie vyjadriť sa k nej listom z 9. decembra 2019, v ktorom uviedla, že
s argumentáciou sťažovateľky nesúhlasí. Podľa jej názoru k porušeniu práv sťažovateľky
nedošlo, pretože krajský súd sa vysporiadal so všetkými relevantnými argumentami
vzťahujúcimi sa k rozhodnutiu o trovách konania. Zúčastnená osoba poukázala
na obdobnosti predošlej právnej úpravy (Občiansky súdny poriadok) so v súčasnosti platnou
a účinnou právnou úpravou (Civilný sporový poriadok), z ktorých vyvodila, že aj naďalej
platí to, že ak sa pre správanie žalovaného vezme späť dôvodne podaná žaloba, je žalovaný
povinný nahradiť trovy konania, pretože nesporne zavinil zastavenie konania.
Pri posudzovaní procesného zavinenia sú podľa jej názoru relevantné dve veličiny, a to
dôvodnosť návrhu, a to, že k zastaveniu konania došlo v dôsledku správania žalovaného.
Tvrdí, že nemôže obstáť argumentácia sťažovateľky o tom, že nemôže ísť na jej úkor, ak
prestala mať naliehavý právny záujem na podanej žalobe, čo založilo dôvod na späťvzatie
žaloby. Túto argumentáciu zúčastnená osoba považuje i za účelovú, pretože opomína tú
skutočnosť, že po právoplatnom vyhovení protestu prokurátora previedla sťažovateľka
nehnuteľnosť na spoločnosť , teda v konaní už nemohla byť úspešná
z dôvodu straty aktívnej legitimácie. Zúčastnená osoba sa ako žalovaná strana v konaní len
bránila, čím realizovala svoje právo na súdnu ochranu. Je presvedčená, že nezavinila
zastavenie konania, pretože v tomto súdnom konaní nesplnila to, čo od nej sťažovateľka
požadovala v žalobnom petite. Sťažovateľka vzala svoju žalobu späť bez toho, aby takýto
úkon bol vyvolaný správaním sa žalovanej v konaní, a preto procesne zavinila zastavenie
konania. Zároveň poukázala na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 98/2018 z 2. mája
2018.
13. Na vyjadrenia predsedu krajského súdu a zúčastnenej osoby reagovala
sťažovateľka podaním z 30. januára 2020, v ktorom zotrvala na všetkých svojich
skutkových a právnych argumentoch uvedených v ústavnej sťažnosti. Zároveň sa zaoberala
pojmom zavinenie. V tejto súvislosti kritizovala tvrdenie krajského súdu o tom, že
pod procesným zavinením sa rozumie aj náhoda alebo odpadnutie predmetu sporu. Krajský
súd v napadnutom uznesení uviedol, že odpadnutie predmetu sporu nemožno pričítať
na ťarchu strany, ktorá sa v konaní len bránila, avšak tento názor ničím neodôvodnil
a rovnako neodôvodnil ani to, prečo by odpadnutie predmetu sporu malo ísť na úkor
sťažovateľky ako žalobkyne. Keďže tento záver krajský súd nezdôvodnil, oslabil tým
presvedčivosť jeho rozhodnutia až do roviny arbitrárnosti. Zavinenie je podľa názoru
sťažovateľky vidieť aj na strane žalovanej. Vo veci prebehlo správne súdne konanie
na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia katastrálneho úradu, ktoré skončilo skôr než civilný
spor. Žalovaná neuniesla svoje právne argumenty v správnom konaní, v dôsledku čoho
nemohla sťažovateľka pokračovať v súdnom konaní, pretože jej žaloba by bola zamietnutá
z dôvodu, že vlastníčkou sa už stala. Nebolo preto možné od sťažovateľky žiadať, aby
zotrvala v súdnom spore, keď bol zrejmé, že tento sa vyriešil už v inom (správnom) konaní.
Pokiaľ by sťažovateľka nevzala žalobu späť, musela by byť jej žaloba zamietnutá a v takom
prípade by mohli byť dôvody na to, aby bola zaviazaná k náhrade trov konania žalovanej.
Nie je však správne a spravodlivé, aby za to, že sťažovateľka nebola nútená zotrvať
na žalobe, o ktorej bolo vzhľadom na zmenu skutkových okolností zrejmé, že bude
zamietnutá, bola sťažovateľka „odmenená“ povinnosťou nahradiť trovy konania. Okolnosť,
že prestala mať naliehavý právny záujem na podanej žalobe, nemôže ísť na úkor
sťažovateľky, a preto to nemožno hodnotiť ako procesné zavinenie.
13.1 Sťažovateľka tiež prezentuje názor, že pokiaľ krajský súd uvádza ako dôvod
priznania náhrady trov konania žalovanej okolnosť, že sťažovateľka nevzala žalobu späť
skôr, tak odôvodňuje svoje rozhodnutie len ako zavinenie za konkrétne úkony, ktoré sa stali
po tom, čo sťažovateľka nevzala včas žalobu späť, teda odôvodňuje použitie § 256 ods. 2
CSP. Nadväzne sťažovateľka sumarizuje, že zo všetkých dôvodov, ktoré uviedla, vyplýva,
že bol daný minimálne dôvod osobitného zreteľa, pre ktorý súd nemal priznať náhradu trov
konania žiadnej zo strán, avšak krajský súd sa touto možnosťou ani nezaoberal, hoci ju
sťažovateľka navrhovala. Záver súdu o tom, že je splnený predpoklad na náhradu trov
konania (§ 256 CSP), nevylučuje, aby súd súčasne dospel k záveru, že sú splnené
predpoklady pre aplikáciu § 257 CSP práve z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Súčasne
upriamila pozornosť na závery sústredené v iných rozhodnutiach ústavného súdu, ktoré sa
zaoberali obdobnou problematikou.
14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho
pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci (§ 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
16. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o ústavných sťažnostiach
fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity,
v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecnými súdmi nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že
ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného
súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie
zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o ústavnej sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
18. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
19. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľky o porušení jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bolo zmenené rozhodnutie súdu prvej
inštancie v časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania.
20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
22. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
23. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie
ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (m. m.
24. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
nepochybne aj rozhodovanie o náhrade trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08),
a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže
postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť
základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na
rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom
(Európsky súd pre ľudské práva vo veci Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).
25. Ústavný súd vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými
súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené atribúty ich nezávislého
súdneho rozhodovania. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne
iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania
pristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09,
IV. ÚS 481/2013), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,
ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
26. Podstatou ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s napadnutým uznesením
krajského súdu, ktorý zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o nároku
na náhradu trov konania tak, že zaviazal sťažovateľku k povinnosti uhradiť ich žalovanej.
Sťažovateľka vidí v napadnutom uznesení porušenie svojich práv, pričom v prospech svojho
sťažnostného petitu prednáša niekoľko námietok. Podstata prvej z nich tkvie v zodpovedaní
otázky miery zavinenia na späťvzatí žaloby, ktorú krajský súd vyriešil podľa názoru
sťažovateľky nesprávne. V tomto smere vyjadruje presvedčenie, že späťvzatie žaloby
nezavinila, a preto považuje priznanie náhrady trov konania žalovanej za nezákonné
a formalistické. Druhá námietka smeruje k nevyhnutnosti vysporiadania sa s už existujúcou
rozhodovacou praxou krajského súdu v obdobných veciach, na ktorú krajský súd v jej veci
údajne rezignoval. Napokon sťažovateľka zastrešuje tieto námietky kritikou napadnutého
uznesenia, ktoré podľa jej názoru trpí nedostatkom náležitého a presvedčivého odôvodnenia
skutočností, ktoré viedli krajský súd k zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie, čo má
za následok jeho nepreskúmateľnosť.
27. Pre účely overenia opodstatnenosti námietok sťažovateľky sa ústavný súd
oboznámil s napadnutým uznesením, ako aj relevantnou právnou úpravou týkajúcou sa trov
konania, ktorej aplikácia prichádzala vo veci sťažovateľky do úvahy.
28. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd
prizná náhradu trov konania protistrane. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak strana
procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov
protistrane.
29. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa.
30. Ústavný súd sa už viackrát zaoberal otázkou, ktorá sa týkala náhrady trov
konania o určenie vlastníckeho práva na krajskom súde, kde ako žalovaná vystupovala
v súvislosti s výkupom pozemkov pod strategickým parkom
(napr. I. ÚS 210/2019, I. ÚS 222/2019). Z pohľadu ústavného súdu treba súhlasiť
so sťažovateľkou v tom, že v čase podania určovacej žaloby naozaj nemala inú právnu
možnosť domôcť sa ochrany svojich práv, a preto je potrebné z procesného hľadiska urobiť
záver, že žaloba bola podaná dôvodne (to sa samozrejme môže, ale nemusí vzťahovať
na hmotnoprávnu dôvodnosť žaloby, ktorá sa však v takomto prípade neskúma
a neposudzuje). Z argumentácie krajského súdu však vôbec nevyplýva, akým správaním
(čím) mala sťažovateľka procesne zaviniť potrebu späťvzatia žaloby a následného
zastavenia konania. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vyzdvihol ako nosný,
resp. jediný dôvod tvoriaci základ jeho rozhodnutia dlhší časový odstup od rozhodnutia
Okresného úradu Nitra, ktorým sa vyhovelo protestu prokurátora, až do späťvzatia žaloby.
31. Na druhej strane okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia správne
konštatoval, že k zastaveniu konania došlo vplyvom konania prokurátora a správnych
orgánov, na ktoré sťažovateľka nemala žiaden vplyv, a podanie žaloby bolo jedinou
možnosťou pre sťažovateľku, ako ochrániť svoje právo.
32. Z uvedeného teda vyplýva, že krajský súd sa vychádzajúc z § 256 ods. 1 CSP
postavil k otázke vyriešenia miery zavinenia na späťvzatí žaloby prísne formalisticky, keď
zavinenie bez hlbšieho a dôslednejšieho skúmania (napr. z akých dôvodov bola žaloba
podaná, aká aktivita bola vyvíjaná jednotlivými stranami sporu v priebehu konania) pripísal
na ťarchu strany, ktorá úkon späťvzatia vykonala.
33. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. I. ÚS 2899/2010 z 8. marca 2011, ktorý okrem iného uviedol: „... Nyní
posuzovaný případ přiléhavě ukazuje, že teze (kterou aplikoval i městský soud), dle níž to,
zda byla zpětvzatá žaloba podána důvodně, tedy zda zastavení řízení procesně zavinil
žalovaný, lze zjistit jen z porovnání petitu žaloby a následného chování žalovaného, může
být přepjatým formalismem a v extrémním rozporu s principy spravedlnosti. V konkrétním
případě - jako byla nyní posuzovaná věc - může být nutné přihlížet i k odůvodnění žalobního
petitu, a to za účelem eliminace stavu, který by byl v extrémním rozporu s principy
spravedlnosti. Princip procesního výsledku nelze chápat formálně, neboť nejen petit, ale i
žalobní tvrzení, tedy důvody žaloby vyjadřují, proč se žalobce žalovaného plnění domáhá...“
34. Tento záver je plne uplatniteľný aj vo veci sťažovateľky. Orgánom verejnej moci
a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných
ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný
súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho
odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo
niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda
nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-
ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu (I. ÚS 155/2017,
ZNaU 28/2017, pozri aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1241/12
z 13. marca 2013, z ktorého navyše vyplýva, že povinnosť súdov vyhľadávať právo
neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť
zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide o interpretáciu
abstraktných noriem a ústavných zásad).
35. Podľa názoru ústavného súdu bol krajský súd povinný dôsledne preskúmať
a spravodlivo vyvážiť všetky okolnosti danej veci (berúc ohľad aj na dôvody podania
žaloby) a až na tom základe vyvodiť svoj právny názor a odôvodniť ho. V tomto smere je
teda opodstatnená nielen námietka sťažovateľky týkajúca sa otázky posudzovania miery
zavinenia, ale i námietka, ktorou poukazovala na nedostatočnosť riadneho a presvedčivého
odôvodnenia napadnutého uznesenia.
36. K námietke sťažovateľky o nevysporiadaní sa krajského súdu s rozhodovacou
praxou iných senátov krajského súdu ústavný súd opätovne uvádza, že (i z vlastnej činnosti)
je mu známe, že na okresnom súde bolo vedených niekoľko obdobných sporov ako kauza
sťažovateľky, pričom rozhodovacia prax okresného súdu, a nadväzne krajského súdu
v otázke priznania náhrady trov konania v prípade späťvzatia žaloby je rozdielna.
37. V tejto súvislosti ústavný súd už v minulosti vyslovil, že aj keď právne závery
všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,
ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť
identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú
k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne
konanie (III. ÚS 300/06). Pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už
bola právoplatne vyriešená, podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne
vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty
v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo strany sporu na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 192/06). Potreba vysporiadať sa so známym rozhodnutím
súdu v obdobnej veci z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ príslušný súd dospeje následne
k opačnému názoru, je súčasťou požiadavky na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (II. ÚS 426/2012). Právna istota spolu s požiadavkou ochrany legitímnych
očakávaní principiálne neznamená právo strany sporu na rovnaké právne posúdenie jeho
veci. Nesporne však znamená právo na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci orgán
verejnej moci od stabilného, doteraz zastávaného právneho názoru odchyľuje (III. ÚS
51/2014).
38. Pokiaľ ide o nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 98/2018 z 2. mája 2018,
na ktorý poukazovala zúčastnená osoba a ktorým sa vyhovelo jej ústavnej sťažnosti
v skutkovo a právne takmer totožnej veci, je potrebné uviesť, že ústavný súd konštatoval
arbitrárnosť tam napadnutého rozhodnutia, pretože krajský súd nevytvoril procesný priestor
umožňujúci strane sporu (nielen , ale ani protistrane, pozn.)
vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu § 257 CSP, a teda o podanom odvolaní
rozhodol spôsobom, ktorý bol arbitrárny, a tým ústavne nesúladný. Išlo teda o odlišnú
situáciu oproti aktuálne posudzovanej veci sťažovateľky.
39. Existenciu rozhodnutí krajského súdu vydaných v skutkovo identických
prípadoch, v ktorých krajský súd rozhodol odchylným spôsobom, vníma ústavný súd ako
ústavne neudržateľnú. Zmena právneho názoru v obdobnej veci bez akéhokoľvek
vysvetlenia zo strany súdu, prečo k zmene došlo, sa javí ako arbitrárnosť (svojvôľa) a je
zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu, keďže tento princíp
predpokladá, že skutkovo obdobné veci budú obdobne právne posudzované. V súčasnosti
nie je úlohou ústavného súdu určiť (vzhľadom na princíp subsidiarity), ktorý z odlišných
právnych názorov je správny, pretože riešenie tohto problému a zjednotenie rozhodovania je
v pôsobnosti krajského súdu. Ústavný súd svojím rozhodnutím iba otvára cestu na riešenie
problému v rámci odvolacieho konania.
40. Z pohľadu spravodlivosti parciálnej časti súdneho procesu, akým je rozhodovanie
o nároku na náhradu trov konania, sa ústavnému súdu v okolnostiach danej veci javí, že
vzhľadom na výnimočnosť situácie sa žiadalo zaoberať otázkou či možno označiť túto
procesnú situáciu (t. j. dôvody podania i späťvzatia žaloby) za dôvod hodný osobitného
zreteľa, opodstatňujúci prijatie takého záveru, že stranám sa nárok na náhradu trov
predmetného konania nepriznáva. K spävzatiu žaloby totiž viedli objektívne dôvody –
protest prokurátora, na ktorý sťažovateľka a ani žalovaná nemali dosah, ale v dôsledku
ktorého bola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva sťažovateľky, čím odpadol predmet
žaloby. K obdobným záverom ústavný súd dospel aj v náleze sp. zn. I. ÚS 222/2019
z 20. augusta 2019, resp. v náleze sp. zn. IV. ÚS. 614/2018 z 20. augusta 2019.
41. Na takúto možnosť rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania údajne
poukazovala i sťažovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej, ktoré krajský súd
pred svojím rozhodovaním podľa jej vyjadrenia nemal k dispozícii. Aj v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia krajský súd uvádza, že sťažovateľka sa k odvolaniu žalovanej
nevyjadrila. Túto procesnú situáciu však krajský súd v rámci vyjadrenia k ústavnej sťažnosti
nijako neosvetlil.
41.1 V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že podstatou kontradiktórnosti a s ňou
súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania (sporové strany) mali reálnu
možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“
protistrany (napr. IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 259/2011, I. ÚS 284/2016).
Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry požaduje, aby každej procesnej
strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť a príslušnú argumentáciu
za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej
protistrana. Aj Súdny dvor Európskej únie zdôraznil, že na splnenie požiadaviek spojených
s právom na spravodlivé súdne konanie je potrebné, aby sa účastníci konania oboznámili
a mali možnosť kontradiktórne sa vyjadriť ku skutkovým, ako aj k právnym okolnostiam,
ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania (pozri rozsudok Komisia/Írsko a i. z 2. 12. 2009,
C89/08 P, Zb. s. I11245, už citovaný bod 55, ako aj bod 56).
41.2 V súvislosti s procesnou situáciou sťažovateľky Civilný sporový poriadok
inštruuje, že pokiaľ odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci
samej, súd na vyjadrenie k odvolaniu nevyzýva a neurčuje v danej súvislosti ani žiadnu
procesnú lehotu (§ 373 ods. 3 CSP). Keďže súd prvej inštancie pri odvolaní proti
nemeritórnemu rozhodnutiu na vyjadrenie k odvolaniu nevyzýva, svoj ďalší procesný
postup neviaže na uplynutie lehoty na vyjadrenie k odvolaniu. Po doručení odvolania
protistrane súd prvej inštancie predloží vec bez ďalšieho odvolaciemu súdu. Z povahy veci
je zrejmé, že ustanovenia § 374 ods. 1 a 2 CSP sa v prípade odvolania proti rozhodnutiu,
ktoré nie je rozhodnutím vo veci samej, nepoužijú. To, samozrejme, nebráni protistrane
vyjadriť sa relevantným spôsobom k podanému odvolaniu, čo sťažovateľka zrejme využila.
Takéto vyjadrenie by mal súd prvej inštancie (alebo odvolací súd) doručiť ostatným
subjektom v zmysle druhej vety § 374 ods. 3 CSP, keďže riadne doručenie prvého
vyjadrenia k odvolaniu je vždy nevyhnutné považovať za potrebné na zachovanie práva
na spravodlivý proces (obdobne Števček M., Ficová S., Baricová, J., Mesiarkinová S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H.
Beck, 2016. s. 1260). Z uvedeného vyplýva, že takéto vyjadrenie by mal mať o to viac
k dispozícii krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní a v rámci odôvodnenia svojho
rozhodnutia sa s námietkami v ňom predostretými argumentačne vysporiadať tak, aby sa
sťažovateľkino právo vyjadriť sa k odvolaniu realizovalo nielen po formálnej stránke, ale
aby bolo aj reálne vykonané.
41.3 Berúc do úvahy znenie čl. 9 CSP, ktorý ustanovuje, že strany majú právo
oboznámiť sa okrem iného s návrhmi protistrany a vyjadriť k nim svoje stanovisko
v rozsahu, ktorý určí zákon, v spojení so skutočnosťou, že Civilný sporový poriadok žiaden
rozsah vyjadrenia protistrany v danom prípade nestanovuje, ešte podľa názoru ústavného
súdu neznamená to, že z ústavnoprávneho hľadiska nemusí byť zabezpečená rovnosť zbraní
a kontradiktórnosť v minimálnom rozsahu (v súlade s princípom hospodárnosti konania,
pozn.), keďže sa v okolnostiach posudzovanej veci rozhodovalo o nároku na náhradu trov
konania (m. m. III. ÚS 220/2018).
41.4 Z tohto pohľadu sa javí byť i táto námietka sťažovateľky o porušení práva
na spravodlivý proces opodstatnená. Za rozhodujúce skutočnosti ústavný súd považoval to,
že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu nie je prípustný ani riadny, ani mimoriadny
opravný prostriedok, teda tento zásah do princípu kontradiktórnosti, ako aj rovnosti zbraní
nebolo možné zhojiť v nasledujúcom v odvolacom, príp. v dovolacom konaní, a taktiež to,
že (iba) v dôsledku odvolania žalovanej (bez možnosti zohľadnenia vyjadrenia sťažovateľky
k podanému odvolaniu) bolo uznesenie okresného súdu vo výroku o nároku na náhradu trov
konania zmenené v neprospech sťažovateľky a bolo ním rozhodnuté o subjektívnych
právach, resp. povinnostiach sťažovateľky.
42. Sumarizujúc už uvedené závery, ústavný súd rozhodol, že napadnutým
uznesením krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, preto podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúceho § 133 ods. 2 a 3
písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu).
43. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
44. Podľa § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,
rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu
podľa § 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné
doručením.
45. Úlohou krajského súdu bude opätovne rozhodnúť o odvolaní žalovanej
so zachovaním procesného postupu v zmysle § 373 a nasl. CSP, majúc na zreteli, že
spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru (ako aj v čl. 2 CSP), je
kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také riešenie ním
prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel a účel
príslušných zákonných ustanovení.
46. Aj z čl. 2 ods. 1 a 2 CSP vyplýva, že ochrana ohrozených alebo porušených práv
a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp
právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak
takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
47. O návrhu na odklad vykonateľnosti, resp. dočasnom opatrení ústavný súd
s poukazom na § 131 ods. 1 zákona o ústavnom súde už nerozhodoval, keďže vzhľadom
na vyhovenie ústavnej sťažnosti týmto nálezom a zrušenie napadnutého uznesenia, ktorým
sa dosiahli účinky zamýšľané sťažovateľkou, stratil opodstatnenie.
V.
Trovy konania
48. Sťažovateľka požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov konania, ktoré
vyčíslila celkovou sumou 640,66 € za 3 úkony právnej služby (prevzatie právneho
zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, ústavná sťažnosť, stanovisko k vyjadreniu
predsedu krajského súdu) vrátane dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“).
49. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
50. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal
z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“), podľa ktorej výpočtovým základom pre účely tejto vyhlášky je
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok
predchádzajúceho kalendárneho roka. Pri výpočte trov konania za prvé dva úkony právnej
služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania a podanie ústavnej sťažnosti vychádzal
ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za prvý polrok 2018, ktorá bola 980 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku
2019. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2019 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky
predstavuje sumu 163,33 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 9,80 € (§
16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 173,13 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2019, t. j.
za dva úkony 346,26 €. Pokiaľ išlo o ďalší úkon právnej služby uskutočnený už v roku 2020
– vyjadrenie k stanovisku predsedu krajského súdu, ústavný súd vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2019, ktorá
bola 1 062 €. Odmena za tento právny úkon v zmysle už popísaných pravidiel predstavuje
sumu vo výške 187,62 € (t. j. 177,00 € + 10,62 € režijný paušál). Trovy právneho zastúpenia
v konaní pred ústavným súdom tak vrátane 20 % DPH predstavujú celkovú sumu 640,66 €,
a ústavný súd ju sťažovateľke priznal v celej výške (bod 4 výroku nálezu).
51. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. marca 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu