Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 28 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (34)I. ÚS 222/2019
PDF · 285.56 KB
No categories available
I. ÚS 222/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Mojmíra Mamojku v konaní o ústavnej sťažnosti ,
, , zastúpenej advokátskou kanceláriou Advokáti
Heinrich s. r. o., Skautská 12, Nitra, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Roman
Heinrich, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 v spojení s čl. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 25 Co 46/2018-298
z 23. júla 2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre
č. k. 25 Co 46/2018-298 z 23. júla 2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 25 Co 46/2018-298 z 23. júla 2018
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 598,26 € (slovom päťstodeväťdesiatosem eur a dvadsaťšesť centov) na účet
advokátskej kancelárie Advokáti Heinrich s. r. o., Skautská 12, Nitra, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56 ods. 5
zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 222/2019-
16 zo 4. júna 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojich v záhlaví označených základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 25 Co 46/2018-298 z 23. júla 2018 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Sťažovateľka sa domáhala
vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej v záhlaví označených
základných práv a slobôd napadnutým uznesením krajského súdu, a súčasne žiadala
napadnuté uznesenie krajského súdu zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľka zároveň požiadala o priznanie náhrady trov konania.
II.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia sťažovateľky
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka
ako žalobkyňa podala 24. septembra 2015 žalobu o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam. Žalovaným je spoločnosť Poľnohospodárska Pôda s. r. o. (ďalej aj
„žalovaný“). Predmetom prevodu bol pozemok v lokalite, v ktorej sa mal vybudovať
strategický park Nitra pre Jaguar Land Rover.
3. Okresná prokuratúra Nitra podala protest proti správnemu rozhodnutiu, ktorým
došlo k povoleniu vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovaného. Okresný úrad Nitra,
katastrálny odbor vydal 2. novembra 2015 rozhodnutie, ktorým vyhovel protestu Okresnej
prokuratúry Nitra a rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech
žalovaného zrušil.
4. Účastníci správneho konania boli vyzvaní na doloženie ďalších listín potrebných
pre povolenie vkladu. Vzhľadom na to, že doklady neboli doložené, Okresný úrad Nitra,
katastrálny odbor vydal 18. marca 2016 rozhodnutie, ktorým konanie o návrhu na vklad
vlastníckeho práva v prospech žalovaného zastavil. Vzhľadom na tieto okolnosti sa
žalobkyňa stala opätovne vlastníčkou pozemku, ktorý bol predmetom prevodu.
5. Na základe uvedeného odpadol právny dôvod podanej žaloby o určenie
vlastníckeho práva v prospech žalobkyne. Z uvedených dôvodov žalobkyňa vzala svoj
žalobný návrh v celom rozsahu späť podaním z 20. októbra 2017.
6. Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 14 C 560/2015-252
z 30. októbra 2017 rozhodol, že súd konanie zastavuje a žiadna zo strán nemá právo
na náhradu trov konania. Žalovaný podal proti tomuto uzneseniu odvolanie podaním
z 21. novembra 2017.
7. Krajský súd uznesením sp. zn. 25 Co 46/2018 z 23. júla 2018 rozhodol,
že uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov
konania mení tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v plnom
rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. Zároveň
rozhodol, že žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
8. Podľa názoru sťažovateľky napadnuté rozhodnutie je arbitrárne z dôvodu, že
„odvolací súd opomína všetky okolnosti, ktoré uviedol aj súd prvého stupňa, a to, že nebolo
možné skúmať hmotnoprávne dôvody podanej žaloby, pričom žalobkyňa ich uviedla viacero
(pre ktoré mala byť pôvodná kúpna zmluva neplatná), a to preto, lebo správne orgány
svojimi ďalšími rozhodnutiami rozhodli tak, že vklad vlastníckeho práva na základe
dotknutej kúpnej zmluvy sa nezavkladoval, čím žalovaný nezískal vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom určenia, ale tieto sa dostali späť do vlastníctva
žalobkyne. Správne orgány rozhodli o nezavkladovaní vlastníckeho práva z dôvodu
porušení hmotnoprávnych predpisov, ktoré neumožňovali uzavrieť danú kúpnu zmluvu
(nedodržanie postupu podľa zákona č. 140/2014 Z.z. nedodržanie predkupného práva podľa
zákona č. 175/1999 Z.z.). Kúpnu zmluvu však podpísali obe strany, teda rovnako na tom
nesú / nenesú svoju zodpovednosť. Preto žiadna zo strán nezavinila zastavenie konania.
Žalobkyňa však poukázala na správanie sa žalovaného, ktorému zaslala odstúpenie
od zmluvy, následne výzvu na vykonanie spätného prevodu zápisu vlastníckeho práva
v katastri nehnuteľností na žalobkyňu - žalovaný však nereagoval a takýto postup odmietol,
čím vyvolal nevyhnutnosť podania súdnej žaloby zo strany žalobkyne.
Rovnako počas správnych konaní, bol to žalovaný, ktorý podával opravné
prostriedky, čím prejavoval vôľu a názor, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam mu riadne
vzniklo.
Aj po právoplatnosti rozhodnutia o proteste prokurátora, ktorému bolo vyhovené
a tým zrušený vklad do katastra nehnuteľností, správne konanie o prevod vlastníckeho
práva na žalovaného pokračovalo ďalej. Účastníci správneho konania boli vyzvaní
na doloženie listín, ktoré preukazujú splnenie zákonných podmienok podľa zákona
č.175/1999 Z.z. a zákona č.140/2014 Z.z. Vzhľadom k tomu, že účastníci takéto doklady
nedoložili, Okresný úrad Nitra, katastrálny odbor, vydal dňa 18.3.2016 rozhodnutie, ktorým
konanie o návrhu na vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaného zastavil. Bol to
žalovaný, ktorý v tomto správnom konaní nedoložil podklady vyžadované katastrálnym
úradom.
Na strane žalovaného sú preto zreteľné procesné dôvody, pre ktoré bola podaná
žaloba, ako aj procesné dôvody, ktoré smerovali k tomu, že žalobkyňa vzala žalobu späť.“.
9. Sťažovateľka ďalej uvádza, že žalovaný napadol rozhodnutie katastrálneho úradu
aj v rámci správneho súdnictva a podal proti nej aj žalobu o určenie vlastníckeho práva.
10. Sťažovateľka sa domnieva, že pokiaľ ide o rozhodovanie o náhrade trov konania,
bol daný dôvod osobitného zreteľa, pre ktorý nemal súd priznať náhradu trov konania
žiadnemu účastníkovi.
11. Sťažovateľka poukazuje aj na tú skutočnosť, že „na Okresnom súde Nitra
a krajskom súde prebieha veľké množstvo súdnych sporov týkajúcich sa žalovaného
a pôvodných vlastníkov nehnuteľností (pozemkov), ktoré spadali pod verejne strategickú
investíciu na realizáciu stavby s názvom Vybudovanie strategického parku Nitra.
Skutková a právna povaha týchto konaní je jednotná, keď pri uzavretých kúpnych
zmluvách boli podané protesty prokurátora, pričom ešte pred rozhodnutím o proteste
prokurátora pôvodní vlastníci podali žaloby na určenie vlastníckeho práva. Vzhľadom
na vyhovenie všetkým protestom prokurátora, pôvodní vlastníci získali opätovne vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam a brali žaloby späť.
V týchto konaniach Okresný súd Nitra rozhodoval jednotne tak, že účastníkom
konania nepriznal náhradu trov konania.
V rámci odvolacích konaní na krajskom súde senáty 5Co a 9Co rozhodovali zhodne
so súdom prvého stupňa a žiadnemu účastníkovi nepriznávali trovy konania (napr.
5Co/391/2017, 9Co/38/2018). Senát 25Co rozhodoval opačne a náhradu trov konania
priznal žalovanému.“.
III.
Vyjadrenia odporcu, zúčastnených osôb a replika sťažovateľky
12. K veci sa vyjadrila podpredsedníčka krajského súdu listom sp. zn. Spr 586/19
z 27. júna 2019, v ktorom skonštatovala, že „rozhodovacia prax Krajského súdu v Nitre sa
v otázke náhrady trov konania vo veciach sporových strán zjednotila tak, že žalovanému sa
priznáva nárok na náhradu trov konania (napr. č. k. 5Co/215/2018-252 zo dňa 28. 09.
2018, č. k. 5Co/155/2018-335 zo dňa 28. 09. 2018, č. k. 8Co/262/2017-394 zo dňa 29. 11.
2017, č. k. 9Co/299/2018-222 zo dňa 20. 12. 2018, č. k. 25Co/46/2018-298 zo dňa 23. 07.
2018, č. k. 25Co/101/2017-193 zo dňa 11. 10. 2017, č. k. 25Co/188/2017-164 zo dňa 13. 12.
2017)
S ohľadom na vyššie uvedenú argumentáciu navrhujem sťažnosti sťažovateľky
nevyhovieť, majúc za to, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn.
25Co/46/2018 neboli porušené základné práva sťažovateľky v rozsahu ňou označených
článkov ústavy a dohovoru, ktorých ochrany sa svojou sťažnosťou domáha.“. Krajský súd
súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.
13. K prijatej ústavnej sťažnosti sa vyjadrila aj zúčastnená osoba podľa § 33 ods. 1
zákona o ústavnom súde v podaní doručenom ústavnému súdu 1. júla 2019. Spoločnosť
Poľnohospodárska Pôda s. r. o. uviedla, že „o skutočnosti že bol podaný protest a bolo mu
právoplatne vyhovené vedel Žalobca približne od februára 2016, kedy sa rozhodnutie
Okresného úradu Nitra, odboru opravných prostriedkov doručovalo obom stranám –
Žalobcovi i Žalovanému. Žalobca teda mal vedomosť že predmet sporu odpadol a bolo
primárne v jeho záujme čo najskôr vziať svoj návrh späť, avšak urobil tak až po uplynutí
značného časového obdobia.“.
14. Sťažovateľka v stanovisku k vyjadreniu podpredsedníčky krajského súdu
doručenom ústavnému súdu 18. júla 2019 zotrvala na svojich sťažnostných námietkach
a zdôraznila, že «z vyššie uvedených dôvodov bol minimálne daný dôvod osobitného zreteľa,
pre ktorý súd nemal priznať náhradu trov konania žiadnemu účastníkovi, avšak Krajský súd
Nitra sa nezaoberal touto možnosťou rozhodnutia, neposudzoval ju, hoci ju žalobkyňa
uvádzala a de facto aj navrhovala, nevytvoril vôbec procesný priestor k tomu, aby sa riešila
aj táto alternatíva rozhodnutia o náhrade trov konania.
V tomto smere sa súd vyjadril len jednou vetou „v danej veci neexistovali ani dôvody
osobitného zreteľa“, avšak túto vetu súd ničím nezdôvodnil a je preto nepreskúmateľná...
Na základe vyššie uvedeného má sťažovateľka za to, že ňou podaná ústavná sťažnosť
je dôvodná a navrhuje rozhodnúť v zmysle jej návrhu». Sťažovateľka súhlasila s upustením
od ústneho pojednávania.
15. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
IV.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
16. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
17. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon o ústavnom súde v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu 7. novembra 2018, postupoval v súlade
s príslušnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde.
18. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o ústavných sťažnostiach
fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity,
v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecnými súdmi nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to,
že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného
súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie
zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o ústavnej sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
19. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
20. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením krajského súdu
č. k. 25 Co 46/2018-298 z 23. júla 2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
21. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
22. Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné
pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
24. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
25. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
26. Článok 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej
ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,
a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy
len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, avšak v súlade s čl. 152 ods. 4
ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy
majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred zákonom,
ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).
27. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je nepochybne aj rozhodovanie o náhrade trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08).
Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je
v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka
konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Či je základné právo na súdnu ochranu
naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 ústavy), určuje zákonná úprava náhrady trov
konania obsiahnutá v zákone č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,CSP“). Procesné predpisy, ktoré upravujú náhradu trov konania, preto
treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu
ochranu.
28. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba
v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania
pristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09,
IV. ÚS 481/2013), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,
ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.
29. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu
pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu
podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).
30. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva,
že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú
(García Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva
na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
31. V okolnostiach posudzovaného prípadu krajský súd napadnutým uznesením
rozhodol tak, že uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa nároku
na náhradu trov konania zmenil tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania proti
sťažovateľke ako žalobkyni v plnom rozsahu.
32. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd
prizná náhradu trov konania protistrane.
33. Podľa § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak niektorý z účastníkov
konania zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však
pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy
konania odporca.
34. Sťažovateľka je presvedčená, že napadnuté uznesenie trpí nedostatkom
náležitého a presvedčivého odôvodnenia skutočností, ktoré viedli krajský súd k zmene
uznesenia súdu prvej inštancie, čo má za následok nepreskúmateľnosť napadnutého
uznesenia. Sťažovateľka je tiež presvedčená, že späťvzatie žaloby nezavinila, a preto
považuje priznanie náhrady trov konania žalovanému za nezákonné a formalistické.
35. Ústavný súd pri aplikovaní uvedených všeobecne formulovaných zásad na daný
prípad predovšetkým konštatuje z právneho hľadiska, že § 256 ods. 1 CSP (na základe
ktorého všeobecné súdy otázku náhrady trov posudzovali) je z obsahového hľadiska
v podstate zhodný so skorším § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý stratil
účinnosť 30. júna 2016. Niet preto dôvodu neaplikovať ustálenú judikatúru všeobecných
súdov, ktorá sa týka § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
36. V okolnostiach danej veci je podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné zaoberať
sa tromi líniami argumentov. Prvú líniu predstavuje vyriešenie otázky miery zavinenia
na späťvzatí žaloby, ďalším smerom je nutnosť vysporiadať sa s existujúcou judikatúrou
ústavného súdu (na ktorú poukázal krajský súd aj sťažovateľka) a napokon je nevyhnutné
vysporiadať sa s tvrdením o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia.
37. Z pohľadu ústavného súdu treba súhlasiť so sťažovateľkou v tom, že v čase
podania určovacej žaloby naozaj nemala inú právnu možnosť domôcť sa ochrany svojich
práv, a preto treba z procesného aspektu urobiť záver, že žaloba bola podaná dôvodne (to sa
samozrejme môže, ale nemusí vzťahovať na hmotnoprávnu dôvodnosť žaloby, ktorá sa však
v takomto prípade neskúma a neposudzuje). Naproti tomu z argumentácie krajského súdu
vôbec nevyplýva, akým správaním (čím) mala sťažovateľka procesne zaviniť potrebu
späťvzatia žaloby a následného zastavenia konania. Krajský súd v odôvodnení napadnutého
uznesenia vyzdvihol ako nosný, resp. jediný dôvod tvoriaci základ jeho rozhodnutia dlhší
časový odstup od rozhodnutia Okresného úradu Nitra, katastrálneho odboru, ktorým sa
vyhovelo protestu prokurátora, až do späťvzatia žaloby.
38. Naproti tomu okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia správne konštatoval,
že k zastaveniu konania došlo vplyvom konania prokurátora a správnych orgánov, na ktoré
sťažovateľka nemala žiadny vplyv, a podanie žaloby bolo jedinou možnosťou
pre sťažovateľku ako ochrániť jej právo.
39. Z uvedeného teda vyplýva, že krajský súd sa k otázke vyriešenia miery zavinenia
na späťvzatí žaloby postavil prísne formalisticky, keď zavinenie bez hlbšieho
a dôslednejšieho skúmania (napr. z akých dôvodov bola žaloba podaná, aká aktivita bola
vyvíjaná jednotlivými stranami sporu v priebehu konania) pripísal na ťarchu strany, ktorá
úkon späťvzatia vykonala.
40. Pozornosti ústavného súdu neunikla skutočnosť, že na okresnom súde, ale aj
na krajskom súde bolo vedených niekoľko konaní, v ktorých ako žalovaná strana vystupuje
Poľnohospodárska Pôda s. r. o. V daných súvislostiach ústavný súd poukazuje na rozdielnu
rozhodovaciu prax okresného súdu, resp. krajského súdu v otázke priznania náhrady trov
konania v prípade späťvzatia žaloby.
41. Pokiaľ ide o nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 569/2017 z 20. marca 2018,
ktorým sa vyhovelo ústavnej sťažnosti, ktorú podala Poľnohospodárska Pôda s. r. o.,
v skutkovo a právne takmer totožnej veci, treba uviesť, že v danom prípade bolo
rozhodnutiu krajského súdu (ktorým nepriznal trovy konania žalovanému) vytýkané práve
nedostatočné odôvodnenie zmeny právneho názoru krajského súdu, a teda rozhodnutie
krajského súdu o trovách konania bolo zrušené a vrátené na ďalšie konanie.
42. Nemožno však súhlasiť ani s tvrdením o porušení označených práv sťažovateľky,
pokiaľ nebola krajským súdom explicitne vyzvaná na vyjadrenie sa k aplikácii § 256 ods. 1
CSP. Namietané porušenie práv sťažovateľky sa odvíja v tomto smere od nálezu ústavného
súdu sp. zn. III. ÚS 98/2018 z 2. mája 2018. V uvedenom prípade síce ústavný súd
konštatoval arbitrárnosť rozhodnutia, pretože krajský súd nevytvoril procesný priestor
umožňujúci strane sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia
(v danom prípade § 257 CSP), avšak išlo o odlišnú procesnú situáciu oproti situácii
týkajúcej sa sťažovateľky. V už uvedenom prípade rozhodol krajský súd tak, že zmenil
rozhodnutie okresného súdu a aplikoval § 257 CSP, teda nepriznal trovy konania žiadnej
zo strán sporu.
43. V tejto súvislosti ústavný súd už v minulosti vyslovil, že aj keď právne závery
všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,
ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť
identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú
k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne
konanie (III. ÚS 300/06). Pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už
bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom, bez toho, aby sa argumentačne
vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty
v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 192/06). Potreba vysporiadať sa
so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ príslušný
súd dospeje následne k opačnému názoru, je súčasťou požiadavky na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia (II. ÚS 426/2012). Právna istota spolu s požiadavkou
ochrany legitímnych očakávaní principiálne neznamená právo účastníka konania na rovnaké
právne posúdenie jeho veci. Nesporne však znamená právo na vysvetlenie dôvodov,
pre ktoré sa konajúci orgán verejnej moci od stabilného, doteraz zastávaného právneho
názoru odchyľuje (III. ÚS 51/2014).
44. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť krajského súdu o tej istej právnej
otázke je ústavne neudržateľná. V súčasnosti nie je úlohou ústavného súdu určiť (vzhľadom
na princíp subsidiarity), ktorý z odlišných právnych názorov je správny, pretože riešenie
tohto problému a zjednotenie rozhodovania je v pôsobnosti krajského súdu. Ústavný súd
svojím rozhodnutím iba otvára cestu na riešenie problému v rámci odvolacieho konania.
45. Z pohľadu ústavného súdu prichodí v tejto súvislosti konštatovať, že zmena
právneho názoru v obdobnej veci bez akéhokoľvek vysvetlenia zo strany súdu, prečo
k zmene došlo, sa javí ako arbitrárnosť (svojvôľa) a je zásahom do princípu právnej istoty
ako súčasti právneho štátu, keďže tento princíp predpokladá, že skutkovo obdobné veci
budú obdobne právne posudzované.
46. Ústavný súd konštatuje, že z procesného hľadiska je potrebné urobiť záver,
že žaloba sťažovateľky bola podaná dôvodne (to sa ale nemusí vzťahovať na dôvodnosť
žaloby z hmotnoprávneho hľadiska, ktorá sa však v takomto prípade neskúma
a neposudzuje), pretože v čase podania určovacej žaloby sťažovateľka ako žalobkyňa
nemala inú právnu možnosť domôcť sa ochrany svojich práv. K späťvzatiu žaloby viedli
objektívne dôvody – protest prokurátora, na ktorý sťažovateľka a ani žalovaný nemali
dosah, ale v dôsledku ktorého bola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva sťažovateľky,
čím odpadol predmet žaloby. Vzhľadom na to je v danom prípade opodstatnený záver,
že stranám sa nárok na náhradu trov predmetného konania nepriznáva.
VI.
Záver
VI.1 K bodom 1 a 2 výrokovej časti nálezu
47. Na uvedenom skutkovom základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým
uznesením krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúceho
§ 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu).
48. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
49. Podľa § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,
rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa
§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.
50. Úlohou krajského súdu preto bude opätovne rozhodnúť v rámci odvolacieho
konania, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 2 CSP (ako aj
v čl. 6 ods. 1 dohovoru), je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť
hľadať také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť
ako popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.
VI.2 K bodu 3 výrokovej časti nálezu
51. Sťažovateľka v stanovisku k vyjadreniu predsedu krajského súdu doručenom
ústavnému súdu 18. júla 2019 požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov konania,
ktoré vyčíslila celkovou sumou 598,26 € za 3 úkony právnej služby (prevzatie právneho
zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, ústavná sťažnosť, stanovisko k vyjadreniu
predsedu krajského súdu) vrátane dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“).
52. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
53. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal
z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“), podľa ktorej výpočtovým základom pre účely tejto vyhlášky je
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok
predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak. Táto podľa oznámenia
Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2017 predstavovala sumu 921 € a za
I. polrok 2018 predstavovala sumu 980 €.
54. Ústavný súd preto v súlade s touto vyhláškou priznal sťažovateľke náhradu trov
konania v celkovej sume 598,26 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za tri úkony
právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie ústavnej sťažnosti
vykonané v roku 2018 a stanovisko k vyjadreniu predsedu krajského súdu v roku 2019)
v sume po 153,50 € za dva úkony a dva režijné paušály v sume po 9,21 € a v sume 163,33 €
za jeden úkon a jeden režijný paušál v sume 9,80 € vrátane 20 % DPH, ktoré zaviazal
uhradiť krajský súd (bod 3 výroku nálezu).
55. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2019