Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 87/2020
PDF · 456.97 KB
No categories available
III. ÚS 87/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana a Petra
Straku (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , , zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom
Chmurom, Zvonárska 8, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 534/2015 a postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 243/2018 a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom
pod sp. zn. 29 C 534/2015 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Co 243/2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Obchodnej spoločnosti p r i z n á v a finančné
zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Košiciach
p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice II s ú p o v i n n é spoločne
a nerozdielne nahradiť obchodnej spoločnosti trovy konania v sume
375,24 € (slovom tristosedemdesiatpäť eur a dvadsaťštyri centov) na účet jej právneho
zástupcu advokáta JUDr. Jozefa Chmuru do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I. Vymedzenie napadnutého konania okresného súdu a argumentácia sťažovateľky
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 87/2020-14 z 10. marca 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
obchodnej spoločnosti , , , vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jej práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 534/2015
(ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 243/2018 (ďalej aj „napadnuté
konanie krajského súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti podanej na ústavnom súde 27. júna 2019 (pôvodná
sp. zn. Rvp 1152/2019), jej príloh, ako aj z obsahu spisového materiálu okresného súdu
sp. zn. 29 C 534/2015 vyplýva, že sťažovateľka je ako žalovaná účastníčkou
konania/stranou v približne 22-ročnom konaní vedenom na okresnom súde
pod sp. zn. 29 C 534/2015, predtým sp. zn. 29 C 34/1997. V predmetnej veci bolo dvakrát
rozhodnuté krajským súdom, a to uznesením č. k. 1 Co 396/2016-111 z 18. októbra 2017,
ktorým bol zrušený rozsudok okresného súdu č. k. 29 C 534/2015-40 z 1. júna 2016,
a rozsudkom č. k. 1 Co 243/2018-178 z 26. júna 2019, ktorým bol potvrdený rozsudok
okresného súdu č. k. 29 C 534/2015-122 z 26. februára 2018.
3. Sťažovateľka v podanej sťažnosti poukázala na to, že „... prejednávaná vec
nie je nijakým spôsobom zložitá na skutkové alebo právne posúdenie a preto mala byť
žaloba zamietnutá už v predchádzajúcom priebehu konania, keď bol spor vedený
pod spisovou značkou 29C/34/1997“. Zároveň akcentovala skutočnosť, že „... je po svojich
predchodcoch strana sporu v konaní, ktorý trvá 22 rokov, pričom primerane tomu
je existenciou tohto sporu zaťažovaná časovo, finančne ako aj je obmedzený jej výkon
vlastníckeho práva nakoľko pre existenciu sporu nie je možné voľne TRHOVO nakladať
s predmetnými nehnuteľnosťami“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka po výzve na odstránenie rozporu medzi
navrhovaným rozhodnutím a odôvodnením (dôvodmi) návrhu navrhla, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo spoločnosti na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní
vedenom pod sp. zn. 1Co/243/2018, porušené bolo.
Základné právo spoločnosti na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom
pod sp. zn. 29C/534/2015, porušené bolo.
Krajskému súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1Co/243/2018
sa prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
Spoločnosti sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 7.000,-EUR (slovom: sedem tisíc eur), ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný
zaplatiť spoločnosti do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
Spoločnosti sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia
advokátom za dva úkony právnej služby, 2x paušálna náhrada plus DPH, v celkovej výške
415,51-EUR, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet advokáta
JUDr. Jozefa Chmuru do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“
5. Vec napadla ústavnému súdu 27. júna 2019 a v súlade s pravidlami rozdeľovania
vecí, ktoré v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 neboli sudcom spravodajcom
pridelené, vec sťažovateľky spadala do kategórie zostávajúcich vecí, ktoré mali byť
prerozdelené po vymenovaní ďalších sudcov ústavného súdu. Po vymenovaní
ďalších sudcov ústavného súdu (10. októbra 2019) v súlade s čl. X bodom 5 písm. c)
Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019
do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola vec
sťažovateľky prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových
prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Strakovi v rámci senátu zloženého
z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a ďalšieho sudcu Martina Vernarského. Po vzdaní
sa Mojmíra Mamojku funkcie sudcu ústavného súdu v zmysle Rozvrhu práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení
dodatku č. 1 účinného od 1. júna 2020 (ďalej len „rozvrh práce“) veci, na prerokovanie
ktorých sú príslušné prvý a tretí senát ústavného súdu v zloženiach platných v obdobiach
od 17. februára 2019 do 25. apríla 2019, od 26. apríla 2019 do 16. októbra 2019
a od 17. októbra 2019 do 31. mája 2020, ak bol ich členom sudca Mojmír Mamojka,
prerokuje ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca v danej veci
podľa súčasného rozvrhu práce. Tretí senát ústavného súdu pracuje v novom zložení:
Martin Vernarský (predseda senátu), sudca Ivan Fiačan a Peter Straka (sudca spravodajca).
Z uvedeného dôvodu rozhodol o merite ústavnej sťažnosti tretí senát ústavného súdu
v uvedenom zložení.
II. Vyjadrenie odporcov a replika sťažovateľky
6. Okresný súd vo vyjadrení sp. zn. 1 SprV 223/2020 z 30. marca 2020
(ďalej aj „vyjadrenie okresného súdu“) uvádza chronologický zoznam procesných úkonov
vykonaných v rámci napadnutého konania na okresnom súde a konštatuje, že k žiadnym
prieťahom až do druhého rozhodnutia vo veci samej nedošlo. Vo veci rozhodol už krajský
súd, a to deň pred podaním ústavnej sťažnosti. Prieťah v konaní na okresnom súde vznikol
len vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania. Obdobie, keď sa spis nachádzal
na krajskom súde (najprv od 24. augusta 2016 do 23. novembra 2017 a potom
od 27. júna 2018 do 15. augusta 2019), by podľa názoru okresného súdu nemalo byť
pripísané na jeho ťarchu. Okresný súd vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania
vo veci samej na ústavnom súde.
7. Krajský súd vo svojom vyjadrení sp. zn. 1 SprV 254/2020 z 2. apríla 2020
(ďalej ako „vyjadrenie krajského súdu“) taktiež uviedol chronológiu procesných úkonov
vo veci a upozornil na právnu a skutkovú zložitosť právnej veci. Krajský súd vyjadril súhlas
s upustením od ústneho pojednávania.
8. Sťažovateľka v replike k vyjadreniam odporcov uvádza, že ňou podaná sťažnosť
nenamieta nečinnosť okresného súdu a krajského súdu, ale celkovú dĺžku konania,
t. j. 23 rokov. Okresný súd rozdelil spor v roku 2015 podľa skupín žalovaných, čím pridelil
týmto konaniam nové spisové značky. Avšak týmto nebolo pôvodné konanie o určenie
vlastníctva právoplatne ukončené, išlo len o administratívny úkon, resp. založenie nových
spisov. Spor teda netrvá od roku 2015, ako to na prvý pohľad vyplýva z vyjadrení odporcov,
ale od roku 1997. Sťažovateľka taktiež uviedla, že „ústavná sťažnosť bola podaná
na prepravu po otvorení pošty ráno 26.06.2019 a teda pred rozhodnutím Krajského súdu
Košice“.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
upustil od ústneho pojednávania, pretože s ohľadom na predmet konania
od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III. Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného
súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva
10. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu.
12. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právne
východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,
sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom
poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca
sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97,
I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03,
IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna
neistota osoby neodstráni. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(v primeranej lehote) sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu,
na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty týkajúcej sa svojich práv
(pozri napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, II. ÚS 22/96, II. ÚS 48/96, I. ÚS 55/97, I. ÚS 57/97,
I. ÚS 92/97 a I. ÚS 10/98). Prieťahy v konaní či nečinnosť orgánu verejnej moci
sú ústavným súdom hodnotené ako iný zásah orgánu verejnej moci. Európsky súd
pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) vo svojich rozhodnutiach (rozsudok ESĽP vo veci H.
proti Francúzsku z 24. 10. 1989, rozsudok ESĽP vo veci Katte Klitsche de la Grange
proti Taliansku z 27. 10. 1994 a rozsudok ESĽP vo veci Scordino proti Taliansku
č. 1 z 29. 3. 2006) viackrát vyzdvihol dôležitosť správy súdnictva bez prieťahov,
ktoré môžu ohroziť jeho účinnosť a dôveryhodnosť.
14. Podľa stabilizovanej judikatúry sa otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
skúma s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä z pohľadu
troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu
(I. ÚS 41/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04).
Teda záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná, možno formulovať vždy s ohľadom
na faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne ovplyvnené, pričom pri posudzovaní
dôvodnosti tvrdenia o porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako tak aj pri práve na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je nutné ku každej veci pristupovať
individuálne a zvažovať, či s ohľadom na okolnosti prípadu ide o prieťahy neodôvodnené,
t. j. či sú pričítateľné súdu. Toto právo totiž nie je dotknuté, ak sú prieťahy spôsobené
výlučne konaním účastníka, prípadne ak ide o vec, keď dĺžka konania zodpovedá
jej zložitosti. V takých prípadoch trvanie konania istú dobu spravidla nie je nedôvodné
a potreba zásahu ústavného súdu nie je daná. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa [Comingersoll S.A. (Veľká komora), Sürmeli proti Nemecku (Veľká
komora), Záborský a Šmáriková proti Slovenskej republike, rovnako tak aj I. ÚS 19/00,
I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07)].
IV. Posúdenie veci ústavným súdom
15. Zložitosť preskúmavanej veci môže závisieť od viacerých okolnosti,
a to tak v rovine skutkovej ako i právnej. Môže ísť napríklad o vec, v ktorej vystupuje vyšší
počet účastníkov (rozsudok ESĽP vo veci H. proti Spojenému kráľovstvu z 8. 7. 1987)
alebo v ktorej je potrebné zabezpečiť rôzne dôkazy [rozsudok ESĽP vo veci Humen
proti Poľsku (Veľká komora) z 15. 10. 1999]. Zložitosť prípadu môže taktiež súvisieť
s prítomnosťou medzinárodného prvku (rozsudok ESĽP vo veci Neumeister proti Rakúsku
z 27. 6.1968). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že skutkovo a právne zložité
je také konanie, ktoré si na posúdenie skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, vyžaduje
ustanovenie znalca s osobitnými odbornými znalosťami, resp. spoluprácu znalca
s inými odborníkmi – konzultantmi (IV. ÚS 28/05).
16. V predmetnej veci ide o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
označeným v žalobe. Vzhľadom na (pôvodne) vyšší počet žalovaných sa dá napadnuté
konanie označiť ako skutkovo zložitejšie, no ústavný súd sa stotožnil s tvrdením
sťažovateľky, že prerozdelenie žalovaných do skupín, resp. rozloženie pôvodného konania
do novovytvorených konaní mohlo byť uskutočnené už omnoho skôr, a posúdil napadnuté
konanie okresného súdu ako enormne neefektívne (1997 ‒ 2015). Čo sa týka právneho
posúdenia, ústavný súd je toho názoru, že ide o bežnú rozhodovaciu agendu v rámci súdnej
praxe a nevyznačuje sa právnou zložitosťou do takej miery, aby bola celková dĺžka konania
(t. j. 23 rokov) ospravedlniteľná.
17. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných
zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil na strane sťažovateľky žiadne
okolnosti prispievajúce k celkovej dĺžke konania.
18. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
je samotný postup súdu.
19. Vzhľadom na extrémnu dĺžku sporu dospel ústavný súd k tomu, že detailný
zoznam procesných úkonov vykonaných v predmetnej veci oslabil na význame. V zásade
časové rozostupy medzi jednotlivými procesnými úkonmi neospravedlnia celkovú dĺžku
sporu (23 rokov). Ak nečinnosť súdu charakterizuje konanie ako celok, nemá význam
hodnotiť sporadické úkony súdu (II. ÚS 200/05, I. ÚS 398/08, IV. ÚS 60/09). Povedané
inak, prieťah v určitej fáze konania však môže byť prípustný, ak celková dĺžka konania
nie je neprimeraná (Pretto a ďalší proti Taliansku, rozsudok z 8. 12. 1983). Z tohto dôvodu
ústavný súd bližšie neuvádza chronológiu úkonov s výnimkou dvoch prieťahových období
dopadajúcich na krajský (odvolací) súd a za ktoré okresný súd vo vyjadrení odmieta
niesť zodpovednosť (najprv od 24. 8. 2016 do 23. 11. 2017 a potom od 27. 6. 2018
do 15. 8. 2019).
20. Ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti, jej príloh a súdneho spisu zistil,
že predmetný spor trvá od roku 1997. Sťažovateľka síce tesne pre rozhodnutím odvolacieho
súdu, no predsa len počas konania uplatnila svoje právo, a to za stavu, že pre definitívne
ukončenie konania sa vyžadovalo ešte aj rozhodnutie o trovách konania ako integrálnej
súčasti súdneho konania (rozhodnutie o trovách konania je integrálnou súčasťou súdneho
konania, nález II. ÚS 735/2014, uznesenie III. ÚS 207/2016).
21. V predmetnom konaní bolo teda právoplatne rozhodnuté približne po 23 rokoch,
čo je ústavne neakceptovateľné a podiel na tomto výsledku má tak okresný, ako aj krajský
súd. Ústavný súd považuje viac ako ročné odvolacie konanie už za problematické
(III. ÚS 42/2016, III. ÚS 421/2017, III. ÚS 106/2018) a v danej veci sa tento judikatúrny
limit podstatne, a to opakovane zo strany krajského súdu porušil (bod 19). Pre zmenu
na okresný súd dopadá negatívny dôsledok veľmi neprimeranej celkovej dĺžky konania.
Ako už ústavný súd uviedol (bod 19), nečinnosť okresného súdu v tomto prípade
charakterizuje konanie ako celok, a preto nemá význam hodnotiť sporadické úkony tohto
súdu (tiež I. ÚS 76/09, I. ÚS 289/2010). Obrana s poukazom na zohľadnenie len obdobia
po pridelení novej spisovej značky zjavne neobstojí, pretože právna neistota vyplývajúca
z nerozhodnutej veci (IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03) nepôsobila o nič menej ani v období
„stagnovania veci“ od roku 1997 do 2015.
V. Záver
22. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod IV odôvodnenia) dospel
k záveru, že vzhľadom na celkovú dĺžku konania postupom okresného súdu v napadnutom
konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (prvý výrok). Ústavný súd posúdil
aj konanie krajského súdu a vyhodnotil ho vo vzťahu k dvom časovým úsekom (bod 19
in fine) ako zbytočne prieťahové (bod 1 výroku nálezu).
23. Ústavný súd je viazaný ústavnou sťažnosťou (§ 45 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľka nenavrhla prikázať okresnému súdu konať bez prieťahov (minimálne
vo vzťahu k trovám konania) a krajský súd už vo veci rozhodol. Ústavný súd podľa čl. 127
ods. 2 ústavy v spojení s § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde preto návrhu
na príkaz výlučne pre krajský súd nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).
24. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
25. Nestačí len právo mať, ale treba ho aj správne uplatniť. Aj vo vzťahu k inštitútu
primeraného finančného zadosťučinenia je ústavný súd viazaný návrhom, ktorý smeroval
len proti krajskému súdu. Dve prieťahové obdobia nekonania (v obidvoch prípadoch
viac ako rok) zo strany krajského súdu (bod 19) ústavný súd kvalifikoval ako dôvod
na priznanie finančného zadosťučinenia. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia
je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo,
že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany,
nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného
práva (I. ÚS 15/02, III. ÚS 10/02, III. ÚS 17/02, I. ÚS 257/08, III. ÚS 45/2012,
IV. ÚS 132/2012,1. ÚS 70/2012).
26. Sťažovateľka uplatnila finančné zadosťučinenie vo výške 7 000 €
a len proti krajskému súdu. Krajský súd nenesie zodpovednosť za dvadsaťtriročný proces,
no možno mu spravodlivo vytknúť obdobie dvoch odvolacích konaní presahujúcich obdobie
jedného pri každom z nich. Ústavný súd, vychádzajúc zo svojej judikatúry
(IV. ÚS 535/2013, I. ÚS 582/2015, I. ÚS 54/2016, I. ÚS 760/2016, I. ÚS 611/2017,
IV. ÚS 21/2018, I. ÚS 44/2018, IV. ÚS 95/2018, I. ÚS 341/2018, III. ÚS 187/2018,
IV. ÚS 64/2020), priznal v popísanej situácii sťažovateľke primerané finančné
zadosťučinenie za každý z dvoch viac ako ročných prieťahov po 1 000 € (spolu 2 000 €)
a vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel (body 2 a 4 výroku nálezu).
27. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
28. Ústavný súd viazaný návrhom priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu
právneho zastúpenia advokátom, pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej
služby vykonané v roku 2019 pozostávajúce z prevzatia a prípravy zastupovania vrátane
prvej porady a z písomného podania sťažnosti ústavnému súdu. Ústavný súd sťažovateľke
nepriznal trovy konania za prípravu repliky sťažovateľky, pretože jej obsah vyplýval
už z predošlých dvoch právnych úkonov. Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania
vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky
je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej
služby vykonaný v roku 2020 1/6 z výpočtového základu zo sumy 1 062 €, čo predstavuje
za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 177 € a 10,62 € režijný paušál, v celkovej
súhrnnej sume 187,62 € za jeden úkon. Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd
tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.
29. S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. augusta 2020
Martin Vernarský predseda senátu