Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 298/2019
PDF · 316.97 KB
No categories available
II. ÚS 298/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra
Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Zuzana Čížová, s. r. o.,
J. Jesenského 69, Bánovce nad Bebravou, v mene ktorej koná konateľka a advokátka
JUDr. Zuzana Čížová, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Er 93/2015 a jeho uznesením z 26. apríla 2019 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bánovce nad
Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 93/2015 a jeho uznesením sp. zn.
5 Er 93/2015 z 26. apríla 2019 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 5 Er 93/2015
z 26. apríla 2019 vo výroku, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu ostatných trov
exekúcie, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. p r i z n á v a trovy konania v sume 346,26 € (slovom
tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov), ktoré j e Okresný súd Bánovce nad Bebravou
p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne Advokátska kancelária JUDr. Zuzana
Čížová, s. r. o., J. Jesenského 69, Bánovce nad Bebravou, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. II. ÚS 298/2019-17 z 30. októbra 2019 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť ,
, ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Er 93/2015 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením sp. zn. 5 Er 93/2015
z 26. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi ako povinnému
bolo vedené exekučné konanie pod sp. zn. 5 Er 93/2015 na základe exekučného titulu,
ktorým bol rozsudok pre zmeškanie Krajského súdu Eisenstadt č. k. 4 Cg 257/11 k-42
z 25. augusta 2014. Okresný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie č. 5301-026771
2. septembra 2015 a upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. EX 45/2015 z 24. septembra
2015 bolo sťažovateľovi doručené 30. septembra 2015.
3. Návrhom zo 6. novembra 2015 sťažovateľ žiadal o zastavenie exekúcie z dôvodu,
že mu návrh na vykonanie exekúcie nebol doručený do vlastných rúk. O návrhu
na zastavenie exekúcie rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 5 Er 93/2015 z 31. marca
2016 tak, že ho zamietol. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľ podal odvolanie a následne
Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 2 CoE 180/2016
z 25. augusta 2016 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej aj „dovolací súd“) tak, že zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn.
2 CoE 180/2016 z 25. augusta 2016, ako aj uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 Er 93/2015
z 31. marca 2016 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4. Okresný súd prvým výrokom uznesenia sp. zn. 5 Er 93/2015 z 9. februára 2018
exekúciu zastavil. Proti tomuto výroku podal oprávnený odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE 31/2018 z 31. júla 2018 tak, že uznesenie súdu prvej
inštancie vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil.
5. Následne okresný súd uznesením sp. zn. 5 Er 93/2015 z 8. januára 2019 vydaným
vyšším súdnym úradníkom (po tom, čo vyzval sťažovateľa na vyčíslenie trov dovolacieho
konania) rozhodol o povinnosti oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie,
ako aj o povinnosti zaplatiť povinnému na účet jeho právnej zástupkyne náhradu trov
konania, a ďalším výrokom zaviazal povinného na zaplatenie náhrady trov konania
oprávnenému na účet jeho právnej zástupkyne.
6. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený sťažnosť, o ktorej následne okresný
súd napadnutým uznesením rozhodol:
„Uznesenie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. 5 Er/93/2015-712 zo dňa
08. 01. 2019 mení nasledovne:
Súdnej exekútorke JUDr. Beatrix Vargovej náhradu trov exekúcie nepriznáva.
Povinný je povinný zaplatiť oprávnenému na účet jeho právneho zástupcu
Advokátska kancelária Majeriková & Partners s. r. o., so sídlom Bratislava - mestská časť
Ružinov, Kupeckého 8, IČO: 35 517 440, náhradu trov dovolacieho konania vo výške
1314,84 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu ostatných trov exekúcie.
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania o sťažnosti oprávneného.“
7. Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nesprávnym postupom okresného súdu,
ako aj tým, že mu napadnutým uznesením nepriznal nárok na náhradu ostatných trov
exekúcie. Sťažovateľ argumentuje, že zo strany okresného súdu došlo k nesprávnej aplikácii
právnych predpisov, k nesprávnemu posúdeniu otázky, či oprávnený zavinil zastavenie
exekúcie, keďže je zrejmé, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie na podklade
exekučného titulu, ktorý sa nikdy nestal vykonateľným, pričom sťažovateľ túto skutočnosť
namietal už vo svojom podaní označenom ako návrh na zastavenie exekúcie a doplnenie
námietok proti exekúcii zo 6. novembra 2015. Sťažovateľ uvádza, že „od uvedeného
podania súd ako aj oprávnený musel mať vedomosť o tom, že exekučný titul doposiaľ
nenadobudol vykonateľnosť, čo bolo dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1
písm. a) Exekučného poriadku účinného do 31. 03. 2017“.
8. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že okresný súd mu „nepriznal ani náhradu trov
dovolacieho konania (sp. zn. 2 ECdo 10/2017), v ktorom bol v celom rozsahu úspešný...“.
9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, navrhol, aby
ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, ako aj
postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, napadnuté uznesenie zrušil, vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.
II.
Vyjadrenie okresného súdu
10. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu
okresného súdu na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti a zároveň ho vyzval, aby oznámil, či trvá
na ústnom pojednávaní vo veci. Okresnému súdu doručil i uznesenie o prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie sp. zn. II. ÚS 298/2019 z 30. októbra 2019.
11. Na základe výzvy ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti vyjadril predseda
okresného súdu podaním sp. zn. Spr 720/2019 zo 17. decembra 2019. Keďže predseda súdu
bol zároveň zákonným sudcom v napadnutom konaní a vydal napadnuté uznesenie
okresného súdu, vo svojom vyjadrení v podstate zopakoval právnu argumentáciu okresného
súdu, ktorá je súčasťou jeho odôvodnenia, pričom uviedol, že považuje ústavnú sťažnosť
za „nedôvodnú“ a navrhuje, „aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti sťažovateľa
nevyhovel a túto zamietol, pretože k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní
vedenom pod spisovou značkou 5 Er/93/2015 nedošlo“.
V záverečnej časti vyjadrenia predseda okresného súdu uviedol, že súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania vo veci pred ústavným súdom.
12. Ústavný súd upovedomil podľa § 126 zákona o ústavnom súde obchodnú
spoločnosť DHL Global Forwarding (Austria) GmbH ako zúčastnenú osobu v konaní
pred ústavným súdom a oprávneného v konaní pred okresným súdom o prijatí ústavnej
sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie, zaslal jej sťažnosť a uznesenie o prijatí sp. zn.
II. ÚS 298/2019 z 30. októbra 2019 na prípadné vyjadrenie v lehote 30 dní od doručenia
upovedomenia. Zúčastnená osoba sa k ústavnej sťažnosti nevyjadrila.
13. Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila, či
trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenie predsedu okresného
súdu sp. zn. Spr 720/2019 zo 17. decembra 2019 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
Právna zástupkyňa sťažovateľa na výzvu ústavného súdu nereagovala.
14. Vzhľadom na oznámenie predsedu okresného súdu, že netrvá na tom, aby sa
vo veci konalo ústne pojednávanie, ako i na skutočnosť, že ústavný súd oznámil právnej
zástupkyni sťažovateľa, že ak nedoručí žiadané stanovisko ku konaniu ústneho
pojednávania, bude ústavný súd toho názoru, že v danej veci súhlasí s upustením, ústavný
súd v súlade s § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože
dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Relevantná právna úprava
15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práva alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
19. Podľa § 9a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) účinného
do 31. marca 2017 ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane
použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
20. Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017 trovami
exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času
pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov
potrebných na účelné vymáhanie nároku. Povinný má nárok na náhradu trov, ktoré mu
vznikli v súvislosti so vznesenými námietkami proti exekúcii, ak sa námietkam vyhovelo
(§ 50).
21. Podľa § 200 ods. 5 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017 ak súd
rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
22. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017 ak dôjde
k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie
nevyhnutných trov exekúcie.
IV.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci ústavným
súdom
23. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
24. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08), a preto ich namietané porušenie
možno preskúmavať spoločne.
25. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je súčasťou obsahu práva
na spravodlivé súdne konanie aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Ani judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5.
1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
26. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že
účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite,
pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu
rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
27. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
28. Ústavný súd opakovane (z najnovšej judikatúry porov. medzi mnohými napr.
II. ÚS 303/2017, II. ÚS 383/2017, II. ÚS 566/2018, II. ÚS 506/2018, II. ÚS 105/2018,
II. ÚS 178/2019) judikuje, že považuje rozhodovanie všeobecných súdov o trovách konania
za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdnictva.
29. Ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom
výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom
z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie
z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda
i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnú sťažnosť. Inak povedané, problematika
náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovaného právneho predpisu, ktorá
by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012,
II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08, z novšej judikatúry pozri
II. ÚS 153/2016, II. ÚS 357/2016, II. ÚS 681/2016, II. ÚS 506/2018, II. ÚS 494/2018,
30. Ďalej ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ak zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) vylučuje uplatnenie
mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o trovách konania (§ 419, § 420
a § 421 CSP), bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý
do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
v takejto veci preto prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho rozporu s princípmi
spravodlivého súdneho konania (I. ÚS 56/2017, I. ÚS 188/2018).
31. Skutočnosť, že ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava
iba výnimočne, ešte neznamená, že takýmito rozhodnutiami by nemohlo dôjsť k porušeniu
práv sťažovateľov. Ústavný súd už v minulosti rozhodol o porušení práv sťažovateľov
rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania, a to napríklad v prípadoch
nerešpektovania príslušných ustanovení zákona, resp. vyhlášky (II. ÚS 82/09,
I. ÚS 119/2012, II. ÚS 536/2018), a tiež v prípade nedostatočného odôvodnenia právnych
záverov všeobecného súdu (I. ÚS 423/2010).
32. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k postupu okresného súdu v napadnutom
konaní a vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu.
IV.A K postupu okresného súdu v napadnutom konaní
33. Argumentácia sťažovateľa, týkajúca sa postupu okresného súdu v napadnutom
konaní, je založená na námietke, že okresný súd viedol exekučné konanie na základe
exekučného titulu, ktorý nebol vykonateľný. K uvedenej skutočnosti mal exekučný súd
prihliadať z úradnej povinnosti, ale ten sa napriek návrhu povinného na zastavenie konania
práve z uvedeného dôvodu, doručenému 6. novembra 2015, držal nesprávneho výkladu
relevantných právnych ustanovení a exekučné konanie zastavil až (po tom, čo bol
sťažovateľ úspešný v dovolacom konaní) v súlade s viazanosťou závermi dovolacieho súdu.
34. Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že exekučným titulom, na základe
ktorého bolo vedené napadnuté konanie, bol rozsudok pre zmeškanie Krajského súdu
Eisenstadt č. k. 4 Cg 257/11 k-42 z 25. augusta 2014.
35. Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku účinného od 1. januára 2015 (v čase
doručenia návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, pozn.) ak sa navrhuje vykonanie
exekúcie na podklade cudzieho exekučného titulu, ktorého uznanie sa nevyslovuje
osobitným rozhodnutím, ktorý bol osvedčený podľa osobitného predpisu, alebo ak bol súdu
doručený návrh na vykonanie cudzieho rozhodnutia z cudziny osobitným postupom
upraveným medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo ak takáto
medzinárodná zmluva upravuje, že návrh na uznanie a výkon cudzieho exekučného titulu sa
podáva na súd, doručí súd návrh na vykonanie exekúcie povinnému do vlastných rúk; to
neplatí, ak o uznaní súd rozhodol v osobitnom konaní. Ak povinný do 15 dní od doručenia
návrhu na vykonanie exekúcie neuvedie dôvody, ktoré by uznaniu alebo vykonaniu
cudzieho exekučného titulu bránili, alebo nepodá návrh na jeho samostatné uznanie, ak to
osobitný predpis pripúšťa, súd preskúma podmienky uznania a vykonania, ktoré má
povinnosť skúmať aj bez návrhu, a ak prekážky uznania alebo vykonania nezistí a sú
splnené podmienky podľa odseku 2, poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie má účinky uznania cudzieho exekučného titulu.
36. Z citovaného zákonného ustanovenia povinný vyvodil, že okresný súd bol
povinný doručiť sťažovateľovi návrh na vykonanie exekúcie do vlastných rúk a až následne
mohol vydať súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, ktoré má účinky
uznania cudzieho exekučného titulu. Z ústavnej sťažnosti, ako aj z vyžiadaného spisu
okresného súdu sp. zn. 5 Er 93/2015 vyplýva, že návrh na vykonanie exekúcie nebol
povinnému sťažovateľovi doručený do vlastných rúk a okresný súd vydal poverenie
na vykonanie exekúcie bez dodržania zákonom predpísaného postupu, ktorý mal viesť
k uznaniu cudzieho exekučného titulu.
37. Vadu v procesnom postupe okresného súdu vzhliadol až dovolací súd, ktorý, ako
už bolo uvedené v bode 3, na dovolanie sťažovateľa zrušil uznesenie krajského súdu aj
okresného súdu a svojím právnym názorom zaviazal exekučný súd k zastaveniu exekučného
konania z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v znení do 31. marca
2017. Okresný súd v závere konania pri rozhodovaní o zastavení exekučného konania
postupoval v intenciách dovolacieho rozhodnutia. Sťažovateľ však vo svojej ústavnej
sťažnosti napáda celkový postup okresného súdu v konaní.
38. Napriek skutočnosti, že v závere konania okresný súd postupoval, súc viazaný
právnym názorom dovolacieho súdu, ústavný súd po preskúmaní sťažnosti, jej príloh
a exekučného spisu musí konštatovať, že postup okresného súdu v celom priebehu konania
ignoroval relevantnú platnú právnu úpravu. Exekučný súd pri skúmaní exekučného titulu
postupuje z úradnej povinnosti už v štádiu posudzovania žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
do 31. marca 2017). Zo samotného exekučného titulu, opatreného potvrdením podľa Prílohy
V nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní
a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej aj „nariadenie Brusel I“)
vyplýva, že uvedený exekučný titul podlieha režimu tohto nariadenia a jeho vykonateľnosť
v štáte výkonu sa riadi podmienkami nariadenia Brusel I. Okresný súd (a v ďalšom priebehu
konania aj všeobecné súdy vyšších stupňov) opomenuli skutočnosť, že podľa článku 38
ods. 1 nariadenia Brusel I je podmienkou vykonateľnosti cudzieho exekučného titulu jeho
vyhlásenie za vykonateľný na území konkrétneho štátu výkonu (exequatur). Konanie
o exequature (čl. 39 až 52 nariadenia Brusel I) sa uskutočňuje na návrh oprávneného, ide
o osobitné konanie, ktoré obligatórne predchádza exekučnému konaniu, a absencia
uznesenia o exequature znamená, že predložený exekučný titul nie je na území daného štátu
vykonateľný. Túto nespôsobilosť exekučného titulu mal okresný súd ex officio zistiť už
v úvodnom štádiu konania, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnuť
a exekučné konanie zastaviť. Vykonávanie exekúcie len na podklade spôsobilého
exekučného titulu je nepochybne významnou súčasťou práva sťažovateľa na súdnu ochranu
a na spravodlivé súdne konanie. Právne súladný procesný postup okresného súdu by
zabránil generovaniu neúmerných trov v konaní, a bolo by z neho jasné zavinenie
zastavenia konania oprávneným. Skutočnosť, že exekučné konanie bolo nakoniec zastavené
nominálne „z toho istého dôvodu“ [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku], nedostatok
v procesnom postupe súdu nezhojuje.
39. Uvedený postup okresného súdu a ústavne neudržateľný výklad právnych noriem
európskeho a vnútroštátneho práva, týkajúcich sa podmienok vykonateľnosti exekučného
titulu, predstavuje taký execes z aplikácie ustanovení príslušného právneho predpisu, ktorý
popiera jeho účel a význam. Preto ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
IV.B K napadnutému rozhodnutiu okresného súdu
40. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu ústavný súd konštatuje, že
sťažovateľ ústavnou sťažnosťou namieta len výrok napadnutého uznesenia týkajúci sa
nároku na náhradu ostatných trov exekúcie (ide o III. výrok v poradí). Napriek tomu, že
sťažovateľ sa v petite domáha zrušenia napadnutého uznesenia ako celku, ústavná sťažnosť
nie je vo vzťahu k ostatným jeho výrokom odôvodnená. Z tohto dôvodu, súc viazaný
rozsahom a dôvodmi ústavnej sťažnosti (§ 45 zákona o ústavnom súde), tieto výroky
ústavný súd nepodrobil ústavnému prieskumu.
41. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nesprávnou aplikáciou právnych
predpisov a nesprávnym posúdením otázky, či oprávnený zavinil zastavenie exekúcie
okresným súdom.
42. V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
exekučné konanie, vedené okresným súdom pod sp. zn. 5 Er 93/2015, bolo na návrh
sťažovateľa (povinného) právoplatne zastavené z dôvodu, že sa (exekúcia) začala
a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku].
43. Po zastavení exekučného konania pristúpil okresný súd k rozhodovaniu o trovách
exekúcie. Z dôvodu podanej sťažnosti oprávneného okresný súd rozhodnutie vyššieho
súdneho úradníka o trovách exekúcie napadnutým uznesením zmenil. Okresný súd
v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uvádza:
„Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku povinný má nárok na náhradu trov, ktoré
mu vznikli v súvislosti so vznesenými námietkami proti exekúcii, ak sa námietkam vyhovelo
(§ 50). Ide o špeciálne ustanovenie Exekučného poriadku, ktoré upravuje, kedy má povinný
nárok na náhradu trov exekúcie. Znenie tohto ustanovenia jednoznačne vylučuje akékoľvek
iné prípady, kedy by mal povinný nárok na náhradu trov. Jediným prípadom je, keď sa
vyhovelo námietkam povinného proti exekúcii. Táto podmienka, kedy povinnému možno
priznať náhradu trov, je vyjadrená jasne, zrozumiteľne a iný výklad než ten, že v žiadnom
inom prípade náhrada trov povinnému nepatri, by bol contra legem. Povinný podal
námietky proti exekúcii a týmto vyhovené nebolo, a preto povinnému nemožno priznať
náhradu trov, a to ani za tej situácie, že exekúcia bola zastavená a oprávnený bol v nej
neúspešný, pretože exekúcia bola zastavená nie zavinením oprávneného. Z uvedených
dôvodov jednoznačne povinnému náhrada trov nepatrí a nemožno ju zdôvodniť ani
úspechom povinného, keď v konečnom dôsledku povinný nebol úspešný s námietkami proti
exekúcii, ale táto bola zastavená z iného dôvodu, než sám namietal. Náhradu trov nemožno
priznať povinnému ani s odvolaním sa na zásadu spravodlivosti a prípadné použitie
ustanovení CSP, resp. analógiu, keď zastavenie exekúcie v tomto prípade nie je prekážkou
res iudicata a exekúcia bola zastavená z procesných dôvodov, a preto tu nemožno ani
hovoriť o konečnom úspechu povinného, ale možno skúmať iba to, kto zavinil zastavenie
exekúcie a keďže zastavenie exekúcie nezavinil oprávnený, nemožno ho zaviazať na
náhradu trov povinnému. V tomto prípade je vylúčené, aby súd postupoval obdobne podľa
rozhodnutí krajských súdov, na ktoré vo svojich písomných podaniach poukazoval povinný,
keď v daných prípadoch išlo o zjavne iné skutkové situácie. V tomto prípade sa oprávnený
domáhal vykonania exekúcie pre vymoženie svojej pohľadávky na podklade zahraničného
rozsudku a oprávnený ho predložil exekútorovi v takej podobe, že sám oprávnený nemohol
vykonať viac a postupoval právom predpokladaným spôsobom. Úplne odlišné situácie však
nastali v prípadoch, na ktoré poukazoval povinný, a v ktorých krajské súdy priznali náhradu
trov povinným.“
44. Ústavný súd výklad okresného súdu, ktorým kategoricky vylúčil náhradu trov
konania v prospech povinného v exekučnom konaní s výnimkou vyhovenia jeho námietkam
proti exekúcii, považuje za extrémne vybočenie z pravidiel upravujúcich toto konanie
a za popretie základnej spravodlivosti.
45. Zo samotného znenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. marca
2017 vyplýva možnosť súdu uložiť oprávnenému nahradenie nevyhnutných trov exekúcie,
ak dôjde k zastaveniu exekúcie jeho zavinením. V súlade s konštantnou judikatúrou
ústavného súdu je úlohou exekučného súdu preskúmať, či mal oprávnený k dispozícii
poznatky, z ktorých sa dal takýto výsledok konania (zastavenie exekúcie) predvídať, a či
preto mohol pri náležitej opatrnosti predísť takýmto dôsledkom (napr. IV. ÚS 325/2010,
II. ÚS 410/2010), alebo či možno oprávneného zaviazať na náhradu trov konania aj v takom
prípade, v ktorom zastavenie exekúcie nemohol predvídať (II. ÚS 233/2011).
46. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že oprávnenému môže byť
uložená povinnosť znášať trovy exekúcie, ktoré vznikli povinnému v prípade, ak oprávnený
iniciuje exekúciu v dôvere v rozhodnutie, ktoré vykazuje znaky právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu, ale exekúcia musela byť zastavená po tom, ako sa
preukázalo, že rozhodnutie nespĺňalo podmienky vykonateľného exekučného titulu.
Rozhodnutie súdu, ktorým bola oprávnenému uložená povinnosť nahradiť trovy exekúcie
povinnému, ale musí byť odôvodnené ústavne konformným spôsobom (m. m.
I. ÚS 411/2012, IV. ÚS 138/2011, IV. ÚS 79/2011).
47. Ústavný súd nespochybňuje záver, ku ktorému dospel okresný súd v otázke
posudzovania zavinenia zastavenia exekučného konania (keďže okresný súd bol viazaný
právnym názorom dovolacieho súdu o vadách vlastného procesného postupu v exekučnom
konaní), ale poukazuje na požiadavku ústavnej udržateľnosti posudzovaného výroku
uznesenia, ktorý musí byť odôvodnený ústavne konformným spôsobom, a ktorá
požiadavka podľa názoru ústavného súdu v napadnutom uznesení naplnená nebola.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu považuje ústavný súd v posudzovanej
časti za neurčité a nedostatočné, pretože z neho nevyplýva, ktoré trovy exekúcie zaradil súd
pod pojem „ostatné trovy exekúcie“. V okolnostiach posudzovanej veci sa možno len
domnievať, že medzi tieto „ostatné trovy exekúcie“ zaradil i trovy dovolacieho konania
vedeného pod sp. zn. 2 ECdo 10/2017, v ktorom bol ale plne úspešný sťažovateľ, a teda ich
nepriznanie si vyžadovalo náležité odôvodnenie zo strany exekučného súdu.
48.1 Ako správne uviedol okresný súd v závere bodu 40 odôvodnenia napadnutého
uznesenia, dovolacie konanie nie je súčasťou konania exekučného a v tomto konaní sa koná
a rozhoduje podľa ustanovení Civilného sporového poriadku (uvedená konštatácia sa týkala
dovolacieho konania, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 2 ECdo 9/2017 na základe dovolania
sťažovateľa proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu v konaní o námietkach
povinného proti exekúcii, pozn.). Aj dovolacie konanie vedené pod sp. zn. 2 ECdo 10/2017
na základe dovolania sťažovateľa proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu v konaní
o jeho návrhu na zastavenie exekúcie bolo vedené podľa ustanovení Civilného sporového
poriadku. Preto sa, podľa názoru ústavného súdu, aj na riešenie otázky nároku na náhradu
trov dovolacieho konania vzťahujú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
48.2 Sťažovateľ ako dovolateľ bol v jednom dovolacom konaní neúspešný (dovolací
súd jeho dovolanie odmietol), a v druhom dovolacom konaní bol úspešný (dovolací súd
zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu, aj rozhodnutie okresného súdu). Pri použití základnej
zásady používanej v civilnom sporovom konaní vedenom podľa Civilného sporového
poriadku (zásada úspechu – § 255 ods. 1 CSP) má nárok na náhradu trov, ktoré vynaložila
v dovolacom konaní, procesne úspešná sporová strana, t. j. v dovolacom konaní sp. zn.
2 ECdo 9/2017 oprávnený (keďže dovolanie povinného bolo odmietnuté) a v dovolacom
konaní sp. zn. 2 ECdo 10/2017 sťažovateľ (keďže dovolací súd jeho dovolaniu vyhovel).
V kontexte daného prípadu („primárnym“ konaním je exekučné konanie, vedené podľa
Exekučného poriadku) je z pohľadu judikovania nároku úspešného účastníka konania
na náhradu trov dovolacieho konania jediným rozdielom medzi uvedenými dvomi
dovolacími konaniami tá skutočnosť, že zatiaľ čo v prvom prípade o nároku oprávneného na
náhradu trov dovolacieho konania rozhodol „už“ dovolací súd (§ 262 ods. 1 v spojení
s § 451 ods. 3 CSP), o nároku sťažovateľa na náhradu trov „druhého“ dovolacieho konania
mal rozhodnúť „až“ okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov pôvodného (t. j.
exekučného) konania (§ 453 ods. 3 CSP). Rozhodnutie okresného súdu o nároku
sťažovateľa na náhradu trov dovolacieho konania striktne podľa právnej úpravy náhrady
trov exekučného konania, obsiahnutej v Exekučnom poriadku, preto ústavný súd považuje
za svojvoľné.
49. V dôsledku už uvedených nedostatkov poskytnutej súdnej ochrany zo strany
okresného súdu, ktorá nezodpovedá právu sťažovateľa na ústavne konformný výklad
a aplikáciu zákonných noriem a na riadne odôvodnenie rozhodnutia zodpovedaním
ťažiskových otázok v jeho veci ako významných súčastí práva na súdnu ochranu
a spravodlivý proces, ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok 1 tohto nálezu).
50. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 133 ods. 2 a 3 písm. b)
zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli
porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie,
môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
51. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu (predovšetkým dôvody,
uvedené v bodoch 47 a 48), bolo pre dovŕšenie ochrany porušených práv potrebné využiť aj
právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, resp. podľa § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde, a preto ústavný súd zrušil výrok napadnutého uznesenia okresného súdu,
ktorým rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu ostatných trov exekúcie
a vrátil mu vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
52. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov exekúcie bude povinnosťou okresného
súdu použiť relevantnú právnu úpravu ústavne konformným spôsobom, špecifikovať,
o akých trovách exekúcie rozhoduje a následne náležite jasne a zrozumiteľne odôvodniť
právne závery, ku ktorým dospel a na ktorých založil svoje rozhodnutie.
53. V ďalšom postupe je okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Okresný súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
54. Podľa názoru ústavného súdu okolnosti veci môžu odôvodňovať, aby súd
účastníkom (vrátane povinného) výnimočne náhradu trov exekučného konania celkom alebo
sčasti nepriznal, a prenechal tak vysporiadanie náhrady majetkovej ujmy spôsobenej im
v dôsledku vedenia exekúcie, ktorá musela byť zastavená, na prípadné osobitné konanie
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
V.
Náhrada trov konania
55. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
56. Sťažovateľ si uplatnil nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré
mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním právnou zástupkyňou, ich výšku však
nevyčíslil.
57. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho
spisu. Za prvé dva úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania a podanie
ústavnej sťažnosti, vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá bola 980 €, keďže išlo o úkony právnej
služby vykonané v roku 2019. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2019
v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 163,33 €. Takto stanovená
odmena spolu s režijným paušálom 9,80 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 173,13 €
za jeden úkon uskutočnený v roku 2019, t. j. za dva úkony 346,26 €.
58. Keďže právna zástupkyňa sťažovateľa nepredložila doklad o tom, že je platcom
dane z pridanej hodnoty, ústavný súd jej odmenu o 20 % nezvýšil. Ústavný súd teda priznal
úspešnému sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 346,26 € (bod 3 výroku nálezu).
59. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť dňom jeho doručenia
poslednému z účastníkov konania pred ústavným súdom (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom
súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu