Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 13/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Rastislava Kaššáka a sudcov Jany Baricovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavné sťažnosti

sťažovateľky , , ,

zastúpenej advokátskou kanceláriou LawService, s. r. o., Stráž 3/223, Zvolen, v mene ktorej

koná konateľ a advokát JUDr. Pavol Konečný, vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a 4 a , podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Nitre č. k.

-173 z 28. februára 2020 a č. k. -295 z 28. februára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavné sťažnosti o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavné sťažnosti sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. júla 2020

(sp. zn. ) a 9. júla 2020 (sp. zn. ) doručené ústavné sťažnosti

, , (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4,

(ďalej len „“), podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -173 z 28. februára 2020 a č. k. -295 z 28. februára 2020

(ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

2. Uznesením ústavného súdu č. k. PLs. -7 z 21. októbra 2020 boli

ústavné sťažnosti sťažovateľky vedené pod sp. zn. a sp. zn.

spojené na spoločné konanie vedené pod sp. zn. .

3. Z obsahu ústavných sťažností a príloh k nim pripojených vyplýva, že sťažovateľka

bola žalovanou stranou v sporoch vedených na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný

súd“), v ktorých sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva k pozemkom

nachádzajúcim sa v katastrálnom území , obec , okres Dôvodom

podania žalôb v jednotlivých súdnych konaniach bola tvrdená absolútna neplatnosť kúpnych

zmlúv, ktoré žalobcovia uzavreli so sťažovateľkou. Po podaní žalôb o určenie vlastníckeho

práva došlo k podaniu protestu prokurátora Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len

„prokurátor“) proti rozhodnutiu o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech

sťažovateľky. Protestu prokurátora bolo vyhovené a žalobcovia boli ako vlastníci

jednotlivých nehnuteľností zapísaní opätovne do katastra nehnuteľností. Na základe

uvedeného odpadol dôvod podaných žalôb a žalobcovia svojimi podaniami v jednotlivých

súdnych konaniach vzali svoje žaloby späť a žiadali konanie zastaviť. Sťažovateľka

v podaných ústavných sťažnostiach namieta uznesenia krajského súdu vo výroku, ktorým

krajský súd ako odvolací súd rozhodoval o nároku strán sporu na náhradu trov zastaveného

konania. Napadnutými uzneseniami krajský súd rozhodol zhodne tak, že stranám nárok

na náhradu trov konania nepriznáva, pričom sa však skutkové okolnosti jednotlivých

ústavných sťažností mierne líšia.

4. Z ústavnej sťažnosti, ktorá je evidovaná pod sp. zn. , vyplýva,

že okresný súd najprv uznesením č. k. -93 z 25. októbra 2016 zastavil

konanie o určenie vlastníckeho práva a rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu

trov konania. Výrok o trovách konania odôvodnil aplikáciou § 255 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“),

pretože iný záver by bol s ohľadom na okolnosti veci nespravodlivý, neodôvodniteľný

a predčasný. Poukázal na to, že žalobca sa domáhal určenia vlastníckeho práva z viacerých

hmotnoprávnych dôvodov, súd sa však k ich preskúmaniu nedostal kvôli späťvzatiu žaloby.

Za podstatné pre výrok o trovách konania teda považoval skutočnosť, že žiadna zo strán

nezavinila zastavenie konania. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky uznesením

č. k. z 31. augusta 2017 rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti

týkajúcej sa trov konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V dôvodoch

svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie aplikoval na vec nesprávne ustanovenie

, ktoré je možné aplikovať, len ak sa rozhodlo vo veci samej, nie však ak

sa rozhodlo o zastavení konania. Vzhľadom na zastavenie konania bolo podľa jeho názoru

potrebné postupovať podľa § 256 (trovy zastaveného konania) a vychádzať zo zásady

procesného zavinenia, ktorá sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska.

4.1 Okresný súd v poradí druhým uznesením č. k. -127 z 26. januára

2018 rozhodol tak, že sťažovateľke priznal plnú náhradu trov konania. Pri svojom

rozhodovaní postupoval v intenciách zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu a na danú vec

aplikoval . Proti tomuto rozhodnutia podal odvolanie žalobca. Krajský súd

uznesením č. k. -173 z 28. februára 2020, ktoré je predmetom aktuálnej

ústavnej sťažnosti, zmenil výrok súdu prvej inštancie tak, že sporovým stranám nárok

na náhradu trov konania nepriznal.

5. Zo skutkových okolností uvedených sťažovateľkou v ústavnej sťažnosti pôvodne

vedenej pod sp. zn. vyplýva, že okresný súd uznesením č. k. 19 C 512/2015-

114 z 25. októbra 2016 zastavil konanie o určenie vlastníckeho práva a rozhodol, že žalobca

má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Konštatoval, že k späťvzatiu žaloby

došlo na základe protestu prokurátora a následného konania správnych orgánov, na ktoré

nemal žalobca vplyv a žalovaný neplatnosť kúpnej zmluvy popieral. Krajský súd na základe

odvolania sťažovateľky uznesením č. k. -145 z 26. februára 2018 rozhodnutie

súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyslovil pritom záver, že sa súd prvej inštancie má

zaoberať možnou aplikáciou a vytvoriť stranám priestor na to, aby sa k použitiu

tohto ustanovenia vyjadrili.

5.1 Po tom, čo sa strany sporu k možnému použitiu daného ustanovenia Civilného

sporového poriadku vyjadrili, okresný súd v poradí druhým uznesením č. k. 19 C 512/2015-

248 z 26. septembra 2019 rozhodol tak, že nárok na náhradu trov konania priznal

sťažovateľke. Podľa jeho názoru žalobca procesne zavinil zastavenie konania, ak vzal

žalobu späť bez toho, aby sťažovateľka akýmkoľvek spôsobom zmenila svoj postoj vo veci

alebo čo i len čiastočne s nárokom vyslovila súhlas alebo poskytla žalobcovi nejaké plnenie.

Súčasne nevzhliadol žiaden dôvod osobitného zreteľa a ani výnimočné okolnosti veci, ktoré

by odôvodňovali aplikáciu . Proti tomuto rozhodnutiu sa odvolal žalobca.

Následne krajský súd uznesením č. k. -295 z 28. februára 2020, ktoré je

predmetom aktuálnej ústavnej sťažnosti, zmenil výrok súdu prvej inštancie tak, že stranám

nárok na náhradu trov konania nepriznal.

6. Hoci sa obe ústavné sťažnosti môžu líšiť v skutkových okolnostiach, uzneseniami

krajského súdu, ktoré sú ich predmetom, bolo zhodne rozhodnuté tak, že stranám sa nárok

na náhradu trov konania nepriznal. Sťažovateľka v ústavných sťažnostiach namieta,

že napadnuté uznesenia krajského súdu sú nedostatočne odôvodnené a arbitrárne, a preto

došlo k porušeniu jej práv. Upozorňuje, že k späťvzatiu žaloby zo strany žalobcov

v jednotlivých súdnych konaniach došlo až po uplynutí takmer jedného roka po tom, ako

boli po proteste prokurátora zapísaní naspäť ako vlastníci sporných nehnuteľností, pričom

jej týmto „oneskoreným“ späťvzatím vznikali trovy právneho zastúpenia, tzv. zavinené

trovy, s čím sa krajský súd nevysporiadal. Sťažovateľka takisto zdôraznila skutočnosť,

že dôvodom protestu prokurátora bolo porušenie predkupného práva štátu, ktoré porušili

žalobcovia, nie sťažovateľka. Ďalej tvrdí, že krajský súd sa síce odvolával na rozhodnutia

ústavného súdu, tieto však nie v rámci ratio decidendi, ale len ako obiter dictum uvádzali,

že v daných prípadoch „je opodstatnený záver, že stranám sa nárok na náhradu trov

nepriznáva“. Krajský súd podľa názoru sťažovateľky rozhodol arbitrárne, keď svoje

rozhodnutia odôvodnil podľa a 2 základných princípov , ktoré je možné

aplikovať, keď procesný predpis neupravuje určitú procesnú situáciu. Predmetná skutková

situácia však spadá pod . Vzhľadom na skutočnosť, že na okresnom súde

sa vedie v obdobných veciach veľký počet sporov, uvedené podľa sťažovateľky „vytvára

kontext okolností podstatného významu s relevanciou nielen vo vzťahu k porušeniu

základného práva na spravodlivé súdne konanie, ale i k porušeniu základného práva

vlastniť majetok podľa “.

7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol,

že jej základné právo na súdnu ochranu podľa a listiny,

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo vlastniť

majetok podľa a 4 a právo podľa dodatkového protokolu boli

napadnutými uzneseniami krajského súdu porušené. Súčasne žiada, aby ústavný súd

napadnuté uznesenia krajského súdu zrušil, veci vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie

a priznal jej nárok na náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

10.1 Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

14. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

16. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

16.1 Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

17. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

18. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej

úspechu vo veci.

18.1 Podľa ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd

náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá

na náhradu trov konania právo.

19. Podľa ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd

prizná náhradu trov konania protistrane.

19.1 Podľa ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak

neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane.

20. Podľa výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa.

21. Podľa ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe

výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo

iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej

právnej veci.

21.1 Podľa ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne

právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím

na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby

výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky

právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

22. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je namietaná arbitrárnosť

a nedostatočná odôvodnenosť uznesení krajského súdu, ktorými ako súd odvolací

pri zastavení konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, v ktorých

sťažovateľka bola v postavení žalovanej, rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak,

že náhradu trov konania stranám nepriznáva. Napadnutými rozhodnutiami preto malo podľa

sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a listiny, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa ods.

1 dohovoru. Vzhľadom na skutočnosť, že na okresnom súde bol takto zastavený veľký

počet súdnych konaní, v ktorých bola sťažovateľka žalovanou, došlo podľa jej tvrdení aj

k porušeniu jej základného práva na ochranu vlastníctva podľa .

22.1 Napriek tomu, že sťažovateľka vo svojich ústavných sťažnostiach namieta

arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu o nároku

na náhradu trov konania, ktoré by mohlo byť predmetom dovolacieho konania podľa § 420

písm. f) [pozri k tomu (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke

nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2018, s. 1270], vzhľadom

na sústavné opakované ústavné sťažnosti vo veciach trov konania týkajúcich sa určenia

vlastníckeho práva k pozemkom v katastrálnom území ako aj zatiaľ nie celkom

ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke prípustnosti

dovolania proti rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania ústavný súd, vychádzajúc

z materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti, aby sťažovateľka nepodaním dovolania

neutrpela ujmu na svojich základných právach a slobodách, keďže porušenie svojho práva

na spravodlivý súdny proces a práva na súdnu ochranu, čo sa týka obsahu dôvodov ústavnej

sťažnosti, odôvodňovala arbitrárnosť rozhodnutia krajského súdu rozporom súvislosti

právnych argumentov a skutkových okolností nesprávnou interpretáciou noriem procesného

práva, ústavný súd podrobil ústavnú sťažnosť sťažovateľky kvázimeritórnemu prieskumu.

23. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a listiny a obsahom práva podľa

dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva,

že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich

porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické ().

24. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj rozhodovanie o náhrade trov konania (napr. , ).

Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je

v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ). Či je základné právo na súdnu ochranu

naplnené reálnym obsahom ( v spojení s ), určuje zákonná

úprava náhrady trov konania obsiahnutá v . Procesné predpisy,

ktoré upravujú náhradu trov konania, preto treba vykladať v súlade s takto vymedzeným

obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu.

25. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba

v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania

pristupuje len za celkom výnimočných okolností (, ,

), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,

ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

26. V prvom rade ústavný súd konštatuje, že rozhodnutia krajského súdu o nároku

na náhradu trov zastaveného konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré

boli vedené na základe početných žalôb fyzických osôb proti sťažovateľke ako žalovanej,

boli už predmetom viacerých konaní pred ústavným súdom. Ako vyplýva aj zo samotnej

rozhodovacej činnosti ústavného súdu, ale napokon aj z opisu skutkových okolností

aktuálne prejednávaných ústavných sťažností, napriek skutočnosti, že takmer vo všetkých

prípadoch išlo o obdobnú situáciu, rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu vo výroku

o nároku na náhradu trov konania sa rozchádzali. Ústavný súd už uviedol, že pokiaľ súd

rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne

odlišným spôsobom, bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi

rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle

a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (napr. , , ).

27. Obdobne ako vo veci sp. zn. , zhrňujúc závery svojich skorších

nálezov pri preskúmaní rozhodnutí o náhrade trov zastavených konaní vo veciach

sťažovateľky, ústavný súd opakovane vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky

(napr. , , , ,

), ako aj základného práva žalobcov (napr. ,

, , , , )

na súdnu ochranu podľa a listiny, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie uvedených práv

ústavný súd vyslovil najmä v súvislosti s nedostatočným odôvodnením výroku krajského

súdu o nároku na náhradu trov zastaveného konania, a to buď vo vzťahu ku skutočnosti,

prečo žalobca, prípadne žalovaný má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu,

resp. ak súd aplikoval ako výnimku z pravidla procesného zavinenia zastavenia

konania, tak nedostatočne odôvodnil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa

a v tejto súvislosti aj neposkytol stranám procesný priestor na vyjadrenie sa k prípadnej

aplikácii tohto ustanovenia.

27.1 Nad rámec uvedeného ústavný súd po zrušení napadnutých rozhodnutí

vo svojich nálezoch konštatoval, že úlohou krajského súdu bude opätovne rozhodnúť

o odvolaní, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v (ako

aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru), je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť

hľadať také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako

popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení (napr. ,

, ). Vnímajúc protichodnú rozhodovaciu činnosť krajského

súdu vo vzťahu k nároku na náhradu trov zastaveného konania v skutkovo obdobných

konaniach vedených na okresnom súde, ústavný súd zároveň opakovane vo svojich

nálezoch vyhodnotil aj špecifickú skutkovú situáciu, ktorá bola v konaniach o určenie

vlastníckeho práva vedených proti sťažovateľke rovnaká. Ústavný súd konštatoval,

že z procesného hľadiska je potrebné urobiť záver, že žaloba bola podaná dôvodne (to sa ale

nemusí vzťahovať na dôvodnosť žaloby z hmotnoprávneho hľadiska, ktorá sa však

v takomto prípade neskúma a neposudzuje), pretože v čase podania určovacej žaloby nemali

žalobcovia inú právnu možnosť domôcť sa ochrany svojich práv. K späťvzatiu žaloby viedli

objektívne dôvody – protest prokurátora, na ktorý žiadna zo strán sporu nemala dosah, ale

v dôsledku ktorého bola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva, čím odpadol predmet

žaloby. Vzhľadom na to je v danom prípade opodstatnený záver, že stranám sa nárok

na náhradu trov predmetného konania nepriznáva (m. m. , ,

).

28. Vychádzajúc z týchto záverov, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutých

rozhodnutí krajského súdu.

29. Uznesením č. k. -173 z 28. februára 2020 rozhodol krajský súd

tak, že zmenil uznesenie súdu prvej inštancie a stranám nárok na náhradu trov konania

nepriznal. Svoj záver odôvodnil poukazom na judikatúru ústavného súdu (,

, ), ako aj na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho

kolégia krajského súdu zo 6. februára 2020, ktoré znie: „vo veciach, v ktorých dôjde

k späťvzatiu žaloby z objektívnych dôvodov, ktoré procesne nezavinila žiadna zo strán

sporu, je opodstatnené vysloviť záver, že stranám sa nárok na náhradu trov konania

nepriznáva“ (ďalej len „zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia“). Po opise

skutkových okolností krajský súd konštatoval, že z rozhodujúceho hľadiska, t. j. z hľadiska

procesného výsledku, je nepochybné, že zastavenie predmetného konania nezavinil žalobca

ani žalovaný, a preto nie je možné procesné zavinenie na zastavení konania pričítať

na ťarchu žiadnej z uvedených procesných strán. K späťvzatiu žaloby podľa záverov

krajského súdu viedli objektívne dôvody ‒ protest prokurátora, na ktorý žalobcovia ani

sťažovateľka ako žalovaná nemali dosah, ale v dôsledku toho bola ochrana vlastníckeho

práva žalobcov zabezpečená, čím odpadol predmet žaloby. Preto bol podľa krajského súdu

opodstatnený záver, že stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva. Dôvod

na aplikáciu alebo v danej právnej veci krajský súd

nevzhliadol, a preto postupoval podľa a 2 . Zároveň vyjadril presvedčenie,

že takéto rozhodnutie o trovách konania predstavuje rozumné vysporiadanie procesných

vzťahov a zohľadňuje stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax

najvyšších súdnych autorít.

30. V napadnutom uznesení č. k. -295 z 28. februára 2020 (pôvodne

vedenom pod sp. zn. ) krajský súd svoj výrok, že nárok na náhradu trov

konania stranám nepriznáva, odôvodnil s poukazom na zjednocujúce stanovisko

občianskoprávneho kolégia a rozhodovaciu činnosť ústavného súdu vo veciach náhrady trov

v obdobných konaniach. Zopakoval konštatovanie ústavného súdu, že žaloba bola podaná

dôvodne a k späťvzatiu viedli objektívne dôvody, preto vyjadril presvedčenie

o opodstatnenosti záveru, že stranám nárok na náhradu trov nepriznáva. Podľa jeho názoru

ide o riešenie, ktoré nepopiera zmysel a účel a má na zreteli predovšetkým

spravodlivosť osobitne zvýraznenú v a v dohovoru. S ohľadom

na tento záver už neprichádzalo do úvahy ani posudzovanie prípadnej aplikácie

na daný prípad.

31. Z odôvodnení napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva, že otázkou náhrady

trov zastaveného konania v sporoch sťažovateľky so žalobcami sa v dôsledku

rozchádzajúcej sa judikatúry zaoberalo aj občianskoprávne kolégium krajského súdu, ktoré

prijalo záver korešpondujúci so závermi ústavného súdu, že žiadna zo strán sporu vznik trov

procesne nezavinila, a preto žiadnej zo strán sporu sa náhrada trov nepriznáva. Krajský súd

teda napadnutými uzneseniami rozhodol o trovách konania zhodne, odvolávajúc sa nielen

na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, ale aj na uvedené zjednocujúce stanovisko svojho

občianskoprávneho kolégia.

32. Nové znenie v súvislosti s náhradou trov konania

neprevzalo ustanovenie platného

a účinného do 30. júna 2016, ktoré upravovalo možnosť všeobecného súdu rozhodnúť

o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak bolo

konanie zastavené. V súčasnosti platné a účinné ustanovenie a v prípade

zastavenia konania spája povinnosť nahradiť trovy konania s procesným zavinením

zastavenia konania (odsek 1), prípadne so zavinením vzniku trov, ktoré by inak neboli

vznikli (odsek 2). Krajský súd preto v záujme spravodlivého vyriešenia otázky povinnosti

nahradiť trovy konania za špecifických skutkových okolností konaní, v ktorých bola

sťažovateľka žalovanou, aplikoval analógiu iuris zakotvenú v .

33. Spôsob, akým krajský súd pristúpil k vyriešeniu otázky náhrady trov v súdnych

sporoch sťažovateľky, je podľa ústavného súdu ústavne udržateľný, sleduje spravodlivé

vysporiadanie vzťahov medzi sporovými stranami týkajúcich sa nároku na náhradu trov

konania i dodržanie princípu právnej istoty. Aj odôvodnenie rozhodnutia o trovách

konaniach musí napĺňať atribúty dostatočného odôvodnenia rozhodnutia tak, ako to

vyžaduje základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, no k zrušeniu napadnutého

rozhodnutia o trovách konania pristupuje ústavný súd len v prípadoch procesného excesu,

ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania. A k takémuto

procesnému excesu v prípade napadnutých uznesení krajského súdu podľa ústavného súdu

nedošlo. Vo vzťahu k nosnej námietke sťažovateľky, ktorou poukazovala na arbitrárnosť

napadnutých uznesení krajského súdu a nedostatočnosť ich odôvodnenia, bolo zo strany

ústavného súdu potrebné urobiť záver o odmietnutí ústavnej sťažnosti sťažovateľky pre jej

zjavnú neopodstatnenosť.

34. Ústavný súd považoval za potrebné sa vyjadriť aj k námietkam sťažovateľky,

ktoré sa týkajú tzv. zavinených trov konania a aplikácie . V zmysle

uvedeného ustanovenia ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli

vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane. Ide o tzv. separáciu trov konania, ktorú

je potrebné oddeliť od ostatných trov konania.

35. Sťažovateľka namieta, že žalobcovia mohli vziať žaloby späť už oveľa skôr.

Tým, že tento dispozitívny úkon urobili (podľa tvrdení sťažovateľky) s oneskorením

jedného roka, vznikli sťažovateľke v konaní tzv. zavinené trovy, ktoré by jej v prípade

včasného úkonu zo strany žalobcov nevznikli. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza,

že moment, keď sa mohlo od žalobcov racionálne očakávať späťvzatie žaloby, nastal

najskôr v deň, keď Okresný úrad v Nitre, odbor opravných prostriedkov potvrdil

rozhodnutie, ktorým bolo protestu prokurátora vyhovené (ďalej len „rozhodnutie katastra“).

Rozhodnutia katastra boli vydané koncom januára 2016. K späťvzatiu žalôb pritom došlo v

septembri a októbri 2016, teda po uplynutí približne 10 mesiacov.

36. Ústavný súd uvádza, že zavinené nesplnenie procesnej povinnosti alebo

povinnosti uloženej súdom v súlade so zákonom je v rovine všeobecného tvrdenia spôsobilé

zapríčiniť vznik tzv. zavinených trov konania, tak ako to upravuje .

Všeobecný súd o nároku na náhradu trov konania podľa rozhoduje aj

bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. V zmysle uvedeného by preto

vo všeobecnej rovine bolo možné prisvedčiť námietke sťažovateľky, že sa s touto odvolacou

námietkou mal krajský súd vysporiadať.

37. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa

ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto

k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané

a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú

prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý, a vzhľadom na to aj jeho výsledok

môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti

v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak

jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením

garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala

podstatný, resp. rozhodujúci dosah (m. m. ). V nadväznosti na uvedené

ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona orgánom verejnej moci má

automaticky za následok porušenie , resp. dohovorom garantovaného práva,

v danom prípade základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. ).

38. Ústavný súd však upozorňuje na to, že sťažovateľka v ústavných sťažnostiach

argumentovala tvrdením, že jej v konaní pred všeobecnými súdmi vznikli trovy, ktoré by jej

včasným späťvzatím žaloby nevznikli, no len vo všeobecnej rovine. Nepredložila

ústavnému súdu tvrdenie o konkrétnych „zbytočných trovách“, ktoré jej mali v konaní

vzniknúť, a nešpecifikovala konkrétne úkony, ktoré boli z jej strany v rozhodnom období

„zbytočne“ v konaní realizované, a tak neumožnila ústavnému súdu posúdiť relevanciu tejto

námietky vo vzťahu ku konkrétnym skutkovým okolnostiam. Inými slovami, táto námietka

sťažovateľky zostala v rovine akademického tvrdenia. Vzhľadom na uvedené

a na všeobecnú rovinu tejto námietky dospel ústavný súd k záveru, že nedosahuje intenzitu

ústavnej relevancie. Majúc na zreteli, že predmetom napadnutých uznesení je rozhodovanie

o nároku na náhradu trov konania, ktoré ústavný súd v podstatnej časti vyhodnotil ako

ústavne súladné, dospel ústavný súd k záveru, že v postupe krajského súdu, ktorý sa

s uvedenou námietkou v napadnutých uzneseniach opomenul vysporiadať, nemožno vidieť

taký procesný exces, ktorý by bol spôsobilý porušiť označené práva sťažovateľky.

Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd posúdil túto námietku sťažovateľky ako

neopodstatnenú.

39. V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením základného práva podľa

a dodatkového protokolu sťažovateľka v ústavnej sťažnosti len

stručne uvádza, že väčší počet sporov o nárok na náhradu trov konania vytvára kontext

okolností podstatného významu s relevanciou nielen vo vzťahu k porušeniu základného

práva na spravodlivé súdne konanie, ale i k porušeniu základného práva vlastniť majetok

podľa . Vzhľadom na záver, ku ktorému ústavný súd dospel v súvislosti

s namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa ,

ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľka

vo vzťahu k porušeniu tohto základného práva neposkytla žiadne ústavnoprávne

zdôvodnenie, vyhodnotil namietané porušenie základného práva na ochranu vlastníckeho

práva podľa a práva na ochranu majetku podľa dohovoru taktiež za neopodstatnené.

39.1 Porušenie sťažovateľka v ústavnej sťažnosti nielenže

neodôvodnila, ale v rámci svojej argumentácie ho ani nespomenula. Vzhľadom na obsah

tohto ústavného článku, ktorý upravuje ústavné podmienky vyvlastnenia alebo núteného

obmedzenia vlastníckeho práva, ústavný súd nevzhliadol žiadnu príčinnú súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a porušením uvedeného článku , a preto

ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

40. Sumarizujúc uvedené, ústavný súd odmietol ústavné sťažnosti sťažovateľky,

ktorými namietala porušenie základných práv podľa , listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s tvrdenou arbitrárnosťou a nedostatočnou

odôvodnenosťou napadnutými uzneseniami krajského súdu, ako aj porušenie základného

práva podľa a 4 a dodatkového protokolu, podľa

písm. g) z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2021

Rastislav Kaššák predseda senátu