Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)II. ÚS 215/2015
PDF · 395.02 KB
No categories available
II. ÚS 215/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného REKEN & PARTNERS Law Firm s. r. o.,
Tichá 45, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Borisa Rekena,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby,
úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby Východ v konaní vedenom pod
ČVS: SKIS 49/IS 4 V 2009 (pôvodne vedenom pod ČVS: SKIS 130/IS 4 V 2008),
postupom Okresnej prokuratúry Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 62/12 a
postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 42/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie
kontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby Východ
(ďalej len „úrad inšpekčnej služby“) v konaní vedenom pod ČVS: SKIS 49/IS 4 V 2009
(pôvodne vedenom pod ČVS: SKIS 130/IS 4 V 2008), postupom Okresnej prokuratúry
Trebišov (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 62/12
a postupom Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 T 42/2014.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupuje ako obžalovaný v konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 1 T 42/2014. Namieta, že dĺžka trestného konania
od vznesenia obvinenia 8. decembra 2008 do podania tejto sťažnosti v trvaní šesť rokov
a dva mesiace je neprimeraná.
K priebehu konania sťažovateľ uvádza: „K chronologickému prehľadu vykonaných
úkonov v prebiehajúcom trestnom konaní ako celku môžem uviesť iba to, že počas tejto
neúnosnej doby trvania trestného konania vo vzťahu k mojej osobe od momentu vznesenia
obvinenia, od 08. 12. 2008 až do dátumu podania tejto sťažnosti neboli vykonané žiadne
právne relevantné procesné úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádzam v ničím neospravedlniteľnej dlhej dobe trvania trestného konania.
A preto nepovažujem za potrebné len formálne (formalistický) vymenovať úkony,
síce vykonané v trestnom konaní, avšak ktoré nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádzam a navyše sa nevzťahovali ani na moju osobu.
Vo vzťahu k mojej osobe je nevyvrátiteľné, že uznesenie o vznesení obvinenia
ako i obžaloba prokurátora sú založené výlučne na jedinom dôkaze z použitia informačno
technických prostriedkov, ktorého nezákonnosť je namietaná od samotného začiatku
trestného konania, avšak márne. Inými slovami, vo vzťahu k môjmu údajnému konaniu,
kladenému mi za vinu, neexistuje žiadny svedok. Preto ani v priebehu trestného konania
nebol a ani nemohol byť vypočutý žiadny svedok, ktorý by uvádzal akékoľvek skutočnosti
k môjmu údajnému skutku, kladenému mi za vinu. Pre spresnenie uvádzam, že vyšetrovateľ
PZ počas prípravného konania síce vypočul niektoré osoby v procesnom postavení svedka,
napríklad mojich nadriadených alebo colníkov právneho oddelenia Colného úradu
, avšak títo neboli vypočutí ku skutku kladenému mi za vinu...
Z vykonaných úkonov sa preto môžem vyjadriť iba k jedinému dôkazu − obrazovo
zvukovému záznamu z tajného sledovania mojej osoby orgánmi verejnej moci Slovenskej
republiky, ktoré v celom rozsahu považujem za nezákonné, výlučne na ktorých boli založené
uznesenie o vznesení obvinenia ako i obžaloba prokurátora...“
V ďalšej časti sťažovateľ argumentuje, že príkazy na použitie informačno
technických prostriedkov podľa § 114 Trestného poriadku v jeho veci boli vydané v rozpore
so zákonom a „Nezákonné príkazy už sami o sebe automaticky a bez ďalšieho zakladajú
nezákonnosť samotných obrazovo zvukových záznamov vyhotovených na ich základe. Takto
vyhotovené obrazovo zvukové záznamy nemôžu slúžiť ani ako usvedčujúce, ale ani
ako ospravedlňujúce dôkazy. Príkazy na použitie informačno technických prostriedkov
sú základnou zákonnou podmienkou a neoddeliteľnou, organickou súčasťou ich výstupov
(v danom prípade tzv. videozáznamov), vyhotovených, resp. vykonaných na ich základe.
Žiadny orgán verejnej moci nesmie akceptovať nezákonné príkazy na použitie informačno
technických prostriedkov... To, že sa štátne orgány Slovenskej republiky vyhýbajú primárnej
a zákonnej povinnosti preskúmať zákonnosť napadnutých príkazov (rozhodnutí) sudcu
o tajnom sledovaní je jedinou ťažiskovou príčinou neúmerného doby trvania trestného
konania (6 rokov a 2 mesiacov od momentu vznesenia obvinenia)... Za neudržateľné
a neobhájiteľné považujem i skutočnosť, že do dnešného dňa (do dátumu podania tejto
sťažnosti) sa nezačalo ani len pojednávanie pred trestným súdom, ergo do dnešného dňa
Okresný súd Trebišov nevytýčil ani len deň pojednávania... Dovoľujem si uviesť, že...
ide o veľmi jednoduchú vec... a to o to viac, že obžaloba je založená na jedinom,
nelegálnom dôkaze...“.
Sťažovateľ uvádza, že v priebehu konania nepodal sťažnosť na prieťahy, pretože ďalší
spoluobžalovaný ( ), ktorý v priebehu prípravného konania opakovane
namietal prieťahy, nebol ani raz úspešný. Poukazuje aj na to, že iný obžalovaný v tejto veci
( ) podal sťažnosť na prieťahy predsedovi okresného súdu, ktorý v odpovedi z 26.
januára 2015 uviedol, že sudca vybavuje veci pridelené do jeho oddelenia priebežne podľa
poradia, v akom napadli. Sudca je aktuálne práceneschopný a v najbližšej dobe bude jeho
práceneschopnosť pokračovať.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom
rozhodol, že postupom úradu inšpekčnej služby v konaní vedenom pod ČVS: SKIS 49/IS 4
V 2009 (pôvodne vedenom pod ČVS: SKIS 130/IS 4 V 2008), postupom okresnej
prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 62/12 a postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 T 42/2014 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V nadväznosti na to žiada, aby ústavný súd
prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné
zadosťučinenie 20 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Inými
slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na
prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom úradu inšpekčnej služby v konaní
vedenom pod ČVS: SKIS 49/IS 4 V 2009 a postupom okresnej prokuratúry v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Pv 62/12
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na konanie bez zbytočných
prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy (a čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa v prípade konania pred
orgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí trestného stíhania, keď sa občan stáva
účastníkom tohto konania buď ako obvinený, alebo ako poškodený (II. ÚS 41/98,
II. ÚS 20/02). Účel základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.
2 ústavy, ktorým je predovšetkým odstránenie stavu právnej neistoty obvineného, sa aj
v prípravnom trestnom konaní sleduje konaním a rozhodovaním príslušných orgánov
v primeranej lehote (III. ÚS 99/02). Právna neistota sa týka toho, či orgán činný
v prípravnom konaní (spravidla vyšetrovateľ) navrhne podanie obžaloby alebo navrhne
v závislosti od výsledkov dokazovania v prípravnom konaní iný spôsob konečného
rozhodnutia, napríklad zastavenie trestného stíhania (I. ÚS 316/2014).
Ústavný súd poskytuje ochranu označenému základnému právu len vtedy, ak v čase
uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť
došla ústavnému súdu, nedochádza k porušovaniu označeného základného práva postupom
označeného orgánu verejnej moci, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06).
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva postupom úradu inšpekčnej
služby a postupom okresnej prokuratúry, teda orgánov prípravného konania, ktoré v čase
podania sťažnosti a v čase jej predbežného prerokovania nedisponovali rozhodovacou
kompetenciou vo veci sťažovateľa. Úrad inšpekčnej služby konal v tejto trestnej veci
po tom, ako mu ju vrátil prokurátor okresnej prokuratúry na doplnenie vyšetrovania
opatrením č. k. 1 Pv 62/12 50 z 8. apríla 2013, v období od 10. apríla 2013 do 14. augusta
2014, keď podal okresnej prokuratúre návrh na podanie obžaloby. Prokurátor okresnej
prokuratúry podal obžalobu č. k. 1 Pv 62/12/8811 105 zo 7. októbra 2014 na sťažovateľa
a ďalších šiestich obvinených okresnému súdu 8. októbra 2014. V konaní okresného súdu
vystupuje prokurátor ako strana konania, a teda nerozhoduje o veci sťažovateľa.
Okresný súd uznesením č. k. 1 T 42/2014 1319 z 5. marca 2015 podľa § 244 ods. 1
písm. h) Trestného poriadku obžalobu odmietol a vec vrátil prokurátorovi. Podľa zistenia
ústavného súdu prokurátor okresnej prokuratúry podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť,
rozhodnutie o vrátení veci prokurátorovi nie je preto právoplatné a o sťažnosti bude
rozhodovať nadriadený súd.
Vychádzajúc z aktuálneho stavu konania v čase predbežného prerokovania sťažnosti,
ústavný súd konštatuje, že úrad inšpekčnej služby a ani okresná prokuratúra nie sú orgánmi,
ktorých postupom by mohlo v súčasnosti dochádzať k prieťahom, resp. nečinnosti,
ako to tvrdí sťažovateľ. Sťažnosť v tejto časti preto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd však pripomína, že prípadné zamietnutie sťažnosti, čím by sa uznesenie
okresného súdu o odmietnutí obžaloby a vrátení veci prokurátorovi stalo právoplatným
a vykonateľným, by v súhrne s doterajším konaním úradu inšpekčnej služby a okresnej
prokuratúry mohlo byť predmetom posúdenia ústavného súdu, či namietaná nečinnosť
a neefektívna činnosť týchto orgánov prípravného konania je v príčinnej súvislosti
s namietaným porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a teda
rozhodnutie ústavného súdu o odmietnutí sťažnosti v tejto časti v danom prípade nie je
prekážkou prípustnosti opätovného konania a rozhodovania vo veci samej podľa § 24
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 T 42/2014
V čase podania sťažnosti sa vec sťažovateľa nachádzala na okresnom súde, ktorému
bola 8. októbra 2014 podaná obžaloba.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) má obvinený
právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo
je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý
charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty.
Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd
a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968).
Ústavný súd sa zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa, keďže
pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú,
ak „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup
zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. ak „argumenty
v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia
označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03,
Sťažovateľ argumentuje v sťažnosti predovšetkým ne/zákonnosťou dôkazov, čo je
však otázka, ktorou sa ústavný súd v konaní o sťažnosti namietajúcej zbytočné prieťahy
v trestnom konaní nemôže zaoberať, a to ani ako otázkou predbežnou, pretože na jej
posúdenie je príslušný všeobecný súd konajúci o veci samej a jeho právny názor môže byť
premetom preskúmania v konaní o riadnom a prípadne aj mimoriadnom opravnom
prostriedku proti meritórnemu rozhodnutiu. Sťažovateľ ďalej poukazuje na dobu, ktorá
uplynula do predbežného prejednania obžaloby. Vychádzajúc z obsahu spisu okresného
súdu sp. zn. 1 T 42/2014, obžaloba bola podaná 8. októbra 2014 a okresný súd ju predbežne
prerokoval na neverejnom zasadnutí 5. marca 2015. K dobe piatich mesiacov, ktoré okresný
súd potreboval na uskutočnenie predbežného prejedania obžaloby, možno mať výhrady,
nie je to však doba, ktorú by v okolnostiach danej veci bolo možné označiť za zbytočné
prieťahy v konaní.
Sťažovateľ označil v petite sťažnosti napadnuté konanie spisovou značkou
1 T 42/2014. Podľa predloženého spisu okresný súd konal o veci sťažovateľa aj pod sp. zn. 3
T 26/2012, a to v období od 10. februára 2012, keď bola prvýkrát podaná obžaloba,
do 26. apríla 2012, keď ju okresný súd uznesením podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného
poriadku odmietol a vrátil vec prokurátorovi. Po následnom podaní sťažnosti zo strany
prokurátora bola vec predložená na rozhodnutie krajskému súdu 2. júla 2012, po rozhodnutí
o sťažnosti bol spis doručený okresnému súdu 26. februára 2013 a vrátil ho okresnej
prokuratúre na ďalšie konanie 28. februára 2013.
Vychádzajúc z uvedeného priebehu konania, ústavný súd konštatuje, že postup
okresného súdu v trestnom konaní sa ani v spojení s obdobím po prvom podaní obžaloby
nevyznačuje zbytočnými prieťahmi, ktoré by odôvodňovali prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie.
Ústavný súd preto posúdil sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú
a z tohto dôvodu ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015