Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/31/2026

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a členov senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Eduarda Valenčina v právnej veci žalobcu: W. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX/X, XXX XX J., zastúpený: JUDr. Andrej Pataky, advokát, Advokátska kancelária Hlavné námestie 2, 060 01 Kežmarok, IČO: 42 039 738, proti žalovanej v 1. rade: K. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. trh č. XXX/XX, XXX XX J., žalovanej v 2. rade: I. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. trh č. XXX/XX, XXX XX J., obe právne zastúpené: JUDr. Dávid Hoffman, AK, ul. Hlavné námestie 80,060 01 Kežmarok, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k - 78 zo dňa 6.2. 2026 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok vo výroku II. a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad ( ďalej len súd I. inštancie) pod číslom konania - 78 zo dňa 06.02.2026 rozhodol, že

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .

2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobou podanou na súd dňa 20.01.2025 sa žalobca domáhal určenia, že žalovaná v 1. rade je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností evidovaných na LV č. XXX vedenom pre okres J., obec J., katastrálne územie J., ako rodinný dom súpisné číslo XXX stojaci na parcele č. XXX/X, garáž súpisné číslo XXXX stojaca na parcele č. XXX/X, parcela registra „C“ č.XXX/X o výmere XXX m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, a parcela registra „C“ č.XXX/X o výmere XX m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie (ďalej už len „LV č. XXX“ a „domové nehnuteľnosti“).

3. Žalobu zástupca žalobcu odôvodnil tak, že jeho matka, žalovaná v 1. rade, ako pôvodná vlastníčka predmetných domových nehnuteľností previedla na základe darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena uzavretej dňa 18.04.2023 vlastnícke právo k týmto domovým nehnuteľnostiam v celosti na svoju dcéru, jeho sestru, žalovanú v 2. rade. Vklad vlastníckeho práva v prospech žalovanej v 2. rade na LV č. XXX bol na základe tejto zmluvy povolený pod V XXX/XXXX. U. v 1. rade nadobudla predmetné domové nehnuteľnosti v celosti v dedičskom konaní po jej nebohom manželovi, S. J., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX, naposledy bytom I. trh XXX/XX, J., ktoré sa viedlo na R. úrade S.. I. A. v J. pod sp. zn. 4D XXX/XXXX, D not XX/XXXX. Výsledkom tohto dedičského konania bolo uzatvorenie dedičskej dohody, podľa ktorej žalovaná v 1. rade nadobudla do výlučného vlastníctva celý majetok a všetky dlhy poručiteľa, vrátane predmetného domového majetku v celosti a podielov na poľnohospodárskej pôde v k. ú. J. evidovanej na LV č. XXXX, LV č. XXXX, LV č. XXXX, LV č. XXXX

a LV č. XXXX. N. dedičskej dohody sa žalovaná v 1. rade zaviazala v prípade predaja nehnuteľností nadobudnutých dedením vyplatiť deti ako ustupujúcich dedičov, vrátane žalobcu, sumami rovnajúcimi sa ich zákonným dedičským podielom v lehote 3 dní odo dňa prevzatia kúpnej ceny. A to okrem úhrady pohľadávky žalobcu voči poručiteľovi vo výške 96.667,50 Sk.

4. Prevod predmetných domových nehnuteľností žalovanou v 1. rade na žalovanú v 2. rade darovacou zmluvou zo dňa 18.04.2023 bol v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko bol v rozpore s účelom, ktorý dedičská dohoda sledovala. Žalované v 1. a 2. rade darovaciu zmluvu uzavreli napriek tomu, že si boli vedomé uzatvorenia dedičskej dohody, ktorej primárnym cieľom bolo ponechanie domových nehnuteľností žalovanej v 1. rade, matke žalobcu a žalovanej v 2. rade s tým, že v prípade jej smrti by žalobca a žalovaná v 2. rade ako jej deti dedili v rovnakom podiele. Žalobca a žalovaná v 2. rade ako deti nebohého manžela žalovanej v 1. rade nežiadali vyplatenie ich zákonných dedičských podielov v dedičskom konaní po otcovi, ale svoje nároky si podľa dedičskej dohody ponechali pre prípad kapitalizácie ich dedičských podielov, a to pre prípad predaja predmetných domových nehnuteľností. Skutočnosť, že žalovaná v 1. rade na základe darovacej zmluvy previedla predmetné domové nehnuteľnosti v celosti na žalovanú v 2. rade napriek vedomosti o dedičskej dohode, a tiež napriek povinnosti vyplatiť pohľadávky z dedičstva, nesvedčí o konaní žalovanej v 1. rade v dobrej viere. Žalovaná v 2. rade býva spoločne so žalovanou v 1. rade. Je preto dôvodné predpokladať, že konanie žalovanej v 1. rade bolo ovplyvnené samotnou žalovanou v 2. rade. O konaní oboch žalovaných v rozpore s dobrými mravmi svedčí aj to, že obe žalované boli v roku 2019 z ich podnetu účastníčkami konania u mediátorky S.. A. T. v N., pričom predmetom mediácie bolo mimosúdne vyriešenie vysporiadania vzájomných vzťahov z dedičskej dohody. Tzn., obe žalované už v tom čase uvažovali o prevode predmetných domových nehnuteľností, avšak boli si vedomé záväzku z dedičskej dohody, ktorý sa takto pokúšali vyriešiť. To naznačuje, že zo strany oboch žalovaných bolo všetko vopred pripravované a účelové, a že žalované v čase uzavretia darovacej zmluvy neboli dobromyseľné, nekonali v dobrej viere.

5. Hmotnoprávny základ žaloby zástupca žalobcu dôvodil citáciou ust. a . Argumentoval, že inštitút neplatnosti zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi je potrebné vnímať ako korektív zmluvnej autonómie. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku, ako je poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Je právne neprípustné, aby právny poriadok zabezpečoval vykonateľnosť právnych úkonov, ktoré sa priečia elementárnym hodnotám spoločnosti. Takéto právne úkony musia byť neplatné. Do súkromných vzťahov vstupujú aj mimoprávne normy, ktoré boli NS SR definované ako obvyklé, poctivé a spravodlivé správanie, ktoré zodpovedá základným v spoločnosti prevládajúcim morálnym normám (R 5/2009).

6. Na základe uvedeného súd prijal záver, že matka darovaciu zmluvu uzavrela bez toho, aby akceptovala jasne jej prezentované ekonomické záujmy nie len žalovanej v 2. rade, ale aj žalobcu a O. D. ako ďalších detí a zákonných dedičov, ktorí v čase dedenia po ich neb. otcovi rovnako ako žalovaná v 2. rade ustúpili od svojich nárokov na potvrdenie dedičstva v ich zákonných podieloch, a ktorých ekonomický záujem dedičská dohoda chránila rovnako, ako aj ekonomický záujem žalovanej v 2. rade. Takéto konanie matky bolo v rozpore s princípom poctivosti a spravodlivosti v rodinných vzťahoch, keďže dedičská dohoda sledovala rovnakú ochranu ekonomických záujmov všetkých detí. Nesledovala to, aby došlo k ekonomickému zvýhodneniu niektorého z detí na úkor druhého. Zároveň všetci dedičia v čase uzavretia dedičskej dohody mali záujem na rovnakom prístupe matky ku všetkým deťom, a všetky deti dôverovali matke, že pri budúcej dispozícii so zdedenými nehnuteľnosťami bude postupovať vo vzťahu k všetkým rovnako, čo sa nestalo. Matka si bola pritom plne vedomá, že jej správanie voči žalobcovi a ďalšej dcére, aj vďaka ktorým sa stala výlučnou vlastníčkou domových nehnuteľností, ich bezplatným darovaním v celosti len jednej dcére nebolo spravodlivé a poctivé, a že tým poškodí ekonomický záujem týchto detí, ktorý dedičská dohoda chránila. Inak by sa nebola pokúšala situáciu riešiť v rámci mediácie. Vedela, že obe obídené deti darovaciu zmluvu budú vnímať nespravodlivo, čo sa aj odzrkadlilo na ich správaní k nej po darovaní. Darovaním domových nehnuteľností v celosti len jednej dcére matka tak ekonomicky zvýhodnila túto dcéru na úkor ostatných detí napriek tomu, že dedičská dohoda to nesledovala.

7. Uzavretím súčasne s darovaním aj dohody o zriadení vecného bremena matka zároveň získala majetkový prospech, ktorý možno považovať za určitý ekonomický ekvivalent predaja. A to majetkový

prospech, ktorý predstavuje vecné bremeno spočívajúce v práve doživotne bezplatne bývať v domových nehnuteľnostiach, ktoré však nadobudla v celosti len vďaka všetkým deťom, teda aj žalobcu, a doživotné zaopatrenie a starostlivosť. Darovaním si tak matka zabezpečila budúcu komplexnú starostlivosť bez akýchkoľvek nákladov, získala istotu, že v domových nehnuteľnostiach bezplatne ostane, a vyhla sa riziku ich predaja cudzej osobe alebo rozdelenia medzi deti. Žalobca a ďalšia dcéra O. D. pritom definitívne prišli o svoje zákonné podiely na dedičstve otca a neodstali nič. Darovacou zmluvou matka pritom dosiahla ekonomický efekt, aký by bol aj pri predaji domových nehnuteľností, len s tým rozdielom, že v prípade predaja by podľa výslovného dojednania v dedičskej dohode by mala povinnosť všetky deti vyplatiť, kým pri darovaní takúto povinnosť v dedičskej dohode výslovne dojednanú nemá. Darovaním sama získala majetkový prospech a vedome zabránila vzniku povinnosti výslovne dojednanej v dedičskej dohode vyplatiť ostatné deti, hoci ekonomický efekt bol obdobný ako pri predaji. Darovanie tak podľa názoru súdu nebolo bezplatným právnym úkonom, ale v materiálnom zmysle úkonom odplatným, ktorý darovaním obišla, a takáto odplata má byť preto spravodlivo rozdelená tak, aby bola zabezpečená ochrana ekonomických záujmov všetkých detí rovnako, ako ich chránila aj dedičská dohoda.

8. Súd tak prijal záver, že darovacia zmluva síce nie je neplatným právnym úkonom pre jej rozpor s dobrými mravmi tak, ako sa toho domáhal žalobca. Preto žalobu súd nemohol považoval nie len za procesne prípustnú, ale aj za vecne opodstatnenú. Súd však považuje za potrebné tiež uviesť, že vzhľadom dedičskú dohodu, ktorá sledovala rovnakú ochranu ekonomických záujmom všetkých detí v nadväznosti na dedičstvo po ich otcovi, a skutočnosť, že darovanie s vecným bremenom bolo ekonomickým ekvivalentom predaja, na základe ktorého žalovaná v 1. rade získala ekonomický prospech, záväzok žalovanej v 1. rade voči žalobcovi, ktorý dedičská dohoda sledovala, nezanikol. Žalobca sa tak môže domáhať nárokov v súvislosti s dedičstvom po otcovi, avšak nie žalobou na určenie vlastníctva k domovým nehnuteľnostiam žalovanej v 1. rade tak, ako sa domáhal v prejednávanej veci. Prípadne, ak žalobca má t. č. vymáhateľnú neuspokojenú pohľadávku voči žalovanej v 1. rade, ktorú prevzala spoločne s dedičstvom po jeho otcovi, môže využiť napr. právnu ochranu, ktorú poskytuje inštitút odporovateľnosti právneho úkonu ( ). Nebolo však úlohou súdu zaoberať sa v tomto konaní špecifikáciou nárokov, ktorými žalobca môže požiadať o ochranu svojich ekonomických záujmov chránených dedičskou dohodou uzavretou v dedičskom konaní o jeho otcovi.

9. Vychádzajúc z cit. súd rozhodol v tomto konečnom rozhodnutí aj o náhrade trov konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania strán platí zásada zodpovednosti za výsledok zakotvená v cit. ust. . Keďže však povinnosť nahradiť trovy konania sa môže v tom-ktorom konkrétnom prípade javiť ako neprimeraná tvrdosť, cit. ust. umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných zvláštneho zreteľa strane, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad, a či sú tu dôvody osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Prihliadne sa tiež k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom strán sporu, keď je potrebné vziať zreteľ nielen na pomery toho, kto by mal nahradiť trovy konania, ale musí sa uvážiť aj to, ako by sa takéto rozhodnutie dotklo majetkových pomerov oprávnenej strany, k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu nároku a pod. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti, zákon pritom bližšie nedefinuje. Výklad ponecháva na aplikačnú prax. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno však zahrnúť napr. neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem. Súdu pritom priamo zo zákona vyplýva povinnosť pri rozhodovaní o náhrade trov konania skúmať (ne) existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle .

10. V prejednávanej veci súd žalobu celkom zamietol. Preto podľa zásady úspechu v konaní (cit. ) obom žalovaným prislúcha právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. To však nevylučovalo, aby súd dospel k záveru, že sú tu dôvody pre nepriznanie náhrady trov žalovaným. Súd zastáva názor, že vzhľadom na konanie oboch žalovaných, ktoré nezodpovedalo dobrým mravom, by priznanie náhrady trov konania voči žalobcovi, ktorý svojím správaním spor nezavinil, ako aj všetky už vyššie popísané okolnosti správania sa strán, bolo nespravodlivé a neprimerané tvrdé. Preto súd náhradu trov konania žalovaným, ktoré boli v konaní úspešné, voči žalobcovi výnimočne nepriznal

11. I. výrok rozsudku súdu I. inštancie nadobudol právoplatnosť dňa 4.6.2026, proti výroku II. podali odvolanie žalované v 1. a 2. rade.

12. V podanom odvolaní poukazovali na odvolacie dôvody podľa a teda, že súd I. inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a ustanovenie teda, že rozhodnutie súdu I. inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

13. Ďalej uvádzali, že sa s výrokom II. napadnutého rozsudku nestotožňujú a považujú ho za nesprávny. Prvostupňový súd žalovaným voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal, hoci boli v predmetnom súdnom konaní plne úspešné. Prvostupňový súd výrok II. odôvodnil v bodoch 48. a 49. odôvodnenia napadnutého rozsudku. S uvedeným konštatovaním súdu žalované nesúhlasia.

14. V rámci civilného sporového konania je priznanie náhrady trov konania založené na úspechu sporovej strany vo veci samej. Zásada úspechu vo veci charakteristická pre sporové konania sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Prvostupňový súd vo výroku I. rozhodol, že žalobu zamieta. Dôvody, pre ktoré konajúci súd pristúpil k zamietnutiu žaloby vyčerpávajúco uviedol vo svojom odôvodnení. Okrem iného, súd v bode 43. odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatoval, že nemohol považovať podanú žalobu nie len za procesne prípustnú, ale aj za vecne opodstatnenú. Vzhľadom na uvedené, súd podľa názoru žalovaných správne rozhodol o zamietnutí žaloby.

15. Žalované sú však toho názoru, že vo vzťahu k výroku II., okolnosti prípadu a subjektívne kritéria sporových strán neopodstatňovali procesný postup súdu aplikovať ustanovenie . Žalované sa nestotožňujú s názorom prvostupňového súdu, že by priznanie úplného nároku na náhradu trov konania voči žalobcovi zakladalo neprimeranú tvrdosť a nespravodlivosť. K aplikácii ustanovenia môže dôjsť výhradne za kumulatívneho splnenia dvoch zákonom požadovaných kritérií, a to pri danosti dôvodov hodných osobitného zreteľa a naplnení výnimočných okolností. V predmetnom sporovom konaní však podľa názoru žalovaných uvedené kritéria naplnené neboli. Čo do posúdenia majetkových, osobných a sociálnych pomerov sporových strán možno uviesť, že tieto sú vo vzájomnom porovnaní medzi žalobcom a žalovanými rovnaké. V konaní nebolo preukázané a ani žalobcom tvrdené, že by sa jeho sociálne a majetkové pomery javili ako negatívne, resp. nedostatočné

16. Žalované nesúhlasia s konštatovaním súdu, že by žalobca svojím správaním spor nezavinil, a teda naopak by toto zavinenie malo pripadnúť na ich ťarchu. Žalované zastávajú právny názor, že ich konanie nebolo v rozpore s dobrými mravmi. Naproti tomu, bol to práve žalobca, ktorý žalobu o určenie vlastníckeho práva adresoval konajúcemu súdu, čím zapríčinil vznik vedenia súdneho konania. Skutočnosť, že žaloba bola zamietnutá v celom rozsahu, a to jednak pre procesnú neprípustnosť, ale aj pre vecnú neopodstatnenosť, zakladá plný úspech žalovaných v predmetnom spore. Nemožno opomenúť skutočnosť, že priznanie nároku na náhradu trov konania má svoje opodstatnenie, a to v rovine preventívnej a satisfakčnej. Výhradne procesným postupom a konaním žalobcu došlo k vedeniu súdneho konania o merite veci, ktoré vyústilo do neúspechu žalobcu, pričom žalovaným v konaní vznikli značné náklady spojené s trovami právneho zastúpenia. Práve ako nespravodlivé sa žalovaným javí, že v súvislosti s bránením svojho práva vynakladali v konaní značné výdavky, ktorých náhrada im napriek plnému úspechu vo veci nebola priznaná. Vzhľadom na uvedené, žalované nevzhliadajú v predmetnom spore tak výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by prelomili zásadu stanovenú , čím požadujú priznanie nároku na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

17. Záverom žalované poukazujú na skutočnosť, že prvostupňový súd pred meritórnym rozhodnutím ani len neuvádzal, že by nárok na náhradu trov konania chcel posudzovať postupom podľa a ani samotný žalobca na uvedený postup nepredložil návrh a naplnenie dôvodov pre nepriznanie nároku na náhradu trov v konaní nepreukazoval.

18. V súvislosti s vyššie prezentovanými skutočnosťami a z uvedených odvolacích dôvodov žalované navrhujú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil vo výroku II. a vec v tomto rozsahu vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne sám zmenil napadnutý rozsudok prvostupňového súdu vo výroku II. postupom podľa a rozhodol, že žalované 1 a 2 majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

19. K odvolaniu žalovaných sa žalobca nevyjadril.

20. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolania žalovaných 1/ a 2/ boli podané včas ( ), oprávnenými subjektmi - stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie v nimi napadnutej časti vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti ( ) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (podľa a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi podaných odvolaní (s. 1 ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel k záveru, že odvolania žalovaných 1/ a 2/ sú dôvodné, z ktorého dôvodu bolo nevyhnutné napadnutý výrok II.rozsudku súdu prvej inštancie podľa zrušiť a podľa vec vrátiť v zrušenom rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

21. Pretože výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie nebol napadnutý odvolaním, je v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a nebol predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

22. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na napadnutý rozsah preskúmavaného rozhodnutia, jeho odôvodnenie v tejto časti a žalovanými 1/ a 2/ uplatnenú odvolaciu argumentáciu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie riadnym procesným postupom dospel k správnym skutkovým a právnym záverom odôvodňujúcim rozhodnutie o nároku na náhradu trov predmetného sporového konania tak, že s poukazom na ust. v spore plne úspešným žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania nepriznal a rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

23. Súd prvej inštancie aplikáciu ust. odôvodnil tým, že v konaní existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré priznanie náhrady trov konania úspešnej strane sporu vylučujú. Súd napriek zamietnutiu žaloby vo veci samej uviedol, že je presvedčený, že žalobca podal žalobu dôvodne v tom smere, že hoci nezvolil správny právny prostriedok, legitímne sa bránil, pretože konanie žalovaných ho ekonomicky poškodzuje a je v rozpore s dobrými mravmi. Žalované tým zapríčinili podanie žaloby, a hoci sa v konaní procesne ubránili, súd uzavrel, že primárnym dôvodom podania žaloby bolo netransparentné konanie žalovaných a ignorovanie oprávnených záujmov žalobcu.

24. Žalované 1/ a 2/ vo svojom odvolaní s aplikáciou ust. na rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania nesúhlasili. Obe namietali, že súd je v prípade použitia ustanovenia povinný vytvoriť sporovým stranám procesný priestor na vyjadrenie sa k prípadnému použitiu tohto ustanovenia, ako aj okolnosť, že predmetné ustanovenie súd nesmie aplikovať svojvoľne, pretože nepriznanie úspešnému účastníkovi náhrady trov konania zákon pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (). Poukazovali na vnútornú rozpornosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý vo výroku I. žalobu v plnom rozsahu zamietol, napriek tomu pri rozhodovaní o trovách konania uviedol svoje presvedčenie, že žalobca podal žalobu dôvodne. Žalované odmietajú záver súdu prvej inštancie, že zapríčinili podanie žaloby, súd teda aplikáciu náležite neodôvodnil a ani žalované pred aplikáciou tohto ustanovenia nevyzval na vyjadrenie svojho stanoviska.

25. Súd prvej inštancie v predmetnej právnej veci využitím moderačného práva vyplývajúceho z ust. napadnutým výrokom rozhodol o trovách konania napriek plnému procesnému úspechu žalovaných 1/ a 2/ v spore tak, že žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že jeho rozhodnutie o trovách konania je nielen nepreskúmateľné, ale aj prekvapivé.

26. Povinnosť náhrady trov konania vyplýva z povahy sporového konania, keď strany sporu stoja proti sebe a je namieste, aby strana, ktorá v spore so svojím nárokom zvíťazila, dostala ňou vynaložené trovy nahradené od protistrany. Úspech vo veci je okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov konania. Porazenej strane potom vzniká povinnosť nahradiť trovy konania víťaznej strane.

27. Vo všeobecnosti teda platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci ( a ), ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie ( ). Zásada úspechu vo veci, ktorá je aj zásadou zodpovednosti za výsledok sporu, charakteristická pre sporové konanie sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli, pričom v zásade musí ísť o trovy, ktoré sú preukázané, odôvodnené, účelne vynaložené a ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Procesný úspech vo veci sa skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku.

28. Výnimkou v tomto smere je ustanovenie , podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Vtedy súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania. Nakoľko použitie ust. negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, musí aplikácia tohto ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočný charakter.

29. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to 1. dôvody hodné osobitného zreteľa a 2. výnimočné okolnosti, ktoré pojmy však bližšie nešpecifikuje, ich výklad ponecháva na súdnu prax. Ust. však nezakladá voľnú možnosť jeho aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo tejto procesnej situácie. Súd pri aplikácii tohto ustanovenia skúma aj dôvody, ktoré žalobcu viedli k podaniu žaloby, postoj strán v konaní, plnenie si ich procesných povinností.

30. K aplikácii ust. môže dôjsť aj z aspektov sociálnych. Súd teda prihliada aj na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, teda nielen strany, ktorú podľa všeobecných ustanovení zaťažuje povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov konania dotknutá a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. Pri okolnostiach, ktoré viedli k podaniu žaloby, má význam zistenie, či žalobca pred podaním žaloby navrhoval žalovanému vyriešenie sporu dohodou a či dosiahol plný úspech vo veci. Pokiaľ ide o postoj strán v konaní, tu súd prihliada najmä na to, ako si strany plnili svoje procesné povinnosti, napríklad, či uviedli podstatné skutočnosti a navrhli dôkazy už pri prvom procesnom úkone, ktorý im patril.

31. 36. Ust. teda slúži na to, aby bolo možné postihnúť situácie, kedy je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. Ustanovenie však neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami. Dôvody hodné osobitné zreteľa možno teda zhrnúť najmä ako neprimeraná tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť právnej veci, či osobné a majetkové pomery strany sporu.

32. Zároveň z už konštantnej judikatúry vyšších súdnych autorít (porovnaj napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. , alebo uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ) vyplýva, že v prípade použitia ustanovenia je súd povinný vytvoriť procesný priestor umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia. Strana sporu má teda právo explicitne vyzvaná, aby k prípadnej aplikácii včas vyjadrila svoje stanovisko.

33. Ďalej podľa ustálenej súdnej praxe, musia byť výnimočnosť použitia ustanovenia , ako aj to, v čom súd videl prípad osobitného zreteľa, náležite odôvodnené. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia aj v tomto smere, patrí medzi základné práva spravodlivého procesu.

34. Vychádzajúc z obsahu spisu, predovšetkým zápisníc o pojednávaní, odvolací súd zistil, že jednak žiadna zo sporových strán aplikáciu ustanovenia na rozhodnutie o trovách konania v danej

veci nenavrhovala, pričom súd strany o svojom úmysle aplikovať na vec ust. neinformoval a neumožnil im teda, aby sa k jeho prípadnému použitiu vyjadrili.

35. Ak však súd má v úmysle použiť moderačné právo, musí stranám umožniť, aby sa k zámeru jeho použitia, ako aj k dôkazom, vyjadrili. Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ust. § 257 a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámi a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia.

36. Pretože súd prvej inštancie v predmetnej veci sporové strany o možnej aplikácii ust. § 257 na rozhodnutie o trovách v predmetnej veci v rámci právneho posúdenia nepoučil a nevyzval ich na vyjadrenie sa k jeho použitiu, možno uzavrieť, že jeho rozhodnutie v tomto smere bolo pre procesne úspešných žalovaných 1/ a 2/ prekvapivé.

37. Je tiež potrebné uviesť, že rozhodnutie súdu podľa , jeho vnútorná úvaha, musí byť z odôvodnenia rozhodnutia objektívne preskúmateľná, musí sa opierať o konkrétne hľadiská, zohľadňovať výsledky vykonaného dokazovania, zistený skutkový stav, teda v rozsahu potrebnom pre takéto rozhodnutie zohľadňovať všetky okolnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, ktorých posudzovanie však nesmie byť jednostranné, ale okolnosti musia byť preskúmané a zvážené na oboch stranách sporu.

38. Odvolací súd má za to, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania takéto kritériá nespĺňa. Predovšetkým je rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti vnútorne rozporné, keď súd žalobu žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol, avšak v rámci trov konania uvádza, že je presvedčený, že žalobca žalobu podal dôvodne. Dôvodnosť podania žaloby je však potrebné rozlišovať od okolností, ktoré sporovú stranu viedli k podaniu žaloby.

39. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Súd sa musí zaoberať všetkými relevantnými námietkami sporových strán. Odvolací súd však dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k aplikácii ust. v tomto smere nie je náležite odôvodnené, jeho úvahy sú nepreskúmateľné a nevyhodnocujú všetky okolnosti daného prípadu. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý proces, zaručeného Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu SR implikované aj v SR. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Dostatočné odôvodnenie je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov. upravuje v ustanovení základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť.

40. V zmysle ustanovenia je teda v odôvodnení po opísaní skutkového stavu potrebné uviesť, ktoré z navrhovaných dôkazov boli vykonané a ktoré skutkové tvrdenia strán boli nimi potvrdené alebo vyvrátené. Obsahom hodnotenia dôkazov je aj opísanie úvahy súdu o tom, ktorý z vykonaných dôkazov považuje za hodnoverný a ktorý nie, aké zistenia vyvodil z dôkazov, ktoré si odporujú, alebo sa vyučujú. Súd tiež uvedie, ktoré dôkazy neboli vykonané a z akého dôvodu. V prípade rozporov musí súd odôvodniť, prečo konkrétny dôkaz považuje za vierohodný a iný nie. Pritom treba vychádzať zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov v základných princípov a v , ktorý je limitovaný požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. Súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Je však povinný v odôvodnení náležite vyhodnotiť dôkaznú situáciu, a to aj vo vzťahu k aplikácii ust. . Hodnotiaca úvaha súdu nie je svojvoľná, pretože súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah.

41. Právne posúdenie veci je potom činnosťou, pri ktorej súd podriadi zistený skutkový stav pod príslušnú právnu normu. V odôvodnení súd odcituje túto právnu normu a vysvetlí, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu práve tejto právnej normy. Súd sa tiež vyjadrí, ako túto normu interpretuje.

42. Odvolací súd v predmetnej sporovej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie si svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovení a ohľadom odôvodnenia jeho výroku o trovách konania riadne nesplnil, výsledky vykonaného dokazovania v rámci aplikácie ust. náležite nevyhodnotil a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo vo svojich záveroch o tom, že dôvodom podania žaloby bolo netransparentné konanie žalovaných riadne neodôvodnil.

43. Súd pritom musí pri svojom rozhodovaní, a to aj pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania, osobitne pokiaľ ide o ustálenie dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočných okolností prípadu v zmysle vychádzať z objektívne zisteného skutkového stavu veci. Musí náležite vyhodnotiť tak prostriedky procesného útoku žalobcu, ako aj prostriedky procesnej obrany žalovaného a tieto vo vzájomných súvislostiach náležite vyhodnotiť. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a prijatými právnymi závermi na strane druhej. Rozhodnutie súdu musí byť logické a zrozumiteľné a má v odôvodnení poskytnúť dostatočné, jasné a zrozumiteľné vysvetlenie vyhodnotenia zisteného skutkového stavu a aplikovaného právneho posúdenia veci.

44. Takémuto odôvodneniu rozhodnutie súdu ohľadom odvolaním napadnutého výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie nezodpovedá, pretože súd prvej inštancie dôvod pre aplikáciu ust. odôvodňuje iba všeobecnými konštatovaniami o netransparentnom konaní žalovaných a ignorovaní situácie a legitímnych očakávaní žalobcu. Vzhľadom na uvedené, bol relevantný odvolací argument žalovaných, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

45. Vady konania vymedzené v až d) sú porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. a nasl. a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/ a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. ), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

46. Súd sa teda v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v , je nepreskúmateľné.

47. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

48. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa v závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá aj znenie ust. , ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR ).

49. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie (neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami, ako aj nevytvorením procesného priestoru sporovým stranám vyjadriť sa k zamýšľanej aplikácii ust. ( ) k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo jednak na svoje vyjadrenie sa, ako aj právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia súdu v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, ktorý náležite nevysvetlil prijaté skutkové a právne závery ohľadom dôvodnosti aplikácie ust. a ktorého nedostatky v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ohľadom výroku o trovách konania sú také, že ich nie je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu s použitím ust. vo výroku II. o trovách konania zrušil a podľa vec vrátil súdu prvej inštancie v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

50. Povinnosťou súdu prvej inštancie súc pritom viazaný vyslovenými právnymi názormi odvolacieho súdu ( ), bude v prvom rade vytvoriť sporovým stranám priestor sa k prípadnej aplikácii ust. vyjadriť, za tým účelom si ustáliť všetky relevantné okolnosti daného prípadu (ohľadom existencie okolností hodných osobitného zreteľa), zistený skutkový stav náležite komplexne vyhodnotiť a na zistený skutkový stav aplikovať príslušné ustanovenia o trovách konania, potom o nároku sporových strán o náhrade trov konania opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je aj v tejto časti nevyhnutné náležite v súlade s ust. , , odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania ( ).

51. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).