Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)I. ÚS 13/2021
PDF · 503.17 KB
No categories available
I. ÚS 13/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2021 v senáte
zloženom z predsedu senátu Rastislava Kaššáka a sudcov Jany Baricovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavné sťažnosti
sťažovateľky , , ,
zastúpenej advokátskou kanceláriou LawService, s. r. o., Stráž 3/223, Zvolen, v mene ktorej
koná konateľ a advokát JUDr. Pavol Konečný, vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Nitre č. k.
7 Co 115/2018-173 z 28. februára 2020 a č. k. 6 Co 29/2020-295 z 28. februára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavné sťažnosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavné sťažnosti sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. júla 2020
(sp. zn. Rvp 1516/2020) a 9. júla 2020 (sp. zn. Rvp 1530/2020) doručené ústavné sťažnosti
, , (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4,
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 7 Co 115/2018-173 z 28. februára 2020 a č. k. 6 Co 29/2020-295 z 28. februára 2020
(ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
2. Uznesením ústavného súdu č. k. PLs. ÚS 60/2020-7 z 21. októbra 2020 boli
ústavné sťažnosti sťažovateľky vedené pod sp. zn. Rvp 1516/2020 a sp. zn. Rvp 1530/2020
spojené na spoločné konanie vedené pod sp. zn. Rvp 1516/2020.
3. Z obsahu ústavných sťažností a príloh k nim pripojených vyplýva, že sťažovateľka
bola žalovanou stranou v sporoch vedených na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný
súd“), v ktorých sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva k pozemkom
nachádzajúcim sa v katastrálnom území , obec , okres Dôvodom
podania žalôb v jednotlivých súdnych konaniach bola tvrdená absolútna neplatnosť kúpnych
zmlúv, ktoré žalobcovia uzavreli so sťažovateľkou. Po podaní žalôb o určenie vlastníckeho
práva došlo k podaniu protestu prokurátora Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len
„prokurátor“) proti rozhodnutiu o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech
sťažovateľky. Protestu prokurátora bolo vyhovené a žalobcovia boli ako vlastníci
jednotlivých nehnuteľností zapísaní opätovne do katastra nehnuteľností. Na základe
uvedeného odpadol dôvod podaných žalôb a žalobcovia svojimi podaniami v jednotlivých
súdnych konaniach vzali svoje žaloby späť a žiadali konanie zastaviť. Sťažovateľka
v podaných ústavných sťažnostiach namieta uznesenia krajského súdu vo výroku, ktorým
krajský súd ako odvolací súd rozhodoval o nároku strán sporu na náhradu trov zastaveného
konania. Napadnutými uzneseniami krajský súd rozhodol zhodne tak, že stranám nárok
na náhradu trov konania nepriznáva, pričom sa však skutkové okolnosti jednotlivých
ústavných sťažností mierne líšia.
4. Z ústavnej sťažnosti, ktorá je evidovaná pod sp. zn. Rvp 1516/2020, vyplýva,
že okresný súd najprv uznesením č. k. 25 C 454/2015-93 z 25. októbra 2016 zastavil
konanie o určenie vlastníckeho práva a rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu
trov konania. Výrok o trovách konania odôvodnil aplikáciou § 255 ods. 2 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“),
pretože iný záver by bol s ohľadom na okolnosti veci nespravodlivý, neodôvodniteľný
a predčasný. Poukázal na to, že žalobca sa domáhal určenia vlastníckeho práva z viacerých
hmotnoprávnych dôvodov, súd sa však k ich preskúmaniu nedostal kvôli späťvzatiu žaloby.
Za podstatné pre výrok o trovách konania teda považoval skutočnosť, že žiadna zo strán
nezavinila zastavenie konania. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky uznesením
č. k. 7 Co 251/2017 z 31. augusta 2017 rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti
týkajúcej sa trov konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V dôvodoch
svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie aplikoval na vec nesprávne ustanovenie
§ 255 ods. 2 CSP, ktoré je možné aplikovať, len ak sa rozhodlo vo veci samej, nie však ak
sa rozhodlo o zastavení konania. Vzhľadom na zastavenie konania bolo podľa jeho názoru
potrebné postupovať podľa § 256 (trovy zastaveného konania) a vychádzať zo zásady
procesného zavinenia, ktorá sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska.
4.1 Okresný súd v poradí druhým uznesením č. k. 25 C 454/2015-127 z 26. januára
2018 rozhodol tak, že sťažovateľke priznal plnú náhradu trov konania. Pri svojom
rozhodovaní postupoval v intenciách zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu a na danú vec
aplikoval § 256 ods. 1 CSP. Proti tomuto rozhodnutia podal odvolanie žalobca. Krajský súd
uznesením č. k. 7 Co 115/2018-173 z 28. februára 2020, ktoré je predmetom aktuálnej
ústavnej sťažnosti, zmenil výrok súdu prvej inštancie tak, že sporovým stranám nárok
na náhradu trov konania nepriznal.
5. Zo skutkových okolností uvedených sťažovateľkou v ústavnej sťažnosti pôvodne
vedenej pod sp. zn. Rvp 1530/2020 vyplýva, že okresný súd uznesením č. k. 19 C 512/2015-
114 z 25. októbra 2016 zastavil konanie o určenie vlastníckeho práva a rozhodol, že žalobca
má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Konštatoval, že k späťvzatiu žaloby
došlo na základe protestu prokurátora a následného konania správnych orgánov, na ktoré
nemal žalobca vplyv a žalovaný neplatnosť kúpnej zmluvy popieral. Krajský súd na základe
odvolania sťažovateľky uznesením č. k. 6 Co 36/2017-145 z 26. februára 2018 rozhodnutie
súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyslovil pritom záver, že sa súd prvej inštancie má
zaoberať možnou aplikáciou § 257 CSP a vytvoriť stranám priestor na to, aby sa k použitiu
tohto ustanovenia vyjadrili.
5.1 Po tom, čo sa strany sporu k možnému použitiu daného ustanovenia Civilného
sporového poriadku vyjadrili, okresný súd v poradí druhým uznesením č. k. 19 C 512/2015-
248 z 26. septembra 2019 rozhodol tak, že nárok na náhradu trov konania priznal
sťažovateľke. Podľa jeho názoru žalobca procesne zavinil zastavenie konania, ak vzal
žalobu späť bez toho, aby sťažovateľka akýmkoľvek spôsobom zmenila svoj postoj vo veci
alebo čo i len čiastočne s nárokom vyslovila súhlas alebo poskytla žalobcovi nejaké plnenie.
Súčasne nevzhliadol žiaden dôvod osobitného zreteľa a ani výnimočné okolnosti veci, ktoré
by odôvodňovali aplikáciu § 257 CSP. Proti tomuto rozhodnutiu sa odvolal žalobca.
Následne krajský súd uznesením č. k. 6 Co 29/2020-295 z 28. februára 2020, ktoré je
predmetom aktuálnej ústavnej sťažnosti, zmenil výrok súdu prvej inštancie tak, že stranám
nárok na náhradu trov konania nepriznal.
6. Hoci sa obe ústavné sťažnosti môžu líšiť v skutkových okolnostiach, uzneseniami
krajského súdu, ktoré sú ich predmetom, bolo zhodne rozhodnuté tak, že stranám sa nárok
na náhradu trov konania nepriznal. Sťažovateľka v ústavných sťažnostiach namieta,
že napadnuté uznesenia krajského súdu sú nedostatočne odôvodnené a arbitrárne, a preto
došlo k porušeniu jej práv. Upozorňuje, že k späťvzatiu žaloby zo strany žalobcov
v jednotlivých súdnych konaniach došlo až po uplynutí takmer jedného roka po tom, ako
boli po proteste prokurátora zapísaní naspäť ako vlastníci sporných nehnuteľností, pričom
jej týmto „oneskoreným“ späťvzatím vznikali trovy právneho zastúpenia, tzv. zavinené
trovy, s čím sa krajský súd nevysporiadal. Sťažovateľka takisto zdôraznila skutočnosť,
že dôvodom protestu prokurátora bolo porušenie predkupného práva štátu, ktoré porušili
žalobcovia, nie sťažovateľka. Ďalej tvrdí, že krajský súd sa síce odvolával na rozhodnutia
ústavného súdu, tieto však nie v rámci ratio decidendi, ale len ako obiter dictum uvádzali,
že v daných prípadoch „je opodstatnený záver, že stranám sa nárok na náhradu trov
nepriznáva“. Krajský súd podľa názoru sťažovateľky rozhodol arbitrárne, keď svoje
rozhodnutia odôvodnil podľa čl. 4 ods. 1 a 2 základných princípov CSP, ktoré je možné
aplikovať, keď procesný predpis neupravuje určitú procesnú situáciu. Predmetná skutková
situácia však spadá pod § 256 ods. 1 CSP. Vzhľadom na skutočnosť, že na okresnom súde
sa vedie v obdobných veciach veľký počet sporov, uvedené podľa sťažovateľky „vytvára
kontext okolností podstatného významu s relevanciou nielen vo vzťahu k porušeniu
základného práva na spravodlivé súdne konanie, ale i k porušeniu základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy“.
7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol,
že jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu boli
napadnutými uzneseniami krajského súdu porušené. Súčasne žiada, aby ústavný súd
napadnuté uznesenia krajského súdu zrušil, veci vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie
a priznal jej nárok na náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
10.1 Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
14. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto
zákonom je zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
16.1 Podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
17. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
18. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci.
18.1 Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd
náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá
na náhradu trov konania právo.
19. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd
prizná náhradu trov konania protistrane.
19.1 Podľa § 256 ods. 2 CSP ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak
neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane.
20. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa.
21. Podľa čl. 4 ods. 1 CSP ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe
výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo
iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej
právnej veci.
21.1 Podľa čl. 4 ods. 2 CSP ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne
právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím
na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby
výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky
právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
22. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je namietaná arbitrárnosť
a nedostatočná odôvodnenosť uznesení krajského súdu, ktorými ako súd odvolací
pri zastavení konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, v ktorých
sťažovateľka bola v postavení žalovanej, rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak,
že náhradu trov konania stranám nepriznáva. Napadnutými rozhodnutiami preto malo podľa
sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru. Vzhľadom na skutočnosť, že na okresnom súde bol takto zastavený veľký
počet súdnych konaní, v ktorých bola sťažovateľka žalovanou, došlo podľa jej tvrdení aj
k porušeniu jej základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
22.1 Napriek tomu, že sťažovateľka vo svojich ústavných sťažnostiach namieta
arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu o nároku
na náhradu trov konania, ktoré by mohlo byť predmetom dovolacieho konania podľa § 420
písm. f) CSP [pozri k tomu I. ÚS 275/2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke
nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2018, s. 1270], vzhľadom
na sústavné opakované ústavné sťažnosti vo veciach trov konania týkajúcich sa určenia
vlastníckeho práva k pozemkom v katastrálnom území ako aj zatiaľ nie celkom
ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke prípustnosti
dovolania proti rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania ústavný súd, vychádzajúc
z materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti, aby sťažovateľka nepodaním dovolania
neutrpela ujmu na svojich základných právach a slobodách, keďže porušenie svojho práva
na spravodlivý súdny proces a práva na súdnu ochranu, čo sa týka obsahu dôvodov ústavnej
sťažnosti, odôvodňovala arbitrárnosť rozhodnutia krajského súdu rozporom súvislosti
právnych argumentov a skutkových okolností nesprávnou interpretáciou noriem procesného
práva, ústavný súd podrobil ústavnú sťažnosť sťažovateľky kvázimeritórnemu prieskumu.
23. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva,
že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich
porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
24. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
nepochybne aj rozhodovanie o náhrade trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08).
Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je
v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka
konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Či je základné právo na súdnu ochranu
naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy), určuje zákonná
úprava náhrady trov konania obsiahnutá v Civilnom sporovom poriadku. Procesné predpisy,
ktoré upravujú náhradu trov konania, preto treba vykladať v súlade s takto vymedzeným
obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu.
25. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba
v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania
pristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09,
IV. ÚS 481/2013), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,
ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.
26. V prvom rade ústavný súd konštatuje, že rozhodnutia krajského súdu o nároku
na náhradu trov zastaveného konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré
boli vedené na základe početných žalôb fyzických osôb proti sťažovateľke ako žalovanej,
boli už predmetom viacerých konaní pred ústavným súdom. Ako vyplýva aj zo samotnej
rozhodovacej činnosti ústavného súdu, ale napokon aj z opisu skutkových okolností
aktuálne prejednávaných ústavných sťažností, napriek skutočnosti, že takmer vo všetkých
prípadoch išlo o obdobnú situáciu, rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu vo výroku
o nároku na náhradu trov konania sa rozchádzali. Ústavný súd už uviedol, že pokiaľ súd
rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne
odlišným spôsobom, bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi
rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy
a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (napr. I. ÚS 222/2019, I. ÚS 225/2019, IV. ÚS 614/2018).
27. Obdobne ako vo veci sp. zn. I. ÚS 510/2020, zhrňujúc závery svojich skorších
nálezov pri preskúmaní rozhodnutí o náhrade trov zastavených konaní vo veciach
sťažovateľky, ústavný súd opakovane vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky
(napr. II. ÚS 569/2017, III. ÚS 98/2018, I. ÚS 168/2018, IV. ÚS 614/2018,
III. ÚS 298/2018), ako aj základného práva žalobcov (napr. I. ÚS 222/2019,
I. ÚS 225/2019, IV. ÚS 178/2019, II. ÚS 210/2019, II. ÚS 261/2018, I. ÚS 457/2019)
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie uvedených práv
ústavný súd vyslovil najmä v súvislosti s nedostatočným odôvodnením výroku krajského
súdu o nároku na náhradu trov zastaveného konania, a to buď vo vzťahu ku skutočnosti,
prečo žalobca, prípadne žalovaný má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu,
resp. ak súd aplikoval § 257 CSP ako výnimku z pravidla procesného zavinenia zastavenia
konania, tak nedostatočne odôvodnil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa
a v tejto súvislosti aj neposkytol stranám procesný priestor na vyjadrenie sa k prípadnej
aplikácii tohto ustanovenia.
27.1 Nad rámec uvedeného ústavný súd po zrušení napadnutých rozhodnutí
vo svojich nálezoch konštatoval, že úlohou krajského súdu bude opätovne rozhodnúť
o odvolaní, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 2 CSP (ako
aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru), je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť
hľadať také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako
popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení (napr. I. ÚS 153/2018,
I. ÚS 457/2019, II. ÚS 210/2019). Vnímajúc protichodnú rozhodovaciu činnosť krajského
súdu vo vzťahu k nároku na náhradu trov zastaveného konania v skutkovo obdobných
konaniach vedených na okresnom súde, ústavný súd zároveň opakovane vo svojich
nálezoch vyhodnotil aj špecifickú skutkovú situáciu, ktorá bola v konaniach o určenie
vlastníckeho práva vedených proti sťažovateľke rovnaká. Ústavný súd konštatoval,
že z procesného hľadiska je potrebné urobiť záver, že žaloba bola podaná dôvodne (to sa ale
nemusí vzťahovať na dôvodnosť žaloby z hmotnoprávneho hľadiska, ktorá sa však
v takomto prípade neskúma a neposudzuje), pretože v čase podania určovacej žaloby nemali
žalobcovia inú právnu možnosť domôcť sa ochrany svojich práv. K späťvzatiu žaloby viedli
objektívne dôvody – protest prokurátora, na ktorý žiadna zo strán sporu nemala dosah, ale
v dôsledku ktorého bola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva, čím odpadol predmet
žaloby. Vzhľadom na to je v danom prípade opodstatnený záver, že stranám sa nárok
na náhradu trov predmetného konania nepriznáva (m. m. I. ÚS 222/2019, I. ÚS 225/2019,
28. Vychádzajúc z týchto záverov, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutých
rozhodnutí krajského súdu.
29. Uznesením č. k. 7 Co 115/2018-173 z 28. februára 2020 rozhodol krajský súd
tak, že zmenil uznesenie súdu prvej inštancie a stranám nárok na náhradu trov konania
nepriznal. Svoj záver odôvodnil poukazom na judikatúru ústavného súdu (IV. ÚS 614/2019,
I. ÚS 222/2019, I. ÚS 225/2019), ako aj na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho
kolégia krajského súdu zo 6. februára 2020, ktoré znie: „vo veciach, v ktorých dôjde
k späťvzatiu žaloby z objektívnych dôvodov, ktoré procesne nezavinila žiadna zo strán
sporu, je opodstatnené vysloviť záver, že stranám sa nárok na náhradu trov konania
nepriznáva“ (ďalej len „zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia“). Po opise
skutkových okolností krajský súd konštatoval, že z rozhodujúceho hľadiska, t. j. z hľadiska
procesného výsledku, je nepochybné, že zastavenie predmetného konania nezavinil žalobca
ani žalovaný, a preto nie je možné procesné zavinenie na zastavení konania pričítať
na ťarchu žiadnej z uvedených procesných strán. K späťvzatiu žaloby podľa záverov
krajského súdu viedli objektívne dôvody ‒ protest prokurátora, na ktorý žalobcovia ani
sťažovateľka ako žalovaná nemali dosah, ale v dôsledku toho bola ochrana vlastníckeho
práva žalobcov zabezpečená, čím odpadol predmet žaloby. Preto bol podľa krajského súdu
opodstatnený záver, že stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva. Dôvod
na aplikáciu § 256 ods. 1 CSP alebo § 257 CSP v danej právnej veci krajský súd
nevzhliadol, a preto postupoval podľa čl. 4 ods. 1 a 2 CSP. Zároveň vyjadril presvedčenie,
že takéto rozhodnutie o trovách konania predstavuje rozumné vysporiadanie procesných
vzťahov a zohľadňuje stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít.
30. V napadnutom uznesení č. k. 6 Co 29/2020-295 z 28. februára 2020 (pôvodne
vedenom pod sp. zn. Rvp 1530/2020) krajský súd svoj výrok, že nárok na náhradu trov
konania stranám nepriznáva, odôvodnil s poukazom na zjednocujúce stanovisko
občianskoprávneho kolégia a rozhodovaciu činnosť ústavného súdu vo veciach náhrady trov
v obdobných konaniach. Zopakoval konštatovanie ústavného súdu, že žaloba bola podaná
dôvodne a k späťvzatiu viedli objektívne dôvody, preto vyjadril presvedčenie
o opodstatnenosti záveru, že stranám nárok na náhradu trov nepriznáva. Podľa jeho názoru
ide o riešenie, ktoré nepopiera zmysel a účel § 256 ods. 1 CSP a má na zreteli predovšetkým
spravodlivosť osobitne zvýraznenú v čl. 2 ods. 1 CSP a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. S ohľadom
na tento záver už neprichádzalo do úvahy ani posudzovanie prípadnej aplikácie § 257 CSP
na daný prípad.
31. Z odôvodnení napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva, že otázkou náhrady
trov zastaveného konania v sporoch sťažovateľky so žalobcami sa v dôsledku
rozchádzajúcej sa judikatúry zaoberalo aj občianskoprávne kolégium krajského súdu, ktoré
prijalo záver korešpondujúci so závermi ústavného súdu, že žiadna zo strán sporu vznik trov
procesne nezavinila, a preto žiadnej zo strán sporu sa náhrada trov nepriznáva. Krajský súd
teda napadnutými uzneseniami rozhodol o trovách konania zhodne, odvolávajúc sa nielen
na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, ale aj na uvedené zjednocujúce stanovisko svojho
občianskoprávneho kolégia.
32. Nové znenie Civilného sporového poriadku v súvislosti s náhradou trov konania
neprevzalo ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku platného
a účinného do 30. júna 2016, ktoré upravovalo možnosť všeobecného súdu rozhodnúť
o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak bolo
konanie zastavené. V súčasnosti platné a účinné ustanovenie § 256 ods. 1 a 2 CSP v prípade
zastavenia konania spája povinnosť nahradiť trovy konania s procesným zavinením
zastavenia konania (odsek 1), prípadne so zavinením vzniku trov, ktoré by inak neboli
vznikli (odsek 2). Krajský súd preto v záujme spravodlivého vyriešenia otázky povinnosti
nahradiť trovy konania za špecifických skutkových okolností konaní, v ktorých bola
sťažovateľka žalovanou, aplikoval analógiu iuris zakotvenú v čl. 4 ods. 2 CSP.
33. Spôsob, akým krajský súd pristúpil k vyriešeniu otázky náhrady trov v súdnych
sporoch sťažovateľky, je podľa ústavného súdu ústavne udržateľný, sleduje spravodlivé
vysporiadanie vzťahov medzi sporovými stranami týkajúcich sa nároku na náhradu trov
konania i dodržanie princípu právnej istoty. Aj odôvodnenie rozhodnutia o trovách
konaniach musí napĺňať atribúty dostatočného odôvodnenia rozhodnutia tak, ako to
vyžaduje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, no k zrušeniu napadnutého
rozhodnutia o trovách konania pristupuje ústavný súd len v prípadoch procesného excesu,
ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania. A k takémuto
procesnému excesu v prípade napadnutých uznesení krajského súdu podľa ústavného súdu
nedošlo. Vo vzťahu k nosnej námietke sťažovateľky, ktorou poukazovala na arbitrárnosť
napadnutých uznesení krajského súdu a nedostatočnosť ich odôvodnenia, bolo zo strany
ústavného súdu potrebné urobiť záver o odmietnutí ústavnej sťažnosti sťažovateľky pre jej
zjavnú neopodstatnenosť.
34. Ústavný súd považoval za potrebné sa vyjadriť aj k námietkam sťažovateľky,
ktoré sa týkajú tzv. zavinených trov konania a aplikácie § 256 ods. 2 CSP. V zmysle
uvedeného ustanovenia ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli
vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane. Ide o tzv. separáciu trov konania, ktorú
je potrebné oddeliť od ostatných trov konania.
35. Sťažovateľka namieta, že žalobcovia mohli vziať žaloby späť už oveľa skôr.
Tým, že tento dispozitívny úkon urobili (podľa tvrdení sťažovateľky) s oneskorením
jedného roka, vznikli sťažovateľke v konaní tzv. zavinené trovy, ktoré by jej v prípade
včasného úkonu zo strany žalobcov nevznikli. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza,
že moment, keď sa mohlo od žalobcov racionálne očakávať späťvzatie žaloby, nastal
najskôr v deň, keď Okresný úrad v Nitre, odbor opravných prostriedkov potvrdil
rozhodnutie, ktorým bolo protestu prokurátora vyhovené (ďalej len „rozhodnutie katastra“).
Rozhodnutia katastra boli vydané koncom januára 2016. K späťvzatiu žalôb pritom došlo v
septembri a októbri 2016, teda po uplynutí približne 10 mesiacov.
36. Ústavný súd uvádza, že zavinené nesplnenie procesnej povinnosti alebo
povinnosti uloženej súdom v súlade so zákonom je v rovine všeobecného tvrdenia spôsobilé
zapríčiniť vznik tzv. zavinených trov konania, tak ako to upravuje § 256 ods. 2 CSP.
Všeobecný súd o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 CSP rozhoduje aj
bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. V zmysle uvedeného by preto
vo všeobecnej rovine bolo možné prisvedčiť námietke sťažovateľky, že sa s touto odvolacou
námietkou mal krajský súd vysporiadať.
37. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa
ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto
k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané
a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú
prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý, a vzhľadom na to aj jeho výsledok
môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti
v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak
jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou
garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala
podstatný, resp. rozhodujúci dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V nadväznosti na uvedené
ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona orgánom verejnej moci má
automaticky za následok porušenie ústavou, resp. dohovorom garantovaného práva,
v danom prípade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 104/2012).
38. Ústavný súd však upozorňuje na to, že sťažovateľka v ústavných sťažnostiach
argumentovala tvrdením, že jej v konaní pred všeobecnými súdmi vznikli trovy, ktoré by jej
včasným späťvzatím žaloby nevznikli, no len vo všeobecnej rovine. Nepredložila
ústavnému súdu tvrdenie o konkrétnych „zbytočných trovách“, ktoré jej mali v konaní
vzniknúť, a nešpecifikovala konkrétne úkony, ktoré boli z jej strany v rozhodnom období
„zbytočne“ v konaní realizované, a tak neumožnila ústavnému súdu posúdiť relevanciu tejto
námietky vo vzťahu ku konkrétnym skutkovým okolnostiam. Inými slovami, táto námietka
sťažovateľky zostala v rovine akademického tvrdenia. Vzhľadom na uvedené
a na všeobecnú rovinu tejto námietky dospel ústavný súd k záveru, že nedosahuje intenzitu
ústavnej relevancie. Majúc na zreteli, že predmetom napadnutých uznesení je rozhodovanie
o nároku na náhradu trov konania, ktoré ústavný súd v podstatnej časti vyhodnotil ako
ústavne súladné, dospel ústavný súd k záveru, že v postupe krajského súdu, ktorý sa
s uvedenou námietkou v napadnutých uzneseniach opomenul vysporiadať, nemožno vidieť
taký procesný exces, ktorý by bol spôsobilý porušiť označené práva sťažovateľky.
Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd posúdil túto námietku sťažovateľky ako
neopodstatnenú.
39. V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľka v ústavnej sťažnosti len
stručne uvádza, že väčší počet sporov o nárok na náhradu trov konania vytvára kontext
okolností podstatného významu s relevanciou nielen vo vzťahu k porušeniu základného
práva na spravodlivé súdne konanie, ale i k porušeniu základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na záver, ku ktorému ústavný súd dospel v súvislosti
s namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľka
vo vzťahu k porušeniu tohto základného práva neposkytla žiadne ústavnoprávne
zdôvodnenie, vyhodnotil namietané porušenie základného práva na ochranu vlastníckeho
práva podľa ústavy a práva na ochranu majetku podľa dohovoru taktiež za neopodstatnené.
39.1 Porušenie čl. 20 ods. 4 ústavy sťažovateľka v ústavnej sťažnosti nielenže
neodôvodnila, ale v rámci svojej argumentácie ho ani nespomenula. Vzhľadom na obsah
tohto ústavného článku, ktorý upravuje ústavné podmienky vyvlastnenia alebo núteného
obmedzenia vlastníckeho práva, ústavný súd nevzhliadol žiadnu príčinnú súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a porušením uvedeného článku ústavy, a preto
ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
40. Sumarizujúc uvedené, ústavný súd odmietol ústavné sťažnosti sťažovateľky,
ktorými namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s tvrdenou arbitrárnosťou a nedostatočnou
odôvodnenosťou napadnutými uzneseniami krajského súdu, ako aj porušenie základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2021
Rastislav Kaššák predseda senátu