Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 470/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra

2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Holičom,

Advokátska kancelária, Poľovnícka 4, Bernolákovo, vo veci namietaného porušenia jej

základného práva podľa a práv podľa

a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2014

faxom doručená a podaním doručeným 20. marca 2014 písomne doplnená sťažnosť M. H.

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Poľovnícka 4,

Bernolákovo, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

«Krajská prokuratúra v Nitre podala... na Okresný súd v Nitre obžalobu pre trestný

čin podvodu podľa , Tr. .., kedy mala sťažovateľka

v Nitre využiť zhoršený stav poškodenej... spočívajúci v stredne ťažkej až ťažkej demencii,

ktorý vylúčil jej schopnosť rozpoznať dôsledky svojho konania a schopnosť svoje konanie

ovládať, dala jej podpísať plnú moc na zastupovanie vo veci nakladania

s nehnuteľnosťami..., pričom v ten istý deň zabezpečila overenie podpisu poškodenej na

plnej moci notárskym úradom... 18.11.2005 v Nitre bez vedomia M. H. ako vlastníčky

nehnuteľnosti uzatvorila v jej mene kúpnu zmluvu s kupujúcim R. J., predmetom ktorej boli

uvedené nehnuteľnosti predané za dohodnutú cenu vo výške 285.000,- Sk a na základe

ktorej bol dňa 19.12.2005 na Správe katastra Nitra... povolený vklad vlastníckeho práva

v prospech R. J., pričom získané peňažné prostriedky použila na doposiaľ nezistený účel,

čím poškodenej M. H. spôsobila škodu vo výške hodnoty nehnuteľnosti vyčíslenej znalcom z

odboru stavebníctvo, odvetvie oceňovanie nehnuteľností a pozemné stavby v sume

4.500.000,- Sk (149.372,63 €). ...

Súd I. stupňa pod č. k. dňa 22.09.2010... vyhlásil odsudzujúci rozsudok...

Uložil sťažovateľke súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov so zaradením

na jeho výkon do I. NVS. Zároveň zrušil výrok o treste rozsudku Krajského súdu Nitra,

sp. zn. zo dňa 23.10.2009 a výrok o treste rozsudku Okresného súdu Nitra, sp. zn.

zo dňa 21.05.2010.

Proti tomuto rozsudku som podala... odvolanie dňa 19.11.2010, o ktorom odvolací

súd rozhodol uznesením... Dňa 10.05.2011 pod č. k. -621 odvolanie podľa § 319

zamietol, pretože nie je dôvodné. ...

Proti... uzneseniu odvolacieho súdu dňa 10.05.2011 podala sťažovateľka dovolanie,

v dôsledku ktorého Najvyšší súd SR, sp. zn. dňa 27.06.2012 vyslovil, že

uznesením Krajského súdu v Nitre bol porušený zákon. ...

Sťažovateľka sa stotožňuje stým, že zákon bol skutočne porušený v hmotnoprávnom

predpise a to v skutkovej vete trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 Tr. zák. Na dôvody

tohto rozhodnutia poukazujeme a stotožňujeme sa s nimi. Rozhodnutie bolo zrušené preto,

lebo bolo založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku! To znamená, či boli

naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného cínu, z ktorého som bola uznaná vinnou.

Vo výroku nebola označená iná osoba, ktorá bola nelegálne obohatená! Nedostatkom malo

byť aj to, že nebolo ustálené, na čo mali byť použité získané peňažné prostriedky. Nebolo

jasné, či sa obohatila sťažovateľka a či iná osoba. Pretože nebola určená ani výška škody,

nebolo možné konanie kvalifikovať podľa prísnejšieho ustanovenia. Teda, nebolo ustálené

kto a o koľko mal byť nelegálne obohatený.

Dovolací súd sa však nevysporiadal so základnými znakmi skutkovej podstaty

podvodu. Nebol dôsledný v tom, že subjektívna stránka je zistiteľná inými dôkazmi, motívom

či sledovaným následkom vtedy, ak by som sa obohatila sama, než je úmysel obohatiť

takpovediac iného a naviac nemať z toho žiadnu nenáležitú výhodu! To súdy aj v ďalšom

opomenuli skúmať.

Je totiž nevyvrátiteľnou skutočnosťou, že skutočne dohodnutá cena bola až

„smiešne“ nízka. Dnes už sa neoverene vysvetľuje, prečo bola dohodnutá v takejto výške,

a prečo jej výška bola sťažovateľke „ľahostajná“. Dnes sa nedokazuje v konaní

o neplatnosti kúpnej zmluvy a v určovacej žalobe aké boli dohody medzi predávajúcou

a kupujúcim. Dokonca boli vyslovené úvahy, prečo bola na predaj splnomocnená

sťažovateľka. To však nemôže byť riešené v tomto konaní o porušení práv sťažovateľky. To

bude skôr predmetom iného mimoriadneho opravného prostriedku pred všeobecným súdom.

Okresný súd v Nitre pod č. k. dňa 14.01.2013 v nezmenenom zložení

senátu upravil „matematický rozdiel“ kúpnej ceny a ceny určenej znalcom, pričom

sťažovateľka mala obohatiť R. J. a ja som mala spôsobiť škodu 4.227.236,57 Sk. Takto, s

plnou vážnosťou súd „laicky“ povedal, že sťažovateľka je osoba so sklonmi k podvodom a

obohatila pre ňu cudzieho R. J. bez akejkoľvek preukázateľnej odmeny alebo „pri

špekulácii“, že za obdržanú kúpnu cenu nepomernej hodnoty bude brať na seba

zodpovednosť za škodu veľkého rozsahu. Takéto rozhodnutie ( práve po úprave číselného

rozdielu kúpnej ceny a všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti) vlastne vylučuje naplnenie

skutkovej podstaty § 250 ods. 1 Tr. zák.! Aký úmysel, či priamy alebo nepriamy (eventuálny)

mohla mať sťažovateľka? ...

Stavať na špekulácii o tom, že sťažovateľka mohla byť dohodnutá s R. J., že získala a

odcudzila alebo spreneverila M. H. do 300.000,- Sk (9.958,18 € ) je nespravodlivé!

Je jasné a zrozumiteľné, že demenciou trpiaca vlastnícka sa nesprávala ekonomicky.

Sťažovateľka vedela, že babka H. postupom času, hlavne po zosnovaní prevodu vlastníctva

aj citeľne psychicky opadla. V čase, keď sama bola vybaviť splnomocnenie a keď

sťažovateľku poverila predajom konkrétnej osobe za „na koruny“ určenú cenu, nehodnotila

sťažovateľka motív a dôvod, prečo tak koná. Možno to bolo aj preto, lebo keď mala

overovať splnomocnenie, mala sa pýtať na formu a možnosť vydedenia. To by opäť malo

byť predmetom iného konania.

Rozsudok Okresného súdu v Nitre napadla sťažovateľka odvolaním prostredníctvom

obhajcu, ktorý výstižne a vecne odmietol, že by sťažovateľka naplnila skutkovú podstatu

úmyselného trestného činu podvodu. ...

Krajský súd v Nitre, sp. zn. -758 dňa 25.04.2013... správne podľa § 321

ods. 1 písm. d) zrušil rozsudok súdu I. stupňa, avšak nesprávne podľa odseku 3

vo výroku o treste. ...

Podľa v ktorom platili ustanovenia , , ,

súd ukladal nový trest odňatia slobody namiesto 6 rokov 5 rokov. Nešlo už o súhrnný trest

a nepochopili sme, prečo boli predtým zrušené dva rozsudky vo výroku o treste, prečo

odvolací súd jednomyseľne takýto rozsudok potvrdzuje, prečo sa odvolací súd s takouto

„inou chybou“ rozsudku nezaoberá, a prečo senát s iným predsedom... už súhrnný trest

neukladá.

Opäť bolo podané dovolanie... 13.08.2013, ktorým sa sťažovateľka domáhala

zrušenia rozsudku odvolacieho súdu a ktoré bolo odmietnuté... Nebol zistený žiaden

z dovolacích dôvodov podľa ako to predpokladá kogentné ustanovenie

ods. 2 ...

Dovolanie v neprospech obvinenej vraj podané nebolo. Dovolací súd... poukazuje na

porušenie zásady „reformatio in peius“. Súd nemohol zrušiť výrok o treste a uložiť trest

sám. Úplne nezrozumiteľná vyhrážka...

Dovolací súd konal bez toho, aby skúmal, či u prejednávaného trestného činu podľa

§ 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. možno konať verejné odvolacie konanie v neprítomnosti

obžalovanej. Domnievam sa však, že ani dovolací súd konať u obvinenej, kde trest prevyšuje

5 rokov nemôže (viď ). Účastník konania má právo na verejné vyhlásenie

rozsudku čo patrí k ústavným princípom právneho štátu viď. čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 14

ods. 1 Medzinárodného paktu, , SR s poukazom na

rozhodnutie .

Pokiaľ ide o právne posúdenie zisteného skutku, a teda dôvod na povolenie

dovolania, tak v odmietajúcom rozhodnutí bol takýto exaktne zistený. Ukladanie súhrnného

trestu je hmotnoprávnym inštitútom a jeho použitie je alebo nie je nesprávnym posúdením

zisteného skutku! O tom, že uloženie súhrnného trestu, t.j. „započítanie“ predtým uloženého

trestu je v neprospech, ma ťažko možno presvedčiť.

Sťažovateľkou napádané základné právo na spravodlivý proces a právo na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru je v tom, že odvolací a podľa

sťažovateľky aj dovolací súd konali v neprítomnosti obvinenej.

Platí zásada, že ide vždy o verejné zasadnutie. Ide vždy o povinnosť súdov dať

možnosť byť účastným na dosiahnutí spravodlivého rozhodnutia. Na veci sa nemôže zmeniť

ani to, že odsúdená sa na dovolacie konanie bez rizika dodania do výkonu trestu a na

odvolacie konanie rovnako zrejme nedostaví. Právo byť predvolaný alebo upovedomený

o verejnom zasadnutí vo veci, kde je sadzba nad 5 (päť) rokov, musí byť osobné.

Nepostačuje výveska, či e-mailom oznámiť určené termíny pojednávania.

Sťažovateľku však poškodzuje nespravodlivý postup súdov všetkých stupňov na práve

na spravodlivý proces, na spravodlivý rozsudok (rozhodnutie) a s tým spojené práva na

účinnú nápravu podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 Dohovoru. ...

Zákonným postupom by bolo, ak by súd I. stupňa a následne odvolací a hlavne

dovolací súd konali a aplikovali tzv. starý účinný v roku 2005 (do

31.12.2005!).

Všetky súdy opomenuli materiálne postavené skutkové podstaty trestných činov.

Spoločenská nebezpečnosť, poľahčujúce okolností, motív a následok vo forme škody

veľkého rozsahu boli a súdmi museli byť vykladané podľa vtedajšieho hmotného práva.

Hodnotenie naplnenia všetkých znakov trestného činu podvodu bolo nevyhnutné

robiť z pohľadu hmotného práva účinného do 31.12.2005 platí zásada materiálnej pravdy -

materiálne zisteného skutočného stavu veci. Už spomenuté zásady ultima ratio

a v pochybnostiach v prospech obvineného zrejme platia dodnes.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. a Krajský súd v Nitre

v konaní porušili právo M. H., aby sa jej trestná vec spravodlivo a verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v SR, právo na

prejednanie jej záležitosti spravodlivo a verejne zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný opravný prostriedok pred

vnútroštátnym orgánom zaručené v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Ústavný súd SR odkladá vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu v Nitre, sp. zn.

zo dňa 25.04.2013.

Ústavný súd SR zrušuje nariadenie na výkon trestu odňatia slobody vrátane na neho

nadväzujúce rozhodnutie o dodaní do výkonu trestu odňatia slobody a zatykaču na osobu

obžalovanej.

Krajskému súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. prikazuje konať

vo veci spravodlivo a verejne.

M. H. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 Eur...“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnú neopodstatnenosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých

porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo rozhodnutia

orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia

základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ,

).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných

porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli

zlučiteľné s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie

je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn.

Sťažovateľka vidí porušenie označených práv postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. v tom, že krajský súd nehodnotil naplnenie všetkých

znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa hmotného práva účinného

do 31. decembra 2005, nerešpektoval zásadu ultima ratio a in dubio pro reo, porušil

kontradiktórnosť konania a správal sa ako orgán zisťujúci skutočný stav veci.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 25. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) rozhodol o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku Okresného súdu Nitra

sp. zn. zo 14. januára 2013.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku uviedol:

„Proti tomuto rozsudku podala odvolanie obžalovaná.

... uviedla, že súd I. stupňa sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými

pre rozhodnutie. Ona sa nedopustila žiadneho protiprávneho konania, keďže nemala

vedomosť, že poškodená M. H. si neuvedomovala následky svojho konania a ani nikto z jej

okolia nespozoroval, že poškodená trpí chorobou, ktorá by vylučovala jej schopnosť

ovládať svoje konanie. Poškodená na verejnosti riadne vystupovala, vybavovala si svoje

záležitosti sama, napr. navštevovala peňažné , sociálnu poisťovňu. Ani znalec MUDr.

M. H. a MUDr. Ľ. H., jej ošetrujúci lekár, zhoršenie zdravotného stavu poškodenej

nepotvrdili.

O zdravotnom stave poškodenej nemal vedomosť ani jej príbuzný Ľ. K. M., ktorý mal

záujem o prevod nehnuteľností na jeho osobu s tým, že v januári 2006 bol s poškodenou na

katastri a rozprával sa s ňou o možnosti prepisu nehnuteľnosti. Podľa znaleckého posudku

už vtom čase mala byť poškodená, dementná a nemala si uvedomovať následky svojho

konania ani ovládať svoje konanie.

Poškodenej nedala podpísať plnú moc k zastupovaniu vo veci nakladania

s nehnuteľnosťami, túto jej sama dobrovoľne podpísala na notárskom úrade a jej podpis bol

úradne overený. Poukázala na výpoveď svedkyne M., ktorá potvrdila, že ak má pochybnosti

o nejakej osobe, tak podpis neoverí. Kúpnu zmluvu na základe splnomocnenia uzatvorila v

mene poškodenej s R. J. za dohodnutú cenu 285.000,- Sk, ktorá suma bola dohodnutá medzi

nimi dvomi a táto aj bola vyplatená poškodenej kupujúcim J.

Nebol predložený jediný priamy dôkaz, resp. súhrn nepriamych dôkazov, z ktorých by

bolo možné vyvodiť jednoznačný a nespochybniteľný názor o tom, že sa dopustila

žalovaného trestného činu.

Na základe uvedeného navrhla zrušiť napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1

písm. b/, písm. d/ a podľa oslobodiť ju spod obžaloby, pretože

skutok kladený jej za vinu nie je trestným činom. ...

... odvolací súd zistil, že súd I. stupňa na základe zákonného a úplného dokazovania

náležite zistil skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie o podanej obžalobe

tak, ako to vyžaduje ustanovenie ...

Skutkové zistenia uvedené vo výroku o vine napadnutého rozsudku sú v súlade

s vykonanými dôkazmi, ktorými bolo jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaná

sa dopustila konania opísaného vo výroku o vine odvolaním napadnutého rozsudku.

Obžalovaná sa ku skutku kladenom jej za vinu nepriznala, jej vina však vykonaným

dokazovaním bola jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností preukázaná.

Obranu obžalovanej, že nemala vedomosť o duševnej chorobe poškodenej a to, že

túto chorobu nespozoroval nikto z jej okolia, považoval aj odvolaní súd za účelovú.

Zo znaleckého posudku znalkýň z odvetvia psychiatrie jasne bolo preukázané, že

poškodená v čase spáchania skutku trpela vaskulárnou demenciou, ktorá sa vyvíjala

postupne. Už v roku 2005 praktický lekár konštatoval, že sa nevie o seba postarať

a potrebuje opateru. Následne v januári 2006 bola opätovne vyšetrená

gerontopsychiatričkou, ktorá tiež zistila demenciu. Od novembra 2005, keďže neprekonala

žiadnu náhlu cievnu mozgovú príhodu, ktorá by znamenala viditeľné zhoršenie psychických

funkcií, je isté že už v čase podpísania plnej moci t.j. v novembri 2005 už bola dementná

a neuvedomovala si dôsledky svojho konania, bola značne manipulovateľná a ovplyvniteľná

a nedokázala predvídať dôsledky svojho konania. Z dôvodu, že trpela demenciou bola

vylúčená jej schopnosť rozpoznať dôsledky svojho konania a ovládať svoje konanie.

Znalkyne presne popísali stav v akom sa poškodená mohla nachádzať v roku 2005, keď

mala navštevovať rôzne úrady, pracovníci ktorých si vôbec nemuseli všimnúť a ani nemohli

zistiť aký je jej psychický stav, najmä keď bola doprevádzaná a inštruovaná nejakou

osobou.

Znalec MUDr. M. H. vo svojom znaleckom posudku konštatoval na základe

predloženej zdravotnej dokumentácie, že u poškodenej okrem iných ochorení zistil aj

psychickú poruchu v zmysle pokročilej demencie, ktorá spolu s ďalšími ochoreniami

spôsobovala poruchy pamäti, činnosti srdca, obmedzenie pohyblivosti, ktoré si vyžadujú

prakticky sústavný dozor iných dospelých osôb. Jej neschopnosť samostatne sa o seba

postarať, poruchy pamäti, ktoré sú viditeľné okolím pri komunikácii a ku ktorých zhoršeniu

došlo už boli uvádzané aj jej ošetrujúcim lekárom MUDr. Ľ. H., ktorý jej na základe

výsledkov odborných vyšetrení aj predpisoval lieky, pričom medzi nimi boli aj lieky na

zmiernenie prejavov demencie. Na tvrdenie, že ani ošetrujúci lekár nevedel o psychickej

poruche poškodenej nebolo možné prihliadnuť.

O tom, že poškodená nebola v dobrom zdravotnom stave svedčí aj výpoveď svedka J.

H. a Z. G., ktorí uviedli že keď sa s poškodenou H. rozprávali, táto si vôbec nepamätala, že

by bola vyberala z VÚB nejaké peniaze a ani zo Slovenskej sporiteľne a vôbec si

nepamätala, že bola s J. H. zisťovať skutočnosti ohľadne vybratých peňazí. Keď sa

dozvedeli o predaji nehnuteľností a pýtali sa na to poškodenej, táto o ničom nevedela.

Svedok J. H. potvrdil to, že obžalovaná sa k poškodenej H. nasťahovala ako nájomníčka a

keď chodil k nim na návštevy nikdy mu nedovolila, aby bol s poškodenou sám. Pokiaľ

svedkovia M. B. M. K., M. H., M. N. a M. tvrdili, že sa s poškodenou v roku 2005

rozprávali, pričom táto bola. orientovaná v čase a priestore ani odvolací súd tieto výpovede

nespochybňuje, pretože zo znaleckého posudku znalkýň jednoznačne vyplývalo, že ak osoby

neboli dlhšie v kontakte s poškodenou vôbec si nemuseli všimnúť, že mala nejaké zdravotné

problémy.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu vykonaným dokazovaním bola vina obžalovanej

preukázaná, pretože potom, čo sa obžalovaná nasťahovala k poškodenej, ako nájomníčka,

musela vedieť, aký je jej zdravotný stav, najmä keď bola s ňou každý deň. Skutočnosť, že jej

dala podpísať plnú moc vo veci nakladania s nehnuteľnosťami uvedenými vo výroku

rozsudku súdu I. stupňa svedčí o tom, že využila jej zhoršený zdravotný stav. Pretože ak by

poškodená bola v úplnom poriadku nebol dôvod obžalovanú splnomocniť na nakladanie

s jej nehnuteľnosťami, najmä pokiaľ poškodená mala poznať aj R. J., s ktorým sa mala

dohodnúť na kúpnej cene 258.000,- Sk. Sama poškodená, ak by bola chcela za takúto kúpnu

cenu predať nehnuteľnosti a keď podľa obžalovanej bola úplne zdravá, nič jej nebránilo,

aby tak urobila.

V danom prípade z celého konania obžalovanej, už len s poukazom na kúpnu cenu

258.000,- Sk, čo je absolútne nereálna cena za kúpu nehnuteľností na tak vychytenom

mieste ako je lokalita Z. v Nitre vyplýva, že konala premyslene s úmyslom spoločne s R. J.

získať za veľmi nízku cenu nehnuteľnosť na Z., čo sa jej aj vzhľadom k tomu, že disponovala

plnou mocou od poškodenej, ktorú aj podľa názoru odvolacieho súdu získala tak, že využila

jej zhoršený zdravotný stav, túto predala a obratom už v januári 2006 táto nehnuteľnosť

bola odpredaná ďalším osobám za sumu 3.300.000,- Sk. Ani odvolací súd nespochybňuje ,

že poškodenej suma 258.000,- Sk bola vyplatená, pretože opak preukázaný nebol.

Správne potom súd I. stupňa upravil skutkovú vetu obžaloby tak, ako je uvedená

v rozsudku a keďže celá nehnuteľnosť podľa znaleckého posudku mala hodnotu

4.512.236,57 Sk (149.778,81 Eur) potom poškodenej bola spôsobená škoda v sume

4.227.236,57 Sk (140.318,54 Eur).

Na základe hore uvedených skutočností, ako aj s prihliadnutím na dôkazy, na ktoré

podrobne poukázal súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, konanie obžalovanej

bolo preto správne právne kvalifikované ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5

Tr. zák. účinného do 01.01.2006, pretože tento zákon tak, ako na to poukázal súd I. stupňa

v odôvodnení napadnutého rozsudku, je pre obžalovanú priaznivejší.

Obžalovaná tak seba ako aj iného na škodu cudzieho majetku obohatila tým, že

poškodenú uviedla do omylu resp. využila to, že mala zhoršený zdravotný stav, odpredala

jej dom za veľmi nízku sumu, pričom tento bol obratom predaný za viac ako 10-násobok

sumy, za ktorú obžalovaná na základe splnomocnenia dom predala a spôsobila týmto

konaním poškodenej škodu veľkého rozsahu t.j. škodu prevyšujúcu 3.450.000,-Sk.“

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti riadil svojou

judikatúrou, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

V nadväznosti na namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný

súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ).

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (napr. m. m. , ).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (aj s odvolaním sa na rozsudok súdu

prvého stupňa, ktorého skutkové závery a ich právnu kvalifikáciu potvrdil v odvolacom

konaní) jasne a zrozumiteľne uviedol, ktoré skutočnosti považoval v trestnom konaní

za preukázané, ktorými dôkazmi, aj ako hodnotil vykonané dôkazy, a dospel k záveru o vine

sťažovateľky. Krajský súd sa vysporiadal s obhajobou sťažovateľky a podrobne odôvodil,

prečo jej obhajobe neuveril a považoval ju za účelovú, pričom jeho závery sú logické a bez

vnútorných rozporov. Krajský súd sa venoval právnemu posúdeniu všetkých obligatórnych

znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu zameraním sa na posúdenie objektívnej

stránky, kde dôsledne skúmal následok konania sťažovateľky, ako aj s dôrazom na

posúdenie subjektívnej stránky, úmyslu sťažovateľky dopustiť sa protiprávneho konania.

Ústavný súd po posúdení námietok sťažovateľky dospel k záveru, že rozsudok

krajského súdu dostatočne objasňuje skutkové a právne závery, nie je arbitrárny a je

odôvodnený v súlade s požiadavkami, ktoré vyplývajú z práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie. Ústavný súd tiež nezistil porušenie označených práv sťažovateľky postupom

krajského súdu, a to spôsobom, ktorý namietala v sťažnosti.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu

svojimi vlastnými.

Na základe uvedeného a hlavne so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky

v sťažnosti ústavný súd odmietol jej sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. novembra 2013 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu“) podľa odmietol dovolanie

sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu.

Podľa dovolanie možno podať,

ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí

uznesením bez preskúmania veci odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú naplnené

dôvody dovolania.

Podľa je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania,

ktoré sú v ňom uvedené.

Porušenie označených práv postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. sťažovateľka vidí v tom, že „dovolací súd konal bez toho, aby

skúmal, či u prejednávaného trestného činu... možno konať verejné odvolacie konanie

v neprítomnosti obžalovanej. Domnievam sa však, že ani dovolací súd konať u obvinenej,

kde trest prevyšuje 5 rokov nemôže...“, a v tom, že „Platí zásada, že ide vždy o verejné

zasadnutie. Ide vždy o povinnosť súdov dať možnosť byť účastným na dosiahnutí

spravodlivého rozhodnutia. Na veci sa nemôže zmeniť ani to, že odsúdená sa na dovolacie

konanie bez rizika dodania do výkonu trestu a na odvolacie konanie rovnako zrejme

nedostaví. Právo byť predvolaný alebo upovedomený o verejnom zasadnutí vo veci, kde je

sadzba nad 5 (päť) rokov, musí byť osobné. Nepostačuje výveska, či e-mailom oznámiť

určené termíny pojednávania.“.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia uviedol:

«Obvinená M. H... V dovolaní poukázala na naplnenie dovolacieho dôvodu podľa

. Obvinená je toho názoru, že skutok ustálený súdmi

v pôvodnom konaní, ktorý bol právne kvalifikovaný ako trestný čin podvodu, nenapĺňa

znaky skutkovej podstaty daného trestného činu, a preto mala byť podľa § 285 písm. b/

oslobodená spod obžaloby Krajského prokurátora v Nitre, sp. zn. Kv

10/06-22, z 10. marca 2008, nakoľko skutok nie je trestným činom.

V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. , z 27. júna 2012, ktorým podľa

z dôvodu uvedeného v vyslovil už v tejto veci, že

uznesením Krajského súdu v Nitre z 10. mája 2011, sp. zn. , a v konaní ktoré mu

predchádzalo, bol porušený zákon v ustanovení , a preto

podľa zrušil napadnuté uznesenie Krajského súdu v Nitre

ako aj rozsudok Okresného súdu Nitra z 22. septembra 2010, sp. zn. , a zároveň

zrušil aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na

zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa

Okresnému súdu Nitra prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval

a rozhodol. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ) na

základe podaného dovolania zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 Trestného

poriadku), bolo podané oprávnenou osobou ( ) za

splnenia podmienok uvedených v , v zákonnej lehote a mieste, kde

možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, ods. 3 Trestného

poriadku), dospel však k záveru, že nie sú naplnené dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. i)

.

Dovolanie v trestnom práve ako mimoriadny opravný prostriedok proti

právoplatným rozhodnutiam súdov je určené k náprave výslovne uvedených procesných a

hmotnoprávnych chýb, ako to vyplýva z konštrukcie jednotlivých dovolacích dôvodov podľa

až písm. l/ ; resp. aj Trestného

poriadku. Spomenutý opravný prostriedok neslúži k revízii skutkových zistení urobených

súdom prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého

stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, resp. inak korigovať len odvolací súd.

Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmanie všetkých

rozhodnutí súdu druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže

posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať

vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní

o dovolaní sám vykonávať. Preto s poukazom na nesprávne skutkové zistenia alebo

nesúhlas s hodnotením dôkazov nie je možné vyvodzovať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. i/ .

V posudzovanej veci obvinená M. H. poukázala na tú skutočnosť, že súd prvého

stupňa ani odvolací súd nedoplnil dokazovanie v intenciách zrušujúceho rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , z 27. júna 2012.

Preskúmaním spisového materiálu dovolací súd dospel k záveru, že Okresný súd

Nitra vykonal dokazovanie zákonným spôsobom a v rozsahu postačujúcom na ustálenie

skutkových okolností, čo následne potvrdil aj Krajský súd v Nitre.

Skutok ako bol zistený súdom prvého stupňa, čo odvolací súd odobril (po zrušení

rozhodnutí Najvyšším súdom Slovenskej republiky) bol správne posúdený ako trestný čin

podvodu podľa , účinného do 31. decembra 2005.

Pokiaľ dovolateľka namietala nenaplnenie objektívnej a subjektívnej stránky

predmetného trestného činu, k tomu najvyšší súd uvádza:

Vo vzťahu k objektívnej stránke skutkovej podstaty trestného činu podvodu jedným

z obligatórnych znakov je obohatenie sa páchateľa alebo iného na škodu cudzieho majetku.

Pod zákonným pojmom „obohatenie“ sa rozumie neoprávnené rozmnoženie majetku

páchateľa alebo niekoho iného, a to buď jeho rozšírením, t.j. nadobudnutím vlastníckeho

práva k určitým, či už hnuteľným alebo nehnuteľným veciam, alebo ušetrením nákladov,

ktoré by inak boli z majetku páchateľa alebo iného vynaložené.

Nedostatok subjektívnej stránky vo forme úmyslu, je podľa názoru najvyššieho súdu

otázkou skutkových zistení (nie právnej kvalifikácie), ktoré sa v dovolacom konaní neskúma.

Priamy úmysel (v zmysle § 4 písm. a/ Trestného. zákona) je vyjadrený vo výroku rozsudku

tak, že „obvinená dňa 16. novembra 2005 v Nitre využila zhoršený stav poškodenej M. H.

spočívajúci v stredne ťažkej až ťažkej demencii...“.

Z týchto dôvodov všetky námietky obvinenej M. H. Najvyšší súd Slovenskej republiky

považuje za právne irelevantné. ...

So zreteľom na to, že v posudzovanej veci neboli splnené podmienky dovolania podľa

, dovolací súd dovolanie obvinenej M. H. na

neverejnom zasadnutí podľa bez preskúmania veci

odmietol.»

Z citovanej časti namietaného uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, ako sa najvyšší

súd vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľky, pričom ústavný súd konštatuje, že

dôvody, pre ktoré najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky bez preskúmania veci, sú

ústavne akceptovateľné. Konštatovanie o nesplnení uvedených dovolacích dôvodov bolo

založené na racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej

právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod

na odmietnutie dovolania.

Vzhľadom na to, že dovolanie sťažovateľky najvyšší súd odmietol bez preskúmania

veci, neporušil označené práva sťažovateľky tým, že o veci rozhodol na neverejnom

zasadnutí v súlade s .

Pokiaľ sťažovateľka odkazuje na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. ,

toto rozhodnutie sa týkalo veci, ktorá nie je s vecou sťažovateľky vôbec totožná, a preto ho

nie je možné aplikovať.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že „dôvod na povolenie dovolania... v odmietajúcom

rozhodnutí (rozumej v uznesení najvyššieho súdu, pozn.) bol... exaktne zistený. Ukladanie

súhrnného trestu je hmotnoprávnym inštitútom a jeho použitie je alebo nie je nesprávnym

posúdením zisteného skutku! O tom, že uloženie súhrnného trestu, t. j. započítanie predtým

uloženého trestu je v neprospech, ma ťažko možno presvedčiť.“.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v dovolaní proti rozsudku krajského súdu

neuviedla ako dovolací dôvod nesprávne právne posúdenie zisteného skutku tým, že jej

nebol uložený súhrnný trest. Ústavný súd odkazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr.

), podľa ktorej ak sťažovateľka v dovolaní neuplatnila v konaní pred

najvyšším súdom dôvody dovolania, ktoré uvádza v sťažnosti doručenej ústavnému súdu,

nesplnila základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu

podľa a . Podľa citovaných noriem

ústavný súd poskytuje len vtedy ochranu základnému právu alebo právu, ak o tejto ochrane

nerozhoduje iný súd. Iný súd však musí mať na poskytnutie takej ochrany (ochranou nie je

úspech v konaní pred takým súdom) podnet predpísaný zákonnou úpravou konania pred

ním, v tomto prípade to bolo dovolanie, ktorým by sťažovateľka skutkovo aj právne

namietla odňatie možnosti konať pred dovolacím súdom. Sťažovateľka tak neurobila a tento

nedostatok v jej procesnom úkone – dovolaní nemožno naprávať alebo nahrádzať

sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že najvyšší súd sa touto otázkou

vo svojom uznesení zaoberal aj bez toho, aby túto skutočnosť sťažovateľka v dovolaní

namietala, keď uviedol:

«V posudzovanom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že

pokiaľ ide o uloženie trestu obvinenej M. H. Krajským súdom v Nitre, tento nebol uložený v

súlade so zákonom.

V tejto súvislosti poukazuje na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Tpj 90/2009 (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. apríla 2009, sp. zn.

). V prípade, ak došlo k upusteniu od uloženia súhrnného trestu a neskôr vyjde

najavo ďalšia časť retrospektívne sa zbiehajúcich trestných činov, je treba (v tomto poradí

už v treťom konaní) spolu s uložením súhrnného trestu za celý súhrn zbiehajúcej sa trestnej

činnosti zrušiť ako výrok o predchádzajúcom treste obsiahnutý v prvom rozsudku, tak aj

výrok o upustení od uloženia súhrnného trestu obsiahnutý v druhom rozsudku amnestiou

obvinenej odpustený trest odňatia slobody uložený rozsudkom Krajského súdu v Nitre,

sp. zn. , a na páchateľa sa hľadí, ako keby nebol odsúdený, mal mu byť uložený

súhrnný trest, a teda zrušený výrok o treste rozsudku Okresného súdu Nitra, sp. zn.

.

Dovolací súd je však podľa viazaný len dôvodmi

dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Za uvedenie dôvodov dovolania možno považovať len

konkrétne označenie niektorého z dovolacích dôvodov podľa , ako

to predpokladá kogentné ustanovenie .

Pretože v tejto dovolaním napadnutej časti nebolo podané dovolanie v neprospech

obvineného, dovolací súd v zmysle zásady zákazu „reformatio in peius“ (zákaz zmeny

k horšiemu) nemohol napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušiť a sám uložiť obvinenej

trest.»

Z takto citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, prečo by bolo

uloženie súhrnného trestu v konkrétnom prípade sťažovateľky pre ňu „zmenou k horšiemu“,

a teda ak by najvyšší súd zrušil výrok o treste uložený sťažovateľke rozsudkom krajského

súdu, došlo by k porušeniu zásady „zákaz reformatio in peius“.

Ústavný súd tiež dodáva, že sťažovateľka, resp. jej právny zástupca odôvodnil

podanie sťažnosti v tejto časti iba tým, že ho ťažko možno presvedčiť, že uloženie

súhrnného trestu je v neprospech, pričom neuviedol žiadne skutočnosti, ktorými by toto

tvrdenie odôvodnil. Vzhľadom na uvedené nemá ústavný súd žiadny dôvod spochybňovať

názor najvyššieho súdu, ktorý je jasne a logicky zdôvodnený na rozdiel od ničím

neodôvodneného tvrdenia sťažovateľky.

Ústavný súd poukazuje na to, že nejde o porušenie základného práva na súdnu

ochranu, ak všeobecný súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu

nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi. Súčasťou práva na spravodlivý proces je tiež to, že všeobecné

súdy na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za

predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté

v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý

proces ().

V danej veci ústavný súd predovšetkým konštatuje, že dovolanie ako jeden

z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania je spôsobilé privodiť

prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať

iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia

súdu. Už samotné chápanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku

opodstatňuje reštriktívny prístup najvyššieho súdu k dovolacím dôvodom. Preto

vo všeobecnosti platí, že selektívne posudzovanie existencie dovolacích dôvodov

nepredstavuje odopretie opravného prostriedku v trestnom konaní podľa čl. 13 dohovoru.

Z dohovoru nevyplýva povinnosť, aby bolo zabezpečených viac opravných prostriedkov.

Požadovaný jeden opravný prostriedok predstavuje v trestnom súdnom procese

v Slovenskej republike inštitút odvolania. Slovenská republika nemusí mať v súvislosti

s dohovorom žiadnu tretiu inštanciu trestného súdnictva. Môže ju mať preto (argumentum

ad maiori a minus) zriadenú len na korekcie zákonodarcom ustanovených chýb pri

realizovaní trestnej represie (podobne , ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014