Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 196 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (201)III. ÚS 209/2020
PDF · 358.6 KB
No categories available
III. ÚS 209/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 209/2020-112
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov
Petra Straku a Roberta Šorla prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, ,
, , , ,
, ,
, , , ,
, , , ,
, , ,
, , ,
, , , ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, , ,
, , ,
, , , ,
, , , ,
, , ,
, , ,
, , , , ,
, , ,
, , , ,
, , ,
, ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, , ,
, , ,
, , , ako
právneho nástupcu účastníkov: , a
, , , ,
, , ,
, , ,
, , ,
, , ,
, , ,
, , , ,
, , ,
, , ,
, , , ,
, , ,
, , ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, , , ,
, , ,
, , ,
, , , ,
, , ,
, , ,
, , ,
, , , ,
, , ,
, , ,
, , , ,
, , , ,
, , ,
, , ,
, , , , ,
, , ,
, , ,
, , ,
, , ,
, , , a ,
, , zastúpených obchodnou spoločnosťou
PIHORŇA, LENÁRT, JAŠŠO, s. r. o., Hrnčiarska 29, Košice, v mene ktorej koná konateľ
a advokát JUDr. Peter Lenárt, pre namietané porušenie ich základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7 S 87/2016 a takto
rozhodol:
1. Základné právo , , ,
, , , , ,
, , , , ,
, , , ,
, , , , ,
, , , , , ,
, , , ,
, , , , ,
, , , , ,
, , , ,
, , , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , , ,
, , , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , a
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7 S 87/2016 p o r u š e n é b o l i .
2. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť ,
, , , , ,
, , , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , a
trovy právneho zastúpenia v sume 2 084,06 € (slovom dvetisícosemdesiatštyri eur
a šesť centov) na účet ich právneho zástupcu – obchodnej spoločnosti PIHORŇA,
LENÁRT, JAŠŠO, s. r. o., Hrnčiarska 29, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
3. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 209/2020-81 z 9. júna 2020 prijal v celom rozsahu na ďalšie konanie ústavnú
sťažnosť , , ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, , ,
, , ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, , , ,
, , ,
, , ,
, ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, , , ,
, , ,
, , ,
, , , ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, , , ,
, , ,
, , ,
, ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, , ,
, , ,
, , , , ako
právneho nástupcu účastníkov: , a
, , , ,
, , ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, ,
, , ,
, , , ,
, , ,
, , ,
, , ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, , , ,
, , ,
, ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, , ,
, , ,
, , , ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, , ,
, , ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, , a , ,
(ďalej len „sťažovatelia), podľa § 56 ods. 5 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou
namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 S 87/2016 (ďalej aj
„napadnuté konanie“).
2. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uviedli, že v zmysle § 32 ods. 3 zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) sa
stali účastníkmi konania v právnej veci žalobcov 1. Slovenský pozemkový fond,
Búdková 36, Bratislava, IČO 17 335 345 (ďalej len „SPF“), 2. Slovenská republika,
v zastúpení SPF, 3. , v zastúpení SPF, 4. v zastúpení
SPF, 5. v zastúpení SPF, 6. v zastúpení SPF,
a žalovaného Okresného úradu Košice, odboru opravných prostriedkov, Komenského 52,
Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OÚ-KE-OOP4-
2016/033634/Nan z 5. augusta 2016.
3. Okresný úrad Košice, odbor opravných prostriedkov rozhodnutím č. OÚ-KE-
OOP4-2016/033634/Nan z 5. augusta 2016 potvrdil rozhodnutie Okresného úradu Košice,
pozemkového a lesného odboru č. OÚ-KE-PLO-2016/004378-207-Pr. z 12. júla 2016,
ktorým podľa § 16 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených
záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim v znení neskorších predpisov
schválil vykonanie projektu pozemkových úprav na vyporiadanie vlastníctva pozemkov
v záhradkovej osade , v katastrálnom území
schváleného rozhodnutím Okresného úradu Košice, pozemkového a lesného odboru č. OÚ-
KE-PLO-2016/004378-202-Pr. z 9. júna 2016.
4. Sťažovatelia namietajú, že v napadnutom konaní vedenom krajským súdom
dochádza k zbytočným prieťahom. Poukázali na to, že správna žaloba bola podaná
na krajskom súde 19. augusta 2016, následne krajský súd doručil žalobu účastníkom
konania a vyzval ich, aby si určili spoločného zástupcu. Tí si ho zvolili a 5. októbra 2016
zaslali vyjadrenie vo veci samej. Okresný úrad Košice, odbor opravných prostriedkov zaslal
vyjadrenie k žalobe 26. septembra 2016. Následne bol krajský súd podľa sťažovateľov
3 roky nečinný a až 25. novembra 2019 rozhodol o návrhu na priznanie odkladného účinku
správnej žalobe. Pojednávanie vo veci bolo nariadené na 15. január 2020.
5. Ústavný súd v súčinnosti s krajským súdom zistil, že vo veci bolo rozhodnuté
5. februára 2020 a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 26. marca 2020.
6. Sťažovatelia konštatovali, že dĺžka napadnutého konania nie je odôvodnená
právnou a faktickou zložitosťou veci a svojím konaním neprispeli k prieťahom v konaní.
7. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom
rozhodol, že krajský súd v napadnutom konaní porušil ich základné právo podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby prikázal krajskému súdu vo veci
konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľom primerané finančné
zadosťučinenie, každému v sume 3 600 €, ako aj náhradu trov konania.
8. Ústavný súd prijal v celom rozsahu ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie v senáte
zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a zo sudcov Ivana
Fiačana a Petra Straku. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku
č. 1 schváleného 27. mája 2020 a dodatku č. 2 schváleného 1. októbra 2020 bola vec
prerokovaná v treťom senáte ústavného súdu v zložení Martin Vernarský (predseda senátu)
a sudcovia Peter Straka a Robert Šorl.
II.
Vyjadrenie krajského súdu a ďalšie podania sťažovateľov
9. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. 1 Spr V 457/2020 z 2. júla 2020
doručeným ústavnému súdu 8. júla 2020 vyjadril k ústavnej sťažnosti podpredseda
krajského súdu, v ktorom uviedol chronologický prehľad jednotlivých úkonov krajského
súdu a konštatoval:
„Vychádzajúc z horeuvedeného obsahu administratívneho konania išlo podľa môjho
názoru o zložitú vec predovšetkým po právnej stránke, a to s možnými právnymi dopadmi
na vlastnícke práva tých účastníkov administratívneho konania, u ktorých nedošlo k úhrade
ceny za nehnuteľnosti nadobudnuté v rámci projektu pozemkových úprav v záhradkovej
osade , katastrálne územie .
V rozhodovacej činnosti správneho kolégia Krajského súdu v Košiciach nebolo
predtým rozhodnuté o žalobe Slovenského pozemkového fondu k tak zásadným právnym
otázkam, a preto aj súdne rozhodnutie v preskúmavanej veci môže mať dopad na riešenie
právnych vzťahov v záhradkových osadách vo všeobecnosti...
V priebehu súdneho preskúmavacieho konania sa nevyskytli žiadne výrazné procesné
prekážky postupu správneho súdu smerujúcemu k meritórnemu rozhodnutiu.
5. Sťažovatelia nezapríčinili vo veci podľa zistení vyplývajúcich z obsahu
elektronického spisu prieťahy v konaní.
6. Pokiaľ ide o prieťahy spôsobené súdom, z obsahu a chronologického usporiadania
úkonov súdu a účastníkov... vyplýva obdobie zhruba od začiatku roku 2017 do 22.10.2019,
ktoré nie je dobou vykonávania procesných úkonov.
7. K otázke ústavného súdu, či zistené prieťahy považuje Krajský súd v Košiciach
za zbytočné prieťahy je potrebné poukázať na obsah bodu 2. tohto vyjadrenia. Senát
v danom predmete súdneho prieskumu nemal ujasnený jednoznačný právny názor na vec,
s čím súvisel aj časový posun pre vydanie meritórneho rozhodnutia. Nemožno preto
jednoznačne konštatovať, že na strane súdu išlo o zbytočné prieťahy. Preťaženosť
Správneho kolégia Krajského súdu v Košiciach je pritom známou skutočnosťou.
8. Z obsahu elektronického spisu nevyplývajú žiadne iné okolnosti, ktoré majú vplyv
na prieťahy v konaní.
9. Záverom sa k obsahu súdneho konania žiada poznamenať, že v danom prípade
bola sťažnosť sťažovateľov na ústavný súd podaná dňa 20.01.2020. Z obsahu spisu je
zrejmé, že dňa 15.01.2020 sa v predmetnej veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sa
zúčastnili účastníci konania a ich zástupcovia vrátane právneho zástupcu spoločného
zástupcu sťažovateľov, pričom na uvedenom pojednávaní bolo účastníkom konania a ich
zástupcom v zmysle § 116 SSP oznámené, že rozsudok vo veci bude vyhlásený dňa
05.02.2020, kedy aj došlo k jeho vyhláseniu. Termín vyhlásenia rozsudku je v zmysle
výkladu tohto zákonného ustanovenia potrebné považovať za pokračovanie
predchádzajúceho v podstate skončeného meritórneho pojednávania. Z uvedeného je
potrebné vyvodiť záver, že v čase podania predmetnej ústavnej sťažnosti stav právnej
neistoty sťažovateľov netrval.“
10. Podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení zároveň vyslovil súhlas
s upustením od ústneho pojednávania v danej veci v zmysle § 58 ods. 3 zákona o ústavnom
súde.
11. K vyjadreniu krajského súdu zaujali na základe výzvy ústavného súdu stanovisko
aj sťažovatelia. Títo vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 6. augusta 2020 uviedli:
„Argumentácia Krajského súdu, že sťažovatelia neboli iniciátormi žaloby, keďže sa
stali účastníkmi konania zo zákona, nie je dôvodná, a nemá žiaden vplyv na právo
vyplývajúce z Ústavy Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2, keďže právo na prejednanie veci
bez zbytočných prieťahov konania je Ústavou SR garantované pre ktorúkoľvek stranu
sporu.
Dňa 14.01.2020 bola podaná Ústavná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky na Ústavný súd Slovenskej republiky prostredníctvom portálu verejnej
správy(slovensko.sk). Nakoľko podanie obsahovalo veľké množstvo príloh - plnomocenstiev,
došlo k overeniu elektronických podpisov až dňa 20.01.2020. Avšak ani táto skutočnosť
nemá vplyv na to, že Krajský súd bol od roku 2016 do novembra 2019 nečinný...
Napriek tomu, že Krajský súd na predmetnom pojednávaní dňa 15.01.2020 vo veci
rozhodol, nemení to nič na tom, že právo sťažovateľov bolo nekonaním súdu porušené...
Pokiaľ ide o zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, po preskúmaní súdneho spisu
a z neho vyplývajúceho postupu súdu sťažovateľ nepovažuje právnu a faktickú zložitosť veci
tohto prípadu za dôvod, pre ktorý má konanie trvať takmer 3 roky bez vykonania
akéhokoľvek úkonu. O tom, že predmetná vec nie je zložitou právnou vecou svedčí aj to,
že Krajský súd dokázal rozhodnúť len na základe vyjadrení, ktoré mu boli doručené v roku
2016 a na prvom pojednávaní, ktoré vo veci vytýčil. Krajský súd nevyzval účastníkov
k doloženiu podkladov, vyjadrení alebo dôkazných prostriedkov, a teda nie je možné brať
do úvahy námietku KS KE, že v danej veci išlo o zložitý prípad. V danom prípade je
na mieste poukázať, že súd v danom prípade ak konal dokázal vo veci rozhodnúť
za 3 mesiace, čo tiež nasvedčuje tomu, že nejde o zložitý prípad.
... Už samotné nekonanie vo veci od októbra 2016 do novembra 2019 zakladá právo
sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Taktiež nemožno v tomto
prípade argumentovať nadmernou zaťaženosťou súdu...“
12. Sťažovatelia zároveň vyslovili súhlas s upustením od ústneho pojednávania
v konaní o prijatej ústavnej sťažnosti v zmysle § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
13. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
III.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
14. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
15. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
17. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
19. Sťažovatelia sa svojou ústavnou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pričom k porušeniu sťažovateľmi označených práv malo dôjsť postupom krajského súdu
v napadnutom konaní.
20. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ
ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07,
21. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.
IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).
22. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú
sťažnosť sťažovateľov.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
23. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
24. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 5 ods. 7 SSP, podľa ktorého správny
súd sám určuje poradie jednotlivých procesných úkonov tak, aby konanie pred ním bolo
rýchle a hospodárne, ďalej z § 103 ods. 1 prvej vety SSP, podľa ktorej ak sa konanie začalo,
postupuje v ňom správny súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
rozhodnutá, a tiež z § 105 ods. 1 SSP, ktorý určuje, že ak správny súd nariadi pojednávanie,
pripraví ho tak, aby bolo možné rozhodnúť vo veci spravidla na jedinom pojednávaní.
25. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že po právnej
stránke ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Košice, odboru
opravných prostriedkov vo veci vykonania projektu pozemkových úprav na vyporiadanie
vlastníctva pozemkov v záhradkárskej osade, ktoré patrí k štandardnej rozhodovacej
činnosti súdov v správnom súdnictve. Čo sa týka skutkovej stránky, ústavný súd konštatuje,
že možno pripustiť istú mieru skutkovej zložitosti veci vyplývajúcu z väčšieho počtu
účastníkov v konaní pred správnym súdom.
26. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov v napadnutom
konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich
ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom konaní
k zbytočným prieťahom.
27. Napokon ústavný súd hodnotil postup krajského súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov v priebehu napadnutého konania a z vyjadrenia podpredsedu
krajského súdu, chronologického prehľadu jednotlivých úkonov súdu a predloženého
súdneho spisu zistil, že v napadnutom konaní sa nečinnosťou vyznačovalo obdobie
od októbra 2016 do októbra 2019, teda v dĺžke 3 rokov, keď krajský súd nevykonal vo veci
žiaden úkon. Obrana krajského súdu týkajúca sa právnej zložitosti veci nemôže v žiadnom
prípade ospravedlniť jeho trojročnú nečinnosť. Navyše, v tejto súvislosti ústavný súd
poukazuje na to, že až po uvedených troch rokoch nečinnosti, teda v októbri 2019, krajský
súd doručoval žalobcom vyjadrenie žalovaného z 26. septembra 2016 a vyjadrenie
spoločného zástupcu ostatných účastníkov z 5. októbra 2016, pričom na takéto oneskorenie
doručovania vyjadrení nebol nijaký dôvod. Samotný súd pritom vo svojom vyjadrení
konštatoval, že v priebehu konania sa nevyskytli žiadne výrazné procesné prekážky jeho
postupu smerujúceho k meritórnemu rozhodnutiu.
28. Pokiaľ ide o obranu krajského súdu spočívajúcu v argumentácii o preťaženosti
jeho správneho kolégia, ústavný súd tu poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,
že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet
sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie
svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú
štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní
29. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského
súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
V.
Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
30. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
31. Hoci ústavný súd zistil, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu
označených práv sťažovateľov, neprikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 7 S 87/2016
konal bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy, pretože
označená vec už bola v čase rozhodovania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti
sťažovateľov právoplatne skončená, a to rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 S 87/2016
z 5. februára 2020, ktorý nadobudol právoplatnosť 26. marca 2020.
32. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
33. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to
požiadal.
34. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý
požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
35. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
36. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti žiadali o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia každému v sume 3 600 €, čo odôvodnili predovšetkým trojročným obdobím
nečinnosti krajského súdu, ako aj sťažením ich postavenia tým, že im bol odopretý prístup
k ich nehnuteľnostiam.
37. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
38. Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania finančného zadosťučinenia
aplikoval zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a zároveň sa riadil
úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie
ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp.
záväznou medzinárodnou zmluvou.
39. Ústavný súd vychádzal aj z charakteru napadnutého konania pred krajským
súdom, ktorého úlohou bolo preskúmanie zákonnosti právoplatného rozhodnutia správneho
orgánu, na základe ktorého sťažovatelia nadobudli vlastníctvo k pozemkom v záhradkárskej
osade . Miera právnej neistoty sťažovateľov,
ktorí sa stali vlastníkmi pozemkov na základe právoplatného administratívneho rozhodnutia
preskúmavaného pred správnym súdom, je tak v napadnutom správnom súdnom konaní
nepochybne nižšia. Je potrebné tiež poukázať na skutočnosť, že vec bola pred krajským
súdom v čase rozhodovania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti sťažovateľov právoplatne
skončená.
40. Aj rozhodovacia prax ESĽP v prípadoch porušenia práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote zdôrazňuje, že veľký počet účastníkov bude mať veľmi
pravdepodobne dopad na rozsah spravodlivého zadosťučinenia priznaného za nemajetkovú
ujmu. Takýto prístup je založený na skutočnosti, že počet jednotlivcov zúčastnených
na spoločných konaniach pred vnútroštátnymi súdmi nie je bez významu z hľadiska
nemajetkovej ujmy pociťovanej každým z nich v dôsledku dĺžky takého konania,
a to v porovnaní s nemajetkovou ujmou pociťovanou jednotlivcom, ktorý inicioval rovnaké
konanie na individuálnej báze („a high number of participants will very probably have an
impact on the amount of just satisfaction to be awarded in respect of non-pecuniary
damage. Such an approach is based on the fact that the number of individuals participating
in common proceedings before the domestic courts is not neutral from the perspective of the
non-pecuniary damage that may be sustained by each of them as a result of the length of
those proceedings when compared with the non-pecuniary damage that would be sustained
by an individual who had brought identical proceedings on an individual basis.“; rozsudok
Veľkej komory ESĽP z 15. 2. 2008 vo veci Arvanitaki-Roboti a ďalší proti Grécku,
sťažnosť č. 27278/03, bod 29). ESĽP potom redukciu spravodlivého zadosťučinenia
v konkrétnej posudzovanej kauze založil na tvrdení, podľa ktorého 91 žalobcov postupovalo
spoločne pri iniciovaní konaní na správnych súdoch na účel prieskumu zákonnosti
administratívneho rozhodnutia. Nepodávali teda separátne návrhy na príslušných súdoch,
ale všetci sledovali rovnaký cieľ, totiž zrušenie sporného rozhodnutia. Navyše, v konaní
pred správnymi súdmi o zrušení rozhodnutia nemal počet žalobcov akýkoľvek dopad
na výstup týchto konaní, ktorý spočíval výlučne v posúdení zákonnosti sporného
administratívneho rozhodnutia. Preto ESĽP zastával názor, že v porovnaní s konaniami,
v rámci ktorých žalobcovia podávajú paralelne individuálne žaloby o plnenie, spoločný cieľ
napadnutých konaní zmierňoval ťažkosti a neistotu spôsobenú ich oneskorením („... the
ninety-one applicants had acted together in bringing the proceedings in issue before the
administrative courts in order to challenge the lawfulness of an administrative decision.
Thus, they did not lodge separate requests before the competent courts, but were all
pursuing the same objective, namely that of having the disputed decision set aside.
In addition, in proceedings before the administrative courts to have a decision set aside,
the number of claimants has no impact whatsoever on the outcome of the proceedings,
which concern exclusively the lawfulness of the contested administrative decision.
The Court therefore considers that, in comparison with civil proceedings in which
claimants lodge individual claims for compensation simultaneously, the shared objective of
the impugned proceedings was such as to alleviate the inconvenience and uncertainty
experienced on account of their delay.“; bod 34 rozsudku vo veci vo veci Arvanitaki-Roboti
a ďalší proti Grécku).
41. Nadväzne ústavný súd podotýka, že prejednávanú vec sťažovateľov
s rekapitulovaným prípadom ESĽP spája nielen veľký počet účastníkov, ale aj prieskumná
povaha konania v správnom súdnictve.
42. Krajský súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti v súvislosti so zistenými
prieťahmi argumentoval najmä právnou zložitosťou veci, na ktorú nemal senát ujasnený
jednoznačný právny názor, a preťaženosťou svojho správneho kolégia. Ústavný súd k tomu
už uviedol, že právna zložitosť veci nemôže v žiadnom prípade ospravedlniť jeho trojročnú
nečinnosť. Pokiaľ ide o obranu krajského súdu spočívajúcu v argumentácii o preťaženosti
jeho správneho kolégia, pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal
ústavný súd túto skutočnosť do úvahy. Ústavný súd v tejto súvislosti už poukázal na svoju
ustálenú judikatúru, podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť
konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania
zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený
subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní (IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 135/07). Vo výnimočných prípadoch daných špecifickými
okolnosťami, za ktorých všeobecný súd koná, však enormná zaťaženosť všeobecných súdov
hraničiaca s ich schopnosťou zabezpečiť v relevantnom čase (obvyklý) riadny chod orgánov
verejnej moci môže predstavovať okolnosť hodnú osobitného zreteľa pri rozhodovaní
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia (m. m. IV. ÚS 471/2012).
43. Vzhľadom na uvedené skutočnosti deklarovanie porušenia práv sťažovateľov
predstavuje podľa názoru ústavného súdu dostatočné zavŕšenie poskytnutej ústavnoprávnej
ochrany, preto im požadované primerané finančné zadosťučinenie nepriznal a v tejto časti
ústavnej sťažnosti nevyhovel.
VI.
Trovy konania
44. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
45. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
46. Ústavný súd priznal sťažovateľom trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
47. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku
2019 v sume 1 062 €. Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov konania za dva úkony
právnej služby vykonané v roku 2020 (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie
ústavnej sťažnosti), pričom hodnota jedného úkonu je 177 €.
48. Vzhľadom na to, že právny zástupca zastupoval 98 osôb, v zmysle § 13 ods. 2
vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony
pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. Vychádzajúc z uvedeného, hodnota jedného
spoločného úkonu právnej služby v tomto prípade predstavuje sumu 8 673 €. Ďalej má
právny zástupca sťažovateľov nárok aj na náhradu režijného paušálu 10,62 € za jeden úkon
podľa vyhlášky. Právny zástupca je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa
odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty vo výške
20 %. Náhrada trov právneho zastúpenia vypočítaná ústavným súdom spolu takto
predstavuje sumu 20 840,69 €.
49. Ústavný súd však znížil odmenu za poskytovanie právnych služieb na jednu
desatinu zo sumy vypočítanej ústavným súdom, t. j. na 2 084,06 €. Vzhľadom na to,
že právny zástupca zastupoval sťažovateľov v konaní pred ústavným súdom o jednej
ústavnej sťažnosti, v ktorej sa argumentácia vzťahuje na všetkých sťažovateľov rovnako,
v podstatnej miere boli znížené nároky na prípravu zastupovania a spísanie ústavnej
sťažnosti. Pri tomto znížení náhrady uplatnených trov ústavný súd vychádzal z § 73 zákona
o ústavnom súde regulujúceho trovy konania na ústavnom súde. Predmetné ustanovenie
svojou štruktúrou (vzťah odseku 1 a 3) vytvára koncept založený na východisku,
podľa ktorého účastník konania na ústavnom súde v zásade sám znáša trovy takého konania
a len v odôvodnených (i) prípadoch ústavný súd môže (ii) podľa výsledku konania
uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému
účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Zákon o ústavnom súde nestavia právo
na náhradu trov konania do nárokovateľnej polohy, ako je to v iných druhoch regulovaných
právno-aplikačných procesov (napr. civilné sporové konanie, správne súdne konanie,
exekučné konanie a ďalšie). Ústavný súd teda disponuje širokým priestorom na úvahu
o tom, či vôbec priznať náhradu trov konania, a ak áno, v akom rozsahu. V posudzovanej
veci tento priestor ústavný súd využil na redukciu uplatnenej náhrady trov konania, a to
vzhľadom na už konštatované špecifiká (veľký počet sťažovateľov zastúpených rovnakým
právnym zástupcom) súdenej veci.
50. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
ods. 1 Civilného sporového poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
51. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2020
Martin Vernarský
predseda senátu