Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 6/2011
PDF · 271.24 KB
No categories available
II. ÚS 6/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2011 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť E. Z., N., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., vo veci
namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie a účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní
vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Tdo 23/2010 v súvislosti
s vykonaním verejného zasadnutia o odvolaní v neprítomnosti obžalovaného a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 23/2010
p o r u š i l právo E. Z. na spravodlivé súdne konanie a účinný prostriedok nápravy podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti
s vykonaním verejného zasadnutia o odvolaní v neprítomnosti obžalovaného.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 23/2010
z 10. augusta 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. E. Z. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 460,39 € (slovom
štyristošesťdesiat eur a tridsaťdeväť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky
p o v i n n ý vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. J. H., B., do jedného mesiaca
od právoplatnosti nálezu.
4. Sťažnosti E. Z. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 6/2011-14 z 13. januára 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť E. Z., N. (ďalej
len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie
a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Tdo 23/2010 v súvislosti s vykonaním
verejného zasadnutia o odvolaní v neprítomnosti obžalovaného.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 15. marca
2011 a najvyšší súd vo vyjadrení z 22. februára 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo
od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že 22. novembra 2005 bolo proti sťažovateľke vznesené
obvinenie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona
účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) na tom skutkovom základe, že
presne nezisteného dňa začiatkom septembra 2004 poškodeným Ž. a R. ako zámienku na
vylákanie peňazí predložila zoznam bytov, ktoré mali byť vo vlastníctve M. N., a ponúkla
im, že môže pre nich za výhodnú cenu zabezpečiť odkúpenie nimi vybratých bytov zo
zoznamu a zároveň im pri kúpe bytov vybaviť uprednostnenie, pričom mala vystupovať ako
sprostredkovateľ pri odkúpení bytov. Dňa 20. septembra 2004 prevzala od Ž. 1 060 000 Sk
a od R. 240 000 Sk ako prostriedky na zakúpenie nimi vybratých štyroch bytov. Dňa
28. septembra 2004 medzi Ž. ako veriteľom a sťažovateľkou ako dlžníčkou bola uzatvorená
zmluva o pôžičke, predmetom ktorej bola suma 1 300 000 Sk určená na zakúpenie bytov,
avšak sťažovateľka nesprostredkovala odkúpenie bytov a nevrátila ani len časť uvedenej
sumy. Dňa 4. decembra 2008 bola na sťažovateľku podaná obžaloba pre trestný čin
podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona. K podaniu obžaloby došlo
i napriek tomu, že sa prípravné konanie neskončilo, keďže sťažovateľka ako obvinená
nebola na oboznamovaní s výsledkami vyšetrovania. Tento úkon sa uskutočnil bez nej,
pretože sa vraj počas predchádzajúceho procesného úkonu vzdala práva zúčastniť sa tohto
úkonu. Súdna prax považuje za nemožné zbaviť sa práv do budúcnosti a orgán činný
v trestnom konaní je povinný vždy upovedomiť a poučiť obvineného (pred každým
úkonom) o jeho právach. Postupom vyšetrovateľa bola sťažovateľka poškodená na práve na
obhajobu. Ak prokurátor podal za tejto situácie obžalobu, konal v rozpore so zákonom
a porušil právo sťažovateľky na obhajobu. Ďalej podaná obžaloba nevykazuje objektívnu
stránku trestného činu, označuje postupnú zmenu právnych vzťahov, pričom nevrátenie
pôžičky označuje ako škodu aj napriek tomu, že zjavne išlo o občianskoprávny vzťah.
Aj odôvodnenie obžaloby bolo v hrubom rozpore s ustanovením § 235 písm. c) Trestného
poriadku, keďže okrem iných nedostatkov neobsahovalo všetky zákonné znaky trestného
činu vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu. Napriek tomu, že prokurátor sa
vždy a bezvýhradne zaoberá napríklad ustanovením § 88 Trestného zákona, v tomto konaní
jednoducho skutok posúdil podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty a bez vysvetlenia určil
pre ďalšie konanie trestnú sadzbu od dvoch do ôsmich rokov [pozri § 250 ods. 1 a 4
písm. b) a § 89 ods. 3 Trestného zákona], hoci v čase spáchania skutku si pojem značná
škoda vyžadoval škodu vo výške najmenej 650 000 Sk a v čase podania obžaloby už
810 000 Sk. Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) nereagoval na časť odôvodnenia
obžaloby, podľa ktorej sťažovateľka bola 28. apríla 2008 odsúdená pre pokračovací zločin
podvodu, hoci nebolo vylúčené, že nová obžaloba viní sťažovateľku za skutok, ktorý mohol
byť skutkom, o ktorom už bolo rozhodnuté (pri pokračovaní v trestnej činnosti, ale možná je
aj duplicita pri viacerých dielčích skutkoch). Okresný súd musel uvažovať o ukladaní
súhrnného trestu, ale aj o prípadnom zastavení trestného stíhania v súlade s návrhom
obhajoby. Napriek tomu však na vytýkané procesné pochybenie nereagoval a rovnako
nebral zreteľ ani na námietku, že poškodenému bola už škoda uhradená. Na hlavnom
pojednávaní bez vyriešenia otázky, či a kto je poškodený, pripustil do konania
poškodených, ktorí už zjavne poškodenými neboli, a bez ich prítomnosti konal.
Do zápisnice nesprávne uviedol vyhlásenie sťažovateľky, podľa ktorého je vinná
zo spáchania skutku. Sťažovateľka však v skutočnosti uviedla, že nepopiera spáchanie
skutku uvedeného v obžalobe, čo okresný súd v ďalšom texte písomne správne označil.
Okresný súd bol následne povinný postupovať primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f),
g) a h) Trestného poriadku. Urobil tak až na otázku podľa § 333 ods. 3 písm. h) Trestného
poriadku. Obhajca už na otázku položenú sťažovateľke reagovať nemohol a táto odpovedala
„áno“. Okresný súd však „primerane“ túto otázku položiť nemohol, pretože o návrhu
dohody o vine a treste a o kvalifikáciu ako trestný čin zásadne nešlo. Preto priznanie sa
sťažovateľky k vine, trestu a ku kvalifikácii ako určitého trestného činu nebolo možné
nijako ani hmotnoprávne využiť v ďalšom konaní. Tu práve došlo k pokračovaniu
nezákonných postupov, ktoré vo svojom súhrne spôsobili to, že sťažovateľka absolvovala
nespravodlivé súdne konanie a bola nespravodlivo odsúdená. Okresný súd totiž pokračoval
podľa § 333 ods. 3 Trestného poriadku, akoby šlo o prednesenie návrhu na dohodu o vine
a treste, čo však nezodpovedalo skutočnosti. Ak sťažovateľka vyhlásila, že spáchanie skutku
nepopiera, tak tým nevyhlásila, že je vinná zo spáchania skutku alebo niektorého
zo skutkov, akoby to zodpovedalo ustanoveniu § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
Všeobecné súdy neinterpretovali rozdiel medzi vyhláseniami podľa § 257 ods. 1 písm. b)
a § 257 ods. 3 Trestného poriadku. Následne (bez vyjadrenia poškodeného) okresný súd
prijal vyhlásenie sťažovateľky, že je vinná. Okresný súd evidentne prijal vyhlásenie, že
sťažovateľka nepopiera spáchanie skutku, no napriek tomu procesne postupoval tak, akoby
vyhlásila, že je vinná zo spáchania skutku. Okresný súd dokonca cituje aj kvalifikáciu
podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona, čo je hrubá nezákonnosť
a zásadné pochybenie. Totiž po vyhlásení sťažovateľky, že nepopiera spáchanie skutku,
bolo treba toto vyhlásenie považovať pre potreby ďalšieho konania a rozhodnutia za
priznanie spáchania skutku. Sťažovateľka mala byť o tom poučená, a to v tom zmysle, že
existencia skutočností tvoriacich skutok uvedený v obžalobe sa už dokazovať nebude.
Keďže sťažovateľka nevyhlásila, že je vinná, okresný súd nesmel takéto vyhlásenie prijímať
alebo neprijímať. Všeobecný súd nie je viazaný právnym posúdením skutku podľa obžaloby
a musí, a to aj po vyhlásení podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozhodnúť
o vine, čo predstavuje uznanie (označenie) skutku ako určitého trestného činu. Pri
vyhlásení, že obžalovaný spáchanie skutku nepopiera, musí všeobecný súd skutok podradiť
pod príslušné ustanovenie Trestného zákona. Podľa § 88 Trestného zákona súd na okolnosť
podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby prihliadne len vtedy, keď pre svoju závažnosť
podstatne zvyšuje stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť. Napriek tomu
všeobecné súdy na určenie stupňa nebezpečnosti vôbec neprihliadli a nevyhodnocovali ho.
Pritom sťažovateľka do septembra 2004 viedla riadny život, nebola trestaná, priznala
a oľutovala konanie, ktorého sa dopustila, a škodu nahradila. Preto stupeň nebezpečnosti jej
konania pre spoločnosť bol po takmer piatich rokoch nepatrný. Uložený trest vo výmere
sedem rokov a osem mesiacov pri aplikácii asperačnej zásady nie je spravodlivý.
Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie 19. apríla 2009. Krajský súd
v Nitre (ďalej len „krajský súd“) vo svojom rozhodnutí uviedol, že uložený trest je síce
trestom prísnym, ale vzhľadom na to, že ide o trest súhrnný, osobu sťažovateľky a charakter
trestnej činnosti, nemožno ho považovať za neprimerane prísny a navyše je na samej dolnej
hranici upravenej trestnej sadzby. Pritom ani osoba obžalovanej, ale ani charakter trestnej
činnosti takýto prísny trest neodôvodňovali, pričom o trestný čin vôbec ani nešlo. Krajský
súd nesprávnu interpretáciu vyhlásenia sťažovateľky zúžil v rámci svojej prieskumnej
povinnosti na konštatovanie, že keď kladne odpovedala na všetky otázky uložené jej
v zmysle § 333 ods. 1 Trestného poriadku a okresný súd toto vyhlásenie prijal, krajský súd
už neskúmal skutkové a právne závery okresného súdu. Vytýkal obhajcovi, že pochybnosti
mal uviesť hneď do zápisnice o hlavnom pojednávaní. Toto tvrdenie krajského súdu, ktorý
má postupovať podľa § 317 Trestného poriadku, nemá oporu v zákone. V podanom
dovolaní sťažovateľka žiadala zrušenie nariadenia výkonu trestu odňatia slobody. Najvyšší
súd vôbec (tým menej urýchlene) o návrhu nerozhodol. Dovolanie podané z dôvodov podľa
§ 371 ods. 1 písm. d) a i) Trestného poriadku odmietol. Pokiaľ išlo o dovolací dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, bol najvyšší súd toho názoru, že podmienky na
vykonanie verejného zasadnutia o odvolaní v neprítomnosti sťažovateľky boli splnené.
Podľa názoru sťažovateľky, treba skúmať, či jej účasť je potrebná z pohľadu prípadného
doplnenia dokazovania alebo z pohľadu odstránenia rozporov v zápisnici okresného súdu
v súvislosti s vyhlásením. Vychádzajúc z toho, že krajský súd v určitom štádiu konania
uložil sťažovateľke pokutu za to, že sa z neúčasti na verejnom zasadnutí neospravedlnila,
možno považovať za zrejmé, že jej osobnú prítomnosť považoval za nevyhnutnú.
Ak napriek tomu na neskoršom verejnom zasadnutí konal v neprítomnosti sťažovateľky
a ospravedlnenie jej neúčasti nepovažoval za dôvodné, tak mal sťažovateľke opäť uložiť
pokutu, ale nesmel konať. Krajský súd konal v neprítomnosti sťažovateľky a nepovažoval
za potrebné odstrániť vytýkané nedostatky. Nesprávne je konštatovanie najvyššieho súdu,
podľa ktorého mala sťažovateľka urobiť vyhlásenie o tom, že je vinná zo spáchania skutku
v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Podľa názoru sťažovateľky, aj keď
obžalovaný vyhlási, že je vinný zo spáchania skutku, všeobecný súd musí skúmať, či skutok
je označeným trestným činom, pretože nie je právnym posúdením skutku v obžalobe
viazaný. Iba ak je skutok správne právne kvalifikovaný, môže súd vyhlásenie prijať.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 6
ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 T 166/2008, čl. 6 ods. 1
a čl. 13 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 3 To 34/2009 a čl. 5
ods. 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
2 Tdo 23/2010 s tým, aby boli rozhodnutia okresného súdu z 2. apríla 2009, krajského súdu
z 19. januára 2010 a najvyššieho súdu z 10. augusta 2010 zrušené a vec bola vrátená
okresnému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež zadosťučinenie vo výške po 1 000 € od
krajského súdu a od najvyššieho súdu. Osobitne požaduje priznanie zadosťučinenia
10 000 € od najvyššieho súdu pre porušenie čl. 5 dohovoru. Napokon sa domáha náhrady
trov konania vo výške 454,95 €.
Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. k. KP 4/2011-18 z 22. februára 2011
doručeného ústavnému súdu 28. februára 2011 vyplýva, že žiada sťažnosť zamietnuť. Trvá
na stanovisku uvedenom v písomnom odôvodnení uznesenia, pričom pre úplnosť dodáva, že
krajský súd preveroval dôvodnosť ospravedlnenia sťažovateľky (podaného na poslednú
chvíľu), pričom ošetrujúci lekár potvrdil, že sťažovateľka sa mohla verejného zasadnutia
o odvolaní zúčastniť, keďže zdravotné dôvody jej v tom nebránili. Nie je na mieste ani
tvrdenie, že účasť sťažovateľky na verejnom zasadnutí mal krajský súd skúmať aj z pohľadu
prípadného doplnenia dokazovania a odstraňovania rozporov, pretože krajský súd
nedoplňoval dokazovanie a neodstraňoval rozpory. Čo sa týka porušenia čl. 6 ods. 1
dohovoru, najvyšší súd zastáva názor opierajúci sa o judikatúru a literatúru, podľa ktorej
prakticky každý trestný poriadok pripúšťa konanie aj v neprítomnosti obvineného, ak bol
tento včas upovedomený a nedostavil sa bez riadneho ospravedlnenia (§ 293 ods. 6 až 8
Trestného poriadku). Sťažovateľka hodnoverným spôsobom svoju neúčasť neospravedlnila,
ba naopak z dôkazov plynie, že zavádzala aj svojho ošetrujúceho lekára. Jej zrejmým
cieľom bolo zmariť verejné zasadnutie o odvolaní. Upovedomením sťažovateľky (teda nie
predvolaním) dal krajský súd najavo, že účasť sťažovateľky na verejnom zasadnutí nie je
nutná a zároveň v upovedomení ju poučil (v rámci už ustálenej súdnej praxe), že pre riadne
ospravedlnenie nepostačuje len preukaz práceneschopnosti, ktorý sám osebe osvedčuje
neschopnosť pre výkon konkrétnej práce zo zdravotných dôvodov, ale nemusí byť
a v mnohých prípadoch ani nie je dôvodom na ospravedlnenie obvineného na verejnom
zasadnutí, ako to bolo napokon aj v tomto konkrétnom prípade.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 15. marca 2011 doručenej ústavnému
súdu 17. marca 2011 vyplýva, že trvá na svojich stanoviskách, pričom vyjadrenie predsedu
najvyššieho súdu považuje za nekomplexné a účelové. Zásadný problém, či bolo, alebo
nebolo možné konať v neprítomnosti sťažovateľky, nespočíva vo forme ospravedlnenia
neúčasti, ani v tom, či sťažovateľka „zavádzala svojho lekára“, ale v tom, že na okresnom
súde bolo nejasné, či sťažovateľka urobila vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) alebo
podľa § 257 ods. 3 Trestného poriadku. Aj rozhodnutím o poriadkovej pokute z 8. decembra
2009 prejavil krajský súd názor o potrebe osobnej účasti sťažovateľky. V ďalšej časti
vyjadrenia sa sťažovateľka znova zaoberá tými sťažnostnými námietkami, ktoré už boli
ústavným súdom v rámci predbežného prerokovania sťažnosti odmietnuté.
II.
Zo spisu okresného súdu sp. zn. 6 T 166/2008, ktorého relevantné časti si ústavný
súd vyžiadal od okresného súdu vo fotokópii, vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:
Zo zápisnice krajského súdu č. k. 3 To 34/2009-359 z 8. decembra 2009 vyplýva, že
vo veci sťažovateľky bolo vyhlásené opatrenie, ktorým sa termín verejného zasadnutia
určeného na 8. december 2009 zrušuje a určuje sa nový termín na 19. január 2010.
Sťažovateľka bude potrestaná poriadkovou pokutou, pretože sa „na dnešné verejné
zasadnutie nedostavila a žiadnym spôsobom sa neospravedlnila“.
Z predvolania na verejné zasadnutie krajského súdu č. k. 3 To 34/2009-361
z 10. decembra 2009 vyplýva, že verejné zasadnutie o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku
okresného súdu sp. zn. 6 T 166/08 z 2. apríla 2009 bude 19. januára 2010 o 8.30 h. V rámci
predtlače je adresát upozornený, aby si dôkladne prečítal ustanovenia § 293 ods. 4 až 9
Trestného poriadku, ktoré sú zároveň odcitované. Ďalej je tu upozornenie, že ak bez
dostatočného ospravedlnenia nebude uposlúchnutý príkaz alebo nebude vyhovené výzve
alebo predvolaniu podľa Trestného poriadku, môže to mať za následok potrestanie
poriadkovou pokutou podľa § 70 ods. 1 Trestného poriadku.
Z uznesenia predsedu senátu krajského súdu č. k. 3 To 34/2009-364 z 8. decembra
2009 vyplýva, že podľa § 70 ods. 1 Trestného poriadku sťažovateľke sa ukladá poriadková
pokuta 300 €, pretože bez dostatočného ospravedlnenia nevyhovela predvolaniu podľa tohto
zákona. Z odôvodnenia vyplýva, že hoci sťažovateľka 30. novembra 2009 prevzala
predvolanie na verejné zasadnutie určené na 8. december 2009, nedostavila sa a žiadnym
spôsobom sa neospravedlnila.
Z prípisu sťažovateľky z 18. januára 2010 doručeného krajskému súdu toho istého
dňa k sp. zn. 3 To 34/2009 vyplýva, že ospravedlňuje svoju neúčasť na verejnom zasadnutí
o odvolaní 19. januára 2010 z dôvodu práceneschopnosti. Prílohou ospravedlnenia je
potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti vydané všeobecným lekárom MUDr. M. K., podľa
ktorého práceneschopnosť trvá od 14. októbra 2009.
Z rukou písaného úradného záznamu z 18. januára 2010 (nečitateľný podpis)
vyplýva, že „Dňa 18. 1. 10 o 8.40 hod som u Dr. M. K. – ošetrujúci lekár telefonicky zistil,
že obžalovaná sa môže dostaviť na ver. zasadnutie KS v Nitre bez ujmy na jej zdraví.
Ospravedlnenka č. 1798554 bola obžalovanej vystavená iba z dôvodu ospravedlnenia na
1 deň v práci.“.
Zo zápisnice o verejnom zasadnutí krajského súdu č. k. 3 To 34/2009-382
z 19. januára 2010 vyplýva inter alia, že bolo vyhlásené uznesenie, podľa ktorého sa verejné
zasadnutie uskutoční v neprítomnosti sťažovateľky.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 23/2010 z 10. augusta 2010 vyplýva, že
ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
3 To 34/2009 z 19. januára 2010. Podľa názoru najvyššieho súdu podané dovolanie nie je
dôvodné, a preto bolo podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté. Sťažovateľka
v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku tvrdila, že sa
verejné zasadnutie o odvolaní konalo v jej neprítomnosti napriek tomu, že sa riadne
ospravedlnila. Krajský súd nepochybil, keď vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti
sťažovateľky. Zo spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľka bola upozornená v zmysle
§ 293 ods. 5 a 8 Trestného poriadku, že v prípade, ak sa bezdôvodne nedostaví na verejné
zasadnutie, toto bude vykonané v jej neprítomnosti. Sťažovateľka 18. januára 2010 doručila
osobne do podateľne krajského súdu ospravedlnenie neúčasti na verejnom zasadnutí
19. januára 2010 spolu s potvrdením o dočasnej pracovnej neschopnosti. Treba konštatovať,
že podmienky na konanie verejného zasadnutia v neprítomnosti sťažovateľky boli splnené.
Sťažovateľke bolo riadne a včas doručené predvolanie na verejné zasadnutie a bola aj
správne poučená o možnosti konania verejného zasadnutia bez jej prítomnosti, čo
sťažovateľka v dovolaní ani nespochybňuje. Jej tvrdenie, že neboli splnené zákonné
podmienky na konanie verejného zasadnutia v jej neprítomnosti, nie je pravdivé.
Sťažovateľka neospravedlnila svoju neúčasť na verejnom zasadnutí hodnoverným
spôsobom, aj keď podala na krajskom súde ospravedlnenie svojej neúčasti (len jeden deň
pred konaním verejného zasadnutia, hoci bola neschopná práce od 14. októbra 2009),
v ktorom súčasne nepožiadala krajský súd, aby sa verejné zasadnutie uskutočnilo za jej
prítomnosti tak, ako to predpokladá ustanovenie § 293 ods. 8 Trestného poriadku.
Hodnoverným ospravedlnením neprítomnosti je aj ospravedlnenie neprítomnosti
zo zdravotných dôvodov, avšak z úradného záznamu na č. l. 381 vyplýva, že sťažovateľka
sa bez ujmy na jej zdraví môže dostaviť na verejné zasadnutie (vyjadrenie ošetrujúceho
lekára MUDr. M. K.). Z obsahu dovolania vyplýva, že sťažovateľka v rámci dovolacieho
dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku tvrdí, že zistený skutok nie je
trestným činom. To, že vylákala peniaze, nie je naplnením skutkovej podstaty trestného činu
podvodu, lebo ide o obchodnoprávny vzťah. V prípade právneho posúdenia zisteného
skutku treba konštatovať, že skutok vymedzený v rozsudku okresného súdu je správne
právne posúdený ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona.
Tento záver vyplýva zo skutočnosti, že sťažovateľka na hlavnom pojednávaní 2. apríla 2009
urobila vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, že je vinná zo
spáchania skutku, a po porade so svojím obhajcom na jednotlivé otázky uvedené v § 333
ods. 3 písm. c), d) f), g) a h) Trestného poriadku odpovedala kladne. Keďže okresný súd
nemajúc pochybnosti o skutkových zisteniach a právnej kvalifikácii uvedených v obžalobe
toto vyhlásenie prijal, neboli už na hlavnom pojednávaní v zmysle § 257 ods. 7 Trestného
poriadku vykonávané dôkazy pre účely ustálenia skutkového stavu a právnej kvalifikácie.
V prípade vyhlásenia sťažovateľky na hlavnom pojednávaní urobeného podľa § 257 ods. 3
písm. b) alebo c) Trestného poriadku [vyhlásenie podľa písm. c) je alternatívou k písm. b)]
a následnom prijatí tohto vyhlásenia okresným súdom podľa § 257 ods. 6 Trestného
poriadku nie je už možné právne účinne napadnúť odvolaním výrok o vine, teda skutkový
stav, ale ani právnu kvalifikáciu. Najvyšší súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu
v tom smere, že vyhlásenie sťažovateľky a následné prijatie tohto vyhlásenia súdom, pokiaľ
boli dodržané všetky procesné podmienky, tvorí prekážku, ktorá neumožňuje odvolaciemu
súdu z podnetu podaného odvolania (rovnako tak ani dovolaciemu súdu) meniť priznaný
skutkový stav či právnu kvalifikáciu. Je potrebné uviesť, že pred prijatím vyhlásenia
okresný súd sťažovateľku poučil o jej právach, zmysle priznania, jeho význame
a prípadnom ďalšom postupe. Mala pritom možnosť radiť sa so svojím obhajcom, takže
mala zabezpečenú kvalifikovanú právnu pomoc a bolo výlučne na jej vôli, či takéto
vyhlásenie urobí, alebo nie. Nad rámec uvedeného treba poukázať na skutočnosť, že
sťažovateľkou namietaná právna kvalifikácia (skutok vraj neobsahuje podvodné konanie) je
priamo vyjadrená v skutku obžaloby, ku ktorému sa sťažovateľka priznala, a to v znení:
„... za účelom vylákania peňazí predložila R. Ž. a...“. Na margo ostatných dovolacích
námietok (oprava zápisnice o hlavnom pojednávaní, nedostatočne vykonané
oboznamovanie s výsledkami vyšetrovania, krajský súd mal rozhodnúť rozsudkom) treba
uviesť, že nie je zrejmé, pod aký dovolací dôvod je ich potrebné subsumovať. Tieto totiž
tvoria zväčša prvú časť odôvodnenia dovolania, ktorá svojím obsahom len všeobecne
poukazuje na určité skutočnosti (bez udania akéhokoľvek dovolacieho dôvodu). Preto
nebolo ani potrebné sa nimi zaoberať. Napriek tomu však z predloženého spisu možno
zistiť, že zápisnica o hlavnom pojednávaní okresného súdu z 2. apríla 2009 dodatočne
opravovaná nebola, sťažovateľka sa vzdala práva preštudovať spis po skončení vyšetrovania
podľa § 208 Trestného poriadku (č. l. 259 – výsluch sťažovateľky z 26. augusta 2008)
a krajský súd správne rozhodol uznesením, keď rozsudok okresného súdu zrušil v časti
výroku o náhrade škody.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1 zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola…
verejne… prejednaná… súdom…, ktorý rozhodne… o akomkoľvek trestnom čine, z
ktorého je obvinený.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu
na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.
Sťažovateľka je presvedčená, že krajský súd vykonal verejné zasadnutie o odvolaní
v jej neprítomnosti v rozpore so zákonom, a to vzhľadom najmä na závažné skutočnosti,
ktoré sa mali na verejnom zasadnutí riešiť. Navyše, krajský súd už predtým sám uznal
nevyhnutnosť jej účasti na verejnom zasadnutí, keď jej 8. decembra 2009 uložil poriadkovú
pokutu 300 € za neospravedlnenú neúčasť na verejnom zasadnutí určenom na 8. december
2009.
Predseda najvyššieho súdu je presvedčený o správnosti postupu krajského súdu,
pričom navyše zdôrazňuje, že o termíne verejného zasadnutia bola sťažovateľka iba
upovedomená (nebola teda predvolaná). Zároveň bola poučená aj o tom, že
práceneschopnosť ešte nemusí stačiť na odročenie verejného zasadnutia.
Z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že ak v trestných
veciach rozhodujú postupne viaceré súdy zaradené do sústavy riadnych súdov, požiadavka
verejnosti sa vzťahuje predovšetkým na súdy prvého stupňa, ktoré zisťujú skutkový stav
a rozhodujú o všetkých otázkach významných pre rozhodnutie vo veci samej. Nedostatok
verejného prerokovania veci na druhom a treťom stupni možno ospravedlniť povahou
konania, o ktoré ide, za predpokladu, že pojednávanie na súde prvého stupňa bolo verejné.
Napríklad konanie, v ktorom sa prejednávajú výlučne právne otázky, môže vyhovovať
požiadavkám čl. 6 dohovoru, aj keď odvolací súd neposkytol obžalovanému príležitosť, aby
sa mohol pred ním osobne vyjadriť (Ekbatani c. Švédsko). V ďalších rozhodnutiach sa
ustálilo, že osobná prítomnosť obžalovaného pred odvolacím súdom nemá rovnakú
dôležitosť ako na súde prvého stupňa. Štát má určitý priestor na uváženie (une marge d
´ appréciation), či a za akých okolností možno pripustiť odvolacie konanie na neverejnom
zasadnutí. Treba pritom brať do úvahy osobitosti odvolacieho konania, ako aj otázky, ktoré
treba v odvolacom konaní vyriešiť (Kamasinski c. Rakúsko). Ďalej je podstatné, že aj pri
uznaní významu zásady verejnosti súdneho konania nemožno z čl. 6 dohovoru ani v prípade
odvolacieho súdu s úplnou jurisdikčnou právomocou vyvodiť právo na verejné zasadnutie
o odvolaní nezávisle od povahy otázok, ktoré treba rozhodnúť. Hoci verejnosť je jedným
z prostriedkov na dosiahnutie dôvery voči súdom, ale iné ohľady, ako napríklad právo na
rozhodnutie bez zbytočných prieťahov a nutnosť rýchle vybaviť napadnuté veci, taktiež
prichádzajú do úvahy pri rozhodovaní, či je verejné zasadnutie o odvolaní potrebné, ak bol
proces v prvej inštancii konaný v prítomnosti obžalovaného (napr. Fejde c. Švédsko,
Helmers c. Švédsko, II. ÚS 401/09).
K dosiaľ uvedenému treba dodať, že dohovor ako medzinárodná zmluva o ľudských
právach zabezpečuje len určitý minimálny štandard ochrany ľudských práv. Znamená to, že
zmluvným štátom dohovoru sa ponecháva voľnosť tento štandard prekročiť (čl. 53
dohovoru). Nie je teda porušením dohovoru, ak vnútroštátne právo poskytuje väčší rozsah
ochrany niektorého práva ako dohovor. V takomto prípade sa v plnom súlade s dohovorom
použije vnútroštátna úprava, keďže je priaznivejšia.
Ústavný súd poukazuje predovšetkým na ustanovenie § 293 Trestného poriadku,
ktoré upravuje prítomnosť na verejnom zasadnutí. Pre posúdenie danej veci je podstatné
znenie § 293 ods. 6 a 7 Trestného poriadku.
Podľa § 293 ods. 6 Trestného poriadku verejné zasadnutie v neprítomnosti
obvineného nemožno konať, ak je obvinený vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia
slobody, alebo ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého
horná hranica prevyšuje päť rokov.
Podľa § 293 ods. 7 Trestného poriadku ustanovenie odseku 6 sa nepoužije, ak sa
obvinený odmietol zúčastniť verejného zasadnutia, alebo výslovne požiadal, aby sa verejné
zasadnutie konalo v jeho neprítomnosti.
Podľa § 250 ods. 4 Trestného zákona odňatím slobody na dva roky až osem rokov sa
páchateľ potresce,
a) ak spácha čin uvedený v odseku 1 ako člen organizovanej skupiny, alebo
b) ak spôsobí takým činom značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok.
Medzi účastníkmi konania sa javí ako nesporné, že sťažovateľka bola stíhaná
(a nakoniec aj právoplatne odsúdená) pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4
písm. b) Trestného zákona. Išlo teda o trestný čin, na ktorý Trestný zákon ustanovoval trest
odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšovala päť rokov. Za takéhoto stavu bolo
vykonanie verejného zasadnutia v neprítomnosti sťažovateľky vylúčené, ibaže by sa
sťažovateľka odmietla zúčastniť verejného zasadnutia alebo výslovne požiadala, aby sa
verejné zasadnutie konalo v jej neprítomnosti (§ 293 ods. 6 a 7 Trestného poriadku).
V tejto súvislosti treba poznamenať, že zo spisu okresného súdu nevyplývajú žiadne
skutočnosti uvedené v ustanovení § 293 ods. 7 Trestného poriadku.
Pokiaľ za daného stavu krajský súd vykonal verejné zasadnutie o odvolaní
v neprítomnosti sťažovateľky, porušil tým už citované ustanovenie a jeho postup treba
považovať za arbitrárny. To isté sa vzťahuje na najvyšší súd, ktorý pochybenie krajského
súdu v dovolacom konaní nenapravil.
Z uvedených dôvodov došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru (bod 1 výroku
nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tdo 23/2010 z 10. augusta 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu). V ďalšom bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym názorom
ústavného súdu.
Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume
460,39 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2010 (prevzatie a príprava
zastupovania, sťažnosť ústavnému súdu) po 120,23 €, za jeden úkon právnych služieb
v roku 2011 (replika na vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu) v sume 123,50 €, ďalej za
režijný paušál dvakrát po 7,21 € a jedenkrát 7,41 €. Sumu ďalej zvýšil o 19 % dane
z pridanej hodnoty za rok 2010, teda o 48,42 € a o 20 % dane z pridanej hodnoty za rok
2011, teda o 26,18 € (bod 3 výroku nálezu).
Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľky o priznanie finančného
zadosťučinenia vo výške po 1 000 € od krajského súdu a od najvyššieho súdu, ako aj
o ďalších 10 000 € od najvyššieho súdu za porušenie čl. 5 dohovoru (bod 4 výroku nálezu).
Vo vzťahu k požadovanému finančnému zadosťučineniu od krajského súdu vo výške
1 000 € a od najvyššieho súdu vo výške 10 000 € treba uviesť, že podaná sťažnosť v tomto
rozsahu nebola úspešná, pretože uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 6/2011-14
z 13. januára 2011 bola sťažnosť proti krajskému súdu odmietnutá pre nedostatok
právomoci ústavného súdu a proti najvyššiemu súdu pre porušenie čl. 5 dohovoru z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Podľa názoru ústavného súdu vyslovením porušenia označených práv najvyšším
súdom, zrušením jeho uznesenia a vrátením veci na ďalšie konanie je ujma spôsobená
sťažovateľke už napravená, a preto neprichádza do úvahy priznanie finančného
zadosťučinenia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. apríla 2011