Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)IV. ÚS 348/2020
PDF · 470.29 KB
No categories available
IV. ÚS 348/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného
advokátskou kanceláriou Tomášek & partners, s. r. o., Rožňavská 2, Bratislava, v mene
ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Juraj Tomášek, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave
v trestnom konaní vedenom pod ČVS: KRP-21/DI-TT-2015, postupom Okresnej
prokuratúry Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 752/15/2202 a postupom
Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 9 T 142/2017 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 14. júna
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a základného práva na obhajobu podľa
čl. 50 ods. 3 ústavy postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave (ďalej len
„krajské riaditeľstvo“) v trestnom konaní vedenom pod ČVS: KRP-21/DI-TT-2015,
postupom Okresnej prokuratúry Galanta (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Pv 752/15/2202 a postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 T 142/2017.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta postup
v jeho trestnej veci a žiada posúdiť trestné konanie v jeho veci od začatia trestného stíhania,
podrobne poukazujúc na procesné úkony jednotlivých sťažovateľom označených
porušovateľov.
3. Sťažovateľ poukázal najmä na skutočnosť, že trestné konanie trvá od začatia
trestného stíhania vo veci (21. december 2015), ale do podania ústavnej sťažnosti, teda
po 3 rokoch a 6 mesiacoch, nebolo právoplatne skončené. V prípravnom konaní poverený
príslušník krajského riaditeľstva konal bez významných období nečinnosti, avšak konal
zmätočne, chaoticky, nekoncentrovane, jeho uznesenia o obvinení prokurátor okresnej
prokuratúry opakovane rušil. Prvé uznesenie o obvinení bolo vydané 30. marca 2016
a formálne bezchybné uznesenie o obvinení bolo vydané až 27. decembra 2016. Počas
celého tohto obdobia pritom poverený príslušník vykonával vyšetrovacie úkony, dokonca
bol vyhotovený znalecký posudok z odboru zdravotníctva. V dôsledku neustáleho
zrušovania uznesení o vznesení obvinenia sťažovateľ nemohol vykonávať práva
obvineného, najmä vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu z odboru zdravotníctva, ktoré je
v jeho veci mimoriadne dôležité, priam až zásadné. K nezákonnému stavu pritom prispel aj
prokurátor okresnej prokuratúry, ktorý namiesto vydania vlastného uznesenia o vznesení
obvinenia [§ 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku] neustále iba rušil uznesenie
povereného príslušníka, čím 9 mesiacov fakticky napomáhal udržiavať nezákonný stav.
4. Poverený príslušník najprv zabezpečil vyhotovenie znaleckého posudku znalcom
z odboru zdravotníctva MUDr. Mariánom Pamulom a až na základe tohto znaleckého
posudku sa rozhodol vzniesť obvinenie. Absencia postavenia obvineného však
sťažovateľovi znemožňovala uplatniť svoje právo na obhajobu. Keď sa sťažovateľ pokúsil
konať z pozície svedka – poškodeného a zabezpečil vlastný znalecký posudok, prokurátor
okresnej prokuratúry v uznesení, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti obvineniu,
uviedol, že na tento znalecký posudok poverený príslušník správne neprihliadal, pretože
o zákonnosti tohto posudku vznikajú „minimálne pochybnosti“. Poverený príslušník
krajského riaditeľstva pritom od počiatku konal proti sťažovateľovi ako proti vinníkovi
nehody, čo sa konštatuje už v uznesení o začatí trestného stíhania vo veci, formálne však
pristupoval k sťažovateľovi ako k svedkovi – poškodenému, takto ho predvolal na prvý
výsluch po začatí trestného stíhania a z uvedeného dôvodu mu aj umožnil nahliadnuť
do spisu a zhotoviť si kópie lekárskych správ, ktoré sťažovateľ následne predložil znalcovi.
5. Dokonca aj druhý znalecký posudok (MUDr. Vladimír Popelka) bol vyhotovený
pred riadnym vznesením obvinenia. Poverený príslušník krajského riaditeľstva pochybil aj
pri zameraní a vyhotovení náčrtu miesta nehody, čo jednoznačne skonštatoval znalec
z odboru dopravy. Zmätočným zhotovením náčrtu miesta nehody, oneskoreným vznesením
obvinenia a nezaradením originálov lekárskych správ do spisu došlo k porušeniu práva
sťažovateľa na obhajobu.
6. Podľa sťažovateľa obdobím nesprávnej a neúčelnej činnosti povereného
príslušníka krajského riaditeľstva je aj obdobie opakovaných výsluchov poškodených –
zástupcov rôznych právnických osôb k výške uplatnenej škody, hoci následok trestného
činu rozhodujúci pre jeho právnu kvalifikáciu nespočíval v spôsobení materiálnej škody, ale
v ublížení na zdraví. Dokazovanie preto bolo potrebné vykonať k vzniku následku na zdraví
a k priebehu dopravnej nehody. Výsluchy osôb, uplatňujúcich si nárok na náhradu škody
na majetku, boli teda pre vyšetrovanie skutku nepotrebné. Konanie pred súdom bolo
poznačené opakovanými obdobiami nečinnosti v celkovej dĺžke 18 mesiacov.
7. Sťažovateľ k zbytočným prieťahom žiadnym spôsobom neprispel, naopak tým, že
po zmene sudcu nevyužil svoje právo žiadať opakovanie hlavného pojednávania, ďalším
prieťahom predišiel. Konanie proti sťažovateľovi pritom nie je zložité ani právne, ani
skutkovo a bolo ho možné včas ukončiť ešte pred odchodom sudcu.
8. V podaní doručenom ústavnému súdu 29. novembra 2019 sťažovateľ oznámil, že
na hlavnom pojednávaní konanom 14. júna 2019 bol vyhlásený oslobodzujúci rozsudok,
proti ktorému podala prokurátorka okresnej prokuratúry odvolanie v neprospech
sťažovateľa. Napriek uplynutiu 5 mesiacov od vyhlásenia rozsudku tento nebol písomne
vyhotovený, čo predstavuje ďalší zásah do základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov.
9. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy SR a právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR postupom Krajského
riaditeľstva PZ v Trnave v trestnom konaní vedenom pod ČVS: KRP-21/DI-TT-2015,
postupom Okresnej prokuratúry Galanta v trestnom konaní vedenom pod spisovou značkou
1 Pv 752/15/2202 a postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn.
9T/142/2017 porušené bolo.
2. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 4.000,- €,
ktoré sú Krajské riaditeľstvo PZ v Trnave, Okresná prokuratúra Galanta a Okresný súd
Galanta povinní vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresnému súdu Galanta prikazuje v súdnom konaní vedenom pod sp. zn.
9T/142/2017 konať bez prieťahov.
4. Krajské riaditeľstvo PZ v Trnave, Okresná prokuratúra Galanta a Okresný súd
Galanta sú povinní nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia k rukám advokáta
do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu a judikatúrne východiská
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len ,,zákon o ústavnom súde“).
13. Zákon o ústavnom súde vo svojom § 56 ods. 1 uvádza, že ústavný súd návrh
na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Počas tohto prerokovania ústavný súd
zisťuje, či ústavná sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej
odmietnutie.
14. Zákon o ústavnom súde v § 56 ods. 2 uvádza, že ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
16. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená
predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav
takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
III.
Právne posúdenie
17. Pokiaľ ide o podanú ústavnú sťažnosť sťažovateľa, jej podstatou je sťažovateľom
uplatnený nárok na jeho ochranu proti postupu krajského riaditeľstva, okresnej prokuratúry
a okresného súdu v trestnom konaní, v ktorom vystupoval v procesnom postavení
obvineného, neskôr obžalovaného a ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základného
práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom krajského riaditeľstva a postupom okresnej prokuratúry
18. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na konanie bez zbytočných
prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa v prípade konania
pred orgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí trestného stíhania, keď sa občan
stáva účastníkom tohto konania buď ako obvinený, alebo ako poškodený (II. ÚS 41/98,
II. ÚS 20/02). Účel základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ktorým je predovšetkým odstránenie stavu právnej neistoty obvineného,
sa aj v prípravnom trestnom konaní sleduje konaním a rozhodovaním príslušných orgánov
v primeranej lehote (III. ÚS 99/02, II. ÚS 649/2016, II. ÚS 215/2015). Právna neistota
sa týka toho, či orgán činný v prípravnom konaní (spravidla vyšetrovateľ) navrhne podanie
obžaloby alebo navrhne v závislosti od výsledkov dokazovania v prípravnom konaní
iný spôsob konečného rozhodnutia, napríklad zastavenie trestného stíhania
(I. ÚS 316/2014). Vo vzťahu k prokuratúre sa potom právna neistota týka toho, ako
prokurátor s takým podnetom naloží svojím (pre prípravné konanie meritórnym)
rozhodnutím.
19. V súlade so svojou judikatúrou (obdobne IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07,
III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08, II. ÚS 700/2017) ústavný súd
poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola ústavná sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase,
keď k namietanému porušeniu označeného práva mohlo dochádzať alebo porušenie v tom
čase ešte mohlo trvať.
20. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05, IV. ÚS 21/2012).
21. Ústavná sťažnosť na postup krajského riaditeľstva, ako aj postup okresnej
prokuratúry bola ústavnému súdu doručená 14. júna 2019, teda až potom, ako bolo
ukončené prípravné konanie (z chronológie úkonov predložených sťažovateľom, ako aj
z predloženého súdneho spisu vyplýva, že prokurátor okresnej prokuratúry podal okresnému
súdu obžalobu 25. septembra 2017, pozn.) a predmetná vec sa už nachádzala v štádiu
prvostupňového konania, v rámci ktorého koná a rozhoduje okresný súd.
22. Z uvedeného vyplýva, že v čase podania ústavnej sťažnosti označené orgány
činné v trestnom konaní už neboli oprávnené v predmetnej trestnej veci konať, pretože spis
sa nachádzal na okresnom súde, a teda označené orgány činné v trestnom konaní nemohli
ovplyvniť priebeh konania a ani porušovať základné právo sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy už takmer dva roky. Ukončením
vyšetrovania a podaním obžaloby označené orgány činné v trestnom konaní vykonali všetky
zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa.
Z uvedeného dôvodu bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec,
v ktorej ústavná úloha týchto orgánov verejnej moci pri odstraňovaní právnej neistoty
skončila v prípade vyšetrovateľa skončením vyšetrovania, predložením spisového materiálu
príslušnej prokuratúre a zo strany okresnej prokuratúry podaním obžaloby okresnému súdu.
23. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že proti namietanému porušovaniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom označených orgánov činných
v trestnom konaní sa sťažovateľ mohol brániť podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy v čase, keď sa vec nachádzala v konaní pred týmito orgánmi verejnej moci a tieto
ešte mohli ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom.
24. Keďže v trestnej veci, v ktorej sťažovateľ vystupoval ako obvinený, v čase
doručenia ústavnej sťažnosti už označené orgány činné v trestnom konaní nekonali, ako aj
so zreteľom na podstatu a účel základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
ústavnú sťažnosť v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú, a preto ju podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde na predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu
odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08, IV. ÚS 21/2012,
II. ÚS 215/2015, III. ÚS 114/2016, III. ÚS 101/2017, II. ÚS 184/2020).
24.1 Možno len dodať, že bez ohľadu na uvedené okolnosti, na báze subsidiarity,
proti prieťahom v predsúdnom konaní je potrebné sa primárne (pred využitím ústavnej
sťažnosti) brániť osobitnými prostriedkami určenými zákonom na tento účel –
predovšetkým žiadosťou o preskúmanie postupu policajta prokurátorom podľa § 210
Trestného poriadku. To platí bez ohľadu na dozor prokurátora nad zachovávaním
zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní podľa § 230 Trestného
poriadku, keďže ide o inak účelovo zameraný inštitút (čo vyplýva aj z výslovného znenia
§ 210 Trestného poriadku), pričom táto okolnosť má aj odškodňovacie konzekvencie
v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(náhrada škody a nemajetkovej ujmy).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu
25. Ústavný súd pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak „celková doba konania
pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných
prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“
(II. ÚS 109/03), resp. ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania
sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá
na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04, III. ÚS 644/2016).
26. Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre tiež vyslovil, že zjavná
neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie
tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré
z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných
prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05, I. ÚS 455/2014), a ďalej vyslovil, že „nie
každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (napr.
III. ÚS 59/05, III. ÚS 644/2016).
27. Ako z obsahu ústavnej sťažnosti a predloženého spisového materiálu vyplýva,
v čase jej podania sa predmetná trestná vec nachádzala v štádiu konania pred okresným
súdom, ktorému bola 25. septembra 2017 doručená obžaloba. Okresný súd 18. októbra 2017
vo veci rozhodol trestným rozkazom, proti ktorému sťažovateľ podal odpor 6. novembra
2017, doplnený 14. novembra 2017. Následne okresný súd vo veci uskutočnil hlavné
pojednávanie, a to v termínoch 18. apríl 2018, 24. september 2018 a 31. máj 2019. Termín
hlavného pojednávania nariadený na 21. január 2019 bol zrušený z dôvodu dočasného
pridelenia zákonného sudcu na Krajský súd v Trnave. Na hlavnom pojednávaní konanom
14. júna 2019 okresný súd vo veci rozhodol oslobodzujúcim rozsudkom, proti ktorému
podala prokurátorka okresnej prokuratúry odvolanie v neprospech sťažovateľa, Krajskému
súdu v Trnave predložené na odvolacie konanie a rozhodnutie 13. mája 2020, kde je vedené
pod sp. zn. 6 To 48/2020. Napadnuté konanie tak zatiaľ nie je právoplatne skončené.
28. Vo vzťahu k posúdeniu dĺžky namietaného konania (ku dňu podania ústavnej
sťažnosti 20 mesiacov) ústavný súd konštatuje, že v doterajšom postupe okresného súdu
nezistil akékoľvek ústavne významné obdobie nečinnosti. Okresný súd bezodkladne
po doručení obžaloby vydal trestný rozkaz a po podaní odporu sťažovateľom aj napriek
zmene zákonného sudcu po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní vyhlásil
oslobodzujúci rozsudok.
29. Z hľadiska posúdenia doterajšej dĺžky namietaného konania ústavný súd tiež
konštatuje, že hoci v doterajšom postupe okresného súdu sa vyskytlo dlhšie obdobie
nečinnosti v súvislosti s vyhotovovaním rozsudku (v období po podaní ústavnej sťažnosti),
zistený nedostatok v postupe okresného súdu nevykazuje takú intenzitu, že by mu bolo
možné pripísať ústavný rozmer, teda že by umožňovalo prijatie záveru o porušení
základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04).
30. V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
„zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva
zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovie
(napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 41/01,
I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05). K takémuto záveru dospel ústavný súd aj pri predbežnom
prerokovaní tejto ústavnej sťažnosti.
31. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy
32. Sťažovateľ namieta porušenie svojich obhajobných práv v prípravnom konaní
v súvislosti s postupom a rozhodnutiami povereného príslušníka krajského riaditeľstva, a to
„zmätočným zhotovením náčrtu miesta nehody, oneskoreným vznesením obvinenia,
nezaradením originálov lekárskych správ do spisu“.
33. Ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej je trestné
konanie od svojho začiatku až do jeho konca procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania
jednotlivých úkonov a realizácie garancií na ochranu práv a slobôd trestne stíhanej osoby
môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé
pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia
znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli
odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).
V prípravnom konaní mal sťažovateľ možnosť domáhať sa ochrany svojich obhajobných
práv, a to či už prostredníctvom žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa podľa § 210
Trestného poriadku, ale aj v rámci preštudovania spisu, kde mohol poukázať na nedostatky
prípravného konania a žiadať o ich odstránenie. Ku kontrole porušovania namietaného
práva na obhajobu zo strany orgánov činných v trestnom konaní všeobecným súdom
dochádza v každej fáze jeho rozhodovania, počínajúc preskúmaním obžaloby podľa § 241
ods. 1 písm. f) Trestného poriadku a končiac dovolacím prieskumom. Vo všetkých fázach
súdneho konania mohol/môže sťažovateľ namietať porušenie práva na obhajobu.
34. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že prípravné konanie nebolo tým štádiom
trestného konania, ktorým by sa trestná vec sťažovateľa skončila. Sťažovateľ mal/bude mať
v rámci ďalšieho štádia trestného konania – súdneho (podľa tretej časti Trestného poriadku)
možnosť v plnej miere domáhať sa svojich obhajobných práv, a to nielen do rozhodnutia
súdu prvého stupňa, ktorý medzičasom oslobodil sťažovateľa spod obžaloby, ale aj
v prípadných ďalších konaniach o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch,
keďže prokurátor okresnej prokuratúry podal proti oslobodzujúcemu rozsudku okresného
súdu odvolanie.
35. Ústavný súd konštatuje, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07, II. ÚS 531/2017). Ústavný súd
v systéme ochrany základných práv a slobôd predstavuje ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (porovnaj m. m. III. ÚS 149/04,
IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
36. Ústavný súd pri prerokovaní tejto časti ústavnej sťažnosti, vychádzajúc z princípu
subsidiarity svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, konštatuje, že po podaní obžaloby
bolo/bude v právomoci všeobecných súdov, ktorým prislúcha rozhodovanie o vine a treste
za trestné činy (čl. 50 ods. 1 ústavy), konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľa
a posúdiť všetky relevantné skutkové aj právne okolnosti prípadu vrátane zákonnosti
a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania v štádiu trestného stíhania
predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr. III. ÚS 75/05 alebo III. ÚS 109/05).
Súčasne ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k postupu okresného súdu sťažovateľ
v odôvodnení ústavnej sťažnosti neuviedol ani jedinú námietku, z ktorej by vyplývalo,
akým spôsobom okresný súd porušil jeho obhajobné práva. Posúdenie zákonnosti postupu
a rozhodnutia okresného súdu však bude predmetom konania pred odvolacím súdom.
Keďže konanie o obžalobe sťažovateľa dosiaľ právoplatne neskončilo, bolo potrebné túto
časť ústavnej sťažnosti odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 56
ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júla 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu