Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 171 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (177)I. ÚS 168/2018
PDF · 245.5 KB
No categories available
I. ÚS 168/2018
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. októbra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka
a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti ,
, zastúpenej Advokátskou kanceláriou LawService, s. r. o.,
Stráž 3/223, Zvolen, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavol Konečný, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 375/2017 z 25. januára 2018 takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 9 Co 375/2017 z 25. januára 2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 375/2017 z 25. januára 2018
z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania obchodnej
spoločnosti v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat eur
a päťdesiat centov) na účet Advokátskej kancelárie LawService, s. r. o., Stráž 3/223,
Zvolen, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti obchodnej spoločnosti vo zvyšnej časti
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 168/2018-10
zo 16. mája 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojich v záhlaví označených základných práv a slobôd tam označeným uznesením
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“ a „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľka sa
domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej v záhlaví
označených základných práv a slobôd napadnutým uznesením krajského súdu, a súčasne
žiadala napadnuté uznesenie krajského súdu zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie
konanie. Sťažovateľka zároveň požiadala o priznanie náhrady trov konania v sume
640,60 €.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že 4. septembra 2015 bola
Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) doručená žaloba
(ďalej len „žalobkyňa“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou sa proti sťažovateľke ako žalovanej
domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú. obce
. Pred pojednávaním 14. októbra 2016 vzala žalobkyňa žalobu v plnom rozsahu
späť a žiadala konanie zastaviť. Okresný súd uznesením č. k. 14 C 531/2015-91
zo 17. februára 2017 konanie o žalobe žalobkyne zastavil, vrátil jej súdny poplatok vo výške
92,80 € a zároveň rozhodol, že žalobkyňa má právo na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.
3. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením uznesenie
okresného súdu zmenil tak, že nepriznal nárok na náhradu trov konania žiadnej zo strán,
lebo „na rozdiel od súdu prvej inštancie videl dôvody pre aplikáciu ust. § 257 CSP tak, aby
každá zo strán znášala svoje trovy konania“.
4. Podľa názoru sťažovateľky „Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku
zo zásady zodpovednosti za zavinenie. Moderovať je možné aj trovy zastaveného konania,
pričom pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP je súd
povinný skúmať, či niektorá zo strán sporu zavinila zastavenie konania. V danom prípade
v súvislosti so skúmaním procesného zavinenia je podľa názoru odvolacieho súdu stranou,
ktorá zavinila zastavenie konania, žalobca. Na strane sťažovateľa nebolo preukázané také
neskoršie správanie, ktoré by bolo možné považovať za súladné s navrhnutým žalobným
petitom... Porušenie predkupného práva štátu k predmetnému pozemku spôsobil žalobca
a v tomto dôvode nesprávne prokurátor videl absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorú
napadol protestom, ktorému bolo vyhovené a žalobkyni obnovené vlastnícke právo...
Súd skonštatoval, že ako najspravodlivejšie rozhodnutie o trovách prvoinštančného
konania je rozhodnutie, ktorým súd neprizná nárok na náhradu týchto trov žiadnej
zo strán.“.
5. So závermi napadnutého uznesenia krajského súdu sťažovateľka nesúhlasí
z dôvodu, že vykazuje znaky arbitrárnosti, nepreskúmateľnosti a neodôvodnenosti a krajský
súd v jej veci rozhodol „o aplikácii ustanovenia § 257 CSP, k použitiu ktorého strany
nemali možnosť vyjadriť sa, čo je v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces“.
6. Na podporu uvedených argumentov sťažovateľka predložila ústavnému
súdu uznesenia krajského súdu sp. zn. 25 Co 165/2017 z 13. septembra 2017 a sp. zn.
8 Co 262/2017 z 29. novembra 2017 vydané v skutkovo identických prípadoch, v ktorých
krajský súd rozhodol odchylným spôsobom a sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov
prvostupňového konania, ako aj odvolacieho konania.
7. K veci sa listom sp. zn. Spr 543/18 z 12. júna 2018 vyjadril predseda krajského
súdu, v ktorom skonštatoval, že „vychádzajúc z obsahu uznesenia krajského súdu je zrejmé,
že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu jasným
a zrozumiteľným spôsobom sa vysporiadalo so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec
podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia,
z ktorého dôvodu ho nemožno považovať za nepreskúmateľné, či prekvapivé v zmysle
judikatúry najvyššieho súdu (napr. R 134/2014). Preto navrhol sťažnosť sťažovateľky
odmietnuť.“.
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
11. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.
12. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) napadnutým uznesením krajského súdu.
13. Podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
17. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
18. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že
právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,
sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
19. Článok 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej
ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,
a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy
len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152
ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c
ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred
zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).
20. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
nepochybne aj rozhodovanie o náhrade trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08).
Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je
v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka
konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Či je základné právo na súdnu ochranu
naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy), určuje zákonná
úprava náhrady trov konania obsiahnutá v Civilnom sporovom poriadku (ďalej aj ,,CSP“).
Procesné predpisy, ktoré upravujú náhradu trov konania, preto treba vykladať v súlade
s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu.
21. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba
v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania
pristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09,
IV. ÚS 481/2013) ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,
ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.
22. V okolnostiach posudzovaného prípadu krajský súd využitím moderačného práva
vyplývajúceho z § 257 CSP (v spojení s § 388 a § 396 ods. 2 CSP) napadnutým uznesením
zmenil uznesenie okresného súdu tak, že žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania
(bod 3).
23. Podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku
zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie
(§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho «nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť
trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov
svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane... Dôvody hodné osobitného zreteľa
ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok
ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú
úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010 či sp. zn. 3 MCdo
46/2012) ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho
voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd
povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného
zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné
prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.
Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného
ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom
druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu
k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či
sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu
(pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 727/2000)... Hranice sudcovskej úvahy sú
dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému
účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti
za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1). Priamo z textu zákonného ustanovenia
vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch... Zmyslom
predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej
zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania. Napriek doslovnému
zneniu ustanovenia § 257 nepriznanie sa môže týkať všetkých trov alebo len ich časti...
Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá
strana ich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania. Ak súd má v úmysle
použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť
protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel
k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 a strane, ktorá by
inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade
použitia ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám
sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu
rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10) ako aj nálezy Ústavného
súdu ČR sp. zn. PL. ÚS 46/13 a sp. zn. I. ÚS 1593/15]. Strana má teda právo byť explicitne
vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii § 257 vyjadrila svoje stanovisko. Výrok rozhodnutia
v prípade úplnej moderácie by mal znieť „stranám sa nárok na náhradu trov konania
nepriznáva“ resp. „súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva“. Výrok, že
„žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“ už nemá v CSP oporu. Existenciu
dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo
odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky
svojvôle. Nie je prípustné odôvodnenie obsahujúce iba odkaz na výpoveď účastníka konania
bez toho, aby bolo možné z diel náhrady trov by napr. dostal odôvodnenia napadnutého
rozsudku zistiť, z akých dôkazných prostriedkov súd čerpal svoje zistenia pre následný záver
o odôvodnenosti aplikovať § 257. Aj podľa ustálenej súdnej praxe (pozri bližšie napr.
nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 či uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5 Cdo 67/2010) výnimočnosť použitia ustanovenia 257, ako aj to, v čom súd videl, že
išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, musí byť náležite odôvodnené.» (I. ÚS 153/2018).
24. Rovnako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa
zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby
na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
25. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že okrem toho, že formulácia
výroku napadnutého uznesenia krajského súdu nemá oporu v Civilnom sporovom poriadku,
napadnuté uznesenie krajského súdu nie je vo vzťahu k aplikácii § 257 CSP zákonne
odôvodnené, a táto skutočnosť v konečnom dôsledku zakladá ústavnú neudržateľnosť ním
vydaného rozhodnutia. Krajský súd v napadnutom rozsudku nezohľadnil citované
východiská ochrany základných práv a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní
o podanom odvolaní nemožno hodnotiť inak ako arbitrárny, odporujúci obsahu základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
26. Ústavný súd z napadnutého uznesenia krajského súdu vyvodzuje, že pre aplikáciu
ustanovenia § 257 CSP nemôžu obstáť „špecifické okolnosti danej veci spočívajúce v tom,
že pre obnovu vlastníckeho práva v prospech žalobkyne svedčili iné dôvody, než aké
uvádzala v podanej žalobe“, lebo tento dôvod nie je daný ani charakterom sporu
a nezodpovedá ani procesnej situácii. Žalobkyňa totiž chybne hájila svoje porušené alebo
obnovené práva, v dôsledku čoho musela zobrať žalobu späť. Konanie o náhrade trov
konania je konaním kontradiktórnym, preto mal dať krajský súd priestor sťažovateľke
na vyjadrenie k prípadnej aplikácii § 257 CSP; toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie
neprimeranej tvrdosti, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre účastníkov konania.
Pokiaľ je aplikované bez toho, že by relevantné dôvody na taký postup boli posudzované,
ide o postup svojvoľný, a teda zasahujúci do základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
27. Ústavný súd zároveň ako ústavne nesúladnú vníma existenciu rozhodnutí
krajského súdu vydaných v skutkovo identických prípadoch, v ktorých rozhodol odchylným
spôsobom a sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov prvostupňového konania, ako aj
odvolacieho konania (bod 6). Zo svojej rozhodovacej činnosti (II. ÚS 569/2017) má však
ústavný súd vedomosť aj o existencii rozhodnutia, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie
okresného súdu o priznaní náhrady trov konania žalobcovi v rozsahu 100 % a zároveň
rozhodol o priznaní nároku žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania.
28. V tejto súvislosti ústavný súd už v minulosti vyslovil, že aj keď právne závery
všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,
ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť
identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú
k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne
konanie (III. ÚS 300/06). Pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už
bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne
vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty
v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 192/06). Potreba vysporiadať sa
so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci (osobitne, ak ide o rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky) z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ súd dospeje následne
k opačnému názoru, je súčasťou požiadavky na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (II. ÚS 426/2012). Právna istota spolu s požiadavkou ochrany legitímnych
očakávaní principiálne neznamená právo účastníka konania na rovnaké právne posúdenie
jeho veci. Nesporne však znamená právo na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci
orgán verejnej moci od stabilného, doteraz zastávaného právneho názoru odchyľuje
29. Na uvedenom skutkovom základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým
uznesením krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ho podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu
zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu) – obdobne
30. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci
vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova
prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom
ústavného súdu.
31. Podľa § 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,
rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím podľa odseku 3, ktoré
je vykonateľné jeho doručením.
32. Úlohou krajského súdu preto bude opätovne rozhodnúť o odvolaní žalobkyne
majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 2 CSP (ako aj v čl. 6
ods. 1 dohovoru), je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať
také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce
zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.
33. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu,
nevyhovel (bod 4 výroku nálezu), keďže jej strohé tvrdenie o potrebe „svoje vlastnícke
práva aktívne brániť, s čím je spojený vznik nákladov na právne zastúpenie“, ktorým ho
odôvodňovala, nepovažoval vzhľadom na obsah označených práv za právne relevantné,
opodstatňujúce ústavný súd prijať záver o ich porušení.
III.
34. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
35. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal
z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely tejto vyhlášky je
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok
predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak. Táto podľa oznámenia
Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2017 predstavovala sumu 921 €.
36. Ústavný súd preto v súlade s touto vyhláškou priznal sťažovateľke náhradu trov
konania v celkovej sume 390,50 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony
právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonané
v roku 2018) v sume po 153,50 € za jeden úkon a dva režijné paušály v sume po 9,21 €
za jeden paušál vrátane 20 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd (bod 3 výroku
nálezu).
37. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok;
to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej
republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté
rozhodnutie ústavného súdu (čl. 133 ústavy).
V Košiciach 10. októbra 2018