Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 614/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Mojmíra Mamojku v konaní o ústavných sťažnostiach spoločnosti

Poľnohospodárska Pôda s. r. o., Žehrianska 3179/3, Bratislava, IČO 44138369, zastúpenej

advokátskou kanceláriou LawService, s. r. o., Stráž 3/223, Zvolen, v mene ktorej koná

konateľ a advokát JUDr. Pavol Konečný, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a Listiny

základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa

a 4 a práva na ochranu majetku podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. -294 zo 7. februára 2018 a uznesením

Krajského súdu v Nitre č. k. -249 z 21. februára 2018 takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti Poľnohospodárska Pôda s. r. o. na súdnu ochranu

podľa a Listiny základných

práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre

č. k. -294 zo 7. februára 2018 a uznesením Krajského súdu v Nitre

č. k. -249 z 21. februára 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. -294 zo 7. februára 2018

a uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. -249 z 21. februára 2018 z r u š u j e

a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania spoločnosti

Poľnohospodárska Pôda s. r. o. v sume 781,01 € (slovom sedemstoosemdesiatjeden eur

a jeden cent) na účet advokátskej kancelárie LawService, s. r. o., Stráž 3/223, Zvolen,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ústavnej sťažnosti spoločnosti Poľnohospodárska Pôda s. r. o. vo zvyšnej časti

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov uznesením č. k. -10 zo 16. novembra 2018 spojil ústavné

sťažnosti vedené pod sp. zn. a sp. zn. na spoločné konanie

a prijal na ďalšie konanie ústavné sťažnosti spoločnosti Poľnohospodárska Pôda s. r. o.,

Žehrianska 3179/3, Bratislava, IČO 44138369 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými

namietala porušenie svojich v záhlaví označených základných práv a slobôd uznesením

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -294 zo 7. februára

2018 a uznesením krajského súdu č. k. -249 z 21. februára 2018 (ďalej aj

„napadnuté uznesenia“). Sťažovateľka sa domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie jej v záhlaví označených základných práv a slobôd napadnutými

uzneseniami krajského súdu, a súčasne žiadala napadnuté uznesenia krajského súdu zrušiť

a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveň požiadala v dvoch

ústavných sťažnostiach o priznanie náhrady trov konania v sume 840,96 € vrátane dane

z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) a v sume 423,86 € vrátane DPH.

II.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia sťažovateľky

2. V ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 18. mája 2018 sa uvádza: «Voči

Sťažovateľovi ako žalovanému bola zo strany žalobcu , , trvale

bytom (ďalej len „Žalobca“), dňa 21.9.2015 podaná

žaloba o určenie, že je vlastníkom nehnuteľnosti - pozemku registra „C“, parcelné číslo

2

, orná pôda o výmere 1324 m, k. ú. , obec , okres (ďalej len

„Pozemok“). Spolu s návrhom na určenie bol podaný aj návrh na nariadenie predbežného

opatrenia. Žalobca pred začatím pojednávania zobral žalobu späť. Uznesením sp. zn.

-190 zo dňa 13.4.2017 (ďalej len „Uznesenie 1“) bolo konanie zastavené.

Súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Rozhodol s

poukazom na (ďalej

len „CSP“), skonštatoval, že iný výrok by bol nespravodlivý, neodôvodniteľný a predčasný.

Žalobca sa domáhal určenia vlastníctva z viacerých hmotnoprávnych dôvodov. Súd sa k

preskúmaniu dôvodov nedostal, keď skôr prišlo k vyriešeniu veci v správnom konaní, na

základe výsledku ktorého by ďalšie konanie bolo bezpredmetné. Katastrálny úrad kúpnu

zmluvu strán nezavkladoval z dôvodu zákonného predkupného práva štátu. Na tomto

výsledku nesú resp. nenesú zodpovednosť obe sporové strany. Obe strany zmluvu podpísali.

Aj Katastrálny úrad mal spočiatku iný názor na zavkladovanie kúpnej zmluvy. Je

irelevantné, aký bol postoj žalovaného v správnom konaní. V čase, keď prišlo k späťvzatiu

návrhu, nemožno vysloviť názor, že by návrh bol podaný predčasne, alebo nedôvodne, ale

nemožno konštatovať, že bol návrh dôvodný. Súd vo veci rozhodoval len o procesných

nárokoch, z ktorých nemožno vyvodiť hmotnoprávny záver. Žiadna zo strán nezavinila

zastavenie konania. K späťvzatiu nedošlo pre správanie žalovaného ani žalobcu, nie je

zrejmé, aký by bol hmotnoprávny výsledok dokazovania. Vyžadovalo by si to rozsiahle

dokazovanie, ako vo veci samej, čo by bolo aj zjavne nehospodárne, keď otázka trov

konania je vedľajším produktom súdneho konania, nie jeho podstata. Súd skonštatoval, že

výška trov tiež nebola Žalobcom určená správne.»

3. V ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 6. júna 2018 sa uvádza: «voči

Sťažovateľovi ako žalovanému bola zo strany žalobcu , ,

trvalé bytom (ďalej len „Žalobca“), dňa 16.9.2015

podaná žaloba o určenie, že je vlastníkom nehnuteľnosti - pozemku registra „C“, parcelné

2

číslo , orná pôda o výmere 648 m, k. ú. , obec , okres (ďalej

len „Pozemok“). Spolu s návrhom na určenie bol podaný aj návrh na nariadenie

predbežného opatrenia. Žalobca pred začatím pojednávania zobral žalobu späť. Uznesením

sp. zn. -123 zo dňa 25.10.2016 (ďalej len „Uznesenie 1“) bolo konanie

zastavené.» Toto uznesenie súdu prvej inštancie bolo odôvodnené obdobne ako uznesenie

č. k. -190 z 13. apríla 2017.

4. Sťažovateľka podala proti obom týmto uzneseniam odvolanie. Tieto uznesenia

súdu prvej inštancie boli v rámci odvolacieho konania potvrdené krajským súdom, a to

uznesením č. k. -294 zo 7. februára 2018 a uznesením č. k. -249

z 21. februára 2018. Napadnuté uznesenia krajského súdu boli odôvodnené obdobne:

„Žalobca zavinil zastavenie konania, keď zobral svoju žalobu späť, pričom Sťažovateľ

späťvzatie žaloby žalobcom nezavinil, ani sa nepričinil o spätvzatie žaloby. Žalovaný

nezavinil zastavenie konania, pretože nesplnil to, čoho sa žalobca domáhal v žalobnom

petite, ale je potrebné prihliadnuť práve k okolnostiam danej veci, ktoré viedli Žalobcu

k podaniu žaloby, ako aj k dôvodom, pre ktoré musel Žalobca zobrať svoju žalobu späť.

V týchto konkrétnych okolnostiach veci videl odvolací súd dôvody hodné osobitného zreteľa

opodstatňujúce v danej veci rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania v zmysle § 257

.“

5. Podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach krajského súdu absentujú jasné

a zrozumiteľné odpovede na všetky relevantné právne a skutkové otázky, napadnuté

uznesenia vychádzajú zo skutočností, ktoré neboli preukázané, a sú nedostatočne

odôvodnené v časti dôvodov hodných osobitného zreteľa. Sťažovateľka namieta, že krajský

súd rozhodol o aplikácii (ďalej aj „“), k použitiu

ktorého strany nemali možnosť sa vyjadriť, čo je v rozpore s právom na spravodlivý proces.

6. Na podporu uvedených argumentov sťažovateľka predložila ústavnému súdu

uznesenia krajského súdu sp. zn. z 13. septembra 2017 a sp. zn.

z 29. novembra 2017 vydané v skutkovo identických prípadoch, v ktorých

krajský súd rozhodol odchylným spôsobom a sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov

prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.

III.

Vyjadrenia odporcu, zúčastnených osôb a replika sťažovateľky

7. K veci sa vyjadril predseda krajského súdu listom sp. zn. Spr 1/19 z 15. januára

2019, v ktorom skonštatoval, že „Vychádzajúc z ust. § 234 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2

, ako i z obsahu oboch rozhodnutí krajského súdu je zrejmé, že odôvodnenie

sťažnosťami napadnutých uznesení odvolacieho súdu jasným a zrozumiteľným spôsobom sa

vysporiadalo so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, z ktorého dôvodu ho nemožno

považovať za nepreskúmateľné.

Z odôvodnenia rozhodnutí plynie, ako sa odvolací súd vyporiadal s procesným

zavinením žalobcu na potrebe podať žalobu a jeho procesným zavinením na potrebe vziať

žalobu späť, ktorého dôsledkom bolo zastavenie konania, ako i ozrejmil okolnosti, v ktorých

vzhliadol dôvod pre aplikáciu v daných prípadoch.

S ohľadom na vyššie uvedené zastávam názor, že v konaní vedených na Krajskom

súde v Nitre pod sp. zn. a sp. zn. neboli porušené základné

práva sťažovateľky v rozsahu ňou označených článkov , listiny základných práv

a slobôd a dohovoru, ktorých ochrany sa svojou sťažnosťou domáha. Majúc však na zreteli

doterajšie Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky v skutkovo identických veciach

(, , , ) preto ponechávam na

posúdenie Ústavnému súdu Slovenskej republiky, či postupom Krajského súdu v Nitre

v predmetných konaniach došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky.“. Krajský súd

súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.

8. Listom z 23. júla 2019 boli vyzvaní na vyjadrenie k prijatej ústavnej sťažnosti

ako zúčastnené osoby a . V stanovenej lehote na výzvu

nereagovali.

9. Sťažovateľka v stanovisku k vyjadreniu predsedu krajského súdu doručenom

ústavnému súdu 4. februára 2019 zotrvala na svojich sťažnostných námietkach a zdôraznila,

že „3. Vyrovnať sa s argumentom účastníka konania znamená uviesť dôvody pre prijatie

alebo odmietnutie týchto argumentov. Ak súd argument odmietne, musí ho v odôvodnení

rozhodnutia buď vyvrátiť alebo spochybniť, prípadne vysvetliť, z akého dôvodu uvedený

argument nie je právne relevantný v okolnostiach prípadu.

4. Sťažovateľ zdôrazňuje, že nestačí, ak súd na argument účastníka konania síce

zareaguje, ale vyrovná sa s ním nedostatočne len stručným konštatovaním, tak by bolo

uplatňovanie práva len predstierané....“. Sťažovateľka súhlasila s upustením od ústneho

pojednávania.

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania,

pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci.

IV.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

11. Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej

len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

12. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavných

sťažností, ktoré boli doručené ústavnému súdu 18. mája 2018 a 6. júna 2018, postupoval

v súlade s príslušnými ustanoveniami .

13. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o ústavných sťažnostiach

fyzických osôb a právnických osôb podľa , ktorými namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity,

v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecnými súdmi nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to,

že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií

(, ). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie

zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o ústavnej sťažnosti preskúmavané ().

14. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

15. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľky vlastniť majetok podľa a 4 , základného práva na súdnu

ochranu podľa a Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením krajského súdu č. k. -294

zo 7. februára 2018 a uznesením krajského súdu č. k. -249 z 21. februára 2018.

16. Podľa prvej vety každý má právo vlastniť majetok.

17. Podľa . ods. 4 vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

21. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

22. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a listiny a obsahom práva podľa

dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva,

že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich

porušeniu, sú vo vzťahu k týmto označeným právam v zásade identické ().

23. Článok 46 ods. 1 je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pritom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť

pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

24. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je nepochybne aj rozhodovanie o náhrade trov konania (napr. , ).

Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je

v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ). Či je základné právo na súdnu ochranu

naplnené reálnym obsahom ( v spojení s ), určuje zákonná

úprava náhrady trov konania obsiahnutá v . Procesné predpisy,

ktoré upravujú náhradu trov konania, preto treba vykladať v súlade s takto vymedzeným

obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu.

25. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba

v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania

pristupuje len za celkom výnimočných okolností (, ,

), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,

ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

V.

Posúdenie veci ústavným súdom

26. V okolnostiach posudzovaného prípadu krajský súd využitím moderačného práva

vyplývajúceho z (v spojení s a ) napadnutými

uzneseniami potvrdil uznesenia súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol o náhrade trov konania

tak, že stranám konania nepriznal náhradu trov konania.

27. Podľa súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku

zo zásady zodpovednosti za výsledok ( ) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie

( ). Súd podľa neho «nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť

trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov

svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane... Dôvody hodné osobitného zreteľa

ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok

ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú

úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. , sp. zn. či sp. zn.

) ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal

jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je

súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné

osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania

výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň

možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách

konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa

výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad

rozhodnutia o určitom druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa

uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR

sp. zn. či sp. zn. ), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle

zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. )... Hranice

sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej

nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného

princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1). Priamo z textu

zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných

prípadoch... Zmyslom predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa

neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania.

Napriek doslovnému zneniu ustanovenia § 257 nepriznanie sa môže týkať všetkých trov

alebo len ich časti... Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli

trovy uložené a ktorá strana ich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania.

Ak súd má v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí

súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné,

aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257

a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až

z rozhodnutia. Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť procesný

priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto

ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť

č. 9815/10), ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. a sp. zn.

]. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii

§ 257 vyjadrila svoje stanovisko. Výrok rozhodnutia v prípade úplnej moderácie by mal

znieť „stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva“ resp. „súd stranám nárok na

náhradu trov konania nepriznáva“. Výrok, že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov

konania“ už nemá v oporu. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd

vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť, pretože v opačnom prípade by

mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky svojvôle. Nie je prípustné odôvodnenie

obsahujúce iba odkaz na výpoveď účastníka konania bez toho, aby z neho bolo možné

zistiť, z akých dôkazných prostriedkov súd čerpal svoje zistenia pre následný záver

o odôvodnenosti aplikovať § 257. Aj podľa ustálenej súdnej praxe (pozri bližšie napr. nález

Ústavného súdu SR sp. zn. či uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

) výnimočnosť použitia ustanovenia § 257, ako aj to, v čom súd videl, že išlo

o prípad hodný osobitného zreteľa, musí byť náležite odôvodnené.» (ŠTEVČEK, M.;

FICOVÁ, S.; BARICOVÁ, J.; MESIARKINOVÁ, S.; BAJÁNKOVÁ, J.; TOMAŠOVIČ,

M. a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 940 – 943.).

28. Rovnako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých

sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje,

aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

29. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenia

krajského súdu nie sú vo vzťahu k aplikácii presvedčivo odôvodnené a táto

skutočnosť v konečnom dôsledku zakladá nepreskúmateľnosť a ústavnú neudržateľnosť ním

vydaných rozhodnutí. Krajský súd v napadnutých uzneseniach nezohľadnil citované

východiská ochrany základných práv a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní

o podaných odvolaniach nemožno hodnotiť inak ako prísne formalistický, odporujúci

obsahu základného práva na súdnu ochranu zaručeného a

listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

30. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sťažovateľku k prípadnej aplikácii § 257

explicitne nevyzval, a teda o odvolaniach proti uzneseniam súdu prvej inštancie

rozhodol spôsobom, ktorý je arbitrárny, a tým ústavne nesúladný, pretože nevytvoril

procesný priestor umožňujúci sťažovateľke (strane sporu) vyjadriť svoje stanovisko

k prípadnému použitiu tohto ustanovenia.

31. Ústavný súd zároveň ako ústavne nesúladnú vníma existenciu rozhodnutí

krajského súdu vydaných v skutkovo identických prípadoch, v ktorých rozhodol odchylným

spôsobom a sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov prvostupňového, ako aj odvolacieho

konania. Zo svojej rozhodovacej činnosti () má však ústavný súd vedomosť

aj o existencii rozhodnutia, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu

o priznaní náhrady trov konania žalobcovi v rozsahu 100 % a zároveň rozhodol o priznaní

nároku žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania. Napadnutými uzneseniami krajský

súd potvrdil uznesenia súdu prvej inštancie, ktorý o náhrade trov konania rozhodol tak,

že stranám konania nepriznal nárok na náhradu trov konania.

32. V tejto súvislosti ústavný súd už v minulosti vyslovil, že aj keď právne závery

všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,

ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť

identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú

k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne

konanie (). Pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už

bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom, bez toho, aby sa argumentačne

vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty

v zmysle a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania

na súdnu ochranu podľa (). Potreba vysporiadať sa

so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ súd dospeje

následne k opačnému názoru, je súčasťou požiadavky na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (). Právna istota spolu s požiadavkou ochrany legitímnych

očakávaní principiálne neznamená právo účastníka konania na rovnaké právne posúdenie

jeho veci. Nesporne však znamená právo na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci

orgán verejnej moci od stabilného, doteraz zastávaného právneho názoru odchyľuje

().

33. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť krajského súdu o tej istej právnej

otázke je ústavne neudržateľná. V súčasnosti nie je úlohou ústavného súdu určiť (vzhľadom

na princíp subsidiarity), ktorý z odlišných právnych názorov je správny, pretože riešenie

tohto problému a zjednotenie rozhodovania je v pôsobnosti krajského súdu. Ústavný súd

svojím rozhodnutím iba otvára cestu na riešenie problému v rámci odvolacieho konania.

34. Z pohľadu ústavného súdu prichodí v tejto súvislosti konštatovať, že zmena

právneho názoru v obdobnej veci bez akéhokoľvek vysvetlenia zo strany súdu, prečo

k zmene došlo, sa javí ako arbitrárnosť (svojvôľa) a je zásahom do princípu právnej istoty

ako súčasti právneho štátu, keďže tento princíp predpokladá, že skutkovo obdobné veci

budú obdobne právne posudzované.

35. Ústavný súd konštatuje, že z procesného aspektu je potrebné urobiť záver,

že žaloba bola podaná dôvodne (to sa ale nemusí vzťahovať na hmotnoprávnu dôvodnosť

žaloby, ktorá sa však v takomto prípade neskúma a neposudzuje), pretože v čase podania

určovacej žaloby žalobca nemal inú právnu možnosť domôcť sa ochrany svojich práv.

K spävzatiu žaloby viedli objektívne dôvody – protest prokurátora, na ktorý žalobcovia

a ani sťažovateľka ako žalovaná nemali dosah, ale v dôsledku ktorého bola zabezpečená

ochrana vlastníckeho práva žalobcov, čím odpadol predmet žaloby. Vzhľadom na to je

v danom prípade opodstatnený záver, že stranám sa nárok na náhradu trov predmetného

konania nepriznáva.

VI.

Záver

VI.1 K bodom 1 a 2 výrokovej časti nálezu

36. Na uvedenom skutkovom základe ústavný súd rozhodol, že napadnutými

uzneseniami krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa dohovoru, preto podľa a jemu

zodpovedajúcemu a zrušil napadnuté

uznesenia a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu) –

obdobne sp. zn. , .

37. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

38. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa

§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.

39. Úlohou krajského súdu preto bude opätovne rozhodnúť o odvolaniach

sťažovateľky, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v

(ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru), je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu

povinnosť hľadať také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť

ako popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

VI.2 K bodu 3 výrokovej časti nálezu

40. Sťažovateľka v stanovisku k vyjadreniu predsedu krajského súdu doručenom

ústavnému súdu 4. februára 2019 požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov konania,

ktoré vyčíslila celkovou sumou 1 262,15 € za 3 úkony právnej služby (prevzatie právneho

zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, ústavná sťažnosť, stanovisko k vyjadreniu

predsedu krajského súdu). V ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 6. júna 2018

sťažovateľka požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov konania, ktoré vyčíslila

celkovou sumou 423,86 € vrátane DPH.

41. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

42. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal

z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“), podľa ktorej výpočtovým základom pre účely tejto vyhlášky je

priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok

predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak. Táto podľa oznámenia

Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2017 predstavovala sumu 921 €.

43. Ústavný súd preto v súlade s touto vyhláškou priznal sťažovateľke náhradu trov

konania v celkovej sume 781,01 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za štyri úkony

právnej služby, ktoré boli vykonané ešte pred spojením veci na spoločné konanie (príprava

a prevzatie veci a písomné vyhotovenie ústavnej sťažnosti v dvoch právnych veciach –

vykonané v roku 2018) v sume po 153,50 € za jeden úkon a štyri režijné paušály v sume

po 9,21 € za jeden paušál vrátane 20 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd (bod 3

výroku nálezu).

44. Ústavný súd nepriznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia

za stanovisko k vyjadreniu predsedu krajského súdu doručené ústavnému súdu 4. februára

2019 z dôvodu, že sťažovateľka v ňom neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktoré by prispeli

k objasneniu veci a rozhodnutiu o nej.

45. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

VI.3 K bodu 4 výrokovej časti nálezu

46. Ústavný súd ústavným sťažnostiam sťažovateľky v častiach, ktorými namietala

porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa a 4 a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského

súdu, nevyhovel (bod 4 výroku nálezu), keďže jej strohé tvrdenie o potrebe aktívne brániť

jej vlastnícke práva, s čím je spojený vznik nákladov na právne zastúpenie, ktorým ho

odôvodňovala, nepovažoval vzhľadom na obsah označených práv za právne relevantné,

opodstatňujúce ústavný súd prijať záver o ich porušení.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2019