Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 321/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť E. Z., zastúpenej advokátom

JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich práv

podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 v spojení s čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. mája 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra

2013 doručená sťažnosť E. Z. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

práv podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 v spojení s čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a

(ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. zo 14. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 2. apríla 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu

z 2. apríla 2009“) bola sťažovateľka uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu podvodu

podľa a účinný

do 31. decembra 2005 (ďalej len „“) na tom skutkovom základe, že

„... po tom, čo v presne nezistenom dni začiatkom mesiaca september 2004 v Nitre...

za účelom vylákania peňazí predložila R. Ž. a A. R. písomný zoznam konkrétnych bytov

v lokalite Nitra – Chrenová s tým, že je to ponuka bytov mesta Nitra na ich odpredaj po

neplatičoch, vie vybaviť na vybraté byty z toho zoznamu výhodnú cenu, ale peniaze, ako

záloha na byty, musia byť zložené v mesiaci september 2004, do zasadnutia Mestského

zastupiteľstva v Nitre, následne dňa 20. 09. 2004 v predmetnej kaviarni prevzala od R. Ž.

a A. R. za štyri byty vybraté z toho zoznamu peniaze vo výške spolu 1.300.000,- Sk,

dodatočne v zmluve o pôžičke zo dňa 28. 09. 2004 prehlásila, že ak byty v katastrálnom

území Nitra - Chrenová nezabezpečí, peniaze vráti do 10. 10. 2004, avšak peniaze nevrátila,

byty nezabezpečila, čím poškodenému R. Ž. spôsobila škodu vo výške 1.060.000,- Sk a A. R.

škodu vo výške 240.000,- Sk. (citované z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pozn.)“.

Za uvedený skutok okresný súd uložil sťažovateľke podľa § 221 ods. 3 Trestného

zákona s prihliadnutím na § 36 písm. j), k) a l), § 37 písm. h), § 38 ods. 3, § 38 ods. 7, § 41

ods. 2 a úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7

rokov a 8 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom

stráženia. Okresný súd zároveň zrušil výrok o treste uložený sťažovateľke rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 28. apríla 2008, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia

na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením,

stratili podklad. Taktiež odkázal poškodeného R. Ž. s jeho nárokom na náhradu škody

na občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka v zákonom ustanovenej lehote odvolanie,

ktorým sa domáhala jeho zrušenia a podmienečného zastavenia trestného stíhania podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) alebo z dôvodov podľa ,

alternatívne sa domáhala aj zrušenia odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu

z 2. apríla 2009 podľa a , zastavenia trestného

stíhania alebo upustenia od uloženia súhrnného trestu. V krajnom prípade navrhla zrušiť

rozsudok okresného súdu z 2. apríla 2009, uznať ju za vinnú len podľa § 250 ods. 3

a uložiť jej trest odňatia slobody v trvaní troch rokov so skúšobnou dobou

tri roky za uloženia probačného dohľadu.

Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 19. januára 2010 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 19. januára 2010“) podľa § 321

ods. 1 písm. f) a ods. 2 zrušil odvolaním napadnutý rozsudok okresného

súdu, ale len vo výroku o náhrade škody. Vo zvyšnej časti ostal rozsudok nezmenený a stal

sa právoplatným.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, v ktorom ako

dovolacie dôvody uviedla dôvody uvedené v a .

Najvyšší súd ho uznesením sp. zn. z 10. augusta 2010 podľa § 382 písm. c)

odmietol, pretože podľa jeho názoru v predmetnej veci podmienky

dovolania podľa a neboli splnené.

Toto uznesenie najvyššieho súdu bolo následne zrušené nálezom ústavného súdu

sp. zn. z 13. januára 2011 z dôvodu, že neboli splnené podmienky na konanie

verejného zasadnutia o odvolaní obvinenej (sťažovateľky) v jej neprítomnosti

pred krajským súdom, pretože trestná sadzba pre trestný čin kladený jej za vinu, jej horná

hranica v čase rozhodovania krajského súdu presahovala 5 rokov (§ 293 ods. 6 Trestného

poriadku). Vo vzťahu k sťažovateľkou napadnutému postupu okresného súd vedeného

pod sp. zn. a jeho rozsudku z 2. apríla 2009 bola sťažnosť sťažovateľky

odmietnutá z dôvodu nedostatku právomoci a vo vzťahu k postupu krajského súdu

vedeného pod sp. zn. a jeho uzneseniu z 19. januára 2010 bola odmietnutá

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Najvyšší súd na podklade citovaného nálezu ústavného súdu preto uznesením sp. zn.

z 12. júla 2011 konštatoval porušenie zákona () krajským

súdom v neprospech sťažovateľky, zrušil uznesenie krajského súdu z 19. januára 2010

a prikázal tomuto súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol na verejnom zasadnutí konanom

26. júna 2012, na ktorom uznesením sp. zn. podľa § 321 ods. 1 písm. f)

a ods. 2 zrušil výrok o náhrade škody, pričom zostávajúce výroky

rozsudku súdu prvého stupňa zostali nedotknuté.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré oprela

o dovolací dôvod uvedený v a , t. j. že zásadným

spôsobom bolo porušené jej právo na obhajobu a rozhodnutie je založené na nesprávnom

právnom posúdení skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia. Namietala, že odvolací súd po právnej stránke jej konanie nesprávne právne

posúdil ako trestný čin podvodu, pričom ide len o občiansko-právny vzťah. Konajúce súdy

úplne bez povšimnutia ponechali aj aplikáciu zásady ultima ratio. Okrem toho v ňom

namietala, že okresný súd postupoval procesne nesprávne, keď vykonal hlavné

pojednávanie v neprítomnosti poškodených, neboli o ňom upovedomení a nemali vykázané

doručenie. Na hlavnom pojednávaní boli prítomné deti zo základnej školy, a preto zrejme

bola nimi vyvolaná aj nesústredenosť súdu, čo sa prejavilo na nesprávnej protokolácii

vyhlásenia sťažovateľky v zmysle , správne malo byť

protokolované vyhlásenie podľa , a nie písm. b) .

Okresný súd okrem toho podľa názoru sťažovateľky zásadne pochybil, aj pokiaľ jej

priznanie skutku považoval aj za priznanie, že tento skutok je aj trestným činom podvodu

podľa a . Sťažovateľka na položené otázky podľa

ods. 3 totiž odpovedala bez možnej porady s obhajcom. Okresný súd

pritom ani neuvažoval o tom, že by vyhlásenie obvinenej neprijal. Po prijatí jej vyhlásenia

vlastne obhajoba na hlavnom pojednávaní zanikla. Rovnako ani odvolací súd nepostupoval

správne, pokiaľ nepreskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku

súdu prvého stupňa.

Sťažovateľka v dovolaní namietala tiež účelovosť postupu okresného prokurátora

v inej jej trestnej veci, keď sa tento vzdal odvolania, a tento iný rozsudok týkajúci sa

sťažovateľky sa stal právoplatným. To všetko len preto, aby v predmetnej trestnej veci

mohol jej byť uložený súhrnný trest za použitia asperácie. Žiadala preto, aby dovolací súd

napadnuté uznesenie krajského súdu a jemu predchádzajúci rozsudok okresného súdu

z 2. apríla 2009 zrušil a okresnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu

prerokoval a rozhodol, alternatívne, aby vec vrátil súdu druhého stupňa, aby zrušil

prvostupňový rozsudok, uznal vinu len podľa a aby upustil

od uloženia súhrnného trestu.

Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky podľa § 382

písm. c) , pretože bol toho názoru, že nebolo zistené splnenie dôvodov

dovolania podľa .

Argumenty sťažovateľky uvedené v jej dovolaní sa v mnohých bodoch prelínajú s jej

argumentáciou uvedenou v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. Vo vzťahu k postupu

dovolacieho súdu a jeho napadnutému uzneseniu sťažovateľka uvádza: «Dovolací súd

v rozsahu 7 strán svoje rozhodnutie oprel o predchádzajúce rozhodnutie, sp. zn.

zo dňa 10. 8. 2010, pri ktorom ani Ústavný súd SR vo svojom náleze

nekonštatoval žiadne porušenie zákona. To, že nálezom bolo porušené právo na spravodlivé

konanie a účinný prostriedok nápravy, zostalo mimo pozornosti dovolacieho súdu.

Keď som si podrobne prečítal časť odôvodnenia na strane 5 odsek 5, tak som

nadobudol pocit, že vyhlásenie o vine, ale hlavne o tom, že nepopiera spáchanie skutku, je

viac ako vydaný trestný rozkaz, schválenie dohody o vine a treste. Snáď a contrario je

postavené na roveň s procesnou úvahou späťvzatia opravného prostriedku. Teda

vyhlásenie, že nenamietam spáchanie skutku je záväzné pre účastníkov (to by som aj

pochopil), ale je záväzné, neodvolateľné aj pre súd. To, že nie je preskúmateľné súdom je

neprijateľné a nemôže byť akceptované.

Súd môže a nemusí prijať vyhlásenie. Neviem a nešpekulujem nad prípadmi, kedy súd

nesmie vyhlásenie prijať. Ak je totiž obžaloba chybná a súd podľa

neupraví kvalifikáciu, tak konanie po prijatí obžaloby je flagrantným porušením zákona

a práva na spravodlivý proces.

Iba taká maličkosť, že v čase prijatia obžaloby je kvalifikácia nezákonná, že ide

nezákonne o zločin (aj trovy obhajoby sú nezákonne tarifné navýšené) má aj nezákonný

hmotnoprávny dopad (súhrnný trest – asperácia).

Súd prijme vyhlásenie na základe nezákonných, neprípustných mätúcich

a kapcióznych otázok. Sudca sa pýta „či v dohode o vine a treste“, „či rozumie“,

,,bol oboznámený“ atď.

Nebolo súdom vysvetlené, prečo vyhlásenie podľa a

majú úplne zhodný následok, t. j. priznanie sa k spáchaniu trestného činu podvodu podľa

§ 250 ods. 1. ods. 4 starého Tr. zák. Priznávam, že som nepochopil, ako môže byť „vinná

zo spáchania skutku“ postavené na roveň s „nepopieram spáchanie skutku“. Zákonodarcu

muselo viesť k tomu, že vina a nepopretie nie sú synonymami a že vyhlásenie ma

za následok neodvolateľnosť toho, že dej uvedený vo výroku obžaloby sa stal a súd už tento

má za zistený skutočný stav veci. Nikde ani v náznakoch sa nehovorí, že vyhlásenie už

určuje aj pomenovanie už neodvolateľné priznaného skutku podľa príslušného zákonného

ustanovenia.

Súd o kvalifikácii musí rozhodnúť. Súd musí rozhodnúť o treste a musí rozhodnúť

o škode a to napriek tomu, že vyhlásenie aj so škodou uvedenou vo výroku obžaloby je

neodvolateľné.

Výrok o „priznaní spáchania skutku“ by v odvolaní nepreskúmaval! Prečo sa

nepreskúmava pomenovanie trestného činu? Prečo sa naopak preskúmava a ruší výrok

o náhrade škody?

Nemožno súhlasiť, a tým sa doposiaľ súdy vrátane Ústavného súdu SR nezaoberali,

že odpovede podľa § 333 ods. 3 písm. e), d), f), g), h), i keď sú kladné („áno“) nie sú

spôsobilé byť podkladom, aby bol ustálený skutok kvalifikovaný tak či onak.

Odpovede konštatujú, že pomenovanie trestného činu v obžalobe je pre obžalovanú

zrozumiteľné. Veď obžalovaná môže súhlasiť aj s nesprávne označeným paragrafom. Je jej

jedno, či ide o úverový či subvenčný podvod. Na to má obhajcu, a preto súd musí skúmať

a nemôže sa zbaviť svojej povinnosti rozhodovať. Per analogiam, nemohol by neschváliť

dohodu o vine a treste.»

Na záver sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu uvádza, že podľa

jej názoru „Ostatné odôvodnenie a ostatné skutočností dovolací súd uzavrel stručne a my

tvrdíme, že vôbec nie presvedčivo a v potrebnom rozsahu tak, ako by dôvody dovolacieho

rozhodnutia mali byť samozrejmosťou. Sme presvedčení, že nedostatočným odôvodnením

rozhodnutia bolo obžalovanej porušené právo na spravodlivý proces.“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

„Najvyšší súd SR Uznesením sp. zn. (správne má byť ,

pozn.) zo dňa 14. 5. 2013 porušil právo E. Z. podľa SR, podľa

ods. 4, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. (správne má byť

, pozn.) zo dňa 14. 05. 2013 sa zrušuje, vec sa vracia na ďalšie konanie

a rozhodnutie. Zrušuje sa aj Uznesenie Krajského súdu Nitra. sp. zn. zo dňa

26. 06. 2012 a Rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. zo dňa 02. 04. 2009.

Sťažovateľka sa na čas do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR prepúšťa z výkonu trestu

odňatia na slobodu. Týmto rozhodnutím bolo aj zadosťučinené zákonu a právu.

E. Z. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 € a náhradu trov

právneho zastúpenia vo výške 331,13 € s DPH, ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na

účet advokáta JUDr. Jozefa Holiča... “

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) je ústavný súd

viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým

vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu

domáha ( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, preto v danej veci rozhodoval o porušení a práv

podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 dohovoru, ktoré označila sťažovateľka v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv –

dovolací súd (m. m. , , , ). Platí to

predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľka zastúpená kvalifikovaným právnym

zástupcom – zvoleným advokátom (m. m. , ).

Sťažovateľka síce v petite sťažnosti navrhla aj zrušenie rozsudku okresného súdu

z 2. apríla 2009, ako aj uznesenia krajského súdu sp. zn. z 26. júna 2012,

avšak bez toho, aby tieto súdy v petite sťažnosti výslovne označila za porušovateľov jej

v sťažnosti označeného článku a práv podľa dohovoru, čo je nevyhnutným

predpokladom na to, aby ústavný súd mohol zrušiť označené rozhodnutia. Keďže ústavný

súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2

), ústavný súd preskúmal sťažnosť len vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

II.1 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru

najvyšším súdom

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že jeho účelom je zaručiť

každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať

a rozhodnúť ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

Z pohľadu ústavného súdu treba opätovne skonštatovať, že jeho nálezom sp. zn.

z 13. januára 2011 bolo ustálené porušenie práv sťažovateľky podľa čl. 6

ods. 1 a čl. 13 dohovoru tým, že najvyšší súd v dovolacom konaní nenapravil pochybenie

krajského súdu spočívajúce v tom, že krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľky

na verejnom zasadnutí, v jej neprítomnosti, bez toho, aby boli splnené podmienky na takýto

postup, pretože trestná sadzba pre trestný čin kladený jej za vinu, jej horná hranica, v čase

rozhodovania krajského súdu presahovala 5 rokov ( ).

Vo zvyšnej časti (vo vzťahu k postupu a rozsudku okresného súdu z 2. apríla 2009, ako

aj k postupu a uzneseniu krajského súdu z 19. januára 2010) bola sťažnosť sťažovateľky

odmietnutá.

Najvyšší súd v ďalšom konaní nasledujúcom po tomto náleze v súlade s právnym

názorom ústavného súdu rozhodol o dovolaní sťažovateľky znova a zrušil dovolaním

napadnuté uznesenie krajského súdu z 19. januára 2010 a prikázal mu, aby vo veci znovu

konal a rozhodol. Krajský súd uznesením z 26. júna 2012 rozhodol obdobne ako v uznesení

z 19. januára 2010 a zrušil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku

o náhrade škody. Vo zvyšnej časti ostal rozsudok okresného súdu nezmenený a stal sa

právoplatný.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na obsah dovolania

sťažovateľky, pričom uviedol, že „považuje za potrebné uviesť, že uplatnené dovolacie

námietky /okrem iného/ obvinená už uplatňovala a dovolací súd na ne reagoval vo svojom

uznesení z 10. augusta 2010 sp. zn. , keď jej dovolanie podľa § 382 písm. c/

odmietol a v uvedenom smere následne ani Ústavný súd Slovenskej republiky

vo svojom náleze nekonštatoval žiadne porušenie zákona.“.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky uplatnenej v jej dovolaní z 5. februára 2013

najvyšší súd k jej vyhláseniu ako obvinenej o vine, ako aj k súdom prijatému vyhláseniu, že

nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, uviedol, že podľa § 257 ods. 5

sú takéto vyhlásenia „neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné

odvolaním ani dovolaním, okrem dovolania podľa Dôvody

dovolania spadajúce pod najvyšší súd teda ani nie je

oprávnený preskúmavať. Pre úplnosť a kontinuitu odôvodnenia rozhodnutia najvyšší súd

opätovne nad rámec tohto uplatneného dovolacieho dôvodu obvinenou znovu preto len

opakuje, a zotrváva na stanovisku, že v prípade právneho posúdenia zisteného skutku,

skutok vymedzený v rozsudku Okresného súdu Nitra z 2. apríla 2009 sp. zn. je

správne právne posúdený ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1. ods. 4 písm. b)

Tr. zák. v znení účinnom do 01. januára 2006.

Tento záver je potrebné vyvodiť z tej skutočnosti, že obvinená na hlavnom

pojednávaní 2. apríla 2009 urobila vyhlásenie v zmysle , že je

vinná zo spáchania skutku a po porade so svojím obhajcom na jednotlivé otázky uvedené

v , , , a odpovedala kladne. Keďže súd nemajúc

pochybnosti o skutkových zisteniach /skutok má totiž všetky znaky trestného činu podvodu/

a právnej kvalifikácii uvedenej v obžalobe toto vyhlásenie podľa prijal,

neboli na hlavnom pojednávaní v zmysle vykonávané dôkazy za

účelom ustálenia skutkového stavu a právnej kvalifikácie.

V prípade vyhlásenia obvinenej na hlavnom pojednávaní urobenom podľa § 257

ods. 3 písm. b/ alebo c/ (vyhlásenie podľa písm. c/ je alternatívou k písm. b/)

a následnom prijatí tohto vyhlásenia súdom prvého stupňa podľa , nie

je možné právne účinne napadnúť odvolaním výrok o vine, teda skutkový stav ani právnu

kvalifikáciu.“.

Dovolací súd sa so záverom odvolacieho súdu preto stotožnil v tom smere,

„že vyhlásenie obvinenej a následné prijatie tohto vyhlásenia súdom, pokiaľ boli dodržané

všetky procesné podmienky zákonného ustanovenia, tvorila prekážku, ktorá neumožňovala

odvolaciemu súdu z podnetu podaného odvolania (ani dovolaciemu súdu) meniť priznaný

skutkový stav ani právnu kvalifikáciu.

Je potrebné uviesť, že pred prijatím vyhlásenia súd obvinenú poučil o jej právach,

zmysle priznania, jeho význame a prípadnom ďalšom postupe. Mala pritom možnosť sa

radiť so svojím obhajcom, takže mala zabezpečenú kvalifikovanú právnu pomoc a bolo

výlučne na jej vôli, či takéto vyhlásenie urobí, alebo nie.“.

K dovolacej námietke sťažovateľky, že poškodení nemali doručené upovedomenie

o hlavnom pojednávaní, najvyšší súd uviedol, že „toto nemala doručené len jedna

z poškodených, A. R., pričom obvinená súhlasila s vykonaním hlavného pojednávania v jej

neprítomnosti /čl. 320/“.

K námietke, že najvyšší súd nepoužil zásadu ultima ratio, zaujal najvyšší súd také

stanovisko, že „jej prijatie ani nebolo možné, pretože skutok napĺňal znaky trestného činu,

t. j. iné alternatívne posúdenie skutku v tomto prípade je vylúčené“.

Námietku súvisiacu s prítomnosťou detí na hlavnom pojednávaní a s tým súvisiacim

možným rozptýlením súdu pri protokolácii považoval najvyšší súd pre posúdenie veci

za irelevantné, „napokon prítomný obhajca ich mohol namietať, pokiaľ bol toho názoru, že

tieto vôbec vznikli. Rovnako len v polohe konštrukcie sa javí námietka o postupe

prokurátora v inej trestnej veci obvinenej vo vzťahu, ku ktorej mal byť ukladaný súhrnný

trest.“.

K dovolaciemu dôvodu podľa , že

zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, dovolací súd uviedol, že „tento

bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení o povinnej

obhajobe, vykonaní procesných úkonov bez prítomnosti obhajcu a pod.

V konkrétnej trestnej veci z predloženého spisového materiálu, je zistiteľné, že právo

obvinenej na obhajobu porušené nebolo. Počas celého konania sa mohla vyjadrovať

ku všetkým skutočnostiam kladeným jej za vinu, mala k dispozícii počas celého konania

svojho obhajcu, vedela teda, z čoho je obvinená a za aký trestný čin je stíhaná vrátane

dôsledkov, ktoré sú spojené s tým, ak súd prijme jej vyhlásenie /o čom bola predtým

poučená/ a pred jeho uskutočnením mala k dispozícii kvalifikovanú právnu pomoc svojho

obhajcu, ktorej využitie jej bolo aj umožnené /čl. 322/. So svojím obhajcom sa mohla radiť

aj pred tým, ako jej boli položené jednotlivé otázky podľa Tieto otázky

sú inak zo zákona štandardné, preto predvídateľné a ich znenie a poradie je obhajobe

známe. Námietka obvinenej o tom, že sa nemohla poradiť so svojím obhajcom a bránilo jej

v tom znenie /t. j. nemožnosť radiť sa už o odpovedi na položenú otázku/ nie je

namieste. Práve naopak, ako je z uvedeného zrejmé, mohla sa nielen poradiť so svojím

obhajcom, ale na jeho podnet aj odmietnuť odpovedať, alebo na ktorúkoľvek otázku

odpovedať negatívne.“.

Na záver najvyšší súd skonštatoval, že „v predmetnej veci nebolo zistené splnenie

podmienok dovolania... dovolací súd musel dovolanie obvinenej E. Z. podľa § 382 písm. c/

odmietnuť“.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením práva na spravodlivé súdne

konanie poznamenáva, že tak ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť

č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom)

aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt, resp.

Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade

nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom

vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Európsky súd

pre ľudské práva tiež uviedol, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo

na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie

obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej

miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto

obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé

súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi

použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie

ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne

viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej dodáva, že na posúdenie splnenia dôvodnosti

dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný

právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom v tomto prípade najvyšším súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ).

Podľa ústavného súdu však posúdenie dôvodnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu,

osobitne jeho závery, takéto nedostatky nevykazuje. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym

názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia

podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže

viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv (obdobne ,

, , ).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že najvyšší súd podrobne vysvetlil konkrétne sťažovateľkou vymedzené dovolacie

dôvody poskytované v a , ich predmet, účel

a taktiež podmienky ich aplikovateľnosti.

Najvyšší súd potvrdil rešpektovanie procesných práv sťažovateľky súvisiacich s jej

právom na obhajobu v posudzovanom trestnom konaní. Na základe interpretácie dotknutého

ustanovenia súčasne vylúčil možnosť subsumovania argumentácie sťažovateľky týkajúcej

sa námietok o nemožnosti poradiť sa so svojím obhajcom o odpovedi na položenú otázku

pod citovaný dovolací dôvod.

Vzhľadom na to, že podľa vyhlásenie obvinenej

o vine, ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného

v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním

[okrem dovolania podľa ], nemal najvyšší súd ani

oprávnenie zaoberať sa dôvodmi dovolania podľa ,

avšak z dôvodu komplexnosti odôvodnenia svojho rozhodnutia zotrval na správnosti

právneho posúdenia zisteného skutku (tak ako bol vymedzený v rozsudku okresného súdu

z 2. apríla 2009) ako trestného činu podvodu podľa § 205 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného

zákona. Navyše, ako už bolo uvedené, sťažovateľka urobila vyhlásenie podľa § 257 ods. 1

písm. b) , že je vinná zo spáchania skutku, a na otázky ustanovené

v odpovedala po porade so svojím obhajcom kladne,

pričom po prijatí takéhoto vyhlásenia nemožno právne účinne napadnúť výrok o vine (teda

skutkový stav ani právnu kvalifikáciu).

Najvyšší súd, vychádzajúc z označených záverov, skonštatoval nedostatok

sťažovateľkou formulovaných dovolacích dôvodov a dovolanie podľa § 382 písm. c)

odmietol.

V prijatom uznesení najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu podrobne

interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku –

dovolania [ a ] a vo vzťahu k nej posúdil

relevantnosť jednotlivých argumentačných námietok sťažovateľky. Najvyšší súd

vyčerpávajúco odpovedal na ťažiskové argumenty sťažovateľky. Na základe náležitého

odôvodnenia vylúčil danosť dovolacích dôvodov podľa citovaných ustanovení Trestného

poriadku a rozhodol o odmietnutí dovolania.

Konštatovanie o potrebe odmietnutia dovolania sťažovateľky bolo založené

na racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej

úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod

na odmietnutie dovolania. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho

súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecnými súdmi, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny

názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný

súd navyše poukazuje na právny názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého

právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom

(, ).

Ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho

súdu tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité

vysvetlenie právnej úvahy a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany

najvyššieho súdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje

odôvodnenie jeho napadnutého rozhodnutia za dostatočné a nevybočujúce z limitov čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktoré ako také nemožno považovať za arbitrárne a nezlučiteľné

s aplikovanými ustanoveniami .

Keďže sťažovateľka namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie

(čl. 6 ods. 1 dohovoru) z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal ňou

uvádzané dôvody dovolania podľa a , a pretože

súčasťou označených práv nie je aj povinnosť uznať dôvody dovolania uvádzané

sťažovateľkou, ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv, reálnosť

ktorých by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z toho dôvodu

pri predbežnom prerokovaní podľa odmietol sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec dosiaľ uvedeného ústavný súd dodáva, že podstatná časť argumentácie

sťažovateľky obsiahnutej v odôvodnení jej sťažnosti sa navyše netýka konania

a rozhodnutia, vo vzťahu ku ktorým sťažovateľka žiada od ústavného súdu vyslovenie

porušenia svojich práv podľa a dohovoru (uznesenie najvyššieho súdu), ale táto

smeruje k pochybeniam na strane prvostupňového súdu a druhostupňového súdu.

V súvislosti s viazanosťou návrhom ústavným súdom, ako aj so zásadou ultra petitum iudex

condemnare non potest sa s námietkami, ktoré nemajú vzťah k sťažnostnému petitu

(sťažnosťou napadnutému rozhodnutiu), nepovažoval ústavný súd za potrebné podrobnejšie

vysporiadať.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na to, že v jeho judikatúre sa aj pod

vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ustálil právny názor (napr.

, ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej (už stabilizovanej) judikatúre uvádza (napr. m. m. ,

, , , ), že lehota na prípadné

podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní je považovaná v zásade za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to

konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú.

Z uvedeného preto vo vzťahu k prerokúvanej veci vyplýva, že ak dovolací súd dospel

v sťažovateľkinej veci k záveru, že jej dovolanie nie je dôvodné, nebolo by možné jej

sťažnosť podľa v časti smerujúcej proti rozhodnutiu, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu (uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 26. júna 2012), odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť

č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54),

ale ústavný súd by sa musel zaoberať námietkami sťažovateľky smerujúcimi

proti označenému uzneseniu krajského súdu ako súdu odvolacieho, čo však v okolnostiach

danej veci vzhľadom na formuláciu petitu sťažnosti nebolo možné (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde).

Z uvedených dôvodov bola sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namieta porušenie

svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

odmietnutá podľa ako zjavne neopodstatnená.

II.2 K namietanému porušeniu a práva podľa

v spojení čl. 17 dohovoru

Podľa trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby dávalo štátu,

skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov

zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo

na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu a práva podľa

v spojení čl. 17 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd uvádza, že

po preskúmaní sťažnosti v tejto časti je toho názoru, že neexistuje žiadna príčinná súvislosť

medzi týmto uznesením a , resp. práv podľa dohovoru, porušenie ktorých

sťažovateľka namieta, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo už

nadbytočné rozhodovať o ďalších otázkach ňou nastolených, a to pokiaľ ide o jej návrh

na zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a na priznanie úhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014