Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 222/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Mojmíra Mamojku v konaní o ústavnej sťažnosti ,

, , zastúpenej advokátskou kanceláriou Advokáti

Heinrich s. r. o., Skautská 12, Nitra, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Roman

Heinrich, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 v spojení s čl. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. -298

z 23. júla 2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre

č. k. -298 z 23. júla 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. -298 z 23. júla 2018

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 598,26 € (slovom päťstodeväťdesiatosem eur a dvadsaťšesť centov) na účet

advokátskej kancelárie Advokáti Heinrich s. r. o., Skautská 12, Nitra, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56 ods. 5

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „“) uznesením č. k.

16 zo 4. júna 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojich v záhlaví označených základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -298 z 23. júla 2018 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Sťažovateľka sa domáhala

vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej v záhlaví označených

základných práv a slobôd napadnutým uznesením krajského súdu, a súčasne žiadala

napadnuté uznesenie krajského súdu zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka zároveň požiadala o priznanie náhrady trov konania.

II.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia sťažovateľky

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka

ako žalobkyňa podala 24. septembra 2015 žalobu o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam. Žalovaným je spoločnosť Poľnohospodárska Pôda s. r. o. (ďalej aj

„žalovaný“). Predmetom prevodu bol pozemok v lokalite, v ktorej sa mal vybudovať

strategický park Nitra pre Jaguar Land Rover.

3. Okresná prokuratúra Nitra podala protest proti správnemu rozhodnutiu, ktorým

došlo k povoleniu vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovaného. Okresný úrad Nitra,

katastrálny odbor vydal 2. novembra 2015 rozhodnutie, ktorým vyhovel protestu Okresnej

prokuratúry Nitra a rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech

žalovaného zrušil.

4. Účastníci správneho konania boli vyzvaní na doloženie ďalších listín potrebných

pre povolenie vkladu. Vzhľadom na to, že doklady neboli doložené, Okresný úrad Nitra,

katastrálny odbor vydal 18. marca 2016 rozhodnutie, ktorým konanie o návrhu na vklad

vlastníckeho práva v prospech žalovaného zastavil. Vzhľadom na tieto okolnosti sa

žalobkyňa stala opätovne vlastníčkou pozemku, ktorý bol predmetom prevodu.

5. Na základe uvedeného odpadol právny dôvod podanej žaloby o určenie

vlastníckeho práva v prospech žalobkyne. Z uvedených dôvodov žalobkyňa vzala svoj

žalobný návrh v celom rozsahu späť podaním z 20. októbra 2017.

6. Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. -252

z 30. októbra 2017 rozhodol, že súd konanie zastavuje a žiadna zo strán nemá právo

na náhradu trov konania. Žalovaný podal proti tomuto uzneseniu odvolanie podaním

z 21. novembra 2017.

7. Krajský súd uznesením sp. zn. z 23. júla 2018 rozhodol,

že uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov

konania mení tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v plnom

rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. Zároveň

rozhodol, že žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

8. Podľa názoru sťažovateľky napadnuté rozhodnutie je arbitrárne z dôvodu, že

„odvolací súd opomína všetky okolnosti, ktoré uviedol aj súd prvého stupňa, a to, že nebolo

možné skúmať hmotnoprávne dôvody podanej žaloby, pričom žalobkyňa ich uviedla viacero

(pre ktoré mala byť pôvodná kúpna zmluva neplatná), a to preto, lebo správne orgány

svojimi ďalšími rozhodnutiami rozhodli tak, že vklad vlastníckeho práva na základe

dotknutej kúpnej zmluvy sa nezavkladoval, čím žalovaný nezískal vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom určenia, ale tieto sa dostali späť do vlastníctva

žalobkyne. Správne orgány rozhodli o nezavkladovaní vlastníckeho práva z dôvodu

porušení hmotnoprávnych predpisov, ktoré neumožňovali uzavrieť danú kúpnu zmluvu

(nedodržanie postupu podľa nedodržanie predkupného práva podľa

). Kúpnu zmluvu však podpísali obe strany, teda rovnako na tom

nesú / nenesú svoju zodpovednosť. Preto žiadna zo strán nezavinila zastavenie konania.

Žalobkyňa však poukázala na správanie sa žalovaného, ktorému zaslala odstúpenie

od zmluvy, následne výzvu na vykonanie spätného prevodu zápisu vlastníckeho práva

v katastri nehnuteľností na žalobkyňu - žalovaný však nereagoval a takýto postup odmietol,

čím vyvolal nevyhnutnosť podania súdnej žaloby zo strany žalobkyne.

Rovnako počas správnych konaní, bol to žalovaný, ktorý podával opravné

prostriedky, čím prejavoval vôľu a názor, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam mu riadne

vzniklo.

Aj po právoplatnosti rozhodnutia o proteste prokurátora, ktorému bolo vyhovené

a tým zrušený vklad do katastra nehnuteľností, správne konanie o prevod vlastníckeho

práva na žalovaného pokračovalo ďalej. Účastníci správneho konania boli vyzvaní

na doloženie listín, ktoré preukazujú splnenie zákonných podmienok podľa zákona

č. a Vzhľadom k tomu, že účastníci takéto doklady

nedoložili, Okresný úrad Nitra, katastrálny odbor, vydal dňa 18.3.2016 rozhodnutie, ktorým

konanie o návrhu na vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaného zastavil. Bol to

žalovaný, ktorý v tomto správnom konaní nedoložil podklady vyžadované katastrálnym

úradom.

Na strane žalovaného sú preto zreteľné procesné dôvody, pre ktoré bola podaná

žaloba, ako aj procesné dôvody, ktoré smerovali k tomu, že žalobkyňa vzala žalobu späť.“.

9. Sťažovateľka ďalej uvádza, že žalovaný napadol rozhodnutie katastrálneho úradu

aj v rámci správneho súdnictva a podal proti nej aj žalobu o určenie vlastníckeho práva.

10. Sťažovateľka sa domnieva, že pokiaľ ide o rozhodovanie o náhrade trov konania,

bol daný dôvod osobitného zreteľa, pre ktorý nemal súd priznať náhradu trov konania

žiadnemu účastníkovi.

11. Sťažovateľka poukazuje aj na tú skutočnosť, že „na Okresnom súde Nitra

a krajskom súde prebieha veľké množstvo súdnych sporov týkajúcich sa žalovaného

a pôvodných vlastníkov nehnuteľností (pozemkov), ktoré spadali pod verejne strategickú

investíciu na realizáciu stavby s názvom Vybudovanie strategického parku Nitra.

Skutková a právna povaha týchto konaní je jednotná, keď pri uzavretých kúpnych

zmluvách boli podané protesty prokurátora, pričom ešte pred rozhodnutím o proteste

prokurátora pôvodní vlastníci podali žaloby na určenie vlastníckeho práva. Vzhľadom

na vyhovenie všetkým protestom prokurátora, pôvodní vlastníci získali opätovne vlastnícke

právo k nehnuteľnostiam a brali žaloby späť.

V týchto konaniach Okresný súd Nitra rozhodoval jednotne tak, že účastníkom

konania nepriznal náhradu trov konania.

V rámci odvolacích konaní na krajskom súde senáty 5Co a 9Co rozhodovali zhodne

so súdom prvého stupňa a žiadnemu účastníkovi nepriznávali trovy konania (napr.

, ). Senát 25Co rozhodoval opačne a náhradu trov konania

priznal žalovanému.“.

III.

Vyjadrenia odporcu, zúčastnených osôb a replika sťažovateľky

12. K veci sa vyjadrila podpredsedníčka krajského súdu listom sp. zn. Spr 586/19

z 27. júna 2019, v ktorom skonštatovala, že „rozhodovacia prax Krajského súdu v Nitre sa

v otázke náhrady trov konania vo veciach sporových strán zjednotila tak, že žalovanému sa

priznáva nárok na náhradu trov konania (napr. č. k. -252 zo dňa 28. 09.

2018, č. k. -335 zo dňa 28. 09. 2018, č. k. -394 zo dňa 29. 11.

2017, č. k. -222 zo dňa 20. 12. 2018, č. k. -298 zo dňa 23. 07.

2018, č. k. -193 zo dňa 11. 10. 2017, č. k. -164 zo dňa 13. 12.

2017)

S ohľadom na vyššie uvedenú argumentáciu navrhujem sťažnosti sťažovateľky

nevyhovieť, majúc za to, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn.

neboli porušené základné práva sťažovateľky v rozsahu ňou označených

článkov a dohovoru, ktorých ochrany sa svojou sťažnosťou domáha.“. Krajský súd

súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.

13. K prijatej ústavnej sťažnosti sa vyjadrila aj zúčastnená osoba podľa § 33 ods. 1

v podaní doručenom ústavnému súdu 1. júla 2019. Spoločnosť

Poľnohospodárska Pôda s. r. o. uviedla, že „o skutočnosti že bol podaný protest a bolo mu

právoplatne vyhovené vedel Žalobca približne od februára 2016, kedy sa rozhodnutie

Okresného úradu Nitra, odboru opravných prostriedkov doručovalo obom stranám –

Žalobcovi i Žalovanému. Žalobca teda mal vedomosť že predmet sporu odpadol a bolo

primárne v jeho záujme čo najskôr vziať svoj návrh späť, avšak urobil tak až po uplynutí

značného časového obdobia.“.

14. Sťažovateľka v stanovisku k vyjadreniu podpredsedníčky krajského súdu

doručenom ústavnému súdu 18. júla 2019 zotrvala na svojich sťažnostných námietkach

a zdôraznila, že «z vyššie uvedených dôvodov bol minimálne daný dôvod osobitného zreteľa,

pre ktorý súd nemal priznať náhradu trov konania žiadnemu účastníkovi, avšak Krajský súd

Nitra sa nezaoberal touto možnosťou rozhodnutia, neposudzoval ju, hoci ju žalobkyňa

uvádzala a de facto aj navrhovala, nevytvoril vôbec procesný priestor k tomu, aby sa riešila

aj táto alternatíva rozhodnutia o náhrade trov konania.

V tomto smere sa súd vyjadril len jednou vetou „v danej veci neexistovali ani dôvody

osobitného zreteľa“, avšak túto vetu súd ničím nezdôvodnil a je preto nepreskúmateľná...

Na základe vyššie uvedeného má sťažovateľka za to, že ňou podaná ústavná sťažnosť

je dôvodná a navrhuje rozhodnúť v zmysle jej návrhu». Sťažovateľka súhlasila s upustením

od ústneho pojednávania.

15. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

IV.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

16. Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej

len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

17. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej

sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu 7. novembra 2018, postupoval v súlade

s príslušnými ustanoveniami .

18. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o ústavných sťažnostiach

fyzických osôb a právnických osôb podľa , ktorými namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity,

v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecnými súdmi nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to,

že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií

(, ). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie

zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o ústavnej sťažnosti preskúmavané ().

19. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

20. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa v spojení s a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením krajského súdu

č. k. -298 z 23. júla 2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

21. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

22. Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné

pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

23. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

24. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

25. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto

označeným právam v zásade identické ().

26. Článok 46 ods. 1 je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, avšak v súlade s čl. 152 ods. 4

musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov v súlade s , a súčasne v zmysle c ods. 1

majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred zákonom,

ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

27. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je nepochybne aj rozhodovanie o náhrade trov konania (napr. , ).

Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je

v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ). Či je základné právo na súdnu ochranu

naplnené reálnym obsahom ( ), určuje zákonná úprava náhrady trov

konania obsiahnutá v v znení neskorších

predpisov (ďalej len ,,CSP“). Procesné predpisy, ktoré upravujú náhradu trov konania, preto

treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu

ochranu.

28. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba

v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania

pristupuje len za celkom výnimočných okolností (, ,

), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,

ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

29. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

30. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva,

že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú

(García Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva

na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

V.

Posúdenie veci ústavným súdom

31. V okolnostiach posudzovaného prípadu krajský súd napadnutým uznesením

rozhodol tak, že uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa nároku

na náhradu trov konania zmenil tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania proti

sťažovateľke ako žalobkyni v plnom rozsahu.

32. Podľa ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd

prizná náhradu trov konania protistrane.

33. Podľa ak niektorý z účastníkov

konania zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však

pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy

konania odporca.

34. Sťažovateľka je presvedčená, že napadnuté uznesenie trpí nedostatkom

náležitého a presvedčivého odôvodnenia skutočností, ktoré viedli krajský súd k zmene

uznesenia súdu prvej inštancie, čo má za následok nepreskúmateľnosť napadnutého

uznesenia. Sťažovateľka je tiež presvedčená, že späťvzatie žaloby nezavinila, a preto

považuje priznanie náhrady trov konania žalovanému za nezákonné a formalistické.

35. Ústavný súd pri aplikovaní uvedených všeobecne formulovaných zásad na daný

prípad predovšetkým konštatuje z právneho hľadiska, že (na základe

ktorého všeobecné súdy otázku náhrady trov posudzovali) je z obsahového hľadiska

v podstate zhodný so skorším , ktorý stratil

účinnosť 30. júna 2016. Niet preto dôvodu neaplikovať ustálenú judikatúru všeobecných

súdov, ktorá sa týka .

36. V okolnostiach danej veci je podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné zaoberať

sa tromi líniami argumentov. Prvú líniu predstavuje vyriešenie otázky miery zavinenia

na späťvzatí žaloby, ďalším smerom je nutnosť vysporiadať sa s existujúcou judikatúrou

ústavného súdu (na ktorú poukázal krajský súd aj sťažovateľka) a napokon je nevyhnutné

vysporiadať sa s tvrdením o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia.

37. Z pohľadu ústavného súdu treba súhlasiť so sťažovateľkou v tom, že v čase

podania určovacej žaloby naozaj nemala inú právnu možnosť domôcť sa ochrany svojich

práv, a preto treba z procesného aspektu urobiť záver, že žaloba bola podaná dôvodne (to sa

samozrejme môže, ale nemusí vzťahovať na hmotnoprávnu dôvodnosť žaloby, ktorá sa však

v takomto prípade neskúma a neposudzuje). Naproti tomu z argumentácie krajského súdu

vôbec nevyplýva, akým správaním (čím) mala sťažovateľka procesne zaviniť potrebu

späťvzatia žaloby a následného zastavenia konania. Krajský súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia vyzdvihol ako nosný, resp. jediný dôvod tvoriaci základ jeho rozhodnutia dlhší

časový odstup od rozhodnutia Okresného úradu Nitra, katastrálneho odboru, ktorým sa

vyhovelo protestu prokurátora, až do späťvzatia žaloby.

38. Naproti tomu okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia správne konštatoval,

že k zastaveniu konania došlo vplyvom konania prokurátora a správnych orgánov, na ktoré

sťažovateľka nemala žiadny vplyv, a podanie žaloby bolo jedinou možnosťou

pre sťažovateľku ako ochrániť jej právo.

39. Z uvedeného teda vyplýva, že krajský súd sa k otázke vyriešenia miery zavinenia

na späťvzatí žaloby postavil prísne formalisticky, keď zavinenie bez hlbšieho

a dôslednejšieho skúmania (napr. z akých dôvodov bola žaloba podaná, aká aktivita bola

vyvíjaná jednotlivými stranami sporu v priebehu konania) pripísal na ťarchu strany, ktorá

úkon späťvzatia vykonala.

40. Pozornosti ústavného súdu neunikla skutočnosť, že na okresnom súde, ale aj

na krajskom súde bolo vedených niekoľko konaní, v ktorých ako žalovaná strana vystupuje

Poľnohospodárska Pôda s. r. o. V daných súvislostiach ústavný súd poukazuje na rozdielnu

rozhodovaciu prax okresného súdu, resp. krajského súdu v otázke priznania náhrady trov

konania v prípade späťvzatia žaloby.

41. Pokiaľ ide o nález ústavného súdu sp. zn. z 20. marca 2018,

ktorým sa vyhovelo ústavnej sťažnosti, ktorú podala Poľnohospodárska Pôda s. r. o.,

v skutkovo a právne takmer totožnej veci, treba uviesť, že v danom prípade bolo

rozhodnutiu krajského súdu (ktorým nepriznal trovy konania žalovanému) vytýkané práve

nedostatočné odôvodnenie zmeny právneho názoru krajského súdu, a teda rozhodnutie

krajského súdu o trovách konania bolo zrušené a vrátené na ďalšie konanie.

42. Nemožno však súhlasiť ani s tvrdením o porušení označených práv sťažovateľky,

pokiaľ nebola krajským súdom explicitne vyzvaná na vyjadrenie sa k aplikácii § 256 ods. 1

. Namietané porušenie práv sťažovateľky sa odvíja v tomto smere od nálezu ústavného

súdu sp. zn. z 2. mája 2018. V uvedenom prípade síce ústavný súd

konštatoval arbitrárnosť rozhodnutia, pretože krajský súd nevytvoril procesný priestor

umožňujúci strane sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia

(v danom prípade ), avšak išlo o odlišnú procesnú situáciu oproti situácii

týkajúcej sa sťažovateľky. V už uvedenom prípade rozhodol krajský súd tak, že zmenil

rozhodnutie okresného súdu a aplikoval , teda nepriznal trovy konania žiadnej

zo strán sporu.

43. V tejto súvislosti ústavný súd už v minulosti vyslovil, že aj keď právne závery

všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,

ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť

identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú

k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne

konanie (). Pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už

bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom, bez toho, aby sa argumentačne

vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty

v zmysle a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania

na súdnu ochranu podľa (). Potreba vysporiadať sa

so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ príslušný

súd dospeje následne k opačnému názoru, je súčasťou požiadavky na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (). Právna istota spolu s požiadavkou

ochrany legitímnych očakávaní principiálne neznamená právo účastníka konania na rovnaké

právne posúdenie jeho veci. Nesporne však znamená právo na vysvetlenie dôvodov,

pre ktoré sa konajúci orgán verejnej moci od stabilného, doteraz zastávaného právneho

názoru odchyľuje ().

44. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť krajského súdu o tej istej právnej

otázke je ústavne neudržateľná. V súčasnosti nie je úlohou ústavného súdu určiť (vzhľadom

na princíp subsidiarity), ktorý z odlišných právnych názorov je správny, pretože riešenie

tohto problému a zjednotenie rozhodovania je v pôsobnosti krajského súdu. Ústavný súd

svojím rozhodnutím iba otvára cestu na riešenie problému v rámci odvolacieho konania.

45. Z pohľadu ústavného súdu prichodí v tejto súvislosti konštatovať, že zmena

právneho názoru v obdobnej veci bez akéhokoľvek vysvetlenia zo strany súdu, prečo

k zmene došlo, sa javí ako arbitrárnosť (svojvôľa) a je zásahom do princípu právnej istoty

ako súčasti právneho štátu, keďže tento princíp predpokladá, že skutkovo obdobné veci

budú obdobne právne posudzované.

46. Ústavný súd konštatuje, že z procesného hľadiska je potrebné urobiť záver,

že žaloba sťažovateľky bola podaná dôvodne (to sa ale nemusí vzťahovať na dôvodnosť

žaloby z hmotnoprávneho hľadiska, ktorá sa však v takomto prípade neskúma

a neposudzuje), pretože v čase podania určovacej žaloby sťažovateľka ako žalobkyňa

nemala inú právnu možnosť domôcť sa ochrany svojich práv. K späťvzatiu žaloby viedli

objektívne dôvody – protest prokurátora, na ktorý sťažovateľka a ani žalovaný nemali

dosah, ale v dôsledku ktorého bola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva sťažovateľky,

čím odpadol predmet žaloby. Vzhľadom na to je v danom prípade opodstatnený záver,

že stranám sa nárok na náhradu trov predmetného konania nepriznáva.

VI.

Záver

VI.1 K bodom 1 a 2 výrokovej časti nálezu

47. Na uvedenom skutkovom základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým

uznesením krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa dohovoru, preto podľa a jemu zodpovedajúceho

a zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu).

48. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

49. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa

§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.

50. Úlohou krajského súdu preto bude opätovne rozhodnúť v rámci odvolacieho

konania, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v (ako aj

v čl. 6 ods. 1 dohovoru), je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť

hľadať také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť

ako popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

VI.2 K bodu 3 výrokovej časti nálezu

51. Sťažovateľka v stanovisku k vyjadreniu predsedu krajského súdu doručenom

ústavnému súdu 18. júla 2019 požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov konania,

ktoré vyčíslila celkovou sumou 598,26 € za 3 úkony právnej služby (prevzatie právneho

zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, ústavná sťažnosť, stanovisko k vyjadreniu

predsedu krajského súdu) vrátane dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“).

52. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

53. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal

z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“), podľa ktorej výpočtovým základom pre účely tejto vyhlášky je

priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok

predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak. Táto podľa oznámenia

Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2017 predstavovala sumu 921 € a za

I. polrok 2018 predstavovala sumu 980 €.

54. Ústavný súd preto v súlade s touto vyhláškou priznal sťažovateľke náhradu trov

konania v celkovej sume 598,26 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za tri úkony

právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie ústavnej sťažnosti

vykonané v roku 2018 a stanovisko k vyjadreniu predsedu krajského súdu v roku 2019)

v sume po 153,50 € za dva úkony a dva režijné paušály v sume po 9,21 € a v sume 163,33 €

za jeden úkon a jeden režijný paušál v sume 9,80 € vrátane 20 % DPH, ktoré zaviazal

uhradiť krajský súd (bod 3 výroku nálezu).

55. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2019