Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)2bb/384029.71aba5.pdf
PDF · 271.7 KB
No categories available
1TdoV/13/2011
Najvyšší súd 1 Tdo V 13/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Štefana
Harabina a sudcov JUDr. Igora Burgera, JUDr. Viliama Dohňanského, JUDr. Daniela Hudáka
a JUDr. Libora Duľu na neverejnom zasadnutí konanom 25. januára 2011 v Bratislave,
v trestnej veci obvineného J. P. a spol., vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 1 T
13/2002, prejednal dovolania, ktoré podali obvinení J. P., zastúpený JUDr. L. K., advokátom
v B. a M. Z., zastúpený Mgr. M. C., advokátom v T., proti uzneseniu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 18. januára 2011, sp. zn. 4 To 6/2010, a takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. sa dovolania obvinených J. P. a M. Z. o d m i e t a j ú.
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 2. februára 2010, sp. zn. 1 T 13/2002, boli
obvinení J. P. a M. Z. uznaní za vinných nasledovne:
v bode I.
z účastníctva na trestnom čine vraţdy podľa § 10 ods. 1 písm. b/, § 219 ods. 1, 2
písm. h) Tr. zák. účinného do 31. júla 2001,
obvinený M. Z. z trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm.
a) Tr. zák. účinného do 31. júla 2001,
v bode II.
obvinený J. P. z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného
do 31. júla 2001,
v bode III.
obvinený J. P. z účastníctva na trestnom čine poškodzovania cudzej veci podľa § 10
ods. 1 písm. b/, § 257 ods. 1 Tr. zák. účinného do 30. novembra 2000,
obvinený M. Z. z trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm.
b/ Tr. zák. účinného do 30. novembra 2000 a z trestného činu poškodzovania cudzej veci
podľa § 257 ods. 1 Tr. zák. účinného do 30. novembra 2000,
v bode IV.
obvinený J. P. z účastníctva na trestnom čine poškodzovania cudzej veci podľa § 10
ods. 1 písm. b/, § 257 ods. 1 Tr. zák. účinného do 30. novembra 2000,
obvinený M. Z. z trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm.
b/ Tr. zák. účinného do 30. novembra 2000 a z trestného činu poškodzovania cudzej veci
podľa § 257 ods. 1 Tr. zák. účinného do 30. novembra 2000,
v bode V.
obvinený J. P. z účastníctva na trestnom čine poškodzovania cudzej veci podľa § 10
ods. 1 písm. b/, § 257 ods. 1 Tr. zák. účinného do 30. novembra 2000,
obvinený M. Z. z trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185
ods. 2 písm. b/ Tr. zák. účinného do 30. novembra 2000 a z trestného činu poškodzovania
cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Tr. zák. účinného do 30. novembra 2000,
v bode VI.
obvinený J. P. z účastníctva na trestnom čine poškodzovania cudzej veci podľa § 10
ods. 1 písm. b/, § 257 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. júla 2001,
obvinený M. Z. z trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185
ods. 2 písm. b/ Tr. zák. účinného do 31. júla 2001 a z trestného činu poškodzovania cudzej
veci podľa § 257 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. júla 2001, na tom skutkovom základe, ţe
1/ obvinený J. P. v úmysle nevrátiť Ing. J. K., CSc. peniaze z pôţičky v sume
10.000.000,- Sk (331.939,18 Eur), ktoré od neho prevzal 1. februára 2001 a tieţ úrok
z poţičanej sumy vo výške 1.800.000,- Sk (59.749,05 Eur), rozhodol sa, ţe ho dá fyzicky
zlikvidovať, a preto 4. februára 2001 vo večerných hodinách pozval obvineného M. Z. do
svojho bytu v Trnave na V. ul. č. X., kde ho poţiadal, či by bol ochotný za finančnú odmenu
500.000,- Sk (16.596,96 Eur) do konca februára 2001 fyzicky zlikvidovať istú osobu, meno
ktorej mu prezradí, aţ keď prejaví súhlas, pričom obvinený M. Z. prisľúbil, ţe sa vyjadrí na
druhý deň.
Obvinený M. Z. nasledujúci deň navštívil obvineného E. D. v mieste jeho bydliska
v Trnave na N. ul. č. 1 a spýtal sa ho, či by bol ochotný za finančnú odmenu 500.000,- Sk
(16.596,96 Eur), ponúknutú bliţšie neurčenou osobou, fyzicky zlikvidovať istého človeka,
s čím obvinený E. D. súhlasil. Dohodli sa, ţe obvinený M. Z. si ponechá z tejto odmeny sumu
100.000,- Sk (3212,75 Eur), pričom obvinený E. D. prijal od obvineného M. Z. peniaze
v sume 10.000,- Sk (331,94 Eur), ako zálohu na výdavky spojené s realizáciou objednávky.
Obvinený E. D. krátko potom v Trnave na N. ul. č. X. ponúkol svojmu priateľovi
obvinenému I. G. moţnosť zarobenia peňazí v sume 100.000,- Sk (3212,75 Eur) za fyzickú
likvidáciu istého človeka, ktorú si objednala bliţšie neurčená osoba, pričom obvinený I. G.
túto jeho ponuku prijal.
Obvinený M. Z. po akceptovaní objednávky obvineným E. D. navštívil obvineného J.
P. v Trnave v reštaurácii K. v K. M., kde mu oznámil, ţe objednávka bude vybavená, pričom
obvinený J. P. mu odovzdal lístok, na ktorom bolo napísané meno J. K., adresa P., K. ul. č. X.
a okrem toho mu povedal, ţe uvedená osoba pracuje vo V. Ú. J. E., a. s. Trnava a jazdí na
motorovom vozidle zn. AUDI A6, EČ X.
Obvinený M. Z. krátko potom zašiel za obvineným E. D., ukázal mu lístok s menom
a adresou osoby, ktorú treba fyzicky zlikvidovať, ukázal mu pracovisko i dom, v ktorom
uvedená osoba býva, pričom obvinený E. D. ho poţiadal, aby mu obstaral nejakú zbraň.
Obvinený E. D. hneď na to odviezol obvineného I. G. na svojom osobnom motorovom
vozidle do P., kde mu ukázal dom, v ktorom býva osoba určená na likvidáciu, popísal mu túto
osobu a ukázal mu aj pracovisko tejto osoby v T.
Obvinený M. Z., 10. februára 2001 v T. na burze kúpil od nezistenej osoby za sumu
20.000,- Sk (663,88 Eur) samopal československej výroby vzor 24 (26), kal. 7,62x25 mm
(Tokarev), výrobného čísla T 41771 so zásobníkom na 32 ks nábojov, tlmičom hluku výstrelu
a väčším mnoţstvom nábojov, ktorý na druhý deň spoločne s obvineným E. D. vyskúšali na
poli za D. a potom ho odovzdal spolu so zásobníkom, tlmičom a nábojmi obvinenému E. D.
Obvinený E. D. krátko po prevzatí samopalu od obvineného M. Z. v Trnave na N. ul.
č. X. odovzdal tento spolu s príslušenstvom obvinenému I. G., pričom ešte pred odovzdaním
ho spolu vyskúšali na poli za H. a v areáli atletického štadióna S. v T.
Obvinený I. G., vylúčený na samostatné konanie, po prechádzajúcom
niekoľkodennom sledovaní pobytu osoby určenej na likvidáciu 23. februára 2001, v skorých
ranných hodinách na motorovom vozidle značky FIAT UNO patriacom obvinenému E. D.
a opatrenom odcudzenými ŠPZ- kami prišiel do P., tam vozidlo odstavil v blízkosti K. ulice,
preliezol cez oplotenie vysoké 195 cm do dvora rodinného domu č. X. na K. ulici, kde si
pripravil na streľbu samopal s tlmičom hluku, a keď poškodený Ing. J. K., CSc. pribliţne
o 05.20 hod. prichádzal k svojmu motorovému vozidlu, dlhou dávkou zo samopalu vystrieľal
do neho 32 nábojov, čím mu spôsobil mnohopočetné devastujúce strelné poranenia hrudníka,
brucha, horných končatín a pravého stehna, ktorým poškodený Ing. K., CSc. na mieste
podľahol.
Keď obvinený M. Z. 23. februára 2001 osobne oznámil obvinenému J. P. usmrtenie
Ing. J. K., CSc. tento mu v ten istý deň napoludnie v Trnave na parkovisku pred reštauráciou
K. v K. M. odovzdal finančnú odmenu 500.000,- Sk, z ktorej si obvinený M. Z. ponechal
130.000,- Sk (4315,20 Eur), obvinenému E. D. odovzdal 370.000,- Sk (12 281,75 Eur)
a obvinený E. D. si z tejto sumy ponechal 270.000,- Sk (8962,36 Eur) a 100.000,- Sk
(3212,75 Eur) odovzdal obvinenému I. G.
Obvinený I. G. si za uvedené peňazí kúpil v autobazáre osobné motorové vozidlo
značky LANCIA THEMA, ev. č. B.,
2/ obvinený J. P. 1. februára 2001 v Trnave v objekte V. Ú. J. E., a. s. pod zámienkou
pôţičky vylákal od Ing. J. K., CSc. peniaze v sume 10.000.000,- Sk (331.939,18 Eur), ktoré sa
formálne zaviazal vrátiť i s úrokom vo výške 1.800.000,- Sk (59.749,05 Eur), v lehote
do 1. mája 2001, avšak tieto peniaze nemienil Ing. J. K., CSc. nikdy vrátiť, pretoţe ho dal
usmrtiť najatou osobou, čím spôsobil právnemu nástupcovi poškodeného Ing. J. K., CSc. –
Ing. M. K., škodu vo výške 11.800.000,- Sk (391 688,24 Eur),
3/ obvinený J. P. v presne nezistený deň v decembri 1999 v Trnave v reštaurácii
K. v K. M. nahovoril obvineného M. Z., aby vyhodil do vzduchu budovu stajne v S. na J. ul.
č. X., v ktorej choval kone príslušník PZ J. L. so synom R. L., čo obvinený M. Z.
prostredníctvom časovaného nástraţného výbušného systému, ktorý si na tento účel vopred
zhotovil z bliţšie nezisteným spôsobom zadováţenej trhaviny zn. Hexogén, dňa 20. januára
2000 v skorých ranných hodinách vykonal, pričom pri výbuchu došlo k poškodeniu budovy
patriacej Lesom Slovenskej republiky, š.p., odštepnému závodu v S., ktorému vznikla škoda
vo výške 45.500,- Sk (1510,32 Eur) a ďalej došlo k trvalému poškodeniu sluchu troch
športových koní a dvoch ťaţných koní ustajnených v tejto budove, čím vznikla majiteľovi
koní J. L. škoda vo výške 45.000,- Sk (1493,73 Eur) a R. L. škoda vo výške 70.000,- Sk
(2323,57 Eur),
4/ obvinený J. P. v presne nezistený deň v lete 2000 v Trnave v reštaurácii K. v K. M.
nahovoril obvineného M. Z., aby vyhodil do vzduchu auto značky ŠKODA FELÍCIA ŠPZ X.,
ktoré pouţíval príslušník PZ J. L., a s ktorým parkoval v S. na Š. ulici pred obytným blokom
č. 44, čo obvinený M. Z. prostredníctvom časovaného nástraţného výbušného systému, ktorý
si na tento účel vopred zhotovil z bliţšie nezisteným spôsobom zadováţenej trhaviny značky
Danubit 1, dňa 7. júla 2000 v skorých ranných hodinách vykonal, pričom pri výbuchu došlo
k poškodeniu vozidla, čím Odborovému zväzu polície v Trnave vznikla škoda vo výške
129.700,- Sk (4305,25 Eur) a v dôsledku tlakovej vlny boli porozbíjané aj sklenené výplne na
obytných blokoch č. 44 a 46, čím vznikla majiteľom bytov, zastúpených predsedom
spoločenstva vlastníkov bytov J. H., škoda vo výške 13.594,- Sk (451,24 Eur),
5/ obvinený J. P. v presne nezistený deň začiatkom októbra 2000 v T. v reštaurácii K.
v K. M. nahovoril obvineného M. Z., aby F. K. podpálil osobné motorové vozidlo značky
FORD TRANZIT, ŠPZ X., s ktorým menovaný parkoval v T. na P. ulici pred domom č. X.,
čo obvinený M. Z. prostredníctvom zápalnej fľaše s technickým benzínom, ktorú si na tento
účel vopred pripravil, dňa 10. októbra 2000 v skorých ranných hodinách uskutočnil, pričom
došlo k poškodeniu vozidla, čím F. K. vznikla škoda vo výške 60.000,- Sk (1991,64 Eur),
6/ obvinený J. P. v presne nezistený deň v decembri 2000 v T. v reštaurácii K. v K. M.
nahovoril obvineného M. Z., aby vyhodil do vzduchu osobné motorové vozidlo značky ALFA
ROMEO 156, ŠPZ X., pouţívané bývalým príslušníkom PZ R. B., ktorý s ním parkoval
v Trnave na Č. ulici pred obytným blokom č. X., čo obvinený M. Z. prostredníctvom
nástraţného výbušného systému, ktorý si na tento účel vopred zhotovil z bliţšie nezisteným
spôsobom zadováţenej trhaviny značky SEMTEX, 30. decembra 2000 v skorých ranných
hodinách vykonal, pričom pri výbuchu došlo k poškodeniu vozidla, čím firme S., s. r. o.,
D. K. vznikla škoda vo výške 17.218,80,- Sk (571,56 Eur).
Krajský súd v Trnave:
obvinenému J. P. uloţil podľa §§ 35 ods. 2, 39a ods. 2 písm. c), 219 ods. 2 Tr. zák.
účinného do 31. júla 2001 ( ďalej len „Tr. zák.“) súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 14
(štrnásť) rokov so zaradením na výkon trestu do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. u tohto obvineného súčasne zrušil výrok o treste, ktorý mu bol
uloţený rozsudkom Okresného súdu Trnava z 5. decembra 2008, sp. zn. 6 T 36/2008, v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 2. apríla 2009, sp. zn. 4 To 4/2009, ako aj
všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu,
ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa §§ 53 ods. 1, 54 ods. 1 Tr. zák. účinného do
31. decembra 2005 mu bol uloţený peňaţný trest vo výmere 2.000.000,- Sk (66.388 Eur).
Podľa 54 ods. 3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 mu bol pre prípad zmarenia výkonu
peňaţného trestu uloţený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov.
Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov mu
uloţil aj ochranný dohľad v trvaní 2 (dvoch) rokov.
Obvinenému M. Z. uloţil podľa § 35 ods. 1, § 39a ods. 2 písm. c/, 219 ods. 2 Tr. zák.
úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12,5 (dvanásť a pol) roka so zaradením na výkon trestu
do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny. Podľa § 55 ods. 1 písm. a/, 3 Tr. zák. vyslovil aj
trest prepadnutia veci – samopalu Československej výroby, vzor 24 (26) kalibru 7,62x25 mm
(TOKAREV), výrobné číslo: X. s tlmičom s tým, ţe vlastníkom prepadnutej veci sa stal štát.
Podľa § 229 ods. 1 Tr. por. bola poškodená Ľ. K., nar. X., bytom P., ul. K. 11,
s nárokom na náhradu škody odkázaná na konanie vo veciach občianskoprávnych.
Týmto rozsudkom rozhodol krajský súd aj o vine a treste pre obvineného E. D..
Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie krajský prokurátor, obvinení P.
a Z., poškodení Ľ. K. a Ing. M. K..
O týchto odvolaniach rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
rozsudkom z 18. januára 2011, sp. zn. 4 To 6/2010, tak, ţe podľa § 256 Trestného poriadku
účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“) odvolanie obvineného Z.
zamietol a o odvolaní obvineného P. rozhodol tak, ţe podľa § 258 ods. 1 písm. e/, písm. f/
Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu vo výroku o treste a spôsobe
jeho výkonu a vo výroku o náhrade škody a rozhodujúc vo veci podľa § 259 ods. 3 Trestného
poriadku mu uloţil podľa § 35 ods. 2, § 39a ods. 2 písm. c/, 219 ods. 2 Tr. zák. úhrnno-
súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 15 (pätnásť) rokov so zaradením na výkon trestu do III.
(tretej) nápravnovýchovnej skupiny. Podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. u tohto obvineného súčasne
zrušil výrok o treste, ktorý mu bol uloţený rozsudkom Okresného súdu Trnava z 5. decembra
2008, sp. zn. 6 T 36/2008, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 2. apríla 2009,
sp. zn. 4 To 4/2009, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce,
pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 76 ods. 1, § 78
ods. 1 Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov mu uloţil aj ochranný dohľad
v trvaní 2 (dvoch) rokov. Podľa § 228 ods. 1 Trestného poriadku mu súd uloţil aj povinnosť
nahradiť poškodenému Ing. M. K., nar. X., bytom P., ul. K. 11, škodu vo výške 11.800.000,-
Sk (391.688,24 Eur), pričom podľa § 229 ods. 2 Trestného poriadku poškodeného Ing. M. K.
so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na konanie vo veciach občiansko-právnych.
Týmto rozsudkom rozhodol najvyšší súd aj o odvolaní krajského prokurátora
týkajúceho sa obvineného E. D..
Krajský súd v Trnave predloţil 17. júna 2011 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
dovolania, ktoré podali obvinení P. 4. apríla 2011 a Z. 3. júna 2011, prostredníctvom
obhajcov na Krajskom súde v Trnave proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 18. januára 2011, sp. zn. 4 To 6/2010. Domáhali sa nimi, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako súd dovolací vyslovil porušenie zákona v ich neprospech z dôvodu uvedeného
v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Obvinený Z. uplatnil aj dovolacie dôvody podľa §
371 ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. e/, písm. g/ Tr. por.
Obvinený P. v podanom dovolaní zrekapituloval doterajší priebeh súdneho konania
v tejto trestnej veci. V rámci toho citoval z uznesenia najvyššieho súdu zo
4. decembra 2003, sp. zn. 3 To 60/2003, podrobujúc právne názory v ňom uvedené vlastnému
hodnoteniu. V tejto súvislosti poprel, ţe motívom vraţdy mala byť pôţička od poškodeného
K.. Spochybnil aj svoju vinu z trestného činu podvodu. Zdôraznil, ţe krajský aj najvyšší súd
sa vo svojich ďalších rozhodnutiach vydaných v tejto trestnej veci (uznesenie najvyššieho
súdu z 22. februára 2006, sp. zn. 4 To 5/2006, rozsudok krajského súdu z 2. februára 2010, sp.
zn. 1 T 13/2002) odchýlili od právneho názoru vysloveného v uznesením najvyššieho súdu zo
4. decembra 2003, čím je daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Nerešpektovaním právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného v citovanom uznesení mal
byť obvinený nezákonne odsúdený za skutok kvalifikovaný ako trestný čin podvodu, ktorý
bol zároveň motívom účastníctva na trestnom čine vraţdy. Doplnením dovolania
zo 14. decembra 2011 rozšíril podané dovolanie aj o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. b/ Tr. por. V dovolaní navrhol, aby najvyšší súd po vyslovení porušenia zákona z vyššie
uvedených dôvodov zrušil v napadnutých výrokoch rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 18. januára 2011, sp. zn. 4 To 6/2010, ako aj rozsudok Krajského súdu v Trnave
z 2. februára 2010, sp. zn. 1 T 13/2002, a aby prikázal Krajskému súdu v Trnave, aby vec
v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Alternatívne, aby dovolací súd v zmysle §
386 ods. 2 Tr. por. zrušil v napadnutých rozsudkoch výrok o vine z trestného činu podvodu
podľa § 250 ods. 1, 5 Tr. zák., pokiaľ dôjde k záveru, ţe účastníctvo na trestnom čine vraţdy
bolo dôkazmi preukázané pri absencii nepreukázaného motívu.
Dovolanie obvineného Z. z 3. júna 2011 bolo viackrát dopĺňané, jednak
prostredníctvom obhajcu (25. júla 2011), jednak vlastnými písomnými podaniami
obvineného. Po výzve najvyššieho súdu na odstránenie procesných nedostatkov skôr
podaných vlastných doplnení dovolania, obvinený prostredníctvom svojho obhajcu
22. novembra 2011 predloţil kvalifikované doplnenie dovolania, ktoré je z hľadiska
dovolacích dôvodov a ich argumentácie po obsahovej stránke totoţné s dovolaním
z 3. júna 2011 a jeho doplnením z 25. júla 2011. V dovolaní uviedol dovolacie dôvody podľa
§ 371 ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. e/, písm. g/, písm. i/ Tr. por.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por. obvinený Z. uviedol,
ţe v predmetnej trestnej veci bolo zmenené poradie podania obţaloby v podacej knihe z roku
2002 z čísla 12 na číslo 13, v dôsledku čoho bola jeho trestná vec pridelená senátu, ktorého
predsedom bol JUDr. Sládok. Týmto prepisom došlo podľa Z. k zmene v zloţení senátu, čím
bolo porušené jeho právo na zákonného sudcu, ako aj právo na spravodlivé prejednanie veci.
Aj táto zmena u neho vyvolala pochybnosti o nestrannosti a nezávislosti súdu. V tejto
súvislosti poukázal aj na dva nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
V spojitosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. obvinený Z.
namietal porušenie zásady rovnosti zbraní. Kým návrhom na doplnenie dokazovania zo strany
prokuratúry malo byť vyhovené v plnom rozsahu, jeho návrhy súd údajne neakceptoval.
Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu videl aj v tom, ţe súd mal rozhodnúť na základe
dôkazov, ktoré neboli vykonané kontradiktórnym spôsobom. Podľa obvineného súd na
hlavnom pojednávaní prečítal výpovede svedkov bez jeho súhlasu, pričom výpovede
niektorých z nich boli vykonané pred iným senátom krajského súdu (napr. svedka V. S., K.
K., J. K. a ďalších). Uvedeným postupom bol podľa Z. naplnený aj dovolací dôvod podľa §
371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.
V rámci odôvodnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por.
odkázal na námietky uvedené k dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por., ktoré
podľa neho preukazujú, ţe JUDr. Sládok mal byť vylúčený z úkonov trestného konania.
V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. konštatoval,
ţe priznanie sa ku skutkom v bode 1/ a 6/ je poľahčujúcou okolnosťou, na ktorú mal súd
prihliadať. Vzhľadom na to, ţe dokazovanie podľa obvineného nebolo vykonané v potrebnom
rozsahu, vec nebola správne právne posúdená. Namietal, ţe súd neaplikoval ustanovenie § 33
Tr. zák., hoci v jeho prípade boli naplnené štyri poľahčujúce okolnosti. K ostatným skutkom
uviedol, ţe v priebehu celého dokazovania nevyšli najavo ţiadne relevantné dôkazy, ktoré by
jeho vinu nejakým spôsobom preukázali. Zdôraznil, ţe je nevinný a ţe v zmysle zásady
in dubio pro reo mal byť pre tieto skutky oslobodený spod obţaloby. V rámci tohto
dovolacieho dôvodu namietal aj výšku trestu. Uloţený trest povaţoval za neprimerane prísny,
nezohľadňujúci neprimeranú dĺţku konania, ani poľahčujúce okolnosti. Súd mal v danom
prípade aplikovať ustanovenie o mimoriadnom zníţení trestu.
V rámci doplnenia dovolania z 25. júla 2011 namietal porušenie článku 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd zo strany odvolacieho súdu, ktorý sa údajne nezaoberal
jeho tvrdeniami v podanom odvolaní. Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţoval z dôvodu
nedostatočného odôvodnenia za nepreskúmateľné, porušujúce právo na obhajobu a právo
na spravodlivý proces.
Z týchto dôvodov obvinený Z. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
v zmysle § 386 ods. 1 Tr. por. vyslovil rozsudkom porušenie zákona podľa § 371 ods. 1
písm. b/, písm. c/, písm. e/, písm. g/, písm. i/ Tr. por. a podľa § 386 ods. 2 Tr. por. zrušil
rozsudok Krajského sudu v Trnave z 2. februára 2010, sp. zn. 1 T 13/2002 v spojitosti
s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. januára 2011, sp. zn. 4 To 6/2010.
Podľa § 388 ods. 1, ods. 2 Tr. por. navrhol, aby dovolací súd prikázal vec inému senátu
Krajského súdu v Trnave, prípadne inému súdu toho istého druhu a stupňa, aby ju
v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Zároveň v zmysle § 380 Tr. por. ţiadal
o prepustenie z výkonu trestu (z väzby), nakoľko uţ maximálna zákonom stanovená lehota
pre trvanie väzby bola vykonaná.
K dovolaniu obvineného P. sa v zmysle § 376 Tr. por. vyjadril prokurátor krajskej
prokuratúry, podľa ktorého obvinený namieta správnosť a úplnosť zisteného skutku, čo je
v dovolacom konaní neprípustné. Navrhol, aby dovolací súd podľa § 382 písm. c/
Tr. por. podané dovolanie obvineného P. odmietol.
Obvinený Z. vo vyjadrení k dovolaniu obvineného P. uviedol, ţe konaniu
a rozhodovaniu, ktorého nesprávnosť bola napadnutá, predchádza porušovanie práv obhajoby,
dodatočný prepis podacej knihy obţalôb a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky.
V zmysle § 376 Tr. por. sa k dovolaniu obvineného Z. vyjadril prokurátor krajskej
prokuratúry, ktorý ho označil za neopodstatnené. Predseda senátu JUDr. Pavol Sládok bol
zákonným sudcom. Po zmene prísediacich sa hlavné pojednávanie vykonalo v súlade s § 219
ods. 2 Trestného poriadku. Právo obvineného Z. na obhajobu bolo rešpektované v celom
konaní a pokiaľ súd niektorým jeho návrhom na doplnenie dokazovanie nevyhovel, nešlo
o dôkazy zásadné (k ţalovaným skutkom), ale o dôkazy k nepodstatným okolnostiam prípadu.
Dôkazy, na ktorých súd zaloţil svoje rozhodnutie, boli vykonané v súlade s procesnými
predpismi. Ďalšie dovolacie dôvody uvádzané obvineným boli podľa prokurátora uplatňované
mimo rámca ustanovenia § 371 Trestného poriadku. Navrhol preto dovolanie obvineného Z.
podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť.
K dovolaniam obvinených P. a Z. sa vyjadril aj obvinený D., podľa ktorého krajský aj
najvyšší súd porušili zákon i v tom, ţe vec nesprávne právne posúdili v spojitosti s uloţeným
trestom. Ţiadal o zrušenie oboch napadnutých rozsudkov.
Poškodený Ing. M. K., zastúpený advokátom JUDr. R. B., v rámci vyjadrenia sa
k dovolaniam obvinených P. a Z. uviedol, ţe vec bola správne právne posúdená. Vykonaným
dokazovaním bolo spoľahlivo preukázané, kto škodu spôsobil a v akej výške. Ako poškodený
si škodu riadne a včas uplatnil, čím došlo k splneniu všetkých predpokladov na zaviazanie
obvineného P. na jej úhradu.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil, ţe dovolania sú prípustné (§ 368
ods.1, 2 písm. h) Tr. por.), boli podané oprávnenými osobami (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.
účinného do 31. augusta 2011), v zákonnej lehote a na mieste, kde moţno tento mimoriadny
opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, 2 Tr. por. účinného do 31. augusta 2011),
ale súčasne po preskúmaní veci zistil aj to, ţe podané dovolania je potrebné odmietnuť na
neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, ţe nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr.
por. účinného do 31. augusta 2011 (§ 382 písm. c ) Tr. por.).
Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam
súdov je určený na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, ako to
vyplýva z konštrukcie jednotlivých dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a/ aţ
písm. l/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011, resp. aj podľa § 374 ods. 3 Tr. por. Dovolanie
má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôleţitou
zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto moţnosti podania dovolania,
vrátane dovolacích dôvodov, musia byť nutne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto
mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia. Dôvody
dovolania sú - v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre zrušenie rozsudku v odvolacom
konaní - podstatne uţšie.
Podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011
dovolanie moţno podať len, ak rozhodnutie je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení
zisteného skutku, alebo na nesprávnom pouţití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť
a úplnosť zisteného skutkového stavu však dovolací súd nemôţe skúmať a meniť.
Namietanie iných skutočností, ako spochybňovanie vyhodnotenia vykonaného
dokazovania, iné hodnotenie skutku predstavuje namietanie skutkových zistení a záverov,
čo vyššie citované ustanovenie Trestného poriadku nepripúšťa. Skutkové zistenia (v tomto
smere aj hodnotenie vykonaného dokazovania) súdov prvého a druhého stupňa sú pre
dovolací súd záväzné a tento nemôţe na nich nič meniť. Dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok neslúţi na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa.
Ťaţisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môţe
doplňovať, prípadne korigovať len odvolací súd.
Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera
o dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 len
z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené.
Z tohto pohľadu hodnotí aj skutočnosť, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného,
bol v tzv. skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej
podstaty príslušného trestného činu (porovnaj rozh. č. 47/2008, Zbierka stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 5/2008).
Uvedený dovolací dôvod pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu ku skutkovému
stavu zistenému súdmi niţších stupňov. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, ţe skutok
ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôţe
skúmať a meniť) bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu uvedenú
v osobitnej časti Trestného zákona. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje
naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. účinného do 31. augu-
sta 2011. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda dovolací súd povinný
prezumovať.
Z obsahu podaného dovolania je zrejmé, ţe obvinený P. existenciu uplatneného
dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011,
zaloţil na výhrade týkajúcej sa rozdielnej kvalifikácie trestného činu podvodu a motívu
účastníctva na trestnom čine vraţdy na podklade uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 22. februára 2006, sp. zn. 4 To 5/2006, ktorý podľa jeho názoru odignoroval
predchádzajúci právny názor iného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
vyjadreného v uznesení z 4. decembra 2003, sp. zn. 3 To 60/2003. Podstatou podaného
dovolania je teda snaha dosiahnuť, aby dovolací súd prehodnotil dôkaznú situáciu, ktorá sa
podľa názoru obvineného po vydaní rozhodnutia senátu 3 To nezmenila a na základe iného
hodnotenia dospel k odlišným skutkovým záverom, neţ aké následne urobili prvostupňový
a odvolací súd.
Obvinený argumenty odôvodňujúce nesprávnosť právneho posúdenia ţalovaného
skutku a motívu v skutočnosti odvodzoval od vlastného hodnotenia v konaní vykonaných
dôkazov, ale bez zohľadnenia skutkových zistení a záverov súdov v pôvodnom konaní
po vydaní uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4. decembra 2003, sp. zn.
3 To 60/2003, čo je v zmysle vyššie uvedeného rozboru neprípustné.
Rovnako neprípustným v dovolacom konaní je aj namietanie nesprávneho, či
neúplného zistenia motívu páchateľa v dôsledku nevykonaného dokazovania alebo
nesprávneho vyhodnotenia vykonaného dokazovania, keďţe tento argument predstavuje
namietanie skutkových zistení.
Na základe uvedeného dovolací súd konštatuje, ţe právna kvalifikácia skutku
ustáleného súdmi v pôvodnom konaní z hľadiska všetkých jeho zákonných znakov zodpovedá
ustanoveniu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 31. júla 2001, v zmysle ktorého
sa trestného činu podvodu dopustí ten, kto na škodu cudzieho majetku seba obohatí tým,
ţe uvedie niekoho do omylu a spôsobí tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu.
Obvinený Z. v dovolaní vidí naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
b) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011, v tom ţe senát predsedu JUDr. Pavla Sládka bol
nezákonne zloţený. Jednak z dôvodu neprehľadného pridelenia trestnej veci podľa
prepísaného poradia podacej knihy (obţaloba zapísaná ako 12. v poradí bola prepísaná na
obţalobu zapísanú ako č. 13), ako aj zo zaujatosti predsedu senátu, poukazujúc v tejto
súvislosti na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 256/03 a sp. zn.
I. ÚS 13/06, ktoré dokazujú porušenie jeho práva na obhajobu. Na tento dovolací dôvod
upozorňuje dodatočne aj obvinený J. P. a v tejto spojitosti odkazuje na argumentáciu
obvineného M. Z..
Dovolací súd k tomuto dovolaciemu dôvodu dodáva, ţe pod „nezákonne zloţeným
súdom“ sa rozumie súd, ktorý je obsadený v rozpore s ustanoveniami určujúcimi zloţenie
súdu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. V danej veci tomu tak nebolo, lebo na súdoch
oboch stupňov konali senáty zloţené v súlade s príslušným rozvrhom práce súdu, resp.
postupovali podľa zákona. Abstraktný a ničím nepodloţený charakter má tvrdenie o spáchaní
trestného činu zasahovania do nezávislosti súdu, ktoré sa opiera o údajne neoprávnenú
dodatočnú zmenu predsedu senátu, a to tým spôsobom, ţe prepísaním bolo zmenené poradie
predsedu senátu Krajského súdu v Trnave v podacej knihe z čísla 12 na číslo 13. Údajné
manipulovanie so zloţením senátu pri podaní obţaloby má odôvodňovať aj podanie námietok
proti celému senátu. Avšak po preskúmaní podacej knihy obţalôb z roku 2002, Najvyšší súd
Slovenskej republiky konštatuje, ţe uvedený zápis je v chronologickom poradí podľa dátumu
podania obţaloby. Znamená to, ţe po obţalobe s poradovým číslom 12 zo 6. júna 2002,
nasleduje obţaloba s poradovým číslom 13 zo 7. júna 2002 (pridelené nepárne čísla senátu
JUDr. Pavla Sládka). Prepísanie poradového čísla 12 na číslo 13 je len zrejmou chybou
v písaní pracovníčky podateľne, čo logicky odôvodňuje chronologické poradie za sebou
idúcich čísel. Takéto pochybenie je vo všeobecnosti neţelané, ale zároveň je príslušným
postupom odstrániteľné. Navyše v tomto prípade neexistuje konkrétnymi skutočnosťami
zistený dôvod na podozrenie, či iný prípadný motív zasahovania do zloţenia senátu v trestnej
veci obvineného P. a spol.
Z tých istých dôvodov, aké obvinený Z. uvádza k dovolaciemu dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. b/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 podáva dovolanie aj podľa § 371 ods. 1
písm. e/ Tr. por. v znení účinnom do 31. augusta 2011, v zmysle ktorého vo veci konal alebo
rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený
z vykonávania úkonov trestného konania.
Podľa § 30 ods. 1 Tr. por. účinného do 31. decembra 2005, z vykonávania úkonov
trestného konania je vylúčený sudca, prísediaci, vyšší súdny úradník, prokurátor,
vyšetrovateľ, policajný orgán a zapisovateľ, u ktorého moţno mať pochybnosti o nezaujatosti
pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon dotýka, k ich
obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu
činnému v trestnom konaní.
Uvedené ustanovenie Trestného poriadku v záujme zabezpečenia dôvery verejnosti v
nestrannosť postupu orgánov činných v trestnom konaní vylučuje z vykonávania úkonov
trestného konania ten orgán, u ktorého mohli vzniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti. Tieto
dôvody spočívajú v okolnostiach, ktoré charakterizujú pomer úradnej osoby k prejednávanej
veci alebo osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, prípadne k ich zástupcom,
splnomocnencom a obhajcom.
Pomerom k prejednávanej veci treba pritom rozumieť určitú zainteresovanosť orgánu
trestného konania na skutkoch, pre ktoré sa vedie trestné stíhanie. Pomerom orgánu trestného
konania k osobám uvedeným v § 30 ods. 1 Tr. por. účinného do 31. decembra 2005
sa rozumie vzťah tohto orgánu k niektorej z uvedených osôb, ktorý môţe vo verejnosti
vyvolať pochybnosti o jeho nezaujatosti práve pre tento vzťah, ktorý prípadne existuje
aj mimo rámec konania. Uplatnenie tohto inštitútu teda prichádza do úvahy len vtedy,
ak je existencia takéhoto vzťahu, resp. pomeru preukázaná.
V konkrétnom prípade sa však nič také nezistilo a takéto skutočnosti nemoţno
odvodzovať len z toho, ţe obvinený podával proti sudcom konajúceho senátu, ako aj proti
všetkým sudcom Krajského súdu v Trnave, neustále opakované námietky zaujatosti (ako napr.
námietka obvineného M. Z. zo 16. februára 2004, 21. decembra 2004, 8. apríla 2005,
19. septembra 2006, 24. apríla 2009 a iné). K otázke vylúčenia sudcov z vykonávania úkonov
trestného konania v tejto veci na základe všeobecných tvrdení obvineného o ich zaujatosti, je
treba uviesť, ţe príslušné senáty sa niekoľkokrát zaoberali námietkami zaujatosti zo strany
obvineného Z., ale aj iných obvinených. Rozhodnutia v tomto smere sú právoplatné a je
nevyhnutné ich rešpektovať. Na tomto závere nemôţe nič zmeniť ani skutočnosť, ţe obvinený
sa s týmito rozhodnutiami a argumentáciou uvedenou v ich odôvodnení nestotoţňuje.
Rozdielnosť právnych názorov orgánov činných v trestnom konaní a súdu
na prejednávanú vec na jednej strane a procesných strán na druhej strane, pokiaľ ide o právne
otázky, ktoré sa majú vo veci riešiť, nemôţe byť bez konkretizovania relevantných
skutočností z hľadiska § 30 ods. 1 Tr. por. účinného do 31. decembra 2005 podkladom
na vznesenie námietky zaujatosti konkrétneho sudcu alebo sudcov, lebo neodôvodňujú
ich zaujatosť zo zákonom predpokladaných dôvodov, t.j. pre pomer k prejednávanej veci
alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka (a ich obhajcom, zákonným zástupcom
a splnomocnencom) alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní (porovnaj rozh.
č. 34/2008, Zbierka stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky,
zošit 4/2008).
Pod dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. účinného do 31. augu-
sta 2011 nie je moţné zaradiť také námietky, ktoré sa týkajú údajného zaujatého prístupu
sudcov k prejednávanej veci a ktoré majú len abstraktný resp. všeobecný charakter.
Rozhodnutie napadnuté dovolaním obvineného M. Z. nebolo postihnuté tým, ţe by vo veci
konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť
vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, a preto ním uvádzaný dôvod dovolania
podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 nie je daný.
Z dovolania obvineného Z. vyplýva i osobitný dovolací dôvod spočívajúci v tom,
ţe mu bolo upreté právo na obhajobu, pokiaľ ide o hodnotenia a odmietnutia vykonania
navrhnutých dôkazov, čím boli porušené zásady rovnosti zbraní a zistenia náleţitého
skutkového stavu.
Právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu
zabezpečujúcim „rovnosť zbraní“ medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom ako
ţalobcom v trestnom konaní na strane druhej. Táto základná zásada trestného konania je
v Trestnom poriadku upravená v ustanovení § 2 ods. 9 Tr. por., vyplýva z čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a je garantovaná v ďalších významných právnych dokumentoch, akými
sú Listina základných práv a slobôd a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý
čas a moţnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
Porušenie práva na obhajobu je závaţnou, resp. podstatnou chybou konania. Dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 je však koncipovaný
oveľa uţšie, nie je ním akékoľvek (resp. kaţdé) porušenie práva na obhajobu, ale len
porušenie tohto práva „zásadným spôsobom“.
Pri posudzovaní, či v tom - ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo
obvineného na obhajobu, sú dôleţité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné
vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu
je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené
aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na ne v konaní a pri
rozhodovaní prihliadalo.
Vychádzajúc z toho, právo na obhajobu zahŕňa viacero komponentov a dovolací
dôvod v tomto zmysle bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení Trestného
poriadku o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov smerujúcich k rozhodnutiu
vo veci bez prítomnosti obhajcu a pod., čo sa v posudzovanom prípade nezistilo. Naopak,
obvinený vyuţíval v celom rozsahu moţnosť aktívnej osobnej obhajoby i obhajoby
prostredníctvom obhajcu. Z obsahu zväzkov spisového materiálu vyplýva, ţe obvinený mal
moţnosť od začiatku konania sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kládli
za vinu, k dôkazom o nich, robiť návrhy, podávať ţiadosti a opravné prostriedky, zúčastňovať
sa na procesných úkonoch osobne i prostredníctvom obhajcu, vypočúvať svedkov, ktorých
sám alebo prostredníctvom obhajcu navrhol a klásť im otázky.
Neobstojí ani tvrdenie obvineného, ţe jeho právo na obhajobu bolo zásadným
spôsobom porušené práve tým, ţe súdy nezabezpečili do spisu aj dôkazy svedčiace
v prospech obvineného. Povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu je zaoberať
sa kaţdým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď
vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, ţe sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú.
Nemoţno však úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
účinného do 31. augusta 2011 na podklade toho, ţe sa návrhu na vykonanie dôkazu
nevyhovelo. Právo na obhajobu obvinených nemôţe byť porušené ani tým, ţe súd,
vychádzajúc zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, hodnotí dôkazy ináč, neţ je predstava
obvineného alebo inej strany v konaní.
V súvislosti s porušením práva na obhajobu obvinený Z. odkazuje aj na nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedené pod sp. zn. III. ÚS 256/03 a I. ÚS 13/06, ktoré
podľa jeho názoru dokazujú, ţe dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. účinného
do 31. augusta 2011 naplnený bol. Zároveň ţiada, aby v zmysle ustanovenia § 362b ods. 1,
ods. 2 Tr. por. boli zrušené rozsudky súdov oboch stupňov a vec vrátená do štádia trestného
konania, ktoré bezprostredne predchádzalo vydaniu citovaných rozhodnutí.
Podľa § 362b ods. 1 Tr. por. po doručení nálezu ústavného súdu, ktorým bolo zrušené
rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu alebo jeho časť, pokračuje orgán
činný v trestnom konaní alebo súd v tom štádiu trestného konania, ktoré bezprostredne
predchádzalo vydaniu zrušeného rozhodnutia, ak zákon alebo nález ústavného súdu
neustanoví inak. Orgán činný v trestnom konaní alebo súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo veci ústavný súd. Podľa ods. 2 tohto
ustanovenia sa odsek 1 pouţije primerane, ak ústavný súd nálezom zakázal orgánu činnému v
trestnom konaní alebo súdu, aby pokračoval v porušovaní Ústavou zaručeného základného
práva alebo slobody, a prikázal mu, aby, ak je to moţné, obnovil stav pred ich porušením.
Vzhľadom na námietku obvineného, ţe trestné konanie sa má vrátiť do štádia pred
porušovaním jeho práv, je nutné vysvetliť, ţe podmienkou pre takýto osobitný spôsob
konania je to, aby rozhodnutie bolo zrušené alebo v zmysle odseku 2, aby ústavný súd
nálezom zakázal súdu, aby pokračoval v porušovaní Ústavou zaručeného základného
práva alebo slobody, a prikázal mu, aby, ak je to možné, obnoviť stav pred ich
porušením.
Ústavný súd v náleze z 11. apríla 2006, sp. zn. I. ÚS 13/06, síce rozhodol, ţe pri
rozhodovaní o ţiadosti obvineného o prepustení z väzby krajský súd porušil právo
na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie,
ale vo zvyšnej časti sťaţnosti nevyhovel. Obdobne rozhodol ústavný súd aj v náleze
z 29. septembra 2004, sp. zn. III. ÚS 256/03, keď priznal, ţe právo na primeraný čas
a moţnosti na prípravu obhajoby a právo na osobnú obhajobu počas výkonu väzby v jeho
trestnej veci, nezabezpečením prístupu k právnym predpisom publikovaným v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky, porušené bolo a prikázal Ú.stavuna výkon väzby zabezpečiť
prístup k týmto právnym predpisom, ale vo zvyšnej časti sťaţnosti nevyhovel. Ani v jednom
z posudzovaných nálezov ústavný súd v zmysle vyššie uvedenej podmienky nerozhodol.
Najvyšší súd aj v tejto súvislosti preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i konanie,
ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe námietku obvineného o porušení jeho právo
na obhajobu zásadným spôsobom v konaní, nie je moţné akceptovať.
Obvinený Z. tieţ poukázal na naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
g/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 v tom smere, ţe rozhodnutie je zaloţené
na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Podľa § 89 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, za dôkaz môţe poslúţiť
všetko, čo môţe prispieť na náleţité objasnenie veci a čo bolo získané zákonným spôsobom z
dôkazných prostriedkov.
Za zákonný spôsob získania dôkazu z dôkazných prostriedkov v zmysle § 89 ods. 3
Tr. por. účinného do 1. januára 2006, treba povaţovať jednak splnenie formálnych, t.j.
procesných podmienok vyţadovaných Trestným poriadkom alebo iným osobitným zákonom
na vykonanie konkrétneho dôkazu a jednak splnenie obsahových (materiálnych) podmienok,
t.j. aby úkon, pouţitý dôkazný prostriedok na vykonanie resp. získanie dôkazu, bol zameraný
na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a pouţitý môţe byť.
V súvislosti s týmto dovolacím dôvodom upozorňuje obvinený na to, ţe si
prvostupňový súd nevyţiadal súhlas na vykonanie dôkazu čítaním svedeckých výpovedí a tieţ
na výpovede svedkov, ktorí vypovedali pred iným senátom v inom zloţení neţ pred senátom
krajského súdu, ktorý vo veci rozhodoval (výpovede svedkov - V. S., K. K., J. K. a iní).
Vo vzťahu k týmto námietkam, je nutné zdôrazniť, ţe členovia senátu, sudkyne
JUDr. Darina Wolfová a Mgr. Anna Mizerová, boli zaradené do senátu 1T zákonným
spôsobom (dodatkom k rozvrhu práce vydanom pod Spr. 510/2005 22. januára 2006 v zmysle
ustanovenia § 50 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov)
v dôsledku dlhodobej práceneschopnosti jedného z členov pôvodného senátu (sudcu JUDr.
Jozefa Mikuláša), pričom hlavné pojednávanie v trestnej veci obvineného P. a spol. bolo
vykonané znova v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006.
V zmysle citovaného ustanovenia pri pokračovaní v odročenom hlavnom pojednávaní
oznámi predseda senátu podstatný obsah doterajšieho pojednávania. Ak sa však zmenilo
zostavenie senátu, alebo ak to treba z iného dôvodu, musí byť hlavné pojednávanie vykonané
znovu; to neplatí, ak obţalovaný súhlasí so zmenou prísediaceho v zloţení senátu.
Podľa § 211 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 namiesto výsluchu svedka
na hlavnom pojednávaní moţno čítať zápisnicu o jeho výpovedi, ak súd nepokladá osobný
výsluch za potrebný a prokurátor aj obţalovaný s tým súhlasia. Súhlas obţalovaného nie je
potrebný, ak sám požiadal, aby sa hlavné pojednávanie konalo v jeho neprítomnosti;
o tejto skutočnosti musí byť obţalovaný v predvolaní poučený.
Vzhľadom na vyjadrené neobstojí ani tvrdenie obvineného Z., ţe čítanie svedeckých
výpovedí na hlavnom pojednávaní bez jeho súhlasu je nezákonným dôkazom, keďţe bol
o tejto skutočnosti v predvolaní poučený (č. l. 5037, zv. VIII) a obvinený listom z 1. februára
2010 (č. l. 5057, zv. VIII.) dal súhlas, aby sa hlavne pojednávanie 2. febru-
ára 2010 konalo v jeho neprítomnosti, čím boli splnené zákonné podmienky v zmysle
citovaného ustanovenia.
Na podklade konštatovaného je zrejmé, ţe dôkazy, z ktorých pri rozhodovaní súdy
oboch stupňov vychádzali, boli získané zákonným spôsobom, a preto dovolací súd
v posudzovanom prípade nezistil, ţe by bol daný dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1
písm. g/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011.
Obvinený Z. uplatňuje ako osobitný dovolací dôvod aj tú okolnosť, ţe rozhodnutie je
zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku pre nesprávne skutkové zistenia
a nevykonanie ním navrhovaného dokazovania.
V tejto spojitosti sa ţiada pripomenúť, ţe dovolanie nie je prostriedkom určeným na
revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Predmetom
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 môţe
byť len nesprávne právne posúdenie ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej
súdmi prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenie, ktoré je jej obsahom,
a ktoré nie je moţné akokoľvek dopĺňať a meniť. V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej
republiky odkazuje na odôvodnenie uvedené na str. 14- 16 tohto rozhodnutia.
Na základe vyjadreného treba zdôrazniť, ţe rozhodnutie napadnuté dovolaním
obvineného Z. nespočíva na nesprávnom právnom posúdení skutku ani na inom nesprávnom
hmotnoprávnom posúdení, lebo skutky v bode I., III., IV., V., VI. tak, ako boli súdmi
obidvoch stupňov zistené, vykazujú znaky účastníctva na trestnom čine vraţdy podľa
§ §10 ods. 1 písm. b/, 219 ods. 1, ods. 2 písm. h/ Tr. zák. účinného do 31. júla 2001, trestných
činov nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. účinného do 31. jú-
la 2001, nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. účinného
do 30. novembra 2000 a poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Tr. zák. účinného
do 30. novembra 2000.
Obvinený Z. v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
účinného do 31. augusta 2011 uplatnil tieţ nezohľadnenie viacerých poľahčujúcich okolností
(napr. ţe pred spáchaním skutkov ţil riadny ţivot, k skutkom sa priznal a oľutoval ich a i./,
neprimeranú výšku uloţeného trestu vo vzťahu k dĺţke konania a neaplikovanie ustanovenia
o mimoriadnom zníţení trestu odňatia slobody. Kaţdé podanie sa posudzuje podľa jeho
obsahu (§ 62 ods. 1 Tr. por.), preto moţno usudzovať, ţe touto argumentáciou odôvodnil
aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011, lebo
v ňom uviedol, ţe napadnutým rozhodnutím mu bol uloţený neprimerane vysoký trest.
Podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 dovolanie moţno
podať, ak bol uloţený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uloţený
taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré nie je uţ vo svojom
základe rozhodovaním v rámci riadneho inštančného postupu; jeho úlohou je posudzovať len
vymedzený okruh právnych otázok. K nim nepatria otázky druhu a výšky uloţeného trestu,
ak o tom bolo rozhodnuté na základe legálnej aplikácie príslušných ustanovení zákona súdmi
konajúcimi v riadnom procesnom postupe.
Len vo všeobecnej rovine preto moţno konštatovať, ţe súdy prvého i druhého stupňa
logickým spôsobom aplikovali všetky do úvahy prichádzajúce zákonné ustanovenia
vymedzujúce kritériá trestania aktuálnych trestných činov. Najvyšší súd tu nezistil ţiadny
odklon od pouţitých zákonných ustanovení, po vyhodnotení ktorých obvinenému Z. bol
uloţený trest v zákonom stanovenej výmere.
Prvostupňový súd v rozhodnutí pri výške trestu hodnotil aj poľahčujúce okolnosti
u jednotlivých obvinených. Dovolací súd v tomto smere nenašiel dôvod na pochybnosti
o správnosti právneho názoru súdu prvého i druhého stupňa. Najvyšší súd preto len poukazuje
na príslušnú časť odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia krajského súdu
z 2. februára 2010, ktorú si osvojuje.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 nie
je naplnený ani tým, ţe obvinenému nebol uloţený trest za aplikácie § 39 Tr. zák. účinného
do 1. januára 2006 pre neprimeranú dĺţku konania, v dôsledku čoho uloţený trest má byť
neprimeraný. Pokiaľ súd nevyuţil moderačné oprávnenie podľa príslušného ustanovenia
a trest vymeral v rámci nezníţenej trestnej sadzby, nemoţno tvrdiť, ţe trest bol uloţený mimo
trestnú sadzbu stanovenú Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný
za vinného. Nepouţitie ustanovenia o mimoriadnom zníţení trestu odňatia slobody nezakladá
ţiaden dovolací dôvod.
Je teda nepochybné, ţe napadnutým rozsudkom bol obvinenému uloţený zákonný
druh trestu a v zákonom stanovenej trestnej sadzbe, takţe dovolací súd námietku obvineného
nepovaţoval za opodstatnenú.
Obvinený Z. doplnil podané dovolanie 25. júla 2011 o ďalšiu skutočnosť, a to ţe sa
odvolací súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal jeho tvrdeniami, preto povaţuje toto
rozhodnutie za nedostatočne odôvodnené.
Najvyšší súd k tomu konštatuje, ţe v posudzovanej veci takýto záver nie je prijateľný.
Ak sa dovolateľ domnieva, ţe v písomnom vyhotovení rozhodnutí súdov sú nedostatočne
vyjadrené do úvahy prichádzajúce myšlienkové pochody sudcov vedúce k rezultátom, ide
o dovolanie podané len proti odôvodneniu rozhodnutia, ktoré podľa § 371 ods. 6 Tr. por.
účinného do 31. augusta 2011 je neprípustné.
Na podklade vyjadreného je nesporné, ţe dovolanie obsahuje argumenty a subjektívne
názory stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov.
So zreteľom na to, ţe v danej veci absentovali podmienky dovolania podľa § 371
ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. e/, písm. g/, písm. i/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011,
dovolací súd dovolania obvinených P. a Z. podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 25. januára 2012
JUDr. Štefan H a r a b i n , v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Kristína Cíchová