Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 51 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (57)I. ÚS 225/2019
PDF · 288.85 KB
No categories available
I. ÚS 225/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Mojmíra Mamojku v konaní o ústavnej sťažnosti ,
, , zastúpenej advokátskou kanceláriou BIZOŇ
& PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, v mene ktorej koná
konateľ a advokát JUDr. Juraj Bizoň, LL.M., vo veci namietaného porušenia jej základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co 215/2018-252
z 28. septembra 2018 takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co 215/2018-252
z 28. septembra 2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co 215/2018-252 z 28. septembra 2018
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 623,27 € (slovom šesťstodvadsaťtri eur a dvadsaťsedem centov) na účet advokátskej
kancelárie BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56 ods. 5
zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 225/2019-
12 zo 4. júna 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich v záhlaví
označených základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 5 Co 215/2018-252 z 28. septembra 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľka sa domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej
v záhlaví označených základných práv a slobôd napadnutým uznesením krajského súdu,
a súčasne žiadala napadnuté uznesenie krajského súdu zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu
na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveň požiadala o priznanie náhrady trov konania.
II.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia sťažovateľky
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva: «Žalobou, podanou na Okresnom
súde Nitra dňa 11.09.2015, som sa domáhala určenia, že som výlučnou vlastníčkou
nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v kat. území: , obec: , okres: ,
vedená v katastri nehnuteľností Okresného úradu Nitra, katastrálny odbor, zapísaná t. č.
na LV (aktuálne na LV ) ako parcela registra „C“, evidovaná
na katastrálnej mape s parcelným číslom orná pôda o výmere 13.201 m2 (ďalej ako
„Pozemok“)...
Okresný úrad Nitra, katastrálny odbor v konaní č. V 5249/2015 vklad vlastníckeho
práva Poľnohospodárskej pôdy s.r.o. k Pozemku povolil.
Po povolení vkladu do katastra nehnuteľností som sa dozvedela, že MH Invest, s.r.o.
(ďalej ako „MH Invest. s.r.o.“) začala vykupovať viaceré pozemky, vrátane môjho
Pozemku, za účelom výstavby strategického parku Jaguar Land Rover (ďalej ako
„Strategický park“ alebo „Jaguar Land Rover“)...
V záujme ochrany mojich práv a právom chránených záujmov som preto dňa
11.09.2015 podala na Okresnom súde Nitra žalobu o určenie vlastníckeho práva
k Pozemku, spolu s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré konanie
prebiehalo pod sp. zn. 12C/490/2015...
Z dôvodu, že Kúpnou zmluvou došlo k porušeniu zákonného predkupného práva štátu
k Pozemku, podal prokurátor Okresnej prokuratúry Nitra medzičasom od podania žaloby,
protest (ďalej ako „Protest“) proti rozhodnutiu Okresného úradu Nitra, katastrálneho
odboru, o povolení vkladu vlastníckeho práva Poľnohospodárskej pôdy s.r.o. k Pozemku.
Okresný úrad Nitra, odbor opravných prostriedkov protestu prokurátora
vyhovel rozhodnutím zo dňa 13.10.2015, č. UPo 6/2015, ktoré bolo potvrdené
rozhodnutím Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky zo dňa
21.12.2015, č. LPO-7820/2015/Fi. Na základe týchto právoplatných rozhodnutí bolo
zrušené rozhodnutie o vklade a do katastra nehnuteľností som bola opätovne zapísaná ako
vlastník Pozemku. Dôvodom bolo posúdenie Kúpnej zmluvy ako absolútne neplatného
právneho úkonu z dôvodu porušenia predkupného práva štátu podľa § 3 ods. 5 zákona
č. 175/1999 Z. z. o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií.
Vzhľadom k tomu, že v správnom konaní som sa domohla žalobou uplatňovaného
nároku a moje vlastnícke právo k Pozemku bolo evidenčne obnovené, vzala som dňa
13.10.2016 žalobu v celom rozsahu späť. Spoločnosť Poľnohospodárska Pôda s.r.o. tak
v správnom - vkladovom konaní procesne prehrala spor, čo spôsobilo, že právny dôvod
na vedenie konania na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 12C/490/2015 odpadol.
K späťvzatiu žaloby som pristúpila až dňa 13.10.2016, pretože Poľnohospodárska
Pôda s.r.o. podávala v skutkovo podobných veciach správne žaloby voči rozhodnutiam
správnych orgánov, ktoré majú priamy vplyv na vyššie uvedené vkladové konanie a svojím
právnym postavením som si z tohto dôvodu nebola istá...
Okresný súd Nitra, uznesením zo dňa 02.03.2017, č. k. 12C/490/2015-165 konanie
zastavil a Poľnohospodárskej Pôde, s.r.o. priznal právo na náhradu trov konania v celom
rozsahu. Voči časti predmetného uznesenia, týkajúcej sa výroku o trovách konania, som
podala odvolanie, v dôsledku čoho následne vydal Krajský súd v Nitre uznesenie zo dňa
30.11.2017, č. k. 5Co/257/2017-231, ktorým zmenil uznesenie súdu prvej inštancie
vo výrokovej časti týkajúcej sa náhrady trov konania tak, že náhradu trov konania stranám
nepriznal.»
3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza: «Proti uzneseniu Krajského súdu zo dňa
30.11.2017, č. k. 5Co/257/2017-231 podala Poľnohospodárska Pôda, s.r.o. ústavnú
sťažnosť, o ktorej rozhodol nálezom č. k. ÚS 153/2018-28 zo dňa 18.07.2018 (ďalej ako
„Nález I“) tak, že základné právo Poľnohospodárskej Pôdy, s.r.o. na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd
týmto uznesením porušené boli, preto uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 30.11.2017,
č. k. 5Co/ 257/2017-231 zrušil...
Následne Krajský súd Napadnutým rozhodnutím opätovne rozhodol o mojom
odvolaní tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým súd priznal náhradu trov
konania Poľnohospodárskej Pôde, s.r.o.»
4. Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie vyjadrila svoje presvedčenie,
že „v skutkovo totožných veciach, neexistuje jednotná a ustálená rozhodovacia prax
všeobecných súdov, či už prvoinštančných, alebo odvolacích, o tom, komu patrí právo
na náhradu trov konania pri späťvzatí žaloby žalobcom, keď z procesného hľadiska bola
žaloba podaná dôvodne“.
5. Sťažovateľka zastáva názor, že «Porušovateľ pri opätovnom rozhodovaní
o trovách konania aplikoval ustanovenie § 256 ods. 1 CSP napriek skutočnosti, že som
neovplyvnila moje opätovné zapísanie na liste vlastníctva, ktoré bolo dôvodom späťvzatia
žaloby. Krajský súd v bode 25. Napadnutého rozhodnutia účelovo a formalisticky
konštatuje, že „nemožno prihliadať na potenciálnu úspešnosť žalobkyne v konaní z hľadiska
hmotného práva.“ Porušovateľ tak bez ďalšieho vyslovil záver, že som procesne zavinila
späťvzatie žaloby, pričom nebral do úvahy ani skutočnosť, že právny zástupca žalovaného
prevzal právne zastúpenie a vstúpil do konania až v čase, keď to bolo s prihliadnutím
na skutkové okolnosti zbytočné a nehospodárne, nakoľko bolo zrejmé, že už nie som vecne
legitimovaná a žalobu vezmem späť...
Ústavnému súdu si dovoľujem dať do pozornosti, že pri dodržaní kritéria procesného
zavinenia je potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo
žalujúca strana v konaní požadovala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala
žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Je zrejmé, že počas prebiehajúceho konania
pod sp. zn. 12C/490/2015 som dosiahla to, čoho som sa podanou žalobou domáhala, teda
„evidenčného obnovenia vlastníckeho práva v liste vlastníctva z titulu neplatnej kúpnej
zmluvy,“ nakoľko Poľnohospodárska pôda s.r.o. prehrala svoj spor v katastrálnom konaní
pod sp. zn. V 5249/15. Preto zastavenie súdneho konania v zmysle ustanovenia § 256 ods. 1
CSP treba posudzovať, že ho procesne zavinila Poľnohospodárska pôda s.r.o. Procesná
vina spočíva v prehre Poľnohospodárskej pôdy s.r.o. o predbežnej otázke, v dôsledku ktorej
sa tento spor pod sp. zn. 12C/ 490/2015 stal bezúčelný a žalobu som preto musela vziať
späť...».
III.
Vyjadrenia odporcu, zúčastnených osôb a replika sťažovateľky
6. K veci sa vyjadrila podpredsedníčka krajského súdu listom sp. zn. Spr 587/19
z 27. júna 2019, v ktorom skonštatovala, že „rozhodovacia prax Krajského súdu v Nitre sa
v otázke náhrady trov konania vo veciach sporových strán zjednotila tak, že žalovanému sa
priznáva nárok na náhradu trov konania (napr. č. k. 5Co/215/2018-252 zo dňa 28. 09.
2018, č. k. 5Co/155/2018-335 zo dňa 28. 09. 2018, č. k. 8Co/262/2017-394 zo dňa 29. 11.
2017, č. k. 9Co/299/2018-222 zo dňa 20. 12. 2018, č. k. 25Co/46/2018-298 zo dňa 23. 07.
2018, č. k. 25Co/101/2017-193 zo dňa 11. 10. 2017, č. k. 25Co/188/2017-164 zo dňa 13. 12.
2017)
S ohľadom na vyššie uvedenú argumentáciu navrhujem sťažnosti sťažovateľky
nevyhovieť, majúc za to, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn.
25Co/46/2018 neboli porušené základné práva sťažovateľky v rozsahu ňou označených
článkov ústavy a dohovoru, ktorých ochrany sa svojou sťažnosťou domáha.“. Krajský súd
súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.
7. K prijatej ústavnej sťažnosti sa vyjadrila aj zúčastnená osoba podľa § 33 ods. 1
zákona o ústavnom súde v podaní doručenom ústavnému súdu 1. júla 2019. Spoločnosť
Poľnohospodárska Pôda s. r. o. uviedla, že „o skutočnosti že bol podaný protest a bolo mu
právoplatne vyhovené vedel Žalobca približne od februára 2016, kedy sa rozhodnutie
Okresného úradu Nitra, odboru opravných prostriedkov doručovalo obom stranám –
Žalobcovi i Žalovanému. Žalobca teda mal vedomosť že predmet sporu odpadol a bolo
primárne v jeho záujme čo najskôr vziať svoj návrh späť, avšak urobil tak až po uplynutí
značného časového obdobia.“.
8. Sťažovateľka v stanovisku k vyjadreniu podpredsedníčky krajského súdu
doručenom ústavnému súdu 18. júla 2019 zotrvala na svojich sťažnostných námietkach
a zdôraznila: „mám za to, že Napadnuté rozhodnutie je v rozpore s doterajšou aplikačnou
praxou všeobecných súdov ohľadom rozhodovania o náhrade trov konania po späťvzatí
dôvodne podanej žaloby, ako aj v rozpore s elementárnou spravodlivosťou. Je krajne
nespravodlivé, aby som znášala povinnosť náhrady trov konania žalovaného v konaní,
v ktorom som dôvodne podala žalobu a k späťvzatiu ktorej som pristúpila iba z dôvodu, že
som sa žalobou uplatneného nároku domohla v inom konaní, iniciovanom prokurátorom.“
Sťažovateľka súhlasila s upustením od ústneho pojednávania.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
IV.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
10. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
11. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon o ústavnom súde v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu 8. februára 2019, postupoval v súlade
s príslušnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde.
12. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o ústavných sťažnostiach
fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity,
v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecnými súdmi nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to,
že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného
súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie
zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o ústavnej sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
13. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
14. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 215/2018-252 z 28. septembra 2018.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
18. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a obsahom práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva,
že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich
porušeniu, sú vo vzťahu k týmto označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
19. Článok 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej
ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,
a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy
len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pritom však v súlade s čl. 152
ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou a súčasne v zmysle čl. 154c
ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť
pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).
20. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je nepochybne aj rozhodovanie o náhrade trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08).
Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je
v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka
konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Či je základné právo na súdnu ochranu
naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 ústavy), určuje zákonná úprava náhrady trov
konania obsiahnutá v zákone č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,CSP“). Procesné predpisy, ktoré upravujú náhradu trov konania, preto
treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu
ochranu.
21. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba
v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania
pristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09,
IV. ÚS 481/2013), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,
ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.
22. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu
pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu
podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).
23. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva,
že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú
(García Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva
na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
24. V okolnostiach posudzovaného prípadu krajský súd napadnutým uznesením
rozhodol tak, že uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa nároku
na náhradu trov konania zmenil tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania proti
sťažovateľke ako žalobkyni v plnom rozsahu.
25. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd
prizná náhradu trov konania protistrane.
26. Podľa § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak niektorý z účastníkov
konania zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však
pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy
konania odporca.
27. Sťažovateľka je presvedčená, že napadnuté uznesenie trpí nedostatkom
náležitého a presvedčivého odôvodnenia skutočností, ktoré viedli krajský súd k zmene
uznesenia súdu prvej inštancie, čo má za následok nepreskúmateľnosť napadnutého
uznesenia. Sťažovateľka je tiež presvedčená, že späťvzatie žaloby nezavinila, a preto
považuje priznanie náhrady trov konania žalovanému za nezákonné a formalistické.
28. Ústavný súd pri aplikovaní uvedených všeobecne formulovaných zásad na daný
prípad predovšetkým konštatuje z právneho hľadiska, že § 256 ods. 1 CSP (na základe
ktorého všeobecné súdy otázku náhrady trov posudzovali) je z obsahového hľadiska
v podstate zhodný so skorším § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý stratil
účinnosť 30. júna 2016. Niet preto dôvodu neaplikovať ustálenú judikatúru všeobecných
súdov, ktorá sa týka § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
29. V okolnostiach danej veci je podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné zaoberať
sa tromi líniami argumentov. Prvú líniu predstavuje vyriešenie otázky miery zavinenia
na späťvzatí žaloby, ďalším smerom je nutnosť vysporiadať sa s existujúcou judikatúrou
ústavného súdu (na ktorú poukázal krajský súd aj sťažovateľka) a napokon je nevyhnutné
vysporiadať sa s tvrdením o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia.
30. Z pohľadu ústavného súdu treba súhlasiť so sťažovateľkou v tom, že v čase
podania určovacej žaloby naozaj nemala inú právnu možnosť domôcť sa ochrany svojich
práv, a preto treba z procesného hľadiska urobiť záver, že žaloba bola podaná dôvodne (to
sa samozrejme môže, ale nemusí vzťahovať na hmotnoprávnu dôvodnosť žaloby, ktorá sa
však v takomto prípade neskúma a neposudzuje). Naproti tomu z argumentácie krajského
súdu vôbec nevyplýva, akým správaním (čím) mala sťažovateľka procesne zaviniť potrebu
späťvzatia žaloby a následného zastavenia konania. Krajský súd v odôvodnení napadnutého
uznesenia vyzdvihol ako nosný, resp. jediný dôvod tvoriaci základ jeho rozhodnutia dlhší
časový odstup od rozhodnutia Okresného úradu Nitra, ktorým sa vyhovelo protestu
prokurátora, až do späťvzatia žaloby.
31. Naproti tomu Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) v odôvodnení svojho
uznesenia správne konštatoval, že k zastaveniu konania došlo vplyvom konania prokurátora
a správnych orgánov, na ktoré sťažovateľka nemala žiadny vplyv, a podanie žaloby bolo
jedinou možnosťou pre sťažovateľku ako ochrániť svoje právo.
32. Z uvedeného teda vyplýva, že krajský súd sa k otázke vyriešenia miery zavinenia
na späťvzatí žaloby postavil prísne formalisticky, keď zavinenie bez hlbšieho
a dôslednejšieho skúmania (napr. z akých dôvodov bola žaloba podaná, aká aktivita bola
vyvíjaná jednotlivými stranami sporu v priebehu konania) pripísal na ťarchu strany, ktorá
úkon späťvzatia vykonala.
33. Pozornosti ústavného súdu neunikla skutočnosť, že na okresnom súde, ale aj
na krajskom súde bolo vedených niekoľko konaní, v ktorých ako žalovaná vystupuje
Poľnohospodárska Pôda s. r. o. V daných súvislostiach ústavný súd poukazuje na rozdielnu
rozhodovaciu prax okresného súdu, resp. krajského súdu v otázke priznania náhrady trov
konania v prípade späťvzatia žaloby.
34. Pokiaľ ide o nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 569/2017 z 20. marca 2018,
ktorým sa vyhovelo ústavnej sťažnosti, ktorú podala Poľnohospodárska Pôda s. r. o.
v skutkovo a právne takmer totožnej veci, treba uviesť, že v danom prípade bolo
rozhodnutiu krajského súdu (ktorým nepriznal trovy konania žalovanej) vytýkané práve
nedostatočné odôvodnenie zmeny právneho názoru krajského súdu, a teda rozhodnutie
krajského súdu o trovách konania bolo zrušené a vrátené na ďalšie konanie.
35. Nemožno však súhlasiť ani s tvrdením o porušení označených základných práv
sťažovateľky, pokiaľ nebola krajským súdom explicitne vyzvaná na vyjadrenie sa
k aplikácii § 256 ods. 1 CSP. Namietané porušenie základných práv sťažovateľky sa odvíja
v tomto smere od nálezu ústavného súdu sp. zn. III. 98/2018 z 2. mája 2018. V uvedenom
prípade síce ústavný súd konštatoval arbitrárnosť rozhodnutia, pretože krajský súd
nevytvoril procesný priestor umožňujúci strane sporu vyjadriť svoje stanovisko
k prípadnému použitiu tohto ustanovenia (v danom prípade § 257 CSP), avšak išlo o odlišnú
procesnú situáciu oproti situácii týkajúcej sa sťažovateľky. V už uvedenom prípade
rozhodol krajský súd tak, že zmenil rozhodnutie okresného súdu a aplikoval § 257 CSP,
teda nepriznal trovy konania žiadnej zo strán sporu.
36. V tejto súvislosti ústavný súd už v minulosti vyslovil, že aj keď právne závery
všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,
ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť
identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú
k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne
konanie (III. ÚS 300/06). Pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už
bola právoplatne vyriešená, podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne
vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty
v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 192/06). Potreba vysporiadať sa
so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ príslušný
súd dospeje následne k opačnému názoru, je súčasťou požiadavky na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia (II. ÚS 426/2012). Právna istota spolu s požiadavkou
ochrany legitímnych očakávaní principiálne neznamená právo účastníka konania na rovnaké
právne posúdenie jeho veci. Nesporne však znamená právo na vysvetlenie dôvodov,
pre ktoré sa konajúci orgán verejnej moci od stabilného, doteraz zastávaného právneho
názoru odchyľuje (III. ÚS 51/2014).
37. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť krajského súdu o tej istej právnej
otázke je ústavne neudržateľná. V súčasnosti nie je úlohou ústavného súdu určiť (vzhľadom
na princíp subsidiarity), ktorý z odlišných právnych názorov je správny, pretože riešenie
tohto problému a zjednotenie rozhodovania je v pôsobnosti krajského súdu. Ústavný súd
svojím rozhodnutím iba otvára cestu na riešenie problému v rámci odvolacieho konania.
38. Z pohľadu ústavného súdu prichodí v tejto súvislosti konštatovať, že zmena
právneho názoru v obdobnej veci bez akéhokoľvek vysvetlenia zo strany súdu, prečo
k zmene došlo, sa javí ako arbitrárnosť (svojvôľa) a je zásahom do princípu právnej istoty
ako súčasti právneho štátu, keďže tento princíp predpokladá, že skutkovo obdobné veci
budú obdobne právne posudzované.
39. Ústavný súd konštatuje, že z procesného hľadiska je potrebné urobiť záver,
že žaloba sťažovateľky bola podaná dôvodne (to sa ale nemusí vzťahovať na dôvodnosť
žaloby z hmotnoprávneho hľadiska, ktorá sa však v takomto prípade neskúma
a neposudzuje), pretože v čase podania určovacej žaloby sťažovateľka ako žalobkyňa
nemala inú právnu možnosť domôcť sa ochrany svojich práv. K spävzatiu žaloby viedli
objektívne dôvody – protest prokurátora, na ktorý sťažovateľka a ani žalovaný nemali
dosah, ale v dôsledku ktorého bola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva sťažovateľky,
čím odpadol predmet žaloby. Vzhľadom na to je v danom prípade opodstatnený záver,
že stranám sa nárok na náhradu trov predmetného konania nepriznáva.
VI.
Záver
VI.1 K bodom 1 a 2 výrokovej časti nálezu
40. Na uvedenom skutkovom základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým
uznesením krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu
zodpovedajúceho § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil napadnuté
uznesenie a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu).
41. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
42. Podľa § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,
rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa
§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.
43. Úlohou krajského súdu preto bude opätovne rozhodnúť v rámci odvolacieho
konania, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 2 CSP (ako aj
v čl. 6 ods. 1 dohovoru), je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť
hľadať také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť
ako popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.
VI.2 K bodu 3 výrokovej časti nálezu
44. Sťažovateľka v stanovisku k vyjadreniu podpredsedníčky krajského súdu
doručenom ústavnému súdu 18. júla 2019 požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov
konania, ktoré vyčíslila celkovou sumou 623,27 € za 3 úkony právnej služby (prevzatie
právneho zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, ústavná sťažnosť, stanovisko
k vyjadreniu podpredsedníčky krajského súdu) vrátane dane z pridanej hodnoty (ďalej len
„DPH“).
45. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
46. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal
z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“), podľa ktorej výpočtovým základom pre účely tejto vyhlášky je
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok
predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak. Táto podľa oznámenia
Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2018 predstavovala sumu 980 €.
47. Ústavný súd preto v súlade s touto vyhláškou priznal sťažovateľke náhradu trov
konania v celkovej sume 623,27 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za tri úkony
právnej služby vykonané v roku 2019 (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie
ústavnej sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu podpredsedníčky krajského súdu) v sume
po 163,33 € za 3 úkony a tri režijné paušály v sume po 9,80 € vrátane 20 % DPH, ktoré
zaviazal uhradiť krajský súd (bod 3 výroku nálezu).
48. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2019