Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 83 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (88)IV. ÚS 77/2020
PDF · 427.27 KB
No categories available
IV. ÚS 77/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
Vodohospodářský rozvoj a výstavba, a. s., Nábřežní 90/4, Praha, Česká republika,
IČO 47 116 971, zastúpenej advokátkou JUDr. Kvetoslavou Živčákovou, Bratislavská
61/68, Šamorín, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 S 215/2017 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Vodohospodářský rozvoj a výstavba, a. s.,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
9. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Vodohospodářský rozvoj
a výstavba, a. s., Nábřežní 90/4, Praha, Česká republika, IČO 47 116 971 (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Kvetoslavou Živčákovou, Bratislavská
61/68, Šamorín, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 215/2017
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
2.1 Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou
so sídlom v Českej republike, ktorá bola na území Slovenskej republiky neúspešným
účastníkom verejnej súťaže, v dôsledku čoho podala 25. októbra 2017 na krajskom súde
žalobu o preskúmanie rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie č. 13831-9000/2017
z 21. septembra 2017. V rámci konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn.
5 S 215/2017 podala sťažovateľka celkovo dve sťažnosti na nečinnosť zákonnej sudkyne
podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré boli podpredsedom krajského súdu v jeho
listoch sp. zn. 1 Spr 94/2019 z 31. mája 2019 a sp. zn. 1 Spr 221/2019 zo 4. novembra 2019
vyhodnotené ako opodstatnené.
2.2 Sťažovateľka k postupu krajského súdu v napadnutom konaní, ktoré trvá
27 mesiacov, zhrnula: „Keďže konaním Krajského súdu v Bratislave pretrváva právna
neistota sťažovateľa už viac ako dva roky, sťažovateľ sa dôvodne obáva, že o jeho návrhu už
nemôže byť rozhodnuté spravodlivo resp. rozhodnutie, ktoré bude vydané po uplynutí tejto
dlhej doby už nebude mať tie účinky, ktoré by malo, keby bolo vydané v primeranej lehote.
V priebehu týchto dvoch rokov Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka už
predmetnú súťaž zrušilo, a to dňa, 07.12.2018, čiže účinky v prípade vyhovenia
sťažovateľovmu nároku, by už nemali na pôvodnú súťaž žiadny dosah a tak konanie, ktoré
bolo namietané ako netransparentné zo strany sťažovateľa sa môže znovu opakovať.
Rozhodnutie sťažovateľ legitímne očakával v primeranej lehote. Toto rozhodnutie súdu bolo
pre neho dôležité aj pre jeho ďalšiu činnosť, keďže základom jeho podnikateľskej aktivity sú
štátne zákazky. Sťažovateľ svojou žalobou poukazoval na diskriminačné podmienky verejnej
súťaže a domáhal sa transparentnosti verejnej súťaže. Ak by bolo rozhodnutie súdu vydané
počas trvania predmetnej verejnej súťaže, sťažovateľ by sa mohol v prípade svojho
neúspechu obrátiť na Najvyšší súd SR. Tým, že o žalobe nebolo doteraz rozhodnuté, mal
vyhlasovateľ verejnej súťaže možnosť zákazku zrušiť, aby sa tak vyhol akýmkoľvek
následkom podania tejto žaloby, čím sa sťažovateľ ocitol v nevýhode...“
3. Sťažovateľka v petite podanej ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„/1/ Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie záležitostí v primeranej dobe
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5S/215/2017 porušené bolo.
/2/ Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5S/215/2017 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
/3/ Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.800- € (slovom:
päťtisícosemsto eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
/4/ Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť trovy konania v sume 354,- € (slovom:
tristopäťdesiat štyri eur) podľa § 11, odsek 3 vyhlášky 655/2004 Z. z do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
4. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. S účinnosťou od 1. marca 2019
upravuje konanie pred ústavným súdom zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde).
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
9. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právne
východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,
sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
10. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, rovnako tak aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
v ich všeobecnom poňatí je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96,
I. ÚS 55/97, I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02,
I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane
zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy, obdobne tak aj čl. 6 ods. 1 dohovoru v relevantnej časti
ustanovujú imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý vyjadruje predovšetkým
záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku
prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (PL. ÚS 25/01).
11. Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj názor (I. ÚS 34/99,
III. ÚS 20/00, II. ÚS 32/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 22/01, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 37/02,
I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04, IV. ÚS 102/05),
v zmysle ktorého sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje
v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie
základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť
ústavnému súdu došla, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného
práva/práv, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú bez ohľadu
na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02). Ústavný súd teda
poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj právu podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie predmetného
základného práva ešte trvalo alebo k jeho porušeniu dochádza (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00,
I. ÚS 22/01, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Uvedený právny názor ústavného súdu
je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“
(rozsudok ESĽP vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike z 3. 3. 2009,
sťažnosť č. 16970/05)].
12. Ak teda v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nemôže dochádzať
k porušovaniu označeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a v rovnakom rozsahu aj práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť odmietne,
vychádzajúc pri tom z účelu týchto práv, ktorých spoločným menovateľom je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu
verejnej moci (I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/05).
13. Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu súvisiacej s namietaným
porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je aj právny názor, podľa ktorého nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má
nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 46/01,
II. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, I. ÚS 66/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 61/03, I. ÚS 92/03,
I. ÚS 154/03, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04, IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05,
III. ÚS 372/09). Ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama
osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (I. ÚS 35/01, I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04, III. ÚS 59/05, III. ÚS 103/05). Na kratšie
obdobia nečinnosti ústavný súd spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane
a zároveň významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (I. ÚS 19/00,
14. V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru), alebo konanie ako celok zodpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je
možné jeho uzavretie spravidla očakávať (porov. rozsudky ESĽP vo veci Libanský proti
Českej republike či Králiček proti Českej republike), nevyslovil porušenie základného práva
zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu
buď nevyhovel (I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 17/01,
I. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04,
IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011). Teda zjavná neopodstatnenosť sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie týchto práv sa namieta v takom
konaní pred všeobecným súdom, resp. pred orgánom, ktorý je nositeľom verejnej moci,
ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať
o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04, IV. ÚS 343/04, III. ÚS 233/06).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15.1 Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu
podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup
súdu (I. ÚS 41/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03, III. ÚS 247/03,
15.2 V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu
veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (rozsudok ESĽP vo veci
Záborský a Šmáriková v. Slovensko, I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02,
III.1 Právna a faktická zložitosť veci
16. Pokiaľ ide o zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetná vec spadá
do pôsobnosti správneho súdnictva, ktoré predstavuje bežnú agendu krajských súdov,
a nemožno ju považovať za skutkovo či právne zložitú.
III.2 Správanie účastníka konania
17. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práv
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pokiaľ ide o správanie
sťažovateľky, ústavný súd nezistil žiadne také okolnosti, ktoré by bolo možné pričítať
na vrub samotnej sťažovateľke.
III.3 Postup krajského súdu v napadnutom konaní
18.1 Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľky v napadnutom konaní, bol postup krajského
súdu.
18.2 Vychádzajúc z postupu krajského súdu v napadnutom konaní, ústavný súd
konštatuje, že návrh sťažovateľky bol doručený krajskému súdu 25. októbra 2017. Následne
krajský súd v napadnutom konaní postupoval od 22. novembra 2017 do 29. októbra 2018
podľa § 106 ods. 1 a 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov a v rámci tejto doby doručil Úradu pre verejné obstarávanie ako žalovanému
sťažovateľkou podanú žalobu a následne ďalšie vyjadrenia účastníkov konania (repliku
a dupliku). Krajský súd svojím uznesením č. k. 5 S 215/2017-221 zo 16. februára 2018
zamietol návrh sťažovateľky na priznanie odkladného účinku podanej žaloby a ďalším
uznesením č. k. 5 S 215/2017-249 zo 7. decembra 2018 nevyhovel návrhu na podanie
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. Teda je možné konštatovať,
že krajský súd v napadnutom konaní postupoval v priebehu roka 2018 plynulo. V priebehu
roka 2019 sa v postupe krajského súdu v napadnutom konaní vyskytli viaceré
obdobia nečinnosti (ako to vyplýva z písomného vyjadrenia podpredsedu krajského súdu
sp. zn. 1 Spr 94/2019 z 31. mája 2019), keď bol krajský súd od 7. decembra 2018 vo veci
nečinný v trvaní šiestich mesiacov a v priebehu roka 2019 sa konalo jedno pojednávanie,
a to 10. decembra 2019. V priebehu roka 2019 bol krajský súd v napadnutom konaní
nečinný, nepostupoval plynulo a len sporadicky vykonal úkon smerujúci k rozhodnutiu
vo veci. Na druhej strane je však potrebné vziať do úvahy, že verejný obstarávateľ zrušil
v decembri 2018 verejnú súťaž, pre neúspech v ktorej podala sťažovateľka žalobu
na krajskom súde. Vzhľadom na to je teda aktuálne otázna dôvodnosť vedeného konania,
keď vecne jeho predmet odpadol, v dôsledku čoho bola „de facto“ odstránená právna
neistota sťažovateľky, aj keď napadnuté konanie nie je v čase podanej ústavnej sťažnosti
skončené (so situáciou, ktorá nastala, sa bude musieť krajský súd procesne vyrovnať).
18.3 Ústavný súd teda uzatvára, že s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania v trvaní
dvoch rokov, ako aj vzhľadom na to, že v dôsledku zrušenia verejnej súťaže verejným
obstarávateľom bola právna neistota sťažovateľky už v čase podania ústavnej sťažnosti
fakticky odstránená (postup obstarávateľa pri zadávaní zákazky už nie je možné ovplyvniť
v prospech sťažovateľky), nemožno v napadnutom konaní uvažovať o takých prieťahoch,
ktorých intenzita by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala
ústavnému súdu dospieť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K uvedenému
záveru ústavný súd dospel aj s prihliadnutím na rozhodovaciu prax a judikatúru ESĽP
v obdobných veciach, podľa ktorých dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní
dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. rozsudok ESĽP vo veci
Humen proti Poľsku z 15. 10. 1999, body 58 a 69, rozsudok ESĽP vo veci Calvelli a Ciglio
proti Taliansku zo 17. 1. 2002, body 64, 65 a 66). V dôsledku tohto záveru ústavný súd
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmieta sťažovateľkou podanú ústavnú
sťažnosť pre porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní ako zjavne neopodstatnenú.
19. Na záver ústavný súd dodáva, že vzhľadom na to, že vyhodnotil ústavnú sťažnosť
sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími
v nej obsiahnutými návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu