Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 168/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. októbra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka

a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou LawService, s. r. o.,

Stráž 3/223, Zvolen, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavol Konečný, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a 4 a

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Nitre sp. zn. z 25. januára 2018 takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti na súdnu

ochranu podľa a Listiny

základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 25. januára 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 25. januára 2018

z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania obchodnej

spoločnosti v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat eur

a päťdesiat centov) na účet Advokátskej kancelárie LawService, s. r. o., Stráž 3/223,

Zvolen, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti obchodnej spoločnosti vo zvyšnej časti

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -10

zo 16. mája 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojich v záhlaví označených základných práv a slobôd tam označeným uznesením

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“ a „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľka sa

domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej v záhlaví

označených základných práv a slobôd napadnutým uznesením krajského súdu, a súčasne

žiadala napadnuté uznesenie krajského súdu zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie

konanie. Sťažovateľka zároveň požiadala o priznanie náhrady trov konania v sume

640,60 €.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že 4. septembra 2015 bola

Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) doručená žaloba

(ďalej len „žalobkyňa“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou sa proti sťažovateľke ako žalovanej

domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú. obce

. Pred pojednávaním 14. októbra 2016 vzala žalobkyňa žalobu v plnom rozsahu

späť a žiadala konanie zastaviť. Okresný súd uznesením č. k. -91

zo 17. februára 2017 konanie o žalobe žalobkyne zastavil, vrátil jej súdny poplatok vo výške

92,80 € a zároveň rozhodol, že žalobkyňa má právo na náhradu trov konania v rozsahu

100 %.

3. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením uznesenie

okresného súdu zmenil tak, že nepriznal nárok na náhradu trov konania žiadnej zo strán,

lebo „na rozdiel od súdu prvej inštancie videl dôvody pre aplikáciu ust. tak, aby

každá zo strán znášala svoje trovy konania“.

4. Podľa názoru sťažovateľky „Ustanovenie predstavuje odchýlku

zo zásady zodpovednosti za zavinenie. Moderovať je možné aj trovy zastaveného konania,

pričom pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania podľa je súd

povinný skúmať, či niektorá zo strán sporu zavinila zastavenie konania. V danom prípade

v súvislosti so skúmaním procesného zavinenia je podľa názoru odvolacieho súdu stranou,

ktorá zavinila zastavenie konania, žalobca. Na strane sťažovateľa nebolo preukázané také

neskoršie správanie, ktoré by bolo možné považovať za súladné s navrhnutým žalobným

petitom... Porušenie predkupného práva štátu k predmetnému pozemku spôsobil žalobca

a v tomto dôvode nesprávne prokurátor videl absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorú

napadol protestom, ktorému bolo vyhovené a žalobkyni obnovené vlastnícke právo...

Súd skonštatoval, že ako najspravodlivejšie rozhodnutie o trovách prvoinštančného

konania je rozhodnutie, ktorým súd neprizná nárok na náhradu týchto trov žiadnej

zo strán.“.

5. So závermi napadnutého uznesenia krajského súdu sťažovateľka nesúhlasí

z dôvodu, že vykazuje znaky arbitrárnosti, nepreskúmateľnosti a neodôvodnenosti a krajský

súd v jej veci rozhodol „o aplikácii ustanovenia , k použitiu ktorého strany

nemali možnosť vyjadriť sa, čo je v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces“.

6. Na podporu uvedených argumentov sťažovateľka predložila ústavnému

súdu uznesenia krajského súdu sp. zn. z 13. septembra 2017 a sp. zn.

z 29. novembra 2017 vydané v skutkovo identických prípadoch, v ktorých

krajský súd rozhodol odchylným spôsobom a sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov

prvostupňového konania, ako aj odvolacieho konania.

7. K veci sa listom sp. zn. Spr 543/18 z 12. júna 2018 vyjadril predseda krajského

súdu, v ktorom skonštatoval, že „vychádzajúc z obsahu uznesenia krajského súdu je zrejmé,

že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu jasným

a zrozumiteľným spôsobom sa vysporiadalo so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec

podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia,

z ktorého dôvodu ho nemožno považovať za nepreskúmateľné, či prekvapivé v zmysle

judikatúry najvyššieho súdu (napr. R 134/2014). Preto navrhol sťažnosť sťažovateľky

odmietnuť.“.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

9. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

11. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.

12. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky

vlastniť majetok podľa a 4 , základného práva na súdnu ochranu podľa

a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) napadnutým uznesením krajského súdu.

13. Podľa prvej vety každý má právo vlastniť majetok.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

17. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

18. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a listiny a obsahom práva podľa

dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že

právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,

sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické ().

19. Článok 46 ods. 1 je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s , a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred

zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

20. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj rozhodovanie o náhrade trov konania (napr. , ).

Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je

v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ). Či je základné právo na súdnu ochranu

naplnené reálnym obsahom ( v spojení s ), určuje zákonná

úprava náhrady trov konania obsiahnutá v (ďalej aj ,P“).

Procesné predpisy, ktoré upravujú náhradu trov konania, preto treba vykladať v súlade

s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu.

21. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba

v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania

pristupuje len za celkom výnimočných okolností (, ,

) ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,

ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

22. V okolnostiach posudzovaného prípadu krajský súd využitím moderačného práva

vyplývajúceho z (v spojení s a ) napadnutým uznesením

zmenil uznesenie okresného súdu tak, že žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania

(bod 3).

23. Podľa súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku

zo zásady zodpovednosti za výsledok ( ) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie

( ). Súd podľa neho «nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť

trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov

svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane... Dôvody hodné osobitného zreteľa

ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok

ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú

úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. , sp. zn. či sp. zn. 3 MCdo

46/2012) ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho

voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd

povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného

zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne

prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné

prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.

Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného

ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom

druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu

k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. či

sp. zn. ), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu

(pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. )... Hranice sudcovskej úvahy sú

dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému

účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti

za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1). Priamo z textu zákonného ustanovenia

vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch... Zmyslom

predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej

zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania. Napriek doslovnému

zneniu ustanovenia § 257 nepriznanie sa môže týkať všetkých trov alebo len ich časti...

Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá

strana ich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania. Ak súd má v úmysle

použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť

protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel

k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 a strane, ktorá by

inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade

použitia ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám

sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu

rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10) ako aj nálezy Ústavného

súdu ČR sp. zn. a sp. zn. ]. Strana má teda právo byť explicitne

vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii § 257 vyjadrila svoje stanovisko. Výrok rozhodnutia

v prípade úplnej moderácie by mal znieť „stranám sa nárok na náhradu trov konania

nepriznáva“ resp. „súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva“. Výrok, že

„žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“ už nemá v oporu. Existenciu

dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo

odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky

svojvôle. Nie je prípustné odôvodnenie obsahujúce iba odkaz na výpoveď účastníka konania

bez toho, aby bolo možné z diel náhrady trov by napr. dostal odôvodnenia napadnutého

rozsudku zistiť, z akých dôkazných prostriedkov súd čerpal svoje zistenia pre následný záver

o odôvodnenosti aplikovať § 257. Aj podľa ustálenej súdnej praxe (pozri bližšie napr.

nález Ústavného súdu SR sp. zn. či uznesenie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. ) výnimočnosť použitia ustanovenia 257, ako aj to, v čom súd videl, že

išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, musí byť náležite odôvodnené.» ().

24. Rovnako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa

zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby

na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

25. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že okrem toho, že formulácia

výroku napadnutého uznesenia krajského súdu nemá oporu v ,

napadnuté uznesenie krajského súdu nie je vo vzťahu k aplikácii zákonne

odôvodnené, a táto skutočnosť v konečnom dôsledku zakladá ústavnú neudržateľnosť ním

vydaného rozhodnutia. Krajský súd v napadnutom rozsudku nezohľadnil citované

východiská ochrany základných práv a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní

o podanom odvolaní nemožno hodnotiť inak ako arbitrárny, odporujúci obsahu základného

práva na súdnu ochranu zaručeného a listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

26. Ústavný súd z napadnutého uznesenia krajského súdu vyvodzuje, že pre aplikáciu

ustanovenia nemôžu obstáť „špecifické okolnosti danej veci spočívajúce v tom,

že pre obnovu vlastníckeho práva v prospech žalobkyne svedčili iné dôvody, než aké

uvádzala v podanej žalobe“, lebo tento dôvod nie je daný ani charakterom sporu

a nezodpovedá ani procesnej situácii. Žalobkyňa totiž chybne hájila svoje porušené alebo

obnovené práva, v dôsledku čoho musela zobrať žalobu späť. Konanie o náhrade trov

konania je konaním kontradiktórnym, preto mal dať krajský súd priestor sťažovateľke

na vyjadrenie k prípadnej aplikácii ; toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie

neprimeranej tvrdosti, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre účastníkov konania.

Pokiaľ je aplikované bez toho, že by relevantné dôvody na taký postup boli posudzované,

ide o postup svojvoľný, a teda zasahujúci do základného práva na spravodlivé konanie

podľa a práva podľa dohovoru.

27. Ústavný súd zároveň ako ústavne nesúladnú vníma existenciu rozhodnutí

krajského súdu vydaných v skutkovo identických prípadoch, v ktorých rozhodol odchylným

spôsobom a sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov prvostupňového konania, ako aj

odvolacieho konania (bod 6). Zo svojej rozhodovacej činnosti () má však

ústavný súd vedomosť aj o existencii rozhodnutia, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie

okresného súdu o priznaní náhrady trov konania žalobcovi v rozsahu 100 % a zároveň

rozhodol o priznaní nároku žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania.

28. V tejto súvislosti ústavný súd už v minulosti vyslovil, že aj keď právne závery

všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,

ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť

identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú

k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne

konanie (). Pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už

bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne

vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty

v zmysle a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania

na súdnu ochranu podľa (). Potreba vysporiadať sa

so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci (osobitne, ak ide o rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky) z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ súd dospeje následne

k opačnému názoru, je súčasťou požiadavky na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (). Právna istota spolu s požiadavkou ochrany legitímnych

očakávaní principiálne neznamená právo účastníka konania na rovnaké právne posúdenie

jeho veci. Nesporne však znamená právo na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci

orgán verejnej moci od stabilného, doteraz zastávaného právneho názoru odchyľuje

().

29. Na uvedenom skutkovom základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým

uznesením krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa dohovoru, preto ho podľa a jemu

zodpovedajúcemu a zrušil a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu) – obdobne

.

30. Podľa ak ústavný súd právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci

vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova

prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom

ústavného súdu.

31. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím podľa odseku 3, ktoré

je vykonateľné jeho doručením.

32. Úlohou krajského súdu preto bude opätovne rozhodnúť o odvolaní žalobkyne

majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v (ako aj v

ods. 1 dohovoru), je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať

také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce

zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

33. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa a 4 a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu,

nevyhovel (bod 4 výroku nálezu), keďže jej strohé tvrdenie o potrebe „svoje vlastnícke

práva aktívne brániť, s čím je spojený vznik nákladov na právne zastúpenie“, ktorým ho

odôvodňovala, nepovažoval vzhľadom na obsah označených práv za právne relevantné,

opodstatňujúce ústavný súd prijať záver o ich porušení.

III.

34. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

35. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal

z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely tejto vyhlášky je

priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok

predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak. Táto podľa oznámenia

Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2017 predstavovala sumu 921 €.

36. Ústavný súd preto v súlade s touto vyhláškou priznal sťažovateľke náhradu trov

konania v celkovej sume 390,50 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony

právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonané

v roku 2018) v sume po 153,50 € za jeden úkon a dva režijné paušály v sume po 9,21 €

za jeden paušál vrátane 20 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd (bod 3 výroku

nálezu).

37. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok;

to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie

medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej

republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté

rozhodnutie ústavného súdu ( ).

V Košiciach 10. októbra 2018