Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 495/2020
PDF · 520.03 KB
No categories available
IV. ÚS 495/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti TORNO, s. r. o., Jiráskova 15, Bardejov, IČO 31 718 841, zastúpenej
advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Cdo 52/2019 z 31. marca 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti TORNO, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2020
doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti TORNO, s. r. o., Jiráskova 15, Bardejov,
IČO 31 718 841 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou
JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 52/2019
z 31. marca 2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:
„1. Sťažovateľka je žalobkyňou v konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov,
pod sp. zn. 3C/351/2015,ktoré začalo na základe návrhu žalobkyne zo dňa 4. 8. 2015.
Návrhom vo veci samej sa sťažovateľka domáha proti žalovanému –
zdržania sa zásahov do užívania nehnuteľností, ktoré v žalobe označila,
a ku ktorým má sťažovateľka právo nájmu alebo vlastnícke právo.
2. Vzhľadom na skutočnosť, že zo strany žalovaného dochádzalo k opakovaným
a početným zásahom do užívania predmetných nehnuteľností sťažovateľky, podala
sťažovateľka dňa 24. 4. 2017 na Okresnom súde Bardejov návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia, ktorým by sa žalovanému uložila povinnosť zdržať sa takýchto
zásahov.
3. O tomto návrhu rozhodol Okresný súd Bardejov uznesením sp. zn. 3C/351/2015
zo dňa 24. 5. 2017 tak, že návrhu sťažovateľky vyhovel, a neodkladné opatrenie nariadil.
4. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalovaný.
5. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd rozhodol svojim uznesením
sp. zn. 24Co/87/2017 zo dňa 3. 8. 2017 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie zmenil
tak, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol...
7. Keďže problémy so zasahovaním do užívania sťažovateľkiných nehnuteľností
pretrvávali, podala sťažovateľka dňa 13. 4. 2018 nový návrh (datovaný dňom 12. 4. 2018)
na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým poukázala na okolnosti osvedčujúce
jej právo užívania predmetných nehnuteľností, a to predovšetkým nájomnej zmluvy,
ako aj na skutočnosť, že neustále zasahovanie do užívania jej nehnuteľností zo strany
žalovaného, preukázané opakovanými hláseniami takéhoto konania orgánom polície
zo strany navrhovateľky, vyžaduje bezodkladnú dočasnú úpravu pomerov účastníka
konania. Sťažovateľka poukázala zároveň na skutočnosť, že tento stav ohrozuje samotnú
jej existenciu ako podnikateľského subjektu, podnikajúceho v poľnohospodárstve. V návrhu
sťažovateľka poukázala na to, že rozhodnutie Okresného súdu Bardejov, ktorým bolo
na jej návrh nariadené v roku 2017, bolo zmenené Krajským súdom v Prešove a návrh
bol zamietnutý z dôvodu, že súčasťou súdneho spisu predloženého krajskému súdu neboli
listiny, na ktoré sa sťažovateľka odvolávala, teda nájomné zmluvy, ani úradné záznamy
polície (OO PZ Kurov).
8. Sťažovateľka poukázala na to, že uvedené listiny v predmetnom spise neboli
nie preto, že by ich sťažovateľka súdu nepredložila, ale v dôsledku nesprávneho postupu
Okresného súdu Bardejov, ktorý tieto listinné dôkazy pripojil k inému spisu, a nepredložil
ich teda ako súčasť súdneho spisu, v ktorom bolo nariadené neodkladné opatrenie
odvolacím súdom.
9. Sťažovateľka opätovne predložila niekoľko desiatok listín potvrdzujúcich ňou
tvrdené zásahy žalovaného do užívania nehnuteľností, a to vrátane tých, ku ktorým došlo
po tom, čo neodkladné opatrenie nariadené Okresným súdom Bardejov v roku 2017 bolo
Krajským súdom v Prešove zmenené tak, že návrh na jeho nariadenie bol zamietnutý.
10. Okresný súd Bardejov uznesením sp. zn. 3C/351/2015 zo dňa 13. 4. 2018 návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovel, a neodkladné opatrenie nariadil.
11. Proti tomuto uzneseniu podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd
v Prešove svojim uznesením sp. zn. 23Co/71/2018 zo dňa 28. 6. 2018 tak, že odvolaním
napadnuté uznesenie Okresného súdu Bardejov zrušil, a konanie zastavil.“
3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že „13. Proti tomuto uzneseniu Krajského
súdu v Prešove podala sťažovateľka dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky.
V dovolaní sťažovateľka poukázala na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu o zastavení
konania o jej návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu uvedeného
v ust. § 161 ods. 2 CSP, teda že ide o prekážku rozsúdenej veci, je neopodstatnené,
a znemožňuje jej uplatňovať jej procesné práva do takej miery, že došlo k porušeniu
jej práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Sťažovateľka poukázala na to, a svoje
tvrdenia podložila doslovnou citáciou relevantných častí uznesenia Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 24Co/87/2017 zo dňa 3. 8. 2017, že týmto rozhodnutím odvolací súd
zamietol jej návrh na nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu, že neosvedčila svoj
nárok teda že obsahom súdneho spisu nie sú nájomné zmluvy, z ktorých jej právo – nárok
má vyplývať, ako aj z dôvodu, že neosvedčila potrebu neodkladnej úpravy pomerov
účastníkov konania, pretože odvolací súd zistil, že napriek tomu, že sa sťažovateľka
odvoláva na úradné záznamy OO PZ Kurov, tieto neboli súčasťou súdneho spisu.
Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že o prekážku rozsúdenej veci nemohlo ísť
ani z dôvodu, že súčasťou spisu, keď o jej návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
druhýkrát rozhodoval odvolací súd, neboli len potvrdenia z OO PZ Kurov do podania
prvého návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ale sťažovateľka priložila
aj ďalšie dôkazy, preukazujúce, že aj po zrušení prvého rozhodnutia o nariadení
neodkladného opatrenia zo strany žalovaného k zásahom do jej užívacích práv naďalej
dochádza.
14. O dovolaní sťažovateľky bolo rozhodnuté tak, že dovolací súd dovolanie
odmietol...“.
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že «18. Dovolací súd odmietol
dovolanie sťažovateľky poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 3Cdo/157/2017 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, pod č. R 21/2018.
19. Zaujal právny názor, podľa ktorého rozhodnutie, ktorým odvolací súd zrušil
rozhodnutie okresného súdu, ktorým bolo nariadené neodkladné opatrenie a konanie
zastavil, nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, keďže bolo podané v priebehu
civilného sporového konania, v ktorom sa vo veci samej rozhoduje rozsudkom, navyše
ak petit žaloby vo veci samej je totožný s petitom návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia.
20. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“)
sp. zn. I. ÚS 275/2018 zo dňa 15. 8. 2018 zverejneného v Zbierke nálezov a uznesení
Ústavného súd Slovenskej republiky pod názvom „Prípustnosť opravných prostriedkov
podľa Civilného sporového poriadku“...
21. Z citovaného rozhodnutia ústavného súdu vyplýva, že za rozhodnutie,
ktorým sa konanie o danej otázke pred odvolacím súdom o danej otázke končí, možno
považovať rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní inak ako jeho vecným
prejednaním, pričom spravidla pôjde o uznesenia odvolacieho súdu, ktorým rozhodol
o odvolaniach proti uzneseniam podľa § 357 CSP, ktoré síce možno v dovolacom konaní
preskúmať z dôvodov zmätočnosti uvedených v § 420 CSP, avšak z dôvodov zásadnej
právnej významnosti, sú v zmysle § 421 ods. 2 CSP z prieskumu dovolacím súdom vylúčené.
22. V predmetnej veci je nesporné, že sťažovateľka podala dovolanie
proti rozhodnutiu uvedenému v ust. § 357 písm. d) CSP, teda proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Predmetom
dovolania bolo rozhodnutie, ktorým bolo konanie o návrhu sťažovateľky na nariadenie
neodkladného opatrenia zastavené, pričom týmto rozhodnutím sa konanie o predmetnej
otázke teda o návrhu nariadenie neodkladného opatrenia, skončilo...
25. Bez ohľadu na skutočnosť, že najvyšší súd sa vo svojom ústavnou sťažnosťou
napadnutým uznesením, odvolával na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/157/2017
zo dňa 11. 10. 2017 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky, pod č. 2/2018, vyplýva z neho, že so zásadnou otázkou,
ktorou je posúdenie rozhodnutia odvolacieho súdu o návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia, ktorým odvolací súd rozhodol vo veci inak ako vecným prejednaním odvolania,
teda v prípade sťažovateľky zastavením konania, sa vysporiadal spôsobom,
ktorého dôsledkom je zásah do práva sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na súde a práva na spravodlivý proces.».
5. Napadnuté rozhodnutie je podľa sťažovateľky arbitrárne a zjavne neodôvodnené,
keďže sa v ňom najvyšší súd nevysporiadal dostatočne s jej argumentáciou uvedenou
v dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 23 Co 71/2018 z 28. júna 2018 týkajúcou sa otázky prípustnosti dovolania
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo konanie o návrhu sťažovateľky
na nariadenie neodkladného opatrenia zastavené.
6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Cdo 52/2019 z 31. marca 2020, napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28
a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach
alebo záväzkoch.
15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu
k týmto označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
16. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade
alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy,
ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
17. Podľa § 325 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) neodkladné opatrenie môže súd nariadiť,
ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
18. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté rozhodnutie
je arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľky najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí nereagoval
na všetky jej podstatné námietky uvedené v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 23 Co 71/2018 z 28. júna 2018, ktoré sa týkali otázky prípustnosti dovolania
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo konanie o návrhu sťažovateľky
na nariadenie neodkladného opatrenia zastavené.
20. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 52/2019 z 31. marca 2020 rozhodol
tak, že dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 23 Co 71/2018
z 28. júna 2018 odmietol.
21. Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní bolo posúdiť, či najvyšší
súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 52/2019 z 31. marca 2020 ústavne akceptovateľným
a udržateľným spôsobom rozhodol o námietkach sťažovateľky uvedených v dovolaní
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.
22. V relevantných častiach uznesenia sp. zn. 6 Cdo 52/2019 z 31. marca 2020
najvyšší súd predovšetkým uviedol:
„10. Dovolací súd sa preto v prvom rade zaoberal tým, či rozhodnutie odvolacieho
súdu spĺňa atribút rozhodnutia vo veci samej alebo rozhodnutia, ktorým sa konanie končí
a dospel k záveru, že v danom prípade rozhodnutie odvolacieho súdu tieto atribúty nespĺňa.
11. Dovolací súd nespochybňuje, že rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej
môže byť za istých predpokladov tiež uznesenie odvolacieho súdu. O také rozhodnutie
ide tiež v prípade uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvej
inštancie o nariadení neodkladného opatrenia, resp. ktorým zmenil rozhodnutie súdu prvej
inštancie a návrh zamietol spolu s ktorým, prípadne po podaní ktorého nebola podaná
nadväzujúca žaloba (pozri uznesenie najvyššieho súdu z 11. októbra 2017
sp. zn. 3 Cdo 157/2017 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod R 21/2018). Za rozhodnutie vo veci samej nemožno ale považovať
uznesenie odvolacieho súdu, ktorým zrušil uznesenie súdu prvej inštancie a konanie
o nariadenie neodkladného opatrenia zastavil. Takéto uznesenie nemožno považovať
ani za uznesenie, ktorým sa konanie končí, ak navrhované neodkladné opatrenie bolo
podané v priebehu civilného sporového konania, v ktorom sa vo veci samej rozhoduje
rozsudkom; navyše ak petit žaloby vo veci samej je totožný s petitom návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia.
12. V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca podal žalobu,
ktorou sa domáha uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa zásahov do užívania v žalobe
označených poľnohospodárskych pozemkov. V priebehu tohto sporového konania žalobca
podal 13. 4. 2018 druhýkrát návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorého petit
je totožný so žalobným petitom v spore vo veci samej. Odvolací súd o návrhu žalobcu
na nariadenie neodkladného opatrenia rozhodol tak, že uznesením zrušil rozhodnutie súdu
prvej inštancie a konanie o tomto návrhu žalobcu zastavil. Uvedené procesné rozhodnutie
nemá zjavne charakter rozhodnutia vo veci samej. Nejde preto o prípad, kedy by išlo
o rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej. Zároveň rozhodnutie odvolacieho súdu
nie je ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí. Navrhované neodkladné opatrenie bolo
totiž podané v priebehu civilného sporového konania, v ktorom sa vo veci samej rozhoduje
rozsudkom. Navyše, petit žaloby vo veci samej je totožný s petitom návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia. Aj po rozhodnutí odvolacieho súdu o návrhu na neodkladné
opatrenie civilné sporové konanie žalobcu proti žalovanému pokračuje a súd prvej inštancie
o veci samej ďalej koná a rozhodne. Nie sú tak splnené podmienky prípustnosti dovolania
vyplývajúce z ustanovenia § 420 C. s. p. Žalobca preto dovolaním napadol uznesenie
odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie nie je v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia prípustné.“
23. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01).
24. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá
a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument sťažovateľa, ale iba na tie,
ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku
preskúmavalo (napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07).
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí
dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).
25. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,
podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06),
preto k vyhoveniu ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje
k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu
verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom
na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje
k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému
pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným
porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu
ako celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd
zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky
za následok porušenie ústavou garantovaného základného práva, v danom prípade
predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(napr. IV. ÚS 104/2012, I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012).
26. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý
proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)
27. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu
ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd
zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,
aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994;
Georgiadis proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie
z 19. 2. 1998).
28. Vzhľadom na to, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry,
podčiarkuje, že na základné právo na súdnu ochranu zásadne nazerá ako na právo
„výsledkové“, to znamená, že posudzuje, či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto
základného práva zodpovedá súdny proces ako celok, pričom skutočnosť, či napadnuté
konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia
všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
29. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana
zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).
Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad
nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať
(m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
30. Ústavný súd už v náleze č. k. II. ÚS 866/2014-42 z 20. augusta 2015 judikoval,
že v konaní „o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia... príslušný súd v zásade
nevykonáva dokazovanie, vychádza len z tzv. osvedčených skutočností – skutočností,
ktoré vyplývajú z tvrdení účastníkov konania v ich podaniach, prípadne zo skutočností,
ktoré možno osvedčiť z dôkazov, ktoré účastníci predložili v príslušnom štádiu konania
o veci samej. Z odôvodnenia rozhodnutia o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
(porovnaj § 76 ods. 4 OSP) musí byť zrejmé, aký bol skutkový základ jeho rozhodnutia,
t. j. súhrn relevantných osvedčených skutočností a jeho záver týkajúci sa splnenia
zákonných podmienok na nariadenie predbežného opatrenia (najmä § 102 ods. 1, § 74
ods. 1 OSP). Z povahy veci vyplýva, že pôjde o primeranú aplikáciu § 157 ods. 2 OSP
týkajúcu sa náležitostí odôvodnenia rozhodnutia, pretože napr. nevyhnutne budú absentovať
úvahy o relevantných skutkových okolnostiach a dôkazoch, ktoré ich preukazujú, úvahy
o hodnotení dôkazov a dôvody, prečo súd nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Rozhodnutie
o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia bude takto spravidla stručnejšie
ako rozhodnutie vo veci samej. Napriek tomu je potrebné trvať na tom, aby, hoci
kvantitatívne stručnejšie odôvodnenie, malo príslušnú kvalitu – t. j. aby toto odôvodnenie
bolo dostatočne individualizované, obsahovalo sumu relevantných osvedčených skutočností
a tiež úvah, ktoré umožnia spätne preskúmať záver o tom, či v danom prípade boli splnené
zákonné podmienky na nariadenie predbežného opatrenia.“.
31. Citované závery ústavného súdu sú relevantné aj v súčasnosti, keď rekodifikáciou
civilného procesného práva došlo k definitívnemu zániku inštitútu predbežného opatrenia
a s účinnosťou od 1. júla 2016 Civilný sporový poriadok zaviedol inštitút neodkladného
opatrenia a zabezpečovacieho opatrenia. V zmysle § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie
môže súd nariadiť iba v dvoch prípadoch, a to ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery
alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. Čo možno neodkladným opatrením strane
uložiť, je pritom demonštratívne vymedzené v § 325 ods. 2 CSP. V zmysle § 328
ods. 1 CSP ak súd nepostupoval podľa § 327, t. j. neodmietol návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia z dôvodu, že neobsahuje predpísané náležitosti, je nezrozumiteľný
alebo neurčitý, nariadi neodkladné opatrenie, ak sú splnené podmienky podľa § 325
ods. 1, inak takýto návrh zamietne. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie o návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia je podľa § 357
písm. d) CSP prípustné odvolanie.
32. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok
na nariadenie neodkladného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142
ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)
pristupuje k preskúmavaniu sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich
práv neodkladným opatrením, veľmi zdržanlivo, vychádzajúc z právneho názoru,
podľa ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov,
ktorými nariaďujú neodkladné opatrenia, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou
v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia,
ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom
(IV. ÚS 82/09). Ústavný súd meritórne posudzuje neodkladné opatrenia zásadne
iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení
neodkladného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom
výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o neodkladných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu
došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého
procesu. Ústavný súd podotýka, že nespúšťa zo zreteľa rozdielnosť bývalej právnej úpravy
predbežných opatrení a súčasnej právnej úpravy neodkladných opatrení, najmä oslabenie
dočasnosti a provizórnosti neodkladného opatrenia, keďže jeho vydanie nemusí obligatórne
nadväzovať na konanie vo veci samej (IV. ÚS 282/2018).
IV.
Záver
33. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní
bolo posúdiť, či najvyšší súd napadnutým uznesením ústavne akceptovateľným
a udržateľným spôsobom rozhodol o dovolaní sťažovateľky proti uzneseniu odvolacieho
súdu so zreteľom na námietky, ktoré uplatnila v dovolaní (obdobne III. ÚS 175/2017).
V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
taktiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že otázka
posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,
nie do právomoci ústavného súdu (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011,
IV. ÚS 161/2012, II. ÚS 98/2017). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je vnímaná
ústavným súdom primárne ako otázka interpretácie (obyčajného) zákona a v tomto smere
sa najvyššiemu súdu ponecháva značná autonómia s tým, že vyriešenie tejto otázky samo
osebe nemôže viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa (napr. II. ÚS 324/2010,
II. ÚS 410/2016), samozrejme za predpokladu, že ide o riešenie ústavne udržateľné.
34. Najvyšší súd sa v uznesení sp. zn. 6 Cdo 52/2019 z 31. marca 2020 zaoberal
a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s argumentáciou sťažovateľky
uvedenou v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 23 Co 71/2018 z 28. júna 2018,
týkajúcou sa otázky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo
konanie o návrhu sťažovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia zastavené, a poukázal
aj na svoju doterajšiu judikatúru v obdobnej veci (uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 157/2017 z 11. októbra 2017 zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 21/2018). Právny názor vyslovený
najvyšším súdom v uznesení sp. zn. 6 Cdo 52/2019 z 31. marca 2020 má aj podľa ústavného
súdu racionálny základ a je preto legitímny a z ústavného hľadiska akceptovateľný.
35. Najvyšší súd tak dostatočne ozrejmil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli
k vydaniu napadnutého rozhodnutia, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno
kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré v posudzovanom
prípade sú v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
36. Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľky nestotožnil, a preto uznesením
sp. zn. 6 Cdo 52/2019 z 31. marca 2020 rozhodol tak, že dovolanie sťažovateľky
proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 23 Co 71/2018 z 28. júna 2018 odmietol. Vzhľadom
na uvedené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 52/2019 z 31. marca 2020
nemožno považovať za zjavne neodôvodnené či arbitrárne, a preto neexistuje ústavne
relevantný dôvod na to, aby ústavný súd svojím rozhodnutím do napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu zasahoval, pretože jeho odôvodnenie nesignalizuje takú príčinnú súvislosť
s namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie reálne zakladala dôvod na vyslovenie ich porušenia.
37. Ústavný súd konštatuje, že dovolanie podľa § 420 CSP nie je prípustné
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo konanie o návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia zastavené, spolu s ktorým, prípadne po podaní ktorého bola podaná
nadväzujúca žaloba. Takéto uznesenie nemožno považovať za uznesenie, ktorým sa konanie
končí, ak navrhované neodkladné opatrenie bolo podané v priebehu civilného sporového
konania, v ktorom sa vo veci samej rozhoduje rozsudkom, a ak petit žaloby vo veci samej
je totožný s petitom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Aj po rozhodnutí
odvolacieho súdu o návrhu na neodkladné opatrenie civilné sporové konanie sťažovateľky
proti žalovanému pokračuje a súd prvej inštancie o veci samej ďalej koná a rozhodne.
38. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť,
ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 52/2019 z 31. marca 2020, odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
39. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov
konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. októbra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu