Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 410/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľov , , , , , , a , , , zastúpených Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., Námestie svätého Egídia 40/93 Poprad, proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. -229 z 19. marca 2026 vo výroku o trovách konania takto

r o z h o d o l :

1. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -229 z 19. marca 2026 v časti výroku o náhrade trov odvolacieho konania b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. -229 z 19. marca 2026 v časti výroku o náhrade trov odvolacieho konania z r u š u j e a v e c m u v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľom trovy konania 2 067,83 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci

1. Ústavný súd uznesením č. k. -16 z 30. júna 2026 prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu ústavnú sťažnosť doručenú mu 11. júna 2026, ktorou sa sťažovatelia domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len ,a“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) označeným rozsudkom

krajského súdu vo výroku o trovách konania. Navrhujú rozsudok v napadnutom výroku zrušiť, vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a priznať im náhradu trov vzniknutých v konaní pred ústavným súdom.

2. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia boli žalovanými v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. , v ktorom sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Okresný súd žalobu zamietol a sťažovateľom priznal voči žalobcom náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Na základe odvolania žalobcov krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu a stranám nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. O trovách rozhodol podľa (ďalej aj „“) v spojení s a nasl. . Žalobcovia vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemajú právo na náhradu trov a sťažovatelia nežiadali priznať trovy tohto štádia konania.

II. Argumentácia sťažovateľov

4. Sťažovatelia namietajú, že krajský súd, konajúc o odvolaní žalovaných, vo veci samej rozhodol v prospech sťažovateľov a napriek tomu im nepriznal náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu, že trovy nežiadali priznať. Svoje rozhodnutie tak založil na dôvode, ktorý zákon nepozná. Podľa súd rozhoduje o nároku na náhradu trov konania bez návrhu. Uvedené platí aj v rámci odvolacieho konania. Samotný princíp úspechu predstavuje zákonný základ pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov, naproti tomu krajský súd nesprávnym výkladom zákona požadoval jeho uplatnenie. Krajský súd pritom neaplikoval , nekonštatoval existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa ani nevysvetlil odklon od zásady úspechu v konaní.

5. S uvedeným súvisí aj námietka nedostatočného ústavne neakceptovateľného odôvodnenia napadnutého rozsudku, z ktorého nie je zrejmé, na základe akého ustanovenia krajský súd postupoval, ani vysvetlenie dôvodov tohto postupu a jeho arbitrárnosti.

III. Vyjadrenie krajského súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľov

6. Predseda krajského súdu, odkazujúc na vyjadrenie predsedníčky príslušného senátu, zrekapituloval časť odôvodnenia napadnutého rozsudku a konštatoval, že podľa jeho názoru krajský súd správne sťažovateľom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, keďže ich nežiadali priznať. Napadnutý rozsudok považuje za zákonný, preskúmateľný a nearbitrárny, preto považuje ústavnú sťažnosť za neopodstatnenú.

7. Zúčastnená osoba , ktorá ako jediná využila možnosť vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti, vo vyjadrení uvádza výlučne skutočnosti týkajúce sa podstaty sporu, nie rozhodnutia o trovách konania.

8. Sťažovatelia v replike konštatujú, že krajský súd sa nevyjadril k podstate ústavnej sťažnosti, iba konštatoval správnosť namietaného postupu.

IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

9. Ústavná sťažnosť smeruje proti rozsudku krajského súdu vo výroku o nároku na náhradu trov odvolacieho konania. Predtým, ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu dôvodnosti ústavnej sťažnosti, sa zaoberá otázkou, či bolo vo veci prípustné dovolanie. Základ argumentácie sťažovateľov smeruje proti nesprávnemu právnemu posúdeniu krajským súdom, ktorý rozhodol o nepriznaní nároku na náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu, že si ho sťažovatelia neuplatnili. pritom výslovne stanovuje neprípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o náhrade trov konania v prípade namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci ( ) (porov. ). Aj v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v prejednávanej veci dovolací prieskum a priori vylúčený úpravou v ustanovení , podľa ktorého dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) . Ustanovenie stanovuje, že odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania ().

10. Ústavný súd tak uzatvára, že podanie dovolania by vzhľadom na prezentovanú sťažnostnú argumentáciu sťažovateľov objektívne nebolo účinným prostriedkom ochrany ich práv.

11. Ústavný súd akcentuje jeho postavenie ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je súčasťou systému všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu tak nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, ale jeho úloha sa zásadne obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.

12. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných kritérií. O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

13. Krajský súd svoje rozhodnutie o nepriznaní nároku na náhradu trov konania sťažovateľom s odkazom na a a nasl. odôvodnil skutočnosťou, že trovy tohto štádia konania si nežiadali priznať. Ústavný súd považuje tento právny názor za problematický a ústavne neudržateľný.

14. Ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie obsiahnuté v šiestej hlave druhej časti ( až ) sa použijú aj na odvolacie konanie ( ). Náhradu trov konania nie je nutné si uplatniť, súd o nej rozhodne ex lege, resp. ex offo, aj bez návrhu ( ).

15. Inými slovami, pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania je potrebné vychádzať zo všeobecných ustanovení o trovách konania pred súdom prvej inštancie. Môžu sa tu preto uplatniť všetky zásady typické pre náhradu trov konania vrátane zásady úspechu v konaní. Zároveň platí, že odvolací súd rozhoduje o nároku na náhradu trov konania aj bez návrhu, a to v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Zákon však osobitne upravuje iba prípad, ak odvolací súd mení alebo zrušuje napádané rozhodnutie. Pri ostatných spôsoboch rozhodnutia odvolacieho súdu je potrebné vychádzať z analogického použitia ustanovení o trovách konania pred súdom prvej inštancie. Ak odvolací súd potvrdí napadnuté rozhodnutie, rozhodne o náhrade trov odvolacieho konania (porov. Ivančo, M., Ivanko, D. a kol. . Komentár. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2026, s. 1026).

16. Situáciu, ktorá vznikla v napadnutom konaní, je potrebné odlíšiť od stavu, keď strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, si náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli. Vtedy je v súlade s základných princípov zakotvujúcim hospodárnosť konania rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva. Inými slovami, v takom prípade súd právo na náhradu neprizná, lebo niet čo priznať (porov. idem, s. 650).

17. V okolnostiach veci však zo samotného napadnutého rozsudku vyplýva minimálne to, že (i) sťažovatelia podali k odvolaniu žalobcov vyjadrenie (body 7 a 8) a (ii) v odvolacom konaní boli právne zastúpení (záhlavie rozsudku).

18. Krajským súdom implicitne požadované uplatnenie si nároku na náhradu trov odvolacieho konania pritom nemá oporu v právnej úprave rozhodovania o trovách odvolacieho konania. Z uvedeného je zrejmé, že vo veci sťažovateľov zo strany krajského súdu došlo k nesprávnej aplikácii jednoduchého práva. Krajský súd sa zároveň odchýlil od znenia ustanovenia do tej miery, že poprel jeho účel a význam, a tým svoje rozhodnutie zaťažil vadou ústavnej neudržateľnosti, ktorej dôsledkom je porušenie označených práv sťažovateľov.

19. V dôsledku už uvedených nedostatkov poskytnutej súdnej ochrany zo strany krajského súdu, ktorá nezodpovedá právu sťažovateľov na ústavne konformný výklad a aplikáciu zákonných noriem v ich právnej veci, ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov podľa a práva podľa dohovoru (výrok 1 tohto nálezu).

20. Vo vzťahu k námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný súd pripomína, že predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. V tomto smere poukazuje ústavný súd na uznesenie sp. zn. , v ktorom bolo okrem iného v súvislosti s nárokom na náhradu trov konania vyslovené, že ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd končí rozhodovanie o tejto otázke, ktoré tak možno považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom konaní z dôvodov zmätočnosti [teda aj podľa ]

ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ústavnú sťažnosť v tejto časti možno považovať za neprípustnú.

21. Ústavný súd v súvislosti s návrhom sťažovateľov na zrušenie napadnutého rozsudku v časti výroku o nároku na náhradu trov odvolacieho konania a vrátenie veci krajskému súdu dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby tomuto návrhu podľa v spojení s o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

22. Krajský sud je v ďalšom konaní vo veci podľa viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.

V. Trovy konania

23. Sťažovatelia, ktorí požiadali o náhradu trov konania, ich v ústavnej sťažnosti nevyčíslili. Aj napriek uvedenému ústavný súd disponujúci širokým priestorom na úvahu o tom, či vôbec priznať náhradu trov konania, a ak áno, v akom rozsahu (, ), s prihliadnutím na výsledok konania priznal sťažovateľom ( ) náhradu trov konania v celkovej sume 2 067,83 eur (výrok 3 tohto nálezu).

24. Pri výpočte trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z , , , a , a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Advokátovi patrí náhrada trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2026 (príprava a prevzatie právneho zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti). Odmena za jeden úkon za rok 2026 predstavuje sumu 396,50 eur, znížená pri zastupovaní druhej a ďalšej osoby o 50 % 198,25 eur. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom (15,86 eur) predstavuje pri troch sťažovateľoch sumu 1 681,16 eur, ktorú ústavný súd zvýšil o daň z pridanej hodnoty (sadzba dane vo výške 23 %), pretože právny zástupca je platiteľom tejto nepriamej dane. Repliku sťažovateľov nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jej obsah ako podanie, v ktorom by boli uvedené relevantné skutočnosti pre rozhodnutie, preto odmenu zaň nepriznal.

25. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov ( v spojení s ) uvedeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od jeho právoplatnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2026

Miroslav Duriš predseda senátu