Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 732/2013
PDF · 355.22 KB
No categories available
IV. ÚS 732/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody,
zastúpeného advokátom JUDr. L. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 13/2011 a jeho uznesením z 25. januára
2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2012
doručená sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“
alebo „dovolací súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 13/2011 a jeho uznesením
z 25. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľ v úvode sťažnosti uvádza, že «Rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ako
súdom prvostupňovým) sp. zn.: 1 T/13/2002 zo dňa 02. 02. 2010 v spojitosti s rozsudkom
Najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 6/2010 zo dňa 18. 01. 2011 ako odvolacieho súdu bol...
uznaný vinným v zmysle obžaloby a bol mu uložený úhrnno-súhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 15 rokov so zaradením do III. nápravno-výchovnej skupiny, zároveň mu bol
uložený ochranný dohľad v trvaní 2 rokov...
Voči vyššie uvedeným rozsudkom podal... prostredníctvom obhajcu dovolanie vo svoj
prospech.
Dňa 19. 03. 2012 bolo obhajcovi sťažovateľa doručené uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“), ktorým sťažovateľove dovolanie odmietol.».
Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že bol «vyššie uvedenými rozsudkami uznaný
vinným z trestného činu účastníctva na trestnom čine vraždy podľa § 10 ods. 1 písm. b),
§ 219 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného zákona účinného do 31. 07. 2001 a z trestného činu
podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona účinného do 31. 07. 2001.
Takto bol... odsúdený aj rozsudkom KS TT sp. zn.: 1 T 13/02 zo dňa 24. 04. 2003,
ktorý rozsudok na podklade sťažovateľovho odvolania NS SR uznesením 3 To 60/03 zo dňa
04. 12. 2003 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil KS TT, aby vec znova prejednal a rozhodol.
V tomto uznesení NS SR vyslovil právny názor k skutku uvedenom v bode II.
obžaloby, ktorý bol kvalifikovaný ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5
Trestného zákona, ktorý má zase náväznosť na skutok pod bodom I. obžaloby kvalifikovaný
ako trestný čin vraždy, kde má slúžiť ako motív sťažovateľovho konania. Najvyšší súd
v tomto uznesení jednoznačne vyslovil právny názor, na strane 14 a 15, citujem: „Týmto
konaním obžalovaného P. je síce vyvrátená jeho obhajoba pokiaľ ide o prevzatie pôžičky,
ak zároveň je silným protiargumentom proti zisteniu súdu prvého stupňa, že pôžičku pískal
podvodom nemieniac ju vrátiť a dať poškodeného usmrtiť. Vo výroku rozsudku uvádza totiž
krajský súd ako svoje skutkové zistenie, že príčinou a motívom podvodu a potom aj vraždy
Ing. K. bola práve snaha obžalovaného P. vyhnúť sa vráteniu požičanej sumy, čo
nezodpovedá uvedeným skutkovým okolnostiam.“. Na strane 16 najvyšší súd konštatuje,
citujem: „Odvolací súd však musí konštatovať, že v súčasnosti motív konania obžalovaného
P. vo vzťahu k vražde Ing. K. nebol... a preto v tomto smere je aj sporný rozsudok krajského
súdu. Z toho potom vyplýva, že musí byť predmetom ďalšieho dokazovania zisťovanie
motívu, či teda obžalovaný P. mohol mať záujem na usmrtení Ing. K...“. Najvyšší súd
v tomto rozhodnutí opiera svoj právny názor o vykonané dokazovanie, z ktorého je zrejmé,
že sťažovateľ si mal požičať od poškodeného K., ako pôžičku druhú v poradí a to vo výške
10.000.000,- Sk. Vrátenie tejto pôžičky sťažovateľ garantoval riadne vyhotovenou zmluvou,
ako aj návrhom na zriadenie záložného práva na nehnuteľnosť vyššej finančnej hodnoty ako
bola pôžička. Tieto zmluvy sťažovateľ s manželkou riadne podpísali na notárskom úrade
a tieto odovzdali Ing. K., aby ich tak isto podpísal a odoslal na kataster. Tieto dokumenty
nikto v priebehu konania nespochybnil a sú nesporne pravé, pričom lehota na vrátenie
pôžičky bola stanovená v máji 2001. V celom konaní nebolo preukázané, že by sťažovateľ
mal vedomosť o tom, že Ing. K. uvedené zmluvy nepodpísal, resp. ich nezaslal na kataster
na zavkladovanie. Z uvedeného je teda zrejmé, že tento skutok podvodu nemohol byť
kvalifikovaný ako motív vraždy, vzhľadom na to, že zavraždením Ing. K. nemohlo nedôjsť
k vráteniu finančných prostriedkov alebo k neuplatneniu záložného práva, pretože tento
nárok prechádza na dedičov, čo sa aj stalo. V trestnom konaní bolo nesporne preukázané,
že tieto zmluvy sa našli u poškodeného v zamestnaní, kde jeho sekretárka ich našla a vydala
pozostalým. Takto vyhodnotil najvyšší súd v uznesení dôkaznú situáciu, keď skonštatoval, že
v uvedenom prípade išlo o občiansko-právny vzťah, legálny, pričom toto konanie
nevykazuje žiadne známky trestného činu podvodu od počiatku.».
Keďže po vykonanom dokazovaní, ktoré nariadil najvyšší súd v citovanom uznesení,
sa dôkazná situácia nezmenila, bol sťažovateľ rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 13/2002 z 19. decembra 2005 oslobodený spod obžaloby.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že „na podklade odvolania prokurátora NS SR uznesením
zo dňa 22. 02. 2006 sp. zn. 4 To 5/2006 vyššie uvedený rozsudok zrušil v celom rozsahu
a opätovne vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. V tomto rozhodnutí najvyšší súd
odignoroval právny názor vyslovený v predchádzajúcom rozhodnutí najvyššieho súdu,
nariadil dokazovanie len pokiaľ sa týka sťažovateľovho účastníctva na trestnom čine
vraždy, pričom sa vôbec nezaoberal skutkovými okolnosťami týkajúcimi sa trestného činu
podvodu a hodnotenie tohto skutku vo svojom rozhodnutí ani nespochybnil.“.
Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 13/2002 z 2. februára 2010 bol sťažovateľ
znova uznaný za vinného a odsúdený v zmysle obžaloby aj napriek tomu, že dôkazná
situácia týkajúca sa najmä skutku kvalifikovaného ako trestný čin podvodu sa podľa jeho
názoru nezmenila. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že nebol v priebehu celého konania
zistený ani žiadny iný motív jeho účastníctva na trestnom čine vraždy.
Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že tak krajský súd, ako aj najvyšší
súd ako súd odvolací „vo svojich rozhodnutiach odignorovali právny názor vyslovený
v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 To 60/03 zo dňa 24. 04. 2003...,
keď sťažovateľa uznali právoplatne vinným z trestného činu podvodu, ktorý použili ako
motív pre sťažovateľove účastníctvo na trestnom čine vraždy a ktorý slúžil ako podklad pre
priznanie nároku poškodenému. Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že napadnuté
rozhodnutia sú založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku,
za nerešpektovania už vysloveného právneho názoru vysloveného v citovanom rozhodnutí
najvyššieho súdu. Týmito rozhodnutiami bol sťažovateľ odsúdený za skutok kvalifikovaný
ako trestný čin podvodu a tento skutok bol v rozpore so zákonom použitý ako motív
účastníctva na trestnom čine vraždy.“.
S poukazom na uvedené skutočnosti sťažovateľ podal proti prvostupňovému
rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 T 13/2002 z 2. februára 2010 a proti rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 6/2010 z 18. januára 2011 dovolanie, ktorým sa domáhal, aby
najvyšší súd ako súd dovolací „vyslovil porušenie zákona podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku a v zmysle § 386 Trestného poriadku zrušil rozhodnutie KS TT sp. zn.
1 T 13/02 zo dňa 02. 02. 2010, ako aj naň nadväzujúci rozsudok NS SR, 4 To 6/2010 zo dňa
18. 01. 2011 ako odvolacieho súdu a prikázal KS TT, aby vec v potrebnom rozsahu
a zákonným spôsobom znovu prerokoval, keďže z uvedených skutkov mal byť sťažovateľ
oslobodený. Vo svojom dovolaní predovšetkým sťažovateľ poukázal na už vyslovený právny
názor v uznesení NS SR sp. zn. 3 To 60/03 zo dňa 24. 04. 2003..., ktorý vôbec nezobral
do úvahy prvostupňový súd (KS TT) a tiež súd odvolací (NS SR) a teda, že nerešpektovaním
už vysloveného právneho názoru došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu zisteného
skutku zo strany KS TT i NS SR.“.
Podľa názoru sťažovateľa bol napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo
odmietnuté jeho dovolanie, «narušený princíp právnej istoty, ktorý je súčasť práva
na súdnu ochranu. NS SR v uvedenom uznesení... na str. 13 okrem iného uviedol:
„Podstatou podaného dovolania je teda snaha dosiahnuť, aby dovolací súd prehodnotil
dôkaznú situáciu, ktorá sa podlá náboru obvineného po vydaní rozhodnutia senátu 3 To
nezmenila a na základe iného hodnotenia dospel k odlišným skutkovým záverom, než aké
následne urobili prvostupňový a odvolací súd.“ S uvedeným záverom NS SR sťažovateľ
nemôže súhlasiť. Sťažovateľ nechcel dosiahnuť prehodnotenie dôkaznej situácie, nakoľko tá
sa nezmenila, ale poukazoval na to, že v zmysle už vysloveného právneho názoru došlo
k nesprávnemu právnemu posúdeniu zisteného skutku.
Princíp právnej istoty je súčasť práva na súdnu ochranu. Vyššie citované
odôvodnenie uznesenia NS SR tento princíp právnej istoty porušuje. Podľa názoru
sťažovateľa, ak súd neši otázku, ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odchylným
spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skorším súdnym rozhodnutím, nekoná
v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a porušuje tak sťažovateľovo právo na súdnu ochranu podľa č. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. KS TT i NS SR ako súd odvolací i ako súd dovolací sa podľa názoru sťažovateľa
argumentačne nevyrovnal so skorším rozhodnutím NS SR..., kde bol vyslovený právny
názor, a tým porušil sťažovateľove právo na súdnu ochranu.».
Sťažovateľ vyjadruje presvedčenie, že postupom krajského súdu ako súdu
prvostupňového, ako aj najvyššieho súdu ako súdu druhostupňového aj dovolacieho bolo
porušené „jeho právo na spravodlivé súdne konanie. Postup vyššie uvedených súdov, keď
odignorovali už vyslovený právny názor a tento právny názor bez relevantných dôvodov
odmietali, tak sťažovateľ takýto postup považuje za zásah do princípu právnej istoty ako
súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„1. Právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 13/2011 a jeho uznesením
z 25. januára 2012 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 13/2011 zo dňa
25. januára 2012 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov
konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“
II.
V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd požiadal
prípisom z 11. júna 2012 o vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu, ktorý na túto žiadosť
reagoval prípisom z 2. júla 2012, v ktorom vzniesol námietku predpojatosti proti sudcom
IV. senátu ústavného súdu – Ľudmile Gajdošíkovej, Ladislavovi Oroszovi a Jánovi
Lubymu. O námietke predpojatosti rozhodol v súlade s platným rozvrhom práce ústavného
súdu I. senát ústavného súdu uznesením sp. zn. I. ÚS 375/2012 z 22. augusta 2012 tak, že
namietaných sudcov IV. senátu ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie vo veci
sťažovateľa nevylúčil. Z uvedeného dôvodu ústavný súd od vznesenia námietky
predpojatosti predsedom najvyššieho súdu do právoplatnosti rozhodnutia o predpojatosti
proti sudcom IV. senátu ústavného súdu (do 3. septembra 2012) vo veci nemohol konať.
Predseda najvyššieho súdu sa prípisom č. k. KP 4/2010-35 z 2. júla 2012 doručeným
ústavnému súdu 10. júla 2012 k sťažnosti sťažovateľa vyjadril, pričom okrem iného
uviedol, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nepovažuje za «svojvoľné ani arbitrárne.
Neporušuje čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ani čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
S tvrdením obvineného J. P. o tom, že napadnutým uznesením bol narušený princíp
právnej istoty, sa Najvyšší súd nestotožňujeme.
Krajský súd v Trnave predložil 17. júna 2011 Najvyššiemu súdu dovolania, ktoré
podali obvinení P. (4. apríla 2011) a Z. (3. júna 2011) prostredníctvom obhajcov proti
rozsudku najvyššieho súdu z 18. januára 2011, sp. zn. 4 To 6/2010.
Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok v rámci trestného konania je
spôsobilé privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho
možno aplikovať iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia
napadnutého rozhodnutia súdu. Dovolanie je určené na nápravu výslovne uvedených
procesných a hmotnoprávnych chýb, čo vyplýva aj z konštrukcie jednotlivých dovolacích
dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a/ až písm. 1/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011,
resp. aj podľa § 374 ods. 3 Tr. por.
V tomto smere aj ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti plne akceptuje, že
Najvyšší súd ako súd dovolací nie je už na základe samotného vymedzenia dovolacích
dôvodov (§ 371 Trestného poriadku účinného do 31. augusta 2011) predurčený k úplnému
prieskumu rozsudkov nižších súdov. Dovolací súd je v zmysle § 385 ods. 1 Tr. por. viazaný
dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.
V prejednávanej veci dovolací súd nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu podľa
§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Obvinený P. založil existenciu tohto dovolacieho dôvodu
na výhrade týkajúcej sa rozdielnej kvalifikácie trestného činu podvodu a motívu účastníctva
na trestnom čine vraždy. Podľa jeho názoru odvolací súd nerešpektoval právny názor iného
senátu najvyššieho súdu vyjadrený v uznesení zo 4. decembra 2003 sp. zn. 3 To 60/2003.
Tieto námietky dovolací súd vyhodnotil a dospel k záveru, že obvinený argumenty
odôvodňujúce nesprávnosť právneho posúdenia žalovaného skutku a motívu v skutočnosti
odvodzoval od vlastného hodnotenia v konaní vykonaných dôkazov, bez zohľadnenia
skutkových zistení a záverov súdov v pôvodnom konaní po vydaní uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo 4. decembra 2003 sp. zn. 3 To 60/2003, čo dovolací dôvod
podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nepripúšťa. Rovnako neprípustné v dovolacom konaní je
aj namietame neúplného, či nesprávneho zistenia motívu páchateľa v dôsledku
nevykonaného dokazovania alebo nesprávneho vyhodnotenia vykonaného dokazovania,
nakoľko ide o namietame skutkových zistení.
V súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku nerešpektovania
právneho názoru vysloveného v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo 4. decembra 2003 sp. zn. 3 To 60/2003, poukazujeme na judikatúru Ústavného súdu
Slovenskej republiky (IV. ÚS 209/2010), ktorý v zhode a s poukazom na judikatúru ESĽP
konštatoval, „že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom
súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou
územnou pôsobnosťou“, ale zároveň zdôraznil, že „úlohou najvyššieho súdu je práve
usmerňovať tieto protirečivé rozsudky“ (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko,
ESĽP - Veľká Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96., bod 59).
Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za
rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie nie je udržateľná, pokiaľ ju nemožno
objektívne a rozumne odôvodniť (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
III. ÚS 328/05), čo však za daných okolností nespadá pod uvedený prípad.
Zdôrazňujeme, že právna kvalifikácia skutku ustáleného súdmi v pôvodnom konaní
napína všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5
Tr. zák. účinného do 31. júla 2001.
Preto považujeme sťažnosť obvineného J. P. za vecne neopodstatnenú, a navrhujeme,
aby ju Ústavný súd Slovenskej republiky neprijal na ďalšie konanie.».
Právny zástupca sťažovateľa reagoval na vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu
podaním doručeným ústavnému súdu 27. septembra 2012, v ktorom okrem iného uviedol,
že sa nestotožňuje so stanoviskom najvyššieho súdu. Ďalej vyjadril nesúhlas s názorom
najvyššieho súdu, „že sťažovateľ namieta skutkové zistenia. Sťažovateľ nenamieta skutkové
zistenia. Dôkazná a skutková situácia sa v sťažovateľovej trestnej veci sa od 04. 12. 2003,
kedy najvyšší súd uznesením sp. zn.: 3 To 60/03 zrušil prvostupňový rozsudok Krajského
súdu v Trnave sp. zn.: 1 T/13/2002 zo dňa 24. 04. 2003, do 18. 01. 2011, kedy najvyšší súd
rozsudkom sp. zn.: 4 To 6/2010 uznal sťažovateľa za vinného a uložil mu trest, nezmenila.
Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že v skutkovo identickom prípade,
za nezmenenej dôkaznej situácie, najvyšší súd rozhodol dňa 18. 01. 2011 diametrálne
odlišne ako dňa 04. 12. 2003, kedy rozhodoval tak isto najvyšší súd. Najvyšší súd v
rozsudku zo dňa 18. 01. 201, sp. zn.: 4 To 6/2010 vôbec nezdôvodnil diametrálne rozdielne
rozhodnutie o tej istej právnej otázke.
K veci sťažovateľ opätovne poukazuje na to, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí
zo dňa 04. 12. 2003 sp.zn.: 3 To 60/03 zrušil odsudzujúci rozsudok Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 1 T/13/2002 zo dňa 24. 04. 2003, vec vrátil krajskému súdu na nové konanie, pričom
vo svojom uznesení vyslovil právny názor, ktorého znenie sťažovateľ podrobne rozviedol
v článku III. na strane 3 a ďalšej v ústavnej sťažnosti.
Podľa § 327 ods. 1 Trestného poriadku súd, ktorému bola vec vrátená na nové
prejednanie a rozhodnutie, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom
rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací
súd nariadil. Preto v ďalšom konaní bol sťažovateľ Krajským súdom v Trnave sp. zn.:
1 T 13/02 dňa 19. 12. 2005 oslobodený. To, že za nezmenenej dôkaznej situácie iný odvolací
senát najvyššieho súdu, ako aj dovolací súd neakceptoval tento právny názor, pričom svoje
odlišné rozhodnutie náležité neodôvodnil, došlo k porušeniu ustanovenia § 327 ods. 1
Trestného poriadku, čím prišlo k výraznému porušeniu sťažovateľovho práva na
spravodlivý proces.
Z vyššie uvedeného dôvodu považuje sťažovateľ svoju sťažnosť za opodstatnenú
a vecne správnu...“.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavný súd
viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým
vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa
čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu
domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti (vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a úhrady
trov konania), a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv –
dovolací súd (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru ústavný súd poznamenáva, že ich účelom je zaručiť každému prístup k súdu.
Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(a obdobne ani právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom právnom konaní.
Takýmto predpisom v posudzovanej veci je zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Právo na súdnu ochranu, ako
aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v trestnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú
dodržané všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať
a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred trestným súdom vrátane
konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa ôsmej hlavy tretej časti Trestného
poriadku. V dovolacom konaní sú procesné podmienky upravené v § 368 a nasl. Trestného
poriadku (druhý diel ôsmej hlavy tretej časti).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Najvyšší súd ako dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal
na obsah dovolania sťažovateľa, pričom uviedol:
„Obvinený P. v podanom dovolaní zrekapituloval doterajší priebeh súdneho konania
v tejto trestnej veci. V rámci toho citoval z uznesenia najvyššieho súdu zo 4. decembra 2003
sp. zn. 3 To 60/2003, podrobujúc právne v ňom uvedené vlastnému hodnoteniu. V tejto
súvislosti poprel, že motívom vraždy mala byt' pôžička od poškodeného K. Spochybnil
aj svoju vinu z trestného činu podvodu. Zdôraznil, že krajský aj najvyšší súd sa vo svojich
ďalších rozhodnutiach vydaných v tejto trestnej veci (uznesenie najvyššieho súdu
z 22. februára 2006 sp. zn. 4 To 5/2006, rozsudok krajského súdu z 2. februára 2010,
sp. zn. 1 T 13/2002) odchýlili od právneho názoru vysloveného v uznesením najvyššieho
súdu zo 4. decembra 2003, čím je daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Nerešpektovaním právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného v citovanom uznesení mal
byť obvinený nezákonne odsúdený za skutok kvalifikovaný ako trestný čin podvodu, ktorý
bol zároveň motívom účastníctva na trestnom čine vraždy. Doplnením dovolania
zo 14. decembra 2011 rozšíril podané dovolanie aj o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. b/ Tr. por. V dovolaní navrhol, aby najvyšší súd po vyslovení porušenia zákona
z vyššie uvedených dôvodov zrušil v napadnutých výrokoch rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 18. januára 2011 sp. zn. 4 To 6/2010, ako aj rozsudok Krajského
súdu v Trnave z 2. februára 2010 sp. zn. 1 T 13/2002, a aby prikázal Krajskému súdu
v Trnave, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Alternatívne, aby
dovolací súd v zmysle § 386 ods. 2 Tr. por. zrušil v napadnutých rozsudkoch výrok o vine
z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, 5 Tr. zák., pokiaľ dôjde k záveru, že
účastníctvo na trestnom čine vraždy bolo dôkazmi preukázané pri absencii nepreukázaného
motívu.“
Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil [vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa
§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], poukazujúc na to, že:
„Z obsahu podaného dovolania je zrejmé, že obvinený P. existenciu uplatneného
dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011,
založil na výhrade týkajúcej sa rozdielnej kvalifikácie trestného činu podvodu a motívu
účastníctva na trestnom čine vraždy na podklade uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 22. februára 2006 sp. zn. 4 To 5/2006, ktorý podľa jeho názoru odignoroval
predchádzajúci právny názor iného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
vyjadreného v uznesení z 4. decembra 2003 sp. zn. 3 To 60/2003. Podstatou podaného
dovolania je teda snaha dosiahnuť, aby dovolací súd prehodnotil dôkaznú situáciu, ktorá sa
podľa názoru obvineného po vydaní rozhodnutia senátu 3 To nezmenila a na základe iného
hodnotenia dospel k odlišným skutkovým záverom, než aké následne urobili prvostupňový
a odvolací súd.
Obvinený argumenty odôvodňujúce nesprávnosť právneho posúdenia žalovaného
skutku a motívu v skutočnosti odvodzoval od vlastného hodnotenia v konaní vykonaných
dôkazov, ale bez zohľadnenia skutkových zistení a záverov súdov v pôvodnom konaní
po vydaní uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4. decembra 2003 sp. zn.
3 To 60/2003, čo je v zmysle vyššie uvedeného rozboru neprípustné.
Rovnako neprípustným v dovolacom konaní je aj namietanie nesprávneho, či
neúplného zistenia motívu páchateľa v dôsledku nevykonaného dokazovania alebo
nesprávneho vyhodnotenia vykonaného dokazovania, keďže tento argument predstavuje
namietanie skutkových zistení.
Na základe uvedeného dovolací súd konštatuje, že právna kvalifikácia skutku
ustáleného súdmi v pôvodnom konaní z hľadiska všetkých jeho zákonných znakov
zodpovedá ustanoveniu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 31. júla 2001, v
zmysle ktorého sa trestného činu podvodu dopustí ten, kto na škodu cudzieho majetku seba
obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu a spôsobí tak na cudzom majetku škodu veľkého
rozsahu.“
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva na spravodlivé
súdne konanie poznamenáva, že tak ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť
č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom),
aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt, resp.
Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade
nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom
vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Európsky súd
pre ľudské práva tiež uviedol, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo
na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie
obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej
miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto
obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé
súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi
použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok konania o dovolaní majú za cieľ zaistiť
riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00 taktiež vec Pérez De Rada
Cavanilles c Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).
Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd
nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie
ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,
a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne
viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.
Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti
dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny
názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné
uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že
by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012). Podľa
ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne
jeho závery, takéto nedostatky nevykazuje. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia podmienok
dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru
o porušení sťažovateľom označených práv (obdobne IV. ÚS 35/02, II. ÚS 103/09,
II. ÚS 395/09, I. ÚS 595/2012).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa
odôvodňujúcu porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia
sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv. Napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie
platných procesných noriem upravujúcich postup všeobecných súdov v opravných
konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00, I. ÚS 108/07).
Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je
povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie v sťažnosti označeného základného práva. V opačnom prípade by
totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti
podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu
Trestný poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol
znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych
opravných prostriedkoch (obdobne I. ÚS 360/08).
Ústavný súd poznamenáva, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov
uvedených sťažovateľom v sťažnosti môže v zmysle svojej konštantnej judikatúry
zasiahnuť len vtedy, ak by ich rozhodnutie (a postup, ktorý mu predchádza) bolo zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 17/01), z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom)
postupe všeobecných súdov. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa názoru
ústavného súdu nemožno považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými
ustanoveniami Trestného poriadku.
Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru)
z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal ním uvádzaný dôvod prípustnosti
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a pretože súčasťou označených
práv nie je aj povinnosť uznať dôvody prípustnosti dovolania uvádzané sťažovateľom,
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv, reálnosť ktorých by mohol
posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z toho dôvodu pri predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne
neopodstatnenú.
Navyše, argumentácia sťažovateľa obsiahnutá v odôvodnení jeho sťažnosti sa netýka
konania a rozhodnutia, vo vzťahu ku ktorým sťažovateľ žiadal od ústavného súdu
vyslovenie porušenia svojich práv podľa ústavy a dohovoru (postup a uznesenie najvyššieho
súdu ako súdu dovolacieho), ale táto smeruje k pochybeniam na strane prvostupňového
súdu a druhostupňového súdu. V súvislosti s viazanosťou návrhom ústavným súdom, ako
aj so zásadou ultra petitum iudex condemnare non potest sa s námietkami, ktoré nemajú
vzťah k sťažnostnému petitu (sťažnosťou napadnutému rozhodnutiu), nepovažoval ústavný
súd za potrebné podrobnejšie vysporiadať.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na to, že v jeho judikatúre sa aj pod
vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ustálil právny názor (napr.
I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného
prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto
sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej (už stabilizovanej) judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné
podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní je považovaná v zásade za zachovanú
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to
konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú.
Z uvedeného preto vo vzťahu k prerokúvanej veci vyplýva, že ak dovolací súd dospel
v sťažovateľovej veci k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nebolo by možné jeho
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v časti smerujúcej proti rozhodnutiu, ktoré
predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
4 To 6/2010 z 18. januára 2011), odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu
aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti
Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54), ale ústavný súd by sa musel zaoberať námietkami
sťažovateľa smerujúcimi proti označenému uzneseniu najvyššieho súdu ako súdu
odvolacieho a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. [Najvyšší súd uznesením sp. zn.
4 To 6/2010 z 18. januára 2011 rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského
súdu sp. zn. 1 T 13/2002 z 2. februára 2010 tak, že podľa § 258 ods. 1 písm. e) a f)
Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu vo výroku o treste
a o spôsobe jeho výkonu a o náhrade škody a, rozhodujúc vo veci podľa § 259 ods. 3
Trestného poriadku, mu uložil podľa § 35 ods. 2, § 39a ods. 2 písm. c) a § 219 ods. 2
Trestného zákona úhrno-súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov so zaradením
na výkon trestu do III. nápravnovýchovnej skupiny. Podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona
zrušil súčasne u sťažovateľa výrok o treste, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného
súdu Trnava sp. zn. 6 T 36/2008 z 5. decembra 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 4 To 4/2009 z 2. apríla 2009, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok
obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili
podklad. Podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona mu uložil taktiež ochranný
dohľad v trvaní dvoch rokov.]
Keďže sťažovateľ, kvalifikovane právne zastúpený advokátom, v petite sťažnosti
nenamieta ústavnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 6/2010 z 18. januára 2011,
ústavný súd nemohol podrobiť toto rozhodnutie ústavnému prieskumu (§ 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, bolo už nadbytočné
rozhodovať o ďalších otázkach nastolených sťažovateľom, a to pokiaľ ide o jeho návrh
na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a na priznanie úhrady trov konania,
v čom bráni nemožnosť konania vo veci samej.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013