Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 225/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Mojmíra Mamojku v konaní o ústavnej sťažnosti ,

, , zastúpenej advokátskou kanceláriou BIZOŇ

& PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, v mene ktorej koná

konateľ a advokát JUDr. Juraj Bizoň, LL.M., vo veci namietaného porušenia jej základného

práva podľa , podľa Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. -252

z 28. septembra 2018 takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. -252

z 28. septembra 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. -252 z 28. septembra 2018

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 623,27 € (slovom šesťstodvadsaťtri eur a dvadsaťsedem centov) na účet advokátskej

kancelárie BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56 ods. 5

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „“) uznesením č. k.

12 zo 4. júna 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich v záhlaví

označených základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -252 z 28. septembra 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka sa domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej

v záhlaví označených základných práv a slobôd napadnutým uznesením krajského súdu,

a súčasne žiadala napadnuté uznesenie krajského súdu zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu

na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveň požiadala o priznanie náhrady trov konania.

II.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia sťažovateľky

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva: «Žalobou, podanou na Okresnom

súde Nitra dňa 11.09.2015, som sa domáhala určenia, že som výlučnou vlastníčkou

nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v kat. území: , obec: , okres: ,

vedená v katastri nehnuteľností Okresného úradu Nitra, katastrálny odbor, zapísaná t. č.

na LV (aktuálne na LV ) ako parcela registra „C“, evidovaná

na katastrálnej mape s parcelným číslom orná pôda o výmere 13.201 m2 (ďalej ako

„Pozemok“)...

Okresný úrad Nitra, katastrálny odbor v konaní č. V 5249/2015 vklad vlastníckeho

práva Poľnohospodárskej pôdy s.r.o. k Pozemku povolil.

Po povolení vkladu do katastra nehnuteľností som sa dozvedela, že MH Invest, s.r.o.

(ďalej ako „MH Invest. s.r.o.“) začala vykupovať viaceré pozemky, vrátane môjho

Pozemku, za účelom výstavby strategického parku Jaguar Land Rover (ďalej ako

„Strategický park“ alebo „Jaguar Land Rover“)...

V záujme ochrany mojich práv a právom chránených záujmov som preto dňa

11.09.2015 podala na Okresnom súde Nitra žalobu o určenie vlastníckeho práva

k Pozemku, spolu s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré konanie

prebiehalo pod sp. zn. ...

Z dôvodu, že Kúpnou zmluvou došlo k porušeniu zákonného predkupného práva štátu

k Pozemku, podal prokurátor Okresnej prokuratúry Nitra medzičasom od podania žaloby,

protest (ďalej ako „Protest“) proti rozhodnutiu Okresného úradu Nitra, katastrálneho

odboru, o povolení vkladu vlastníckeho práva Poľnohospodárskej pôdy s.r.o. k Pozemku.

Okresný úrad Nitra, odbor opravných prostriedkov protestu prokurátora

vyhovel rozhodnutím zo dňa 13.10.2015, č. , ktoré bolo potvrdené

rozhodnutím Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky zo dňa

21.12.2015, č. LPO-7820/2015/Fi. Na základe týchto právoplatných rozhodnutí bolo

zrušené rozhodnutie o vklade a do katastra nehnuteľností som bola opätovne zapísaná ako

vlastník Pozemku. Dôvodom bolo posúdenie Kúpnej zmluvy ako absolútne neplatného

právneho úkonu z dôvodu porušenia predkupného práva štátu podľa § 3 ods. 5 zákona

č. o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií.

Vzhľadom k tomu, že v správnom konaní som sa domohla žalobou uplatňovaného

nároku a moje vlastnícke právo k Pozemku bolo evidenčne obnovené, vzala som dňa

13.10.2016 žalobu v celom rozsahu späť. Spoločnosť Poľnohospodárska Pôda s.r.o. tak

v správnom - vkladovom konaní procesne prehrala spor, čo spôsobilo, že právny dôvod

na vedenie konania na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. odpadol.

K späťvzatiu žaloby som pristúpila až dňa 13.10.2016, pretože Poľnohospodárska

Pôda s.r.o. podávala v skutkovo podobných veciach správne žaloby voči rozhodnutiam

správnych orgánov, ktoré majú priamy vplyv na vyššie uvedené vkladové konanie a svojím

právnym postavením som si z tohto dôvodu nebola istá...

Okresný súd Nitra, uznesením zo dňa 02.03.2017, č. k. -165 konanie

zastavil a Poľnohospodárskej Pôde, s.r.o. priznal právo na náhradu trov konania v celom

rozsahu. Voči časti predmetného uznesenia, týkajúcej sa výroku o trovách konania, som

podala odvolanie, v dôsledku čoho následne vydal Krajský súd v Nitre uznesenie zo dňa

30.11.2017, č. k. -231, ktorým zmenil uznesenie súdu prvej inštancie

vo výrokovej časti týkajúcej sa náhrady trov konania tak, že náhradu trov konania stranám

nepriznal.»

3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza: «Proti uzneseniu Krajského súdu zo dňa

30.11.2017, č. k. -231 podala Poľnohospodárska Pôda, s.r.o. ústavnú

sťažnosť, o ktorej rozhodol nálezom č. k. -28 zo dňa 18.07.2018 (ďalej ako

„Nález I“) tak, že základné právo Poľnohospodárskej Pôdy, s.r.o. na súdnu ochranu podľa

a Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd

týmto uznesením porušené boli, preto uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 30.11.2017,

č. k. -231 zrušil...

Následne Krajský súd Napadnutým rozhodnutím opätovne rozhodol o mojom

odvolaní tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým súd priznal náhradu trov

konania Poľnohospodárskej Pôde, s.r.o.»

4. Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie vyjadrila svoje presvedčenie,

že „v skutkovo totožných veciach, neexistuje jednotná a ustálená rozhodovacia prax

všeobecných súdov, či už prvoinštančných, alebo odvolacích, o tom, komu patrí právo

na náhradu trov konania pri späťvzatí žaloby žalobcom, keď z procesného hľadiska bola

žaloba podaná dôvodne“.

5. Sťažovateľka zastáva názor, že «Porušovateľ pri opätovnom rozhodovaní

o trovách konania aplikoval ustanovenie napriek skutočnosti, že som

neovplyvnila moje opätovné zapísanie na liste vlastníctva, ktoré bolo dôvodom späťvzatia

žaloby. Krajský súd v bode 25. Napadnutého rozhodnutia účelovo a formalisticky

konštatuje, že „nemožno prihliadať na potenciálnu úspešnosť žalobkyne v konaní z hľadiska

hmotného práva.“ Porušovateľ tak bez ďalšieho vyslovil záver, že som procesne zavinila

späťvzatie žaloby, pričom nebral do úvahy ani skutočnosť, že právny zástupca žalovaného

prevzal právne zastúpenie a vstúpil do konania až v čase, keď to bolo s prihliadnutím

na skutkové okolnosti zbytočné a nehospodárne, nakoľko bolo zrejmé, že už nie som vecne

legitimovaná a žalobu vezmem späť...

Ústavnému súdu si dovoľujem dať do pozornosti, že pri dodržaní kritéria procesného

zavinenia je potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo

žalujúca strana v konaní požadovala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala

žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Je zrejmé, že počas prebiehajúceho konania

pod sp. zn. som dosiahla to, čoho som sa podanou žalobou domáhala, teda

„evidenčného obnovenia vlastníckeho práva v liste vlastníctva z titulu neplatnej kúpnej

zmluvy,“ nakoľko Poľnohospodárska pôda s.r.o. prehrala svoj spor v katastrálnom konaní

pod sp. zn. V 5249/15. Preto zastavenie súdneho konania v zmysle ustanovenia § 256 ods. 1

treba posudzovať, že ho procesne zavinila Poľnohospodárska pôda s.r.o. Procesná

vina spočíva v prehre Poľnohospodárskej pôdy s.r.o. o predbežnej otázke, v dôsledku ktorej

sa tento spor pod sp. zn. stal bezúčelný a žalobu som preto musela vziať

späť...».

III.

Vyjadrenia odporcu, zúčastnených osôb a replika sťažovateľky

6. K veci sa vyjadrila podpredsedníčka krajského súdu listom sp. zn. Spr 587/19

z 27. júna 2019, v ktorom skonštatovala, že „rozhodovacia prax Krajského súdu v Nitre sa

v otázke náhrady trov konania vo veciach sporových strán zjednotila tak, že žalovanému sa

priznáva nárok na náhradu trov konania (napr. č. k. -252 zo dňa 28. 09.

2018, č. k. -335 zo dňa 28. 09. 2018, č. k. -394 zo dňa 29. 11.

2017, č. k. -222 zo dňa 20. 12. 2018, č. k. -298 zo dňa 23. 07.

2018, č. k. -193 zo dňa 11. 10. 2017, č. k. -164 zo dňa 13. 12.

2017)

S ohľadom na vyššie uvedenú argumentáciu navrhujem sťažnosti sťažovateľky

nevyhovieť, majúc za to, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn.

neboli porušené základné práva sťažovateľky v rozsahu ňou označených

článkov a dohovoru, ktorých ochrany sa svojou sťažnosťou domáha.“. Krajský súd

súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.

7. K prijatej ústavnej sťažnosti sa vyjadrila aj zúčastnená osoba podľa § 33 ods. 1

v podaní doručenom ústavnému súdu 1. júla 2019. Spoločnosť

Poľnohospodárska Pôda s. r. o. uviedla, že „o skutočnosti že bol podaný protest a bolo mu

právoplatne vyhovené vedel Žalobca približne od februára 2016, kedy sa rozhodnutie

Okresného úradu Nitra, odboru opravných prostriedkov doručovalo obom stranám –

Žalobcovi i Žalovanému. Žalobca teda mal vedomosť že predmet sporu odpadol a bolo

primárne v jeho záujme čo najskôr vziať svoj návrh späť, avšak urobil tak až po uplynutí

značného časového obdobia.“.

8. Sťažovateľka v stanovisku k vyjadreniu podpredsedníčky krajského súdu

doručenom ústavnému súdu 18. júla 2019 zotrvala na svojich sťažnostných námietkach

a zdôraznila: „mám za to, že Napadnuté rozhodnutie je v rozpore s doterajšou aplikačnou

praxou všeobecných súdov ohľadom rozhodovania o náhrade trov konania po späťvzatí

dôvodne podanej žaloby, ako aj v rozpore s elementárnou spravodlivosťou. Je krajne

nespravodlivé, aby som znášala povinnosť náhrady trov konania žalovaného v konaní,

v ktorom som dôvodne podala žalobu a k späťvzatiu ktorej som pristúpila iba z dôvodu, že

som sa žalobou uplatneného nároku domohla v inom konaní, iniciovanom prokurátorom.“

Sťažovateľka súhlasila s upustením od ústneho pojednávania.

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

IV.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

10. Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej

len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

11. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej

sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu 8. februára 2019, postupoval v súlade

s príslušnými ustanoveniami .

12. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o ústavných sťažnostiach

fyzických osôb a právnických osôb podľa , ktorými namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity,

v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecnými súdmi nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to,

že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií

(, ). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie

zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o ústavnej sťažnosti preskúmavané ().

13. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

14. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením krajského súdu č. k. -252 z 28. septembra 2018.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

18. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a podľa listiny a obsahom práva podľa

ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva,

že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich

porušeniu, sú vo vzťahu k týmto označeným právam v zásade identické ().

19. Článok 46 ods. 1 je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pritom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť

pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

20. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je nepochybne aj rozhodovanie o náhrade trov konania (napr. , ).

Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je

v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ). Či je základné právo na súdnu ochranu

naplnené reálnym obsahom ( ), určuje zákonná úprava náhrady trov

konania obsiahnutá v v znení neskorších

predpisov (ďalej len ,,CSP“). Procesné predpisy, ktoré upravujú náhradu trov konania, preto

treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu

ochranu.

21. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba

v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania

pristupuje len za celkom výnimočných okolností (, ,

), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,

ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

22. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

23. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva,

že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú

(García Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva

na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

V.

Posúdenie veci ústavným súdom

24. V okolnostiach posudzovaného prípadu krajský súd napadnutým uznesením

rozhodol tak, že uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa nároku

na náhradu trov konania zmenil tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania proti

sťažovateľke ako žalobkyni v plnom rozsahu.

25. Podľa ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd

prizná náhradu trov konania protistrane.

26. Podľa ak niektorý z účastníkov

konania zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však

pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy

konania odporca.

27. Sťažovateľka je presvedčená, že napadnuté uznesenie trpí nedostatkom

náležitého a presvedčivého odôvodnenia skutočností, ktoré viedli krajský súd k zmene

uznesenia súdu prvej inštancie, čo má za následok nepreskúmateľnosť napadnutého

uznesenia. Sťažovateľka je tiež presvedčená, že späťvzatie žaloby nezavinila, a preto

považuje priznanie náhrady trov konania žalovanému za nezákonné a formalistické.

28. Ústavný súd pri aplikovaní uvedených všeobecne formulovaných zásad na daný

prípad predovšetkým konštatuje z právneho hľadiska, že (na základe

ktorého všeobecné súdy otázku náhrady trov posudzovali) je z obsahového hľadiska

v podstate zhodný so skorším , ktorý stratil

účinnosť 30. júna 2016. Niet preto dôvodu neaplikovať ustálenú judikatúru všeobecných

súdov, ktorá sa týka .

29. V okolnostiach danej veci je podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné zaoberať

sa tromi líniami argumentov. Prvú líniu predstavuje vyriešenie otázky miery zavinenia

na späťvzatí žaloby, ďalším smerom je nutnosť vysporiadať sa s existujúcou judikatúrou

ústavného súdu (na ktorú poukázal krajský súd aj sťažovateľka) a napokon je nevyhnutné

vysporiadať sa s tvrdením o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia.

30. Z pohľadu ústavného súdu treba súhlasiť so sťažovateľkou v tom, že v čase

podania určovacej žaloby naozaj nemala inú právnu možnosť domôcť sa ochrany svojich

práv, a preto treba z procesného hľadiska urobiť záver, že žaloba bola podaná dôvodne (to

sa samozrejme môže, ale nemusí vzťahovať na hmotnoprávnu dôvodnosť žaloby, ktorá sa

však v takomto prípade neskúma a neposudzuje). Naproti tomu z argumentácie krajského

súdu vôbec nevyplýva, akým správaním (čím) mala sťažovateľka procesne zaviniť potrebu

späťvzatia žaloby a následného zastavenia konania. Krajský súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia vyzdvihol ako nosný, resp. jediný dôvod tvoriaci základ jeho rozhodnutia dlhší

časový odstup od rozhodnutia Okresného úradu Nitra, ktorým sa vyhovelo protestu

prokurátora, až do späťvzatia žaloby.

31. Naproti tomu Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) v odôvodnení svojho

uznesenia správne konštatoval, že k zastaveniu konania došlo vplyvom konania prokurátora

a správnych orgánov, na ktoré sťažovateľka nemala žiadny vplyv, a podanie žaloby bolo

jedinou možnosťou pre sťažovateľku ako ochrániť svoje právo.

32. Z uvedeného teda vyplýva, že krajský súd sa k otázke vyriešenia miery zavinenia

na späťvzatí žaloby postavil prísne formalisticky, keď zavinenie bez hlbšieho

a dôslednejšieho skúmania (napr. z akých dôvodov bola žaloba podaná, aká aktivita bola

vyvíjaná jednotlivými stranami sporu v priebehu konania) pripísal na ťarchu strany, ktorá

úkon späťvzatia vykonala.

33. Pozornosti ústavného súdu neunikla skutočnosť, že na okresnom súde, ale aj

na krajskom súde bolo vedených niekoľko konaní, v ktorých ako žalovaná vystupuje

Poľnohospodárska Pôda s. r. o. V daných súvislostiach ústavný súd poukazuje na rozdielnu

rozhodovaciu prax okresného súdu, resp. krajského súdu v otázke priznania náhrady trov

konania v prípade späťvzatia žaloby.

34. Pokiaľ ide o nález ústavného súdu sp. zn. z 20. marca 2018,

ktorým sa vyhovelo ústavnej sťažnosti, ktorú podala Poľnohospodárska Pôda s. r. o.

v skutkovo a právne takmer totožnej veci, treba uviesť, že v danom prípade bolo

rozhodnutiu krajského súdu (ktorým nepriznal trovy konania žalovanej) vytýkané práve

nedostatočné odôvodnenie zmeny právneho názoru krajského súdu, a teda rozhodnutie

krajského súdu o trovách konania bolo zrušené a vrátené na ďalšie konanie.

35. Nemožno však súhlasiť ani s tvrdením o porušení označených základných práv

sťažovateľky, pokiaľ nebola krajským súdom explicitne vyzvaná na vyjadrenie sa

k aplikácii . Namietané porušenie základných práv sťažovateľky sa odvíja

v tomto smere od nálezu ústavného súdu sp. zn. III. 98/2018 z 2. mája 2018. V uvedenom

prípade síce ústavný súd konštatoval arbitrárnosť rozhodnutia, pretože krajský súd

nevytvoril procesný priestor umožňujúci strane sporu vyjadriť svoje stanovisko

k prípadnému použitiu tohto ustanovenia (v danom prípade ), avšak išlo o odlišnú

procesnú situáciu oproti situácii týkajúcej sa sťažovateľky. V už uvedenom prípade

rozhodol krajský súd tak, že zmenil rozhodnutie okresného súdu a aplikoval ,

teda nepriznal trovy konania žiadnej zo strán sporu.

36. V tejto súvislosti ústavný súd už v minulosti vyslovil, že aj keď právne závery

všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,

ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť

identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú

k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne

konanie (). Pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už

bola právoplatne vyriešená, podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne

vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty

v zmysle a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania

na súdnu ochranu podľa (). Potreba vysporiadať sa

so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ príslušný

súd dospeje následne k opačnému názoru, je súčasťou požiadavky na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (). Právna istota spolu s požiadavkou

ochrany legitímnych očakávaní principiálne neznamená právo účastníka konania na rovnaké

právne posúdenie jeho veci. Nesporne však znamená právo na vysvetlenie dôvodov,

pre ktoré sa konajúci orgán verejnej moci od stabilného, doteraz zastávaného právneho

názoru odchyľuje ().

37. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť krajského súdu o tej istej právnej

otázke je ústavne neudržateľná. V súčasnosti nie je úlohou ústavného súdu určiť (vzhľadom

na princíp subsidiarity), ktorý z odlišných právnych názorov je správny, pretože riešenie

tohto problému a zjednotenie rozhodovania je v pôsobnosti krajského súdu. Ústavný súd

svojím rozhodnutím iba otvára cestu na riešenie problému v rámci odvolacieho konania.

38. Z pohľadu ústavného súdu prichodí v tejto súvislosti konštatovať, že zmena

právneho názoru v obdobnej veci bez akéhokoľvek vysvetlenia zo strany súdu, prečo

k zmene došlo, sa javí ako arbitrárnosť (svojvôľa) a je zásahom do princípu právnej istoty

ako súčasti právneho štátu, keďže tento princíp predpokladá, že skutkovo obdobné veci

budú obdobne právne posudzované.

39. Ústavný súd konštatuje, že z procesného hľadiska je potrebné urobiť záver,

že žaloba sťažovateľky bola podaná dôvodne (to sa ale nemusí vzťahovať na dôvodnosť

žaloby z hmotnoprávneho hľadiska, ktorá sa však v takomto prípade neskúma

a neposudzuje), pretože v čase podania určovacej žaloby sťažovateľka ako žalobkyňa

nemala inú právnu možnosť domôcť sa ochrany svojich práv. K spävzatiu žaloby viedli

objektívne dôvody – protest prokurátora, na ktorý sťažovateľka a ani žalovaný nemali

dosah, ale v dôsledku ktorého bola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva sťažovateľky,

čím odpadol predmet žaloby. Vzhľadom na to je v danom prípade opodstatnený záver,

že stranám sa nárok na náhradu trov predmetného konania nepriznáva.

VI.

Záver

VI.1 K bodom 1 a 2 výrokovej časti nálezu

40. Na uvedenom skutkovom základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým

uznesením krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa dohovoru, preto podľa a jemu

zodpovedajúceho a zrušil napadnuté

uznesenie a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu).

41. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

42. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa

§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.

43. Úlohou krajského súdu preto bude opätovne rozhodnúť v rámci odvolacieho

konania, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v (ako aj

v čl. 6 ods. 1 dohovoru), je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť

hľadať také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť

ako popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

VI.2 K bodu 3 výrokovej časti nálezu

44. Sťažovateľka v stanovisku k vyjadreniu podpredsedníčky krajského súdu

doručenom ústavnému súdu 18. júla 2019 požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov

konania, ktoré vyčíslila celkovou sumou 623,27 € za 3 úkony právnej služby (prevzatie

právneho zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, ústavná sťažnosť, stanovisko

k vyjadreniu podpredsedníčky krajského súdu) vrátane dane z pridanej hodnoty (ďalej len

„DPH“).

45. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

46. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal

z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“), podľa ktorej výpočtovým základom pre účely tejto vyhlášky je

priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok

predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak. Táto podľa oznámenia

Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2018 predstavovala sumu 980 €.

47. Ústavný súd preto v súlade s touto vyhláškou priznal sťažovateľke náhradu trov

konania v celkovej sume 623,27 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za tri úkony

právnej služby vykonané v roku 2019 (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie

ústavnej sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu podpredsedníčky krajského súdu) v sume

po 163,33 € za 3 úkony a tri režijné paušály v sume po 9,80 € vrátane 20 % DPH, ktoré

zaviazal uhradiť krajský súd (bod 3 výroku nálezu).

48. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2019