Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 298/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Zuzana Čížová, s. r. o.,

J. Jesenského 69, Bánovce nad Bebravou, v mene ktorej koná konateľka a advokátka

JUDr. Zuzana Čížová, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. apríla 2019 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bánovce nad

Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn.

z 26. apríla 2019 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn.

z 26. apríla 2019 vo výroku, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu ostatných trov

exekúcie, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. p r i z n á v a trovy konania v sume 346,26 € (slovom

tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov), ktoré j e Okresný súd Bánovce nad Bebravou

p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne Advokátska kancelária JUDr. Zuzana

Čížová, s. r. o., J. Jesenského 69, Bánovce nad Bebravou, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -17 z 30. októbra 2019 prijal podľa

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť ,

, ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením sp. zn.

z 26. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi ako povinnému

bolo vedené exekučné konanie pod sp. zn. na základe exekučného titulu,

ktorým bol rozsudok pre zmeškanie Krajského súdu Eisenstadt č. k. k-42

z 25. augusta 2014. Okresný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie č. 5301-026771

2. septembra 2015 a upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. EX 45/2015 z 24. septembra

2015 bolo sťažovateľovi doručené 30. septembra 2015.

3. Návrhom zo 6. novembra 2015 sťažovateľ žiadal o zastavenie exekúcie z dôvodu,

že mu návrh na vykonanie exekúcie nebol doručený do vlastných rúk. O návrhu

na zastavenie exekúcie rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. z 31. marca

2016 tak, že ho zamietol. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľ podal odvolanie a následne

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 25. augusta 2016 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej aj „dovolací súd“) tak, že zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 25. augusta 2016, ako aj uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 31. marca 2016 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Okresný súd prvým výrokom uznesenia sp. zn. z 9. februára 2018

exekúciu zastavil. Proti tomuto výroku podal oprávnený odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 31. júla 2018 tak, že uznesenie súdu prvej

inštancie vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil.

5. Následne okresný súd uznesením sp. zn. z 8. januára 2019 vydaným

vyšším súdnym úradníkom (po tom, čo vyzval sťažovateľa na vyčíslenie trov dovolacieho

konania) rozhodol o povinnosti oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie,

ako aj o povinnosti zaplatiť povinnému na účet jeho právnej zástupkyne náhradu trov

konania, a ďalším výrokom zaviazal povinného na zaplatenie náhrady trov konania

oprávnenému na účet jeho právnej zástupkyne.

6. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený sťažnosť, o ktorej následne okresný

súd napadnutým uznesením rozhodol:

„Uznesenie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. -712 zo dňa

08. 01. 2019 mení nasledovne:

Súdnej exekútorke JUDr. Beatrix Vargovej náhradu trov exekúcie nepriznáva.

Povinný je povinný zaplatiť oprávnenému na účet jeho právneho zástupcu

Advokátska kancelária Majeriková & Partners s. r. o., so sídlom Bratislava - mestská časť

Ružinov, Kupeckého 8, IČO: 35 517 440, náhradu trov dovolacieho konania vo výške

1314,84 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu ostatných trov exekúcie.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania o sťažnosti oprávneného.“

7. Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru nesprávnym postupom okresného súdu,

ako aj tým, že mu napadnutým uznesením nepriznal nárok na náhradu ostatných trov

exekúcie. Sťažovateľ argumentuje, že zo strany okresného súdu došlo k nesprávnej aplikácii

právnych predpisov, k nesprávnemu posúdeniu otázky, či oprávnený zavinil zastavenie

exekúcie, keďže je zrejmé, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie na podklade

exekučného titulu, ktorý sa nikdy nestal vykonateľným, pričom sťažovateľ túto skutočnosť

namietal už vo svojom podaní označenom ako návrh na zastavenie exekúcie a doplnenie

námietok proti exekúcii zo 6. novembra 2015. Sťažovateľ uvádza, že „od uvedeného

podania súd ako aj oprávnený musel mať vedomosť o tom, že exekučný titul doposiaľ

nenadobudol vykonateľnosť, čo bolo dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1

písm. a) Exekučného poriadku účinného do 31. 03. 2017“.

8. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že okresný súd mu „nepriznal ani náhradu trov

dovolacieho konania (sp. zn. ), v ktorom bol v celom rozsahu úspešný...“.

9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, navrhol, aby

ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, ako aj

postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, napadnuté uznesenie zrušil, vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

II.

Vyjadrenie okresného súdu

10. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu

okresného súdu na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti a zároveň ho vyzval, aby oznámil, či trvá

na ústnom pojednávaní vo veci. Okresnému súdu doručil i uznesenie o prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie sp. zn. z 30. októbra 2019.

11. Na základe výzvy ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti vyjadril predseda

okresného súdu podaním sp. zn. Spr 720/2019 zo 17. decembra 2019. Keďže predseda súdu

bol zároveň zákonným sudcom v napadnutom konaní a vydal napadnuté uznesenie

okresného súdu, vo svojom vyjadrení v podstate zopakoval právnu argumentáciu okresného

súdu, ktorá je súčasťou jeho odôvodnenia, pričom uviedol, že považuje ústavnú sťažnosť

za „nedôvodnú“ a navrhuje, „aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti sťažovateľa

nevyhovel a túto zamietol, pretože k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní

vedenom pod spisovou značkou nedošlo“.

V záverečnej časti vyjadrenia predseda okresného súdu uviedol, že súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania vo veci pred ústavným súdom.

12. Ústavný súd upovedomil podľa obchodnú

spoločnosť DHL Global Forwarding (Austria) GmbH ako zúčastnenú osobu v konaní

pred ústavným súdom a oprávneného v konaní pred okresným súdom o prijatí ústavnej

sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie, zaslal jej sťažnosť a uznesenie o prijatí sp. zn.

z 30. októbra 2019 na prípadné vyjadrenie v lehote 30 dní od doručenia

upovedomenia. Zúčastnená osoba sa k ústavnej sťažnosti nevyjadrila.

13. Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila, či

trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenie predsedu okresného

súdu sp. zn. Spr 720/2019 zo 17. decembra 2019 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právna zástupkyňa sťažovateľa na výzvu ústavného súdu nereagovala.

14. Vzhľadom na oznámenie predsedu okresného súdu, že netrvá na tom, aby sa

vo veci konalo ústne pojednávanie, ako i na skutočnosť, že ústavný súd oznámil právnej

zástupkyni sťažovateľa, že ak nedoručí žiadané stanovisko ku konaniu ústneho

pojednávania, bude ústavný súd toho názoru, že v danej veci súhlasí s upustením, ústavný

súd v súlade s upustil od ústneho pojednávania, pretože

dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práva alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

19. Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) účinného

do 31. marca 2017 ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane

použijú ustanovenia .

20. Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017 trovami

exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času

pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov

potrebných na účelné vymáhanie nároku. Povinný má nárok na náhradu trov, ktoré mu

vznikli v súvislosti so vznesenými námietkami proti exekúcii, ak sa námietkam vyhovelo

(§ 50).

21. Podľa § 200 ods. 5 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017 ak súd

rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

22. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017 ak dôjde

k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie

nevyhnutných trov exekúcie.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci ústavným

súdom

23. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

24. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické (), a preto ich namietané porušenie

možno preskúmavať spoločne.

25. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je súčasťou obsahu práva

na spravodlivé súdne konanie aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti

takému uplatneniu (, ). Ani judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5.

1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

26. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že

účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite,

pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu

rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v

(, , , ).

27. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom

(, , , ).

28. Ústavný súd opakovane (z najnovšej judikatúry porov. medzi mnohými napr.

, , , , ,

) judikuje, že považuje rozhodovanie všeobecných súdov o trovách konania

za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdnictva.

29. Ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom

výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom

z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie

z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda

i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnú sťažnosť. Inak povedané, problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovaného právneho predpisu, ktorá

by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v ,

, , , , z novšej judikatúry pozri

, , , , ,

).

30. Ďalej ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ak Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) vylučuje uplatnenie

mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o trovách konania (§ 419, § 420

a ), bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý

do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa

v takejto veci preto prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho rozporu s princípmi

spravodlivého súdneho konania (, ).

31. Skutočnosť, že ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava

iba výnimočne, ešte neznamená, že takýmito rozhodnutiami by nemohlo dôjsť k porušeniu

práv sťažovateľov. Ústavný súd už v minulosti rozhodol o porušení práv sťažovateľov

rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania, a to napríklad v prípadoch

nerešpektovania príslušných ustanovení zákona, resp. vyhlášky (,

, ), a tiež v prípade nedostatočného odôvodnenia právnych

záverov všeobecného súdu ().

32. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k postupu okresného súdu v napadnutom

konaní a vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu.

IV.A K postupu okresného súdu v napadnutom konaní

33. Argumentácia sťažovateľa, týkajúca sa postupu okresného súdu v napadnutom

konaní, je založená na námietke, že okresný súd viedol exekučné konanie na základe

exekučného titulu, ktorý nebol vykonateľný. K uvedenej skutočnosti mal exekučný súd

prihliadať z úradnej povinnosti, ale ten sa napriek návrhu povinného na zastavenie konania

práve z uvedeného dôvodu, doručenému 6. novembra 2015, držal nesprávneho výkladu

relevantných právnych ustanovení a exekučné konanie zastavil až (po tom, čo bol

sťažovateľ úspešný v dovolacom konaní) v súlade s viazanosťou závermi dovolacieho súdu.

34. Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že exekučným titulom, na základe

ktorého bolo vedené napadnuté konanie, bol rozsudok pre zmeškanie Krajského súdu

Eisenstadt č. k. k-42 z 25. augusta 2014.

35. Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku účinného od 1. januára 2015 (v čase

doručenia návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, pozn.) ak sa navrhuje vykonanie

exekúcie na podklade cudzieho exekučného titulu, ktorého uznanie sa nevyslovuje

osobitným rozhodnutím, ktorý bol osvedčený podľa osobitného predpisu, alebo ak bol súdu

doručený návrh na vykonanie cudzieho rozhodnutia z cudziny osobitným postupom

upraveným medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo ak takáto

medzinárodná zmluva upravuje, že návrh na uznanie a výkon cudzieho exekučného titulu sa

podáva na súd, doručí súd návrh na vykonanie exekúcie povinnému do vlastných rúk; to

neplatí, ak o uznaní súd rozhodol v osobitnom konaní. Ak povinný do 15 dní od doručenia

návrhu na vykonanie exekúcie neuvedie dôvody, ktoré by uznaniu alebo vykonaniu

cudzieho exekučného titulu bránili, alebo nepodá návrh na jeho samostatné uznanie, ak to

osobitný predpis pripúšťa, súd preskúma podmienky uznania a vykonania, ktoré má

povinnosť skúmať aj bez návrhu, a ak prekážky uznania alebo vykonania nezistí a sú

splnené podmienky podľa odseku 2, poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie má účinky uznania cudzieho exekučného titulu.

36. Z citovaného zákonného ustanovenia povinný vyvodil, že okresný súd bol

povinný doručiť sťažovateľovi návrh na vykonanie exekúcie do vlastných rúk a až následne

mohol vydať súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, ktoré má účinky

uznania cudzieho exekučného titulu. Z ústavnej sťažnosti, ako aj z vyžiadaného spisu

okresného súdu sp. zn. vyplýva, že návrh na vykonanie exekúcie nebol

povinnému sťažovateľovi doručený do vlastných rúk a okresný súd vydal poverenie

na vykonanie exekúcie bez dodržania zákonom predpísaného postupu, ktorý mal viesť

k uznaniu cudzieho exekučného titulu.

37. Vadu v procesnom postupe okresného súdu vzhliadol až dovolací súd, ktorý, ako

už bolo uvedené v bode 3, na dovolanie sťažovateľa zrušil uznesenie krajského súdu aj

okresného súdu a svojím právnym názorom zaviazal exekučný súd k zastaveniu exekučného

konania z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v znení do 31. marca

2017. Okresný súd v závere konania pri rozhodovaní o zastavení exekučného konania

postupoval v intenciách dovolacieho rozhodnutia. Sťažovateľ však vo svojej ústavnej

sťažnosti napáda celkový postup okresného súdu v konaní.

38. Napriek skutočnosti, že v závere konania okresný súd postupoval, súc viazaný

právnym názorom dovolacieho súdu, ústavný súd po preskúmaní sťažnosti, jej príloh

a exekučného spisu musí konštatovať, že postup okresného súdu v celom priebehu konania

ignoroval relevantnú platnú právnu úpravu. Exekučný súd pri skúmaní exekučného titulu

postupuje z úradnej povinnosti už v štádiu posudzovania žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení

do 31. marca 2017). Zo samotného exekučného titulu, opatreného potvrdením podľa Prílohy

V nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní

a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej aj „nariadenie Brusel I“)

vyplýva, že uvedený exekučný titul podlieha režimu tohto nariadenia a jeho vykonateľnosť

v štáte výkonu sa riadi podmienkami nariadenia Brusel I. Okresný súd (a v ďalšom priebehu

konania aj všeobecné súdy vyšších stupňov) opomenuli skutočnosť, že podľa článku 38

ods. 1 nariadenia Brusel I je podmienkou vykonateľnosti cudzieho exekučného titulu jeho

vyhlásenie za vykonateľný na území konkrétneho štátu výkonu (exequatur). Konanie

o exequature (čl. 39 až 52 nariadenia Brusel I) sa uskutočňuje na návrh oprávneného, ide

o osobitné konanie, ktoré obligatórne predchádza exekučnému konaniu, a absencia

uznesenia o exequature znamená, že predložený exekučný titul nie je na území daného štátu

vykonateľný. Túto nespôsobilosť exekučného titulu mal okresný súd ex officio zistiť už

v úvodnom štádiu konania, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnuť

a exekučné konanie zastaviť. Vykonávanie exekúcie len na podklade spôsobilého

exekučného titulu je nepochybne významnou súčasťou práva sťažovateľa na súdnu ochranu

a na spravodlivé súdne konanie. Právne súladný procesný postup okresného súdu by

zabránil generovaniu neúmerných trov v konaní, a bolo by z neho jasné zavinenie

zastavenia konania oprávneným. Skutočnosť, že exekučné konanie bolo nakoniec zastavené

nominálne „z toho istého dôvodu“ [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku], nedostatok

v procesnom postupe súdu nezhojuje.

39. Uvedený postup okresného súdu a ústavne neudržateľný výklad právnych noriem

európskeho a vnútroštátneho práva, týkajúcich sa podmienok vykonateľnosti exekučného

titulu, predstavuje taký execes z aplikácie ustanovení príslušného právneho predpisu, ktorý

popiera jeho účel a význam. Preto ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.B K napadnutému rozhodnutiu okresného súdu

40. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu ústavný súd konštatuje, že

sťažovateľ ústavnou sťažnosťou namieta len výrok napadnutého uznesenia týkajúci sa

nároku na náhradu ostatných trov exekúcie (ide o III. výrok v poradí). Napriek tomu, že

sťažovateľ sa v petite domáha zrušenia napadnutého uznesenia ako celku, ústavná sťažnosť

nie je vo vzťahu k ostatným jeho výrokom odôvodnená. Z tohto dôvodu, súc viazaný

rozsahom a dôvodmi ústavnej sťažnosti ( ), tieto výroky

ústavný súd nepodrobil ústavnému prieskumu.

41. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru nesprávnou aplikáciou právnych

predpisov a nesprávnym posúdením otázky, či oprávnený zavinil zastavenie exekúcie

okresným súdom.

42. V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že

exekučné konanie, vedené okresným súdom pod sp. zn. , bolo na návrh

sťažovateľa (povinného) právoplatne zastavené z dôvodu, že sa (exekúcia) začala

a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku].

43. Po zastavení exekučného konania pristúpil okresný súd k rozhodovaniu o trovách

exekúcie. Z dôvodu podanej sťažnosti oprávneného okresný súd rozhodnutie vyššieho

súdneho úradníka o trovách exekúcie napadnutým uznesením zmenil. Okresný súd

v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uvádza:

„Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku povinný má nárok na náhradu trov, ktoré

mu vznikli v súvislosti so vznesenými námietkami proti exekúcii, ak sa námietkam vyhovelo

(§ 50). Ide o špeciálne ustanovenie Exekučného poriadku, ktoré upravuje, kedy má povinný

nárok na náhradu trov exekúcie. Znenie tohto ustanovenia jednoznačne vylučuje akékoľvek

iné prípady, kedy by mal povinný nárok na náhradu trov. Jediným prípadom je, keď sa

vyhovelo námietkam povinného proti exekúcii. Táto podmienka, kedy povinnému možno

priznať náhradu trov, je vyjadrená jasne, zrozumiteľne a iný výklad než ten, že v žiadnom

inom prípade náhrada trov povinnému nepatri, by bol contra legem. Povinný podal

námietky proti exekúcii a týmto vyhovené nebolo, a preto povinnému nemožno priznať

náhradu trov, a to ani za tej situácie, že exekúcia bola zastavená a oprávnený bol v nej

neúspešný, pretože exekúcia bola zastavená nie zavinením oprávneného. Z uvedených

dôvodov jednoznačne povinnému náhrada trov nepatrí a nemožno ju zdôvodniť ani

úspechom povinného, keď v konečnom dôsledku povinný nebol úspešný s námietkami proti

exekúcii, ale táto bola zastavená z iného dôvodu, než sám namietal. Náhradu trov nemožno

priznať povinnému ani s odvolaním sa na zásadu spravodlivosti a prípadné použitie

ustanovení , resp. analógiu, keď zastavenie exekúcie v tomto prípade nie je prekážkou

res iudicata a exekúcia bola zastavená z procesných dôvodov, a preto tu nemožno ani

hovoriť o konečnom úspechu povinného, ale možno skúmať iba to, kto zavinil zastavenie

exekúcie a keďže zastavenie exekúcie nezavinil oprávnený, nemožno ho zaviazať na

náhradu trov povinnému. V tomto prípade je vylúčené, aby súd postupoval obdobne podľa

rozhodnutí krajských súdov, na ktoré vo svojich písomných podaniach poukazoval povinný,

keď v daných prípadoch išlo o zjavne iné skutkové situácie. V tomto prípade sa oprávnený

domáhal vykonania exekúcie pre vymoženie svojej pohľadávky na podklade zahraničného

rozsudku a oprávnený ho predložil exekútorovi v takej podobe, že sám oprávnený nemohol

vykonať viac a postupoval právom predpokladaným spôsobom. Úplne odlišné situácie však

nastali v prípadoch, na ktoré poukazoval povinný, a v ktorých krajské súdy priznali náhradu

trov povinným.“

44. Ústavný súd výklad okresného súdu, ktorým kategoricky vylúčil náhradu trov

konania v prospech povinného v exekučnom konaní s výnimkou vyhovenia jeho námietkam

proti exekúcii, považuje za extrémne vybočenie z pravidiel upravujúcich toto konanie

a za popretie základnej spravodlivosti.

45. Zo samotného znenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. marca

2017 vyplýva možnosť súdu uložiť oprávnenému nahradenie nevyhnutných trov exekúcie,

ak dôjde k zastaveniu exekúcie jeho zavinením. V súlade s konštantnou judikatúrou

ústavného súdu je úlohou exekučného súdu preskúmať, či mal oprávnený k dispozícii

poznatky, z ktorých sa dal takýto výsledok konania (zastavenie exekúcie) predvídať, a či

preto mohol pri náležitej opatrnosti predísť takýmto dôsledkom (napr. ,

), alebo či možno oprávneného zaviazať na náhradu trov konania aj v takom

prípade, v ktorom zastavenie exekúcie nemohol predvídať ().

46. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že oprávnenému môže byť

uložená povinnosť znášať trovy exekúcie, ktoré vznikli povinnému v prípade, ak oprávnený

iniciuje exekúciu v dôvere v rozhodnutie, ktoré vykazuje znaky právoplatného

a vykonateľného exekučného titulu, ale exekúcia musela byť zastavená po tom, ako sa

preukázalo, že rozhodnutie nespĺňalo podmienky vykonateľného exekučného titulu.

Rozhodnutie súdu, ktorým bola oprávnenému uložená povinnosť nahradiť trovy exekúcie

povinnému, ale musí byť odôvodnené ústavne konformným spôsobom (m. m.

, , ).

47. Ústavný súd nespochybňuje záver, ku ktorému dospel okresný súd v otázke

posudzovania zavinenia zastavenia exekučného konania (keďže okresný súd bol viazaný

právnym názorom dovolacieho súdu o vadách vlastného procesného postupu v exekučnom

konaní), ale poukazuje na požiadavku ústavnej udržateľnosti posudzovaného výroku

uznesenia, ktorý musí byť odôvodnený ústavne konformným spôsobom, a ktorá

požiadavka podľa názoru ústavného súdu v napadnutom uznesení naplnená nebola.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu považuje ústavný súd v posudzovanej

časti za neurčité a nedostatočné, pretože z neho nevyplýva, ktoré trovy exekúcie zaradil súd

pod pojem „ostatné trovy exekúcie“. V okolnostiach posudzovanej veci sa možno len

domnievať, že medzi tieto „ostatné trovy exekúcie“ zaradil i trovy dovolacieho konania

vedeného pod sp. zn. , v ktorom bol ale plne úspešný sťažovateľ, a teda ich

nepriznanie si vyžadovalo náležité odôvodnenie zo strany exekučného súdu.

48.1 Ako správne uviedol okresný súd v závere bodu 40 odôvodnenia napadnutého

uznesenia, dovolacie konanie nie je súčasťou konania exekučného a v tomto konaní sa koná

a rozhoduje podľa ustanovení (uvedená konštatácia sa týkala

dovolacieho konania, ktoré bolo vedené pod sp. zn. na základe dovolania

sťažovateľa proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu v konaní o námietkach

povinného proti exekúcii, pozn.). Aj dovolacie konanie vedené pod sp. zn.

na základe dovolania sťažovateľa proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu v konaní

o jeho návrhu na zastavenie exekúcie bolo vedené podľa ustanovení Civilného sporového

poriadku. Preto sa, podľa názoru ústavného súdu, aj na riešenie otázky nároku na náhradu

trov dovolacieho konania vzťahujú ustanovenia .

48.2 Sťažovateľ ako dovolateľ bol v jednom dovolacom konaní neúspešný (dovolací

súd jeho dovolanie odmietol), a v druhom dovolacom konaní bol úspešný (dovolací súd

zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu, aj rozhodnutie okresného súdu). Pri použití základnej

zásady používanej v civilnom sporovom konaní vedenom podľa Civilného sporového

poriadku (zásada úspechu – ) má nárok na náhradu trov, ktoré vynaložila

v dovolacom konaní, procesne úspešná sporová strana, t. j. v dovolacom konaní sp. zn.

oprávnený (keďže dovolanie povinného bolo odmietnuté) a v dovolacom

konaní sp. zn. sťažovateľ (keďže dovolací súd jeho dovolaniu vyhovel).

V kontexte daného prípadu („primárnym“ konaním je exekučné konanie, vedené podľa

Exekučného poriadku) je z pohľadu judikovania nároku úspešného účastníka konania

na náhradu trov dovolacieho konania jediným rozdielom medzi uvedenými dvomi

dovolacími konaniami tá skutočnosť, že zatiaľ čo v prvom prípade o nároku oprávneného na

náhradu trov dovolacieho konania rozhodol „už“ dovolací súd (§ 262 ods. 1 v spojení

s ), o nároku sťažovateľa na náhradu trov „druhého“ dovolacieho konania

mal rozhodnúť „až“ okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov pôvodného (t. j.

exekučného) konania ( ). Rozhodnutie okresného súdu o nároku

sťažovateľa na náhradu trov dovolacieho konania striktne podľa právnej úpravy náhrady

trov exekučného konania, obsiahnutej v Exekučnom poriadku, preto ústavný súd považuje

za svojvoľné.

49. V dôsledku už uvedených nedostatkov poskytnutej súdnej ochrany zo strany

okresného súdu, ktorá nezodpovedá právu sťažovateľa na ústavne konformný výklad

a aplikáciu zákonných noriem a na riadne odôvodnenie rozhodnutia zodpovedaním

ťažiskových otázok v jeho veci ako významných súčastí práva na súdnu ochranu

a spravodlivý proces, ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa dohovoru (výrok 1 tohto nálezu).

50. Podľa v spojení s ustanovením a

ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli

porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie,

môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

51. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu (predovšetkým dôvody,

uvedené v bodoch 47 a 48), bolo pre dovŕšenie ochrany porušených práv potrebné využiť aj

právomoc podľa , resp. podľa a zákona

o ústavnom súde, a preto ústavný súd zrušil výrok napadnutého uznesenia okresného súdu,

ktorým rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu ostatných trov exekúcie

a vrátil mu vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

52. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov exekúcie bude povinnosťou okresného

súdu použiť relevantnú právnu úpravu ústavne konformným spôsobom, špecifikovať,

o akých trovách exekúcie rozhoduje a následne náležite jasne a zrozumiteľne odôvodniť

právne závery, ku ktorým dospel a na ktorých založil svoje rozhodnutie.

53. V ďalšom postupe je okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Okresný súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

54. Podľa názoru ústavného súdu okolnosti veci môžu odôvodňovať, aby súd

účastníkom (vrátane povinného) výnimočne náhradu trov exekučného konania celkom alebo

sčasti nepriznal, a prenechal tak vysporiadanie náhrady majetkovej ujmy spôsobenej im

v dôsledku vedenia exekúcie, ktorá musela byť zastavená, na prípadné osobitné konanie

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

V.

Náhrada trov konania

55. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

56. Sťažovateľ si uplatnil nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré

mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním právnou zástupkyňou, ich výšku však

nevyčíslil.

57. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho

spisu. Za prvé dva úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania a podanie

ústavnej sťažnosti, vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá bola 980 €, keďže išlo o úkony právnej

služby vykonané v roku 2019. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2019

v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 163,33 €. Takto stanovená

odmena spolu s režijným paušálom 9,80 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 173,13 €

za jeden úkon uskutočnený v roku 2019, t. j. za dva úkony 346,26 €.

58. Keďže právna zástupkyňa sťažovateľa nepredložila doklad o tom, že je platcom

dane z pridanej hodnoty, ústavný súd jej odmenu o 20 % nezvýšil. Ústavný súd teda priznal

úspešnému sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 346,26 € (bod 3 výroku nálezu).

59. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť dňom jeho doručenia

poslednému z účastníkov konania pred ústavným súdom (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom

súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu