Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 491/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. Z., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na obhajobu zaručeného

v čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. októbra 2012 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 26. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Z. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2013

doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 14. augusta 2013) M. Z.,

t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“), práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na obhajobu

zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy

zaručeného v čl. 13 dohovoru postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. októbra 2012

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. februára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 2. februára 2010 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. januára 2011 uznaný vinným zo spáchania viacerých trestných činov,

za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere dvanásť a pol roka so zaradením

na jeho výkon do III. nápravnovýchovnej skupiny a trest prepadnutia veci – samopalu.

Sťažovateľ v tejto trestnej veci podal návrh na povolenie obnovy konania, ktorý

krajský súd uznesením sp. zn. z 30. októbra 2012 zamietol. Proti

tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej najvyšší súd rozhodol uznesením

sp. zn. z 26. februára 2013 tak, že ju zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa tak krajský súd, ako aj najvyšší súd v konaní o jeho návrhu

na povolenie obnovy konania porušili jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

zaručené v , právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v

ods. 1 a 4 dohovoru, právo na obhajobu zaručené v čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru a právo

na účinný prostriedok nápravy zaručené v čl. 13 dohovoru, a to konkrétne:

«1. KS v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. meškaním

s ustanovením obhajcu sťažovateľovi v rozpore s ,

porušil SR a Dohovoru.

2. KS v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a NS SR v konaní

vedenom pod sp. zn. nekonaním vo veci opakovaných návrhov sťažovateľa

podľa porušili právo sťažovateľa zaručené

v SR a , Dohovoru.

3. KS v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. nezabezpečením obsahu

sp. mat. KS v Trnave proti zámene listín a stratou kontroly nad miestom výskytu

spisu porušil právo sťažovateľa zaručené v SR.

4. KS v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. nekonaním a nevydaním

rozhodnutia o námietke sťažovateľa proti obsahu zápisnice o verejnom

zasadnutí dňa 30. 10. 2012 porušil právo sťažovateľa zaručené SR.

5. KS v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a NS SR v konaní

vedenom pod sp. zn. nesprávnymi závermi pri rozhodovaní merita veci

porušili právo sťažovateľa zaručené v SR.

6. NS SR v konaní vedenom pod sp. zn. rozhodnutím podľa § 193

ods. 1 písm. c) hoci neboli splnené podmienky na zamietnutie sťažnosti proti

uzneseniu porušil právo sťažovateľa zaručené v čl. 13 Dohovoru na účinný opravný

prostriedok. ...

Mám za to, že NS SR zamietol moju sťažnosť proti uzn. KS TT o zamietnutí obnovy

hoci neboli na to splnené podmienky:

- nebolo rozhodnuté o návrhoch na prerušenie výkonu trestu

- nebol sp. mat. KS v Trnave na NS SR pri rozhodovaní o odňatí/neodňatí veci

- spis sa po podaní návrhu na povolenie obnovy stratil spod kontroly súdov

- nebolo rozhodnuté , uznesením o námietke – žiadosti

o doplnenie zápisnice o VZ 30. 10. 2012

- nebolo rozhodnuté o opakovaných sťažnostiach na prieťahy

- je možné objasniť u Ministerstva obrany CZ či bola vražedná zbraň odcudzená,

resp. upresniť čo znamená pojem „vyradená zbraň“ a ak bola zlikvidovaná vyžiadať

zápisnicu o likvidácii zbrane

- je možné (žiadal som) pribrať znalca do konania, aby znalecky preskúmal sp. mat.

a novovložené uznesenia č. l. 7-8, č. l. 9-12 a preskúmal číslovanie spisu od č. l.

3 do č. l. 21 či bolo pozmenené...

NS SR podľa môjho názoru porušil čl. 13 Dohovoru, pretože mal možnosť účinne

opraviť vyššie uvedené vady konania KS v Trnave a odstrániť rozpory ohľadom výskytu

spisu na NS pri rozhodovaní...

... KS v Trnave po podaní návrhu na povolenie obnovy v období od 13. 02. 2012

(podanie návrh) do 30. 10. 2012 (verejné zasadnutie KS TT vo veci obnovy) strácal

kontrolu nad sp. mat. v môj neprospech

... KS v Trnave nekonal vo veci sťažností na prieťahy konania, meškania ustanovenia

obhajcu, nekonal vo veci prerušenia výkonu trestu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru a nekonal

vo veci o žiadosti o doplnenie zápisnice o VZ 30. 10. 2012.

... KS v Trnave vôbec nekonal vo veci návrhu na odňatie veci a prikázanie veci

zo dňa 05. 06. 2012...

Vyššie uvedené som namietal v konaní pred sťažnostným súdom proti uzn.

KS v Trnave o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného v , práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného

v čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru, práva na obhajobu zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru

a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. októbra 2012

a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 26. februára 2013. Zároveň požadoval zrušiť označené napadnuté rozhodnutia

všeobecných súdov, prikázať im pribrať do konania súdneho znalca, prikázať odňať vec

krajskému súdu a prikázať ju inému súdu. Taktiež žiadal prikázať vrátiť stav súdneho spisu

sp. zn. do stavu pred podaním návrhu na povolenie obnovy konania.

Napokon sťažovateľ požiadal o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom.

Doplnenie sťažnosti sťažovateľa doručené ústavnému súdu 14. augusta 2013

spočívalo v predložení „nových rozhodnutí št. orgánov SR – Obvodného úradu T...“, ktoré

„dokazujú, že tr. konanie prebieha za okolností, ktoré nezaručujú nezávislé a nestranné

konanie...“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu

štátu alebo namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ v sťažnosti, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu zaručeného v , práva na slobodu a bezpečnosť

zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl.

6 ods. 3 písm. c) dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13

dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. októbra 2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. februára 2013.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo

ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu

alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo

jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie

o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva... obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,

alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,

ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

1. K namietanému porušeniu práv zaručených v čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6

ods. 3 písm. c) a čl. 13 dohovoru

1.1 Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že predmetom konaní, ktorých

postupy a rozhodnutia všeobecných súdov sťažovateľ napadol ústavnou sťažnosťou,

bolo rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na povolenie obnovy konania.

Ústavný súd konštantne vychádza z príslušnej judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 dohovoru nespadá konanie

o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj konanie

o návrhu na obnovu konania (, m. m. A. B. v. Slovenská republika,

rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože v tomto konaní

ide o vydanie rozhodnutí, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch

občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru (o tom už bolo právoplatne rozhodnuté

v pôvodnom konaní, v tomto prípade v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

, obnovu ktorého sťažovateľ navrhoval). Článok 6 dohovoru totiž neobsahuje

právo na revíziu súdneho konania [pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu

judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina. Poradca podnikateľa,

2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon

c. Spojené kráľovstvo z 9. mája 1985, Décisions et raports, č. 60; taktiež Repík, B. Ľudské

práva v súdnom konaní. MANZ Bratislava, 1999, s. 62 – 63: „Pôsobnosť (aplikovateľnosť)

článku 6 zásadne nepresahuje okamih konečného, právoplatného rozhodnutia o vine

a treste. Nevzťahuje sa teda na konanie o obnove... a článok 6 ani nezaručuje právo

na revíziu procesu.“].

Ochrany práv obsiahnutých v čl. 6 dohovoru je možné domáhať sa až v obnovenom

konaní, t. j. po tom, ako bolo príslušným všeobecným súdom právoplatne rozhodnuté

o povolení obnovy konania.

Z tohto dôvodu sa sťažnosť v tejto časti [namietaného poručenia čl. 6 ods. 3 písm. c)

dohovoru] javí ako zjavne neopodstatnená ( ).

1.2 Sťažovateľ ďalej v súvislosti s nerozhodnutím o jeho návrhu(och) na prerušenie

výkonu trestu odňatia slobody namieta porušenie práva na slobodu a bezpečnosť

zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru. Ústavný súd však obdobne ani v tejto otázke

nepriznal sťažovateľovi záruky uvedené v označených ustanoveniach dohovoru (čl. 5 ods. 1

a 4), pretože tieto nemožno vzťahovať na konanie o návrhu na prerušenie výkonu trestu

odňatia slobody, rozhodovanie o ktorom je podmienené podaním návrhu na povolenie

obnovy konania v prospech obvineného. Úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru kladie dôraz

na to, aby pozbavenie osobnej slobody konkrétnej osoby bolo zákonné, t. j. v súlade so

zákonom. Toto však nie je predmetom konania o povolení obnovy.

Sťažovateľ vykonáva trest odňatia slobody na základe právoplatného

a vykonateľného rozsudku krajského súdu sp. zn. z 2. februára 2010 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 18. januára 2011. Týmto rozhodnutím

bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody s presným určením dĺžky jeho trvania.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru (ktorý by ako jediný v prípade sťažovateľa mohol

prichádzať do úvahy) nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem zákonného uväznenia

po odsúdení príslušným súdom, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným

zákonom. Rozhodnutie, na základe ktorého sťažovateľ vykonáva trest odňatia slobody,

bolo vydané príslušným orgánom verejnej moci (súdom) je právoplatné a vykonateľné

a bolo vydané podľa príslušného zákonného predpisu.

Podanie návrhu na obnovu konania a v rámci tohto ani podanie návrhu

na rozhodnutie o prerušení výkonu trestu samo osebe bez ďalšieho nespochybňuje

zákonnosť titulu, na základe ktorého je osoba vo výkone trestu pozbavená osobnej slobody,

a nevyvoláva ani účinky konania, v ktorom by sa mohla preskúmavať zákonnosť

pozbavenia osobnej slobody, v tomto prípade sťažovateľa. Inak povedané, predmetom

konania o návrhu na povolenie obnovy a v rámci neho o podanom návrhu na prerušenie

výkonu trestu odňatia slobody nie je a nemôže byť preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia

o pozbavení osobnej slobody sťažovateľa, ktorým je v tom čase právoplatný rozsudok.

Podstata konania o návrhu na obnovu konania v tomto prípade (t. j. pôvodné konanie

sa skončilo právoplatným rozsudkom) spočíva v zisťovaní (a to je predmetom tohto

konania), či vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy

osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné

rozhodnutie o vine, alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom

nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa (sťažovateľa), alebo uložený druh

trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na toto upustenie

od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere

k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa (sťažovateľa), alebo by bolo v zrejmom

rozpore s účelom trestu ( ), a podľa Trestného

poriadku ak bol podaný návrh na povolenie obnovy konania v prospech obvineného,

môže súd vzhľadom na povahu skutočností a dôkazov, ktoré novo vyšli najavo, odložiť

alebo prerušiť výkon trestu, právoplatne uloženého v pôvodnom konaní.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že v konaní o povolení obnovy

konania sa nezisťuje správnosť pôvodného rozhodnutia, teda jeho zákonnosť

a odôvodnenosť. A ak aj dôjde pri povolení obnovy konania k zrušeniu pôvodného

rozhodnutia ( ), nedôjde k tomu z dôvodu preskúmavania

zákonnosti tohto pôvodného rozhodnutia, ale z dôvodu potreby napravenia konkrétnych

nedostatkov v skutkových zisteniach, ak vyjdú najavo nové skutočnosti alebo dôkazy,

ktoré spochybňujú doterajšie skutkové zistenia a tieto majú zákonom požadovanú

relevanciu. Taktiež je zrejmé, že rozhodnutie všeobecného súdu podľa § 398 ods. 3

je fakultatívne a je len na všeobecnom súde, aby posúdil, či povaha

skutočností a dôkazov, ktoré novo vyšli najavo, je taká, aby odôvodňovala odloženie alebo

prerušenie výkonu trestu. Výkon trestu pri tomto rozhodnutí teda možno odložiť alebo

prerušiť (prípad sťažovateľa), rozhodne však nie zrušiť z dôvodu, že pôvodné rozhodnutie

na základe ktorého je trest vykonávaný (rozsudkom), je nezákonné.

Je preto evidentné, že ratio materiae čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru sa na sťažovateľom

namietané konania a rozhodnutia nevzťahuje. Tomuto záveru obdobne nasvedčujú

aj rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Iorgov (II) proti Bulharsku,

rozsudok, 2. septembra 2010, č. 36295/02, § 72 – § 77; a vo veci Gasparyan proti Arménsku

(č. 2), rozsudok, 16. júna 2009, č. 22571/05, § 23 (pozri aj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl,

J., Bobek, M. Euvropská úmluva o lidských právech, Praha: C. H. Beck, 2012, s. 524).

1.3 Rovnako nemožno v danom prípade priznať sťažovateľovi záruky poskytované

čl. 13 dohovoru, pretože už zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že sa ho môže

domáhať iba ten, „koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené“.

Sťažovateľ tvrdil, že v jeho veci došlo k porušeniu práv zaručených v čl. 5 ods. 1 a 4

a v čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru. Pretože na namietané konanie o povolení obnovy

sa sťažovateľom označené články dohovoru nevzťahujú, nemohol byť z tohto hľadiska

porušený všeobecnými súdmi (ich postupmi a rozhodnutiami) ani čl. 13 dohovoru.

Z uvedeného vyplýva, že medzi namietanými rozhodnutiami, resp. postupmi

všeobecných súdov a označenými právami zaručenými dohovorom [čl. 5 ods. 1 a 4, čl. 6

ods. 3 písm. c) a čl. 13], ktorých porušenie sťažovateľ namietal, absentuje akákoľvek

príčinná súvislosť, preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného v postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. októbra 2012

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv postupom a uznesením krajského

súdu ako prvostupňového súdu, ústavný súd uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity,

ktorý vyplýva z citovaného („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“), môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo

slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba

alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi

Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť

už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe

sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa proti uzneseniu o návrhu na povolenie

obnovy konania je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že sťažovateľ disponoval

možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení prvostupňového súdu

prostredníctvom sťažnosti, ktorú aj využil. Ako vyplýva z obsahu sťažnosti podanej

ústavnému súdu a jej príloh, proti uzneseniu krajského sp. zn. z 30. októbra

2012 podal sťažovateľ riadny opravný prostriedok (sťažnosť), o ktorom rozhodoval najvyšší

súd v konaní vedenom pod sp. zn. a rozhodol o ňom uznesením

z 26. februára 2013. Najvyšší súd bol v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia

ako druhostupňového súdu oprávnený a v podstate aj povinný v prípade zistenia zásahu

prvostupňového súdu do základných práv a slobôd sťažovateľa týmto právam a slobodám

poskytnúť ochranu.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k postupu

a rozhodnutiu krajského súdu) už po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie ( ).

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného v postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. februára 2013

Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že podľa svojej konštantnej judikatúry

nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie

skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (m. m. , , ).

Zákonný rámec v prípade sťažnosti sťažovateľa tvoria relevantné ustanovenia

, a to v časti upravujúcej obnovu konania ( a nasl. Trestného

poriadku). V konkrétnych okolnostiach danej veci zásadnou otázkou, ktorá je napokon

aj dôvodom podania sťažnosti sťažovateľa, je ústavná akceptovateľnosť napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, ktorým potvrdil zamietnutie jeho návrhu na obnovu konania

krajským súdom. Ústavný súd preto zvlášť skúmal, či v danom prípade najvyšší súd

dostatočne vysvetlil dôvody, pre ktoré potvrdil uznesenie krajského súdu o zamietnutí

návrhu na povolenie obnovy konania, a zároveň, či neboli najvyšším súdom príslušné

ustanovenia aplikované spôsobom, ktorý by signalizoval porušenie

označených základných práv sťažovateľa podľa a práv podľa dohovoru.

Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. z 26. februára 2013

zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 30. októbra 2012, ktorým bol návrh sťažovateľa na obnovu konania v trestnej veci vedenej

krajským súdom pod sp. zn. zamietnutý. Najvyšší súd svoje rozhodnutie okrem

iného odôvodnil takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s ,

preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal

opakovane odôvodnenú sťažnosť, ako aj konanie tomuto výroku predchádzajúce a zistil,

že sťažnosť odsúdeného M. Z. nie je dôvodná.

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným

rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti

alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo

vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu

alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom

trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia

súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Pokiaľ ide o meritórne rozhodnutie súdu prvého stupňa o podanom návrhu

odsúdeného M. Z. na povolenie obnovy konania, toto je vecne správne a zákonné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že obnova konania je mimoriadny

opravný prostriedok, účelom ktorého je odstrániť nedostatky v skutkových zisteniach

právoplatných rozhodnutí, pokiaľ dodatočne vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy,

ktoré neboli rozhodujúcemu orgánu – v danom prípade súdu – skôr známe, a teda

v právoplatnom rozsudku sa ani nemohli brať do úvahy. Súčasne ale tieto nové skutočnosti

musia byť tak závažné, že odôvodňujú zásah do stability a nezmeniteľnosti právoplatného

odsudzujúceho rozsudku. Tieto však v predmetnom prípade zistené neboli.

Účelom obnovy konania nie je revízia pôvodného trestného stíhania, ani

verifikovanie pôvodne vykonaných dôkazov, či spochybňovanie spôsobu, akým ich hodnotil

súd v pôvodnom konaní. Tieto sú totiž nezvratné, nemožno ich meniť, ani inak korigovať

a dôkazy, ktoré už boli vykonané v pôvodnom konaní nemožno opakovať (revízia pôvodného

rozhodnutia a predchádzajúceho mu konania prichádza do úvahy pri podaní dovolania,

ak sú splnené zákonné podmienky pre uplatnenie tohto, od obnovy konania odlišného

mimoriadneho opravného prostriedku).

Prvostupňový súd sa v tomto konaní o návrhu na povolenie obnovy konania

vysporiadal so skutočnosťami, ktoré by mali podľa mienky odsúdeného zakladať dôvod

pre povolenie obnovy konania a svoje rozhodnutie odôvodnil, aj keď veľmi stručne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s podstatným záverom súdu prvého stupňa,

a to že odsúdený v návrhu na povolenie obnovy konania neuviedol žiadne nové skutočnosti,

prípadne dôkazy, ktoré by súdu v pôvodnom konaní boli neznáme a ktoré by boli spôsobilé,

v kontexte aj ostatných vykonaných dôkazov, odôvodniť iné rozhodnutie o vine a treste

menovaného.

K sťažnostným námietkam Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza a k rozhodnutiu

krajského súdu dodáva nasledovné:

1. Pokiaľ ide o priateľstvo vyšetrovateľa K. a svedka J. M. treba uviesť, že v tomto

prípade nemôže ísť o novú skutočnosť, nakoľko odsúdený už na hlavnom pojednávaní, ktoré

sa konalo na Krajskom súde v Trnave 18. marca 2003 žiadal zaprotokolovať, že menovaný

svedok pozná vyšetrovateľa 15 rokov (č. l. 2928).

2. Ak odsúdený tvrdí, že predložil konajúcemu súdu novoobjavený dôkaz –

„utajené“ uznesenie Krajského úradu vyšetrovania PZ v T. z 18. apríla 2002, ČVS: KUV-

-2001, podľa ktorého sa vyšetrovateľ mjr. J. K. na podklade námietky vtedy

obvineného M. Z. nevylučuje z trestného konania, jeho tvrdenia nezodpovedajú skutočnosti,

nakoľko vyššie uvedené uznesenie sa nachádza v prvom zväzku vyšetrovacieho spisu na č. l.

125-126.

3. Tak ako to vyplýva z odpovede Krajskej prokuratúry v T. z 23. apríla 2012,

uznesenie o odňatí veci vyšetrovateľovi M. nemôže existovať, lebo menovaný vykonával

len služobnú pohotovosť a zúčastnil sa výjazdu na miesto činu, z tohto dôvodu

tiež vykonával prvotné úkony, vrátane začatia trestného stíhania. Ešte v ten istý deň bola

vec riadnym úradným postupom pridelená na vykonanie vyšetrovania vyšetrovateľovi K.,

ktorý vzniesol M. Z. obvinenie. Preto nebolo potrebné vec odňať vyšetrovateľovi M.,

ako sa mylne domnieva odsúdený (komentár k , ktorý odsúdený doložil

ako dôkaz sa vzťahuje na iné prípady, týkajúce sa už vyšetrovateľovi pridelenej veci).

4. Tvrdenia odsúdeného, že uznesenia o vznesení obvinenia z 25. februára 2001

a 17. apríla 2001 sú sfalšované, nie sú ničím podložené, keď navyše je zrejmé, že tieto

sú riadne zažurnalizované vo vyšetrovacom spise, zväzok č. I., na č. l. 7-8 a č. l. 9-12

(obvinený v prílohe k sťažnosti zamenil prvé listy oboch uznesení navzájom, preto ich

odôvodnenie netvorí podklad pre výrok o vznesení obvinenia). Tieto uznesenia prevzal

ako obvinený, tak aj jeho obhajkyňa a nepodali voči nim sťažnosť.

5. Podľa názoru odsúdeného k neoprávnenej dodatočnej zmene predsedu senátu,

a to prepísaním poradia v podacej knihe Krajského súdu v Trnave z čísla 12 na číslo 13,

sa Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo svojom uznesení z 25. januára 2012,

sp. zn. 1 Tdo v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 28. marca 2012, sp. zn. (opravné uznesenie), keď rozhodoval o dovolaní

obvineného M. Z., už vyjadril. Preto najvyšší súd na tieto rozhodnutia v dotknutej

otázke v celom rozsahu odkazuje. Z predmetného uznesenia jednoznačne vyplýva,

že po preskúmaní podacej knihy obžalôb z roku 2002 je zápis v chronologickom poradí

podľa dátumu podania obžaloby. Znamená to, že po obžalobe s poradovým číslom 12

zo 6. júna 2002 nasleduje obžaloba s poradovým číslom 13 zo 7. júna 2002, pričom

prepísanie poradového čísla 12 na číslo 13 je len opravou zrejmej chyby v písaní

pracovníčky podateľne (nastalej 7. júna 2002).

6. K obhajobným tvrdeniam odsúdeného, že bol pripútaný k radiátoru kpt. S. a bol

svojvoľne zadržaný políciou sa vyjadril už Krajský súd v Trnave v rozsudku z 2. februára

2010, sp. zn. . Tvrdenia odsúdeného, ktoré opakoval niekoľkokrát počas

trestného konania vo veci samej, že bol mučený, nie sú ničím podložené. I keď zo spisu KR

PZ T., sp. zn. KRP 135/Sť - 2002, nie je zrejmé, kde bol odsúdený v čase od 22. hod.

24. februára 2001 do 15. hod. 25. februára 2001 (v čase od podania vysvetlenia do jeho

zadržania), z tejto okolnosti záver o medzitýmnom mučení nevyplýva (nemôže byť založený

na nedokázaní opaku) a nevyplýva ani z iných procesných podkladov.

7. V nadväznosti na informáciu Ministerstva obrany Českej republiky o vedení

zbrane v skupine zrušených zbraní pred rokom 1996 je potrebné uviesť, že dotknutá zbraň

fyzicky zlikvidovaná nebola, keďže sa dostala do dispozície páchateľov a ku vražde

preukázateľne došlo jej použitím. Nie je teda podstatné skúmať históriu uvedenej zbrane,

ako navrhuje odsúdený.

8. Pokiaľ ide o námietky obvineného, že krajský súd listiny na verejnom zasadnutí

o obnove konania nečítal, nepoučil ho o jeho právach a neudelil mu možnosť záverečnej

reči, treba uviesť, že v konaní o obnove konania bolo nariadené verejné zasadnutie, na

ktoré bol odsúdený riadne predvolaný. Na verejnom zasadnutí konanom na Krajskom súde

v Trnave 30. októbra 2012 bol odsúdený prítomný, vyjadril sa k veci a mal udelené slovo

i na konečný návrh. Vykonanie verejného zasadnutia nie je možné zamieňať s vykonaním

hlavného pojednávania, na ktorom obvinený má právo záverečnej reči a posledného slova.

Predseda senátu podal v rámci verejného zasadnutia správu o stave veci, zameranú

na otázky, ktoré treba riešiť, tak ako to vyplýva zo zápisnice o tomto úkone. (č. l. 97).

9. K poslednej sťažnosti obvineného treba uviesť, že pokiaľ Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozhodoval o odňatí, resp. neodňatí trestnej veci obvineného M. Z. vedenej

na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. (uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 31. júla 2012, sp. zn. ), mal k dispozícii príslušný

spisový materiál, a to od 3. júla 2012 do 2. augusta 2012. Správnosť poskytnutia informácií

Okresným súdom Trnava z 28. decembra 2012, sp. zn. , Najvyšší súd

Slovenskej republiky neskúma.

Odsúdený v rámci sťažnosti žiadal i odňať vec Krajskému súdu v Trnave,

o čom už bolo rozhodnuté uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2012,

sp. zn. , a nový návrh už nie je po rozhodnutí týmto uznesením aktuálny.

K námietkam o prieťahoch v konaní o obnove konania a vo veciach návrhom

na prerušenie trestu je potrebné poznamenať, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

sťažnostný nie je oprávnený sa v tomto konaní uvedenými otázkami zaoberať a riešiť ich.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodov vyššie uvedených dospel k záveru,

že Krajský súd v Trnave postupoval vecne správne a v súlade so zákonom, keď návrh

obvineného M. Z. na povolenie obnovy konania z dôvodu uvedeného v

zamietol. Preto sťažnosť menovaného proti napadnutému uzneseniu zamietol

ako nedôvodnú podľa »

Ako z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, tento

na podstatnú a rozhodujúcu otázku, ktorá je v tomto type konania relevantná,

dal sťažovateľovi jasnú odpoveď, a to, že „odsúdený v návrhu na povolenie obnovy konania

neuviedol žiadne nové skutočnosti, prípadne dôkazy, ktoré by súdu v pôvodnom konaní boli

neznáme a ktoré by boli spôsobilé, v kontexte aj ostatných vykonaných dôkazov, odôvodniť

iné rozhodnutie o vine a treste“. Podľa judikatúry všeobecných súdov v konaní o povolení

obnovy nie je možné preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného v základnom

konaní. Toto konanie (o návrhu na obnovu konania) sa obmedzuje predovšetkým na riešenie

otázky, či návrh na povolenie obnovy konania obsahuje skutočnosti alebo dôkazy, ktoré

sú pre súd nové, skôr neznáme. Za nové skutočnosti alebo dôkazy pritom nemožno

považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisov, a to aj vtedy, keď

sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal, alebo ich dokonca prehliadol, resp. sa mýlil

pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne vyhodnotil.

Ústavný súd taktiež poznamenáva, že na posúdenie podmienok povolenia obnovy

konania je zásadne príslušný všeobecný súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny

názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd (a pred ním krajský súd), nemôže viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho uznesenia sp. zn.

z 26. februára 2013 a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

najvyššieho súdu v danej veci svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné

uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ). Podľa ústavného súdu však

posúdenie sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bol návrh na povolenie obnovy konania

zamietnutý, zo strany najvyššieho súdu (osobitne jeho závery) takéto nedostatky

nevykazuje.

Najvyšší súd sa zaoberal sťažovateľom nastolenými otázkami a na tieto dal

z hľadiska zachovania práv sťažovateľa uspokojivé odpovede. Neopomenul vyjadriť

sa k sťažovateľom tvrdenej strate „kontroly nad miestom výskytu spisu“ sp. zn. ,

rovnako sa vyjadril k obsahu verejného zasadnutia krajského súdu konaného 30. októbra

2012, k novoobjavenému dôkazu, ktorým malo byť uznesenie o nevylúčení vyšetrovateľa

Policajného zboru, k potrebe existencie uznesenia o odňatí veci vyšetrovateľovi Policajného

zboru, ktorý realizoval výjazd vo veci prerokúvaného trestného činu, a jej pridelení inému

vyšetrovateľovi (ktorý vykonal vyšetrovanie), ako aj k „sfalšovaniu“ rozhodnutí

obsiahnutých v spise. Taktiež najvyšší súd riešil otázku údajnej neoprávnenej dodatočnej

zmeny predsedu senátu prepísaním poradia v podacej knihe krajského súdu, svojvoľného

zadržania a mučenia sťažovateľa v trestnom konaní, potreby bližšieho skúmania minulosti

zbrane použitej pri trestnom čine, ako aj okolností v súvislosti s rozhodovaním o odňatí,

resp. neodňatí trestnej veci sťažovateľa krajskému súdu. Najvyšší súd teda preskúmal

sťažovateľom uvádzané okolnosti, na základe vyhodnotenia ktorých však považoval

rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne. Z hľadiska ústavnej udržateľnosti rozhodnutí

všeobecných súdov je ale podstatné ich konštatovanie (rozhodnutie krajského súdu

v spojení s rozhodnutím najvyššieho súdu), že súdy nezistili podmienky na povolenie

obnovy konania v zmysle ustanovenia .

Ústavný súd konštatuje, že z tvrdení, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol,

nemožno usudzovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu má také nedostatky,

ktoré by odôvodňovali záver o jeho arbitrárnosti alebo o zjavnej neodôvodnenosti

a v konečnom dôsledku o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ). Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu primerane vysporiadal

s dôvodmi, pre ktoré bol návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietnutý, a jeho sťažnosť

proti namietanému uzneseniu krajského súdu podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku zamietol.

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že všeobecné

súdy rozhodli o jeho návrhu na povolenie obnovy konania bez toho, aby predtým rozhodli

o jeho návrhu(och) na prerušenie výkonu trestu, týmto nemohlo dôjsť z materiálneho

hľadiska k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu ( ),

a to najmä s prihliadnutím na výsledok konania o návrhu na obnovu konania. Ustanovenie

umožňuje všeobecnému súdu rozhodnúť o odložení alebo

prerušení výkonu trestu, a to vzhľadom na povahu skutočností a dôkazov, ktoré vyšli

najavo. V prípade sťažovateľa však bolo konštatované, že žiadne relevantné skutočnosti

ani dôkazy najavo nevyšli. Je potrebné tiež pripomenúť, že ide o fakultatívne rozhodnutie

všeobecného súdu.

V súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní o návrhu na povolenie obnovy

je potrebné zdôrazniť, že podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa záruky čl. 48 ods. 2

na toto konanie nevzťahujú, a to vzhľadom na účel základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie stavu právnej

neistoty sťažovateľa, pretože tento účel bol naplnený právoplatným skončením konania,

v ktorom sa rozhodlo o vine a treste sťažovateľa, t. j. právoplatnosťou rozsudku v trestnej

veci sťažovateľa došlo vo veci samej k odstráneniu právnej neistoty, čo sa týka uznania viny

a určenia trestu. Koniec koncov sťažovateľ porušenie v sťažnosti

podanej ústavnému súdu ani nenamietal. Napokon v už právoplatne skončenej veci tak

ani urobiť nemohol, a to s prihliadnutím na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej môže

sťažovateľ prieťahy v konaní namietať iba v čase trvania zásahu do základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a teda iba v prebiehajúcom konaní.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v

a označeným postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 26. februára 2013, bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť

pre jej zjavnú neopodstatnenosť ( ).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo do úvahy zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením

porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013