Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 732/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody,

zastúpeného advokátom JUDr. L. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. januára

2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2012

doručená sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“

alebo „dovolací súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 25. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v úvode sťažnosti uvádza, že «Rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ako

súdom prvostupňovým) sp. zn.: zo dňa 02. 02. 2010 v spojitosti s rozsudkom

Najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 18. 01. 2011 ako odvolacieho súdu bol...

uznaný vinným v zmysle obžaloby a bol mu uložený úhrnno-súhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 15 rokov so zaradením do III. nápravno-výchovnej skupiny, zároveň mu bol

uložený ochranný dohľad v trvaní 2 rokov...

Voči vyššie uvedeným rozsudkom podal... prostredníctvom obhajcu dovolanie vo svoj

prospech.

Dňa 19. 03. 2012 bolo obhajcovi sťažovateľa doručené uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“), ktorým sťažovateľove dovolanie odmietol.».

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že bol «vyššie uvedenými rozsudkami uznaný

vinným z trestného činu účastníctva na trestnom čine vraždy podľa § 10 ods. 1 písm. b),

, účinného do 31. 07. 2001 a z trestného činu

podvodu podľa , účinného do 31. 07. 2001.

Takto bol... odsúdený aj rozsudkom KS TT sp. zn.: zo dňa 24. 04. 2003,

ktorý rozsudok na podklade sťažovateľovho odvolania NS SR uznesením zo dňa

04. 12. 2003 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil KS TT, aby vec znova prejednal a rozhodol.

V tomto uznesení NS SR vyslovil právny názor k skutku uvedenom v bode II.

obžaloby, ktorý bol kvalifikovaný ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5

, ktorý má zase náväznosť na skutok pod bodom I. obžaloby kvalifikovaný

ako trestný čin vraždy, kde má slúžiť ako motív sťažovateľovho konania. Najvyšší súd

v tomto uznesení jednoznačne vyslovil právny názor, na strane 14 a 15, citujem: „Týmto

konaním obžalovaného P. je síce vyvrátená jeho obhajoba pokiaľ ide o prevzatie pôžičky,

ak zároveň je silným protiargumentom proti zisteniu súdu prvého stupňa, že pôžičku pískal

podvodom nemieniac ju vrátiť a dať poškodeného usmrtiť. Vo výroku rozsudku uvádza totiž

krajský súd ako svoje skutkové zistenie, že príčinou a motívom podvodu a potom aj vraždy

Ing. K. bola práve snaha obžalovaného P. vyhnúť sa vráteniu požičanej sumy, čo

nezodpovedá uvedeným skutkovým okolnostiam.“. Na strane 16 najvyšší súd konštatuje,

citujem: „Odvolací súd však musí konštatovať, že v súčasnosti motív konania obžalovaného

P. vo vzťahu k vražde Ing. K. nebol... a preto v tomto smere je aj sporný rozsudok krajského

súdu. Z toho potom vyplýva, že musí byť predmetom ďalšieho dokazovania zisťovanie

motívu, či teda obžalovaný P. mohol mať záujem na usmrtení Ing. K...“. Najvyšší súd

v tomto rozhodnutí opiera svoj právny názor o vykonané dokazovanie, z ktorého je zrejmé,

že sťažovateľ si mal požičať od poškodeného K., ako pôžičku druhú v poradí a to vo výške

10.000.000,- Sk. Vrátenie tejto pôžičky sťažovateľ garantoval riadne vyhotovenou zmluvou,

ako aj návrhom na zriadenie záložného práva na nehnuteľnosť vyššej finančnej hodnoty ako

bola pôžička. Tieto zmluvy sťažovateľ s manželkou riadne podpísali na notárskom úrade

a tieto odovzdali Ing. K., aby ich tak isto podpísal a odoslal na kataster. Tieto dokumenty

nikto v priebehu konania nespochybnil a sú nesporne pravé, pričom lehota na vrátenie

pôžičky bola stanovená v máji 2001. V celom konaní nebolo preukázané, že by sťažovateľ

mal vedomosť o tom, že Ing. K. uvedené zmluvy nepodpísal, resp. ich nezaslal na kataster

na zavkladovanie. Z uvedeného je teda zrejmé, že tento skutok podvodu nemohol byť

kvalifikovaný ako motív vraždy, vzhľadom na to, že zavraždením Ing. K. nemohlo nedôjsť

k vráteniu finančných prostriedkov alebo k neuplatneniu záložného práva, pretože tento

nárok prechádza na dedičov, čo sa aj stalo. V trestnom konaní bolo nesporne preukázané,

že tieto zmluvy sa našli u poškodeného v zamestnaní, kde jeho sekretárka ich našla a vydala

pozostalým. Takto vyhodnotil najvyšší súd v uznesení dôkaznú situáciu, keď skonštatoval, že

v uvedenom prípade išlo o občiansko-právny vzťah, legálny, pričom toto konanie

nevykazuje žiadne známky trestného činu podvodu od počiatku.».

Keďže po vykonanom dokazovaní, ktoré nariadil najvyšší súd v citovanom uznesení,

sa dôkazná situácia nezmenila, bol sťažovateľ rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 19. decembra 2005 oslobodený spod obžaloby.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „na podklade odvolania prokurátora NS SR uznesením

zo dňa 22. 02. 2006 sp. zn. vyššie uvedený rozsudok zrušil v celom rozsahu

a opätovne vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. V tomto rozhodnutí najvyšší súd

odignoroval právny názor vyslovený v predchádzajúcom rozhodnutí najvyššieho súdu,

nariadil dokazovanie len pokiaľ sa týka sťažovateľovho účastníctva na trestnom čine

vraždy, pričom sa vôbec nezaoberal skutkovými okolnosťami týkajúcimi sa trestného činu

podvodu a hodnotenie tohto skutku vo svojom rozhodnutí ani nespochybnil.“.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 2. februára 2010 bol sťažovateľ

znova uznaný za vinného a odsúdený v zmysle obžaloby aj napriek tomu, že dôkazná

situácia týkajúca sa najmä skutku kvalifikovaného ako trestný čin podvodu sa podľa jeho

názoru nezmenila. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že nebol v priebehu celého konania

zistený ani žiadny iný motív jeho účastníctva na trestnom čine vraždy.

Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že tak krajský súd, ako aj najvyšší

súd ako súd odvolací „vo svojich rozhodnutiach odignorovali právny názor vyslovený

v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 24. 04. 2003...,

keď sťažovateľa uznali právoplatne vinným z trestného činu podvodu, ktorý použili ako

motív pre sťažovateľove účastníctvo na trestnom čine vraždy a ktorý slúžil ako podklad pre

priznanie nároku poškodenému. Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že napadnuté

rozhodnutia sú založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku,

za nerešpektovania už vysloveného právneho názoru vysloveného v citovanom rozhodnutí

najvyššieho súdu. Týmito rozhodnutiami bol sťažovateľ odsúdený za skutok kvalifikovaný

ako trestný čin podvodu a tento skutok bol v rozpore so zákonom použitý ako motív

účastníctva na trestnom čine vraždy.“.

S poukazom na uvedené skutočnosti sťažovateľ podal proti prvostupňovému

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 2. februára 2010 a proti rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 18. januára 2011 dovolanie, ktorým sa domáhal, aby

najvyšší súd ako súd dovolací „vyslovil porušenie zákona podľa § 371 ods. 1 písm. i)

a v zmysle zrušil rozhodnutie KS TT sp. zn.

zo dňa 02. 02. 2010, ako aj naň nadväzujúci rozsudok NS SR, zo dňa

18. 01. 2011 ako odvolacieho súdu a prikázal KS TT, aby vec v potrebnom rozsahu

a zákonným spôsobom znovu prerokoval, keďže z uvedených skutkov mal byť sťažovateľ

oslobodený. Vo svojom dovolaní predovšetkým sťažovateľ poukázal na už vyslovený právny

názor v uznesení NS SR sp. zn. zo dňa 24. 04. 2003..., ktorý vôbec nezobral

do úvahy prvostupňový súd (KS TT) a tiež súd odvolací (NS SR) a teda, že nerešpektovaním

už vysloveného právneho názoru došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu zisteného

skutku zo strany KS TT i NS SR.“.

Podľa názoru sťažovateľa bol napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo

odmietnuté jeho dovolanie, «narušený princíp právnej istoty, ktorý je súčasť práva

na súdnu ochranu. NS SR v uvedenom uznesení... na str. 13 okrem iného uviedol:

„Podstatou podaného dovolania je teda snaha dosiahnuť, aby dovolací súd prehodnotil

dôkaznú situáciu, ktorá sa podlá náboru obvineného po vydaní rozhodnutia senátu 3 To

nezmenila a na základe iného hodnotenia dospel k odlišným skutkovým záverom, než aké

následne urobili prvostupňový a odvolací súd.“ S uvedeným záverom NS SR sťažovateľ

nemôže súhlasiť. Sťažovateľ nechcel dosiahnuť prehodnotenie dôkaznej situácie, nakoľko tá

sa nezmenila, ale poukazoval na to, že v zmysle už vysloveného právneho názoru došlo

k nesprávnemu právnemu posúdeniu zisteného skutku.

Princíp právnej istoty je súčasť práva na súdnu ochranu. Vyššie citované

odôvodnenie uznesenia NS SR tento princíp právnej istoty porušuje. Podľa názoru

sťažovateľa, ak súd neši otázku, ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odchylným

spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skorším súdnym rozhodnutím, nekoná

v súlade s princípom právnej istoty v zmysle

a porušuje tak sťažovateľovo právo na súdnu ochranu podľa č. 46 ods. 1 Slovenskej

republiky. KS TT i NS SR ako súd odvolací i ako súd dovolací sa podľa názoru sťažovateľa

argumentačne nevyrovnal so skorším rozhodnutím NS SR..., kde bol vyslovený právny

názor, a tým porušil sťažovateľove právo na súdnu ochranu.».

Sťažovateľ vyjadruje presvedčenie, že postupom krajského súdu ako súdu

prvostupňového, ako aj najvyššieho súdu ako súdu druhostupňového aj dovolacieho bolo

porušené „jeho právo na spravodlivé súdne konanie. Postup vyššie uvedených súdov, keď

odignorovali už vyslovený právny názor a tento právny názor bez relevantných dôvodov

odmietali, tak sťažovateľ takýto postup považuje za zásah do princípu právnej istoty ako

súčasti právneho štátu podľa .“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„1. Právo sťažovateľa podľa a podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 25. januára 2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

25. januára 2012 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov

konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd požiadal

prípisom z 11. júna 2012 o vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu, ktorý na túto žiadosť

reagoval prípisom z 2. júla 2012, v ktorom vzniesol námietku predpojatosti proti sudcom

IV. senátu ústavného súdu – Ľudmile Gajdošíkovej, Ladislavovi Oroszovi a Jánovi

Lubymu. O námietke predpojatosti rozhodol v súlade s platným rozvrhom práce ústavného

súdu I. senát ústavného súdu uznesením sp. zn. z 22. augusta 2012 tak, že

namietaných sudcov IV. senátu ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie vo veci

sťažovateľa nevylúčil. Z uvedeného dôvodu ústavný súd od vznesenia námietky

predpojatosti predsedom najvyššieho súdu do právoplatnosti rozhodnutia o predpojatosti

proti sudcom IV. senátu ústavného súdu (do 3. septembra 2012) vo veci nemohol konať.

Predseda najvyššieho súdu sa prípisom č. k. -35 z 2. júla 2012 doručeným

ústavnému súdu 10. júla 2012 k sťažnosti sťažovateľa vyjadril, pričom okrem iného

uviedol, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nepovažuje za «svojvoľné ani arbitrárne.

Neporušuje , ani Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

S tvrdením obvineného J. P. o tom, že napadnutým uznesením bol narušený princíp

právnej istoty, sa Najvyšší súd nestotožňujeme.

Krajský súd v Trnave predložil 17. júna 2011 Najvyššiemu súdu dovolania, ktoré

podali obvinení P. (4. apríla 2011) a Z. (3. júna 2011) prostredníctvom obhajcov proti

rozsudku najvyššieho súdu z 18. januára 2011, sp. zn. .

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok v rámci trestného konania je

spôsobilé privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho

možno aplikovať iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia

napadnutého rozhodnutia súdu. Dovolanie je určené na nápravu výslovne uvedených

procesných a hmotnoprávnych chýb, čo vyplýva aj z konštrukcie jednotlivých dovolacích

dôvodov podľa až písm. 1/ účinného do 31. augusta 2011,

resp. aj podľa

V tomto smere aj ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti plne akceptuje, že

Najvyšší súd ako súd dovolací nie je už na základe samotného vymedzenia dovolacích

dôvodov ( účinného do 31. augusta 2011) predurčený k úplnému

prieskumu rozsudkov nižších súdov. Dovolací súd je v zmysle viazaný

dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.

V prejednávanej veci dovolací súd nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu podľa

Obvinený P. založil existenciu tohto dovolacieho dôvodu

na výhrade týkajúcej sa rozdielnej kvalifikácie trestného činu podvodu a motívu účastníctva

na trestnom čine vraždy. Podľa jeho názoru odvolací súd nerešpektoval právny názor iného

senátu najvyššieho súdu vyjadrený v uznesení zo 4. decembra 2003 sp. zn. .

Tieto námietky dovolací súd vyhodnotil a dospel k záveru, že obvinený argumenty

odôvodňujúce nesprávnosť právneho posúdenia žalovaného skutku a motívu v skutočnosti

odvodzoval od vlastného hodnotenia v konaní vykonaných dôkazov, bez zohľadnenia

skutkových zistení a záverov súdov v pôvodnom konaní po vydaní uznesenia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo 4. decembra 2003 sp. zn. , čo dovolací dôvod

podľa nepripúšťa. Rovnako neprípustné v dovolacom konaní je

aj namietame neúplného, či nesprávneho zistenia motívu páchateľa v dôsledku

nevykonaného dokazovania alebo nesprávneho vyhodnotenia vykonaného dokazovania,

nakoľko ide o namietame skutkových zistení.

V súvislosti s namietaným porušením a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku nerešpektovania

právneho názoru vysloveného v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo 4. decembra 2003 sp. zn. , poukazujeme na judikatúru Ústavného súdu

Slovenskej republiky (), ktorý v zhode a s poukazom na judikatúru ESĽP

konštatoval, „že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom

súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou

územnou pôsobnosťou“, ale zároveň zdôraznil, že „úlohou najvyššieho súdu je práve

usmerňovať tieto protirečivé rozsudky“ (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko,

ESĽP - Veľká Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96., bod 59).

Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za

rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie nie je udržateľná, pokiaľ ju nemožno

objektívne a rozumne odôvodniť (, m. m. , ,

), čo však za daných okolností nespadá pod uvedený prípad.

Zdôrazňujeme, že právna kvalifikácia skutku ustáleného súdmi v pôvodnom konaní

napína všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5

Tr. zák. účinného do 31. júla 2001.

Preto považujeme sťažnosť obvineného J. P. za vecne neopodstatnenú, a navrhujeme,

aby ju Ústavný súd Slovenskej republiky neprijal na ďalšie konanie.».

Právny zástupca sťažovateľa reagoval na vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu

podaním doručeným ústavnému súdu 27. septembra 2012, v ktorom okrem iného uviedol,

že sa nestotožňuje so stanoviskom najvyššieho súdu. Ďalej vyjadril nesúhlas s názorom

najvyššieho súdu, „že sťažovateľ namieta skutkové zistenia. Sťažovateľ nenamieta skutkové

zistenia. Dôkazná a skutková situácia sa v sťažovateľovej trestnej veci sa od 04. 12. 2003,

kedy najvyšší súd uznesením sp. zn.: zrušil prvostupňový rozsudok Krajského

súdu v Trnave sp. zn.: zo dňa 24. 04. 2003, do 18. 01. 2011, kedy najvyšší súd

rozsudkom sp. zn.: uznal sťažovateľa za vinného a uložil mu trest, nezmenila.

Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že v skutkovo identickom prípade,

za nezmenenej dôkaznej situácie, najvyšší súd rozhodol dňa 18. 01. 2011 diametrálne

odlišne ako dňa 04. 12. 2003, kedy rozhodoval tak isto najvyšší súd. Najvyšší súd v

rozsudku zo dňa 18. 01. 201, sp. zn.: vôbec nezdôvodnil diametrálne rozdielne

rozhodnutie o tej istej právnej otázke.

K veci sťažovateľ opätovne poukazuje na to, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí

zo dňa 04. 12. 2003 sp.zn.: zrušil odsudzujúci rozsudok Krajského súdu v Trnave

sp. zn. zo dňa 24. 04. 2003, vec vrátil krajskému súdu na nové konanie, pričom

vo svojom uznesení vyslovil právny názor, ktorého znenie sťažovateľ podrobne rozviedol

v článku III. na strane 3 a ďalšej v ústavnej sťažnosti.

Podľa súd, ktorému bola vec vrátená na nové

prejednanie a rozhodnutie, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom

rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací

súd nariadil. Preto v ďalšom konaní bol sťažovateľ Krajským súdom v Trnave sp. zn.:

dňa 19. 12. 2005 oslobodený. To, že za nezmenenej dôkaznej situácie iný odvolací

senát najvyššieho súdu, ako aj dovolací súd neakceptoval tento právny názor, pričom svoje

odlišné rozhodnutie náležité neodôvodnil, došlo k porušeniu ustanovenia § 327 ods. 1

, čím prišlo k výraznému porušeniu sťažovateľovho práva na

spravodlivý proces.

Z vyššie uvedeného dôvodu považuje sťažovateľ svoju sťažnosť za opodstatnenú

a vecne správnu...“.

III.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) je ústavný súd

viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým

vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu

domáha ( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti (vyslovenia porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a úhrady

trov konania), a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv –

dovolací súd (m. m. , , , ).

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru ústavný súd poznamenáva, že ich účelom je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa

(a obdobne ani právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom právnom konaní.

Takýmto predpisom v posudzovanej veci je

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Právo na súdnu ochranu, ako

aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v trestnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú

dodržané všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať

a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred trestným súdom vrátane

konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa ôsmej hlavy tretej časti Trestného

poriadku. V dovolacom konaní sú procesné podmienky upravené v § 368 a nasl. Trestného

poriadku (druhý diel ôsmej hlavy tretej časti).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

Najvyšší súd ako dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal

na obsah dovolania sťažovateľa, pričom uviedol:

„Obvinený P. v podanom dovolaní zrekapituloval doterajší priebeh súdneho konania

v tejto trestnej veci. V rámci toho citoval z uznesenia najvyššieho súdu zo 4. decembra 2003

sp. zn. , podrobujúc právne v ňom uvedené vlastnému hodnoteniu. V tejto

súvislosti poprel, že motívom vraždy mala byt' pôžička od poškodeného K. Spochybnil

aj svoju vinu z trestného činu podvodu. Zdôraznil, že krajský aj najvyšší súd sa vo svojich

ďalších rozhodnutiach vydaných v tejto trestnej veci (uznesenie najvyššieho súdu

z 22. februára 2006 sp. zn. , rozsudok krajského súdu z 2. februára 2010,

sp. zn. ) odchýlili od právneho názoru vysloveného v uznesením najvyššieho

súdu zo 4. decembra 2003, čím je daný dovolací dôvod podľa

Nerešpektovaním právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného v citovanom uznesení mal

byť obvinený nezákonne odsúdený za skutok kvalifikovaný ako trestný čin podvodu, ktorý

bol zároveň motívom účastníctva na trestnom čine vraždy. Doplnením dovolania

zo 14. decembra 2011 rozšíril podané dovolanie aj o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. b/ V dovolaní navrhol, aby najvyšší súd po vyslovení porušenia zákona

z vyššie uvedených dôvodov zrušil v napadnutých výrokoch rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 18. januára 2011 sp. zn. , ako aj rozsudok Krajského

súdu v Trnave z 2. februára 2010 sp. zn. , a aby prikázal Krajskému súdu

v Trnave, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Alternatívne, aby

dovolací súd v zmysle zrušil v napadnutých rozsudkoch výrok o vine

z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, 5 Tr. zák., pokiaľ dôjde k záveru, že

účastníctvo na trestnom čine vraždy bolo dôkazmi preukázané pri absencii nepreukázaného

motívu.“

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil [vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

], poukazujúc na to, že:

„Z obsahu podaného dovolania je zrejmé, že obvinený P. existenciu uplatneného

dovolacieho dôvodu v zmysle účinného do 31. augusta 2011,

založil na výhrade týkajúcej sa rozdielnej kvalifikácie trestného činu podvodu a motívu

účastníctva na trestnom čine vraždy na podklade uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 22. februára 2006 sp. zn. , ktorý podľa jeho názoru odignoroval

predchádzajúci právny názor iného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

vyjadreného v uznesení z 4. decembra 2003 sp. zn. . Podstatou podaného

dovolania je teda snaha dosiahnuť, aby dovolací súd prehodnotil dôkaznú situáciu, ktorá sa

podľa názoru obvineného po vydaní rozhodnutia senátu 3 To nezmenila a na základe iného

hodnotenia dospel k odlišným skutkovým záverom, než aké následne urobili prvostupňový

a odvolací súd.

Obvinený argumenty odôvodňujúce nesprávnosť právneho posúdenia žalovaného

skutku a motívu v skutočnosti odvodzoval od vlastného hodnotenia v konaní vykonaných

dôkazov, ale bez zohľadnenia skutkových zistení a záverov súdov v pôvodnom konaní

po vydaní uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4. decembra 2003 sp. zn.

, čo je v zmysle vyššie uvedeného rozboru neprípustné.

Rovnako neprípustným v dovolacom konaní je aj namietanie nesprávneho, či

neúplného zistenia motívu páchateľa v dôsledku nevykonaného dokazovania alebo

nesprávneho vyhodnotenia vykonaného dokazovania, keďže tento argument predstavuje

namietanie skutkových zistení.

Na základe uvedeného dovolací súd konštatuje, že právna kvalifikácia skutku

ustáleného súdmi v pôvodnom konaní z hľadiska všetkých jeho zákonných znakov

zodpovedá ustanoveniu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 31. júla 2001, v

zmysle ktorého sa trestného činu podvodu dopustí ten, kto na škodu cudzieho majetku seba

obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu a spôsobí tak na cudzom majetku škodu veľkého

rozsahu.“

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva na spravodlivé

súdne konanie poznamenáva, že tak ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť

č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom),

aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt, resp.

Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade

nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom

vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Európsky súd

pre ľudské práva tiež uviedol, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo

na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie

obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej

miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto

obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé

súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi

použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok konania o dovolaní majú za cieľ zaistiť

riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. taktiež vec Pérez De Rada

Cavanilles c Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie

ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne

viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti

dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny

názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné

uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ). Podľa

ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne

jeho závery, takéto nedostatky nevykazuje. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia podmienok

dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru

o porušení sťažovateľom označených práv (obdobne , ,

, ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa

odôvodňujúcu porušenie základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia

sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv. Napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením

základného práva zaručeného v a práva zaručeného v

dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie

platných procesných noriem upravujúcich postup všeobecných súdov v opravných

konaniach (podobne aj , , ).

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je

povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie v sťažnosti označeného základného práva. V opačnom prípade by

totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti

podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol

znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych

opravných prostriedkoch (obdobne ).

Ústavný súd poznamenáva, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov

uvedených sťažovateľom v sťažnosti môže v zmysle svojej konštantnej judikatúry

zasiahnuť len vtedy, ak by ich rozhodnutie (a postup, ktorý mu predchádza) bolo zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne (napr. ), z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom)

postupe všeobecných súdov. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa názoru

ústavného súdu nemožno považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými

ustanoveniami .

Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

( ) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru)

z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal ním uvádzaný dôvod prípustnosti

dovolania podľa , a pretože súčasťou označených

práv nie je aj povinnosť uznať dôvody prípustnosti dovolania uvádzané sťažovateľom,

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv, reálnosť ktorých by mohol

posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z toho dôvodu pri predbežnom prerokovaní

podľa odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Navyše, argumentácia sťažovateľa obsiahnutá v odôvodnení jeho sťažnosti sa netýka

konania a rozhodnutia, vo vzťahu ku ktorým sťažovateľ žiadal od ústavného súdu

vyslovenie porušenia svojich práv podľa a dohovoru (postup a uznesenie najvyššieho

súdu ako súdu dovolacieho), ale táto smeruje k pochybeniam na strane prvostupňového

súdu a druhostupňového súdu. V súvislosti s viazanosťou návrhom ústavným súdom, ako

aj so zásadou ultra petitum iudex condemnare non potest sa s námietkami, ktoré nemajú

vzťah k sťažnostnému petitu (sťažnosťou napadnutému rozhodnutiu), nepovažoval ústavný

súd za potrebné podrobnejšie vysporiadať.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na to, že v jeho judikatúre sa aj pod

vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ustálil právny názor (napr.

, ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej (už stabilizovanej) judikatúre uvádza (napr. m. m. ,

, , , ), že lehota na prípadné

podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní je považovaná v zásade za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to

konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú.

Z uvedeného preto vo vzťahu k prerokúvanej veci vyplýva, že ak dovolací súd dospel

v sťažovateľovej veci k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nebolo by možné jeho

sťažnosť podľa v časti smerujúcej proti rozhodnutiu, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. januára 2011), odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu

aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti

Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54), ale ústavný súd by sa musel zaoberať námietkami

sťažovateľa smerujúcimi proti označenému uzneseniu najvyššieho súdu ako súdu

odvolacieho a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. [Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 18. januára 2011 rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 2. februára 2010 tak, že podľa § 258 ods. 1 písm. e) a f)

zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu vo výroku o treste

a o spôsobe jeho výkonu a o náhrade škody a, rozhodujúc vo veci podľa § 259 ods. 3

, mu uložil podľa , a

úhrno-súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov so zaradením

na výkon trestu do III. nápravnovýchovnej skupiny. Podľa

zrušil súčasne u sťažovateľa výrok o treste, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného

súdu Trnava sp. zn. z 5. decembra 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 2. apríla 2009, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok

obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili

podklad. Podľa a mu uložil taktiež ochranný

dohľad v trvaní dvoch rokov.]

Keďže sťažovateľ, kvalifikovane právne zastúpený advokátom, v petite sťažnosti

nenamieta ústavnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 18. januára 2011,

ústavný súd nemohol podrobiť toto rozhodnutie ústavnému prieskumu (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, bolo už nadbytočné

rozhodovať o ďalších otázkach nastolených sťažovateľom, a to pokiaľ ide o jeho návrh

na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a na priznanie úhrady trov konania,

v čom bráni nemožnosť konania vo veci samej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013