Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)IV. ÚS 21/2012
PDF · 267.52 KB
No categories available
IV. ÚS 21/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť P. Š., K., vo veci namietaného porušenia jej základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v
konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/61/2008, Krajského súdu v Žiline, Okresnej prokuratúry
Žilina, ako aj postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Žiline a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra
2011 doručená sťažnosť P. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 T/61/2008, Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“),
Okresnej prokuratúry Žilina (ďalej len „okresná prokuratúra“), ako aj postupom Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v Žiline (ďalej len „OR PZ“) v presne neoznačených
konaniach.
Sťažovateľka okrem iného uviedla, že „vyčerpala všetky reálne dostupné prostriedky
k odstráneniu nečinnosti, čím je daná právomoc ÚS SR k posúdeniu celkovej dĺžky trestného
konania, nie iba časti v konaní pred OS Žilina ako vec vybavil ústavný súd v konaní
č. III. ÚS 271/2010. V súlade s rozhodnutím ESĽP vo veci A. R. spol. s r. o. vs. SR, sťažnosť
č. 13960/06 z 9. 2. 2010 je nepochybné, že ÚS SR v príkrom rozpore s čl. 13 Dohovoru
neposudzuje celkovú dĺžku konania a tým neposkytuje racionálnym a efektívnym
vnútroštátnym prostriedkom nápravy..., čím je takýto postup v prístup ÚS SR v rozpore
s judikatúrou ESĽP.“.
Sťažovateľka «vidí nečinnosť odporcov... v dlhodobo nesprávnom procesnom
postupe všetkých odporcov participujúcich na celom trestnom konaní od podania trestného
oznámenia až po súčasnosť v jednotlivých štádiách trestného konania procesu) vedených
pod relevantnými spisovými značkami (tie presne nevie... uviesť) u odporcov v tejto jednej
trestnej veci proti obv. M. B., kde vystupuje ako obeť tr. činu, resp. poškodená, pričom sa
sama absolútne žiadnym spôsobom úmyselne nedopustila zavinenia k nečinnosti
a prieťahom“, preto má štát (SR) na danom zásahu úplnú (právnu) zodpovednosť
za zavinenie a prieťahy spôsobujúce tento negatívny neodstrániteľný protiprávny stav veci
v súčasnosti. V trestnej veci sťažovateľky ako poškodenej začala lehota... plynúť dňom
podania trestného oznámenia, pričom za koniec lehoty... treba považovať za právoplatné
rozhodnutie v merite veci, ktoré však zatiaľ nebolo vydané. Vadným procesným postupom
odporcov... bola už dávno prekročená „primeraná lehota“ konania, v ktorom bola a je
permanentne prítomná nečinnosť spôsobujúca zásadné prieťahy na ujmu sťažovateľky...».
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti poukázala aj na to, že „využila sťažnosť podanú
na OS Žilina (§ 55 ods. 3 a nasl. Tr. por.), ako aj sťažnosť podanú na MS SR a ÚS SR
(č. k. III. ÚS 271/2010)“.
Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhla, aby ústavný súd
po prerokovaní veci nálezom takto rozhodol:
„Odporcovia v 1. až 5. rade protiústavným postupom ako iným zásahom v konaní
vedenej v trestnej veci pod príslušnými spisovými značkami v jednotlivých štádiách daného
trestného konania v súčasnosti vedeckého u odporcu 2 pod sp. zn. 1 T 61/2008 porušili
základné právo sťažovateľky (navrhovateľky) na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ako aj ľudské právo na prejednanie sťažovateľkinej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
Odporcom v 1. až 5. rade prikazuje konať v danej trestnej veci sťažovateľky bez
zbytočných prieťahov a v primeranej lehote.“
Ďalej sa sťažovateľka domáha, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie
v sume 3 000 € a úhradu trov konania. Taktiež požiadala o ustanovenie advokáta na jej
zastupovanie v konaní pred ústavným súdom poukazujúc na jej nepriaznivú finančnú
a zdravotnú situáciu.
Ústavný súd zistil, že nálezom sp. zn. III. ÚS 271/2010 z 19. októbra 2010 (ďalej len „nález
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 271/2010“), ktorý nadobudol právoplatnosť 19. novembra
2010, bolo vyslovené porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 T/61/2008. Okresnému súdu bolo prikázané, aby v tomto konaní
konal bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke bolo priznané finančné zadosťučinenie v
sume 1 500 €, ako aj úhrada trov konania.
II.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta prieťahy v konaní OR PZ a okresnej
prokuratúry [t. j. orgánov činných v trestnom konaní v štádiu prípravného konania v trestnej
veci obvineného M. B. (ďalej len „obvinený“)], ako aj v konaní okresného súdu a krajského
súdu v súvislosti s trestnou vecou obvineného, v ktorej má procesné postavenie poškodenej.
1. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietaný zdĺhavý postup OR PZ a okresnej
prokuratúry, ústavný súd podotýka, že účelom, podstatou a zmyslom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu
verejnej moci „vo svojej veci“.
Pokiaľ ide o postavenie poškodeného v trestnom konaní, podľa § 46 ods. 1 Trestného
poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená
majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom
chránené práva alebo slobody. Poškodený má právo v prípadoch ustanovených týmto
zákonom... uplatniť nárok na náhradu škody... Podľa § 46 ods. 4 Trestného poriadku
poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu
bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom
rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený
uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu
musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.
Účel trestného konania, jeho predmet a základné zásady, na ktorých spočíva
dosahovanie tohto účelu, vylučuje záver, aby poškodený mal právo na to, aby jeho vec –
nárok na náhradu škody – bola prerokovaná bez zbytočných prieťahov v trestnom konaní
v prípade, ak si takýto nárok v trestnom konaní neuplatnil. V danom prípade si však podľa
zistenia ústavného súdu poškodená sťažovateľka v konaní pred vyšetrovateľom OR PZ
nárok na náhradu škody uplatnila, teda vyšetrovateľ konal aj v „jej veci“ uplatneného
nároku na náhradu škody.
Ústavný súd však zistil, že prípravné konanie v trestnej veci obvineného bolo
ukončené podaním obžaloby, ktorú 26. mája 2008 podal okresnému súdu príslušný
prokurátor okresnej prokuratúry potom, ako OR PZ ukončilo vyšetrovanie trestnej činnosti
obvineného. Následne sa vec dostala do štádia prvostupňového konania, v rámci ktorého
koná a rozhoduje okresný súd.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ide
vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
V súlade so svojou judikatúrou (obdobne IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07,
II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď
k namietanému porušeniu označeného práva mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase
ešte mohlo trvať.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva
aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Ako už ústavný súd uviedol, prípravné konanie, ktorého súčasťou bol aj postup
OR PZ a okresnej prokuratúry, bolo ukončené podaním obžaloby ešte v máji 2008.
Sťažnosť na postup OR PZ a okresnej prokuratúry bola ústavnému súdu doručená
20. septembra 2011, teda až potom, ako bolo ukončené prípravné konanie (26. mája 2008),
pričom v čase predbežného prerokovania sťažnosti sa nachádzala v konaní pred okresným
súdom.
Už v čase podania sťažnosti ústavnému súdu OR PZ ani okresná prokuratúra neboli
oprávnené v trestnej veci obvineného konať, pretože spis sa nachádzal na okresnom súde,
a teda ani OR PZ, ani okresná prokuratúra nemohli ovplyvniť priebeh konania a ani
porušovať základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ukončením vyšetrovania a podaním obžaloby OR PZ a okresná
prokuratúra vykonali všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie
právnej neistoty sťažovateľky. Z uvedeného dôvodu bolo treba vec posudzovať so zreteľom
na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha týchto orgánov verejnej moci
pri odstraňovaní právnej neistoty skončila v prípade OR PZ skončením vyšetrovania,
predložením spisového materiálu príslušnej prokuratúre a zo strany okresnej prokuratúry
podaním obžaloby okresnému súdu.
Ústavný súd v tejto spojitosti poznamenáva, že proti namietanému porušovaniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
OR PZ a okresnej prokuratúry sa sťažovateľka mohla brániť podaním sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy v čase, keď sa vec nachádzala v konaní pred týmito orgánmi verejnej
moci a ešte tieto mohli ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom.
Vzhľadom na to, že v trestnej veci, v ktorej sťažovateľka vystupuje ako poškodená,
v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nekoná OR PZ ani okresná prokuratúra, ako
aj so zreteľom na podstatu a účel základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru), ústavný súd sťažnosť v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú,
a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom prerokovaní z tohto
dôvodu odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).
2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka v súvislosti s prieťahmi v konaní
namietala aj postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/61/2008, ako
aj postup krajského súdu v neoznačenom konaní.
2.1 K postupu okresného súdu
2.1.1 K obdobiu pred právoplatnosťou nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 271/2010
Z § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažnosť nie je prípustná, ak sa
týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
V danom prípade ústavný súd o sťažnosti sťažovateľky v časti, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní, už rozhodol nálezom ústavného
súdu sp. zn. III. ÚS 271/2010. Skutočnosť, že ústavný súd o predchádzajúcej sťažnosti už
rozhodol, bráni vzhľadom na § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde tomu, aby ústavný súd
opätovne meritórne posudzoval možnosť porušenia základného práva sťažovateľky podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v namietanom konaní v období do nadobudnutia právoplatnosti nálezu ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 271/2010.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smerovala
proti postupu okresného súdu v období do právoplatnosti nálezu sp. zn. III. ÚS 271/2010,
pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona
o ústavnom súde ako neprípustnú.
2.1.2 K obdobiu po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 271/2010
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že v období po právoplatnosti
nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 271/2010 sa na okresnom súde uskutočnilo deväť
hlavných pojednávaní, a to 20. decembra 2010 (odročené z dôvodu potreby výsluchu
ďalších svedkov), 26. januára 2011 (odročené z dôvodu potreby výsluchu ďalších svedkov),
7. februára 2011 (odročené z dôvodu potreby výsluchu ďalších svedkov), 23. februára 2011
(odročené z dôvodu potreby predvolania a výsluchu svedkov navrhnutých obžalovaným),
28. marca 2011 (odročené z dôvodu potreby predloženia spisu krajskému súdu
na rozhodnutie o opravnom prostriedku sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu
z 10. februára 2011 o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zaistenie jej nároku na náhradu
škody), 10. augusta 2011 (odročené z dôvodu potreby pripojenia spisu okresného súdu
sp. zn. 31 C/269/2007 a sp. zn. 28 T/63/2010, ako aj z dôvodu predvedenia syna
sťažovateľky vo výkone trestu ako svedka), 7. septembra 2011 (odročené z dôvodu
vyžiadania zápisnice z verejného zasadnutia v inej trestnej veci obžalovaného z dôvodu
možnosti uloženia súhrnného trestu), 19. septembra 2011 a 9. januára 2012. Jediným
obdobím, v ktorom okresný súd nevykonal žiaden úkon, je apríl 2011 až september 2011.
V tomto období sa však spis od 7. apríla 2011 do 19. júla 2011 nachádzal na krajskom súde
na rozhodnutie o opravnom prostriedku sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu
z 10. februára 2011 o zamietnutí návrhu poškodenej (sťažovateľky) na zaistenie jej nároku
na náhradu škody.
Vychádzajúc z uvedeného priebehu konania ústavný súd dospel k záveru, že okresný
súd bol od podania obžaloby, t. j. od 26. mája 2008 až do vydania nálezu ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 271/2010, v zásade nečinný, a preto vyslovil porušenie sťažovateľkiných
práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v tomto
konaní. Po vydaní uvedeného nálezu vo veci bol jeho postup už plynulý, priebežne konal,
nariaďoval hlavné pojednávania a rozhodoval o návrhoch sťažovateľky.
Ústavný súd na základe toho uzavrel, že opísaný skutkový stav so zreteľom na
postup okresného súdu počas 10 mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu
III. ÚS 271/2010 (19. november 2010) do podania sťažnosti ústavnému súdu (20. september
2011) nenasvedčuje tomu, že by vznikla situácia, ktorá by signalizovala zbytočné prieťahy
spôsobené nečinnosťou okresného súdu v danej veci, a tým aj možnosť vyslovenia
porušenia práv sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto považuje dosiaľ poskytnutú ochranu sťažovateľke nálezom
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 271/2010, ktorým bolo vyslovené porušenie jej základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v napadnutom konaní a prikázané mu v tejto veci konať a zároveň jej bolo priznané
aj finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €, za dostatočnú, a preto odmietol jej sťažnosť
v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
(obdobne napr. III. ÚS 181/06, II. ÚS 18/07, II. ÚS 60/07, III. ÚS 254/07).
Sťažnosť bola v danom prípade ústavnému súdu síce podaná predčasne, ale dôvody,
pre ktoré bola odmietnutá, nebránia tomu, aby v prípade, ak by okresný súd v ďalšom
priebehu konania nepostupoval z pohľadu sťažovateľky efektívne a plynulo, zvážila
možnosť opätovného podania sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
2.2 K postupu krajského súdu
Krajskému súdu bol príslušný trestný spis predložený prvýkrát 7. apríla 2011
v súvislosti s podaným opravným prostriedkom sťažovateľky proti uzneseniu okresného
súdu z 10. februára 2011, ktorým bol zamietnutý jej návrh na zaistenie jej nároku
na náhradu škody. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos/27/2011 z 19. apríla 2011 nariadil
okresnému súdu vykonať opravu pisárskej chyby v napadnutom uznesení, čo okresný súd
vykonal 29. apríla 2011 a 24. mája 2011 spis opäť predložil krajskému súdu na rozhodnutie
o sťažnosti sťažovateľky. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos/44/2011 z 22. júna 2011
sťažnosť sťažovateľky zamietol a 19. júla 2011 vrátil spis okresnému súdu.
Z uvedeného priebehu konania vyplýva, že spis okresného súdu sp. zn. 1 T/61/2008
spolu s opravným prostriedkom sťažovateľky sa na krajskom súde nachádzal spolu tri a pol
mesiaca, pričom krajský súd vo veci plynulo konal.
Ústavný súd konštatuje, že opísaný skutkový stav neindikuje podľa jeho názoru
možnosť prijatia záveru o takom postupe krajského súdu, z ktorého by bolo možné
vyvodzovať vecnú súvislosť s označeným porušením základného práva sťažovateľky podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne napr. III. ÚS 65/2011, I. ÚS 136/2011), resp. jej práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
V rámci obiter dictum ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa
aj s argumentáciou sťažovateľky rozsudkom ESĽP vo veci A. R., spol. s r. o., proti
Slovenskej republike (rozsudok komory – IV. sekcie z 9. februára 2010, sťažnosť
č. 13960/06), v ktorom podľa názoru sťažovateľky dochádza k odlišnému hodnoteniu
zaužívanej praxe ústavného súdu týkajúcej sa sťažností v prípadoch skončenia, resp.
netrvania napadnutého konania.
S touto argumentáciou sťažovateľky nemožno súhlasiť. Práve naopak, ESĽP v tomto
rozhodnutí vychádzal zo zaužívanej praxe ústavného súdu potvrdenej rozhodnutiami ESĽP.
Konkrétne k otázke prípustnosti sťažnosti v čase, keď porušenie práv netrvá, možno
poukázať na prípad Mazurek [rozhodnutie ESĽP Mazurek v. Slovenská republika, sťažnosť
č. 16970/05, 3. marec 2009, podľa ktorého je v súlade s praxou ústavného súdu
preskúmavať podobné sťažnosti, iba ak napadnuté konanie stále prebieha (porovnaj najmä
bod 35, 36 rozsudku A. R., spol. s r. o.); (obdobne II. ÚS 175/2010)]. Navyše, skutkový
základ prípadu sťažovateľky je rozdielny a nemožno ho podľa názoru ústavného súdu
argumentačne podporiť sťažovateľkou vybraným rozsudkom ESĽP.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi
sťažovateľky v nej uplatnenými (napr. ustanovenie advokáta na jej zastupovanie v konaní
pred ústavným súdom) nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2012