Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 495/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti TORNO, s. r. o., Jiráskova 15, Bardejov, IČO 31 718 841, zastúpenej

advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 31. marca 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti TORNO, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2020

doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti TORNO, s. r. o., Jiráskova 15, Bardejov,

IČO 31 718 841 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou

JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. marca 2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:

„1. Sťažovateľka je žalobkyňou v konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov,

pod sp. zn. začalo na základe návrhu žalobkyne zo dňa 4. 8. 2015.

Návrhom vo veci samej sa sťažovateľka domáha proti žalovanému –

zdržania sa zásahov do užívania nehnuteľností, ktoré v žalobe označila,

a ku ktorým má sťažovateľka právo nájmu alebo vlastnícke právo.

2. Vzhľadom na skutočnosť, že zo strany žalovaného dochádzalo k opakovaným

a početným zásahom do užívania predmetných nehnuteľností sťažovateľky, podala

sťažovateľka dňa 24. 4. 2017 na Okresnom súde Bardejov návrh na nariadenie

neodkladného opatrenia, ktorým by sa žalovanému uložila povinnosť zdržať sa takýchto

zásahov.

3. O tomto návrhu rozhodol Okresný súd Bardejov uznesením sp. zn.

zo dňa 24. 5. 2017 tak, že návrhu sťažovateľky vyhovel, a neodkladné opatrenie nariadil.

4. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalovaný.

5. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd rozhodol svojim uznesením

sp. zn. zo dňa 3. 8. 2017 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie zmenil

tak, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol...

7. Keďže problémy so zasahovaním do užívania sťažovateľkiných nehnuteľností

pretrvávali, podala sťažovateľka dňa 13. 4. 2018 nový návrh (datovaný dňom 12. 4. 2018)

na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým poukázala na okolnosti osvedčujúce

jej právo užívania predmetných nehnuteľností, a to predovšetkým nájomnej zmluvy,

ako aj na skutočnosť, že neustále zasahovanie do užívania jej nehnuteľností zo strany

žalovaného, preukázané opakovanými hláseniami takéhoto konania orgánom polície

zo strany navrhovateľky, vyžaduje bezodkladnú dočasnú úpravu pomerov účastníka

konania. Sťažovateľka poukázala zároveň na skutočnosť, že tento stav ohrozuje samotnú

jej existenciu ako podnikateľského subjektu, podnikajúceho v poľnohospodárstve. V návrhu

sťažovateľka poukázala na to, že rozhodnutie Okresného súdu Bardejov, ktorým bolo

na jej návrh nariadené v roku 2017, bolo zmenené Krajským súdom v Prešove a návrh

bol zamietnutý z dôvodu, že súčasťou súdneho spisu predloženého krajskému súdu neboli

listiny, na ktoré sa sťažovateľka odvolávala, teda nájomné zmluvy, ani úradné záznamy

polície (OO PZ Kurov).

8. Sťažovateľka poukázala na to, že uvedené listiny v predmetnom spise neboli

nie preto, že by ich sťažovateľka súdu nepredložila, ale v dôsledku nesprávneho postupu

Okresného súdu Bardejov, ktorý tieto listinné dôkazy pripojil k inému spisu, a nepredložil

ich teda ako súčasť súdneho spisu, v ktorom bolo nariadené neodkladné opatrenie

odvolacím súdom.

9. Sťažovateľka opätovne predložila niekoľko desiatok listín potvrdzujúcich ňou

tvrdené zásahy žalovaného do užívania nehnuteľností, a to vrátane tých, ku ktorým došlo

po tom, čo neodkladné opatrenie nariadené Okresným súdom Bardejov v roku 2017 bolo

Krajským súdom v Prešove zmenené tak, že návrh na jeho nariadenie bol zamietnutý.

10. Okresný súd Bardejov uznesením sp. zn. zo dňa 13. 4. 2018 návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovel, a neodkladné opatrenie nariadil.

11. Proti tomuto uzneseniu podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd

v Prešove svojim uznesením sp. zn. zo dňa 28. 6. 2018 tak, že odvolaním

napadnuté uznesenie Okresného súdu Bardejov zrušil, a konanie zastavil.“

3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že „13. Proti tomuto uzneseniu Krajského

súdu v Prešove podala sťažovateľka dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky.

V dovolaní sťažovateľka poukázala na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu o zastavení

konania o jej návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu uvedeného

v ust. , teda že ide o prekážku rozsúdenej veci, je neopodstatnené,

a znemožňuje jej uplatňovať jej procesné práva do takej miery, že došlo k porušeniu

jej práva na spravodlivý proces ( ). Sťažovateľka poukázala na to, a svoje

tvrdenia podložila doslovnou citáciou relevantných častí uznesenia Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. zo dňa 3. 8. 2017, že týmto rozhodnutím odvolací súd

zamietol jej návrh na nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu, že neosvedčila svoj

nárok teda že obsahom súdneho spisu nie sú nájomné zmluvy, z ktorých jej právo – nárok

má vyplývať, ako aj z dôvodu, že neosvedčila potrebu neodkladnej úpravy pomerov

účastníkov konania, pretože odvolací súd zistil, že napriek tomu, že sa sťažovateľka

odvoláva na úradné záznamy OO PZ Kurov, tieto neboli súčasťou súdneho spisu.

Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že o prekážku rozsúdenej veci nemohlo ísť

ani z dôvodu, že súčasťou spisu, keď o jej návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia

druhýkrát rozhodoval odvolací súd, neboli len potvrdenia z OO PZ Kurov do podania

prvého návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ale sťažovateľka priložila

aj ďalšie dôkazy, preukazujúce, že aj po zrušení prvého rozhodnutia o nariadení

neodkladného opatrenia zo strany žalovaného k zásahom do jej užívacích práv naďalej

dochádza.

14. O dovolaní sťažovateľky bolo rozhodnuté tak, že dovolací súd dovolanie

odmietol...“.

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že «18. Dovolací súd odmietol

dovolanie sťažovateľky poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, pod č. R 21/2018.

19. Zaujal právny názor, podľa ktorého rozhodnutie, ktorým odvolací súd zrušil

rozhodnutie okresného súdu, ktorým bolo nariadené neodkladné opatrenie a konanie

zastavil, nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, keďže bolo podané v priebehu

civilného sporového konania, v ktorom sa vo veci samej rozhoduje rozsudkom, navyše

ak petit žaloby vo veci samej je totožný s petitom návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia.

20. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“)

sp. zn. zo dňa 15. 8. 2018 zverejneného v Zbierke nálezov a uznesení

Ústavného súd Slovenskej republiky pod názvom „Prípustnosť opravných prostriedkov

podľa “...

21. Z citovaného rozhodnutia ústavného súdu vyplýva, že za rozhodnutie,

ktorým sa konanie o danej otázke pred odvolacím súdom o danej otázke končí, možno

považovať rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní inak ako jeho vecným

prejednaním, pričom spravidla pôjde o uznesenia odvolacieho súdu, ktorým rozhodol

o odvolaniach proti uzneseniam podľa , ktoré síce možno v dovolacom konaní

preskúmať z dôvodov zmätočnosti uvedených v , avšak z dôvodov zásadnej

právnej významnosti, sú v zmysle z prieskumu dovolacím súdom vylúčené.

22. V predmetnej veci je nesporné, že sťažovateľka podala dovolanie

proti rozhodnutiu uvedenému v ust. , teda proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Predmetom

dovolania bolo rozhodnutie, ktorým bolo konanie o návrhu sťažovateľky na nariadenie

neodkladného opatrenia zastavené, pričom týmto rozhodnutím sa konanie o predmetnej

otázke teda o návrhu nariadenie neodkladného opatrenia, skončilo...

25. Bez ohľadu na skutočnosť, že najvyšší súd sa vo svojom ústavnou sťažnosťou

napadnutým uznesením, odvolával na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo dňa 11. 10. 2017 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky, pod č. 2/2018, vyplýva z neho, že so zásadnou otázkou,

ktorou je posúdenie rozhodnutia odvolacieho súdu o návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia, ktorým odvolací súd rozhodol vo veci inak ako vecným prejednaním odvolania,

teda v prípade sťažovateľky zastavením konania, sa vysporiadal spôsobom,

ktorého dôsledkom je zásah do práva sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na súde a práva na spravodlivý proces.».

5. Napadnuté rozhodnutie je podľa sťažovateľky arbitrárne a zjavne neodôvodnené,

keďže sa v ňom najvyšší súd nevysporiadal dostatočne s jej argumentáciou uvedenou

v dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 28. júna 2018 týkajúcou sa otázky prípustnosti dovolania

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo konanie o návrhu sťažovateľky

na nariadenie neodkladného opatrenia zastavené.

6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 31. marca 2020, napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej len „“) v čl. I až a až

a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach

alebo záväzkoch.

15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu

k týmto označeným právam v zásade identické ().

16. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ,

), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.). O svojvôli pri výklade

alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy,

ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (napr. , ).

17. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) neodkladné opatrenie môže súd nariadiť,

ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

18. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté rozhodnutie

je arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľky najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí nereagoval

na všetky jej podstatné námietky uvedené v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 28. júna 2018, ktoré sa týkali otázky prípustnosti dovolania

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo konanie o návrhu sťažovateľky

na nariadenie neodkladného opatrenia zastavené.

20. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 31. marca 2020 rozhodol

tak, že dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 28. júna 2018 odmietol.

21. Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní bolo posúdiť, či najvyšší

súd uznesením sp. zn. z 31. marca 2020 ústavne akceptovateľným

a udržateľným spôsobom rozhodol o námietkach sťažovateľky uvedených v dovolaní

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.

22. V relevantných častiach uznesenia sp. zn. z 31. marca 2020

najvyšší súd predovšetkým uviedol:

„10. Dovolací súd sa preto v prvom rade zaoberal tým, či rozhodnutie odvolacieho

súdu spĺňa atribút rozhodnutia vo veci samej alebo rozhodnutia, ktorým sa konanie končí

a dospel k záveru, že v danom prípade rozhodnutie odvolacieho súdu tieto atribúty nespĺňa.

11. Dovolací súd nespochybňuje, že rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej

môže byť za istých predpokladov tiež uznesenie odvolacieho súdu. O také rozhodnutie

ide tiež v prípade uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvej

inštancie o nariadení neodkladného opatrenia, resp. ktorým zmenil rozhodnutie súdu prvej

inštancie a návrh zamietol spolu s ktorým, prípadne po podaní ktorého nebola podaná

nadväzujúca žaloba (pozri uznesenie najvyššieho súdu z 11. októbra 2017

sp. zn. uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod R 21/2018). Za rozhodnutie vo veci samej nemožno ale považovať

uznesenie odvolacieho súdu, ktorým zrušil uznesenie súdu prvej inštancie a konanie

o nariadenie neodkladného opatrenia zastavil. Takéto uznesenie nemožno považovať

ani za uznesenie, ktorým sa konanie končí, ak navrhované neodkladné opatrenie bolo

podané v priebehu civilného sporového konania, v ktorom sa vo veci samej rozhoduje

rozsudkom; navyše ak petit žaloby vo veci samej je totožný s petitom návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia.

12. V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca podal žalobu,

ktorou sa domáha uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa zásahov do užívania v žalobe

označených poľnohospodárskych pozemkov. V priebehu tohto sporového konania žalobca

podal 13. 4. 2018 druhýkrát návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorého petit

je totožný so žalobným petitom v spore vo veci samej. Odvolací súd o návrhu žalobcu

na nariadenie neodkladného opatrenia rozhodol tak, že uznesením zrušil rozhodnutie súdu

prvej inštancie a konanie o tomto návrhu žalobcu zastavil. Uvedené procesné rozhodnutie

nemá zjavne charakter rozhodnutia vo veci samej. Nejde preto o prípad, kedy by išlo

o rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej. Zároveň rozhodnutie odvolacieho súdu

nie je ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí. Navrhované neodkladné opatrenie bolo

totiž podané v priebehu civilného sporového konania, v ktorom sa vo veci samej rozhoduje

rozsudkom. Navyše, petit žaloby vo veci samej je totožný s petitom návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia. Aj po rozhodnutí odvolacieho súdu o návrhu na neodkladné

opatrenie civilné sporové konanie žalobcu proti žalovanému pokračuje a súd prvej inštancie

o veci samej ďalej koná a rozhodne. Nie sú tak splnené podmienky prípustnosti dovolania

vyplývajúce z ustanovenia Žalobca preto dovolaním napadol uznesenie

odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie nie je v zmysle citovaného zákonného

ustanovenia prípustné.“

23. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ).

24. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá

a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument sťažovateľa, ale iba na tie,

ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie, zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku

preskúmavalo (napr. , , , ).

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí

dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania ().

25. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,

podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ),

preto k vyhoveniu ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje

k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu

verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom

na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje

k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému

pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným

porušením garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu

ako celku nemala podstatný dosah (m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd

zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky

za následok porušenie garantovaného základného práva, v danom prípade

predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa

(napr. , , , , ).

26. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces (, )

27. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu

ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd

zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,

aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994;

Georgiadis proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie

z 19. 2. 1998).

28. Vzhľadom na to, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva

podľa , ústavný súd, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry,

podčiarkuje, že na základné právo na súdnu ochranu zásadne nazerá ako na právo

„výsledkové“, to znamená, že posudzuje, či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto

základného práva zodpovedá súdny proces ako celok, pričom skutočnosť, či napadnuté

konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia

všeobecných súdov (m. m. , , , ).

29. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad

nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(m. m. , , ).

30. Ústavný súd už v náleze č. k. -42 z 20. augusta 2015 judikoval,

že v konaní „o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia... príslušný súd v zásade

nevykonáva dokazovanie, vychádza len z tzv. osvedčených skutočností – skutočností,

ktoré vyplývajú z tvrdení účastníkov konania v ich podaniach, prípadne zo skutočností,

ktoré možno osvedčiť z dôkazov, ktoré účastníci predložili v príslušnom štádiu konania

o veci samej. Z odôvodnenia rozhodnutia o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia

(porovnaj ) musí byť zrejmé, aký bol skutkový základ jeho rozhodnutia,

t. j. súhrn relevantných osvedčených skutočností a jeho záver týkajúci sa splnenia

zákonných podmienok na nariadenie predbežného opatrenia (najmä § 102 ods. 1, § 74

ods. 1 ). Z povahy veci vyplýva, že pôjde o primeranú aplikáciu

týkajúcu sa náležitostí odôvodnenia rozhodnutia, pretože napr. nevyhnutne budú absentovať

úvahy o relevantných skutkových okolnostiach a dôkazoch, ktoré ich preukazujú, úvahy

o hodnotení dôkazov a dôvody, prečo súd nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Rozhodnutie

o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia bude takto spravidla stručnejšie

ako rozhodnutie vo veci samej. Napriek tomu je potrebné trvať na tom, aby, hoci

kvantitatívne stručnejšie odôvodnenie, malo príslušnú kvalitu – t. j. aby toto odôvodnenie

bolo dostatočne individualizované, obsahovalo sumu relevantných osvedčených skutočností

a tiež úvah, ktoré umožnia spätne preskúmať záver o tom, či v danom prípade boli splnené

zákonné podmienky na nariadenie predbežného opatrenia.“.

31. Citované závery ústavného súdu sú relevantné aj v súčasnosti, keď rekodifikáciou

civilného procesného práva došlo k definitívnemu zániku inštitútu predbežného opatrenia

a s účinnosťou od 1. júla 2016 zaviedol inštitút neodkladného

opatrenia a zabezpečovacieho opatrenia. V zmysle neodkladné opatrenie

môže súd nariadiť iba v dvoch prípadoch, a to ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery

alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. Čo možno neodkladným opatrením strane

uložiť, je pritom demonštratívne vymedzené v . V zmysle

ods. 1 ak súd nepostupoval podľa , t. j. neodmietol návrh na nariadenie

neodkladného opatrenia z dôvodu, že neobsahuje predpísané náležitosti, je nezrozumiteľný

alebo neurčitý, nariadi neodkladné opatrenie, ak sú splnené podmienky podľa § 325

ods. 1, inak takýto návrh zamietne. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie o návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia je podľa § 357

písm. d) prípustné odvolanie.

32. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok

na nariadenie neodkladného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142

). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( )

pristupuje k preskúmavaniu sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich

práv neodkladným opatrením, veľmi zdržanlivo, vychádzajúc z právneho názoru,

podľa ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov,

ktorými nariaďujú neodkladné opatrenia, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou

v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia,

ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom

(). Ústavný súd meritórne posudzuje neodkladné opatrenia zásadne

iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení

neodkladného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom

výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o neodkladných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu

došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého

procesu. Ústavný súd podotýka, že nespúšťa zo zreteľa rozdielnosť bývalej právnej úpravy

predbežných opatrení a súčasnej právnej úpravy neodkladných opatrení, najmä oslabenie

dočasnosti a provizórnosti neodkladného opatrenia, keďže jeho vydanie nemusí obligatórne

nadväzovať na konanie vo veci samej ().

IV.

Záver

33. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní

bolo posúdiť, či najvyšší súd napadnutým uznesením ústavne akceptovateľným

a udržateľným spôsobom rozhodol o dovolaní sťažovateľky proti uzneseniu odvolacieho

súdu so zreteľom na námietky, ktoré uplatnila v dovolaní (obdobne ).

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

taktiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že otázka

posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

nie do právomoci ústavného súdu (napr. , ,

, ). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je vnímaná

ústavným súdom primárne ako otázka interpretácie (obyčajného) zákona a v tomto smere

sa najvyššiemu súdu ponecháva značná autonómia s tým, že vyriešenie tejto otázky samo

osebe nemôže viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa (napr. ,

), samozrejme za predpokladu, že ide o riešenie ústavne udržateľné.

34. Najvyšší súd sa v uznesení sp. zn. z 31. marca 2020 zaoberal

a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s argumentáciou sťažovateľky

uvedenou v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 28. júna 2018,

týkajúcou sa otázky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo

konanie o návrhu sťažovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia zastavené, a poukázal

aj na svoju doterajšiu judikatúru v obdobnej veci (uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 11. októbra 2017 zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 21/2018). Právny názor vyslovený

najvyšším súdom v uznesení sp. zn. z 31. marca 2020 má aj podľa ústavného

súdu racionálny základ a je preto legitímny a z ústavného hľadiska akceptovateľný.

35. Najvyšší súd tak dostatočne ozrejmil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli

k vydaniu napadnutého rozhodnutia, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno

kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré v posudzovanom

prípade sú v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

36. Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľky nestotožnil, a preto uznesením

sp. zn. z 31. marca 2020 rozhodol tak, že dovolanie sťažovateľky

proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 28. júna 2018 odmietol. Vzhľadom

na uvedené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2020

nemožno považovať za zjavne neodôvodnené či arbitrárne, a preto neexistuje ústavne

relevantný dôvod na to, aby ústavný súd svojím rozhodnutím do napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu zasahoval, pretože jeho odôvodnenie nesignalizuje takú príčinnú súvislosť

s namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie reálne zakladala dôvod na vyslovenie ich porušenia.

37. Ústavný súd konštatuje, že dovolanie podľa nie je prípustné

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo konanie o návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia zastavené, spolu s ktorým, prípadne po podaní ktorého bola podaná

nadväzujúca žaloba. Takéto uznesenie nemožno považovať za uznesenie, ktorým sa konanie

končí, ak navrhované neodkladné opatrenie bolo podané v priebehu civilného sporového

konania, v ktorom sa vo veci samej rozhoduje rozsudkom, a ak petit žaloby vo veci samej

je totožný s petitom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Aj po rozhodnutí

odvolacieho súdu o návrhu na neodkladné opatrenie civilné sporové konanie sťažovateľky

proti žalovanému pokračuje a súd prvej inštancie o veci samej ďalej koná a rozhodne.

38. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť,

ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2020, odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

39. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu