Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 215/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného REKEN & PARTNERS Law Firm s. r. o.,

Tichá 45, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Borisa Rekena,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby,

úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby Východ v konaní vedenom pod

ČVS: SKIS 49/IS 4 V 2009 (pôvodne vedenom pod ČVS: SKIS 130/IS 4 V 2008),

postupom Okresnej prokuratúry Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. a

postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie

kontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby Východ

(ďalej len „úrad inšpekčnej služby“) v konaní vedenom pod ČVS: SKIS 49/IS 4 V 2009

(pôvodne vedenom pod ČVS: SKIS 130/IS 4 V 2008), postupom Okresnej prokuratúry

Trebišov (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupuje ako obžalovaný v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. . Namieta, že dĺžka trestného konania

od vznesenia obvinenia 8. decembra 2008 do podania tejto sťažnosti v trvaní šesť rokov

a dva mesiace je neprimeraná.

K priebehu konania sťažovateľ uvádza: „K chronologickému prehľadu vykonaných

úkonov v prebiehajúcom trestnom konaní ako celku môžem uviesť iba to, že počas tejto

neúnosnej doby trvania trestného konania vo vzťahu k mojej osobe od momentu vznesenia

obvinenia, od 08. 12. 2008 až do dátumu podania tejto sťažnosti neboli vykonané žiadne

právne relevantné procesné úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádzam v ničím neospravedlniteľnej dlhej dobe trvania trestného konania.

A preto nepovažujem za potrebné len formálne (formalistický) vymenovať úkony,

síce vykonané v trestnom konaní, avšak ktoré nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádzam a navyše sa nevzťahovali ani na moju osobu.

Vo vzťahu k mojej osobe je nevyvrátiteľné, že uznesenie o vznesení obvinenia

ako i obžaloba prokurátora sú založené výlučne na jedinom dôkaze z použitia informačno

technických prostriedkov, ktorého nezákonnosť je namietaná od samotného začiatku

trestného konania, avšak márne. Inými slovami, vo vzťahu k môjmu údajnému konaniu,

kladenému mi za vinu, neexistuje žiadny svedok. Preto ani v priebehu trestného konania

nebol a ani nemohol byť vypočutý žiadny svedok, ktorý by uvádzal akékoľvek skutočnosti

k môjmu údajnému skutku, kladenému mi za vinu. Pre spresnenie uvádzam, že vyšetrovateľ

PZ počas prípravného konania síce vypočul niektoré osoby v procesnom postavení svedka,

napríklad mojich nadriadených alebo colníkov právneho oddelenia Colného úradu

, avšak títo neboli vypočutí ku skutku kladenému mi za vinu...

Z vykonaných úkonov sa preto môžem vyjadriť iba k jedinému dôkazu − obrazovo

zvukovému záznamu z tajného sledovania mojej osoby orgánmi verejnej moci Slovenskej

republiky, ktoré v celom rozsahu považujem za nezákonné, výlučne na ktorých boli založené

uznesenie o vznesení obvinenia ako i obžaloba prokurátora...“

V ďalšej časti sťažovateľ argumentuje, že príkazy na použitie informačno

technických prostriedkov podľa v jeho veci boli vydané v rozpore

so zákonom a „Nezákonné príkazy už sami o sebe automaticky a bez ďalšieho zakladajú

nezákonnosť samotných obrazovo zvukových záznamov vyhotovených na ich základe. Takto

vyhotovené obrazovo zvukové záznamy nemôžu slúžiť ani ako usvedčujúce, ale ani

ako ospravedlňujúce dôkazy. Príkazy na použitie informačno technických prostriedkov

sú základnou zákonnou podmienkou a neoddeliteľnou, organickou súčasťou ich výstupov

(v danom prípade tzv. videozáznamov), vyhotovených, resp. vykonaných na ich základe.

Žiadny orgán verejnej moci nesmie akceptovať nezákonné príkazy na použitie informačno

technických prostriedkov... To, že sa štátne orgány Slovenskej republiky vyhýbajú primárnej

a zákonnej povinnosti preskúmať zákonnosť napadnutých príkazov (rozhodnutí) sudcu

o tajnom sledovaní je jedinou ťažiskovou príčinou neúmerného doby trvania trestného

konania (6 rokov a 2 mesiacov od momentu vznesenia obvinenia)... Za neudržateľné

a neobhájiteľné považujem i skutočnosť, že do dnešného dňa (do dátumu podania tejto

sťažnosti) sa nezačalo ani len pojednávanie pred trestným súdom, ergo do dnešného dňa

Okresný súd Trebišov nevytýčil ani len deň pojednávania... Dovoľujem si uviesť, že...

ide o veľmi jednoduchú vec... a to o to viac, že obžaloba je založená na jedinom,

nelegálnom dôkaze...“.

Sťažovateľ uvádza, že v priebehu konania nepodal sťažnosť na prieťahy, pretože ďalší

spoluobžalovaný ( ), ktorý v priebehu prípravného konania opakovane

namietal prieťahy, nebol ani raz úspešný. Poukazuje aj na to, že iný obžalovaný v tejto veci

( ) podal sťažnosť na prieťahy predsedovi okresného súdu, ktorý v odpovedi z 26.

januára 2015 uviedol, že sudca vybavuje veci pridelené do jeho oddelenia priebežne podľa

poradia, v akom napadli. Sudca je aktuálne práceneschopný a v najbližšej dobe bude jeho

práceneschopnosť pokračovať.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom

rozhodol, že postupom úradu inšpekčnej služby v konaní vedenom pod ČVS: SKIS 49/IS 4

V 2009 (pôvodne vedenom pod ČVS: SKIS 130/IS 4 V 2008), postupom okresnej

prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2

a právo podľa dohovoru. V nadväznosti na to žiada, aby ústavný súd

prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné

zadosťučinenie 20 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Inými

slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na

prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom úradu inšpekčnej služby v konaní

vedenom pod ČVS: SKIS 49/IS 4 V 2009 a postupom okresnej prokuratúry v konaní

vedenom pod sp. zn.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na konanie bez zbytočných

prieťahov zaručené (a dohovoru) sa v prípade konania pred

orgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí trestného stíhania, keď sa občan stáva

účastníkom tohto konania buď ako obvinený, alebo ako poškodený (,

). Účel základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.

2 , ktorým je predovšetkým odstránenie stavu právnej neistoty obvineného, sa aj

v prípravnom trestnom konaní sleduje konaním a rozhodovaním príslušných orgánov

v primeranej lehote (). Právna neistota sa týka toho, či orgán činný

v prípravnom konaní (spravidla vyšetrovateľ) navrhne podanie obžaloby alebo navrhne

v závislosti od výsledkov dokazovania v prípravnom konaní iný spôsob konečného

rozhodnutia, napríklad zastavenie trestného stíhania ().

Ústavný súd poskytuje ochranu označenému základnému právu len vtedy, ak v čase

uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť

došla ústavnému súdu, nedochádza k porušovaniu označeného základného práva postupom

označeného orgánu verejnej moci, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú (napr. , ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva postupom úradu inšpekčnej

služby a postupom okresnej prokuratúry, teda orgánov prípravného konania, ktoré v čase

podania sťažnosti a v čase jej predbežného prerokovania nedisponovali rozhodovacou

kompetenciou vo veci sťažovateľa. Úrad inšpekčnej služby konal v tejto trestnej veci

po tom, ako mu ju vrátil prokurátor okresnej prokuratúry na doplnenie vyšetrovania

opatrením č. k. z 8. apríla 2013, v období od 10. apríla 2013 do 14. augusta

2014, keď podal okresnej prokuratúre návrh na podanie obžaloby. Prokurátor okresnej

prokuratúry podal obžalobu č. k. zo 7. októbra 2014 na sťažovateľa

a ďalších šiestich obvinených okresnému súdu 8. októbra 2014. V konaní okresného súdu

vystupuje prokurátor ako strana konania, a teda nerozhoduje o veci sťažovateľa.

Okresný súd uznesením č. k. 1319 z 5. marca 2015 podľa § 244 ods. 1

písm. h) obžalobu odmietol a vec vrátil prokurátorovi. Podľa zistenia

ústavného súdu prokurátor okresnej prokuratúry podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť,

rozhodnutie o vrátení veci prokurátorovi nie je preto právoplatné a o sťažnosti bude

rozhodovať nadriadený súd.

Vychádzajúc z aktuálneho stavu konania v čase predbežného prerokovania sťažnosti,

ústavný súd konštatuje, že úrad inšpekčnej služby a ani okresná prokuratúra nie sú orgánmi,

ktorých postupom by mohlo v súčasnosti dochádzať k prieťahom, resp. nečinnosti,

ako to tvrdí sťažovateľ. Sťažnosť v tejto časti preto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd však pripomína, že prípadné zamietnutie sťažnosti, čím by sa uznesenie

okresného súdu o odmietnutí obžaloby a vrátení veci prokurátorovi stalo právoplatným

a vykonateľným, by v súhrne s doterajším konaním úradu inšpekčnej služby a okresnej

prokuratúry mohlo byť predmetom posúdenia ústavného súdu, či namietaná nečinnosť

a neefektívna činnosť týchto orgánov prípravného konania je v príčinnej súvislosti

s namietaným porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (a dohovoru), a teda

rozhodnutie ústavného súdu o odmietnutí sťažnosti v tejto časti v danom prípade nie je

prekážkou prípustnosti opätovného konania a rozhodovania vo veci samej podľa § 24

.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn.

V čase podania sťažnosti sa vec sťažovateľa nachádzala na okresnom súde, ktorému

bola 8. októbra 2014 podaná obžaloba.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) má obvinený

právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo

je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý

charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty.

Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd

a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968).

Ústavný súd sa zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa, keďže

pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú,

ak „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup

zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie

základného práva podľa “ (), resp. ak „argumenty

v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia

označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (,

).

Sťažovateľ argumentuje v sťažnosti predovšetkým ne/zákonnosťou dôkazov, čo je

však otázka, ktorou sa ústavný súd v konaní o sťažnosti namietajúcej zbytočné prieťahy

v trestnom konaní nemôže zaoberať, a to ani ako otázkou predbežnou, pretože na jej

posúdenie je príslušný všeobecný súd konajúci o veci samej a jeho právny názor môže byť

premetom preskúmania v konaní o riadnom a prípadne aj mimoriadnom opravnom

prostriedku proti meritórnemu rozhodnutiu. Sťažovateľ ďalej poukazuje na dobu, ktorá

uplynula do predbežného prejednania obžaloby. Vychádzajúc z obsahu spisu okresného

súdu sp. zn. , obžaloba bola podaná 8. októbra 2014 a okresný súd ju predbežne

prerokoval na neverejnom zasadnutí 5. marca 2015. K dobe piatich mesiacov, ktoré okresný

súd potreboval na uskutočnenie predbežného prejedania obžaloby, možno mať výhrady,

nie je to však doba, ktorú by v okolnostiach danej veci bolo možné označiť za zbytočné

prieťahy v konaní.

Sťažovateľ označil v petite sťažnosti napadnuté konanie spisovou značkou

. Podľa predloženého spisu okresný súd konal o veci sťažovateľa aj pod sp. zn. 3

T 26/2012, a to v období od 10. februára 2012, keď bola prvýkrát podaná obžaloba,

do 26. apríla 2012, keď ju okresný súd uznesením podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného

poriadku odmietol a vrátil vec prokurátorovi. Po následnom podaní sťažnosti zo strany

prokurátora bola vec predložená na rozhodnutie krajskému súdu 2. júla 2012, po rozhodnutí

o sťažnosti bol spis doručený okresnému súdu 26. februára 2013 a vrátil ho okresnej

prokuratúre na ďalšie konanie 28. februára 2013.

Vychádzajúc z uvedeného priebehu konania, ústavný súd konštatuje, že postup

okresného súdu v trestnom konaní sa ani v spojení s obdobím po prvom podaní obžaloby

nevyznačuje zbytočnými prieťahmi, ktoré by odôvodňovali prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie.

Ústavný súd preto posúdil sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú

a z tohto dôvodu ju odmietol podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015