Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 6/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2011 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť E. Z., N., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., vo veci

namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie a účinný prostriedok nápravy

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní

vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. v súvislosti

s vykonaním verejného zasadnutia o odvolaní v neprítomnosti obžalovaného a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l právo E. Z. na spravodlivé súdne konanie a účinný prostriedok nápravy podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti

s vykonaním verejného zasadnutia o odvolaní v neprítomnosti obžalovaného.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 10. augusta 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. E. Z. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 460,39 € (slovom

štyristošesťdesiat eur a tridsaťdeväť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky

p o v i n n ý vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. J. H., B., do jedného mesiaca

od právoplatnosti nálezu.

4. Sťažnosti E. Z. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-14 z 13. januára 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť E. Z., N. (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie

a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. v súvislosti s vykonaním

verejného zasadnutia o odvolaní v neprítomnosti obžalovaného.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 15. marca

2011 a najvyšší súd vo vyjadrení z 22. februára 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo

od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že 22. novembra 2005 bolo proti sťažovateľke vznesené

obvinenie pre trestný čin podvodu podľa a

účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „“) na tom skutkovom základe, že

presne nezisteného dňa začiatkom septembra 2004 poškodeným Ž. a R. ako zámienku na

vylákanie peňazí predložila zoznam bytov, ktoré mali byť vo vlastníctve M. N., a ponúkla

im, že môže pre nich za výhodnú cenu zabezpečiť odkúpenie nimi vybratých bytov zo

zoznamu a zároveň im pri kúpe bytov vybaviť uprednostnenie, pričom mala vystupovať ako

sprostredkovateľ pri odkúpení bytov. Dňa 20. septembra 2004 prevzala od Ž. 1 060 000 Sk

a od R. 240 000 Sk ako prostriedky na zakúpenie nimi vybratých štyroch bytov. Dňa

28. septembra 2004 medzi Ž. ako veriteľom a sťažovateľkou ako dlžníčkou bola uzatvorená

zmluva o pôžičke, predmetom ktorej bola suma 1 300 000 Sk určená na zakúpenie bytov,

avšak sťažovateľka nesprostredkovala odkúpenie bytov a nevrátila ani len časť uvedenej

sumy. Dňa 4. decembra 2008 bola na sťažovateľku podaná obžaloba pre trestný čin

podvodu podľa a . K podaniu obžaloby došlo

i napriek tomu, že sa prípravné konanie neskončilo, keďže sťažovateľka ako obvinená

nebola na oboznamovaní s výsledkami vyšetrovania. Tento úkon sa uskutočnil bez nej,

pretože sa vraj počas predchádzajúceho procesného úkonu vzdala práva zúčastniť sa tohto

úkonu. Súdna prax považuje za nemožné zbaviť sa práv do budúcnosti a orgán činný

v trestnom konaní je povinný vždy upovedomiť a poučiť obvineného (pred každým

úkonom) o jeho právach. Postupom vyšetrovateľa bola sťažovateľka poškodená na práve na

obhajobu. Ak prokurátor podal za tejto situácie obžalobu, konal v rozpore so zákonom

a porušil právo sťažovateľky na obhajobu. Ďalej podaná obžaloba nevykazuje objektívnu

stránku trestného činu, označuje postupnú zmenu právnych vzťahov, pričom nevrátenie

pôžičky označuje ako škodu aj napriek tomu, že zjavne išlo o občianskoprávny vzťah.

Aj odôvodnenie obžaloby bolo v hrubom rozpore s ustanovením § 235 písm. c) Trestného

poriadku, keďže okrem iných nedostatkov neobsahovalo všetky zákonné znaky trestného

činu vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu. Napriek tomu, že prokurátor sa

vždy a bezvýhradne zaoberá napríklad ustanovením , v tomto konaní

jednoducho skutok posúdil podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty a bez vysvetlenia určil

pre ďalšie konanie trestnú sadzbu od dvoch do ôsmich rokov [pozri § 250 ods. 1 a 4

písm. b) a ], hoci v čase spáchania skutku si pojem značná

škoda vyžadoval škodu vo výške najmenej 650 000 Sk a v čase podania obžaloby už

810 000 Sk. Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) nereagoval na časť odôvodnenia

obžaloby, podľa ktorej sťažovateľka bola 28. apríla 2008 odsúdená pre pokračovací zločin

podvodu, hoci nebolo vylúčené, že nová obžaloba viní sťažovateľku za skutok, ktorý mohol

byť skutkom, o ktorom už bolo rozhodnuté (pri pokračovaní v trestnej činnosti, ale možná je

aj duplicita pri viacerých dielčích skutkoch). Okresný súd musel uvažovať o ukladaní

súhrnného trestu, ale aj o prípadnom zastavení trestného stíhania v súlade s návrhom

obhajoby. Napriek tomu však na vytýkané procesné pochybenie nereagoval a rovnako

nebral zreteľ ani na námietku, že poškodenému bola už škoda uhradená. Na hlavnom

pojednávaní bez vyriešenia otázky, či a kto je poškodený, pripustil do konania

poškodených, ktorí už zjavne poškodenými neboli, a bez ich prítomnosti konal.

Do zápisnice nesprávne uviedol vyhlásenie sťažovateľky, podľa ktorého je vinná

zo spáchania skutku. Sťažovateľka však v skutočnosti uviedla, že nepopiera spáchanie

skutku uvedeného v obžalobe, čo okresný súd v ďalšom texte písomne správne označil.

Okresný súd bol následne povinný postupovať primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f),

g) a h) . Urobil tak až na otázku podľa Trestného

poriadku. Obhajca už na otázku položenú sťažovateľke reagovať nemohol a táto odpovedala

„áno“. Okresný súd však „primerane“ túto otázku položiť nemohol, pretože o návrhu

dohody o vine a treste a o kvalifikáciu ako trestný čin zásadne nešlo. Preto priznanie sa

sťažovateľky k vine, trestu a ku kvalifikácii ako určitého trestného činu nebolo možné

nijako ani hmotnoprávne využiť v ďalšom konaní. Tu práve došlo k pokračovaniu

nezákonných postupov, ktoré vo svojom súhrne spôsobili to, že sťažovateľka absolvovala

nespravodlivé súdne konanie a bola nespravodlivo odsúdená. Okresný súd totiž pokračoval

podľa , akoby šlo o prednesenie návrhu na dohodu o vine

a treste, čo však nezodpovedalo skutočnosti. Ak sťažovateľka vyhlásila, že spáchanie skutku

nepopiera, tak tým nevyhlásila, že je vinná zo spáchania skutku alebo niektorého

zo skutkov, akoby to zodpovedalo ustanoveniu .

Všeobecné súdy neinterpretovali rozdiel medzi vyhláseniami podľa § 257 ods. 1 písm. b)

a . Následne (bez vyjadrenia poškodeného) okresný súd

prijal vyhlásenie sťažovateľky, že je vinná. Okresný súd evidentne prijal vyhlásenie, že

sťažovateľka nepopiera spáchanie skutku, no napriek tomu procesne postupoval tak, akoby

vyhlásila, že je vinná zo spáchania skutku. Okresný súd dokonca cituje aj kvalifikáciu

podvodu podľa a , čo je hrubá nezákonnosť

a zásadné pochybenie. Totiž po vyhlásení sťažovateľky, že nepopiera spáchanie skutku,

bolo treba toto vyhlásenie považovať pre potreby ďalšieho konania a rozhodnutia za

priznanie spáchania skutku. Sťažovateľka mala byť o tom poučená, a to v tom zmysle, že

existencia skutočností tvoriacich skutok uvedený v obžalobe sa už dokazovať nebude.

Keďže sťažovateľka nevyhlásila, že je vinná, okresný súd nesmel takéto vyhlásenie prijímať

alebo neprijímať. Všeobecný súd nie je viazaný právnym posúdením skutku podľa obžaloby

a musí, a to aj po vyhlásení podľa rozhodnúť

o vine, čo predstavuje uznanie (označenie) skutku ako určitého trestného činu. Pri

vyhlásení, že obžalovaný spáchanie skutku nepopiera, musí všeobecný súd skutok podradiť

pod príslušné ustanovenie . Podľa súd na okolnosť

podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby prihliadne len vtedy, keď pre svoju závažnosť

podstatne zvyšuje stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť. Napriek tomu

všeobecné súdy na určenie stupňa nebezpečnosti vôbec neprihliadli a nevyhodnocovali ho.

Pritom sťažovateľka do septembra 2004 viedla riadny život, nebola trestaná, priznala

a oľutovala konanie, ktorého sa dopustila, a škodu nahradila. Preto stupeň nebezpečnosti jej

konania pre spoločnosť bol po takmer piatich rokoch nepatrný. Uložený trest vo výmere

sedem rokov a osem mesiacov pri aplikácii asperačnej zásady nie je spravodlivý.

Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie 19. apríla 2009. Krajský súd

v Nitre (ďalej len „krajský súd“) vo svojom rozhodnutí uviedol, že uložený trest je síce

trestom prísnym, ale vzhľadom na to, že ide o trest súhrnný, osobu sťažovateľky a charakter

trestnej činnosti, nemožno ho považovať za neprimerane prísny a navyše je na samej dolnej

hranici upravenej trestnej sadzby. Pritom ani osoba obžalovanej, ale ani charakter trestnej

činnosti takýto prísny trest neodôvodňovali, pričom o trestný čin vôbec ani nešlo. Krajský

súd nesprávnu interpretáciu vyhlásenia sťažovateľky zúžil v rámci svojej prieskumnej

povinnosti na konštatovanie, že keď kladne odpovedala na všetky otázky uložené jej

v zmysle a okresný súd toto vyhlásenie prijal, krajský súd

už neskúmal skutkové a právne závery okresného súdu. Vytýkal obhajcovi, že pochybnosti

mal uviesť hneď do zápisnice o hlavnom pojednávaní. Toto tvrdenie krajského súdu, ktorý

má postupovať podľa , nemá oporu v zákone. V podanom

dovolaní sťažovateľka žiadala zrušenie nariadenia výkonu trestu odňatia slobody. Najvyšší

súd vôbec (tým menej urýchlene) o návrhu nerozhodol. Dovolanie podané z dôvodov podľa

a odmietol. Pokiaľ išlo o dovolací dôvod podľa

, bol najvyšší súd toho názoru, že podmienky na

vykonanie verejného zasadnutia o odvolaní v neprítomnosti sťažovateľky boli splnené.

Podľa názoru sťažovateľky, treba skúmať, či jej účasť je potrebná z pohľadu prípadného

doplnenia dokazovania alebo z pohľadu odstránenia rozporov v zápisnici okresného súdu

v súvislosti s vyhlásením. Vychádzajúc z toho, že krajský súd v určitom štádiu konania

uložil sťažovateľke pokutu za to, že sa z neúčasti na verejnom zasadnutí neospravedlnila,

možno považovať za zrejmé, že jej osobnú prítomnosť považoval za nevyhnutnú.

Ak napriek tomu na neskoršom verejnom zasadnutí konal v neprítomnosti sťažovateľky

a ospravedlnenie jej neúčasti nepovažoval za dôvodné, tak mal sťažovateľke opäť uložiť

pokutu, ale nesmel konať. Krajský súd konal v neprítomnosti sťažovateľky a nepovažoval

za potrebné odstrániť vytýkané nedostatky. Nesprávne je konštatovanie najvyššieho súdu,

podľa ktorého mala sťažovateľka urobiť vyhlásenie o tom, že je vinná zo spáchania skutku

v zmysle . Podľa názoru sťažovateľky, aj keď

obžalovaný vyhlási, že je vinný zo spáchania skutku, všeobecný súd musí skúmať, či skutok

je označeným trestným činom, pretože nie je právnym posúdením skutku v obžalobe

viazaný. Iba ak je skutok správne právne kvalifikovaný, môže súd vyhlásenie prijať.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 6

ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. , čl. 6 ods. 1

a čl. 13 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. a čl. 5

ods. 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby boli rozhodnutia okresného súdu z 2. apríla 2009, krajského súdu

z 19. januára 2010 a najvyššieho súdu z 10. augusta 2010 zrušené a vec bola vrátená

okresnému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež zadosťučinenie vo výške po 1 000 € od

krajského súdu a od najvyššieho súdu. Osobitne požaduje priznanie zadosťučinenia

10 000 € od najvyššieho súdu pre porušenie čl. 5 dohovoru. Napokon sa domáha náhrady

trov konania vo výške 454,95 €.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. k. -18 z 22. februára 2011

doručeného ústavnému súdu 28. februára 2011 vyplýva, že žiada sťažnosť zamietnuť. Trvá

na stanovisku uvedenom v písomnom odôvodnení uznesenia, pričom pre úplnosť dodáva, že

krajský súd preveroval dôvodnosť ospravedlnenia sťažovateľky (podaného na poslednú

chvíľu), pričom ošetrujúci lekár potvrdil, že sťažovateľka sa mohla verejného zasadnutia

o odvolaní zúčastniť, keďže zdravotné dôvody jej v tom nebránili. Nie je na mieste ani

tvrdenie, že účasť sťažovateľky na verejnom zasadnutí mal krajský súd skúmať aj z pohľadu

prípadného doplnenia dokazovania a odstraňovania rozporov, pretože krajský súd

nedoplňoval dokazovanie a neodstraňoval rozpory. Čo sa týka porušenia čl. 6 ods. 1

dohovoru, najvyšší súd zastáva názor opierajúci sa o judikatúru a literatúru, podľa ktorej

prakticky každý pripúšťa konanie aj v neprítomnosti obvineného, ak bol

tento včas upovedomený a nedostavil sa bez riadneho ospravedlnenia (§ 293 ods. 6 až 8

). Sťažovateľka hodnoverným spôsobom svoju neúčasť neospravedlnila,

ba naopak z dôkazov plynie, že zavádzala aj svojho ošetrujúceho lekára. Jej zrejmým

cieľom bolo zmariť verejné zasadnutie o odvolaní. Upovedomením sťažovateľky (teda nie

predvolaním) dal krajský súd najavo, že účasť sťažovateľky na verejnom zasadnutí nie je

nutná a zároveň v upovedomení ju poučil (v rámci už ustálenej súdnej praxe), že pre riadne

ospravedlnenie nepostačuje len preukaz práceneschopnosti, ktorý sám osebe osvedčuje

neschopnosť pre výkon konkrétnej práce zo zdravotných dôvodov, ale nemusí byť

a v mnohých prípadoch ani nie je dôvodom na ospravedlnenie obvineného na verejnom

zasadnutí, ako to bolo napokon aj v tomto konkrétnom prípade.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 15. marca 2011 doručenej ústavnému

súdu 17. marca 2011 vyplýva, že trvá na svojich stanoviskách, pričom vyjadrenie predsedu

najvyššieho súdu považuje za nekomplexné a účelové. Zásadný problém, či bolo, alebo

nebolo možné konať v neprítomnosti sťažovateľky, nespočíva vo forme ospravedlnenia

neúčasti, ani v tom, či sťažovateľka „zavádzala svojho lekára“, ale v tom, že na okresnom

súde bolo nejasné, či sťažovateľka urobila vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) alebo

podľa . Aj rozhodnutím o poriadkovej pokute z 8. decembra

2009 prejavil krajský súd názor o potrebe osobnej účasti sťažovateľky. V ďalšej časti

vyjadrenia sa sťažovateľka znova zaoberá tými sťažnostnými námietkami, ktoré už boli

ústavným súdom v rámci predbežného prerokovania sťažnosti odmietnuté.

II.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. , ktorého relevantné časti si ústavný

súd vyžiadal od okresného súdu vo fotokópii, vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

Zo zápisnice krajského súdu č. k. -359 z 8. decembra 2009 vyplýva, že

vo veci sťažovateľky bolo vyhlásené opatrenie, ktorým sa termín verejného zasadnutia

určeného na 8. december 2009 zrušuje a určuje sa nový termín na 19. január 2010.

Sťažovateľka bude potrestaná poriadkovou pokutou, pretože sa „na dnešné verejné

zasadnutie nedostavila a žiadnym spôsobom sa neospravedlnila“.

Z predvolania na verejné zasadnutie krajského súdu č. k. -361

z 10. decembra 2009 vyplýva, že verejné zasadnutie o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 2. apríla 2009 bude 19. januára 2010 o 8.30 h. V rámci

predtlače je adresát upozornený, aby si dôkladne prečítal ustanovenia § 293 ods. 4 až 9

, ktoré sú zároveň odcitované. Ďalej je tu upozornenie, že ak bez

dostatočného ospravedlnenia nebude uposlúchnutý príkaz alebo nebude vyhovené výzve

alebo predvolaniu podľa , môže to mať za následok potrestanie

poriadkovou pokutou podľa .

Z uznesenia predsedu senátu krajského súdu č. k. -364 z 8. decembra

2009 vyplýva, že podľa sťažovateľke sa ukladá poriadková

pokuta 300 €, pretože bez dostatočného ospravedlnenia nevyhovela predvolaniu podľa tohto

zákona. Z odôvodnenia vyplýva, že hoci sťažovateľka 30. novembra 2009 prevzala

predvolanie na verejné zasadnutie určené na 8. december 2009, nedostavila sa a žiadnym

spôsobom sa neospravedlnila.

Z prípisu sťažovateľky z 18. januára 2010 doručeného krajskému súdu toho istého

dňa k sp. zn. vyplýva, že ospravedlňuje svoju neúčasť na verejnom zasadnutí

o odvolaní 19. januára 2010 z dôvodu práceneschopnosti. Prílohou ospravedlnenia je

potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti vydané všeobecným lekárom MUDr. M. K., podľa

ktorého práceneschopnosť trvá od 14. októbra 2009.

Z rukou písaného úradného záznamu z 18. januára 2010 (nečitateľný podpis)

vyplýva, že „Dňa 18. 1. 10 o 8.40 hod som u Dr. M. K. – ošetrujúci lekár telefonicky zistil,

že obžalovaná sa môže dostaviť na ver. zasadnutie KS v Nitre bez ujmy na jej zdraví.

Ospravedlnenka č. 1798554 bola obžalovanej vystavená iba z dôvodu ospravedlnenia na

1 deň v práci.“.

Zo zápisnice o verejnom zasadnutí krajského súdu č. k. -382

z 19. januára 2010 vyplýva inter alia, že bolo vyhlásené uznesenie, podľa ktorého sa verejné

zasadnutie uskutoční v neprítomnosti sťažovateľky.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 10. augusta 2010 vyplýva, že

ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 19. januára 2010. Podľa názoru najvyššieho súdu podané dovolanie nie je

dôvodné, a preto bolo podľa odmietnuté. Sťažovateľka

v rámci dovolacieho dôvodu podľa tvrdila, že sa

verejné zasadnutie o odvolaní konalo v jej neprítomnosti napriek tomu, že sa riadne

ospravedlnila. Krajský súd nepochybil, keď vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti

sťažovateľky. Zo spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľka bola upozornená v zmysle

a , že v prípade, ak sa bezdôvodne nedostaví na verejné

zasadnutie, toto bude vykonané v jej neprítomnosti. Sťažovateľka 18. januára 2010 doručila

osobne do podateľne krajského súdu ospravedlnenie neúčasti na verejnom zasadnutí

19. januára 2010 spolu s potvrdením o dočasnej pracovnej neschopnosti. Treba konštatovať,

že podmienky na konanie verejného zasadnutia v neprítomnosti sťažovateľky boli splnené.

Sťažovateľke bolo riadne a včas doručené predvolanie na verejné zasadnutie a bola aj

správne poučená o možnosti konania verejného zasadnutia bez jej prítomnosti, čo

sťažovateľka v dovolaní ani nespochybňuje. Jej tvrdenie, že neboli splnené zákonné

podmienky na konanie verejného zasadnutia v jej neprítomnosti, nie je pravdivé.

Sťažovateľka neospravedlnila svoju neúčasť na verejnom zasadnutí hodnoverným

spôsobom, aj keď podala na krajskom súde ospravedlnenie svojej neúčasti (len jeden deň

pred konaním verejného zasadnutia, hoci bola neschopná práce od 14. októbra 2009),

v ktorom súčasne nepožiadala krajský súd, aby sa verejné zasadnutie uskutočnilo za jej

prítomnosti tak, ako to predpokladá ustanovenie .

Hodnoverným ospravedlnením neprítomnosti je aj ospravedlnenie neprítomnosti

zo zdravotných dôvodov, avšak z úradného záznamu na č. l. 381 vyplýva, že sťažovateľka

sa bez ujmy na jej zdraví môže dostaviť na verejné zasadnutie (vyjadrenie ošetrujúceho

lekára MUDr. M. K.). Z obsahu dovolania vyplýva, že sťažovateľka v rámci dovolacieho

dôvodu podľa tvrdí, že zistený skutok nie je

trestným činom. To, že vylákala peniaze, nie je naplnením skutkovej podstaty trestného činu

podvodu, lebo ide o obchodnoprávny vzťah. V prípade právneho posúdenia zisteného

skutku treba konštatovať, že skutok vymedzený v rozsudku okresného súdu je správne

právne posúdený ako trestný čin podvodu podľa a .

Tento záver vyplýva zo skutočnosti, že sťažovateľka na hlavnom pojednávaní 2. apríla 2009

urobila vyhlásenie v zmysle , že je vinná zo

spáchania skutku, a po porade so svojím obhajcom na jednotlivé otázky uvedené v § 333

ods. 3 písm. c), d) f), g) a h) odpovedala kladne. Keďže okresný súd

nemajúc pochybnosti o skutkových zisteniach a právnej kvalifikácii uvedených v obžalobe

toto vyhlásenie prijal, neboli už na hlavnom pojednávaní v zmysle § 257 ods. 7 Trestného

poriadku vykonávané dôkazy pre účely ustálenia skutkového stavu a právnej kvalifikácie.

V prípade vyhlásenia sťažovateľky na hlavnom pojednávaní urobeného podľa § 257 ods. 3

písm. b) alebo c) [vyhlásenie podľa písm. c) je alternatívou k písm. b)]

a následnom prijatí tohto vyhlásenia okresným súdom podľa § 257 ods. 6 Trestného

poriadku nie je už možné právne účinne napadnúť odvolaním výrok o vine, teda skutkový

stav, ale ani právnu kvalifikáciu. Najvyšší súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu

v tom smere, že vyhlásenie sťažovateľky a následné prijatie tohto vyhlásenia súdom, pokiaľ

boli dodržané všetky procesné podmienky, tvorí prekážku, ktorá neumožňuje odvolaciemu

súdu z podnetu podaného odvolania (rovnako tak ani dovolaciemu súdu) meniť priznaný

skutkový stav či právnu kvalifikáciu. Je potrebné uviesť, že pred prijatím vyhlásenia

okresný súd sťažovateľku poučil o jej právach, zmysle priznania, jeho význame

a prípadnom ďalšom postupe. Mala pritom možnosť radiť sa so svojím obhajcom, takže

mala zabezpečenú kvalifikovanú právnu pomoc a bolo výlučne na jej vôli, či takéto

vyhlásenie urobí, alebo nie. Nad rámec uvedeného treba poukázať na skutočnosť, že

sťažovateľkou namietaná právna kvalifikácia (skutok vraj neobsahuje podvodné konanie) je

priamo vyjadrená v skutku obžaloby, ku ktorému sa sťažovateľka priznala, a to v znení:

„... za účelom vylákania peňazí predložila R. Ž. a...“. Na margo ostatných dovolacích

námietok (oprava zápisnice o hlavnom pojednávaní, nedostatočne vykonané

oboznamovanie s výsledkami vyšetrovania, krajský súd mal rozhodnúť rozsudkom) treba

uviesť, že nie je zrejmé, pod aký dovolací dôvod je ich potrebné subsumovať. Tieto totiž

tvoria zväčša prvú časť odôvodnenia dovolania, ktorá svojím obsahom len všeobecne

poukazuje na určité skutočnosti (bez udania akéhokoľvek dovolacieho dôvodu). Preto

nebolo ani potrebné sa nimi zaoberať. Napriek tomu však z predloženého spisu možno

zistiť, že zápisnica o hlavnom pojednávaní okresného súdu z 2. apríla 2009 dodatočne

opravovaná nebola, sťažovateľka sa vzdala práva preštudovať spis po skončení vyšetrovania

podľa (č. l. 259 – výsluch sťažovateľky z 26. augusta 2008)

a krajský súd správne rozhodol uznesením, keď rozsudok okresného súdu zrušil v časti

výroku o náhrade škody.

III.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1 zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola…

verejne… prejednaná… súdom…, ktorý rozhodne… o akomkoľvek trestnom čine, z

ktorého je obvinený.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu

na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

Sťažovateľka je presvedčená, že krajský súd vykonal verejné zasadnutie o odvolaní

v jej neprítomnosti v rozpore so zákonom, a to vzhľadom najmä na závažné skutočnosti,

ktoré sa mali na verejnom zasadnutí riešiť. Navyše, krajský súd už predtým sám uznal

nevyhnutnosť jej účasti na verejnom zasadnutí, keď jej 8. decembra 2009 uložil poriadkovú

pokutu 300 € za neospravedlnenú neúčasť na verejnom zasadnutí určenom na 8. december

2009.

Predseda najvyššieho súdu je presvedčený o správnosti postupu krajského súdu,

pričom navyše zdôrazňuje, že o termíne verejného zasadnutia bola sťažovateľka iba

upovedomená (nebola teda predvolaná). Zároveň bola poučená aj o tom, že

práceneschopnosť ešte nemusí stačiť na odročenie verejného zasadnutia.

Z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že ak v trestných

veciach rozhodujú postupne viaceré súdy zaradené do sústavy riadnych súdov, požiadavka

verejnosti sa vzťahuje predovšetkým na súdy prvého stupňa, ktoré zisťujú skutkový stav

a rozhodujú o všetkých otázkach významných pre rozhodnutie vo veci samej. Nedostatok

verejného prerokovania veci na druhom a treťom stupni možno ospravedlniť povahou

konania, o ktoré ide, za predpokladu, že pojednávanie na súde prvého stupňa bolo verejné.

Napríklad konanie, v ktorom sa prejednávajú výlučne právne otázky, môže vyhovovať

požiadavkám čl. 6 dohovoru, aj keď odvolací súd neposkytol obžalovanému príležitosť, aby

sa mohol pred ním osobne vyjadriť (Ekbatani c. Švédsko). V ďalších rozhodnutiach sa

ustálilo, že osobná prítomnosť obžalovaného pred odvolacím súdom nemá rovnakú

dôležitosť ako na súde prvého stupňa. Štát má určitý priestor na uváženie (une marge d

´ appréciation), či a za akých okolností možno pripustiť odvolacie konanie na neverejnom

zasadnutí. Treba pritom brať do úvahy osobitosti odvolacieho konania, ako aj otázky, ktoré

treba v odvolacom konaní vyriešiť (Kamasinski c. Rakúsko). Ďalej je podstatné, že aj pri

uznaní významu zásady verejnosti súdneho konania nemožno z čl. 6 dohovoru ani v prípade

odvolacieho súdu s úplnou jurisdikčnou právomocou vyvodiť právo na verejné zasadnutie

o odvolaní nezávisle od povahy otázok, ktoré treba rozhodnúť. Hoci verejnosť je jedným

z prostriedkov na dosiahnutie dôvery voči súdom, ale iné ohľady, ako napríklad právo na

rozhodnutie bez zbytočných prieťahov a nutnosť rýchle vybaviť napadnuté veci, taktiež

prichádzajú do úvahy pri rozhodovaní, či je verejné zasadnutie o odvolaní potrebné, ak bol

proces v prvej inštancii konaný v prítomnosti obžalovaného (napr. Fejde c. Švédsko,

Helmers c. Švédsko, ).

K dosiaľ uvedenému treba dodať, že dohovor ako medzinárodná zmluva o ľudských

právach zabezpečuje len určitý minimálny štandard ochrany ľudských práv. Znamená to, že

zmluvným štátom dohovoru sa ponecháva voľnosť tento štandard prekročiť (čl. 53

dohovoru). Nie je teda porušením dohovoru, ak vnútroštátne právo poskytuje väčší rozsah

ochrany niektorého práva ako dohovor. V takomto prípade sa v plnom súlade s dohovorom

použije vnútroštátna úprava, keďže je priaznivejšia.

Ústavný súd poukazuje predovšetkým na ustanovenie ,

ktoré upravuje prítomnosť na verejnom zasadnutí. Pre posúdenie danej veci je podstatné

znenie a .

Podľa verejné zasadnutie v neprítomnosti

obvineného nemožno konať, ak je obvinený vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia

slobody, alebo ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého

horná hranica prevyšuje päť rokov.

Podľa ustanovenie odseku 6 sa nepoužije, ak sa

obvinený odmietol zúčastniť verejného zasadnutia, alebo výslovne požiadal, aby sa verejné

zasadnutie konalo v jeho neprítomnosti.

Podľa odňatím slobody na dva roky až osem rokov sa

páchateľ potresce,

a) ak spácha čin uvedený v odseku 1 ako člen organizovanej skupiny, alebo

b) ak spôsobí takým činom značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok.

Medzi účastníkmi konania sa javí ako nesporné, že sťažovateľka bola stíhaná

(a nakoniec aj právoplatne odsúdená) pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4

písm. b) . Išlo teda o trestný čin, na ktorý ustanovoval trest

odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšovala päť rokov. Za takéhoto stavu bolo

vykonanie verejného zasadnutia v neprítomnosti sťažovateľky vylúčené, ibaže by sa

sťažovateľka odmietla zúčastniť verejného zasadnutia alebo výslovne požiadala, aby sa

verejné zasadnutie konalo v jej neprítomnosti ( a ).

V tejto súvislosti treba poznamenať, že zo spisu okresného súdu nevyplývajú žiadne

skutočnosti uvedené v ustanovení .

Pokiaľ za daného stavu krajský súd vykonal verejné zasadnutie o odvolaní

v neprítomnosti sťažovateľky, porušil tým už citované ustanovenie a jeho postup treba

považovať za arbitrárny. To isté sa vzťahuje na najvyšší súd, ktorý pochybenie krajského

súdu v dovolacom konaní nenapravil.

Z uvedených dôvodov došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru (bod 1 výroku

nálezu).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 10. augusta 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu). V ďalšom bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym názorom

ústavného súdu.

Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume

460,39 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2010 (prevzatie a príprava

zastupovania, sťažnosť ústavnému súdu) po 120,23 €, za jeden úkon právnych služieb

v roku 2011 (replika na vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu) v sume 123,50 €, ďalej za

režijný paušál dvakrát po 7,21 € a jedenkrát 7,41 €. Sumu ďalej zvýšil o 19 % dane

z pridanej hodnoty za rok 2010, teda o 48,42 € a o 20 % dane z pridanej hodnoty za rok

2011, teda o 26,18 € (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľky o priznanie finančného

zadosťučinenia vo výške po 1 000 € od krajského súdu a od najvyššieho súdu, ako aj

o ďalších 10 000 € od najvyššieho súdu za porušenie čl. 5 dohovoru (bod 4 výroku nálezu).

Vo vzťahu k požadovanému finančnému zadosťučineniu od krajského súdu vo výške

1 000 € a od najvyššieho súdu vo výške 10 000 € treba uviesť, že podaná sťažnosť v tomto

rozsahu nebola úspešná, pretože uznesením ústavného súdu č. k. -14

z 13. januára 2011 bola sťažnosť proti krajskému súdu odmietnutá pre nedostatok

právomoci ústavného súdu a proti najvyššiemu súdu pre porušenie čl. 5 dohovoru z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa názoru ústavného súdu vyslovením porušenia označených práv najvyšším

súdom, zrušením jeho uznesenia a vrátením veci na ďalšie konanie je ujma spôsobená

sťažovateľke už napravená, a preto neprichádza do úvahy priznanie finančného

zadosťučinenia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011