Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 275/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Milošom Cimrákom, Advokátska kancelária

JUDr. Cimrák, s. r. o., Štefánikova 7, Nitra, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 27. septembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. decembra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. septembra 2017.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že návrhom z 19. januára 2012 podaným

Okresnému súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka domáhala proti

žalovanej (ďalej len „žalovaná“) vydania platobného rozkazu, ktorým by

bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť jej sumu 190 934,72 € s príslušenstvom z titulu

omeškania žalovanej so zaplatením zročnej faktúry č. 200100532 za dodávku stavebných

a rekonštrukčných prác na základnej a materskej škole. Potom, ako okresný súd

2. februára 2012 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku (v sume 11 456 €,

pričom základom pre jeho výpočet bola suma žalovanej istiny a vyčíslenie jej príslušenstva,

pozn.), uznesením č. k. -13 zo 14. marca 2012 z dôvodu jeho nezaplatenia

konanie zastavil. Proti predmetnému zastavujúcemu uzneseniu podala sťažovateľka

odvolanie spolu so zaplatením súdneho poplatku v odvolacej lehote, ktorý súdny poplatok

sťažovateľka zaplatila len v sume 624 €, t. j. len zo základu, ktorý tvoril príslušenstvo

žalovanej istiny, pretože súčasťou tohto podania bolo aj čiastočné späťvzatie návrhu, a to

v rozsahu celej istiny, ktorú žalovaná medzičasom zaplatila, avšak vzhľadom na skutočnosť,

že v čase podania návrhu bola žalovaná v omeškaní, sťažovateľka trvala na zaplatení jej

príslušenstva pozostávajúceho z (i) úrokov z omeškania (3 436,82 €), zo (ii) zmluvnej

pokuty (6 969,12 €) a z (iii) trov konania pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku

(624 €) a trov právneho zastúpenia (2 925,51 €), pričom nároku na náhradu trov konania sa

sťažovateľka domáhala v zmysle druhej vety ,

podľa ktorého „... Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný

dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.“.

3. Okresný súd uznesením č. k. -23 z 24. apríla 2012 uložil žalovanej

zaplatiť sťažovateľke sumu 10 405,94 € (t. j. úroky z omeškania + zmluvná pokuta), ako aj

náhradu trov konania v sume 3 549,51 €. Žalovaná podala proti predmetnému

platobnému rozkazu odpor, takže o návrhu sťažovateľky ďalej konal okresný súd pod

sp. zn. . Následne žalovaná podaním z 10. októbra 2012 podala proti

sťažovateľke vzájomnú žalobu, ktorou sa domáhala zaplatenia zmluvnej pokuty v sume

169 600 €, a navrhla spojenie predmetnej veci s inou vecou vedenou okresným súdom

pod sp. zn. , v ktorom konaní sa sťažovateľka domáhala proti žalovanej

zaplatenia 1 921,24 € z titulu zaplatenia úroku z omeškania a zmluvnej pokuty z inej

zmluvy o dielo.

4. Okresný súd uznesením č. k. -91 z 8. novembra 2012 spojil

na spoločné konanie veci vedené pod sp. zn. a sp. zn.

s tým, že ďalej bude vo veci konať pod sp. zn. .

5. Následne sťažovateľka svojím podaním zobrala späť svoju žalobu vo veci pôvodne

vedenej pod sp. zn. , a to v rozsahu nároku na zaplatenie úrokov

z omeškania a zmluvnej pokuty (10 405,94 €), pričom trvala už len na náhrade trov

konania, takže okresný súd uznesením č. k. -101 z 15. novembra 2012 (i)

zastavil konanie v časti späťvzatia žaloby sťažovateľkou (o zaplatenie sumy 10 405,94 €),

(ii) rozhodol o nároku na náhradu trov konania, ktorých náhradu priznal žalovanej proti

sťažovateľke, a o vrátení zaplateného súdneho poplatku a (iii) rozhodol, že konanie

o vzájomnej žalobe žalovanej, ako aj konanie o veci pôvodne (rozumej pred spojením,

pozn.) vedenej pod sp. zn. vylučuje opäť na samostatné konanie.

6. Proti výroku uznesenia okresného súdu č. k. -101 z 15. novembra

2012 o priznaní nároku na náhradu trov konania v prospech žalovanej proti sťažovateľke

podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) uznesením sp. zn. z 21. marca 2013, ktorým odvolaním

napadnutý výrok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie

s tým, že okresný súd nepostupoval správne, keď sťažovateľke nepriznal nárok na náhradu

trov konania, ktorá jej v súvislosti so zastavením konania vo veci žalovanej istiny mala

patriť podľa druhej vety , podľa účinného

znenia v rozhodnom čase ktorého „... Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,

ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.“. Krajský súd

súčasne konštatoval, že pokiaľ ide o zastavenie konania v časti príslušenstva k žalovanej

istine, tam mala byť sťažovateľke priznaná náhrada trov konania podľa prvej vety § 146

ods. 2 , podľa účinného znenia ktorej „Ak niektorý

z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.“.

7. Po vrátení veci okresný súd uznesením sp. zn. z 5. augusta 2016

rozhodol, že sťažovateľke priznáva nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie

„... vo výške 89,66 %...“ a na súde druhej inštancie „... vo výške 100 %“. Proti tomuto

rozhodnutiu okresného súdu podala odvolanie žalovaná dôvodiac, že tvrdenie sťažovateľky

o jej omeškaní so zaplatením istiny sa nezakladá na pravde, pretože podľa žalovanej ona

zaplatila túto istinu v čase splatnosti spornej faktúry, a teda ani žaloba nebola podaná

sťažovateľkou dôvodne, takže nemožno byť toho názoru, že v tejto časti by zastavenie

konania zavinila žalovaná oneskorenou úhradou istiny. O odvolaní žalovanej rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 28. októbra 2016, ktorý uznesenie

okresného súdu v celom rozsahu potvrdil a súčasne sťažovateľke priznal nárok na náhradu

trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

8. Dovolanie, ktoré žalovaná proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podala,

odôvodnila dôvodmi podľa a (ďalej len

„CSP“). Dovolací dôvod podľa , podľa ktorého je „dovolanie prípustné

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,

ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd“, bol podľa žalovanej

naplnený tým, že krajský súd rozhodoval v danej veci v senáte, ktorého členkou bola aj

sudkyňa, ktorá v tejto veci rozhodovala v prvom stupni a ktorej rozhodnutie bolo v tomto

odvolacom konaní predmetom prieskumu. Dovolací dôvod podľa , podľa

ktorého je „dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces“, bol podľa žalovanej naplnený tým, že napriek tomu, že

sťažovateľka ako žalobkyňa zaplatila súdny poplatok len v sume, ktorej základom výpočtu

bolo len príslušenstvo žalovanej istiny, t. j. suma 10 405,94 €, a teda konanie iba o tejto

sume malo byť predmetom konania, vo vzťahu ku ktorému mal tak okresný súd, ako aj

krajský súd posudzovať otázku úspechu sťažovateľky v spore, tieto súdy tak nepostupovali

a pri rozhodovaní o priznaní nároku na náhradu trov konania vyhodnocovali úspech

sťažovateľky v spore aj vo vzťahu k istine, z ktorej však sťažovateľka súdny poplatok

nezaplatila a ohľadne ktorej bolo konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavené.

9. O dovolaní žalovanej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 27. septembra 2017, ktorým rozhodnutie krajského súdu sp. zn.

z 28. októbra 2016 v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie,

a to z dôvodu, že na krajskom súde v preskúmavanom odvolacom konaní rozhodovala

vylúčená sudkyňa, ktorá v danej veci konala aj ako sudkyňa okresného súdu.

10. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta arbitrárnosť

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. z 27. septembra 2017, v príčinnej

súvislosti s ktorým malo byť porušené jej základné právo a právo na spravodlivý súdny

proces, a to tým, že (i) najvyšší súd podľa sťažovateľky «...“poskytol právnu ochranu“

napádanému dovolaniu, ktoré mal odmietnuť z dôvodu jeho neprípustnosti...».

Podľa sťažovateľky dovolanie žalovanej smerovalo proti rozhodnutiu krajského súdu

vo veci náhrady trov konania, ktoré nie je rozhodnutím vo veci samej a nie je to ani

rozhodnutie, ktoré by podľa bolo možné považovať za rozhodnutie, ktorým sa

konanie končí, a preto ho mal najvyšší súd ako procesne neprípustné odmietnuť. Podľa

sťažovateľky ňou označené práva boli porušené aj tým, že (ii) najvyšší súd v napádanom

uznesení dostatočne neodôvodnil svoj odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho

súdu, podľa ktorej rozhodnutie o náhrade trov konania nie je rozhodnutím vo veci samej,

ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí. Napokon o arbitrárnosti uznesenia najvyššieho

súdu má podľa sťažovateľky svedčiť aj to, že (iii) najvyšší súd ho v súvislosti s otázkou

prípustnosti dovolania dostatočne neodôvodnil.

11. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného tiež uviedla:

„Sťažovateľ má za to, že z konania a napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vyplýva jednostrannosť, ktorá zakladá svojvôľu a takú aplikáciu

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá je popretím ich

účelu, podstaty a zmyslu. Súd pritom v nadväznosti na skutkový stav svoj právny záver

ústavne akceptovateľným spôsobom neodôvodnil, a preto ho možno považovať

za svojvoľný.“

12. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti , ... na súdnu

ochranu zaručené v a právo na spravodlivý súdny

proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.09.2017,

č. k. -202, p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.09.2017,

č. k. -202 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n ý spoločnosti

, ..., uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume

EUR 374,80,- (slovom: tristosedemdesiatštyri eur, osemdesiat centov) na účet právneho

zástupcu Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK s. r. o., so sídlom Štefánikova 7,

949 01 Nitra, Slovenská republika, , do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. V súvislosti so sťažovateľkou napádaným uznesením najvyššieho súdu ústavný

súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ().

16. Najvyšší súd svoje rozhodnutie v interakcii s námietkami sťažovateľky

v podstatnej časti takto odôvodnil:

„Z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolateľ prípustnosť dovolania podaného

dňa 28. októbra 2016 odôvodňuje ustanovením a

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej,

alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca ( ).

V danom prípade predmetom dovolacieho konania je uznesenie odvolacieho súdu

č. k. -157 zo dňa 28. októbra 2016, ktorým Krajský súd v Trenčíne potvrdil

uznesenie súdu prvej inštancie č. k. -121 zo dňa 5. augusta 2016, ktorým

prvostupňový súd žalobcovi priznal náhradu trov konania na súde prvej inštancie vo výške

89,66 % a náhradu trov konania na súde druhej inštancie vo výške 100 %. Ide teda

o rozhodnutie o náhrade trov konania.

Ako prvou otázkou sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal, či ustanovenie

§ 420 písm. e/ sa vzťahuje aj na uznesenia týkajúce sa náhrady trov konania, keďže podľa

tvrdenia žalovaného nejde o vec samu a ide iba o procesné rozhodnutie.

Z ustanovenia je zrejmé, že dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak

rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd.

V danom prípade ide o časť výroku o zastavení konania, týkajúceho sa trov konania,

teda rozhodnutím, ktorým a konanie končí.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ( ) zastáva názor, že pokiaľ vo veci

rozhodol vylúčený sudca ako tvrdí dovolateľ, ide o dovolanie s poukazom na ustanovenie

prípustné.“

17. Z v danom prípade aplikovaného , ktorý upravuje otázku prípustnosti

dovolania z dôvodu tam uvedených dôvodov zmätočnosti, vyplýva, že z týchto dôvodov je

dovolanie prípustné „... proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo

ktorým sa konanie končí“. Inými slovami, toto ustanovenie zakotvuje prípustnosť dovolania

v alternatíve buď proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, t. j. proti rozhodnutiu

majúcemu hmotnoprávny charakter, alebo proti rozhodnutiu, ktoré síce nemá charakter

rozhodnutia o matérii konania, t. j. nejde síce o rozhodnutie vo veci samej, ale ide

o rozhodnutie, ktorým odvolací súd o danej otázke rozhodovanie končí inak ako

meritórnym (hmotnoprávnym) rozhodnutím vo veci samej. V tejto súvislosti je nutné

podotknúť, že aj rozhodnutie vo veci samej (t. j. meritórne rozhodnutie) je svojou podstatou

a svojimi dôsledkami rozhodnutím, ktorým sa konanie o predmete sporu končí, avšak

pre účely posudzovania prípustnosti dovolania podľa takéto rozhodnutie

nemožno zaradiť do skupiny rozhodnutí „ktorým sa konanie končí“, pretože pre tento účel

je už zaradené do skupiny rozhodnutí „vo veci samej“.

18. Za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí,

teda možno považovať rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní inak ako jeho

vecným prejednaním (t. j. rozhodnutie o odmietnutí odvolania alebo o zastavení

odvolacieho konania), rozhodnutie odvolacieho súdu o zastavení konania z dôvodu

späťvatia žaloby po rozhodnutí prvostupňového súdu a pred rozhodnutím odvolacieho súdu

( ) a uznesenie, ktorým odvolací súd potvrdil alebo zmenil prvostupňové

uznesenie o otázke, ktorej vyriešenie sa týmto uznesením končí, pričom spravidla pôjde

o uznesenia odvolacieho súdu, ktorými rozhodol o odvolaní proti uzneseniam podľa § 357

, ktoré síce možno v dovolacom konaní preskúmať z dôvodov zmätočnosti uvedených

v , avšak z dôvodov zásadnej právnej významnosti sú v zmysle

z prieskumu dovolacím súdom vylúčené.

19. V intenciách uvedeného je podľa jedným z uznesení, proti

ktorým je prípustné odvolanie a ktoré sú tak v danej nimi riešenej otázke s konečnou

platnosťou preskúmateľné v rámci odvolacieho konania, aj uznesenie, ktorým prvostupňový

súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania s konečnou platnosťou, takže rozhodnutie

odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke nároku na náhradu trov konania rozhodnutím

konečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí, pozn.), a teda ho možno

v zmysle už uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom konaní

z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.

20. V danom prípade bolo dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým

potvrdil rozhodnutie okresného súdu o nároku na náhradu trov konania (nie o výške trov

konania, pozn.), takže toto rozhodnutie ako rozhodnutie, ktorým sa pred odvolacím súdom

konanie o tomto nároku s konečnou platnosťou skončilo, bolo možné z dôvodov

zmätočnosti podľa podrobiť prieskumu dovolacieho súdu. Z tohto hľadiska

možno napádané uznesenie najvyššieho súdu, aj keď je stručne odôvodnené, považovať

v otázke posúdenia prípustnosti dovolania ako ústavne udržateľné, majúce základ

v aplikovanej právnej úprave, ktoré tak v súvislosti s námietkami sťažovateľky nemohlo

mať za následok porušenie práva sťažovateľky na spravodlivý proces.

21. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol ( ) tak,

ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

22. Nad rámec sťažnosti sťažovateľky v súvislosti s napádaným uznesením

najvyššieho súdu by bola diskutabilnou ústavná udržateľnosť jeho záverov o nenaplnení

dovolacieho dôvodu zmätočnosti podľa pri vymedzení predmetu

konania majúceho vplyv na hodnotenie miery úspechu strany v spore.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného

rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľke úhrady trov

konania je viazané na vyslovenie porušenia jej práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta

), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2018