Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 184/2020
PDF · 280.85 KB
No categories available
II. ÚS 184/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Petra Molnára prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Balalovou,
Ružová dolina 10, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 42/2013 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 42/2013
p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €
(slovom dvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 346,26 € (slovom
tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov), ktorú j e Okresný súd Bratislava I
p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Ivety Balalovej, Ružová
dolina 10, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ), vo veci namietaného porušenia svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia
Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Bratislava,
1. oddelenia vyšetrovania (ďalej len „vyšetrovateľ“) pod ČVS: PPZ-1/BOK-B1-2009 (ďalej
len „postup vyšetrovateľa Policajného zboru“) a postupom Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 42/2013 (ďalej len „napadnuté
konanie okresného súdu“).
2. Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 184/2020 z 28. apríla 2020 prijal ústavnú
sťažnosť na ďalšie konanie v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní, a vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť odmietol ako
zjavne neopodstatnenú
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 16. júla 2002
na Krajskom úrade vyšetrovania v Bratislave trestné oznámenie vo veci podvodu
spáchaného „An Ko “ (správne má byť Ko Pa
Al An , pozn.) a (spolu ďalej len „obvinení“). Trestné
stíhanie bolo pôvodne vedené pod ČVS: KÚV-86/OVEK-2002. Sťažovateľ uviedol, že
vyšetrovateľ Policajného zboru vzniesol proti obvineným obvinenie z trestného činu
podvodu v roku 2008. Z uznesenia vyšetrovateľa Policajného zboru ČVS: PPZ-29/BOK-
B1-2009 z 10. marca 2011 (bod 13) vyplýva, že obvinení spôsobili sťažovateľovi ako
poškodenému škodu vo výške 82 331,35 € (2 480 314,20 Sk), z ktorej následne
vrátila 17 260,83 € (520 000 Sk), čím sa celková výška škody ustálila na sume
65 070,52 €, na ktoré si voči obvineným v trestnom konaní uplatnil nárok.
4. Sťažovateľ namieta, že orgánmi činnými v trestnom konaní, ako aj konajúcim
súdom mu bolo zmarené vykonanie významných práv, a to najmä práva robiť návrhy
na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie, predkladať dôkazy a vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom, právo byť písomne informovaný o svojich právach, právo byť
o nich poučený a mať plnú možnosť ich uplatniť podľa § 49 Trestného poriadku. Sťažovateľ
ďalej namieta zmarenie práva na zaistenie nároku na náhradu škody podľa § 50 ods. 1
Trestného poriadku tým, že orgány činné v trestnom konaní nezaistili majetok obvinených,
ktorý v čase ich zadržania bol vysoký, a v súčasnej dobe už nemajú žiadny majetok.
Sťažovateľ zároveň uvádza, že orgány činné v trestnom konaní mu neposielali všetky
listiny, tak ako to ukladá Trestný poriadok, napriek tomu, že sťažovateľ uviedol svoj
telefonický kontakt, ako aj korešpondenčnú adresu. Sťažovateľovi nebolo doručené
uznesenie o začatí trestného stíhania, obžaloba a podobne.
5. Ťažisková námietka sťažovateľa spočíva v porušení ním označených práv,
ku ktorému došlo nekonaním orgánov činných v trestnom konaní plynule, bez prieťahov
a v zmysle zákona. Sťažovateľ má vedomosť o vykonaní nasledujúcich procesných úkonov:
- 16. júla 2002 ‒vyšetrovateľom Policajného zboru vznesené obvinenie
Ko An a ,
- 8. februára 2011 ‒sťažovateľovi zaslané vyrozumenie o preštudovaní
vyšetrovacieho spisu,
- 10. marca 2011 ‒uznesenie v trestnej veci vedenej pod ČVS: PPZ-29/BOK-B1-
2009 o prerušení trestného konania pre neprítomnosť obvineného Ko
An ,
- 30. mája 2013 ‒prokurátorom Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská
prokuratúra“) podaná na okresnom súde obžaloba na .
6. Sťažovateľ uvádza, že od vznesenia obvinenia vyšetrovateľom Policajného zboru
uznesením ČVS: KUV-86/OVEK 2002 zo 16. júla 2002 do ukončenia vyšetrovania v roku
2011 uplynulo 9 rokov. Podanie obžaloby na okresnom súde trvalo krajskej prokuratúre
2 roky. Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd v napadnutom konaní nevykonal žiadny
úkon smerujúci k odsúdeniu obžalovaného a k náhrade škody sťažovateľovi
vo výške 65 070,52 €, ktorá sa s odstupom takého dlhého času javí ako nevymožiteľná
pohľadávka, keďže obžalovaný mal viac ako 17 rokov na to, aby sa zbavil akéhokoľvek
majetku.
7. Poukazujúc na judikatúru ústavného súdu, sťažovateľ uvádza, že poškodený
v trestnom konaní, ktoré dospelo do štádia vznesenia obvinenia konkrétnej osobe, disponuje
možnosťou domáhať sa vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V tejto súvislosti ďalej uvádza, že
«V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) uplatnenie
nároku na náhradu škody poškodeným v rámci trestného konania treba považovať
za začatie konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Akonáhle
poškodený uplatní svoj nárok na náhradu škody v trestnom konaní, je to prekážkou, aby si
náhradu škody paralelne uplatnil aj v občianskoprávnom konaní. Preto konanie
a rozhodovanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania vo vzťahu
k poškodenému spadá pod ochranu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd [ďalej len „dohovor“ (napr. I. ÚS 18/06, IV. ÚS 44/06)].»
8. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
veci na ďalšie konanie nálezom vyslovil:
„I. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2,
812 72 Bratislava, Prezídium Policajného zboru, Úrad boja proti organizovanej
kriminalite, odbor Bratislava, 1. oddelenie vyšetrovania, Pribinova 2,812 72 Bratislava pod
ČVS: PPZ-29/BOK-B1-2009 (predtým ČVS: KÚV-86/OVEK-2002) porušené bolo.
II. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod
sp. zn. 4T 42/2013 porušené bolo.
III. Okresnému súdu Bratislava I sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
4T 42/2013 konal bez zbytočných prieťahov.
IV. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
20.000.-€ /dvadsaťtisíc eur/, ktoré je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Okresný
policajný zbor v Bratislave II, odbor kriminálnej polície, Osvetová 4, 827 49 Bratislava je
povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
V. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000.-
€ /desaťtisíc eur/, ktoré je Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
VI. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Okresný policajný zbor v Bratislave II
odbor kriminálnej polície, Osvetová 4, 827 49 Bratislava je povinné zaplatiť sťažovateľovi
náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ÚS SR do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
VII. Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov
právneho zastúpenia v konaní pred ÚS SR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľa
9. Na základe výzvy ústavného súdu na zaujatie stanoviska k ústavnej sťažnosti
predseda okresného súdu vo svojej odpovedi sp. zn. 1 SprV 127/2020 z 12. júna 2020
uviedol, že je toho názoru, že „súd vo veci, aj vzhľadom na veľký počet poškodených
trestným činom, konal priebežne a rozhodol v primeranej lehote, pričom ku dňu 27.11.2019
je predmetné konanie právoplatne skončené odsudzujúcim rozsudkom sp. zn. 4T/42/2013
zo dňa 27.11.2019, v zmysle ktorého boli poškodení trestným činom, vrátane sťažovateľa,
odkázaní s uplatneným nárokom na náhradu škody na civilný proces“.
Predseda okresného súdu konečné rozhodnutie ponechal na zváženie ústavnému
súdu a v prípade konštatovania porušenia práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov požiadal, aby ústavný súd zvážil dôvodnosť a primeranosť finančného
zadosťučinenia a sťažovateľovi finančné zadosťučinenie nepriznal.
10. K vyjadreniu okresného súdu zaujal stanovisko z 25. júna 2020 prostredníctvom
svojej právnej zástupkyne aj sťažovateľ, ktorý v ňom uviedol, že síce okresný súd
27. novembra 2019 meritórne rozhodol, ale poškodených trestným činom odkázal
s uplatneným nárokom na náhradu škody na civilnoprávne konanie. Ďalej sťažovateľ
poukázal najmä na to, že jemu ako poškodenému v napadnutom konaní neboli doručované
písomnosti, predvolania na pojednávania a nebol mu doručený ani rozsudok okresného
súdu. Sťažovateľ vyjadril nesúhlas s tým, že napriek roky trvajúcemu konaniu a napriek
tomu, že má vedomosť o tom, že obžalovaný výšku škody uznal, okresný súd nerozhodol aj
o náhrade škody, ale odkázal sťažovateľa na jej uplatnenie v civilnoprávnom konaní.
Uvedeným postupom okresného súdu sa podľa sťažovateľa zásadne predlžuje konanie
o náhradu škody, keďže sťažovateľ bude musieť podať civilnú žalobu, o ktorej bude musieť
byť vykonané dokazovanie a až následne bude vydané rozhodnutie.
11. Vzhľadom na vyjadrenie sťažovateľa v ústavnej sťažnosti, ako aj predsedu
okresného súdu z 12. júna 2020, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019
Z. z. (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel
k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Obsah súdneho spisu v napadnutom konaní
12. Z obsahu predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 4 T 42/2013 ústavný súd
zistil pre posúdenie ústavnej sťažnosti vykonanie týchto relevantných procesných úkonov:
- 11. júna 2013 – podaná obžaloba krajskej prokuratúry sp. zn. 2 Kv 52/09 z 30. mája
2013 na obvineného ,
- 27. júna 2013 – stranám konania doručovaná obžaloba a výzva na označenie
dôkazov,
- 16. apríla 2014 – hlavné pojednávanie,
- 5. júna 2014 – hlavné pojednávanie,
- 1. októbra 2014 – hlavné pojednávanie,
- 17. decembra 2014 – hlavné pojednávanie,
- 26. marca 2015 – hlavné pojednávanie,
- 10. júna 2015 – hlavné pojednávanie nebolo možné vykonať z dôvodu
hospitalizácie obvineného,
- 15. októbra 2015 – hlavné pojednávanie,
- 7. januára 2016 – hlavné pojednávanie,
- 27. apríla 2016 – hlavné pojednávanie,
- 22. septembra 2016 – hlavné pojednávanie – odročené z dôvodu ospravedlnenia
člena senátu z dôvodu zmeny predsedu senátu,
- v zmysle dodatku č. 1 k rozvrhu práce na rok 2017 z 12. januára 2017 v súvislosti
s prerušením výkonu funkcie sudcu JUDr. Jána Jamricha od 2. januára 2017 sa prerozdeľujú
nevybavené veci z oddelení 4 T a ďalšie,
- 24. januára 2017 – spis sp. zn. 4 T 42/2013 pridelený sudcovi JUDr. Stanislavovi
Dutkovi,
- 17. októbra 2017 – hlavné pojednávanie – odročené pre nekompletnosť spisu
na 26. február 2018 ‒1. marec 2018; Obžalovaný vyhlásil, že po zmene senátu trvá
na zopakovaní všetkých úkonov trestného konania,
- 26. februára 2018 – hlavné pojednávanie – odročené pre neprítomnosť obhajcu,
- 27. februára 2018 – hlavné pojednávanie – odročené pre neprítomnosť obhajcu
obvineného (ospravedlnenie zo zdravotných dôvodov) na 26. jún 2018; Súd vyžiada
od obhajcu lekárske potvrdenie o nemožnosti účasti na pojednávaní
pod hrozbou poriadkovej pokuty,
- hlavné pojednávanie nariadené na 26. jún 2018 zrušené pre práceneschopnosť
sudcu,
- 11. decembra 2018 – hlavné pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu, že sa
nepodarilo zabezpečiť prítomnosť členov senátu s tým, že z dôvodu odchodu predsedu
senátu do dôchodku bude trestná vec pridelená inému zákonnému sudcovi,
- v zmysle dodatku č. 2 k rozvrhu práce na rok 2019 z 15. marca 2019 veci sudcu
JUDr. Stanislava Dutka odňaté s účinnosťou od 18. marca 2019, 21. marca 2019 vec
pridelená senátu 7T,
- 17. mája 2019 úprava JUDr. Evy Kresl, predsedníčky senátu, na doručenie výziev
podľa § 277 ods. 5 Trestného poriadku obžalovanému a obhajcovi, či súhlasia so zmenou
v zložení senátu,
- 11. septembra 2019 – hlavné pojednávanie – odročené z dôvodu záujmu
obžalovaného a obhajcu o dohodu o vine a treste,
- 22. októbra 2019 – pojednávanie odročené z dôvodu poskytnutia lehoty pre účely
rokovania o dohode o vine a treste,
- 27. novembra 2019 – hlavné pojednávanie – súd schválil dohodu o vine a treste
rozsudkom sp. zn. 4 T 42/2013 z 27. novembra 2019.
IV.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
16. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010) a ich
prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.
17. Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie už
označených práv vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
18. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03)
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade
s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00,
II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť
sťažovateľa.
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, teda trestného konania vedeného proti
obžalovanému pre trestný čin podvodu, v ktorom sťažovateľ vystupuje v postavení
poškodeného, ústavný súd konštatuje, že preskúmavané konanie nie je po právnej stránke
zložité. Napadnuté konanie však vykazuje istý stupeň skutkovej zložitosti veci daný
vysokým počtom poškodených trestným činom. Treba však zároveň povedať, že okolnosť
skutkovej zložitosti veci doterajšiu neprimeranú dobu konania neovplyvnila zásadnejším
spôsobom, keďže rozhodujúcim faktorom, ktorý mal negatívny vplyv na plynulosť postupu
v napadnutom konaní, boli zistené obdobia nečinnosti a neefektívneho postupu okresného
súdu popísaného v ďalších bodoch odôvodnenia tohto rozhodnutia.
19.1 Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba
trestného konania sa posudzuje prísnejšie než doba konania v občianskoprávnych veciach.
Otázka zistenia viny osoby (osôb), proti ktorej (ktorým) sa vedie trestné konanie, je
zásadnou otázkou pre rozhodnutie o nároku uplatnenom poškodeným. V tejto súvislosti
ústavný súd zdôrazňuje, že ak aj je poškodený v právoplatnom odsudzujúcom rozsudku
odkázaný so svojím nárokom na náhradu škody alebo jeho časťou na konanie vo veciach
občianskoprávnych (čo sa napokon vo vzťahu k sťažovateľovi stalo, pozn.), je pre
rozhodnutie súdu v tomto občianskoprávnom konaní rozhodnutie o vine rozhodnutím
zásadného významu s prihliadnutím na ustanovenie § 193 Civilného sporového poriadku,
z obsahu ktorého vyplýva, že súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol
spáchaný trestný čin a kto ho spáchal.
20. Pri hodnotení priebehu namietaného konania z hľadiska ďalšieho štandardne
uplatňovaného kritéria, ktorým je správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd
konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by mali byť osobitne zohľadnené na ťarchu
sťažovateľa pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní
k zbytočným prieťahom.
21. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu. Ústavný súd v jeho postupe
zistil viacero období nečinnosti, v ktorých okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom
bránila relevantná, teda zákonná prekážka. Obdobím nečinnosti je poznačená už úvodná
fáza namietaného konania, a to v úseku od podania obžaloby 11. júna 2013 do uskutočnenia
prvého termínu pojednávania 16. apríla 2014, v ktorom ústavný súd kvantifikoval
neodôvodnenú nečinnosť rozsahom približne desiatich mesiacov. Následne súd konal
plynulo a v pravidelných termínoch uskutočňoval pojednávania až do 27. apríla 2016.
Napadnuté konanie v období od 27. apríla 2016 do 17. mája 2019, t. j. viac ako tri roky,
je poznačené obdobiami nečinnosti a predovšetkým neefektívneho postupu okresného súdu.
22. Na tomto mieste ústavný súd pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného
súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej
neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby
o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07).
23. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na niektoré momenty namietaného
konania, signalizujúce neefektívnosť postupu okresného súdu. Všetky pojednávania
nariadené v období od 22. septembra 2016 do 11. decembra 2018 boli odročené bez
prerokovania veci. Pojednávanie nariadené na 22. september 2016 sa neuskutočnilo
z dôvodu ospravedlnenia člena senátu a bolo odročené na neurčito z dôvodu zmeny
predsedu senátu. Spis vedený pod sp. zn. 4 T 42/2013 bol následne 24. januára 2017
po odchode zákonného sudcu JUDr. Jána Jamricha pridelený zákonnému sudcovi JUDr.
Stanislavovi Dutkovi. Hlavné pojednávanie nariadené na 17. október 2017, teda takmer
deväť mesiacov od pridelenia veci novému zákonnému sudcovi, bolo odročené z dôvodu
nekompletnosti spisu na 26. február 2018 až 1. marca 2018. Pojednávania nariadené
na 26. a 27. február 2018 boli odročené pre neprítomnosť obhajcu obžalovaného, ktorý sa
z neúčasti na nich ospravedlnil zo zdravotných dôvodov, no bez predloženia lekárskeho
potvrdenia o nemožnosti jeho účasti na nariadených pojednávaniach. Hlavné pojednávanie
nariadené na 26. jún 2018 bolo zrušené pre práceneschopnosť zákonného sudcu a hlavné
pojednávanie nariadené na 11. december 2018 bolo odročené na neurčito z dôvodu, že sa
nepodarilo zabezpečiť prítomnosť členov senátu, a z dôvodu odchodu predsedu senátu
do dôchodku, pre ktorý bude vec pridelená inému zákonnému sudcovi. Z opísaného
priebehu napadnutého konania je zrejmý nesústredený postup okresného súdu, ktorým došlo
k zbytočnému narušeniu plynulosti konania. Efektívnosť postupu okresného súdu celkom
zjavne absentovala pri nariaďovaní, príprave a vedení hlavného pojednávania, keď
pojednávanie nariadené na 22. september 2016, 17. október 2017 a 11. december 2018 bolo
odročené z dôvodov, ktoré možno pripísať na ťarchu okresného súdu.
24. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že nečinnosťou
okresného súdu a tiež jeho neefektívnym postupom došlo k zbytočnému predĺženiu súdneho
konania.
25. Dĺžka trestného súdneho konania pred okresným súdom od podania obžaloby až
do jeho právoplatného skončenia tak predstavuje dobu viac ako šiestich rokov, čo je
z globálneho hľadiska a tiež s prihliadnutím na privilegovaný charakter konania v trestných
veciach, vyžadujúci si z hľadiska požiadavky plynulosti konania osobitnú starostlivosť,
doba ústavnoprávne neakceptovateľná.
26. Z hľadiska hodnotenia povahy veci sa ústavný súd oprel i o všeobecnú zásadu
uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota na konanie v trestných
veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je
s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie (napr. II. ÚS 32/03,
I. ÚS 11/08). Nemožno pochybovať o tom, že aj povaha predmetného trestného činu si
vyžaduje osobitnú starostlivosť orgánov činných v trestnom konaní a všeobecného súdu
o naplnenie účelu trestného konania, čo okrem iného znamená, že orgány činné v trestnom
konaní a všeobecný súd majú povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a skončená, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty
účastníkov konania vrátane poškodeného.
27. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu
nesmeroval efektívne k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa, a preto nie je
zlučiteľný s jeho základným právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska skutkovej
a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľa, postupu okresného súdu, zohľadňujúc
pritom charakter a význam predmetu napadnutého konania, ústavný súd dospel k záveru, že
v postupe okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, a preto bolo
porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
28. Keďže v čase rozhodovania o tejto ústavnej sťažnosti bolo už napadnuté konanie
právoplatne skončené rozsudkom sp. zn. 4 T 42/2013 z 27. novembra 2019, právoplatným
27. novembra 2019, ústavný súd nemohol v okolnostiach danej veci prijať rozhodnutie
podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto o návrhu sťažovateľa, aby
prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov rozhodol tak, ako to je uvedené
v bode 4 výroku tohto nálezu.
29. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa, v zmysle ktorých mu neboli doručované
písomností okresného súdu (obžaloba, predvolanie na pojednávanie, rozsudok a pod.),
nebolo mu umožnené predkladať návrhy na vykonanie dokazovania, vyjadriť sa
k vykonávaným dôkazom a nebol poučený o svojich právach, ústavný súd uvádza, že
citované procesné práva sťažovateľa nie sú súčasťou základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy ani práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie iných práv vo vzťahu
k uvedeným námietkam sťažovateľ nenamietal, preto ústavný súd tieto námietky považoval
len za súčasť sťažnostnej argumentácie sťažovateľa, ktorá sama osebe nepredstavuje dôvod
ústavného prieskumu.
VI.
Primerané finančné zadosťučinenie
30. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
31. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
32. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiadal priznať finančné zadosťučinenie spolu
vo výške 30 000 €, ktoré odôvodnil dlhotrvajúcim konaním bez akéhokoľvek výsledku,
ktoré v ňom vyvoláva pocity krivdy, beznádeje, úzkosti a zúfalstva: „Pretrvávajúca
nečinnosť súdu vážne narušila sťažovateľovu dôveru v zákonné, nestranné a spravodlivé
rozhodnutie súdu, čo mu v konečnom dôsledku spôsobilo aj zdravotné problémy v dôsledku
ktorých Sociálna poisťovňa sťažovateľovi uznala sťažené uplatnenie a priznala mu
čiastočný invalidný dôchodok...“ Požadovaná výška zadosťučinenia je podľa názoru
sťažovateľa „primeraná dĺžke neukončeného trestného konania, dosiaľ viac než 17 rokov,
výške spôsobenej škody, i s prihliadnutím na jej nevymožiteľnosť, keďže obžalovaní mali
dostatok času na zbavenie sa majetku“.
33. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m.
napr. IV. ÚS 210/04).
34. Podľa zásad spravodlivosti prihliadajúc na všetky okolnosti zisteného porušenia
práv sťažovateľa, najmä skutočnosť, že právna neistota sťažovateľa už bola odstránená
vydaním právoplatného meritórneho rozhodnutia, ale tiež na zistenú nečinnosť
a neefektívnu činnosť okresného súdu v napadnutom konaní, ústavný súd považoval
za odôvodnené sťažovateľovi priznať finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € podľa § 133
ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu).
VII.
Náhrada trov konania
35. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
36. Sťažovateľ si v ústavnej sťažnosti uplatnil nárok na náhradu trov konania pred
ústavným súdom.
37. Ústavný súd v zmysle § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodol o náhrade
trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním.
Náhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie
ústavnej sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c)
a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového
základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov
(režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2019 v sume 9,80 (1/100 výpočtového
základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Výsledná suma, ktorú ústavný súd priznal
sťažovateľovi ako náhradu trov právneho zastúpenia, preto predstavovala sumu 346,26 €.
38. Ústavný súd nepriznal úhradu za úkon právnej služby (stanovisko k vyjadreniu
okresného súdu z 25. júna 2020), pretože toto vyjadrenie neobsahovalo žiadne skutočnosti
významné pre jeho rozhodnutie.
39. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 62 zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku (bod 4 výroku tohto
nálezu).
40. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu