Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)II. ÚS 338/2018
PDF · 279.8 KB
No categories available
II. ÚS 338/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. februára 2019 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Sergeja Kohuta o prijatej sťažnosti
zastúpenej advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o.,
Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Juraj Bizoň,
LL.M., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 25 Co 271/2017-207 z 29. januára 2018 takto
rozhodol:
1. Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 25 Co 271/2017-207 z 29. januára 2018
p o r u š i l základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 25 Co 271/2017-207 z 29. januára 2018
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 585,75 €
(slovom päťstoosemdesiatpäť eur a sedemdesiatpäť centov), ktorú j e Krajský súd v Nitre
p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátskej kancelárie BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o.,
Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. II. ÚS 338/2018-11 zo 4. júla 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 25 Co 271/2017-207 z 29. januára 2018 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala na Okresnom súde Nitra
(ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie vlastníctva k parcele č. , reg. CKN, orná
2
pôda s výmerou 903 m, v katastrálnom území ,
zapísanej na liste vlastníctva (ďalej len „pozemok“), vedenej v katastri
nehnuteľností Okresného úradu Nitra, katastrálneho odboru (ďalej len „okresný úrad“).
Odporkyňou v konaní o určenie vlastníckeho práva k pozemku na okresnom súde
bola obchodná spoločnosť (ďalej aj „Poľnohospodárska
Pôda“ alebo „odporkyňa“). V priebehu konania na okresnom súde podala prokurátorka
Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len „prokurátorka“) protest proti rozhodnutiu okresného
úradu o povolení vkladu vlastníckeho práva Poľnohospodárskej Pôdy k pozemku.
Na základe rozhodnutia Okresného úradu Nitra, odboru opravných prostriedkov, referátu
katastra nehnuteľností č. k. UPo 25/2016-4/To z 25. januára 2016 bolo rozhodnutie
okresného úradu o povolení vkladu vlastníckeho práva Poľnohospodárskej Pôdy k pozemku
zrušené z dôvodu porušenia zákonného predkupného práva štátu, resp. neplatnosti kúpnej
zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľkou a Poľnohospodárskou Pôdou.
3. Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka vzhľadom na vyhovenie protestu
prokurátorky vzala 14. októbra 2016 žalobu v celom rozsahu späť. Okresný súd uznesením
č. k. 17 C 483/2015-152 z 10. februára 2017 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)
konanie zastavil a priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celom rozsahu.
Proti uzneseniu okresného súdu v časti týkajúcej sa trov konania podala
Poľnohospodárska Pôda odvolanie, o ktorom krajský súd napadnutým uznesením rozhodol
tak, že zmenil uznesenie okresného súdu a nárok na náhradu trov konania priznal
Poľnohospodárskej Pôde ako odporkyni.
4. Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu jej základných práv najmä tým, že
„... Krajský súd v Nitre v Napadnutom rozhodnutí v celom rozsahu odchýlil od svojho
právneho záveru, ktorý vyslovil vo svojom skoršom uznesení zo dňa 30.3.2017,
č. k. 5Co/139/2017-312, bez akéhokoľvek presvedčivého a relevantného odôvodnenia.
Som presvedčená, že odchýlenie sa Krajského súdu v Nitre od svojej predchádzajúcej
rozhodovacej činnosti v skutkovo totožnej veci, bez náležitého a presvedčivého odôvodnenia
skutočností, ktoré viedli Krajský súd k podstatnej zmene svojho právneho záveru, má
za následok nepreskúmateľnosť Napadnutého rozhodnutia.
Nakoľko zavinenie za zastavenie súdneho konania spočíva výlučne v povahe
na strane , priznanie náhrady trov konania
považujem za nezákonné a formalistické.“.
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Základné práva sťažovateľky ...
- na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky;
- na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1) Listiny základných práv
a slobôd;
- na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd,
uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 29.1.2018, č. k. 25Co/271/2017-207,
porušené boli.
Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 29.1.2018, č. k. 25Co/271/2017-207 sa zrušuje
a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť sťažovateľke ... náhradu trov
právneho zastúpenia...“
II.
6. Ústavný súd podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde predložil prijatú sťažnosť
účastníkom konania na vyjadrenie a podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde účastníkov
konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením od ústneho
pojednávania.
7. Krajský súd predložil ústavnému súdu vyjadrenie sp. zn. Spr 797/18 zo 17. augusta
2018, v ktorom prostredníctvom predsedu krajského súdu JUDr. Jána Vanka uviedol:
„Vychádzajúc z ust. § 234 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP, ako i z obsahu uznesenia
krajského súdu je zrejmé, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu jasným a zrozumiteľným spôsobom sa vysporiadalo so všetkými okolnosťami, ktoré
majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia, z ktorého dôvodu ho nemožno považovať za nepreskúmateľné. Z odôvodnenia
rozhodnutia plynie, ako sa odvolací súd vyporiadal s procesným zavinením sťažovateľky
na potrebe vziať žalobu späť, ktorého dôsledkom bolo zastavenie konania, ako i ozrejmil
okolnosti, v ktorých vzhliadol dôvod pre aplikáciu § 256 ods. 1 CSP v danom prípade.
V postupe odvolacieho súdu nemožno vzhliadnuť ani porušenie práva sťažovateľky
na spravodlivý proces tým, že ju v intenciách § 382 CSP nevyzval na vyjadrenie sa
k možnému použitiu § 256 ods. 1 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania,
ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité a je pre rozhodnutie rozhodujúce.
Judikatúra Najvyššieho súdu SR totiž už dospela k záveru, že postup odvolacieho súdu
podľa § 213 ods. 2 OSP ( znenie totožné, ako podľa § 257 CSP) neprichádzajú do úvahy
pri rozhodovaní o trovách konania a procesné rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách
konania nemôže mať preto atribúty tzv. prekvapivého rozhodnutia, napr. R 134/2014,
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdu/ 112/2012).
Nenáležitý je i poukaz sťažovateľky na okolnosť, že odvolací súd sa odchýlil
vo svojom rozhodnutí od právneho záveru vysloveného Krajským súdom v Nitre v identickej
veci uznesením zo dňa 30. 03. 2017 č.k. 5Co/139/2017-132, ktorým potvrdil rozhodnutie
prvoinštančného súdu priznávajúce žalobcovi náhradu trov konania, čím porušil princíp
právnej istoty. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že označené rozhodnutie odvolacieho
súdu je na Krajskom súde v Nitre doposiaľ jediné, v ktorom bol vyslovený právny názor, že
žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania, pričom nálezom Ústavného súdu SR
zo dňa 20. 03. 2018, sp. zn. II. ÚS 569/2017-48 bolo uznesenie Krajského súdu v Nitre
zo dňa 30. 03. 2017 č.k. 5Co/139/2017-132 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie
konanie.
S ohľadom na vyššie uvedenú argumentáciu navrhujem sťažnosti sťažovateľky
nevyhovieť...“
V závere vyjadrenia krajský súd uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania.
8. Sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu 2. októbra 2018 doručila
ústavnému súdu stanovisko k vyjadreniu krajského súdu, v ktorom k argumentu
o procesnom excese odvolacieho súdu uviedla: «Krajský súd sa vo svojom vyjadrení k (jemu
známym) záverom Ústavného súdu o povinnosti vytvoriť „procesný priestor” nevyjadril, ale
len formálne konštatoval, že sa v prípade Napadnutého rozhodnutia (vydaného v rozpore
so závermi Nálezu č. 2), „jedná o zákonný postup, v ktorom nemožno vzhliadnuť ani
porušenie práva sťažovateľky na spravodlivý proces.“
Práve presvedčenie krajského súdu o zákonnosti rozhodovacieho postupu (v rozpore
s ustanovením §382 Civilného sporového poriadku), ktorý bol Nálezom č. 2 v obdobnej veci
jednoznačne vyhodnotený ako protiústavný, odôvodňuje naliehavosť potreby každé
rozhodnutie, ktoré je výsledkom a priori protiústavného postupu odvolacieho súdu, označiť
ako opakujúci sa procesný exces s perspektívou budúcich opakovaní.
Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým priznal náhradu trov konania
žalovanej strane, malo bez ďalšieho atribúty tzv. neústavného, prekvapivého rozhodnutia,
keď som nebola explicitne vyzvaná, aby som k prípadnej aplikácii § 256 ods. 1 Civilného
sporového poriadku v prospech žalovanej strany vyjadrila svoje stanovisko.
Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyhodnotil rozhodnutia Krajského súdu
v Nitre o aplikácii ustanovenia §257 Civilného sporového poriadku o nepriznaní náhrady
trov konania žiadnej strane ako procesný exces, ktorý založil zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého konania a takýmto rozhodnutím konštatoval porušenie základných práv
Poľnohospodárskej Pôdy, s.r.o. rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o odvolaní
Poľnohospodárskej Pôdy, s.r.o. proti uzneseniu o priznaní náhrady trov konania v rozsahu
100% mne (žalobkyni).
O to naliehavejšia je potreba Napadnuté rozhodnutie krajského súdu vyhodnotiť ako
procesný exces, ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania,
keď ho namieta práve strana, ktorej bolo v pôvodnom (odvolaním napadnutom rozhodnutí)
priznané právo na náhradu trov konania v plnej výške, materiálnej pravdy (úspechu) sa
domohla v inom (katastrálnom) konaní nezávislom od jej vôle a rozhodnutie krajského súdu
jej toto právo na náhradu trov konania nielenže nezákonne právoplatne odňalo, ale
dokonca jej bola uložená povinnosť okrem vlastných trov, znášať aj trovy konania žalovanej
strany.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. R 134/2014, na ktoré krajský
súd poukázal, ako na relevantný dôkaz o zákonnosti postupu krajského súdu v rozhodovaní
o trovách, vychádzalo z pôvodnej koncepcie Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej
rozhodnutie o trovách konania „je vnútorne jednotnou procesnoprávnou otázkou, pri ktorej
nemožno samostatne hovoriť na jednej strane o ustanoveniach upravujúcich náhradu trov
konania podľa zásady úspechu, resp. výsledku konania a na druhej strane o odlišných
ustanoveniach (v zmysle ustanovenie §213 ods. 2 O.s.p.) tieto princípy modifikujúcich.“
Dodal, že tento názor je ovplyvnený názormi prezentovanými v odbornej literatúre -
napr. v komentári k Občianskemu súdnemu poriadku (Števček/Ficová). Toto rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR je neaplikovateľné pre aktuálne platnú zákonnú úpravu koncepcie
náhrady trov konania, a preukázateľne bolo prekonané citovaným Nálezom č. 2.
Okresný súd Nitra vecne správne, konzistentne a v súlade s ustálenou 50-ročnou
aplikačnou praxou usmerňovanou krajským súdom (teda v súlade s názorom ústavného
súdu vyjadreným v citovanom Náleze č. 1) rozhodoval o priznaní náhrady trov osobám
poškodeným podvodným správaním Poľnohospodárskej Pôdy, s.r.o. po späťvzatí žaloby,
a to v konaniach Okresného súdu Nitra vedenými pod sp. zn. 10C/482/2015, 18C/503/2015,
15C/482/2015, 9C/118/2016, 19C/482/2015, 17C/496/2015, 9C/483/2015, 19C/512/2015,
18C/484/2015, 17C/505/2015, 15C/483/2015, 12C/107/2016, 12C/129/2016,
19C/498/2015, 14C/544/2015, 25C/101/2016, 25C/163/2016, 16C/83/2015, 16C/97/2015,
18C/483/2015, 25C/359/2016. Práve v Napadnutom rozhodnutí sa krajský súd sám
„prekvapivo“ kategoricky odchýlil bez náležitého odôvodnenia odklonu od skoršej
dlhoročnej praxe.»
K nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sťažovateľka v stanovisku
uviedla: «Krajský súd (bod 13. Napadnutého rozhodnutia) iba stručne a bez náležitého
odôvodnenia konštatuje, že „z dôvodu procesného zavinenia zastavania konania
žalobkyňou je potrebné výrok o náhrade trov konania zmeniť tak, že žalovaná má nárok na
náhradu trov konania.“
Výsledok konania, keby došlo k prejednaniu sporu už akoby prejudikoval aj
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.05.2018, sp. zn. 6 Sžrk/3/2018
(konanie o kasačnej sťažnosti Poľnohospodárskej pôdy, s.r.o. proti rozsudku Krajského
súdu v Nitre č.k. 15S/5/016-120 zo dňa 23.10.2017), v ktorom kasačný súd v bode 65
konštatuje, že hoci predkupné právo štátu vzniklo až po uzavretí kúpnej zmluvy, okresný
úrad je povinný skúmať, či po uzavretí zmluvy do rozhodnutia o povolení vkladu nenastali
skutkové alebo právne zmeny, ktoré by bránili vkladu vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností. To znamená, že nemalo dôjsť k povoleniu vkladu vlastníckeho práva do
katastra, a v dôsledku tohto nezákonného postupu orgánu verejnej správy som bola nútená
obrátiť sa so žalobou na ochranu svojho vlastníckeho práva na súd.
Ústavný súd v skutkovo obdobnej veci jednoznačne konštatoval (bod 23. Nálezu č. 1),
že v čase podania určovacej žaloby žalobca nemal inú právnu možnosť domôcť sa ochrany
svojich práv, a preto treba z procesného aspektu urobiť záver, že žaloba bola podané
dôvodne (to sa samozrejme môže, ale nemusí vzťahovať na hmotnoprávnu dôvodnosť
žaloby, ktorá .sa však v takomto prípade neskúma a neposudzuje).
Orgány štátu tvoria koherentný celok a mám zato, že rozhodnutie vydané v prospech
mňa v jednom (katastrálnom) konaní mi nemôže byť na ujmu v druhom konaní, a to aj
v súlade s princípom právneho štátu, vyjadreným v čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.»
V závere stanoviska sťažovateľka uviedla: „Napadnuté rozhodnutie mení ustálenú
rozhodovaciu prax všeobecných súdov v rozpore s princípom práva na spravodlivé súdne
konania, keď súd túto ojedinelú zmenu náležité nezdôvodnil. Ústavný súd v skutkovo
obdobnej veci rozhodol o zrušení ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia Krajského
súdu v Nitre (viď bod 3. tohto podania). Táto vec doposiaľ nie je rozhodnutá v súlade
s právnymi názormi Ústavného súdu, nakoľko krajský súd si danú vec rozhoduje svojvoľne,
argumentujúc, že právny názor Ústavného súdu nemusí rešpektovať, lebo jeho rozhodnutia
nemajú pre Krajský súd v Nitre precedenčný charakter (rozpor svojho názoru s
ustanovením § 193 Civilného sporového poriadku nezdôvodňuje).
V súvislosti s posudzovaným procesným excesom treba zohľadňovať aj skutočnosť, že
Najvyšším súdom Slovenskej republiky je právoplatne rozhodnuté (viď bod 26. tohto
podania) o neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou bolo porušené predkupné právo štátu
špekulantmi parazitujúcimi na dôverčivosti starých ľudí a Krajský súd v Nitre predstiera, že
toto rozhodnutie nevidí a preto nevie v rozhodnutí o náhrade trov konania posúdiť procesnú
vinu na zastavení konania, nakoľko nevie, ako by predmetné konania hmotnoprávne
skončilo.“
Sťažovateľka v podanom stanovisku súhlasila s upustením od ústneho pojednávania
vo veci.
III.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných
práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody
podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
12. Podľa § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) ak strana
procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
13. Podľa § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak niektorý z účastníkov
konania zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však
pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy
konania odporca.
14. Sťažovateľka je presvedčená, že napadnuté uznesenie trpí nedostatkom
„náležitého a presvedčivého odôvodnenia skutočností, ktoré viedli Krajský súd k podstatnej
zmene svojho právneho záveru, má za následok nepreskúmateľnosť Napadnutého
rozhodnutia“.
Sťažovateľka je tiež presvedčená, že späťvzatie žaloby nezavinila, a preto považuje
priznanie náhrady trov konania odporkyni za nezákonné a formalistické.
15. Predseda krajského súdu zdôrazňuje, že napadnuté uznesenie sa dostatočne
a jasne vysporiadalo so všetkými podstatnými okolnosťami, postup krajského súdu
pri aplikácii § 256 ods. 1 CSP považuje za správny a tiež poukazuje na iné konanie vedené
proti odporkyni v skutkovo a právne obdobnej veci, v ktorej napokon ústavný súd rozhodol
nálezom sp. zn. II. ÚS 569/2017 z 20. marca 2018.
16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na príslušnom súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy
v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí
aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,
ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci
(m. m. II. ÚS 153/2018).
17. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (II. ÚS 272/08).
18. Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae
aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade
so zákonom (I. ÚS 198/07, Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).
19. Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi prislúcha zásadne
týmto súdom. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne preskúmava rozhodnutie
všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla
dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel
upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie
a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle
20. Ústavný súd pri aplikovaní uvedených všeobecne formulovaných zásad na daný
prípad predovšetkým konštatuje z právneho hľadiska, že § 256 ods. 1 CSP (na základe
ktorého všeobecné súdy otázku náhrady trov posudzovali) je z obsahového hľadiska
v podstate zhodný so skorším § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý stratil
účinnosť 30. júna 2016. Niet preto dôvodu neaplikovať ustálenú judikatúru všeobecných
súdov, ktorá sa týka § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
21. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu
pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu
podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).
22. V okolnostiach danej veci je podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné zaoberať
sa tromi líniami argumentov. Prvú líniu predstavuje vyriešenie otázky miery zavinenia
na späťvzatí žaloby, ďalším smerom je nutnosť vysporiadať sa s existujúcou judikatúrou
ústavného súdu (na ktorú poukázal krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti
a sťažovateľka v podanom stanovisku) a napokon je nevyhnutné vysporiadať sa s tvrdením
o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia.
23. Z pohľadu ústavného súdu treba súhlasiť so sťažovateľkou v tom, že v čase
podania určovacej žaloby naozaj nemala inú právnu možnosť domôcť sa ochrany svojich
práv, a preto treba z procesného aspektu urobiť záver, že žaloba bola podaná dôvodne (to sa
samozrejme môže, ale nemusí vzťahovať na hmotnoprávnu dôvodnosť žaloby, ktorá sa však
v takomto prípade neskúma a neposudzuje). Naproti tomu z argumentácie krajského súdu
vôbec nevyplýva, akým správaním (čím) mala sťažovateľka procesne zaviniť potrebu
späťvzatia žaloby a následného zastavenia konania. Krajský súd v odôvodnení napadnutého
uznesenia vyzdvihol ako nosný, resp. jediný dôvod tvoriaci základ jeho rozhodnutia časový
úsek od rozhodnutia okresného úradu, ktorým sa vyhovelo protestu prokurátorky až
po späťvzatie žaloby (takmer 9 mesiacov).
Naproti tomu okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia správne konštatoval, že
k zastaveniu konania došlo vplyvom konania prokurátorky a správnych orgánov, na ktoré
sťažovateľka nemala žiadny vplyv, a podanie žaloby bolo jedinou možnosťou
pre sťažovateľku ako ochrániť svoje právo.
24. Z uvedeného teda vyplýva, že krajský súd sa k otázke vyriešenia miery zavinenia
na späťvzatí žaloby postavil prísne formalisticky, keď zavinenie bez hlbšieho
a dôslednejšieho skúmania (napr. z akých dôvodov bola žaloba podaná, aká aktivita bola
vyvíjaná jednotlivými stranami sporu v priebehu konania) pripísal na ťarchu strany, ktorá
úkon späťvzatia vykonala.
25. Pozornosti ústavného súdu neunikla skutočnosť, že na okresnom súde, ale aj
na krajskom súde bolo vedených niekoľko konaní, v ktorých ako žalovaná vystupuje
Poľnohospodárska Pôda. V daných súvislostiach ústavný súd poukazuje na rozdielnu
rozhodovaciu prax okresného súdu, resp. krajského súdu v otázke priznania náhrady trov
konania v prípade späťvzatia žaloby.
26. Pokiaľ sa predseda krajského súdu odvoláva na nález ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 569/2017 z 20. marca 2018, ktorým sa vyhovelo sťažnosti, ktorú podala
Poľnohospodárska Pôda v skutkovo a právne takmer totožnej veci, treba uviesť, že v danom
prípade bolo rozhodnutiu krajského súdu (ktorým nepriznal trovy konania odporkyni)
vytýkané práve nedostatočné odôvodnenie zmeny právneho názoru krajského súdu, a teda
rozhodnutie krajského súdu o trovách konania bolo zrušené a vrátené na ďalšie konanie.
27. Nemožno však súhlasiť ani s tvrdením sťažovateľky o porušení označených
základných práv, pokiaľ nebola krajským súdom explicitne vyzvaná na vyjadrenie sa
k aplikácii § 256 ods. 1 CSP. Sťažovateľka odvíja porušenie základných práv v tomto smere
od nálezu ústavného súdu sp. zn. III. 98/2018 z 2. mája 2018. V uvedenom prípade síce
ústavný súd konštatoval arbitrárnosť rozhodnutia, pretože krajský súd nevytvoril procesný
priestor umožňujúci strane sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto
ustanovenia (v danom prípade § 257 CSP), avšak išlo o odlišnú procesnú situáciu oproti
situácii týkajúcej sa sťažovateľky. V už uvedenom prípade rozhodol krajský súd tak, že
zmenil rozhodnutie okresného súdu a aplikoval § 257 CSP, teda nepriznal trovy konania
žiadnej zo strán sporu.
28. V tejto súvislosti ústavný súd už v minulosti vyslovil, že aj keď právne závery
všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,
ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť
identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú
k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne
konanie (III. ÚS 300/06). Pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už
bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom, bez toho, aby sa argumentačne
vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty
v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 192/06). Potreba vysporiadať sa
so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci (osobitne, ak ide o rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky) z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ príslušný súd dospeje následne
k opačnému názoru, je súčasťou požiadavky na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (II. ÚS 426/2012). Právna istota spolu s požiadavkou ochrany legitímnych
očakávaní principiálne neznamená právo účastníka konania na rovnaké právne posúdenie
jeho veci. Nesporne však znamená právo na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci
orgán verejnej moci od stabilného, doteraz zastávaného právneho názoru odchyľuje
29. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť krajského súdu o tej istej právnej
otázke je ústavne neudržateľná. V súčasnosti nie je úlohou ústavného súdu určiť (vzhľadom
na princíp subsidiarity), ktorý z odlišných právnych názorov je správny, pretože riešenie
tohto problému a zjednotenie rozhodovania je v pôsobnosti krajského súdu. Ústavný súd
svojím rozhodnutím iba otvára cestu na riešenie problému v rámci odvolacieho konania.
30. Vzhľadom na to, že posudzovaný prípad je z hľadiska osoby sťažovateľky, ako aj
okolností uzatvorenia kúpnej zmluvy medzi sťažovateľkou a Poľnohospodárskou Pôdou
plný emócií, pokúsil sa ústavný súd vniesť do prípadu istú dávku pragmatizmu a posúdenie
tvrdenej nespravodlivosti viazal na konkrétne okolnosti prípadu.
Z pohľadu ústavného súdu prichodí v tejto súvislosti konštatovať, že zmena právneho
názoru v obdobnej veci bez akéhokoľvek vysvetlenia zo strany súdu, prečo k zmene došlo,
sa javí ako arbitrárnosť (svojvôľa) a je zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti
právneho štátu, keďže tento princíp predpokladá, že skutkovo obdobné veci budú obdobne
právne posudzované.
31. Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností, došlo preto k porušeniu čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
32. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného
zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.
33. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým sa porušilo základné právo alebo sloboda, ak to
pripúšťa povaha tohto iného zásahu.
34. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
35. V danom prípade bolo na ochranu základného práva sťažovateľky potrebné
napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku
tohto nálezu). V ďalšom konaní je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
36. Úlohou krajského súdu preto bude opätovne rozhodnúť o odvolaní žalobkyne
(sťažovateľky), majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 2 CSP
(ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru), je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu
povinnosť hľadať také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako
popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.
IV.
37. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
38. Ústavný súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením napokon rozhodol aj
o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia
pred ústavným súdom.
39. Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom
za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti,
podanie písomného stanoviska z 30. augusta 2018). Za tri úkony vykonané v roku 2018
patrí odmena v sume trikrát po 153,50 € a režijný paušál v sume trikrát po 9,21 €
(v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov).
Na základe uvedeného preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú
sumu 488,13 €. K uvedenej sume bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 97,62 €,
a preto celkové trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 585,75 € (bod 3
výroku tohto rozhodnutia).
40. Priznanú náhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
41. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2018